Pružný pracovný čas

Inštitút pružného pracovného času výrazne zasahuje do pravidiel organizácie pracovného času a je dôležitým faktorom zlepšovania pracovných podmienok a životných podmienok zamestnancov. Pružný pracovný čas sa hovorovo nazýva aj ako pohyblivá pracovná doba. Aké je vymedzenie pružného pracovného času? Aké sú jeho základné prvky?

Právne predpoklady na uplatňovanie pružného pracovného času

Predpoklady na našom území vytvoril až zákon č. 188/1988 Zb., ktorým bol novelizovaný predchádzajúci Zákonník práce a vyhláška č. 196/­1989 Zb. o pružnom pracovnom čase. V súčasnosti je inštitút pružného pracovného času upravený v ustanovení § 88 – § 89 Zákonníka práce (zákon č. 311/­2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, ďalej len „ZP“).

Pružný pracovný čas je spôsob organizácie pracovného času, pri ktorom si zamestnanec v rámci stanovených, prípadne dohodnutých pravidiel sám určuje jeho začiatok a koniec, a tým aj dĺžku pracovnej zmeny.

Jeho význam spočíva v tom, že zamestnanec má možnosť usporiadať si svoj pracovný čas, prípadne jeho časť, podľa osobných potrieb v rámci určitých pravidiel.

Pružný pracovný čas možno vnímať ako spôsob rovnomerného alebo nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času, ktorý zamestnávateľ môže zaviesť kolektívnou zmluvou alebo po dohode so zástupcami zamestnancov.

Základné prvky pružného pracovného času

1. Pružný (voliteľný) pracovný čas

     Ide o časový úsek, v rámci ktorého si zamestnanec sám volí čas príchodu do práce a odchodu z práce, resp. začiatok a koniec pracovnej zmeny, v tomto prípade je zamestnanec povinný byť na pracovisku v takom rozsahu, aby odpracoval prevádzkový čas.

2. Pevný (základný) pracovný čas

     Ide o časový úsek, kedy je zamestnanec povinný byť prítomný na pracovisku zamestnávateľa.

3. Zúčtovacie obdobie (prevádzkový čas)

Ide o celkový pracovný čas, v rámci ktorého musí zamestnanec odpracovať príslušný rozsah pracovného času v pružnom pracovnom období určenom zamestnávateľom (sú to dĺžka pracovnej zmeny, týždenný pracovný čas alebo inak určené časové obdobie).

Druh zúčtovacieho obdobia závisí od konkrétnych podmienok a možností uplatňovania pružného pracovného času.

Zúčtovacie obdobie sa môže preto určiť:

a)  jednotne pre všetkých zamestnancov,

b)  rozdielne podľa podmienok jednotlivých organizačných útvarov zamestnávateľa, prípadne podľa profesií zamestnancov,

c)  individuálne pre zamestnanca, resp. skupinu zamestnancov s osobitnými pracovnými podmienkami.

Podľa ustanovenia § 88 ods. 4 ZP sa používa aj pojem prevádzkový čas. Je to celkový pracovný čas, ktorý je zamestnanec povinný odpracovať v pružnom pracovnom období určenom zamestnávateľom.

Pružné pracovné obdobie sa uplatní ako pracovný deň, pracovný týždeň, štvortýždňové pracovné obdobie alebo iné pracovné obdobie.

Ďalšie skutočnosti súvisiace s pružným pracovným časom

1. Možnosť alebo nemožnosť prevodu

     Ide o prevod nadpracovaných, prípadne neodpracovaných hodín z jedného zúčtovacieho obdobia do druhého. Zvyčajne sa stanovuje maximálny počet hodín, ktoré možno previesť.

2. Maximálna dĺžka pracovnej zmeny

     Zamestnanci musia mať možnosť v niektorých dňoch odpracovať viac hodín, ako je všeobecne stanovená dĺžka pracovnej zmeny. Dĺžka pracovnej zmeny pri uplatnení pružného pracovného času však môže byť najviac 12 hodín.

3. Všeobecne stanovená dĺžka pracovnej zmeny

     Jej začiatok a koniec (napr. 8 hod. od 7.00 h – 15.00 h). Túto dĺžku je potrebné určiť vzhľadom na možné spôsoby riešenia práce nadčas, prekážky v práci či pracovné cesty.

Existuje veľa foriem pružného pracovného času, ktorých vymedzenie závisí od zvoleného kritéria. Najprirodzenejším základným kritériom sa javí klasické rátanie dĺžky pracovného času, a to denné, týždenné, mesačné, resp. aj dlhšie časové obdobie (napr. štvrťrok).

