Oddlženie FO (1.)
– súčasná právna úprava oddlženia

1. Zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
2. Návrh na vyhlásenie konkurzu
3. Začatie konkurzného konania
4. Vyhlásenie konkurzu
5. Zrušenie konkurzu
5. Malý konkurz
6. Oddlženie
7. Predpokladaný vývoj právnej úpravy oddlženia
8. Administratívna náročnosť podania návrhu na vyhlásenie konkurzu veriteľom
9. Komplikovanosť identifikácie dlžníka pri prihlasovaní pohľadávok veriteľov
10. Hodnota minimálnej výšky plnenia záväzkov zo strany dlžníka v procese oddlženia
11. Právomoci veriteľa v procese oddlženia

V čase prebiehajúcej ďalšej vlny ekonomickej krízy čoraz viac ľudí nie je schopných splácať svoje záväzky. Dostávajú sa na pokraj svojej existencie a často nevedia ako ďalej. Jednou z možností (stále ešte pomerne málo známou) je tzv.“ osobný bankrot“, teda vstup do konkurzu a následná snaha o oddlženie.

1. Zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZKR) je na Slovensku základným právnym predpisom v odvetví konkurzného práva upravujúcom okrem iného i práva a povinnosti fyzických a právnických osôb v už existujúcom alebo ešte len hroziacom úpadku. Stav úpadku je v uvedenom zákone charakterizovaný ako stav, kedy je dotknutý subjekt buď platobne neschopný alebo predlžený. Znamená to teda, že takýto subjekt buď nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi, alebo že je podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve viazaný povinnosťou viesť podvojné účtovníctvo a zároveň má viac ako jedného veriteľa, pričom hodnota jeho splatných záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku.
Úpadok je možné riešiť dvoma základnými spôsobmi, a to konkurzom, ktorý je likvidačným procesom, v ktorom sa majetok dlžníka speňaží a výnos sa použije kolektívne na úhradu pohľadávok. Druhým spôsobom vyrovnania sa so stavom úpadku je reštrukturalizácia, ktorá je inštitútom smerujúcim k záchrane dotknutého podnikateľa.

Spoločné pre konkurz aj reštrukturalizáciu je snaha o čo najväčšie uspokojenie veriteľov. Markantným rozdielom je však zachovanie podniku pri reštrukturalizácii a naopak, pri konkurze, snaha o čo najrýchlejšiu likvidáciu dotknutého podniku.

Možnosť zachovania podniku je v konkurze len v tom prípade, že pre veriteľov prinesie väčší benefit ako speňaženie jednotlivých jeho majetkových položiek. Okrem konkurzu a reštrukturalizácie je predmetom ZKR aj inštitút oddlženia fyzickej osoby (ďalej len FO), prostredníctvom ktorého má FO možnosť zbaviť sa dlhov po skončení konkurzu.
Prostredníctvom oddlženia tak slovenský právny poriadok po vzore svetových právnych úprav konkurzného práva podáva pomocnú ruku dlžníkom, fyzickým osobám, ktorí nie sú schopní splácať svoje záväzky. Oddlženie im teda dáva možnosť začať znovu a bez dlhov. Zadarmo to však nie je. Prvým krokom k oddlženiu je absolvovanie konkurzu, s ktorým súvisí úhrada súdneho poplatku pri podávaní návrhu a taktiež dokazovanie istej, aspoň minimálnej, solventnosti. Z takýchto prostriedkov sa totiž v priebehu konkurzu uspokojujú náklady na správcu, ako aj prihlásené pohľadávky veriteľov. Dlžníkove záväzky sú v procese uspokojované pomerným spôsobom rešpektujúc pritom charakter samotnej pohľadávky.
Najneskôr do dňa skončenia konkurzu je dlžník uvažujúci s možnosťou oddlženia povinný podať príslušnému súdu návrh na povolenie oddlženia, ku ktorému prikladá i prehlásenie týkajúce sa jeho čestného úmyslu splácať v nasledujúcej zákonom stanovenej trojročnej skúšobnej dobe svoje záväzky za účelom čo najväčšieho uspokojenia veriteľských nárokov. Ak následne, po zvážení návrhu a okolností, ktoré sprevádzali priebeh konkurzu, súd uznesením rozhodne o povolení oddlženia, je na dlžníkovi aby v nasledujúcich troch rokoch svoj deklarovaný poctivý úmysel aj dokázal a konal v súlade s uznesením o povolení oddlženia, ktoré upravuje jeho povinnosti v priebehu celého procesu oddlženia.
Ak počas sledovaných troch rokov nedôjde k zrušeniu plynúceho skúšobného obdobia z dôvodu nedostatočného príjmu alebo porušenia povinností dlžníka, súd uznesením rozhodne o oddlžení dlžníka, čo znamená, že dlžník je zbavený povinnosti plnenia jeho nesplatených záväzkov, nakoľko veritelia týmto uznesením strácajú právo vymáhať svoje neuspokojené pohľadávky.
Inštitút oddlženia je právne koncipovaný tak, že samotný proces oddlženia môže nastať len vtedy ak mu predchádzal konkurz, ktorý nebol zrušený pre nedostatok majetku dlžníka, určeného na uspokojovanie veriteľských nárokov a nákladov konkurzu. Pre správne pochopenie tohto inštitútu, je preto potrebné nadobudnúť aspoň základné vedomosti o zákonnej úprave konkurzného konania.

