Pitný režim

Význam a dôležitosť pitného režimu na pracoviskách sú povinne zakotvené v rámci § 147 ods. 1 Zákonníka práce ako aj § 6 ods. 3 písm. b) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v z. n. p., podľa ktorých je zamestnávateľ povinný poskytovať tzv. ochranné nápoje, t. j. zabezpečovať pitný režim zamestnancov podľa vnútorného predpisu, ak to vyžaduje ochrana života alebo zdravia zamestnancov pri práci. Uvedená úprava teda determinuje povinnú starostlivosť zamestnávateľa o pitný režim svojich zamestnancov.

V prípade nápojového občerstvenia v zmysle problematiky zamestnaneckých výhod sa však jedná o nepovinnú starostlivosť zamestnávateľa. Pitný režim je nevyhnutný pre správne fungovanie ľudského organizmu. Nedostatok vody znižuje úroveň koncentrácie, zvyšuje náchylnosť k stresu a celkovo negatívne vplýva na pracovný výkon a preto si čoraz viac zamestnávateľov uvedomuje, že pitný režim na pracovisku by mal byť samozrejmosťou.

Stravovanie a nápoje a daň z príjmov

Podkladom na zákonné uplatnenie nákladov zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov zabezpečované v súlade so Zákonníkom práce je ustanovenie § 19 ods. 2 písm. c) bodu 5 zákona o dani z príjmov. Podľa tohto ustanovenia je daňovým výdavkom zamestnávateľa príspevok na stravovanie zamestnancov poskytovaný podľa podmienok stanovených Zákonníkom práce, t. j. vo výške 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín.

Príklad 1

Spoločnosť ABC, s. r. o. uhrádza svojim zamestnancom v záujme zákonného zabezpečenia stravovania 55 % z hodnoty stravného lístku vo výške 8,00 €.

Je uvedená suma (t. j. 4,40 € z hodnoty jedného lístka) daňovým nákladom spoločnosti?

V súčasnosti platí výška stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 – 12 hodín vo výške 7,80 €. Zamestnávateľ je teda povinný prispievať na stravovanie svojich zamestnancov na jedno teplé hlavné jedlo vrátane vhodného nápoja maximálne sumou 4,29 €. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje zamestnancom príspevok na stravovanie podľa zákona o sociálnom fonde.

Na strane zamestnávateľa (aj pri nepeňažnom plnení) vzhľadom na znenie § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov bude predmetná časť príspevku 0,11 eura (nad „spomínaný strop 4,29 eura“) zdaňovaná zamestnancovi uznaná za daňový výdavok – len ak to bude dohodnuté v kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve resp. internom predpise.

Príklad 2

Zamestnávateľ v rámci podnikovej sociálnej politiky poskytuje svojim zamestnancom stravovanie v rámci odpracovaných pracovných zmien bezodplatne.

Aký bude správny daňový režim takto poskytovaného bezodplatného stravovania zamestnancom?

Ako daňový výdavok pri bezodplatnom poskytnutí stravovania zamestnancom je možné považovať hodnotu 55 % z ceny jedla, maximálne však 55 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 – 12 hodín, t. j. 55 % z 7,80 €, t. j. 4,29 €. Hodnota stravovania nad takto určenú sumu na strane zamestnávateľa (aj pri nepeňažnom plnení) vzhľadom na znenie § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, keďže bude zamestnancovi zdaňovaná , môže byť uznaná za daňový výdavok – avšak len ak to bude dohodnuté v kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve resp. internom predpise.

Príklad 3

Na základe zmluvy medzi spoločnosťou XYZ, s. r. o. a SOU vykonáva žiak SOU praktické vyučovanie (prax). Pracovný čas žiaka podľa zmluvy je 7 hod. denne. Spoločnosť XYZ, s. r. o. mu poskytuje stravné lístky.

Je suma vo výške 55 % zo stravných lístkov poskytnutých žiakovi uznaným daňovým nákladom spoločnosti?

Organizácie, na pracoviskách ktorých sa uskutočňuje praktické vyučovanie v zmysle školského zákona sú povinné vytvoriť na praktické vyučovanie potrebné podmienky, bezplatne poskytovať určené pracovné pomôcky a uhrádzať osobné a vecné náklady spojené s praktickým vyučovaním, ktoré sa tu uskutočňuje. Na právne pomery žiakov pri praktickom vyučovaní sa vzťahujú ustanovenia Zákonníka práce, ktoré upravujú pracovný čas a čas odpočinku, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, starostlivosť o zamestnancov a pracovné podmienky žien a mladistvých. Patrí sem teda aj zabezpečenie stravovania, ktoré sa v súčasnosti riadi § 152 Zákonníkom práce.

