2.    Občiansky zákonník
Komentár k ustanoveniam týkajúcich
sa dedičského práva – výňatok

Občiansky zákonník upravuje občianskoprávne vzťahy a prispieva k napĺňaniu občianskych práv a slobôd, najmä ochrany osobnosti a nedotknuteľnosti vlastníctva.

Ide o zákon prijatý Národným zhromaždením Československej socialistickej republiky 26. februára 1964 a účinný od 1. apríla 1964 (s viacerými neskoršími novelizáciami) v bývalom Česko-Slovensku a v jeho nástupníckych štátoch – na Slovensku a do 1. januára 2014 i v Česku. Jedna z najvýznamnejších novelizácií prebehla po Nežnej revolúcii a následnom páde komunistického režimu a nastolení režimu demokratického s trhovou ekonomikou na základe zákona Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej republiky č. 87/1990 Zb. z 28. marca 1990, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník.

Občiansky zákonník upravuje oblasť občianskeho práva hmotného – majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. Právne vzťahy vznikajúce z výsledkov duševnej tvorivej činnosti upravujú osobitné zákony. Občiansky zákonník opisuje, kto je účastníkom občianskoprávnych vzťahov, splnomocnenie, zákonné zastúpenie, spotrebiteľské a iné občianske zmluvy.

V právnom poriadku Slovenskej republiky sa už pomerne dlhé obdobie uplatňuje ovplyvnenie občianskeho práva obchodným právom a naopak, prípadne neistota, ktorý právny predpis je správne použiť či určiť. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v oblasti záväzkových vzťahov, čiže zmlúv. Je pomerne zložité určiť ten správny režim určitej zmluvy. Pri stanovení správneho právneho predpisu sa uplatňujú základné princípy, na základe ktorých dochádza k vymedzeniu toho právneho predpisu, ktorým sa riadi konkrétny záväzkový vzťah s osobitným zreteľom na oblasť tzv. relatívnych obchodov.

Vzťah obchodného a občianskeho zákona sa môže javiť ako pomerne komplikovaným, a to najmä v rámci stále pretrvávajúcej duplicity v oblasti právnej úpravy niektorých inštitútov a osobitne v oblasti právnej úpravy záväzkových vzťahov.

Základný dôvod, kedy sa zmluva spravuje Občianskym zákonníkom a kedy Obchodným zákonníkom, spočíva v odlišnosti právnej úpravy záväzkových vzťahov po obsahovej stránke ako aj z hľadiska jej systematiky na jednej strane a na druhej aj rozdiely v základných princípov, ktoré sa aplikujú v záväzkových vzťahoch riadiacich sa Občianskym zákonníkom a tých, ktoré sa spravujú režimom Obchodného zákonníka. V tomto zmysle môžeme medzi základné rozdiely nepochybne zaradiť koncepcie právnej úpravy zodpovednosti v záväzkových vzťahoch. V rámci obchodných záväzkových vzťahov platí princíp tzv. objektívnej zodpovednosti, a aj v oblasti právnej úpravy Občianskeho zákonníka prevláda princíp subjektívny, v rámci ktorého sa posudzuje okrem iného aj zavinenie ako jedna zo základných podmienok pre úspešné uplatnenie zodpovednostných nárokov. Ako príklad uvádzame napríklad náhradu škody a pod. Druhým zásadným rozdielom v tejto oblasti je dominancia dispozitívnych ustanovení, to znamená takých, od ktorých sa zmluvné strany môžu odchýliť, resp. ich modifikovať v Obchodnom zákonníku, ktoré sa týkajú úpravy jednotlivých zmluvných typov. Obchodný zákonník pre obchodné záväzkové vzťahy vyjadruje zásadu dispozitívnosti celkom jednoznačne tak, že všetky ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka (Obchodné záväzkové vzťahy) majú dispozitívnu povahu s výnimkou tých, ktoré sú taxatívne vymenované v § 263. Zákon tak v záujme právnej istoty výslovne vylúčil možnosť v týchto prípadoch odchýliť sa od ich aplikácie alebo vylúčiť ich uplatnenie dohodou strán.

Zdroj: (www.flaw.uniba.sk)

Na úvod však môžeme charakterizovať vzťah Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka ako vzťah osobitného zákona a všeobecného zákona.

Občiansky zákonník obsahuje základnú právnu úpravu, ktorá sa týka všetkých účastníkov súkromných právnych vzťahov, a to bez ohľadu na to, či sú podnikateľmi alebo nie.

Obchodný zákonník v porovnaní s Občianskym zákonníkom neobsahuje úpravu všetkých právnych inštitútov, ktoré sú dôležité pre podnikanie. Preto sa podnikateľ v plnom rozsahu riadi úpravou vykonanou Občianskym zákonníkom, ktoré je dôležité pre oblasť podnikania čo najlepšie poznať.

Občiansky zákonník v Prvej časti upravuje všeobecné ustanovenia v znení § 1 až § 122, v Druhej časti upravuje vecné práva v znení § 123 až § 151v, v Šiestej časti upravuje zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie v znení § 415 až § 459, v Siedmej časti upravuje dedenie v znení § 460 až § 487, v Ôsmej časti upravuje záväzkové právo v znení § 488 až § 852 a v Deviatej časti upravuje záverečné, prechodné a zrušovacie ustanovenia v znení § 853 až § 880. Tretia časť až Piata časť zákona je zrušená.

Občianske právo všeobecne

Objektívne a subjektívne právo

Právo ako pojem môže mať rôzne významy. Právo môžeme chápať ako určité pravidlá uplatňované v spoločnosti (zákony a iné právne predpisy), kedy hovoríme o práve ako o práve objektívnom. Alebo právo chápeme ako určité oprávnenie, ktoré patrí konkrétnej osobe resp. osobám. V takom prípade právo niekomu patrí je tzv. nositeľom práva (napr. vlastník veci je nositeľom vlastníckeho práva k tejto veci), alebo si niekto svoje právo uplatňuje voči niekomu inému (napr. veriteľ si môže uplatňovať svoju pohľadávku /právo/ voči dlžníkovi). Takéto právo označujeme ako právo subjektívne. Môžeme teda konštatovať, že objektívne právo predstavuje určité pravidlá (upravené v zákonoch a predpisoch) a subjektívne právo predstavuje určité oprávnenia osôb, pričom subjektívne právo vyplýva z objektívneho práva, a teda subjektívne právo nemôže existovať bez objektívneho práva.

Právo verejné a právo súkromné

Právo (objektívne) si môžeme predstavovať ako určitý systém, ktorý sa delí na dva subsystémy, a to na verejné právo a súkromné právo. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že verejné právo sa skladá z právnych odvetví, ktoré pri upravovaní právnych vzťahov medzi subjektmi uplatňujú princíp nadriadenosti a podriadenosti. Znamená to, že jeden subjekt (zväčša orgán verejnej moci, resp. štátny orgán) ako nadriadený subjekt je oprávnený zákonom ustanoveným spôsobom jednostranne ukladať povinnosti, resp. práva druhému (podriadenému) subjektu, ktorým zväčša býva občan, resp. iná osoba pôsobiaca na území Slovenskej republiky. K právnym odvetviam spadajúcich do subsystému verejného práva patrí napr. ústavné právo, finančné právo, správne právo atď.

Súkromné právo na druhej strane sa zakladá na princípe rovnosti a súkromnej autonómii účastníkov právnych vzťahov. Z toho vyplýva, že jeden účastník nemôže druhému účastníkovi právneho vzťahu vnútiť určitú povinnosť alebo právo. Nemôže na druhého účastníka previesť právo proti jeho vôli a zároveň si nemôže od druhého účastník svojvoľným spôsobom vynucovať plnenie jeho povinnosti. Vynútenie plnenia povinnosti musí vždy riešiť prostredníctvom príslušného štátneho orgánu (zväčša súdu), pred ktorým majú účastníci rovnoprávne postavenie. Princíp súkromného práva spočíva aj v tom, že účastník sa môže na základe svojej slobodnej vôle rozhodnúť, či do určitého právneho vzťahu vstúpi alebo nevstúpi (súkromná autonómia). Do skupiny odvetví, ktoré tvoria subsystém súkromného práva, spadá najme občianske právo, obchodné právo, rodinné právo, právo cenných papierov, právo duševného vlastníctva atď.

Právo hmotné a právo procesné

Občianske právo tvorí jedno zo základných odvetví súkromného práva, pričom všeobecne sa delí na právo hmotné a právo procesné. Občianske právo hmotné ustanovuje, aké práva a povinnosti majú subjekty tohto práva. Stanovuje akým spôsobom sa osoby majú správať, aby sa pritom nevyžadovalo spolupôsobenie štátnych orgánov. Občianske právo hmotné je upravené zákonom č. 40/1964 Zb. – Občiansky zákonník.

Občianske právo procesné ustanovuje, akým spôsobom (procesom) si môžu osoby uplatňovať svoje práva a vynucovať plnenie povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov.

Spôsobom, akým môžu osoby v takýchto prípadoch postupovať a ako má konať štátny orgán (zväčša súd), sa nazýva proces resp. konanie.

Občianske právo hmotné

Občianske právo hmotné predstavuje súbor právnych noriem upravujúcich určitý okruh spoločenských vzťahov, ktoré sú prevažne definované v Občianskom zákonníku.

Občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto neupravujú iné zákony. Ak to neupravujú iné zákony, občiansky zákonník upravuje aj právne vzťahy z duševného vlastníctva.

Vzťah občianskeho práva k niektorým disciplínam súkromného práva

Z vyššie uvedeného paragrafového znenia vyplýva, že Občiansky zákonník upravuje určitú skupinu vzťahov, ak tieto neupravujú iné zákony. Občiansky zákonník v rámci súkromného práva predstavuje tzv. všeobecný zákon, ktorý stanovuje základné pravidlá v rámci súkromnoprávnych vzťahov. Popri Občianskom zákonníku ako všeobecnom zákone súkromného práva existujú aj iné, tzv. špeciálne zákony, ktoré upravujú špecifické právne oblasti. Tieto špeciálne zákony majú prednosť pred všeobecným zákonom (z tohto dôvodu Občiansky zákonník obsahuje klauzulu „ak tieto neupravujú iné zákony“). Pri úprave právnych vzťahoch v rámci súkromného práva sa v prvom rade postupuje podľa špeciálnych zákonov, ktoré podrobne upravujú konkrétnu problematiku. V prípade, ak špeciálny zákon určitú právnu otázku nerieši alebo ak odkazuje na všeobecný zákon, použije sa Občiansky zákonník - hovoríme o tzv. zásade subsidiarity (napr. ak zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník neupravuje určitú právnu otázku, tá sa bude upravovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka). Takýto subsidiárny vzťah má občianske právo najmä k rodinnému právu, obchodnému právu alebo pracovnému právu.

Základné zásady občianskeho práva

Občianske právo je postavené na určitých základných zásadách, ktoré by mali odvetvia súkromného práva spĺňať a tým sa odlišovať od verejného práva. Ako sme už vyššie uviedli, jedna zo základných zásad súkromného práva a teda aj občianskeho práva je zásada rovnosti účastníkov v občianskoprávnych vzťahoch. Znamená to, že žiaden z účastníkov občianskoprávneho vzťahu nemá výhodnejšie postavenie od iného účastníka tohto vzťahu, nemôže druhému účastníkovi jednostranne vnútiť určitú povinnosť alebo právo, ako ani previesť právo na druhého účastníka, bez jeho vôle. Nemôže si autoritatívne, svojvoľným spôsobom vynútiť od druhého účastníka plnenie jeho povinnosti vyplývajúcej z ich vzťahu, ale vždy musí takéto vynútenie riešiť prostredníctvom príslušného štátneho orgánu (zväčša súdu), pred ktorým majú účastníci rovnoprávne postavenie.

Ďalšia zásada je zásada individuálnej autonómie (sloboda vôle). Znamená to, že účastník sa môže na základe svojej slobodnej vôle rozhodnúť, či do určitého právneho vzťahu vstúpi alebo nevstúpi. Môže sa slobodne rozhodnúť, či nadobudne a bude užívať majetok (vlastnícka sloboda), či bude nakladať s majetkom, majetkovými hodnotami a právami (zmluvná sloboda) a taktiež má slobodu v rozvoji svojej osobnosti a svojej tvorivej duševnej činnosti (sloboda tvorby).

Ďalšou zásadou je zásada „všetko je dovolené čo nie je zakázané“. Cieľom predmetnej zásady je minimalizovanie zásahov štátu do súkromnej sféry. Túto zásadu priamo upravuje Ústava SR, kde sa uvádza, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Zásada ekvity stanovuje, že ustanovenia zákona (teda zákonom stanovených pravidiel) musíme uplatňovať v súlade s mimoprávnym systémom pravidiel ako sú dobré mravy, prípadne spoločensky zaužívané obyčaje. To napríklad znamená, že ak zákon umožňuje, aby si zmluvné strany dohodli úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, nemôže mať takýto úrok neadekvátnu výšku, pretože by sa jednalo o rozpor s dobrými mravmi [napr. ak niekomu požičiame 100 € a dohodneme sa na 100 % úroku (v spoločnosti známa úžera), takáto dohoda je neplatná, pretože je v rozpore s dobrými mravmi].

V občianskom práve sa aplikuje aj zásada zákazu zneužitia subjektívneho práva, čo v podstate znamená, že nikto nemôže bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov inej osoby. Bežne sa s touto zásadou stretávame pri vlastníckom práve. Ak sme vlastníkom pozemku, môžeme ho užívať podľa svojej vôle (napr. mať na ňom záhradku a pestovať plodiny). Nemôžeme však na ňom vykonávať úkony, ktoré by svojou povahou zasahovali do práv vlastníkov susedných pozemkov či už zápachom, dymom, znečistením atď. (napr. nemôžeme si zriadiť na svojom pozemku skládku toxického odpadu).

Zásada istoty a stability v súkromnoprávnych vzťahoch predstavuje zásadu, podľa ktorej sú určité pravidlá stanovené zákonom nemenné a majú za úlohu zaistenie istoty medzi účastníkmi súkromnoprávneho vzťahu. Patrí sem napríklad pravidlo nedotknuteľnosti vlastníckeho práva, pravidlo dodržiavania uzavretých zmlúv, ochrana dobromyseľnosti, zákaz retroaktivity atď.

Nakoniec máme tzv. zásadu prevencie, ktorej podstatou je, aby účastníci súkromnoprávnych vzťahov dbali na to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv a aby svoje vzťahy upravovali tak, aby sa predchádzalo vzniku možných rozporov.

Normy občianskeho práva

Norma občianskeho práva predstavuje určitý model pravidiel správania, ktorý je vyjadrený v podobe príkazov, zákazov a dovolení a ktorý tvorí najmenšiu časticu právneho poriadku. V teórii práva sa rozlišujú tri prvky právnej normy, a to hypotéza, dispozícia a sankcia. Hypotéza zjednodušene predstavuje určité právne skutočnosti spôsobujúce vznik zmenu alebo zánik práv a povinností uvedených v dispozícii. Dispozícia predstavuje práva a povinnosti, ktoré vznikli ako právne následky splnenej hypotézy. Sankcia predstavuje právne následky porušenia povinnosti obsiahnutej v dispozícii normy. Právne normy sú obsiahnuté v právnych predpisoch, pričom jeden právny predpis spravidla obsahuje viacero právnych noriem, ale stáva sa aj situácia, že jedna právna norma je vyjadrená vo viacerých právnych predpisoch. Právne normy sa rozdeľujú na viacero druhov.

V rámci občianskeho práva môžeme povedať, že najvýznamnejšie je rozdeľovanie právnych noriem na normy kogentné a dispozitívne.

Kogentné právne normy (ustanovenia) stanovujú určité pravidlá (napr. stanovujú určitý zákaz alebo príkaz), ktorý si účastníci vzťahu nemôžu na základe svojej vôle obmedziť alebo vylúčiť. (Napríklad kogentné ustanovenie je, že zmluva o prevode nehnuteľnosti musí mať písomnú formu a ak ju nemá, tak takáto zmluva je absolútne neplatná, a to aj v prípade, ak by sa zmluvné strany dohodli na nepísanej zmluve).

Dispozitívna právna norma (ustanovenie) naopak predstavuje určité pravidlá, od ktorých sa účastníci občianskoprávnych vzťahov súhlasným prejavom vôle môžu odchýliť.

V praxi dispozitívnu normu rozoznávame podľa toho, že z nej vyplýva možnosť odchýlenia, a to pokiaľ sa účastníci nedohodli inak, je ten, kto je na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu oprávnený užívať cudziu vec, povinný znášať primerane náklady na jej zachovanie a opravy.

Osoby ako právne subjekty

Právne subjekty, ktoré sú nositeľmi subjektívnych práv a povinností, označuje Občiansky zákonníka ako osoby. Osoby sa rozdeľujú na fyzické osoby a právnické osoby vrátane štátu.

-  Fyzické osoby

Do skupiny fyzických osôb zaraďujeme výlučne ľudské bytosti bez ohľadu na to, ako sú označené (osoba, človek, matka, dieťa, maloletý, poručiteľ). Na to, aby fyzická osoba mohla byť účastníkom občianskoprávnych vzťahov, musí mať právnu spôsobilosť.

U fyzických osôb rozdeľujeme právnu spôsobilosť

-   na spôsobilosť na práva a povinnosti (právna subjektivita)

-   a na spôsobilosť na právne úkony (spôsobilosť právne konať).

Spôsobilosť na práva a povinnosti je spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti (teda stať sa subjektom práva). Táto spôsobilosť vzniká okamihom narodenia fyzickej osoby, trvá celý jej život a zaniká jej smrťou. Zákon priznáva právnu subjektivitu ešte nenarodenému ale počatému dieťaťu, pokiaľ sa narodí živé. Spôsobilosť na právne úkony je schopnosť fyzickej osoby vlastným konaním a vo vlastnom mene nadobúdať subjektívne práva a povinnosti (vlastnými úkonmi spôsobovať právne následky). Na rozdiel od spôsobilosti na práva a povinnosti, ktorá je nemenná a trvá po celý život fyzickej osoby, spôsobilosť na právne úkony vzniká postupne a môže byť podľa zákona rozhodnutím súdu obmedzená, prípadne úplne vylúčená.

Spôsobilosť na právne úkony vzniká v plnom rozsahu dosiahnutím plnoletosti (18 rok života). Pred dosiahnutím tohto veku sa plnoletosť môže dosiahnuť uzavretím manželstva maloletého, ktorý je starší ako 16 rokov a ktorý k uzavretiu manželstva dostal povolenie od súdu. Do dosiahnutia plnoletosti majú fyzické osoby obmedzenú spôsobilosť na právne úkony, a to v rozsahu primeranom k ich rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku (napr. maloletí si môže ísť sám kúpiť do obchodu cukríky, ale nemôže si sám kúpiť rodinný dom). Obmedzenú spôsobilosť na právne úkony môže mať aj plnoletá osoba, a to na základe rozhodnutia súdu. Jedná sa o prípady, kedy fyzická osoba v dôsledku jej duševnej poruchy, ktorá nemá prechodný charakter, resp. v prípade nadmernej konzumácie alkoholických nápojov a omamných látok nie je schopná robiť určité úkony. V prípade, ak fyzická osoba nie je schopná z vyššie uvedených príčin robiť žiaden právny úkon, súd ju môže pozbaviť spôsobilosti na právne úkony. Zároveň poznáme aj spôsobilosť na protiprávne úkony (tzv. deliktuálna spôsobilosť), čo je schopnosť vlastným konaním stať sa zodpovedný za protiprávny čin.

-  Právnické osoby

Právnická osoba predstavuje subjekt práva, ktorý nie je ľudskou bytosťou, ale je viac menej umelým výtvorom resp. útvarom vytvoreným fyzickými osobami za určitým účelom.

Právnická osoba obsahuje určité pojmové znaky, ktorými sú: vlastná právna subjektivita, čo znamená, že právnická osoba nadobúda vlastné práva a berie na seba povinnosti, ktoré nie sú totožné s právami a povinnosťami jej členov resp. spoločníkov. Má vlastnú majetkovú samostatnosť a zodpovednosť. Právnická osoba napríklad uzatvára zmluvy vo svojom vlastnom mene, na svoj vlastný účet a na svoju vlastnú zodpovednosť. Právnická osoba musí mať určitú vnútornú organizačnú štruktúru (organizáciu), t. j. že každá právnická osoba musí mať určitú právnu formu vyplývajúcu zo zákona. Právnickú osobu možno založiť na akýkoľvek zákonom dovolený (aprobovaný) účel. Občiansky zákonník druhovo delí právnické osoby na združenia fyzických alebo právnických osôb, účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon.

Tak, ako sa fyzické osoby od seba odlišujú menom, priezviskom, dátumom narodenia, bydliskom atď., tak sa aj právnické osoby odlišujú na základe zákonom stanovených identifikačných znakov. Základnými identifikačnými znakmi sú názov právnickej osoby (pri osobách zapisujúcich sa do obchodného registra sa ich názov označuje ako obchodné meno), sídlo (adresa, ktorá je ako sídlo právnickej osoby zapísaná v obchodnom registri resp. v inej evidencii ustanovenej osobitným zákonom), predmet činnosti (činnosť, ktorá smeruje k dosiahnutiu stanoveného účelu). Pri právnickej osobe sa taktiež prihliada na to, kto je oprávnený konať v jej mene. Väčšinou je to štatutárny orgán, ktorý je oprávnený konať za právnickú osobu vo všetkých veciach. Stáva sa však, že na určité úkony môže byť oprávnený aj pracovník alebo člen právnickej osoby.

Tak ako je existencia fyzickej osoby ohraničená narodením a smrťou, je existencia právnickej osoby ohraničená jej vznikom a zánikom. Vznik právnickej osoby sa člení na dve fázy. Prvou je založenie resp. zriadenie právnickej osoby na základe písomnej zmluvy alebo zakladacej listiny. To však k jej vzniku nepostačuje. Na to, aby sa právnická osoba stala subjektom práva s vlastnou právnou subjektivitou, musí dôjsť k jej zápisu do obchodného registra alebo do iného zákonom určeného registra. Zánik právnickej osoby podobne ako jej vznik je viazaný na dve právne skutočnosti a to zrušenie a výmaz. Všeobecnými dôvodmi zrušenia právnickej osoby sú podľa Občianskeho zákonníka dohoda členov právnickej osoby, uplynutie doby, na ktorú bola právnická osoba zriadená, splnenie účelu, na ktorý bola právnická osoba zriadená. K úplnému zániku právnickej osoby však dochádza až jej výmazom z obchodného registra.

Štát, blízke osoby a domácnosť

V občianskoprávnych vzťahoch môže ako účastník vystupovať aj štát, a to napr. ako právnická osoba. Samozrejme aj v tomto prípade je zachovaná zásada rovnosti, a teda ostatní účastníci vzťahu (fyzické a právnické osoby) majú rovnaké postavenie ako štát.

