Sociálna politika zamestnávateľa
Na zlepšovanie kultúry práce a pracovného prostredia zamestnávateľ utvára primerané pracovné podmienky a stará sa o vzhľad a úpravu pracovísk, sociálnych zariadení a zariadení na osobnú hygienu. Zamestnávateľ zriaďuje, udržiava a zvyšuje úroveň sociálneho zariadenia, zariadenia na osobnú hygienu a podľa osobitných predpisov aj zdravotnícke zariadenia pre zamestnancov.
Základný legislatívny zámer toho, čo náš Zákonník práce nazýva podnikovou sociálnou politikou, obsahuje siedma časť Zákonníka práce § 151 – § 176.
Zákon v podstate kopíruje tradičnú štruktúru podnikovej sociálnej pomoci a zachováva jej tradičné prvky:
– stravovanie zamestnancov,
– vzdelávanie zamestnancov,
– pracovné podmienky pre určitý okruh zamestnancov (ženy, ženy – matky, osamelí zamestnanci starajúci sa o malé deti, mladiství, rodičia starajúci sa o malé deti, osoby so zdravotným postihnutím).
Do tejto oblasti neoddeliteľne patrí aj sociálna výpomoc, rozdeľovanie prostriedkov sociálneho fondu podľa zákona č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde v znení neskorších predpisov. Je to tradičná oblasť sociálneho dialógu, kde majú nezastupiteľné miesto zástupcovia zamestnancov vo všetkých formách.
Osobitne sa určuje, že je možné prevziať zodpovednosť za úschovu motorových vozidiel, a to po dohode so zástupcami zamestnancov. Podmienky prevzatia do úschovy by mali mať zrejme písomný charakter vzhľadom na to, že osobné motorové vozidlo nie je vecou, ktorá sa obvykle nosí do zamestnania a zamestnávateľ za ňu zodpovedá len obmedzene.
Stravovanie zamestnancov (§ 152 Zákonníka práce)
Zabezpečenie vhodného stravovania pre zamestnancov počas výkonu práce spočíva v povinnosti zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi v každej zmene stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy. Ide najmä o poskytnutie teplého jedla a vhodného nápoja.
Túto povinnosť zamestnávateľ nemá v čase, keď je zamestnanec na pracovnej ceste, pretože vtedy je stravovanie zamestnanca zabezpečené podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v platnom znení, s výnimkou prípadu, keď na svojom pracovisku odpracoval viac ako štyri hodiny a v prípade, že ide o zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme v zahraničí, alebo poskytuje zamestnancom finančný príspevok na stravovanie.
V prípade, že zamestnanec odpracuje pracovnú zmenu v rozsahu 7,5 hodiny, má nárok využiť stravovanie v zmysle § 152 Zákonníka práce. Po skončení pracovnej zmeny, po 16-tej hodine nastupuje na pracovnú cestu. V tento istý deň má nárok aj na poskytnutie stravného v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.
Ustanovila sa možnosť výberu zamestnancov medzi stravovacou poukážkou (tzv. gastrolístok) a finančným príspevkom na stravovanie, ktorým je finančný príspevok na stravovanie. Uvedené priamo vyplýva z Programového vyhlásenia vlády na roky 2020 – 2024 a z uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 400 z 24. júna 2020.
Znenie tohto ustanovenia je založené na základnej zásade, ktorej cieľom je zabezpečenie stravovania zamestnancom tak, aby mali najmä hlavné teplé jedlo a vhodný nápoj zodpovedajúci zásadám správnej výživy počas pracovnej zmeny, aby boli schopní po prestávke v práci vykonávať pracovnú činnosť (v mnohých prípadoch fyzicky náročnú prácu počas celej pracovnej zmeny).
Od prvého znenia Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. až po súčasnosť je táto povinnosť najlepšie splnená prostredníctvom prevádzkovania vlastnej jedálne zamestnávateľom alebo zabezpečením inej jedálne, kde sa zamestnanec môže najesť v priebehu pracovnej zmeny, kde zloženie stravy je optimalizované na podmienky zamestnávateľa. Z tohto hľadiska sa ponechala prednosť systému podnikového stravovania a právo výberu sa vzťahuje len na zamestnancov zamestnávateľov, ktorí nezabezpečujú stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v inom (zmluvnom) stravovacom zariadení, pretože buď tak nemôžu spraviť alebo podmienky v podniku umožňujú väčšiu flexibilitu, napr. v priestoroch veľkého zamestnávateľa by bolo problematické alebo nemožné, aby zamestnanec opustil priestory, najedol sa a vrátil sa na pracovnú zmenu do 30 minút a z tohto dôvodu zamestnávateľ prevádzkuje niekoľko stravovacích zariadení priamo v podniku alebo naopak budova s kanceláriami open space v pešej dostupnosti niekoľkých stravovacích zariadení a s flexibilnou prestávkou v práci z hľadiska jej času počas obeda a z hľadiska jej dĺžky.
