Pracovný čas a pracovný úraz počas pracovnej cesty

Zamestnávateľ môže vyslať zamestnanca na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie, v rámci ktorého zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal. Ako sa počíta využitie pracovnej doby vysielaného zamestnanca? Ako sa posudzuje prípadný vznik mimoriadnej situácie?

Kritériá pracovnej cesty

Zamestnávateľ môže zamestnanca poslať na pracovnú cestu len s jeho súhlasom. Súhlas však nie je potrebný, ak vyslanie súvisí s povahou vykonávanej práce alebo miestom výkonu práce, alebo ak je možnosť pracovnej cesty definovaná v pracovnej zmluve.

Z dikcie v úvode uvedeného ustanovenia Zákonníka práce je zrejmé, že rozlišuje vo väzbe na súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu dva druhy pracovných ciest, a to:

•    pracovnú cestu vykonanú v rámci obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca, na ktorú nepotrebuje zamestnávateľ súhlas zamestnanca a

•    pracovnú cestu vykonanú mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska, na ktorú môže zamestnávateľ vyslať zamestnanca len s jeho súhlasom.

Zamestnávateľ podľa § 57 Zákonníka práce nepotrebuje súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu mimo obec pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca v tom prípade, ak:

•    vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo

•    zamestnanec sa dohodol v pracovnej zmluve, že bude vykonávať pracovné cesty.

Príkladom, kedy vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce, sú napr. vodiči. Ak má zamestnanec (vodič) ako miesto pravidelného pracoviska na účely poskytovania cestovných náhrad alebo miesto výkonu práce v pracovnej zmluve dohodnuté sídlo zamestnávateľa a druh práce vodič, tak z daného vyplýva, že tento zamestnanec bude musieť pri výkone svojej činnosti vykonávať pracovné cesty a zamestnávateľ v tomto prípade nepotrebuje na vyslanie zamestnanca na pracovnú cestu jeho súhlas.

Zákonník práce nevyžaduje, aby zamestnanec s vyslaním na pracovnú cestu vykonanú mimo miesta obce pravidelného pracoviska alebo miesta bydliska zamestnanca udelil súhlas práce písomnou formou. Výnimkou je súhlas, ktorý sa udeľuje v pracovnej zmluve, nakoľko táto má podľa § 42 Zákonníka práce písomnú formu.

Z dôvodu právnej istoty oboch strán, teda zamestnanca aj zamestnávateľa, sa odporúča, aby bol súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu vykonanú mimo miesta obce pravidelného pracoviska alebo miesta bydliska zamestnanca udelený písomne.

Zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určuje:

•    miesto nástupu na pracovnú cestu (môže ním byť nielen pracovisko, ale aj iné miesto),

•    miesto výkonu práce (konkrétne miesto, kde sa práca bude vykonávať),

•    čas trvania pracovnej cesty (stanovený začiatkom a predpokladaným koncom pracovnej cesty, pričom tento nemusí byť identický s pracovným časom zamestnanca),

•    miesto skončenia pracovnej cesty (miesto pravidelného pracoviska alebo miesto výkonu práce, bydlisko zamestnanca, mesto alebo obec, kde sa zamestnanec zdržiava),

•    spôsob dopravy (zahŕňajúci cestu od miesta nástupu na pracovnú cestu do miesta výkonu práce a späť do miesta ukončenia pracovnej cesty),

prípadne aj ďalšie podmienky pracovnej cesty, pričom je povinný prihliadnuť na oprávnené záujmy zamestnanca.

V praxi sa realizuje vyslanie na pracovnú cestu a určenie jej podmienok formou rôznych tlačív, ako sú napr. „Cestovný príkaz“ alebo „Vyslanie na pracovnú cestu“. K problematike prvotnej evidencie pracovných ciest treba uviesť, že zákon č. 283/­2002 Z. z. o cestovných náhradách v z.n.p. ani iný právny predpis žiadne záväzné tlačivo pre zamestnávateľa neustanovil.

Je v právomoci každého zamestnávateľa, aby sa rozhodol, či bude používať tlačivá, ktoré sú na tento účel v predaji, alebo si vypracuje na svoje podmienky a na charakter činnosti a pracovných ciest vlastné tlačivo, pričom jeho štruktúru, formu a obsah určí sám. Takto vypracované tlačivo slúžiace na určenie podmienok pracovnej cesty zamestnávateľ zaradí do obehu účtovných dokladov, pričom tlačivo musí mať vypovedaciu schopnosť.

