Škoda pri pracovnom úraze

V pracovnom procese zodpovedá zamestnávateľ zamestnancovi objektívne za škodnú udalosť, ktorou je pracovný úraz alebo choroba z povolania. Čo je pracovný úraz a ako možno definovať chorobu z povolania? Aké sú predpoklady vzniku zodpovednosti pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania? Môže sa zamestnávateľ zbaviť zodpovednosti pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania?

Všeobecná charakteristika

Ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.

Predpoklady vzniku zodpovednosti pri pracovnom úraze:

a)  pracovný úraz,

b)  škoda na strane zamestnanca,

c)  príčinná súvislosť medzi nimi.

Tieto skutočnosti je povinný preukázať poškodený zamestnanec.

PRACOVNÝ ÚRAZ je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, nezávisle od jeho vôle, krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.

Porušením zdravia sa rozumie nielen poškodenie fyzické, ale aj psychické.

Bezprostrednou príčinou môže byť psychický otras (jednorazové preťaženie pri plnení obzvlášť ťažkých úloh), ale aj fyzický otras (neobvyklé, bežnému zaťaženiu nezodpovedajúce jednorazové pracovné vypätie). Nemusí ísť o jedinú príčinu úrazu, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, avšak dôležitú, podstatnú a značnú.

Pri pracovnom úraze sa vždy musí preukázať príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia a úrazovým procesom.

Ak dôjde k úrazu v čase, keď zamestnanec neplní pracovnú úlohu, ani nevykonáva činnosť, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, potom nemôže ísť o pracovný úraz.

Pracovným úrazom nie je ani infarkt myokardu vyvolaný síce psychickou traumou, ktorá však nebola dôsledkom zvýšenej duševnej námahy spojenej s výkonom práce, ale spočívala iba v nesprávnej a neprimeranej reakcii zamestnanca na kárne a mzdové opatrenie zamestnávateľa.

Pracovný úraz nie je úraz, ktorý zamestnanec utrpel na ceste do zamestnania a späť.

Cesta do zamestnania a späť je cesta z bydliska (ubytovania) zamestnanca do miesta vstupu do objektu zamestnávateľa alebo na iné miesto určené na plnenie pracovných úloh a späť. Ak ide o zamestnávateľa v poľnohospodárstve, lesníctve a stavebníctve, je to aj cesta z bydliska na určené zhromaždisko a späť. Cesta z obce bydliska zamestnanca na pracovisko alebo do miesta ubytovania v inej obci, ktorá je cieľom pracovnej cesty, ak nie je súčasne obcou jeho pravidelného pracoviska a späť, sa posudzuje ako potrebný úkon pred začiatkom práce alebo po jej skončení.

Ako pracovný úraz sa posudzuje aj úraz, ktorý zamestnanec utrpel pre plnenie pracovných úloh. Skutočnosť, že k pracovnému úrazu došlo, možno dokázať aj svedectvom spoluzamestnancov a tretích osôb.

Choroba z povolania

Pokiaľ ide o zodpovednosť zamestnávateľa za chorobu z povolania, za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého pracoval zamestnanec naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý.

Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených.

Zoznam chorôb z povolania a podmienky, za ktorých vznikajú, sú uvedené v prílohe č. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

Predpoklady vzniku zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú chorobou z povolania:

a)  choroba z povolania,

b)  škoda na strane zamestnanca,

c)  príčinná súvislosť medzi nimi.

Predpoklady zodpovednosti za chorobu z povolania preukazuje zamestnanec. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi chorobou z povolania a škodou, stačí zistenie, že pri práci postihnutého zamestnanca u zamestnávateľa boli dané predpísané podmienky.

Pri chorobách z povolania, na rozdiel od pracovného úrazu, ide spravidla o dlhodobejšie pôsobenie rizikového pracoviska na zamestnanca.

Zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“). Ak sa však nesplnili zákonné podmienky osobitnej zodpovednosti za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania, nárok na odškodnenie poškodenia na zdraví, ktoré nastalo v súvislosti so škodlivým pracovným prostredím, ovplyvňujúcim nepriaznivo zdravotný stav zamestnanca, možno posúdiť aj z hľadiska všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu.

