Preloženie do iného mesta
a cestovné náhrady

Miesto výkonu práce možno preto určiť presnou adresou sídla zamestnávateľa alebo prevádzky, resp. organizačnej zložky zamestnávateľa, ale rovnako je možné vymedziť ho názvom obce, kraja alebo inak ohraničeného územia, v ktorom bude zamestnanec vykonávať prácu. Určenie miesta výkonu práce by malo logicky korešpondovať s organizačnou štruktúrou činnosti zamestnávateľa. Ak má zamestnanec vykonávať dojednanú prácu na viacerých miestach, je potrebné, aby boli v pracovnej zmluve určené všetky predmetné miesta.

Ak sa má práca vykonávať v miestach, ktoré pri uzatváraní pracovnej zmluvy ešte nemožno vopred konkrétne stanoviť, je potrebné miesto výkonu práce vymedziť iným spôsobom, ktoré nevyvoláva pochybnosti, aby dané miesto bolo možné jednoznačne identifikovať. Môže sa vymedziť podľa konkrétnych podmienok, za ktorých sa má práca vykonávať, napríklad dohodnutím určitej časti územného obvodu alebo určením trasy územného obvodu, prípadne dohodnutím celého územného obvodu.

Dôležitá je teda určitosť dojednaného miesta výkonu práce, aby sa dalo identifikovať, kde má zamestnanec vykonávať prácu. Kritérium určitého určenia miesta má zásadný význam na platnosť dojednania pracovnej zmluvy. Miesto výkonu práce je podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy. Neurčité dojednanie pracovného miesta má v tomto prípade vplyv na platnosť právneho úkonu. Naopak, ak by dostatočne určite nebolo určené pravidelné pracovisko v zmysle § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách, nemá to vplyv na platnosť pracovnej zmluvy.

V súvislosti s dojednaním tejto podstatnej náležitosti pracovnej zmluvy je potrebné rozlišovať pojem miesto výkonu práce a pracovisko. Miesto výkonu zamestnanca práce môže, ale nemusí byť rovnaké ako pracovisko zamestnanca. Súdna prax definuje pracovisko ako určitý ohraničený priestor alebo organizačnú zložku, v ktorých zamestnanec dohodnutú prácu vykonáva, napríklad dielňa či kancelária. Ak je miesto výkonu práce zamestnanca určené viacerými miestami, pre účely nároku na náhradu pri pracovných cestách podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, môže byť ako pravidelné pracovisko chápané len jedno z viacerých miest definovaných v rámci miesta výkonu práce.

V praxi je potrebné rozlišovať medzi pracovnou cestou a preložením zamestnanca, teda zmenou miesta výkonu práce. Zákonník práce vo svojom § 57 upravuje pracovnú cestu, pričom však nepostihuje všetky súvislosti pracovnej cesty, ale zameriava sa len na otázku požiadavky súhlasu alebo nesúhlasu zamestnanca s pracovnou cestou a riadenia zamestnanca na pracovnej ceste.

Pracovná cesta podľa § 57 Zákonníka práce má dočasný charakter – jej trvanie má byť na nevyhnutné potrebné obdobie.

Na základe analógie legis možno pravidlo na nevyhnutne potrebné obdobie aplikovať všeobecne, a teda na posúdenie rozdielu medzi pracovnou cestou zamestnanca a preložením zamestnanca, t. j. zmenou miesta výkonu práce. Podľa § 57 Zákonníka práce je jedným z kritérií pracovnej cesty, ktoré sa musí dodržať skutočnosť, že ide v prípade pracovnej cesty o nevyhnutne potrebné obdobie.

Pracovná cesta teda môže trvať len po nevyhnutne potrebné obdobie. Nemalo by sa teda stať, že zamestnanec je sústavne na pracovnej ceste alebo trvanie pracovnej cesty je neobmedzené.

Zmena dohodnutého miesta výkonu práce patrí medzi zmeny pracovnej zmluvy. Ustanovenie § 54 Zákonníka práce ustanovuje, že zmena pracovnej zmluvy je možná len na základe dohody oboch zmluvných strán. Výnimky jednostrannej zmeny pracovných podmienok ustanovuje Zákonník práce v § 55.

Zamestnávateľ a zamestnanec môžu dohodou zmeniť len tie pracovné podmienky, ktoré

a)  si dohodli v pracovnej zmluve alebo inej dohode, ktorú uzatvorili počas trvania pracovného pomeru, alebo

b)  ktoré vyplývajú z dispozitívnych ustanovení Zákonníka práce alebo pracovnoprávnych predpisov.

Dohodou o zmene pracovných podmienok však nie je možné meniť tie práva a povinnosti, ktoré vyplývajú z kogentných ustanovení Zákonníka práce alebo iných pracovnoprávnych predpisov.

Dohodou o zmene pracovných podmienok sa môžu meniť buď všetky pracovné podmienky alebo len niektoré z nich. Zamestnávateľ a zamestnanec sa môžu dohodnúť na zmene pracovných podmienok určených pracovnou zmluvou kedykoľvek počas platnosti pracovnej zmluvy.