Zároveň sa ponechala výnimka z možnosti voľby tam, kde už bol uplatňovaný finančný príspevok na stravovanie.
Právo výberu sa vzťahuje len na zamestnancov zamestnávateľov, ktorí nezabezpečujú stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v inom (zmluvnom) stravovacom zariadení. Zároveň sa ponechali výnimky z možnosti voľby tam, kde už doteraz bol uplatňovaný finančný príspevok na stravovanie.
Zamestnávateľ môže upraviť podrobnejšie pravidlá, akými sa realizuje výber zamestnanca. Vzhľadom na rozmanitú veľkosť zamestnávateľov a rozličné podmienky u nich, zákon ponechal tieto otázky na zamestnávateľov a upravil len minimálne pravidlá, pričom umožňuje, aby si pre tieto účely vydal vnútorný predpis.
Ustanovilo sa tiež, aby do uskutočnenia výberu zamestnanca zamestnávateľ poskytoval stravovacie poukážky alebo poskytoval finančný príspevok na stravovanie na základe svojho rozhodnutia.
Ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie vo vlastnom zariadení alebo sprostredkovať ho u iných subjektov, pretože to vylučujú podmienky výkonu práce na pracovisku a zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie ani u externých dodávateľov, alebo ak zamestnanec nemôže na základe lekárskeho potvrdenia využiť žiadnu z foriem stravovania zabezpečených zamestnávateľom, zamestnanci majú nárok na príspevok podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, t. j. najmenej 55 % z ceny jedla, najviac však vo výške 55 % zo sumy stravného poskytovaného na pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín.
V nadväznosti na potreby praxe sa upravilo zaokrúhlenie príspevku zamestnávateľa na každé jedlo v prípade, ak vypočítaný percentuálny podiel predstavuje číslo vyjadrené na zlomky centov.
Poznámka
Bolo vydané opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 211/2024 Z. z. o sumách stravného.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky podľa § 5 ods. 2 a § 8 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách ustanovuje:
Sumy stravného pre časové pásma sú
a) 8,30 eura pre časové pásmo 5 až 12 hodín,
b) 12,30 eura pre časové pásmo nad 12 hodín až 18 hodín,
c) 18,40 eura pre časové pásmo nad 18 hodín.
Zrušilo sa opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 368/2023 Z. z. o sumách stravného. Toto opatrenie nadobúda účinnosť 1. septembra 2024.
Spôsob zaokrúhľovania v prospech zamestnanca sa týka aj výšky finančného príspevku podľa ods. 6 a 7. Na finančný príspevok vzniká zamestnancovi v rozsahu uvedenom v § 152 ods. 3 v týchto situáciách:
– keď objektívne nie je možné zabezpečiť zamestnancovi klasické stravovanie vzhľadom na charakter práce,
– na taký istý finančný príspevok má nárok aj zamestnanec pri výkone domácej práce alebo telepráce, ak nie je možné stravovanie podľa predchádzajúcich ustanovení,
– ak na základe lekárskeho potvrdenia špecializovaného lekára zamestnanec nemôže využiť žiaden s poskytovaných spôsobov stravovania.
Na účely stravovania sa za pracovnú zmenu považuje výkon práce dlhší ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako jedenásť hodín, môže zamestnávateľ zabezpečiť ďalšie teplé jedlo.
Ak zamestnanec z rôznych príčin neodpracoval určenú pracovnú zmenu, kráti sa mu nárok na stravovací lístok, čo platí aj v prípade „gastrolístka“.
Obvykle sa stravné lístky zamestnancovi prideľujú 1 mesiac vopred, v ďalšom mesiaci sa ich počet kráti podľa počtu neodpracovaných zmien. Počet dní neprítomnosti v práci sa zisťuje podľa evidencie dochádzky.
