Počítanie času
v súkromnom práve

Počítanie času napriek svojej zdanlivej samozrejmosti patrí medzi najzložitejšie a najspornejšie právne problémy. To má niekoľko dôvodov. Najväčší problém však vidíme v tom, že súčasná úprava obsiahnutá v ustanovení § 122 ObčZ je oproti úprave, ktorá u nás platila v minulosti, veľmi stručná a nerieši ani niektoré štandardné situácie, ktoré sa v praxi obvykle vyskytujú. Na všetky tieto otázky sa pokúsime dať odpoveď v tomto príspevku.

1. Právny význam času

Občiansky zákonník určuje čas rôznymi výrazmi ako napr. narodenie, dovŕšenie určitého veku (napr. 18. roku veku), deň zápisu do príslušného registra, dôjdenie prejavu vôle, okamih, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto ju spôsobil, smrť FO a pod. a spája s ním rôzne právne následky. Niektoré z týchto časových určení sú konkrétne (napr. v prípade premlčacích lehôt), iné sú zas vyjadrené všeobecne (napr. výrazom „bez zbytočného odkladu“).

Z uvedeného vyplýva, že zákon chápe čas v trojakom význame:

a) ako pevne stanovený (fixovaný) čas (dátum),

b) ako plynúci čas (lehota),
c) ako dovŕšenie určitého času, napr. dosiahnutie plnoletosti (§ 8 ods. 1 ObčZ), splatnosť (dospelosť) pohľadávky atď.

Zákon spája s časom, resp. jeho plynutím určité právne následky. Medzi tieto následky patrí:

a) vznik subjektívnych práv a povinností (napr. nadobudnutie plnoletosti a následný vznik mnohých práv, ktoré sa s ním spájajú, najdôležitejším je však nadobudnutie plnej spôsobilosti na právne úkony),

b) zmena subjektívnych práv a povinností (obmedzenie spôsobilosti na právne úkony rozhodnutím súdu napr. z dôvodu duševnej poruchy),
c) zánik subjektívnych práv a povinností (smrťou zanikajú všetky práva a povinnosti, ako aj všetky spôsobilosti zomrelého).

Medzi najdôležitejšie následky plynutia času spojené so subjektívnym právom patrí najmä vznik práva (napr. v dôsledku omeškania dlžníka alebo veriteľa; v dôsledku dovŕšenia času, ku ktorému bol vznik práva odložený v rámci doložky času alebo vydržaním), vznik nároku (napr. uplynutím doby splatnosti pohľadávky), zánik nároku (napr. premlčaním) alebo zánik práva (napr. preklúziou alebo uplynutím lehoty obmedzujúcej jeho trvanie).

Čas sa tiež využíva aj ako faktor prezumptívne (vyvrátiteľne alebo nevyvrátiteľne) alebo prostredníctvom fikcie predpokladajúci, resp. nahrádzajúci určité právne významné skutočnosti, stavy, vlastnosti a vzťahy. Význam času ako prezumpcie alebo fikcie spočíva v tom, že zložité dokazovanie určitých faktov, stavov, vlastností a vzťahov sa nahrádza jednoduchým dokázaním uplynutia určitého času, z ktorého podľa všeobecných skúseností obyčajne možno, resp. treba usudzovať, že uvedené fakty, stavy, vlastnosti a vzťahy existujú, prípadne naopak, že sa nevyskytujú. Príkladom vyvrátiteľnej prezumpcie zakladajúcej sa na čase je domnienka otcovstva manžela matky podľa § 85 ods. 1 ZR. Príkladom nevyvrátiteľnej domnienky je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva zo zákona podľa § 149 ods. 4 ObčZ. Príkladom fikcie závislej na čase je fikcia o neexistencii dediča podľa § 468 ObčZ.

