Občiansky zákonník

Zákon č. 40/1964 Zb. o Občiansky zákonník
s komentárom   (Ing. Juraj Zachar)

 

Do Občianskeho zákonníka sa zavádzajú nové definície pojmov, a to digitálny obsah, digitálna služba, veci s digitálnymi prvkami. Zmeny sú dôsledkom novelizácie spotrebiteľského práva. Najväčšia zmena sa týka úpravy zodpovednosti za vady, tzv. reklamácie. Aktuálne je táto problematika obsiahnutá v Občianskom zákonníku a úprava reklamačného konania v zákone o ochrane spotrebiteľa. Za účelom zjednodušenia a zosúladenia tejto problematiky s európskym právom dôjde od 1. 7. 2024
k vypusteniu paralelnej úpravy reklamačného konania v zákone o ochrane spotrebiteľa a ponechala sa len úprava v Občianskom zákonníku.

 

 

Úvod

 

Ostatná úprava Občianskeho zákonníka bola ustanovená zavedením novej všeobecnej právnej úpravy v oblasti ochrany spotrebiteľa, ktorá nahradila

–   zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov,

–   zákon č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

–   zákon č. 299/2019 Z. z. o dohľade a pomoci pri riešení neodôvodnenej geografickej diskriminácie zákazníka na vnútornom trhu a o zmene zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Uvedené predpisy z oblasti ochrany spotrebiteľa a súvisiace predpisy sa spojili do jedného právneho predpisu.

Zákon o ochrane spotrebiteľa úzko prepojený na Občiansky zákonník predstavuje základný právny predpis v oblasti ochrany spotrebiteľa a subsumuje aj budúce legislatívne iniciatívy. Zároveň je však potrebné poznamenať, že zákon nepredstavuje kodifikáciu celého spotrebiteľského práva. V súčasnosti sú všeobecné inštitúty ochrany spotrebiteľa roztrieštené vo viacerých právnych predpisoch.

Najvýraznejšími konkrétnymi zmenami, ktoré prináša nová právna úprava, sú zjednotenie používaných termínov v súlade s legislatívou EÚ, aktualizácia informačných požiadaviek pri zmluvách uzatváraných na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov obchodníka v súvislosti s digitalizáciou a nová úprava informačných povinností prevádzkovateľov online trhov, ktorí budú musieť napríklad vyslovene uviesť, či ponuka pochádza od obchodníka alebo nepodnikateľa, aby kupujúci mali transparentnú informáciu, či pri kúpe budú požívať ochranu priznanú im v právnom postavení spotrebiteľa. Zároveň zákon stanovuje požiadavky na kompatibilitu a interoperabilitu digitálneho obsahu a digitálnej služby. Prostredníctvom novelizácie Občianskeho zákonníka sa v reakcii na vývoj trhu a zmeny európskej spotrebiteľskej legislatívy zavádzajú do právneho poriadku SR definície digitálneho obsahu, digitálnej služby či veci s digitálnymi prvkami. V súvislosti s nekalými obchodnými praktikami na online trhoch sa zavádzajú požiadavky na informovanie spotrebiteľa o tom, či a akým spôsobom obchodník zabezpečuje autenticitu spotrebiteľských hodnotení produktov, ako aj o hlavných parametroch, ktoré určujú poradie produktov vo výsledku vyhľadávania v online rozhraní a ich vzájomnom význame. Klamlivé obchodné praktiky sa rozširujú o marketing dvojitej kvality. Zároveň sa zavádza, kedy sa takáto praktika nebude považovať za klamlivú. Zákon v porovnaní s doterajšou právnou úpravou podstatným spôsobom nemení povinnosti v súvislosti s označovaním tovaru cenami, ale zavádza sa nová regulácia pri znižovaní cien, aby nedochádzalo k cenovej manipulácii v podobe zavádzania spotrebiteľov o výške skutočnej zľavy. Ide o nekalú obchodnú praktiku, ktorá bola identifikovaná v praxi viacerých relevantných obchodníkov v EÚ, najmä počas špeciálnych výpredajových akcií.

V rámci revízie právnej úpravy sa osobitne venuje pozornosť aj úplnej implementácii nariadenia o spolupráci medzi národnými orgánmi zodpovednými za presadzovanie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa a o zrušení nariadenia, ktoré upravuje požiadavky na výkon dohľadu a efektívnu a plynulú cezhraničnú spoluprácu vo veciach ochrany spotrebiteľa. Účelom implementácie tohto nariadenia je zabezpečenie jeho riadnej aplikácie, posilnenie efektívnosti a účinnosti dohľadu v oblasti ochrany spotrebiteľa, zjednotenie jeho výkonu, aby orgány dohľadu mohli rýchlejšie a účinnejšie spolupracovať na vnútroštátnej úrovni, ale tiež s príslušnými orgánmi ostatných členských štátov. Konečným cieľom je rýchlejšie, pružnejšie a jednotné presadzovanie právnych predpisov v oblasti ochrany spotrebiteľa v rámci celej Európskej únie, čo nie je možné dosiahnuť bez aktívnej participácie všetkých členských štátov. Len tak možno dosiahnuť ochranu vnútorného trhu, posilniť dôveru spotrebiteľov a ochrániť poctivých obchodníkov, pre ktorých by dodržiavanie predpisov v oblasti ochrany spotrebiteľa nemalo byť konkurenčnou nevýhodou.

Posilňuje sa preventívne a výchovné pôsobenie dohľadu smerom k dohliadaným osobám, keď sa zavádzajú nové inštitúty smerujúce k zníženiu alebo odpusteniu sankcie za porušenie zákonnej povinnosti, ak dohliadaná osoba prijme zodpovednosť za svoje protiprávne konanie, ukončí porušovanie právnych predpisov, odstráni následky svojho konania a odškodní spotrebiteľov, ktorých práva boli jeho konaním porušené. Súčasne sa v základných predpisoch z oblasti ochrany spotrebiteľa revidujú sankčné ustanovenia tak, aby ukladané sankcie mohli byť spravodlivejšie a proporcionálnejšie. Ukladajú sa sankcie v závislosti od obratu obchodníka. V úprave dohľadu a správneho konania o porušení povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa sa zaviedli zmeny, ktoré sledujú cieľ dosiahnuť čo najrýchlejšiu nápravu poškodených práv spotrebiteľov, a to najmä motiváciou obchodníkov k prijatiu dobrovoľných nápravných opatrení. Občiansky zákonník zmeny aktualizuje na digitálnu éru. Zmenami sú dotknuté najmä ustanovenia o zodpovednosti za vady. Platný stav pozná úpravu zodpovednosti za vady v Občianskom zákonníku a úpravu reklamačného konania v zákone č. 250/2007 Z. z.

Z dôvodu zjednodušenia, konsolidácie a zosúladenia úpravy zodpovednosti za vady tovarov, digitálnych služieb a digitálneho obsahu s právom EÚ sa ustanovila a ponechala sa len úprava v Občianskom zákonníku.

V reakcii na zmeny v rámci úpravy zodpovednosti za vady zakotvuje možnosť zabezpečenia vyjadrenia odborne spôsobilej osoby ku skutkovým otázkam, ktoré môžu byť zásadné pre vyriešenie sporu, avšak presahujú kompetencie subjektu alternatívneho riešenia sporov.

Uvedené má vo výsledku prispieť k spravodlivému ukončeniu ARS a vyriešeniu sporu zo zodpovednosti za vady medzi obchodníkom a spotrebiteľom bez nutnosti eskalácie sporu na súd.

 

 

P R E H Ľ A D

Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

 

PRVÁ ČASŤ	VŠEOBECNÉ USTANOVENIA	§	1-122
DRUHÁ ČASŤ	VECNÉ PRÁVA	§	123-151v
TRETIA, ŠTVRTÁ A PIATA ČASŤ – Zrušené		§	152-414
ŠIESTA ČASŤ	ZODPOVEDNOSŤ ZA ŠKODU A ZA BEZDÔVODNÉ OBOHATENIE	§	415-459
SIEDMA ČASŤ	DEDENIE	§	460-487
ÔSMA ČASŤ	ZÁVÄZKOVÉ PRÁVO	§	488-852n
DEVIATA ČASŤ	ZÁVEREČNÉ, PRECHODNÉ A ZRUŠOVACIE USTANOVENIA	§	853-880
Príloha	Zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie

 

 

 

ZÁKON č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník

v znení

zákona č. 58/1969 Zb., zákona č. 131/1982 Zb. (úplné znenie vyhlásené zákonom č. 70/1983 Zb.), zákona č. 94/1988 Zb., zákona č. 188/1988 Zb., zákona č. 87/1990 Zb., zákona č. 105/1990 Zb., zákona č. 116/1990 Zb., redakčného oznámenia o oprave chyby uverejneného v čiastke 52/1990 Zb., zákona č. 87/1991 Zb., zákona č. 509/1991 Zb., redakčného oznámenia o oprave chyby uverejneného v čiastke 8/1992 Zb. (úplné znenie vyhlásené zákonom č. 47/1992 Zb.), zákona č. 264/1992 Zb., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 249/1994 Z. z., zákona č. 153/1997 Z. z., zákona č. 211/1997 Z. z., zákona č. 252/1999 Z. z., zákona č. 218/2000 Z. z., zákona č. 261/2001 Z. z., zákona č. 281/2001 Z. z., zákona č. 23/2002 Z. z., zákona č. 34/2002 Z. z., zákona č. 95/2002 Z. z., zákona č. 184/2002 Z. z., zákona č. 215/2002 Z. z., zákona č. 526/2002 Z. z.,zákona č. 504/2003 Z. z., zákona č. 515/2003 Z. z., zákona č. 150/2004 Z. z., zákona č. 404/2004 Z. z., zákona č. 635/2004 Z. z., zákona č. 171/2005 Z. z., zákona č. 266/2005 Z. z., zákona č. 336/2005 Z. z., zákona č. 118/2006 Z. z., zákona č. 188/2006 Z. z., zákona č. 84/2007 Z. z., zákona č. 335/2007 Z. z., zákona č. 568/2007 Z. z., zákona č. 214/2008 Z. z., zákona č. 379/2008 Z. z., zákona č. 477/2008 Z. z., zákona č. 186/2009 Z. z., zákona č. 575/2009 Z. z., zákona č. 129/2010 Z. z., zákona č. 546/2010 Z. z., zákona č. 130/2011 Z. z., zákona č. 161/2011 Z. z., zákona č. 69/2012 Z. z.,zákona č. 180/2013 Z. z., zákona č. 102/2014 Z. z., zákona č. 106/2014 Z. z., zákona č. 335/2014 Z. z., zákona č. 39/2015 Z. z., zákona č. 117/2015 Z. z., zákona č. 239/2015 Z. z., zákona č. 273/2015 Z. z., zákona č. 438/2015 Z. z., zákona č. 91/2016 Z. z., zákona č. 125/2016 Z. z., zákona č. 170/2018 Z. z., zákona č. 184/2016 Z. z., zákona č. 213/2018 Z. z., zákona č. 343/2018 Z. z., nálezu Ústavného súdu č. 25/2019 Z. z.,
zákona č. 394/2019 Z. z. a zákona č. 108/2024 Z. z.

Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa uznieslo na tomto zákone:

PRVÁ ČASŤ

VŠEOBECNÉ USTANOVENIA

VŠEOBECNÉ USTANOVENIA

PRVÁ HLAVA

OBČIANSKOPRÁVNE VZŤAHY A ICH OCHRANA

§ 1

(1) Úprava občianskoprávnych vzťahov prispieva k napĺňaniu občianskych práv a slobôd, najmä ochrany osobnosti a nedotknuteľnosti vlastníctva.

(2) Občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.¹)

(3) Občiansky zákonník upravuje aj právne vzťahy z duševného vlastníctva, ak tieto vzťahy neupravujú iné zákony.

Komentár k § 1

Prameňmi občianskeho práva vo formálnom zmysle sú právne normy upravujúce spoločenské vzťahy, ktoré tvoria predmet občianskeho práva. Základným prameňom je Občiansky zákonník. Okrem Občianskeho zákonníka občiansko-právne normy obsahujú aj ďalšie predpisy, z ktorých k prameňom občianskeho práva možno priradiť najmä zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov (zákon č. 116/1990 Zb.), zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (zákon č. 182/1993 Z. z.), Autorský zákon (zákon č. 185/2015 Z. z.) a ďalšie.

 

•    ods. 1

Občianskoprávne vzťahy

Občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych skutočností. Medzi právne skutočností patria úkony a udalosti. Môžeme hovoriť o majetkových vzťahoch fyzickej osoby (FO) a právnickej osoby (PO). Tieto majetkové vzťahy sú upravené práve Občianskym zákonníkom, okrem prípadov, ak daný vzťah nie je špeciálne upravený v Obchodnom zákonníku. Občianskoprávnymi vzťahmi sú tiež vzťahy medzi týmito osobami (FO a PO) a štátom a zároveň vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb (ods. 2).

Fyzická osoba a právnická osoba sú považované za účastníkov občianskoprávnych vzťahov.

Úlohou úpravy občianskoprávnych vzťahov je prispieť k napĺňaniu občianskych práv a slobôd. Medzi základné práva a slobody patrí ochrana osobnosti a nedotknuteľnosť vlastníctva osoby, či už fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Charakteristickým znakom občianskoprávnych vzťahov je rovné postavenie účastníkov. To znamená, že žiaden z účastníkov občianskoprávneho vzťahu nemôže jednostranným úkonom vnútiť druhému účastníkovi nejakú povinnosť, prípadne autoritatívne si vynucovať splnenie nejakej povinnosti.

 

Občianske práva a slobody

Tieto sú zákonmi, hlavne Ústavou SR (zákon č. 460/1992 Zb.) alebo Ústavou SR spolu s inými zákonmi, stanovené základné práva občana štátu, predovšetkým také, ktoré definujú jeho postavenie v spoločnosti alebo v štáte.

Delenie občianskych práv:

•    základné ľudské práva – prirodzené práva človeka,

•    politické práva, medzi ktoré patrí volebné právo, právo zhromažďovania sa, práva národnostných menšín,

•    hospodárske, sociálne, kultúrne práva, medzi ktoré právo podnikať, právo na ochranu zdravia, právo na vzdelanie a ďalšie.

 

Ochrana osobnosti

je právom zaručeným v ustanovení čl. 16 ods. 1 a čl. 19 Ústavy SR. Čl. 16 ods. 1 zakotvuje, že nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená, obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa ustanovenia č. 19 Ústavy SR má každý právo na

–   zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena,

–   na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného práv,

–   na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo zneužívaním údajov o svojej osobe.

Okrem Ústavy SR je právo na ochranu osobnosti upravené aj v znení § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Uvedené ustanovenie zakotvuje, že fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. (Pozri znenie § 11).

 

–   Fyzická osoba

FO je občan, ktorý má spôsobilosť na práva a povinnosti. Tieto práva občan získava svojim narodením a stráca ich smrťou, prípadne vyhlásením za mŕtveho. To znamená, že jeho spôsobilosť na práva a povinnosti zaniká.

FO je občan, ktorý má za určitých podmienok spôsobilosť na právne úkony. Podmienkou získania tejto spôsobilosti je veková hranica 18 rokov, prípadne veková hranica 16 rokov, ak občan uzatvoril manželstvo.

FO osoba je občanom, ktorá má duševnú spôsobilosť.

Fyzická osoba je občan, ktorý vystupuje sám za seba, nereprezentuje žiadnu organizáciu. Ak chce bežný občan podnikať, bude podnikať ako fyzická osoba – živnostník či SZČO. Ak začne podnikať fyzická osoba, stáva sa podnikateľským subjektom a bude jej pridelené IČO.

Poznámka

Spôsobilosť na právne úkony predstavuje spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti a tým platne vstupovať do právnych vzťahov, uzavierať zmluvy, robiť všeobecne záväzné právne úkony, ktoré nesú určitý právny následok. Ak fyzická osoba pre duševnú poruchu, ktorá nie je prechodná, nie je vôbec schopná robiť právne úkony, súd ju pozbaví spôsobilosti na právne úkony.

Ak fyzická osoba pre duševnú poruchu, ktorá nie je len prechodná, alebo pre nadmerné požívanie alkoholických nápojov, omamných prostriedkov alebo jedov je schopná robiť len niektoré právne úkony, súd obmedzí jej spôsobilosť na právne úkony a rozsah obmedzenia určí v rozhodnutí. Súd sa však môže zaoberať aj návrhmi na zrušenie predchádzajúceho pozbavenia alebo obmedzenia spôsobilosti na právne úkony, ktoré zmení alebo zruší, ak sa zmenia alebo odpadnú dôvody, ktoré k pozbaveniu alebo obmedzeniu spôsobilosti viedli.

Posudzovanie schopnosti osoby s duševnou poruchou robiť právne záväzné úkony, resp. robiť len určité druhy právnych úkonov jednoduchšej povahy, môže vykonať iba súd v rámci súdneho konania o spôsobilosti na právne úkony. Pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony je v právnom poriadku chápané ako opatrenie v záujme tých, ktorí nemajú možnosť ovládať svoje konanie alebo posúdiť jeho následky. Účelom súdneho rozhodnutia o pozbavení, alebo obmedzení fyzickej osoby spôsobilosti na právne úkony je poskytnutie ochrany nielen samotným fyzickým osobám, ktorých sa rozhodnutie týka, ale aj ďalším fyzickým alebo právnickým osobám prichádzajúcim s nimi do styku. Osobe, ktorá bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony, alebo ktorej spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená, ustanoví súd opatrovníka, ktorý za ňu robí právne úkony ktorých bola pozbavená alebo tie právne úkony, v ktorých bola obmedzená. V takomto prípade je právny úkon, ktorý urobí osoba s obmedzenou spôsobilosťou alebo pozbavená spôsobilosti na právne úkony, absolútne neplatný v zmysle § 38 Občianskeho zákonníka (napr. otvorenie sporožíra, vyberanie dôchodku a iné). Súd v rozhodnutí o obmedzení spôsobilosti na právne úkony zároveň určí rozsah tohto obmedzenia. Aby nedošlo k neprimeranému obmedzeniu práv osoby, o ktorej sa rozhoduje, súd by mal v rozhodnutí uviesť výpočet právnych úkonov, na ktoré občan nie je spôsobilý. Spôsobilosť na všetky ostatné právne úkony ostáva nedotknutá. Pri takomto negatívnom výpočte odpadá riziko, že súd zabudne uviesť všetky úkony, na ktoré občan je spôsobilý. Konanie o spôsobilosti na právne úkony prebieha na okresnom súde miestne príslušnom podľa bydliska dotknutej osoby (osoba, ktorá má byť pozbavená alebo obmedzená 4 spôsobilosti na právne úkony). Ak nemá dotknutá osoba trvalé bydlisko, tak príslušným súdom je súd v obvode, kde sa obvykle zdržiava. Konanie sa môže začať na návrh alebo aj bez návrhu, len čo sa súd dozvie, že v jeho obvode je osoba, u ktorej sú zákonné predpoklady pre začatie konania o spôsobilosti na právne úkony. Mohlo by sa jednať napríklad o osobu, ktorá nadmerne požíva alkoholické nápoje, prípadne o osobu trpiacu duševnou poruchou.

–   Právnická osoba

PO môže mať formu

–   združenia FO a PO,

–   účelového združenia majetku, medzi ktoré patria napr. fondy,

–   jednotky územnej samosprávy.

Spôsobilosť PO na práva a povinnosti je daná jej zriadením. K zriadeniu dochádza písomnou zakladacou zmluvou alebo listinou a zápisom do obchodného registra. Právnickej osobe je pri vzniku pridelené IČO – identifikačné číslo organizácie. Obchodný register je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú zákonom stanovené údaje týkajúce sa podnikateľov, prípadne iných osôb, o ktorých to ustanovuje osobitný zákon. Do obchodného registra sa zapisujú obchodné spoločnosti, družstvá, iné právnické osoby, o ktorých to ustanoví osobitný zákon, právnické osoby založené podľa práva Európskych spoločenstiev, podniky a organizačné zložky podnikov zahraničných osôb, odštepné závody a iné organizačné zložky podnikov, ak tak ustanoví osobitný zákon.

Právnickou osobou je organizácia, ktorá bola vytvorená na nejaký účel. Môže to byť organizácia, ktorá podniká – ide o podnikateľský subjekt, napríklad spoločnosť s ručením obmedzeným (s.r.o.), akciová spoločnosť (a.s.), nadácia, štátna organizácia, banka, ministerstvo, obec a pod. Združenia občanov sa registrujú sa na Ministerstve vnútra SR

 

Združenia

–   Nadácia – zvláštny subjekt, pričom môže byť aj FO aj PO, zriadený na nejaký účel (ochrana humanity, životného prostredia), vzniká registráciou na príslušnom štátnom orgáne – vydanie štatútu nadácie, ktorý obsahuje názov a sídlo, cieľ, zdroje na financovanie, spôsob použitia prostriedkov na istý účel, určenie správcu a zástupcu.

–   Záujmové združenie – vzniká za účelom chránenia svojich záujmov, písomnou zakladateľskou zmluvou medzi zakladateľmi, alebo schválením založenia združením na ustanovujúcej členskej. V stanovách je určený názov, sídlo, predmet činnosti, úprava majetkových pomerov, vznik a zánik členstva, práva a povinnosti členov, orgány združenia a vymedzenie ich pôsobností, spôsob zrušenia združenia a naloženie s likvidačným zostatkom. Právnu spôsobilosť nadobúdajú zápisom do registra združení na príslušnom okresnom úrade.

 

Rozdiel medzi PO a FO

Základným rozdielom je ich právna subjektivita, ale majú inak majú rovnaké postavenie. Svoje práva a povinnosti si môžu upraviť odlišne od zákona v prípade, ak to zákon pripúšťa.

Základný rozdiel spočíva v tom, že fyzická osoba sa jednoducho narodí a právnická osoba sa musí zriadiť a vzniknúť. Na zriadenia právnickej osoby je potrebná písomná zmluva alebo zakladacia listina, prípadne iná právna skutočnosť. Pre rôzne typy právnických osôb sú rôzne právne predpisy.

V podnikaní spočíva základný rozdiel medzi fyzickou a právnickou osobou v tom, že fyzická osoba ručí za svoje prípadné neúspechy v podnikaní celým svojim majetkom.

Subjekty občiansko-právnych vzťahov

Musia sa snažiť, aby nedochádzalo k porušeniu vzťahov. Všetky vzniknuté spory majú riešiť najprv dohodou. Platí zákaz svojpomoci, čo znamená, že ak dôjde k zásahu do práva, možno sa domáhať ochrany, ak je niekto, resp. jeho práva, bezprostredne ohrozený, môže sám primeraným spôsobom zasiahnuť.

Zastúpenie fyzických a právnických osôb v občianskoprávnych vzťahoch vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátnych orgánov, alebo na základe dohody formou plnomocenstva. Zástupca musí zastúpenie vykonávať osobne a musí mať príslušnú spôsobilosť. Zákonným zástupcom je osoba zo zákona určená na zastupovanie (napr. poverená súdom) – opatrovník (väčšinou v príbuzenskom stave s FO, ale môže to byť aj iná osoba; povinný chrániť záujmy zastupovaného), štatutárny orgán PO (napr. riaditeľ, námestník, manažér).

Na základe splnomocnenia môže byť zastupovaný ktokoľvek. Treba určiť rozsah splnomocnenia, rozoznávame generálne a špeciálne splnomocnenie; kedykoľvek môže dôjsť k vypovedaniu splnomocnenia (bez udania dôvodu) – vždy písomne (aj súdu).

 

Právne úkony v občianskoprávnych vzťahoch

Vyplývajú z právnych predpisov:

–   jednostranné – návrh zmluvy, plnomocenstvo,

–   dvojstranné – zmluva,

–   viacstranné – zmluva o združení, dohoda o podielovom spoluvlastníctve).

Právny úkon sa považuje za neplatný v prípade, že obsahuje chyby v písaní a počítaní, ak ho vykoná osoba, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony. Právny úkon je neplatný

–   ak je úkon neuskutočniteľný,

–   ak nie je podpísaný,

–   ak je podpísaný neoprávnenou osobou,

–   ak je podpísaný neslobodne, nie zreteľne,

–   ak chýbajú obligátne náležitosti, bez ktorých sa neobíde.

Právny úkon je absolútne neplatný v prípade porušenia zákona. Právny úkon je relatívne neplatný, v prípade, ak je porušená zmluva.

Ak si oprávnený neuplatní v stanovenej lehote svoj nárok, dôjde k premlčaniu, pričom sa premlčujú všetky práva s výnimkou vlastníckeho. Všeobecná premlčacia lehota je dlhá 3 roky.

 

Nedotknuteľnosť vlastníctva

Podľa Čl. 20 Ústavy SR má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto Ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

 

Obmedzenie vlastníckeho práva

Výkon vlastníckeho práva, hoci toto právo patrí medzi základné práva a slobody, nie je absolútny. V zásade existujú dva druhy obmedzenia vlastníckeho práva:

1. Pri niektorých druhoch komodít je limitovaný okruh možných vlastníkov. Ústava v čl. 4 uvádza, že „nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky“. Okrem toho, v čl. 20 ods. 2 ústavy sa uvádza, že zákon môže stanoviť aj okruh ďalších vecí, ktoré môžu byť len vo vlastníctve vybraných subjektov (štát, obec alebo určené právnické osoby), a to z dôvodu zabezpečenia potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu. Nakoniec, zákon môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike (napr. v zmysle devízového zákona fyzické osoby, ktoré nemajú trvalý pobyt v Slovenskej republike, a právnické osoby, ktoré nemajú sídlo v Slovenskej republiky, majú limitované možnosti nadobúdania nehnuteľností na území Slovenskej republiky).

2. V zmysle Ústavy ako aj Dodatkového protokolu k Dohovoru možno obmedziť výkon vlastníckeho práva aj tých vlastníkov, ktorí majú na jeho vykonávanie legálny a legitímny nárok.

Podstata vyvlastnenia prípadne iného obmedzenia vlastníckeho práva vychádza z premisy, že verejný záujem prevažuje na súkromným záujmom, čo sa môže za istých výnimočných okolností prejaviť aj tak, že vo verejnom záujme možno vyvlastniť prípadne inak obmedziť vlastnícke právo, a to napriek tomu, že vlastník dotknutej veci s tým nesúhlasí.

 

Občianskoprávna úprava obmedzenia vlastníckeho práva

Ústavnoprávna ochrana vlastníckeho práva sa realizuje prostredníctvom príslušných zákonov, predovšetkým Občianskeho zákonníka, ktorý garantuje princíp nedotknuteľnosti vlastníctva, definuje obsah vlastníckeho práva v ustanovení § 123, deklaruje rovnosť vlastníckeho práva a jeho ochrany v ustanovení § 124, upravuje ochranu vlastníka proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje v ustanovení § 126, zakotvuje práva a povinnosti vlastníka v ustanovení § 128 a v neposlednom rade zakotvuje aj povinnosť vlastníka v určitých výnimočných prípadoch strpieť obmedzenie vlastníckeho práva v ustanovení § 128.

Občiansky zákonník je všeobecným predpisom upravujúcim zákonné podmienky obmedzenia vlastníckeho práva prípadne vyvlastnenia, pričom v § 128 OZ rozlišuje medzi dočasným a trvalým obmedzením vlastníckeho práva. Typickým príkladom dočasného obmedzenia vlastníckeho práva sú právne predpisy na ochranu pred požiarmi.

Trvalé obmedzenie vlastníckeho práva alebo vyvlastnenie (napr. zriadenie vecného bremena na pozemku) je v Občianskom zákonníku upravené podobne ako v ústave, t. j. zákon stanovuje niekoľko podmienok, ktoré musia byť splnené kumulatívne:

•    vec možno vyvlastniť len na základe zákona – o vyvlastnení alebo obmedzení vlastníckeho práva sa rozhoduje v správnom konaní (všeobecné podmienky a proces vyvlastnenie stanovuje stavebný zákon),

•    vyvlastniť alebo obmedziť vlastnícke právo možno len vo verejnom záujme,

•    účel, pre ktorý sa vlastnícke právo obmedzuje, nie je možné dosiahnuť inak,

•    vyvlastniť možno len za náhradu,

•    len na účel, pre ktorý je potrebné obmedzenie vlastníckeho práva.

Obmedzenia vlastníckeho práva upravené Občianskym zákonníkom sa vzťahujú na hnuteľné aj nehnuteľné veci. Pre prax má však podstatný význam predovšetkým vyvlastňovanie a obmedzovanie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam a k právam s nimi súvisiacim. Podmienky a proces vyvlastnenia prípadne iného trvalého obmedzenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam upravuje stavebný zákon.

•    ods. 2

Občiansky zákonník upravuje:

–   majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb,

–   majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ak do nich štát vstupuje,

–   vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.

Z uvedeného vyplýva, že občianskoprávne vzťahy, upravené inými zákonmi ako Občianskym zákonníkom, majú voči nemu postavenie osobitnej úpravy. Takáto úprava má pri aplikácii vždy prednosť pred všeobecnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku.

Obchodným zákonníkom sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Obchodný zákonník neobsahuje úpravu všetkých právnych inštitútov, ktoré sú dôležité pre podnikanie. V takom prípade sa podnikateľ v plnom rozsahu riadi úpravou vykonanou Občianskym zákonníkom.

V tomto odseku zákon upravuje vecnú pôsobnosť Občianskeho zákonníka. Z tejto pôsobnosti sú vylúčené

–   vzťahy pracovnoprávne – upravuje ich zákon č. 311/2002 Z. z. Zákonník práce,

–   vzťahy medzi manželmi, deťmi a rodičmi – upravuje ich zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine,

–   obchodno-záväzkové vzťahy – upravené zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník.

 

Majetkové vzťahy

Majetkovými vzťahmi rozumieme také spoločenské vzťahy, ktoré sa týkajú majetku a majetkových hodnôt.

Ide o právne odvetvie, ktoré všeobecne upravuje majetkové vzťahy a s nimi súvisiace osobné a osobnomajetkové vzťahy, pričom subjekty týchto vzťahov majú v právnej rovine rovnaké postavenie. Ako sme už uviedli, účastníkmi občianskoprávnych vzťahov sú fyzické osoby a právnické osoby, účastníkom však môže byť aj štát.

 

–   Vlastnícke právo

Právo ovládať vec, držať, používať a nakladať s ňou vlastnou mocou, ktorá nie je závislá od žiadnej inej moci. Vlastník má právo používať, alebo aj neužívať. Ak ju neužíva, môže jej užívanie prenechať inému. Návrh na uzatvorenie zmluvy ako jednostranný právny úkon musí spĺňať tieto znaky:

–   prejav vôle musí smerovať k uzavretiu zmluvy,

–   musí byť vyslovený a urobený s vážnym úmyslom uzavrieť zmluvu

–   návrh musí byť adresný

–   návrh musí byť určitý.

Forma návrhu nie je predpísaná.

 

–   Spoluvlastníctvo

ide o vlastníctvo určitých celkov alebo podielov. Takýto podielov sa môže predať len so súhlasom ďalšieho spoluvlastníka. Môže byť buď podielové spoluvlastníctvo alebo bezpodielové, ktoré je možné jedine v manželstve.

 

–   Dedenie

Ide o nadobúdanie majetku po smrti. Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Dedí sa:

–   zo zákona,

–   zo závetu,

–   z oboch týchto dôvodov.

Zo zákona dedia len osoby oprávnené, blízke, zo závetu dedia len osoby určené v závete. Závetom je dokument vlastnoručne napísaný, s notársky overeným podpisom. Ide o prevzatie majetku v prípade smrti.

 

–   Kúpna zmluva

Túto zmluvu uzatvára kupujúci a predávajúci, pričom predmetom prevodu je hnuteľný alebo nehnuteľný majetok. V zmluve musí byť uvedená kúpna cena a druh platby (hotovosť, splátky, úver).

 

–   Zámenná zmluva

K zámene veci dochádza za predpokladu súhlasu oboch účastníkov.

 

–   Darovacia zmluva

Darovaciu zmluvu darca a obdarovaný, pričom predmet darovania je hnuteľný alebo nehnuteľný majetok. Zmluva musí obsahovať podrobný opis darovanej veci a zároveň darca musí vyhlásiť, že vec daruje bez akýchkoľvek bremien.

 

•    ods. 3

Občiansky zákonník upravuje aj právne vzťahy z duševného vlastníctva, ak tieto vzťahy neupravujú iné zákony.

Je „majetok“ nehmotnej povahy, ktorý je výsledkom tvorivého myslenia alebo tvorivej duševnej činnosti. Je predmetom právnej ochrany a jeho používanie je preto viazané na súhlas autora, či tvorcu.

Právo duševného vlastníctva obsahuje dve oblasti:

–   autorské právo a práva súvisiace s autorským právom – súvisí skôr s umeleckou, kultúrnu oblasťou,

–   právo priemyselného vlastníctva súvisí skôr s hospodárskou, technickou oblasťou.

 

Autorské právo a práva súvisiace s autorským právom

–   chráni diela (napr. literárne, hudobné, fotografické, architektonické), iné predmety ochrany, ku ktorým sa viažu práva súvisiace (umelecký výkon, záznam – zvukový, audiovizuálny), počítačové programy a databázy,

–   na ochranu nie je potrebná žiadna registrácia (vzniká automaticky),

–   táto oblasť súvisí viac s umeleckou, kultúrnou sférou,

–   ústredným orgánom je Ministerstvo kultúry SR.

Duševné vlastníctvo predstavuje majetok nehmotnej povahy, ktorý je výsledkom myslenia a tvorivosti. Môže ním byť napr. vynález, literárne či umelecké dielo, priemyselný dizajn, výkon umelca, obchodná značka, diplomová práca, obsah a adresa webovej stránky, spoločenská alebo počítačová hra, know-how a pod.

Duševné vlastníctvo možno predať, kúpiť, založiť, darovať, t. j. nakladať s ním z pozície vlastníka ako s akýmkoľvek iným majetkom hmotnej povahy. Hodnota duševného vlastníctva závisí od miery jeho využiteľnosti a prínosu pre jedinca alebo spoločnosť a možno ju zvýšiť ochranou v zmysle práva duševného vlastníctva.

Právo duševného vlastníctva upravuje právne vzťahy vznikajúce z výsledkov duševnej tvorivej činnosti.

 

Právne vzťahy z duševného vlastníctva

 

Autorské právo a práva súvisiace s autorským právom

–   Zákon č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon

–   Zákon č. 435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (patentový zákon) v znení neskorších predpisov

–   Zákon č. 517/2007 Z. z. o úžitkových vzoroch v znení novely 495/2008 Z. z.

–   Zákon č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach

–   Zákon č. 444/2002 Z. z. o dizajnoch v znení neskorších predpisov

–   Zákon č. 146/2000 Z. z o ochrane topografií polovodičových výrobkov v znení novely 84/2007 Z. z.

–   Zákon č. 469/2003 Z. z. o označeniach pôvodu výrobkov a zemepisných označeniach výrobkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

Podrobnejšiu úpravu práv duševného vlastníctva obsahujú tieto osobitné zákony, ktoré majú svoj všeobecný legislatívny základ v Občianskom zákonníku

 

Vzťah Občianskeho zákonník a iných právnych predpisov

V legislatíve Slovenskej republiky existuje celý rad zákonov, právnych predpisov a noriem, ktoré sa priamo dotýkajú jednotlivých ustanovení Občianskeho zákonníka, resp. vykonávajú jeho ustanovenia. Vo vysokej miere ovplyvňujú aplikáciu a výklad Občianskeho zákonníka ako základného súkromnoprávneho predpisu.

Základným právnym predpisom vydaným na vykonanie Občianskeho zákonníka je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Vykonanie Občianskeho zákonníka – vzťah k ustanoveniu:

–   § 53 ods. 6

     Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

–   § 53b ods. 1

     Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu nesmú byť vyššie, ako ustanoví vykonávací predpis.

–   § 53c

     Ak je spotrebiteľská zmluva vyhotovená písomne, predmet a cena nesmú byť uvedené menším písmom ako iná časť takejto zmluvy s výnimkou názvu zmluvy a označení jej častí. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch, ktoré so spotrebiteľskou zmluvou súvisia, nesmú byť uvedené pre spotrebiteľa nečitateľným a menším písmom, ako ustanoví vykonávací predpis. Zmluva uzatvorená v rozpore s týmto ustanovením je neplatná.

–   § 434 ods. 1

     Za klenoty, peniaze a iné cennosti sa takto zodpovedá len do výšky ustanovenej vykonávacím predpisom. Ak však bola škoda na týchto veciach spôsobená tými, ktorí v prevádzke pracujú, uhradzuje sa bez obmedzenia.

–   § 434 ods. 2

     Bez obmedzenia sa uhradzuje škoda aj vtedy, ak boli veci prevzaté do úschovy.

–   § 449 ods. 2

     Pri usmrtení sa uhradzujú aj primerané náklady spojené s pohrebom, pokiaľ neboli uhradené pohrebným poskytnutým podľa predpisov o nemocenskom poistení.

–   § 517 ods. 2

     Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

–   § 687 ods. 2

     Ak nájomná zmluva neurčuje inak, drobné opravy v byte súvisiace s jeho užívaním a náklady spojené s bežnou údržbou uhrádza nájomca. Pojem drobných opráv a nákladov spojených s bežnou údržbou bytu upravuje osobitný predpis.

§ 2

(1) Občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája.

(2) V občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie.

(3) Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.

Komentár k § 2

K občianskoprávnym vzťahom pozri znenie § 1. V tomto ustanovení zákon vymedzuje vznik občianskoprávnych vzťahov. Zásadne vznikajú z právnych úkonov či iných skutočností medzi účastníkmi konania, ktorý majú rovnaké postavenie. Zároveň zákon stanovuje možnosť úpravy práv a povinností v rámci občianskoprávnych vzťahov na základe dohody medzi účastníkmi.

 

•    Odsek 1

Právne skutočnosti

Občianskoprávne vzťahy vznikajú na základe právnych skutočností. Ide o určité podmienky či predpoklady, ustanovené právnou normou, ktoré determinujú vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov. Právnu normu, respektíve viacero právnych noriem, obsahuje určitý právny predpis, a to napríklad zákon, vyhláška, nariadenie atď. U právnej normy ide o isté označenie pre jeden všeobecne záväzný príkaz, zákaz alebo dovolenie vyplývajúce z právneho poriadku vrátane nástrojov a zmocnení k jeho dosiahnutiu alebo vymáhaniu.

Podľa toho, či sú právne skutočnosti prejavom vôle ľudí, alebo vznikajú nezávisle od ich vôle, delíme na subjektívne a objektívne právne skutočnosti. Medzi objektívne právne skutočnosti zaraďujeme právne udalosti, čo sú prírodné a spoločenské javy mimo ľudského správania, a právne domnienky a fikcie, ako napr. prezumpcia neviny.