Najjednoduchšou formou je pružný pracovný deň, ktorý sa môže uplatniť pri rovnomernom aj nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času na jednotlivé týždne. V tomto prípade si zamestnanec volí len začiatok pracovného času, lebo po nástupe do práce musí odpracovať stanovenú dĺžku pracovnej zmeny (napr. 8 hodín denne). Avšak väčší priestor na reguláciu jeho pracovného času poskytuje zamestnancovi pružný pracovný týždeň a najmä pružné štvortýždňové pracovné obdobie, v rámci ktorého si zamestnanec môže presúvať pracovný čas v rámci stanovených štyroch týždňov.

Práca nadčas pri pružnom pracovnom čase je práca vykonávaná zamestnancom na základe príkazu zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad rozsah prevádzkového času v určenom pružnom pracovnom období.

Zavedenie pružného pracovného času závisí

vždy od konkrétnych podmienok u každého zamestnávateľa. O možnosti zavedenia a uplatňovania pružného pracovného času rozhodujú predovšetkým spôsob organizácie pracovného procesu a technické a technologické požiadavky. Ľahko sa zavádza tam, kde zamestnanci majú istú autonómiu a pracujú relatívne samostatne, pričom vytvorenie vhodných pracovných podmienok vyžaduje často len minimálne náklady.

Pri rozhodovaní o zavedení pružného pracovného času je potrebné prihliadať na viacero skutočností, napr. zohľadnenie špecifík činnosti zamestnávateľa a používanej technológie, vnútropodniková organizácia a deľba práce medzi jednotlivými organizačnými jednotkami.

Právna úprava umožňuje zamestnávateľovi uplatňovať všetky formy pružného pracovného času nielen jednotlivo, ale aj v rozličnej kombinácii súbežne (napr. niektoré útvary môžu uplatňovať pružný pracovný deň a iné útvary alebo niektoré kategórie zamestnancov môžu uplatňovať pružný pracovný týždeň). Zamestnávateľ môže zaviesť pružný pracovný čas buď na všetkých pracoviskách, alebo len v niektorých útvaroch, prípadne len u niektorých kategórií zamestnancov. Rozsah uplatňovania pružného pracovného času a jeho jednotlivých foriem bude vždy závisieť od konkrétnych podmienok a možností organizácie a riadenia práce.

Pružný pracovný čas sa neuplatní, ak zamestnávateľ vyšle zamestnanca na pracovnú cestu. Zamestnávateľ na tento účel určí pevný začiatok a koniec pracovnej zmeny.

RADA!

Inštitút pružného pracovného času je medzi viacerými zamestnancami mimoriadne populárny. Pomáha zosúladiť pracovný život a rodinný život zamestnanca. Napomáha tak harmonizácii vzťahov doma či na pracovisku.

JUDr. Lucia Petríková, PhD.

§ 85 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce

Pracovný čas

(1) Pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.

(2) Doba odpočinku je akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným časom.

(3) Na účely určenia rozsahu pracovného času a rozvrhnutia pracovného času je týždňom sedem po sebe nasledujúcich dní.

(4) Pracovný čas v priebehu 24 hodín nesmie presiahnuť osem hodín, ak tento zákon neustanovuje inak.

(5) Pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne. Zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, má pracovný čas najviac 38 a 3/4 hodiny týždenne a vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1/2 hodiny týždenne.

(6) Pracovný čas zamestnanca, ktorý pracuje s dokázaným chemickým karcinogénom alebo pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity alebo ktorý vykonáva činnosti vedúce k ožiareniu ako zamestnanec kategórie A v kontrolovanom pásme so zdrojom ionizujúceho žiarenia okrem kontrolovaného pásma v jadrovej elektrárni, je najviac 33 a 1/2 hodiny týždenne.

(7) Mladistvý zamestnanec mladší ako 16 rokov má pracovný čas najviac 30 hodín týždenne, aj keď pracuje pre viacerých zamestnávateľov. Mladistvý zamestnanec starší ako 16 rokov má pracovný čas najviac 37 a 1/2 hodiny týždenne, aj keď pracuje pre viacerých zamestnávateľov. Pracovný čas mladistvého zamestnanca nesmie v priebehu 24 hodín presiahnuť osem hodín.

(8) Pracovný čas, ktorý zamestnávateľ určí podľa odsekov 1, 5 až 7, je ustanovený týždenný pracovný čas. Pracovný čas, ktorý je zamestnanec povinný odpracovať v príslušnom týždni po rozvrhnutí ustanoveného...