___________________

Právny význam času spočíva buď na právnom predpise
alebo je v dispozícii účastníkov právneho vzťahu.
___________________

2. Doložka času, lehota a dátum

Medzi právne skutočnosti súvisiace s plynutím času možno zaradiť tzv. doložku času, keď sa účinky právneho úkonu robia závislými od istej budúcej udalosti, na ktorej sa strany dohodli (u zmlúv) alebo ktoré určila jedna strana (pri jednostrannom právnom úkone). Doložka času má blízko k podmienke (§ 36 ObčZ); na rozdiel od podmienky ide o určenie času, ktorý isto nastane.
Právny úkon môže byť viazaný na uloženie času (dies), od ktorého buď začínajú právne následky právneho úkonu (dies ad quo) alebo ktorým účinky právneho úkonu zaniknú (dies ad quem).
V prvom prípade má čas význam podobný ako odkladacia podmienka a v druhom prípade ako rozväzovacia podmienka (na rozdiel od podmienky ide o istotu, že k udalosti dôjde). Čas sa tu môže určiť konkrétnym dátumom (dies certus), môže byť viazaný na takú skutočnosť, ktorá určite nastane (dies incertus quando), napr. dátum smrti určitej osoby. Ak by určenie času nebolo viazané na určitý čas, ale na vznik neurčitej udalosti (napr. deň uzavretia manželstva), nešlo by o určenie času, ale o podmienku (§ 36 ObčZ).
Ako dátum má čas význam pri narodení alebo smrti FO, vzniku PO, nadobúdaní vecného práva (prior tempore, potior iure), ďalej ako čas plnenia, ale aj počiatočný a konečný časový moment pri právnych úkonoch (napr. preklúzia – § 583 ObčZ). Právny význam dátumu ako určitého času sa prejavuje pri určení, či určitá skutočnosť nastala skôr ako druhá, napr. v prípade dvoch závetov (§ 480 ObčZ), v prípade návrhu na uzavretie zmluvy (§ 43a ods. 3 ObčZ), pri určení, ktorá z viacerých osôb zomrela skôr a pod.

Osobitný význam majú lehoty. Ich význam spočíva v tom, že bránia neopodstatnene dlhému trvaniu občianskych práv a povinností, ktoré je nežiaduce jednak z hľadiska sociálnej a právnej istoty občanov, ako aj z procesného hľadiska. Lehoty nútia oprávnený subjekt, aby svoje práva vykonal v rozumnom čase a stanovujú nepriaznivé dôsledky v podobe sankcii premlčania a preklúzie (prejavuje sa tu zásada „vigilantibus iura scripta sunt“).

Lehoty sú právne relevantné časové úseky, pri ktorých je určený, resp. určiteľný prvý a posledný deň ich trvania. Lehota má význam napr. v prípade splatnosti (zročnosti) dlhu (§ 563 ObčZ), zániku práva uplynutím lehoty obmedzujúcej jeho trvanie (§ 578), premlčania (§ 100 a nasl. ObčZ) a vydržania (§ 134 ObčZ). V tomto pevne stanovenom časovom úseku je treba niečo vykonať (resp. nekonať), aby boli spôsobené určité právne následky, alebo aby niektoré právne následky nenastali.

3. Delenie lehôt v súkromnom práve

Lehoty v práve sa rozdeľujú podľa viacerých základných kritérií. Vo všeobecnosti sa rozlišujú tieto skupiny lehôt:

a) hmotnoprávne a procesnoprávne lehoty,

Sú stanovené ObčZ alebo iným právnym predpisom hmotného práva. Spôsobujú právne následky v oblasti občianskeho práva hmotného (napr. zánik záväzku), zatiaľ čo lehoty procesnoprávne (stanovené OSP) majú taký procesný význam, že ich právne následky vôbec nepôsobia v oblasti práva hmotného (napr. procesná lehota na splatenie dlhu stanovená vo výroku rozsudku nespôsobuje vznik splatnosti pohľadávky, pretože splatnosť pohľadávky nastala už skôr; rovnako ani nedodržanie tejto lehoty nespôsobí omeškanie dlžníka, nakoľko dlžník už v omeškaní bol). Nedodržanie procesnej lehoty má procesnoprávne následky (možnosť výkonu rozhodnutia).
Základný rozdiel medzi hmotnými a procesnými lehotami spočíva v momente, v ktorom sú tieto lehoty zachované. Hmotnoprávna lehota ostáva zachovaná, ak sa prejav vôle, ktorý sa má urobiť, resp. plnenie, ktoré sa má uskutočniť, urobí najneskoršie v posledný deň lehoty. Napr. v prípade plnenie dlhu dlžníkom veriteľovi je dlh splnený až pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v jeho peňažnom ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi (§ 567 ods. 2 ObčZ), nestačí teda napr. len vykonanie bankového prevodu, rozhodujúcim je až samotné pripísanie dlhovanej peňažnej sumy na účet veriteľa. Na rozdiel od tohto momentu splnenia, procesnoprávna lehota (časový úsek určený pre procesné úkony účastníkov, resp. iných subjektov) je zachovaná, ak sa úkon urobí posledný deň na súde alebo sa podanie odovzdá na poštovú prepravu (toto sa osvedčuje dátumom na poštovej pečiatke). V prípade, že je podanie urobené prostredníctvom telefaxu, lehota je zachovaná, ak je toto posledný deň lehoty doručené súdu.

V prípade procesných lehôt možno rozlišovať medzi zákonnými a sudcovskými lehotami. Zákonnou lehotou v občianskom procesnom práve je napr. lehota na podanie odvolania, lehota na podanie odporu voči platobnému rozkazu a pod. Ide o lehoty, ktoré sú stanovené zákonom a nemožno ich zmeniť rozhodnutím súdu. Výnimku z tohto pravidla tvoria také zákonné lehoty, ktoré platia subsidiárne (napr. paričná lehota podľa § 160 ods.1 OSP, ktorú možno určiť dlhšie, nie však kratšie ako 3 dni). Zmeškanie zákonnej procesnej lehoty môže súd odpustiť. Sudcovské lehoty sú naproti tomu lehotami, ktoré určí súd, a to v súlade s oprávnením daným mu zákonom (pozri napr. § 43 ods.1 OSP, podľa ktorého súd určí lehotu na doplnenie alebo opravu podania). Vzhľadom na to, že tieto lehoty sú stanovené súdom, môže ich súd tiež predĺžiť.

b) poriadkové lehoty,

Treba ich odlišovať od ostatných druhov lehôt najmä z toho dôvodu, že ich márne uplynutie nespôsobuje vznik, zmenu či zánik práv alebo povinností, ale iné právne následky (napr. pri zmluve o oprave a úprave veci ide o zaplatenie poplatku za uskladnenie pri nevyzdvihnutí si veci jej objednávateľom v stanovenom čase – pozri § 656 ods. 1 ObčZ).

c) objektívne a subjektívne lehoty,

Pri lehotách objektívnych je plynutie času nezávislé od vôle človeka, naopak u subjektívnych lehôt sa k objektívnemu plynutiu času pridáva subjektívny prvok. Príkladom objektívnej lehoty je napr. ustanovenie § 106 ods. 2 ObčZ: „...odo dňa keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla“. Príkladom subjektívne ustanovenej lehoty je ustanovenie § 107 ods. 1 ObčZ: „...odo dňa, keď sa oprávnený dozvie...“.

_______________________

Okrem lehôt sa plynúci čas v práve vyskytuje aj v podobe
časového úseku, v ktorom nemožno určitým spôsobom konať
bez toho, aby to bolo protiprávne. Ako príklad takéhoto
časového úseku možno uviesť dobu splatnosti pohľadávky.
_______________________

d) zákonné lehoty a zmluvné lehoty (lehoty stanovené právnym úkonom).