Subjektívne právne skutočnosti môžu byť – konštitutívne rozhodnutie súdu (to je také rozhodnutie, ktoré zakladá nové práva a povinnosti), vytvorenie veci alebo diela (napr. nejaké umelecké dielo) alebo právne relevantný úkon.

Právne relevantné úkony sa potom delia na právne (napr. podpis zmluvy) a protiprávne úkony. Pri protiprávnych úkonoch rozlišujeme, či išlo o zavinené (tzv. delikty) alebo nezavinené protiprávne konanie.

 

Delenie právnych skutočností

–   subjektívne

•    konštruktívne rozhodnutie súdu

•    vytvorenie diela,

•    právne relevantný úkon

–   právny

–   protiprávny

–   zavinené (z niekoho viny)

–   nezavinené (bez viny)

–   objektívne

•    právne domnienky a fikcie,

•    právne udalosti.

 

Právna domnienka čiže prezumpcia – konštrukcia, ktorá sa používa v práve, pričom za určitých okolností a v záujme právnej istoty predpokladá právnu skutočnosť, o ktorej nie je isté, či nastala.

Rozlišuje sa právna domnienka vyvrátiteľná, pri ktorej sa dá dokázať, že predpokladaná skutočnosť nenastala, a vtedy právna domnienka právnej skutočnosti ustúpi, a právna domnienku nevyvrátiteľná, kde je prezumpcia kategorická a aj v prípade, že by sa neskôr ukázala ako nesprávna, nie je možné ju vyvrátiť – vtedy sa stáva právnou fikciou.

Právna fikcia – teoretická konštrukcia používaná, ktorá sa používa v práve, pričom za určitých okolností finguje právnu skutočnosť, ktorá v skutočnosti nenastala. Hlavné znakom, ktorým sa odlišuje od právnej domnienky je, že môže, ale nemusí zodpovedať skutočnosti.

 

•    Odsek 2

Rovnaké postavanie účastníkov

Základný princíp v občianskoprávnych vzťahoch a tiež obchodných vzťahoch. Zároveň účastníkom občianskoprávnych vzťahov patrí dispozičná autonómia

Zásady rovnakého postavenia

–   žiaden zo subjektov občianskoprávnych vzťahov nemá výhodnejšie právne postavenie,

–   žiaden z účastníkov občianskoprávneho vzťahu nemôže druhému účastníkovi jednostranne nanútiť nejakú povinnosť, t. j. proti jeho vôli, previesť na neho právo,

–   žiaden z účastníkov nemôže autoritatívne vynútiť od druhého účastníka splnenie jeho povinnosti, ale sa musí obrátiť na štátny orgán, ktorý je príslušný rozhodovať v sporoch o právach a povinnostiach účastníkov.

Pri dispozičnej autonómii subjektov občianskeho práva, čiže slobode, žiaden zo subjektov nedisponuje donucovacou mocou voči druhému subjektu občianskoprávnych vzťahov. Väčšina noriem súkromného práva má dispozitívny charakter, čo znamená, že subjekty slobodne vstupujú do súkromnoprávnych vzťahov, pričom majú možnosť utvárať a formovať svoje vzájomné práva a povinnosti podľa vlastnej slobodnej vôle, pokiaľ nie sú viazaní kogentnými normami.

 

Právna autonómia pre porovnanie

–   Slobodná možnosť mať či nadobúdať a využívať majetok, čo je všeľudská hodnota, ktorá sa premieta do ústav a základných zákonov štátu. Táto sloboda môže byť obmedzená len v prospech prioritných spoločenských záujmov chránených zákonom. Ide teda o vlastnícku slobodu.

–   Slobodná možnosť nakladania s majetkom, majetkovými hodnotami a právami, čo sa prejavuje v rozvoji podnikateľskej činnosti. Ide o zmluvnú slobodu.

–   Prejavuje sa vytváraním diel nehmotnej povahy (literárne, vedecké, umelecké diela, vynálezy, zlepšovacie návrhy, patenty, priemyselné vzory, dizajny, nové odrody rastlín a plemien zvierat a pod.). Ide o slobodný rozvoj osobnosti človeka a jeho tvorivej duševnej činnosti.

 

•    Odsek 3

Dohoda o právach a povinnostiach účastníkov v občianskoprávnych vzťahoch

V zásade môžu byť právny a povinností dohodnuté odchylne od zákona, ale len na základe obidvoch zúčastnených strán – účastníkov.

Občiansky zákonník teda pripúšťa dohodu a rozhodnutie o právach a povinnostiach, ktoré je ponechané na rozhodnutí účastníkov, čiže sa môžu odchýliť od ustanovení zákona.

§ 3

(1) Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

(2) Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy dbajú o to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili predovšetkým ich dohodou.

Komentár k § 3

•    Odsek 1

Výkon práv a povinností

Pri výkone páv a povinností, ktorý vyplývajú z občianskoprávnych vzťahov, sa musí uplatňovať zásada, na základe ktorej nemôže tento výkon zasahovať do práv a oprávnených záujmov a nemôže dochádza do rozporu s dobrými mravmi. Výkon práva musí byť právom dovolený čiže aprobovaný. V občianskom práve je zakázaný taký výkon práv, ktorý by bol v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu a požadovanej občianskej spolunáležitosti.

 

Dobré mravy

Ide o pojem, ktorý nie je priamo definovaný Občianskym zákonníkom. Dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju a čo sa týka priamej definícii v tomto zákone, bolo by veľmi ťažké ich vystihnúť. Všeobecne ide o pravidlá hmotného charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Zachováva sa uvedený princíp ako jeden z podstatných náležitostí právnych úkonov. Občiansky zákonník ustanovuje postihy v prípade, ak výkon práv a povinností prichádza do rozporu s dobrými mravmi. Výkon práv je v rozpore s dobrými mravmi napríklad vtedy, ak ide o šikanózny výkon, ktorý je vedený s úmyslom, aby bol povinný uvedený do zvlášť nepriaznivej situácie, ktorá obvykle nie je spájaná s výkonom práva, o ktorý ide.

Dobré mravy označujeme aj ako etické normy. Majú morálny charakter a možno ich aplikovať, len ak to príslušná právna norma dovoľuje alebo prikazuje. Dobré mravy sú potrebnou a nevyhnutnou súčasťou práva. Ako slovné spojenie sa tento pojem uvádza v zákonníkoch, jeho presná, resp. ustálená definícia, však doposiaľ nevznikla, a to nielen v Občianskom zákonníku. Dobrými mravmi možno jednoducho označiť hranice, ktoré poskytujú záruku, že prirodzené práva nebudú príliš zneužívané. Dobré mravy v sebe obsahujú predovšetkým prvky vzájomnej slušnosti, rovnoprávnosti, ohľaduplnosti, etiky, neznižovania ľudskej dôstojnosti a plnenie zákonom stanovených povinností. Vo všeobecnosti možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti. Preto činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom. Ich kritériom sú aj morálne hľadiská, ktoré sú všeobecne uznávané v demokratickej spoločnosti.

Poznámka

S pojmom dobré mravy sa môžeme stretnúť napríklad v Zákonníku práce. Zákonník práce (zákon č. 311/2002 Z. z.) v základnom článku 2 v druhej vete a v ustanovení § 13 ods. 3 stanovuje jedno zo základných interpretačných pravidiel bežných v právnych poriadkoch demokratických štátov, a to že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spolupracovníkov.

V Občianskom zákonníku sa nachádzajú ustanovenia, ktoré obsahujú inštitút dobrých mravov

–   § 711 ods.1 písm. c)

Prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca alebo ten, kto je členom jeho domácnosti, hrubo poškodzuje prenajatý byt, jeho príslušenstvo, spoločné priestory alebo spoločné zariadenia v dome alebo sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných nájomcov alebo vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje dobré mravy v dome.

–   § 469 ods. 1 písm. a)

Poručiteľ môže vydediť potomka, ak v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch.

–   § 564

Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.

–   § 630

Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

–   § 148

Zo závažných dôvodov, najmä ak by ďalšie trvanie bezpodielového spoluvlastníctva odporovalo dobrým mravom, môže súd na návrh niektorého z manželov toto spoluvlastníctvo zrušiť i za trvania manželstva.

–   § 424

Za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom.

–   § 471 ods. 1

Ak je dedičstvo predlžené, môžu sa dedičia s veriteľmi dohodnúť, že im dedičstvo prenechajú na úhradu dlhov. Súd túto dohodu schváli, ak neodporuje zákonu alebo dobrým mravom.

–   § 482 ods. 2

Ak dohoda neodporuje zákonu alebo dobrým mravom, súd ju schváli.

–   § 759

Ubytovateľ môže od zmluvy pred uplynutím dohodnutej doby odstúpiť, ak ubytovaný v ubytovacom zariadení aj napriek výstrahe hrubo porušuje dobré mravy alebo inak hrubo porušuje svoje povinnosti zo zmluvy.

 

•    Odsek 2

Ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov

Ochrana občianskych práv je pojmovým znakom každého subjektívneho práva. Subjektívne právo možno definovať ako zákonom chránenú mieru správania subjektu občianskeho práva.

Subjektívne právo či oprávnenie je konkrétna možnosť subjektu správať sa určitým spôsobom zamýšľaným právnou normou (objektívnym právom), požadovať určité správanie od iných subjektov, uplatňovať určitý nárok a obrátiť sa na kompetentné štátne orgány, aby vynútili správanie povinnej osoby. Je to teda právo, ktoré niekomu patrí alebo môže patriť. Ako príklad môžeme uviesť právo na súdnu ochranu alebo právo na vzdelanie). Opakom je pojem objektívne právo. Subjektívne právo je teda objektívnym právom garantovaná možnosť subjektom práva konať v právnom vzťahu určitým spôsobom. Objektívne právo tak subjektom dáva možnosť realizovať svoje právom uznané záujmy podľa vlastnej vôle a v nevyhnutnom prípade ich právne presadiť.

Subjektívne právo sa delí

•    absolútne subjektívne právo – toto právo sa vzťahuje voči každému,

•    relatívne subjektívne právo – toto právo sa vzťahuje len na určitý počet subjektov.

Možnosť domáhať sa ochrany subjektívnych práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov tvorí súčasť životných istôt a stability právneho statusu fyzických a právnických osôb. Je garantovaná Ústavou SR a vyjadrená v zákaze tzv. odopretia spravodlivosti. Súd, resp. iný povolaný orgán nesmú odmietnuť vec prejednať a rozhodnúť o nej.

 

Odstránenie rozporov medzi účastníkmi

Odstránenie rozporov sa uskutočňuje prevažne na základe dohody. Úlohou fyzických a právnických osôb, štátnych orgánov a orgánov miestnej samosprávy je dohliadať a dbať o to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov. V prvom rade musia plniť prevenčnú funkciu, a to aby k rozporu medzi účastníkmi nedochádzalo. Druhom rade, ak už k rozporu došlo, musia pôsobiť na účastníkov takým spôsobom, aby došlo k dohode či zmieru medzi nimi.

§ 4

Proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, možno sa domáhať ochrany u orgánu, ktorý je na to povolaný. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto orgánom súd.

Komentár k § 4

Pozitívny zmysel ustanovenia

Každý, koho subjektívne právo bolo ohrozené alebo porušené, má právo požadovať, aby mu povolaný orgán poskytol ochranu. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto orgánom súd.

 

Negatívny zmysel ustanovenia

Nikto si svoje právo nemôže chrániť svojpomocne, pokiaľ nejde o výslovné splnenie podmienok svojpomoci uvedených v zákone.

 

Súdy

Ide o štátny orgán, ktorý vykonáva súdnu právomoc (teda ktorého úlohou je ochrana práva prostredníctvom vydávania súdnych rozhodnutí, napríklad o vine a treste, súdnom spore a pod.) alebo aj označenie pre niektoré neštátne rozhodcovské orgány, napríklad rozhodcovský súd v medzinárodnej arbitráži. Termínom súd sa označuje aj proces súdneho sporu alebo celok sudcov. Sústava súdov štátu a podobne sa označuje ako súdna sústava, súdny systém, sústava súdov.

Štátny súd rozhoduje o záležitostiach týkajúcich sa vzťahov občianskoprávnych, rodinných, pracovných, družstevných a obchodných alebo trestných činov (trestné konanie).

Osobitné postavenie v súdnictve má Ústavný súd Slovenskej republiky, rozhoduje spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, dbá na dodržiavanie ústavných zákonov a sleduje či nedochádza k schváleniu zákonov (Národnou radou SR), ktoré sú v rozpore s ústavou. Sústavu súdov Slovenskej republiky tvoria okresné súdy, krajské súdy a Najvyšší súd Slovenskej republiky. Do sústavy súdov Slovenskej republiky patrí aj Špecializovaný trestný súd.

Súdy sú upravené právnym predpisom, ktorým je zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, upravuje

–   základné zásady činnosti súdov,

–   sústavu súdov a pôsobnosť súdov,

–   vnútornú organizáciu súdov,

–   riadenie a správu súdov,

–   sudcovskú samosprávu,

–   účasť súdov pri tvorbe rozpočtu súdov.

Sídla súdov a obvody súdov upravuje osobitný zákon.

K súdnej moci bližšie pozri zákon č. 460/1992 Zb. Ústava SR!

 

Právomoci súdov SR pri výkone súdnictva

–   prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci v civilnom procese – občianskoprávne veci,

–   prejednávajú a rozhodujú trestné veci podľa predpisov o trestnom konaní – trestnoprávne veci,

–   konajú a rozhodujú o žalobách alebo o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam, zásahom, iným opatreniam alebo nečinnosti v oblasti verejnej správy, rozhodujú o zákonnosti rozhodnutí a postupu orgánov verejnej moci a o ochrane pred nezákonným zásahom alebo opatrením orgánu verejnej moci, v prípadoch ustanovených zákonom rozhodujú vo volebných veciach, vo veciach referenda a vo veciach politických strán a hnutí, ak tak ustanoví zákon, a v ďalších veciach, ak to ustanovuje zákon – správne veci,

–   rozhodujú v ďalších veciach ustanovených zákonom, právne záväzným aktom Európskych spoločenstiev a Európskej únie alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Súdy vykonávajú aj inú činnosť súvisiacu s ich právomocou, ak tak ustanoví zákon, právne záväzný akt Európskych spoločenstiev a Európskej únie alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd rozhoduje o tom, či vec predložená súdu patrí do právomoci súdu. Súd nemôže vysloviť, že vec nepatrí do právomoci súdu, ak ju nemôže postúpiť na konanie a rozhodnutie inému orgánu verejnej moci.

 

Sústava súdov Slovenskej republiky

–   okresné súdy,

–   krajské súdy,

–   Najvyšší súd Slovenskej republiky,

–   Špecializovaný trestný súd.

 

Pôsobnosť súdov

Okresné súdy konajú a rozhodujú ako súdy prvého stupňa v občianskoprávnych a v trestnoprávnych veciach, ak predpisy o konaní pred súdmi neustanovujú inak. Okresné súdy konajú a rozhodujú vo volebných veciach.

Krajské súdy konajú a rozhodujú ako súdy druhého stupňa v občianskoprávnych a v trestnoprávnych veciach, v ktorých rozhodovali v prvom stupni okresné súdy.

Predpisy o konaní pred súdmi ustanovujú, v ktorých občianskoprávnych a v trestnoprávnych veciach konajú a rozhodujú krajské súdy ako súdy prvého stupňa. Krajské súdy konajú a rozhodujú v správnych veciach v prvom stupni. Krajské súdy konajú a rozhodujú aj v iných veciach, ak to ustanovia osobitné zákony.

Najvyšší súd koná a rozhoduje o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov a Špecializovaného trestného súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi, o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam okresných súdov, krajských súdov, Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi, spory o vecnej príslušnosti medzi súdmi a orgánmi verejnej správy, o odňatí a prikázaní veci inému ako príslušnému súdu, ak tak ustanovuje predpis o konaní pred súdmi, v iných veciach, ak to zákon alebo medzinárodná zmluva ustanovuje.

Najvyšší súd vykonáva prieskum rozhodovacej činnosti súdov v právoplatne skončených veciach. Najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Špecializovaný trestný súd koná a rozhoduje v trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred súdmi. Špecializovaný trestný súd má postavenie krajského súdu.

 

Rozhodcovský súd

Nazýva sa aj arbitrážny súd. Ide o stály neštátny orgán, ktorého poslaním je najmä rozhodovať spory o majetkové nároky rozhodcami podľa predpisov o rozhodcovskom konaní. Nie je to súd v klasickom ponímaní, iba v širšom zmysle. Rozhoduje jednoinštančne, čiže nie je možné sa proti jeho rozhodnutiu odvolať. Na konkrétnom rozhodcovskom súde sa strany právneho vzťahu spravidla dohodnú pri vzniku právneho vzťahu rozhodcovskou zmluvou.

Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní upravuje rozhodovanie sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike, a tiež uznanie a výkon tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike.

V rozhodcovskom konaní možno rozhodovať všetky spory týkajúce sa právnych vzťahov, ohľadom ktorých možno uzatvoriť dohodu o urovnaní vrátane sporov o určení, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je.

V rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory

–   o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam,

–   o osobnom stave,

–   súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí,

–   ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného konania.

V rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať ani spory medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou, ktoré možno rozhodovať v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Ak miesto rozhodcovského konania ešte nebolo určené, príslušné súdy Slovenskej republiky majú právomoc na rozhodovanie podľa § 8 ods. 2 a § 10 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní, ak má aspoň jeden z účastníkov rozhodcovského konania sídlo alebo miesto výkonu podnikania, alebo trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.

 

Rozhodcovské konanie a konanie na súde

Ak je spor už predmetom konania na súde, môžu sa účastníci konania dohodnúť pred súdom alebo mimosúdne, že sa skončí v rozhodcovskom konaní. Táto dohoda musí obsahovať rozhodcovskú zmluvu. Dohoda doručená súdu má účinky späťvzatia návrhu, ako aj súhlasu odporcu s takým späťvzatím podľa osobitného predpisu. Rozhodcovskému konaniu neodporuje, ak účastník konania pred začatím rozhodcovského konania, alebo po jeho začatí, ale pred ustanovením rozhodcu (rozhodcov) požaduje od súdu nariadenie neodkladného opatrenia a súd také opatrenie nariadi. Rovnako rozhodcovskému konaniu neodporuje, ak účastník požaduje od súdu nariadenie neodkladného opatrenia voči tretej osobe, ktorá nie je stranou rozhodcovskej zmluvy.

 

Rozhodcovská zmluva

Ide o dohodu medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva sa vzťahuje aj na právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. To platí aj v prípadoch postúpenia práv alebo povinností alebo inej zmeny v osobe veriteľa alebo dlžníka vo vzťahu, na ktorý sa vzťahuje rozhodcovská zmluva.

Ak zákon o rozhodcovskom konaní odkazuje na dohodu zmluvných strán, za súčasť tejto dohody sa považujú aj rozhodcovské pravidlá, na ktoré sa v nej odkazuje.

–   Forma rozhodcovskej zmluvy

Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma rozhodcovskej zmluvy je zachovaná aj vtedy, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá vo vzájomnej písomnej komunikácii strán alebo ak bola uzatvorená elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a osoby, ktorá právny úkon urobila. Odkaz v zmluve alebo v písomnej komunikácii strán na akýkoľvek dokument obsahujúci rozhodcovskú doložku sa považuje za písomnú rozhodcovskú zmluvu, ak sa takýmto odkazom má podľa vôle strán stať rozhodcovská doložka súčasťou zmluvy. Písomná forma rozhodcovskej zmluvy je zachovaná aj pri písomnom pristúpení k zmluve, ktoré obsahuje platnú rozhodcovskú doložku. To platí aj v prípade nadobudnutia členstva v záujmovom združení alebo v inej právnickej osobe, ktorej vnútorné predpisy obsahujú rozhodcovskú doložku. Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva. Rozhodcovská zmluva sa považuje za písomne uzavretú v rozsahu predmetu podanej žaloby aj vtedy, ak je jej existencia tvrdená v žalobe a žalovaný v žalobnej odpovedi doručenej rozhodcovskému súdu jej existenciu nenamietne.

–   Platnosť rozhodcovskej zmluvy

Ak sa zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve výslovne dohodli na uzavretí rozhodcovskej zmluvy podľa právneho poriadku iného štátu, nespôsobuje to neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. V tomto prípade sa posudzuje platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa právneho poriadku, podľa ktorého sa uzavrela. Prípustnosť predmetu rozhodcovského konania sa však posudzuje vždy podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Ak je súčasťou inak neplatnej zmluvy rozhodcovská doložka, tá je neplatná len vtedy, ak sa na ňu vzťahuje dôvod neplatnosti zmluvy. Ak zmluvné strany odstúpia od zmluvy, toto odstúpenie sa nedotýka rozhodcovskej doložky, ktorá je jej súčasťou, ak sa zmluvné strany nedohodli inak.

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky

Ide o vrcholný orgán všeobecného súdnictva na Slovensku, zabezpečujúci rozhodovaním o opravných prostriedkoch jednotu vo výklade práva na súdoch nižších stupňov, t. j. na okresných súdoch, na krajských súdoch a na Špecializovanom trestnom súde.

 

Špecializovaný trestný súd

Patrí do sústavy súdov Slovenskej republiky. Koná a rozhoduje v trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje Trestný poriadok. Je prvostupňovým súdom a má postavenie krajského súdu. Pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu je upravená v zákone o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Špecializovaný trestný súd bol zriadený zákonom č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Postavenie Špecializovaného trestného súdu je však iné ako bývalého Špeciálneho súdu SR.

Riešenie súdnych sporov podľa zákona č. 160/2015 Z. z.

Súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon.

–   Právomoc rozhodcovského súdu

Na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí, súd skúma, či sa spor nemá prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní. Na námietku uplatnenú neskôr súd neprihliada.

Ak súd na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone zistí, že spor sa má prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní, konanie zastaví. Ak bolo konanie zastavené a ak bola v tej istej veci podaná žaloba na rozhodcovský súd do 30 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o zastavení konania, zostávajú právne účinky pôvodnej žaloby zachované. Ak bolo konanie pred rozhodcovským súdom zastavené pre nedostatok jeho právomoci alebo o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu sa rozhodlo v konaní podľa osobitného zákona, zostávajú právne účinky žaloby podanej na rozhodcovský súd zachované, ak bude žaloba podaná do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu o zastavení rozhodcovského konania alebo od právoplatnosti rozhodnutia súdu o určení, že rozhodcovský súd nemá právomoc.

Súd na námietku žalovaného neprihliadne a spor prejedná a rozhodne, ak strany vyhlásia, že na rozhodcovskej zmluve netrvajú, alebo ak uznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia bolo v Slovenskej republike odopreté. Neprihliadnutie na námietku musí súd odôvodniť v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Týmto spôsobom súd postupuje aj vtedy, ak zistí, že spor nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo že sa rozhodcovský súd odmietol sporom zaoberať.

Ak sa rozhodcovské konanie začalo skôr ako konanie na súde, súd konanie aj bez návrhu preruší až dovtedy, kým sa v rozhodcovskom konaní rozhodne o právomoci alebo vo veci samej. Ak bolo právoplatne rozhodnuté, že spor sa má prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní, súd konanie zastaví.

–   Skúmanie právomoci

Ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví. Ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. Ak orgán, ktorému bol spor alebo vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, predloží spor alebo vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Spory o právomoc medzi súdmi a inými orgánmi rozhoduje kompetenčný senát najvyššieho súdu podľa tohto zákona. Rozhodnutím kompetenčného senátu sú súdy a orgány verejnej moci viazané. Kompetenčný senát je zložený zo siedmich sudcov, a to troch sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu, troch sudcov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a jedného sudcu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu; jeden z nich je predseda. Predsedu kompetenčného senátu, členov kompetenčného senátu a rovnaký počet náhradníkov z každého kolégia určuje predseda najvyššieho súdu v rozvrhu práce najvyššieho súdu.

Konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na prejednanie príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania; takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania. Ak je miestne príslušných niekoľko súdov, môže sa konať na ktoromkoľvek z nich. Ak ide o spor, ktorý patrí do právomoci súdov Slovenskej republiky, ale podmienky miestnej príslušnosti chýbajú alebo ich nemožno zistiť, najvyšší súd určí, ktorý súd spor prejedná a rozhodne.

Bližšie pozri Civilný sporový poriadok!

 

Verejný ochranca práv

Ďalším orgánom ochrany je ombudsman. Na verejného ochrancu práv sa môže obrátiť každý, kto sa domnieva, že pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánu verejnej správy boli porušené základné práva a slobody v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu.

Verejný ochranca práv (ombudsman) je nezávislý orgán SR, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť.

Verejný ochranca práv môže predložiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania, ak všeobecne záväzný právny predpis porušuje základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Verejný ochranca práv môže vo veciach súladu právnych predpisov podať tiež podnet na Ústavný súd SR, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Pôsobnosť verejného ochrancu práv sa vzťahuje na orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, právnické osoby a fyzické osoby, ktoré podľa osobitného zákona rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy alebo do práv a povinností fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy inak zasahujú.

Pôsobnosť verejného ochrancu práv sa nevzťahuje na Národnú radu SR, prezidenta, vládu, Ústavný súd, Najvyšší kontrolný úrad, spravodajské služby, na rozhodovacie právomoci vyšetrovateľov Policajného zboru, prokuratúru a na súdy s výnimkou orgánov riadenia a správy súdov a dôvodov predpokladajúcich disciplinárne previnenie sudcu a prokurátora. Pôsobnosť verejného ochrancu práv sa nevzťahuje tiež na veci operačnej a mobilizačnej povahy.

Verejný ochranca práv môže konať v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov na základe podnetu fyzickej osoby alebo právnickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy.

Podnet môže byť podaný písomne, ústne do zápisnice, telegraficky, telefaxom alebo elektronickou poštou. Z podnetu musí byť jasné, akej veci sa týka, proti ktorému orgánu verejnej správy smeruje a čoho sa podávateľ domáha (t. j. čo chce podaním podnetu dosiahnuť). Ak podnet nemá predpísané náležitosti, verejný ochranca práv bezodkladne vyzve podávateľa podnetu, aby, v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní, neúplný alebo nejasný podnet doplnil alebo spresnil. Poučí ho aj o tom, ako treba doplnenie alebo spresnenie urobiť a zároveň ho poučí o tom, že ak v danej lehote podnet nedoplní alebo nespresní a tým nie je možné v jeho vybavovaní pokračovať, podnet sa odloží. O týchto následkoch musí podávateľa podnetu poučiť. Ak si adresát nevyzdvihne výzvu do troch dní od jej uloženia na pošte, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. V prípade, ak v podnete podávateľ uvedie len adresu na elektronickú poštu, výzva podľa prvej vety sa považuje za doručenú uplynutím troch dní odo dňa jej odoslania, aj keď sa adresát o nej nedozvedel.

Verejný ochranca práv je povinný zachovávať mlčanlivosť vo veciach ochrany osobnosti, o ktorých sa dozvedel pri výkone svojej funkcie, a to aj po skončení svojej funkcie. Povinnosti mlčanlivosti môže verejného ochrancu práv zbaviť predseda národnej rady, to neplatí, ak ide o osobné údaje.

–   Utajenie totožnosti, anonymný podnet

Ak podávateľ podnetu požiada verejného ochrancu práv, aby sa jeho totožnosť utajila, alebo ak je jej utajenie v záujme vybavenia podnetu, pri vybavovaní podnetu sa postupuje len na základe odpisu podnetu, v ktorom sa neuvádzajú osobné údaje. Každý zúčastnený na vybavovaní podnetu, komu je totožnosť podávateľa podnetu známa, je povinný o nej zachovať mlčanlivosť.

Ak podávateľ podnetu požiadal o utajenie svojej totožnosti, ale charakter podnetu neumožňuje jeho vybavenie bez uvedenia niektorého z osobných údajov, treba ho o tom bezodkladne upovedomiť. Zároveň ho treba upozorniť, že vo vybavovaní podnetu sa bude pokračovať len vtedy, ak v určenej lehote písomne udelí súhlas s uvedením určitého potrebného údaja o svojej osobe. Podnet, v ktorom podávateľ podnetu neuvádza svoje meno, priezvisko a adresu – anonymný podnet, nemusí verejný ochranca práv vybavovať. Písomný podnet osoby, ktorá je pozbavená osobnej slobody, alebo osoby, ktorej osobná sloboda je obmedzená a ktorý je adresovaný verejnému ochrancovi práv, nepodlieha úradnej kontrole.

–   Postup pri vybavovaní podnetu

Verejný ochranca práv podnet preskúma. Ak verejný ochranca práv zistí, že podnet je podľa svojho obsahu opravným prostriedkom podľa predpisov o konaní vo veciach správnych alebo súdnych, žalobou alebo opravným prostriedkom v správnom súdnictve alebo ústavnou sťažnosťou, bezodkladne upovedomí o tom podávateľa podnetu a poučí ho o správnom postupe.

Ak sa podnet týka preskúmania právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo ak verejný ochranca práv dospeje k záveru, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom, môže postúpiť vec na vybavenie príslušnému prokurátorovi, prípadne urobí iné opatrenie, o čom upovedomí podávateľa podnetu. To isté môže urobiť aj s podnetom, ktorý obsahuje návrhy takých opatrení, ktoré patria do pôsobnosti prokuratúry. Prokurátor je povinný v lehotách ustanovených v § 33 zákona č. 153/2001 Z. z. oznámiť verejnému ochrancovi práv opatrenia, ktoré vykonal na odstránenie nezákonnosti.

Ak sa zistí, že nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd, verejný ochranca práv písomne o tom upovedomí podávateľa podnetu a orgán verejnej správy, proti ktorého postupu, rozhodovaniu alebo nečinnosti podnet smeruje.

Ak sa preukáže, že došlo k porušeniu základných práv a slobôd, verejný ochranca práv oznámi výsledky vybavenia podnetu spolu s návrhom opatrení orgánu verejnej správy, proti ktorého postupu, rozhodovaniu alebo nečinnosti podnet smeruje. Tento orgán je povinný do 20 dní odo dňa doručenia výzvy na prijatie opatrení oznámiť verejnému ochrancovi práv svoje stanovisko k výsledkom vybavenia podnetu a prijaté opatrenia.

Ak verejný ochranca práv nesúhlasí so stanoviskom orgánu verejnej správy alebo považuje vykonané opatrenia za nedostatočné, oznámi túto skutočnosť nadriadenému orgánu, a ak takého niet, vláde Slovenskej republiky. Nadriadený orgán verejnej správy, proti ktorému podnet smeruje, ak takého orgánu niet, vláda Slovenskej republiky sú povinní oznámiť verejnému ochrancovi práv do 20 dní odo dňa doručenia jeho vyrozumenia opatrenia, ktoré vo veci prijali. Ak verejný ochranca práv považuje vykonané opatrenia za nedostatočné, oznámi túto skutočnosť národnej rade alebo ňou poverenému orgánu.

Verejný ochranca práv písomne upovedomí o výsledkoch vybavenia podnetu a o prijatých opatreniach podávateľa podnetu a osobu, ktorej základné práva a slobody boli konaním, rozhodovaním alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy porušené.

 

Mediátor

Orgánom ochrany v občianskoprávnych vzťahoch je aj mediátor, ktorého funkciu a pôsobnosť upravuje zákon o mediácii (zákon č. 420/2004 Z. z.).

Zákon o mediácii sa vzťahuje na spory, ktoré vznikajú z občianskoprávnych vzťahov, rodinnoprávnych vzťahov, obchodných záväzkových vzťahov a pracovnoprávnych vzťahov. Tento zákon sa vzťahuje aj na cezhraničné spory, ktoré vznikajú z obdobných právnych vzťahov okrem tých práv a povinností, s ktorými strany nemôžu podľa právneho poriadku, ktorým sa tento právny vzťah podľa osobitných predpisov spravuje, nakladať.

Na účely tohto zákona sa cezhraničným sporom rozumie spor, v ktorom má aspoň jedna zo strán bydlisko alebo obvyklý pobyt v inom členskom štáte, než je členský štát ktorejkoľvek inej strany, a to ku dňu, ku ktorému sa strany dohodli na použití mediácie po tom, čo spor vznikol, mediáciu nariadil súd, z vnútroštátneho práva členského štátu vyplynie povinnosť použiť mediáciu alebo súd vyzval strany, aby na riešenie sporu použili mediáciu.

Mediácia je mimosúdna činnosť, pri ktorej osoby zúčastnené na mediácii pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu.

Osobou zúčastnenou na mediácii je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je v spore týkajúcom sa zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu s inou fyzickou osobou alebo právnickou osobou.

Mediátorom môže byť každá fyzická osoba zapísaná v registri mediátorov, na ktorej sa osoby zúčastnené na mediácii dohodnú a ktorá s osobami zúčastnenými na mediácii uzavrie dohodu o začatí mediácie podľa § 14 ods. 1 zákona o mediácii.

Výsledkom mediácie je dohoda o riešení sporu mediáciou. Ide o písomnú dohodu medzi osobami zúčastnenými na mediácii o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom vzťahu alebo inom právnom vzťahu, sa pokúsia vyriešiť mediáciou. Osoby zúčastnené na mediácii si v dohode o riešení sporu mediáciou môžu ustanoviť, že dohoda o riešení sporu mediáciou zaväzuje aj ich právnych nástupcov. Ak je zmluva, ktorá je predmetom sporu v mediácii, neplatná, dohoda o riešení sporu mediáciou, ktorá je jej súčasťou, je neplatná len, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje aj na túto dohodu; to neplatí, ak ide o spotrebiteľskú zmluvu.

Ak osoba zúčastnená na mediácii odstúpi od zmluvy, ktorá je predmetom sporu v mediácii, odstúpenie sa netýka dohody o riešení sporu mediáciou, ktorá je jej súčasťou, ak sa osoby zúčastnené na mediácii nedohodnú inak alebo nejde o spotrebiteľskú zmluvu.

Dohoda, ktorá vznikla ako výsledok mediácie, má písomnú formu a je pre osoby zúčastnené na mediácii záväzná. Na základe dohody, ktorá vznikla ako výsledok mediácie, môže oprávnený podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie, ak je táto dohoda podľa podmienok ustanovených v osobitných predpisoch spísaná vo forme notárskej zápisnice, schválená ako zmier pred súdom, rozhodcovským orgánom.

§ 5

Ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na obci. Obec môže predbežne zásah zakázať alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde.

Komentár k § 5

Predbežná ochrana – predbežné opatrenie

V ustanovení sa stretávame s predbežnou ochranou. Ide o osobitný prostriedok ochrany porušených alebo ohrozených subjektívnych práv. Ide o poskytnutie predbežnej ochrany subjektívneho práva príslušným orgánom štátnej správy.

 

Cieľ predbežnej ochrany

Hlavným cieľom je poskytnutie rýchlej a účinnej pomoci proti neoprávnenému zásahu. Cieľom tohto inštitútu nie je rozhodnúť spor o právo, ale obnoviť stav, ktorý existoval pred porušením práva. Inštitút predbežnej ochrany sa uplatňuje napríklad pri susedských sporoch, kde môže byť ohrozené susedské práva.

 

Príslušný orgán na predbežnú ochranu

Na predbežné prejednanie ochrany práva sú príslušné obecné úrady a orgány miestnej samosprávy, ktoré v konaní postupujú podľa správneho poriadku.

 

Obec

Obec je samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky; združuje osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami.

Základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov. Obci pri výkone samosprávy možno ukladať povinnosti a obmedzenia len zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy. Obec má právo združovať sa s inými obcami v záujme dosiahnutia spoločného prospechu.

Obec a obecné zriadenie je upravené zákonom č. 369/1990 Z. z. o obecnom zriadení.

Obec pri výkone samosprávy najmä

–   vykonáva úkony súvisiace s riadnym hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným majetkom obce a s majetkom vo vlastníctve štátu prenechaným obci do užívania,

–   zostavuje a schvaľuje rozpočet obce a záverečný účet obce,

–   rozhoduje vo veciach miestnych daní a miestnych poplatkov a vykonáva ich správu,

–   usmerňuje ekonomickú činnosť v obci, a ak tak ustanovuje osobitný predpis, vydáva súhlas, záväzné stanovisko, stanovisko alebo vyjadrenie k podnikateľskej a inej činnosti právnických osôb a fyzických osôb a k umiestneniu prevádzky na území obce, vydáva záväzné stanoviská k investičnej činnosti v obci,

–   utvára účinný systém kontroly a vytvára vhodné organizačné, finančné, personálne a materiálne podmienky na jeho nezávislý výkon,

–   zabezpečuje výstavbu a údržbu a vykonáva správu miestnych komunikácií, verejných priestranstiev, obecného cintorína, kultúrnych, športových a ďalších obecných zariadení, kultúrnych pamiatok, pamiatkových území a pamätihodností obce,

–   zabezpečuje verejnoprospešné služby, najmä nakladanie s komunálnym odpadom a drobným stavebným odpadom, udržiavanie čistoty v obci, správu a údržbu verejnej zelene a verejného osvetlenia, zásobovanie vodou, odvádzanie odpadových vôd, nakladanie s odpadovými vodami zo žúmp a miestnu verejnú dopravu,

–   utvára a chráni zdravé podmienky a zdravý spôsob života a práce obyvateľov obce, chráni životné prostredie, ako aj utvára podmienky na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti, na vzdelávanie, kultúru, osvetovú činnosť, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport,

–   plní úlohy na úseku ochrany spotrebiteľa a utvára podmienky na zásobovanie obce; určuje nariadením pravidlá času predaja v obchode, času prevádzky služieb a spravuje trhoviská,

–   obstaráva a schvaľuje územnoplánovaciu dokumentáciu sídelných útvarov a zón, koncepciu rozvoja jednotlivých oblastí života obce, obstaráva a schvaľuje programy rozvoja bývania a spolupôsobí pri utváraní vhodných podmienok na bývanie v obci,

–   vykonáva vlastnú investičnú činnosť a podnikateľskú činnosť v záujme zabezpečenia potrieb obyvateľov obce a rozvoja obce,

–   zakladá, zriaďuje, zrušuje a kontroluje podľa osobitných predpisov svoje rozpočtové a príspevkové organizácie, iné právnické osoby a zariadenia,

–   organizuje miestne referendum o dôležitých otázkach života a rozvoja obce,

–   zabezpečuje verejný poriadok v obci; nariadením môže ustanoviť činnosti, ktorých vykonávanie je zakázané alebo obmedzené na určitý čas alebo na určitom mieste,

–   zabezpečuje ochranu kultúrnych pamiatok v rozsahu podľa osobitných predpisov a dbá o zachovanie prírodných hodnôt,

–   plní úlohy na úseku sociálnej pomoci v rozsahu podľa osobitného predpisu,

–   vykonáva osvedčovanie listín a podpisov na listinách,

–   vedie obecnú kroniku v štátnom jazyku, prípadne aj v jazyku národnostnej menšiny.