Zamestnávateľ je teda povinný žiakovi zabezpečiť stravovanie za rovnakých podmienok, ako ktorémukoľvek inému zamestnancovi. Príspevky na stravovanie žiakom vykonávajúcim u zamestnávateľa praktické vyučovanie, ak sú poskytované za podmienok ustanovených Zákonníkom práce, sú pre zamestnávateľa v sume najviac do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 – 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, daňovým výdavkom.

Príklad 4

Stavebná spoločnosť zamestnáva zamestnancov v pracovnom pomere. Nakoľko sa práce vykonávajú na celom území SR (z titulu stavebného charakteru), má zamestnávateľ so zamestnancami dohodnuté v pracovnej zmluve miesto pravidelného pracoviska – miesto trvalého bydliska zamestnanca.

Je spoločnosť za týchto okolností povinná zabezpečovať stravovanie zamestnancom?

Zamestnávateľ nie je povinný zabezpečovať zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu stravovanie v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Takémuto zamestnancovi patrí stravné za každý pracovný deň pracovnej cesty v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni. To znamená, že zamestnanec, ktorý bol vyslaný na pracovnú cestu a bolo mu za čas trvania tejto cesty vyplatené stravné, nemá súčasne právny nárok aj na stravovací lístok.

Pracovnou cestou podľa zákona o cestovných náhradách je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pre tieto účely sa za pravidelné pracovisko považuje predovšetkým miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Keď toto miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dojednané v pracovnej zmluve. Ak zamestnávateľ so zamestnancom nedohodol špecifické miesto pravidelného pracoviska na účely zákona o cestovných náhradách, pojem „pravidelné pracovisko” je potrebné vykladať v nadväznosti na Zákonník práce ako jednu zo základných obsahových náležitostí pracovnej zmluvy, t. j. ako miesto výkonu práce (obec a organizačná jednotka alebo inak určené miesto).

U zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy zamestnania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto (adresu) pobytu. Nie je pritom rozhodujúce, či ide o trvalé alebo prechodné bydlisko, pretože zamestnanec môže mať na účely tohto zákona len jedno miesto bydliska. Ak bolo ako pravidelné pracovisko dohodnuté miesto pobytu zamestnanca, každé opustenie miesta pobytu kvôli pracovným povinnostiam sa u uvedených zamestnancov bude považovať za pracovnú cestu, čím vznikne zamestnancovi nárok na cestovné náhrady.

Nakoľko v danom prípade je pracovníkov v stavebníctve, resp. pracovníkov na montážach možné považovať za zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy zamestnania, je potrebné ich pracovné aktivity na rôznych miestach územia SR považovať za pracovné cesty. Pre úplnosť možno pripomenúť, že takýmto zamestnancom možno v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnúť odchýlne od zákona o cestovných náhradách podmienky na poskytovanie stravného, ako aj nižšie sumy stravného, najviac však o 5 % z ustanovenej sumy stravného.

Ak by spoločnosť – napriek tomu, že jej z pracovnoprávnych predpisov nevzniká povinnosť zabezpečovať stravovanie zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu – toto realizovala, nemohla by výdavky s tým súvisiace uplatniť do daňových nákladov v súlade s ustanovením § 21 ods. 1 písm. e) zákona o dani z príjmov.

Príklad 5

Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie zamestnancov v cudzom stravovacom zariadení, ktoré je vzdialené od jej sídla zhruba 2 km. Ako zamestnaneckú výhodu zabezpečuje dopravu zamestnancov do stravovacieho zariadenia autobusom prostredníctvom cudzieho prepravcu samotný zamestnávateľ.

Sú náklady na túto prepravu daňovým nákladom?

V zmysle ustanovení § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov sú výdavkom preukázateľne vynaloženým na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov príspevky na stravovanie zamestnancov poskytnuté za podmienok ustanovených Zákonníkom práce, pričom zamestnávateľ prispieva na stravovanie vo výške 55 % ceny jedla, najviac však do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Doprava zamestnancov na stravovanie je však nad rámec povinností zamestnávateľa vyplývajúcich zo Zákonníka práce a preto v danom prípade nejde o výdavok preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, t. j. pre zamestnávateľa je to nedaňový náklad.

