Podklady správcu dane – daňový proces
Pre vydanie rozhodnutia v daňovom konaní potrebuje správca dane podklady, ktoré zohľadní v jeho obsahu, predovšetkým vo výrokovej časti. Podstatným podkladom pre vydanie rozhodnutia v daňovom konaní je dôkazné konanie, ktoré organizuje a dôkazy vykonáva výlučne príslušný správca dane v daňovom procese.
Pritom môže ísť o dôkazy, ktoré v dôkaznom konaní navrhol sám účastník daňového konania, prípadne pokiaľ je tento nečinný, tak správca dane má sám právnu povinnosť z úradnej moci zadovažovať si jednotlivé dôkazné prostriedky. Primárnym podkladom pre vydanie rozhodnutia je daňové priznanie, pokiaľ ho daňový subjekt riadne a včas podá. Pritom sa ale môžu stať prípady, keď si daňový subjekt nesplní svoju základnú právnu povinnosť podľa § 15 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) a osobitnej právnej úpravy a nepodá riadne a včas daňové priznanie. Preto podkladom správcu dane pre určenie daňovej povinnosti môže byť určenie dane podľa pomôcok, kedy je podkladom protokol o určení dane podľa pomôcok, v prípade daňovej kontroly je to taktiež protokol. V každom prípade ukladať daňovú povinnosť daňovému subjektu môže správca dane v daňovom konaní výlučne rozhodnutím/platobným výmerom.
Podklady pre rozhodnutie správcu dane v daňovom konaní
Podanie daňového priznania
V určitých prípadoch, keď je jasná výška zdaniteľného plnenia, základ dane a z toho vyplývajúca výška daňovej povinnosti z riadne a včas podaného daňového priznania daňového subjektu, tak správca dane v záujme objasnenia možných nejasností nemusí vykonávať dôkazné konanie. V takomto prípadne je podkladom pre vydanie platobného výmeru správcu dane podané daňové priznanie. Pre splnenie uvedenej podmienky je nevyhnutné, aby daňové priznanie bolo podané riadne a včas v súlade s daňovým poriadkom a osobitnou právnou úpravou.
Osobitné právne predpisy upravujú konkrétne aspekty podania daňového priznania. Tak napríklad pri dani z nehnuteľností upravujú podanie daňového priznania daňovníkom § 99a ods. 1 a 3 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov, pričom platí, že priznanie k dani z nehnuteľností je daňovník povinný podať príslušnému správcovi dane do 31. januára toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom mu vznikla daňová povinnosť k týmto daniam alebo niektorej z nich podľa stavu k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Pokiaľ v priebehu zdaňovacieho obdobia daňovník nadobudne nehnuteľnosť vydražením alebo dedením, je povinný podať priznanie k dani z nehnuteľností do 30 dní od vzniku daňovej povinnosti.
Pokiaľ si uvedenú právnu povinnosť vyplývajúcu z daňového poriadku a osobitnej právnej úpravy daňový subjekt nesplní, tak správca dane primárne postupuje podľa § 15 ods. 2 daňového poriadku, teda vyzve daňový subjekt na jeho podanie. Vo výzve správca dane poučí daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania.
Uvedená výzva správcu dane na podanie daňového priznania je podstatným právnym úkonom, pričom daňový poriadok určuje obligatórnu obsahovú súčasť takejto výzvy, ktorou je poučenie daňového subjektu o nepriaznivých právnych následkoch nepodania daňového priznania. Uvedeným nepriaznivým následkom je napríklad to, že správca dane začne obligatórne špecifické daňové konanie o určenie dane podľa pomôcok, ktoré predstavuje vždy len odhadné určenie výšky daňovej povinnosti daňového subjektu.
Opravné daňové priznanie
Platný daňový poriadok vo svojich ustanoveniach počíta s prípadom, že daňový subjekt už podal príslušnému správcovi dane daňové priznanie, ale potrebuje v ňom urobiť určité opravy, pričom mu ešte neuplynula lehota na podanie daňového priznania určená osobitnou právnou úpravou. Pritom môže dôjsť k tomu, že daňový subjekt podá do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania viackrát daňové priznanie. V takomto prípade je rozhodujúce posledné podané opravné daňové priznanie, pričom v takomto prípade sa na daňové priznanie a predchádzajúce opravné daňové priznania nebude prihliadať.
