Právne povinnosti podnikateľa
a koniec roka

Výkon podnikania je spojený s veľkým počtom právnych povinností podnikateľa, ktoré si musí splniť nielen počas, ale aj koncom roka podľa platnej právnej úpravy. Vzhľadom na veľký počet rôznych právnych povinností podnikateľov považujem za potrebné sa zaoberať dvomi významnými oblasťami právnych povinností podnikateľa na konci roka, a to daňovými a pracovnoprávnymi povinnosťami, ktoré je do konca kalendárneho roka vhodné vykonať. Na čo všetko musí podnikateľ dohliadať?

Podnikateľ musí dohliadať, aby podal daňové priznania správcovi dane riadne a včas, a to aj v súlade s osobitnou právnou úpravou. Pracovnoprávne povinnosti podnikateľa sa vzťahujú na ukončovanie pracovnoprávneho vzťahu alebo na zabezpečenie právne relevantného vzniku pracovného pomeru. Taktiež musí podnikateľ sledovať vývoj mzdovej legislatívy, predovšetkým úpravu minimálnej mzdy, prípadne výšky stravného.

Daňové úlohy podnikateľa

Pri výkone podnikania má každý podnikateľ záujem optimalizovať výšku svojho základu dane a zároveň aj výšku svojej daňovej povinnosti. Preto je koniec roka možnosťou ovplyvniť výšku svojho základu dane prostredníctvom úpravy svojich daňovo uznaných nákladov, ktoré predstavuje obstaranie dlhodobého hmotného majetku.

Podľa § 19 ods. 2 písm. t) zákona č. 595/­2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) je daňovým výdavkom, ktorý možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov aj výdavok (náklad) na obstaranie, technické zhodnotenie, prevádzkovanie, opravy a udržiavanie majetku okrem výdavkov na osobnú potrebu podľa § 21 ods. 1 písm. i) zákona o dani z príjmov, výdavkov súvisiacich s nehnuteľnosťami a zamestnávateľa, ktorý uplatňuje postup podľa § 5 ods. 3 písm. a) zákona o dani z príjmov, a to

•    vo forme paušálnych výdavkov vo výške 80 %, ak je tento majetok využívaný aj na súkromné účely, alebo

•    v preukázateľnej výške v závislosti od pomeru používania tohto majetku na zabezpečenie zdaniteľného príjmu.

Taktiež možno vykonať úhradu dodávateľských faktúr a je nevyhnutne potrebné vykonať koncoročnú inventarizáciu majetku.

V súvislosti s daňou z pridanej hodnoty je podstatný postup podľa § 50 ods. 4 zákona č. 222/­2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“), podľa ktorého po skončení kalendárneho roka vypočíta platiteľ spôsobom podľa § 50 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty koeficient z údajov z tohto skončeného kalendárneho roka a vypočíta odpočítateľnú daň za tento kalendárny rok. Rozdiel medzi odpočítanou daňou v jednotlivých zdaňovacích obdobiach a daňou vypočítanou podľa prvej vety vysporiada platiteľ v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka na ťarchu alebo v prospech štátneho rozpočtu. Tým istým spôsobom postupuje aj platiteľ, ktorý sa v priebehu kalendárneho roka stal platiteľom alebo v priebehu kalendárneho roka prestal byť platiteľom, a to za obdobie kalendárneho roka, v ktorom mal postavenie platiteľa.

Podľa § 50 ods. 5 zákona o dani z pridanej hodnoty platí, že ak je účtovným obdobím platiteľa hospodársky rok, na účely § 50 ods. 2 až 4 zákona o dani z pridanej hodnoty sa kalendárnym rokom rozumie hospodársky rok.

V súvislosti s daňou z pridanej hodnoty je potrebné podať daňové priznanie podľa § 78 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorého daň, ktorú je povinný platiť platiteľ, je splatná do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla daňová povinnosť zo zdaniteľného obchodu okrem dane vyrubenej colným orgánom pri dovoze tovaru, ktorá je splatná v lehote pre splatnosť cla podľa colných predpisov. Ak platiteľ uplatňuje odpočítanie dane, od celkovej splatnej dane okrem dane vyrubenej colným orgánom pri dovoze tovaru odpočíta odpočítateľnú daň a tento kladný rozdiel (ďalej len „vlastná daňová povinnosť“) uvedie do daňového priznania.

