Otázky a odpovede
– pracovné právo

Príklad 1

Aký je daňovo-účtovný režim v prípade, ak SZČO skončí podnikanie k 31. 08. 2023? Aké sú povinnosti voči Finančnej správe?

V súvislosti so skončením podnikania je predovšetkým potrebné uviesť, že základ dane z príjmov v zdaňovacom období, v ktorom dochádza k skončeniu podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti (§ 6 zákona o dani z príjmov), upravuje daňovník o položky uvedené v § 17 ods. 8 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z. n. p. (ďalej iba „zákon o dani z príjmov“), a to v závislosti od spôsobu účtovania alebo vedenia evidencie predpísanej zákonom o dani z príjmov.

•    Ak daňovník účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo vedie daňovú evidenciu podľa § 6 ods. 11 zákona o dani z príjmov, upraví základ dane o cenu nespotrebovaných zásob, zostatky vytvorených rezerv podľa § 20 ods. 9 písm. b), d) a e) zákona o dani z príjmov a opravných položiek k nadobudnutému majetku, výšku záväzkov, ktorých úhrada sa považuje za daňový výdavok podľa § 19 zákona o dani z príjmov, a výšku pohľadávok, ktorých inkaso sa považuje za zdaniteľný príjem, okrem pohľadávok uvedených v § 19 ods. 2 písm. h) prvom až piatom bode zákona o dani z príjmov a o pomernú výšku nájomného, ktorá pripadá na príslušné zdaňovacie obdobie alebo jeho časť; pri ďalšom predaji nespotrebovaných zásob sa zahrnie do základu dane iba rozdiel, o ktorý prevyšuje cena, za ktorú boli nespotrebované zásoby predané, cenu nespotrebovaných zásob už zahrnutých do základu dane.

•    Ak daňovník účtuje v sústave podvojného účtovníctva, upraví základ dane o zostatky vytvorených rezerv a opravných položiek, príjmov budúcich období, výnosov budúcich období, výdavkov budúcich období a nákladov budúcich období s výnimkou tých, ktoré preukázateľne súvisia s obdobím likvidácie alebo konkurzu.

•    Ak daňovník uplatňuje výdavky percentom z príjmov (podľa § 6 ods. 10 zákona o dani z príjmov), upraví základ dane o cenu nespotrebovaných zásob a o výšku pohľadávok s výnimkou pohľadávok uvedených v § 19 ods. 2 písm. h) zákona o dani z príjmov.

Na účely zistenia základu dane daňovníka podľa § 17 ods. 8 zákona o dani z príjmov, ktorý je fyzickou osobou, skončením podnikania, inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo prenájmu v súlade s ustanovením § 17 ods. 9 zákona o dani z príjmov (pre daňové účely), je aj zánik oprávnenia, osvedčenia alebo iného rozhodnutia na výkon činnosti resp. skončenie poberania príjmov z podnikania, inej samostatnej zárobkovej činnosti.

Fyzická osoba, ktorá je účtovnou jednotkou podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o účtovníctve), je povinná ku dňu skončenia podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti (t. j. v predmetnom prípade k 31. 8. 2023) zostaviť mimoriadnu účtovnú závierku.

Vyššie uvedené úpravy základu dane daňovník účtujúci v sústave jednoduchého účtovníctva vykonáva v rámci uzávierkových účtovných operácií (ide o položky zvyšujúce a znižujúce príjmy a výdavky). Takýto daňovník nevypĺňa riadky daňového priznania, v ktorých sa uvádzajú položky zvyšujúce základ dane a položky znižujúce základ dane, nakoľko tieto riadky sú určené pre daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva, resp. daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva podávajúceho dodatočné daňové priznanie.

Zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v z. n. p. (ďalej iba „zákon o účtovníctve“) v rámci § 4 ods. 1 stanovuje, že fyzická osoba – účtovná jednotka, vedie účtovníctvo po dobu, počas ktorej podniká alebo vykonáva inú samostatnú zárobkovú činnosť, ak preukazuje svoje výdavky na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov na účely zistenia základu dne z príjmov. Podľa § 16 ods. 6 písm. b) zákona o účtovníctve ku dňu skončenia podnikania je potrebné uzavrieť účtovné knihy a vykonať mimoriadnu účtovnú závierku. Pri uzavretí účtovných kníh podľa § 8 ods. 4 postupov účtovania pre účtovné jednotky účtujúce v sústave jednoduchého účtovníctva sa položky zvyšujúce a znižujúce základ dane [§ 17 ods. 8 písm. a) zákona o dani z príjmov]  účtujú v peňažnom denníku ako uzávierkové účtovné operácie. Tieto položky zvyšujúce a znižujúce základ dane sú v nadväznosti na § 8 ods. 4 postupov účtovania súčasťou príjmov a výdavkov (v daňovom priznaní typu B sa uvádzajú do tabuľky č. 1, oddiel č. VI). To znamená, že tieto položky zvyšujúce a znižujúce základ dane podľa § 17 ods. 8 zákona o dani z príjmov sa v daňovom priznaní neuvádzajú na riadky č. 43 a 44.

Podľa § 49a ods. 12 zákona o dani z príjmov platí, že ak dôjde k zmenám skutočností zakladajúcich povinnosť registrácie podľa tohto zákona, najmä ak daňovníkovi zanikne daňová povinnosť, je povinný tieto skutočnosti oznámiť správcovi dane do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí mesiaca, v ktorom tieto zmeny nastali.