Ak sa zamestnávateľ rozhodne pre svoje vlastné tlačivo v súvislosti s vysielaním zamestnanca na pracovnú cestu (cestovný príkaz) a s určením podmienok pracovnej cesty, tlačivo by malo obsahovať hlavne:

•    osobné údaje zamestnanca, ktorý bude vyslaný na pracovnú cestu (titul, meno, priezvisko, bydlisko),

•    miesto pravidelného pracoviska (resp. miesto výkonu práce podľa pracovnej zmluvy) pre posúdenie účelnosti pracovnej cesty,

•    pracovný čas zamestnanca – ­napr. na účely § 37 zákona č. 283/­2002 o cestovných náhradách v platnom znení, resp. § 89, § 96b alebo § 97 zákona š. 311/­2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a pod.,

•    súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu (spomínaný v predchádzajúcej časti tohto článku) – § 57 ods. 1 zákona č. 311/­2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení (ak ide o pracovnú cestu, na ktorú sa súhlas zamestnanca vyžaduje a ak tento nebol udelený v pracovnej zmluve),

•    podmienky pracovnej cesty (miesto jej začatia, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty) podľa § 3 zákona č. 283/­2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov,

•    ďalšie podmienky (napr. spôsob ubytovania a pod.),

•    údaj o poskytnutom preddavku,

•    podpis zamestnávateľa alebo nadriadeného vedúceho zamestnanca podľa organizačného poriadku a stanovenia kompetencií,

•    podpis zamestnanca (z dôvodu, aby bolo jasné, že podpisom udelil súhlas s pracovnou cestou a aby bolo jasné, že bol oboznámený s podmienkami jej realizácie),

•    predbežnú finančnú kontrolu (v rozpočtovej a príspevkovej sfére),

•    účtovací predpis, ak tlačivo slúži aj ako účtovný doklad a pod.

Písomné tlačivo uvedeného charakteru je základnou prvotnou evidenciou pracovných ciest, na základe ktorého sa posudzuje opodstatnenosť výdavkov uvedeného charakteru. Zamestnanec si na základe uvedeného tlačiva potom uplatňuje aj svoj nárok na cestovné náhrady písomnou formou v zmysle vopred určených podmienok pracovnej cesty zo strany zamestnávateľa (napr. správu o výsledkoch pracovnej cesty). Pre zamestnávateľa uvedené tlačivo slúži aj ako preukázateľný podklad pre uznanie výdavkov uvedeného charakteru.

Ak sa zamestnávateľ rozhodne sám si vypracovať aj tlačivo k vyúčtovaniu pracovnej cesty, toto musí obsahovať aj:

•    nárokové náhrady (náhrada preukázaných cestovných výdavkov, náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, stravné, náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, ale aj náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac),

•    iné a vyššie náhrady, ak ide o zamestnávateľa, ktorý nie je rozpočtovou organizáciou alebo príspevkovou organizáciou podľa § 9 zákona č. 283/­2002 Z. z. o cestovných náhradách v platnom znení,

•    iné náležitosti v súvislosti s náhradami, ktoré sa poskytujú len pri zahraničných pracovných cestách (napr. poistenie nevyhnutných liečebných nákladov v zahraničí, výdavky za povinné očkovanie, vreckové, či náhrady za pohonné hmoty podľa § 11 až § 15 zákona č. 283/­2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov).

Počítanie pracovného času

Podľa § 37 zákona č. 283/­2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov sa čas, ktorý na pracovnej ceste spadá do pracovnej doby zamestnanca, strávený bez jeho zavinenia inak, ako plnením pracovných úloh, považuje za výkon práce.

Príklad 1

Pracovný čas Jána Kohúta, zamestnanca firmy ABC, s. r. o. Brezno je stanovený od 7,00 hod. do 15,00 hod. (pre zjednodušenie počtov obedovú prestávku v trvaní 30 minút, na ktorú zamestnancovi vznikne zákonný nárok podľa § 91 zákona č. 311/­2001 Z. z. v platnom znení vynecháme). Jeho pracovná cesta od začiatku až po koniec trvala od 6,00 hod. do 18,00 hod.. Pracovná úloha, ktorú mal vykonať na mieste určenia (oprava počítača) trvala od 9,00 hod. do 14,00 hod. Pracovná doba vyššie spomenutého zamestnanca je posudzovaná nasledovne:

Skutočnú prácu vykonával len v čase od 9,00 hod. do 14,00 hod., teda celkovo 5 hodín.