Jednotlivé náležitosti, ktoré sú v § 15 ods. 4 daňového poriadku ustanovené pre daňové priznanie platia rovnako aj pre podanie opravného daňového priznania, teda je potrebné k opravnému daňovému priznaniu priložiť aj jednotlivé doklady preukazujúce tvrdenia uvedené v predmetnom daňovom priznaní, pričom musí byť výslovne uvedené, že ide o opravné daňové priznanie.
Pokiaľ daňový subjekt zistí, že daň má byť vyššia alebo nadmerný odpočet nižší,
alebo nárok na vrátenie dane nižší, ako je uvedené v podanom daňovom priznaní, je povinný podať správcovi dane dodatočné daňové priznanie do konca mesiaca nasledujúceho po tomto zistení s uvedením obdobia, ktorého sa dodatočné daňové priznanie týka, ak § 16 ods. 5 daňového poriadku neustanovuje iný postup. V rovnakej lehote je dodatočne priznaná daň splatná, ak osobitný predpis neustanovuje inakšiu právnu úpravu.
Právna povinnosť daňového subjektu podať dodatočné daňové priznanie je na základe § 16 ods. 2 daňového poriadku viazaná na prípad, ak by mala byť daňová povinnosť vyššia v porovnaní s tou, ktorá vyplýva z podaného daňového priznania, teda daňový subjekt by fakticky zaplatil podľa daňového priznania nižšiu daň v porovnaní s tou, ktorú mal podľa právneho poriadku uhradiť. Taktiež daňový poriadok ustanovuje zákonnú lehotu so subjektívnym začiatkom pre právnu povinnosť daňového subjektu podať dodatočné daňové priznanie, ktoré je daňový subjekt povinný podať do konca mesiaca nasledujúceho po zistení, že ním uvedená daň je nižšia v porovnaní s tou, ktorá mala byť správne uvedená.
V § 16 ods. 3 daňového poriadku je prostredníctvom kogentnej právnej normy ustanovený taxatívny právny výpočet prípadov, za splnenia ktorých je daňový subjekt povinný podať dodatočné daňové priznanie. Ide o prípad, keď daňový subjekt zistí, že daň má byť vyššia, ako bola správcom dane vyrubená; rovnako daňový subjekt postupuje aj vtedy, ak zistí, že nadmerný odpočet má byť nižší alebo nárok na vrátenie dane nižší, ako bol správcom dane priznaný. Taktiež ide o prípad, keď daňový subjekt zistí, že daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty neobsahuje správne údaje týkajúce sa uskutočnených a prijatých zdaniteľných obchodov za príslušné zdaňovacie obdobie alebo daňová strata je nižšia ako bola uvedená v daňovom priznaní.
Lehota pre podanie dodatočného daňového priznania
daňovým subjektom v uvedených prípadoch je určená so subjektívnym začiatkom, pričom dodatočné daňové priznanie musí daňový subjekt podať správcovi dane v lehote do konca mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom zistí skutočnosti, ktoré ustanovuje § 16 ods. 3 daňového poriadku.
V § 16 ods. 4 sú ustanovené právne prípady, za splnenia ktorých je však daňový subjekt oprávnený podať dodatočné daňové priznanie, pričom taktiež ide o taxatívny právny výpočet. V porovnaní s § 16 ods. 3 daňového poriadku však ide o výpočet prípadov, za splnenia ktorých daňový subjekt môže, ale nemusí podať dodatočné daňové priznanie.
Podľa § 16 ods. 5 daňového poriadku platí, že ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie podľa § 16 ods. 4 daňového poriadku v posledný rok lehoty podľa § 69 ods. 1, 2 a 5 daňového poriadku, táto lehota sa predĺži a uplynie v nasledujúcom kalendárnom roku posledným dňom mesiaca, ktorý sa svojím označením zhoduje s mesiacom, v ktorom bolo podané posledné dodatočné daňové priznanie; v tejto predĺženej lehote daňový subjekt nemôže podať dodatočné daňové priznanie. Ide teda o špecifické určenie lehoty pre možnosť podania dodatočného daňového priznania daňovým subjektom pre prípady, keď je tento na podanie takéhoto dodatočného daňového priznania oprávnený.