Vo všeobecnosti platí, že daňovník – fyzická osoba, ktorému vznikne povinnosť podať daňové priznanie k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2023, je povinný toto daňové priznanie podať v lehote do 2. apríla 2024. Ak v priebehu zdaňovacieho obdobia 2023 daňovník – fyzická osoba skončil podnikateľskú činnosť, lehota na podanie daňového priznania zostáva nezmenená. Daňové priznanie sa podáva taktiež do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, t. j. za rok 2023 je lehota na podanie daňového priznania do 2. apríla 2024. V tejto lehote je daňovník povinný daň aj zaplatiť.

Pre úplnosť možno uviesť, že aj daňovník, ktorý skončil podnikateľskú činnosti v priebehu zdaňovacieho obdobia, môže v lehote na podanie daňového priznania podať oznámenie o predĺžení lehoty na podanie daňového priznania. Na základe oznámenia podaného daňovníkom príslušnému správcovi dane (musí byť podané v lehote na podanie daňového priznania), sa mu predĺži lehota na podanie daňového priznania.

Príklad 2

Zamestnávame maliarov, ktorí občas pracujú mimo miesta sídla firmy, ale iba na Slovensku. Ich pracovná doba je od 7,00 do 15,30 vrátane obedňajšej prestávky. V pracovnej zmluve majú ako Miesto výkonu práce určené „pracoviska spoločnosti...” Je to potrebné upresniť teritóriom, napr.: pracoviska v rámci SR?

V zmysle § 43 ods. 1 Zákonníka práce je v pracovnej zmluve zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými okrem iných je aj miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto) alebo miesta výkonu práce, ak ich je viac, alebo pravidlo, že miesto výkonu práce určuje zamestnanec.

Keďže Zákoník práce konkrétnejšie neustanovuje ako široko má byť miesto výkonu práce v rámci pracovnej zmluvy dohodnuté, obsahová šírka dohodnutia miesta výkonu práce determinuje šírku dispozičného oprávnenia zamestnávateľa. V prípade, ak je miesto výkonu práce v pracovnej zmluve dohodnuté širšie, odporúča sa pre účely § 2 ods. 3 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách dohodnúť tzv. pravidelné pracovisko.

Podľa informácií Národného inšpektorátu práce SR je ako miesto výkonu práce možné uviesť jedno alebo viacero miest výkonu práce na základe vzájomnej dohody a podľa potreby zamestnávateľa. Najširšie prípustné vymedzenie miesta výkonu práce je obcou (napr. Martin, Žilina,...). Miesto výkonu práce sa nemôže dohodnúť širším určením (napr. Slovenská republika, Žilinský kraj), ani neurčitým vymedzením (napr. podľa určenia zamestnávateľa). Ak je určených viacero miest výkonu práce, je potrebné v záujme určitosti a zrozumiteľnosti dojednaného uviesť aj režim, v ktorom zamestnanec na jednotlivých pracoviskách vykonáva prácu (napr. určiť dni v týždni, v ktorých zamestnanec vykonáva prácu na konkrétnom pracovisku).

Miesto výkonu práce musí vždy zodpovedať potrebe zamestnávateľa a byť primerané charakteru práce. Ak pracovná zmluva neobsahuje spôsob určovania miesta výkonu práce alebo určenie hlavného miesta výkonu práce (ak sú dohodnuté viaceré miesta výkonu práce), zamestnávateľ je povinný poskytnúť tieto informácie do siedmich dní od vzniku pracovného pomeru v zmysle § 47a ods. 1 písm. a) a 2 písm. a) Zákonníka práce. Pojem „hlavné miesto výkonu práce“ pokrýva situácie, keď má zamestnanec jedno primárne (základné) miesto, ale musí vykonávať prácu aj na inom mieste/miestach, napr. plniť úlohy na stavbe.

Príklad 3

Zamestnávame maliarov, ktorí občas pracujú mimo miesta sídla firmy, ale iba na Slovensku. Od akej vzdialenosti od sídla firmy sa dá hovoriť o pracovnej ceste a je potrebné vypisovať cestovný príkaz? Je to určené napr. územím okresu, alebo počtom km?

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. (ďalej iba „zákon o cestovných náhradách“) predstavuje pracovná cesta čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Žiadne ohraničenie územím resp. počtom kilometrov pri vymedzení pracovnej cesty zákon neobsahuje.

Pravidelné pracovisko podľa zákona o cestovných náhradách je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Ak také miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania (čo môže byť aj prípad popísaný v predmetnej otázke), možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto trvalého resp. prechodného pobytu zamestnanca.

Čo sa týka vyslania na pracovnú cestu, zamestnávateľ potrebuje súhlas zamestnanca, len ak ho vysiela na služobnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca. Zamestnávateľ však nepotrebuje súhlas zamestnanca s vyslaním na služobnú cestu , ak:

•    ide o cestu v rámci obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca

•    vyslanie na služobnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce

•    sa zamestnanec dohodol v pracovnej zmluve, že bude vykonávať pracovné cesty

V praxi sa realizuje vyslanie na pracovnú cestu a určenie jej podmienok formou rôznych tlačív, napr. tlačivo „Cestovný príkaz“ alebo „Vyslanie na pracovnú cestu“. Zákon o cestovných náhradách a ani iný žiadny právny predpis však žiadne tlačivo neustanovuje pre zamestnávateľa ako záväzné. Je teda v právomoci každého zamestnávateľa, aby sa rozhodol, či bude používať tlačivá, ktoré sú na tento účel v obehu a v predaji, alebo si vypracuje svoje vlastné tlačivo, pričom jeho štruktúru, formu a obsah určí sám.

spracoval:
Ing. Ján Mintál