Potrebné je v uvedenej súvislosti poznamenať, že suma vo výške 55 % zahrnovaná do daňových výdavkov sa u platiteľov DPH počíta z ceny jedla bez DPH.

Napokon je potrebné uviesť, že pokiaľ by zamestnávateľ so súhlasom zástupcov zamestnancov upravil podmienky, za ktorých bude poskytovať zamestnancom stravovanie počas prekážok v práci, umožnil stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom resp. rozšíril okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie v zmysle § 152 ods. 9 Zákonníka práce, poskytnuté príspevky na stravovanie v súlade s uvedenou úpravou budú uznaným daňovým výdavkom.

Príklad 6

Zamestnávateľ v pracovnej zmluve upravil podmienky stravovania zamestnancov tak, že im bude poskytovať stravovanie aj počas čerpania riadnej dovolenky.

Daňovými výdavkami podľa znenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov sú i výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom, ktorým je platný Zákonník práce. Zákonom o dani z príjmov tieto výdavky nie sú limitované, ani obmedzované výškou a pokiaľ ich daňovník (zamestnávateľ) vynaloží v intenciách § 152 platného Zákonníka práce, potom predmetné náklady sú daňovo uznanými nákladmi po splnení podmienok určených zákonom o dani z príjmov. To znamená, že ak zamestnávateľ (daňovník) v kolektívnej (resp. pracovnej) zmluve upraví podmienky stravovania zamestnancov tak, že im bude poskytovať stravovanie aj počas čerpania riadnej dovolenky, potom náklady vynaložené na stravovanie zamestnancov počas tejto doby sú uznané za daňové výdavky.

Príklad 7

V spoločnosti nepôsobí zamestnanecká rada ani zamestnanecký dôverník a nie je uzatvorená kolektívna zmluva.

Môže si spoločnosť s ručením obmedzeným náklady na stravovanie pre konateľa s. r. o., ktorý je zároveň spoločníkom s. r. o. a aj zamestnancom na dohodu o pracovnej činnosti účtovať do daňových nákladov? Má nárok na stravu každý pracovný deň alebo iba v odpracovaný deň alebo iba v deň keď odpracuje viac ako 4 hodiny na dohodu o pracovnej činnosti? Alebo nemá nárok na stravovanie vôbec?

Na základe ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami sú aj výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených Zákonníkom práce. Podľa § 7 Zákonníka práce zamestnávateľom je právnická alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch.

Vychádzajúc z ustanovenia § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu. To znamená, ak má spoločník s. r. o. s touto spoločnosťou uzatvorený pracovnoprávny vzťah, je z hľadiska Zákonníka práce považovaný za zamestnanca.

V súlade s ustanovením § 152 ods. 2 Zákonníka práce nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla. V kontexte s ustanovením § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce, je zamestnávateľovi umožnené po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce. V uvedenej súvislosti je namieste pripomenúť ustanovenie § 12 ods. 2 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že ak sa podľa tohto zákona vyžaduje prerokovanie so zástupcami zamestnancov, zamestnávateľ, u ktorého nepôsobia zástupcovia zamestnancov, môže konať samostatne.

Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa § 152 ods. 2 v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.

V nadväznosti na uvedené zamestnávateľ, ktorý v súlade s § 7 Zákonníka práce zamestnáva aspoň jednu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, môže v prípade, ak v spoločnosti nepôsobia zástupcovia zamestnancov, konať samostatne a postupovať podľa § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce, t. j. rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie aj na spoločníka bez pracovnej zmluvy, ktorému môže prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce. V súlade s § 152 ods. 2 Zákonníka práce, nárok na poskytnutie stravy spoločníkovi vzniká (rovnako ako zamestnancom) v dňoch, kedy v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu dlhšie ako 4 hodiny. Ak za podmienok uvedených vyššie ide o poskytnutie príspevkov v súlade so Zákonníkom práce ako osobitným predpisom, potom tieto príspevky na účely zákona o dani z príjmov môžu byť akceptované ako daňové výdavky.

VÝDAVKY NA PITNÝ REŽIM

Všetky vynaložené výdavky súvisiace so zabezpečením pitného režimu zamestnancov v súlade s právnymi predpismi, ktoré zamestnávateľovi povinne ustanovujú zabezpečiť pitný režim zamestnancom je možné na základe § 19 ods. 2 písm. c) bodu 1 zákona o dani z príjmov považovať za daňovo uplatniteľné. To znamená, výdavky na tzv. ochranné nápoje na pracoviskách sú daňovo uplatniteľné. Ide o nápoje poskytované na pracovisku s nadmernou záťažou teplom alebo chladom majú mať primeranú teplotu.

