Proces dokazovania v správnom konaní
Správne konanie predstavuje zákonom ustanovený systém jednotlivých štádií, ktoré tvoria ucelený štruktúrovaný systém. V rámci správneho konania vystupujú jednotliví účastníci konania, ktorí v rámci neho chránia svoje práva a oprávnené záujmy prostredníctvom rozhodovania subjektu verejnej správy. Správne konanie má jednotlivé štádiá, ktoré sú logicky usporiadané a vyúsťujú do vydania prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu a následne k možnému odvolaciemu konaniu a nútenému výkonu rozhodnutia. Akým spôsobom proces dokazovania ovplyvňuje správne konanie?
Proces dokazovania je súčasťou priebehu správneho konania a od jeho vecnej správnosti závisí, či rozhodnutie v správnom konaní, ktoré sa v konečnom dôsledku správnym orgánom vydá, bude správne. Preto je veľmi podstatné, aby proces dokazovania v správnom konaní prebehol v súlade s platným právnym poriadkom a všetko, čo by prispelo k zisteniu skutkového stavu veci bolo riadne zistené v rámci správneho konania.
Proces dokazovania je podstatnou súčasťou správneho konania
v rámci prvého stupňa, ale má podstatný význam aj v rámci odvolacieho konania, kde je jeho podstatnou úlohou potvrdiť alebo vyvrátiť správnosť záverov odvolávajúceho sa subjektu, ktoré sú konštatované v podanom odvolaní. Správne konanie, ktoré je upravené zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), pozostáva z týchto štádií
• začatie správneho konania na návrh účastníka konania alebo z úradnej moci správnym orgánom,
• priebeh prvostupňového správneho konania v rámci ktorého sa uplatňujú jednotlivé právne inštitúty, akými sú napríklad doručovanie, plynutie lehôt, predvolanie alebo predvedenie účastníka správneho konania, ale aj dokazovanie tvrdení v správnom konaní – vykonávanie dôkazov správneho konania,
• vydanie prvostupňového rozhodnutia správnym orgánom. Pre platnosť prvostupňového rozhodnutia je podstatné, aby bolo materiálne a aj formálne správne, teda aby bol dodržaný proces jeho vydania, ale aj jeho obsahové náležitosti požadované správnym poriadkom,
• odvolacie konanie – prebieha na základe odvolania účastníka správneho konania, dokazovanie sa v rámci neho uplatňuje, ale len v záujme preukázania alebo vyvrátenia tvrdení navrhovaných odvolávajúcim sa subjektom v podanom odvolaní,
• exekučné konanie – nútený výkon rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Uplatňuje sa v prípade, že si povinný subjekt neplní svoju právnu povinnosť v podobe vykonať niečo alebo poskytnúť peňažné plnenie. V tomto štádiu prichádza dokazovanie do úvahy vtedy, keď povinný subjekt tvrdí, že plnenie, ktoré má byť postihnuté exekúciou mu nepatrí.
Pre proces dokazovania platia určité všeobecné zásady, ktoré formuluje a ustanovuje správny poriadok. Pri dokazovaní musia správne orgány postupovať v súlade s právnym poriadkom štátu, teda ide o princíp zákonnosti procesu dokazovania, ktorý požaduje, že žiadny z dôkazných prostriedkov nemôže byť získaný nezákonným spôsobom a každý takto získaný a vykonaný dôkaz nebude správnym orgánom akceptovaný.
Proces dokazovania musí byť výsledkom úzkej kooperácie a súčinnosti rozhodujúceho subjektu a účastníkov správneho konania, teda ide o princíp súčinnosti pri dokazovaní. Správny orgán prijíma dôkazné prostriedky účastníkov správneho konania, vyhodnocuje ich jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, v rámci súčinnosti potom dochádza k preukazovaniu jednotlivých faktov podstatných pre správne konanie.
Rozhodnutie správneho orgánu musí vyplývať zo správne zisteného skutkového stavu veci, pričom tento princíp sa označuje ako princíp materiálnej pravdy. Tento princíp si bezpodmienečne vyžaduje, aby dokazovanie prebehlo takým spôsobom, že závery z neho vyplývajúce budú jednak vecne a jednak právne odôvodnené a správne. Vecná správnosť dokazovania si vyžaduje, aby dokazovanie prebehlo v logickej štruktúre, kde jednotlivé dôkazné prostriedky sú vzájomne podmienené a súvisia. Právna stránka procesu dokazovania si vyžaduje, aby proces dokazovania prebehol tak, že výsledné prvostupňové rozhodnutie je právne správne a odôvodnené.