Štandardným zdaňovacím obdobím podľa § 77 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty je kalendárny mesiac. Pritom platiteľ sa môže rozhodnúť pre zdaňovacie obdobie kalendárny štvrťrok, ak uplynulo viac ako 12 kalendárnych mesiacov od konca kalendárneho mesiaca, v ktorom sa stal platiteľom, a za 12 predchádzajúcich po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov nedosiahol obrat 100 000 eur.

Pokiaľ sa platiteľ rozhodne pre zdaňovacie obdobie kalendárny štvrťrok, je povinný oznámiť túto zmenu daňovému úradu do 25 dní od skončenia kalendárneho mesiaca, v ktorom sa splnili uvedené podmienky zákona o dani z pridanej hodnoty.

Podľa § 78a ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty je platiteľ dane z pridanej hodnoty povinný podať kontrolný výkaz elektronickými prostriedkami za každé zdaňovacie obdobie, za ktoré je povinný podať daňové priznanie, do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia. Platiteľ nie je povinný podať kontrolný výkaz za zdaňovacie obdobie, za ktoré podáva daňové priznanie, v ktorom:

a) nie je povinný uviesť žiadne údaje o plneniach,

b) je povinný uviesť len údaje o dodaní tovaru oslobodeného od dane podľa § 43 alebo § 47 zákona o dani z pridanej hodnoty a súčasne v ktorom neuvádza údaje o odpočítaní dane alebo uvádza len odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona o dani z pridanej hodnoty.

Podľa § 78a ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty kontrolný výkaz musí obsahovať údaje o daňovej povinnosti a odpočítaní dane za príslušné zdaňovacie obdobie v tomto členení:

a)  údaje z každej faktúry, ktorú bol platiteľ povinný vyhotoviť podľa § 71 až § 75 zákona o dani z pridanej hodnoty o dodaní tovarov a služieb, pri ktorých je osobou povinnou platiť daň v tuzemsku a ktoré nie sú oslobodené od dane, okrem zjednodušenej faktúry, alebo z ktorých je povinný platiť daň v tuzemsku príjemca plnenia podľa § 69 ods. 12 písm. f) až j) zákona o dani z pridanej hodnoty, okrem zjednodušenej faktúry,

b)  údaje z každej prijatej faktúry o dodaní tovarov a služieb,

1. pri ktorých je osobou povinnou platiť daň príjemca plnenia podľa § 69 ods. 2, 3, 6, 7 a 9 až 12 zákona o dani z pridanej hodnoty a ktoré nie sú oslobodené od dane,

2. ktoré sú alebo majú byť dodané iným platiteľom povinným platiť daň podľa § 69 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty a pri ktorých príjemca plnenia uplatňuje odpočítanie dane v príslušnom zdaňovacom období,

c)  údaje z každej faktúry podľa § 71 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty,

d)  údaje o dodaní tovarov a služieb iných ako uvedených v písmene a), z ktorých je platiteľ povinný platiť daň v tuzemsku,

e)  údaje o oprave základu dane podľa § 25a zákona o dani z pridanej hodnoty a údaje o oprave odpočítanej dane podľa § 53b zákona o dani z pridanej hodnoty.

Právna povinnosť podávať daňové priznanie vyplýva popri uvedenej osobitnej právnej úprave aj z procesnej právnej úpravy, konkrétne z § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 563/­2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“), podľa ktorého daňové priznanie je povinný podať každý, komu táto povinnosť vyplýva z osobitných predpisov, alebo ten, koho na to správca dane vyzve. Vo výzve správca dane poučí daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania. Ak nebolo podané daňové priznanie v lehote podľa osobitných predpisov, správca dane vyzve daňový subjekt na jeho podanie.

Vo výzve správca dane poučí daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania.