Občiansky zákonník vymedzuje pojem blízka osoba a domácnosť. Za blízku osobu sa považuje blízka osoba z titulu príbuzenského (príbuzný v priamom rade: dieťa, rodič, starý rodič) alebo titulu manželského. Za blízku osobu sa zároveň považuje aj osoba, u ktorej je dôvod sa domnievať, že by ujmu druhej osoby pociťovala ako svoju vlastnú. Domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby.

Subjektívne právo

-  Delenie subjektívnych práv

Ako sme vyššie uviedli, najzákladnejšie delenie práva je na právo objektívne a subjektívne. Subjektívne právo teda môžeme definovať ako určité oprávnenie ale aj povinnosť, ktoré je zaistené objektívnym právom (zákonom). Subjektívne práva delíme nasledovne podľa povahy povinností na práva absolútne, ktoré pôsobia voči všetkým, znamená to, že takéto práva určitého subjektu musia rešpektovať všetky ostatné subjekty (napr. vlastnícke právo) a na práva relatívne, ktoré pôsobia len na subjekty, ktorých sa právny vzťah týka. Ide napríklad o záväzkové práva, ktoré sa vzťahujú len na účastníkov konkrétneho záväzku. Subjektívne práva sa ďalej delia podľa svojho predmetu (objektu) na vecné práva, záväzkové práva a práva k nehmotným statkom. Subjektívne práva ďalej rozdeľujeme podľa toho, či sú vykonateľné jednorázovo, opakujúco alebo trvalo, či sú prevoditeľné na iný subjekt alebo sú neprevoditeľné, či sú samostatné alebo nesamostatné, deliteľné resp. nedeliteľné a nakoniec, či sú všeobecné alebo osobitné.

-  Nadobúdanie a zánik subjektívnych práv

Subjektívne práva vznikajú, teda sa nadobúdajú, buď zo zákona alebo na základe určitej právnej skutočnosti (napr. právne úkony, rozhodnutia súdov, právne udalosti - narodenie atď.). Nadobudnutie môže byť originálne (pôvodné), ktoré nie je závislé od vôle iného subjektu alebo derivatívne (odvodené), kde subjektívne práva nadobúdateľa sa odvíjajú od subjektívnych práv jeho predchodcu. Derivatívne nadobudnutie nazývame aj ako nadobudnutie právnym nástupníctvom, ktoré môže byť všeobecné (univerzálna sukcesia), kedy nástupca vstupuje do všetkých práv a povinností predchodcu, alebo jednotlivé, kedy nástupca nadobúda len určité práva a povinnosti svojho predchodcu. Subjektívne práva môžu zaniknúť úplne alebo čiastočne. Úplný zánik môže byť absolútny alebo relatívny. Pri absolútnom úplnom zániku môžeme povedať, že subjektívne právo nadobro zaniká (smrťou fyzickej osoby zanikajú jej osobnostné práva), pri relatívnom úplnom zániku síce subjektívne práva stráca jeden subjekt, ale zároveň toto právo nadobúda iný subjekt (právne nástupníctvo). Čiastočný zánik práva spočíva v tom, že subjektívne právo subjektu zanikne iba čiastočne, napríklad keď veriteľ odpustí dlžníkovi časť jeho dlhu.

-  Predmety práva

Predmet subjektívnych práv a povinností právna teória rozlišuje na tzv. priamy predmet (primárny) a nepriamy predmet (sekundárny). Primárny predmet predstavuje ľudské správanie, ktoré je uskutočňované činnosťou (osoba niečo dá, niečo koná) alebo nečinnosťou (osoba niečo strpí, resp. zdrží sa niečoho). Sekundárny predmet je to, čoho sa primárny predmet týka. Sekundárnym predmetom sú najmä veci, práva a iné majetkové hodnoty, pokiaľ to ich povaha pripúšťa.

-  Definícia veci

Občiansky zákonník priamo nedefinuje čo je to vec. Vecami sa všeobecne považujú hmotné veci, prípadne prírodné sily, ak sú ovládateľné a slúžia ľudskej potrebe. Veci Občiansky zákonník rozdeľuje na hnuteľné a nehnuteľné. Nehnuteľné veci sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom. Hnuteľné veci sú definované negatívne ako všetky veci, ktoré sa nepovažujú za nehnuteľné. Veci sa ďalej delia na veci určené jednotlivo (individuálne), napr. ak niekomu vypožičiame auto, budeme žiadať vrátenie toho istého auta, alebo druhovo (genericky), napr. ak niekomu požičiame kilo zemiakov nebudeme žiadať, aby nám boli vrátené presne tie isté zemiaky (lebo už sú skonzumované), ale aby nám boli vrátené druhovo totožné veci, teda iné zemiaky.

Veci ďalej delíme na spotrebiteľné (napr. potraviny) a nespotrebiteľné (napr. nábytok).

Na deliteľné, kedy sa vec rozdelením neznehodnotí, teda rozdelenie sa nedotkne jeho hospodárskeho určenia (chlieb, tekutiny) a na nedeliteľné veci, ktoré sa rozdelením znehodnotí (napr. tanier, pohár nemôžeme prelomiť a tým rozdeliť bez toho, aby sa nepoškodil).

Veci môžu mať svoje súčasti ako aj príslušenstvo. Súčasťou veci je všetko čo k veci podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila (napríklad pri motorovom vozidle sa súčasťou považuje jeho motor. Ak motor od vozidla oddelíme, stane sa nefunkčným). Na druhej strane príslušenstvom veci sú veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvale užívali. Ich oddelenie od hlavnej veci však nespôsobuje jej znehodnotenie (napr. motorové vozilo je hlavná vec, kde rezerva je jeho príslušenstvo, ak rezervu od vozidla oddelíme, vozidlo aj naďalej ostáva pojazdné).

-  Majetkové hodnoty

Občiansky zákonník ustanovuje, že predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť aj byty a nebytové priestory. V určitých prípadoch sa môže za predmet považovať aj právo resp. povinnosť. Napríklad predmetom práva môže byť povinnosť (konkrétne dlh), ktorá sa dá, podobne ako vec, preniesť z jednej osoby (dlžníka) na tretiu osobu. Iné majetkové hodnoty sú predmety práva, ktoré sa vo vyššie uvedenom zmysle, nedajú zaradiť medzi veci a ani medzi práva.

Najčastejšie sa za iné majetkové hodnoty považujú napríklad nehmotné statky, know how, cenné papiere, prírodné sily a energie.

Právne skutočnosti

Právnu skutočnosť môžeme definovať ako každú skutočnosť, s ktorou objektívne právo viaže právne následky, ktorými sú vznik, zmena alebo zánik subjektívneho práva.

Súhrn jednotlivých právnych skutočností, ktoré vo svojej kombinácii vyvolávajú právne následky, nazývame skutkovou podstatou. Právne skutočnosti rozdeľujeme na viaceré druhy, a to na základe viacerých kritérií. Podľa prameňa, z ktorého pochádzajú, delíme právne skutočnosti na subjektívne, ktoré sú výsledkom konania osôb (vznikajú na základe právnych resp. protiprávnych úkonov) a objektívne, ktoré vznikajú nezávisle od konania osôb - jedná sa o udalosti (napr. živelná pohroma, plynutie času, narodenie a smrť človeka). Podľa dĺžky časového pôsobenia rozlišujeme právne skutočnosti, ktoré vyvolávajú jednorazové právne následky a právne skutočnosti, ktoré vyvolávajú právne a protiprávne stavy. Ak sa k určitému právnemu účinku viaže kombinácia viacerých právnych skutočností, rozoznávame simultánne právne skutočnosti (ktoré musia na vyvolanie právnych následkov pôsobiť súčasne) a sukcesívne právne skutočnosti, ktoré vyvolajú právne následky, ak k ich plneniu dochádza postupne. Napokon právne skutočnosti delíme aj z hľadiska preukázateľnosti ich dokazovania na právne skutočnosti dokázané (ktoré možno preukázať zákonom ustanoveným spôsobom), notoricky a úradne známe právne skutočnosti (ktoré sú všeobecne známe z bežného života resp. z úradnej činnosti) a predpokladané, kde zaraďujeme vyvrátiteľné a nevyvrátiteľné domnienky a fikcie. Vyvrátiteľné domnienky sa pokladajú za dané, pokiaľ sa nepreukáže opak. Nevyvrátiteľné domnienky sa a priori považujú za dané a existujúce a nemôžu sa vyvrátiť. Fikcia predstavuje fingovanú (neexistujúcu skutočnosť), na ktorú sa však z pohľadu objektívneho práva prihliada tak, ako keby v skutočnosti existovala.

-  Právne úkony, pojem a druhy

Právny úkon predstavuje prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, k zmene a zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Právne úkony sa rozdeľujú na viaceré druhy. Rozoznávame typické právne úkony (tzv. pomenované právne úkony), ktoré právny poriadok pre ich častý výskyt upravuje v ustálených formách a pomenúva ich (napr. kúpna zmluva, zmluva o dielo atď.). Atypické právne úkony (inominátne resp. nepomenované) sú tie, ktoré nie sú právnym poriadkom výslovne upravované a ani pomenované.

Právne úkony ďalej rozdeľujeme na jednostranné, ktoré vykoná iba jeden účastník občianskoprávneho vzťahu (napr. závet, výpoveď, odstúpenie od zmluvy), dvojstranné právne úkony, ktoré sa skladajú z dvoch zhodných jednostranných právnych úkonov (napr. zmluva, dohoda) a viacstranné právne úkony skladajúce sa zo zhodných jednostranných právnych úkonov viacerých ako dvoch strán.

Právne úkony ďalej delíme na adresované a neadresované. Adresované právne úkony sa stávajú účinnými okamihom, keď dôjde prejav vôle adresátovi. Neadresované nie sú urobené voči konkrétnemu subjektu, a preto spôsobujú právne následky už samotným prejavom vôle bez toho, aby niekomu došli (napr. verejná súťaž alebo verejný prísľub).

Právne úkony sú ďalej vôľové a reálne. Väčšina občianskoprávnych úkonov je vôľových, kedy na ich vznik stačí zhodný prejav vôle zmluvných strán. Právne úkony sa ďalej členia na úkony medzi živými a pre prípad smrti. Rozlišujú sa podľa toho, či ich účinky majú nastať za života konajúceho alebo pre prípad smrti. Väčšinou ide o úkony medzi živými. Príklad právneho úkonu pre prípad smrti je závet. Právne úkony ďalej delíme na odplatné, kedy má dôjsť k vzájomnému plneniu (napr. kúpna zmluva, kde predávajúci má povinnosť odovzdať tovar a kupujúci má povinnosť zaplatiť kúpnu cenu) a na bezodplatné - napríklad darovacia zmluva. Právne úkony môžu byť formálne alebo neformálne. Formálne právne úkony musia pre svoju platnosť mať povinnú písomnú formu (napr. zmluva o prevode nehnuteľnosti). Pri neformálnych úkonoch forma nie je predpísaná.

Právne úkony môžu byť kauzálne alebo abstraktné. Kauzálnosť a abstraktnosť právneho úkonu sa posudzuje z hľadiska existencie kauzy (ekonomický dôvod vzniku právneho vzťahu), z hľadiska vyjadrenia kauzy v právnom úkone a z hľadiska dokazovania kauzy. Právne úkony môžu ešte byť synalagmatické, čo znamená, že sa jedná o také právne úkony, pri ktorých sa plnenia môže domáhať len ten, kto už sám svoj záväzok splnil alebo je pripravený ho plniť. Asynalagmatické právne úkony sú tie, ktoré nevyžadujú vzájomnú viazanosť plnenia. Nakoniec podľa vzniknutých právnych následkov rozdeľujeme právne úkony na také, ktoré zakladajú, menia alebo spôsobujú zánik subjektívnych práv.

-  Vznik právnch úkonov

Vznik právnych úkonov sa odlišuje podľa toho, či sa jedná o vznik jednostranných právnych úkonov, dvojstranných právnych úkonov, resp. viacstranných právnych úkonov. Jednostranné právne úkony z pohľadu vzniku delíme na adresované a neadresované právne úkony. Na vznik adresovaného právneho úkonu je potrebné, aby boli voči niekomu adresované (účinnosť takýchto úkonov nastane až dôjdením prejavu vôle adresátovi), na vznik neadresovaných právnych úkonov sa táto podmienka nevyžaduje. Väčšina jednostranných právnych úkonov je adresovaná (odstúpenie od zmluvy, výpoveď atď.). Dvojstranné právne úkony, ako sme už vyššie uviedli, sa označujú zvyčajne ako zmluvy resp. dohody. Na ich vznik je potrebné prijatie návrhu jednej zmluvnej strany druhou zmluvnou stranou (tzv. konsenzus).

-  Náležitosti právnych úkonov

Na to, aby sa právny úkon považoval za platný, je potrebné, aby spĺňal právnym poriadkom stanovené náležitosti, ktoré sú:

Náležitosť subjektu - čo znamená, že osoba, ktorá uskutočňuje právny úkon, musí byť naň spôsobilá (musí mať spôsobilosť na právne úkony).

Náležitosť vôle znamená, že vôľa musí byť skutočná, t. j. že musí existovať vôľa osoby na robenie právneho úkonu. Zároveň takáto vôľa musí byť slobodná (nesmie byť výsledkom fyzického alebo psychického nátlaku). Vôľa musí byť vážna ( nesmie byť zdanlivá resp. iná).

Vôľa taktiež musí byť bez omylu. Náležitosti prejavu sú zrozumiteľnosť a určitosť právneho úkonu. Zrozumiteľnosť sa týka výrazovej stránky právneho úkonu a určitosť sa zase týka jeho obsahovej stránky (musí byť zrejmé, čo je obsahom právneho úkonu). V prípadoch stanovených zákonom sa ešte vyžaduje aj forma právneho úkonu (napr. písomná forma zmluvy o prevode nehnuteľnosti).

Ďalšou náležitosťou je náležitosť pomeru vôle a prejavu, čo znamená, že vôľa aj prejav musia byť v náležitom vzájomnom pomere (v zhode).

Náležitosť predmetu právneho úkonu spočíva v tom, že predmet musí byť možné plniť, musí byť dovolený a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

V prípade, ak právnemu úkonu chýba určitá vyššie uvedená náležitosť, dôjde k vadnosti právnych úkonov. Vadnosť právneho úkonu môže mať za následok jeho neplatnosť, jeho odporovateľnosť alebo môže zakladať možnosť jednostranného odstúpenia od zmluvy.

Obsahom právneho úkonu je určenie práv a povinností, ktoré sa majú predmetným právnym úkonom založiť, zmeniť, zabezpečiť alebo zrušiť. Obsah právneho úkonu zisťujeme na základe jeho výkladu.

Premlčanie

Občiansky zákonník stanovuje lehotu, počas ktorej môže oprávnený subjekt právo vykonať alebo si môže svoje právo uplatniť na súde. Takáto lehota sa nazýva premlčacia doba. V prípade, ak oprávnený subjekt v stanovenej lehote právo nevykoná alebo si ho neuplatní na súde, tak sa mu toto právo premlčí. Premlčanie predstavuje určitý stav, kedy oprávnená osoba síce nestráca svoje právo, ale jeho nárok je značne oslabený, a to z dôvodu, že povinná osoba sa môže zbaviť svojej povinnosti voči oprávnenej osobe tým, že vznesie námietku premlčania. Premlčacia doba je stanovená Občianskym zákonníkom, pričom rozoznávame všeobecnú premlčaciu dobu, ktorá je trojročná a používa sa vždy, pokiaľ zákon neustanoví niečo iné. Osobitná premlčacia doba je buď kratšia ako všeobecná premlčacia dobe, teda jednoročná alebo dvojročná alebo môže byť aj dlhšia – desaťročná. Premlčacia doba zvyčajne začína plynúť odo dňa keď sa právo mohlo vykonať prvý raz.

Okrem inštitútu premlčania, Občiansky zákonník pozná aj inštitút preklúzie. Preklúziou rozumieme zánik práva jeho neuplatnením v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote. Pri preklúzii zaniká nielen nárok ale aj právo a v prípade, ak sa uplatní na súde, súd ho automaticky zamietne. Typickými prekluzívnymi dobami sú reklamačné (záručné) doby.

Zastúpenie

Zastúpenie vo všeobecnosti znamená, že konanie jednej osoby (zástupcu) má účinky (právne následky) pre inú osobu (zastúpeného). Zastúpenie, podľa jeho účinkov na zastúpeného, rozdeľujeme na priame zastúpenie a nepriame zastúpenie. Rozdiel spočíva v tom, že pri priamom zastúpení zástupca uskutočňuje vlastné vyhlásenie vôle v mene a na účet zastúpeného, kde pri nepriamom zastúpení zástupca uskutočňuje vlastné vyhlásenie vôle, vo svojom mene a na účet zastúpeného. Zastúpenie môže vzniknúť priamo zo zákona (tzv. zákonné zastúpenie) alebo na základe zmluvy – formou plnomocenstva.

Ochrana osobnosti

Občiansky zákonník upravuje ochranu osobnosti, pričom podstata ochrany osobnosti spočíva v tom, že fyzická osoba má právo na ochranu svojho života, zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, súkromia, svojho mena ako aj prejavov osobnej povahy.

V prípade, ak niekto neoprávnene zasahuje do osobnostných práv určitej fyzickej osoby, môže sa táto návrhom domáhať upustenia od takýchto zásahov (negatórna žaloba). Ak takýmito zásahmi už došlo k negatívnym následkom, môže sa dotknutá osoba návrhom domáhať ich odstránenia (reštitučná žaloba). V prípade ak fyzickej osobe takýmito zásahmi bola spôsobená ujma, môže požadovať primerané zadosťučinenie (satisfakčná žaloba). S prihliadnutím na konkrétny prípad môže mať fyzická osoba taktiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ten, kto neoprávnene zasiahne do práv na ochranu osobnosti, zodpovedá za škodu, ktorú ňou spôsobí.

Vecné práva

Vecné práva predstavujú významnú časť majetkových práv. Vecné práva sa profilujú ako práva absolútne, teda ako práva pôsobiace voči všetkým a zaväzujúce ostatné subjekty nerušiť výkon týchto práv osobe, ktorej predmetné vecné práva prináležia. Vecné práva možno všeobecne definovať ako vládu nad vecou, ktorá je predmetom vecných práv. Vláda nad vecou môže byť pojmovo neobmedzená a vzťahovať sa na vec ako celok, hovoríme vtedy o vecných právach k vlastnej veci, kde spadá vlastnícke právo a spoluvlastníctvo. Alebo sa jedná len o obmedzenú vládu nad vecou v určitých smeroch, ktoré zasahujú do vlastníckeho práva iného, vtedy sa jedná o vecné práva k cudzej veci, kde spadá záložné právo, zádržné právo a vecné bremená. Vecné práva ako celok sú upravené v druhej časti Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na absolútnu povahu vecných práv došlo k obmedzeniu, resp. uzavretiu ich počtu. Z tohto dôvodu Občiansky zákonník presne stanovuje, ktoré práva spadajú do skupiny vecných práv a vzhľadom na to, či sa jedná o práva tzv. neobmedzené alebo obmedzené, ich rozdeľuje do troch hláv.

V ustanoveniach prvých dvoch hláv Občiansky zákonník upravuje tzv. vecné práva k vlastnej veci. V prvej hlave sa konkrétne zaoberá vlastníckym právom ako takým, ale aj inštitútom držby, spôsobmi nadobúdania vlastníctva ako aj inštitútom vydržania. V druhej hlave je upravené spoluvlastníctvo, ktoré je rozdelené na dve skupiny, a to podielové spoluvlastníctvo a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. V tretej hlave Občiansky zákonník upravuje práva k cudzím veciam, a to konkrétne záložné právo, vecné bremená a zádržné právo.

-  Vlastnícke právo

Vlastnícke právo je upravené v prvej hlave druhej časti Občianskeho zákonníka. Má absolútnu povahu a pôsobí voči všetkým, pričom všetky ostatné subjekty sú povinné nerušiť vlastníka vo výkone jeho vlastníckeho práva k predmetu vlastníctva. Predmetom vlastníctva sa považuje akákoľvek vec v právnom zmysle slova. To znamená, že v prípade vlastníctva za vec nepovažujeme iba hmotné veci, ale vecou z pohľadu vlastníctva sa považujú aj nehmotné statky. Podstatou vlastníckeho práva je možnosť vlastníka predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s nimi.

Držba veci predstavuje jedno zo základných práv vlastníka, pričom obsahuje dve stránky, a to faktickú stránku držby a právnu stránku držby. Faktická stránka spočíva v tom, že vlastník má vec fakticky vo svojej moci. Právna stránka spočíva v tom, že vlastník si je vedomý toho, že sa jedná o jeho vlastnú vec a nakladá s ňou ako s vlastnou. Pri držbe platí zásada, že ak sa vlastník dočasne vzdá výkonu svojho práva vec držať neznamená, že toto právo mu zanikne. Ide napríklad o prípady, keď vlastník prenechá vec niekomu inému do užívania.

-  Užívanie veci a požívanie
jej plodov a úžitkov

Prostredníctvom tohto oprávnenia vlastník realizuje úžitkovú hodnotu veci, ktorá spočíva buď v užívaní veci, t. j. prisvojovaním si podstaty a úžitkových vlastností veci (väčšinou to predstavuje právo vec užívať na to, na čo bola určená), môže to však aj predstavovať menenie podstaty veci alebo aj spotrebovanie veci. Požívanie plodov a úžitkov záleží od toho, či predmetná vec je schopná vyprodukovať nejaký plod alebo úžitok. V prípade plodov sa väčšinou jedná o plodonosné veci napr. ovocné stromy – plod ovocie, zvieratá – mláďatá zvierat. Pri niektorých veciach môžu vznikať úžitky napríklad úroky z peňažných vkladov, kde peňažný vklad predstavuje predmet vlastníctva a úroky sú v podstate úžitky ktoré istina vyprodukovala. Plody a úžitky môže vlastník užívať spoločne s hlavnou vecou, ale môže ich aj od hlavnej veci oddeliť a tým vytvoriť z nich samostatnú vec, ku ktorej nadobudne vlastnícke právo.

Tretie oprávnenie vlastníka predstavuje nakladanie s predmetom vlastníctva. Právo vlastníka disponovať s predmetom vlastníctva znamená, jeho právo previesť vec na iného respektíve rozhodovať o jej existencii. K prevodu veci na iný subjekt dochádza zväčša na základe zmluvy (vlastník môže predmet vlastníctva predať, darovať, zameniť atď). Môže však dôjsť aj k dispozícii pre prípad smrti, keď vlastník odkáže v prípade svojej smrti vec inému subjektu. Vlastník môže vec aj opustiť. Je potrebné zdôrazniť, že aj keď Občiansky zákonník ustanovuje práva, ktoré vlastník veci vo vzťahu k predmetu vlastníckeho práva má a môže vykonávať, zároveň však výkon týchto práv obmedzuje, a to tým, že vlastník môže vo vzťahu k predmetu vlastníctva vykonávať svoje práva len v medziach zákona. Hlavným cieľom tohto ustanovenia je to, aby vlastník výkonom svojich vlastníckych práv neohrozoval, resp. nerušil práva tretích osôb, hovoríme o tzv. obmedzení vlastníckeho práva.