Správne orgány pritom musia spolupracovať nielen s inými správnymi orgánmi pri zisťovaní materiálnej pravdy, ale taktiež s inými štátnymi orgánmi, napríklad so súdmi. Pokiaľ vznikne akákoľvek otázka, ktorá je v konaní pred iným správnym orgánom alebo súdom, tak rozhodujúci správny orgán má právnu povinnosť prerušiť predmetné správne konanie a vyžiadať si od daného správneho orgánu alebo súdu podklady a až následne môže pokračovať v danom správnom konaní. Podstatným je preto aspekt vzájomnej informovanosti, ktorý sa vzťahuje nielen na správne orgány, ale aj na štátne orgány. Uvedený aspekt je potrebné dodržiavať aj z pohľadu možného protiprávneho súbehu právnych zodpovedností, totiž nemôže sa stať, aby osoba bola za jeden a ten istý skutok stíhaná trestnoprávne v podobe uloženého trestu a aj administratívnoprávne v podobe uloženia pokuty za priestupok.
Pri dokazovaní je potrebné pristupovať k predloženým dôkazným prostriedkom extenzívnym náhľadom a výkladom, nakoľko všetko, čo môže prispieť k objasneniu skutkového stavu veci musí byť správnym orgánom pripustené a vykonané. Preto jednotlivé dôkazné prostriedky, ktoré sú ustanovené v správnom poriadku nepredstavujú taxatívny výpočet dôkazných prostriedkov a môžu byť ešte aj iné, správnym poriadkom výslovne neustanovené, ktoré môžu byť správnym orgánom uznané v správnom konaní. Ide napríklad o rôzne audiovizuálne záznamy, ktoré preukazujú skutočnosti, ktoré sú podstatné v predmetnom správnom konaní. Pokiaľ správny orgán neuzná určitý dôkazný prostriedok, ktorý mohol byť podstatným v správnom konaní, má možnosť účastník správneho konania podať odvolanie, ktoré je riadnym opravným prostriedkom v správnom konaní. Odvolacie konanie však predlžuje čas, kým dôjde k vydaniu právoplatného rozhodnutia vydaného v správnom konaní, ktoré je potom následne aj vykonateľné. Preto je podstatné, aby boli dôkazné prostriedky v správnom konaní riadne a včas vykonané správnym orgánom.
Pre dokazovanie je taktiež nevyhnutné nielen to, aby boli dôkazné prostriedky vykonané správnym orgánom, ale aby ich aj posúdil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, pričom ide o veľmi náročnú úlohu. Vyžaduje si to predovšetkým komplexné posúdenie dôkaznej situácie, jej porovnanie s predmetom správneho konania, zváženie dôkaznej váhy daného dôkazného prostriedku. Pokiaľ správny orgán nevykonal určitý dôkazný prostriedok, tak musí to riadne odôvodniť v odôvodnení svojho prvostupňového rozhodnutia. Komplexné zhodnotenie dôkazného procesu je preto podstatnou súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, ktoré je vydané v správnom konaní.
Účastník správneho konania musí navrhnúť na vykonanie dôkazy, ktoré sú mu známe a ktoré prispejú k objasneniu materiálnej pravdy. Správny orgán má k dispozícii sankčné opatrenia, pokuty, ktoré sú použiteľné v prípade, že účastník správneho konania nepredloží riadne a včas dôkazné prostriedky, ktoré sú mu známe, pričom ale najskôr vyzve účastníka správneho konania na predloženie takýchto dôkazných prostriedkov.
Skutočnosti, ktoré sú správnemu orgánu známe alebo sú mu známe z jeho zákonom ustanovenej aktivity netreba dokazovať, pričom môže ísť napr. o informácie z rozhodovania daného správneho orgánu, ktoré si správny orgán môže vyhľadať z vlastnej spisovej evidencie a ide o úradne overené a potvrdené právne skutočnosti. V tomto prípade postačuje, keď účastník konania poukáže na právny fakt, ktorý môže byť podstatným v danom správnom konaní a má komplexný význam.
Správny poriadok ustanovuje jednotlivé dôkazné prostriedky
demonštratívnym výpočtom. V tomto prípade teda nejde o taxatívny výpočet a je možné, aby správny orgán vykonal aj iné dôkazné prostriedky, ktoré správny poriadok výslovne nevymenováva, ale ktoré môžu prispieť k objasneniu skutkového stavu veci, ktorá sa prejednáva pred správnym orgánom. Každý dôkazný prostriedok však musí byť dosiahnutý v súlade so zákonom, inak správnym orgánom nemôže byť vykonaný.