Vo väzbe na zmeny v ods. 7, kedy môže nastať situácia, že zamestnávateľ bude poskytovať len finančný príspevok na stravovanie, sa spresnilo ustanovenie ods. 2 o podmienkach pre vznik práva na poskytnutie finančného príspevku (vo väzbe na odpracovanie určitej minimálnej dĺžky pracovnej zmeny).
Slová „Nárok na poskytnutie stravy“ sa nahradili slovami „Nárok na zabezpečenie stravovania alebo poskytnutie finančného príspevku na stravovanie“ a slová „poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla“ sa nahradili slovami „ďalšie stravovanie alebo poskytnúť ďalší finančný príspevok na stravovanie“.
Zamestnávateľ je povinný prispievať zamestnancom na hodnotu poskytovanej stravy. Zákonník práce určuje minimum, t. j. 55 % ceny jedla a maximum, t. j. 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách.
Nad rámec príspevkov zamestnávateľa podľa tohto ustanovenia zamestnávateľ prispieva na stravu zamestnancom aj zo sociálneho fondu, ktorého výška nie je limitovaná. Jeho výšku dohodnú v kolektívnej zmluve, ak nie je uzavretá kolektívna zmluva, o výške príspevku na stravovanie zo sociálneho fondu rozhodne zamestnávateľ. Sociálny fond upravuje zákon č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde v znení neskorších predpisov.
Zákon o sociálnom fonde upravuje tvorbu a následné použitie sociálneho fondu. Zamestnávateľ tvorí fond v rozsahu a za podmienok ustanovených zákonom o sociálnom fonde. Zamestnávateľ na účely tohto zákona je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky alebo fyzická osoba s miestom trvalého pobytu alebo miestom podnikania na území Slovenskej republiky, ktorá zamestnáva zamestnanca v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.
Cenu jedla prevádzkovateľ stravovacieho zariadenia zvyčajne určuje z ceny potravín a z prevádzkových nákladov, do ktorých sa započítavajú mzdy, hygienické pracovné ošatenie, čistiace potreby, vybavenie stravovacieho zariadenia, náklady na energiu (plyn, elektrina) a ďalšie náklady, ktoré vyplynú z prevádzky stravovacieho zariadenia.
Ak zamestnávateľ nemá vlastné stravovacie zariadenie, jeho povinnosťou je zabezpečiť stravovanie u iného zamestnávateľa v blízkosti zamestnávateľa. Ak ani takto nemôže zabezpečiť stravovanie, môže tak urobiť prostredníctvom fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať alebo poskytnúť stravovacie služby. Ak pôjde o sprostredkovanie prostredníctvom „gastrolístkov“, stravovanie musí byť poskytnuté u právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Hodnota stravovacej poukážky musí byť najmenej 75 % ceny stravného poskytovaného na pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách.
Znenie odseku 4 bolo doplnené, čo znamenalo, že zamestnávateľ poskytoval stravovaciu poukážku v elektronickej forme s výnimkou, ak použitie stravovacej poukážky v elektronickej forme zamestnancom počas pracovnej zmeny na pracovisku alebo v jeho blízkosti nebolo možné. Z uvedeného vyplýva, že sa zaviedla elektronická forma stravovacej poukážky, s výnimkou tých prípadov, kedy sa elektronická stravovacia poukážka môže z objektívnych dôvodov použiť na pracovisku alebo v jeho blízkosti, t. j. stravovacie zariadenie, ale napr. aj obchod, bufet nebude prijímať elektronické stravovacie poukážky. Nie všade je možné vybudovať sieť a akceptačné miesta na používanie elektronických stravovacích poukážok, napr. malé obce, malé obchody, bufety, a pod.
Zamestnávateľ nemá povinnosť zabezpečiť zamestnancovi stravovanie, ak je zamestnanec na pracovnej ceste, alebo ak to vylučujú podmienky výkonu práce, alebo ak zamestnávateľ nemá možnosť zabezpečiť stravovanie.
V prípade pracovnej cesty sú nároky zamestnanca transparentné. Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách jasne určuje výšku stravného v závislosti na dĺžke pracovnej cesty, ktorá podlieha pravidelnej valorizácii.
