Prípady z praxe
   stravovanie zamestnancov

Bezodplatné stravovanie zamestnancov

Zamestnávateľ v rámci podnikovej sociálnej politiky poskytuje svojim zamestnancom stravovanie v rámci odpracovaných pracovných zmien bezodplatne.

Aký bude správny daňový režim takto poskytovaného bezodplatného stravovania zamestnancom?

Ako daňový výdavok pri bezodplatnom poskytnutí stravovania zamestnancom je možné považovať hodnotu 55 % z ceny jedla, maximálne však 55 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 - 12 hodín, t. j. 55 % z 9,30 €, t. j. 5,12 €. Hodnota stravovania nad takto určenú sumu na strane zamestnávateľa (aj pri nepeňažnom plnení) vzhľadom na znenie § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, keďže bude zamestnancovi zdaňovaná, môže byť uznaná za daňový výdavok – avšak len ak to bude dohodnuté v kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve, resp. internom predpise.

Stravné lístky

Na základe zmluvy medzi spoločnosťou XYZ, s.r.o. a SOU vykonáva žiak SOU praktické vyučovanie (prax). Pracovný čas žiaka podľa zmluvy je 7 hod. denne. Spoločnosť XYZ, s. r. o. mu poskytuje stravné lístky.

Je suma vo výške 55 % zo stravných lístkov poskytnutých žiakovi uznaným daňovým nákladom spoločnosti?

Organizácie, na pracoviskách ktorých sa uskutočňuje praktické vyučovanie v zmysle školského zákona sú povinné vytvoriť na praktické vyučovanie potrebné podmienky, bezplatne poskytovať určené pracovné pomôcky a uhrádzať osobné a vecné náklady spojené s praktickým vyučovaním, ktoré sa tu uskutočňuje. Na právne pomery žiakov pri praktickom vyučovaní sa vzťahujú ustanovenia Zákonníka práce, ktoré upravujú pracovný čas a čas odpočinku, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, starostlivosť o zamestnancov a pracovné podmienky žien a mladistvých. Patrí sem teda aj zabezpečenie stravovania, ktoré sa v súčasnosti riadi § 152 Zákonníkom práce.

Zamestnávateľ je teda povinný žiakovi zabezpečiť stravovanie za rovnakých podmienok, ako ktorémukoľvek inému zamestnancovi. Príspevky na stravovanie žiakom vykonávajúcim u zamestnávateľa praktické vyučovanie, ak sú poskytované za podmienok ustanovených Zákonníkom práce, sú pre zamestnávateľa v sume najviac do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 – 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, daňovým výdavkom.

Povinnosť zabezpečovať stravovanie

Stavebná spoločnosť zamestnáva zamestnancov v pracovnom pomere. Nakoľko sa práce vykonávajú na celom území SR (z titulu stavebného charakteru), má zamestnávateľ so zamestnancami dohodnuté v pracovnej zmluve miesto pravidelného pracoviska – miesto trvalého bydliska zamestnanca.

Je spoločnosť za týchto okolností povinná zabezpečovať stravovanie zamestnancom?

Zamestnávateľ nie je povinný zabezpečovať zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu stravovanie v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Takémuto zamestnancovi patrí stravné za každý pracovný deň pracovnej cesty v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni. To znamená, že zamestnanec, ktorý bol vyslaný na pracovnú cestu a bolo mu za čas trvania tejto cesty vyplatené stravné, nemá súčasne právny nárok aj na stravovací lístok.

Pracovnou cestou podľa zákona o cestovných náhradách je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pre tieto účely sa za pravidelné pracovisko považuje predovšetkým miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Keď toto miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dojednané v pracovnej zmluve. Ak zamestnávateľ so zamestnancom nedohodol špecifické miesto pravidelného pracoviska na účely zákona o cestovných náhradách, pojem „pravidelné pracovisko” je potrebné vykladať v nadväznosti na Zákonník práce ako jednu zo základných obsahových náležitostí pracovnej zmluvy, t. j. ako miesto výkonu práce (obec a organizačná jednotka alebo inak určené miesto).

U zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy zamestnania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto (adresu) pobytu. Nie je pritom rozhodujúce, či ide o trvalé alebo prechodné bydlisko, pretože zamestnanec môže mať na účely tohto zákona len jedno miesto bydliska. Ak bolo ako pravidelné pracovisko dohodnuté miesto pobytu zamestnanca, každé opustenie miesta pobytu kvôli pracovným povinnostiam sa u uvedených zamestnancov bude považovať za pracovnú cestu, čím vznikne zamestnancovi nárok na cestovné náhrady.

Nakoľko v danom prípade je pracovníkov v stavebníctve, resp. pracovníkov na montážach možné považovať za zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy zamestnania, je potrebné ich pracovné aktivity na rôznych miestach územia SR považovať za pracovné cesty. Pre úplnosť možno pripomenúť, že takýmto zamestnancom možno v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnúť odchýlne od zákona o cestovných náhradách podmienky na poskytovanie stravného, ako aj nižšie sumy stravného, najviac však o 5 % z ustanovenej sumy stravného.

Ak by spoločnosť - napriek tomu, že jej z pracovnoprávnych predpisov nevzniká povinnosť zabezpečovať stravovanie zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu - toto realizovala, nemohla by výdavky s tým súvisiace uplatniť do daňových nákladov v súlade s ustanovením § 21 ods. 1 písm. e) zákona o dani z príjmov.

Náklady na prepravu

Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie zamestnancov v cudzom stravovacom zariadení, ktoré je vzdialené od jej sídla zhruba 2 km. Ako zamestnaneckú výhodu zabezpečuje dopravu zamestnancov do stravovacieho zariadenia autobusom prostredníctvom cudzieho prepravcu samotný zamestnávateľ.

Sú náklady na túto prepravu daňovým nákladom?

V zmysle ustanovení § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov sú výdavkom preukázateľne vynaloženým na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov príspevky na stravovanie zamestnancov poskytnuté za podmienok ustanovených Zákonníkom práce, pričom zamestnávateľ prispieva na stravovanie vo výške 55 % ceny jedla, najviac však do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Doprava zamestnancov na stravovanie je však nad rámec povinností zamestnávateľa vyplývajúcich zo Zákonníka práce, a preto v danom prípade nejde o výdavok preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, t. j. pre zamestnávateľa je to nedaňový náklad.

Stravné počas dovolenky

Zamestnávateľ v pracovnej zmluve upravil podmienky stravovania zamestnancov tak, že im bude poskytovať stravovanie aj počas čerpania riadnej dovolenky.

Daňovými výdavkami podľa znenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov sú i výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom, ktorým je platný Zákonník práce. Zákonom o dani z príjmov tieto výdavky nie sú limitované, ani obmedzované výškou a pokiaľ ich daňovník (zamestnávateľ) vynaloží v intenciách § 152 platného Zákonníka práce, potom predmetné náklady sú daňovo uznanými nákladmi po splnení podmienok určených zákonom o dani z príjmov. To znamená, že ak zamestnávateľ (daňovník) v kolektívnej (resp. pracovnej) zmluve upraví podmienky stravovania zamestnancov tak, že im bude poskytovať stravovanie aj počas čerpania riadnej dovolenky, potom náklady vynaložené na stravovanie zamestnancov počas tejto doby sú uznané za daňové výdavky.

Nárok na stravné

V spoločnosti nepôsobí zamestnanecká rada ani zamestnanecký dôverník a nie je uzatvorená kolektívna zmluva.

Môže si spoločnosť s ručením obmedzeným náklady na stravovanie pre konateľa s.r.o., ktorý je zároveň spoločníkom s.r.o. a aj zamestnancom na dohodu o pracovnej činnosti účtovať do daňových nákladov? Má nárok na stravu každý pracovný deň alebo iba v odpracovaný deň alebo iba v deň keď odpracuje viac ako 4 hodiny na dohodu o pracovnej činnosti? Alebo nemá nárok na stravovanie vôbec?

