Rozsah a spôsob náhrady škody

Spôsobenie škody v pracovnom práve je neželaným právnym následkom, ktorý súvisí s protiprávnym konaním. Preto je možné skonštatovať, že spôsobenie škody je aj právnou skutočnosťou, ktorá súvisí aj s pracovnoprávnou zodpovednosťou, a to aj so subjektívnym a objektívnym aspektom.

PRACOVNOPRÁVNA ZODPOVEDNOSŤ totiž nastane až vtedy, keď je protiprávnym konaním fyzickej alebo právnickej osoby spôsobená škoda, teda pokiaľ nedôjde ku spôsobeniu škody, nemôže dôjsť ani k pracovnoprávnej zodpovednosti, s ktorou počíta pracovné právo.

V pracovnom práve je možné rozlišovať rôzne druhy škody, ale Zákonník práce pozná aj preventívny aspekt alebo prístup ku spôsobeniu škody, teda ustanovuje, akým spôsobom sa majú správať subjekty pracovnoprávneho vzťahu, aby ku škode vôbec nedošlo alebo sa minimalizovala možnosť jej vzniku. Taktiež je v pracovnom práve možné rozlišovať aj sankčný prístup ku spôsobeniu škody, ktorý ukladá subjektu, ktorý škodu inému spôsobil, aby ju v komplexnom rozsahu odstránil a spôsobil zánik neželaných právnych následkov. V najvšeobecnejšej rovine je možné rozlišovať škodu spôsobenú zamestnancom alebo zamestnávateľom a v rámci nich sú jednotlivé druhy škôd, ktoré tieto subjekty môžu spôsobiť.

PRACOVNOPRÁVNA ZODPOVEDNOSŤ A JEJ DRUHY. Pracovnoprávna zodpovednosť nastupuje v rôznych aspektoch, a to v preventívnom a sankčnom aspekte. V prípade preventívneho aspektu vystupuje pracovnoprávna zodpovednosť ako hrozba pred možným páchaním protiprávneho konania, a to tak na strane zamestnávateľa ako aj zamestnanca, v záujme predchádzaniu možným škodným udalostiam. Uvedený preventívny aspekt ustanovuje § 177 a 178 ZP.

V prípade preventívneho aspektu pred vznikom škôd na strane zamestnávateľa platí, že zamestnávateľ je povinný svojim zamestnancom zabezpečovať také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy bez ohrozenia života, zdravia a majetku. Ak zistí nedostatky, je povinný urobiť opatrenia na ich odstránenie. Na ochranu svojho majetku je zamestnávateľ oprávnený vykonávať v nevyhnutnom rozsahu kontrolu vecí, ktoré zamestnanci vnášajú na pracovisko alebo odnášajú z pracoviska. Podrobnejšie podmienky určí zamestnávateľ v pracovnom poriadku. Pri kontrole sa musia dodržať predpisy o ochrane osobnej slobody a nesmie byť ponižovaná ľudská dôstojnosť.

Preventívny aspekt na strane zamestnanca pred vznikom škôd vyplýva z toho, že zamestnanec je povinný si počínať tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu života, zdravia a poškodeniu majetku alebo k jeho zničeniu, ani k bezdôvodnému obohateniu. Ak hrozí škoda, zamestnanec je povinný na ňu upozorniť vedúceho zamestnanca. Ak je na odvrátenie škody hroziacej zamestnávateľovi neodkladne potrebný zákrok, je povinný zakročiť.

Túto povinnosť nemá, ak mu v tom bránia dôležité okolnosti alebo ak by tým vystavil vážnemu ohrozeniu seba alebo ostatných zamestnancov, alebo blízke osoby. Ak zamestnanec zistí, že nemá utvorené potrebné pracovné podmienky, je povinný oznámiť to vedúcemu zamestnancovi.

Následný aspekt pracovnoprávnej zodpovednosti je sankčného charakteru a predstavuje uloženie možnej sankcie za predpokladu, že už došlo k protiprávnemu konaniu. Pracovné právo je založené na princípy subsidiarity ukladania sankcií, ktorý znamená, že sankcia sa uloží až za splnenia predpokladu, že iný, nesankčný nástroj zmeny právneho stavu nebol úspešný.

