Platenie v hotovosti
– obmedzenie v právnej úprave

Platobný styk môže byť hotovostný, resp. bezhotovostný. Hotovostný predpokladá presun peňažných prostriedkov medzi subjektami, spravidla bez súčinnosti bánk, bezhotovostný je možné realizovať iba za časti bánk, ich pobočiek a najmä účtov, na ktorých k bezhotovostným finančným prevodom dochádza.¹

Zákon o obmedzení platieb v hotovosti

V Národnej rade Slovenska bol s účinnosťou od 1. januára 2013 schválený zákon č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti, ktorý sa dotýka tak právnických osôb ako aj fyzických osôb. Ako sa uvádza v dôvodovej správe k návrhu zákona, návrh zákona o obmedzení platieb v hotovosti bol vypracovaný na základe bodu B.1 uznesenia vlády SR č. 235/2012, ktorým vláda SR schválila Akčný plán boja proti daňovým podvodom na roky 2012 – 2016, v ktorom sa vymedzil podrobný harmonogram postupných krokov na prijatie účinných opatrení proti daňovým podvodom a únikom, stanovila zodpovednosť za ich plnenie s cieľom zabezpečiť vytvorenie nevyhnutných podmienok pre kreovanie stabilného, transparentného a spravodlivého ekonomického prostredia.

Ako sa ďalej uvádza v dôvodovej správe, v Slovenskej republike identifikujeme pomerne rozsiahly hotovostný platobný styk, ktorý je bežnou súčasťou každodenného života. V tejto súvislosti bolo identifikované, že aj legálne podnikajúce daňové subjekty čiastočne „optimalizujú“ svoju daňovú povinnosť vystavovaním fiktívnych faktúr.

Opatrením obmedzenia platieb v hotovosti by sa zabránilo fiktívnemu vystavovaniu príjmových a výdavkových dokladov bez reálneho toku finančných prostriedkov, „kreatívnemu účtovníctvu“ na konci účtovného/zdaňovacieho obdobia podľa toho, aký základ dane daňový subjekt vykazuje. Ďalej sa uvádza, že v praxi sa množia prípady zneužívania mechanizmu dane pri neexistencii zdaniteľného plnenia, pri službách ide najčastejšie o sprostredkovanie, poradenské a právne služby, marketingové služby, pri ktorých je problematické zisťovať ich skutočné poskytnutie, pričom často ide aj o fiktívny tovar. Okrem fiktívnych plnení veľakrát ide o prípady, kedy tovar fyzicky existuje, ale cena za tento tovar je vysoko nadhodnotená, resp. ten istý tovar sa fakturuje viackrát. Ako už bolo uvedené – nadväzne na fiktívne, resp. nadhodnotené plnenia sú vyhotovované daňové doklady a doklady o zaplatení dane v hotovosti a následkom je neoprávnené čerpanie nadmerných odpočtov dane zo štátneho rozpočtu. Prax ukazuje, že fiktívne faktúry za fiktívny alebo nadhodnotený tovar skrývajú aj platby za nelegálnu prácu najmä v stavebníctve, v reštauračných službách, ale aj úplatky a provízie za nežiaduci lobing fakturované ako provízie za sprostredkovanie. Pri vykazovaní úhrad v hotovosti právne predpisy neumožňujú spochybniť existenciu týchto hotovostných peňazí.

Schválený zákon zakazuje vykonávať niektoré platby v hotovosti

a súčasne definuje, ale len pre potreby zákona, čo sa rozumie platbou v hotovosti. Platbou v hotovosti je odovzdanie bankoviek alebo mincí v hotovosti v mene euro alebo bankoviek alebo mincí v hotovosti v inej mene odovzdávajúcim a prijatie tejto hotovosti príjemcom.
Nie je rozhodujúce, či odovzádvajúcimi resp. príjemcami sú fyzické osoby alebo právnické osoby, zákon ich pre svoje potreby označuje len ako odovzdávajúci a príjemca. Aby došlo k platbe v hotovosti je potrebné odovzdanie bankoviek alebo mincí a prijatie bankoviek a mincí a to bez ohľadu na skutočnosť, o akú menu ide. Menou rozumieme právnu formu peňazí – t. j. označenie peňazí (t. j. aj bankoviek alebo mincí) zákonom, resp. inou právnou normou. Z hľadiska zameniteľnosti jednotlivých mien teória člení meny na:
- konvertibilné – voľne zameniteľné sú vtedy, ak možno previesť ich vlastníctvo na tretiu osobu sídliacu v inej krajine a príjemca ju môže použiť na vyrovanie záväzku vyjadreného v mene inej krajiny - inak povedané, je to možnosť vymeniť svoju menu za inú menu;
- transferabilné – prevoditeľné – táto mena nebýva zvyčajne zameniteľná, ale ju možno používať na platobné operácie v rámci určitého menového zoskupenia, a to zvyčajne iba účtovaním v zúčtovacej banke medzi jednotlivými subjektmi platobného styku. Sú to zvyčajne meny fiktívne – reálne či hmotne neexistujúce;
- clearingové – zúčtovacie – ide o tiež fiktívnu menu neslúžiacu na efektívnu úhradu záväzkov, ale iba na vzájomné zúčtovanie medzi štátmi. Možno ju použiť len medzi štátmi vzájomnej clerangovej dohody.²
V tomto prípade, keďže ide o faktický tok peňazí, musí ísť o hotovostné peniaze (t. j. bankovky a mince) a spravidla ide o meny konvertibilné.