Medzi 7,00 hod. a 9,00 hod. pracovne cestoval, preto sa na základe § 37 zákona o cestovných náhradách tento čas považuje za výkon práce a započítava sa mu do pracovnej doby, pretože je to čas strávený bez jeho zavinenia inak, ako plnením pracovných úloh. Rovnako to platí aj pre čas od 14,00 hod. do 15,00 hod., kedy mu končí pracovný čas dohodnutý v pracovnej zmluve.

Časy medzi 6,00 hod. a 7,00 hod. a medzi 15,00 hod. až 18,00 hod., kedy síce pracovne cestoval, ale nevykonával žiadne pracovné úlohy a neplynul mu ani pracovný čas, sa mu do pracovného času nezapočítavajú a tento čas nie je považovaný ani za prácu nadčas.

Príklad 2

Emília Brežná, zamestnankyňa MsÚ v Žiline, má stanovený pracovný čas od 7,00 hod. do 15,00 hod. (pre zjednodušenie počtov obedovú prestávku opäť ako v predchádzajúcom prípade vynecháme). Jej pracovná cesta od jej začiatku až po návrat trvala v čase od 5,00 hod. do 22,00 hod.. Pracovná úloha, ktorú mala vykonať na mieste určenia (účasť na rokovaní) trvala od 9,00 hod. do 19,00 hod..

Pracovná doba citovanej zamestnankyne bude posudzovaná nasledovne:

Plnenie pracovných úloh, kvôli ktorým išla na pracovnú cestu, trvalo od 9,00 hod. do 19,00 hod., teda celkove 10 hodín.

Medzi 5,00 hod. a 7,00 hod. cestovala, avšak nevykonávala žiadne pracovné úlohy a neplynul jej v tom čase ani z pracovnej zmluvy stanovený pracovný čas, tento sa do pracovnej doby nezapočítava. Medzi 7,00 hod. a 9,00 hod., napriek tomu, že stále cestovala, avšak začal jej plynúť pracovný čas, pri použití § 37 zákona o cestovných náhradách sa tento čas považuje za výkon práce a započítava sa jej už do pracovného času. K vyššie uvedeným 10 hodinám, ktoré reálne odpracovala, medzi 9,00 hod. a 19,00 hod. sa pripočítajú ďalšie 2, ktoré v čase pracovného času strávila v dopravnom prostriedku. Celkom jej pracovný čas teda trval 12 hodín.

Čas medzi 19,00 hod. až 22,00 hod., kedy pracovne cestovala, ale už nevykonávala žiadne pracovné úlohy a neplynul jej ani pracovný čas, sa do jeho rozsahu už nezapočítava a preto zostáva na hodnote 12 hodín, t. j. jej vznikne nárok na štyri hodiny práce nadčas.

Za čas strávený na pracovnej ceste mimo pracovnej doby nemá zamestnanec zo zákona žiadne osobitné nároky. Samozrejme, zamestnávateľ je povinný v súlade s ustanoveniami zákona č. 283/­2002 o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov nahradiť zamestnancovi všetky náklady súvisiace s pracovnou cestou (cestovné, stravné, nocľažné a iné účelne vynaložené náklady). § 96b Zákonníka práce však rieši aj náhradu za stratu času zamestnanca pri jeho pracovnej ceste mimo pracovnej doby, ak tento čas nemožno klasifikovať ako prácu nadčas. Dané ustanovenie uvádza, že zamestnancovi za stratu času pri jeho pracovnej ceste patrí peňažná náhrada v sume jeho priemerného zárobku alebo náhradné voľno, avšak tieto nároky si môže zamestnanec uplatniť jedine za predpokladu, že sú upravené v kolektívnej zmluve alebo že boli osobitne dohodnuté medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov.

Špecificky je však potrebné posudzovať pružný pracovný čas, ktorý je spôsobom rovnomerného alebo nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času. Tento môže zamestnávateľ zaviesť kolektívnou zmluvou alebo po dohode so zástupcami zamestnancov. Pozostáva zo základného a voliteľného úseku. Zatiaľ čo základný pracovný čas je úsek, v ktorom je zamestnanec povinný byť na pracovisku, voliteľný pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec povinný byť na pracovisku v takom rozsahu, aby odpracoval prevádzkový čas.

Prevádzkový čas je považovaný za celkový pracovný čas, ktorý je zamestnanec povinný odpracovať v pružnom pracovnom období určenom zamestnávateľom. Zamestnanec si sám určuje začiatok a koniec svojej prítomnosti v práci.