SANKCIA V PRÍPADE PRACOVNÉHO PRÁVA pritom plní rôzne úlohy, predovšetkým má zabrániť tomu, aby došlo k ďalšiemu pokračovaniu protiprávneho konania a taktiež umožňuje vyslať určitý signál protiprávne konajúcemu subjektu v záujme toho, aby napravil aj následky svojho protiprávneho konania, pokiaľ už vznikli. Napríklad pokiaľ protiprávnym konaním zamestnanca vznikla zamestnávateľovi škoda na majetku, tak zamestnanec musí podľa platnej právnej úpravy zamestnávateľovi uhradiť vzniknutú škodu a pokiaľ bola škoda spôsobená úmyselne, tak aj ušlý zisk v rozsahu, ktorý si vyčísli zamestnávateľ po odsúhlasení súdom.

Rozsah nárokov pritom závisí nielen od toho, či bola škoda spôsobená úmyselne alebo z nedbanlivosti, ale taktiež aj od toho, či došlo ku škode na majetku alebo ujme na živote alebo zdraví, kde je potrebné uhradiť aj náklady liečenia, bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia a v prípade ujmy na živote aj náklady pohrebu a výživy pozostalým maloletým.

Pracovnoprávna zodpovednosť má určité predpoklady, ktoré musia byť naplnené a sú nimi:

•    existencia pracovnoprávneho vzťahu,

•    protiprávne konanie,

•    spôsobenie škody alebo ujmy ako protiprávneho následku,

•    príčinná súvislosť protiprávneho konania a protiprávneho následku,

•    zavinenie, len pri subjektívnej pracovnoprávnej zodpovednosti.

EXISTENCIA PRACOVNOPRÁVNEHO VZŤAHU. Platné pracovné právo rozlišuje pracovný pomer, ktorý sa zakladá pracovnou zmluvou a dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ktoré sú tiež druhom pracovnoprávneho vzťahu. Pracovnoprávny vzťah ako každý iný právny vzťah má svoje prvky, ktorými sú subjekt, objekt a obsah. Subjektom pracovnoprávneho vzťahu sú zamestnanec a zamestnávateľ, predmetom je závislá práca a obsahom sú konkrétne práva a povinnosti subjektov pracovnoprávneho vzťahu. Pojem závislá práca má legálnu definíciu v § 1 ods. 2 ZP a nemožno ju modifikovať.

K protiprávnemu konaniu dôjde vtedy, keď subjekt pracovného práva koná v rozpore s platným právom alebo nekoná vôbec, hoci konať mal. Pod protiprávne konanie nemožno zaradiť okolnosti, ktoré vylučujú protiprávnosť.

SPÔSOBENIE ŠKODY ALEBO UJMY AKO PROTIPRÁVNEHO NÁSLEDKU. Právne pojmy „škoda“ a „ujma“ je potrebné odlišovať, a to aj napriek tomu, že vo svojom § 195 ods. 1 ZP používa pojem „poškodenie zdravia“, nakoľko škoda sa týka znehodnotenia majetku a ujma má vzťah ku zdraviu a životu človeka.

Pokiaľ majú nastať predpoklady pracovnoprávnej zodpovednosti, musí sa preukázať príčinný súvis protiprávneho konania subjektu pracovného práva a vzniknutej škody alebo ujmy, inak nenastanú právne následky a nenastúpia sankcie. Napríklad sa musí preukázať, že v dôsledku porušenia povinností zamestnávateľa na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vznikla zamestnancovi ujma na zdraví alebo škoda na majetku.

PREDPOKLAD ZAVINENIA sa ako subjektívny faktor sleduje pri subjektívnej pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca, teda v prípade zamestnávateľa nebude mať význam. Ale aj v prípade zamestnávateľa sú ustanovené určité, právne relevantné dôvody, ktoré keď nastanú, tak sa zamestnávateľ zbaví svojej zodpovednosti v čiastočnom alebo celom rozsahu. Tieto dôvody je možné v odbornej právnej terminológii označiť za liberačné dôvody a v prípade zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania sú ustanovené v § 196 ods. 1 a 2 ZP.