ZBAVENIE SA ZODPOVEDNOSTI (LIBERÁCIA ZAMESTNÁVATEĽA)

Pri pracovnom úraze a chorobe z povolania prichádza do úvahy tzv. liberácia zamestnávateľa (zbavenie sa zodpovednosti).

Aj keď sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, zamestnávateľ sa môže zbaviť zodpovednosti (liberovať sa) celkom alebo sčasti v prípadoch, ktoré sú taxatívne ustanovené v § 196 ZP.

Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že:

a)  škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, alebo

b)  škodu si spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.

Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že:

a)  postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody,

b)  jednou z príčin škody bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok,

c)  zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.

Ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. V prípade ľahkomyseľného konania zamestnanca uvedeného pod písmenom c) však zamestnávateľ uhradí vždy aspoň jednu tretinu škody.

Ľahkomyseľné konanie zamestnanca možno charakterizovať ako hazardérstvo alebo nebezpečné riskovanie. Zamestnanec si musel byť vedomý, že si svojím konaním môže spôsobiť úraz alebo chorobu z povolania. Musí však ísť o taký spôsob činnosti, ktorý je v rozpore s obvyklým spôsobom správania zamestnancov. O ľahkomyseľnosti konania zamestnanca možno hovoriť len vtedy, ak zamestnanec súčasne neporušil bezpečnostné predpisy.

Za ľahkomyseľné konanie zamestnanca nemožno považovať bežnú neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika práce.

Predpokladom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa je zavinené porušenie predpisov alebo pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci poškodeným. Zamestnávateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti, ak zamestnanec utrpel pracovný úraz pri odvracaní škody hroziacej tomuto zamestnávateľovi alebo nebezpečenstva priamo ohrozujúceho život alebo zdravie, ak zamestnanec tento stav sám úmyselne nevyvolal.

ROZSAH A SPÔSOB NÁHRADY ŠKODY (§ 198 A NASL. ZP)

Pri zodpovednosti zamestnávateľa za škodu platí zásada, že zodpovedný subjekt je povinný nahradiť poškodenému skutočnú škodu (v peniazoch), ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu. Pri určení škody na veci sa vychádza z ceny veci v čase poškodenia.

Pri zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz a chorobu z povolania sú nároky zamestnancov upravené osobitne, a to ako úrazové dávky z úrazového poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení s účinnosťou od 1. januára 2004.

Z úrazového poistenia sa poskytujú tieto úrazové dávky:

a)  úrazový príplatok,

b)  úrazová renta,

c)  jednorazové vyrovnanie,

d)  pozostalostná úrazová renta,

e)  jednorazové odškodnenie,

f)  pracovná rehabilitácia a rehabilitačné,

g)  rekvalifikácia a rekvalifikačné,

h)  náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia,

i) náhrada nákladov spojených s liečením,

j) náhrada nákladov spojených s pohrebom.

Zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok v rozsahu, v ktorom zamestnávateľ zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady za vecnú škodu. Zamestnávateľ teda priamo hradí len vecnú škodu.

Pri zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz a chorobu z povolania je v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zamestnávateľ povinne úrazovo poistený. Zamestnávateľ na účely úrazového poistenia je aj právnická osoba alebo fyzická osoba, pre ktorú zamestnanec vykonáva prácu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Úrazové poistenie vzniká zamestnávateľovi odo dňa, v ktorom začal zamestnávať aspoň jedného zamestnanca, a zaniká dňom, v ktorom už nezamestnáva ani jedného zamestnanca. Nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec (prípadne aj manžel, manželka, nezaopatrené dieťa a fyzická osoba, voči ktorej mal zamestnanec v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť) po splnení podmienok, ktoré sú ustanovené v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

BEZDÔVODNÉ OBOHATENIE (§ 222 ZP)

Ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať.

Bezdôvodné obohatenie na účely ZP je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na čí úkor bol získaný. Musí sa vydať, ak je to možné, všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, ak ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. Ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.

JUDr. Lucia Petríková, PhD