Na základe ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami sú aj výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených Zákonníkom práce. Podľa § 7 Zákonníka práce zamestnávateľom je právnická alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch.

Vychádzajúc z ustanovenia § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu. To znamená, ak má spoločník s.r.o. s touto spoločnosťou uzatvorený pracovnoprávny vzťah, je z hľadiska Zákonníka práce považovaný za zamestnanca.

V súlade s ustanovením § 152 ods. 2 Zákonníka práce nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla. V kontexte s ustanovením § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce, je zamestnávateľovi umožnené po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce. V uvedenej súvislosti je namieste pripomenúť ustanovenie § 12 ods. 2 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že ak sa podľa tohto zákona vyžaduje prerokovanie so zástupcami zamestnancov, zamestnávateľ, u ktorého nepôsobia zástupcovia zamestnancov, môže konať samostatne.

Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa § 152 ods. 2 v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.

V nadväznosti na uvedené zamestnávateľ, ktorý v súlade s § 7 Zákonníka práce zamestnáva aspoň jednu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, môže v prípade, ak v spoločnosti nepôsobia zástupcovia zamestnancov, konať samostatne a postupovať podľa § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce, t. j. rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie aj na spoločníka bez pracovnej zmluvy, ktorému môže prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce. V súlade s § 152 ods. 2 Zákonníka práce, nárok na poskytnutie stravy spoločníkovi vzniká (rovnako ako zamestnancom) v dňoch, kedy v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu dlhšie ako 4 hodiny. Ak za podmienok uvedených vyššie ide o poskytnutie príspevkov v súlade so Zákonníkom práce ako osobitným predpisom, potom tieto príspevky na účely zákona o dani z príjmov môžu byť akceptované ako daňové výdavky.

Nákup minerálok

Stavebná spoločnosť zamestnáva pracovníkov na stavbách a najmä v letnom období im obstaráva minerálky.

Môže spoločnosť uplatniť výdavky na nákup minerálok do daňových výdavkov?

Predovšetkým je potrebné uviesť, že zamestnávateľovi vyplýva povinnosť zabezpečovať zamestnancom podľa vnútorného predpisu pitný režim, ak to vyžaduje ochrana ich života a zdravia z ust. § 6 ods. 3 písm. b) zákona č. 124/­­2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Táto povinnosť vyplýva aj z § 37 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/­­2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. V prípade, ak zamestnávateľ poskytne zamestnancom nealkoholické nápoje v súlade s osobitným predpisom, náklady na ich obstaranie budú uznané za daňové výdavky podľa § 19 ods. 2 písm. c) zákona o dani z príjmov za predpokladu, že uvedený daňový výdavok zároveň spĺňa podmienky uvedené v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.

Dispenzor vody

Zamestnávateľ namontoval do priestorov chodby dispenzor vody, ktorý je určený na použitie pre zamestnancov.

Zabezpečenie pitného režimu prostredníctvom spomínaných dispenzorov vody sa stalo súčasťou každodenného života množstva firiem a organizácií, ktoré dbajú na správne a hygienické dodržiavanie pitného režimu zamestnancov počas pracovnej doby, aby tak zvýšili svoju psychickú a fyzickú odolnosť a zabezpečili tak príjemné pracovné prostredie. Dispenzor vody umožňuje okrem prístupu k vychladenej a horúcej vody taktiež napr. prípravu ľadového alebo horúceho nápoja podľa potreby a želania užívateľa.

Na strane zamestnanca pôjde o príjem zo závislej činnosti od dane z príjmov oslobodený podľa § 5 ods. 7 písm. c) zákona o dani z príjmov.