V prípade zavinenia je možné rozlišovať úmysel alebo nedbanlivosť, ktoré sa odlišujú vo vlastnej skutkovej podstate a majú význam aj z pohľadu právnej závažnosti protiprávneho konania a jeho protiprávneho následku. Skutkové podstaty úmyslu a nedbanlivosti Zákonník ZP špecificky pre pracovnoprávnu oblasť neustanovuje a preto je potrebné použiť právne normy trestného práva, konkrétne § 15 Trestného zákona pre úmysel a § 16 Trestného zákona pre nedbanlivostnú formu.

Pracovnoprávna zodpovednosť môže byť buď na strane zamestnanca alebo zamestnávateľa, pričom sa rozlišuje všeobecná pracovnoprávna zodpovednosť zamestnanca a zamestnávateľa za spôsobenú škodu a osobitné, špecifické druhy právnej zodpovednosti, ktoré presne ustanovuje právny poriadok. V prípade osobitnej právnej zodpovednosti je potrebné uhradiť skutočnú škodu a pokiaľ bola škoda spôsobená, tak aj ušlý zisk z dôvodu závažnosti protiprávneho konania a jeho následku.

PREDPOKLADY PRE VZNIK ŠKODY V PRACOVNOM PRÁVE. Spôsobenie škody v pracovnom práve je vždy neželaným právnym následkom a je predpokladom pre vyvodzovanie pracovnoprávnej zodpovednosti voči škodcovi v pracovnom práve. Predpokladom pre vznik škody v pracovnom práve je pracovnoprávny vzťah a protiprávne konanie niektorého zo subjektov pracovnoprávneho vzťahu.

Uvedené protiprávne konanie môže mať rôzne formy alebo prejavy, vo všeobecnosti je však možné rozlišovať konanie, ktoré je v rozpore s pracovným právom, konanie ktoré je v rozpore s pracovnou zmluvou alebo konanie, ktoré je v rozpore s interným predpisom zamestnávateľa, s ktorým bol zamestnanec riadne oboznámený.

Tak napríklad pokiaľ zamestnanec poruší niektoré z ustanovení pracovného poriadku, ktorý je vnútorným predpisom zamestnávateľa a ktorý zamestnávateľ riadne vydal po predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov a zamestnanca s ním riadne oboznámil, tak sa zamestnanec dopustil protiprávneho konania a pokiaľ v dôsledku protiprávneho konania vznikla zamestnávateľovi škoda, tak zamestnanec bude zodpovedný za spôsobenú škodu v rozsahu, v akom ju spôsobil.

Pokiaľ vznikla zamestnávateľovi škoda, ale zamestnanec konal v súlade s platným právom, nemôže byť zamestnanec za takto vzniknutú škodu zodpovedný, nakoľko chýba aspekt protiprávneho konania. Ide o prípady okolností vylučujúcich protiprávnosť, ktoré aj keď nastanú, nemožno vyvodzovať pracovnoprávnu zodpovednosť voči danému subjektu. Ide o nutnú obranu, krajnú núdzu, plnenie právnych povinností, výkon práva alebo svojpomoc. Napríklad pokiaľ došlo u zamestnávateľa k vzniku nebezpečenstva živelnej udalosti a zamestnanec pri odvracaní tohto nebezpečenstva, ktoré ohrozuje jeho život alebo zdravie, spôsobí zamestnávateľovi škodu, ide o konanie v krajnej núdzi a zamestnanec nemôže byť za spôsobenie škody právne zodpovedný, hoci škoda nastala, nakoľko nedošlo k protiprávnemu konaniu.

Aspekt protiprávnosti v dôsledku ktorého vznikla škoda môže byť naplnený nielen konaním, ale aj opomenutím konania povinného subjektu za predpokladu, že konať mal podľa platného práva.

JEDNOTLIVÉ DRUHY ŠKODY V PRACOVNOM PRÁVE. Platný ZP vo všeobecnosti rozlišuje škodu a právnu zodpovednosť zamestnanca a zamestnávateľa, pričom v rámci týchto kategórií je možné ešte rozlišovať jednotlivé podskupiny. Pri škode spôsobenej zamestnancom alebo zamestnávateľom je možné rozlišovať jednotlivé prípady všeobecnej právnej zodpovednosti za škodu spôsobenú konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a jednotlivé prípady osobitnej právnej zodpovednosti, čo má vplyv na spôsob a rozsah náhrady škody v pracovnom práve.