Zamestnávateľ musí totiž poskytnúť zamestnancom vhodné a pre danú pracovnú činnosť primerané zdravotne neškodné nápoje priamo na pracovisku alebo v jeho bezprostrednej blízkosti tak, aby boli ľahko a bezpečne dostupné a aby pri ich poskytovaní nebola porušená ich zdravotná neškodnosť.

Pri skúmaní možnosti uplatnenia nákladov na dobrovoľné poskytovanie nealkoholických nápojov na spotrebu na pracovisku, ktorých obstaranie nie je povinne vyvolané bezpečnostnými predpismi, je potrebné analyzovať aj možnosť použitia prostriedkov sociálneho fondu na tieto účely, a to v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde. Na strane zamestnávateľa pôjde v konečnom dôsledku o daňovo efektívne uplatnenie nákladov, nakoľko tvorba sociálneho fondu je podľa § 21 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov považovaná za daňový výdavok. Uvedené teda platí aj pri uhrádzaní nákladov na „dobrovoľnú“ starostlivosť o pitný režim zamestnancov.

Príklad 8

Stavebná spoločnosť zamestnáva pracovníkov na stavbách a najmä v letnom období im obstaráva minerálky.

Môže spoločnosť uplatniť výdavky na nákup minerálok do daňových výdavkov?

Predovšetkým je potrebné uviesť, že zamestnávateľovi vyplýva povinnosť zabezpečovať zamestnancom podľa vnútorného predpisu pitný režim, ak to vyžaduje ochrana ich života a zdravia z ust. § 6 ods. 3 písm. b) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Táto povinnosť vyplýva aj z § 37 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. V prípade ak zamestnávateľ poskytne zamestnancom nealkoholické nápoje v súlade s osobitným predpisom, náklady na ich obstaranie budú uznané za daňové výdavky podľa § 19 ods. 2 písm. c) zákona o dani z príjmov za predpokladu, že uvedený daňový výdavok zároveň spĺňa podmienky uvedené v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.

DAŇOVÉ RIEŠENIE U ZAMESTNANCA

V zmysle ustanovenia § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov na strane zamestnanca jednotným spôsobom oslobodený od dane z príjmov:

•    príspevok zamestnávateľa na jedlo,

•    príspevok zamestnávateľa na gastrolístok a

•    finančný príspevok na stravovanie,

a to najviac vo výške 55 % sumy stravného, ktoré sa poskytuje pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách (čo je v súčasnosti suma 7,80 eura), to znamená oslobodenie od dane do výšky príspevku 4,29 eura.

Prípadné dobrovoľné poskytnutie časti príspevku nad rámec povinnosti zamestnávateľa (t. j. nad 4,29 eura) predstavuje zdaniteľný príjem zamestnanca a podlieha tiež odvodom poistného do zdravotnej a sociálnej poisťovne. Na strane zamestnávateľa (aj pri nepeňažnom plnení) vzhľadom na znenie § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov bude predmetná časť príspevku (nad „strop“) zdaňovaná zamestnancovi uznaná za daňový výdavok – ak to bude dohodnuté v kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve resp. internom predpise.

Od dane z príjmov fyzických osôb je podľa § 5 ods. 7 písm. c) zákona o dani z príjmov oslobodený príjem predstavujúci hodnotu nealkoholických nápojov poskytovaných zamestnávateľom zamestnancovi na spotrebu na pracovisku. Zákon o dani z príjmov pri tomto plnení neustanovuje žiadny limit ani sa neodvoláva na žiadny všeobecne záväzný právny predpis.

V každom prípade by však v zmysle tohto ustanovenia malo ísť o množstvo primerané spotrebe na pracovisku. V rámci uvedeného ustanovenia zákona o dani z príjmov je potrebné za nealkoholické nápoje považovať aj tzv. ochranné nápoje.

Príklad 9

Zamestnávateľ namontoval do priestorov chodby dispenzor vody, ktorý je určený na použitie pre zamestnancov.