Pružný pracovný čas sa však nezohľadňuje v prípade pracovnej cesty. Podľa znenia § 89 ods. 1 zákona č. 311/­2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení sa pružný pracovný čas neuplatní v deň, počas ktorého je zamestnanec na pracovnej ceste. Zamestnávateľ na tento účel určí pevný začiatok a koniec pracovnej zmeny. Zrušenie pružného pracovného času má význam vtedy, ak pracovná cesta z hľadiska jej začiatku a konca zasahuje do voľby zamestnanca kvôli príchodu do práce a odchodu z práce vo voliteľnom pracovnom čase. Podľa § 89 ods. 2 uvedenej právnej normy sa vyššie uvedená zásada neuplatní, ak pracovná cesta zasahuje výlučne do základného pracovného času alebo ak sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodnú inak.

Príklad 3

Bc. Helena Krajčiová je vo firme AVIA, s. r. o. Poprad zamestnaná vo funkcii personálnej pracovníčky. Jej výkon práce je realizovaný v súlade s ustanoveniami Kolektívnej zmluvy uzatvorenej medzi zamestnávateľom a odborovou organizáciou pre rok 2023. Podľa ich znenia je v sledovanom období rozlišovaný pracovný čas jednotlivých skupín zamestnancov nasledovne:

a)  u výrobných zamestnancov ako základný, začiatok pracovného čas tvorí časový úsek od 7,00 hod. do 15,30 hod., pričom prestávku v práci, ktorá sa do pracovného času nezahŕňa, je stanovený ako čas medzi 11,30 hod. a 12,00 hod.,

b)  u administratívnych zamestnancov ako voliteľný, začiatok pracovného času tvorí časový úsek od 6,00 do 9,00 hod., základný od 9,00 hod. do 14,00 hod. a voliteľný od 14,00 hod. do 18,00 hod. pri dodržaní týždenného prevádzkového času stanoveného v dĺžke 40 hodín. Prestávka v práci, ktorá sa do pracovného času nezahŕňa, je stanovená ako čas medzi 11,30 hod. a 12,00 hod.,

Zamestnanci vyslaní zamestnávateľom na pracovnú cestu túto realizujú v súlade s podmienkami určenými zamestnávateľom, pričom ich pracovný čas sa posudzuje rovnako ako u výrobných zamestnancov, s výnimkou 30-minútovej prestávky na jedenie a oddych, ktorú si stanovujú sami podľa potreby. Podľa § 91 ods. 4 zákona č. 311/­2001 Z. z. v platnom znení však túto nemôžu čerpať na začiatku a konci pracovnej smeny.

Vyššie uvedená zamestnankyňa teda uskutoční pracovnú cestu za podmienok uvedených v cestovnom príkaze, pričom pracovný čas v rámci výkonu práce sa jej počíta v dĺžke 8 hodín.

Pracovná cesta a pracovný úraz

Pracovná cesta predstavuje ­výkon povinností zamestnanca, ktoré mu ukladá nielen pracovná zmluva, ale aj právne predpisy v oblasti pracovnoprávnych vzťahov. Výkon týchto povinností má všetky právne dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, a to aj čo sa týka napr. zodpovednosti za pracovný úraz či dôsledky vyplývajúce zo spôsobenej škody a pod. Uvedené odôvodňuje, prečo je potrebné zo strany zamestnávateľa podmienky pracovnej cesty určiť zamestnancovi pred vyslaním na pracovnú cestu.

Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 311/­2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov v prípade, ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti (pracovný úraz), za škodu tým vzniknutú zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.

Takýto úraz je považovaný za poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.

Príklad 4

Vlastimil Kukučka, zamestnanec firmy ABA, a. s. Komárno, bol zamestnávateľom vyslaný na pracovnú cestu do Žiliny. Z miesta bydliska odchádzal na železničnú stanicu o 6,30 hod., nakoľko rýchlik z Komárna mal odchod o 6,50 hod. K preprave použil mestskú hromadnú dopravu. Autobus, v ktorom sa zamestnanec viezol, mal dopravnú nehodu, pri ktorej zamestnanec utrpel početné zranenia.

Uvedenú skutočnosť zamestnanec nahlásil svojmu zamestnávateľovi s tým, aby bola táto považovaná za pracovný úraz.

