Škody na majetku
Podľa Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. V ustanovení § 420 ods. 1 je upravená všeobecná zodpovednosť fyzických a právnických osôb za škodu, ktorá prichádza do úvahy vždy vtedy, keď nejde o niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti za škodu, ktoré sú upravené v § 421 až § 437, resp. v ďalších ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Aký je rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou zodpovednosťou?
Všeobecná zodpovednosť za škodu a prípady osobitnej zodpovednosti upravené Občianskym zákonníkom vytvárajú systém občianskoprávnej zodpovednosti za škodu. Ide o zodpovednosť fyzických alebo právnických osôb, ktoré spôsobili škodu iným osobám, pokiaľ na ich zodpovednosť vzhľadom na konkrétny vzťah subjektu zodpovedajúceho za škodu k poškodenému alebo vzhľadom na porušenie určitých povinností, v dôsledku čoho došlo k spôsobeniu škody inej osobe, netreba aplikovať ustanovenia iného zákona o zodpovednosti za škodu.
Predovšetkým treba spomenúť osobitnú zodpovednosť za škodu, ktorá vzniká na základe Zákonníka práce medzi zamestnávateľom a zamestnancom (pozri § 177 a nasl. ZP), resp. na základe Obchodného zákonníka, kde je osobitne upravené spôsobenie škody na základe porušenia povinností z obchodného záväzkového vzťahu (§ 373 až 387 OBZ), alebo na základe porušenia ďalších povinností ustanovených v iných ustanoveniach Obchodného zákonníka (pozri § 757 OBZ). Prípady osobitnej zodpovednosti môžu byť upravené aj v ďalších právnych predpisoch. Pokiaľ v týchto predpisoch nie sú ustanovené osobitné podmienky zodpovednosti, treba na tieto prípady zodpovednosti aplikovať § 420 OZ o všeobecnej zodpovednosti za škodu.
Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je:
- protiprávny úkon,
- spôsobenie škody a
- príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou.
V niektorých prípadoch sa vyžaduje aj zavinenie. V prípade, keď sa vyžaduje aj zavinenie škodcu, ide o subjektívnu zodpovednosť, v prípade, keď sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu zodpovednosť. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia).
Jednotlivé prípady osobitnej zodpovednosti za škodu zväčša nevyžadujú zavinenie ako predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu. Pokiaľ sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu zodpovednosť, to však neznamená, že v týchto prípadoch osobitnej zodpovednosti sa zavinenie škodcu nemôže vyskytnúť. Ak sa vyskytne, nemá síce význam z hľadiska vzniku zodpovednosti, môže však ovplyvniť následky zodpovednosti, najmä rozsah náhrady škody.
Pri občianskoprávnej zodpovednosti za škodu vzniká záväzkovo-právny vzťah medzi tým, kto za škodu zodpovedá a medzi poškodeným. Obsahom tohto vzťahu je právo poškodeného požadovať náhradu škody a povinnosť toho, kto podľa zákona za škodu zodpovedá, škodu nahradiť. Pokiaľ je ten, kto zodpovedá za škodu, poistený pre prípad vzniku jeho zodpovednosti za škodu, či už na základe zákona (zákonné poistenie zodpovednosti) alebo na základe poistnej zmluvy (zmluvné poistenie zodpovednosti), poisťovňa síce nahradí v rozsahu vymedzenom v poistnej zmluve alebo v právnom predpise za poisteného škodu poškodenému, v dôsledku toho sa však nestane dlžníkom namiesto škodcu, a poškodený nemá voči nej priame právo na náhradu škody.
Takéto právo na náhradu škody môže poškodený uplatniť priamo voči poisťovni iba výnimočne, pokiaľ to zákon pripúšťa.
§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyjadruje zásadu, že každý, tak fyzická, ako aj právnická osoba, zodpovedá za škodu, ktorú spôsobila porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkovo-právneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia.
Občiansky zákonník nevymedzuje pojem zavinenie. Pri vymedzení tohto pojmu treba vychádzať z toho, že zavinenie je určitý psychický, vnútorný vzťah škodcu k vlastnému konaniu priečiacemu sa objektívnemu právu a ku škode ako k výsledku tohto konania. Naproti tomu príčinnou súvislosťou treba rozumieť určitý objektívny vzťah medzi skutočnosťou zakladajúcou zodpovednosť, t. j. medzi porušením právnej povinnosti, a výsledkom, t. j. škodou. Občiansky zákonník nevymedzuje ani formy zavinenia, hoci viaceré jeho ustanovenia s jednotlivými formami zavinenia rátajú. Pri výklade foriem zavinenia sa aj v občianskoprávnej praxi vychádza z vymedzenia týchto foriem v § 15 a § 16 Trestného zákona.