Pokiaľ povinný daňový subjekt, podnikateľ, nepodá daňové priznanie ani v lehote, ktorú mu na to určil vo výzve príslušný správca dane, dopúšťa sa správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. a) 2. a 3. bodu daňového poriadku a vystavuje sa tak nepriaznivým právnym následkom, ktorým je napríklad uloženie pokuty podľa § 155 ods. 1 písm. a) a b) daňového poriadku. Taktiež správca dane podľa § 48 ods. 1 písm. a) v spojení s § 15 ods. 3 daňového poriadku v takomto prípade určí daň podľa pomôcok. Podľa § 15 ods. 3 daňového poriadku platí, že ak daňový subjekt po doručení oznámenia o začatí určovania dane podľa pomôcok podá daňové priznanie, správca dane ho môže použiť ako pomôcku.

Určenie dane podľa pomôcok je však vždy len približné, na základe jednotlivých pomôcok, ktoré si svojpomocne zadováži správca dane v konkrétnom prípade. Podľa § 48 ods. 3 daňového poriadku je správca dane pri určení dane oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Pomôckami môžu byť najmä listiny, daňové priznania, výpisy z verejných zoznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede objasňujúce skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení, výpisy z účtov vedených u poskytovateľov platobných služieb a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, alebo podobných daňových subjektov.

Uvedený výpočet pomôcok je len demonštratívny a správca dane môže využiť aj iné pomôcky, ktoré daňový poriadok výslovne neustanovuje v uvedenom výpočte.

Daňové priznanie sa podáva na tlačive platnom pre príslušné zdaňovacie obdobie; ak sa daňové priznanie podáva elektronickými prostriedkami, podáva sa v predpísanej forme. Prílohou daňového priznania, ak tak ustanovuje osobitný predpis, sú doklady preukazujúce tvrdenia uvedené v daňovom priznaní.

V súvislosti s uvedenými daňovými povinnosťami je potrebné odkontrolovať aj riadne splnenie si odvodových povinností podnikateľa, či už za svojich zamestnancov alebo za seba samého, a to za celý kalendárny rok. Ide napríklad o odvody zdravotného alebo sociálneho poistenia. Preto je vhodné urobiť si ku koncu roka sumár plnenia si odvodových povinností a prípadne nedoplatky na poistnom vyrovnať.

Pracovnoprávne povinnosti podnikateľa sa týkajú zabezpečenia právnych podkladov pre zamestnávanie zamestnancov v rámci pracovnoprávneho vzťahu. Pokiaľ ide o zamestnanca v pracovnom pomere je potrebné, pokiaľ ho má zamestnávateľ záujem ďalej zamestnávať, aby už koncom roka mal pripravené písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy a aby bolo najneskôr do konca roka zamestnancom a zamestnávateľom riadne podpísané. Pracovný pomer vzniká dňom nástupu zamestnanca do práce, teda takýto deň môže byť uvedený v pracovnej zmluve, ale pracovná zmluva už môže byť podpísaná aj ku koncu kalendárneho roka v konkrétnom prípade.

Podľa § 43 ods. 1 novelizovaného Zákonníka práce od 1. novembra 2022 (ďalej len „novelizovaný Zákonník práce“), ktorý ustanovuje podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, ktoré musí táto obligatórne obsahovať, pracovná zmluva obsahuje identifikačné údaje zamestnávateľa a zamestnanca. V pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú:

•    druh práce a jeho stručná charakteristika,

•    miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto) alebo miesta výkonu práce, ak ich je viac, alebo pravidlo, že miesto výkonu práce určuje zamestnanec,

•    deň nástupu do práce,

•    mzdové podmienky; Ak sú mzdové podmienky dohodnuté v kolektívnej zmluve, v pracovnej zmluve stačí uviesť odkaz na príslušné ustanovenia kolektívnej zmluvy, inak stačí uviesť odkaz na príslušné ustanovenia Zákonníka práce alebo osobitného predpisu.

Upozornenie

Podľa § 43 ods. 3 novelizovaného Zákonníka práce platí, že ak v pracovnej zmluve nie sú dohodnuté mzdové podmienky a účinnosť ustanovení kolektívnej zmluvy, na ktoré pracovná zmluva odkazuje, sa skončila, mzdové podmienky dohodnuté v kolektívnej zmluve sa považujú za mzdové podmienky dohodnuté v pracovnej zmluve až do dohodnutia nových mzdových podmienok v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve, najviac však počas 12 mesiacov.