V prípade škody, ktorá bola spôsobená konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi musí ísť o protiprávne konanie subjektu pracovnoprávneho vzťahu, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Právny pojem „dobré mravy“ používa aj § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom ide o vymedzenie, ktoré je platné aj pre pracovné právo. Taktiež v čl. 2 základných zásad ZP je ustanovené, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

Pokiaľ vznikla škoda v dôsledku konania, ktoré je v rozpore so všeobecne uznávanými hodnotami alebo v rozpore s judikatúrou súdov v oblasti dobrých mravov, tak ide o vznik škody v dôsledku správania zamestnanca alebo zamestnávateľa, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Pracovné právo rozoznáva aj spôsobenie škody v osobitných prípadoch, s čím spája aj súvisiacu pracovnoprávnu zodpovednosť v danom rozsahu. V prípade zamestnanca ide o zodpovednosť za škodu za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať alebo o zodpovednosť za škodu za stratu zverených predmetov. Nakoľko ide o pracovnoprávnu zodpovednosť zamestnanca, tak na jej preukázanie je potrebné, popri protiprávnemu konaniu v dôsledku ktorého došlo ku spôsobeniu škody, preukázať aj zavinenie, teda to, či ku vzniku škody došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti zamestnanca v konkrétnom prípade. Preto je možné konštatovať, že zavinenie je vnútorný psychický vzťah subjektu pracovnoprávneho vzťahu, ktorý škodu spôsobil, ku vlastnému protiprávnemu správaniu a ku vzniknutej škode, ide teda o subjektívnu stránku.

V PRÍPADE ŠKODY, KTORÚ SPÔSOBIL ZAMESTNANCOVI ZAMESTNÁVATEĽ je taktiež možné rozoznávať osobitné prípady právnej zodpovednosti – zodpovednosť zamestnávateľa za škodu na odložených veciach, zodpovednosť zamestnávateľa pri odvracaní škody a taktiež zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania. Pokiaľ dôjde ku spôsobeniu škody v týchto osobitných prípadoch, tak ide o objektívnu právnu zodpovednosť, teda na jej naplnenie postačuje, keď došlo k protiprávnemu konaniu zamestnávateľa, v dôsledku ktorého vznikla zamestnancovi škoda, pričom nezohráva úlohu, či k vzniku škody došlo v dôsledku úmyslu alebo nedbanlivosti zamestnávateľa v konkrétnom prípade.

V kontexte uvedeného je možné konštatovať, že jednotlivé druhy všeobecnej a aj osobitnej pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa za spôsobenú škodu sú druhmi objektívnej pracovnoprávnej zodpovednosti, nakoľko sa vôbec nezisťuje úmysel v prípade, že zamestnávateľ zamestnancovi spôsobí škodu a pre požadovanie náhrady škody od zamestnávateľa preto nevyžaduje ZP preukázanie subjektívnej stránky.

SPÔSOB NÁHRADY ŠKODY V PRACOVNOM PRÁVE. Právna úprava spôsobu náhrady škody v pracovnom práve v ZP sa výrazne neodlišuje od právnej úpravy spôsobov náhrady škody v občianskom práve. V § 186 ods. 1 ZP sú ustanovené jednotlivé spôsoby náhrady škody. Ide pritom o peňažnú náhradu škody alebo o uvedenie veci do pôvodného stavu. O spôsobe náhrady škody, ktorú spôsobil zamestnanec zamestnávateľovi by sa tieto subjekty mali vzájomne dohodnúť, pokiaľ k dohode nedôjde, je možné domáhať sa realizácie náhrady škody aj súdnou cestou.

Uvedenie veci do pôvodného stavu sa realizuje ako spôsob náhrady škody za predpokladu, že je to možné a účelné. Ide napríklad o také poškodenie veci, pri ktorom je oprava takejto veci ešte výhodným variantom v porovnaní s peňažnou náhradou za účelom kúpy rovnakej alebo obdobnej veci, pričom sa vychádza z hodnoty veci, ktorú mala v čase jej poškodenia.