Zamestnávateľ však s požiadavkou zamestnanca nesúhlasil, nakoľko zamestnancovi ešte pracovná cesta nezačala. Podľa cestovného príkazu, podpísaného zamestnávateľom i zamestnancom, začiatok pracovnej cesty je stanovený na 6,50 hod., t. j. časom odchodu rýchlika zo železničnej stanice Komárno. Cesta na železničnú stanicu je považovaná za cestu do zamestnania, pričom podľa § 195 ods. 3 zákona č. 311/­2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov za pracovný úraz sa nepovažuje úraz, ktorý zamestnanec utrpel na ceste do zamestnania a späť.

Príklad 5

Anna Konečná, zamestnankyňa firmy JAGA, s. r. o. Malacky bola zamestnávateľom vyslaná na pracovnú cestu do Košíc. Z Malaciek odchádzala autobusom o 7,10 hod., s príchodom do Bratislavy o 8,05 hod. Jej pracovná cesta mala pokračovať zo železničnej stanice Bratislava, hl. st., na ktorú sa potrebovala dostať mestskou hromadnou dopravou z autobusovej stanice Nivy. Pri nástupe do trolejbusu pred autobusovou stanicou sa pošmykla a zlomila si nohu, čo spôsobilo, že v pracovnej ceste nemohla pokračovať. Túto skutočnosť zamestnankyňa nahlásila svojmu zamestnávateľovi so žiadosťou, aby daný úraz považoval za pracovný.

Nakoľko podľa § 221 ods.1 zákona č. 311/­2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení plnenie pracovných úloh je považované za výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, obdobne, ako aj iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty, zamestnávateľ je povinný považovať presun zamestnanca z autobusovej stanice na železničnú stanicu za potrebný a preto úraz posúdil ako pracovný.

Príklad 6

Ing. Ladislav Lieskovský, výrobný námestník firmy KOVO, a. s. Lučenec bol zamestnávateľom vyslaný na pracovnú cestu do Bratislavy z dôvodu pracovného stretnutia. Zamestnávateľom mu bolo umožnené, aby na pracovnú cestu použil vlastné motorové vozidlo zn. BMW e. č. LC 227 BJ.

V meste Nitra na kruhovom objazde pri nákupnom stredisku TESCO nedal prednosť osobnému motorovému vozidlu zn. MAZDA, ev. č. NR 559 FD, pričom svojim konaním spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej utrpel úraz – zlomeninu kľúčnej kosti.

Vznik daného úrazu oznámil svojmu zamestnávateľovi, s tým, aby bol tento považovaný za pracovný, nakoľko sa stal pri ceste na pracovné rokovanie, na ktoré bol vyslaný zamestnávateľom, odvolávajúc sa na ustanovenie § 220 ods. 3 zákona č. 311/­2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, ktorý stanovuje, že za pracovný úraz sa posudzuje aj úraz, ktorý zamestnanec utrpel pri plnení pracovných úloh. Zamestnávateľ však požiadavku zamestnanca neakceptoval z dôvodu, že zamestnanec, ako vodič – držiteľ vodičského oprávnenia bol povinný dodržiavať dopravné predpisy. Nakoľko však svojim konaním spôsobil dopravnú nehodu a tým i vznik úrazu, nebude tento považovať za pracovný.

Príklad 7

Leopold Zuzík, zamestnanec firmy Kovovýroba, a. s. Liptovský Mikuláš bol zamestnávateľom vyslaný na pracovnú cestu do Bratislavy. Cestovným príkazom bolo stanovené, že danú cestu uskutoční využitím dopravného prostriedku – rýchlikom, ktorého odchod z Liptovského Mikuláša bol podľa cestovného poriadku o 5,50 hod. V deň pred odchodom na pracovnú cestu bol vyššie uvedený zamestnanec oslovený svojim známym, s ponukou, že i on ide v nasledujúci deň do Bratislavy svojim motorovým vozidlom a že ho môže vziať so sebou, s čím zamestnanec súhlasil. Po ceste do miesta konania pracovnej cesty malo vozidlo, v ktorom sa zamestnanec viezol, dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k jeho zraneniu.

Zamestnanec oznámil skutočnosť o zranení svojmu zamestnávateľovi s požiadavkou, aby mu ho uznal ako pracovný úraz. Zamestnávateľ požiadavku zamestnanca neakceptoval z dôvodu, že svojvoľne zmenil podmienky pracovnej cesty a nepoužil dopravný prostriedok, na ktorom sa v cestovnom príkaze dohodli.

