Podklady pre rozhodnutie
   miestnej samosprávy

Pre rozhodnutie obce v správnom konaní je podstatné, aby zohľadňovalo podklady, ktoré boli zistené v jeho priebehu. Významným podkladom pre rozhodnutie obce sú dôkazy, ktoré boli predložené účastníkmi správneho konania alebo nadobudnuté obcou. Podstatnými dôkazmi v správnom konaní sú predovšetkým listiny a výpovede svedkov. Samospráva má taktiež úradné záznamy v rámci vlastných registrov, ktoré sú taktiež využiteľné pre meritórne rozhodnutie. Pri získavaní podkladov pre rozhodnutie spolupracuje obec aj so zúčastnenými osobami a inými orgánmi verejnej správy.

Priebeh dokazovania v správnom konaní pred obcou

Pri dokazovaní je potrebné pristupovať k predloženým dôkazom extenzívnym náhľadom a výkladom, nakoľko podľa § 34 ods. 1 zákona č. 71/­1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Jednotlivé dôkazy, ktoré sú ustanovené v § 34 ods. 2 správneho poriadku nepredstavujú taxatívny právny výpočet dôkazných prostriedkov a môžu byť ešte aj iné, správnym poriadkom výslovne neustanovené, ktoré môžu byť obcou vykonané v správnom konaní. Ide napríklad o rôzne audiovizuálne záznamy, ktoré preukazujú skutočnosti, ktoré sú podstatné v predmetnom správnom konaní.

Pokiaľ obec neuzná určitý dôkaz, ktorý mohol byť podstatným v správnom konaní

Účastník správneho konania má možnosť podľa § 53 správneho poriadku podať odvolanie, ktoré je riadnym opravným prostriedkom v správnom konaní. Odvolacie konanie však predlžuje čas, kým dôjde k vydaniu právoplatného rozhodnutia vydaného v správnom konaní, ktoré je potom následne aj vykonateľné. Preto je podstatné, aby boli dôkazy v správnom konaní obcou riadne a včas vykonané.

Pre dokazovanie v správnom konaní je nevyhnutné nielen to, aby boli dôkazy vykonané obcou právne súladným spôsobom, ale aby ich aj posúdila jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, pričom ide o veľmi náročnú úlohu, ktorá vyplýva priamo z § 34 ods. 5 správneho poriadku.

Vyžaduje si to predovšetkým komplexné posúdenie dôkaznej situácie, jej porovnanie s predmetom správneho konania, zváženie dôkaznej váhy daného dôkazného prostriedku. Pritom obec má oprávnenie zvážiť, či určitý dôkaz vykoná alebo nevykoná, čo vyplýva aj z právnej úpravy. Pokiaľ ale obec nevykonala určitý dôkaz, tak si to musí podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne odôvodniť.

Rozhodnutie obce musí vyplývať zo správne zisteného skutkového stavu veci, pričom tento princíp sa označuje ako princíp materiálnej pravdy. Uvedený princíp si bezpodmienečne vyžaduje, aby dokazovanie prebehlo takým spôsobom, že závery z neho vyplývajúce budú jednak vecne a jednak právne odôvodnené a správne. Vecná správnosť dokazovania si vyžaduje, aby dokazovanie prebehlo v logickej štruktúre, keď jednotlivé dôkazy sú vzájomne podmienené a súvisia. Právna stránka procesu dokazovania si vyžaduje, aby dokazovanie prebehlo tak, aby výsledné prvostupňové rozhodnutie bolo právne správne a odôvodnené.

Pri dokazovaní musia jednotlivé obce spolupracovať

nielen s inými obcami pri zisťovaní materiálnej pravdy, ale taktiež aj s inými štátnymi orgánmi, napríklad so súdmi. Pokiaľ vznikne počas správneho konania pred obcou akákoľvek otázka, ktorá je v konaní pred iným správnym orgánom alebo súdom, má obec právnu povinnosť prerušiť predmetné správne konanie a vyžiadať si od daného správneho orgánu alebo súdu podklady, a až následne môže pokračovať v danom správnom konaní. Pokiaľ nejde o predbežnú otázku podľa § 40 ods. 2 správneho poriadku, tak obec postupuje v súlade s § 40 ods. 1 správneho poriadku, teda ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je obec takým rozhodnutím viazaná; inak si obec môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.