Pitný režim pri vyšších teplotách

Zamestnávateľ má v rámci vnútropodnikovej smernice uvedené, že ak teplota vzduchu prekročí dva po sebe idúce dni 29^oC, poskytne každému zamestnancovi pracujúcemu vonku 1,50 eura na nákup nealkoholických nápojov.

Na základe ustanovenia § 5 ods. 7 písm. c) zákona o dani z príjmov je od dane oslobodená hodnota nealkoholických nápojov poskytovaných ako nepeňažné plnenie zamestnancom na pracovisku. Vychádzajúc zo znenia otázky je zrejmé, že v predmetnom prípade ide o peňažné plnenie na nákup nealkoholických nápojov. To znamená, že pôjde o zdaniteľný príjem zo závislej činnosti, ktorý zamestnávateľ musí zamestnancom zdaniť.

DPH pri poskytovaní stravovania

Zamestnávateľ v rámci podnikovej sociálnej politiky poskytuje svojim zamestnancom stravovanie v rámci odpracovaných pracovných zmien bezodplatne.

Aký bude správny režim DPH takto poskytovaného stravovania?

Vychádzajúc z ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o DPH platí, že bezodplatné dodanie služby na osobnú spotrebu platiteľa dane alebo jeho zamestnancov alebo na ďalší iný účel ako na podnikanie platiteľa dane sa považuje za dodanie služby za protihodnotu. Pri bezodplatnom poskytovaní stravovania obstaráva zamestnávateľ - platiteľ dane stravovacie služby od iných osôb, ale nežiada za tieto služby úhradu od zamestnancov. Zamestnávateľ nie je v danom prípade dodávateľom stravovacích služieb podľa § 9 ods. 4 zákona o DPH, pretože služby neobstaráva na účet iných osôb. Pri bezodplatnom poskytovaní stravovania zamestnancov sa na platiteľa dane – zamestnávateľa, postup podľa § 9 ods. 3 zákona o DPH teda nevzťahuje, t. j. platiteľ dane zamestnancom bezodplatne poskytnutú stravu nezdaní. Uvedené konštatovanie platí bez ohľadu na skutočnosť, či ju obstaral od platiteľa alebo od neplatiteľa.

Nevyhnutné je v uvedenej súvislosti zdôrazniť, že ak platiteľ dane nakupuje stravovacie služby od platiteľov dane a poskytuje ich bezodplatne zamestnancom, nemá podľa § 49 až § 51 zákona o DPH právo na odpočítanie dane.

Tiež treba brať do úvahy, že zámerom ustanovenia článku 26 tzv. Smernice „112“, ktorý je pretransponovaný do § 9 ods. 3 zákona o DPH, je jednak zabrániť nezdaneniu služieb poskytnutých na osobnú spotrebu podnikateľa alebo jeho zamestnancov alebo na iný účel ako na podnikanie ale zároveň aj zaistiť, aby nedošlo k dvojitému zdaneniu. Vychádzajúc z uvedeného, poskytnutá služba stravovania sa považuje za dodanie, ktoré z hľadiska zákona o DPH nie je predmetom dane, pričom platiteľ dane nemá nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 až 51 zákona o DPH.

Elektronické karty

Spoločnosť s.r.o. (poskytovateľ) dodala elektronické karty v počte 50 ks. Spoločnosť s.r.o. si bude účtovať odmenu 110,70 eur, z toho DPH 20,70 eur za dodanie elektronických kariet. Nominálna hodnota „dobitia“ elektronickej karty na jeden deň na zamestnanca je 6,00 eur. Príspevok zamestnávateľa zamestnancom je stanovený v súlade so Zákonníkom práce 55 % z hodnoty 6,00 eur, pričom zamestnávateľ prispieva zo SF 0,60 eur a zvyšok zráža zamestnancom zo mzdy. Zamestnávateľ „dobil“ 1 ks elektronickej karty na začiatok mesiaca jún na 22 pracovných dní v sume 132 eur. Zamestnanec odpracoval 22 pracovných dní a minul celú „dobitú“ sumu na elektronickej karte. Faktúru za júnové stravovanie dostal zamestnávateľ 20.júla.