Príklad 8

Peter Okoličány, zamestnanec firmy HZD, a. s. Vranov nad Topľou bol zamestnávateľom vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu do Holandska, ktorej cieľom bola konferencia o nových vedeckých poznatkoch v oblasti stavebníctva. Po prílete sa zamestnanec vo večerných hodinách ubytoval v hoteli a následne v ten istý večer navštívil konferenčné centrum, kde sa mala konať konferencia nasledujúceho dňa. Na spiatočnej ceste do hotela, kde bol ubytovaný, ho však prepadli a bola mu spôsobená závažná ujma na zdraví. Celý prípad vyšetrovala holandská polícia, ktorá však páchateľov trestného činu, ktorého obeťou bol zamestnanec firmy, nezistila.

Zamestnanec oznámil tieto skutočnosti zamestnávateľovi a žiadal ho, aby posudzoval danú záležitosť ako pracovný úraz. Zamestnávateľ to odmietol s odôvodnením, že cesta na miesto konania konferencie vo večerných hodinách nebola potrebná a nesúvisí s realizáciu tejto pracovnej cesty.

Zamestnanec sa preto po skončení pracovnej cesty obrátil na Okresný súd vo Vranove nad Topľou so žalobou o uznanie pracovného úrazu.

Súd sa musel vysporiadať s právnou otázkou, či poškodenie zdravia (úraz), ktoré počas zahraničnej pracovnej cesty zamestnanec utrpel cestou z budovy, v ktorej má vykonať činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty, do hotela, v ktorom je ubytovaný, možno považovať za poškodenie zdravia v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, a teda či ide o pracovný úraz.

Na prerokovávaní poukázal na to, že ak je zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu, nie všetku činnosť, ktorú počas pracovnej cesty vykoná, je možné považovať za plnenie pracovných úloh alebo za činnosť súvisiacu s plnením pracovných úloh. Priebeh pracovnej cesty bez ohľadu na to, či ide o tuzemskú alebo zahraničnú pracovnú cestu, sa od začiatku pracovnej cesty až po návrat skladá z viacerých úsekov, ktoré z hľadiska vzťahu k plneniu pracovných úloh, či priamej súvislosti s nimi nemôžu byť posudzované totožne. Pre posúdenie prerokovávanej veci bolo treba určiť to, v rámci akého „úseku“ pracovnej cesty zamestnanec úraz utrpel.

V súvislosti s „úsekmi“ pracovnej cesty prevláda v praxi názor, že cesta z bydliska zamestnanca k dopravnému prostriedku, ktorým sa má pracovná cesta uskutočniť (autobus, vlak, lietadlo), je považovaná za cestu do zamestnania, ktorá končí nástupom do dopravného prostriedku, resp. vstupom do stanice či letiskovej budovy. Samotná cesta určeným dopravným prostriedkom z obce bydliska zamestnanca do miesta, ktoré je cieľom pracovnej cesty, a späť je považovaná za úkon potrebný pred začatím práce alebo po jej skončení, a teda za úkon v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.

Ak sa zamestnanec v mieste, kde bude vykonávať činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty, najskôr ubytuje, skončí sa aj tento „nutný úkon pred začatím práce alebo po jej skončení“ vstupom do miesta ubytovania. Následná cesta k pracovisku, ktorá končí vstupom do budovy určenej na plnenie pracovných úloh a cesta späť do miesta ubytovania je potom považovaná za cestu do zamestnania a späť.

RADA!

Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 311/­Z uvedeného vyplýva, že, ak sa zamestnanec ubytuje v obci, ktorá je predmetom pracovnej cesty, a z miesta ubytovania ide na pracovisko do budovy určenej na plnenie pracovných úloh, tak potom poškodenie zdravia, ktoré zamestnanec utrpel cestou z miesta ubytovania na toto pracovisko alebo cestou späť, nemožno považovať za pracovný úraz.

JUDr. Miroslav Tichý

§ 195 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce
citácia na strane 48

(1) Ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.

(2) Pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.

(3) Pracovný úraz nie je úraz, ktorý zamestnanec utrpel na ceste do zamestnania a späť.

(4) Za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených.

(5) Zrušený.

(6) Zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196.

§ 221 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce
citácia na strane 48

(1) Cesta do zamestnania a späť je cesta z bydliska (ubytovania) zamestnanca do miesta vstupu do objektu zamestnávateľa alebo na iné miesto určené na plnenie pracovných úloh a späť. Ak ide o zamestnávateľa v poľnohospodárstve, lesníctve a stavebníctve, je to aj cesta z bydliska na určené zhromaždisko a späť.