Zákon o cestovných náhradách upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení pri pracovných cestách, pri dočasnom pridelení na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi (dočasné pridelenie), pri vyslaní do členského štátu európskej únie (vyslanie do štátu európskej únie), pri vzniku pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (vznik pracovného pomeru), pri výkone práce v zahraničí a pri ceste v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska a späť zamestnancom v pracovnom pomere alebo v štátnozamestnaneckom pomere, ak osobitný predpis neustanovuje inak, členom družstiev, ak podľa stanov podmienkou členstva je aj pracovný vzťah, fyzickým osobám činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak je to v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnuté, osobám, o ktorých to ustanovuje tento zákon.
Tento zákon upravuje aj poskytovanie náhrad osobám, o ktorých to ustanovuje osobitný predpis, ktoré sú vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby a nie sú k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu, ak im nie sú poskytované náhrady, ktoré plnia pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu úlohy a nie sú k právnickej osobe alebo fyzickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu ani v inom právnom vzťahu, ak je to dohodnuté.
Zákon o cestovných náhradách upravuje aj poskytovanie náhrad osobám pri pracovných cestách počas dočasného pridelenia. Nevzťahuje na poskytovanie náhrad členom posádok námorných lodí počas nalodenia. Zamestnancovi nepatrí náhrada, ak mu je preukázane poskytnutá inou právnickou osobou alebo fyzickou osobou v rozsahu a vo výške podľa tohto zákona. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba preukázane poskytne zamestnancovi náhradu čiastočne, zamestnávateľ poskytne zostávajúcu časť náhrady do rozsahu a výšky podľa tohto zákona.
Iná môže byť situácia, keď sa zamestnávateľ zbavuje povinnosti poskytovať stravu s poukázaním na to, že nemá možnosť stravovanie zabezpečiť. Je treba skúmať či zamestnávateľ objektívne vyčerpal všetky možnosti na zabezpečenie stravovania (napr. prevážanie jedla na veľké vzdialenosti nesie so sebou veľké náklady na energiu, je ohrozené dodržiavanie hygienických i bezpečnostných predpisov a pod.).
Výška provízie pre právnickú osobu zabezpečujúcu „gastrolístky“ bola obmedzená na 2 % z ceny stravného lístka, resp. z hodnoty sumy uvedenej na stravnom lístku.
Znížená bola výška poplatku zamestnávateľa za sprostredkovanie stravovania z 3 % na maximálne 2 % z dôvodu zníženia nákladov zamestnávateľa pri zabezpečovaní stravovania prostredníctvom stravovacích poukážok. V prípade dočasne prideleného zamestnanca (§ 58 ZP) – ak sa mu počas dočasného pridelenia neposkytujú cestovné náhrady – bolo povinnosťou zamestnávateľa alebo agentúry dočasného zamestnávania zabezpečiť dočasne pridelenému zamestnancovi stravovanie v rozsahu podľa § 152 Zákonníka práce.
Ako sme už uviedli, ponechala sa prednosť systému podnikového stravovania a právo výberu sa vzťahuje len na zamestnancov zamestnávateľov, ktorí nezabezpečujú stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v inom (zmluvnom) stravovacom zariadení, pretože buď tak nemôžu spraviť alebo podmienky v podniku umožňujú väčšiu flexibilitu.
Taktiež sa ponechali výnimky z možnosti voľby tam, kde už bol uplatňovaný finančný príspevok na stravovanie. Čo sa týka práva výberu, ten sa vzťahuje len na zamestnancov zamestnávateľov, ktorí nezabezpečujú stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v inom napríklad stravovacom zariadení. Možnosťou zamestnávateľa je upraviť podrobnejšie pravidlá, akými sa realizuje výber zamestnanca, a to formou vnútorného predpisu.
Zamestnanec je viazaný svojím výberom počas 12 mesiacov odo dňa, ku ktorému sa výber viaže, čo znamená, že sa zjednodušil proces výberu a súčasne sa spresnila doba, počas ktorej je zamestnanec viazaný svojím výberom.
Odsekom 8 sa vymedzilo, aká má byť suma finančného príspevku. Uvedené doplnenie má osobitný význam, a to tam, kde u zamestnávateľa nie je porovnateľný zamestnanec so stravovacou poukážkou, a teda nie je jasné aká je cena jedla.
Po prerokovaní so zástupcami zamestnancov (teda nie v kolektívnej zmluve) zamestnávateľ môže zabezpečiť stravovanie aj vtedy, keď zamestnanec čerpá dovolenku, keď je práceneschopným, prípadne pri iných prekážkach v práci alebo inej ospravedlnenej absencii, tiež môže umožniť stravovať sa aj zamestnancom, ktorí pracujú mimo rozvrhu pracovných zmien a môže rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým bude stravovanie poskytnuté za tých istých podmienok.