V ZP sa neustanovuje ako spôsob náhrady škody zamestnancom popri peňažnej náhrade alebo uvedeniu veci do pôvodného stavu napríklad kúpa rovnakej alebo podobnej veci zamestnancom pre zamestnávateľa, nakoľko je ale v občianskom práve takýto spôsob náhrady škody prípustný a podľa Zákonníka práce je potrebné použiť na pracovnoprávne vzťahy aj Občiansky zákonník, tak je možné požadovať aj kúpu rovnakej alebo obdobnej veci zamestnancom pre zamestnávateľa za prijateľný spôsob náhrady škody.

ROZSAH NÁHRADY ŠKODY V PRACOVNOM PRÁVE. V prípade, že škodu spôsobí zamestnanec z nedbanlivosti, tak platí všeobecné pravidlo, že zodpovedá za vzniknutú škodu najviac do výšky rovnajúcej sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu.

Uvedená hranica, ktorá určuje maximálnu hranicu výšky náhrady škody neplatí, pokiaľ zamestnanec spôsobil škodu úmyselne alebo je zodpovedný za škodu v osobitných prípadoch podľa § 182 až 185 ZP. V týchto prípadoch hradí zamestnanec zamestnávateľovi skutočnú škodu a pokiaľ bola škoda zamestnávateľovi zamestnancom spôsobená úmyselne, tak zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca aj ušlý zisk v konkrétnom prípade.

Pokiaľ spôsobili škodu zamestnávateľovi viacerí zamestnanci, tak na základe § 187 ods. 2 ZP zodpovedajú za škodu podľa miery svojho zavinenia, pričom rovnaký princíp sa uplatní aj vtedy, keď si škodu spôsobenú zamestnancom sčasti zavinil sám zamestnávateľ, pričom sa vychádza z hodnoty, ktorú mala vec v čase jej poškodenia.

Špecifický postup sa uplatní vtedy, keď u zamestnávateľa vznikol schodok na zverených hodnotách, ktorý spôsobili viacerí zamestnanci protiprávnym konaním. V tomto prípade budú podriadení zamestnanci zodpovední za vzniknutý schodok podľa veľkosti svojich zárobkov, pričom zárobok ich vedúceho a jeho zástupcu sa započítava v dvojnásobnej výške. Uvedený podiel náhrady škody spoluzodpovedných zamestnancov nesmie u jednotlivých zamestnancov s výnimkou vedúceho a jeho zástupcu presiahnuť sumu rovnajúcu sa ich priemernému mesačnému zárobku pred vznikom škody. Ak sa takto určenými podielmi neuhradí celá škoda, zvyšok je povinný uhradiť vedúci a jeho zástupca podľa pomeru svojich priemerných zárobkov.

Uvedený princíp zodpovednosti za vzniknutý schodok je špecifickým druhom právnej zodpovednosti, ktorý sa uplatní vtedy, pokiaľ boli zamestnancom zamestnávateľa zverené určité hodnoty, napríklad peniaze, ceniny, kolky, ktoré následne zamestnanci mali vyúčtovať.

Aspekt vzniku a následnej úhrady vzniknutej škody si vyžaduje komplexné zváženie toho, či došlo k jej vzniku úmyselne alebo z nedbanlivosti a či boli splnené jednotlivé atribúty pracovnoprávnej zodpovednosti kumulatívne. Taktiež je potrebné v plnom rozsahu rešpektovať princípy pre určovanie spôsobu, rozsahu a výšky prípadnej náhrady škody, inak by mohlo dôjsť k neželanému obohateniu. K naplneniu predpokladov pre určenie náhrady škody dôjde len komplexnou realizáciou platnej právnej úpravy.

Výšku náhrady škody, ktorú má uhradiť zamestnanec určuje zamestnávateľ v konkrétnom prípade. Zamestnávateľ prerokuje požadovanú náhradu škody so zamestnancom a oznámi mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla a že za ňu zamestnanec zodpovedá. Formálne a ani obsahové náležitosti prerokovania náhrady vzniknutej škody Zákonník práce už bližšie nekonkretizuje a preto je na úvahe zamestnávateľa či pôjde o formalizovaný postup alebo len o neformálne prerokovanie spôsobu a rozsahu náhrady škody, ktorá zamestnávateľovi vznikla.