Pre lepšiu orientáciu v procese vedúcom k možnosti povolenia oddlženia, je vhodné rozdeliť tento proces na tri špecifické etapy, ktorých hraničné udalosti tvoria stručnú osnovu priebehu samotného konkurzu.

Tieto etapy sú časovo vymedzené nasledovne:

- podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu až po začatie konkurzného konania,
- začatie konkurzného konania až po vyhlásenie konkurzu,
- vyhlásenie konkurzu až do zrušenia konkurzu.

2. Návrh na vyhlásenie konkurzu

Dlžník v úpadku je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti o svojom úpadku dozvedieť mohol. Takýto dlžník je teda buď platobne neschopný alebo predlžený.
Takýto návrh môže okrem dlžníka podať v jeho mene aj jeho likvidátor, veriteľ alebo iná, príslušným právnym predpisom stanovená osoba. Na to, aby návrh mohol podať veriteľ, je potrebné, aby bol dlžník voči nemu v omeškaní s plnením peňažného záväzku minimálne 30 dní a aby bolo možné súčasne predpokladať platobnú neschopnosť takéhoto dlžníka. Podaný návrh musí bez ohľadu na to, ktorým subjektom je podávaný spĺňať isté všeobecné náležitosti. Musí z neho byť zrejmé, ktorému súdu je určený (návrh na vyhlásenie konkurzu sa podáva na okresnom súde v sídle súdu krajského, v obvode ktorého má dlžník bydlisko), ďalej musí byť zjavné, kto návrh podáva, akej veci sa týka, čo sa ním sleduje a nesmie chýbať datovanie a úradne osvedčený podpis navrhovateľa. V prípade, že návrh nepodáva dlžník, musí sa uviesť aj správna identifikácia dlžníka majúc pritom na pamäti, či sa jedná o osobu fyzickú alebo právnickú.
Osobitnými náležitosťami návrhu podaného veriteľom sú doklady oprávňujúce podanie takéhoto návrhu, teda doklady týkajúce sa pohľadávky samotného navrhovateľa ako aj skutočností, na základe ktorých možno odôvodnene predpokladať dlžníkovu platobnú neschopnosť. Týmito dokladmi sú v zmysle § 12 ods. 2 ZKR v z.n.p.:

- písomné uznanie dlžníka s jeho úradne overeným podpisom, 
- vykonateľné rozhodnutie alebo iný podklad, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu, 
- potvrdenie audítora, správcu alebo súdneho znalca, že navrhovateľ pohľadávku účtuje v účtovníctve v súlade s účtovnými predpismi, a v prípade, že ide o pohľadávku nadobudnutú prevodom alebo prechodom, aj potvrdením audítora, správcu alebo súdneho znalca, že pohľadávka účtovaná v účtovníctve navrhovateľa má doložený dôvod vzniku, ak podáva návrh voči právnickej osobe, alebo
- potvrdením Ministerstva financií Slovenskej republiky o existencii pohľadávky štátu z príspevku poskytnutého dlžníkovi z prostriedkov Európskej únie, schváleného a účtovaného certifikačným orgánom.

K návrhu sa taktiež prikladá adresa zástupcu na doručovanie písomností, pokiaľ má veriteľ sídlo alebo trvalý pobyt v zahraničí.
V prípade, že návrh podáva dlžník sám na seba, všeobecné náležitosti návrhu sa doplňujú osobitnými, a to vo forme obligatórnych príloh. (Tlačivá na podanie návrhu na http://www.justice.gov.sk).

3. Začatie konkurzného konania

Pokiaľ súd uzná, že predložený návrh spĺňa všetky ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od doručenia tohto návrhu rozhodne o začatí konkurzného konania prostredníctvom uznesenia uverejneného v Obchodnom vestníku.
Ak však súd zistí, že podaný návrh má nedostatky, poučí uznesením v 15 dňovej lehote navrhovateľa o nedostatkoch návrhu a vyzve ho, aby tieto nedostatky v lehote 10 dní odstránil. Ak tak navrhovateľ neurobí, súd návrh odmietne najneskôr do 15 dní po tom, čo uplynula lehota na odstránenie nedostatkov. Voči takémuto uzneseniu o odmietnutí návrhu pritom nie je odvolanie prípustné. V prípade, že však navrhovateľ v stanovenej lehote nedostatky odstráni, rozhodne súd o začatí konkurzného konania.
Pokiaľ je návrh podaný veriteľom, postupuje sa z procesného hľadiska odlišne, a to v súlade s dikciou § 19 ZKR v z.n.p.
Vo fáze konkurzného konania sa v prípade pochybnosti o majetnosti dlžníka preveruje súdom ustanoveným predbežným správcom dlžníkova majetková dispozícia na úspešné absolvovanie konkurzu.

V prípade, že predbežný správca nezistí dostatok majetku, ktorý by bolo možné použiť na uspokojenie veriteľov a na úhradu nákladov konania, je v tejto časti konkurzné konanie pre nedostatok majetku dlžníka zastavené.