-  Subjekty a predmety vlastníckeho práva

Subjektami vlastníckeho práva môžu byť fyzické osoby, právnické osoby ako aj štát. Zákon stanovuje, ktoré veci môžu byť vo vlastníctve len určitého subjektu (napr. nerastné suroviny môžu byť len vo výlučnom vlastníctve štátu). Pri vlastníctve je subjektom vlastníckeho práva vždy iba jedna osoba (ak je ich viac, hovoríme o spoluvlastníctve).

Vlastnícke právo sa nadobúda viacerými spôsobmi. Vlastnícke právo sa môže nadobudnúť medzi živými (napr. kúpna zmluva), pre prípad smrti (napr. dedenie). Ďalej rozlišujeme originárny (pôvodný) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva (napr. vytvorením novej veci, spracovaním cudzej veci, vydržaním atď.) a derivatívny (odvodený) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, čo znamená, že vlastník svoje právo odvodzuje od svojho právneho predchodcu (napr. dedenie, nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zmluvy).

Nakoniec rozlišujeme prevod a prechod vlastníckeho práva. Rozdiel spočíva v tom, že pri prevode sa vlastnícke právo nadobudne na základe prejavu vôle nadobúdateľa, pričom pri prechode nadobudne vlastnícke právo bez prejavenia svojej vôle (na základe právnej skutočnosti ako je rozhodnutie súdu, zo zákona, dedením). Pri prevode vlastníckeho práva je potrebné prihliadať na zásadu, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám (napr. ak nie sme vlastníkom motorového vozidla, nemôžeme ho previesť na iného). Pri prevode vlastníckeho práva treba rozlišovať dva kroky nadobudnutia. V prvom kroku dochádza k uzavretiu zmluvy (je predpokladom k vzniku druhého kroku), v druhom kroku pri hnuteľných veciach zvyčajne dôjde k ich odovzdaniu nadobúdateľovi a pri nehnuteľných veciach k vkladu do katastra nehnuteľností. Prevod vlastníckeho práva sa zavŕši až zrealizovaním druhého kroku.

-  Ochrana a zánik vlastníckeho práva

Vlastnícke právo sa všeobecne môže nadobudnúť zmluvou (napr. kúpna zmluva), zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu (napr. zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) alebo na základe iných skutočností, ktoré stanovuje zákon (napr. vydržanie, vytvorenie novej veci, prírastok, spracovanie veci).

Ochrana vlastníckeho práva je upravená v rámci úpravy Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje, resp. domáhať sa upustenia od zásahov do jeho vlastníckeho práva (napr. niekto neoprávnene užíva časť vlastníkovho pozemku).

Vlastnícke právo zaniká buď na základe právneho úkonu (napr. keď vlastník prevedie svoje vlastnícke právo na inú osobu na základe zmluvy), alebo opustením veci na základe určitej udalosti (napr. zánikom veci, smrťou vlastníka, stratou veci, uplynutím vydržacej doby). Nakoniec k zániku vlastníckeho práva môže dôjsť aj na základe rozhodnutia súdu (napr. zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva).

-  Podielové spoluvlastníctvo

Pri vlastníctve je vlastníkom veci vždy jedna osoba. Často však existujú prípady, kedy k jednej veci majú vlastnícke právo viaceré osoby. V takom prípade hovoríme o spoluvlastníctve. Občiansky zákonník rozlišuje spoluvlastníctvo na podielové a bezpodielové. Podielové spoluvlastníctvo predstavuje určité vlastnícke podiely, ktoré majú jednotlivý spoluvlastníci k predmetu vlastníctva. Podiel predstavuje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Predmetné práva a povinnosti môžu vznikať vo vzťahu jednotlivých spoluvlastníkov k ostatným spoluvlastníkom, a to pri hospodárení so spoločnou vecou. Občiansky zákonník tu zaviedol pravidlo, že o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Alebo tieto práva a povinnosti podielových spoluvlastníkov vznikajú vo vzťahu k tretím osobám, kde z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne (solidarita).

Občiansky zákonník taktiež ustanovuje pravidlá, ako môže spoluvlastník so svojim podielom nakladať. V prípade, ak by chcel podielový spoluvlastník previesť svoj podiel na inú osobu, najprv ho musí ponúknuť ostatným spoluvlastníkom (pretože majú k takémuto podielu zákonné predkupné právo). Výnimkou je prípad, kedy spoluvlastník prevádza svoj podiel na blízku osobu.

Podielové spoluvlastníctvo zaniká spravidla z tých istých dôvodov ako vlastníctvo. Výnimkou je tzv. zrušenie podielového spoluvlastníctva, a to buď dohodou všetkých spoluvlastníkov alebo rozhodnutím súdu. Uzavretie dohody o zrušení podielového spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní predstavuje spôsob zrušenia podielového spoluvlastníctva, kedy sa na tom spoluvlastníci dobrovoľne dohodli. V prípade, ak sa jedná o zrušenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, takáto zmluva musí mať písomnú formu. Ak sa však spoluvlastníci nedohodnú na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, môže súd na návrh ktoréhokoľvek z nich podielové spoluvlastníctvo zrušiť a vyporiadať. Pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súd prihliada na veľkosti jednotlivých podielov spoluvlastníkov, ako aj na účelné využite veci, ktorej sú spoluvlastníkmi. Ak je vec deliteľná, súd môže nariadiť jej rozdelenie podľa veľkosti podielov. Ak rozdelenie veci nie je možné, súd prikáže vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom. Ak vec žiaden zo spoluvlastníkov nechce, môže nariadiť jej predaj, pričom výťažok z predaja rozdelí medzi spoluvlastníkov podľa veľkosti ich podielov.

-  Bezpodielové spoluvlastníctvo

Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov predstavuje druhú formu spoluvlastníctva. Ako už vyplýva z jeho názvu, pri tomto spoluvlastníctve sa veľkosť vlastníckeho práva nečlení na podiely a zároveň takéto spoluvlastníctvo môže vzniknúť výhradne medzi manželmi. Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vzniká uzavretím manželstva. Predmetom bezpodielového spoluvlastníctva môžu byť všetky veci, ktoré sú predmetom vlastníctva alebo podielového spoluvlastníctva. Podmienkou na to, aby určitá vec patrila do bezpodielového spoluvlastníctva, je, že musí byť nadobudnutá v čase jeho existencie. Veci, ktoré niektorý z manželov nadobudol ešte pred vznikom BSM (t. j. pred uzavretím manželstva), nepatria do BSM. Zároveň do BSM nepatria veci, ktoré nadobudol jeden z manželov darom alebo dedením, ktoré svojou povahou slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, ako ani veci, ktoré boli jednému z manželov vydané v rámci predpisov o reštitúcii.

Obsahom bezpodielového spoluvlastníctva podobne ako pri podielovom spoluvlastníctve sú práva a povinnosti. Môže sa jednať o práva a povinnosti medzi manželmi navzájom alebo práva a povinnosti manželov vo vzťahu k tretím osobám. Vo vzájomnom vzťahu Občiansky zákonník predpokladá, že manželia sa na výkone práv a povinností vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva dohodnú. Veci v bezpodielovom spoluvlastníctve užívajú obaja manželia spoločne, a teda spoločne uhrádzajú aj náklady vynaložené na veci alebo spojené s ich užívaním. Bežné veci týkajúce sa spoločného majetku môžu vybavovať každý z manželov samostatne (napr. nákup potravín). V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný (napr. manžel nemôže predať rodinný dom bez súhlasu manželky). V prípade, ak sa manželia na výkone svojich práv a povinností vyplývajúcich z BSM nedohodnú, môže na návrh ktoréhokoľvek z nich rozhodnúť súd. Vo vzťahu k tretím osobám sú pri výkone práv a povinností manželia viazaní spoločne a nerozdielne (solidarita).

Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zvyčajne zaniká zánikom manželstva. Zákon upravuje dva prípady, kedy BSM zanikne počas trvania manželstva, a to vždy len na základe súdneho rozhodnutia. Prvý prípad je, ak by trvanie BSM odporovalo dobrým mravom. Druhý prípad predstavuje situáciu, ak jeden z manželov získa oprávnenie na podnikateľskú činnosť. V takom prípade môže súd zrušiť BSM, ale len na návrh toho manžela, ktorý takéto podnikateľské oprávnenie nemá. Ak takéto oprávnenie majú obaja manželia, môže návrh na súd podať ktorýkoľvek z nich.

Ak bezpodielové spoluvlastníctvo zanikne, dôjde k jeho vyporiadaniu. Vyporiadať BSM môžu manželia buď na základe dohody a v prípade, ak sa nedohodnú, vyporiada ho súd na návrh ktoréhokoľvek z nich. Pri vyporiadaní BSM sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo to, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok. Zároveň je povinný nahradiť to, čo sa zo spoločného majetku manželov vynaložilo na jeho ostatný majetok. Pri vyporiadaní súd prihliada aj na potreby maloletých detí a na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu a ako sa pričinil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí.

V prípade, ak dôjde k zániku BSM (napr. rozvodom), ale nedôjde k jeho vyporiadaniu v lehote troch rokov od jeho zániku, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa toho, kto akú vec a v akom rozsahu užíva, či už pre svoju osobnú potrebu, resp. potrebu svojej rodiny a domácnosti. Pri ostatných hnuteľných veciach ako aj nehnuteľnostiach platí právna domnienka, že sa pretransformovali do podielového spoluvlastníctva, pričom podiel každého z nich je rovnaký.

-  Držba a detencia

Občiansky zákonník v ustanoveniach upravujúcich vlastníctvo zároveň upravuje aj inštitút držby. Držbou môžeme chápať ako súčasť vlastníckeho práva, kedy vlastník je popri iných právach oprávnený svoju vec držať (t. j. mať ju pri sebe, ovládať ju). Držba však môže predstavovať aj samostatný, od vlastníctva oddelený vzťah, kedy vec drží iná osoba ako vlastník. Charakteristickým znakom držby je faktické ovládanie veci a nakladanie s vecou ako vlastnou. Subjektom držby môže byť, podobne ako pri vlastníctve, fyzická ako aj právnická osoba. Predmetom držby môžu byť tak veci ako aj práva. Držbu delíme na oprávnenú, kedy držiteľ ovláda vec na základe dobromyseľnosti (myslí si, že je oprávnený vec držať) alebo neoprávnenú, kedy držiteľ vec ovláda nedobromyseľne (vie alebo mal by vedieť, že nie je oprávnený vec držať, ale napriek tomu tak robí).

Od držby oddeľujeme inštitút detencie. Rozdiel spočíva v tom, že pri detencii, na rozdiel od držby, ten kto vec ovláda, nemá úmysel s ňou nakladať ako s vlastnou (napríklad užívanie veci na základe nájmu, vypožičania). Ak má osoba (detentor) vec u seba na základe zmluvy, hovoríme o oprávnenej detencii, v opačnom prípade sa jedná o detenciu neoprávnenú.

-  Vecné práva k cudzej veci

Vecné práva k cudzím veciam (iura in re aliena) predstavujú určitú obmedzenú vládu nad vecou osoby, ktorá nie je jej vlastníkom, čím táto osoba zasahuje do výkonu vlastníckeho práva vlastníka predmetnej veci. Hovoríme o tzv. obmedzených vecných právach, kde zaraďujeme vecné bremená, záložné právo a zádržné právo.

-  Vecné bremená

Vecné bremená spadajú do skupiny vecných práv k cudzím veciam. Vecné bremená zasahujú do vlastníckych práv k nehnuteľnosti určitej osoby a tým ich v menšej alebo väčšej miere obmedzujú. Jedná sa teda o právo tretej osoby (osôb) v určitom rozsahu opakovane resp. trvale užívať cudziu vec a tým opakovane, resp. trvale v danom rozsahu obmedzovať užívanie tejto veci jej vlastníkom.

Subjektom tohto právneho vzťahu sú fyzické a právnické osoby, kde na strane povinného vždy vystupuje vlastník zaťaženej nehnuteľnosti a oprávneným subjektom je určitá osoba alebo vlastník určitej inej nehnuteľnosti. Obsahom právneho vzťahu vecných bremien sú určité subjektívne práva a subjektívne povinnosti. Práva predstavujúce obsah vecných bremien sa nazývajú práva zodpovedajúce vecnému bremenu. Tie rozdeľujeme na práva, ktoré sa vzťahujú na určitú nehnuteľnosť (in rem) a na práva, ktoré patria konkrétnej osobe. Pri právach vzťahujúcich sa na určitú nehnuteľnosť oprávneným z vecného bremena bude vždy vlastník tejto nehnuteľnosti. V týchto prípadoch sa teda právo zodpovedajúce vecnému bremenu viaže na určitú nehnuteľnosť, a preto nie je podstatné, kto konkrétne je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Zmena vlastníka takejto nehnuteľnosti (oprávnenej osoby) nemá vplyv na existenciu vecného bremena.

Pri právach zodpovedajúcich vecnému bremenu patriace určitej osobe, tak fyzickej ako aj právnickej, sa tieto práva viažu priamo na konkrétny subjekt. Z tohto dôvodu nemôže dôjsť k ich prechodu na právneho nástupcu tak, ako je to pri právach vzťahujúcich sa na nehnuteľnosť. Existencia takýchto práv je spojená čisto s existenciou oprávneného subjektu.

Ak oprávnený subjekt zanikne (smrť fyzickej osoby, zánik právnickej osoby), dochádza k zániku takéhoto práva a tým aj k zániku vecného bremena.

Tak ako inštitút vecných bremien na jednej strane zakladá pre oprávneného právo zodpovedajúce vecnému bremenu, na druhej strane zaväzuje vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti k určitej povinnosti, ktorou môže byť niečo konať, niečoho sa zdržať alebo niečo opomenúť.

Vecné bremená vznikajú priamo zo zákona, rozhodnutím príslušného orgánu, zmluvou, závetom, dohodou viacerých dedičov, vydržaním. Vecné bremená môžu zaniknúť zo zákona, na základe rozhodnutia príslušného orgánu alebo písomnou zmluvou. K zániku vecných bremien nemusí dôjsť tým istým spôsobom ako k jeho vzniku. Napríklad, ak vzniklo vecné bremeno na základe rozhodnutia súdu, neznamená to, že by nemohlo dôjsť k jeho zániku na základe dohody uzavretej medzi účastníkmi vecného bremena. Na vznik ako ja zánik vecného bremena je potrebný zápis do katastra nehnuteľností.

-  Záložné právo

Záložné právo predstavuje inštitút, ktorý slúži veriteľovi na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva, a to tak, že v prípade, ak si dlžník nesplní svoju povinnosť, môže si veriteľ uspokojiť svoju pohľadávku alebo domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z predmetu záložného práva (zálohu). Záložné právo plní tzv. zabezpečovaciu ako aj uhradzovaciu funkciu.

Subjektom tohto právneho vzťahu je záložný veriteľ ako oprávnená osoba a záložca (väčšinou dlžník) ako povinná osoba. Predmetom zálohu môže byť vec, právo, iná majetková hodnota, byt a nebytový priestor. Záložné právo môže vzniknúť na základe zmluvy, zákona, dedičskej dohody, rozhodnutím súdu, resp. správneho orgánu. Na vznik záložného práva sa vyžaduje jeho registrácia v Notárskom centrálnom registri záložných práv. Pri zriadení záložného práva k nehnuteľnosti sa vyžaduje zápis do katastra nehnuteľností.

Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. Záložný veriteľ vtedy môže svoje pohľadávky uspokojiť spôsobom stanoveným v zmluve o zriadení záložného práva alebo predajom zálohu na dražbe, resp. predajom zálohu súdnym exekútorom.

Záložné právo zaniká predovšetkým zánikom zabezpečenej pohľadávky (keď dlžník uhradí svoj dlh). Ďalej to môže byť zánikom všetkých vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, na ktoré sa záložné právo vzťahuje (napr. demolácia domu, ktorý bol zaťažený záložným právom). Záložné právo zaniká aj v prípade, ak sa ho záložný veriteľ vzdá. Ďalšie spôsoby zániku sú: uplynutím času, na ktorý bolo záložné právo zriadené; vrátením veci záložcovi, ak záložné právo vzniklo odovzdaním veci; prevodom zálohu záložcom v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu podnikania alebo ak bol na prevod záložca oprávnený zo záložnej zmluvy; na základe iných skutočností.

Zádržné právo

Zádržné právo slúži podobne ako záložné právo na zabezpečenie pohľadávky. Všeobecne môžeme zádržné právo definovať ako právo veriteľa zadržať hnuteľnú vec dlžníka, a to na účely zabezpečenia veriteľovej peňažnej pohľadávky. Rozdiel medzi zádržným a záložným právom spočíva v tom, že predmetom zádržného práva môžu byť iba hnuteľné veci, môže zabezpečovať iba splatné pohľadávky a zádržné právo nemá uhradzovaciu, ale iba zabezpečovaciu funkciu.

Zádržné právo vzniká faktickým zadržaním hnuteľnej veci veriteľom. Veriteľ je oprávnený vec zadržať do okamihu, pokiaľ mu dlžník neuspokojí takto zabezpečenú pohľadávku. Veriteľovi pri zadržaní veci dlžníka vzniká povinnosť takúto vec opatrovať a ochraňovať pred poškodením, stratou alebo zničením. Náhradu nákladov spojených s výkonom tejto povinnosti si môže veriteľ uplatniť u dlžníka. Zádržné právo zvyčajne zaniká spolu so zánikom zabezpečenej pohľadávky (napr. uspokojením pohľadávky), alebo môže zaniknúť poskytnutím dodatočnej zábezpeky (napr. zriadením záložného práva, ručiteľského záväzku).

Dedenie

Ide o nadobúdanie majetku po smrti. Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Dedí sa:

-   zo zákona,

-   zo závetu,

-   z oboch týchto dôvodov.

Zo zákona dedia len osoby oprávnené, blízke, zo závetu dedia len osoby určené v závete. Závetom je dokument vlastnoručne napísaný, s notársky overeným podpisom. Ide o prevzatie majetku v prípade smrti.

Výňatok z Občianskeho zákonníka
k dedičskému právu

§ 15

Po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom.

  K § 15           

Ochrana osobnosti, inými slovami ako všeobecné osobnostné právo, je subjektívne právo každej fyzickej osoby bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, náboženstva atď., ktoré tvorí súhrn jednotlivých čiastkových osobnostných práv, predmetom ktorých je osobnosť fyzickej osoby ako celku v jej telesnej a morálnej jednote. V skratke a laicky povedané je to súbor čiastkových práv a slobôd, ktorých predmetom sú nehmotné hodnoty (stránky) osobnosti fyzickej osoby. Všeobecné osobnostné právo možno vymedziť aj jeho základnými znakmi, a to:

-   všeobecnosť,

-   absolútny charakter,

-   časová neobmedzenosť,

-   nehmotný charakter predmetu,

-   nescudziteľnosť,

-   nepremlčateľnosť.

V našom právnom poriadku sa zabezpečenie občianskoprávnej ochrany osobnosti fyzickej osoby aj po jej smrti nazýva tiež inštitút postmorálnej ochrany.

Smrť fyzickej osoby prináša inštitút dedenia. V súvislosti s ochranou osobnosti po smrti každej fyzickej osoby sa neuplatňuje právo dedenia.

Smrť fyzickej osoby je právna skutočnosť, ktorá spôsobuje právne následky. V tomto prípade je právnym následkom to, že sa na zomrelú fyzickú osobu už nehľadí ako na právny subjekt. Ochrana takejto fyzickej osoby je oslabená, a preto je vo verejnom záujme a v záujme osôb, ktoré vymedzuje znenie tohto ustanovenia, zabezpečovať právnu ochranu mŕtvej fyzickej osobe.

Je dôležité uviesť, že telo mŕtvej fyzickej osoby a jej časti nemožno považovať za veci, ale stále ako súčasť osobnosti fyzickej osoby, pretože telo aj po smrti fyzickej osoby je stále individualizované. Musí sa uplatňovať osobitná právna úprava, z dikcie ktorej je náležité požadovať dodržiavanie piety a rešpektu k telu zosnulej osoby.

Práva na ochranu osobnosti si uplatňuje manžel, deti prípadne rodičia. Priamo právo na ochranu osobnosti ako právo čisto osobnej povahy neprechádza na dedičov.

Občiansky zákonník v tomto ustanovení vymedzuje osoby a ich poradie pri uplatňovaní práva na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Poradie týchto osôb je priamo vymedzené zákonom a nie je možné ho meniť. Úlohou týchto osôb je čo najlepšie chrániť práva zomrelej fyzickej osoby.

Poradie osôb, ktoré môžu
uplatňovať práva na ochranu osobnosti

Ide o osoby expressis verbis

-   manžel a deti zomrelej dotknutej FO,

-   rodičia zomrelej FO.

Po smrti FO patrí právo uplatňovať právo na ochranu uvedeným osobám. Uvedené právo vzniká týmto osobám zo zákona, pričom platí, že nemusia byť dedičmi. Tieto osoby právo na ochranu osobnosti mŕtvej fyzickej osoby nededia a ani na tieto osoby inak neprechádza. Ide o právo originárne (pôvodné) zomrelej fyzickej osobe, ktoré vzniká priamo ex lege, avšak čo do obsahu, rozsahu a funkcie sa nezhoduje so všeobecným osobnostným právom mŕtvej fyzickej osoby. Čo sa týka dispozičnej zásady, tak tá je v uvedenom prípade výrazne obmedzená. Ako príklad môžeme uviesť, že nie je možné odvolať písomné vyhlásenie zomrelej fyzickej osoby, napríklad, že nesúhlasí s pitvou alebo darovaním orgánov.

Predmet ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby

-   je pamiatka zosnulej fyzickej osoby (pieta),

-   jeho význam,

-   posmrtné záujmy zosnulej fyzickej osoby.

Právo na ochranu osobnosti v zásade nezaniká smrťou fyzickej ako celok, ale naďalej trvá, nakoľko zanikajú len jednotlivé čiastkové osobnostné práva, medzi ktoré patrí právo na život, zdravie, osobnú slobodu.

Vyššie uvedeným osobám, ako sme už uviedli, vzniká originárne právo zomrelej fyzickej osoby, a to právo uplatňovať pôvodné právo na ochranu osobnosti. Právo na ochranu osobnosti nezaniká po smrti fyzickej osoby, ale zaniká smrťou osôb, ktoré majú právo na ochranu jej osobnosti po jej smrti.

Právo osôb uvedených v tomto ustanovení je teda právo domáhať sa pri neoprávnenom zásahu do osobnosti mŕtvej fyzickej osoby právnych prostriedkov vymedzených v predchádzajúcom ustanovení § 13 v záujme mŕtvej fyzickej osoby. Výnimkou je primerané zadosťučinenie formou peňažného plnenia, nakoľko ak by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie vymedzení v § 13 odseku 1 a bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Viacero rozsudkov Najvyššieho súdu SR má rôzny názor na uplatňovanie uvedenej výnimky. Za správny názor treba považovať ten, že osoby, ktoré sa domáhajú postmortálnej ochrany mŕtvej fyzickej osoby, sa nemôžu domáhať vo svojom mene primeraného zadosťučinenia v peniazoch, pretože v takejto kauze táto občiansko-právna sankcia stráca svoju funkciu, ktorou je nepopierateľne zmiernenie vzniknutej ujmy, čo v prípade mŕtvej fyzickej osoby je irelevantné, nakoľko takejto osobe bola spôsobená absolútna ujma - smrť. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zaniká smrťou fyzickej osoby, a to aj v takom prípade, ak bolo toto právo priznané za života, ale doposiaľ sa nevykonalo.