 

Správny poriadok

Ide o zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ktorý sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Správnym orgánom je teda podľa tohto zákona štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

V prípade, že došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na obci. Obec môže predbežne zásah zakázať alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde.

 

Základné pravidlá správneho konania

Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, a ktorý má právo používať jazyk národnostnej menšiny podľa osobitného predpisu, má právo v obciach vymedzených osobitným predpisom konať pred správnym orgánom v jazyku národnostnej menšiny. Správne orgány sú povinné mu zabezpečiť rovnaké možnosti na uplatnenie jeho práv.

Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Správne orgány sú povinné na úradnej tabuli správneho orgánu, na svojom webovom sídle, ak ho majú zriadené alebo aj iným vhodným spôsobom zrozumiteľne a včas informovať verejnosť o začatí, uskutočňovaní a o skončení konania vo veciach, ktoré sú predmetom záujmu verejnosti alebo o ktorých to ustanovuje osobitný zákon. Pritom sú povinné ochraňovať práva a právom chránené záujmy účastníkov konania a iných osôb. Úradná tabuľa správneho orgánu musí byť nepretržite prístupná verejnosti. Ustanovenia o základných pravidlách konania sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení.

Účastníci konania spolupracujú so správnymi orgánmi v priebehu celého konania. Všetci účastníci majú v konaní rovnaké procesné práva a povinnosti. Ten, komu osobitný zákon priznáva postavenie účastníka konania len na časť konania, má v konaní procesné práva a povinnosti len v tej časti konania, pre ktorú má priznané postavenie účastníka konania.

 

Právne prostriedky

Medzi právne prostriedky podľa tohto ustanovenia patrí

–   zákaz rušenia,

–   uloženie povinnosti odstrániť závadný stav,

–   obnovenie pôvodného stavu.

Prijatím opatrenia, ktoré vydá obec (obecný úrad), nie je dotknuté právo poškodeného domáhať sa ochrany na súde. Takisto nie je dotknutá právomoc súdu. Súdne konanie môže nasledovať kedykoľvek po vydaní predbežného opatrenia obcou. Súd nemôže odoprieť ochranu ani poškodenému v prípade, že sa neobrátil na obec na vydanie predbežného opatrenia, ale že sa priamo obrátil na riešenie súdnou cestou. Pri samotnom súdnom konaní dochádza k riešeniu sporu o právo.

§ 6

Ak hrozí neoprávnený zásah do práva bezprostredne, môže ten, kto je takto ohrozený, primeraným spôsobom zásah sám odvrátiť.

Komentár k § 6

Ustanovenie upravuje svojpomoc, čiže ochranu vlastných práv. Podľa Ústavy SR ma každý možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, a to v prípade ak hrozí neoprávnený zásah do práva bezprostredne, čo znamená, že môže ten, kto je takto ohrozený, primeraným spôsobom zásah sám odvrátiť. Ide o subjektívne občianske právo, ktoré patrí medzi základné práva každého človeka pre prípad hroziaceho bezprostredného nebezpečenstva, že by právna ochrana poskytovaná štátnym orgánom k tomu povolaným prišla neskoro. To znamená, že môže ten kto je ohrozený odvrátiť vlastným spôsobom neoprávnený zásah, ktorý bezprostredne hrozí jeho právu.

 

Svojpomocná ochrana sa viaže na zákonné predpoklady

–   bezprostredne hroziaci neoprávnený zásah,

–   odstránenie zásahu priamo ohrozeným účastníkom – na ochranu svojho práva svojpomocou je aktívne legitimovaný sám postihnutý, resp. ohrozený,

–   primeraný spôsob odvrátenia zásahu – preventívnym svojpomocným zásahom je okrem svojpomoci aj krajná núdza, nutná obrana a zádržné právo.

Svojpomoc sa uplatňuje v prípade, že je napríklad ohrozené vlastnícke právo, a to pre prípad poškodenia alebo odcudzenia určitej veci vo vlastníctve.

 

Zádržné právo

Ide o núdzový zabezpečovací inštitút, ktorý nie je vopred dojednaný v zmluve. Zádržné právo predstavuje taký prostriedok zabezpečenia záväzku, pri ktorom osoba, ktorá je povinná vec vydať, môže vec zadržať na zabezpečenie svojej pohľadávky až do jej uspokojenia. Zadržanie má povahu jednostranného právneho úkonu veriteľa. Zádržné právo možno použiť, ak sú splnené zákonné podmienky existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ktorému je veriteľ povinný vydať vec, predmetom pohľadávky je splatná peňažná pohľadávka, zadržovaná vec má povahu hnuteľnej veci, veriteľ má hnuteľnú vec vo svojej oprávnenej držbe.

 

Občiansky zákonník stanovuje presné podmienky, za ktorých je svojpomoc ohrozenému dovolená. V prípade nezachovanie týchto podmienok ide priamo o porušenie práva, čo je predpokladom vzniku sankčných dôsledkov v medziach ustanovení Občianskeho zákonníka. platí zásada, že pri svojpomoci nemôže dôjsť k spôsobeniu väčšej škody, aká bezprostredne hrozí.

DRUHÁ HLAVA

ÚČASTNÍCI OBČIANSKOPRÁVNYCH VZŤAHOV

Komentár k Druhej hlave

Účastníkmi občianskoprávnych vzťahov sú fyzické a právnické osoby.

Prvý oddiel

Fyzické osoby

§ 7

(1) Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé.

(2) Smrťou táto spôsobilosť zanikne. Ak smrť nemožno preukázať predpísaným spôsobom, súd fyzickú osobu vyhlási za mŕtvu, ak zistí jej smrť inak. Za mŕtvu súd vyhlási aj nezvestnú fyzickú osobu, ak so zreteľom na všetky okolnosti možno usúdiť, že už nežije.

Komentár k § 7

Fyzická osoba

Ide o subjekt občianskoprávnych vzťahov. Uvedené ustanovenie upravuje právnu subjektivitu fyzickej osoby. Pod právnou subjektivitou FO rozumieme schopnosť mať práva a povinností.

Fyzické osoby nadobúdajú právnu subjektivitu narodením, ale za určitých okolností aj pred narodením v tele matky za predpokladu, že sa dieťa narodí živé, napr. určitá ochrana života, právo dediť – a strácajú ju smrťou, resp. vyhlásením za mŕtveho – v niektorých prípadoch môže trvať aj po smrti, napr. povinnosť vykonať poslednú vôľu vyjadrenú v platnom závete, právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, autorské práva, atď.

Spôsobilosti mať práva a povinnosti nesmie byť nikto pozbavený, spôsobilosť na právne konanie môže byť obmedzená kvôli nedostatku veku a vo výnimočných prípadoch (napr. v dôsledku duševnej choroby, nadmerného požívania alkoholu či iných omamných látok) môže byť obmedzená rozhodnutím súdu aj vo vzťahu k plnoletej osobe.

 

Vyhlásenie za mŕtveho

Uvedený inštitút je upravený zákonom č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok.

Na konanie o vyhlásenie za mŕtveho je miestne príslušný všeobecný súd toho, kto má byť vyhlásený za mŕtveho. Návrh na začatie konania môže podať ten, kto má na veci právny záujem. Konanie začne súd aj bez návrhu, ak domnelú smrť fyzickej osoby nemožno preukázať predpísanou prehliadkou mŕtveho tela. Súd ustanoví procesného opatrovníka fyzickej osobe, ktorá má byť vyhlásená za mŕtvu. Súd môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ak súd zistí, že nie sú splnené predpoklady na vyhlásenie za mŕtveho, uznesením konanie zastaví. Ak je isté, že fyzická osoba nežije, súd vyhlási fyzickú osobu za mŕtvu. Vo výroku rozsudku súd uvedie presnú identifikáciu fyzickej osoby a deň jej smrti. Ak je vzhľadom na všetky okolnosti pravdepodobné, že fyzická osoba nežije, súd vydá verejnú vyhlášku, ktorou vyzve toho, kto má byť vyhlásený za mŕtveho, aby sa prihlásil do jedného roka. Súd vo verejnej vyhláške vyzve každého, kto má o fyzickej osobe správy, aby ich podal súdu alebo procesnému opatrovníkovi. Súd vo verejnej vyhláške uvedie podstatné okolnosti prípadu a poučenie, že po márnom uplynutí lehoty môže byť fyzická osoba vyhlásená za mŕtvu. Súd verejnú vyhlášku zverejní na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu. Výzvu, ktorá je obsahom verejnej vyhlášky, môže súd zverejniť aj iným spôsobom. Súd podľa okolností prípadu vykoná úkony potrebné na zistenie, či je fyzická osoba nažive. Ak aj po uplynutí lehoty je vzhľadom na všetky okolnosti pravdepodobné, že fyzická osoba nežije, súd vyhlási fyzickú osobu za mŕtvu. Vo výroku rozsudku súd uvedie presnú identifikáciu fyzickej osoby a deň predpokladanej smrti, prípadne deň, ktorý fyzická osoba pravdepodobne neprežila.

 

Právna subjektivita sa vyskytuje aj v iných právnych predpisoch, a to napríklad v Obchodnom práve alebo pracovnom práve.

Fyzická osoba môže byť FO nepodnikateľ a FO podnikateľ, podnikajúci na základe živnostenského oprávnenia. To, či je FO nepodnikateľ alebo podnikateľ vo veľkej miere ovplyvňuje vstup do právneho vzťahu ako subjekt práva. Ak do právneho vzťahu vstupujú podnikatelia a týka sa ich podnikania, tak právne vzťahy sa upravujú zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník.

 

FO nepodnikateľ

Fyzická osoba je prirodzená osoba, ľudská bytosť, človek, jednotlivec, ktorej právo priznáva možnosť byť účastníkom (subjektom) právneho vzťahu prostredníctvom právnej spôsobilosti, pričom je irelevantné, či je štátnym občanom štátu pobytu, cudzincom alebo bezdomovcom.

Pojem fyzická osoba vymedzuje občianske právo (občiansky zákonník č 40/1964 Zb.). FO je chápaná ako občan SR alebo cudzinec. Spôsobilosť FO mať práva (dediť, byť obdarovaný, byť subjektom z kúpnej zmluvy a pod.) a povinnosti vrátane povinnosti platiť daň v prípade zdaniteľného príjmu vzniká narodením. Povinnosti zanikajú smrťou.

Spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou, t. j. dovŕšením 18 rokov. Z tohto pravidla existuje výnimka (zákon č. 40/1964 – Občiansky zákonník), podľa ktorej sa plnoletosť pred dosiahnutím 18 rokov nadobúda uzavretím manželstva. Táto výnimka pre oblasť podnikania neplatí (viď živnostenský zákon).

Pri podnikaní FO je možnosť podnikať ako:

•    fyzická osoba,

•    FO s tichým spoločníkom, podľa Obchodného zákonníka § 673 – 681 na základe zmluvy o tichom spoločenstve, pričom základným znakom tejto zmluvy je majetková účasť tichého spoločníka na podnikaní podnikateľa, ktorý vystupuje sám v právnych vzťahoch ako nositeľ práv a povinností, pričom touto účasťou vzniká právo na podiel na zisku, ale súčasne o podiel na strate sa znižuje vklad tichého spoločníka,

•    spolu s inou FO v združení. Zmluvu o združení upravuje Občiansky zákonník v paragrafoch 829 až 841, zmluva o združení znamená, že niekoľko osôb sa môže združiť, aby sa spoločne pričinili o dosiahnutie dohodnutého účelu – napr. určitého výsledku pri podnikaní. Združenie FO nemá právnu subjektivitu, každý spoločník združenia vyvíja podnikateľskú činnosť na vlastnú zodpovednosť a vo vlastnom mene.

 

FO podnikateľ

Sloboda podnikania predstavuje jeden zo základných predpokladov existencie hospodárstva založeného na trhových princípoch. V Ústave SR je sloboda podnikania garantovaná v rámci základných práv a slobôd. Je v nej uvedené (článok 35): „Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť“.

Podnikanie upravuje Obchodný zákonník (zákon č. 513/1991 Z. z.), kde je podnikanie definované ako sústavná činnosť vykonávaná podnikateľom samostatne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.

Aby určitá činnosť mohla byť považovaná za podnikanie, musia byť naplnené kumulatívne všetky uvedené pojmové znaky podnikania, ktorými teda sú:

•    sústavnosť, t. j., že činnosť sa pravidelne opakuje a nejde o príležitostný výkon činnosti,

•    samostatnosť, t. j., že ide o činnosť vykonávanú na princípe rovnoprávnosti medzi odberateľom a dodávateľom a nie napríklad na princípe pracovnej zmluvy,

•    výkon podnikateľskej činnosti vo vlastnom mene, podnikateľ pod svojim obchodným menom robí všetky právne a iné úkony v súvislosti s podnikaním,

•    výkon podnikateľskej činnosti na vlastnú zodpovednosť. Toto je možné chápať v dvoch rovinách. V ekonomickej ide o to, že podnikateľ v plnej miere znáša podnikateľské riziko a v právnej ide o vyjadrenie právnej zodpovednosti podnikateľa, ktorý v rámci podnikateľskej činnosti vstupuje do rôznorodých právnych vzťahov. Podnikateľ zodpovedá celým svojim majetkom,

•    výkon činnosti za účelom dosiahnutia zisku. Tu nie je rozhodujúce, či podnikateľ reálne dosiahol zisk, rozhodujúci je cieľ s ktorým podnikateľ činnosť vykonáva.

 

Podnikateľ

Podnikateľom podľa Obchodného zákonníka je:

•    osoba zapísaná v obchodnom registri, t. j. obchodné spoločnosti, družstvá a iné právnické osoby, pre ktoré je zápis do obchodného registra povinný (napr. štátne podniky, zahraničné osoby, odštepné závody). Fyzické osoby, ktoré podnikajú na základe živnostenského oprávnenia (viď zákon č. 455/1991 Z. z. o živnostenskom podnikaní) sa do obchodného registra zapisujú dobrovoľne (motívom môže byť napr. predpokladané zriadenie odštepného závodu alebo udelenie prokúry – k čomu je oprávnený len podnikateľ zapísaný v obchodnom registri), alebo ak by to ustanovil osobitný zákon,

•    osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia,

•    osoba, ktorá podniká na základe iného ako živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov. Ide o pomerne rozsiahlu skupinu právnických osôb (banky, Slovenská televízia, Železnice SR a pod.) a fyzických osôb (komerční právnici, advokáti, lekári, znalci, tlmočníci, notári, daňoví poradcovia, atď.) v rámci tzv. slobodného povolania,

•    fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie podľa osobitných predpisov (nie členovia družstiev), viď zákon č. 219/1991 Zb., ktorým sa mení zákon č. 105/1990 o súkromnom podnikaní občanov (evidenciu vykonáva obec, alebo je možnosť zápisu do obchodného registra). Ak sa nezaevidujú nikde vtedy nevystupujú ako podnikatelia a nemajú ani možnosť uchádzať sa o žiadnu formu podpory zo strany rezortu, regionálnych inštitúcií a projektov orientovaných na podporu MSP.

 

Spôsobilosť FO v pracovnoprávnych vzťahoch

Práva a povinnosti a spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať tieto práva, brať na seba tieto povinnosti (pracovnoprávna spôsobilosť) vzniká, pokiaľ ďalej nie je stanovené inak, dňom, keď občan dovŕši vek 15 rokov. Zamestnávateľ však nesmie s ním dohodnúť ako deň nástupu do práce deň, ktorý by predchádzal dňu, keď tento občan neukončil povinnú školskú dochádzku. Dohodu o hmotnej zodpovednosti (zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce) je možné uzatvoriť až od 18 rokov veku.

§ 8

(1) Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti (spôsobilosť na právne úkony) vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou.

(2) Plnoletosť sa nadobúda dovŕšením osemnásteho roku. Pred dosiahnutím tohto veku sa plnoletosť nadobúda len uzavretím manželstva. Takto nadobudnutá plnoletosť sa nestráca ani zánikom manželstva ani vyhlásením manželstva za neplatné.

Komentár k § 8

Spôsobilosť na právne úkony

V zásade vzniká spôsobilosť na právne úkony plnoletosťou, to znamená dovŕšením osemnásteho roku.

Človek – každá ľudská bytosť – fyzická osoba – má spôsobilosť na práva a povinnosti a spôsobilosť na právne úkony. Od získania právnej subjektivity, ktorá je podmienená len narodením FO, treba odlišovať jej spôsobilosť na právne úkony. Spôsobilosťou na právne úkony sa rozumie spôsobilosť svojím konaním a vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti (spôsobilosť zaväzovať sa). Táto spôsobilosť vzniká v plnom rozsahu až plnoletosťou, t. j. dovŕšením veku 18 rokov.

 

Spôsobilosť na práva a povinnosti

Ide o spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti. Hovoríme o právnej subjektivite, ktorá patrí k základným ľudským právam. Uvedenú spôsobilosť má každý človek bez ohľadu na vek a zdravotný stav, a to vrátane duševného stavu.

Všeobecne platí, že spôsobilosť fyzickej osoby vzniká jej narodením. Výnimočne zákon priznáva túto spôsobilosť aj počatému, ešte nenarodenému dieťaťu, za predpokladu, že sa dieťa narodí živé, čo má praktický význam najmä v dedičskom práve. Spôsobilosť na práva a povinnosti trvá u fyzickej osoby počas celého života a k zániku dochádza smrťou tejto fyzickej osoby.

Spôsobilosť na právne úkony sa označuje aj ako svojprávnosť. Svojprávnosťou je spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi

–   nadobúdať práva a povinnosti,

–   chrániť práva a povinnosti,

–   meniť práva a povinnosti,

–   rozhodovať o zániku práv a povinnosti.

Spôsobilosť na právne úkony sa nadobúda v závislosti od intelektuálnej a vôľovej vyspelosti človeka. Na rozdiel od spôsobilosti na práva a povinnosti teda jej vznik a existencia závisí od veku a zdravotného stavu človeka. Podľa stupňa schopnosti človeka ovládať svoje konanie a rozpoznať jeho následky sa rozlišuje úplná spôsobilosť na právne úkony (spôsobilosť v plnom rozsahu) a čiastočná (obmedzená) spôsobilosť na právne úkony.

Spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu vzniká fyzickej osobe dosiahnutím plnoletosti. Podľa platnej právnej úpravy Slovenskej republiky nadobúda fyzická osoba plnoletosť dovŕšením osemnásteho roku veku. Pred dovŕšením osemnásteho roku veku možno nadobudnúť plnoletosť len uzavretím manželstva, ak manželstvo uzavrie osoba staršia ako šestnásť rokov s povolením súdu. Riešenie ochrany práv osôb, ktoré nemajú plnú spôsobilosť na právne úkony. Ľudská spoločnosť počíta s tým, že jej súčasťou sú aj jednotlivci, ktorí si sami nevedia náležite chrániť svoje práva a záujmy. Patria sem napríklad maloleté deti alebo niektoré osoby so zdravotným postihnutím. Neschopnosť človeka chrániť svoje práva však môže prameniť aj z jeho neprítomnosti, resp. z neznalosti jeho pobytu.

 

Spôsobilosť na právne úkony plnoletých osôb

Tradičný opatrovnícky model prístupu k ľudom, ktorí svoje práva nevedia dostatočne presvedčivo a bez pomoci sami náležite chrániť, spočíva v tom, že im zákon nepriznáva spôsobilosť na právne úkony (a to buď vôbec alebo ich spôsobilosť na právne úkony je obmedzená). Právne úkony, ktoré fyzická osoba nemôže platne urobiť, robí v jej mene opatrovník. Súhrn právnych noriem, ktoré upravujú dôvody ustanovenia opatrovníka, spôsob vzniku a zániku funkcie opatrovníka, práva, povinnosti a kontrola opatrovníka, tvoria právny inštitút opatrovníctva.

 

Opatrovníctvo

Právny inštitút, ktorý upravovala už najstaršia zachovalá písomná pamiatka rímskeho práva Zákon XII. Tabúl. Postupne prešlo opatrovníctvo podstatnými zmenami, nakoľko zasahovaním štátnej moci do poručenskej a opatrovníckej agendy sa opatrovníctvo zmenilo zo súkromnej moci (súkromného práva) rodiny na verejný inštitút, ktorý bol pod dozorom štátu. Platná právna úprava Slovenskej republiky upravuje opatrovníctvo ako právny inštitút, ktorý sleduje ochranu práv opatrovanca. Opatrovníctvo je označované aj ako náhradné rozhodovanie, pričom ide o tradičný spôsob konania právnych úkonov niektorých plnoletých osôb. Ide napríklad o pozbavenie alebo obmedzenie človeka spôsobilosti na právne úkony a súčasné ustanovenie opatrovníka, ktorý v jeho mene robí právne úkony.

Okrem náhradného rozhodovania prostredníctvom opatrovníka poznáme aj podporované rozhodovanie. Ide o rozhodovanie osoby s duševným postihnutím, pričom spôsobilosť na právne úkony tejto osoby nie je dotknutá. Človek s duševnou poruchou má plnú spôsobilosť na právne úkony a pri rozhodovaní o vykonávaní právneho úkonu mu pomáhajú podporujúce osoby, ktorých úlohou je zistiť vôľu podporovaného, a pomôcť mu posúdiť, či je právny úkon v jeho záujme. Podporujúce osoby majú chrániť záujmy podporovaného vo všetkých oblastiach života, majú mu radiť, ale právo na rozhodovanie sa neprenáša na inú osobu.

 

Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím

Tento priniesol významný posun v prístupe k ľuďom s duševným postihnutím na medzinárodnej úrovni. Dohovor OSN bol prijatý v New Yorku v roku 2006. Významný je najmä článok 12 Dohovoru, ktorý okrem iného, výslovne deklaruje, že osoby so zdravotným postihnutím majú spôsobilosť na právne úkony vo všetkých oblastiach života na rovnakom základe s ostatnými. Zmluvné strany sa zaviazali prijať príslušné opatrenia, ktoré majú umožniť osobám so zdravotným postihnutím prístup k pomoci, ktorú môžu potrebovať pri uplatňovaní svojej spôsobilosti na právne úkony. Zmluvné strany sa tiež zaviazali zabezpečiť, aby všetky opatrenia týkajúce sa uplatňovania spôsobilosti na právne úkony poskytovali primerané a účinné záruky s cieľom zabrániť zneužitiu v súlade s medzinárodným právom v oblasti ľudských práv.

 

Nadobudnutie plnoletosti uzavretím manželstva

Občiansky zákonník v znení odseku 2 pozná jedinú výnimku, keď možno dosiahnuť plnoletosť pred dovŕšením veku 18 rokov. Predtým ju možno nadobudnúť len uzavretím manželstva so súhlasom súdu. Ak by sa pred dovŕšením osemnásteho roku FO jeho manželstvo rozviedlo alebo vyhlásilo za neplatné, nestráca sa tým plná spôsobilosť na úkony nadobudnuté uzavretím manželstva. Táto výnimka však neplatí v oblasti podnikania, pretože živnostenský zákon medzi všeobecnými podmienkami prevádzkovania živnosti FO, okrem spôsobilosti na právne úkony, vyslovene požaduje dosiahnutie veku 18 rokov.

Zákon o rodine umožňuje uzavrieť manželstvo aj mladším osobám ako 18 rokov, musia však byť staršie ako 16 rokov. Uzavretie manželstva takejto osoby musí súčasne povoliť súd. Spôsobilosť uzavrieť manželstvo sa nadobúda plnoletosťou, pričom osoba musí mať aj úplnú spôsobilosť na právne úkony (na spôsobilosti nebola osoba obmedzená alebo jej nebola zbavená). Zákon o rodine však umožňuje uzavrieť manželstvo aj mladším osobám ako 18 rokov. Tie však musia byť staršie ako 16 rokov, najskôr teda v deň, ktorý sa označením zhoduje s dátumom narodenia. Uzavretie manželstva takejto osoby musí súčasne povoliť súd.

Navrhovateľom daného konania ja osoba, ktorá hodlá uzatvoriť manželstvo, účastníkmi sú jej zákonní zástupcovia, najčastejšie rodičia. Daný návrh sa vždy posudzuje v súvislosti s osobou, ktorú označil navrhovateľ ako druhého snúbenca. I táto osoba bude v konaní vypočutá súdom. Ak teda súd rozhodne o povolení manželstva, vzťahuje sa vždy na konkrétne dve osoby. Navrhovateľ teda nesmie uzavrieť manželstvo s inou osobou ako označil v návrhu.

Na vydanie povolenia uzavrieť manželstvo nie je právny nárok, súd teda môže rozhodnúť, že manželstvo nepovoľuje. Pritom skúma najrôznejšie okolnosti súvisiace so snúbencami – majetkové, ekonomické pomery, vyspelosť, vzťah k rodine, pracovné pomery, či bol niektorý trestaný za trestný čin, či je niektorý rozvedený, aká je perspektíva vzťahu, ako dlho vzťah trvá a podobne.

Rovnako len so súhlasom súdu môže manželstvo uzavrieť osoba postihnutá duševnou chorobou.

Toto súdne konanie nie je spoplatnené súdnym poplatkom.

 

Spôsobilosť na úkony v rôznych odvetviach

 

–   Pracovnoprávna spôsobilosť

Čo sa týka spôsobilosti na právne úkony v rôznych oblastiach, tak sa môže výrazne líšiť.

Spôsobilosť na právne úkony v pracovnom práve je napríklad upravená samostatne. Ide o pracovnoprávnu spôsobilosť na pracovnoprávne úkony. V pracovnom práve upravuje spôsobilosť na právne úkony zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce.

Poznámka

Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti v pracovnoprávnych vzťahoch ako zamestnávateľ vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti v pracovnoprávnych vzťahoch ako zamestnávateľ vzniká plnoletosťou; dovtedy za ňu koná zákonný zástupca.

Spôsobilosť fyzickej osoby mať v pracovnoprávnych vzťahoch práva a povinnosti ako zamestnanec a spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať tieto práva a brať na seba tieto povinnosti vzniká, ak ďalej nie je ustanovené inak, dňom, keď fyzická osoba dovŕši 15 rokov veku; zamestnávateľ však nesmie dohodnúť ako deň nástupu do práce deň, ktorý by predchádzal dňu, keď fyzická osoba skončí povinnú školskú dochádzku.

–   Trestnoprávna zodpovednosť

Trestnoprávna úprava zodpovednosti u mladistvých osôb je obsiahnutá predovšetkým v Trestnom zákone (zákon č. 300/2005 Z. z.) a Trestnom poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z.).

Mladistvým je osoba, ktorá v čase spáchania trestného činu dovŕšila 14 rok a neprekročila 18 rok svojho veku, pričom osobu možno považovať za mladistvého až dňom, ktorý nasleduje po dni, keď páchateľ dovŕšil 14 rok svojho veku.

Vyššie uvedená dolná hranica všeobecnej trestnej zodpovednosti fyzickej osoby je upravená v § 22 ods. 1 Trestného zákona negatívne. To znamená, že nie je trestne zodpovedný ten, kto v čase spáchania trestného činu inak trestného nedovŕšil 14 rokov svojho veku. Nedostatok veku je pritom okolnosťou vylučujúcou trestnú zodpovednosť.

Existuje aj osobitná úprava vzhľadom k tomu, že hranica legálnej súlože je aj v momentálnom Trestnom zákone ponechaná na 15 rokov. Vzhľadom k tomu existuje výnimka podľa § 22 ods. 2 Trestného zákona, a to taká, že pre trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona nie je trestne zodpovedný, kto v čase spáchania činu nedovŕšil 15 rok svojho veku.

Poznámka

Trestná zodpovednosť mladistvých je v dvoch rovinách špeciálne upravená oproti všeobecnej trestnej zodpovednosti dospelých páchateľov:

–   u mladistvého, ktorý má menej ako 15 rokov a ktorý spáchal čin vykazujúci znaky trestného činu sa bude osobitne ex lege povinne skúmať úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti. Trestne zodpovedný bude mladistvý mladší ako 15 rokov len vtedy, ak dosiahol takú úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti, že mohol rozpoznať protiprávnosť činu a bol spôsobilý ovládať svoje konanie, čo je špeciálna úprava oproti všeobecnej a zároveň je výrazom zvýšenej ochrany mladistvých,

–   u mladistvých je vo vzťahu k prečinom modifikovaná zásada formálneho chápania trestného činu. Znamená to, že prečin, ktorého znaky sú uvedené v osobitnej časti Trestného zákona, nie je trestným činom, ak ho spáchal mladistvý a ak jeho závažnosť je malá (§ 95 ods. 2 TZ). Pre porovnanie uvedieme, že u dospelého páchateľa musí byť pri prečine závažnosť vyššia ako nepatrná (tzv. materiálny korektív), u mladistvého páchateľa musí byť závažnosť vyššia ako malá. Táto špeciálna úprava má za cieľ postihovať v trestnom konaní mladistvých za trestné činy vrátane prečinov v užšom rozsahu, než je to u dospelých páchateľov.

§ 9

Maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku.

Komentár k § 9

Obmedzená spôsobilosť na právne úkony

Pod obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony rozumieme spôsobilosť len na niektoré právne úkony alebo vymedzený okruh právnych úkonov robiť ich vo vlastnom mene. Na právne úkony, na ktoré fyzická osoba nemá spôsobilosť, koná za ňu napríklad jej zástupca. Obmedzenú právnu spôsobilosť majú maloleté fyzické osoby. U maloletej osoby sa stretávame s iným stupňom rozumovej a vôľovej vyspelosti ako u dospelej fyzickej osoby a tým pádom ich spôsobilosť je obmedzená len na vymedzený okruh právnych úkonov, v ktorých môže maloletá osoba konať.

 

Maloletý

Maloletí sú spôsobilí na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a mravnej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku. Rozumová vyspelosť sa vždy posudzuje so zreteľom na všetkých maloletých rovnakého veku. Zároveň sa berie ohľad vždy na konkrétny prípad, o ktorý ide a jeho okolnosti. Je potrebné posudzovať spôsobilosť maloletého na právny úkon vždy so zreteľom na povahu právneho úkonu, prípadne, ako maloletému uvedený právny úkon slúži. Tiež je potrebné vychádzať z toho, že v niektorých prípadoch vylučuje už sama povaha právneho úkonu, o ktorý ide, aby ho mohol urobiť maloletý. Ako príklad uvádzame závet.

 

–   občianske sporové konanie a maloletý

K základným problémom postavenia maloletého ako účastníka občianskeho sporového konania patrí posudzovanie jeho procesnej spôsobilosti a od toho sa odvíjajúca potreba jeho zastúpenia zástupcom – zákonným, zástupcom určeným rozhodnutím, prípadne na základe ich rozhodnutia i zástupcom na základe plnomocenstva. Nejednoznačne vyriešenou v právnej úprave i praxi je otázka potreby schvaľovania poručenským súdom podania žaloby maloletým, udelenia plnomocenstva zástupcovi, uzatvorenia zmluvy o poskytovaní právnych služieb maloletému, či uzatvárania súdneho zmieru za maloletého ako aj kvalifikovanie obsahu výpovede maloletého účastníka ako dôkazu v občianskom súdnom konaní. Iba presná a jednoznačná právna úprava postavenia maloletého v občianskom súdnom konaní sporovom môže garantovať zachovanie jeho ústavných práv a poskytnutie osobitnej ochrany maloletému.

 

Mladistvý

Podľa Trestného zákona je mladistvým osoba vo veku od 14 do 18 rokov vrátane (§ 94 zákona č. 300/2005 Z. z.). Do roku 2005 bola dolná hranica 15 rokov namiesto 14 (§ 74 zák. č. 140/1961 Zb.).

V 14 rokoch sú za mladistvého zodpovední rodičia, trestnoprávnu zodpovednosť nadobúda vekom 14 rokov. Iná je definícia mladistvého podľa Zákonníka práce, kde sa uvádza, že mladistvý zamestnanec je zamestnanec mladší ako 18 rokov (§ 40 zákona č. 311/2001 Z. z.).

§ 10

(1)  Ak fyzická osoba pre duševnú poruchu, ktorá nie je len prechodná, nie je vôbec schopná robiť právne úkony, súd ju pozbaví spôsobilosti na právne úkony.

(2) Ak fyzická osoba pre duševnú poruchu, ktorá nie je len prechodná, alebo pre nadmerné požívanie alkoholických nápojov alebo omamných prostriedkov či jedov je schopná robiť len niektoré právne úkony, súd obmedzí jej spôsobilosť na právne úkony a rozsah obmedzenia určí v rozhodnutí.

(3) Súd pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti zmení alebo zruší, ak sa zmenia alebo ak odpadnú dôvody, ktoré k nim viedli.

Komentár k § 10

Zákon v tomto ustanovení vymedzuje podmienky, kedy je možné vykonať kroky k pozbaveniu prípadne obmedzeniu spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony. Je to závažné rozhodnutie, ku ktorému musia existovať adekvátne dôvody, ktoré vymedzuje tento právny predpis.

 

Dôvody obmedzenia alebo pozbavenia spôsobilosti na právne úkony

–   duševné ochorenie a porucha – porucha rozumových alebo vôľových schopností fyzickej osoby, ktorá nie je prechodná,

–   alkoholizmus a drogová závislosť na omamných a psychotropných látkach a jedoch – pri nadmernom požívaní – dochádza len k obmedzeniu spôsobilosti len na niektoré úkony.

 

Ak existuje jeden z týchto dôvodov, tak dochádza k vzniku prvej podmienky na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Druhou podmienkou je, že na základe týchto dôvodov nemôže fyzická osoba robiť niektoré právne úkony.

Obmedzenie alebo pozbavenie spôsobilosti na právne úkony je platné len po vynesení rozhodnutia súdom podľa zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok. Zároveň je súdom určené, na ktoré právne úkony fyzická osoba nemá spôsobilosť. V prípade, že by táto osoba právny úkon vykonala, tak je v plnom rozsahu neplatný.

Každá fyzická osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo ktorej boli práva obmedzené, musí mať zákonného zástupcu, ktorý koná v jej mene a stáva ja opatrovníkom tejto osoby.

Ak ide o fyzickú osobu podnikateľa, tak v jej mene môže rozhodovať namiesto tejto osoby zodpovedný zástupca pri splnení podmienok vymedzených zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon).

K obmedzeniu alebo zbaveniu spôsobilosti na právne úkony ktorejkoľvek FO môže dôjsť len výrokom

Civilný sporový poriadok priniesol oproti predchádzajúcemu Občianskemu súdnemu poriadku viaceré zmeny v konaní o pozbavení spôsobilosti na právne úkony.

 

Návrh na obmedzenie alebo pozbavenie spôsobilosti

Návrh je možné podať súdu na fyzickú osobu, ak je dôvod:

•    úplne pozbaviť spôsobilosti na právne úkony – ak fyzická osoba pre duševnú poruchu, ktorá nie je len prechodná, nie je vôbec schopná robiť právne úkony,

•    obmedziť spôsobilosť na právne úkony – ak fyzická osoba pre duševnú poruchu, ktorá nie je len prechodná, alebo pre nadmerné požívanie alkoholických nápojov alebo omamných prostriedkov či jedov je schopný robiť len niektoré právne úkony.

 

Súčinnosťou od 1. júla 2016, podľa Civilného mimosporového poriadku, už však nie je možné nikoho úplne pozbaviť spôsobilosti na právne úkony.

Spôsobilosť na právne úkony osoby je možné len obmedziť. Súd rozsah obmedzenia osoby určí v rozhodnutí. Dôvodová správa k Civilnému mimosporovému poriadku dokonca úplné pozbavenie spôsobilosti na právne úkony označuje ako protiprávny inštitút.

Občiansky zákonník teda ešte stále pozná inštitút úplného pozbavenia spôsobilosti, ale podľa Civilného mimosporového poriadku od 1. júla 2016 už nie je možné iniciovať konanie o úplné pozbavenie spôsobilosti na právne úkony.

Civilný mimosporový poriadok umožňuje v konaní o spôsobilosti na právne úkony rozhodnúť len o:

a)  obmedzení spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony,

b)  zmene obmedzenia spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony,

c)  navrátení spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony.

 

Osoby, ktoré môžu podľa návrh na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony

Okruh osôb, ktoré môžu podať návrh, je podľa Civilného mimosporového poriadku pomerne široký. Návrh na začatie konania môže podať jedna z nasledujúcich osôb:

•    blízka osoba (napr. rodič, manžel, súrodenec);

•    poskytovateľ zdravotnej starostlivosti alebo sociálnych služieb (napr. zariadenie, v ktorom sa nachádza osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, pre ktoré nie je schopná robiť všetky právne úkony);

•    ten, kto má na veci právny záujem;

•    ten, o koho spôsobilosti sa má konať.

 

Obsahové náležitosti návrhu na začatie konania o obmedzení spôsobilosti na právne úkony

Návrh na začatie konania o obmedzení spôsobilosti na právne úkony musí obsahovať tieto náležitostí:

•    súd, ktorému je návrh určený;

•    kto ho robí (identifikácia navrhovateľa),

•    ktorej veci sa týka,

•    čo sa ním sleduje (obmedzenie spôsobilosti a ustanovenie opatrovníka),

•    opísanie skutočností odôvodňujúcich zásah do spôsobilosti osoby na právne úkony a zdôvodnenie, že iné menej obmedzujúce opatrenia nie sú možné,

•    podpis navrhovateľa.

Ak návrh podáva osoba, ktorá má na veci právny záujem, náležitosťou návrhu je aj opísanie skutočností odôvodňujúcich, že ide o osobu ktorá má na veci právny záujem a je oprávnená na podanie návrhu.

Súd môže navrhovateľovi uložiť, aby k návrhu predložil aj lekársku správu o zdravotnom stave osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná.

 

Súd na podanie návrhu na začatie konania o obmedzení spôsobilosti na právne úkony

Návrh sa podáva na okresnom súde, v ktorého obvode má bydlisko osoba, o ktorej spôsobilosti sa koná. Konanie o obmedzení spôsobilosti na právne úkony a rozhodnutie Ten, o koho spôsobilosti sa koná, je vždy účastníkom konania a má v konaní spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu.

Právna úprava do 1. júla 2016 umožňovala súdu rozhodnúť o tom, že osoba, o ktorej spôsobilosti sa koná, nebude v konaní vypočutá, napríklad ak by nebolo možné vykonať výsluch bez nejakej ujmy na jej zdravotnom stave. To nakoniec mohlo viesť k tomu, že osoba bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony bez toho, aby ju súd videl, vypočul, alebo aby o tomto konaní vôbec vedela. Civilný mimosporový poriadok však takúto situáciu vylučuje. Podľa tohto právneho predpisu súd v zásade vždy vypočuje osobu, o ktorej spôsobilosti sa koná. Súd pritom výsluch uskutoční spôsobom, ktorý je vhodný a primeraný s ohľadom na zdravotný stav. Iba ak je výsluch na ujmu zdravotného stavu, možno od výsluchu upustiť. V takom prípade súd osobu, o ktorej spôsobilosti sa koná, vždy aspoň vzhliadne. Posilnené postavenie práv osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná, sa v Civilnom mimosporovom poriadku odráža aj vtom, že rozhodnutie vo veci samej súd doručí vždy aj osobe, o ktorej spôsobilosti sa koná. Osoba, o ktorej spôsobilosti sa koná, môže dokonca požiadať, aby jej súd doručoval všetky písomnosti v konaní. Súd v konaní môže ustanoviť a vypočuť aj znalca, ak na zistenie skutočného stavu veci nepovažuje za postačujúce vypočuť ošetrujúceho lekára.