Ak ide o platby v hotovosti v inej mene, ako je mena euro

hodnota platby sa prepočíta na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska, ktorý je platný v deň predchádzajúci dňu platby v hotovosti.

Podľa schváleného zákona sa za odovzdávajúceho, resp. prijímateľa považuje vždy fyzická osoba, resp. právnická osoba aj keď konkrétny úkon odovzdania alebo prijatia za ňu uskutočňuje jeho zákonný zástupca, opatrovník, prokurista, splnomocnený zástupca alebo zamestnanec oprávnený na odovzdávanie bankoviek a mincí.

Občianský zákonník upravuje spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti a spôsobilosť fyzickej osoby na právne úkony a tiež charakterizuje právnické osoby a hovorí, kto uskutočňuje právne úkony za právnickú osobu.³ Sporná vždy bude zodpovednosť maloletej osoby, za ktorú koná zákonný zástupca, resp. osoby, ak za ňu koná opatrovník. Zákonný zástupca, resp. opatrovník zodpovedať podľa tohto zákona nebude.
Obmedzenie sa dotýka hotovostných platieb ak ich hodnota prevyšuje 5 000 eur a ak ide o hotovostné platby medzi fyzickými osobami nepodnikateľmi, ak ich hodnota prevyšuje 15 000 eur. V tejto súvislosti zákon uvádza, že právny úkon, na základe ktorého sa platba vykonala v hotovosti (aj keď platenie v hotovosti bolo zakázané) je platný. Preto dochádza len k porušeniu tohto zákona a nie k neplatnosti právneho úkonu.
Zákonodarca, zrejme aby zabránil obchádzaniu zákona prostredníctvom viacerých platieb, stanovil, že hodnotou platby v hotovosti, ktorá je rozdelená na niekoľko samostatných platieb, je súčet hodnôt týchto platieb, ak tieto platby vyplývajú z jedného právneho vzťahu.

Sporná vždy bude zodpovednosť maloletej osoby,
za ktorú koná zákonný zástupca, resp. osoby, ak za ňu
koná opatrovník.

V dôvodovej správe k tomuto ustanoveniu uvádza, že má za cieľ určiť hodnotu platby v hotovosti, ktorá je rozdelená na niekoľko plnení, napriek tomu, že ide o plnenie z jedného právneho vzťahu, napr. na základe jednej zmluvy (ale platba je rozdelená na niekoľko záloh).

Medzi takéto platby nie je považovaný napr. opakovaný nákup stavebnín medzi rovnakým kupujúcim a predávajúcim alebo opakujúce sa obchody, kedy každý obchodný vzťah je uzatvorený a platený osobitne.
Tu je však namieste poukázať na nejasnosť tohto ustanovenia – čo sa myslí plnením z jedného právne vzťahu, či ide o plnenie z jednej zmluvy, akej zmluvy, či môže ísť aj o plnenie z jednostranného právneho úkonu a pod. Podľa teórie práva právne vzťahy sú právom regulované spoločenské vťahy, v ktorých ich účastníci vystupujú ako nositelia konkrétnych vzájomných oprávnení a právnych povinností. Právne vzťahy sa teda vyznačujú korelatívnosťou. Štefan Luby vymedzuje právny vzťah ako právom upravený vzťah osoby oprávnenej zo subjektívneho práva k osobe povinnej a k predmetu subjektívneho práva. Najvšeobecnejším predpokladom, aby spoločenský vzťah nadobudol kvalitu vzťahu právneho, je existencia platnej a účinnej právnej normy, ktorá takýto vťah reguluje.⁴ Z tohto hľadiska potom hovoríme o pracovno-právnom, občiansko-právnom, obchodno-právnom, finančno-právnom a podobnom vzťahu. Dôvodová správa uvádza len príklady týkajúce sa kúpnej zmluvy zrejme podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, resp. opakujúce sa obchody, t. j. obchody uzatvárané podľa ustanovenia § 261 a nasl. Obchodného zákonníka. Dôvodová správa však nie je právne záväzná, uvádza len dôvod predloženia právnej normy na schválenie do zákonodarného orgánu. Konkrétne ustanovenie zákona však nehovorí jasne, či ide napríklad o pracovno-právne vzťahy (výplaty miezd na základe jednej pracovnej zmluvy), resp. o zmluvu o právnej pomoci (ak klienta advokát zastupuje v jednej veci nespočetne veľakrát a dopredu ani nevie aká bude výška konečnej odmeny), resp. v iných prípadoch. Zo slovného spojenia, ktorá je rozdelená
by sa však dalo vydedukovať, že sa jedná o platbu, hodnota ktorej je známa už pri vzniku, zmene, resp. zániku právneho vzťahu. Ale to je len úvaha.