V súčasnosti sa už čím ďalej viac uplatňuje právo na ochranu osobnosti pred súdom nielen ako právo postmortálnej ochrany, ale ako právo ochrany osobnosti celkovo.

Je podstatné rozlišovať medzi postmortálnou ochranou mŕtvej fyzickej osoby a právom na ochranu osobnosti fyzických osôb výslovne uvedených v tomto ustanovení, v prípade ak sa domáhajú ochrany v dôsledku zásahu do osobnosti mŕtvej fyzickej osoby.

Postmortálna ochrana osobnosti, ako sme už uviedli, je ochrana osobnosti mŕtvej fyzickej osoby uplatňovaná osobami ustanovenými v tomto ustanovení, a to najmä z dôvodu jej pamiatky (pieta), z dôvodu jej významu a posmrtných záujmov zosnulej fyzickej osoby. Z vyššie uvedeného je potrebné rozlišovať medzi postmortálnou ochranou osobnosti a ochranou osobnosti osôb, ktoré sa domáhajú ochrany osobnosti z dôvodu vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti mŕtvej fyzickej osoby. Postmortálna ochrana osobnosti spočíva v práve uplatňovať osobami ochranu osobnosti mŕtvej fyzickej osoby, ktoré vzniká ex lege ako originárne (pôvodné) právo. Uplatnením postmortálnej ochrany manželom, deťmi alebo rodičmi zosnulej osoby sa tieto nemôžu úspešne domáhať primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia v zmysle § 13 ods. 2 OZ, pretože samotné právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je osobnostné právo viazané na konkrétnu osobu. Už zo samotných znakov všeobecného osobnostného práva možno konštatovať, že toto právo nemôže byť predmetom dedenia a ani inak na osoby vymedzené v tomto ustanovení. Z tohto titulu nemožno uplatňovať postmortálnu ochranu osobnosti s právnym prostriedkom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko toto právo zaniká okamihom smrti fyzickej osoby.

Z rozhodnutia 12/1966 vyplýva, že zastúpenie jedného dediča druhým dedičom pri prejednávaní dedičstva nie je vždy vylúčené, pretože samotné postavenie dedičov v konaní o dedičstvo odôvodňuje len možnosť rozporu v ich záujmoch, nie však ešte existenciu tohto rozporu. Pravdaže, za takej situácie, že jeden dedič (pozostalý manžel) navrhol na vyporiadanie dedičstva aj v zastúpení druhého dediča (pozostalej dcéry) dohodu, ktorá sa svojimi dôsledkami pre zastúpeného dediča blíži odmietnutiu dedičstva, má štátny notár (teraz súd) starostlivo skúmať pred rozhodnutím o schválení dohody, či tu medzi zastúpeným a zástupcom neexistuje rozpor v záujmoch, t. j. či zástupca zastupuje zastúpeného právne účinným spôsobom.

Z rozhodnutia 58/1967 vyplýva, že kúpna zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý nevylučuje, aby na jednej alebo i na obidvoch stranách bolo viac účastníkov. Pokiaľ sa však niektorý z účastníkov na uzavretí kúpnej zmluvy priamo nezúčastní, treba, aby ho zastúpil zástupca.

Z rozhodnutia 48/1967 vyplýva otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene žalovaného konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie, žalovaného, zistené nedostatky v zastúpení žalovaného majú povahu nedostatkov procesných podmienok konania.

Prvá hlava

NADOBÚDANIE DEDIČSTVA

  K prvej hlave

Dedenie

-   ide o prechod práv a povinností fyzickej osoby z dôvodu jej smrti na iné subjekty,

-   uplatňuje sa dedičská postupnosť – dedičská sukcesia.

Dedič

-   osoba, ktorá dedičstvo v rámci dedičského konania neodmietla,

-   v rámci vyporiadania dedičstva niečo nadobudla,

-   z potencionálneho dediča sa stáva dedič - právny nástupca,

-   je právnym nástupcom zomretej osoby – preberá všetky dôsledky a zodpovednosti - aktíva a pasíva,

-   osoba, ktorá prijme dedičstvo, na ktorú prejde dedičstvo (môže ísť aj len o časť) po zomretej osobe a dedičskom nástupníctve,

-   osoba, ktorej v dôsledku smrti - objektívna právna skutočnosť - patrí právny dôvod - dedičský titul na základe zákona alebo závetu.

Potenciálny dedič

-   osoba, ktorá využije alebo nevyužije svoje právo odmietnuť dedičstvo,

-   domnelý dedič - osoba, ktorá neodmietla dedičstvo a v rámci vyporiadania dedičstva aj zdedí majetok, čím sa stáva skutočným dedičom.

Dediči zo závetu

-   dedič, ktorý dedí na základe závetu –testamentu - fyzická osoba, právnická osoba, štát.

Zákonný dedič

-   dedič, ktorý dedí na základe zákona - fyzická osoba, ktoré je v určitom blízkom osobnom vzťahu k poručiteľovi,

-   osoba, ktorá je podľa Občianskeho zákonníka označená ako dedič,

-   neopomenuteľný dedič - potomok dediča.

§ 460

Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

  K § 460         

Ustanovenie upravuje zásadu, akou sa nadobúda dedičstvo – ide o smrť poručiteľa, pričom dochádza k zániku jej spôsobilosti k právam a povinnostiam. To znamená, že práva a povinnosti po zomrelej fyzickej osobe prechádzajú na dediča alebo dedičov.

§ 461

(1) Dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto dôvodov.

(2) Ak nenadobudne dedičstvo dedič zo závetu, nastupujú namiesto neho dedičia zo zákona. Ak sa nadobudne zo závetu len časť dedičstva, nadobúdajú zvyšujúcu časť dedičia zo zákona.

  K § 461         

Občiansky zákonník vymedzuje dva spôsoby dedenia, a to

-   zo závetu,

-   zo zákona,

-   prípadne ich kombinácia – predmetom závetu je odkázanie časti majetku určitému dedičovi.

V prípade, že jeden z dedičov bude dediť časť majetku zo závetu, ale bude prichádzať do úvahy aj ako dedič na zvyšok predmetu dedičstva.

Pri dedení prichádza do úvahy absolútna dedičská spôsobilosť, ktorá môže byť daná len fyzickej osobe ktorá sa dožila smrti poručiteľa, oprávnenie dediť nevznikne osobe a ani jej príbuzným, ktorí sa nedožili smrti poručiteľa. Výnimkou je, ak do úvahy ako dedič prichádza počaté, ale ešte v čase smrti poručiteľa nenarodené dieťa.

V znení odseku dva ustanovenie vymedzuje spôsob dedenia.

§ 462

Dedičstvo, ktoré nenadobudne žiadny dedič, pripadne štátu.

  K § 462         

Zákon v ustanovení vymedzuje zásadu pre prípad, ak nenadobudol dedičstvo žiaden z dedičov. Dedičstvo prepadne štátu, a to vrátane pohľadávok, ak boli súčasťou dedičstva.

Poručiteľom sa v rámci dedenia stáva zomrelá fyzická osoba.

Zákonné predpoklady dedenia

-   smrť človeka – poručiteľa – môže byť len fyzická osoba, zákon vylučuje právnickú osobu,

-   existencia dedičstva - hnuteľné a nehnuteľné veci, vecné práva, vecné bremeno, osobné majetkové práva a záväzky, pohľadávky a dlhy poručiteľa,

-   existencia dedičského titulu - dôvod, na základe ktorého dedič dedí - zákon a závet,

-   spôsobilosť osoby dediť – fyzická osoba, právnická osoba alebo štát. Spôsobilým dedičom môže byť aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Dedičom je ten, v koho prospech je závet alebo zákon. Dedičom nie je ten, kto bol zosnulým platne vydedený alebo dedičstvo odmietol.

Spoločenská funkcia dedičstva

-   dedičské právo napomáha zachovaniu majetkových hodnôt v rodine a

-   umožňuje majetkovo zabezpečiť predovšetkým osoby, ktoré sú s ním v úzkom rodinnom alebo obdobnom vzťahu.

Základná funkcia dedičstva

-   starostlivosť o hmotné zabezpečenie života pozostalého manžela a potomkov,

-   veritelia nesmú byť ohrození vo svojich právach tým, že povinný subjekt zomrel,

-   prispieva k upevňovaniu právnej istoty a bezpečnosti osôb, ktoré boli v právnych vzťahoch s poručiteľom,

-   zabezpečuje upevnenie vzájomných vzťahov vo vnútri rodiny,

-   zanecháva účelné využitie zanechaných majetkových hodnôt.

Preventívna funkcia dedičstva

-   predchádza sporom,

-   zabezpečuje ochranu tretích osôb, voči ktorým mal poručiteľ postavenie dlžníka.

Zásady dedenia

-   po poručiteľovi môže prejsť majetok na dedičov len ako celok,

-   ak je viac dedičov, tak sa po smrti poručiteľa stavajú spoludedičia – uplatňujú sa dedičské podiely,

-   dochádza k vzájomnému vyporiadaniu jednotlivých častí majetku – nárokov, povinností – ktorému z dedičov čo pripadne.

Predmet dedenia

Predmetom je majetok poručiteľa - dedičstvo alebo pozostalosť. Majetkom je súbor majetkových práv a povinnosti absolútnej i relatívnej povahy.

K predmetu dedenia patrí

-   vlastnícke práva,

-   ostatné vecné práva - práva k cudzím veciam,

-   dediteľné práva z duševného vlastníctva,

-   záväzkové práva - pohľadávky a dlhy poručiteľa.

Práva a pohľadávky – aktívne hodnoty dedičstva.

Povinnosti a dlhy – pasívne hodnoty dedičstva z pozostalosti.

Predĺžené dedičstvo – pasíva prevyšujú aktíva.

Čo nie je predmetom dedenia

-   práva a povinnosti, ktoré zanikajú smrťou poručiteľa a nedochádza k prechodu týchto práv – napríklad bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a osobnostné práva: právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Bližšie pozri ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Aktíva v dedičstve

-   veci práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patrili v okamihu smrti poručiteľovi, jeho smrťou nezanikli a prechádzajú na dedičov.

Patria medzi ne

-  hnuteľné i nehnuteľné veci vo vlastníctve poručiteľa

Všetky druhy stavieb, pozemky, predmety tvoriace súčasť alebo príslušenstvo stavieb alebo pozemkov, peniaze v hotovosti, veci osobnej potreby, dopravné prostriedky, bytové zariadenia, umelecké predmety, knižnica, šperky a pod., ostatné vecné práva - práva a povinnosti z vecných bremien.

-  práva a iné majetkové hodnoty a pohľadávky a dlhy poručiteľa

K prechodu vlastníckeho práva dochádza nielen vtedy, keď bol poručiteľ výlučným vlastníkom veci, ale aj vtedy, keď bol podielovým, resp. bezpodielovým spoluvlastníkom. Ak bol poručiteľ podielovým spoluvlastníkom, predmetom dedenia je spoluvlastnícky podiel.

-  veci patriace do BSM

Ak bol poručiteľ subjektom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, zaniká toto spoluvlastníctvo jeho smrťou, ak nedošlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov už za trvania manželstva. K vyporiadaniu môže dôjsť aj písomnou dohodou medzi pozostalým manželom a dedičmi.

-  pohľadávky poručiteľa

Dedičstvo tvoria aj poručiteľove pohľadávky. Na rozdiel od vlastníctva k veciam sa vylúčia z dedičstva tie pohľadávky, ktoré smrťou veriteľa zanikajú.

-  predmety duševného vlastníctva

Predmetom dedenia sú najmä všetky majetkové nároky poručiteľa relatívnej povahy, vzniknuté z poskytnutia práva na používanie autorských diel, výkonov výkonných umelcov alebo za využívanie predmetov priemyselného vlastníctva, ako aj majetkové práva na odmenu za prevod predmetov priemyselných práv, ktoré existujú ku dňu jeho smrti. K dedeniu predmetov duševného vlastníctva môže dôjsť iba za predpokladu, že patrili fyzickej osobe. Ak bola majiteľom predmetu duševného vlastníctva právnická osoba, k dedeniu nemôže dôjsť.

-  peňažné nároky zamestnanca

Splnením určitých podmienok sa dedičským aktívom stávajú aj peňažné nároky zomretého zamestnanca, okrem práva na bolestné a za sťažené spoločenské uplatnenie, ktoré sú viazané na osobu a smrťou zanikajú, z pracovného pomeru, ak nie osôb, ktoré dedičov zo zákona prechádzajú, t. j. ak niet manžela, detí alebo rodičov poručiteľa, ktorí s ním v čase jeho smrti žili v spoločnej domácnosti.

-  podnik, obchodný podiel, akcie

Predmetom dedičstva môže byť aj podnik, alebo jeho časť, obchodný podiel v obchodnej spoločnosti s výnimkou akciovej spoločnosti, prípadne vyrovnací podiel, podiel na verejnej obchodnej spoločnosti, podiel komanditistu na komanditnej spoločnosti, prípadne vyrovnací podiel, podiel na spoločnosti s ručením obmedzeným. Pokiaľ nevyplýva niečo iné, vykonáva práva zomretého akcionára spojené s akciami v akciovej spoločnosti dedič.

Pasíva v dedičstve

-   primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa, a to napriek tomu, že vznikli až po smrti poručiteľa,

-   budúce dlhy, pri ktorých ešte nie je jasné, či skutočne vzniknú,

-   zodpovednostné záväzky, ktoré vyplývajú z náhrady škody a bezdôvodného obohatenia.

Pokračovanie v živnosti pri úmrtí fyzickej osoby (živnostníka) – dedenie (zákon č. 455/1991 Zb. živnostenský zákon)

Ak fyzická osoba (živnostník) zomrie, môžu v živnosti pokračovať až do skončenia konania o prejednaní dedičstva dedičia zo zákona, ak niet dedičov zo závetu, dedičia zo závetu a pozostalý manžel, aj keď nie je dedičom, ak je spoluvlastníkom majetku používaného na prevádzkovanie živnosti, pozostalý manžel spĺňajúci podmienku uvedenú v § 13 ods. 1 v písmene b), ak v živnosti nepokračujú dedičia, správca dedičstva, ak ho ustanovil súd.

Pokračovanie v živnosti sú osoby uvedené v § 13 odseku 1 písm. a) až c) povinné oznámiť živnostenskému úradu v lehote jedného mesiaca od úmrtia podnikateľa. Správca dedičstva je povinný oznámiť živnostenskému úradu pokračovanie v živnosti do jedného mesiaca od ustanovenia do funkcie.

Ak osoba podľa § 13 odseku 1 písm. a) až c) nespĺňa podmienky ustanovené v § 6 a 7 ods. 1 a 2, musí bez meškania ustanoviť zodpovedného zástupcu. Ak správca dedičstva podľa § 13 odseku 1 písm. d) nespĺňa podmienky ustanovené v § 7 ods. 1 a 2, musí bez meškania ustanoviť zodpovedného zástupcu.

Po skončení konania o dedičstve môžu pokračovať v živnosti osoby uvedené v odseku 1 písm. a) až c), ak nadobudli majetkový podiel používaný na prevádzkovanie živnosti; ustanovenie odseku 3 platí obdobne. Pokračovanie v živnosti oznámia živnostenskému úradu do jedného mesiaca od skončenia konania o dedičstve. Ak však do šiestich mesiacov od skončenia konania o dedičstve nezískajú vlastné živnostenské oprávnenie, nemôžu ďalej živnosť prevádzkovať.

Pozostalý manžel, ktorý bol spoluvlastníkom majetku používaného na prevádzkovanie živnosti alebo ktorý tento majetok alebo podiel na ňom dedičstvom nadobudol, môže pokračovať v živnosti aj po tejto lehote na základe živnostenského oprávnenia poručiteľa. Ak je pozostalý manžel podnikateľom, oznámi živnostenskému úradu v lehote podľa § 13 odseku 5 obchodné meno, pod ktorým bude pokračovať v živnosti, a ďalšie údaje podľa § 45 potrebné na vydanie nového osvedčenia o živnostenskom oprávnení.

Odúmrť

V mene štátu vystupujú v dedičských veciach príslušné štátne orgány. V prípade, že dedičstvo nenadobudne žiadny dedič, dochádza k odúmrti. Pri odúmrti nemá štát možnosť odmietnuť dedičstvo, pretože túto možnosť odmietnutia Občiansky zákonník obmedzuje iba na dediča.

V prípade, že je v závete určený ako dedič štát, tak mu prislúchajú tie isté práva a postavenie ako v prípade iného dediča. Zákon tiež umožňuje aj len čiastočnú odúmrť.

Právne predpisy upravujúce dedenie okrem Občianskeho zákonníka

-   Občiansky zákonník – základný právny predpis dedičského práva,

-   právne normy upravujúce prechod majetku po poručiteľovi na jeho dedičov,

-   Ústava SR (zákon č. 460/1992 Zb.) - ústavná ochrana dedičského práva, pretože každý má právo vlastniť majetok a dedenie sa zaručuje.

-   Civilný mimosporový poriadok (zákon č. 161/2015 Z. z.) - úpravy procesného dedičského práva,

-   vyhláška MS SR č. 543/2005 Z. z. o Správcovskom poriadku pre okresné súdu, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy – ustanovenia § 97 až § 117,

-   Notársky poriadok (zákon č. 323/1992 Zb.).

Nový Civilný mimosporový poriadok, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016, po novom upravil okrem iného aj konanie o dedičstve a jeho jednotlivé kroky a úkony subjektov v rámci neho.

Miestna príslušnosť súdu v konaní o dedičstve je v zásade rovnaká, čiže na konanie o dedičstve je miestne príslušný súd, v ktorého obvode mal poručiteľ v čase smrti adresu trvalého pobytu, sa nachádza majetok poručiteľa, ak nie je daná príslušnosť podľa predošlého bodu a poručiteľ zomrel, ak nie je daná príslušnosť podľa predošlých bodov.

Príslušnosť súdu na dodatočné konanie o dedičstve nebola predtým osobitne upravená, no prax odôvodnila aj prijatie takejto výslovnej úpravy, keďže sa objavili prípady, kedy z dôvodov zmeny obvodov okresných súdov, museli účastníci absolvovať konania na rôznych súdoch, pričom dedičské spisy po jednom poručiteľovi boli takisto vedené na rôznych súdoch. Na dodatočné konanie o dedičstve je miestne príslušný súd, na ktorom bolo konanie o dedičstve skončené. V takom prípade teda ostáva zachovaná miestna príslušnosť súdu ako osobitná výlučná príslušnosť, ktorá je určená kritériami adresy trvalého pobytu poručiteľa, majetku alebo miesta úmrtia poručiteľa, podľa pravidiel subsidiarity. Ak v súvislosti s konaním o dedičstve bolo potrebné schváliť právny úkon maloletého dediča súdom, je na schválenie právneho úkonu príslušný súd konajúci o dedičstve. Cieľom tejto právnej úpravy je zjednodušenie a zhospodárnenie schvaľovania právnych úkonov maloletého dediča súdom, ako uvádza dôvodová správa.

Právna úprava súdneho komisariátu, teda konanie a rozhodovanie notára v konaní o dedičstve na základe poverenia súdu, pričom poverenie nie je rozhodnutím súdu, ostala zachovaná, avšak rozšírila sa. Pôsobnosť notára v konaní o dedičstve sa rozšírila na zásadne všetky procesné úkony a rozhodnutia, okrem taxatívne vymenovaných procesných úkonov vo veci žiadosti o poskytnutie právnej pomoci v cudzine, ak z osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vyplýva, že o poskytnutie právnej pomoci môže požiadať výlučne súd. Ide o situáciu, kedy môže o poskytnutie právnej pomoci požiadať výlučne súd.

Súd rozhoduje vo veciach dedičstva uznesením. Uznesením rozhoduje tiež notár. V uznesení vydanom notárom sa okrem všeobecných náležitostí uvedie označenie súdu, ktorý notára poveril, a označenie notára, ktorý uznesenie vydal. Uznesenie podpíše notár, ktorý ho vydal, a označí ho odtlačkom úradnej pečiatky notára.

Účastníkmi konania o dedičstve sú tí, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi. Ak má dedičstvo pripadnúť štátu ako odúmrť, je účastníkom štát. Štát je účastníkom v rozsahu, v akom sa rozhoduje, že majetok, ktorý sa pri likvidácii dedičstva nepodarilo speňažiť, má pripadnúť štátu. Ak má byť konanie zastavené preto, že poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty, je účastníkom aj ten, kto sa postaral o poručiteľov pohreb. Manžel poručiteľa je účastníkom v rozsahu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Správca dedičstva je účastníkom, ak ide o ustanovenie správcu dedičstva, o úkony správy dedičstva a o odmenu správcu dedičstva. Notár je účastníkom v časti týkajúcej sa jeho odmeny a hotových výdavkov.

Osobitne je ustanovené účastníctvo veriteľa poručiteľa taxatívnym výpočtom. Veriteľ poručiteľa je účastníkom v rozsahu uzavretia a schválenia dohody dedičov a veriteľa, ktorou sa vyporiadava pohľadávka veriteľa, v rozsahu uzavretia a schválenia dohody dedičov a veriteľa o prenechaní predlženého dedičstva na úhradu dlhov, po právoplatnosti uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva, ak prihlásil svoju pohľadávku.

Dedičské konanie začína na návrh, alebo aj bez návrhu, v tomto smere sa právne úprava nezmenila. Takisto ostal nezmenený inštitút predbežného vyšetrenia ako úkonov súdu za účelom zistenia dedičov, poručiteľovho majetku, a podobne. Taktiež súd bezodkladne vykoná vyšetrenie v evidencii, ktorá je vedená v Notárskom centrálnom registri závetov, či je v nej evidovaný závet poručiteľa, listina o vydedení alebo odvolanie týchto úkonov, alebo vyhlásenie o voľbe práva podľa osobitného predpisu, a u ktorého notára je uložený. Po novom, súd umožní nahliadnuť do závetu tomu, kto osvedčí, že má na tom právny záujem. V konkrétnej situácii právny záujem osvedčí najmä zákonný dedič a blízka osoba. Nóvum je tiež skutočnosť, že po právoplatnom skončení konania sa založí originál závetu, ak závet nie je spísaný vo forme notárskej zápisnice, do zbierky vyhlásených závetov vedenej na okresnom súde. Závet teda ostáva u notára až do právoplatného skončenia konania. Postup súdu spočívajúci v neodkladných úkonoch, zabezpečení dedičstva, vykonaní súpis majetku na mieste samom, a iné, ostávajú nezmenené.