 

Rozhodnutie v konanie o obmedzení spôsobilosti na právne úkony

Konanie o návrhu na obmedzenie spôsobilosti môže súd rozhodnutím ukončiť tak, že:

•    súd konanie zastaví v prípade, že nie sú splnené podmienky na obmedzenie spôsobilosti,

•    súd rozhodne o obmedzení spôsobilosti na právne úkony a vo výroku rozsudku vymedzí rozsah, v akom spôsobilosť osoby na právne úkony obmedzil a ustanoví osobe opatrovníka.

 

Ustanovenie opatrovníka

Konanie o obmedzení spôsobilosti na právne úkony je spojené skonaním o ustanovení opatrovníka podľa § 272 až 277 Civilného mimosporového poriadku.

Ak súd rozhodne o obmedzení spôsobilosti na právne úkony, ustanoví dotknutej osobe opatrovníka, aby za ňu vykonával úkony, ktoré osoba nie je spôsobilá vykonávať v zmysle rozhodnutia súdu. Opatrovník koná za osobu ako jej zákonný zástupca – koná v mene tejto osoby, pričom zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. V uznesení, ktorým súd ustanovuje opatrovníka, súd vymedzí rozsah opatrovníckych práv a povinností v súlade s účelom, na ktorý bol opatrovník ustanovený. Na spôsob výkonu funkcie ustanoveného opatrovníka dohliada súd. Ak je opatrovníkovi uložená povinnosť spravovať majetok osoby, a ak nejde o bežnú vec, je na nakladanie s majetkom potrebné schválenie súdu.

 

Spáva o opatrovancovi

Súd uloží opatrovníkovi, ktorý bol ustanovený osobe obmedzenej v spôsobilosti na právne úkony, povinnosť predkladať súdu najmenej dvakrát do roka správy o opatrovancovi a správy o nakladaní s jeho majetkom v lehotách, ktoré určí.

Trovy dôkazov v konaní o obmedzení spôsobilosti na právne úkony platí štát. Ak však niekto podá zjavne bezdôvodný návrh, je povinný nahradiť ujmu, ktorá vznikla osobe, o ktorej spôsobilosti sa konalo, jej zástupcovi alebo štátu.

Ochrana osobnosti

§ 11

Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Komentár k § 11

Ochrana osobnosti

Ochrana osobnosti je v tomto období veľmi citlivá téma. Osobnosť, česť a dôstojnosť je prvé, čo osoba nadobúda a posledné čo tejto osobe aj zostáva. Úlohou spoločnosti je umožniť ochranu každej osobnosti.

Osobnosť človeka je individuálna a predstavuje predovšetkým súhrn špecifických osobných psychických vlastností konkrétneho ľudského jedinca. Podobne ako právam a veciam, i osobnosti človeka je právom poskytovaná ochrana pred neoprávneným zásahom. Ochrana osobnosti človeka je upravená predovšetkým v zákone č. 460/1992 Zb. Ústave Slovenskej republiky a Občianskom zákonníku. Okrem Občianskeho zákonníka a Ústavy Slovenskej republiky poskytujú ochranu osobnosti aj iné právne predpisy, ale aj rôzne medzinárodné dokumenty:

–   Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach,

–   Dohovor o ochrane ľudských práva a slobôd,

–   Dohovor o právach dieťaťa,

–   Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny o zákaze klonovania ľudských bytostí,

–   Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky.

Všeobecné osobnostné právo upravujú ďalej zákony viacerých právnych odvetví hmotného ako aj procesného práva, napr. Trestný zákon (zákon č. 300/2005 Z. z.), Trestný poriadok (zákon č. 301/2005 Z. z.), zákon o Policajnom zbore (zákon č. 171/1993 Z. z.), Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z.) atď.

Ochrana osobnosti upravená Občianskym zákonníkom je koncipovaná ako všeobecná ochrana vzťahujúca sa na celú oblasť občianskeho práva. Poskytuje ochranu imateriálnym (nehmotným) stránkam osobnosti človeka. Občianskoprávna ochrana osobnosti vychádza z druhého oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, ktorá upravuje základné ľudské práva a slobody. Subjektom osobnostných práv môže byť len fyzická osoba.

Ustanovenie § 11 vymedzuje všeobecnú zásadu ochrany osobnosti a zároveň uvádza najtypickejšie zložky a prejavy osobnosti. Ochranu osobnosti upravujú aj ďalšie ustanovenia zákona, a to § 12 až § 16.

Právo na ochranu osobnosti prislúcha úplne každej fyzickej osobe, a to bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu, náboženstvo, sexuálnu orientáciu, príslušnosť k etickej či náboženskej skupine. O tomto práve môžeme povedať, že je nescudziteľné, teda ho nemožno previesť na iného a neodňateľné, čo znamená, že tohto práva nemožno nikoho pozbaviť. Do pozornosti dávame, že občianskoprávna ochrana osobnosti sa týka výlučne fyzických osôb, ochranu názvu právnickej osoby upravuje osobitne ustanovenie § 19b Občianskeho zákonníka, prípade ustanovenia obchodného práva.

 

Fyzická osoba má právo

–   na ochranu svojej osobnosti,

–   života a zdravia,

–   občianskej cti a ľudskej dôstojnosti,

–   súkromia,

–   svojho mena,

–   prejavov osobnej povahy.

V tomto ustanovení ide o demonštratívny výpočet, keď jednotlivé dielčie práva na ochranu osobnosti musia byť chápané iba ako typické, pričom do celkového práva na ochranu osobnosti možno preto nepochybne zaradiť aj tu výslovne neuvedené práva na ochranu osobnej slobody. Výpočet chránených práv nie je teda vyčerpávajúci. Právnu úpravu ochrany osobnosti rozširuje aj ustanovenie § 12 o najtypickejšie prejavy osobnosti, ktorými sú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a zvukové záznamy.

Na to, aby sa fyzická osoba mohla domáhať ochrany osobnosti, sa obligatórne nevyžaduje vyvolanie následkov zásahu do subjektívnych práv, úplne postačí, ak je zásah, čo i len spôsobilý vyvolať ohrozenie právom chránených záujmov.

Občiansky zákonník v rámci tejto všeobecnej úpravy, ktorá sa týka zabezpečenia ochrany osobnosti fyzickej osoby ako celku, zároveň na objasnenie syntetického pojmu uvádza výslovne a príkladmo niektoré jednotlivé typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby (život, zdravie, občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy), ktorých ochranu je potrebné v oblasti občianskeho práva zaistiť pred inými subjektmi s rovným právnym postavením. Z toho vyplýva, že občianskoprávna ochrana jednotlivých hodnôt osobnosti fyzickej osoby nie je obmedzená iba na hodnoty výslovne uvedené v zákone.

Tento právny predpis zabezpečuje v tomto ustanovení pre celú oblasť občianskeho práva ochranu osobnosti každej fyzickej osoby formou všeobecnej úpravy – generálnej klauzuly.

Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje do práva. Bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo išlo o nedbanlivé preberanie poznatkov a ich rozširovanie.

 

Subjekt neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti

Týmto subjektom môže byť tak občan – fyzická osoba a tiež aj organizácia – právnická osoba. Zásahom môže byť tiež porušené právo viacerých občanov a potom všetci súčasne alebo ktorýkoľvek z nich nezávisle od seba majú právo sa obrátiť so svojimi návrhmi na súd.

Poznáme rôzne ochrany osobnosti:

•    Prostriedky občianskoprávnej ochrany osobnosti fyzických osôb

•    Ochrana prostredníctvom dohody

•    Právo na finančnú satisfakciu

•    Zmiešaná ochrana osobnosti

•    Súdna ochrana osobnosti

•    Reklama a ochrana osobnosti

•    Ochrana osobnosti a pracovnoprávny vzťah.

 

Predmet ochrany osobnosti človeka

Podľa ustanovenia § 11 je ním najmä život a zdravie, občianska česť a ľudská dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. Ochrana občianskej cti a ľudskej dôstojnosti je občianskoprávnou úpravou chránená v rôznych spoločenských vzťahoch. Právo na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti zahŕňa okrem civilných spoločenských vzťahov aj právo na česť v odborných kruhoch, napr. vedeckých. Právo na ochranu súkromia zahŕňa široký rozsah života človeka – právo na ochranu intímneho života, citového života, priateľských vzťahov, rodinných vzťahov a pod. Právo na ochranu mena zahŕňa ochranu mena, priezviska osoby, ale aj pseudonymu.

Právom na prejavy osobnej povahy rozumieme právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do prejavov osobnosti človeka.

 

Spoločné zásady aplikovateľné pre všetky osobnostné práva bez rozdielu

–   patria každej fyzickej osobe;

–   majú nehmotný charakter;

–   predstavujú skupinu absolútnych subjektívnych práv, ktoré pôsobia voči všetkým;

–   nepodliehajú výkonu rozhodnutia;

–   majú nemajetkový charakter, a tým nepodliehajú premlčaniu ani preklúzii;

–   ich existencia je viazaná na existenciu fyzickej osoby, čiže zanikajú smrťou.

 

Riešenie sporov na ochranu osobnosti – spôsoby ochrany osobnosti

Donedávna nebolo právo na ochranu osobnosti výsadou všetkých a zásahy do práva osobnosti sa riešili najmä s použitím násilia. Uvedené právo má už v tomto období každý a oproti minulosti sa zmenili aj spôsoby jeho ochrany.

V Slovenskej republike spory zamerané na ochranu osobnosti vo väčšine prípadov rozhodujú súdy, lebo každý má právo domáhať sa svojich práv na súde. Súd ako taký a právo sa zameriavajú na zákony a oveľa menej na to, čo je objektom vyššie uvedeného sporu, teda na osobnosť. Úlohou súdov a právnikov je dbať predovšetkým na dodržiavanie a aplikáciu práva.

Spor o ochranu osobnosti sa rieši teda buď na súde aleja aj mimosúdnym procesom, ktorým je mediácia. Ide o riadený proces s jasnými pravidlami, na dodržiavanie ktorých dohliada nestranná osoba, zameraný na uzavretie obojstranne výhodnej dohody. Tento proces je od roku 2004 zakotvený v našom právnom systéme zákonom č. 420/2004 Z. z. o mediácii. Ide teda o legitímny, právne záväzný spôsob riešenia sporov zameraný viac na človeka v sporoch súvisiacich s ochranou osobnosti.

Ochrany subjektívnych práv je možné domáhať sa na súde. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je

–   skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti človeka,

–   neoprávnený zásah musel byť objektívne spôsobilý privodiť ujmu,

–   ide o ujmu na právach, ktoré sú ustanovené v znení § 11 a § 12.

Rozhodovanie o sporoch z ochrany osobnosti prináleží všeobecnému súdnictvu, napriek skutočnosti, že ide o práva, ktoré sú chránené aj Ústavou SR. Na rozhodovanie vo veci bude vo všeobecnosti príslušný všeobecný súd žalovaného podľa miesta trvalého pobytu.

 

Prostriedky súdnej ochrany osobnosti človeka

–   návrh na upustenie od neoprávneného zásahu – negatórna žaloba,

–   návrh na odstránenie následkov zásahov – reštitučná žaloba,

–   návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia – satisfakčná žaloba).

Uvedené prostriedky súdnej ochrany môžu byť uplatnené samostatne alebo kumulatívne. Ich kumulatívne uplatnenie pritom závisí od účelu, napr. ak neoprávnený zásah do osobnostných práv stále trvá a vzniklo oprávnenie na zadosťučinenie, môže byť podaná negatórna žaloba so satisfakčnou žalobou.

Podmienkou poskytnutia ochrany osobnosti je neoprávnený zásah do jej osobnostných práv. Neoprávnený zásah musí byť spôsobilý privodiť ujmu osobnosti človeka.

 

Čo sa považuje za neoprávnený zásah

Za neoprávnený zásah nemožno považovať

–   zásah za existencie okolností vylučujúcich protiprávnosť – výkon práva,

–   nutná obrana,

–   krajná núdza,

–   plnenie povinnosti,

za existencie zákonných licencií a so súhlasom osoby, ak ide o právo, ktorým môže osoba disponovať, napr. súhlas na zverejnenie fotografie alebo osobných údajov v novinách alebo časopise nad rámec zákonnej licencie a pod.

§ 12

(1) Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

(2) Privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.

(3) Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Komentár k § 12

Vzhľadom na to, že uvedené ustanovenie obsahuje jednu zo zákonných licencií, predstavujúcich výnimku z ochrany prejavov osobnej povahy, považovalo sa za potrebné pregnantnejšie vyjadriť rozsah uvedenej zákonnej licencie v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „Štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

V tejto súvislosti sa po novele zákona č. 129/2010 Z. z. ustanovilo, že ide o oprávnenie štátneho orgánu nie len používať, ale aj vyhotovovať nie len obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy, ale aj len zvukové záznamy. K takémuto oprávneniu štátneho orgánu na úradné účely možno dospieť len na základe použitia interpretačného pravidla argumentum a maiori ad minus. Vzhľadom na skutočnosť, že uvedená zákonná licencia predstavuje výrazný zásah do právnej integrity fyzickej osoby, považovalo sa za žiaduce a potrebné, z hľadiska právnej istoty, aby oprávnenia štátneho orgánu boli vyjadrené expressis verbis, a teda aby nevyplývali implicitne pri uplatnení zásad právnej interpretácie.

Právna úprava umožňuje bez privolenia fyzickej osoby nielen použiť, ale aj vyhotoviť podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy.

 

Ustanovenie v znení odseku 1 upravuje právo

–   na ochranu písomností osobnej povahy,

–   podobizní,

–   obrazových snímiek,

–   obrazových a zvukových záznamov týkajúcich sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy

pred vyhotovením alebo použitím bez súhlasu tejto osoby. Uvedené právo je od práva na prejavy osobnej povahy odlišné v tom, že sa jedná o prejavy osobnosti, ktoré sú zachytené na hmotnom základe.

 

Zákonná licencia

Zákonné licencie upravuje Občiansky zákonník v znení odseku 2 a 3. Ide o právom upravený súhlas, aby vymedzené subjekty použili prejavy osobnosti na ustanovené účely aj bez súhlasu subjektov, ktorým sa zasahuje do osobnostných práv. Ide v podstate o osobitný druh oprávneného použitia na základe zákonnej licencie.

Medzi zákonné licencie patrí

–   vyhotovenie a použitie písomností osobnej povahy,

–   vyhotovenie a použitie podobizne,

–   vyhotovenie a použitie obrazových snímiek,

–   vyhotovenie a použitie zvukových alebo obrazových,

–   vyhotovenie a použitie zvukových záznamov na úradné účely na základe zákona.

Zákonnou licenciou je tiež vyhotovenie alebo použitie podobizne, obrazových snímiek a obrazových a zvukových záznamov primeraným spôsobom na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo, takéto použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Príklad

–   použitie osobných údajov Štatistickým úradom Slovenskej republiky,

–   použitie fotografie osoby na občianskom preukaze,

–   použitie fotografie osoby na inom doklade a pod.

Občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnej zodpovednosti. Znamená to, že na vznik zodpovednosti nie je potrebné zavinenie toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal.

Privolenie podľa odseku 2 nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.

Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

§   Judikatúra

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 274/2007 nie je neoprávneným zásahom ani vydanie zákonného rozhodnutia príslušným orgánom v súlade so zákonnými podmienkami, a to ani v prípade, ak sa po jeho vydaní preukáže, že nebolo vydané dôvodne.

Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 155/07 však môže byť v prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv spoluzodpovedná aj iná osoba, ak poskytla médiám informáciu, ktorú následne médiá zverejnili. O spoluzodpovednosti však možno hovoriť len vtedy, ak médiá túto informáciu zverejnia, média sa o informácií dozvedeli oficiálnou cestou od tejto osoby a ak informácia zasahuje do práv tretích osôb.

Fotografia – ochrana osobnosti

Ustanovenie § 11 odsek 1 upravuje spôsob, akým je možné použiť obrazové snímky, medzi ktoré patria aj fotografie, a to len so súhlasom fotografovanej osoby. Predmetom ochrany je nehmotný obsah, ktorým je v tomto prípade postava a tvár osoby vyobrazenej na snímke (fotografii) a nie konkrétna fotografia (hmotný základ). Ako príklad zásahu do tohto práva je napr. fotografovanie na ulici bez súhlasu fotografovaného.

Právo na ochranu podobizne je upravené taktiež v odseku 1. Právo k podobizni vzniká samotným okamihom zachytenia podoby osoby. Z uvedeného vyplýva, že samotná snímka zachytená v pamäti digitálneho fotoaparátu užíva ochranu v zmysle Občianskeho zákonníka. S právom na ochranu podobizne je upravený aj zákonom č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon, ktorý však chráni len hmotné statky. Občianskoprávna úprava nie je takýmto spôsobom zúžená. Podmienkou na poskytnutie ochrany je identifikovateľnosť fyzickej osoby, teda jej jasné určenie.

Ochrana pred nedovoleným vyhotovením obrazovej snímky sa týka zachytenia podoby fyzickej osoby na obraze bez súčasného udelenia súhlasu na takéto vyobrazenie. Súhlas k použitiu fotografie nemusí byť výslovný, postačuje aj súhlas, ktorý pripúšťa uvedené.

 

Obrazová snímka a jej použitie

Použitie môže mať rôzny charakter

–   uverejnenie v časopise a novinách,

–   vystavenie na výstave atď.

 

Mediálne zneužitie – ochrana osobnosti

Televízne vysielanie je z hľadiska rozsahu jeho pôsobenia jedným z najdostupnejších zdrojov informácii širokej verejnosti. Ak k neoprávnenému zásahu do chránených práv dôjde týmto elektronickým médiom, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. To v prípade, ak zásah bol spojený so znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

§ 13

(1)  Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

(2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

(3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Komentár k § 13

V ustanovení § 13 Občianskeho Zákonníka je uvedená osnova pre právne prostriedky na ochranu práv a na ochranu osobnosti. Podľa odseku 1 ustanovenia fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Prostriedky ochrany

Uvedené stanovenie zakotvuje, akými prostriedkami ochrany sa môže fyzická osoba, ktorej osobnostné práva boli ohrozené alebo porušené, domáhať ochrany svojich subjektívnych práv na súde. Výpočet spôsobov, ktoré uvádza Občiansky zákonník je len demonštratívny. Tieto prostriedky možno využiť len v prípade, ak neoprávnený zásah smeruje do niektorej zo zložiek osobnosti človeka, ktoré uvádza ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka. Nemôže ísť o zásah do majetkových práv.

 

Subjekt zodpovedný za neoprávnený zásah

Týmto subjektom môže byť

–   iná fyzická osoba,

–   právnická osoba,

–   štát.

Nie je vylúčené, že za neoprávneným zásahom bude stáť aj viacero subjektov súčasne. Povinnosť poskytnúť zadosťučinenie je však vždy spätá len s konkrétnou osobou. Platí, že ak povinná osoba zomrie, povinnosť poskytnúť zadosťučinenie zaniká.

Fyzická osoba môže uplatňovať niektoré z nárokov v § 13 Občianskeho zákonníka, ak existuje subjekt, ktorý zodpovedá za neoprávnený zásah.

Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje žiadna forma zavinenia t. j. či už úmyselné zavinenie alebo zavinenie z nedbanlivosti. Hovoríme, že občianskoprávna úprava je založená na objektívnom princípe, čiže vyvodenie zodpovednosti sa realizuje bez ohľadu na zavinenie. Zodpovedný subjekt bude za zásah do osobnostných práv zodpovedať aj v prípade, ak by o tomto zásahu nevedel.

 

Dôstojnosť fyzickej osoby

Človek ako osoba má svoju nedotknuteľnú dôstojnosť, ktorú treba rešpektovať, chrániť a zveľaďovať. Dôstojnosť je morálny vzťah človeka k sebe samému a spoločnosti k jednotlivcovi, ktorého vedomie je formou sebakontroly osobnosti; na dôstojnosti sa zakladajú požiadavky jednotlivca voči sebe samému: konať tak, aby človek neponížil svoju dôstojnosť.

Pod pojmom ľudská dôstojnosť rozumieme vyjadrenie predstavy o osobnostnej a sociálnej hodnote každého človeka. V prvom rade vyjadruje vzťah k sebe samému, vzťah k iným ľuďom, skupinám, minoritám a vzťah k spoločnosti. Uvedomenie si vlastnej dôstojnosti je forma sebauvedomovania a sebakontroly.

 

Nemajetková ujma

Za nemajetkovú ujmu možno vo všeobecnom chápaní považovať akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného neznamená priamu stratu na majetku, čiže nie je vyjadriteľná v peniazoch. Postihuje teda inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová či emocionálna ujma.

Peniaze zohrávajú iba akúsi podpornú úlohu, slúžia ako prostriedok zmiernenia nemajetkovej ujmy. Ide hlavne o zásah do zdravia, cti, dôstojnosti, súkromia osoby, rodinného života a podobne. Spravidla následky tejto ujmy bývajú veľmi závažné a v konečnom dôsledku sa môžu prejaviť aj v majetkových pomeroch poškodeného. Občiansky zákonník ustanovuje, že fyzická osoba má právo domáhať sa najmä:

•    upustenia od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti (tzv. negatórna – zdržovacia žaloba) – účelom je dosiahnuť upustenie od neoprávneného konania, pričom podmienkou je, aby takýto zásah stále trval, resp. pokračoval, alebo aby existovala hrozba jeho opakovania,

•    toho, aby sa tieto následky zásahov odstránili (tzv. reštitučná žaloba) – účelom je obnovenie stavu, ktorý existoval pred neoprávneným zásahom, pričom podmienkou je to, aby tieto následky bolo možné ešte odstrániť,

•    toho, aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (tzv. satisfakčná žaloba vo forme morálnej alebo finančnej satisfakcie) – použije sa vtedy, ak nepriaznivý následok neoprávneného zásahu už vznikol,

Za primerané zadosťučinenie možno považovať napr. ospravedlnenie, odsúdenie v trestnom konaní, a pod.

 

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

Ak sa vyššie spomenuté zadosťučinenie javí ako nedostačujúce, napríklad ak ide o prípady, kedy bola v značnej miere znížená dôstojnosť osoby, teda ak v danom prípade morálna satisfakcia nestačí, vtedy vzniká osobe aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súčasne s uplatnením nemajetkovej ujmy v peniazoch možno žiadať aj o náhradu utrpenej škody na zdraví. V takomto prípade existuje možnosť uplatnenia tzv. bolestného, ktoré sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením, odstraňovaním jeho následkov a sťažením zdravotnej pohody alebo aj náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom sa odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľné nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb.

 

Peňažná výška nemajetkovej ujmy

Výška náhrady pevne stanovená nie je, závisí od konkrétneho prípadu, a je na rozhodnutí súdu, ako sa s ňou vysporiada s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých vznikla. Teda možno konštatovať, že výška náhrady sa neurčuje podľa objektívnych, pevne stanovených pravidiel, preto súdom priznaná náhrada za porušenie toho istého práva za porovnateľných okolností môže mať rôznu výšku, pričom Občiansky zákonník minimálnu a maximálnu výšku náhrady nešpecifikuje.

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje v lehote 3 rokov odo dňa, kedy sa právo mohlo uplatniť po prvý raz.

Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti možno použiť jednak jednotlivo alebo aj kombinovane, a to v závislosti od intenzity zásahu do osobnostnej sféry človeka.

Ako pri náhrade škody, tak aj pri náhrade nemajetkovej ujmy musia byť splnené isté predpoklady vzniku zodpovednosti, a to:

•    zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu – nemusí ísť o konkrétne porušenie, postačuje ohrozenie práv,

•    vznik nemajetkovej ujmy,

•    príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy,

•    zavinenie.

 

Nemajetková ujma nie je preukázateľná, resp. merateľná prístrojmi. Ujmu je možné iba pociťovať, pričom sa nemusí jednať iba o osobu, ktorej je ujma spôsobená, ale takúto ujmu môže cítiť ktokoľvek, komu na osobe poznačenej ujmou záleží (ak dôjde k smrti jedného z členov rodiny, pozostalí môžu utrpieť ujmu vo forme smútku, šoku zo straty tejto osoby).

Musí ísť o ujmu závažnú, pričom k tomu, aby náhrada bola priznaná, je potreba skúmania toho, či danú ujmu v tej istej situácii alebo spoločenskom postavení by vnímala aj každá iná fyzická osoba.

K vzniku takejto nemajetkovej ujmy dochádza nespravodlivým konaním, ktoré sa prejavuje ako ohrozenie alebo porušenie určitých právnych povinností, ktoré často krát vyústia do takejto ujmy. Takéto konanie má priamy dopad na spôsob a kvalitu života poškodeného, na jeho spoločenské a rodinné vzťahy či osobný život.

Ujma môže spôsobiť v niektorých prípadoch aj psychiatrické problémy a závažne sťažiť pracovný život poškodeného. Sprevádza ju stres, frustrácia, úzkosť, trauma. Mnohokrát takáto ujma trvá až do smrti, t. j. osoba má doživotné následky. Avšak je nutné uviesť, že akékoľvek finančné odškodnenie nedokáže napraviť ujmu, ktorú daná osoba utrpela, resp. jej postavenie v spoločnosti alebo bolesť, ktorú si vytrpela. Hlavnou úlohou takejto ujmy je predovšetkým zmierniť, zoslabiť následky neoprávneného zásahu do práv fyzickej osoby.

Osobnostné práva ako práva imateriálnej povahy sú nepremlčateľné. Právo na nemajetkovú ujmu v peniazoch premlčateľné je.

§   Judikatúra

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 278/2007 prejudikoval, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Premlčacia doba v uvedenom prípade je trojročná.

Ujma, ktorá vznikne osobnosti poškodenej fyzickej osoby, zostáva rovnaká tak v prípade, ak išlo o zásah úmyselný, alebo naopak o zásah bez zavinenia.

 

Ujma spôsobená neoprávneným zásahom

Na vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady:

–   existencia zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv,

–   neoprávnený či protiprávny charakter tohto zásahu – konanie, ktoré smeruje proti osobnej a mravnej integrite osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť či česť,

–   existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou.

 

Kedy nejde o neoprávnenosť zásahu

Nie každý zásah do práv fyzickej osoby možno označiť ako neoprávnený. Zákon totiž stanovuje situácie, kedy o neoprávnenosť zásahu nejde:

–   dotknutá osoba dala na zásah svoje privolenie,

–   k zásahu došlo v rámci výkonu iného práva,

–   kto sa zásahu dopúšťa, vykonáva svoje právo,

–   zákonné licencie.

 

Satisfakcia

V prípade porušenia resp. ohrozenia osobnostných práv sa môže osoba domáhať napr. satisfakcie.

Povinnosť poskytnúť satisfakciu sa viaže výlučne na povinnú osobu, nie je viazaná na jej právnych nástupcov, z čoho vyplýva, že ak počas súdneho konania zomrie žalobca alebo žalovaný, súd konanie v zmysle § 63 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov obligatórne zastaví.

Keďže ide o sporové konanie, ktoré je ovládané výlučne dispozičnou zásadou, môže súd priznať primerané zadosťučinenie iba na návrh. Primeranosť zadosťučinenia bude súd posudzovať v každom prípade individuálne.

Platná právna úprava neobsahuje ustanovenie, ktoré by upravovalo výšku peňažného zadosťučinenia. Výška by však mala byť primeraná a jej určenie je ponechané na úvahe súdu. Súd by mal pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzať najmä z nasledujúcich kritérií:

–   závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy;

–   okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu;

–   či žalovaný neposkytol odškodnenie aj mimosúdne.

 

Právo na súkromie

§   Judikatúra

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 137/2008 spočíva právo na súkromie v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. Porušením práva na ochranu súkromia pritom nie je len neoprávnené získavanie vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale aj neoprávnené rozširovanie týchto poznatkov a vedomostí. Dôsledkom neoprávneného zásahu do práva na súkromie môže byť zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, pritom však tento dôsledok nie je jediným právom požadovaným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe. Z uvedeného dôvodu ani nevzniká osobe, ktorej bola spôsobená ujma, procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení tiež prejudikoval, že dôvody priznania nemajetkovej ujmy uvedené v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len demonštratívne. Jedinou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je, že nemateriálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce.

§ 14

Zrušený.

§ 15

Po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jej rodičom.

Komentár k § 15

Ochrana osobnosti, inými slovami ako všeobecné osobnostné právo je subjektívne právo každej fyzickej osoby bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, náboženstva atď., ktoré tvorí súhrn jednotlivých čiastkových osobnostných práv, predmetom ktorých je osobnosť fyzickej osoby ako celku v jej telesnej a morálnej jednote. V skratke a laicky povedané je to súbor čiastkových práv a slobôd, ktorých predmetom sú nehmotné hodnoty (stránky) osobnosti fyzickej osoby. Všeobecné osobnostné právo možno vymedziť aj jeho základnými znakmi, a to:

–   všeobecnosť,

–   absolútny charakter,

–   časová neobmedzenosť,

–   nehmotný charakter predmetu,

–   nescudziteľnosť,

–   nepremlčateľnosť.

V našom právnom poriadku sa zabezpečenie občianskoprávnej ochrany osobnosti fyzickej osoby aj po jej smrti nazýva tiež inštitút postmorálnej ochrany.

Smrť fyzickej osoby prináša inštitút dedenia. V súvislosti s ochranou osobnosti po smrti každej fyzickej osoby sa neuplatňuje právo dedenia.

Smrť fyzickej osoby je právna skutočnosť, ktorá spôsobuje právne následky. V tomto prípade je právnym následkom to, že sa na zomrelú fyzickú osobu už nehľadí ako na právny subjekt. Ochrana takejto fyzickej osoby je oslabená, a preto je vo verejnom záujme a v záujme osôb, ktoré vymedzuje znenie tohto ustanovenia, zabezpečovať právnu ochranu mŕtvej fyzickej osobe.

Je dôležité uviesť, že telo mŕtvej fyzickej osoby a jej časti nemožno považovať za veci, ale stále ako súčasť osobnosti fyzickej osoby, pretože telo aj po smrti fyzickej osoby je stále individualizované. Musí sa uplatňovať osobitná právna úprava, z dikcie ktorej je náležité požadovať dodržiavanie piety a rešpektu k telu zosnulej osoby.

Práva na ochranu osobnosti si uplatňuje manžel, deti prípadne rodičia. Priamo právo na ochranu osobnosti ako právo čisto osobnej povahy neprechádza na dedičov.

Občiansky zákonník v tomto ustanovení vymedzuje osoby a ich poradie pri uplatňovaní práva na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Poradie týchto osôb je priamo vymedzené zákonom a nie je možné ho meniť. Úlohou týchto osôb je čo najlepšie chrániť práva zomrelej fyzickej osoby.

 

Poradie osôb, ktorý môžu uplatňovať práva na ochranu osobnosti

Ide o osoby expressis verbis

–   manžel a deti zomrelej dotknutej FO,

–   rodičia zomrelej FO.

Po smrti FO patrí právo uplatňovať právo na ochranu uvedeným osobám. Uvedené právo vzniká týmto osobám zo zákona, pričom platí, že nemusia byť dedičmi. Tieto osoby právo na ochranu osobnosti mŕtvej fyzickej osoby nededia a ani na tieto osoby inak neprechádza. Ide o právo originárne (pôvodné) zomrelej fyzickej osobe, ktoré vzniká priamo ex lege, avšak čo do obsahu, rozsahu a funkcie sa nezhoduje so všeobecným osobnostným právom mŕtvej fyzickej osoby. Čo sa týka dispozičnej zásady, tak tá je v uvedenom prípade výrazne obmedzená. Ako príklad môžeme uviesť, že nie je možné odvolať písomné vyhlásenie zomrelej fyzickej osoby, napríklad, že nesúhlasí s pitvou alebo darovaním orgánov.

 

Predmet ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby

–   je pamiatka zosnulej fyzickej osoby (pieta),

–   jeho význam,

–   posmrtné záujmy zosnulej fyzickej osoby.

Právo na ochranu osobnosti v zásade nezaniká smrťou fyzickej ako celok, ale naďalej trvá, nakoľko zanikajú len jednotlivé čiastkové osobnostné práva, medzi ktoré patrí právo na život, zdravie, osobnú slobodu.

Vyššie uvedeným osobám, ako sme už uviedli, vzniká originárne právo zomrelej fyzickej osoby, a to právo uplatňovať pôvodné právo na ochranu osobnosti. Právo na ochranu osobnosti nezaniká po smrti fyzickej osoby, ale zaniká smrťou osôb, ktoré majú právo na ochranu jej osobnosti po jej smrti.

Právo osôb uvedených v tomto ustanovení je teda právo domáhať sa pri neoprávnenom zásahu do osobnosti mŕtvej fyzickej osoby právnych prostriedkov vymedzených v predchádzajúcom ustanovení § 13 v záujme mŕtvej fyzickej osoby. Výnimkou je primerané zadosťučinenie formou peňažného plnenia, nakoľko ak by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie vymedzené v § 13 odseku 1 a bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Viacero rozsudkov Najvyššieho súdu SR má rôzny názor na uplatňovanie uvedenej výnimky. za správny názor treba považovať ten, že osoby, ktoré sa domáhajú postmortálnej ochrany mŕtvej fyzickej osoby sa nemôžu domáhať vo svojom mene primeraného zadosťučinenia v peniazoch, pretože v takejto kauze táto občiansko-právna sankcia stráca svoju funkciu, ktorou je nepopierateľne zmiernenie vzniknutej ujmy, čo v prípade mŕtvej fyzickej osoby je irelevantné, nakoľko takejto osobe bola spôsobená absolútna ujma – smrť. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zaniká smrťou fyzickej osoby, a to aj v takom prípade, ak bolo toto právo priznané za života, ale doposiaľ sa nevykonalo.

V súčasnosti sa už čím ďalej viac uplatňuje právo na ochranu osobnosti pred súdom nielen ako právo postmortálnej ochrany, ale ako právo ochrany osobnosti celkovo.

Je podstatné rozlišovať medzi postmortálnou ochranou mŕtvej fyzickej osoby a právom na ochranu osobnosti fyzických osôb výslovne uvedených v tomto ustanovení, v prípade ak sa domáhajú ochrany v dôsledku zásahu do osobnosti mŕtvej fyzickej osoby.

Postmortálna ochrana osobnosti, ako sme už uviedli, je ochrana osobnosti mŕtvej fyzickej osoby uplatňovaná osobami ustanovenými v tomto ustanovení, a to najmä z dôvodu jej pamiatky (pieta), z dôvodu jej významu a posmrtných záujmov zosnulej fyzickej osoby. Z vyššie uvedeného je potrebné rozlišovať medzi postmortálnou ochranou osobnosti a ochranou osobnosti osôb, ktoré sa domáhajú ochrany osobnosti z dôvodu vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti mŕtvej fyzickej osoby. Postmortálna ochrana osobnosti spočíva v práve uplatňovať osobami ochranu osobnosti mŕtvej fyzickej osoby, ktoré vzniká ex lege ako originárne (pôvodné) právo. Uplatnením postmortálnej ochrany manželom, deťmi alebo rodičmi zosnulej osoby sa tieto nemôžu úspešne domáhať primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia v zmysle § 13 ods. 2 OZ, pretože samotné právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je osobnostné právo viazané na konkrétnu osobu. Už zo samotných znakov všeobecného osobnostného práva možno konštatovať, že toto právo nemôže byť predmetom dedenia a ani inak na osoby vymedzené v tomto ustanovení. Z tohto titulu nemožno uplatňovať postmortálnu ochranu osobnosti s právnym prostriedkom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko toto právo zaniká okamihom smrti fyzickej osoby.

§ 16

Kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

Komentár k § 16

Spôsobenie škody

Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov upravuje všeobecnú preventívnu povinnosť každého počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Uvedená úprava sa vzťahuje tak na občianskoprávne, ako aj na obchodnoprávne vzťahy. Ak už škoda vznikne, je potrebné vedieť, aké nároky z danej situácie tomu – ktorému subjektu vznikajú.

Kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu.

Právo na náhradu škody spôsobenej neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti ako majetkové právo sa premlčuje podľa zásad Občianskeho zákonníka.

Výpočet právnych prostriedkov ochrany je len demonštratívny a v praxi prichádzajú do úvahy aj iné spôsoby ochrany v prípade, že je splnený zákonom požadovaný účel. Fyzická osoba dotknutá zásahom do svojej osobnosti sa môže prostredníctvom určovacej žaloby domáhať na zistení, že určité tvrdenie žalovaného je nepravdivé, že odporcovi nepatrí právo na použitie osobnej písomnosti, obrazovej snímky alebo zvukového záznamu.

 

Osobitné druhy zodpovednosti

V Občianskom zákonníku sú upravené osobitné druhy zodpovednosti, ktoré sa aplikujú aj na zodpovednosť podnikateľov:

–   zodpovednosť za škodu spôsobenú inému prevádzkovou činnosťou,

–   zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov,

–   zodpovednosť za škodu spôsobenú na vnesených alebo odložených veciach a pod.

Na obchodnoprávne vzťahy sa aplikujú taktiež ustanovenia o povinnosti predchádzať škodám v zmysle § 415 až 418 Občianskeho zákonníka. Čo sa týka všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu Občianskeho zákonníka, jeho použitie na obchodnoprávne vzťahy prichádza do úvahy len vtedy, ak subjekt obchodného záväzkového vzťahu poruší povinnosť stanovenú v právnom predpise inom, ako v zákone č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.

 

Škoda

Všeobecne pod týmto pojmom rozumieme majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch. Prejavuje sa ako skutočná škoda a ušlý zisk. Ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne. V odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, za ňu zodpovedajú podľa svojej účasti na spôsobení škody.

Zodpovednosť za škodu v občianskom práve môže byť založená na objektívnom i subjektívnom princípe. V prípade subjektívneho princípu sa vyžaduje existencia zavinenia a pripúšťa sa exkulpácia, t. j. zbavenie sa zodpovednosti vyvinením, napr. podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa zodpovednosti zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. V prípade zodpovednosti založenej na objektívnom princípe hovoríme o zodpovednosti za náhodu, resp. zodpovednosti za riziko. Objektívnej zodpovednosti je možné sa zbaviť liberáciou za podmienok presne stanovených zákonom, napr. podľa § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka sa zodpovednosti ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.