Nákup stravovacích poukážok

Zamestnávateľ účtujúci v sústave jednoduchého účtovníctva zamestnáva 3 zamestnancov. Dňa 1. 2. nakúpi 80 ks stravovacích poukážok v hodnote 8,00 €/­­1 ks. Za tento nákup zaplatil sprostredkovateľskú províziu 4 € + 0,92 € DPH. Všetci traja zamestnanci odpracujú v mesiaci február spolu 60 dní.

Nákup stravovacích poukážok zamestnávateľ zaúčtuje:

•    v peňažnom denníku sumu 640,00 € za stravovacie poukážky do priebežných položiek – príjem (výmena peňažných prostriedkov v hotovosti za peňažné prostriedky vo forme cenín),

•    sumu sprostredkovateľskej provízie 4,00 € do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane – v druhovom členení medzi „Služby“,

•    sumu 0,92 € do výdavkov neovplyvňujúcich základ dane – DPH,

•    úbytok peňažných prostriedkov v hotovosti v sume 644,92 € v peňažnom denníku aj v pokladničnej knihe,

•    v evidencii DPH nárok na odpočítanie dane vo výške 0,92 €.

Príjem stravovacích poukážok:

•    v knihe cenín príjem 80 ks stravovacích poukážok v sume 640,00 €,

•    v peňažnom denníku príjem stravovacích poukážok do peňažných prostriedkov vo forme cenín v sume 640,00 €,

•    v peňažnom denníku sumu 640,00 € do priebežných položiek – výdaj.

Kalkulácia ceny stravovacej poukážky:

Cena stravovacej poukážky 8,00 €

•    príspevok zamestnávateľa na stravovanie vo výške     4,40 €,

•    príspevok na stravovanie zo sociálneho fondu 0,50 €,

•    úhrada od zamestnanca formou zrážky zo mzdy         3,10 €.

Spotrebu stravovacích poukážok zaúčtuje:

•    v peňažnom denníku sumu 60 × 4,40 = 264,00 € do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane – Služby, pretože príspevok zamestnávateľa je v súlade s ustanovením § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov a hodnota stravovacej poukážky je vyššia ako najmenej 75 % stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín,

•    v peňažnom denníku sumu 60 × 0,50 = 30,00 € príspevok na stravovanie zo sociálneho fondu ako výdavok neovplyvňujúci základ dane, lebo daňovým výdavkom je tvorba sociálneho fondu,

•    v peňažnom denníku sumu 60 × 3,10 = 186,00 € do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane – mzdy, pretože zamestnanci dostali o sumu 186,00 € nižšie vyúčtovanie mzdy,

•    úbytok peňažných prostriedkov vo forme cenín v sume 640,00 €,

•    v knihe sociálneho fondu čerpanie sociálneho fondu na stravovanie v sume 30,00 €,

•    v peňažnom denníku sa použitie sociálneho fondu v sume 30,00 € zaúčtuje ako výdavok neovplyvňujúci základ dane podľa § 4 ods. 6 písm. g) postupov účtovania (pretože ako výdavok ovplyvňujúci základ dane účtoval zamestnávateľ tvorbu sociálneho fondu),

•    v knihe cenín výdaj 60 ks stravovacích poukážok.