Zákonné lehoty sú stanovené zákonom a vo všeobecnosti ich nemožno zmluvou zmeniť (napr. dĺžka premlčacej doby). Naproti tomu zmluvné lehoty sú stanovené právnym úkonom účastníkov právnych vzťahov (lehota na plnenie, doba trvania nájmu). Lehoty, ktoré sú uvedené v dispozitívnom ustanovení platia len podporne a možno ich meniť právnym úkonom účastníkov. Takto možno zmeniť napr. výpovednú dobu pri nájme a podnájme nebytových priestorov alebo v § 605 ObčZ o predkupnom práve stanovenú lehotu, do ktorej má byť uskutočnený predaj. V takomto prípade má zmluvné určenia lehoty prednosť pred zákonným určením.

Z hľadiska právnych následkov, ktoré sú spojené s lehotami a ich uplynutím a ktoré uvádza ObčZ, možno rozoznávať:

a) právotvorné lehoty,

Ich uplynutie spôsobuje vznik subjektívneho práva. Najznámejším príkladom týchto lehôt je uplynutie vydržacej doby (3 roky pre vec hnuteľnú, 10 rokov pre nehnuteľnosť), čo spôsobujúce vznik vlastníckeho práva oprávneného držiteľa (a zánik vlastníckeho práva doterajšieho vlastníka).

b) lehoty spôsobujúce stratu práva,

Uplatňujú sa pri právach, ktoré sú časovo obmedzené lehotou trvania (napr. podľa § 21 ods. 1 AZ majetkové práva autora trvajú počas autorovho života a 70 rokov po jeho smrti) a niektoré práva, resp. povinnosti zanikajú uplynutím doby, na ktorú bolo ich trvanie obmedzené (pozri 578 ObčZ a výklad k nemu).

c) prepadné lehoty,

Ich uplynutím právo zanikne preto, lebo nebolo v rámci nich uplatnené. Na rozdiel od lehoty spôsobujúcej stratu práva (právo zaniká samo osebe uplynutím lehoty, ktorému nemožno zabrániť), pri prepadných lehotách možno zabrániť zániku práv ich uplatnením pred uplynutím takejto prepadnej lehoty. Charakteristickým znakom prepadných lehôt je skutočnosť, že ich plynutie nemôže spočívať a ani sa prerušiť, nemožno ich predĺžiť, ich uplynutím teda nastáva zánik samého práva a na prepadnutie lehoty prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Prepadná lehota sa vyskytuje najmä vo vzťahoch, v ktorých záleží na ich urýchlenom uplatnení (napr. v prípade uplatňovania práv zo zodpovednosti za vady, práv zo zodpovednosti za škody spôsobené prepravcom a práva na náhradu škody spôsobenej na vnesených a odložených veciach). ObčZ zaviedol v spojitosti s prepadnou lehotou pomenovanie preklúzia (pozri § 583 ObčZ).

d) premlčacie doby.

Predstavujú kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (resp. jeho žalovateľnosť/vykonateľnosť), vyplývajúci z určitého subjektívneho práva, možno odvrátiť námietkou premlčania; uplynutím takejto doby právo nezaniká, stáva sa však súdne nevynútiteľným (pozri § 100 a nasl. ObčZ).

4. Základné pravidlá pre počítanie času

Tak pri lehotách, ako aj pri premlčaní, prepadnutí lehôt a tiež pri vydržaní je dôležité právom upravené počítanie času. Možno rozlišovať medzi:

a) právnickým počítaním času

V prípade právnického (civilistického) počítania času (computatio civilis) je najmenšou a základnou časovou jednotkou deň, ktorý už ďalej nie je deliteľný. Za vyššie jednotky, ktoré sa tiež považujú za nedeliteľné, sa považuje týždeň, pol mesiaca, ktorý má 15 dní, mesiac, ktorý má 30 dní a rok, ktorý má 365 dní. Väčšou časovou jednotkou ako je deň, hoci to zákon výslovne nespomína, je polovica roka, ktorá pozostáva zo 6 mesiacov a štvrťrok, ktorý pozostáva z 3 mesiacov.

