Otázky z praxe
daňové a nedaňové výdavky 2019
Náklady na fotoaparát a videokameru
Môže si dať podnikateľ do nákladov video, videokameru a digitálny fotoaparát, keď vykonáva funkciu stavebného dozoru?
Určite áno, ak preukáže pri daňovej kontrole správcovi dane, že výdaje, prípadne náklady vo výške odpisov, na nákup zariadenia takéhoto charakteru boli nutné na zabezpečenie, dosiahnutie a udržanie príjmu, tak ako o tom pojednáva § 2 písm i) zákona o dani z príjmu. Možno však odporučiť pre prípadné dokazovanie archivovať videokazety, fotografie alebo iné materiály preukazujúce potrebu týchto výdavkov.
Úhrada faktúry ako daňový výdavok
Vývojová organizácia si dodávateľským spôsobom zabezpečila meranie intenzity externého hluku za účelom zistenia možnosti jeho negatívneho vplyvu na svojich zamestnancov.
Je úhrada faktúry za toto meranie daňovým nákladom, aj keď namerané hodnoty boli v norme?
Zamestnávateľ je v zmysle § 6 ods. 1 písm. e) zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v záujme zabezpečenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci povinný zabezpečovať, aby chemické faktory, fyzikálne faktory, biologické faktory a faktory ovplyvňujúce psychickú pracovnú zaťaž a sociálne faktory neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov. Keďže spomínané zabezpečenie merania intenzity hluku je nevyhnutné chápať ako určité plánované opatrenie zamerané na zistenie rizika a faktorov podmieňujúcich možné poškodenie zdravia, je potrebné ho považovať za súčasť prevencie. Ide v podstate o posudzovanie rizika, ktoré je v zmysle § 5 ods. 2 písm. b) vyššie spomínaného zákona jednou zo všeobecných zásad prevencie.
Na základe uvedeného je tak možné konštatovať, že náklady spojené s obstaraním merania intenzity hluku bez ohľadu na jeho výsledok je možné v zmysle § 19 ods. 2 písm. c) bod 1 zákona o dani z príjmov považovať za daňovo uplatniteľné.
Hodnota kamerového systému
Podnikateľka podniká v časti svojho rodinného domu, kde má zriadený kadernícky salón. Uvedenú nehnuteľnosť nemá zaradenú v obchodnom majetku. V apríli si dala namontovať na rodinný dom bezpečnostný kamerový systém v hodnote 1 200 eur.
Môže si hodnotu kamerového systému uplatniť aspoň sčasti do daňových výdavkov?
Z dôvodu, že montáž bezpečnostného kamerového systému slúži na ochranu majetku podnikateľky, ktorý nie je súčasťou jej obchodného majetku, nie je možné uvedené výdavky zahrnúť do daňových výdavkov.
Obmedzenie výšky daňového uplatnenia
Komerčný právnik si v súvislosti s budovaním svojho imidžu obstaral kvalitný kožený kufrík, značkové pero, značkový vizitkár a diár.
Môže správca dane obmedziť nejakým spôsobom výšku daňového uplatnenia súvisiacich výdavkov, keďže išlo o niekoľkonásobne vyššiu sumu ako by zaplatil za štandardný kufrík, pero, diár či vizitkár?
Výdavky na kufrík, značkové pero či diár súvisiace s imidžom podnikateľa sú v súčasnosti stále problematické pri posudzovaní správcom dane. Zákon o dani z príjmov neuvádza náklady na imidž podnikateľa medzi daňovo uznateľnými ani medzi daňovo neuznateľnými výdavkami. Nemožno však konštatovať, že spomínané výdavky na imidž podnikateľa sú jednoznačne zaradené medzi výdavky na jeho reprezentáciu, kedže u komerčného právnika ide o výdavky evidentne súvisiace s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov. Výška obstarávacej ceny týchto predmetov, resp. skutročnosť, že ide o luxusné značky, je v predmetnom prípade irelevantná.
Náhrada za používanie vlastného motorového vozidla
Konateľ spoločnosti (bez pracovného pomeru v spoločnosti) pri pracovnej ceste chce použiť vlastné motorové vozidlo. Otázka znie, či môže uplatniť náhradu za používanie vlastného motorového vozidla, ak to motorového vozidlo bolo do roku 2017 v majetku spoločnosti, v ktorej je spolumajiteľom. Má zistené, že u SZČO to nie je možné.
Ako je to vo vzťahu zamestnanca s.r.o.?
Pravdou je, že v zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 písm. e) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z.n.p. (ďalej iba „zákon o dani z príjmov“) platí, že ak daňovník na cestovanie využije vlastné osobné motorové vozidlo nezahrnuté do obchodného majetku, môže si uplatniť výdavky (náklady) buď
1. do výšky náhrady za spotrebované pohonné látky podľa cien platných v čase ich nákupu a základnej náhrady za každý jeden km jazdy podľa zákona o cestovných náhradách, pričom základnú náhradu za každý jeden km jazdy podľa zákona o cestovných náhradách si môže uplatniť iba v prípade, ak daňovník nemal predmetné vozidlo zahrnuté v obchodnom majetku v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach, alebo
2. vo forme paušálnych výdavkov do výšky 50 % z celkového preukázaného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie primeraného počtu najazdených kilometrov podľa stavu tachometra na začiatku a na konci príslušného zdaňovacieho obdobia pre každé motorové vozidlo samostatne.
