Pracovné cesty podnikateľa

>   Právne minimum

Pojem „pracovná cesta podnikateľa“ nie je definovaná v žiadnom právnom predpise. V princípe sa tak v aplikačnej podnikateľskej praxi označuje činnosť podnikateľa vykonávaná v inom mieste ako je miesto pravidelného výkonu práce.

V prípadoch, keď je vzhľadom na charakter vykonávanej podnikateľskej činnosti obtiažne vymedziť miesto pravidelného vykonávania činnosti, je možné za miesto pravidelného vykonávania činnosti považovať miesto podnikania uvedené v oprávnení na výkon podnikateľskej činnosti, a to aj v takom prípade, ak je ako miesto podnikania v oprávnení uvedené trvalé bydlisko.

V súvislosti s uvedenou problematikou je úvodom vhodné uviesť, že k 1. januáru 2026 je stanovená Opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 97/­2025 Z. z. suma základnej náhrady za jeden km jazdy pre osobné cestné motorové vozidlá vo výške 0,296 eura.

Výška stravného je stanovená Opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 280/­2025 Z. z. s účinnosťou od 1. decembra 2025 nasledovne:

•    časové pásmo 5 až 12 hodín - 9,30 eura

•    časové pásmo nad 12 do 18 hodín - 13,80 eura

•    časové pásmo nad 18 hodín - 20,60 eura.

>   Pracovné cesty podnikateľa z pohľadu ZDP

Daňovými výdavkami, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov sú v zmysle § 19 ods. 2 písm. e) tohto právneho predpisu výdavky (náklady) daňovníka s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva, najviac vo výške, aká je ustanovená pre zamestnancov podľa zákona o cestovných náhradách, a to na stravovanie okrem výdavku na stravu, ktorá bola poskytnutá ako nepeňažné plnenie držiteľom [viď § 9 ods. 2 písm. y) zákona o dani z príjmov] poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ubytovanie, cestovné dopravnými prostriedkami a nevyhnutné výdavky spojené s pobytom v tomto mieste. Do daňových výdavkov si daňovník nemôže zahrnúť vreckové.

V uvedenej súvislosti je nutné upozorniť, že podnikateľ si nemôže v jeden deň uplatniť ako daňový výdavok cestovné náhrady vo forme stravného a aj výdavky na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov.

Príklad

Podnikateľ X s miestom podnikania v Žiline vykonal v marci tuzemskú pracovnú cestu za svojim dodávateľom do Košíc. Pracovná cesta trvala 10 hodín.

Aké diéty si môže podnikateľ uplatniť do daňových výdavkov?

Výška stravného je stanovená Opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 280/­2025 Z. z. pre časové pásmo 5 až 12 hodín - 9,30 eura. Podnikateľ X si teda za spomínanú pracovnú cestu môže do daňových výdavkov uplatniť stravné v sume 9,30 eur.

Príklad

Živnostník používal počas roku 2025 na pracovné cesty vlastné osobné motorové vozidlo nezaradené do obchodného majetku, pričom nezaplatil v roku 2026 daň z motorových vozidiel za toto vozidlo za rok 2025. Pri daňovej kontrole za rok 2025 mu boli tieto náklady (cestovné náhrady) vylúčené z daňových výdavkov.

Bol postup pracovníkov správy daní správny?

Predovšetkým je potrebné skonštatovať, že uplatňovanie cestovných náhrad, ako aj výdavkov na cestovanie pri používaní vlastného osobného motorového vozidla nezaradeného do obchodného majetku zákon o dani z príjmov a ani iný žiadny právny predpis nepodmieňuje zaplatením dane z motorových vozidiel. Z tohto dôvodu výdavky na cestovné náhrady živnostníka mohli byť daňovo uplatniteľné za rok 2025. Pri nesplnení si povinnosti podania daňového priznania k dani z motorových vozidiel a zaplatenia tejto dane by mala byť daňovníkovi zo strany správcu dane vyrubená sankcia. To znamená, že v zdaňovacom období 2025 si uplatniť cestovné náhrady za používanie tohto motorového vozidla mohol, napriek skutočnosti, že nemal zaplatenú daň z motorových vozidiel.

Príklad

Podnikateľka bola na zahraničnej pracovnej ceste v Rakúsku.

V akej sume vznikne podnikateľke nárok na stravné a vreckové?

Zákon o dani z príjmov umožňuje podnikateľke uplatniť si výdavky pri zahraničnej ceste na cestovanie, stravovanie, ubytovanie a iné nevyhnutné výdavky spojené s pobytom v Rakúsku (napr. poplatok za parkovanie vozidla). Výdavky na ubytovanie a iné nevyhnutné výdavky spojené s pobytom v Rakúsku je však povinná preukázať riadnym účtovným dokladom. Výdavky na stravovanie si môže uplatniť do sumy základnej sadzby stravného stanoveného pre Rakúsko, a to najviac 45 eur za deň. Nárok na vreckové podnikateľke nevzniká.