Špecificky upravuje daňový poriadok možnosť daňového subjektu podať dodatočné daňové priznanie v prípade, že sa v zdaňovacom období, na ktoré sa dodatočné daňové priznanie vzťahuje, určovala daň podľa pomôcok v špecifickom daňovom konaní.
Dodatočné daňové priznanie nemožno podať za zdaňovacie obdobie, za ktoré sa určuje daň podľa pomôcok po doručení oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok, alebo za ktoré bola daňovému subjektu určená daň podľa pomôcok, alebo po dni vydania vyrubovacieho rozkazu.
Taktiež platí špecifická právna úprava pre podanie dodatočného daňového priznania v prípade výkonu daňovej kontroly. Pritom platí, že znížiť daň, zvýšiť daňovú stratu alebo nadmerný odpočet alebo zvýšiť nárok na vrátenie dane na základe dodatočného daňového priznania možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly.
Rovnako v prípade výkonu daňovej kontroly platí, že dodatočné daňové priznanie nemožno podať za zdaňovacie obdobie, za ktoré sa vykonáva daňová kontrola po uplynutí 15 dní odo dňa spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly, doručenia oznámenia o daňovej kontrole, doručenia oznámenia o rozšírení daňovej kontroly na iné zdaňovacie obdobie, ktorého by sa dodatočné daňové priznanie týkalo, a po uplynutí 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o rozšírení daňovej kontroly o inú daň, ktorej by sa dodatočné daňové priznanie týkalo, až do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní. Pokiaľ vyrubovacie konanie nezačne, dodatočné daňové priznanie nemožno podať do dňa ukončenia daňovej kontroly.
Významným podkladom pre rozhodnutie v daňovom konaní sú dôkazy,
ktoré sa v rámci neho vykonali. Pritom priebeh dokazovania je integrálnou súčasťou daňového konania a vzťahuje sa na každé jeho štádium, teda nielen na prvostupňové konanie pred správcom dane, ale aj na odvolacie konanie. O uvedenom svedčí § 74 ods. 3 daňového poriadku podľa ktorého Odvolací orgán je oprávnený vykonávať v rámci odvolacieho konania dokazovanie, ak to považuje za potrebné. Ak odvolací orgán vykonáva dokazovanie, je povinný pred vydaním rozhodnutia o odvolaní umožniť účastníkovi konania oboznámiť sa s výsledkami vykonaného dokazovania.
Pritom daňové konanie sa podľa § 58 ods. 1 písm. a) daňového poriadku môže začať na návrh účastníka daňového konania, ktorým je aj daňový subjekt, v ktorom musí nielen uviesť právne skutočnosti, ktoré ho viedli k podaniu návrhu, ale aj dôkazné prostriedky, ktoré potvrdzujú jeho tvrdenia.
V rámci priebehu daňového konania daňový poriadok ustanovuje dôkazné konanie, v rámci ktorého sa vykonávajú jednotlivé dôkazy, pokiaľ ich vykonanie správca dane v daňovom konaní povolí. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim, teda daňový poriadok len demonštratívne ustanovuje jednotlivé dôkazné prostriedky a je na správcovi dane, či určitú vec uzná za dôkazný prostriedok.
Podľa daňového poriadku je možné rozlišovať aj špecifické druhy konaní, v rámci ktorých prebieha intenzívne dokazovanie, ktoré je zamerané na preukázanie skutočností podstatných pre celé daňové konanie. Ide predovšetkým o konanie o určení dane podľa pomôcok podľa § 48 a § 49 daňového poriadku a daňovú kontrolu podľa § 44 až § 47a daňového poriadku. Tieto špecifické daňové konania, ktorých súčasťou je aj dokazovanie, sa uplatňujú napríklad vtedy, keď si daňový subjekt nesplní riadne a včas svoju základnú právnu povinnosť, ktorou je podľa § 15 ods. 1 daňového poriadku a osobitnej právnej úpravy podať daňové priznanie v ustanovenom termíne. Súbeh týchto špecifických konaní pritom daňový poriadok vylučuje, teda pokiaľ prebieha daňová kontrola, nemôže súbežne prebiehať daňové konanie o určenie dane podľa pomôcok u toho istého daňového subjektu, nakoľko by išlo o nadmernú kumuláciu konaní.