Začatie konkurzného konania vyvoláva rad hmotnoprávnych a procesných účinkov, ktoré majú zabezpečiť, aby nedochádzalo k znižovaniu dlžníkovho majetku, prípadne k individuálnemu uspokojovaniu pohľadávok veriteľov. Týmito účinkami sú:

- dlžník môže vykonávať len bežné právne úkony,
- nemožno pokračovať s výkonom zabezpečovacieho práva na majetok dlžníka,
- voči dotknutému dlžníkovi nemožno začať iné konkurzné konanie,
- na dlžníkov majetok nemožno začať výkon rozhodnutia, prípadne exekučné konanie,
- začaté konania o výkon rozhodnutia, prípadne exekučné konania sa prerušujú,
- rovnako sa prerušuje aj konanie o zrušení spoločnosti bez likvidácie.

4. Vyhlásenie konkurzu

Na to, aby bolo možné na majetok dlžníka vyhlásiť konkurz, musí byť okrem požiadavky bezchybne podaného návrhu splnená i požiadavka preukázania stavu úpadku dlžníka, dostatku majetku takéhoto úpadcu a súčasne pluralita jeho veriteľov.
Za majetok postačujúci pre potreby vyhlásenia konkurzu sa považuje majetok v minimálnej hodnote 1 660 €.
Ak sú teda všetky uvedené podmienky splnené, súd vydá uznesenie o vyhlásení konkurzu a zverejní ho v Obchodnom vestníku. Takto vydané uznesenie stanovuje správcu konkurznej podstaty a súčasne vyzýva veriteľov úpadcu, aby v zákonom stanovenej lehote a zákonom stanoveným spôsobom prihlásili svoje pohľadávky (§ 28-29 ZKK).
Úpadca, ktorého majetok tvorí konkurznú podstatu, je podriadený správcovi, ktorý je poverený rozpredajom jeho majetku za účelom uspokojenia pohľadávok veriteľov. Ďalšia povinnosť, z ktorej možno usudzovať o podriadenosti úpadcu správcovi je jeho povinnosť poskytovať správcovi potrebné informácie a byť mu v procese konkurzu nápomocným.
Na druhej strane nadriadené postavenie veriteľov vo vzťahu k správcovi možno odôvodniť tým, že nimi tvorený veriteľský orgán (postavenie a právomoci veriteľských orgánov upravujú § § 33-39 UKK) ho môže kedykoľvek v priebehu konkurzu zo zákonom stanovených dôvodov odvolať a taktiež tým, že zabezpečení veritelia sú buď priamo alebo prostredníctvom svojich výborov oprávnení zadávať správcovi záväzné pokyny týkajúce sa správy a speňažovania majetku, z ktorého majú byť uspokojené ich nároky.
Postavenie súdu na najvyššom stupni hierarchie je dané tým, že počas konkurzu jednak dohliada na výkon funkcie správcu a jednak vyvažuje protichodné záujmy tzv. malých a veľkých veriteľov.
Medzi základné účinky vyhlásenia konkurzu, ktoré zabezpečujú, aby bolo možné v čo najväčšej miere uspokojiť pohľadávky jednotlivých prihlásených veriteľov a taktiež náklady samotného konkurzu patria:

- na správcu prechádza oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a taktiež oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku,
- neúčinnosť právnych úkonov úpadcu urobených počas konkurzu, pokiaľ tieto ukracujú majetok podliehajúci konkurzu (podľa predchádzajúcej právnej úpravy boli všetky právne úkony týkajúce sa tohto majetku voči konkurzným veriteľom neúčinné),
- nesplatné pohľadávky a záväzky úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku podliehajúcemu konkurzu, sa na čas od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu považujú za splatné,
- súdne a iné konania sa prerušujú, ak sa týkajú majetku patriacemu úpadcovi, ktorý podlieha konkurzu,
- súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúcemu konkurzu, možno začať len na návrh správcu alebo podaním návrhu proti správcovi,
- na majetok podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie,
- zaniká úpadcovo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov,
- zanikajú úpadcove jednostranné právne úkony, najmä príkazy, poverenia, plno mocenstvá a prokúry,
- na správcu prechádza právo konať za úpadcu v pracovnoprávnych vzťahoch vo vzťahu k zamestnancom úpadcu.

Jednoznačným účelom konkurzu je teda speňažiť úpadcov majetok a pomocou takto získaných finančných prostriedkov uspokojiť pomerným spôsobom pohľadávky nezabezpečených veriteľov, pohľadávky veriteľov zabezpečených a taktiež náklady konkurzu.