Zabezpečenie pitného režimu prostredníctvom spomínaných dispenzorov vody sa stalo súčasťou každodenného života množstva firiem a organizácií, ktoré dbajú na správne a hygienické dodržiavanie pitného režimu zamestnancov počas pracovnej doby, aby tak zvýšili svoju psychickú a fyzickú odolnosť a zabezpečili tak príjemné pracovné prostredie. Dispenzor vody umožňuje okrem prístupu k vychladenej a horúcej vody taktiež napr. prípravu ľadového alebo horúceho nápoja podľa potreby a želania užívateľa.

Na strane zamestnanca pôjde o príjem zo závislej činnosti od dane z príjmov oslobodený podľa § 5 ods. 7 písm. c) zákona o dani z príjmov.

V prípade, ak by došlo zo strany zamestnávateľa k peňažnému plneniu na nealkoholické nápoje, takýto príjem by na strane zamestnanca podliehal zdaneniu.

Príklad 10

Zamestnávateľ má v rámci vnútropodnikovej smernice uvedené, že ak teplota vzduchu prekročí dva po sebe idúce dni 29^oC, poskytne každému zamestnancovi pracujúcemu vonku 1,50 eura na nákup nealkoholických nápojov.

Na základe ustanovenia § 5 ods. 7 písm. c) zákona o dani z príjmov je od dane oslobodená hodnota nealkoholických nápojov poskytovaných ako nepeňažné plnenie zamestnancom na pracovisku. Vychádzajúc zo znenia otázky je zrejmé, že v predmetnom prípade ide o peňažné plnenie na nákup nealkoholických nápojov. To znamená, že pôjde o zdaniteľný príjem zo závislej činnosti, ktorý zamestnávateľ musí zamestnancom zdaniť.

Ing. Ján Mintál

§ 19 zákona č. 595/2003 Z. z., o dani z príjmov

(1) Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon okrem výdavku (nákladu) vynaloženého zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) za podmienok ustanovených osobitným predpisom, alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento zákon v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon výškou dosiahnutého príjmu alebo výškou príjmu z prijatej úhrady, uplatní sa výdavok (náklad) alebo jeho časť do daňových výdavkov v tom zdaňovacom období, v ktorom bol dosiahnutý príjem alebo prijatá úhrada.

(2) Daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú

a) výdavky (náklady), ktoré je daňovník povinný uhradiť podľa osobitných predpisov,

b) výdavky (náklady) na prevádzku vlastného zariadenia na ochranu životného prostredia podľa osobitných predpisov,

c) výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na

1. bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a hygienické vybavenie pracovísk,

2. starostlivosť o zdravie zamestnancov v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi a na vlastné zdravotnícke zariadenia,

3. vzdelávanie zamestnanca, ktoré súvisí s činnosťou alebo s podnikaním zamestnávateľa, vlastné vzdelávacie zariadenia,

4. odmenu za produktívnu prácu najviac do výšky 100 % z hodinovej minimálnej mzdy, podnikové štipendium, hmotné zabezpečenie žiaka, poskytovanie praktického vyučovania a na prevádzku strednej odbornej školy nad rámec poskytnutých normatívnych finančných prostriedkov,

5. príspevky na stravovanie zamestnancov, príspevky na rekreáciu zamestnancov a príspevky na športovú činnosť dieťaťa poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpi¬som,

6. mzdové a ostatné pracovnoprávne nároky zamestnancov v rozsahu ustanovenom pracovnoprávnymi predpismi,

7. poistné a príspevky zamestnanca z navýšeného nepeňažného plnenia podľa § 5 ods. 3 písm. d) a preddavky na daň zrazené podľa § 35 z tohto navýšeného nepeňažného plnenia,

8. podnikové štipendiá poskytované študentom vysokých škôl podľa osobitného predpisu,

9. príspevok na štátom podporované nájomné bývanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených v § 152c Zákonníka práce v súvislosti s realizáciou sociálnej politiky zamestnávateľa,

10.    prevádzku vlastných materských škôl a zariadení starostlivosti o deti do troch rokov veku dieťaťa,

d) cestovné náhrady do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa osobitných predpisov, a vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste poskytované podľa osobitného predpisu,

e) výdavky (náklady) daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva, najviac vo výške, aká je ustanovená pre zamestnancov podľa osobitného predpisu, a to na stravovanie okrem výdavku na stravu, ktorá bola poskytnutá ako nepeňažné plnenie držiteľom [§ 9 ods. 2 písm. y)] poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ubytovanie, cestovné dopravnými prostriedkami a nevyhnutné výdavky spojené s pobytom v tomto mieste; ak daňovník na cestovanie využije...