V daňovom konaní má daňový subjekt právnu povinnosť dokazovať niektoré tvrdenia. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku ide o skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je daňový subjekt povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Pokiaľ je daňový subjekt vyzvaný na predloženie dôkazných prostriedkov počas daňovej kontroly alebo kedykoľvek počas daňového konania správcom dane, musí dôkazné prostriedky správcovi dane predložiť.
Pokiaľ v súvislosti s evidenciou, záznamami alebo podkladmi, ktoré je daňový subjekt povinný viesť v súvislosti so svojou činnosťou vzniknú určité pochybnosti, nejasnosti, nezrovnalosti, ktoré je potrebné preukázať, tak daňový subjekt tieto musí vyvrátiť a situáciu objasniť prostredníctvom dôkazov v daňovom konaní.
Vedenie dôkazného konania, vykonávanie dôkazov, posúdenie dôkazov je v plnej kompetencii príslušného správcu dane, ktorý si však podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia a v prípadnom odvolacom konaní musí preukázať, že dokazovanie bolo vykonané správne. Odmietnutie vykonania akéhokoľvek dôkazného prostriedku predloženého daňovým subjektom zo strany správcu dane preto musí byť riadne preukázané.
V daňovom poriadku sú ustanovené špecifické dôkazné prostriedky, ktorými sú výpoveď svedka a znalecké dokazovanie, ktoré sú konkretizované aj osobitnou právnou úpravou. Tak napríklad v prípade svedeckej výpovede v daňovom konaní je potrebné podporne použiť aj zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, hlavne tú jeho časť, ktorá umožňuje odoprieť svedeckú výpoveď, pokiaľ by tým svedok spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe, nakoľko trestné stíhanie je súčasťou trestného konania. Taktiež pojem „blízka osoba“ je predmetom § 116 a § 117 zákona č. 40/1964 Zb. ObčZ, ktorý je osobitnou právnou úpravou.
V prípade znaleckého dokazovania ide o analyzovanie údajov, ktoré sú odbornými záležitosťami a ktoré je potrebné exaktne posúdiť. Pri exaktnom posudzovaní musí znalecký posudok spĺňať určité náležitosti preto, aby bol právne relevantný a pokiaľ možno objektívne zohľadňoval posúdenie právneho stavu. Atribúty písomného vyhotovenia znaleckého posudku ustanovuje osobitná právna úprava, konkrétne § 17 ods. 4 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z.n.p., ktorú je potrebné uplatniť aj na znalecký posudok, ktorý sa uplatňuje v daňovom konaní.
RADA!
border-right:none;padding:0cm 0cm 0cm 0cm;margin-left:5.7pt;margin-right:- Správca dane potrebuje pred vydaním rozhodnutia mať potrebné podklady.
- Podstatným podkladom pre vydanie platobného výmeru správcom dane je podané daňové priznanie, pokiaľ je to podané v súlade s daňovým poriadkom a osobitnou právnou úpravou.
- V priebehu daňového konania prebieha aj dokazovanie, v rámci neho správca dane nadobudne jednotlivé dôkazy, ktoré sa vykonajú a ktoré sú podkladom pre vydanie rozhodnutia.
- Podkladom pre vydanie rozhodnutia je aj protokol o daňovej kontrole, pričom správca dane môže vydať aj čiastkový protokol.
- A pokiaľ správca dane zisťuje základ dane a jednotlivé skutočnosti potrebné pre zistenie daňovej platby u daňového subjektu v konaní o určení dane podľa pomôcok, pretože daňový subjekt nepodal riadne a včas daňové priznanie, tak vydá protokol, ktorý je podkladom pre vydanie rozhodnutia správcom dane v predmetnom daňovom konaní v komplexnom rozsahu.
Ing. JUDr. Ladislav Hrtánek, PhD.