Aby však rozpredaj majetku mohol byť vykonaný, je potrebné zostaviť najprv jeho detailný súpis, existencia ktorého dáva správcovi oprávnenie k speňaženiu zaznamenaného majetku.
To, že nejaká vec je zaradená v súpise však ešte neznamená, že úpadca by musel byť reálne aj vlastníkom majetku takto zaradeného. Osoba, ktorá tvrdí, že má k tomuto majetku „lepšie právo“ ako úpadca, má preto právo domáhať sa tzv. excindačnou žalobou proti správcovi vylúčenia zapísaného majetku zo súpisu. Musí tak ale urobiť v zákonom stanovenej lehote a ak túto lehotu zmešká, znamená to, že už nemôže žiadnym spôsobom zabrániť speňaženiu majetku uvedeného v súpise. Je však potrebné pripustiť, že takáto osoba sa môže domáhať svojich nárokov aj po vykonanom speňažení, a to podľa zásad platných pre bezdôvodné obohatenie od tých osôb, ktoré finančné prostriedky z predaja veci, ku ktorej mala „lepšie právo“ nadobudli.
Do súpisu je ako majetok podliehajúci konkurzu zaradený všetok taký majetok, ktorý úpadcovi patril v čase vyhlásenia konkurzu, taký ktorý úpadca počas konkurzu nadobudol, ale aj taký, ktorým boli zabezpečené úpadcove záväzky. Celý tento majetok tvorí konkurznú podstatu, ktorá sa ďalej delí na všeobecnú podstatu a jednotlivé oddelené podstaty zabezpečených veriteľov.
Ďalší dôležitým dokumentom, ktorý je v procese konkurzu správcom zostavovaný je konečný rozvrh výťažku, ktorý upravuje postup a spôsob uspokojovania jednotlivých prihlásených pohľadávok zohľadňujúc pritom ich charakter a chronologické poradie prijatých prihlášok, na základe ktorých jednotliví veritelia po vyhlásení konkurzu do tohto konkurzu pristupovali.
Z majetku identifikovaného ako všeobecná podstata sa uspokojujú spoločne a pomerne nezabezpečení veritelia. Z majetku oddelenej podstaty sa potom uspokojuje len zabezpečený veriteľ, o ktorého oddelenú podstatu ide. Súčasne prebieha i uspokojovanie nákladov konkurzu, ktoré je nezávislé od uspokojovania prihlásených pohľadávok jednotlivých veriteľov.

5. Zrušenie konkurzu

Vzhľadom na rozsiahlosť a závažnosť účinkov, ktoré konkurz vyvoláva, je potrebné explicitne určiť, kedy tieto účinky zanikajú. Stáva sa tak vydaním súdneho uznesenia o zrušení konkurzu a určite je potrebné pripustiť aj skutočnosť, že súd zastaví konanie z dôvodu nedostatku v podmienkach konania, čo sú podmienky, za splnenia ktorých môže konať a rozhodovať vo veci. Rozhodnutie súdu smerujúce k zániku účinkov konkurzu má však spravidla dva dôvody:

- nedostatok majetku dlžníka,
- splnenie konečného rozvrhu výťažku.

Rozhodnutie konkurzného súdu o zrušení konkurzu kvôli nedostatku majetku pre úpadcu znamená, že nemá šancu postúpiť do žiadanej fázy oddlženia.
Zrušením konkurzu z dôvodu splnenia konečného rozvrhu výťažku sa končí finálna etapa, teda etapa od vyhlásenia konkurzu do jeho zrušenia, v priebehu ktorej boli veriteľmi prihlasované a následne zákonom stanoveným spôsobom pomerne uspokojované pohľadávky voči dlžníkovi.

5. Malý konkurz

V špecifických prípadoch môže byť inštitút konkurzu nahradený tzv. malým konkurzom. Problematika malého konkurzu je upravená v § 106 a § 107 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii.
Súd automaticky uznáva konkurz malým v prípade, že je vyhlásený na fyzickú osobu, nepodnikateľa. Malý konkurz je však určený aj pre fyzickú osobu, podnikateľa, a to vtedy, keď sú splnené aspoň dva z nasledujúcich predpokladov:

- majetok podliehajúci konkurzu pravdepodobne neprevyšuje 165 000 €,
- obrat úpadcu neprevýšil 333 000 € za posledné účtovné obdobie pred vyhlásením konkurzu,
- úpadca pravdepodobne nemá viac ako 50 veriteľov.

O malom konkurze môže rozhodnúť súd aj bez návrhu, a to buď v uznesení o vyhlásení konkurzu alebo počas konkurzného konania v ktoromkoľvek jeho okamihu, ak možno odôvodnene predpokladať využitie výhod malého konkurzu.

Cieľom inštitútu malého konkurzu je urýchliť a zefektívniť konkurzné konanie pri úpadcoch spĺňajúcich podmienky pre vyhlásenie takéhoto konkurzu, a to najmä skrátením lehôt.

6. Oddlženie

Oddlženie je ako nový inštitút konkurzného práva SR rozpracovaný v § 166 – § 171 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tento inštitút je určený výlučne pre fyzické osoby, a to nielen nepodnikateľov ale aj pre podnikateľov (na rozdiel od českej právnej úpravy, kde oddlženie možno využiť len pre fyzické osoby – nepodnikateľov).
Využitie tohto inštitútu prichádza do úvahy v prípade, že dlžník podal súčasne s návrhom na začatie konkurzného konania (najneskôr do zrušenia konkurzu) návrh na povolenie oddlženia. Zrušenie konkurzu z dôvodu splnenia konečného rozvrhu výťažku je tak najlepšou cestou k požadovanému oddlženiu, nakoľko súd po tom, čo takto rozhodne o zrušení konkurzu a po tom, čo preskúma podstatné skutočnosti, týkajúce sa počínania úpadcu v priebehu konkurzu, môže rozhodnúť o povolení oddlženia, ktorým začína trojročná skúšobná doba vedúca k definitívnemu zbaveniu sa dlhov. Ak by totiž v právnom poriadku Slovenskej republiky nebol upravený inštitút oddlženia, boli by pohľadávky, ktoré by voči dlžníkovi, fyzickej osobe, zostali po zrušení konkurzu neuspokojené, možné nárokovať jeho veriteľmi až do jeho smrti resp. do ich premlčania. Práve oddlžením však môže takýto dlžník dosiahnuť nevymáhateľnosť existujúcich pohľadávok, ktoré voči nemu jeho veritelia majú.
O možnosti oddlženia poučuje súd dlžníka z úradnej povinnosti už počas konkurzného konania, na oddlženie však neexistuje právny nárok.
Právoplatnosťou uznesenia o povolení oddlženia začína pre dlžníka trojročné skúšobné obdobie, počas ktorého je povinný, tak ako v prehlásení doloženom k návrhu na povolenie oddlženia deklaroval, uhradiť v čo najväčšej miere svoje dlhy, a teda vynaložiť primerané úsilie na získanie zamestnania prípadne na začatie podnikateľskej činnosti.
Na konci skúšobného roku poskytuje dlžník správcovi finančné prostriedky v rozsahu, v akom to uznesením o povolení oddlženia stanovil súd, najviac však do výšky 70 % jeho celkového čistého príjmu za uplynulý skúšobný rok. Správca po odpočítaní svojej odmeny rozdeľuje takto získané prostriedky medzi veriteľov podľa rozvrhu výťažku vydaného správcom ešte počas konkurzu.
Počas skúšobného obdobia má dlžník okrem odovzdávania stanovenej finančnej sumy aj povinnosť oznamovať správcovi skutočnosti týkajúce sa jeho príjmov a výdavkov, či prípadnej zmeny bydliska, zamestnania alebo miesta výkonu podnikania.