Občiansky zákonník predstavuje všeobecnú úpravu zodpovednosti za škodu v občianskom práve. V zmysle uvedeného každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil.

 

Subjekty zodpovednosti za škodu

Sú to tak fyzické, ako aj právnické osoby. Taktiež platí, že škoda je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Uvedené osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa Občianskeho zákonníka nezodpovedajú.

Pokiaľ dôjde k vzniku škody, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ak je to v konkrétnom prípade účelné, môže dôjsť k navráteniu do pôvodného stavu, inak sa škoda nahrádza v peniazoch. Ak vznikne v nemajetkovej sfére, účelom nápravy nie je poskytnúť poškodenému náhradu peňažného ekvivalentu, ale spravodlivé zmiernenie, satisfakciu.

Pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, ak by sa priznanie iného zadosťučinenia, najmä ospravedlnenie alebo zverejnenie rozsudku súdu na náklady osoby, ktorá porušila alebo ohrozila právo duševného vlastníctva, nezdalo postačujúce.

Pri ujme na zdraví či živote poškodenému vzniká v zmysle Občianskeho zákonníka osobitný komplex oprávnení na jej náhradu

–   náhrada za stratu na zárobku,

–   náhrada za stratu na dôchodku,

–   jednorazové vyrovnanie,

–   náhrada účelných nákladov spojených s liečením,

–   náhrada primeraných nákladov pohrebu,

–   pozostalostná úrazová renta.

V občianskom práve je možné uplatniť moderáciu, t. j. zníženie náhrady škody, avšak len v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Ust. § 450 Občianskeho zákonníka priznáva súdu právo náhradu škody v osobitných prípadoch znížiť. Berie pritom do úvahy najmä skutočnosť, ako ku vzniku škody došlo, ako aj na osobné a majetkové pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila. Prihliada súčasne aj na pomery fyzickej osoby, ktorá bola poškodená. Zníženie nemožno vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne. Inštitút moderácie v obchodnom práve nie je možné využiť.

Poznámka

Zodpovednosť za škodu je v Obchodnom zákonníku upravená len ako zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku. Zodpovednosť za škodu je v obchodnom práve koncipovaná ako objektívna zodpovednosť, to znamená zavinenie sa nevyžaduje. Z objektívnej obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu je možné sa liberovať. Liberačné dôvody Obchodný zákonník označuje ako okolnosti vylučujúce zodpovednosť. Za takú okolnosť sa považuje prekážka, ktorá nastala nezávisle od vôle povinnej strany a bráni jej v splnení jej povinnosti, ak nemožno rozumne predpokladať, že by povinná strana uvedenú prekážku alebo jej následky odvrátila alebo prekonala, a ďalej, že by v čase vzniku záväzku túto prekážku predvídala. Zodpovednosť ale nevylučuje prekážka, ktorá vznikla až v čase, keď povinná strana bola v omeškaní s plnením svojej povinnosti, alebo vznikla z jej hospodárskych pomerov. Účinky vylučujúce zodpovednosť sú obmedzené na dobu trvania prekážky, s ktorou sú dané účinky spojené.

Dlžník svoje povinnosti zo záväzku spravidla plní sám. Pokiaľ to nevylučujú ustanovenia upravujúce jednotlivý typ zmluvy, môže plniť aj prostredníctvom tretej osoby. Ak dlžník plní svoj záväzok pomocou inej osoby, zodpovedá tak, akoby záväzok plnil sám. To znamená, že dlžník zodpovedá za škodu spôsobenú treťou, poverenou, osobou. Dlžník nebude zodpovedať len v tom prípade, ak okolnosti vylučujúce zodpovednosti sú u neho a zároveň sú aj u tretej osoby (osoby, ktorej sa plnenie zverilo). Ak sa povinný, teda dlžník, zodpovednosti liberáciou nezbaví, môže si náhradu škody následne uplatniť u tretej osoby.

Naopak, poškodenej strane nevznikne nárok na náhradu škody, ak nesplnenie povinností povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany alebo nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná.

Obchodný zákonník pre stranu porušujúcu povinnosť upravuje tzv. notifikačnú povinnosť, t. j. povinnosť podať poškodenému správu bez zbytočného odkladu, že na strane povinného sú prekážky, ktoré bránia alebo budú brániť v plnení povinnosti a o dôsledkoch uvedenej skutočnosti. Pokiaľ notifikačná povinnosť nebude splnená, alebo oprávnenej strane správa nedôjde včas, vzniká jej súčasne právo na náhradu škody spôsobenej včasným neinformovaním.

Na rozdiel od občianskoprávnej úpravy, Obchodný zákonník v ustanovení § 379 upravuje, že sa nenahrádza škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti. Obchodný zákonník za škodu považuje aj ujmu, ktorá poškodenej strane vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia povinností druhej strany.

Nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Namiesto ušlého zisku však v obchodným vzťahoch poškodený môže požadovať náhradu zisku dosahovaného spravidla v poctivom obchodnom styku za podmienok obdobných podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom podniká, to znamená obvyklý zisk.

§ 17

Zrušený.

Druhý oddiel

Právnické osoby

§ 18

(1) Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.

(2) Právnickými osobami sú

a)  združenia fyzických alebo právnických osôb,

b)  účelové združenia majetku,

c)  jednotky územnej samosprávy,

d)  iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon.

Komentár k § 18

Občiansky zákonník vymedzuje, že spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.

 

Právnické osoby

–   združenia fyzických alebo právnických osôb,

–   účelové združenia majetku,

–   jednotky územnej samosprávy,

–   iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon.

Na rozdiel od FO je samotný vznik právnickej osoby formálny, pričom právnická osoba musí spĺňať zákonom predpísané podmienky platné pre samotný vznik. Musí byť zriadená napr. písomnou zmluvou alebo zakladacou listinou a musí byť zapísaná v obchodnom alebo v inom zákonom vymedzenom registri.

Právny poriadok v SR priznáva určité práva a povinnosti nielen prirodzeným fyzickým osobám, ale aj spoločenským útvarom, ktorými sú právnické osoby. Takéto spoločenské útvary ako celky sú spôsobilé v medziach ustanovených právnym poriadkom nadobúdať práva a povinnosti, to znamená, že majú právnu subjektivitu ako fyzické osoby.

Pojem, povaha a podstata právnickej osoby nie je presne vymedzená a jednotne definovaná. Znenie tohto ustanovenia konštatuje, že „spôsobilosť na práva a povinnosti majú okrem fyzických osôb aj právnické osoby. Okrem spôsobilosti na práva a povinnosti majú právnické osoby aj spôsobilosť na právne úkony. Právnické osoby majú spôsobilosť vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť nadobúdať práva a povinnosti.

 

Pojmové znaky a vymedzenie právnických osôb

–   vlastná právna subjektivita,

Táto nie je totožná so subjektivitou ani so súhrnom subjektivity jej členov. Právnická osoba je samostatnou osobou, úplne odlišnou od osôb , ktoré sú v nej združené. Preto právnická osoba môže nadobúdať a mať oprávnenia a povinnosti, ktoré pritom nie sú oprávneniami a povinnosťami jej členov. Úprava subjektivity právnických osôb v Občianskom zákonníku vychádza zo zásady tzv. neobmedzenej subjektivity, t. j. subjektivity, podľa ktorej právnická osoba môže robiť akékoľvek právne úkony. Takáto črta však nie je bezvýhradná. Z chápania právnickej osoby totiž vyplýva, že nemá a nemôže mať spôsobilosť na také práva, ktoré podľa ich povahy môže mať len fyzická osoba/napr. niektoré rodinné či osobnostné práva a pod.

–   personálny alebo majetkový substrát,

Personálny a majetkový substrát Z hľadiska substrátu združeného v právnickej osobe rozoznávame spoločnosti a nadácie. V spoločnostiach – korporáciách – ide o personálny substrát, pretože sú v nich združené osoby, kým nadácie ako účelové združenia majetku charakterizuje majetkový substrát. Substrát právnickej osoby zvyčajne tvorí ľudská náplň, avšak ľudia, ktorí tvoria právnickú osobu , sú samostatnými subjektmi práv a povinností a nie sú totožní s právnickou osobou, ktorú vytvárajú. Môžu mať totožné záujmy so záujmami právnickej osoby, v mene ktorej konajú, ale ponechávajú si svoju vlastnú subjektivitu odlišnú od subjektivity právnickej osoby.

–   organizácia,

Organizácia právnickej osoby spočíva v určitom usporiadanom pomere členov právnickej osoby a jej prostriedkov na dosiahnutie vytýčeného účelu. Každá právnická osoba má svoju právnu formu, ktorá vyplýva z určitej právnej normy či zákona. Zákon ustanovuje záväzné organizačno-právne formy právnických osôb, spôsob ich vytvárania, vymedzenie ich postavenia, práva a povinnosti, vnútorné vzťahy v rámci právnickej osoby a pod.

–   účelové určenie.

Účelové určenie vyjadruje skutočnosť, že právnickú osobu možno založiť na každý dovolený účel. Pre niektoré právnické osoby je tento účel predpísaný zákonom. Znamená to, že sa smú zakladať len na dosiahnutie určitého účelu. Účel právnickej osoby je daný buď zo zákona alebo vyplýva zo zriaďovacej listiny či zmluvy a väčšinou býva konkretizovaný v predmete činnosti právnickej osoby, ktorá je uvedená v spoločenskej zmluve.

 

Triedenie právnických osôb

Občiansky zákonník sa snaží zachytiť pomerne rozsiahlu pluralitu právnických osôb, ktoré majú v podmienkach fungujúcej trhovej ekonomiky svoje miesto a opodstatnenie. Právnické osoby sa delia, ako sme už vyššie uviedli, na združenia fyzických alebo právnických osôb, účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon.

 

–   Združenia fyzických alebo právnických osôb

Tieto združenia patria medzi najčastejšie sa vyskytujúce organizačno-právne formy právnických osôb. Sú to:

–   obchodné spoločnosti a družstvá,

–   spoločné podniky,

–   politické strany a hnutia,

–   cirkevné a náboženské združenia,

–   občianske združenia a iné združenia,

–   záujmové združenia právnických osôb

Právne formy obchodných spoločností a družstiev upravuje Obchodný zákonník.

Problematiku politických strán a hnutí upravuje zákon č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a hnutiach, ktorý ich definuje ako právnické osoby. Problematiku cirkví a náboženských spoločností upravuje zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a o postavení cirkví a náboženských spoločností. Cirkvi a náboženské spoločnosti sú dobrovoľnými združeniami osôb, ktoré spĺňajú definíciu právnických osôb. Čo sa týka občianskych a iných združení pojednáva o nich takisto osobitný zákon.

Inými združeniami sú samosprávne organizácie, čiže komory, združujúce lekárov, advokátov, komerčných právnikov, audítorov...

Organizačno-právne formy týchto právnických osôb sa riadia zákonom č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov. Záujmové združenie právnických osôb upravuje Občiansky zákonník.

 

–   Účelové združenia majetku

Do tejto skupiny právnických osôb patria najmä nadácie a fondy podľa Občianskeho zákonníka. Nadácie a fondy sa od spoločností odlišujú tým, že ich právna subjektivita spočíva v súbore majetku vymedzenom prejavom vôle zriaďovateľa na určitý, obvykle dlhodobý, všeobecne prospešný cieľ. Od fondov zriaďovaných na prospešné ciele sa odlišujú investičné fondy, ktoré upravuje zákon č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch v znení neskorších predpisov. Tieto fondy zhromažďujú peňažné prostriedky právnických a fyzických osôb za účelom ich použitia na účasti na podnikaní, pričom investičný fond môže mať iba formu akciovej spoločnosti.

 

–   Jednotky územnej samosprávy

Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení charakterizuje obec ako samostatný právny subjekt. Obec má vlastný majetok, vytvára si vlastné finančné zdroje, s ktorými hospodári a má svoju vlastnú majetkovú zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Postavenie niektorých miest a ich častí upravujú osobitné zákony na ktoré sa tieto vzťahujú.

 

–   Iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon

Inými subjektami, o ktorých to ustanovuje zákon, môžu byť rôzne organizačno-právne formy právnických osôb. Patria sem:

–   štátne podniky,

–   banky a sporiteľne, ak sú zriadené ako štátne peňažné ústavy,

–   obecné podniky zakladané obcami,

–   rozpočtové a príspevkové organizácie zriaďované ústrednými orgánmi štátnej správy republiky alebo obcami,

–   družstevné podniky,

–   podniky a hospodárske zariadenia Občianskych združení,

–   poisťovne, ak sú zriadené ako štátne podniky a pod.

Do tejto skupiny patria aj právnické osoby zriadené osobitnými zákonmi (verejnoprávna televízia a verejnoprávny rozhlas).

Zákon priznáva právnickým osobám samostatnú právnu subjektivitu, ako sme už vyššie uviedli, čo znamená, že majú právo samostatne nadobúdať práva a povinnosti a zároveň majú spôsobilosť na právne úkony.

Rozdiel medzi fyzickou a právnickou osobou je v tom, že fyzická osoba je samostatná osoba a právnická osoba je v podstate kolektív ľudí alebo organizácia osôb alebo majetku, pričom musí byť určené, kto je oprávnený konať za právnickú osobu prípadne v akom rozsahu. Konkrétna právnická osoba je vždy vytvorená za určitým účelom.

Konkrétny právny predpis pojem právnická osoba nevymedzuje.

 

Pojmové znaky právnickej osoby

–   Vlastná právna subjektivita

Ide o oprávnenia a povinnosti právnickej osoby, pričom nie sú súhrnom ani jednotlivými právami a povinnosťami jej členov. Ide o samostatnú právnu subjektivitu právnickej osoby, čiže spôsobilosť na práva a povinnosti. Samostatná právna subjektivita je odlišná od právnej subjektivity osôb, ktoré tvoria právnickú osobu.

–   Personálny alebo majetkový substrát

Spoločnosť má personálny substrát, lebo sú v nej združené osoby, nadácia je účelové združenia majetku. Osoby tvoriace právnickú osobu, sú samostatnými subjektami práv a povinností, a nie sú totožní s právnickou osobou, ktorú vytvárajú.

–   Organizácia právnickej osoby

Ide o určité usporiadanie pomeru členov právnickej osoby a jej prostriedkov na dosiahnutie stanoveného účelu. Každá právnická osoba má svoju právnu formu vyplývajúcu z právnej normy alebo zákona. Právnická osoba má svoj organizačný poriadok alebo štatút, z ktorého vyplýva najmä to, ktoré osoby a v akom rozsahu sú oprávnené robiť právne úkony v jej mene a na jej účet.

–   Účelové určenie právnickej osoby

Je možné založiť ju na každý dovolený účel, ktorý môže vyplývať zo zákona, zakladacej listiny, spoločenskej zmluvy, pričom je konkretizovaný v predmete činnosti právnickej osoby.

–   Spôsobilosť na protiprávne úkony

Deliktuálna spôsobilosť znamená, že právnická osoba môže byť subjektom zodpovednosti, najmä čo sa týka zodpovednosti za škodu. V prípade, že člen, pracovník alebo iná osoba, ktorá plní úlohy právnickej osoby, sa dopustila protiprávneho úkonu, tak v podstate ide o protiprávny úkon samotnej právnickej osoby.

 

Všeobecné znaky právnickej osoby

–   Názov

Prvý znak, ktorý individualizuje každú právnickú osobu. Proti neoprávnenému zásahu do názvu a dobrej povesti právnických osôb slúžia prostriedky súdnej ochrany.

–   Sídlo

Sídlom právnickej osoby je adresa, odkiaľ sa organizuje a riadi činnosť uvedenej právnickej osoby. Sídlo sa zapisuje sa do obchodného a živnostenského registra alebo do registra príslušných správnych organov (občianke združenia, politické strany) alebo je určené v zriaďovacom akte.

–   Spôsob konania právnickej osoby v právnych vzťahoch

Ide v podstate o oprávnenie robiť právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach prislúcha. Uvedené právo patrí štatutárnym orgánom. Iní pracovníci alebo členovia právnickej osoby môžu robiť taký právny úkon, ktorý vyplýva z vnútorných predpisov právnickej osoby alebo je to vzhľadom na pracovné zaradenie týchto osôb obvyklé. Spôsobilosť na právne úkony môže byť obmedzená na základe zákona. Právnická osoba koná najmä prostredníctvom štatutárneho orgánu, pričom konanie štatutárneho orgánu sa považuje za osobné konanie právnickej osoby.

§ 19

(1) Na zriadenie právnickej osoby je potrebná písomná zmluva alebo zakladacia listina, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

(2) Právnické osoby vznikajú dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného alebo do iného zákonom určeného registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje ich vznik inak.

Komentár k § 19

Právnická osoba je spoločenský útvar , ktorému bola právnym poriadkom štátu priznaná spôsobilosť vystupovať vlastným menom v právnych vzťahoch a z týchto vzťahov priznaná majetková zodpovednosť.

Právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom práv a povinností a vlastnú spôsobilosť na právne úkony, aj keď za ňu jednajú jej menom určité osoby. Právnická osoba môže byť zriadená len takým spôsobom, aký predpisuje zákon. Jej zriadenie je postupným procesom.

Vznik právnickej osoby je vymedzený dvoma na seba nadväzujúcimi právnymi skutočnosťami, ktoré s určitým odstupom nasledujú po sebe a Občiansky zákonník ich charakterizuje ako zriadenie právnickej osoby a jej vznik. Z formálneho hľadiska sa zriadenie právnickej osoby viaže na:

–   písomnú zmluvu o zriadení právnickej osoby,

–   zakladaciu listinu o zriadení právnickej osoby,

–   inú formu zriadenia podľa osobitného zákona.

Na zriadenie právnickej osoby nadväzuje jej legalizácia prostredníctvom jej zápisu do obchodného alebo iného zákonom určeného registra. Okamihom svojho vzniku nadobúdajú právnické osoby spôsobilosť na práva a povinnosti. Taktiež dňom zápisu do obchodného alebo zákonom stanoveného registra.

Vznik právnickej osoby sa teda datuje ku dňu, ku ktorému je zapísaná do obchodného alebo do iného zákonom určeného registra.

Zákon môže vyžadovať úradne overené podpisy.

Poznámka

Obchodný register je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú zákonom stanovené údaje týkajúce sa podnikateľov, prípadne iných osôb, o ktorých to ustanovuje osobitný zákon. Obchodný register je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú zákonom stanovené údaje týkajúce sa podnikateľov, prípadne iných osôb, o ktorých to ustanovuje osobitný zákon. Do obchodného registra sa zapisujú obchodné spoločnosti, družstvá, iné právnické osoby, o ktorých to ustanoví osobitný zákon, právnické osoby založené podľa práva Európskych spoločenstiev, podniky a organizačné zložky podnikov zahraničných osôb, odštepné závody a iné organizačné zložky podnikov, ak tak ustanoví osobitný zákon. Fyzické osoby s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktoré sa zapisujú do obchodného registra, podnikajú na základe živnostenského oprávnenia, podnikajú na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov, alebo vykonávajú poľnohospodársku výrobu a sú zapísané do evidencie podľa osobitného predpisu, sa zapisujú do obchodného registra na vlastnú žiadosť, alebo ak tak ustanovuje osobitný zákon.

Verejný charakter obchodného registra oprávňuje každého, aby požiadal registrový súd o úradný výpis bez toho, aby preukazoval právny alebo iný záujem. Registrový súd vyberá za vyhotovenie a vydanie výpisu z obchodného registra poplatok. Sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

Náležitosti zapisované do obchodného registra

Údaje sa zapisujú v štátnom jazyku, a to

–   obchodné meno, pri právnickej osobe sídlo, pri fyzickej osobe podnikateľovi meno a priezvisko, ak sa líši od obchodného mena, dátum narodenia, rodné číslo, bydlisko a miesto podnikania, ak sa líši od bydliska,

–   identifikačné číslo,

–   predmet podnikania alebo činnosti,

–   právna forma právnickej osoby,

–   meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia a rodné číslo fyzickej osoby, ktorá je štatutárnym orgánom alebo jeho členom, s uvedením spôsobu, akým táto osoba koná v mene zapísanej osoby, a s uvedením dňa vzniku a po jej skončení dňa skončenia funkcie; ak je štatutárnym orgánom právnická osoba, zapisuje sa jej obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené, ako aj meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia a rodné číslo fyzickej osoby, ktorá je jej štatutárnym orgánom; ak ide o zahraničnú fyzickú osobu, zapisuje sa rodné číslo, ak jej bolo pridelené,

–   označenie, adresa umiestnenia a predmet podnikania alebo činnosti odštepného závodu alebo inej organizačnej zložky podniku, ak osobitný zákon ustanovuje, že sa zapisuje do obchodného registra, spolu s menom, priezviskom, bydliskom, dátumom narodenia a rodným číslom vedúceho odštepného závodu alebo inej organizačnej zložky podniku a s uvedením dňa vzniku a po jej skončení dňa skončenia funkcie; ak ide o zahraničnú fyzickú osobu, zapisuje sa rodné číslo, ak jej bolo pridelené,

–   meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia a rodné číslo fyzickej osoby, ak sa zapisuje do obchodného registra ako prokurista, s uvedením spôsobu konania za podnikateľa a s uvedením dňa vzniku a po jej skončení dňa skončenia funkcie; ak ide o zahraničnú fyzickú osobu, zapisuje sa rodné číslo, ak jej bolo pridelené,

–   meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia a rodné číslo fyzickej osoby, ktorá je členom dozorného orgánu zapísanej osoby, s uvedením dňa vzniku a po jej skončení dňa skončenia funkcie, ak má zapísaná osoba dozorný orgán zriadený; ak ide o zahraničnú fyzickú osobu, zapisuje sa rodné číslo, ak jej bolo pridelené,

–   zrušenie právnickej osoby a právny dôvod jej zrušenia,

–   dátum vstupu do likvidácie a dátum skončenia likvidácie,

–   meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia a rodné číslo fyzickej osoby alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo právnickej osoby, ak je pridelené, ktorá sa zapisuje do obchodného registra ako likvidátor, s uvedením spôsobu konania v mene zapísanej osoby a s uvedením dňa vzniku a po jej skončení dňa skončenia funkcie; ak je likvidátorom právnická osoba, zapisuje sa aj meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia a rodné číslo fyzickej osoby, ktorá za túto právnickú osobu vykonáva pôsobnosť likvidátora; ak ide o zahraničnú fyzickú osobu, zapisuje sa rodné číslo, ak jej bolo pridelené,

–   rozhodnutie súdu o neplatnosti právnickej osoby,

–   vyhlásenie konkurzu a ukončenie konkurzného konania,

–   meno, priezvisko, značka správcu a adresa kancelárie fyzickej osoby, ktorá sa zapisuje do obchodného registra ako správca ustanovený v konkurznom konaní, reštrukturalizačnom konaní alebo vyrovnacom konaní; ak je ako správca ustanovená právnická osoba, zapisuje sa jej obchodné meno, značka správcu a adresa kancelárie,

–   dátum povolenia reštrukturalizácie alebo povolenia vyrovnania a dátum ukončenia týchto konaní,

–   zavedenie nútenej správy podľa osobitných predpisov a jej skončenie,

–   meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia a rodné číslo fyzickej osoby alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo právnickej osoby, ak je pridelené, ktorá sa zapisuje do obchodného registra ako správca na výkon nútenej správy a jeho zástupca; ak ide o zahraničnú fyzickú osobu, zapisuje sa rodné číslo, ak jej bolo pridelené,

–   právny dôvod výmazu zapísanej osoby,

–   ďalšie skutočnosti, ak to ustanovuje osobitný zákon.

Do obchodného registra sa ďalej zapisujú

–   pri družstve výška zapisovaného základného imania a výška základného členského vkladu,

–   pri štátnom podniku názov zakladateľa, adresa zakladateľa a výška kmeňového imania.

Identifikačné číslo pridelí zapísanej osobe registrový súd, ak už ho nemá pridelené iným štátnym orgánom podľa osobitného zákona. Identifikačné číslo oznámi registrovému súdu príslušný štátny orgán.

K zápisu právnickej osoby PO do obchodného registra musí byť doložený týmto oprávnením podľa zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon). Ide o živnostenské oprávnenie.

§ 19a

(1) Spôsobilosť právnickej osoby nadobúdať práva a povinnosti môže byť obmedzená len zákonom.

(2) Právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného alebo do iného zákonom určeného registra, môžu nadobúdať práva a povinnosti odo dňa účinnosti zápisu do tohto registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

Komentár k § 19a

Ako sme už uviedli vyššie, právnická osoba vzniká zápisom do obchodného registra alebo iného zákonom určeného registra. Týmto dňom nadobúda právnická osoba práva a povinnosti právnickej osoby. Ide o spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti. Zákon stanovuje zásadu, že aj spôsobilosť na práva a povinnosti právnickej osoby môžu byť obmedzené. Právnická osoba nemôže byť pozbavená spôsobilosti na práva a povinností.

 

Právna subjektivita

Ide o je platnú právom priznanú a garantovanú možnosť byť nositeľom práv a právnych povinností, a tak byť účastníkom (subjektom) právneho vzťahu. Priznáva sa fyzickým a právnickým osobám. Rozlišuje sa jej pasívna a aktívna stránka.

•    spôsobilosť mať práva a povinnosti, resp. byť nositeľom práv a povinností (pasívna stránka);

•    spôsobilosť na právne konanie, resp. spôsobilosť na právne úkony (aktívna stránka), čiže vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti,

•    deliktuálna spôsobilosť, t. j. niesť právnu zodpovednosť (zákonom uvedené následky) za protiprávne konanie a

•    procesná spôsobilosť, teda spôsobilosť byť účastníkom konania a vystupovať v samotnom konaní.

Právna subjektivita právnických osôb sa chápe ako celok – spôsobilosť mať práva a povinnosti splýva so spôsobilosťou na právne úkony, začína ich vznikom a končí zánikom. Právnické osoby majú právnu subjektivitu vymedzenú, závisí od toho, aké konkrétne úlohy plní a aké má ciele. Ide len o také oprávnenia a právne povinnosti, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie jej sledovaných úloh a cieľov (právnická osoba nemá právnu spôsobilosť napr. v oblasti rodinného práva, uzatvoriť manželstvo, pretože ono nie je nevyhnutné pre plnenie jej úloh a cieľov). Právne úkony v mene právnickej osoby vykonávajú jej jednotlivé orgány.

V prípade právnickej osoby sa všetky druhy právnej subjektivity nadobúdajú okamihom vzniku právnickej osoby a právnická osoba ich stráca okamihom zániku právnickej osoby.

Správny orgán je z úradnej moci povinný skúmať, či je účastník konania procesne spôsobilý, a to nielen na začiatku konania, ale počas jeho celého priebehu až do právoplatného ukončenia správneho konania v konkrétnej veci (účastník totiž môže mať spôsobilosť na začiatku konania, ale v priebehu konania ju stratí alebo naopak). Účastník konania, ktorý nemôže konať samostatne, musí byť v správnom konaní pred správnym orgánom zastúpený. Ak sa táto skutočnosť zistí v priebehu správneho konania, je potrebné konanie prerušiť podľa § 29 a účastníkovi konania ustanoviť opatrovníka.

§ 19b

(1) Právnické osoby majú svoj názov, ktorý musí byť určený pri ich zriadení.

(2) Pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch.

(3) Odsek 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby.

Komentár k § 19b

Ide o: Právnické osoby majú v občiansko-právnych vzťahoch svoje právne postavenie, ktoré sa približuje postaveniu fyzických osôb. Fyzická osoba má svoje meno a právnická osoba má svoj názov.

 

Názov právnickej osoby

Obchodný zákonník rozumie pod názvom fyzickej osoby obchodné meno, pod ktorým právnická osoba vykonáva svoju činnosť. Názov každej právnickej osoby musí byť určený hneď pri založení alebo zriadení právnickej osoby, pričom však nie je dôležité akým spôsobom právnická osoba vznikla. Názov právnickej osoby slúži ako základný odlišovací znak právnickej osoby od iných právnických osôb. V prípade, že by pri vzniku právnická osoba nemala svoj názov, nie je možné vykonať zápis do obchodného alebo iného registra. Názov právnickej osoby sa zapisuje do obchodného alebo iného registra. Názov môže byť aj vymyslený, záleží na fantázii zakladateľa, pričom však musí byť splnená podmienka, že nemôže byť rovnaký, aby nedošlo k zámene s inou právnickou osobou.

 

Obsah názvu právnickej osoby

–   zakladateľ, alebo viac zakladateľov – ich presné mená,

–   predmet činnosti právnickej osoby,

–   sídlo právnickej osoby.

Názov právnickej osoby, ktorá je obchodnou spoločnosťou alebo družstvom, je zároveň jej obchodným menom podľa Občianskeho zákonníka. Úprava ochrany obchodného mena právnickej osoby podľa Obchodného zákonníka je úpravou osobitnou a zásadne platí, že má prednosť pred právnou úpravou ochrany názvu právnickej osoby v Občianskom zákonníku. Obchodný názov PO sa zapisuje do obchodného registra. Názov právnickej osoby požíva rovnakú ochranu ako meno fyzickej osoby.

 

Neoprávnené použitie názvu právnickej osoby

Pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav. V prípade neoprávneného použitie názvu právnickej osoby môže dotknutá právnická osoba sa domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré môže byť aj vo forme peňazí.

Poznámka

V žalobe na ochranu obchodného mena (názvu právnickej osoby) je dôležité uviesť, k akému porušovaniu dochádza – ako sa navonok prejavuje, ale napr. aj ohováranie daného podnikateľa a pod. Obchodné meno je jednou z najzákladnejších charakteristík konkrétnej právnickej osoby, preto existujú nástroje na ochranu obchodného mena pred jeho nezákonným používaním zo strany iných subjektov, ktoré chcú týmto spôsobom získať pre seba alebo pre iného neoprávnený majetkový prospech. Každý podnikateľ má právo na ochranu svojho obchodného mena a tak môže použiť nástroje, ktoré mu ponúka obchodný zákonník. V žalobe na ochranu obchodného mena je dôležité uviesť, k akému porušovaniu dochádza – ako sa navonok prejavuje neoprávnené používanie obchodného mena, ale napr. aj ohováranie daného podnikateľa a pod.

Dobrá povesť právnickej osoby

Ide o nemajetkovú hodnotu právnickej osoby. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. V prípade neoprávnený zásahu do dobrej povesti právnickej osoby má právnická osoba možnosť domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav. Zároveň má právnická osoba možnosť domáhať sa aj primeraného zadosťučinenia. To znamená, že aj dobrá povesť právnickej osoby je zákonom chránená, a to rovnako ako dobrá povesť fyzickej osoby. Uvedení právo na dobrú povesť sa týka každej osoby bez rozdielu, pretože pokiaľ sa nepreukáže, že právnická osoba dobrú povesť nemá, tak zásadne platí, že každá právnická osoba má dobrú povesť, ktorú získava pri samotnom vzniku či zriadení právnickej osoby.

Právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle Občianskeho zákonníka je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby a skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby chránené Občianskym Zákonníkom Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia, či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy).

Zadosťučinenie je potrebné rozlišovať od náhrady škody, pretože ide o dva samostatné inštitúty. Neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby teda môže popri ujme nehmotnej vzniknúť zároveň aj škoda, ktorej náhrady sa potom možno domáhať na základe Občianskeho zákonníka.

V súvislosti s uvedeným je vhodné upozorniť na dve skutočnosti, ktoré by mohli zohrať úlohu pri zvažovaní o podaní občianskoprávnej žaloby:

–   dochádza k stretu práva na ochranu dobrej povesti a slobody prejavu, predstavujúcej v spoločnostiach nemenej významný inštitút. Sloboda prejavu sa totiž vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané či považované za neškodné alebo za bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú a aj nadnesené a zveličujúce názory a že fyzické i právnické osoby majú v rámci slobody prejavu právo verejne (teda aj tlačou) vyslovovať svoje názory. Inými slovami, je potrebné skúmať a brať do úvahy i intenzitu neoprávneného zásahu,

–   poskytnutie zákonných ochranných prostriedkov a rozsah, v akom budú poskytnuté, najmä pokiaľ ide o finančnú satisfakciu, je vecou úvahy súdu, čo jasne vyplýva i z dikcie zákona, ktorý používa formuláciu „možno sa domáhať“.

Poznámka

Ak sa chce podnikateľ domáhať ochrany dobrej povesti na súde, je samozrejme nutné, aby túto dobrú povesť i mal. Dobrá povesť právnickej osoby vzniká už okamihom jej vzniku a prejavuje sa najmä v jej správaní. Ak si teda právnická osoba plní svoje záväzky riadne a včas, v styku s obchodnými partnermi a zákazníkmi vystupuje solventne, je zrejmé, že o dobrej povesti takejto právnickej osoby nemožno pochybovať. Ide však o vyvrátiteľnú domnienku a v prípade súdneho sporu je potom dôkazné bremeno na protistrane, aby táto dokázala, že právnická osoba už v čase neoprávneného zásahu túto dobrú povesť nemala. V takom prípade by teda nebolo možné hovoriť o narušení ochrany dobrej povesti. Do dobrej povesti právnickej osoby možno zasiahnuť skutkovými tvrdeniami, ktoré sú nepravdivé, ako aj neprimeranými hodnotiacimi úsudkami. Zásahom do dobrej povesti však podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu môže byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Zákon dobrej povesti poskytuje ochranu už aj v prípade, keď neoprávnený zásah dobrú povesť právnickej osoby len ohrozil, nemusí teda dôjsť k priamemu poškodeniu dobrej povesti.

Dôkaz pravdy

Hlavnou príčinou, ktorá by vylučovala neoprávnenosť zásahov do dobrej povesti právnickej osoby, by bola skutočnosť, že by šlo o difamujúce tvrdenia či úsudky, ktoré sa zakladajú na pravde. Hovoríme o tzv. dôkaze pravdy, avšak ako v prípade vyvrátenia dobrej povesti, aj v tomto prípade leží dôkazné bremeno na strane ohroziteľa, príp. porušiteľa dobrej povesti právnickej osoby. Ďalej je potrebné skúmať, či vôbec existuje príčinná súvislosť medzi takýmto zásahom a jeho neoprávnenosťou. Bremeno dôkaznej povinnosti však už v tomto prípade spočíva na danej právnickej osobe.

§ 19c

Sídlo právnickej osoby musí byť určené pri jej vzniku.

Komentár k § 19c

K pojmovým znakom právnickej osoby podľa tohto ustanovenia Občianskeho zákonníka patrí sídlo právnickej osoby. Pod sídlom rozumieme adresu, odkiaľ sa organizuje a riadi činnosť právnickej osoby. Určenie sídla právnickej osoby je obligatórnou náležitosťou, ktorá sa zapisuje do obchodného a živnostenského registra.

Sídlom právnickej osoby a miestom podnikania fyzickej osoby je adresa, ktorá je ako sídlo alebo miesto podnikania zapísaná v obchodnom registri alebo živnostenskom registri, alebo v inej evidencii ustanovenej osobitným zákonom. Právnická osoba alebo fyzická osoba musí preukázať, že má k nehnuteľnosti alebo jej časti, ktorej adresa je ako jej sídlo alebo miesto podnikania zapísaná v obchodnom registri alebo v živnostenskom registri, alebo v inej evidencii ustanovenej osobitným zákonom, vlastnícke právo alebo užívacie právo, ktoré užívanie nehnuteľnosti alebo jej časti ako sídla alebo miesta podnikania nevylučuje, alebo súhlas vlastníka nehnuteľnosti alebo jej časti so zápisom nehnuteľnosti alebo jej časti ako sídla alebo miesta podnikania do obchodného registra, živnostenského registra alebo inej evidencie ustanovenej osobitným zákonom.

Sídlo právnickej osoby musí byť presné a zásadne určené na konkrétnu adresu. Sídlo právnickej osoby a bydlisko fyzickej osoby má ten istý význam pre túto osobu.

Sídlo sa musí uvádzať už v dokumentoch pri zriadení právnickej osoby a dá sa povedať, že ide o formálny údaj, ktorý sa priamo zapisuje do príslušného registra.

Sídlo ako materiálny údaj je priamo skutočné sídlo právnickej osoby, kde sídli, kde sa nachádza centrum tejto právnickej osoby a realizuje sa na tomto sídle činnosť právnickej osoby. Sídlo ako formálny a materiálny údaj sa v podstate zhodujú, len je možné ho vyjadriť v týchto dvoch rovinách.

Sídlo právnickej osoby, ako jeden z jej individualizujúcich a pojmových znakov, musí byť určené už pri zriadení spoločnosti. Určenie sídla právnickej osoby je v zmysle zákona o obchodnom registri zároveň obligatórnou náležitosťou, ktorá sa zapisuje do obchodného príp. iného verejnoprávneho registra. Za správnosť a úplnosť zápisu sídla spoločnosti do obchodného registra alebo iného registra, zodpovedá zapísaná osoba, resp. štatutárny orgán právnickej osoby.

Sídlo, ako sme už uviedli vyššie, sa uvádza v zriaďovacích dokumentoch, pričom však platí, že nemusí byť obsahom názvu právnickej osoby. Ale uvedené tvrdenie nevylučuje túto možnosť.

 

Uvádzanie sídla v obchodných dokumentoch a pri právnych úkonoch

Do obchodných dokumentov (obchodné listy alebo objednávky vyhotovené podnikateľom v písomnej alebo elektronickej forme) je každý podnikateľ povinný uviesť okrem iných údajov aj svoje sídlo príp. miesto podnikania, ktoré je zapísané v obchodnom registri alebo inom verejnoprávnom registri. V tomto prípade je podnikateľ zapísaný do obchodného registra povinný uvádzať na obchodných dokumentoch taktiež označenie registra, v ktorom je zapísaný, a číslo zápisu, napr. Obchodný register Okresného súdu Žilina, ......

Sídlo sa teda prakticky uvádza pri právnych úkonoch, ktoré právnická osoba vykonáva napríklad na základe zmluvy, ale nie je to zákonná povinnosť, pretože neuvedenie sídla právnickej osoby v zmluve neznamená, že vykonaný právny úkon je neplatný, pretože je jasné, kto je priamo účastníkom právneho vzťahu podľa jeho názvu.

 

Adresa právnickej osoby

Z formálneho hľadiska je sídlo zapísané v obchodnom registri ako adresa právnickej osoby. Adresou sa rozumie názov obce s uvedením jej poštového smerovacieho čísla, názov ulice alebo iného verejného priestranstva a orientačné číslo, prípadne súpisné číslo, ak sa obec nečlení na ulice. V prípade pochybností je možné overiť si správnosť poštového smerovacieho čísla na internetovej stránke Slovenskej pošty, a.s. (www.posta.sk).

§ 20

(1) Právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány).

(2) Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, len pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť.