Podstatným je preto aspekt vzájomnej informovanosti, ktorý sa vzťahuje nielen na obce, ale aj na štátne orgány. Uvedený aspekt je potrebné dodržiavať aj z pohľadu možného protiprávneho súbehu právnych zodpovedností, pretože sa nemôže stať, aby osoba bola za jeden a ten istý skutok stíhaná trestnoprávne v podobe uloženého trestu, a aj administratívnoprávne v podobe uloženia pokuty za priestupok v danom prípade.

V súlade s § 40 ods. 2 správneho poriadku pritom platí, že obec si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, alebo o existencii právnickej osoby, ak patrí o tom rozhodovať súdu. Preto napríklad po vzniku otázky, či bol alebo nebol spáchaný priestupok účastníkom správneho konania, pokiaľ je riešenie tejto otázky podstatné pre rozhodnutie obce v správnom konaní, musí obec počkať na riešenie tejto otázky pred orgánom prejednávajúcim priestupky v danom prípade.

Výpoveď svedka a listiny v správnom procese pred obcou

Výpoveď svedka je podstatným dôkazom, ktorý je využiteľný v správnom konaní pred obcou. Pritom ale jeho opodstatnenosť závisí od schopnosti svedka správne reprodukovať udalosť, ktorej bol svedkom. V § 35 ods. 2 a 3 správny poriadok ustanovuje prípady, keď svedok nesmie byť vyslúchnutý alebo keď môže odoprieť výpoveď, pričom ide o kogentnú právnu úpravu.

Ako svedok nesmie byť vyslúchnutý

ten, kto by sprístupnil utajovanú skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, obchodné tajomstvo alebo porušil zákonom výslovne uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti, okrem ak by ho tejto povinnosti zbavil príslušný orgán alebo ten, v záujme koho túto povinnosť má.

Upozornenie!

Jednotlivé druhy tajomstiev sú definované osobitnou právnou úpravou. V prípade bankového tajomstva je potrebné uplatniť napríklad § 91 ods. 1 zákona č. 483/­2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 35 ods. 3 správneho poriadku svedeckú výpoveď môže svedok odoprieť v tom prípade, pokiaľ by takouto svojou svedeckou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám. Pre výklad pojmu „blízka osoba“ je potrebné použiť § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka primerane.

Podľa § 116 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné za „blízku osobu“ považovať príbuzného v priamom rade, súrodenca a manžela; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

V kontexte uvedeného teda možno za „blízku osobu“ považovať aj druha alebo družku svedka, a preto je možné odoprieť svedeckú výpoveď aj z dôvodu spôsobenia nebezpečenstva trestného stíhania druhovi alebo družke daného svedka.

Trestné stíhanie je štádium trestného konania

Začína sa vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania, ktoré vydá príslušný policajt. Pokiaľ hrozí nebezpečenstvo z omeškania, začne policajt trestné stíhanie aj vykonaním zaisťovacieho úkonu, neopakovateľného úkonu alebo neodkladného úkonu. Pritom však ihneď vyhotoví uznesenie o začatí trestného stíhania, v ktorom uvedie, ktorým z týchto úkonov už bolo začaté trestné stíhanie. O začatí trestného stíhania policajt upovedomí oznamovateľa a poškodeného. Policajt doručí také uznesenie prokurátorovi najneskôr do 48 hodín. Takýto právny postup ustanovuje § 199 ods. 1 Trestného poriadku. Pokiaľ by svedkovi v správnom konaní hrozilo, že v dôsledku jeho svedeckej výpovede by mohlo dôjsť k začatiu trestného stíhania voči nemu alebo jemu blízkej osobe policajtom, tak svedok v správnom konaní pred obcou má možnosť odoprieť svedeckú výpoveď.

Význam listín v správnom konaní pred obcou

Platný správny poriadok neustanovuje jednotlivé druhy listín z pohľadu ich dôkaznej váhy v správnom konaní. Pritom dôkazná váha listiny predstavuje mieru jej spôsobilosti preukázať tvrdenia, ktoré sú predmetom správneho konania. V správnom konaní sú pred obcou, ktorá je správnym orgánom, predložené určité tvrdenia, ktoré sú podstatné z pohľadu správneho konania a ktoré je potrebné ich náležite preukázať. Taktiež určité skutočnosti, ktoré sú tvrdené alebo vyvstanú v správnom konaní, si vyžadujú svoje potvrdenie, dokázanie jednotlivými listinami, ktoré sa predkladajú v dôkaznom konaní.