Súd môže v prípade opakovaného alebo závažného porušenia uvedených dlžníkových povinností zrušiť skúšobné obdobie uznesením. Rovnako je možné toto skúšobné obdobie zrušiť, ak príjem dlžníka nepostačuje ani na úhradu odmeny správcu.

Ak však nie je skúšobné obdobie zrušené počas jeho plynutia, rozhodne súd uznesením o oddlžení. Výsledkom rozhodnutia o oddlžení je nevymáhateľnosť pohľadávok, ktoré neboli uspokojené počas konkurzu, prípadne nasledujúceho trojročného skúšobného obdobia. Tieto neuspokojené pohľadávky však nezanikajú. Sú len ďalej veriteľmi nevymáhateľné a je na dobrej vôli dlžníka, či ich v budúcnosti bude plniť.

7. Predpokladaný vývoj právnej úpravy oddlženia

Právna úprava oddlženia ako jedného zo základných inštitútov konkurzného práva je v slovenskom právnom poriadku zakotvená len niekoľko rokov, odborná verejnosť však už zdôrazňuje potrebu komplexnej novelizácie, ktorá by riešila problémy, na ktoré sa v legislatívnom procese nepomyslelo, a ktoré sa vykryštalizovali až v dôsledku praktickej aplikácie zákona na jednotlivé špecifické prípady riešenia nepriaznivej ekonomickej situácie dlžníka, ktorý sa ocitol v úpadku.
Po našom vzore od 1. januára 2008 prijala aj Česká republika ako jedna z krajín bývalého východného bloku zákon č. 182/2006 Zb., o úpadku a spôsoboch jeho riešenia, ktorý nahradil dovtedy platný zákon prenesený, tak ako aj v prípade Slovenska, z právneho poriadku bývalej ČSFR. Táto právna úprava, vzhľadom na našu historickú blízkosť môže ovplyvniť novelizáciu inštitútu oddlženia na Slovensku.
Novelizácia slovenskej právnej úpravy do budúcna by sa mohla zamerať na tieto oblasti:

- administratívna náročnosť podania návrhu na vyhlásenie konkurzu veriteľom,
- komplikovanosť identifikácie dlžníka pri prihlasovaní pohľadávok jednotlivých veriteľov,
- úspešne zavŕšené konkurzné konanie ako podmienka absolvovania procesu oddlženia,
- exaktné zadefinovanie pohľadávok, na ktorých nevymáhateľnosť sa uznesenie súdu o oddlžení vzťahuje,
- hodnota minimálnej výšky plnenia záväzkov zo strany dlžníka v procese oddlženia,
- právomoci veriteľa v procese oddlženia,
- výpočet ročnej miery plnenia počas trojročnej skúšobnej doby v procese oddlženia.

8. Administratívna náročnosť podania návrhu na vyhlásenie konkurzu veriteľom

Podmienky, ktoré musí predkladajúci veriteľ splniť tak po formálnej ako aj obsahovej stránke návrhu sú veľmi prísne a pre veriteľa je tak jednoduchšie a neodškriepiteľne aj ekonomicky efektívnejšie domôcť sa exekučného titulu na majetok dlžníka. Dlžník je o možnosti oddlženia málo informovaný a pre veriteľa je výhodnejšie využiť exekúciu, ktorá mu zaručuje navrátenie celej dlžnej čiastky a nielen jej pomernej časti ako by tomu bolo v prípade, kedy by dlžník absolvoval konkurzné konanie a naň nadväzujúce oddlženie.
Za najvýraznejšiu komplikáciu podania návrhu veriteľom možno považovať požiadavku na predloženie dôkazov o platobnej neschopnosti dlžníka. Dôkazným bremenom je tak zaťažený veriteľ, čo v praxi znamená, že pri predložení návrhu musí dokázať, že dotknutý dlžník nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi, pričom bol dlžník týmito veriteľmi na zaplatenie uvedených pohľadávok písomne vyzvaný. Už len samotné písomné uznanie záväzku úradne overeným podpisom dlžníka sa v takomto prípade javí byť ako veriteľom nedosiahnuteľné. Veriteľ totiž zväčša podáva návrh na vyhlásenie konkurzu na takého svojho dlžníka, s ktorým stroskotali všetky ústretové jednania a ktorý teda nebude s takýmto laxným prístupom k riešeniu svojej situácie naklonený požiadavke veriteľa na písomné uznanie záväzku (Napr. nemecká právna úprava umožňuje proces oddlženia len v tom prípade, že návrh na vyhlásenie konkurzu podá dlžník sám na seba).