Rekreácia zamestnancov (§ 152a Zákonníka práce)
V odseku 1 je uvedený rozsah a podmienky, za akých je zamestnávateľ povinný na žiadosť zamestnanca poskytnúť príspevok na rekreáciu. Pracovný pomer zamestnanca musí byť v rozsahu ustanoveného týždenného pracovného času a trvať nepretržite aspoň 24 mesiacov. Výška príspevku zamestnávateľa je limitovaná 55 % oprávnených výdavkov a zároveň maximálnou výškou sumy príspevku 275 eur. Ďalej sa ustanovilo, že zamestnancovi s dohodnutým pracovným pomerom na kratší pracovný čas patrí len pomerná časť sumy príspevku na rekreáciu. Tiež sa upravil rozhodujúci časový okamih na určenie rozsahu sumy príspevku na rekreáciu pre prípad, ak zamestnanec v priebehu roka so zamestnávateľom dohodne zmenu ustanoveného týždenného pracovného času na kratší týždenný pracovný čas alebo naopak zmenu kratšieho týždenného pracovného času na ustanovený týždenný pracovný čas. Poslednou vetou sa zadefinoval spôsob zaokrúhlenia sumy príspevku na najbližší eurocent nahor.
Povinnosť poskytnúť príspevok na rekreáciu sa týka iba podnikov, ktoré majú viac ako 49 zamestnancov. Pre podniky so 49 a menej zamestnancami je poskytnutie tohto príspevku dobrovoľné, a to za rovnakých podmienok a v rovnakom rozsahu ako pre zamestnancov v podnikoch, ktoré zamestnávajú viac ako 49 zamestnancov. Zároveň sa pre získanie nároku na príspevok na rekreáciu na strane zamestnanca predĺžila podmienka nepretržitého trvania pracovného pomeru z 12 na 24 mesiacov.
V znení odseku 2 sa zaviedla úprava, ktorá obsahovo nadväzovala na zavedenie rekreačných poukazov ako nástroja financovania rozvoja cestovného ruchu v zákone č. 91/2010 Z. z. o podpore cestovného ruchu v znení neskorších predpisov. Zákon o podpore cestovného ruchu upravuje podporu cestovného ruchu v Slovenskej republike, práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pôsobiacich v cestovnom ruchu, tvorbu koncepčných dokumentov a financovanie rozvoja cestovného ruchu.
Zamestnávateľ má možnosť poskytnúť príspevok na rekreáciu zamestnanca aj vo forme rekreačného poukazu. Uvedený systém je riešený podobným spôsobom, akým je riešený systém podpory stravovania prostredníctvom stravovacích poukazov. Systém predpokladal využitie už vybudovanej siete subjektov pôsobiacich na trhu so stravovacími poukážkami, pričom zo strany štátu nebolo potrebné budovať žiadne dodatočné platobné systémy alebo organizačné štruktúry. Zaviedlo sa zákonné stanovenie limitu 3 % z hodnoty rekreačného poukazu pre výšku poplatku za sprostredkovanie rekreačného poukazu.
S ohľadom na znižovanie administratívnej náročnosti opatrenia pre zamestnávateľov má práve zamestnávateľ možnosť rozhodnúť, akou formou poskytne zamestnancom príspevok na rekreáciu. V čase pred rozhodnutím zamestnávateľa o spôsobe poskytnutia príspevku na rekreáciu je výber spôsobu poskytnutia na rozhodnutí zamestnanca.
Zákon zaviedol obmedzenie pre zamestnanca, v zmysle ktorého bolo pri existujúcej existencii viacerých pracovných pomerov zamestnanca možné žiadať o príspevok na rekreáciu len u jedného zamestnávateľa. Ďalej sa ustanovilo, aby zamestnávateľ nemohol žiadnym spôsobom znevýhodniť zamestnanca, ktorý požiada o príspevok na rekreáciu oproti porovnateľnému zamestnancovi, ktorý o tento príspevok nepožiada. K uvedenému dochádza napríklad pri udeľovaní rôznych odmien zamestnancom.
V znení odseku 4 je definovaný rozsah oprávnených výdavkov zamestnanca, ktoré môže zamestnanec zamestnávateľovi preukázať za účelom uplatnenia príspevku na rekreáciu.