Vyššie uvedené časové jednotky sa ďalej nedelia a berú sa ako celok. Ak sa teda časový úsek určil podľa mesiacov alebo rokov takým spôsobom, že nemusí uplynúť súvisle, mesiac sa počíta ako 30 dní a rok 365 dní. Napr. lehota jedného roka sa končí nie po uplynutí 365 dní, ale keď uplynie čas až k najbližšiemu mesiacu toho istého označenia a v ňom ku dňu toho istého čísla, ktorým bol označený mesiac a deň, v aký začala lehota plynúť (to isté platí aj pre počítanie lehoty určenej mesiacmi). Ak lehota počítaná podľa mesiacov alebo rokov neuplynie v celosti, mesiac sa počíta ako 30 dní a rok 365 dní. Napr. ak má niekto nárok na dovolenku v trvaní 2 mesiacov, môže si celkom vyčerpať 60 dní dovolenky. Ak sa obchodný zástupca zaviaže, že ročne bude najmenej 9 mesiacov na cestách, znamená to, že na cestách bude najmenej 270 dní.

Hoci zákon o tom nemá výslovnú úpravu, vychádzajúc z historického výkladu, možno uviesť, že pod začiatkom konkrétneho mesiaca sa rozumie prvý, polovicou mesiaca 15. a koncom mesiaca posledný deň tohto mesiaca. Žiadne zákonné ustanovenie nerieši ani situáciu, keď lehota má platiť do určitého konkrétneho dňa. Vzhľadom na to, že táto situácia nie je jednoznačná, je potrebné rozhodnúť, či lehota, ktorá mala platiť do 15. januára, skončí uplynutím 14. januára alebo až 15. januára. V takomto prípade treba sporný prípad riešiť podľa spoločenskej zvyklosti, ktorá pod predložkou „do“ chápe ako posledný deň lehoty koniec dňa 14. januára. Lehota „do konca mesiaca“ alebo „do konca roka“ zahŕňa vždy posledný deň daného mesiaca alebo roka.

b) prirodzeným (kalendárnym) počítaním času.

Od právneho počítania času sa v určitých smeroch líši prirodzené (naturálne) počítania času. Pod prirodzeným počítaním času (computatio naturalis) rozumieme také počítanie času, ktoré sa používa v bežnom živote. Ako základnú početnú jednotku berie už minútu, mesiace tu majú toľko dní, koľko majú v kalendári. Rok má 365 dní alebo 366 dní, ak ide o priestupný rok. Prirodzené počítanie času sa v práve využíva len výnimočne, skôr podporne, keď ide o určenie poradia udalostí (napr. na hodiny, resp. minúty sa prihliada pri úmrtí ľudí v ten istý deň, poradie narodenia dvojčiat – obe majú význam najmä v dedičských veciach; ďalej pri podávaní návrhov na zápis príslušného práva do katastra nehnuteľností).

ObčZ upravuje len počítanie lehôt určených podľa dní, týždňov, mesiacov a rokov. Lehoty určené podľa dní a väčších časových jednotiek sa nepočítajú od okamihu k okamihu, ale podľa celých dní, takže končia pravidelne niektorou polnocou. Pre prípad lehôt vymeraných hodinami alebo minútami platí aj bez výslovného ustanovenia zákona prirodzené počítanie času od okamihu, keď začali do okamihu, keď končia (a momentum ad momentum), t.j. od hodiny k hodine, od minúty k minúte. Ak napr. na prijatie návrhu zmluvy bola poskytnutá dvojhodinová lehota, táto lehota skončí uplynutím dvoch hodín od okamihu, kedy bola takto určená.