Správny poriadok ustanovuje nasledovné dôkazné prostriedky
• výpoveď svedka,
• znalecký posudok,
• listinné dôkazy,
• ohliadka,
• čestné vyhlásenie.
Výpoveď svedka v správnom konaní
je podstatným dôkazným prostriedkom, ktorý je využiteľný v správnom konaní, jeho opodstatnenosť závisí od schopnosti svedka správne reprodukovať udalosť, ktorej bol svedkom. Správny poriadok upravuje prípady, kedy je svedecká výpoveď zakázaná alebo keď je možné odoprieť výpoveď svedkom.
Výpoveď svedka je zakázaná, keď by takouto výpoveďou došlo k sprístupneniu bankového, daňového, obchodného tajomstva alebo porušeniu zákonom výslovne ustanovenej povinnosti mlčanlivosti s výnimkou, že je svedok zbavený tejto povinnosti mlčanlivosti príslušným orgánom alebo ten, v prospech koho daný svedok takúto povinnosť má ustanovenú.
Jednotlivé druhy tajomstiev sú definované osobitnou právnou úpravou. V prípade bankového tajomstva je potrebné uplatniť § 91 odseku 1 zákona o bankách, pri daňovom tajomstve § 11 daňového poriadku a pri obchodnom tajomstve hlavu I, diel V ObchZ. Svedeckú výpoveď môže svedok odoprieť v tom prípade, pokiaľ by takouto svojou svedeckou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. Pre výklad právneho spojenia „blízka osoba“ je potrebné použiť § 116 a 117 ObčZ. Podľa uvedených ustanovení ObčZ je potrebné za „blízku osobu“ považovať nielen všetkých príbuzných v priamo rade, súrodenca a manžela, ale taktiež každú osobu, ktorej ujmu by daný subjekt považoval za svoju vlastnú. V kontexte uvedeného je možné za „blízku osobu“ považovať aj druha alebo družku svedka a preto je možné odoprieť svedeckú výpoveď aj z dôvodu spôsobenia nebezpečenstva trestného stíhania druhovi alebo družke daného svedka.
Trestné stíhanie je štádium trestného konania
ktoré sa začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania, ktoré vydá príslušný policajt. Pokiaľ hrozí nebezpečenstvo z omeškania, začne policajt trestné stíhanie aj vykonaním zaisťovacieho úkonu, neopakovateľného úkonu alebo neodkladného úkonu. Následne však vydá uznesenie o začatí trestného stíhania. Takýto právny postup ustanovuje § 199 Trestného poriadku. Pokiaľ by svedkovi v správnom konaní hrozilo, že v dôsledku jeho svedeckej výpovede by mohlo dôjsť k začatiu trestného stíhania voči nemu alebo jemu blízkej osobe policajtom, tak svedok v správnom konaní má možnosť odoprieť svedeckú výpoveď.
Znalecký posudok v správnom konaní
V prípade znaleckého posudku ide o posúdenie odbornej záležitosti prostredníctvom znalca v príslušnom odbore. V správnom konaní sa na posúdenie odbornej otázky – napr. v oblasti dopravy, ustanoví znalec, a to zásadne rozhodnutím správneho orgánu, proti ktorému je možné podať odvolanie. Náležitosti rozhodnutia o ustanovení znalca v správnom konaní správny poriadok neustanovuje a taktiež ani náležitosti odvolania proti takémuto rozhodnutiu. V tomto prípade je však potrebné použiť osobitnú právnu úpravu, ktorou je zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z.n.p.
Listiny
Správny orgán môže vlastníkovi alebo držiteľovi listiny uložiť právnu povinnosť, aby takúto listinu predložil správnemu orgánu, pokiaľ je významná z pohľadu predmetu správneho konania. Predloženie listiny je zakázané alebo je ho možné odmietnuť z rovnakých dôvodov, z akých je zakázaná svedecká výpoveď alebo je možné svedeckú výpoveď odoprieť. Pre potreby posúdenia dôkaznej váhy listiny v správnom konaní je potrebné rozlišovať, či ide o verejnú alebo súkromnú listinu, a to aj napriek tomu, že správny poriadok neustanovuje tieto právne pojmy. V prípade verejnej listiny platí prezumpcia správnosti obsahu takejto listiny, ktorá platí dovtedy, kým sa nepreukáže, že tvrdenia v nej už neplatia. Verejnou listinou je napríklad rozhodnutie správneho orgánu. Naproti tomu v prípade súkromnej listiny uvedená prezumpcia neplatí a takúto listinu je možné spochybniť už poukázaním na nesprávnosť jej obsahu. Súkromnou listinou je napríklad osobná korešpondencia účastníkov správneho konania, pokiaľ má pre objasnenie predmetu správneho konania význam.