Komentár k § 20

Zo skutočnosti, že zákon právnickým osobám priznáva vlastnú právnu subjektivitu, vyplýva, že musia aj samostatne konať.

Právnická osoba je spoločenský útvar, ktorý prejavuje svoju vôľu sprostredkovane, prostredníctvom svojich orgánov. Oprávnenie robiť právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach prislúcha jej štatutárnym orgánom.

 

Štatutárny orgán

Kto je štatutárnym orgánom právnickej osoby vyplýva zo zmluvy o zriadení, zakladacej listiny alebo priamo zo zákona, respektíve Občianskeho zákonníka.

Štatutárny orgán je (v slovenských právnych predpisoch) osoba alebo skupina osôb, ktorá je na základe zákona alebo zakladateľského dokumentu právnickej osoby oprávnená konať (t. j. robiť právne úkony) v mene tejto právnickej osoby vo všetkých veciach. Je to teda ten orgán právnickej osoby, ktorého konanie sa považuje priamo za konanie právnickej osoby, pre ktorú je činný. Konkrétna podoba štatutárneho orgánu závisí od toho, o akú konkrétnu právnickú osobu ide; príklady štatutárneho orgánu sú:

–   konateľ,

–   viacerí konatelia,

–   predstavenstvo,

–   výbor,

–   riaditeľ,

–   určitý jednotlivý spoločník,

–   viacerí spoločníci,

–   určitý jednotlivý pracovník a pod.

Štatutárny orgán je často poverený aj riadením právnickej osoby.

Z tejto definície okrem iného vyplýva, že sa rozlišuje štatutárny orgán voľne stanovený zakladateľským dokumentom (napr. stanovami) a štatutárny orgán stanovený zákonom (a konkretizovaný zakladateľským dokumentom).

Do prvej skupiny patria napr.

–   osoby oprávnené konať v mene občianskeho združenia (§ 6 zákona č. 83/1990 Zb.),

–   osoby oprávnené konať v mene záujmového združenia právnických osôb (§ 20g Obč. zákonníka),

–   štatutárne orgány politických strán (§ 6 zákona č. 85/2005 Z. z.),

–   orgány zmiešanej obchodnej komory (§ 49 zákona č. 42/1980 Zb.).

Do druhej skupiny patria napr. štatutárne orgány obchodných spoločností a družstiev (pozri nižšie), správca nadácie (§ 25 zákona č. 34/2002 Z. z.), riaditeľ neziskovej organizácie (§ 23 zákona č. 93/1997 Z. z.) a správca neinvestičného fondu (§ 18 zákona č. 147/1997 Z. z.).

 

Oprávnenosť robiť právne úkony

Štatutárne orgány v zmysle Občianskeho zákonníka robia právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány). Oprávnenie robiť právne úkony za právnickú osobu môžu mať aj iní jej pracovníci alebo členovia (t. j. iní než štatutárne orgány), za predpokladu, že takýto úkon vyplýva z vnútorných predpisov právnickej osoby alebo je to vzhľadom na pracovné zaradenie týchto osôb obvyklé. Rozdiel medzi štatutárnym orgánom a ostatnými pracovníkmi, resp. členmi právnickej osoby, vyplýva z rozsahu oprávnenia konať. Rozsah oprávnení konať v mene právnickej osoby je pri iných než štatutárnych orgánoch ohraničený, pretože nie sú oprávnené na všetky právne úkony. Medze ich oprávnení sú dané ich pracovnými úlohami, ktoré sú vyjadrené vo vnútorných organizačných predpisoch alebo sú obvyklé vzhľadom na funkciu pracovníka, resp. člena. Treba pripomenúť, že za spoločnosť môže konať aj iná osoba, ak má na takéto konanie splnomocnenie štatutárneho orgánu a v rozsahu právomocí dohodnutých vnútornými predpismi spoločnosti aj jednotliví jej vedúci zamestnanci, resp. iní zamestnanci, osobitne poverení štatutárnym orgánom alebo oprávneným vedúcim zamestnancom.

Zákon stanovuje, že niektoré právnické osoby majú povinnosť zapísať štatutárne orgány do obchodného registra – obchodné spoločností a družstvá. Štatutárne orgány jednotlivých obchodných spoločností ustanovuje Obchodný zákonník (zákon č. 513/1991 Zb.).

Priamo okamžikom ustanovenia štatutárneho orgánu právnickej osoby do funkcie vzniká aj samotné oprávnenie štatutárneho orgánu konať v mene spoločnosti. V tomto prípade ide už o samotný vznik spoločnosti a zápis do obchodného registra, kedy dochádza aj k vymenovaniu štatutárneho orgánu do funkcie.

 

Možnosť konať v mene spoločnosti prostredníctvom iných pracovníkov

V uvedenom prípade môže ísť o zamestnancov právnickej osoby alebo členov družstva. Existuje však rozdiel medzi štatutárnym orgánom spoločnosti právnickej osoby a konaním týchto pracovníkov. Základným rozdielom je, že nemajú možnosť konať za právnickú osobu v prípade všetkých právnych úkonov ako štatutárny orgán, pričom k výkonu právnych úkonov za právnickú osobu musia byť splnené určité podmienky. A napriek tomu je ich výkon práv značne obmedzený, pričom tento výkon musí byť dopredu stanovený v dokumentoch, napríklad v pracovnom poriadku alebo interných smerniciach spoločnosti. V prípade, že by to nebolo v dokumentoch dopredu stanovené, tak uvedený výkon takýchto osôb by mal byť aspoň obvyklý vzhľadom na činnosť právnickej osoby a na pracovné zaradenie osoby v tejto spoločnosti, prípadne, že ide o pracovnú náplň alebo pracovné úlohy. Vylúčené je však v tejto súvislosti uzatvárať zmluvy.

 

Prekročenie oprávnenia konať za právnickú osobu pracovníkom

V praxi sa stáva, že pracovník právnickej osoby prekročí svoje oprávnenia, čo znamená, že už nejde o právny úkon právnickej osoby. Aj keď občas sa tieto úkony pripisujú právnickej osobe, a to v prípade, ak pracovník nevedel alebo nemohol vedieť, že prekročil svoje kompetencie.

§ 20a

(1) Právnická osoba sa zrušuje dohodou, uplynutím doby alebo splnením účelu, na ktorý bola zriadená, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

(2) Právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak.

(3) Pred zánikom právnickej osoby sa vyžaduje jej likvidácia, pokiaľ celé jej imanie nenadobúda právny nástupca alebo osobitný zákon neustanovuje inak.

(4) Ustanovenia Obchodného zákonníka o likvidácii obchodných spoločností sa primerane použijú aj na likvidáciu inej právnickej osoby, pokiaľ z ustanovení upravujúcich tieto právnické osoby nevyplýva niečo iné.

Komentár k § 20a

Občiansky zákonník upravuje v ustanovení ukončenie právnej subjektivity právnickej osoby.

 

Fázy ukončenia právnej subjektivity

–   zánik právnickej osoby,

–   zrušenie právnickej osoby.

 

Zánik právnickej osoby, obdobne ako aj jej vznik je viazaný na dve právne skutočnosti:

–   na zrušenie právnickej osoby predpísaným spôsobom,

–   výmaz z Obchodného alebo iného registra.

Samotný spôsob zrušenia právnickej osoby závisí od samotného spôsobu vzniku právnickej osoby. Právnické osoby zriadené zákonom alebo štatutárnym orgánom možno zrušiť opäť len zákonom, alebo rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorý právnickú osobu zriadil. Právnická osoba zaniká dňom výmazu z príslušného registra. Pred samým aktom výmazu musí byť právnická osoba zrušená.

Občiansky zákonník za všeobecné spôsoby zrušenia právnickej osoby vyhlasuje dohodu, uplynutie doby alebo splnenie účelu, na ktorý bola právnická osoba zriadená.

 

Dôvody zrušenia právnickej osoby

–   dohoda,

–   uplynutie doby,

–   splnenie účelu.

 

Zákon umožňuje zrušenie právnickej osoby aj inými spôsobmi, ktoré prevažne upravuje Obchodný zákonník (zákon č. 513/1991 Zb.).

Ide napríklad o zrušenie spoločnosti na základe rozhodnutia súdu, rozhodnutia spoločníkov obchodnej spoločnosti a tiež vyhlásenie konkurzu.

Zrušenie a zánik spoločnosti sú dva odlišné spôsoby ukončenia právnej subjektivity a tým tiež samotnej činnosti právnickej osoby.

Zánik sa priamo viaže na samotný zánik existencie právnickej osoby, pričom dochádza priamo aj k výmazu spoločnosti z obchodného registra prípadne iného registra. Samotným výmazom právnickej osoby sa ukončuje tiež právna subjektivita právnickej osoby.

 

Likvidácia právnickej osoby

Likvidácia sa vykonáva medzi zrušením a zánikom PO. Pri likvidácii dochádza k vyporiadaniu všetkých záväzkov a vzťahov, ktoré trvajú v dobe zrušenia spoločnosti. Aj likvidácia je upravená Obchodným zákonníkom.

Poznámka

Likvidácia firmy je odborne aj časovo náročný proces, ktorý si bez pomoci právnikov a účtovníkov trúfne realizovať málokto. Úspešná likvidácia firmy si vyžaduje kombináciu právnych, účtovných znalostí, ako aj komunikáciu s mnohými úradmi a od 1. 1. 2018 vo väčšine prípadov už len elektronicky.

Základné kroky pri likvidácii spoločnosti

–   Príprava mimoriadnej účtovnej závierky

–   Príprava zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia

–   Zápis vstupu firmy do likvidácie a oznámenie tejto skutočnosti v Obchodnom vestníku

–   Oznámenie vstupu firmy do likvidácie na daňovom úrade, sociálnej a zdravotnej poisťovni

–   Opätovné zvolanie valného zhromaždenia

–   Vyžiadanie súhlasov s výmazom firmy

–   Výmaz firmy z obchodného registra

–   Rekapitulácia celého procesu likvidácie spoločnosti.

 

Likvidáciou obchodnej spoločnosti je v podstate vysporiadanie majetku a záväzkov spoločnosti mimosúdnym spôsobom pred jej zánikom. Cieľom likvidácie je zistiť všetok majetok spoločnosti, uhradiť záväzky ich veriteľom vrátane záväzkov voči štátnemu rozpočtu a prípadný likvidačný zostatok rozdeliť medzi spoločníkov podľa podmienok stanovených v spoločenskej zmluve a v Obchodnom zákonníku.

Podmienkou na zrušenie spoločnosti s likvidáciou je totiž dostatok majetku na vysporiadanie všetkých záväzkov spoločnosti. Najlepšie teda je, ak predtým, ako sa rozhodnete pre zrušenie spoločnosti, pripravíte za účelom zistenia účtovného stavu mimoriadnu účtovnú závierku. V prípade, že spoločnosť už dlhšie nepodniká, postačí, ak si pozrie posledné podané daňové priznanie a účtovnú závierku, ktoré poskytnú obraz o stave majetku spoločnosti, o výške záväzkov a pohľadávok. V prípade, že je hodnota majetku vyššia ako výška záväzkov, máte ideálne podmienky na vstup do likvidácie.

V praxi sa častokrát stáva, že podnikatelia sami nepoznajú majetkový stav spoločnosti, teda tú papierovú účtovnú verziu. Myslia si, že nakoľko spoločnosť už dlhšie nepodniká a podáva daňové priznanie, ktoré vykazuje „nulu“ a účtovník len „prepisuje“ daňové priznanie z roka na rok, že v spoločnosti nič nemajú. Vo väčšine prípadov to tak nie je, preto je naozaj potrebné pred vstupom do likvidácie zistiť, či spoločnosť neeviduje v účtovníctve hnuteľný alebo nehnuteľný majetok (ktorý možno už ani neexistuje, len sa zabudlo na to, že ho spoločnosť vlastní), stav pohľadávok a záväzkov.

Po zostavení mimoriadnej účtovnej závierky a zistení, že je možné spustiť samotnú likvidáciu spoločnosti, je potrebné zvolať mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti (mali by sa dodržať v spoločenskej zmluve určené lehoty na zvolanie a prípravu valného zhromaždenia, aj keď registrový súd to neoveruje). Na tomto valnom zhromaždení spoločníci schvália zrušenie spoločnosti bez právneho nástupcu a jej vstup do likvidácie s konkrétnym dátumom, od ktorého spoločnosť vstupuje do likvidácie. V zmysle Obchodného zákonníka firma vstupuje do likvidácie ku dňu svojho zrušenia, to znamená, že následný zápis do obchodného registra má len deklaratórny účinok.

Rozhodnutie o zrušení spoločnosti musí schváliť v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným dvojtretinová väčšina všetkých spoločníkov. Toto rozhodnutie je konštitutívne – to znamená, že registrový súd zapíše ako deň vstupu do likvidácie deň, ktorý určili spoločníci. Na tomto valnom zhromaždení sa vymenuje likvidátor, určí sa spôsob jeho konania v mene spoločnosti a deň vzniku funkcie likvidátora, ktorý je rovnaký ako deň vstupu do likvidácie. Zároveň spoločníci odsúhlasia, že budú používať obchodné meno s dodatkom v „likvidácii“. Následne sa pripraví zápisnica z valného zhromaždenia, resp. v prípade, že má spoločnosť jediného spoločníka, rozhodnutie jediného spoločníka, kde sú popísané uvedené rozhodnutia.

Zápisnicu podpisuje predseda a zapisovateľ zápisnice, podpis predsedu valného zhromaždenia musí byť úradne osvedčený, tak isto ako podpis jediného spoločníka na jeho rozhodnutí. Ako sme uviedli vyššie, v tejto zápisnici sa zároveň vymenuje osoba, ktorá bude likvidátorom spoločnosti, spravidla to býva štatutár spoločnosti, nakoľko ten by mal najlepšie poznať jej stav. Podľa Obchodného zákonníka likvidáciu vykonáva štatutárny orgán ako likvidátor, ak zákon alebo spoločenská zmluva, prípadne zakladateľská listina alebo stanovy, neurčujú inak. Ak štatutárny orgán nie je ustanovený alebo nemá ustanoveného žiadneho člena, alebo ak likvidátor nie je vymenovaný bez zbytočného odkladu, vymenuje likvidátora súd. Súd môže vymenovať za likvidátora niektorého zo spoločníkov alebo štatutárny orgán, alebo člena štatutárneho orgánu aj bez jeho súhlasu. Ak nemožno ustanoviť likvidátora týmto spôsobom, vymenuje súd likvidátora z osôb, ktoré sú zapísané do zoznamu správcov. Likvidáciou však možno poveriť aj externú spoločnosť, ktorá sa likvidáciami zaoberá a realizuje likvidácie firiem na kľúč.

Ustanovením likvidátora do funkcie prechádza na neho pôsobnosť štatutárneho orgánu konať v mene spoločnosti. Ak je ustanovených viacero likvidátorov a z ich ustanovenia nevyplýva nič iné, má túto pôsobnosť každý z likvidátorov. Likvidátor realizuje v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti. Pri výkone tejto pôsobnosti plní záväzky spoločnosti, uplatňuje pohľadávky a prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť pred súdmi a inými orgánmi, uzatvára zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov. Nové zmluvy môže uzatvárať len v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov.

 

Výmaz právnickej osoby z obchodného registra

Zásadne je potrebný súhlas s výmazom firmy od daňového úradu, čiže je potrebné požiadať správcu dane, aby vydal súhlas s výmazom spoločnosti z obchodného registra. Prílohami žiadosti sú:

–   zápisnica z valného zhromaždenia,

–   prezenčná listina,

–   konečná správa likvidátora,

–   návrh na rozdelenie likvidačného zostatku,

–   likvidačná účtovná závierka s daňovým priznaním,

–   kolky v hodnote 9,50 €, resp. 4,75 € pri elektronickom podaní žiadosti.

Daňové priznanie sa podáva za obdobie odo dňa vstupu spoločnosti do likvidácie ku dňu jej skončenia. Podpisuje ho likvidátor a používa sa obchodné meno s dodatkom „v likvidácii“. Komunikácia s daňovým úradom býva problematická, najmä ak je spoločnosť platiteľom DPH – vtedy treba najskôr požiadať o zrušenie registrácie k DPH a určiť posledné zdaňovacie obdobie pre DPH. To je potrebné logicky urobiť ihneď po zápise likvidácie do obchodného registra. K oznámeniu odporúčame pripojiť, že spoločnosť vstúpila do likvidácie. Podobne, ak podnikateľovi vznikne preplatok na dani z príjmov, tak účtovníctvo uzavrie v priebehu roka a požiada o jeho vrátenie, aby sa stal logicky súčasťou likvidačného zostatku, ktorý sa delí medzi spoločníkov.

V zmysle daňového poriadku na žiadosť daňového subjektu správca dane vydá písomný súhlas s návrhom na výmaz z obchodného registra, ak nemá voči daňovému subjektu daňovú pohľadávku a daňový subjekt nemá daňový nedoplatok, alebo ak u daňového subjektu neprebieha výkon daňovej kontroly, určenie dane podľa pomôcok alebo vyrubovacie konanie. Od 1. 1. 2018 všetky spoločnosti žiadajú súhlas s výmazom od DÚ elektronicky.

Obchodný zákonník požaduje k výmazu spoločnosti z obchodného registra súhlas správcu dane, nakoľko v zmysle správy daní je správcom dane nielen daňový úrad, ale aj obec alebo mesto, ktoré je správcom dane z nehnuteľností, a colný úrad, ktorý je správcom spotrebných daní. Preto je potrebné požiadať o vydanie súhlasu aj colný úrad a obec alebo mesto, a to okrem sídla každú obec alebo mesto, kde vlastnila spoločnosť voľakedy nejakú nehnuteľnosť. Colnému úradu postačuje so žiadosťou predložiť správny poplatok vo výške 9,50 €, resp. 4,75 € pri elektronickom podaní. Obciam/mestám postačuje písomná žiadosť – magistrát hlavného mesta vyberá za vydanie súhlasu správny poplatok vo výške 9,50 €. Tieto orgány taktiež nemajú na vydanie súhlasu ustanovenú lehotu, spravidla tak spravia v relatívne krátkom čase, tieto dva súhlasy viete zabezpečiť v priebehu jedného mesiaca.

V prípade, že má právnická osoba zabezpečené súhlasy k výmazu spoločnosti od správcov daní, colného úradu a obce, môže podať návrh na výmaz spoločnosti z obchodného registra. Výmazový formulár podpisuje likvidátor, jeho podpis na návrhu musí byť úradne osvedčený.

 

Obsahové náležitosti návrhu na výmaz firmy z obchodného registra

–   zápisnica z mimoriadneho zasadnutia valného zhromaždenia, resp. rozhodnutie jediného spoločníka o zrušení spoločnosti,

–   zápisnica z valného zhromaždenia, resp. rozhodnutie jediného spoločníka o skončení likvidácie,

–   prezenčná listina,

–   súhlasy správcov daní (obec/mesto, colný úrad, daňový úrad),

–   účtovná závierka k ukončeniu likvidácie,

–   konečná správa likvidátora o priebehu likvidácie (podpis likvidátora nie je potrebné úradne osvedčiť),

–   návrh likvidátora na rozdelenie likvidačného zostatku (podpis likvidátora nie je potrebné úradne osvedčiť),

–   potvrdenie o zverejnení výzvy likvidátora v Obchodnom vestníku.

V návrhu na výmaz sa uvedie deň zrušenia spoločnosti a ako právny dôvod zrušenia aj rozhodnutie príslušného orgánu spoločnosti o jej zrušení a vstupe do likvidácie. Ako právny dôvod výmazu sa uvedie „dobrovoľný výmaz“. Za podanie návrhu na výmaz spoločnosti z obchodného registra sa neplatí žiadny súdny poplatok. Obchodný register by mal rozhodnúť o výmaze spoločnosti do dvoch pracovných dní od podania návrhu. Po výmaze spoločnosti z obchodného registra je podnikanie danej firmy úspešne ukončené.

Likvidácia spoločnosti je jedným z najkomplikovanejších procesov práva obchodných spoločností. Paradoxne, pri riadnom a korektnom ukončení podnikania formou likvidácie spoločnosti nemožno hovoriť len o administratívnych úkonoch ako napríklad pri zakladaní firmy. Likvidátor by mal mať znalosť z oblastí účtovníctva, daní a práva. Napríklad je potrebné podať dva zápisy do obchodného registra, minimálne dve daňové priznania, uzatvárať účtovné knihy, otvárať ich po vstupe do likvidácie, komunikovať s Obchodným vestníkom, sledovať, či nie je spoločnosť v úpadku a prípadne podať návrh na vyhlásenie konkurzu – ďalšie úkony, ktoré celý proces komplikujú. Spoločnosť dnes založíte v priebehu 3 týždňov, prípadne si kúpite v priebehu pár hodín, pričom ju však najskôr zlikvidujete a vymažete z obchodného registra za 4 až 5 mesiacov. V praxi sa však stretávame i so spoločnosťami, ktoré sú v likvidácii viac ako 12 mesiacov.

Komentár k § 20a

Ustanovenie upravovalo účel vytvárania záujmových združení právnických osôb.

Poznámka

Do účinnosti zákona č. 34/2002 Z. z. do úpravy záujmových združení podľa Občianskeho zákonníka patrili aj nadácie. Nadácia je účelové združenie majetku, ktorý slúži na podporu verejnoprospešného účelu. Na Slovensku je upravená v zákone č. 34/2002 Z. z. o nadáciách a o zmene Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Nadácia je právnická osoba; zapisuje sa do registra nadácií, ktorý vedie Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Nadácia vedie účtovníctvo. Verejnoprospešným účelom sa na účely tejto právnickej osoby rozumie najmä rozvoj a ochrana duchovných a kultúrnych hodnôt, realizácia a ochrana ľudských práv alebo iných humanitných cieľov, ochrana a tvorba životného prostredia, zachovanie prírodných hodnôt, ochrana zdravia, ochrana práv detí a mládeže, rozvoj vedy, vzdelania, telovýchovy a plnenie individuálne určenej humanitnej pomoci pre jednotlivca alebo skupinu osôb, ktoré sa ocitli v ohrození života alebo potrebujú naliehavú pomoc pri postihnutí živelnou pohromou.

Názov nadácie musí obsahovať označenie „nadácia“. Iné fyzické osoby alebo právnické osoby nemôžu toto označenie vo svojom názve alebo v obchodnom mene používať. Ak má názov nadácie obsahovať priezvisko fyzickej osoby odlišnej od zakladateľa, návrh na registráciu nadácie do registra nadácií musí obsahovať aj súhlas tejto fyzickej osoby; ak táto fyzická osoba nežije, súhlas jej dedičov, ak sú známi.

Nadačnou činnosťou sa rozumie:

a)  poskytovanie peňažných a nepeňažných prostriedkov z majetku nadácie tretím osobám,

b)  správa majetku nadácie vrátane nadačných fondov.

Nadácia môže vykonávať aj inú činnosť v súlade s verejnoprospešným účelom nadácie a s realizáciou nadačnej činnosti, ak tento zákon neustanovuje inak.

Nadáciu môže založiť fyzická osoba alebo právnická osoba. Nadácia sa zakladá nadačnou listinou podpísanou všetkými zakladateľmi. Pravosť podpisov všetkých zakladateľov musí byť úradne osvedčená. Do vzniku nadácie konajú vo veciach súvisiacich s jej vznikom zakladatelia spoločne alebo správca nadácie.

Nadácia vzniká dňom zápisu nadácie do registra nadácií (Register nadácií je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú zákonom ustanovené náležitosti týkajúce sa nadácií). Písomný návrh na zápis nadácie do registra nadácií podáva Ministerstvu vnútra správca nadácie. Podpis správcu nadácie musí byť úradne osvedčený.

Povahu nadácie majú aj štátne fondy. Štátnymi fondami sú právnické osoby zriaďované zákonmi, najmä inštitúcie zamerané na akumuláciu a následné účelové prerozdeľovanie peňažných a iných prostriedkov v najrozmanitejších oblastiach hospodárskej činnosti.

Záujmové združenie právnických osôb môžu založiť minimálne dve právnické osoby. Na založenie združenia sa vyžaduje písomná zakladateľská zmluva podľa § 20b uzavretá zakladateľmi alebo schválenie založenia združenia na ustanovujúcej členskej schôdzi.

O založení združenia na tejto schôdzi sa spíše zápisnica obsahujúca zoznam zakladajúcich členov združenia s uvedením ich mena (názvu) a bydliska (sídla) a podpisy členov. K zmluve alebo zápisnici o ustanovujúcej členskej schôdzi musia byť priložené stanovy a určenie osôb oprávnených konať v mene združenia, ktoré schvália zakladatelia alebo ustanovujúca schôdza.

 

Stanovy združenia

Zakladatelia alebo ustanovujúca členská schôdza schvália stanovy, ktoré určia:

•    názov, sídlo a predmet činnosti združenia,

•    úpravu majetkových pomerov,

•    vznik a zánik členstva,

•    práva a povinnosti členov,

•    orgány združenia a vymedzenie ich pôsobnosti,

•    spôsob zrušenia združenia a naloženie s jeho likvidačným zostatkom,

•    spôsob, ktorým sa stanovy menia a dopĺňajú.

Následne zakladateľ predloží registrovému úradu, ktorým je obvodný úrad v sídle kraja, v ktorom bude mať záujmové združenie svoje sídlo:

•    písomný návrh na zápis záujmového združenia právnických osôb do registra,

•    písomnú zakladateľskú zmluvu, resp. zápisnicu z ustanovujúcej členskej schôdze,

•    oznámenie o určení osoby oprávnenej konať v mene združenia (s uvedením jej mena, dátumu narodenia, adresy trvalého bydliska), pokiaľ už nie je definovaná v zakladateľskej zmluve resp. zápisnici z ustanovujúcej členskej schôdze,

•    stanovy v dvoch rovnopisoch,

•    preukázanie existencie zakladajúcich právnických osôb (výpis z obchodného registra a pod.),

•    správny poplatok.

Záujmové združenie právnických osôb nadobúda právnu spôsobilosť zápisom do Registra záujmových združení právnických osôb, ktorý spravuje sekcia verejnej správy Ministerstva vnútra SR.

Záujmové združenie právnických osôb zaniká výmazom z Registra záujmových združení právnických osôb, t. j. vykonaním likvidácie, ak imanie združenia neprechádza na právneho nástupcu, alebo v opačnom prípade zlúčením alebo splynutím s iným záujmovým združením.

Ako sme už uviedli, záujmové združenia právnických osôb sa vytvárajú právnickými osobami na ochranu svojich záujmov alebo na dosiahnutie iného účelu.

Členstvo v združení býva viazané na určitý členský príspevok. K zmluve alebo zápisnici o ustanovujúcej členskej schôdzi musia byť priložené stanovy, ktoré schvaľujú zakladatelia alebo ustanovujúca členská schôdza, pričom určia tiež spôsob, ktorým sa stanovy podľa potreby menia, prípadne dopĺňajú.

Občiansky zákonník vyžaduje tiež určenie osôb, ktoré sú oprávnené konať v mene združenia, ktoré schvália zakladatelia alebo ustanovujúca schôdza. Združenie je právnickou osobou a nadobúda právnu spôsobilosť zápisom do registra združení vedeného na okresnom úrade, príslušnom podľa sídla združenia.

 

Register záujmových združení

Do registra sa zapisuje:

–   názov a sídlo združenia,

–   predmet činnosti združenia,

–   orgány združenia, prostredníctvom ktorých združenie koná,

–   mená osôb, ktoré vykonávajú ich pôsobnosť.

K návrhu na zápis do registra treba priložiť zakladateľskú zmluvu alebo zápisnicu o ustanovujúcej členskej schôdzi spolu so stanovami. Návrh na zápis do registra podáva osoba, ktorá je na takúto činnosť splnomocnená zakladateľmi alebo ustanovujúcou členskou schôdzou. Zániku združenia predchádza likvidácia. Likvidácia sa nevyžaduje, ak imanie združenia prechádza na právneho nástupcu. Združenie zaniká výmazom z registrácie.

 

Registrácia združenia

Združenie vzniká právoplatnosťou rozhodnutia okresného úradu v sídle kraja o registrácii. Register vedie okresný úrad v sídle kraja príslušný podľa sídla združenia. Konanie o registrácii začína na písomný návrh, ktorý podáva osoba splnomocnená na tento úkon zakladateľmi alebo ustanovujúcou členskou schôdzou.

K návrhu na zápis do registra sa prikladá:

–   zakladateľská zmluva alebo uznesenie a zápisnica z ustanovujúcej členskej schôdze,

–   stanovy združenia,

–   určenie osoby oprávnenej konať v mene združenia (štatutárny zástupca s uvedením mena, priezviska, rodného čísla a bydliska),

–   doklad preukazujúci právnu subjektivitu združovaných subjektov (výpis z obchodného registra ...),

–   správny poplatok vo výške 66 € v kolkových známkach,

–   v prípade, že sú členmi združenia obce, resp. mestá, je nutné priložiť aj výpis z uznesenia obecného (mestského) zastupiteľstva o schválení účasti obce (mesta) v združení podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

Podpisy na listinách nemusia byť úradne osvedčené. Združenie nadobúda právnu subjektivitu a stáva sa právnickou osobou právoplatnosťou rozhodnutia okresného úradu v sídle kraja o registrácii.

O odvolaní proti rozhodnutiam okresného úradu v sídle kraja vo veciach registrácie združení rozhoduje Ministerstvo vnútra SR v Bratislave. Zakladatelia združenia ani jeho štatutárny orgán nemajú zo zákona ustanovenú povinnosť oznamovať registrovému úradu prijatie nových členov do združenia.

Vznik a zánik členstva a práva a povinnosti členov upravuje stanovy združenia schválené zakladateľmi alebo ustanovujúcou členskou schôdzou. Na konanie o návrhu na zápis do registra záujmových združení právnických osôb sa v plnom rozsahu vzťahuje zákon o správnom konaní.

Pokiaľ návrh na zápis do registra nemá zákonom predpísané náležitosti, registrový úrad pomôže účastníkovi konania nedostatky odstrániť, prípadne ho vyzve, aby ich v určenej lehote odstránil. Ak účastník konania vady návrhu neodstráni, ale oznámi, že trvá na svojom pôvodnom návrhu, správny orgán návrh na zápis do registra rozhodnutím odmietne.

 

Členstvo v združení

Združenie môžu zakladať výlučne len právnické osoby, a to bez ohľadu na ich charakter. Z okruhu zakladateľov sú vylúčené všetky fyzické osoby, aj keby išlo o fyzické osoby ako podnikateľské subjekty. Právnickými osobami sú subjekty, ktoré sme uviedli v znení § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Podmienky, za ktorých môžu štátne orgány, rozpočtové organizácie a alebo príspevkové organizácie zakladať iné právnické osoby upravuje znenie zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy.

V zmysle tohto zákona môže založiť alebo zriadiť inú právnickú osobu len ústredný orgán štátnej správy, a to len vtedy, ak má na to pridelené rozpočtové prostriedky v súlade so zákonom o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok alebo z prostriedkov získaných na základe darovacej zmluvy alebo na základe zmluvy o združení uzatvorenej podľa Občianskeho zákonníka. Iné rozpočtové alebo príspevkové organizácie ako ústredné orgány štátnej správy nemôžu byť zriaďovateľmi alebo zakladateľmi iných právnických osôb.

 

Poslanie združenia

Združenie je organizačno-právnou formou, ktorú môžu združené právnické osoby využiť na realizáciu svojich spoločných záujmov. Účelom združovania právnických osôb môže byť ochrana ich záujmov alebo iný zákonom bližšie nevymedzený účel, ktorý však musí byť v súlade so zákonom a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Predmetom činnosti združenia je najmä uspokojovanie oprávnených záujmov a potrieb jeho zakladateľov (členov). Ide najmä o zabezpečovanie koordinácie niektorých spoločných činností, odborných služieb, humanitných cieľov, rozvojových programov, zastupovanie zakladateľov (členov) pred štátnymi orgánmi a inými inštitúciami.

 

Vznik združenia

Vznik združenia má dve fázy. Prvú fázu tvorí prejav vôle zakladateľov vyjadrenú svojou snahou o vznik združenia. Druhá fáza spočíva v prejave vôle štátneho orgánu (okresného úradu v sídle kraja), ktorý prizná založenému združeniu právnu subjektivitu.

 

Združenie združenia dvoma spôsobmi

–   Zakladateľskou zmluvou

Je uzavretá zakladateľmi (opatrená ich názvami, podpismi ich štatutárnych zástupcov a pečiatkami). K zakladateľskej zmluve musia byť priložené stanovy a určenie osôb oprávnených konať v mene združenia (štatutárne orgány) schválené zakladateľmi.

–   Uznesením ustanovujúcej členskej schôdze.

K uzneseniu musí byť pripojená zápisnica, v ktorej sa uvedie

–   že došlo k založeniu združenia, tzn., ktoré právnické osoby so vstupom do združenia súhlasili,

–   účel, ktorý sa má takýmto združením dosiahnuť,

–   zoznam zakladajúcich členov s uvedením ich názvu, sídla a podpisov členov.

K zápisnici musia byť priložené stanovy schválené ustanovujúcou členskou schôdzou, resp. zakladateľmi a určenie osôb oprávnených konať v mene združenia. Voľba formy založenia združenia (zakladateľskou zmluvou alebo uznesením ustanovujúcej členskej schôdze) závisí od počtu právnických osôb, ktoré sa rozhodli združenia založiť.

Podnikanie záujmového združenia právnických osôb

Záujmové združenia právnických osôb nie sú podnikateľskými subjektami. Môžu však vykonávať aj podnikateľskú činnosť ako doplnkovú činnosť, zisk, z ktorej bude po zdanení v celom rozsahu použitý na rozvoj hlavného účelu, na ktorý bolo združenie založené.

 

Zánik záujmového združenia právnických osôb

Podľa Občianskeho zákonníka združenie zaniká výmazom z registra. Pred zánikom združenia sa vyžaduje jeho zrušenie spôsobom určeným v stanovách. V prípade, že majetok združenia neprechádza na právneho nástupcu, vyžaduje sa pred zánikom združenia likvidácia.

Pri nej sa primerane použijú ustanovenia Obchodného zákonníka o likvidácii obchodných spoločnosti.

K návrhu na výmaz združenia z registra, ktoré sa zrušilo bez likvidácie, t. zn., že majetok združenia prechádza na právneho nástupcu, štatutárny orgán združenia predkladá registrovému úradu spolu s návrhom na výmaz uznesenie príslušného orgánu o zrušení združenia bez likvidácie a schválenú dohodu o prechode majetku vrátane práv a záväzkov zrušeného združenia na právneho nástupcu.

V prípade, že došlo k zrušeniu združenia s likvidáciou a súčasnému menovaniu likvidátora, oznámi likvidátor bezodkladne túto skutočnosť registrovému úradu spolu s návrhom na zmenu údajov zapísaných v registri – zmena názvu združenia a zmena štatutárneho zástupcu.

Po ukončení likvidácie predloží likvidátor spolu s návrhom na výmaz likvidačnú správu, v ktorej uvedie, že všetky záväzky združenia voči tretím osobám boli vysporiadané, účty v peňažných ústavoch boli zlikvidované, na aký subjekt bol prevedený likvidačný zostatok, že pečiatky združenia boli znehodnotené a v akom sídle je archivovaná dokumentácia združenia.

§ 20b až § 20e

Zrušené.

Záujmové združenia
právnických osôb

§ 20f

Na ochranu svojich záujmov alebo na dosiahnutie iného účelu môžu právnické osoby vytvárať záujmové združenia právnických osôb (ďalej len „združenia“).

§ 20g

Na založenie združenia sa vyžaduje písomná zakladateľská zmluva uzavretá zakladateľmi alebo schválenie založenia združenia na ustanovujúcej členskej schôdzi. O založení združenia na tejto schôdzi sa spíše zápisnica obsahujúca zoznam zakladajúcich členov združenia s uvedením ich mena (názvu) a bydliska (sídla) a podpisy členov. K zmluve alebo zápisnici o ustanovujúcej členskej schôdzi musia byť priložené stanovy a určenie osôb oprávnených konať v mene združenia, ktoré schvália zakladatelia alebo ustanovujúca schôdza.

Komentár k § 20g

Akékoľvek právnické osoby môžu vytvárať záujmové združenia právnických osôb bez rozdielu. Aj takto vytvorená právnická osoba získava právnu subjektivitu.

Zákon stanovuje zásadu, že členom záujmového združenia právnických osôb môže byť len právnická osoba v medziach zákona a zakazuje sa FO byť členom aj v prípade, že by išlo o fyzickú osobu podnikateľa.

Záujmové združenia právnických osôb sú odlišné od obchodných spoločností. Vznik, riadenie, zloženie a fungovanie záujmových združení sa riadi Občianskym zákonníkom a obchodné spoločnosti sa riadia Obchodným zákonníkom, pričom Obchodný zákonník umožňuje fyzickej osobe, aby bola členom obchodnej spoločnosti.

Ako sme už uviedli v predchádzajúcom ustanovení, každé záujmové združenie právnických osôb sa vytvára buď na ochranu záujmov členov združenia a lebo na dosiahnutie iného účelu (záujmu), pričom však nemôže dochádzať k vzniku spoločnosti s monopolným postavením.

zakladateľská zmluva záujmového združenia musí byť vždy v písomnej podobe a v prípade založenia združenia na ustanovujúcej členskej schôdzi sa tiež spisuje zápisnica. Zmluva ako právny spôsob založenia záujmového združenia sa zásadne riadi vždy Občianskym zákonníkom.

§ 20h

(1) Stanovy združenia určia názov, sídlo a predmet činnosti združenia, úpravu majetkových pomerov, vznik a zánik členstva, práva a povinnosti členov, orgány združenia a vymedzenie ich pôsobnosti, spôsob zrušenia združenia a naloženie s jeho likvidačným zostatkom. Členstvo v združení možno viazať na určitý členský príspevok.

(2) Stanovy schvaľujú zakladatelia alebo ustanovujúca členská schôdza. Stanovy určia spôsob, ktorým sa stanovy menia a dopĺňajú.

Komentár k § 20h

K vzniku záujmového zduženia právnických osôb je potrebná registrácia v registri, ku ktorej sa prikladajú stanovy združenia. Uvedené ustanovenie upravuje obsahové náležitosti stanov. Tieto aj s obsahovými náležitosťami musia byť schválené zakladateľmi združenia prípadne ustanovujúca schôdza.

 

Obsah stanovom záujmového združenia

–   názov,

–   sídlo a predmet činnosti združenia,

–   úprava majetkových pomerov,

–   vznik a zánik členstva,

–   práva a povinnosti členov,

–   orgány združenia a vymedzenie ich pôsobnosti,

–   spôsob zrušenia združenia a naloženie s jeho likvidačným zostatkom.

