Otázky z praxe
stravovanie zamestnancov – uplatnenie nákladov u zamestnávateľa
Daňový náklad spoločnosti
Spoločnosť ABC, s.r.o. uhrádza svojim zamestnancom v záujme zákonného zabezpečenia stravovania 55 % z hodnoty stravného lístku vo výške 9,00 €.
Je uvedená suma (t. j. 4,95 € z hodnoty jedného lístka) daňovým nákladom spoločnosti?
Počnúc rokom 2025 platí výška stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 - 12 hodín vo výške 8,30 €. Zamestnávateľ je teda povinný prispievať na stravovanie svojich zamestnancov na jedno teplé hlavné jedlo vrátane vhodného nápoja maximálne sumou 4,57 €. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje zamestnancom príspevok na stravovanie podľa zákona o sociálnom fonde.
Na strane zamestnávateľa (aj pri nepeňažnom plnení) vzhľadom na znenie § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov bude predmetná časť príspevku 0,38 eura (nad „spomínaný strop 4,57 eura“) zdaňovaná zamestnancovi uznaná za daňový výdavok – len ak to bude dohodnuté v kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve resp. internom predpise.
Bezodplatné stravovanie zamestnancov
Zamestnávateľ v rámci podnikovej sociálnej politiky poskytuje svojim zamestnancom stravovanie v rámci odpracovaných pracovných zmien bezodplatne.
Aký bude správny daňový režim takto poskytovaného bezodplatného stravovania zamestnancom?
Ako daňový výdavok pri bezodplatnom poskytnutí stravovania zamestnancom je možné považovať hodnotu 55 % z ceny jedla, maximálne však 55 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 - 12 hodín, t. j. 55 % z 8,30 €, t. j. 4,57 €. Hodnota stravovania nad takto určenú sumu na strane zamestnávateľa (aj pri nepeňažnom plnení) vzhľadom na znenie § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, keďže bude zamestnancovi zdaňovaná, môže byť uznaná za daňový výdavok – avšak len ak to bude dohodnuté v kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve, resp. internom predpise.
Uznaný daňový náklad
Na základe zmluvy medzi spoločnosťou XYZ, s.r.o. a SOU vykonáva žiak SOU praktické vyučovanie (prax). Pracovný čas žiaka podľa zmluvy je 7 hod. denne. Spoločnosť XYZ, s.r.o. mu poskytuje stravné lístky.
Je suma vo výške 55 % zo stravných lístkov poskytnutých žiakovi uznaným daňovým nákladom spoločnosti?
Organizácie, na pracoviskách ktorých sa uskutočňuje praktické vyučovanie v zmysle školského zákona sú povinné vytvoriť na praktické vyučovanie potrebné podmienky, bezplatne poskytovať určené pracovné pomôcky a uhrádzať osobné a vecné náklady spojené s praktickým vyučovaním, ktoré sa tu uskutočňuje. Na právne pomery žiakov pri praktickom vyučovaní sa vzťahujú ustanovenia Zákonníka práce, ktoré upravujú pracovný čas a čas odpočinku, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, starostlivosť o zamestnancov a pracovné podmienky žien a mladistvých. Patrí sem teda aj zabezpečenie stravovania, ktoré sa v súčasnosti riadi § 152 Zákonníkom práce.
Zamestnávateľ je teda povinný žiakovi zabezpečiť stravovanie za rovnakých podmienok, ako ktorémukoľvek inému zamestnancovi. Príspevky na stravovanie žiakom vykonávajúcim u zamestnávateľa praktické vyučovanie, ak sú poskytované za podmienok ustanovených Zákonníkom práce, sú pre zamestnávateľa v sume najviac do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 – 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, daňovým výdavkom.
Nárok na stravné
V spoločnosti nepôsobí zamestnanecká rada ani zamestnanecký dôverník a nie je uzatvorená kolektívna zmluva.
Môže si spoločnosť s ručením obmedzeným náklady na stravovanie pre konateľa s.r.o., ktorý je zároveň spoločníkom s.r.o. a aj zamestnancom na dohodu o pracovnej činnosti účtovať do daňových nákladov? Má nárok na stravu každý pracovný deň alebo iba v odpracovaný deň alebo iba v deň keď odpracuje viac ako 4 hodiny na dohodu o pracovnej činnosti? Alebo nemá nárok na stravovanie vôbec?
Na základe ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami sú aj výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených Zákonníkom práce. Podľa § 7 Zákonníka práce zamestnávateľom je právnická alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch.