V znení sa spresnili podmienky uplatnenia oprávnených výdavkov na dieťa, ktoré sa zúčastňuje so zamestnancom na rekreácii, a to najmä z dôvodu lepšej adresnosti príspevku na dieťa, u ktorého je predpoklad, že ešte študuje alebo žije so zamestnancom v spoločnej domácnosti.
V odseku 6 sa zaviedla povinnosť zamestnanca preukázať zamestnávateľovi oprávnené výdavky najneskôr v lehote 30 dní odo dňa skončenia rekreácie príslušným účtovným dokladom, ktorý musí obsahovať označenie zamestnanca, aby bolo možné priradiť jednotlivý účtovný doklad ku konkrétnemu zamestnancovi a zároveň na základe zamestnancom predložených účtovných dokladov zo strany zamestnávateľa vyčísliť presnú výšku sumy príspevku zamestnávateľa na rekreáciu zamestnanca. Ďalej si tieto účtovné doklady zamestnávateľ musí uschovať pre svoje účtovné a daňové potreby podľa osobitných právnych predpisov. Zároveň bola zavedená povinnosť vyúčtovania príspevku na rekreáciu najneskôr do konca príslušného kalendárneho roka jednak vzhľadom na s tým súvisiace daňové povinnosti zamestnanca aj zamestnávateľa a jednak vzhľadom na skutočnosť, že aj rekreačný poukaz má stanovenú časovú platnosť do konca príslušného kalendárneho roka v ktorom bol vydaný.
Rekreačný poukaz je osobitný platobný prostriedok alebo obdobný technický prostriedok uchovávajúci majetkovú hodnotu elektronicky, vydávaný limitovaným poskytovateľom podľa zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Rekreačný poukaz je možné použiť výlučne v Slovenskej republike u poskytovateľov služieb, ktorí majú zmluvný vzťah s limitovaným poskytovateľom podľa zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vydávajúcim rekreačný poukaz. Rekreačný poukaz sa vydáva pre fyzickú osobu a je neprenosný. Rekreačný poukaz slúži výlučne na úhradu oprávnených výdavkov podľa Zákonníka práce a je platný do konca kalendárneho roka, v ktorom bol vydaný.
Vzhľadom na transparentnosť a dobu použitia výdavkov prostredníctvom rekreačného poukazu nie je nevyhnutné zamestnávateľovi preukazovať jeho využitie. Ide o zníženie administratívnej záťaže pre zamestnávateľov. Zároveň sa určilo, v akom termíne má zamestnávateľ uhradiť oprávnené výdavky zamestnanca, pričom sa počíta aj s možnosťou dohody na inom termíne.
Viac k téme sa dočítate v mesačníku PORADCA 5/2025.
Ing. Janka Kubíková
Poznámka Oprávnenými výdavkami podľa odseku 1 sú preukázané výdavky zamestnanca alebo rodiča zamestnanca. Zákonom č. 172/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 91/2010 Z. z. o podpore cestovného ruchu v znení neskorších predpisov, sa od 1. 1. 2025 dopĺňa výpočet osôb, ktoré majú právo uplatniť si oprávnené výdavky v súvislosti s rekreačným poukazom o rodiča zamestnanca.
Poznámka Zákonom č. 172/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 91/2010 Z. z. o podpore cestovného ruchu v znení neskorších predpisov, sa od 1. 1. 2025 zmení znenie odseku 5, v súlade s ktorým sú oprávnenými výdavkami aj preukázané výdavky zamestnanca alebo rodiča zamestnanca podľa odseku 4 na manžela zamestnanca alebo manžela rodiča zamestnanca, dieťa zamestnanca, dieťa zverené zamestnancovi do náhradnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu alebo dieťa zverené zamestnancovi do starostlivosti pred rozhodnutím súdu o osvojení a inú osobu žijúcu so zamestnancom v spoločnej domácnosti, ktorí sa so zamestnancom alebo rodičom zamestnanca zúčastňujú na rekreácii. Došlo k úprave a rozšíreniu výpočtu osôb, na ktoré je možné preukázané výdavky uplatniť. Ide predovšetkým o možnosť rodičov oprávneného zamestnanca požívať obdobné možnosti ako má oprávnený zamestnanec prostredníctvom prenosu rekreačného poukazu.