5. Začiatok a koniec lehoty počítanej podľa dní

Lehoty sú časové úseky dané svojim začiatkom a koncom. Začiatok lehoty môže byť daný objektívne alebo subjektívne. Napr. v prípade práva na náhradu škody sa premlčacia doba počíta objektívne od doby, kedy ku škode došlo a subjektívne od doby, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá (pozri § 106 ObčZ).
ObčZ ustanovuje pravidlá pre počítanie lehôt podľa rôznych časových jednotiek. Za najkratšiu časovú jednotku považuje deň. V ustanovení § 122 ods. 1 prvá veta ObčZ sú obsiahnuté pravidlá pre počítanie lehôt určených podľa dní.
Toto počítane lehoty sa použije najmä vtedy, ak začiatok plynutia lehoty nie je viazaný na konkrétny dátum a ak začatie plynutia času (lehoty) závisí od určitej právnej skutočnosti (napr. splatnosť pohľadávky, lehota určená na plnenie.
Začiatok lehoty je určený začiatkom dňa nasledujúcom po právnej skutočnosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok (deň, v ktorom nastala právna skutočnosť sa nezapočítava). Touto skutočnosťou môže byť doručenie návrhu (§ 43a ods. 2 ObčZ), oznámenie alebo výzva na plnenie (§ 517 ods. 1 ObčZ) a pod. (tento deň sa do lehoty nezapočíta). Takto určený začiatok plynutia lehoty určenej podľa dní vychádza zo starej zásady rímskeho práva, že do začiatku lehoty sa nezapočítava deň, keď táto udalosť nastala (dies a quo non computatur). Napr. ak si niekto vypožičal hnuteľnú vec (§ 659 ObčZ) 10. marca s tým, že ju do 10 dní vráti, začína mu lehota na vrátenie veci plynúť 11. marca a nie už 10. marca.
Koniec lehoty je určený pri počítaní času podľa dní koncom dňa, ktorý je posledný, počítajúc odo dňa začiatku lehoty; teda vo vyššie uvedenom prípade sa lehota končí uplynutím 20. marca (uplynutím desiateho dňa). Aj tu sa vychádza zo starej zásady rímskeho práva, že ako koniec lehoty sa započítava posledný deň jej uplynutia (dies ad quem computatur).

6. Počítanie lehôt podľa týždňov, mesiacov a rokov

Pri lehotách určených podľa týždňov, mesiacov a rokov platí, že

a) začiatok lehoty je určený tak ako pri počítaní podľa dní;
b) koniec lehoty pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním (pri týždňoch) alebo číslom (pri mesiacoch a rokoch) zhoduje s dňom, na ktorý pripadá skutočnosť, od ktorej lehota začína plynúť (§ 122 ods. 2 ObčZ).

______________________

Občiansky zákonník ustanovuje pravidlá pre počítanie lehôt
podľa rôznych časových jednotiek.
Za najkratšiu časovú jednotku považuje deň.
______________________

V prípade lehôt stanovených podľa týždňov nie je v zákone určený začiatok ich plynutia. Je ním však, podobne ako u lehôt určených podľa dní deň, ktorý nasleduje po dni, v ktorom vznikla skutočnosť, ktorá je rozhodujúca pre plynutie lehoty. Je tomu tak logicky preto, aby nevznikali rozdiely v plynutí lehoty medzi tým, či bola lehota určená v dňoch alebo týždňoch (napr. 7-dňová lehota alebo týždenná lehota). Koniec lehoty je potom stanovený tak, že pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej lehota začína. Ak týždenná lehota začala plynúť v piatok, končí opäť v piatok nasledujúci týždeň. Ak si napr. niekto v pondelok požičal hnuteľnú vec na 1 týždeň, koniec lehoty pripadá na najbližší pondelok.

Lehoty stanovené podľa mesiacov a rokov sa končia dňom, ktorý sa číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota počíta. Ich začiatok je potom stanovený rovnako ako u lehôt určených podľa dní alebo týždňov.