Podľa § 44 novelizovaného Zákonníka práce v pracovnej zmluve možno dohodnúť ďalšie podmienky, o ktoré majú zamestnávateľ a zamestnanec záujem, najmä ďalšie hmotné výhody. Preto podľa právneho stavu po novele Zákonníka práce možno ďalší obsah pracovnej zmluvy zamestnanca dohodnúť, ale nemusí byť povinne súčasťou pracovnej zmluvy.

Neplatné sú ustanovenia pracovnej zmluvy alebo inej dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom,

•    ktorými sa zamestnanec zaväzuje zachovávať mlčanlivosť o svojich pracovných podmienkach vrátane mzdových podmienok a o podmienkach zamestnávania,

•    ktoré zamestnancovi zakazujú výkon inej zárobkovej činnosti mimo zamestnávateľom určeného pracovného času; tým nie je dotknuté obmedzenie inej zárobkovej činnosti podľa § 83 Zákonníka práce alebo podľa osobitných predpisov (ide o obmedzenie zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru).

Obsah písomnej informácie zamestnávateľa pre zamestnanca

Podľa § 47a novelizovaného Zákonníka práce, ktorý je kogentnou právnou úpravou, je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi písomnú informáciu o jeho pracovných podmienkach a podmienkach zamestnávania najmenej v rozsahu týchto údajov, ak ich neobsahuje pracovná zmluva:

a)  spôsob určovania miesta výkonu práce alebo určenie hlavného miesta výkonu práce, ak sú v pracovnej zmluve dohodnuté viaceré miesta výkonu práce,

b)  ustanovený týždenný pracovný čas, údaj o spôsobe a pravidlách rozvrhnutia pracovného času vrátane predpokladaných pracovných dní a vyrovnávacieho obdobia podľa § 86, § 87 a § 87a Zákonníka práce, rozsah a čas poskytnutia prestávky v práci, nepretržitého denného odpočinku a nepretržitého odpočinku v týždni, pravidlá práce nadčas vrátane mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas,

c)  výmera dovolenky alebo spôsob jej určenia,

d)  splatnosť mzdy a výplata mzdy vrátane výplatných termínov,

e)  pravidlá skončenia pracovného pomeru, dĺžka výpovednej doby alebo spôsob jej určenia, ak v čase poskytnutia informácie nie je známa, lehota na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru,

f)  právo na odbornú prípravu poskytovanú zamestnávateľom, ak sa poskytuje, a jej rozsah.

Zamestnávateľ poskytne zamestnancovi uvedenú písomnú informáciu:

•    do siedmich dní od vzniku pracovného pomeru, ak ide o údaje uvedené pod písm. a), b) a d),

•    do štyroch týždňov od vzniku pracovného pomeru, ak ide o údaje uvedené pod písm. c), e) a f).

Ak predpokladaná dĺžka trvania pracovného pomeru je kratšia ako hore uvedené doby pre poskytnutie písomnej informácie zamestnancovi, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi informáciu najneskôr do skončenia pracovného pomeru. Zamestnávateľ môže údaje písomnej informácie poskytnúť vo forme odkazu na príslušné ustanovenie Zákonníka práce alebo osobitného predpisu alebo na príslušné ustanovenie kolektívnej zmluvy.

Ak sa pracovné podmienky a podmienky zamestnávania spravujú kolektívnou zmluvou, súčasťou písomnej informácie je aj označenie príslušnej kolektívnej zmluvy a jej zmluvných strán.

Podľa § 54c novelizovaného Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný pri zmene pracovných podmienok a podmienok zamestnávania uvedených v § 47a ods. 1 a pri zmene údajov uvedených v § 44a ods. 2 Zákonníka práce (ide o zamestnanca, ktorý vykonáva prácu v zahraničí) a § 54b ods. 2 Zákonníka práce poskytnúť zamestnancovi písomnú informáciu o zmenených pracovných podmienkach a podmienkach zamestnávania a o zmenených údajoch najneskôr v deň nadobudnutia účinnosti zmeny; to neplatí, ak zmena spočíva len v zmene právneho predpisu alebo kolektívnej zmluvy, na ktoré písomná informácia odkazuje.