Inšpirácia nemeckou právnou úpravou by mohla byť cestou k zefektívneniu oddlženia na Slovensku a pomohla by veriteľom vymôcť rýchlejšie aspoň pomernú časť pohľadávky bez neprimeraného administratívneho zaťaženia.

Po nemeckom vzore by bolo oddlženie umožnené len dlžníkom, ktorí kriticky zhodnotia vzniknutú situáciu a svoj úmysel jej čestného riešenia dokážu podaním návrhu z vlastnej iniciatívy. Týmto opatrením by sa tak z časti vyšlo v ústrety veriteľom, ktorých slovenský právny poriadok znevýhodňuje i v tom ohľade, že oddlženiu smerujúcemu k uznaniu dlžníkových záväzkov voči veriteľom za nevymožiteľné, môže predchádzať aj konkurz zrealizovaný z iniciatívy veriteľa. Ako možnú príčinu takto koncipovanej právnej úpravy možno vidieť pozostatky sociálnej orientácie Slovenskej republiky v minulých desaťročiach, ktorá vyšla na povrch aj v priebehu legislatívneho procesu prebiehajúceho počas vlády pravicovo orientovaných politických strán. Inštitút oddlženia tak nadobudol štatút aktu sociálnej milosti a aj jeho nižšie uvedené charakteristické črty, ktoré by si v novelizačnom procese zaslúžili pozornosť, vychádzajú v ústrety viac dlžníkovi ako veriteľovi, v ktorého prospech mal byť zákon podľa pôvodnej deklarácie upravený.

9. Komplikovanosť identifikácie dlžníka pri prihlasovaní pohľadávok veriteľov

Uznesenie o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka, ktoré vo veci konajúci súd bezodkladne uverejňuje v Obchodnom vestníku, totiž v súlade s existujúcou právnou úpravou obsahuje len také údaje, ktoré z sú pohľadu veriteľa oprávneného na pristúpenie do konkurzu v mnohých ohľadoch nedostačujúce.
Podľa platnej legislatívy k takýmto identifikačným náležitostiam patria len: meno, priezvisko, štátne občianstvo a bydlisko.
Reálna možnosť veriteľa identifikovať svojho dlžníka len na základe týchto strohých informácií sa tak znižuje na minimum. Optimálnym by preto bolo rozšíriť okruh týchto zverejňovaných údajov aj o dátum narodenia, ktorý sa v dobe, kedy podobnosť ba až zhodnosť mena nie je v celých generáciách rodín ničím nezvyčajným a bydlisko možno meniť podľa ľubovôle, javí byť ako najjasnejší identifikačný bod, o ktorý sa môže tápajúci veriteľ pri overovaní identity predmetného úpadcu ako svojho potenciálneho dlžníka oprieť.
Do výrazného rozporu s právnymi úpravami konkurzného práva v zahraničných právnych poriadkoch sa dostáva slovenský ZKR najmä v otázke samotného procesu dosahovania nevymožiteľnosti pohľadávok veriteľov voči úpadcovi.
Výnimočnosť inštitútu oddlženia na Slovensku totiž spočíva v tom, že jeho dosiahnutiu musí bezpodmienečne predchádzať bezprostredné absolvovanie likvidačného konkurzu. S takouto úpravou sa vo väčšine európskych ani svetových krajín nestretávame, veď napríklad aj český právny poriadok, ktorý by mal mať vzhľadom k historickému vývoju k tomu slovenskému najbližšie, takýmto spôsobom riešenie dlhov prevažne spotrebiteľského charakteru nevymedzuje a priznáva inštitútu oddlženia štatút rovnocennosti v porovnaní s tamojším konkurzom a reorganizáciou.
Keďže úpadca môže na Slovensku dosiahnuť oddlženie len po tom, čo je jeho majetok postihnutý speňažením a následne spláca po dobu troch rokov čiastky tak ako mu to ustanovuje súd v uznesení o povolení oddlženia, je jeho postih dvojitý a v porovnaní so zahraničnými právnymi úpravami, kde dlžník absolvuje oddlženia len formou súčasnej straty majetku alebo budúcej straty príjmov, tak slovenská právna úprava vo vzťahu k úpadcovi vyznieva neopodstatnene nespravodlivo.
Český veriteľ totiž môže sám rozhodnúť, či budú jeho nároky uspokojené relatívne rýchlym jedno rázovým plnením pochádzajúcim zo speňaženia majetku alebo niekoľkoročnými postupnými úhradami aspoň časti dlžnej čiastky, ktoré plynú z príjmu dlžníka.
Právna úprava oddlženia v USA dáva právo rozhodnúť do rúk súdu, ale len v takom prípade, kedy zákon explicitne nestanovuje, aká forma má byť na konkrétneho dlžníka stanovená vzhľadom na hodnotu jeho majetku a výšku aktuálnych príjmov.

Faktom je, že právna úprava oddlženia v Slovenskej republike je v tomto ohľade k úpadcovi nespravodlivá, ba až neopodstatnene krutá a aj to, že obligatórny likvidačný proces speňaženia majetku v konkurze je potrebné zmeniť na fakultatívny.