Cestovné náhrady zamestnancov sa však posudzujú podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov. Tieto sú daňovým výdavkom do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa osobitných predpisov (napr. podľa zákona 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov) a vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste poskytované podľa § 14 zákona o cestovných náhradách.
Zákon o cestovných náhradách sa vzťahuje na konateľa na základe ustanovenia § 1 ods. 2 písm. b) – ide o osobu zvolenú alebo vymenovanú do orgánu právnickej osoby, ak nie je k tejto právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu. Za pracovnú cestu sa podľa ustanovenia § 2 ods. 1, druhá veta zákona o cestovných náhradách na účely poskytovania cestovných náhrad považuje každá cesta konateľa, v rámci ktorej plní funkciu, ktorá pre neho vyplýva z tohto osobitného postavenia, t. j. z postavenia konateľa spoločnosti. Podmienkou poskytovania cestovných náhrad je v tomto prípade priama súvislosť medzi vykonanou cestou a činnosťou konateľa spoločnosti a nie miesto, kde sa táto činnosť vykonáva. Zákon o dani z príjmov však v prípade zamestnanca využívajúceho vlastné motorové vozidlo na pracovnú cestu podmienku jeho nezahrnutia v obchodnom majetku nevyžaduje. Jedinou podmienkou je, že ide o vozidlo iné ako vozidlo poskytnuté zamestnávateľom (viď § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách).
Použitie dispenzoru
Obchodná spoločnosť má v prenájme dispenzor vody. Prijaté faktúry za pramenitú vodu účtovala na účet 527, nakoľko v objekte administratívnej budovy netiekla pitná voda. Od mája 2019 spoločnosť kancelárske priestory presťahovala do budovy, kde tečie pitná voda, ale tento dispenzor vody naďalej používajú zamestnanci, ako aj zákazníci.
Ide v uvedenom prípade o náklad?
V období, keď uvedená spoločnosť pôsobila v priestoroch, v ktorých preukázateľne nebola k dispozícii pitná voda, boli náklady na obstaranie pitnej vody daňovo uplatniteľné. V danom prípade ide o jednoznačne obhájiteľný náklad, pričom treba vychádzať predovšetkým z § 19 ods. 2 písm. a) a písm. c) zákona o dani z príjmov a § 146 a nasl. Zákonníka práce, resp. prislúchajúcich zákonov v oblasti bezpečnosti práce (napr. § 6 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v z.n.p.).
V období, keď uvedená spoločnosť premiestnila svoje aktivity do priestorov, kde pitná voda k dispozícii bola, by obstarávanie náplne dispenzora (t.j. pitnej vody) mohlo byť daňovým výdavkom len za podmienky, že táto povinnosť vyplýva spoločnosti z osobitných právnych predpisov, predovšetkým zo zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v z.n.p. Na strane zamestnanca však pôjde vždy o príjem zo závislej činnosti oslobodený od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. c) zákona o dani z príjmov.
Pri skúmaní možnosti uplatnenia nákladov na nápoje poskytované na spotrebu na pracovisku, ktorých obstaranie nie je v súlade s bezpečnostnými predpismi, je potrebné analyzovať aj možnosť použitia prostriedkov sociálneho fondu na tieto účely, a to v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde v z.n.p. Na strane zamestnávateľa pôjde totiž v konečnom dôsledku o daňovo efektívne uplatnenie nákladov, nakoľko tvorba sociálneho fondu je podľa § 21 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov považovaná za daňový výdavok. Uvedené teda platí aj pri uhrádzaní nákladov na „dobrovoľnú“ starostlivosť o pitný režim zamestnancov.
Zamestnanecký benefit
Poradenská spoločnosť uhradila za svojho konateľa a aj za zamestnanca, ktorí sú členmi Slovenskej komory audítorov, členský príspevok.
Pôjde v predmetnom prípade o daňový výdavok spoločnosti? Ako by sa uvedený prípad posudzoval, ak by úhrada členského za konateľa a zamestnanca bola dohodnutá v pracovnej zmluve ako zamestnanecký benefit?
V zásade platí, keďže členom komory nie je poradenská spoločnosť, ale zamestnanec a konateľ tejto spoločnosti, nebude možné členský príspevok zaplatený komore spomínanou spoločnosťou za konateľku a zamestnanca uznať za daňový výdavok spoločnosti.
V zmysle druhej vety ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov však platí, že ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon okrem výdavku (nákladu) vynaloženého zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) tohto právneho predpisu za podmienok ustanovených osobitným predpisom, alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje zákon o dani z príjmov v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov.
Ing. Ján Mintál