Súd konanie zastaví, ak poručiteľ nezanechal žiadny majetok. Uznesenie o zastavení konania sa doručuje účastníkom, ktorí sú známi a ktorých pobyt je známy. Známym pobytom sa rozumie pobyt v čase vydania uznesenia. Ako uvádza dôvodová správa, prax súdov pri doručovaní uznesenia o zastavení konania pre nemajetnosť doteraz nebola jednotná. Kým niektoré súdy doručovali uznesenie všetkým „potenciálnym“ dedičom (v prípade, že poručiteľ nezanechal majetok, účastníci neboli poučovaní o dedičskom práve, keďže neexistoval jeden z predpokladov dedenia – zanechaný majetok poručiteľa), iné ho doručovali len usporiadateľovi pohrebu a ďalšie ho len založili v spise. Nová úprava mala odstrániť aj tento problém, navyše znenie, s úmyslom zbytočne nepredlžovať konanie, a s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti, počíta s prípadmi, kedy nebudú známe adresy pobytov všetkých dedičov. Ak poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty, alebo ak majetok poručiteľa nedosahuje výšku primeraných nákladov spojených s pohrebom poručiteľa, môže ho súd vydať tomu, kto sa postaral o pohreb, a konanie o dedičstve zastaviť. Ak ten, kto sa postaral o pohreb poručiteľa, s prevzatím majetku nesúhlasí alebo ak je sporné, kto sa postaral o pohreb, súd majetok prejedná ako dedičstvo. Predmetná právna úprava reaguje na aplikačné problémy a ako alternatívne kritérium k pojmu majetok nepatrnej hodnoty zavádza kritérium majetku, ktorý nedosahuje výšku primeraných nákladov spojených s pohrebom poručiteľa. Novokoncipovalo sa tzv. upovedomenie o dedičskom práve, ktoré podľa dôvodovej správy zvyšuje ochrannú funkciu dediča povinnosťou doručiť upovedomenie do vlastných rúk alebo ústne do zápisnice. Na účinnosť doručenia do vlastných rúk je potrebné osobitné plnomocenstvo, nestačí napríklad splnomocnenie na preberanie poštových zásielok. Ak konanie nebolo zastavené, upovedomí súd tých, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú dedičmi, o ich dedičskom práve a o možnosti dedičstvo odmietnuť v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď súd dediča o práve dedičstvo odmietnuť upovedomil; túto lehotu môže súd z dôležitých dôvodov predĺžiť. Súčasne dedičov poučí o náležitostiach a o účinkoch odmietnutia dedičstva. Vylučuje sa fikcia doručenia podľa všeobecného CSP. Upovedomenie vrátane poučenia vykoná súd ústne do zápisnice alebo ho doručí do vlastných rúk. Doručenie je účinné vtedy, ak písomnosť prevzal dedič alebo jeho zástupca s osobitným splnomocnením na tento úkon. Ak sa súdu nepodarí upovedomenie o dedičskom práve doručiť, je súd povinný urobiť všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu dediča. Dedič, ktorému sa upovedomenie o dedičskom práve nepodarilo doručiť podľa odseku 2 napriek potrebným šetreniam, sa považuje za dediča, ktorého pobyt nie je známy. Pred vydaním uznesenia o spornom dedičskom práve, uznesenia o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, uznesenia o dedičstve a uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva nariadi súd pojednávanie, stanovuje § 191 CMP. Pojednávanie je neverejné. Na prejednanie dedičstva nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak súd potvrdí jeho nadobudnutie jedinému dedičovi, alebo ak dedičstvo pripadne štátu ako odúmrť.

Ak niekto pred potvrdením nadobudnutia dedičstva tvrdí, že je dedičom, a popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol, ide o spor o dedičské právo. Z uvedeného je zrejmé, že napriek mimosporovému charakteru konania o dedičstve sa môžu v jeho priebehu vyskytnúť sporné otázky incidenčného charakteru, čo CMP rieši takisto. Súd zistí majetok a dlhy poručiteľa a vykoná ich súpis. Zaviedol sa legálny pojem majetok na pokrytie všetkých aktív poručiteľa a legálny pojem dlhy na pokrytie všetkých pasív poručiteľa. Ak sú majetok alebo dlhy medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistej hodnoty dedičstva na ne neprihliada. Na návrh dedičov vydá súd uznesenie, v ktorom vyzve veriteľov, aby mu oznámili svoje pohľadávky v lehote, ktorú v uznesení určí a ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac. Uznesenie súd zverejní na úradnej tabuli súdu, na webovej stránke príslušného súdu a webovom sídle Notárskej komory Slovenskej republiky. Na základe súpisu majetku a dlhov poručiteľa súd uznesením určí všeobecnú hodnotu majetku, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva, prípadne výšku jeho predlženia v čase smrti poručiteľa. Všeobecnou hodnotou majetku je cena, ktorá by sa mala dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže pri poctivom predaji, keď kupujúci i predávajúci budú konať s náležitou informovanosťou a opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou.

Pod pojmom súd sa tu rozumie notár poverený funkciou súdneho komisára, ktorému je zverené vydávanie uznesenia o dedičstve. Namiesto fázy prejednania dedičstva možno fakultatívne uznesením nariadiť likvidáciu dedičstva s obligatórnou konvokáciou veriteľov s procesnými následkami ustanovenými pre prípad neprihlásenia pohľadávok veriteľov do likvidácie. Publicita uznesenia o nariadení likvidácie je zabezpečená predovšetkým elektronickými prostriedkami. Likvidáciu dedičstva možno nariadiť, ak je dedičstvo predlžené a ak nedôjde k dohode dedičov a veriteľov o jeho prenechaní veriteľom na úhradu dlhov. O nariadení likvidácie vydá súd uznesenie. Právoplatnosťou uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva exekučné konanie na majetok poručiteľa zastavuje. Ak bola v exekučnom konaní vykonaná dražba nehnuteľnosti a doposiaľ nebolo rozhodnuté o schválení príklepu, rozhodne o schválení príklepu exekučný súd. Ak bola v exekučnom konaní vykonaná dražba nehnuteľnosti a ak exekučný súd príklep schválil, vydá exekútor výťažok dražby po odpočítaní trov exekúcie súdu konajúcemu o dedičstve.

Likvidáciu dedičstva súd vykoná speňažením všetkého poručiteľovho majetku. Notár je povinný postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby majetok speňažil za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný majetok za obdobných podmienok obvykle predáva. Majetok možno speňažiť priamym predajom, dražbou prostredníctvom dražobníka, ponukovým konaním alebo iným vhodným spôsobom. Výťažok speňaženia sa ukladá na osobitný bankový účet zriadený na tento účel notárom. Pri speňažovaní majetku koná notár vo vlastnom mene, ide totiž o úkon, ktorý celkom výnimočne nemôže vykonať súd. O každom speňažovaní majetku notár informuje účastníkov a prihliada na ich výhodnejšie návrhy na speňažovanie majetku. Rozvrh výťažku speňaženia majetku poručiteľa medzi veriteľov vykoná súd. Na rozvrh výťažku sa primerane použijú ustanovenia Exekučného poriadku o rozvrhu výťažku z predaja nehnuteľnosti. V Exekučnom poriadku ako generálnej norme je pomerne podrobne upravený postup pri speňažovaní majetku.

Orgánom štátu pôvodu s právomocou vydať európske uznesenie o dedičstve je notár poverený súdom na konanie o dedičstve. Po skončení konania o dedičstve je ním notár, ktorý bol poverený na konanie o dedičstve. Ak notár na základe žiadosti vydá európske uznesenie o dedičstve, zaregistruje ho v Notárskom centrálnom registri listín.

Odmietnutie dedičstva

§ 463

(1) Dedič môže dedičstvo odmietnuť. Odmietnutie sa musí stať ústnym vyhlásením na súde alebo písomným vyhlásením jemu zaslaným.

(2) Zástupca dediča môže za neho dedičstvo odmietnuť len podľa plnomocenstva, ktoré ho na to výslovne oprávňuje.

  K § 463         

Právom dediča je dedičstvo odmietnuť, pričom ustanovenie upravuje spôsob odmietnutia dedičstva dvoma spôsobmi, a to

-   ústne vyhlásenie na súde,

-   písomné vyhlásenie, ktoré sám zaslal.

Dedičstvo za potenciálneho dediča môže odmietnuť aj jeho zástupca na základe plnomocenstva.

Dediča nie je možné donútiť, aby dedičstvo prijal.

§ 464

Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva môže dedič urobiť len do jedného mesiaca odo dňa, keď bol súdom o práve dedičstvo odmietnuť a o následkoch odmietnutia upovedomený. Z dôležitých dôvodov môže súd túto lehotu predĺžiť.

  K § 464         

Ustanovenie vymedzuje lehotu, dokedy môže dedič urobiť vyhlásenie. Musí tak urobiť do termínu jedného mesiaca od toho dňa, ako bol o uvedenej možnosti upovedomený, čiže posledný deň lehoty. Zároveň však Občiansky zákonník dáva možnosť predĺženia lehoty vo výnimočných prípadoch.

Zákon zároveň upravuje účinnosť odmietnutia dedičstva, pričom musia byť splnené obsahové a formálne náležitosti vyžadované zákonom.

§ 465

Dedičstvo nemôže odmietnuť dedič, ktorý svojím počínaním dal najavo, že dedičstvo nechce odmietnuť.

  K § 465         

Zákon v ustanovení vymedzuje zásadu, že nemôže byť zo strany dediča dedičstvo odmietnuté, ak svojím počínaním dal jasne najavo, že v skutočnosti tak urobiť nechce.

§ 466

K odmietnutiu dedičstva nemôže dedič pripojiť výhrady alebo podmienky; takisto nemôže odmietnuť dedičstvo len sčasti. Takéto vyhlásenia nemajú účinky odmietnutia dedičstva.

  K § 466         

Dedičstvo ako také sa môže odmietnuť len v celku, zákon neumožňuje odmietnuť len časť dedičstva, taktiež nemôže dávať určité pripomienky a výhrady. V takom prípade sa nedá hovoriť o odmietnutí dedičstva.

§ 467

Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva nemožno odvolať. To isté platí, ak dedič vyhlási, že dedičstvo neodmieta.

  K § 467         

V prípade, že sa dedič rozhodol, že dedičstvo odmietne, ide o jeho právo, nie je možné ho vziať späť a ani ho odvolať. Pred samotným vyhlásením je dedič upovedomený o následkoch konania o odmietnutí dedičstva. Rovnako to platí aj v opačnom prípade, a to v prípade neodmietnutia dedičstva.

§ 468

Na neznámeho dediča alebo na dediča, ktorého pobyt nie je známy, ktorý bol o svojom dedičskom práve upovedomený vyhláškou súdu a ktorý v určenej lehote nedal o sebe vedieť, sa pri prejednaní dedičstva neprihliada. Jeho opatrovník nemôže vyhlásenie o odmietnutí či neodmietnutí dedičstva urobiť.

  K § 468         

Občiansky zákonník upravuje aj možnosť v rámci dedenia, že má byť potenciálnym dedičom neznámy dedič alebo ten, koho pobyt nie je známy. Taký dedič ja súdom upovedomený prostredníctvom vyhlášky, na ktorú však nereagoval, preto sa na uvedené pri prejednávaní dedičstva neprihliada.

Dôvody odmietnutia dedičstva

-   predĺžené dedičstvo – dlhy sú oveľa vyššie ako samotný majetok,

-   neatraktívne dedičstvo,

-   konflikt medzi poručiteľom a dedičom.

Občiansky zákonník upravuje dedenie v tom zmysle, že po smrti poručiteľa vyvoláva predstavu, že jeho majetok nezostane po smrti bez právneho nástupcu. Nástupcom je povolaný dedič, prípadne štát. Inštitút odmietnutia dedičstva je z pohľadu hmotného práva upravený v ustanoveniach § 463 až 468.

Povolaný dedič nemusí dedičstvo prijať, nakoľko zákon dedičovi umožňuje, aby vlastným prejavom vôle dedičstvo odmietol. Dedič má právo na dedičstvo, ale nie povinnosť ho prijať. Odmietnutie dedičstva za života poručiteľa je vylúčené. Možnosť odmietnuť dedičstvo má tak dedič zo zákona, ako aj dedič zo závetu.

Podmienky odmietnutia dedičstva

-   ide o možnosť dediča,

-   dedič, ktorý uskutočnil vyhlásenie o odmietnutí dedičstva, nemôže vyhlásenie odvolať, a to ani v budúcnosti,

-   dedič, ktorý dedičstvo neodmietne, nemôže vyhlásenie odvolať, a to ani v budúcnosti,

-   dedič nemôže odmietnuť iba časť dedičstva,

-   dedič k vyhláseniu o odmietnutí dedičstva nemôže pripájať podmienky a výhrady.

Odmietnutie dedičstva

-   jednostranný, osobný adresný právny úkon,

-   dedič vyhlasuje, že sa dedičom nechce stať,

-   prejav vôle smerujúci k odmietnutiu dedičstva musí byť určený len súdu (v zásade súd, ktorý vedie konanie o dedičstve po poručiteľovi),

-   ústne vyhlásenie alebo písomné vyhlásenie,

-   vyhlásenie musí byť bezpodmienečné,

-   vyhlásenie musí byť bezvýhradné,

-   právo odmietnutia dedičstva nie je prevoditeľné.

Vyrozumenie o dedičskom práve

Podľa zákona musí byť dedič vyrozumený o práve dedičstvo odmietnuť, pričom je oboznámený aj s lehotou, v ktorej toto právo musí využiť. Dĺžka lehoty je jeden mesiac. Zároveň musí byť oboznámený s následkami, ktoré odmietnutie, respektíve neodmietnutie dedičstva prináša.

Zastupovanie pri odmietnutí dedičstva

Dedenie, respektíve odmietnutie dedičstva môže urobiť len dedič, ktorý je podľa zákona spôsobilý na právne úkony. Zákon umožňuje odmietnuť dedičstvo osobne prípadne prostredníctvom zástupcu na základe splnomocnenia, ktoré oprávňuje zástupcu na odmietnutie dedičstva. Právnu účinnosť odmietnutia dedičstva zo strany zákonného zástupcu si vyžaduje schválenie súdu.

Lehota na odmietnutie dedičstva

Ako sme už uviedli vyššie, lehota je v dĺžke jedného mesiaca – najneskôr posledný deň tejto lehoty. Lehota začína plynúť odo dňa, keď bol dedič o práve odmietnuť dedičstvo a jeho následkoch upovedomený. Súd je oprávnený túto lehotu predĺžiť, a to však len z dôležitých dôvodov.

Nemožnosť odmietnutia dedičstva

-   dedič nemôže odmietnuť dedičstvo, ak dal svojím počínaním najavo úmyselne, alebo neúmyselne, že dedičstvo nechce odmietnuť,

-   vykonané vyhlásenie o odmietnutí, resp. prijatí dedičstva je neodvolateľné.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/169/2013 zo dňa 24. 2. 2014

Správane dediča, ktorým sa k majetku poručiteľa alebo k jeho časti prejavuje ako jeho vlastník alebo z neho je inak nepochybné, že hodlá ako dedič vstúpiť do poručiteľových práv a povinností, poprípade, že vystupuje ako osoba, ktorej svedčí dedičské právo po poručiteľovi. Kedy ide o počínanie dediča v zmysle § 465 Občianskeho zákonníka, závisí na posúdení individuálnych okolností konkrétneho prípadu.

Právne následky odmietnutia dedičstva

Na dediča, ktorý dedičstvo odmietol, sa hľadí, ako keby sa nedožil smrti poručiteľa. Ak ide o dediča zo závetu, nastúpi na uvoľnené miesto náhradný dedič, ak na takúto zámenu poručiteľ pamätal v závete. V opačnom prípade by na uvoľnené miesto po závetnom dedičovi nastúpil dedič zo zákona. Uvoľnený podiel v dôsledku uplatnenia zásady akrescencie prirastá ostatným dedičom tej istej skupiny zákonných dedičov. Ak dedičstvo odmietnu všetci dedičia, platí fikcia, ako keby poručiteľ nezanechal žiadnych dedičov. Dedičstvo v takomto prípade pripadá štátu podľa ustanovenia § 462.

Neznámy dedič

U neznámeho dediča alebo dediča neznámeho pobytu je určitou osobitosťou to, že ak v ustanovenej lehote, ktorá vyplýva z vyhlášky vyvesenej na úradnej tabuli súdu - nedá o sebe vedieť, jeho nečinnosť vyvolá stav, ako keby poručiteľ takého dediča nezanechal. Neznámy dedič alebo dedič neznámeho pôvodu, ktorý v stanovenej lehote nedal o sebe vedieť, nie je účastníkom konania. Toto právo sa premlčuje márnym uplynutím trojročnej premlčacej lehoty, ktorá začína plynúť odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo skončené dedičské konanie.

Dohoda dedičov

V prípade, že je viac dedičov, vyporiadajú sa na súde medzi sebou o dedičstve dohodou. Ak dohoda neodporuje zákonu alebo dobrým mravom, súd ju schváli.

Ak nedôjde k dohode, súd potvrdí nadobudnutie dedičstva tým, ktorých dedičské právo bolo preukázané.

Občiansky zákonník upravuje aj ďalší spôsob ako sa môže dedič vzdať svojho dedičského podielu, t. j. keď nemá záujem dediť. Ide o dohodu dedičov, kedy môže dedič prenechať svoj dedičský podiel inému dedičovi alebo dedičom, a to za odplatu alebo bezodplatne. V tomto prípade, sa na neho na rozdiel od dediča, ktorý dedičstvo odmietol, hľadí i naďalej ako na dediča, predovšetkým v prípade, ak by sa objavil v budúcnosti ďalší majetok po poručiteľovi.

Dedičská nespôsobilosť

§ 469

Nededí, kto sa dopustil úmyselného trestného činu proti poručiteľovi, jeho manželovi, deťom alebo rodičom alebo zavrhnutia hodného konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle. Môže však dediť, ak mu poručiteľ tento čin odpustil.

  K § 469         

Ako sme už uviedli v predchádzajúcich ustanoveniach upravujúcich dedenie, dedičom je osoba, ktorá je povolaná dediť na základe závetu alebo priamo zo zákona. Dedičom zo zákona je fyzická osoba, ktorá je v určitom blízkom osobnom vzťahu k poručiteľovi. Dedičom zo závetu je osoba, ktorú za dediča označí poručiteľ v testamente. Takou osobou môže byť tak fyzická osoba, ako i právnická osoba, dokonca aj štát. Na to, aby bol dedič spôsobilý dediť, je nutné, aby mal spôsobilosť na práva a povinnosti.

Dedič, ktorý je povolaný dediť, sa môže svojím konaním vylúčiť z dedičského konania a tým sa stane nespôsobilým dedičom. V zmysle tohto ustanovenia nespôsobilým dediť je ten, kto sa dopustil:

-   spáchania úmyselného trestného činu proti poručiteľovi, jeho manželovi, deťom alebo rodičom. K spáchaniu tohto trestného činu musí dôjsť skôr, ako dôjde k dedeniu, ktoré nastáva okamihom smrti,

-   zavrhnutiahodného konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle.

Iný dôvod nespôsobilosti zákon nepozná.

Dedičská nespôsobilosť, resp. jej následky nastávajú bez ďalšieho, teda nemusí nastať ďalšia právna skutočnosť, aby došlo k dedičskej nespôsobilosti a nastáva priamo zo zákona. Dedičská nespôsobilosť trvá až do okamihu, kým poručiteľ dedičovi neodpustí. Odpustenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, na ktorý zákon nevyžaduje žiadnu osobitnú právnu formu. Môže k nemu dôjsť písomne, ústne alebo mlčky, čiže konkludentne. Odpustením sa dedičská nespôsobilosť ruší a dedič sa opätovne stáva spôsobilým dedičom. Dedič sa stane opäť nespôsobilým, ak následne po odpustení sa dopustí tohto konania.

Nespôsobilosť sa týka dedičov zo zákona, ale i dedičov zo závetu.

Vydedenie

§ 469a

(1) Poručiteľ môže vydediť potomka, ak

a)  v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch,

b)  o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať,

c)  bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka,

d)  trvalo vedie neusporiadaný život.

(2) Pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí, vzťahujú sa dôsledky vydedenia aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2.

(3) O náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia obdobne ustanovenia § 476 a 480; v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia.

  K § 469a       

Ustanovenie upravuje inštitút vydedenia, podmienky, za ktorých k vydedeniu dochádza a obsahové náležitosti listiny o vydedení.

Vydedenie

-   odňatie subjektívneho práva potomkov a neopomenuteľných dedičov na ich povinné podiely,

-   jednostranný výslovný prejav vôle, ktorým poručiteľ odoberá svojmu potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo dediť,

-   právo ktoré patrí poručiteľovi zo zákona.

Podľa ustanovenia § 479 maloletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí ich dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko robí jedna polovica ich dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov. Cieľom tohto ustanovenia je chrániť nárok potomkov na ich dedičský podiel pred svojvoľným rozhodnutím rodičov. V opačnom prípade by totiž rodič, mohol napríklad spísať závet, v ktorom by celý svoj majetok odkázal nejakému subjektu a svojho potomka by z dedenia vynechal bez akéhokoľvek dôvodu. Zákon tu špeciálne pamätá na maloletých, ktorí musia dostať minimálne toľko, koľko tvorí ich zákonný dedičský podiel. Plnoletý potomok musí zasa dostať aspoň polovicu zo svojho zákonného podielu. Z tohto neopomenutia potomkov existuje výnimka, vydedenie.

Na vydedenie musí byť splnená aspoň jedna zo zákonom vymedzených podmienok. Zákon taktiež upravuje špeciálnu formu vydedenia.

Kedy môže poručiteľ vydediť potomka

-   v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch,

-   o poručiteľa trvalo neprejavuje riadny záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať,

-   bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka,

-   trvalo vedie neusporiadaný život.

V prípade, že bol naplnený niektorý z uvedených dôvodov, môže byť uplatnený inštitút vydedenia ako jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým poručiteľ odníma právo na zákonný podiel svojmu potomkovi (neopomenuteľný dedič).

Zákon stanovil zásadu, pri ktorej musí vydedenie spĺňať materiálne a formálne náležitosti.

Materiálne náležitosti

-   existencia konkrétneho dôvodu podľa 469a ods. 1, pričom musí byť dôvod presne vymedzený,

-   časová špecifikácia,

-   miestna špecifikácia.

Prítomnosť riadnych materiálnych náležitosti urýchľuje celý proces prípadného skúmania existencie dôvodu vydedenia.

Podrobné vymedzenie dôvodov

•    V rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch

-   je potrebné, aby bol poručiteľ na pomoc odkázaný z dôvodu staroby, z dôvodu choroby, prípadne z iných príčin,

-   potomok musí vedieť o tom, že rodič je odkázaný na pomoc, a zároveň, že mu musí byť táto pomoc poskytnutá,

Ak by potom mal vážne zdravotné dôvody, ktoré by mu bránili v starostlivosti o rodiča, tak uvedená podmienka vydedenia nie je naplnená.

-   v rozpore s dobrými mravmi – ak by potomok pomoc rodičovi chcel poskytnúť, ale rodič jeho pomoc odmieta,

•    O poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať

-   dôvod, ktorý sa najviac aplikuje v praxi, pričom sa berie ohľad na miestne pomery, spoločenské pomery, chápanie záujmu v pravom slova zmysle, na možnosti potomka prejavovať opravdivý záujem (vzdialenosť bydliska od rodiča, financie, ...) a ďalšie.