Na členstvo v združení sa viaže členský príspevok, ktorý však nie je povinnosťou, ide iba o možnosť ho stanoviť pre členov združenia. To znamená, že členský príspevok môže byť buď dobrovoľný alebo povinný.

V stanovách okrem obsahových náležitosti musia byť určené osoby, ktoré sú oprávnené konať v mene združenia. Ide o osoby schvaľované zakladateľmi prípadne ustanovujúcou schôdzou.

Poznámka

Členmi združenia sa môžu stať právnické osoby, ktoré súhlasia s cieľmi a stanovami združenia. Združenie rozlišuje nasledovné kategórie členov:

–   riadny člen,

–   pridružený člen (člen bez povinnosti uhradiť členský príspevok a s obmedzenými právami).

Členstvo vzniká dňom zápisu do zoznamu členov združenia, ktorý vedie správna rada. O prijatí za člena alebo pridruženého člena rozhoduje na základe písomnej prihlášky o členstvo v združení správna rada združenia. Súčasťou prihlášky o členstvo je vyhlásenie o tom, že záujemca o prijatie za člena súhlasí s cieľmi a stanovami združenia.

Členstvo v Združení zaniká:

–   dobrovoľným vystúpením zo združenia;

–   člen svoje rozhodnutie o vystúpení oznamuje správnej rade;

–   členstvo zaniká dňom doručenia písomného oznámenia o vystúpení správnej rade,

–   zánikom člena ako právnickej osoby bez právneho nástupcu alebo vyhlásením konkurzu na člena alebo povolením reštrukturalizácie u člena alebo vstupom člena do likvidácie,

–   vylúčením za nezaplatenie ročného členského príspevku alebo za iné závažné porušenie stanov alebo vnútorných predpisov združenia vydaných v súlade s týmito stanovami alebo za poškodzovanie záujmov združenia;

–   o vylúčení člena rozhoduje správna rada. Člen má právo podať správnej rade odvolanie proti rozhodnutiu o vylúčení.

–   zánikom združenia.

§ 20i

(1)  Združenie je právnickou osobou, ktorá zodpovedá svojím majetkom za nesplnenie svojich povinností.

(2) Združenie nadobúda právnu spôsobilosť zápisom do registra združení vedeného na okresnom úrade v sídle kraja príslušnom podľa sídla združenia. Do registra sa zapisuje názov a sídlo združenia, predmet jeho činnosti, orgány, prostredníctvom ktorých združenie koná, a mená osôb vykonávajúcich ich pôsobnosť, ako aj údaje o nezahladených trestoch uložených združeniu v trestnom konaní a nevykonaných trestoch postihujúcich právnych nástupcov združenia.

(3) K návrhu na zápis do registra sa prikladá zakladateľská zmluva alebo zápisnica o ustanovujúcej členskej schôdzi spolu so stanovami. Návrh podáva osoba splnomocnená zakladateľmi alebo ustanovujúcou členskou schôdzou.

Komentár k § 20i

Ako sme už uviedli v predchádzajúcich ustanoveniach, každé združenie právnických osôb je právnickou osobou, ktorého úlohou je chrániť záujmy právnických osôb. Uvedená právnická osoba má svoj vlastný majetok, ktorým je charakterizovaná.

Majetok právnickej osoby je však oddelený od majetku jednotlivých členov združenia. Združenie svojím majetkom zodpovedá za nesplnenie svojich povinností, ktoré má voči svojím veriteľom. Vždy však zodpovedá iba svojím majetkom a nie majetkom svojich členov.

!     Upozornenie

V nevyhnutnom rozsahu sa od 1. 7. 2016 zákonom č. 91/2016 Z. z. doplnili zákony upravujúce vzťahy právnických osôb tak, aby v príslušnom registri alebo inej úradnej evidencii mohli byť uvádzané aj tresty uložené právnickej osobe v trestnom konaní a aby trest zrušenia právnickej osoby a jej likvidácia boli vykonateľné. V ods. 2 sa na konci bodka pripojili slová „ako aj údaje o nezahladených trestoch uložených združeniu v trestnom konaní a nevykonaných trestoch postihujúcich právnych nástupcov združenia.“

V tejto súvislosti treba poukázať aj na tú skutočnosť, že podľa právnej úpravy obsiahnutej v zákone o trestnej zodpovednosti právnických osôb štátnym orgánom, ktoré vedú príslušný register, zápisom v ktorom právnická osoba vzniká, sa zasielajú len rozhodnutia (a teda oznamovať právoplatné uloženie trestov), ktorými sa ukladá trest zrušenia právnickej osoby, trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní, trest zákazu prijímať verejné dotácie alebo subvencie a trest zákazu činnosti.

Bližšie pozri ustanovenia o výkone týchto trestov. V prípade trestu zrušenia právnickej osoby je rozhodnutie súdu podkladom pre vykonanie všetkých úkonov spojených s likvidáciou právnickej osoby. V prípade trestov, ktorými sa zakazuje určitá činnosť alebo konania, sa takto zabezpečí materiálna publicita obmedzenia činnosti právnickej osoby. Ostatné tresty sa oznamovať nebudú.

K terminologickej úprave ustanovení Občianskeho zákonníka, a to konkrétne v znení odseku 2 došlo zákon č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy. Zákonom bola zakotvená príslušnosť katastrálneho úradu a správy katastra, ktoré sa zrušujú, resp. boli zrušené a obvodného úradu v sídle kraja, ktorým je podľa právnej úpravy okresný úrad v sídle kraja. Táto zmena bola vyvolaná zmenou pôsobnosti a ustanovením novej štruktúry miestnej štátnej správy podľa zákona č. 345/2012 Z. z. a č. 180/2013 Z. z.

Nadobudnutie právnej spôsobilosti združenia

Spôsobilosť je nadobudnutá zápisom do registra združení, ktorý je vedený na okresnom úrade v sídle kraja príslušnom podľa sídla združenia.

V prípade zápisu do registra musia byť zo strany združenia zapísané všetky podstatné údaje, ktoré sú k zápisu nevyhnutné.

Návrh na zápis združenia právnických osôb do registra je oprávnená podať osoba splnomocnená zakladateľmi alebo ustanovujúcou členskou schôdzou.

Poznámka

Splnomocnenie je bežne používané, prevažne písomný súhlas, v ktorom splnomocniteľ dáva súhlas splnomocnencovi na vykonanie uvedenej záležitosti či rozhodnutia v jeho mene. Plnomocenstvo sa na Slovensku chápe ako listina, ktorou sa preukazuje, že medzi zástupcom (splnomocnencom) a zastúpeným (splnomocniteľom) bola uzatvorená dohoda o zastúpení. Vyjadruje sa písomnou formou a musí z neho byť zrejmé, kto preberá plnú moc za koho. Zastupovanie na základe plnej moci je upravené v Občianskom zákonníku

Údaje zapísané do registra

–   názov združenia,

–   sídlo združenia,

–   predmet činnosti združenia,

–   orgány združenia, prostredníctvom ktorých združenie koná,

–   mená osôb vykonávajúcich ich pôsobnosť,

–   údaje o nezahladených trestoch uložených združeniu v trestnom konaní,

–   údaje o nevykonaných trestoch postihujúcich právnych nástupcov združenia.

Okrem povinných údajov, ktoré sa do registra zapisujú sa dokladajú aj prílohy, medzi ktoré patrí zakladateľská zmluva alebo zápisnica o ustanovujúcej členskej schôdzi spolu so stanovami.

§ 20j

(1) Pred zánikom združenia sa vyžaduje likvidácia, ak imanie združenia neprechádza na právneho nástupcu.

(2) Združenie zaniká výmazom z registrácie.

Komentár k § 20j

Ustanovenie upravujem zánik združenia, jeho likvidáciu, ktorá predchádza zániku. Čo sa týka zániku združenia právnických osôb, tak ide o ten istý postup ako pri ostatných právnických osobách. Samotný zánik združenia právnických osôb sa datuje od výmazu z registra združení právnických osôb.

Ku každému zániku združenia je nevyhnutná likvidácia, ktorá zániku predchádza, a to v prípade, že imanie združenia neprechádza na právneho nástupcu.

Zákon umožňuje aj zánik bez likvidácie, pričom uvedený spôsob nie je priamo upravený Občianskym zákonníkom.

K likvidácii dochádza postupom vymedzeným v Obchodnom zákonníku v časti upravujúcej likvidáciu obchodných spoločností. Spôsob zrušenia združenia a spôsob nakladania s prípadným likvidačným zostatkom upravia stanovy združenia. Po skončení likvidácie likvidátor navrhne výmaz združenia z registra.

 

Likvidácia podľa Obchodného zákonníka

Ak celé imanie neprešlo na právneho nástupcu, vykoná sa likvidácia podľa Obchodného zákonníka. Spoločnosť vstupuje do likvidácie ku dňu svojho zrušenia, ak zákon neustanovuje inak. Po dobu likvidácie sa používa názov spoločnosti s dodatkom „v likvidácii“. Ustanovením likvidátora do funkcie prechádza na neho pôsobnosť štatutárneho orgánu konať v mene spoločnosti. Ak je ustanovených viacero likvidátorov a z ich ustanovenia nevyplýva nič iné, má túto pôsobnosť každý z likvidátorov.

Likvidáciu vykonáva štatutárny orgán ako likvidátor, ak zákon neustanovuje alebo spoločenská zmluva, prípadne zakladateľská listina alebo stanovy neurčujú inak. Ak štatutárny orgán nie je ustanovený alebo nemá ustanoveného žiadneho člena, alebo ak likvidátor nie je vymenovaný bez zbytočného odkladu, vymenuje likvidátora súd; osobitný zákon môže ustanoviť, kto je oprávnený navrhnúť súdu vymenovanie likvidátora. Súd môže vymenovať za likvidátora niektorého zo spoločníkov alebo štatutárny orgán, alebo člena štatutárneho orgánu aj bez jeho súhlasu. Súd nevymenuje za likvidátora takú osobu, ktorá podľa osobitného predpisu nemôže túto funkciu vykonávať. Spoločník, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, ktorého súd vymenoval za likvidátora, sa nemôže vzdať funkcie. Môže však podať návrh na súd, ktorý ho vymenoval, o odvolanie z funkcie likvidátora, ak od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby ju vykonával. Ak je likvidátorom právnická osoba, vykonáva v jej mene pôsobnosť likvidátora štatutárny orgán alebo členovia štatutárneho orgánu spoločne, ak spoločnosť neurčí inú fyzickú osobu, ktorá bude za ňu pôsobnosť likvidátora vykonávať. V prípade zrušenia spoločnosti súdom vymenuje likvidátora súd. Ak výkon funkcie likvidátora zanikne smrťou likvidátora alebo z iných dôvodov, musí byť ustanovený nový likvidátor bez zbytočného odkladu spôsobom, akým bol ustanovený predchádzajúci likvidátor. Ak nemožno ustanoviť likvidátora, vymenuje súd likvidátora z osôb, ktoré sú zapísané do zoznamu správcov vedeného podľa osobitného zákona. Takto vymenovaný likvidátor má pri zisťovaní majetku spoločnosti rovnaké oprávnenia ako správca konkurznej podstaty pri zisťovaní majetku úpadcu. Likvidátor, ktorého nevymenoval súd, sa môže písomne vzdať svojej funkcie. Vzdanie sa funkcie likvidátora je účinné jeho doručením spoločnosti. Ak by prerušením výkonu likvidácie spoločnosti vznikla škoda, je odstupujúci likvidátor povinný upozorniť spoločnosť, aké opatrenia treba urobiť na jej odvrátenie. Ak spoločnosť bez zbytočného odkladu neustanoví nového likvidátora, vymenuje ho súd. Nový likvidátor nemusí byť ustanovený, ak vykonáva funkciu aspoň jeden zo skôr ustanovených likvidátorov. Bez ohľadu na spôsob určenia likvidátora môže súd na návrh osoby, ktorá na tom osvedčí právny záujem, odvolať likvidátora, ktorý porušuje svoje povinnosti, a nahradiť ho inou osobou. Za výkon svojej pôsobnosti zodpovedajú likvidátori tým istým spôsobom ako členovia štatutárnych orgánov. Návrh na zápis likvidátora do obchodného registra, prípadne výmaz doterajšieho likvidátora podáva ustanovený likvidátor alebo likvidátori. Ak likvidátora vymenuje súd, zapíše ho do obchodného registra bez návrhu. Likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti. Pri výkone tejto pôsobnosti plní záväzky spoločnosti, uplatňuje pohľadávky a prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť pred súdmi a inými orgánmi, uzaviera zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov. Nové zmluvy môže uzavierať len v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov. Ak likvidátor zistí predĺženie likvidovanej spoločnosti, podá bez zbytočného odkladu návrh na vyhlásenie konkurzu.

Likvidátor oznámi vstup spoločnosti do likvidácie všetkým známym veriteľom. Zároveň je povinný zverejniť, že spoločnosť vstúpila do likvidácie s výzvou, aby veritelia spoločnosti a iné osoby a orgány, ktoré sú tým dotknuté, prihlásili svoje pohľadávky, prípadne iné práva v lehote, ktorá nesmie byť kratšia než tri mesiace.

Likvidátor zostaví ku dňu vstupu spoločnosti do likvidácie likvidačnú účtovnú súvahu a je povinný zaslať prehľad o imaní spoločnosti každému spoločníkovi, ktorý o to požiada.

Ku dňu skončenia likvidácie zostaví likvidátor účtovnú závierku a predloží ju spoločníkom alebo orgánu spoločnosti, ktorý je oprávnený rozhodovať o zrušení spoločnosti na schválenie spolu s konečnou správou o priebehu likvidácie a návrhom na rozdelenie majetkového zostatku, ktorý vyplynie z likvidácie (likvidačný zostatok), medzi spoločníkov. Likvidátor je oprávnený zvolať valné zhromaždenie spoločnosti na účel predloženia účtovnej závierky, konečnej správy a návrhu na rozdelenie likvidačného zostatku. Ustanovenia Obchodného zákonníka alebo stanov o zvolávaní valného zhromaždenia sa použijú primerane. Spoločníci alebo príslušný orgán spoločnosti rozhodujú o návrhoch predložených likvidátorom spôsobom a väčšinou hlasov určenou na prijatie rozhodnutia o zrušení spoločnosti. Ak sa napriek opakovanej výzve likvidátora ku konečnej správe a k návrhu na rozdelenie likvidačného zostatku nevyjadrí zákonom ustanovený alebo spoločenskou zmluvou určený počet spoločníkov, alebo ak príslušný orgán spoločnosti k nim neprijme rozhodnutie, považuje sa účtovná závierka, konečná správa a návrh na rozdelenie likvidačného zostatku za schválené uplynutím jedného mesiaca odo dňa doručenia opakovanej výzvy likvidátora spoločníkom alebo odo dňa zasadnutia príslušného orgánu spoločnosti, ktorý mal o návrhoch likvidátora rozhodnúť. Likvidátor uloží likvidačný zostatok do úschovy podľa osobitného zákona. Uložením likvidačného zostatku do úschovy sa považuje likvidácia za skončenú. Konečnú správu spolu s návrhom na rozdelenie likvidačného zostatku likvidátor priloží k návrhu na výmaz spoločnosti z obchodného registra súdu. Konečná správa spolu s návrhom na rozdelenie likvidačného zostatku sa uložia do zbierky listín. Spoločníkom nemožno poskytnúť plnenie z dôvodov ich nároku na podiel na likvidačnom zostatku skôr, než sú uspokojené nároky všetkých známych veriteľov spoločnosti. Ak je pohľadávka sporná, môže sa rozdeliť likvidačný zostatok, len ak sa veriteľovi poskytlo zodpovedajúce zabezpečenie. Do 90 dní po schválení účtovnej závierky, konečnej správy o priebehu likvidácie a návrhu na rozdelenie likvidačného zostatku podá likvidátor registrovému súdu návrh na výmaz spoločnosti z obchodného registra. Odmenu likvidátora určuje orgán spoločnosti, ktorý likvidátora vymenoval. Likvidátor vymenovaný súdom má nárok na náhradu primeraných výdavkov a na odmenu za výkon funkcie. Ak nedôjde k dohode medzi spoločnosťou a likvidátorom vymenovaným súdom o výške odmeny, určí na návrh likvidátora výšku výdavkov a odmenu za výkon funkcie súd uznesením, ktoré doručí likvidátorovi a spoločnosti. Odmena likvidátora je pohľadávkou likvidátora voči spoločnosti a uhrádza sa z majetku spoločnosti. Podrobnosti o určení výšky výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora ustanoví všeobecne záväzný právny predpis.

Ak bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra a ak sa zistí ďalší majetok spoločnosti, rozhodne súd na návrh štátneho orgánu, bývalého štatutárneho orgánu, jeho člena alebo spoločníka, veriteľa, dlžníka alebo z vlastného podnetu o dodatočnej likvidácii majetku bývalej spoločnosti a vymenuje likvidátora. Po právoplatnosti rozhodnutia súd zapíše likvidátora do obchodného registra. Na dodatočnú likvidáciu sa primerane použijú ustanovenia o likvidácii. Pohľadávky voči spoločnosti, ktoré nebolo možné uplatniť pre výmaz spoločnosti zrušenej bez právneho nástupcu z obchodného registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a možno ich uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené.

§ 21

Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou.

Komentár k § 21

Ustanovenie Občianskeho zákonníka vymedzuje zásadu v prípade štátu ako účastníka občiansko-právnych vzťahov. Zásadne v uvedenom prípade musí byť štát právnickou osobou.

 

Občianskoprávne vzťahy

Ide o také právne vzťahy, predmetom ktorých sú spoločenské vzťahy upravené normami občianskeho práva. Sú to teda právne vzťahy, predmetom ktorých sú osobnostné, osobnomajetkové a majetkové vzťahy vznikajúce medzi fyzickými osobami, právnickými osobami a štátom navzájom. Podstata rovného postavenia účastníkov spočíva predovšetkým v tom, že žiadny z účastníkov občianskoprávnych vzťahov bez ohľadu na jeho právnu formu (fyzická osoba, právnická osoba, štát), druh a formy vlastníctva, pôvod, štátnu príslušnosť nie je voči druhému účastníkovi po právnej stránke zásadne ani nadriadený, ani podriadený. Preto žiadny z nich nemôže jednostranne nikomu ukladať alebo vnucovať vznik určitej právnej povinnosti, ani založiť právo. Ďalej to tiež znamená, že žiadny z účastníkov občianskoprávnych vzťahov si nemôže sám osebe mocensky vynucovať na druhom účastníkovi svoje subjektívne občianske práva. Ak sa účastníci občianskoprávnych vzťahov nedohodnú musia sa zásadne obrátiť na súd. Rovné postavenie účastníkov občianskoprávnych vzťahov tiež znamená, že sa účastníci musia o obsahu občianskoprávneho vzťahu zásadne dohodnúť s výnimkou tých prípadov keď právne povinnosti vznikajú na základe zákona.

 

Občianskoprávny vzťah tvoria

–   subjekty – to znamená účastníci, ktorými sú určité fyzické osoby, právnické osoby alebo štát,

–   predmet – to znamená objekt, pričom obsahom právneho vzťahu je určené správanie subjektov upínajúce sa na veci a práva,

–   obsah – to znamená konkrétne práva a povinnosti subjektov.

 

Štát

štátom je Slovenská republika, ktorá sa považuje za právnickú osobu v prípade, ak je účastníkom občianskoprávnych vzťahov, ako uvádza tento právny predpis.

Štát je považovaný za právnickú osobu korporatívneho typu. Takéto právnické osoby sú považované za verejnoprávne subjekty napriek ich špecifickosti. Aj keď je štát označovaný za právnickú osobu, tak neznamená, že sú na neho používajú ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa právnických osôb.

Štát ma s verejnoprávnymi korporáciami spoločné všetko, v čom sa odlišujú od iných právnických osôb, a to predovšetkým osobitné postavenie v rámci verejnoprávnych korporácií ako predstaviteľ suverenity. Platí zásada, že štát má vždy právnu subjektivitu, ktorú nie je možné zmeniť a zároveň nemôže zaniknúť, nakoľko štát má univerzálnu povahu a na obmedzenie jeho spôsobilosti by bolo potrebné zákonné ustanovenie.

Z právnej subjektivity štátu vyplýva oddelenosť majetku iných verejnoprávnych korporácií, ktorými sú na príklad obce, ale aj od právnických osôb zriadených zákonom, ktorou je napríklad Slovenská televízia. Štát ako samostatný subjekt práva vystupuje najmä v prípadoch v ktorých rozpočtové organizácie nekonajú vo svojom mene, ale v mene štátu. Aby sa štát mohol zúčastniť na občianskoprávnych vzťahoch, musí sa vzdať svojej suverenity, pretože by sa nemohlo jednať o rovnosť účastníkov. Povaha štátu ako účastníka občianskoprávnych vzťahov je považovaná za jednotnú. V prípade uplatnenia suverenitu by zasahoval do existencie občianskoprávneho vzťahu takým spôsobom, pri ktorom by mohlo dochádzať k zmene jeho podstaty a došlo by k jeho transformácii na verejnoprávny vzťah.

Činnosť štátu spočíva na vytváraní základných podmienok pre individuálny rozvoj účastníka občianskoprávnych vzťahov. Jeho úlohou je zabezpečenie ochrany pred zásahmi do ľudských práv vrátane alebo predovšetkým, zásahov jeho vlastných orgánov.

Štát sa môže stať aj účastníkom obchodných záväzkových vzťahov, ak sa týkajú zabezpečenia verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky štátu podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti podľa Obchodného zákonníka.

 

Príklady občianskoprávnych vzťahov štátu

–   odškodňovanie osôb za väzbu a trest,

–   náhrada škody za nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo za jeho nesprávny postup,

–   ručenie za vklady osôb v peňažných ústavoch,

–   ak sa o stratenú vec neprihlási vlastník do 1 roka od jej odovzdania príslušnému štátnemu orgánu, štát sa stáva vlastníkom tejto veci,

–   ak nemožno zistiť toho na úkor koho bol získaný predmet bezdôvodného obohatenia stáva sa tento predmet vlastníctvom štátu,

–   štátu pripadne dedičstvo, ktoré nenadobudne žiadny dedič, pričom štát v tomto prípade zodpovedá za poručiteľove dlhy a za primerané náklady jeho pohrebu rovnako ako dedič.

Občiansky zákonník v určitých prípadoch upúšťa od princípu rovného právneho postavenia subjektov občianskoprávnych vzťahov a preferuje štát na úkor iných subjektov, a to napríklad v prípadoch nerastného bohatstva, podzemných vôd, vodných tokov a prírodných liečivých zdrojov, pretože môžu byť určité veci len majetkom štátu.

TRETIA HLAVA

ZASTÚPENIE

§ 22

(1) Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

(2) Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Komentár k § 22

Občiansky zákonník rozoznáva zákonné zastúpenie na základe dohody o plnomocenstve. Zákonné zastúpenie vzniká buď priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia štátneho orgánu.

Priamo zo zákona vzniká zastúpenie napríklad v bežných veciach týkajúcich sa bezpodielového spoluvlastníctva manželov, alebo v bežných veciach týkajúcich sa spoločného nájmu bytu, prípadne v bežných veciach manželov.

Poznámka

Zastúpenie podľa zákona o rodine (zákon č. 36/2005 Z. z.) vznikne priamo zo zákona rodičom, a to právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté deti.

Pri zákonnom zastúpení nemusí mať zastúpený spôsobilosť na právne úkony. Zmyslom právnej úpravy zákonného zastúpenia je predovšetkým umožniť, aby zástupca robil za zastúpeného tie právne úkony, na ktoré zastúpený nemá spôsobilosť.

 

Zmluvné zastúpenie

Pri zmluvnom zastúpení splnomocniteľ musí mať spôsobilosť tak na uzavretie zmluvy o plnomocenstve, ako aj na právny úkon, ktorý má splnomocnenec za neho vykonať. Pre zastúpenie v konaní o návrhu na vrátenie spôsobilostí na právne úkony to však neplatí. Návrh na vrátenie spôsobilosti na právne úkony môže totiž podať i ten, kto bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony. Pokiaľ by súd jeho návrh zamietol a pritom rozhodol, že mu toto právo po primeraný čas, neprevyšujúci dobu jedného roka, nepatrí, nemôže v tejto dobe platne udeliť plnomocenstvo na podanie návrhu na vrátenie spôsobilosti na právne úkony. Ak by splnomocniteľ nebol spôsobilý na vykonanie príslušného právneho úkonu, nemohol by splnomocniť splnomocnenca na taký právny úkon. V takom prípade by prichádzalo do úvahy iba zákonné zastúpenie.

 

Zástupca

Úlohou zástupcu je konať za iného v jeho mene. ide v podstate o jeho oprávnenie. V prípade zastúpenia vznikanú zastúpenému práva ale i povinností vyplývajúce so zákona práve v prípade vykonávania zastúpenia. Zastúpenie teda umožňuje, že za účastníka koná niekto iný, pričom právne následky sú rovnaké, ako keby zastúpený účastník konal sám vo svojom mene a nie zastupujúcim. Z konania zástupcu vznikajú práva a povinnosti zastúpenému tak, ako by zastúpený konal sám. Zastúpený však nie je viazaný, ak zástupca svojím úkonom prekročil rozsah svojho oprávnenia, iba ak by takýto úkon bol schválený.

 

Výnimka za zastupovania

Zastupovať iného nemôže taký zástupca, ktorý sám nie je spôsobilý na právny úkon alebo právne úkony, na ktoré sa zastupovanie vykonalo. Taktiež výnimka platí v prípade, že záujmy zástupcu sú priamo v rozpore so záujmami zastúpeného.

 

Účel zastúpenia

Účel inštitútu zastúpenia je prípad, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže konať z nejakých dôvodov osobne. V tom prípade umožňuje zákon možnosť zastúpenia. Účelom tohto inštitútu teda je, aby za toho, kto nie je spôsobilý na právne úkony, robil právne úkony ustanovený zástupca alebo aby zástupca robil právne úkony za toho, kto síce na právne úkony je spôsobilý, avšak právne úkony z akéhokoľvek dôvodu nechce alebo nemôže sám vykonávať v prípade, že má zdravotné dôvody alebo je z nejakých dôvodov neprítomný. V prípadoch, keď účastník nemá spôsobilosť na právny úkon, dochádza k zákonnému zastúpeniu, ktoré zákon predpisuje.

V zákone sa uvádza možnosť priameho zastúpenia alebo nepriameho zastúpenia (malo využívaný inštitút).

 

Priame zastúpenie

Pri priamom zastúpení právne účinky zástupcu vznikajú priamo zastúpenému, z čoho vyplýva, že zástupca koná v mene a na účet zástupcu

 

Nepriame zastúpenie

V uvedenom prípade zástupca koná síce vo svojom mene, ale získané právo musí byť z jeho strany prevedené na zastúpeného.

 

Zastúpenie v obchodných vzťahoch

Zastúpenie v Občianskom zákonníku sa uplatňuje aj v rámci obchodných právnych vzťahoch. Obchodný zákonník inštitút zastúpenia neupravuje. Práve preto sa táto právna úprava uplatňuje aj na právne vzťahy medzi podnikateľmi.

Zastúpenie sa uplatňuje aj u fyzickej soby a tiež u právnickej osoby. Čo sa týka právnych úkonov štatutárnych orgánov, nie je možné aplikovať ustanovenia zákona o zastúpení. Ako sme už uviedli vyššie, právnické osoby majú možnosť robiť právne úkony prostredníctvom štatutárnych orgánov, ktoré robia právne úkony vo všetkých veciach právnickej osoby. Štatutárny orgán ale nie je zástupcom právnickej osoby, ktorý by za ňu konal, a práve preto sa neuplatňuje inštitút zastúpenia.

 

Zástupca pri zastúpení iného uskutočňuje právne úkony v jeho mene, pri ktorých prejavuje svoju vôľu, pričom účinky z toho vznikajú priamo zastúpenému. Zástupca sa tým líši od posla, ktorý neprejavuje svoju vôľu ale iba tlmočí vôľu iného subjektu. Od zástupcu (priameho) treba tiež odlišovať tzv. nepriameho zástupcu, ktorý uskutočňuje právny úkon svojím menom, avšak na cudzí účet. Z jeho právnych úkonov vznikajú práva a povinnosti jemu s tým, že on ich potom prevedie na zastúpeného. Ustanovenia zákona zastúpení výslovne nepriame zastúpenie neupravujú.

 

Zastúpený môže udeliť plnomocenstvo, ak má spôsobilosť:

a)  na udelenie plnomocenstva,

b)  na právny úkon, na ktorý plnomocenstvo udeľuje.

 

Zástupca nemôže zastupovať iného, ak:

a)  sám nie je spôsobilý na ten právny úkon, ktorý má za zastúpeného urobiť, alebo, ak nemá spôsobilosť na právne úkony v celom rozsahu v prípade, keď zástupca má zastupovať zastúpeného vo všetkých právnych úkonoch. Taktiež rodič pri zastupovaní svojich maloletých detí musí mať plnú spôsobilosť na všetky právne úkony. Podobne je to aj v prípade osvojiteľa a tiež v prípade opatrovníka ustanoveného namiesto rodičov,

b)  jeho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Samotná možnosť existencie rozporu so záujmami zastúpeného nestačí, pretože rozpor musí existovať. To však neplatí pri zastupovaní detí ich rodičmi. Podľa zákone o rodine stačí iba možnosť stretnutia záujmov medzi rodičmi a deťmi alebo medzi deťmi navzájom, a žiadny z rodičov nemôže svoje deti zastúpiť. V takom prípade ustanoví súd dieťaťu tzv. kolízneho opatrovníka, ktorý bude dieťa pri určitom právnom úkone zastupovať.

Právne úkony urobené zástupcom v rozpore s § 22 ods. 2 sú v zmysle § 39 neplatné.

Zastúpenie je vylúčené pri zriadení závetu, poručiteľ pri tomto jednostrannom právnom úkone môže iba osobne prejaviť svoju vôľu o svojom majetku.

Zastúpenie v konaní pred súdom v občianskoprávnych veciach upravuje Občiansky súdny poriadok.

Zastúpenie pri uzavretí manželstva upravuje ustanovenie § 9 ZR.

§   Judikatúra

Z rozhodnutia 12/1966 vyplýva, že zastúpenie jedného dediča druhým dedičom pri prejednávaní dedičstva nie je vždy vylúčené, pretože samotné postavenie dedičov v konaní o dedičstvo odôvodňuje len možnosť rozporu v ich záujmoch, nie však ešte existenciu tohto rozporu. Pravdaže, za takej situácie, že jeden dedič (pozostalý manžel) navrhol na vyporiadanie dedičstva aj v zastúpení druhého dediča (pozostalej dcéry) dohodu, ktorá sa svojimi dôsledkami pre zastúpeného dediča blíži odmietnutiu dedičstva, má štátny notár (teraz súd) starostlivo skúmať pred rozhodnutím o schválení dohody, či tu medzi zastúpeným a zástupcom neexistuje rozpor v záujmoch, t. j. či zástupca zastupuje zastúpeného právne účinným spôsobom.

Z rozhodnutia 58/1967 vyplýva, že kúpna zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý nevylučuje, aby na jednej alebo i na obidvoch stranách bolo viac účastníkov. Pokiaľ sa však niektorý z účastníkov na uzavretí kúpnej zmluvy priamo nezúčastní, treba, aby ho zastúpil zástupca.

Z rozhodnutia 48/1967 vyplýva otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene žalovaného konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie, žalovaného, zistené nedostatky v zastúpení žalovaného majú povahu nedostatkov procesných podmienok konania.

§ 23

Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Komentár k § 23

Ako sme už uviedli, tak zastúpenie vzniká buď na základe zákona alebo rozhodnutie štátu. Zastúpenie na základe rozhodnutia štátu je zákonným zastúpením. Druhý prípad je ak, zastúpenie vzniká na základe plnomocenstva. Ide o dohodu medzi zástupcom a zástupeným, ktorá v zásade musí byť v písomnej forme.

Ako sme už uviedli, zákon rozlišuje jednak zákonné zastúpenie, pri ktorom je zástupca určený buď priamo zákonom, alebo rozhodnutím orgánu, jednak zastupovanie na základe plnomocenstva.

Rozoznáva sa tu zákonné zastúpenie na základe dohody o plnomocenstve.

Zákonné zastúpenie vzniká buď priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia štátneho orgánu.

Priamo zo zákona vzniká zastúpenie napr. podľa § 145 v bežných veciach týkajúcich sa bezpodielového spoluvlastníctva manželov, alebo podľa § 701 v bežných veciach týkajúcich sa spoločného nájmu bytu, prípadne podľa zákona o rodine v bežných veciach manželov, tiež podľa § 36 ZR vznikne priamo zo zákona rodičom právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté deti.

Pri podaní návrhu na výkon súdneho rozhodnutia na vymoženie výživného maloletého dieťaťa od rodiča môže druhý z rodičov maloleté dieťa zastupovať. Ak však dôjde pri uskutočňovaní tohto výkonu rozhodnutia k stretu záujmov medzi rodičmi a dieťaťom, musí byť maloletému účastníkovi konania ustanovený opatrovník. Tak tomu je napr. keď povinný rodič podal návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia s tým, že vymáhané výživné bolo už uhradené.

Pri zákonnom zastúpení nemusí mať zastúpený spôsobilosť na právne úkony. Zmyslom právnej úpravy zákonného zastúpenia je predovšetkým umožniť, aby zástupca robil za zastúpeného tie právne úkony, na ktoré zastúpený nemá spôsobilosť.

 

Zmluvné zastúpenie

Pri zmluvnom zastúpení splnomocniteľ musí mať spôsobilosť tak na uzavretie zmluvy o plnomocenstve, ako aj na právny úkon, ktorý má splnomocnenec za neho vykonať. Pre zastúpenie v konaní o návrhu na vrátenie spôsobilostí na právne úkony to však neplatí. Návrh na vrátenie spôsobilosti na právne úkony môže podať i ten, kto bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony. Pokiaľ by vak súd jeho návrh zamietol a pritom rozhodol, že mu toto právo po primeraný čas, neprevyšujúci dobu jedného roka, nepatrí, nemôže v tejto dobe platne udeliť plnomocenstvo na podanie návrhu na vrátenie spôsobilosti na právne úkony. Ak by splnomocniteľ nebol spôsobilý na vykonanie príslušného právneho úkonu, nemohol by splnomocniť splnomocnenca na taký právny úkon. V takom prípade by prichádzalo do úvahy iba zákonné zastúpenie.

Dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny úkon medzi splnomocencom a splnomocniteľom o poverení a prijatí zastupovania a o jeho rozsahu. Pre jej platnosť sa vyžaduje súlad s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Zastupovanie advokátom je upravené v zákone č. 586/2003 Z. z. o advokácii.

Poznámka

Zastúpenie advokáta

Advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť iným advokátom. Pri jednotlivých úkonoch môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo aj iný zamestnanec advokáta. Zastupovanie nie je možné proti vôli klienta. Ak bráni advokátovi, ktorý vykonáva advokáciu samostatne, vo vykonávaní advokácie akákoľvek prekážka a ak neurobí iné opatrenia na ochranu práv alebo záujmov svojho klienta, je povinný bezodkladne, najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď takáto prekážka vznikla, po dohode s iným advokátom ustanoviť ho za svojho zástupcu; o tom je povinný bezodkladne upovedomiť klienta. Ak advokát túto povinnosť nesplní, zástupcu určí komora a podľa okolností prípadu určí aj výšku odmeny, ktorú je advokát povinný zástupcovi zaplatiť. Počas trvania prekážky na strane advokáta vykonáva zástupca v jeho mene práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov priamo súvisiacich s výkonom advokácie. Ak sa zástupca určený komorou nedohodne s klientom na podmienkach poskytovania právnych služieb do jedného mesiaca odo dňa, keď sa klient o určení zástupcu dozvedel, alebo ak neurobí klient v tejto lehote iné opatrenia, prechádzajú na zástupcu vo vzťahu ku klientovi práva a povinnosti zastúpeného vyplývajúce mu zo zmluvy o poskytovaní právnych služieb vrátane práv a povinností vyplývajúcich zo zastupovania klienta v konaní pred súdmi alebo inými orgánmi a práva a povinnosti obhajcu v trestnom konaní. To platí aj v prípade, ak bol zástupca ustanovený podľa osobitných predpisov. Na žiadosť zástupcu komora tento prechod práv a povinností potvrdí. Obsahom prechodu práv a povinností nie je povinnosť zástupcu nahradiť škodu ani povinnosť vrátiť veci vrátane peňažných prostriedkov, ktoré poskytol klient zastúpenému, ak ich tento neodovzdal svojmu zástupcovi. Na zástupcu neprechádzajú ani ďalšie práva a povinnosti zo zmluvného vzťahu medzi zastúpeným a klientom, ak by bol zástupca v dôsledku ich prechodu voči tomuto zastúpenému bezdôvodne zvýhodnený alebo znevýhodnený alebo ak by splnenie týchto povinností nebolo možné od zástupcu spravodlivo požadovať. Ak bol advokát, ktorý vykonával advokáciu samostatne, vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, alebo ak mu bol pozastavený výkon advokácie a ak je to vzhľadom na okolnosti prípadu potrebné, urobí komora bezodkladne nevyhnutné opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov jeho klientov, najmä môže určiť iného advokáta ako zástupcu vyčiarknutého advokáta. Komora o prijatých opatreniach bezodkladne vyrozumie klientov.

Plnomocenstvo v sporoch

Každý má možnosť, aby sa so svojím sporom alebo inou právnou vecou obrátil na príslušný súd. Hoci bežný laik môže poznať znenie konkrétnych paragrafov právnych predpisov, nemusí ich správne pochopiť a aplikovať v praxi. V mnohých prípadoch nestačí zákon len čítať – vyžaduje sa hlbšia znalosť právnej teórie a právnych princípov.

Úspech v súdnom konaní veľmi často závisí od kvalitnej prípravy súdneho sporu a jeho kvalifikova­ného vedenia. Túto skutočnosť si uvedomuje aj zákonodarca, ktorý v tom zároveň vidí rýchlejší priebeh konania, keďže pri zastúpení advokátom je znížená miera poučovacej povinnosti súdu a predpokladá sa profesijná znalosť advokáta.

Existujú typy konaní, v ktorých je odborná znalosť práva nevyhnutná. Z pohľadu civilného súdneho konania ide najčastejšie o prípad dovolacieho konania. Dovolateľ musí byť nielen advokátom povinne zastúpený, ale advokát musí dovolanie a iné podania týkajúce sa dovolacieho konania aj napísať.

 

Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

Ustanovení v § 90 ďalej vymenúva konkrétne typy súdnych konaní, v ktorých musí byť účastník povinne zastúpený advokátom. Ide najmä o spory vyvolané alebo súvisiace s konkurzom a reštrukturalizáciou, spory z ochrany hospodárskej súťaže, spory z nekalého súťažného konania, spory z ohrozenia alebo porušenia práva na obchodné tajomstvo a spory súvisiace s ochranou práva duševného vlastníctva.