Ak zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu v určenej sume a ak s ním zamestnávateľ dohodne spôsob náhrady, je zamestnávateľ povinný uzatvoriť dohodu písomne, inak je dohoda neplatná. Osobitná písomná dohoda nie je potrebná, ak škoda bola už uhradená. Písomná forma v tomto prípade je ustanovená kogentnou právnou normou, Zákonník práce výslovne ustanovuje, že jej nedodržanie má za následok neplatnosť takéhoto právneho úkonu. Preto pokiaľ takáto dohoda nebude uzatvorená písomne, tak sa na ňu pozeráme tak, že nikdy nebola uzatvorená.

Požadovanú náhradu škody a obsah dohody o spôsobe jej úhrady s výnimkou náhrady škody nepresahujúcej 50 eur je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov. Pritom postačuje len prerokovanie so zástupcami zamestnancov a nemusí byť daný ich predchádzajúci súhlas. Preto nemožno považovať za nesprávne to, keď zástupcovia zamestnancov neprejavia súhlas s dohodou o náhrade škody, zamestnávateľ však musí byť jednoznačne spôsobilý preukázať, že k prerokovaniu písomnej dohody so zástupcami zamestnancov došlo v konkrétnom prípade.

Zamestnávateľ je povinný nahradiť zamestnancovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu. Ak ide o inú škodu na zdraví ako z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania, platia pre spôsob a rozsah jej náhrady ustanovenia o pracovných úrazoch s tým obmedzením, že jednorazové odškodnenie pozostalým nepatrí. Pri určení škody na veci sa vychádza z ceny veci v čase poškodenia.

Ak zamestnávateľ preukáže, že škodu zavinil aj poškodený zamestnanec, jeho zodpovednosť sa pomerne obmedzí. Pri zodpovednosti za škodu pri pracovných úrazoch a pri chorobách z povolania sa postupuje podľa § 196 ZP, predovšetkým sa berú do úvahy liberačné dôvody, teda možnosť vyvinenia.

Zamestnávateľ, ktorý nahradil poškodenému škodu, má nárok na náhradu voči tomu, kto poškodenému za takú škodu zodpovedá podľa osobitného predpisu, a to v rozsahu, ktorý zodpovedá miere tejto zodpovednosti voči poškodenému, ak nie je vopred dohodnuté inak.

Taktiež ZP ustanovuje aj zodpovednosť za škodu v niektorých osobitných prípadoch, pritom platí, že fyzickej osobe, ktorá vykonáva verejnú funkciu, zodpovedá za škodu vzniknutú pri výkone funkcie alebo v priamej súvislosti s ňou organizácia, pre ktorú bola činná; fyzická osoba zodpovedá za škodu tejto organizácii. Ak funkcionár odborovej organizácie pomáha pri výkone svojej funkcie alebo v priamej súvislosti s ňou súčasne plniť spoločenské, hospodárske alebo sociálne úlohy zamestnávateľa, u ktorého je v pracovnom pomere, zodpovedá mu za škodu tento zamestnávateľ.

Občanovi so zmenenou pracovnou schopnosťou, ktorý nie je v pracovnom pomere a ktorého príprava na povolanie (činnosť) sa vykonáva podľa osobitných predpisov, zodpovedá za škodu vzniknutú pri tejto príprave ten zamestnávateľ, u ktorého sa príprava na povolanie vykonáva.

ZÁVER - Vznik škody v pracovnom práve je dôsledkom protiprávneho konania a preto súvisí s pracovnoprávnou zodpovednosťou a jej predpokladmi, ktoré musia byť naplnené. Pre naplnenie pracovnoprávnej zodpovednosti musí jestvovať pracovný pomer, protiprávne konanie v dôsledku ktorého vznikla určitá škoda alebo ujma v konkrétnom prípade. Pritom je možné rozlišovať všeobecnú pracovnoprávnu zodpovednosť za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a jednotlivé druhy osobitnej pracovnoprávnej zodpovednosti, ktoré ZP výslovne ustanovuje. Pritom rozlišovanie týchto druhov zodpovedností je podstatné aj z pohľadu rozsahu náhrady škody, ktorá vznikla. A preto jednoznačne musia byť rešpektované princípy náhrady škody v komplexnom rozsahu.

Ing. JUDr. Ladislav Hrtánek, PhD.