Formálne náležitosti

-   musí byť vyhotovená listina o vydedení – náležitosti podľa Občianskeho zákonníka (náležitosti ako závet), dôvody vydedenia,

Ak rodič vydedí potomka, právo dediť prechádza na jeho potomkov, ktorých však, môže starý rodiť rovnako vydediť, pričom to musí zásadne uviesť v listine o vydedení.

-   ak listina o vydedení neobsahuje dôvod – vydedenie nemá žiadne právne následky a listina je neplatná,

-   uvedenie konkrétneho potomka v listine o vydedení – presná identifikácia.

Vydedenie môže byť

-   úplné,

-   čiastočné.

Poručiteľ má zákonnú možnosť počas svojho života listinu o vydedení zmeniť, prípadne vydedenie zrušiť. Uvedená zmena musí byť v písomnej forme taktiež formou listiny, ktorá obsahuje rovnaké náležitosti ako listina o vydedení – dôvod.

Právne následky vydedenia

-   vylúčenie neopomenuteľného dediča z dedičstva,

-   obmedzenie dedičského nároku (povinného podielu) neopomenuteľného dediča, pričom podiel vydedeného dediča nadobúdajú rovnakým dielom jeho potomkovia, ak v listine o vydedení tiež nie sú vydedení.

Prechod dlhov

§ 470

(1) Dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.

(2) Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu.

  K § 470         

Ustanovenie upravuje dlhy dediča, a to hlavne povinnosť znášať primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a zodpovednosť za poručiteľove dlhy. Ustanovenie upravuje aj postup, ak je dedičov viacero, ktorí zodpovedajú za dlhy v takom pomere, v akom dedili.

§ 471

(1) Ak je dedičstvo predlžené, môžu sa dedičia s veriteľmi dohodnúť, že im dedičstvo prenechajú na úhradu dlhov. Súd túto dohodu schváli, ak neodporuje zákonu alebo dobrým mravom.

(2) Ak nedôjde k dohode medzi dedičmi a veriteľmi, spravuje sa povinnosť dedičov plniť tieto dlhy ustanoveniami Civilného mimosporového poriadku o likvidácii dedičstva. Dedičia pritom nezodpovedajú veriteľom, ktorí svoje pohľadávky neoznámili i napriek tomu, že ich na to súd na návrh dedičov vyzvalo, pokiaľ je uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov cena nimi nadobudnutého dedičstva vyčerpaná.

  K § 471         

Zákon v ustanovená upravuje predĺžené dedičstvo, kedy sú dlhy vyššie ako samotný majetok po poručiteľovi. Zákon vymedzil možnosť dohody medzi dedičmi a veriteľmi. Následne, ak k dohode nedôjde, uplatňuje sa Civilný mimosporový poriadok.

§ 472

(1) Štát, ktorému dedičstvo pripadlo, zodpovedá za poručiteľove dlhy a za primerané náklady jeho pohrebu rovnako ako dedič.

(2) Ak nemožno uhradiť peňažný dlh celkom alebo sčasti peniazmi z dedičstva, môže štát použiť na úhradu i veci, ktoré sú predmetom dedičstva a ktoré svojou hodnotou zodpovedajú výške dlhu. Ak veriteľ odmietne prijatie týchto vecí, môže štát navrhnúť likvidáciu dedičstva.

  K § 472         

K § 470 až 472 – Smrť fyzickej osoby je základným predpokladom dedenia pričom platí, že dediť možno len po fyzickej osobe. Smrť fyzickej osoby (poručiteľa) je z pohľadu práva objektívnou skutočnosťou. Smrťou zaniká právna subjektivita fyzickej osoby, ktorá už ďalej nemôže byť nositeľom práv a povinností. Podstatou dedenia je potom prechod týchto práv a povinností (teda aktív aj pasív - dlhov) na dedičov.

Dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu.

Na dedičov prechádzajú poručiteľove dlhy, ktoré vznikli ešte za jeho života. Nie je rozhodujúce, či boli v čase prejednávania dedičstva dlhy známe.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. 7. 2010, sp. zn. 4 M Cdo 18/2009

Ak k vyporiadaniu dlhu dohodou medzi dedičmi a veriteľom nedôjde, spôsob, akým zodpovedajú za poručiteľove dlhy, vyplýva priamo z ustanovenia § 470 ods. 2 OZ. Ide o delenú zodpovednosť, podľa ktorej zodpovedajú za dlhy v pomere k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo (zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol). Pre určenie pomeru, v akom dedič zodpovedá za každý dlh poručiteľa, je preto postačujúce, ak rozhodnutie o dedičstve obsahuje rozdelenie majetkových práv poručiteľa medzi dedičmi a hodnotu týchto práv. Inak povedané, skutočnosť, v akom rozsahu dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa a teda v akom rozsahu prechádzajú na neho povinnosti poručiteľa, je zrejmá z rozhodnutia súdu o dedičstve alebo z uznesenia o dedičstve vydaného notárom bez ohľadu na to, či veriteľ do dedičstva pohľadávku prihlásil a či v rozhodnutí bol tento dlh v súpise pasív uvedený. Napokon deľba dlhu (pokiaľ nedošlo k dohode dedičov a veriteľa) nie je v rozhodnutí o dedičstve deklarovaná v žiadnej jeho časti. Ak preto oprávnený v exekučnom konaní má exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá po vydaní exekučného titulu zomrela, je možné prechod povinnosti (dlhu) z exekučného titulu v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku z poručiteľa na dediča preukázať rozhodnutím o dedičstve po poručiteľovi, hoci tento dlh nebol v rozhodnutí v súpise pasív dedičstva uvedený.

Predĺžené dedičstvo

-   dedičia sa s veriteľmi môžu dohodnúť, že im dedičstvo prenechajú na úhradu dlhov,

-   následne súd túto dohodu schváli, za splnenia podmienky, že dohoda neodporuje zákonu alebo dobrým mravom,

-   ak nedôjde k dohode medzi dedičmi a veriteľmi – na povinnosť dedičov plniť tieto dlhy sa uplatňuje Civilný mimosporový poriadok.

Dedičia nezodpovedajú veriteľom, ktorí svoje pohľadávky neoznámili i napriek tomu, že ich na to súd na návrh dedičov vyzval, pokiaľ je uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov cena nimi nadobudnutého dedičstva vyčerpaná.

Likvidácia dedičstva

Ak je dedičstvo predlžené a ak nedôjde k dohode dedičov a veriteľov o jeho prenechaní veriteľom na úhradu dlhov podľa § 202 Civilného mimosporového poriadku, môže súd aj bez návrhu uznesením nariadiť likvidáciu dedičstva.

Súd nariadi likvidáciu dedičstva aj vtedy, ak štát navrhol likvidáciu nepredlženého dedičstva preto, že veriteľ odmietol prijať na úhradu svojej pohľadávky vec z dedičstva.

O nariadení likvidácie vydá súd uznesenie, v ktorom vyzve veriteľov, aby si prihlásili svoje pohľadávky v lehote, ktorú v uznesení určí, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac s uvedením výšky, právneho dôvodu a spôsobu zabezpečenia, a upozorní ich, že pohľadávky, ktoré nebudú pri likvidácii uspokojené, zaniknú. Toto uznesenie zverejní na úradnej tabuli súdu, na webovej stránke príslušného súdu a na webovom sídle Notárskej komory Slovenskej republiky.

Len čo uznesenie o nariadení likvidácie dedičstva nadobudne právoplatnosť, nepostupuje sa už podľa § 202 až 204 zákona č. 161/2015 Z. z.

Právoplatnosťou uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva sa exekučné konanie na majetok poručiteľa zastavuje. Ak bola v exekučnom konaní vykonaná dražba nehnuteľnosti a doposiaľ nebolo rozhodnuté o schválení príklepu, rozhodne o schválení príklepu exekučný súd. Ak bola v exekučnom konaní vykonaná dražba nehnuteľnosti a ak exekučný súd príklep schválil, vydá exekútor výťažok dražby po odpočítaní trov exekúcie súdu konajúcemu o dedičstve.

Likvidáciu dedičstva súd vykoná speňažením všetkého poručiteľovho majetku. Notár je povinný postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby majetok speňažil za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný majetok za obdobných podmienok obvykle predáva. Majetok možno speňažiť priamym predajom, dražbou prostredníctvom dražobníka, ponukovým konaním alebo iným vhodným spôsobom. Výťažok speňaženia sa ukladá na osobitný bankový účet zriadený na tento účel notárom. Pri speňažovaní majetku koná notár vo vlastnom mene. O každom speňažovaní majetku notár informuje účastníkov a prihliada na ich výhodnejšie návrhy na speňažovanie majetku. Majetok poručiteľa, ktorý sa nepodarilo speňažiť, pripadá na základe rozhodnutia súdu štátu ku dňu smrti poručiteľa.

Súd vykoná rozvrh výťažku speňaženia majetku poručiteľa medzi veriteľov. Na rozvrh výťažku sa primerane použijú ustanovenia Exekučného poriadku o rozvrhu výťažku z predaja nehnuteľnosti. Poverenie notára sa vzťahuje aj na vydanie tých uznesení, ktoré v konaní o rozvrhu výťažku vydáva exekučný súd.

Právoplatným skončením likvidácie zanikajú proti dedičom neuspokojené pohľadávky veriteľov. Ak sa objaví ďalší poručiteľov majetok, rozdelí ho súd veriteľom do výšky ich neuspokojených pohľadávok bez zreteľa na tento zánik. Ak zostane majetkový prebytok, prejedná ho súd ako dedičstvo.

Ak sa dodatočne zistí, že poručiteľ žije alebo ak bolo zrušené jeho vyhlásenie za mŕtveho, zruší súd uznesenie o dedičstve podľa § 202 a 203 Civilného mimosporového poriadku.

Ak sa objaví po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa konanie o dedičstve skončilo, ďalší poručiteľov majetok, prípadne aj dlh, súd na návrh vykoná o tomto majetku dodatočné konanie o dedičstve. Ak sa objaví iba dlh poručiteľa, dodatočné konanie o dedičstve sa nevykoná. V odôvodnených prípadoch, najmä na podnet súdu, notára, štátneho orgánu alebo orgánu územnej samosprávy môže súd o majetku začať konanie aj bez návrhu. Súd dodatočné konanie o dedičstve zastaví, ak majetok označený v návrhu nebol vo vlastníctve poručiteľa.

Nezaradenie majetku alebo dlhov, ktoré boli medzi účastníkmi sporné, do dedičstva nebráni účastníkom, aby sa domáhali svojho práva žalobou. Skončenie konania o dedičstve nebráni tomu, kto nebol účastníkom konania o dedičstve, aby sa domáhal svojho práva žalobou okrem prípadu, keď sa vykonala likvidácia dedičstva.

Ak prejednanie dedičstva nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, vykoná súd predbežné vyšetrenie a vydá účastníkom na ich žiadosť úradné potvrdenie o výsledku tohto vyšetrenia. Ak sa má majetok vydať do cudziny, upovedomí o tom súd tuzemských dedičov a veriteľov oznámením, ktoré sa zverejní na čas jedného mesiaca na úradnej tabuli súdu, webovej stránke príslušného súdu a webovom sídle Notárskej komory Slovenskej republiky; známym účastníkom sa toto oznámenie doručí.

Prepadnutie dedičstva štátu

-   zodpovedá za poručiteľove dlhy,

-   zodpovedá za primerané náklady pohrebu rovnako ako dedič,

-   ak nemožno uhradiť peňažný dlh celkom alebo sčasti peniazmi z dedičstva – môže použiť na úhradu i veci, ktoré sú predmetom dedičstva a ktoré svojou hodnotou zodpovedajú výške dlhu,

-   štát môže navrhnúť likvidáciu dedičstva - veriteľ odmietol prijatie vecí.

Zákonom č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa nahradil Občiansky súdny poriadok tromi procesnými kódexmi a zároveň si to vyžadovalo prispôsobenie ustanovenia uvedením obsahovo zodpovedajúceho kódexu.

-  Najvyšší súd 1Rks/7/2009

Právny vzťah, obsahom ktorého je nárok (právo navrhovateľa) na úhradu dlhu poručiteľa voči jeho dedičovi, je súkromnoprávnym (občianskoprávnym) vzťahom. Smrťou poručiteľa zanikol jeho verejnoprávny vzťah zo zdravotného poistenia, teda právny vzťah medzi poručiteľom a poisťovňou. Smrť poistenca (poručiteľa) je právna skutočnosť, ktorá má za následok v zmysle § 460 v súvislosti s § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka vznik povinnosti dedičov uhradiť dlhy poručiteľa. Táto povinnosť je obsahom právneho vzťahu medzi veriteľom a dedičom, ktorý vznikol v dôsledku dlhu a uvedenej právnej skutočnosti.

-  Najvyšší súd 4Obdo/37/2016 1512219296 23. 8. 2017

Ručiteľský záväzok poručiteľa má pôvod v právnom úkone, ktorý poručiteľ urobil pred svojou smrťou riadnym ručiteľským vyhlásením a v zmysle § 470 Občianskeho zákonníka prechádza na dedičov, pokiaľ dedičstvo neodmietli. Nie je rozhodujúce, či dlh (záväzok) zabezpečený ručením bol v čase smrti poručiteľa splatný, rozhodujúce je to, že vznikol za života poručiteľa a ide o záväzok majetkovej povahy.

Na záver zásady prechodu dlhov

-   dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou,

-   ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu,

-   ak je dedičstvo predlžené, môžu sa dedičia s veriteľmi dohodnúť, že im dedičstvo prenechajú na úhradu dlhov. Súd túto dohodu schváli, ak neodporuje zákonu alebo dobrým mravom,

-   ak nedôjde k dohode medzi dedičmi a veriteľmi, spravuje sa povinnosť dedičov plniť tieto dlhy ustanoveniami Civilného mimosporového poriadku. Dedičia pritom nezodpovedajú veriteľom, ktorí svoje pohľadávky neoznámili aj napriek tomu, že ich na to súd na návrh dedičov vyzval, pokiaľ je uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov cena nimi nadobudnutého dedičstva vyčerpaná,

-   štát, ktorému dedičstvo pripadlo, zodpovedá za poručiteľove dlhy a za primerané náklady jeho pohrebu rovnako ako dedič,

-   ak nemožno uhradiť peňažný dlh celkom alebo sčasti peniazmi z dedičstva, môže štát použiť na úhradu i veci, ktoré sú predmetom dedičstva a ktoré svojou hodnotou zodpovedajú výške dlhu. Ak veriteľ odmietne prijatie týchto vecí, môže štát navrhnúť likvidáciu dedičstva.

Druhá hlava

DEDENIE ZO ZÁKONA

§ 473

(1) V prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom.

(2) Ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia ani tieto deti alebo niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich potomci.

  K § 473         

V zásade sú zákonnými dedičmi len fyzické osoby.

Ako prvé prichádzajú na rad deti, manželka alebo manžel zosnulého, ktorí dedia rovnakým dielom. Ak nededí niektoré dieťa, získavajú dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia ani tieto deti, dedia ich potomkovia. V prípade, ak manželstvo trvalo až do smrti jedného z manželov, najskôr sa vysporiadava bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM) a až zvyšná polovica sa dedí medzi manželku a deti. Ustanovenie teda vymedzuje prvú skupinu dedičov zo zákona.

§ 474

(1) Ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.

(2) Dedičia druhej skupiny dedia rovnakým dielom, manžel však vždy najmenej polovicu dedičstva.

  K § 474         

Ustanovenie vymedzuje druhú skupinu dedičov zo zákona. Ak zosnulý nemal potomkov, v druhej skupine dedí manžel alebo manželka, rodičia poručiteľa a tí, ktorí žili so zosnulým po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti.

§ 475

(1) Ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.

(2) Ak niektorý zo súrodencov poručiteľa nededí, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti.

  K § 475         

Zákon v ustanovení vymedzuje tretiu skupinu dedičov zo zákona. V tretej skupine dedia poručiteľovi súrodenci a opäť osoby, ktoré s ním žili po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti. Ak niektorý zo súrodencov poručiteľa nededí, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti.

§ 475a

Ak žiadny dedič nededí v tretej skupine, v štvrtej skupine dedia rovnakým dielom prarodičia poručiteľa, a ak nededí žiaden z nich, dedia rovnakým dielom ich deti.

  K § 475a       

Ustanovenie vymedzuje štvrtú skupinu dedičov zo zákona. Vo štvrtej skupine dedia rovnakým dielom prarodičia poručiteľa a ak nededí žiaden z nich, dedia rovnakým dielom ich deti.

  K § 473 až § 475a    

Ako sme už uviedli vyššie, dedí sa dvoma spôsobmi:

-   zo zákona,

-   zo závetu.

V prípade, že partneri nie sú zosobášení, je najlepšie u notára spísať závet, aby sa vyhli problémom v dedičskom konaní. Závet musí spísať každý z partnerov zvlášť.

Ak zosnulá osoba nenechala závet – testament - dedí sa zo zákona. Ide v zásade o najrozšírenejší spôsob prechodu majetku z poručiteľa na dedičov. Dedenie zo závetu zaostáva za dedičským konaním, ktoré prebieha na základe dedenia zo zákona.

Dediť zo zákona je možné v prípade, ak poručiteľ nezanechal závet, alebo závet bol zrušený pred smrťou, aj keď v minulosti bol závet. Dedí sa zo zákona aj v prípade, že časť majetku bolo uvedená v závete a zvyšok majetku v závete neuviedol, sa teda dedí zo zákona, nakoľko poručiteľ má právo majetok rozdeliť.

Závet má prednosť pred zákonom!!! Z uvedeného vyplýva, že ak poručiteľ spísal závet, ktorý spĺňa všetky zákonné predpoklady, dedí sa vždy podľa neho.

V dedičskom konaní sa rozdelí dedičstvo na základe zákona aj v tom prípade, že je závet neplatný.

V dedičskom konaní sa rozdelí dedičstvo na základe zákona aj v tom prípade, ak poručiteľ nerešpektoval právo neopomenuteľných dedičov, a to aj maloletých aj plnoletých potomkov.

Poručiteľ zanechal závet, ktorý sa vzťahuje na celý poručiteľov majetok. Niektorý z dedičov určených v závete nededí, čím sa uvoľnil dedičský podiel. Následne dochádza v rámci tohto dedičského podielu k dedeniu zo zákona. Rovnako to platí aj v prípade, ak niektorý z dedičov určených v závete dedičstvo odmietol a taktiež ak nie je spôsobilým dedičom.

Skupiny, v ktorých prebieha dedenie

Ide o štyri dedičské skupiny – ktoré obsahujú okruh osôb, ktoré do nich patria – nie sú presne definované Občianskym zákonníkom, ide len o rozdelenie do dedičských skupín prípadných dedičov tak, aby rozdelenie zodpovedalo najmä rodinným a spoločenským vzťahom poručiteľa.

-  Prvá skupina dedičov

-   poručiteľovi potomkovia a manžel

V prípade, že poručiteľove deti nededia, tak ich dedičské podiely nadobudnú ich deti, čiže vnuci poručiteľa. Ide o rovnaké diely pre každého.

V prípade, že nededia ani tieto deti prípadne len niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich potomkovia.

Platí zásada, že poručiteľove deti môžu byť samostatnými dedičmi. Ak zomrel slobodný alebo rozvedený rodič, jeho deti dedia v prvej dedičskej skupine. Netýka sa poručiteľovho manžela. Z uvedeného vyplýva, že ak bol poručiteľ ženatý, ktorý nemal deti, prechádza manžel automaticky do druhej skupiny dedičov, čo znamená, že nemôže dediť samostatne.

Podmienkou dedenia manželom je existencia manželstva v čase smrti poručiteľa. Nie je rozhodujúce, či manželia žili v spoločnej domácnosti. Zákon nevyžaduje ani to, aby existovalo medzi manželmi bezpodielové spoluvlastníctvo. Poručiteľovými deťmi sú aj deti narodené mimo manželstva, deti osvojené ako aj deti ešte nenarodené za podmienky, že sa narodia živé.

V tejto dedičskej skupine neprichádzajú do úvahy ako dedičia tie osoby, ktoré s poručiteľom žili ako druh/družka. Nezáleží ani na tom, či by s poručiteľom mali potomkov.

-  Druhá skupina dedičov

-   ak nededia poručiteľovi potomkovia, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.

V tomto prípade sa dedí rovnakým dielom, manžel však vždy minimálne polovicu dedičstva.

-  Tretia skupina dedičov

-   ak nededí manžel ani žiadny z rodičov- rovnakým dielom dedia poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.

V prípade, že niektorý zo súrodencov poručiteľa nededí, jeho dedičský podiel rovnakým dielom nadobúdajú jeho deti.

Za poručiteľových súrodencov sa budú považovať aj súrodenci s aspoň jedným spoločným rodičom. Súrodencom bude aj súrodenec, ktorý bol osvojený.

-  Štvrtá skupina dedičov

-   ak žiadny dedič nededí v tretej skupine - rovnakým dielom dedia prarodičia poručiteľa, a ak nededí žiaden z nich, dedia rovnakým dielom ich deti.

Občiansky zákonník vymedzuje, že sa zásadne na iné osoby, ktoré znenie nevymedzuje, dedičstvo nevzťahuje, čo znamená, že ak nenadobudne dedičstvo žiadny dediť, dochádza k prechodu dedičstva na štát – uplatňuje sa inštitút odúmrť – definíciu pozri vyššie.

Dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli spolu s dedičstvom. Ak je dedičov viac, delia sa pomerom získaného majetku. Ak je dedičstvo predlžené, teda dlhov je viac ako majetku, môžu sa dediči s veriteľmi dohodnúť, že im dedičstvo prenechajú na úhradu dlhov. Takúto dohodu musí schváliť súd.

Dedenie v priamom rade

-   ide o dedenie medzi priamymi predkami a potomkami - rodičia, deti, starí rodičia, vnuci,

-   uvedené dedenie má najväčší význam v prípade predaja nehnuteľnosti nadobudnutej dedením.

V prípade oslobodenia príjmov z predaja zdedenej nehnuteľnosti má zásadný význam skutočnosť, či sa predáva nehnuteľnosť nadobudnutá dedením v priamom rade alebo dedením medzi inými osobami. Ak ide o predaj nehnuteľnosť, ktorá bola nadobudnutá dedením v priamom rade, tak je tento príjem je od dane oslobodený, pričom musí byť splnená podmienka, že uplynulo minimálne 5 rokov odo dňa nadobudnutia tejto nehnuteľnosti alebo spoluvlastníctva.

Nehnuteľnosť ako predmet dedičstva

-   zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností o prechode vlastníckeho práva z poručiteľa na dediča nemá konštitutívne účinky, ale len účinky deklaratórne - vykonáva sa v katastri len záznam,

-   v prípade viacerých dedičov – dochádza k vzniku podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti,

-   uznesenie notára o zdedení nehnuteľnosti dedičom sa spolu s dedičským spisom zašle na súd,

-   súd automaticky požiada kataster nehnuteľností o zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri – dedičia nerobia žiadne úkony, je to úlohou notára,

-   celý proces je náročnejší na čas, preto zákon umožňuje v prípade, ak dedič má uznesenie od notára, si návrh na kataster podať sám.