Pritom je potrebné konštatovať, že listiny nemajú rovnakú dôkaznú váhu, výpovednú hodnotu z pohľadu dokázania objektívnej pravdy v správnom konaní. Preto je potrebné aj z praktického hľadiska rozlišovať jednotlivé druhy listinných dôkazov z pohľadu dôkaznej váhy v správnom konaní.

V kontexte uvedeného kritéria možno rozlišovať verejné listiny a súkromné listiny.

Verejnou listinou je každá listina, ktorá je vydaná orgánom verejnej moci

teda nielen štátnym orgánom, ale aj územnou samosprávou a ktorá je spôsobilá preukazovať podstatné skutočnosti v správnom konaní. V rámci správneho konania môže ísť napríklad o rozhodnutia vydané orgánmi štátnej správy, napríklad ministerstvami, ostatnými ústrednými orgánmi štátnej správy alebo miestnymi orgánmi štátnej správy. Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sú ustanovené v zákone č. 575/­2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Rámcová pôsobnosť všeobecnej miestnej štátnej správy, okresných úradov, je ustanovená v zákone č. 180/­2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Verejnou listinou je taktiež rozhodnutie súdov, okresných, krajských, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Taktiež je verejnou listinou každá listina, ktorú osobitné právne predpisy za verejnú listinu výslovne označujú.

Verejnou listinou je napríklad aj rozhodnutie orgánov finančnej správy, napríklad rozhodnutie správcu dane o povolení odkladu platenia dane alebo jej úhrady v splátkach podľa § 57 zákona č. 569/­2003 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V prípade verejnej listiny platí vyvrátiteľná právna domnienka

ktorou je prezumpcia správnosti jej obsahu. Ide pritom o vyvrátiteľnú právnu domnienku, teda subjekt – účastník správneho konania môže preukázať, že skutočnosti, ktorú sú predmetom verejnej listiny sú nepravdivé alebo sú už neaktuálne, inak sa ale predpokladá, že údaje, ktoré sú predmetom verejnej listiny sú správne a pravdivé.

V prípade súkromných listín uvedená vyvrátiteľná právna domnienka ohľadne prezumpcie správnosti ich obsahu neplatí a z pohľadu ich obsahu sú veľmi ľahko spochybniteľné účastníkom správneho konania. Súkromné listiny nevydáva orgán verejnej moci, ale ide napríklad o osobnú korešpondenciu účastníka správneho konania voči inej osobe, napríklad blízkej osobe, ale aj voči komukoľvek inému.

Pokiaľ má účastník správneho konania záujem spochybniť hodnovernosť obsahu súkromnej listiny, postačuje tvrdenie, že údaje, ktoré sú v nej tvrdené, sú nepravdivé alebo už neaktuálne a dôkazná váha uvedenej súkromnej listiny je spochybnená podstatnou mierou. Pritom ale platí princíp, že posudzovanie jednotlivých dôkazov je výlučným oprávnením správneho orgánu, ktorý posúdi aj súkromnú listinu jednotlivo a v spojení s inými dôkaznými prostriedkami. Preto nemožno vylúčiť, že obec, ktorá je správny orgán, aj napriek spochybneniu účastníkom správneho konania bude v plnej miere akceptovať obsah uvedenej súkromnej listiny. Tak napríklad sa tak môže diať vtedy, keď skutočnosť podstatnú pre priebeh správneho konania nemožno doložiť žiadnou verejnou listinou.

V prípade súkromných listín platí, že účastník správneho konania má právnu povinnosť predložiť ich obci

za predpokladu, že by mohli prispieť k objasneniu skutkového stavu veci v súvislosti s predmetom správneho konania. Tieto súkromné listiny musia byť účastníkom správneho konania predložené aj za predpokladu, keď obec vyzve účastníka správneho konania na ich predloženie a určí za týmto účelom primeranú lehotu. V aspekte procesného priebehu preto nejestvuje rozdiel v porovnaní súkromných listín a verejných listín a taktiež tieto kategórie listín majú význam pre priebeh správneho konania. Rozdiel je však v dôkaznej váhe a sile, ktorú spôsobuje už uvedená vyvrátiteľná právna domnienka prezumpcie správnosti obsahu verejných listín, ktorá zvyšuje ich výpovednú hodnotu.