Dohoda o zmene pracovných podmienok by mala byť písomná, pričom Zákonník práce ukladá zamestnávateľovi povinnosť vyhotoviť dohodu o zmene pracovných podmienok v písomnej podobe. Zamestnávateľ má túto povinnosť aj v prípade, že iniciatíva na zmenu pracovných podmienok vyjde od zamestnanca. Nedostatok písomnej formy dohody o zmene pracovných podmienok však nemá za následok jej neplatnosť.

Dohodou možno pracovné podmienky zmeniť dočasne alebo trvalo. Ak je dohoda časovo obmedzená, jej účinnosť sa skončí uplynutím dohodnutého času, po ktorom sa obnoví pôvodná pracovná zmluva. Ak je uzavretá na neurčitý čas, možno ju zmeniť len ďalšou dohodou o zmene pracovných podmienok.

Pracovná cesta a náhrady

Zákonník práce bližšie nedefinuje pojem pracovná cesta. Pracovná cesta je inštitút, keď zamestnávateľ vysiela zamestnanca na výkon práce v rámci dohodnutého druhu práce mimo miesta jeho pravidelného pracoviska alebo mimo bydliska zamestnanca.

Vyslanie zamestnanca na pracovnú cestu je viazané na súhlas zamestnanca okrem prípadov, keď vysielanie na pracovnú cestu vyplýva z povahy práce, ktorú zamestnanec vykonáva. Pri takom druhu práce, pri ktorom výkon práce mimo pravidelného pracoviska nie je bežnou súčasťou výkonu práce, je zamestnávateľ povinný vyžiadať si od zamestnanca súhlas s jeho vyslaním na pracovnú cestu.

U tých zamestnancov, u ktorých je častá potreba zmeny pracoviska kvôli charakteru nimi vykonávanej práce, býva ako pravidelné pracovisko dohodnuté aj miesto pobytu zamestnanca, teda jeho bydlisko. Na ten účel je za pravidelné pracovisko považované také miesto, ktoré je písomne dohodnuté so zamestnancom. Ak pravidelné pracovisko dohodnuté nie je, za pravidelné pracovisko sa považuje miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve.

Zákonník práce nestanovuje ani minimálnu, ani maximálnu dĺžku trvania pracovnej cesty. Vzhľadom na právne nároky, ktoré zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu vznikajú, je všeobecný záujem zamestnávateľov, aby pracovná cesta trvala len nevyhnutne potrebné obdobie, ktoré stačí na splnenie pracovných pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý zamestnanca na pracovnú cestu vyslal.

Poskytovanie cestovných náhrad pri pracovných cestách upravuje zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Podľa zákona sa za pracovnú cestu považuje čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, než je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste, do skončenia tejto cesty.

V zmysle uvedeného vzniká zamestnancovi nárok na náhradu nasledovných preukázaných výdavkov spojených s pracovnou cestou:

–   náhrada preukázaných cestovných výdavkov,

–   náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, ak je nevyhnutne spojené s výkonom práce počas pracovnej cesty,

–   stravné počas pracovnej cesty,

–   náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, napríklad poplatok za parkovanie či garážovanie motorového vozidla,

–   náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta trvalého bydliska alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac.

Ako už bolo uvedené, Zákonník práce bližšie neurčuje, ako má byť miesto výkonu práce v pracovnej zmluve dohodnuté, ale iba demonštratívne ustanovuje, aby týmto miestom bola obec, organizačná časť alebo inak určené miesto. Miesto výkonu práce by malo byť však v pracovnej zmluve dohodnuté tak, aby bola platným právnym úkonom.

Preloženie do iného mesta

Dohodnuté miesto výkonu práce má podstatný vplyv aj na právnu klasifikáciu pracovnej cesty, pričom zákon o cestovných náhradách umožňuje so zamestnancom dohodnúť sa na pravidelnom pracovisku, čo je praktické najmä pri širšie koncipovanom mieste výkonu práce. Miesto výkonu práce nemusí byť totožné s pravidelným pracoviskom. Pravidelným pracoviskom môže byť napr. stavenisko.

Pojem pravidelné pracovisko sa používa v súvislosti s cestovnými náhradami pri pracovných cestách a je definovaný v § 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách ako miesto písomne dohodnuté so zamestnancom v pracovnej zmluve. Ak také miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve. Pojem pravidelné pracovisko má teda iný význam ako pojem miesto výkonu práce a slúži iba na účel poskytovania cestovných náhrad.

Ak by sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodol v pracovnej zmluve alebo dodatkom k nej, že jeho pravidelné pracovisko bude napríklad stavba, potom tento zamestnanec by pri pracovnej zmene dlhšej ako štyri hodiny mal nárok iba na poskytnutie stravovania podľa § 152 Zákonníka práce a nie na cestovné náhrady poskytované podľa zákona o cestovných náhradách. Pokiaľ by však zamestnanec išiel vykonávať prácu na inú stavbu, vznikol by mu nárok na všetky zložky cestovných náhrad, pretože by bola naplnená definícia pracovnej cesty, išlo by v jeho prípade o vykonávanie práce v inom mieste, ako je jeho pravidelné pracovisko.

JUDr. Jozef Jaško