Vychádzajúc z ustanovenia § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu. To znamená, ak má spoločník s.r.o. s touto spoločnosťou uzatvorený pracovnoprávny vzťah, je z hľadiska Zákonníka práce považovaný za zamestnanca.
V súlade s ustanovením § 152 ods. 2 Zákonníka práce nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla. V kontexte s ustanovením § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce, je zamestnávateľovi umožnené po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce. V uvedenej súvislosti je namieste pripomenúť ustanovenie § 12 ods. 2 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že ak sa podľa tohto zákona vyžaduje prerokovanie so zástupcami zamestnancov, zamestnávateľ, u ktorého nepôsobia zástupcovia zamestnancov, môže konať samostatne.
Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa § 152 ods. 2 v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.
V nadväznosti na uvedené zamestnávateľ, ktorý v súlade s § 7 Zákonníka práce zamestnáva aspoň jednu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, môže v prípade, ak v spoločnosti nepôsobia zástupcovia zamestnancov, konať samostatne a postupovať podľa § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce, t. j. rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie aj na spoločníka bez pracovnej zmluvy, ktorému môže prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce. V súlade s § 152 ods. 2 Zákonníka práce, nárok na poskytnutie stravy spoločníkovi vzniká (rovnako ako zamestnancom) v dňoch, kedy v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu dlhšie ako 4 hodiny. Ak za podmienok uvedených vyššie ide o poskytnutie príspevkov v súlade so Zákonníkom práce ako osobitným predpisom, potom tieto príspevky na účely zákona o dani z príjmov môžu byť akceptované ako daňové výdavky.
Zabezpečovanie stravovania zamestnancom
Stavebná spoločnosť zamestnáva zamestnancov v pracovnom pomere. Nakoľko sa práce vykonávajú na celom území SR (z titulu stavebného charakteru), má zamestnávateľ so zamestnancami dohodnuté v pracovnej zmluve miesto pravidelného pracoviska – miesto trvalého bydliska zamestnanca.
Je spoločnosť za týchto okolností povinná zabezpečovať stravovanie zamestnancom?
Zamestnávateľ nie je povinný zabezpečovať zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu stravovanie v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Takémuto zamestnancovi patrí stravné za každý pracovný deň pracovnej cesty v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni. To znamená, že zamestnanec, ktorý bol vyslaný na pracovnú cestu a bolo mu za čas trvania tejto cesty vyplatené stravné, nemá súčasne právny nárok aj na stravovací lístok.
Pracovnou cestou podľa zákona o cestovných náhradách je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pre tieto účely sa za pravidelné pracovisko považuje predovšetkým miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Keď toto miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dojednané v pracovnej zmluve. Ak zamestnávateľ so zamestnancom nedohodol špecifické miesto pravidelného pracoviska na účely zákona o cestovných náhradách, pojem „pravidelné pracovisko“ je potrebné vykladať v nadväznosti na Zákonník práce ako jednu zo základných obsahových náležitostí pracovnej zmluvy, t. j. ako miesto výkonu práce (obec a organizačná jednotka alebo inak určené miesto).
U zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy zamestnania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto (adresu) pobytu. Nie je pritom rozhodujúce, či ide o trvalé alebo prechodné bydlisko, pretože zamestnanec môže mať na účely tohto zákona len jedno miesto bydliska. Ak bolo ako pravidelné pracovisko dohodnuté miesto pobytu zamestnanca, každé opustenie miesta pobytu kvôli pracovným povinnostiam sa u uvedených zamestnancov bude považovať za pracovnú cestu, čím vznikne zamestnancovi nárok na cestovné náhrady.
Nakoľko v danom prípade je pracovníkov v stavebníctve, resp. pracovníkov na montážach možné považovať za zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy zamestnania, je potrebné ich pracovné aktivity na rôznych miestach územia SR považovať za pracovné cesty. Pre úplnosť možno pripomenúť, že takýmto zamestnancom možno v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnúť odchýlne od zákona o cestovných náhradách podmienky na poskytovanie stravného, ako aj nižšie sumy stravného, najviac však o 5 % z ustanovenej sumy stravného.
Ak by spoločnosť - napriek tomu, že jej z pracovnoprávnych predpisov nevzniká povinnosť zabezpečovať stravovanie zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu – toto realizovala, nemohla by výdavky s tým súvisiace uplatniť do daňových nákladov v súlade s ustanovením § 21 ods. 1 písm. e) zákona o dani z príjmov.
Ing. Ján Mintál