Subjekty právneho vzťahu

Ottová ďalej uvádza, že predpokladmi (podmienkami) právneho vzťahu sú právne skutočnosti, subjekty právneho vzťahu (jeho účastníci) a objekt právneho vzťahu a ďalej hovorí, že právne skutočnosti sú okolnosti, s ktorými právna norma spája vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Právnou skutočnosťou je podľa Ottovej napríklad zmluva, ale aj odstúpenie od zmluvy, závet, narodenie, smrť, skončenie pracovného pomeru výpoveďou a pod.

Najdôležitejším druhom právnych skutočnosti sú nesporne právne úkony. Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku týchto práv a lebo poviností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Právnou skutočnosťou závislou od vôle je aj protiprávne konanie. Právny vzťah môže vzniknúť aj nezávisle od vôle subjektov a potom právnou skutočnosťou môžu byť aj právne udalosti a protiprávne stavy.⁵
Z uvedeného potom skutočne nie je jasné, čo myslel zákonodarca jedným právnym vzťahom. Formulácia ustanovenia určite prinesie pri aplikácii zákona mnohé názorové rozdiely.
Zákaz podľa zákona sa vzťahuje aj na odovzdanie hotovosti v cudzine odovzdávajúcim, ak súvisí s plnením uskutočneným na území Slovenskej republiky a ak má odovzdávajúci na území SR trvalý pobyt, tolerovaný pobyt, sídlo, prevádzkareň alebo miesto podnikania.
Ustanovenie § 8 zákona vymenúva domonštratívne prípady, na ktoré sa zákaz podľa tohto zákona nevzťahuje.

Priestupku sa dopustí fyzická alebo právnická osoba

ktorá nie je podnikateľom (podnikateľ sa dopúšťa správneho deliktu), ak:

Uvedené znamená, že priestupku sa môžu potom dopustiť aj odovzdávajúci aj príjemca súčasne a obidvaja môžu byť sakncionovaní. Za priestupok môže byť uložená pokuta až do výšky 10 000 eur.
Správneho deliktu sa podľa tohto zákona dopustí právnická alebo fyzická osoba – podnikateľ, ak

Správnym orgánom, ktorý prejednáva priestupky, resp. ktorý je príslušný na konanie o správnych deliktoch, je príslušný daňový úrad, resp. colný úrad spravidla podľa toho, ktorý z nich ich zistil pri výkone svojej činnosti.
Uvedené znamená, že správneho deliktu sa môžu dopustiť aj odovzdávajúci aj príjemca súčasne a obidvaja môžu byť sakncionovaní. Za správny delíkt môže byť uložená pokuta až do výšky 150 000 eur.

Na priestupky a ich prejednávanie sa vzťahuje Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a na konanie o správnych deliktoch sa vzťahuje Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Výnos z uložených pokút je príjmom štátneho rozpočtu.
Zákon súčasne určil, že rozhodnutie o uložení pokuty za správny delikt podľa tohto zákona nemožno vydať po uplynutí dvoch rokov, od kedy sa príslušný orgán o správnom delikte dozvedel (subjektívna lehota), a najneskôr po uplunutí piatich rokov od konca roka, v ktorom došlo k porušeniu zákazu odovzdania a prijatia platby v hotovosti (objektívna lehota). Zodpovednosť fyzických osôb, resp. právnických osôb po uplynutí uvedených lehôt zaniká. V tomto prípade ide o prekluzívnu lehotu, po uplynutí ktorej nemožno vydať rozhodnutie.
Na určenie miestnej príslušnosti daňového úradu a colného úradu sa použijú ustanovenia zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Obdobne podľa daňového poriadku sa bude postupovať pri výkone rozhodnutia, použijú sa analogicky ustanovenia o daňovej exekúcii pri výkone rozhodnutia, ak pokuta nebude dobrovoľne zaplatená.
Súčasne zákonodarca uviedol, že platby v hotovosti dohodnuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, t. j. 1. januárom 2013, ktorých hodnota prevyšuje sumu 5 000 eur, resp. 15 000 eur podľa predchádzajúceho, možno ešte bez postihu vykonať do 31. marca 2013.

Záver

Skutočne je potrebné bojovať proti daňovým únikom a aj predchádzať praniu špinavých peňazí. Ale nedomnievam sa, že práve toto znenie zákona tomu napomôže. Zákon bol opäť predložený na schválenie bez náležitej prípravy a niektoré ustanovenia sú nejasné. Zákon sa dotýka tak podnikateľov ako aj nepodnikateľov. Domnievam sa, že by bolo oveľa jednoduchšie určiť povinný bezhotovostný platobný styk priamo v zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty pre platiteľov, resp. stanoviť v zákone č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, že za daňový výdavok bude uznaný len výdavok nad určitú výšku za podmienky, že bol vynaložený – uhradený bezhotovostným prevodom.