Ohliadka
zabezpečuje predloženie konkrétnej veci, ktorá má význam pre predmetné správne konanie. Právnu povinnosť predložiť predmet ohliadky má vlastník, ale aj užívateľ veci, pričom títo musia predmetnú vec na základe výzvy predložiť na ohliadku. Pokiaľ nemožno danú vec doniesť do budovy, sídla správneho orgánu, tak musí vlastník alebo užívateľ veci umožniť ohliadku takejto veci na mieste, kde je to možné. Ohliadka sa nemusí vykonať, pokiaľ by bola zakázaná alebo je ju možné odoprieť z rovnakých dôvodov, pre ktoré je zakázaná svedecká výpoveď alebo je možné svedeckú výpoveď odoprieť. Pokiaľ ide o miestnu ohliadku, správny orgán na ňu prizve účastníka správneho konania a subjekt, ktorý má oprávnenie s predmetom ohliadky nakladať.
Čestné vyhlásenie v správnom konaní
môže nahradiť iný dôkazný prostriedok, musí o tom rozhodnúť správny orgán a na uznanie takejto náhrady čestného vyhlásenia za dôkazný prostriedok neexistuje právny nárok, teda správny orgán môže, ale nemusí čestné vyhlásenie uznať. Čestné vyhlásenie správny orgán zásadne neuzná, pokiaľ by tým bol ohrozený všeobecný záujem alebo by tým bola porušený princíp rovnosti účastníkov konania. Správny poriadok neustanovuje, kedy môže dôjsť k ohrozeniu všeobecného záujmu a taktiež, kedy by mohlo dôjsť k naručeniu princípu rovnosti účastníkov konania. Tieto prípady sa ponechávajú na individuálnom zvážení správneho orgánu. V čestnom vyhlásení, pokiaľ je povolené správnym orgánom, sa musia uviesť len pravdivé údaje, pričom správny orgán upozorní účastníka správneho konania na právne následky porušenia princípu pravdivosti čestného vyhlásenia.
Vecná správnosť procesu dokazovania je podstatná pre správne závery správneho konania. Taktiež sa tým môže zabrániť existencii následného odvolacieho konania, čím dôjde k racionalizácii celého správneho procesu. Preto je nevyhnutné, aby celé dokazovanie prebehlo v súlade s platným právom.
Ing. JUDr. Ladislav Hrtánek, PhD.
Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
§ 11
Daňové tajomstvo
citácia na str. 34
(1) Daňovým tajomstvom je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa pri správe daní.
(2) Daňové tajomstvo je povinný zachovávať každý, kto sa ho dozvedel.
(3) Správca dane je povinný poučiť daňové subjekty a iné osoby o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti.
(4) Porušením daňového tajomstva je oznámenie alebo sprístupnenie daňového tajomstva osobe, ktorá nemá oprávnenie oboznamovať sa s daňovým tajomstvom. Osobou oprávnenou oboznamovať sa s daňovým tajomstvom je správca dane a subjekty uvedené v odseku 6.
(5) Z a daňové tajomstvo sa nepovažuje informácia uvedená vo verejnom zozname alebo verejnom registri.
(6) Z a porušenie daňového tajomstva sa nepovažuje oznámenie alebo sprístupnenie daňového tajomstva
a) inému správcovi dane alebo inému zamestnancovi toho istého správcu dane na účely správy daní,
b) finančnému riaditeľstvu alebo Kriminálnemu úradu finančnej správy na účely plnenia úloh podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov,
c) colným úradom na účely plnenia úloh podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu,
d) finančnému riaditeľstvu a ministerstvu,
1. ak sa poskytuje zoznam osôb, ktoré majú daňový nedoplatok (ďalej len „daňový dlžník“) so skutočnou výškou daňových nedoplatkov,
2. na účely započítania daňového nedoplatku podľa § 87,
3. na účely podľa medzinárodných zmlúv a osobitných predpisov,
e) ministerstvu na účely
1. plnenia jeho úloh podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu,
2. posudzovania, hodnotenia a schvaľovania štátnej pomoci, kontrolu jej poskytnutia a evidenciu štátnej pomoci,
f) zástupcovi splnomocnenému na zastupovanie ministerstva, finančného riaditeľstva alebo správcu dane v konaní pred súdom,
g) orgánom oprávneným vykonávať kontrolu činnosti správcu dane alebo druhostupňového orgánu na účely kontroly a v súvislosti s uplatňovaním ich pôsobnosti, ...