Príklad

Domnievame sa, že vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste pre podnikateľa, t. j. živnostníka – SZČO je daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov. V § 14 zákona o cestovných náhradách sa síce píše iba o zamestnancovi, ale SZČO je v zákone na tej iste úrovni ako zamestnanec.

Je uvedené tvrdenie správne?

Z pohľadu zamestnávateľa sa daňové uplatnenie cestovných náhrad rieši v kontexte s ustanovením § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov – t. z. daňovým výdavkom do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa osobitných predpisov (napr. podľa zákona č. 283/­2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov), a vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste poskytované podľa § 14 zákona o cestovných náhradách.

SZČO (daňovník s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov) však daňovú uplatniteľnosť výdavkov (nákladov) vynaložených v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva, posudzuje podľa iného ustanovenia – a to v zmysle § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov. Vychádzajúc z jeho znenia môže síce do daňových výdavkov uplatniť tieto výdavky najviac vo výške, aká je ustanovená pre zamestnancov podľa zákona o cestovných náhradách. Avšak ďalej v tomto ustanovení je taxatívny výpočet výdavkov, ktoré takýmto spôsobom môže uplatniť – a to konkrétne na stravovanie, ubytovanie, cestovné dopravnými prostriedkami a nevyhnutné výdavky spojené s pobytom v tomto mieste. Vreckové v rámci ustanovenia § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov spomenuté nie je, a teda do daňových výdavkov si daňovník (podnikateľ, resp. SZČO) vreckové zahrnúť nemôže.

V prípade, ak daňovník na cestovanie využije vlastné osobné motorové vozidlo nezahrnuté do obchodného majetku, uplatní výdavky (náklady)

1.  do výšky náhrady za spotrebované pohonné látky podľa cien platných v čase ich nákupu, a len, ak nebolo zahrnuté do obchodného majetku v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach u tohto daňovníka, uplatní aj výdavky (náklady) do výšky základnej náhrady za každý jeden km jazdy podľa zákona o cestovných náhradách, alebo

2.  vo forme paušálnych výdavkov do výšky 50 % z celkového preukázaného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie primeraného počtu najazdených kilometrov podľa stavu tachometra na začiatku a na konci príslušného zdaňovacieho obdobia pre každé motorové vozidlo samostatne.

Príklad

Podnikateľ X vykonal v marci 2026 pracovnú cestu zo Žiliny do Serede. Na cestovanie využil vlastné osobné motorové vozidlo, ktoré mal v rokoch 2017 až 2022 zaradené do obchodného majetku. Toto vozidlo v novembri 2022 vyradil z obchodného majetku. Spotreba PHL podľa osvedčenia o evidencii vozidla je 6,5 l/­100 km. Na pracovnej ceste prešiel celkom 400 km. Podľa dokladu o nákupe PHL zaplatil za 1 liter benzínu 1,70 eura.

Ak sa podnikateľ rozhodol uplatňovať skutočné preukázateľné výdavky na cestovanie, potom do daňových výdavkov si môže zahrnúť výdavky na spotrebované PHL vo výške 44,20 € vypočítaných nasledovne: (400 × 6,5) : 100 × 1,70 = 26 × 1,70 = 44,20 eur. Z dôvodu, že podnikateľ využil na cestovanie motorové vozidlo, ktoré mal v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach zaradené do obchodného majetku, nárok na uplatnenie základnej náhrady za každý jeden km jazdy v roku 2026 mu nevzniká.

Príklad

Manželia vykonávajú podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia. Obaja využívajú na pracovné cesty vlastné osobné motorové vozidlo nezaradené do obchodného majetku, ktoré patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva.

Môže si každý z manželov uplatňovať základnú náhradu za každý jeden kilometer jazdy, ak sa rozhodnú uplatňovať skutočné preukázané výdavky na cestovanie?

Pri osobnom motorovom vozidle patriacom do bezpodielového spoluvlastníctva manželov je vlastníkom rovnako manžel, ako aj manželka. To znamená, že obaja manželia (podnikatelia - fyzické osoby) spĺňajú podmienku vlastníctva tohto vozidla, a teda obaja si môžu uplatniť základnú náhradu za každý kilometer jazdy v súvislosti s pracovnou cestou, ak preukazujú skutočné výdavky na cestovanie.

Príklad

V akej výške môže pri pracovných cestách uplatniť paušálne výdavky podnikateľ - fyzická osoba, ak používa v súvislosti s podnikaním osobný automobil nezaradený v obchodnom majetku?

Ak podnikateľ nevedie evidenciu jázd v súvislosti s podnikaním, môže uplatniť paušálne výdavky na spotrebu PHL do výšky 50 % z celkového preukázaného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie. Pri tomto spôsobe preukazovania spotreby PHL je povinný preukázať stav tachometra na začiatku a na konci príslušného zdaňovacieho obdobia, na základe ktorého zistí počet najazdených kilometrov a je povinný preukázať celkový nákup pohonných látok dokladmi o nákupe. Do daňových výdavkov sa uzná iba tá suma nákupu PHL, ktorá zodpovedá primeranému počtu najazdených kilometrov. Pri uplatňovaní spotreby PHL formou paušálnych výdavkov podnikateľovi nevzniká nárok na uplatnenie základnej náhrady za každý jeden km jazdy.