Peniaze ako predmet dedenia – hotovosť, peniaze na účte

-   zanechaný majetok sú hodnoty oceniteľné v peniazoch, pričom samotné dedičstvo netvoria všetky hodnoty oceniteľné v peniazoch - predmetom dedičstva môžu veci, vecné práva, majetkové práva či osobné práva, medzi ktoré patrí aj hotovosť alebo peniaze na účte, vkladnej knižke,

-   peniaze uložené neboli počas života poručiteľa jeho vlastníctvom,

-   dedičom poručiteľa patrí len pohľadávka na vyplatenie peňažnej sumy, ktorá je uložená v peňažnom ústave - banke.

Dedenie a poplatky u notára

-   ide o náklady súvisiace najmä s odmenou notára,

-   základ odmeny je trhová hodnota majetku poručiteľa,

-   v konaní o dedičstve platí odmenu notára a jeho hotové výdavky dedič, ktorý nadobudol dedičstvo, pričom ak ich je viac, platia trovy podľa vzájomného pomeru ceny a nadobudnutého dedičstva,

-   hodnota dedičstva je určená vlastným odhadom,

-   nevyhotovuje sa znalecký posudok,

-   Predbežná suma nákladov sa dá vypočítať podľa Vyhlášky o odmenách a náhradách notárov (vyhláška č. 31/1993 Z. z.):

»   z prvých 3 300 eur základu       2 %,

»   z presahujúcej sumy
až do 16 500 eur základu           1 %,

»   z presahujúcej sumy
až do 33 100 eur základu           0,7 %,

»   z presahujúcej sumy
až do 99 500 eur základu           0,4 %,

»   z presahujúcej sumy
až do 663 800 eur základu         0,2%.

Tretia hlava

DEDENIE ZO ZÁVETU

§ 476

(1) Poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice.

(2) V každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný.

(3) Spoločný závet viacerých poručiteľov je neplatný.

  K § 476         

Ustanovenie upravuje spôsob, akým poručiteľ pripraví závet. Môže ísť o závet napísaný rukou alebo v inej zásadne však písomnej forme. Umožňuje sa aj notárska zápisnica. Podmienkou sú svedkovia, pred ktorými je závet podpísaný v prípade, že je podpísaný vlastnoručne alebo v prípade, ak poručiteľ nevie písať alebo čítať. Zároveň zákon upravuje podmienku svedkov aj vo vymedzených prípadoch ustanovených v § 476d.

Ustanovenie tiež vymedzuje, aké náležitosti musí závet obsahovať, aby bol platný. Zákon však neakceptuje spoločný závet niekoľkých poručiteľov.

§ 476a

Vlastnoručný závet musí byť napísaný a podpísaný vlastnou rukou, inak je neplatný.

  K § 476a       

Ustanovenie upravuje inštitút vlastnoručného závetu za splnenie podmienky vlastnoručného napísania a podpisu.

§ 476b

Závet, ktorý poručiteľ nenapísal vlastnou rukou, musí vlastnou rukou podpísať a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa musia na závet podpísať.

  K § 476b       

Zákon v tomto ustanovení upravuje podmienku svedkov pri závete, ktorý nie je napísaný vlastnou rukou. Svedkovia musia byť minimálne dvaja a pred nimi poručiteľ nielen podpíše vlastnou rukou závet, ale musí aj výslovne prejaviť, že ide o závet, v ktorom je spísaná jeho vlastná vôľa. Závet podpísaný pred svedkami musí byť týmito svedkami aj podpísaný.

§ 476c

(1) Poručiteľ, ktorý nemôže čítať alebo písať, prejaví svoju poslednú vôľu pred tromi súčasne prítomnými svedkami v listine, ktorá musí byť prečítaná a prítomnými svedkami podpísaná. Pritom musí pred nimi potvrdiť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Pisateľom a predčitateľom môže byť aj svedok; pisateľ však nesmie byť zároveň predčitateľom.

(2) V listine sa musí uviesť, že poručiteľ nemôže čítať alebo písať, kto listinu napísal a kto nahlas prečítal a akým spôsobom poručiteľ potvrdil, že listina obsahuje jeho pravú vôľu. Listinu musia svedkovia podpísať.

  K § 476c       

Ustanovenie upravuje spísanie závetu v prípade, ak poručiteľ nemôže písať alebo čítať. Zákon ustanovuje v tomto prípade podmienku troch prítomných svedkov. Závet sa prečíta pred poručiteľom a všetkými svedkami, ktorí ho nakoniec vlastnoručne podpíšu. Aj napriek tomu, že poručiteľ nemôže čítať či písať, je podmienkou, že musí výslovne prejaviť, že ide o jeho poslednú vôľu. Závet musí obsahovať aj údaj o tom, že poručiteľ nemôže písať a čítať.

§ 476d

(1) Poručiteľ môže prejaviť svoju poslednú vôľu do notárskej zápisnice; osobitný zákon ustanovuje, kedy sa musí úkon urobiť pred svedkami.

(2) Maloletí, ktorí dovŕšili 15. rok, môžu prejaviť poslednú vôľu iba formou notárskej zápisnice.

(3) Nevidomé osoby môžu prejaviť poslednú vôľu tiež pred tromi súčasne prítomnými svedkami v listine, ktorá musí byť prečítaná.

(4) Nepočujúce osoby, ktoré nemôžu čítať alebo písať, môžu prejaviť poslednú vôľu formou notárskej zápisnice alebo pred tromi súčasne prítomnými svedkami ovládajúcimi znakovú reč, a to v listine, ktorá sa musí tlmočiť do znakovej reči.

(5) V listine musí byť uvedené, že poručiteľ nemôže čítať alebo písať, kto listinu napísal a kto nahlas prečítal a akým spôsobom poručiteľ potvrdil, že listina obsahuje jeho pravú vôľu. Obsah listiny sa musí po jej spísaní pretlmočiť do znakovej reči; aj toto sa musí v listine uviesť. Listinu musia svedkovia podpísať.

  K § 476d       

Ustanovenie sa zaoberá závetom vo forme notárskej zápisnice. Ďalej ustanovenie vymedzuje spôsob spísania závetu vo výnimočných prípadoch:

-   poručiteľ je maloletá osoba, ktorá dovŕšila 15. rok veku – môže byť iba notárska zápisnica,

-   poručiteľ je nevidomá osoba – predčítaná listina – závet pred troma svedkami, ktorí ju musia podpísať,

-   poručiteľ je nepočujúca osoba – notárska zápisnica alebo pred tromi svedkami, ktorí však musia ovládať znakovú reč a zároveň sa musí listina (závet) tlmočiť v znakovej reči, uvedený handikep musí byť v závete uvedený, listina musí byť rovnako svedkami podpísaná.

§ 476e

Svedkami môžu byť iba osoby, ktoré sú spôsobilé na právne úkony. Svedkami nemôžu byť nevidomé, nepočujúce, nemé osoby, tie, ktoré nepoznajú jazyk, v ktorom sa prejav vôle robí, a osoby, ktoré majú podľa závetu dediť.

  K § 476e       

Ustanovenie zákona vymedzuje, kto môže byť svedkom pri spísaní závetu. Zásadnou podmienkou je spôsobilosť na právne úkony a podmienka, že svedkom nie je osoba, ktorá má podľa závetu dediť.

§ 476f

Závetom povolaný, ani zákonný dedič a osoby im blízke nemôžu pri vyhotovovaní závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo predčitatelia.

  K § 476f        

Občiansky zákon v ustanovení vymedzuje podmienky týkajúce sa zákonných dedičov a osôb, ktoré sú im blízke alebo ktoré sú závetom povolené v súvislosti so spísaním závetu.

§ 477

V závete poručiteľ ustanoví dedičov, prípadne určí ich podiely alebo veci a práva, ktoré im majú pripadnúť. Ak nie sú podiely viacerých dedičov v závete určené, platí, že podiely sú rovnaké.

  K § 477         

Uvedené ustanovenie vymedzuje, čo poručiteľ v závete ustanoví:

-   dedič – dedičia,

-   veci a práva, ktorá majú dedičovi alebo dedičom pripadnúť,

-   dedičské podiely – ak nie sú, tak dedičia dedia rovnakým dielom.

§ 478

Akékoľvek podmienky pripojené k závetu nemajú právne následky; ustanovenie § 484 ods. 1 druhej vety tým nie je dotknuté.

  K § 478         

Čo sa týka podmienok, ktoré by boli k závetu pripojené, tieto nemajú právne následky.

§ 479

Maloletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí ich dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko robí jedna polovica ich dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov.

  K § 479         

Občiansky zákonník v ustanovení upravuje zásady na podiely, ktoré musia dedičom prináležať, ak nie sú tieto osoby vydedené:

-   maloletý potomok – minimálne toľko, koľko im prináleží podiel zo zákona,

-   plnoletý potomok – minimálne toľko, ako je jedna polovica dedičského podielu zo zákona.

V prípade, že by táto podmienka splnená nebola, závet je v tej časti neplatný.

§ 480

(1) Závet sa zrušuje neskorším platným závetom, pokiaľ popri ňom nemôže obstáť, alebo odvolaním závetu; odvolanie musí mať formu, aká je potrebná pre závet.

(2) Poručiteľ zruší závet aj tým, že zničí listinu, na ktorej bol napísaný.

  K § 480         

Ustanovenie upravuje zrušenie závetu alebo odvolanie závetu a spôsoby, akými poručiteľ buď závet zruší alebo bude odvolaný.

K § 476 až § 480

Podľa tretej hlavy upravujúcej dedenie zo závetu sa poručiteľ môže rozhodnúť, že spíše závet, pričom sa rozhodne kto a koľko dostane z jeho majetku po smrti.

V prípade, že poručiteľ závet nezanechá, dochádza k dedeniu zo zákona. Z uvedeného vyplýva, že dediť môžu aj osoby, ktorým to poručiteľ nepraje.

Občiansky zákonník, ako sme už uviedli vyššie, umožňuje aj kombináciu spôsobov dedenia – zo zákona a zo závetu.

Dedenie zo závetu

-   ide o druhý možný právny titul dedenia,

-   je to jednostranný písomný právny úkon poručiteľa, ktorým tento osobne v zákonom predpísanej forme vykonáva dispozíciu zo svojim majetkom pre prípad svojej smrti,

-   tento spôsob dedenia má prednosť pred dedením zo zákona,

-   poručiteľ sa môže sám rozhodnúť, komu majetok a koľko z neho odkáže, pretože v závete má každý právo stanoviť, kto a čo zdedí,

-   v závete nemôžu byť vynechané deti – v prípade, že poručiteľ ich v závete neuvedie, dediť budú, ale zo zákona,

-   v obsahu závetu odchylne od zákonnej dedičskej postupnosti prejavom svojej vlastnej vôle poručiteľ stanoví osoby, ktoré majú byť jeho dedičmi a týmto osobám určí ich dedičský podiel (ale podiel určiť ani nemusí),

-   ak nie je v závete určený podiel pre každého dediča alebo dedičov – dedia rovnakým dielom,

-   v prípade, ž v závete nie sú učené podiely pre jednotlivých dedičov – dedia rovnakým dielom,

-   ide o prechod poručiteľovho majetku na osoby, ktoré určil v závete z vlastnej vôle a rozhodnutia.

Závetný dedič

-   fyzická osoba,

-   právnická osoba,

-   štát.

V prípade dedenia zo závetu, môže poručiteľ označiť za dediča aj organizáciu pôsobiacu v rámci neziskového prostredia.

Potomkovia poručiteľa vynechaní v závete

Právo poručiteľa rozhodnúť o svojom majetku pre prípad svojej smrti však nepredstavuje poručiteľovu ľubovôľu. Poručiteľova voľnosť je limitovaná tzv. neopomenuteľnými dedičmi.

Ak by poručiteľ v závete neuviedol svojich potomkov, neznamená, že dediť nebudú. Zákon im priznáva aj napriek tomu právo dediť a vymedzuje presné dedičské podiely. V prípade plnoletých dedičov je to minimálne jedna polovica dedičského podielu, ktorá by im pripadla podľa dedenia zo zákona a v prípade neplnoletých potomkov ide o minimálne podiel z majetku poručiteľa, ktorý tvorí ich celý dedičský podiel zo zákona.

Podľa Občianskeho zákonníka nie je rozhodujúce, či potomok bol v čase zriadenia závetu a rozhodnutia o dedičstve plnoletý alebo nie, rozhodujúcim je stav v čase poručiteľovej smrti. Ak by však poručiteľ zákonným spôsobom neopomenuteľného dediča vydedil, nemusí mu v závete odkazovať nič. To znamená, že zákon určuje výnimku, kedy jeho potomkovia nededia, ktorá znamená vydedenie.

-   V prípade, ak by poručiteľ vo svojom závete nerešpektoval uvedené zákonné limity a zároveň zo strany poručiteľa nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov, potom by bol poručiteľov závet v tejto časti neplatný.

-   Neplatnosti závetu poručiteľa je potrebné sa zo strany neopomenuteľného dediča riadne a včas dovolať. To sa vykonáva podaním kvalifikovaného návrhu v dedičskom konaní po poručiteľovi zo strany neopomenuteľného dediča.

Závet

-   nazýva sa aj testament či posledná vôľa,

-   prejav vôle poručiteľa, ktorý stanoví, ako sa bude postupovať s jeho majetkom v prípade jeho smrti,

-   zo závetu sa dedí, ak poručiteľ zanechal celý svoj majetok dedičom zo závetu a tiež nevynechal neopomenuteľných dedičov,

-   pre platnosť závetu musia byť splniť obsahové náležitosti,

-   musí byť zrozumiteľný a určitý a z obsahu po posúdení všetkých potrebných náležitostí musí byť zjavné, že ide o závet,

-   nesmie chýbať označenie poručiteľa, označenie dedičov, dátum podpísania závetu, nesmie chýbať podpis závetcu, prípadne podpisy svedkov,

-   musí spĺňať kritéria kladené zákonom na právne úkony ako také.

Uznesenie NS SR z 28. júla 2010 sp. zn. 4 Cdo 93/2009

Skutočnosť, že listina obsahujúca závet pozostáva z viacerých listov, ktoré nie sú spojené, nezakladá bez ďalšieho neplatnosť závetu. Záver o platnosti takéhoto závetu je ale opodstatnený, len ak sú vylúčené pochybnosti o pravosti, pravdivosti, súvislosti a nadväznosti jednotlivých listov závetu.

Formy závetu

Občiansky zákonní rozoznáva tri formy závetu:

-   závet napísaný vlastnou rukou poručiteľa - holografný závet,

-   závet napísaný inak než vlastnoručne poručiteľom – alografný závet,

-   závet vo forme notárskej zápisnice.

Zásady

-   poručiteľ môže vo svojom závete nakladať len s tými právami, ktoré môžu byť predmetom dedenia – práva, ktoré smrťou poručiteľa nezanikajú a u ktorých zákon nestanovuje osobitný režim právneho nástupníctva,

-   ak poručiteľ zanechal platný závet s prejavenou vôľou pre prípad svojej smrti ohľadom celého svojho majetku a ak dedičia povolaní zo závetu dedičstvo po poručiteľovi nadobudnú a neodmietnu ho, dochádza k výlučnej závetnej postupnosti,

-   v prípade dedenia zo zákona je vylúčené prirastanie uvoľnených dedičských podielov k podielom ďalších dedičov,

-   s uvoľneným dedičským podielom sa naloží podľa dedenia zo zákona, ak poručiteľ pre prípad odpadnutia určitého závetného dedičia ponúkol možnosť ako to ďalej riešiť,

-   v prípade spísania závetu poručiteľ nemôže nahradiť za žiadnych okolností zástupca,

-   zásadou je písomná forma závetu, podpísaná poručiteľom a svedkami, ak sú prítomní, a tiež je dôležitý dátum, a to presný dátum spísania závetu.

Napísanie závetu

     napísanie rukou – holografný závet

-   závet musí byť napísaný a podpísaný vlastnou rukou poručiteľa,

-   musí obsahovať dátum - deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný závetcom a vlastnoručný podpis,

-   tento typ závetu nemusí byť podpísaný svedkami,

Ak rodina nevie o existencii závetu alebo kde sa závet nachádza, tak dochádza k dedeniu zo zákona, akoby závet neexistoval. Dochádza k tomu aj v prípade, že sa závet nájde neskoro, pričom platí premlčacia doba tri roky.

     napísanie na písacom stroji alebo PC – anografný závet

-   závet nie je napísaný vlastnoručne,

-   podmienka pri spísaní závetu sú svedkovia (dvaja) – ich úlohou je dosvedčiť, že v závete je prejavená posledná vôľa poručiteľa závetcu – závet musí byť svedkami podpísaný,

-   musí byť podpísaný závetcom s uvedením presného dátumu – inak by bol závet neplatný,

-   podmienky na svedkov – spôsobilosť na právne úkony, svedkami nemôže byť osoby nevidomé, nepočujúce, nemé, tie ktoré neovládajú jazyk, v ktorom závetca závet ako prejav vôle robí a tie, ktoré majú podľa závetu dediť,

-   zákonný a závetný dedič a osoby im blízke nemôžu pri vyhotovení závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci, predčitatelia závetu,

     osobitá forma závetu

-   závetca je v zlom zdravotnom stave, je nevidiaci, nepočujúci, nemôže písať, nemôže čítať,

-   podmienkou je prítomnosť troch svedkov,

-   závet sa nahlas prečíta pred svedkami – písomne musia potvrdiť prečítanie závetu,

-   v závete musí byť uvedené, kto listinu napísal a prečítal,

-   podmienky na svedkov - osoby spôsobilé k právnym úkonom, nesmú byť osoby nevidomé, nepočujúce, nemé a tie ktoré nepoznajú jazyk, v ktorom sa závet vyhotovuje,

-   svedkom nemôže byť zákonný dedič a jemu blízke osoby.

     notárska zápisnica

-   výhodou je možnosť právneho poradenstva ako aj povinná registrácia závetu v Notárskom centrálnom registri závetov, ktorý je prepojený v rámci celého územia Slovenska – závet sa pri prejednávaní dedičstva objaví súdnym komisárom,

-   počas života poručiteľa nemôže žiadna iná osoba do závetu nahliadnuť,

-   za formálne a obsahové náležitosti zodpovedá vždy notár, ktorý závetcovi pripraví závet vo forme notárskej zápisnice – v nej sú uvedené všetky priania závetcu.

Výhody notárskej zápisnice – závet

-   závet je vždy platný, lebo ho pripraví kompetentný človek na notárskom úrade a zároveň ho dá do úschovy a do Notárskeho registra závetov – nemôže ísť o falšovanú listinu,

-   počas dedičského konania je ľahko dohľadateľný,

-   výhoda v prípade osobitných dôvodov - zrakovo, sluchovo alebo rečovo postihnutá osoba alebo osobu, ktorá nemôže čítať alebo písať z určitého dôvodu.

Univerzálny závet

Poručiteľ – závetca môže zanechať univerzálny závet – ide o závet na celý majetok, do ktorého patria nehnuteľnosti, hnuteľné veci, práva, iné majetkové hodnoty.

Náležitosti závetu

-   v závete môžu byť viacerí dedičia, medzi ktorých sa rozhodne poručiteľ rozdeliť majetok, ktorý môže byť buď celý alebo len konkrétny,

-   zo závetu musí byť jasné, či závetca odkazuje celý majetok alebo len konkrétnu časť medzi konkrétnych dedičov,

-   ak poručiteľ nerozhodol o všetkom majetku – zvyšok sa dedí zo zákona,

-   text závetu musí obsahovať dediča (dedičov) ktorým odkazuje majetok,

-   podiely pre dedičov – nie je povinnosťou,

-   v závete nemôže byť nejaké podmienka, ktorá podmieňuje nadobudnutie majetku,

-   v závete nemôže byť uvedená ani žiadna výhrada,

-   výhradou nie je ustanovenie náhradného dediča za iného dediča pre prípad, ak by dedič pred dedením zomrel, výhradou nie je ani zriadenie vecného bremena v prospech určitej osoby, výhradou nie je ani príkaz na započítanie daru osobe, ktorá závetcu ako darca počas života obdaroval, a ktorá by po ňom mala znova dediť ako dedič,

-   ak závet nespĺňa všetky dôležité náležitosti a podmienky, tak sa stáva neplatným,

-   spoločný závet je vždy neplatný – zákon ho vylučuje.

Ukladanie závetu (testamentu)

-   závet sa ukladá v Notárskom centrálnom registri závetov, vedený Notárskou komorou,

-   možnosť uloženia doma u závetcu, u príbuzného, blízkej osoby, priateľa a podobne – s predpokladom, že sa závet nájde v trojročnej premlčacej lehote, aby došlo k dedeniu podľa závetu,

-   u notára v notárskej úschove.

Výhody dedenia zo závetu

-   závetca môže až do smrti disponovať s celým svojím majetkom, pričom má stále kontrolu nad svojím majetkom,

-   ten, komu majetok odkázal, sa stáva jeho majiteľom až po smrti závetcu,

-   možnosť obísť dedičov, ktorí by dedili zo zákona,

-   možnosť rozdelenia majetku medzi dedičov a v rôznych pomeroch.

Nevýhody dedenia zo závetu

-   možnosť námietky na neplatnosť závetu – ak boli obídení opomenutí dediči,

-   v prípade, ak závetca chce, aby niektorý opomenutí dedič nededil, musí ho vydediť – súčasťou závetu musí byť listina o vydedení z uvedením niektorej zo zákonných podmienok,

-   dôvody vydedenia môžu napadnuté na súde z dôvodu nepravdivosti.

Vydedenie

Zákonné dôvody:

1.  potomok v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch,

2.  potomok o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať,

3.  potomok bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka,

4.  potomok trvalo vedie neusporiadaný život.

Vydediť je možné deti, vnukov a pravnukov.

Listina musí byť spísaná podľa zákonných podmienok a musí obsahovať všetky zákonné náležitosti. Najlepšie je listinu spísať u notára, pričom zostáva u neho v úschove. Je možné zriadiť závet aj listinu o vydedení jedným úkonom u notára.

Zrušenie závetu

V prípade, že sa vzťahy medzi závetcom a dedičmi, ktorým poukázal majetok zmenia ešte počas jeho života, závetca má možnosť závet zrušiť

-   neskoršie vydaným závetom,

-   odvolaním závetu,

-   zničením listiny (s výnimkou notárskej zápisnice).

Štvrtá hlava

POTVRDENIE DEDIČSTVA A VYPORIADANIE DEDIČOV

  K štvrtej hlave           

Táto hlava upravuje potvrdenie dedičstva a následné vyporiadanie dedičov po samotnom dedičskom konaní. Súd rozhoduje o tom, kto je dedičom a v akom rozsahu dedí. Súd môže poveriť notára ako súdneho komisára, aby vykonal všetky potrebné úkony v konaní o dedičstve. Úkony, ktoré notár v rámci takéhoto poverenia súdu vykoná, sa považujú za úkony súdu.