V kontexte uvedených súvislostí je potrebné konštatovať, že obec môže rozhodnúť, ktoré listiny uzná za dôkazné prostriedky, ale súkromné listiny sú v správnom konaní spôsobilým dôkazným prostriedkom.

Ohliadka a čestné vyhlásenie v správnom konaní pred obcou

Ohliadka zabezpečuje predloženie konkrétnej veci, ktorá má význam pre predmetné správne konanie. Právnu povinnosť predložiť predmet ohliadky má vlastník, ale aj užívateľ veci, pričom títo musia predmetnú vec na základe výzvy predložiť obci na ohliadku. Pokiaľ nemožno danú vec doniesť do budovy, sídla obce, tak musí vlastník alebo užívateľ veci umožniť ohliadku takejto veci na mieste, kde je to možné. Podľa § 38 ods. 2 správneho poriadku ohliadku nemožno vykonať, alebo môže sa odoprieť z dôvodov, pre ktoré nesmie byť vyslúchnutý, alebo je oprávnený odoprieť výpoveď svedok.

V súlade s § 38 ods. 3 správneho poriadku platí, že obec na miestnu ohliadku prizve účastníka správneho konania a subjekt, ktorý má oprávnenie s predmetom ohliadky nakladať, pričom ide o kogentnú právnu úpravu.

V súlade s § 39 správneho poriadku čestné vyhlásenie môže nahradiť iný dôkaz, musí o tom rozhodnúť obec a čestné vyhlásenie za dôkazný prostriedok obec môže, ale nemusí uznať. Čestné vyhlásenie obec zásadne neuzná, pokiaľ by tým bol ohrozený všeobecný záujem alebo by tým bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania.

Správny poriadok neustanovuje, kedy môže dôjsť k ohrozeniu všeobecného záujmu

a taktiež, kedy by mohlo dôjsť k naručeniu princípu rovnosti účastníkov konania. Tieto prípady sa preto ponechávajú na individuálnom zvážení obce, ktorá je správnym orgánom. V čestnom vyhlásení, pokiaľ je povolené obcou, sa musia uviesť len pravdivé údaje, pričom obec upozorní účastníka správneho konania na právne následky porušenia princípu pravdivosti čestného vyhlásenia.

V kontexte uvedených súvislostí možno vyvodiť konštatovanie, že na rozhodnutie obce o uznaní čestného vyhlásenia nemá účastník správneho konania právny nárok a obec čestné vyhlásenie ako náhradu za dôkaz nemusí uznať.

Ostatné podklady pre rozhodnutie obce v správnom procese

V súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku je obec povinná zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania.

V súlade s § 32 ods. 2 správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie obce v správnom konaní sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe obci z jej úradnej činnosti, pričom rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje obec, ktorá je správny orgán.

Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov

 sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba obci preukazovať dokladmi. Doklady vydané obcou a obsah vlastných evidencií obce sa preto považujú za skutočnosti známe obci z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba obci dokladovať.

Pokiaľ obec potrebuje podklady pre správne konanie, tak na jej žiadosť sú v súlade s § 32 ods. 3 správneho poriadku štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie.

V súlade s § 33 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. Príslušná obec je povinná dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

RADA!

•    Podkladom pre rozhodnutie je dokazovanie pred obcou.

•    Pre výklad pojmu dôkaz je potrebné použiť extenzívne hľadisko.

•    Príslušná obec môže požiadať iné obce o spoluprácu.

•    Svedok môže odoprieť svedeckú výpoveď.

•    A podkladom pre rozhodnutie sú aj súkromné listiny v komplexnom rozsahu.

Ing. JUDr. Ladislav Hrtánek, PhD.

§ 32 zákona č. 67P1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)

(1) Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

(2) Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať.

(3) Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie.

§ 33 zákona č. 67P1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)

(1) Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

(2) Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.