Trestný zákon rozlišuje úmyselné zavinenie a nedbanlivostné zavinenie. Obidve formy sa vnútorne členia na stupne zavinenia. Úmysel môže byť buď priamy, pri ktorom konajúci chcel spôsobiť škodu alebo nepriamy, pri ktorom konajúci vedel, že môže spôsobiť škodu, a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený. Nedbanlivosť môže byť buď vedomá, pri ktorej konajúci síce nechcel spôsobiť škodu, avšak vedel, že ju môže spôsobiť a bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že ju nespôsobí alebo nevedomá, pri ktorej konajúci nechcel spôsobiť škodu, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje pomery vedieť mal alebo vedieť mohol.
Podľa § 442 Občianskeho zákonníka, okrem skutočnej škody sa uhrádza aj ušlý zisk. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Z ceny poškodenej veci po jej poškodení sa vychádza aj podľa § 443 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia.
Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť či už peňažným plnením, alebo uvedením veci do predošlého stavu. Pri úplnom zničení veci, pri jej odcudzení alebo strate veci môže skutočná škoda spočívať aj v celej hodnote veci. Aj tu treba podľa § 443 vychádzať z ceny veci v čase poškodenia.
Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody, že nedošlo k zväčšeniu majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať. Ušlý zisk možno nahradiť len peňažným plnením.
Pokiaľ ide o spôsob náhrady škody, škoda sa uhradzuje zásadne v peniazoch. Naturálna náhrada škody je iba náhradným spôsobom úhrady škody, ktorá spočíva v uvedení veci do pôvodného stavu. Zákon priamo neustanovuje, kto má vec uviesť do pôvodného stavu, ale vzhľadom na dva spôsoby úhrady škody treba zastávať stanovisko, že povinnosť uviesť poškodenú vec do pôvodného stavu má pri tomto spôsobe úhrady škodca.
Najlepšou formou prevencie okrem počínania si tak, aby škoda ani nevznikla (tzv. prevenčná povinnosť), je poistenie majetku podľa ust. § 806 Občianskeho zákonníka. Z poistenia majetku má poistený právo, aby mu bolo poskytnuté plnenie vo výške určenej podľa poistných podmienok, ak sa poistná udalosť týka veci, na ktorú sa poistenie vzťahuje.
Pokiaľ sa jedná o jednotlivé druhy majetkového poistenia fyzických osôb, ktoré poisťujú svoj súkromný majetok, najčastejšie sa dojednáva poistenie pre prípad poškodenia veci alebo jej zničenia napríklad živelnou pohromou.
Veci možno tiež poistiť pre prípad straty alebo jej odcudzenia, pre prípad úmyselného poškodenia alebo úmyselného zničenia, pre prípad poškodenia, zničenia či odcudzenia motorového vozidla.
V prípade, ak dôjde k zničeniu či poškodeniu veci a ide o trestný čin, poškodený si môže v rámci trestného konania uplatniť náhradu škody voči páchateľovi, ktorý je však známy.
V prípade, ak sa nepodarí páchateľa zistiť a vec bola pre ten prípad poistená, poškodený má nárok na poistné plnenie. To platí aj v prípade, ak dôjde k živelnej pohrome a vec či celý majetok bol pre daný druh živelnej pohromy (blesk, záplava, povodeň, požiar) poistený, vtedy by mala náhradu škody poskytnúť poisťovňa.
Právo domáhať sa náhrady škody je majetkovým právom a preto podlieha premlčaniu. Premlčanie predstavuje kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého síce právo nezaniká, ale bráni jeho vymáhateľnosti. Preto ak poškodený neuplatní svoj nárok na náhradu škody v rámci premlčacej doby, po jej uplynutí mu ho súd spravidla neprizná, a to v závislosti od toho, či druhá strana predloží námietku premlčania alebo nie.
Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, premlčacia doba je 10-ročná.
JUDr. Jozef Jaško