§ 481

Ak je len jeden dedič, potvrdí mu súd, že dedičstvo nadobudol.

  K § 481         

Ustanovenie upravuje potvrdenie dedičstva v prípade, že dedičom bol len jeden človek.

Jediný dedič môže byť

-   zo zákona,

-   zo závetu.

Jediným dedičom sa stáva dedič aj v prípade, ak bolo viacero dedičov povolaných, ale všetci ostatný dedičstvo

-   odmietli,

-   boli vydedení,

-   neboli spôsobilí dediť.

§ 482

(1) Ak je viac dedičov, vyporiadajú sa na súde medzi sebou o dedičstve dohodou.

(2) Ak dohoda neodporuje zákonu alebo dobrým mravom, súd ju schváli.

  K § 482         

Uvedené ustanovenie upravuje dedičské konanie, kde je viac dedičov. Títo majú možnosť sa s dedičstvom vysporiadať medzi sebou, a to na súde. K vysporiadaniu dochádza prostredníctvom dedičskej dohody, ktorá v prípade, ak neodporuje zákonu, je súdom schválená.

§ 483

Ak nedôjde k dohode, súd potvrdí nadobudnutie dedičstva tým, ktorých dedičské právo bolo preukázané.

  K § 483         

Ustanovenie upravuje postup súdu v prípade dedičského konania, kde nedošlo k dohode. Nadobudnutie dedičstva je potvrdené tým dedičom, ktorým je dedičské právo preukázané.

§ 484

Súd potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov. Pri dedení zo zákona sa dedičovi do jeho podielu započíta to, čo za života poručiteľa od neho bezplatne dostal, pokiaľ nejde o obvyklé darovania; ak ide o dediča uvedeného v ustanovení § 473 ods. 2, započíta sa okrem toho aj to, čo od poručiteľa bezplatne dostal dedičov predok. Pri dedení zo závetu treba toto započítanie urobiť, ak na to dal poručiteľ príkaz alebo ak by inak obdarovaný dedič bol oproti dedičovi uvedenému v ustanovení § 479 neodôvodnene zvýhodnený.

  K § 484         

Uvedené ustanovenie upravuje potvrdenie nadobudnutia dedičstva podľa jednotlivých dedičských podielov. Zároveň zákon vymedzuje, čo sa do podielov započítava.

  K § 481 až § 484      

Počas dedičského konania, respektíve na jeho konci, musí byť súdom určené, kto sa stáva dedičom, čiže zo zákona alebo zo závetu. Zároveň musí byť určené, v akom rozsahu bude dedič dediť. Súd v dedičskom konaní poverí natára, aby vykonal potrebné úkony. V uvedenom prípade sa úkony notára považujú za úkony súdu.

Rozhodnutie súdu (notára) v dedičskom konaní

-   potvrdenie nadobudnutia dedičstva len jednému dedičovi,

-   potvrdenie nadobudnutia dedičstva štátu (ak niet dedičov alebo dedičia dedičstvo odmietli),

-   schválenie dohody o vyporiadaní dedičstva,

-   potvrdenie dedičstva podľa dedičských podielov (podielov uvedených v závete),

-   potvrdenie nadobudnutia veci alebo práva.

Poručiteľ nemusí určiť len podiely, ale môže určiť aj konkrétne veci, kto ich má, prípadne práva z dedičstva. Súd v tomto prípade potvrdí nadobudnutie tejto veci alebo práva dedičovi tak, ako je to určené v závete.

Podstata dohody dedičov

-   cez dohodu dochádza k vyporiadaniu dedičstva medzi dedičmi,

-   dohoda sa uzatvára pred notárom poverený súdom,

-   právom dediča je v dohode vyjadriť, či si uplatňuje svoj zákonný dedičský podiel,

-   právom dediča je v dohode vyjadriť, že si z dedičstva neuplatňuje nárok na nič a zároveň, že nič nepožaduje,

-   v dohode sa uvádza, že si dedič žiada vyplatiť svoj zákonný dedičský podiel od spoludediča, ktorý dedičstvo nadobúda,

-   dedičia majú právo sa dohodnúť, ako sa medzi sebou vyporiadajú, a to už počas dedičského konania – výsledkom je práve dohoda o vyporiadaní,

-   dohoda nemôže odporovať zákonu,

-   dohodou sa nemôžu porušiť dobré mravy,

-   čo sa týka obsahu dohody, tak ten závisí od samotných dedičov – musí sa týkať všetkého majetku po poručiteľovi.

V praxi sa často stáva, že dedičia prichádzajú do dedičských sporov, ktorých príčinou je predovšetkým neschopnosť a neochota dedičov dohodnúť sa na rozdelení dedeného majetku, ale i tohto čo do majetku patrí a čo nie. Rozdelenie majetku sa zisťuje v dedičskom konaní, pričom je zásadne nesporné, čo predmetom samotného dedičstva je. Väčšina sporov však vzniká v prípade samotného rozdelenie dedičstva, a to či je rozdelenie správne, či rozdelenie bolo súčasťou závetu, či je rozdelenie v súlade so zákonom. Spory je možné riešiť aj mimo dedičského konania.

Rozdelenie majetku po poručiteľovi

-   dedičské podiely sa určujú

»   na základe závetu – rozdelenie majetku, prípadne veľkosť dedičských podielov je spravidla upravená závetom, nemožno vylúčiť dedenie neopomenuteľných dedičov, ktorými sú potomkovia zosnulého poručiteľa, ak závet nerieši usporiadanie dedičských práv vo vzťahu k celej pozostalosti, tak majetok v závete nespomenutý sa následne dedí na základe zákona,

»   na základe zákona - základom pre určenie výšky dedičského podielu Občiansky zákonník, ktorý rozdeľuje osoby, potenciálnych dedičov do štyroch skupín, na základe ich príbuzenského alebo iného vzťahu k poručiteľovi. Ak dedia dedičia na základe skoršej skupiny, je tým vylúčené dedenie dedičov v neskoršej skupine, na veľkosť dedičského podielu majú vplyv aj neobvyklé dary, ktoré za života poručiteľa od neho dedič prijal, ktoré sa započítajú do dedičského podielu toho dediča, ktorý dar prijal. Zohľadňujú sa len dary neobvyklé, nie dary obvyklé, pričom samotná neobvyklosť daru spočíva v hodnote a povahe daru – nehnuteľnosť ako dar, väčší obnos peňazí, šperky, ... Ide o zápočet na dedičský podiel.

Riešenie dedičských sporov

Spory medzi dedičmi, ktorí sa nevedia dohodnúť v rámci dedičského konania a nedochádza k dohode, sa riešia podľa Civilného mimosporového poriadku.

Ak rozhodnutie sporu o dedičskom práve závisí iba na právnom posúdení skutočností, ktoré medzi účastníkmi nie sú sporné, súd uznesením rozhodne, s ktorým účastníkom bude ďalej konať a ktorému účastníkovi účasť v konaní o dedičstve ukončuje. Uznesenie sa doručí aj účastníkovi, ktorému sa účasť v konaní ukončuje. Dedičské právo toho, koho účasť v konaní bola ukončená, nezaniká, v konaní o dedičstve sa však naňho ďalej neprihliada. Ak rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby na určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac. Súd pokračuje v konaní s účastníkmi podľa výsledku sporu. Ak žaloba nebola podaná v lehote, ak bolo konanie o žalobe zastavené alebo ak bola žaloba odmietnutá, platí, že spor o dedičské právo bol rozhodnutý v neprospech žalobcu.

Dohoda

-   musia uzatvoriť všetci dedičia, ktorých dedičské právo bolo preukázané,

-   dedičia si môžu zmeniť výšku podielov,

-   dedičstvo si môžu medzi sebou rozdeliť,

-   dedičia sa môžu dohodnúť len na jednom dedičovi – a to buď s výplatou pre ostatných alebo bez výplaty,

-   dedičia sa môžu dohodnúť aj v prípade, že bol zanechaný závet,

-   nutné dbať na práva neopomenuteľných dedičov.

Dedičia si môžu svoje právo na podanie žiadosti o pokračovanie v konaní o dedičstve ponechať, uznesenie o dedičstve nadobúda vtedy právoplatnosť uplynutím lehoty pätnástich dní od jeho vydania. Počas plynutia lehoty môže ktorýkoľvek z dedičov požiadať súd o pokračovanie v konaní.

Uznesenie o dedičstve

Uznesenie vydáva notár. Týmto uznesením

-   potvrdí nadobudnutie dedičstva jedinému dedičovi

-   potvrdí, že dedičstvo, ktoré nenadobudol žiadny dedič, pripadlo štátu

-   schváli dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva; veriteľ poručiteľa je účastníkom dohody, ak sa vyporiadava jeho pohľadávka

-   schváli dohodu o prenechaní predlženého dedičstva na úhradu dlhov

-   potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov, ak medzi účastníkmi nedôjde k dohode, alebo vykoná vyporiadanie medzi dedičmi a rozhodne o tom, čo ktorý z dedičov nadobudol

-   neschváli dohodu o vyporiadaní dedičstva a potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov alebo vykoná vyporiadanie medzi dedičmi a rozhodne o tom, čo ktorý z dedičov nadobudol.

-  Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2011, sp. zn. 1 Cdo 183/2009

Pokiaľ sa v konaní o dedičstve vyskytne rozpor o tom, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi, procesným nástrojom na jeho odstránenie je žaloba na určenie, že tá-ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi. O takejto žalobe rozhodne súd v sporovom konaní, účastníkmi ktorého (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) sú všetci dedičia. Žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva (obdobný právny názor zaujal už Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v uznesení z 28. septembra 2006 sp.zn. 3 Cdo 178/2006). Pritom pre takéto sporové občianske súdne konanie treba všetkých účastníkov konania o dedičstve považovať za nerozlučných spoločníkov.

-  Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 2/06-11

Kým sa konanie o dedičstve právoplatne neskončí takým spôsobom, že sa potvrdí nadobudnutie vecí z dedičstva viacerým dedičom do podielového spoluvlastníctva, zostáva otvorená otázka, či ku vzniku spoluvlastníctva v tejto veci vôbec dôjde. V konaní o dedičstve môže totiž dôjsť napr. aj k takému vyporiadaniu, že vec pripadne do výlučného vlastníctva iba jedného dediča. Vyporiadanie medzi dedičmi má spätnú pôsobnosť a jeho účinky nastávajú už ku dňu smrti poručiteľa, avšak kým nie je isté, že v dôsledku dedenia vzniklo podielové spoluvlastníctvo veci, súd prvého stupňa preto správne postupoval.

Piata hlava

OCHRANA OPRÁVNENÉHO DEDIČA

  K piatej hlave

V piatej hlave Občiansky zákonník upravuje ochranu oprávneného dediča.

§ 485

(1) Ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.

(2) Nepravý dedič má právo, aby mu oprávnený dedič nahradil náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil; takisto mu patria úžitky z dedičstva. Ak však vedel alebo mohol vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný, má právo len na náhradu nevyhnutných nákladov a je povinný oprávnenému dedičovi okrem dedičstva vydať i jeho úžitky.

  K § 485         

V prípade, že konanie o dedičstve bolo právoplatne ukončené a následne sa objaví osoba, ktorá tvrdí, že je oprávneným dedičom a že bola opomenutá v dedičskom konaní, Občiansky zákon upravuje následný postup.

Oprávnený dedič

Je ním ten, kto sa nezúčastnil dedičského konania, to znamená, že nebol účastníkom v dedičskom konaní, avšak disponuje dedičským titulom, ktorý svedčí v jeho prospech. Ide napríklad o neznámeho dediča, ktorý sa neohlásil v stanovenej lehote, ak keď bol vyznaný vyhláškou.

Neoprávnený dedič

Je ním osoba, ktorá podľa rozhodnutia o dedičstve, čiže uznesenie súdu alebo uznesenie o dedičstve vydané notárom prejednávajúcim dedičstvo, nadobudla majetok poručiteľa, hoci tento majetok nadobudnúť buď nemala vôbec, alebo ho mala nadobudnúť v menšom rozsahu. Uvedený majetok musí vydať.

Ustanovenie upravuje zákonný postup, ako má neoprávnený dedič a oprávnený dedič ďalej postupovať a prípadne aké práva im zákon priznáva.

§ 486

Kto dobromyseľne niečo nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, je chránený tak, ako keby to bol nadobudol od oprávneného dediča.

  K § 486         

Ustanovenie upravuje ochranu oprávneného dediča. Zákon upravuje ochranu vlastníckeho práva oprávnených dedičov s tým rozdielom, že zatiaľ čo vlastnícke právo je nepremlčateľné, právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva proti nepravému dedičovi sa premlčuje v medziach tohto zákona.

§ 487

Ustanovenia § 485 a 486 platia i vtedy, ak dedičstvo pripadlo štátu.

  K § 487         

Občiansky zákonník vymedzuje, že sa znenie tejto hlavy rovnako týka aj štátu ako dediča. Občiansky zákonník teda upravuje, že v prípade, ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 11. 2010, sp. zn. 5 M Cdo 17/2009

Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný.

Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť.

Práva nepravého dediča

-   musí mu oprávnený dedič nahradiť všetky náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil,

-   patria všetky úžitky z dedičstva – ak nevedel o existencii oprávneného dediča,

-   mal vedomosť, že je oprávneným dedičom niekto iný

»   má v zásade právo iba na náhradu nevyhnutných nákladov,

»   jeho povinnosťou je oprávnenému dedičovi vydať dedičstva aj s úžitkami,

-   má právo na náhradu nákladov - ak ich vynaložil na majetok z dedičstva,

-   má právo na úžitky z dedičstva – ak nevedel ani nemohol vedieť o existencii oprávneného dediča,

-   má právo len na náhradu nevyhnutných nákladov vynaložených na zachovanie majetku z dedičstva – ak vedel, alebo mohol vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný.

V čom spočíva ochrana oprávneného dediča

-   oprávnený dedič sa môže proti nepravému dedičovi domáhať, aby mu vydal majetok, ktorý má z dedičstva,

-   oprávnený dedič môže proti nepravému dedičovi podať žalobu na príslušnom súde – platí trojročná premlčacia doba odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské konanie skončilo – žalobou žiada uplatniť svoje právo na vydanie majetku získaného z dedičstva,

-   nepravý dedič musí oprávnenému dedičovi vydať všetko, čo z dedičstva nadobudol, a to predovšetkým in natura – ak ich už niet, tak musí vydať náhradu.

Podmienky uplatnenia žaloby

Aby žaloba mohla byť úspešne uplatnená na súde, zo zákona vyplýva skutočnosť, že musia byť splnené určité náležitosti.

Podmienky:

-   oprávnená osoba nebola účastníkom dedičského konania,

-   oprávnená osoba disponuje dedičským titulom,

-   dedičské konanie musí byť ukončené vydaním právoplatného rozhodnutia - uznesenie súdu alebo uznesenie vydané notárom,

-   oprávnená osoba sa musí domáhať svojho nároku v rámci troch rokov od právoplatného skončenia dedičského konania - premlčacia lehota.

Márnym uplynutím premlčacej doby nastáva premlčanie práva, čo znamená, že aj keď toto právo nezaniká, už ho nemožno uplatniť na súde.

Prostriedky na ochranu

-   snaha o dohodu s účastníkom dedičského konania – oprávnený a účastník dedičského konania,

-   písomná výzva na vydanie dedičstva, na ktoré má oprávnený nárok,

-   podanie žaloby na vydanie dedičstva na súd.

Žaloba

-   žaloba má prednosť pred žalobou určovacou,

-   oprávnený dedič musí žalobcovi preukázať, že je oprávneným dedičom a že osoba, ktorá dedila, je neoprávneným dedičom, pričom došlo k bezdôvodnému obohateniu,

-   oprávnený dedič sa môže domáhať vydania dedičstva.

Ak je predmetom vydania nehnuteľnosť, vyžaduje sa naplnenie predpokladov pre jej vydanie, ktorými sú písomnosť na jednej listine a vklad vlastníctva v katastri.

Oprávnený dedič úspešný v žalobe

Ak je oprávnený dedič v konaní pred súdom úspešný, tak je neoprávnený dedič povinný v zmysle zásad bezdôvodného obohatenia vydať oprávnenému dedičovi dedičstvo, ktoré nadobudol neoprávnene. V prípade, ak nepravý dedič nevedel a ani nemohol vedieť, že je oprávneným dedičom niekto iný, je povinnosťou oprávneného dediča nahradiť mu náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil. Toto sa tiež aplikuje na úžitky z dedičstva. Naopak, ak neoprávnený dedič vedel, resp. mohol vedieť, že existuje iný oprávnený dedič, tak mu prináleží iba náhrada nevyhnutných nákladov. Naopak, čo sa týka úžitkov z dedičstva, musí ich vydať oprávnenému dedičovi.

Podľa § 485 Občianskeho zákonníka, ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča. Citované zákonné ustanovenie tak zakotvuje právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva nadobudnutého neoprávneným dedičom. Ide o špeciálnu právnu úpravu, ktorá sa líši od všeobecnej úpravy ochrany vlastníctva najmä tým, že právo na vydanie dedičstva, na rozdiel od vlastníckeho práva sa premlčuje.

-  Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 9Co/300/2011

Žaloba oprávneného dediča podľa ust. § 485 Obč. zákonníka je jediným právnym prostriedkom, ktorým sa oprávnený dedič, ktorý nebol účastníkom dedičského konania, môže domôcť ochrany svojho dedičstva. Žaloba bude úspešná, ak sa žalobcovi podarí, pri splnení zákonných predpokladov, vyvrátiť právnu domnienku subjektívneho dedičského práva žalovaného ako nepravého dediča tým, že preukáže svoje dedičské právo a tak vylúči, aby nepravý dedič nadobudol dedičstvo úplne alebo sčasti. Žaloba na ochranu oprávneného dediča sa odlišuje od žaloby na ochranu vlastníka podľa § 126 ods. 1 Obč. zák., čo do subjektov posudzovaných právnych vzťahov, spôsobu nápravy a hlavne tým, že právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva sa na rozdiel od práva vlastníka, ktoré je nepremlčateľné (§ 100 ods. 2 veta prvá Obč. zák.), premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dedičské konanie skončené (§ 100 ods. 2 veta druhá Obč. zák., § 105 Obč. zák.). Ako pre žalobu na ochranu vlastníka, tak pre žalobu oprávneného dediča však platí, že ak je predmetom ochrany právo k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľnosti, možno žalovať na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tak, aby rozhodnutie súdu mohlo byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľnosti. V prípade žaloby oprávneného dediča ide o osobitnú žalobu, ktorá má oporu v ustanoveniach hmotného práva a nie je určovacou žalobou, a preto naliehavý právny záujem na určení preto nie je potrebné preukazovať. Povinnosť nepravého dediča pri vydávaní dedičstva sa riadi zásadami o bezdôvodnom obohatení, z ktorých vyplýva, že v prvom rade pôjde o naturálnu reštitúciu a len vtedy, ak to nie je dobre možné, má sa pravému dedičovi poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Obč. zák.). Pre konanie o vydanie dedičstva je rozhodujúci právny stav v čase, kedy súd rozhoduje o vydaní veci, t. j. v čase vyhlásenia rozsudku. Z tohto právneho stavu sa vychádza aj pri stanovení peňažnej náhrady v prípade, že by vydanie dedičstva nebolo možné (Rč 99/2007).

§ 859

(1) Pri dedení sa použije právo platné v deň smrti poručiteľa; ak však bol závet zriadený pred 1. aprílom 1964, posudzuje sa jeho platnosť podľa doterajších predpisov.

(2) Dňom 1. apríla 1964 zanikajú všetky obmedzenia vyplývajúce zo zvereneckého náhradníctva.

(3) Pokiaľ zákon neustanovuje inak, dedí pozostalý manžel, ktorý žil s poručiteľom v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti, popri svojom podiele nedoplatky poručiteľovej odmeny za prácu a opakujúcich sa dôchodkov až do výšky jednomesačného príjmu.

  K § 859         

Dedenie

Je ním všeobecný prechod práv a povinností po zomretej osobe na iné subjekty – dedičov, s výnimkou prípadov, o ktorých ustanovuje Občiansky zákonník inak. Predmetom dedenia je majetok poručiteľa, ktorý sa označuje ako dedičstvo alebo pozostalosť.

Smrť fyzickej osoby, teda poručiteľa spôsobuje vznik dedičsko-právneho vzťahu. Dediť je možné len po fyzickej osobe. Nikdy nemožno dediť po právnickej osobe.

Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa (nebohého). Matrika oznámi úmrtie súdu, ktorý poverí príslušného súdneho komisára (notára) na vyporiadanie dedičstva. Notár zistí, či nebohý nezanechal závet (testament), zistí okruh dedičov a aj to, aký majetok (aktíva a pasíva) poručiteľ zanechal. Nie všetky majetkové práva prechádzajú na dedičov. Sú také, ktoré úmrtím definitívne zaniknú, napr.: právo na výživné, právo na dôchodok a pod. Úmrtím, logicky, zaniká aj manželstvo (preto sa v rámci dedičského konania vyporiadava aj bezpodielové spoluvlastníctvo manželov).

Platí, že ak je správne spísaný závet (testament), má tento prednosť pred zákonom. Ak nebohý závet nezanechá, postupuje sa pri rozdeľovaní dedičstva podľa zákona. Ak nebohý zanechá chybný závet, postupuje sa podľa čiastočne neho alebo vôbec. Ak sa nadobudne zo závetu len časť dedičstva, nadobúdajú zvyšnú časť dedičia zo zákona. Dedičstvo, ktoré nenadobudne žiadny dedič, pripadne štátu ako odúmrť.

Bližšie pozri ustanovenie § 460 až § 487 Občianskeho zákonníka.

§ 873

Pri dedení sa použije právo platné v deň smrti poručiteľa. Ak sa však závet vyhotovil pred účinnosťou tohto zákona, posudzuje sa jeho platnosť podľa doterajších predpisov. To platí aj o platnosti vydedenia.

  K § 873         

Závet

Ide o právny úkon, v ktorom poručiteľ ustanoví dediča, poprípade určí ich podiely, alebo vecné práva, ktoré im majú pripadnúť. Závet musí spĺňať všetky formality, aby bol platný.

Bližšie pozri ustanovenie § 476 až § 480 Občianskeho zákonníka.

Vydedenie

Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým výslovne prejaví svoju vôľu o vylúčení neopomenuteľného dediča (dedičov) z dedenia. Podľa zákona musí vydedenie spĺňať materiálne a formálne náležitosti ustanovené zákonom.

Bližšie pozri ustanovenie § 469a Občianskeho zákonníka.

§ 874

Práva a povinnosti z obmedzenia prevodu nehnuteľnosti, ktoré vzniklo pred účinnosťou tohto zákona, sa spravujú doterajšími predpismi.

  K § 874         

Prevod nehnuteľnosti

Pod prevodom vlastníctva sa rozumie predaj, darovanie alebo zámena vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V praxi sa stretávame najmä s predajom vlastníctva nehnuteľnosti. K prevodu nehnuteľnosti dochádza aj v rámci dedenia.