? PRÍKLAD 1

Pri lehotách počítaných podľa mesiacov a rokov sa môže stať, že by koniec lehoty mal pripadnúť na deň, ktorý kalendár nepozná; v takom prípade pripadne koniec lehoty na posledný deň príslušného mesiaca; napr. ak si niekto požičal vec 31. januára na dobu jedného mesiaca, lehota na vrátenie sa končí 28. februára (v priestupnom roku 29. februára); ak si ju požičal na rok 29. februára 2004, lehota na vrátenie uplynula 28. februára 2005. V prestupnom roku by lehota skončila 29. februára.

7. Polovica mesiaca a vplyv na počítane lehoty

Podľa vyššie uvedených pravidiel sa počíta aj lehota vymeraná dĺžkou „polovica mesiaca“. Podľa § 122 ods. 1 druhej vety ObčZ sa za polovicu mesiaca považuje 15 dní. Lehota môže byť určená aj na jeden a pol mesiaca, alebo na viac mesiacov a pol mesiaca (napr. 5 12 mesiaca). Vo všetkých týchto prípadoch spoločenská prax pre absenciu výslovnej právnej úpravy vychádza zo zásady, že najprv sa počítajú celé mesiace (30 dní) a polovica mesiaca (t.j. 15 dní) sa počíta naposledy. Vychádza sa tu z právnej úpravy, ktorá platila do prijatia platného ObčZ (pozri § 83 ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník).
Pri lehotách určených polmesiacom sa najprv vypočíta príslušný počet mesiacov podľa hore uvedených pravidiel a nakoniec sa pripočíta 15 dní.

? PRÍKLAD 2

? PRÍKLAD 3

Ak si niekto požičia od 20. februára 2009 peniaze na 3 12 mesiaca, nesprávne je takéto počítane času: 20. február + 15 dní = 6. marec + 3 mesiace = 6. jún 2009. Správne malo byť: 20. február + 3 mesiace = 20. máj + 15 dní = 3. jún 2009 (deň splatnosti pôžičky).
Stredom mesiaca sa rozumie vždy jeho 15. deň, a to rovnako v januári, februári alebo v apríli.

8. Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok

Pri všetkých akokoľvek počítaných lehotách koniec lehoty sa modifikuje vtedy, ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok. Za sviatky sa považujú dni uvedené v zákone č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v z.n.p. (za štátne sviatky sa považujú aj dni pracovného pokoja vymenované v tomto zákone).

Ak posledný deň lehoty pripadá na nedeľu alebo deň pracovného pokoja (sobota a sviatky), v takom prípade koniec lehoty pripadá na najbližší nasledujúci pracovný deň (§ 122 ods. 3 ObčZ). ObčZ tu vychádza zo starej zásady rímskeho práva, že nedeľa nie je žiadny právny deň (dies domicus non est juridicus). Ak nedeľa alebo sviatok boli presunuté, znamená to, že uvedenú výhodu nemá kalendárna nedeľa, ale deň, ktorý je dňom pracovného pokoja, lebo nedeľa alebo sviatok sa presúva na tento deň.

9. Časové dátum a vplyv na počítane lehoty

Čas je v súkromnom práve dôležitý i ako určené časové dátum (teminus). Časové dátum býva dôležité ako medzník ohraničujúci začiatok a koniec trvania určitého právneho stavu (napr. deň narodenia a deň smrti), ako dátum vzniku právneho vzťahu alebo ako kritérium pre určenie poradia (napr. pri poradí zápisov práv do katastra nehnuteľností).
V prípade počítania lehoty od presne stanoveného času sa uplatňuje iný spôsob počítania času, ako je to v prípade všeobecného počítania lehôt (§ 122 ObčZ). Začiatok plynutia tejto lehoty nezávisí od určitej právnej skutočnosti, ale od presne určeného dátumu (termínu).
Ak pre počítanie lehoty je rozhodujúci konkrétny dátum, potom tento deň sa vždy započítava do plynutia lehoty. V súlade s tým potom počítaná doba skončí uplynutím dňa, ktorý predchádza dátumu v danom týždni alebo mesiaci.