Podľa prechodného ustanovenia § 252s novelizovaného Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovný pomer vznikol pred 1. novembrom 2022, písomnú informáciu v rozsahu údajov podľa § 44a ods. 2 a § 47a ods. 1 Zákonníka práce a zamestnancovi, ktorého vyslanie na výkon prác pri poskytovaní služieb na územie iného členského štátu Európskej únie začalo pred 1. novembrom 2022, písomnú informáciu v rozsahu údajov podľa § 54b ods. 2 Zákonníka práce, ak zamestnanec o tieto údaje požiada a ak mu zamestnávateľ tieto údaje už neposkytol podľa predpisov účinných do 31. októbra 2022; tým nie sú dotknuté povinnosti zamestnávateľa podľa § 44 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. októbra 2022, ide o prvotné ustanovenie obsahu informácie. Zamestnávateľ poskytne informáciu podľa prvej vety do jedného mesiaca odo dňa podania žiadosti zamestnanca.

Pokiaľ ide o pracovný pomer a pracovná zmluva platí aj nasledujúci kalendárny rok, tak vzhľadom na to, že s účinnosťou od začiatku kalendárneho roka 2024 došlo ku zvýšeniu sumy minimálnej mzdy na 750 eur, tak pokiaľ zamestnanec zarábal minimálnu mzdu, je potrebné zmeniť výšku minimálnej mzdy, ktorá musí byť v pracovnej zmluve uvedená.

Uvedené možno docieliť prostredníctvom dohody o zmene pracovnej zmluvy podľa § 54 Zákonníka práce, podľa ktorého dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne. Taktiež možno skončiť doterajšiu pracovnú zmluvu a uzatvoriť od nasledujúceho kalendárneho roka novú s uvedením mzdy vo výške minimálnej mzdy, ktorá zamestnancovi prináleží.

V súvislosti s minimálnou mzdou je potrebné si všímať predovšetkým § 120 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov upravené v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta.

Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu. Jednotlivé stupne a koeficienty minimálnej mzdy sú ustanovené v § 120 ods. 4 Zákonníka práce.

Pokiaľ má zamestnanec s podnikateľom uzatvorené dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, tieto možno uzatvárať najviac na obdobie 12 mesiacov a preto keď sú tieto dohody platné do konca roka, je nutné, pokiaľ chce podnikateľ zamestnanca ďalej zamestnávať, aby do konca roka vyhotovil písomnú dohodu a táto bola ním a zamestnancom podpísaná. Výnimku predstavuje dohoda o pracovnej činnosti na výkon sezónnej práce, ktorú možno uzatvoriť najviac na 8 mesiacov.

Taktiež je potrebné zohľadňovať pracovné pomery na dobu určitú, jednak z pohľadu, či možno od nasledujúceho roka ich opakovane uzatvárať na dobu určitú alebo už na dobu neurčitú, toto sa posudzuje zásadne individuálne. Jednotlivé dôvody, kedy je možné ďalšie predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu do dvoch rokov alebo nad dva roky ustanovuje § 48 ods. 4 Zákonníka práce taxatívnym právnym výpočtom a kogentnou právnou úpravou.

Pokiaľ už ku koncu roka skončila platnosť a účinnosť pracovnej zmluvy na dobu určitú a zamestnávateľ má záujem zamestnanca ďalej zamestnávať, je potrebné, aby ku koncu roka písomne vyhotovil pracovnú zmluvu platnú a účinnú na nasledujúci kalendárny rok, pričom musí dôsledne zvážiť či § 48 ods. 4 Zákonníka práce umožňuje opakovane dohodnúť pracovný pomer na určitú dobu v danom prípade.

Taktiež dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru musia mať obligatórne písomnú formu, inak samotný Zákonník práce konštatuje, že sú neplatné, teda nespôsobujú zamýšľané právne účinky, pokiaľ nebude dodržaná zákonná forma. Taktiež je potrebné, aby si podnikateľ riadne splnil v súvislosti so vznikom pracovnoprávneho vzťahu svoju ohlasovaciu povinnosť voči príslušným inštitúciám, napríklad zdravotnej poisťovni a Sociálnej poisťovni podľa platnej právnej úpravy.

Ing. JUDr. Ladislav Hrtánek, PhD.