Ak teda napr. podnikateľ najazdí podľa stavu tachometra na začiatku a na konci roka celkom 12 000 km, pohonné hmoty nakúpi podľa bločkov z ERP v celkovej hodnote 1 180 eur, potom si môže zahrnúť do daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období sumu najviac do 50 % z celkového preukázaného nákupu PHL, t. j. najviac 590 eur.

Ak daňovník na cestovanie využije prenajaté alebo vypožičané motorové vozidlo, výdavky na spotrebu PHL uplatňuje do daňových výdavkov podľa § 19 ods. 2 písm. l) zákona o dani z príjmov, pričom si môže vybrať jeden z 4 spôsobov uplatňovania daňových výdavkov.

Príklad

Môže si do daňových výdavkov uplatniť základnú náhradu za každý jeden kilometer jazdy živnostník, ktorý použil na pracovnú cestu osobné motorové vozidlo vypožičané od svojho brata?

Nie, zákon o dani z príjmov takúto možnosť nepripúšťa. Živnostník totiž nepoužil na pracovnej ceste vlastné osobné motorové vozidlo, ale osobné motorové vozidlo vypožičané.

>   Pracovné cesty podnikateľa z pohľadu DPH

Podmienky odpočítania dane platiteľom DPH sú upravené v § 49 až 51 zákona o DPH. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa § 49 odsekov 3 a 7 zákona o DPH.

>   Pracovné cesty podnikateľa z pohľadu PÚ

Postupy účtovania v PÚ neustanovujú presný postup ani konkrétne účty pre prípad účtovania výdavkov súvisiacich s pracovnými cestami podnikateľa – fyzickej osoby.

Na zaúčtovanie cestovných náhrad (stravné, náhrady za spotrebované PHL), na ktoré vznikol podnikateľovi nárok podľa zákona o dani z príjmov a zákona o cestovných náhradách, možno použiť účet 512 – Cestovné.

Pri priamych výdavkoch vznikajúcich v súvislosti s pracovnými cestami podnikateľa (napr. na ubytovanie, cestovné dopravnými prostriedkami, taxi, parkovné a ďalšie nevyhnutné výdavky spojené s pracovnou cestou), ktoré nemajú charakter „náhrad“, je vhodné použiť účet 518 - Ostatné služby.

>   Pracovné cesty podnikateľa z pohľadu JÚ

V zásade platí, že výdavky vzniknuté v súvislosti s tzv. pracovnými cestami podnikateľa musia byť zaúčtované v tom zdaňovacom období, v ktorom boli skutočne vynaložené. Výdavky daňovníka s príjmami z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti v súvislosti s výkonom jeho činnosti v inom mieste ako je miesto jeho pravidelného vykonávania činnosti totiž nemožno stotožňovať s výdavkami na pracovné cesty zamestnancov, na ktoré im vzniká nárok podľa zákona o cestovných náhradách a ktoré sú poskytované v lehote splatnosti podľa zákona o cestovných náhradách.

Cestovné náhrady (stravné, náhrady za spotrebované PHL), na ktoré vznikol podnikateľovi nárok podľa zákona o dani z príjmov a zákona o cestovných náhradách, zaúčtuje vtedy, keď si ich skutočne vyplatí. V deň výplaty cestovných náhrad ich zaúčtuje v peňažnom denníku medzi výdavky vynaložené na dosahovanie, zabezpečenie a udržanie príjmov celkom v druhovom členení ako „ostatné výdavky“. Podnikateľ vyhotoví v súvislosti s pracovnou cestou doklad, na ktorom uskutoční vyúčtovanie pracovnej cesty. Doklad bude slúžiť v účtovníctve ako interný účtovný doklad na zaúčtovanie výdavku „Cestovné náhrady pri pracovnej ceste“.

Keďže pri pracovných cestách podnikateľa vznikajú aj priame výdavky – napr. na ubytovanie, cestovné dopravnými prostriedkami, taxi, parkovné a ďalšie nevyhnutné výdavky spojené s pracovnou cestou (t. j. nie charakteru „náhrad“) tieto zaúčtuje v peňažnom denníku vtedy, keď ich skutočne vynaloží dodávateľovi, a to medzi výdavky vynaložené na dosahovanie, zabezpečenie a udržanie príjmov celkom v druhovom členení ako „služby“. Uvedené samozrejme platí za predpokladu dodržania zásad ustanovených v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.

Výdavky za použitie vlastného osobného motorového vozidla môže podnikateľ zaúčtovať do daňových výdavkov v priebehu účtovného obdobia, a to vždy po vyúčtovaní pracovnej cesty alebo postupne za určité časové obdobie, napr. k poslednému dňu v mesiaci vo výške vypočítanej v súlade s § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov ako výdavok ovplyvňujúci základ dane.