Možné by bolo i posilnenie postavenia súdu v tom, že on sám by určoval splátkový kalendár úpadcu a nielen ho schvaľoval na návrh dlžníka. Jednoznačne najvýznamnejším efektom, ktorý inštitút oddlženia úpadcovi prináša, je dosiahnutie nevymáhateľnosti pohľadávok jeho veriteľmi. Prax však ukázala, že v tomto bode je ZKR neúplný až nedomyslený. Vynaliezavý veriteľ totiž našiel v znení zákona medzeru a konkurzné konanie tak ako aj po ňom nasledujúci proces oddlženia, ktorých cieľom by podľa súčasnej právnej úpravy malo byť pomerné uspokojenie veriteľov ústiace do odpustenia zvyšných záväzkov dlžníka, sa tak pre neho stáva len akýmsi obdobím konzervujúcim jeho nárok na aplikáciu exekučného titulu, ktorý môže následne bez akýchkoľvek problémov uplatniť aj po úspešne zakončenom oddlžovacom procese a dosiahnuť tak plnenie celej dlžnej sumy, nielen jej často zanedbateľnej časti.
V súčasnej právnej úprave totiž nie je jednoznačne zadefinované, či sa oddlženie bude vzťahovať na všetky pohľadávky, ktoré je v konkurze možné prihlásiť prihláškou, alebo len na tie, ktoré boli skutočne fyzicky prihlásené. Problém teda nastáva vtedy, keď je potrebné stanoviť, či uznesenie o oddlžení bude mať účinky voči všetkým existujúcim záväzkom dlžníka, alebo len účinky vzťahujúce sa iba na riadne prihlásené pohľadávky účastníkov predchádzajúceho konkurzného konania príp. ich právnych nástupcov.
Zmysel inštitútu oddlženia sa tak dostáva do rozporu so znením ZKR, ktorý ho v tomto smere takmer sabotuje, pretože jeho praktický a dokonca aj spoločenský význam spočíva práve v tom, že účinky oddlženia sa vzťahujú na všetky pohľadávky, ktoré je možné v konkurze prihlásiť prihláškou. Takáto jasná úprava v znení zákona chýba, čo poskytuje nemiestny priestor na špekulácie a legislatívne umožnené obchádzanie zákona.
Do planého zákona tak teba jednoznačne zapracovať klauzulu, ktorá detailne špecifikuje aké pohľadávky získavajú vydaním uznesenia o oddlžení štatút nevymožiteľných v tom zmysle, že takýmito pohľadávkami by mali byť všetky tie, ktoré je možné riadne prihlásiť do konkurzu, čím by zanikol priestor na špekulácie s ich prihlasovaním.

10. Hodnota minimálnej výšky plnenia záväzkov zo strany dlžníka v procese oddlženia

Po preštudovaní právnych úprav oddlženia v jednotlivých svetových právnych poriadkoch vyznieva prekvapujúco, že slovenskí zákonodarcovia nestanovili v ZKR nijakú minimálnu mieru hodnoty plnenia záväzkov ako jednu z povinných náležitostí povolenia oddlženia. Z platnej normy sa totiž možno len okrajovo dovtípiť, že táto hodnota by mala byť aspoň vo výške výdavkov na odmenu správcu, čo predstavuje cca 322 EUR.
V procese oddlženia má však dôjsť v prvom rade k uspokojeniu veriteľov a nie ustanoveného správcu. Preto by bolo po vzore svetových legislatív vhodné ustanoviť aj v našom právnom poriadku minimálnu percentuálnu mieru uspokojenia pohľadávok, aby tak opäť nenastali situácie, ktoré v súčasnosti nie sú až tak raritné. Ide o povolenie oddlženia aj u takých úpadcov, ktorí počas povinnej trojročnej skúšobnej doby neuhradili ani len zlomok hodnoty, ktorá je viazaná v nimi neplnených záväzkoch.
K tejto problematike však treba pristupovať rovnako citlivo ako ku všetkým v tejto kapitole uvádzaným.

Nie je totiž prípustné, aby bol možný budúci legislatívny proces opäť len výsledkom nie práve najpremyslenejšieho kopírovania zahraničných právnych úprav bez hlbšieho pochopenia súvislostí medzi nimi.

Ak by totiž bola v súčasnosti platná právna úprava novelizovaná len v tom zmysle, že by sa percentuálne stanovená výška plnenia dotýkala iba výťažku uspokojujúceho nároky veriteľov v samotnom procese oddlženia a likvidačný konkurz by i naďalej zostal v pozícii obligatórneho predchodcu inštitútu oddlženia, bola by na slovenskom dlžníkovi páchaná ďalšia nespravodlivosť. Výťažok zo speňaženia majetku by sa v takomto prípade do hodnoty plnenia nezapočítaval a de facto by tak bol konkurz v celom procese smerujúcom k oddlženiu len zbytočne bolestivým zásahom do života úpadcu, ktorý by sa v konečnom dôsledku míňal akéhokoľvek účinku.
Na druhej strane však nemožno opomenúť skutočnosť, že minimálna výška hodnoty plnenia nemusela byť v slovenskej právnej úprave zakotvená zámerne, a to práve z dôvodu kompenzácie dôsledkov, ktoré symbióza konkurzu a oddlženia vyvoláva. Skutočnosť však poznajú len tvorcovia zákona, ktorým možno po praktických skúsenostiach s implementáciou takéhoto ustanovenia v znení zákona vytýkať, že je často právne vzdelanou verejnosťou tento inštitút zneužívaný na odpustenie úmyselne neuhrádzaných záväzkov, ktoré vznikli s vedomím, že na začatie nového života stačí len niekoľko rokov disciplinovane spolupracovať so správcom a ich dlhy budú odpustené po uhradení čiastky, ktorá vo väčšine prípadov nepredstavuje ani len zlomok zo skutočnej hodnoty existujúcich záväzkov.