Faktúra za stravovanie

Účtovná jednotka (zamestnávateľ) platiteľ DPH obstarala elektronické poukážky v počte 50 ks. Poskytovateľ poukážok si účtuje odmenu za ich dodanie v sume 110,70 eur, z toho DPH 20,70 eur. Nominálna hodnota „dobitia“ elektronickej poukážky na jeden deň na zamestnanca je 6,00 eur. Príspevok zamestnávateľa zamestnancovi je stanovený v súlade so Zákonníkom práce 55 % zo 6,00 eur /­­1 zamestnanec (suma 3,30 eur), 0,60 eur prispieva zamestnávateľ zo SF, zvyšok z ich hodnoty zamestnávateľ zráža zamestnancovi zo mzdy (suma 2,10 eur). Zamestnávateľ „dobil“ elektronické poukážky na začiatku mesiaca na 20 pracovných dní v sume 6 000 eur. Zamestnanci odpracovali 20 pracovných dní a minuli celú „dobitú“ sumu na elektronickej karte. Faktúru za júlové stravovanie, dostal zamestnávateľ nasledujúci mesiac – tzn. v auguste.

Peňažný denník (účtovné prípady pod č. 4 a 6 + príspevok zamestnanca na stravu)

*  suma 2 700 eur zahŕňa príspevok zamestnanca v sume 2 100 eur + príspevok zo SF v sume 600 eur.

Účtovanie finančného príspevku na stravovanie

Podľa § 152 ods. 7 ZP zamestnávateľ, ktorý nezabezpečuje stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ak nejde o prípady podľa § 152 ods. 6 ZP, je povinný umožniť zamestnancom výber medzi zabezpečením stravovania prostredníctvom stravovacích poukážok alebo poskytnutím finančného príspevku na stravovanie. Zamestnanec je viazaný svojím výberom počas 12 mesiacov odo dňa, ku ktorému sa výber viaže. Podrobnosti výberu a realizácie povinnosti zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie alebo poskytovať finančný príspevok na stravovanie na základe výberu môže zamestnávateľ ustanoviť vo vnútornom predpise. Zamestnávateľ na základe výberu zamestnanca zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom stravovacích poukážok alebo poskytuje zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 8 ZP. Do uskutočnenia výberu zo strany zamestnanca zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom stravovacích poukážok alebo mu poskytuje finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 8 ZP.

Účtovanie finančného príspevku

Účtovanie finančného príspevku na stravovanie postupy účtovania v JÚ špecificky neupravujú. Vzhľadom k tomu, že finančný príspevok je v zmysle § 19 ods. 2 písm. c) piateho bodu zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom zamestnávateľa, ak je poskytnutý za podmienok ustanovených osobitným prepisom (§ 152 Zákonníka práce), účtuje sa v peňažnom denníku ako výdavok ovplyvňujúci základ dane v členení ostatné výdavky [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. e) šiesteho bodu postupov účtovania v JÚ] v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov.

V prípade, ak zamestnávateľ na začiatku mesiaca vyplatí príspevok na stravovanie zamestnancovi v plnej výške podľa počtu pracovných dní v príslušnom mesiaci, pričom zamestnancovi nevznikne nárok na finančný príspevok za určité dni, napr. z dôvodu čerpania dovolenky, je potrebné tento rozdiel vysporiadať.

Vysporiadanie stravného

Zamestnávateľ poskytne 50 zamestnancom finančný príspevok na stravovanie vo výške 3,50 eur/­­1 zamestnanca na mesiac, pričom 40 zamestnancov odpracovalo celý mesiac júl (22 pracovných dní) a 10 zamestnancov si čerpalo 2 dni dovolenky. Zamestnávateľ prispieva zo SF sumou 0,60 eur. Finančný príspevok na stravovanie nie je súčasťou čistej mzdy zamestnanca. Zamestnávateľ rozdiel medzi odpracovanými dňami a nárokom na stravovanie za mesiac júl vysporiada v mesiaci september.

Peňažný denník

*   suma 4 223 eur je krátená o čerpanú dovolenku v júli, tzn. na september by bola plná suma pre všetkých zamestnancov 4 305 eur, pri čerpaní dovolenky 10-tich zamestnancov v júli po 2 dni je táto suma krátená o 82 eur (4,10 eur × 2 dni dovolenky × 10 zamestnancov).

Vypracoval: Ing. Ján Mintál