? PRÍKLAD 4

Rovnaké počítane času sa používa pri vypočítaní veku (počtu rokov života) človeka. Do dňa narodenia sa preto započíta deň pôrodu, hoci k nemu mohlo dôjsť niekoľko minút pred koncom daného dňa.

? PRÍKLAD 5

Ak lehota spolupôsobí ku vzniku určitého práva alebo stavu (napr. plnoletosť), potom stačí, ak posledný deň lehoty započal. Tento deň sa započítava potom vždy celý.

? PRÍKLAD 6

10. Začiatok alebo koniec lehoty v priebehu dňa

Na to, aby bola dodržaná lehota ustanovená hmotným právom, je potrebné, aby ku skutočnosti, ktorej sa plynutie lehoty týka, došlo najneskoršie posledný deň lehoty. Napr. k premlčaniu nedôjde, ak sa právo počas premlčacej doby uplatní na súde alebo u iného príslušného orgánu (§ 112 ObčZ); bude teda potrebné, aby sa najneskoršie posledný deň premlčacej doby začalo konanie na súde, aby teda už tento deň bola súdu doručená žaloba. Je tu teda podstatný rozdiel od lehôt upravených procesným právom, k zachovaniu ktorých postačí, aby účastník konania vykonal úkon, o ktorý ide. Preto odvolanie (na rozdiel od žaloby) je podané včas aj vtedy, ak sa posledný deň lehoty podá aspoň na pošte, bez ohľadu na to, že sa súdu doručí až po uplynutí lehoty.
ObčZ výslovne neupravuje, v ktorej chvíli uplynie lehota v rámci dňa; či na začiatku dňa (ráno) alebo na konci dňa (večer).

Z povahy veci vyplýva, že koniec lehoty tu pripadá:

a) na začiatok posledného dňa, ak sa na základe uplynutia lehoty nadobúda právo,

V doktríne, ale i v praxi sa zhodne zastáva právny názor, že ak sa na základe uplynutia lehoty nadobúda právo, lehota končí začiatkom posledného dňa (dies ultimus coeptus pro completo habetu). To platí napr. v prípade vydržania (§ 134 ObčZ) alebo nadobudnutia spôsobilosti na právne úkony (§ 8 ObčZ).

? PRÍKLAD 7

b) na koniec posledného dňa, ak uplynutím lehoty zaniká právo alebo sa oslabuje právo,

Ak uplynutím lehoty právo zaniká (pri uplynutí lehoty obmedzujúcej trvanie práva a pri prepadnutí lehoty) alebo ak nastáva iný nepriaznivý následok pre subjekt občianskeho práva (napr. oslabenie práva v dôsledku premlčania), lehota uplynie až koncom posledného dňa lehoty (dies postremus completus esse debet).

? PRÍKLAD 8

c) na koniec tej časti dňa, v ktorej podľa právneho predpisu, dohody alebo zavedenej praxe možno urobiť úkon, ktorého sa plynutie týka.

V prípade, ak sa má v lehote urobiť adresovaný právny úkon, končí lehota – hoci by inak skončila v posledný deň až o 24.00 hod. – v tej časti dňa, kedy je doručenie právneho úkonu technicky možné.

? PRÍKLAD 9

11. Nadviazanie jednej lehoty na druhú

ObčZ nerieši ani otázku ako počítať lehoty, keď na jednu lehotu nadväzuje lehota nová (napr. nahradenie doterajšieho záväzku nový záväzkom – novácia záväzku podľa § 516 ObčZ). Pri predĺžení lehoty v prípade, ak nebolo ustanovené inak, treba vychádzať z toho, že nová lehota začína plynúť až dňom, ktorý nasleduje po uplynutí pôvodnej lehoty.

JUDR. IMRICH FEKETE, CSC.