11. Právomoci veriteľa v procese oddlženia

Právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje veriteľom nijakým spôsobom zasahovať do procesu oddlženia úpadcu, ktorý je ich dlžníkom. Ich jediné pozitívne právo sa tak prejavuje len v nároku na plnenie dlžnej čiastky prostredníctvom správcu. Znovu sa tak dostávame k polemike o charaktere predmetnej právnej úpravy. Oddlženie nemôže byť v tomto smere nijakým spôsobom pro-veriteľsky orientované. Akýkoľvek nádych tejto tendencie totiž skončil už v momente zrušenia konkurzu a to, čo sa deje ďalej je už len vecou dlžníka a štátu.

Vzhľadom na historický a právny vývoj na našom území však možno ospravedlniť charakter oddlženia ponímaného ako akt sociálnej milosti, pretože dravé princípy trhovej ekonomiky sú občanom SR v porovnaní so zotrvávajúcim sociálnym cítením omnoho vzdialenejšie.

Dlžník je v procese oddlženia na konci každého skúšobného roka povinný odovzdať správcovi na prerozdelenie medzi svojich veriteľov čiastku určenú súdom v uznesení o povolení oddlženia. Táto čiastka by mala byť najviac 70 % z príjmu dlžníka za uplynulý skúšobný rok a nie je prípustné, aby bola v procese oddlženia modifikovaná. Kurióznou sa tak stáva situácia, kedy úpadca dokladá súdu potrebné podklady týkajúce sa tehotenstva jeho manželky, nakoľko táto skutočnosť finálne stanovenú čiastku podstatne ovplyvňuje. Počas skúšobnej doby totiž vznikne dlžníkovi vyživovacia povinnosť, ktorá musí byť v jednorázovo vydanom a zároveň počas celého procesu nemennom uznesení zohľadnená.
Pre potreby plnenia splátkového kalendára a súčasného dokazovania čestného úmyslu uspokojiť veriteľov v čo najväčšej miere, je nutné, aby dlžník vynaložil primerané úsilie v snahe o nájdenie prípadne udržanie zamestnania ako zdroja príjmu. Nikde v zákone však nie je stanovené, o aký druh zamestnania by sa malo jednať, čo vynaliezavým dlžníkom poskytuje možnosť úskokov a keďže sa so slovným spojením objektívne dosiahnuteľné prímy stretávame najbližšie až v nemeckej právnej úprave, nie je na Slovensku vzhľadom na dikciu zákona považované za nečestné konanie, kedy si dlžník nájde zamestnanie nezodpovedajúce jeho vzdelaniu, veku, či zdravotnému stavu a vedome tým ukráti svojho veriteľa.
Táto časť právnej úpravy tak opätovne svedčí skôr v prospech pro-sociálnej ako pro-veriteľskej klasifikácii zákona. Dlžník by totiž mal v procese oddlženia poskytovať na uspokojenie svojich veriteľov najmä také príjmy, ktoré plynú z pracovného pomeru zodpovedajúceho jeho kvalifikácii a skúsenostiam, pričom o situáciách, kedy dlžník skutočne prejavuje záujem o získanie adekvátneho pracovného miesta, avšak jeho snahy sú dlhodobo neúspešné, by mal rozhodnúť na návrh správcu súd.
Vzhľadom na početnosť nedostatkov predmetného zákona, ktoré vykryštalizovala súdna prax by nebolo pri zvažovanej novelizácii vhodné opäť bez predošlého hlbšieho uváženia len prebrať na prvý pohľad vyhovujúce ustanovenia okolitých právnych noriem konkurzného práva. K celej problematike treba zvoliť mimoriadne citlivý prístup odôvodnený jednak počiatočnou nedôverou v inštitút oddlženia a jednak prebiehajúcim posunom spoločnosti od striktne sociálneho k trhovo orientovanému zmýšľaniu. V niektorých otázkach by však aj navzdory uvedenému bolo vhodné zvážiť prebratie osvedčených ustanovení iných právnych poriadkov.

Záver

Legislatíva Českej republiky napríklad neupravuje inštitút oddlženia ako viackrát využiteľný spôsob riešenia nepriaznivej ekonomickej situácie dlžníka tak, ako je tomu v prípade slovenského ZKR. Vyvstáva teda priestor na diskusiu týkajúcu sa vhodnosti zakotvenia takejto úpravy v novele zákona. Na jednej strane totiž jednorazový charakter využitia oddlženia pridáva tomuto inštitútu váhu, avšak na strane druhej nestimuluje trhový mechanizmus tak, ako by bolo žiadané. Do úvahy by teda mohla pripadať aplikácia známeho „trikrát a dosť“ aj na slovenskú právnu úpravu tohto inštitútu konkurzného práva.

JUDr. Eva Kováčiková, Ing. Zuzana Majerová