Pokiaľ ide o správne súdnictvo, v rámci ktorého súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov správnych orgánov, aj tu platí, že žalobca musí byť zastúpený advokátom. Povinnosť zastúpenia sa vzťahuje nielen na zastupovanie v samotnom konaní, ale aj na spísanie správnej žaloby a na konanie o kasačnej sťažnosti.

Výnimkou z tejto povinnosti sú napr. konania vedené na okresnom súde vo veciach týkajúcich sa zoznamu voličov alebo registratúr kandidátov do volieb, správne žaloby vo veciach správneho trestania, v sociálnych veciach, vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy, vo veciach slobodného prístupu k informáciám a pod. V týchto konaniach žalobca nemusí byť zastúpený advokátom.

Treba zdôrazniť, že podmienka zastúpenia advokátom vo vyššie zmienených prípadoch sa neuplatní ani vtedy, ak má dovolateľ alebo žalobca vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je právnickou osobou a takéto vzdelanie má jej zamestnanec alebo člen, ktorý za právnickú osobu na súde koná alebo ju zastupuje.

Povinné zastúpenie advokátom sa však netýka len civilného alebo správneho súdneho konania, ale zasahuje aj do sféry trestného konania

 

Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok

Tento zákon upravuje viaceré prípady tzv. povinnej obhajoby. Po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak je umiestnený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, ak je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine, ide o konanie proti mladistvému alebo ak ide o konanie proti ušlému.

Obvinený musí mať obhajcu aj vtedy, ak to považuje súd, v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt, za nevyhnutné najmä preto, že majú pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať. Taktiež musí mať obhajcu v konaní o vydanie do cudziny a v konaní, v ktorom sa rozhoduje o uložení ochranného liečenia, s výnimkou protialkoholického liečenia alebo protitoxikomanického liečenia.

Povinnosť byť zastúpený advokátom sa výslovne vyžaduje aj pri podávaní ústavnej sťažnosti Ústav­nému súdu Slovenskej republiky a neobíde vás ani v prípade, ak by ste chceli podať sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP). Hoci v počiatočnom štádiu konania pred ESĽP nie je potrebné právne zastúpenie, len čo je sťažnosť oznámená vláde, musí byť sťažovateľ zastúpený advokátom oprávne­ným na výkon tejto činnosti.

Sprísnenie povinnosti byť zastúpený advokátom v rôznych typoch konaní je odôvodnené povahou a odbornou náročnosťou týchto konaní. Prítomnosť odborne vzdelanej osoby – advokáta pomáha nielen k priebehu konania, ale sleduje aj zvýšenú potrebu ochrany dotknutej osoby.

§ 24

Zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť, len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

Komentár k § 24

V zásade musí zástupca konať osobne. Ak by chcel za seba ustanoviť ďalšieho zástupcu, môže tak urobiť, len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. V uvedenej súvislosti sa stretávame s pojmom maloletý.

Poznámka

Maloleté osoby sú spôsobilé len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku. Pri ostatných právnych úkonoch konajú za nich zákonní zástupcovia, t. j. rodičia, resp. osvojitelia, prípadne opatrovník. Spornú otázku o tom, či maloletá osoba bola spôsobilá na príslušný právny úkon, rieši na návrh súd.

Osoba pozbavená spôsobilosti

Za fyzickú osobu pozbavenú spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu koná zákonný zástupca, t. j. opatrovník vo všetkých právnych úkonoch. Za fyzickú osobu obmedzenú v spôsobilosti na právne úkony koná zákonný zástupca, t. j. opatrovník, v rozsahu obmedzenia vymedzeného v rozhodnutí súdu. Na nakladanie s majetkom zastúpených v nie bežných veciach je potrebné schválenie súdu.

Pri inštitúte zastúpenia musí zástupca spĺňať zákonom stanovené podmienky, ktoré sa okrem iného týkajú všetkých druhov zastúpenia.

 

Predpoklady na zástupcu

–   právna spôsobilosť na právne úkony, na ktoré je poverený zastupovaním,

–   záujmy zástupcu nesmú byť v rozpore so záujmami zastúpeného, pretože by mohlo dôjsť ku konfliktu záujmov.

§ 25

Zrušený.

Zákonné zastúpenie

§ 26

Pokiaľ fyzické osoby nie sú spôsobilé na právne úkony, konajú za ne ich zákonní zástupcovia.

Komentár k § 26

Zákonné zastúpenie

–   zastúpenie výlučne FO, celkom alebo sčasti nespôsobilých na právne úkony, ale aj iné prípady,

–   osobitný prípad zákonného zastúpenia, na základe ktorého právne úkony môžu robiť za právnickú osobu aj iní pracovníci alebo členovia ako štatutárne orgány, pokiaľ je tak stanovené vo vnútropodnikovom predpise alebo ak je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé,

–   osobitným prípadom je tiež zákonné zastúpenie osoby, ktorej miesto pobytu nie je známe v prípadoch, keď si to vyžaduje ochrana verejného záujmu alebo ochrana záujmov tejto osoby.

 

Zákonné zastúpenie v Obchodnom zákonníku

Zákonný zástupca podnikateľa

–   osoba, ktorá bola pri prevádzkovaní podniku poverená určitou činnosťou,

–   osoba, ktorá vykonáva určité činnosti v prevádzkárni podnikateľa,

–   vedúci odštepného závodu alebo inej organizačnej zložky podniku, pokiaľ ide o právne úkony týkajúce sa tejto organizačnej zložky alebo podniku.

 

Zákonné zastúpenie ustanovené štátny orgán – súd

–   osoby nie sú spôsobilé na právne úkony,

–   osoby, ktorých pobyt nie je známy,

–   osoby, kde je to potrebné z iného vážneho dôvodu na ochranu ich záujmov či vo verejnom záujme,

–   dochádza k stretnutiu (kolízii) záujmov medzi zákonným zástupcom alebo tými, ktorí sú zastúpení tým istým zákonným zástupcom,

–   maloletý pri rozvode rodičov,

–   maloletý s ohrozenými majetkovými záujmami – majetkový opatrovník,

–   maloletý s ustanoveným poručníkom alebo opatrovníkom,

–   opatrovníka pre správne konanie,

–   správca dedičstva, ktorý je ustanovený súdom za účelom prevádzky podniku v prípade smrti fyzickej osoby – živnostníka.

Občiansky zákonník vymedzuje zásadu pre prípad, ak fyzické osoby nie sú spôsobilé na právne úkony. V takom prípade konajú za ne ich zákonní zástupcovia.

§ 27

(1) Kto je zákonným zástupcom maloletého dieťaťa, upravuje Zákon o rodine.

(2) Zákonným zástupcom fyzickej osoby, ktorú súd rozhodnutím pozbavil spôsobilosti na právne úkony alebo ktorej spôsobilosť na právne úkony súd rozhodnutím obmedzil, je súdom ustanovený opatrovník.

(3) Ak sa za opatrovníka nemôže ustanoviť príbuzný fyzickej osoby ani iná osoba, ktorá spĺňa podmienky pre ustanovenie za opatrovníka, ustanoví súd za opatrovníka orgán miestnej správy, prípadne jeho zariadenie, ak je oprávnené vystupovať svojím menom (§ 18 ods. 1).

Komentár k § 27

Ustanovenie zákona upravuje, kto je zákonným zástupcom maloletého dieťaťa. Uvedené vymedzenie obsahuje zákon o rodine (zákon č. 36/2005 Z. z.). Zákonným zástupcom fyzickej osoby, ktorú súd rozhodnutím pozbavil spôsobilosti na právne úkony alebo ktorej spôsobilosť na právne úkony súd rozhodnutím obmedzil, je súdom ustanovený opatrovník. Ak sa za opatrovníka nemôže ustanoviť príbuzný fyzickej osoby ani iná osoba, ktorá spĺňa podmienky pre ustanovenie za opatrovníka, ustanoví súd za opatrovníka orgán miestnej správy, prípadne jeho zariadenie, ak je oprávnené vystupovať vo svojom mene.

 

Zákonný zástupca maloletého dieťaťa

Podľa zákona o rodine sú zákonným zástupcom dieťaťa jeho rodičia, pričom maloletého môže zastúpiť ktorýkoľvek z rodičov, ktorý je spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu a nebol pozbavený svojich rodičovských práv. Pokiaľ žiadny z rodičov nemôže dieťa zastúpiť, súd ustanoví dieťaťu opatrovníka, ktorý bude dieťa v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať. Osvojitelia majú k osvojenému dieťaťu také práva ako rodičia, osvojením totiž zanikajú vzájomné práva a povinnosti medzi osvojencom a pôvodnou rodinou.

Súd ustanoví maloletému opatrovníka namiesto jeho rodičov, ak títo zomreli, boli pozbavení rodičovských práv, alebo nemajú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, v takom prípade opatrovník bude maloletého vychovávať, zastupovať a spravovať jeho veci namiesto jeho rodičov. Touto funkciou opatrovníka môže sa poveriť predovšetkým príbuzný maloletého, u ktorého sú záruky dobrého výkonu tejto funkcie a ak je aj ochotný túto funkciu vykonávať. Iba ak niet takého príbuzného, môže súd poveriť touto funkciou iného občana, takisto so zárukami riadeného výkonu funkcie, alebo môže ňou poveriť orgán miestnej správy alebo jeho zariadenie s právnou subjektivitou.

Pri zverení maloletého dieťaťa do výchovy iného občana než rodiča podľa § 45 ods. 1 ZR, vymedzenie jeho práv a povinností k dieťaťu v rozsudku súdu sa bude vzťahovať aj na rozsah zastupovania dieťaťa.

V rámci pestúnskej starostlivosti pestúnovi prináleží právo zastupovať dieťa a spravovať jeho záležitosti iba v bežných veciach. Pokiaľ však pestún predpokladá, že rozhodnutie zákonného zástupcu v ostatných veciach nie je v súlade so záujmom dieťaťa, môže sa domáhať rozhodnutia súdu.

Súdom ustanovený opatrovník musí zložiť sľub o riadnom vykonávaní povinností a o dodržiavaní pokynov súdu. Ak je však za opatrovníka ustanovený orgán miestnej správy alebo jeho zariadenie, zloženie sľubu prostredníctvom pracovníka týchto orgánov odpadá. Súd však v takom prípade vo výroku svojho rozhodnutia, popri vymedzení rozsahu práv a povinností, uloží tomuto orgánu, aby riadne vykonával svoje povinnosti opatrovníka a dbal na pokyny súdu.

Predpokladom pre ustanovenie navrhnutej osoby za opatrovníka je súhlas tejto osoby s prevzatím funkcie opatrovníka, v konaní o ustanovení opatrovníka je osoba navrhnutá do funkcie opatrovníka účastníkom konania.

Poznámka

Podľa zákona o rodine je záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje najmä

–   úroveň starostlivosti o dieťa,

–   bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava,

–   ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa,

–   okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa,

–   ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou,

–   podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa,

–   názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny,

–   podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami,

–   využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

§ 28

Ak zákonní zástupcovia sú povinní aj spravovať majetok tých, ktorých zastupujú, a ak nejde o bežnú vec, je na nakladanie s majetkom potrebné schválenie súdu.

Komentár k § 28

Ako uvádza Občiansky zákonník, ak zákonní zástupcovia sú povinní aj spravovať majetok tých, ktorých zastupujú, a ak nejde o bežnú vec, je na nakladanie sa majetkom potrebné schválenie súdu.

Pri nakladaní s majetkom zastúpeného jeho zákonnými zástupcami, ktoré nemožno považovať za bežné, sa vyžaduje schválenie súdu. Súd pritom sám nemôže nahradiť súhlas zákonných zástupcov.

Otázku, či ide alebo nejde o bežnú vec pri nakladaní sa majetkom, treba vždy posúdiť na základe okolností a povahy konkrétneho prípadu. Za nie bežnú vec bude možné považovať napr. nadobúdanie alebo zabavovanie sa nehnuteľností na základe prevodu, či prechodu nehnuteľností.

Pojem bežná vec sa používa tiež v ustanovenie pri bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, pri spoločnom nájme bytu, a v zákone o rodine medzi manželmi.

V mene a na účet fyzickej osoby, ktorá z dôvodu nedostatku veku alebo rozhodnutia súdu nemá plnú spôsobilosť na právne úkony, možno živnosť prevádzkovať so súhlasom súdu, ak to navrhuje jej zákonný zástupca. Zodpovedného zástupcu v takom prípade ustanoví zákonný zástupca so súhlasom súdu, živnosť ohlási alebo o koncesiu požiada zákonný zástupca.

Pri posudzovaní otázky, či dohoda dedičov je, či nie je v záujme maloletého, nemožno záujem maloletého vidieť jedine v tom, či sa maloletý stane spoluvlastníkom nehnuteľnosti, lebo treba prihliadnuť aj na to, aká je možnosť užívať veci získané dedičstvom a aké by prípadne boli náklady spojené s ich údržbou.

§ 29

Súd môže ustanoviť opatrovníka aj tomu, pobyt koho nie je známy, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov alebo ak to vyžaduje verejný záujem. Za tých istých podmienok môže súd ustanoviť opatrovníka aj vtedy, ak je to potrebné z iného vážneho dôvodu.

Komentár k § 29

Upravená v tomto ustanovení je možnosť súdu ustanoviť opatrovníka aj tomu, pobyt koho nie je známy, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov, alebo ak to vyžaduje verejný záujem. Za tých istých podmienok môže súd ustanoviť opatrovníka aj vtedy, ak je to potrebné z iného vážneho dôvodu.

Ustanovenie opatrovníka tomu, koho pobyt nie je známy, je podmienené buď potrebou ochrany jeho záujmov alebo verejným záujmom. Pritom okolnosť, že ide o osobu neznámeho pobytu nestačí tvrdiť. Tá sa musí preukázať.

Medzi iné závažné dôvody možno zaradiť napr. chorobu alebo telesnú vadu, ktorá príslušnej osobe zabraňuje, aby bola prítomná pri uskutočnení právneho úkonu.

Na ustanovenie opatrovníka tomu, pobyt ktorého nie je známy, sú pre súd rozhodujúce len dôvody uvedené v ustanovení § 29. Nie je však rozhodujúce, či prebieha alebo bude prebiehať súdne, správne, prípadne iné konanie týkajúce sa osoby, ktorej pobyt nie je známy, a jej majetku.

§ 30

Ak dôjde k stretnutiu záujmov zákonného zástupcu so záujmami zastúpeného alebo k stretnutiu záujmov tých, ktorých zastupuje ten istý zákonný zástupca, ustanoví súd osobitného zástupcu.

Komentár k § 30

V prípade, že dôjde k stretnutiu záujmov zákonného zástupcu so záujmami zastúpeného alebo k stretnutiu záujmov tých, ktorých zastupuje ten istý zákonný zástupca, je potrebné aby súd ustanovil osobitného zástupcu.

 

Kolízia záujmov medzi zákonným zástupcom a zastúpeným

Resp. medzi viacerými zastúpenými tým istým zástupcom, vylučuje zastúpenie v rozsahu kolíziou zastúpených záujmov účastníkov právneho vzťahu. Ak sú zástupcami maloletých detí ich rodičia, postačí iba možnosť stretnutia záujmov medzi rodičmi a maloletými deťmi alebo medzi deťmi navzájom na to, aby rodičia boli vylúčení zo zastupovania detí v rozsahu, v akom môže dôjsť k stretnutiu týchto záujmov. Obdobne tomu bude pri zastupovaní maloletých osvojencov osvojiteľmi a tiež pri zastupovaní maloletého opatrovanca jeho opatrovníkom ustanoveným namiesto rodičov dieťaťa podľa zákona o rodine.

Ak však ide o plnoleté osoby, hoci aj nespôsobilé na právne úkony, ustanoví im súd osobitného zástupcu, tzv. kolízneho opatrovníka, iba vtedy, keď už dôjde k stretnutiu záujmov zákonného zástupcu so záujmami zastúpeného, alebo k stretnutiu záujmov tých, ktorí sú zastúpení tým istým zákonným zástupcom.

 

Kedy vzniká kolízia záujmov pri právnom zastúpení

–   medzi zákonným zástupcom a zastúpeným,

–   medzi zákonným zástupcom na jednej strane a viacerými (všetkými) zastúpenými tým istým zákonným zástupcom na druhej strane,

–   medzi zastúpeným na jednej strane a viacerými zákonnými zástupcami na strane druhej (napr. medzi zastúpeným dieťaťom a obidvoma jeho rodičmi, príp. osvojiteľmi),

–   medzi zastúpenými navzájom, ak sú zastúpení tým istým zákonným zástupcom (alebo tými istými zákonnými zástupcami, napr. rodičmi alebo osvojiteľmi).

Za kolízneho opatrovníka možno maloletému ustanoviť aj orgán miestnej správy podľa zákona o rodine (obec), pokiaľ už nie je opatrovníkom ustanovený podľa § 78 ods. 1, § 79 ods. 2 zákona o rodine. I keď Občiansky zákonník nemá výslovnú úpravu o ustanovení orgánu miestnej správy za tzv. kolízneho opatrovníka, logicky vyplýva, že orgán miestnej správy môže byť za tých istých podmienok poverený aj funkciou tzv. kolízneho opatrovníka.

Pri prijatí ponuky daru (domu) od svojich rodičov (rozvedených), musia maloleté deti byť zastúpené osobitným opatrovníkom, a takýto právny úkon vyžaduje schválenie opatrovníckym súdom.

Zastúpenie na základe plnomocenstva

§ 31

(1) Pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

(2) Pri plnomocenstve udelenom právnickej osobe vzniká právo konať za splnomocniteľa štatutárnemu orgánu tejto osoby alebo osobe, ktorej tento orgán udelí plnomocenstvo.

(3) Plnomocenstvo možno udeliť aj niekoľkým splnomocnencom spoločne. Ak v plnomocenstve udelenom niekoľkým splnomocnencom nie je určené inak, musia konať všetci spoločne.

(4) Ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu.

Komentár k § 31

Podľa tohto ustanovenia pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Pri plnomocenstve udelenom právnickej osobe vzniká právo konať za splnomocniteľa štatutárnemu orgánu tejto osoby alebo osobe, ktorej tento orgán udelil plnomocenstvo. Plnomocenstvo možno udeliť aj niekoľkým splnomocnencom spoločne. Ak v plnomocenstve udelenom niekoľkým splnomocnencom nie je určené inak, musia konať všetci spoločne. Ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu.

 

Zásada, na základe ktorej vzniká zastúpenie plnomocenstvom

Úprava zastúpenia na základe plnomocenstva je založená na zásade, že toto zastúpenie je prejavom dôvery zastúpeného k zástupcovi. Preto zástupca musí na zásadne konať osobne.

V záujme právnej istoty musí byť rozsah zástupcovho oprávnenia vždy uvedený v plnomocenstve. V niektorých prípadoch treba na právny úkon určitého druhu osobitné plnomocenstvo, tieto prípady (napr. splnomocnenie na nakladanie s vkladom z bežného účtu, splnomocnenie na odmietnutie dedičstva) sú vždy uvedené na príslušných miestach osnovy. Písomná forma plnomocenstva sa vyžaduje tam, kde úkon, ktorý sa má podľa plnomocenstva vykonať, musí mať osobitnú formu, písomná forma plnomocenstva je potrebná aj pre všeobecné plnomocenstvo.

Zmluvné zastúpenie vzniká na základe zmluvy (dohody o plnomocenstve) medzi splnomocniteľom (zastúpeným) a splnomocnencom (zástupcom). Ide tu o dvojstranný právny úkon, na rozdiel od plnomocenstva, ktoré treba považovať za jednostranný právny úkon, ktorým zastúpený dáva tretej osobe na vedomie, v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve oprávnená ho zastupovať.

Rozsah splnomocnencovho oprávnenia vyplýva z obsahu plnomocenstva, ktoré splnomocnenec v zásade nemôže prekročiť.

 

Splnomocnenec právnická osoba konajúca za splnomocniteľa

–   štatutárny orgán tejto osoby bez toho, aby bol menovite zmocnený,

–   osoba, ktorej tento štatutárny orgán udelí plnomocenstvo.

Ak je plnomocenstvo udelené viacerým splnomocnencom a v plnomocenstve nie je uvedené inak, musia všetci splnomocnenci konať spoločne. V plnomocenstve môže byť aj výslovne uvedené, že všetci splnomocnenci musia konať spoločne. Takémuto plnomocenstvu predchádza dohoda o plnomocenstve so všetkými splnomocnencami, ktorí majú konať spoločne. Nie je vylúčené, aby táto dohoda (zmluva) bola uzavretá aj jednotlivo s každým splnomocnencom. V plnomocenstve, podľa ktorého majú viacerí splnomocnenci konať spoločne, však musia byť uvedení všetci a musí byť uvedený aj rozsah ich oprávnenia. Spoločným konaním všetkých splnomocnencov sa rozumie ich zhodný prejav pri tom-ktorom právnom úkone bez toho, aby museli byť všetci aj súčasne prítomní pri uskutočnení právneho úkonu.

Naproti tomu v súdnych sporoch platí zásada, že v tej istej veci možno mať súčasne iba jedného zvoleného zástupcu.

 

Forma plnomocenstva všeobecne nie je ustanovená

Obligatórne sa vyžaduje písomná forma vtedy, keď sa právny úkon v mene splnomocniteľa robí v písomnej forme (napr. prevod nehnuteľnosti), a tiež vtedy, keď sa plnomocenstvo netýka len určitého právneho úkonu. Obvykle to bude v prípade generálneho plnomocenstva. Písomná forma plnomocenstva sa vyžaduje aj na niekoľko právnych úkonov bez toho, aby išlo o plnomocenstvo na všetky právne úkony.

§ 32

(1) Ak z právneho úkonu nevyplýva, že niekto koná za niekoho iného, platí, že koná vo vlastnom mene.

(2) Ak splnomocnenec koná v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, vzniknú tým práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi. Pokyny dané splnomocnencovi, ktoré nevyplývajú z plnomocenstva, nemajú vplyv na právne účinky konania, ibaže by boli známe osobám, voči ktorým splnomocnenec konal.

(3) Ak je splnomocniteľ dobromyseľný alebo ak vedel alebo musel vedieť o určitej okolnosti, prihliada sa na to aj u splnomocnenca, ibaže ide o okolnosti, o ktorých sa splnomocnenec dozvedel pred udelením plnomocenstva. Splnomocniteľ, ktorý nie je dobromyseľný, sa nemôže dovolávať dobromyseľnosti splnomocnenca.

Komentár k § 32

Ako sme už uviedli okrem zákonného zastúpenia môže zastúpenie vzniknúť aj na základe zmluvy. Dá sa povedať, že ide o dobrovoľné uzatvorenie plnomocentstva medzi zastupujúcim a zástupcom. Nejde o zastúpenie, ktoré je určené súdom.

 

Na základe plnomcenstva vznikajú právne vzťahy

–   medzi splnomocniteľom a splnomocnencom,

–   medzi splnomocniteľom a tretími osobami.

 

Dohoda o plnomocenstve a plnomocenstvo

Plnomocenstvo sa uzatvára na vopred určený účel a v stanovenom rozsahu, a to buď len na jeden právny úkon, v ktorom bude splnomocnenenc zastupovať splnomocniteľa alebo na viacero právnych úkonov. V podstate ide o vznik dohody medzi splnomocniteľom a splnomocnencom, pri ktorej sa splnomocnenec sa zaväzuje zastupovať splnomocniteľa v dohodnutom rozsahu. Súhlas splnomocnenca je predpokladom na udelenie plnomocenstva. Bez tejto dohody nie je splnomocnenec povinný plnomocenstvo prijať a podľa neho konať.

Plnomocenstvo je jednostranný právny úkon splnomocniteľa a dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny úkon medzi splnomocnencom a splnomocniteľom, do ktorého vstupuje tretia strana, pretože plnomocenstvom splnomocniteľ vyhlasuje voči tretím osobám, že splnomocnil inú osobu ako oprávnenú, t. j. splnomocnenca, aby ho v rozsahu uvedenom v plnomocenstve zastupoval.

Splnomocnenec môže byť fyzická ako aj právnická osoba.

Pri splnomocnení je potrebné odlišovať dva právne úkony, a to dohodu o plnomocenstve a plnomocenstvo. Dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny vzťah, ktorý vzniká medzi splnomocniteľom a splnomocnencom. Dohoda o plnomocenstve môže byť uzavretá podľa ust. § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obsahom dohody o plnomocenstve je zastúpenie, rozsah zastúpenia, prípadne ďalšie podmienky zastúpenia. Zastúpenie môže byť odplatné alebo bezodplatné. Rozsah zastúpenia môže byť všeobecný na všetky právne úkony, alebo len na určité úkony. V dohode si strany môžu určiť aj dobu trvania zastúpenia. Zákon nevyžaduje povinnú písomnú formu dohody o plnomocenstve.

Od dohody o plnomocenstve je potrebné odlišovať plnomocenstvo. Plnomocenstvo je na rozdiel od dohody o plnomocenstve jednostranný právny úkon splnomocniteľa voči tretím osobám. Plnomocenstvom splnomocniteľ osvedčuje voči tretím osobám existenciu a rozsah zastúpenia dohodnutý v dohode o plnomocenstve.

 

Rozsah plnomocenstva

Ako sme už uviedli nevyhnutnou obsahovou náležitosťou plnomocenstva je rozsah plnomocenstva. V prípade, že by rozsah nebol obsahom plnomocestva, išlo by o jeho neplatné uzatvorenie. Rozsah oprávnenia splnomocnenca vyplýva z udelenej plnej moci. Splnomocnenec môže vždy konať iba v takto určenom rozsahu. Ak by došlo k porušenie, tak splnomocniteľ môže žiadať náhradu škody prípadne splnenie záväzku, ale len v prípade, ak dopredu vedel, že dochádza prekročeniu rozsahu plnomocenstva. Všetky právne úkony, ktoré dal splnomocniteľ splnomocnencovi v rámci zastupovania na základe plnomocenstva musia vyplývať z tohto právneho úkonu. Ak by to tak nebolo, tak tieto pokyny nemajú vplyv na právne účinky konania. Opačne by to bolo v prípade, ak by boli vopred známe osobám, voči ktorým splnomocnenec konal.

Zo zastupovanie na základe plnomocenstva vznikajú práva a povinností. V prípade, že splnomocnenec koná v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať ho a zároveň nedošlo k prekročeniu medzí pri vopred dohodnutom rozsahu plnomocenstva, tak tieto práva a povinnosti vznikajú priamo splnomocniteľovi.

Nie vždy sa vyžaduje písomná forma plnomocenstva, alebo musí byť plnomocenstvo vyhlásené do zápisnice. Všeobecná právna úprava neupravuje povinnosť osvedčiť podpis na plnomocenstve, avšak špeciálna právna úprava môže upraviť takúto podmienku.

 

Konanie vo vlastnom mene

V prípade, ak by z právneho úkonu nebolo zrejmé, že niekto koná za iného ako zástupca zo zákona alebo na základe plnomocenstva, tak dochádza k záveru, že vždy koná vo vlastnom mene. Občiansky zákonník zakladá nevyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej každý koná vo vlastnom mene, pokiaľ z právneho úkonu nevyplýva, že koná za iného.

 

Dobromyseľnosť

Ak je splnomocniteľ dobromyseľný, prípade ak vedel alebo musel vedieť o určitej okolnosti, prihliada sa na to aj u splnomocnenca. Opačne je to v prípade okolnosti, o ktorých sa splnomocnenec dozvedel pred udelením plnomocenstva. Občiansky zákonník stanovil zásadu, že splnomocniteľ, ktorý nie je dobromyseľný, sa nemôže dovolávať dobromyseľnosti splnomocnenca.

Poznámka

Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ napr. veci alebo práva je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

§ 33

(1) Ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie schválil.

(2) Ak splnomocnenec pri konaní prekročil svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa alebo ak niekto koná za iného bez plnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo, právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schváli. Ak splnomocniteľ neschváli prekročenie plnomocenstva alebo konanie bez plnomocenstva, môže osoba, s ktorou sa konalo, od splnomocnenca požadovať buď splnenie záväzku, alebo náhradu škody spôsobenej jeho konaním.

(3) Ustanovenie odseku 2 neplatí, ak osoba, s ktorou sa konalo, o nedostatku plnomocenstva vedela.

Komentár k § 33

V ustanovení § 32 sme uviedli, že z konania splnomocnenca vznikajú práva a povinnosti splnomocniteľovi v prípade, že splnomocnenec koná v mene splnomocniteľa a v stanovenom rozsahu v rámci plnomocenstva. V prípade, že by došlo k prekročeniu rozsahu plnomocenstva a oprávnenia z neho vplývajúceho, dochádza k zákonným dôsledkom konania splnomocnenca a splnomocniteľa.

 

Dôsledky prekročenia plnomocenstva

Občiansky zákonník upravuje dôsledky v znení tohto ustanovenia, čo sa týka však len samotného prekročenia. Na druhej strane zákon neupravuje dôsledky pre prípad, že by nedošlo k predloženiu plnomocenstva zo strany splnomocnenca.

Splnomocniteľ je za každých okolností viazaný konaním splnomocnenca len v prípade, ak splnomocnenec koná v medziach splnomocnenia. Ak však splnomocnenec prekročí oprávnenia vyplývajúce zo splnomocnenia, nie je splnomocniteľ jeho konaním viazaný.

 

Dodatočné schválenie

Splnomocniteľ však môže prekročenie splnomocnenia dodatočne schváliť. Ak sa splnomocniteľ dozvedel o prekročení oprávnenia vyplývajúceho zo splnomocnenia splnomocnencom a neoznámi príslušnému orgánu bez zbytočného odkladu po tom, ako sa o prekročení oprávnenia dozvedel, že prekročenie schvaľuje, má sa za to, že prekročenie schválil. V praxi však k takým situáciám dochádza zriedkavo, pretože orgány zväčša neuznávajú zastupovanie určitej osoby alebo vykonanie určitého úkonu v zastúpení, ak také právo nevyplýva priamo z plnomocenstva.

 

Relatívna neplatnosť právneho úkonu

Môže tiež nastať situácia, že určitá osoba vykonala úkon v konaní, avšak nebola na vykonanie úkonu splnomocnená. V takom prípade pôjde o relatívnu neplatnosť právneho úkonu. Ak splnomocniteľ dodatočne schváli vykonanie úkonu, je úkon platný. Dodatočné schválenie konania splnomocnenca môže mať právne účinky ex tunc, teda bude platiť spätne už od vykonania. Ak splnomocniteľ neschváli prekročenie plnomocenstva alebo konanie bez plnomocenstva, môže osoba, s ktorou sa konalo od splnomocnenca požadovať buď splnenie záväzku alebo náhradu škody spôsobenej jeho konaním. Uvedený postup však neplatí v prípade, ak osoba, s ktorou sa konalo, o nedostatku plnomocenstva vedela

 

Osobitné plnomocenstvo

Ide o plnomocensto, ktoré sa vyžaduje v niektorých prípadoch. Ide prokúru ako špeciálny typ zastúpenia na základe plnej moci.

 

•    Prokurista

–   je splnomocnený na základe plnej moci,

–   je oprávnený konať za podnikateľa vo všetkých úkonoch týkajúcich sa prevádzky podniku,

–   je oprávnený konať za podnikateľa vo všetkých právnych úkonoch, pri ktorých sa vyžaduje zvláštna plná moc pri zastupovaní pred súdom,

–   môže robiť právne úkony týkajúce sa len prevádzky podniku – prokúra je obmedzená,

–   môže byť len fyzická osoba,

–   pri vykonávaní písomných úkonov sa podpisuje tak, že k obchodnému menu podnikateľa pripojí dodatok, ktorý označuje prokúru (napríklad „prokurista“) a svoj podpis,

–   môže vykonávať právne úkony za podnikateľa až zápisom prokúry do obchodného registra.

Poznámka

Predaj podniku určite nie je úkonom týkajúcim sa prevádzky podniku, išlo by o prekročenie plnomocenstva vyplývajúceho z prokúry. Prokúra tiež nezahŕňa oprávnenie na scudzovanie (napríklad predaj nehnuteľnosti) a zaťažovanie nehnuteľností (napríklad založenie nehnuteľnosti), pokiaľ v nej nie je toto oprávnenie výslovne uvedené.

•    Obmedzený rozsah oprávnenia prokuristu

Ak bol rozsah oprávnenia prokuristu obmedzený internými pokynmi podnikateľa, ktoré môžu vyplývať buď všeobecne zo stanov spoločnosti, alebo podnikateľ individuálne zakáže prokuristovi urobiť nejaký úkon, nemá to vplyv na právne úkony vykonané prokuristom s tretími osobami. Týmito právnymi úkonmi prokurista platne zaviazal podnikateľa, za ktorého koná. Z prekročenia oprávnenia prokuristom je možné vyvodiť len zodpovednosť prokuristu voči podnikateľovi.

 

•    Zápis prokúry do obchodného registra

Prokúru je možné udeliť aj viacerým osobám. Priamo v prokúre je potrebné vymedziť, či každý prokurista koná samostatne, alebo či je potrebný súhlas všetkých, prípadne súhlas aspoň dvoch z nich.

Prokurista môže vykonávať právne úkony za podnikateľa až zápisom prokúry do obchodného registra. Zákon stanovuje, že návrh musí obsahovať meno a bydlisko prokuristu a spôsob, akým sa za podnikateľa podpisuje. Ak bola prokúra udelená viacerým osobám, musí návrh obsahovať aj určenie, či prokurista koná samostatne alebo je potrebný súhlas viacerých prokuristov.

 

•    Zánik prokúry

Podmienky zániku prokúry sa posudzujú podľa Občianskeho zákonníka. Prokúra zaniká najmä odvolaním prokuristu, prokuristovou výpoveďou alebo smrťou prokuristu. Výmaz prokúry z obchodného registra nie je teda podmienkou zániku prokúry. Ak bol prokurista odvolaný, ale výmaz prokuristu z obchodného registra ešte nebol vykonaný, bude podnikateľ zaviazaný z konania prokuristu s treťou osobou. Zaviazaný nebude, ak podnikateľ preukáže, že tretia osoba o odvolaní vedela.

Vzťah medzi plnomocenstvom a prokúrou

V obidvoch prípadoch ide o druh zmluvného zastúpenia. Všeobecne platí, že plná moc je širším pojmom a je univerzálne použiteľná s dosahom do všetkých sfér života. Prokúra predstavuje zvláštny druh plnej moci a používa sa výlučne v podnikateľskom prostredí.

 

•    Rozsah zastúpenia na základe plnej moci a prokúry

Rozsah oprávnení prokuristu je presne definovaný Obchodným zákonníkom, ktorý stanoví, že tento druh zastúpenia pokrýva všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku. Môže ísť o nákup tovaru, uzatváranie obchodných zmlúv a pod. Podnikatelia nemajú v prípade voľby prokúry možnosť prispôsobiť oprávnenia prokuristu svojim potrebám a požiadavkám. Obchodný zákonník de facto rozlišuje tieto dve formy prokúry, a to bežná prokúra a rozšírená prokúra. bežná prokúra je určená na všetky úkony pri prevádzke podniku, okrem dispozície s nehnuteľnosťami a naopak rozšírená prokúra zahŕňa aj možnosť disponovať s nehnuteľnosťami, napr. ich predať alebo zaťažiť vecným bremenom.

 

•    Obmedzenie prokúry a plnej moci

Smerom k tretím osobám nie je prípustné obmedzenie prokúry len na určité úkony či len na vymedzenom mieste a v prípade obmedzenia na základe vnútorných pokynov nie je toto obmedzenie voči nim účinné. Z uvedeného vyplýva, že ak prokurista zaviaže spoločnosť k niečomu, k čomu nebol podľa vnútorných pokynov oprávnený, je tento záväzok platný a vynútiteľný, i keď tretia osoba o tomto obmedzení vedela. Z praktického hľadiska je vhodné vzťah s prokuristom vnútorne zmluvne upraviť a vymedziť jeho oprávnenia, čím sa predíde zbytočným komplikáciám. Zmluva medzi podnikateľom a prokuristom je v ich vzájomnom vzťahu vynútiteľná, účinky nemá len voči tretím osobám.

Naopak plná moc musí obsahovať rozsah oprávnení.

Rozlišujeme:

–   generálnu plnú moc

Táto plná moc je ku všetkým úkonom, pričom sem spadá aj dispozícia s nehnuteľnosťami.

–   špeciálnu plnú moc

Táto plná moc sa týka len presne vymedzených úkonov.

Výhodou plnej moci je, že ju splnomocniteľ, teda ten, ktorý je zastúpený, môže úplne prispôsobiť svojim potrebám a presne špecifikovať, k čomu splnomocnenie smeruje. V prípade prokúry uvedené nie je možné.

 

•    Forma plnej moci a prokúry

Forma plnej moci závisí od konkrétneho úkonu, ku ktorému smeruje. Ak má byť úkon vykonaný v písomnej forme, musí byť aj plná moc písomná, v opačnom prípade postačuje aj ústna forma. To rovnaké platí aj pre overenie podpisu. Napr. v prípade prevodu nehnuteľností či pri zápise do obchodného registru je potrebná písomná plná moc s overeným podpisom splnomocniteľa.

Prokúra musí byť udelená písomne. Táto požiadavka plynie zo skutočnosti, že udelenie prokúry sa zapisuje do obchodného registru. Návrh na zápis podáva konateľ a práve až zápisom do verejného zoznamu sa udelenie prokúry stáva účinné. Výhodou je, že tretie osoby od tohto okamihu nemusia skúmať, či je daná osoba zmocnená k príslušnému úkonu, stačí iba overiť, že skutočne ide o zapísaného prokuristu.

 

•    Zúčastnené osoby

Medzi plnomocenstvom a prokúrou sú veľké rozdiely v samotnom okruhu zúčastnených subjektov, to znamená zástupcom a zastúpeným.

Prokúru môže udeliť iba podnikateľ, pričom nie je rozdiel či je to fyzická alebo právnická osoba, ale musí byť zapísaný v obchodnom registri a prokuristom sa môže stať iba fyzická osoba spôsobilá na právne úkony.

V prípade fyzických osôb podnikateľov prokúru udeľuje sám podnikateľ, u právnických osôb ju udeľuje štatutárny orgán, s výnimkou spoločnosti s ručením obmedzeným, v rámci ktorej ju udeľuje valné zhromaždenie, ak spoločenská zmluva nestanoví inak – úprava v Obchodnom zákonníku.

Plnú moc môže udeliť akákoľvek spôsobilá fyzická alebo právnická osoba a splnomocnencom môže byť taktiež fyzická aj právnická osoba. V prípade, že sa zástupcom stane právnická osoba, koná za ňu štatutárny orgán alebo ním zmocnená osoba.

 

•    Kolektívna forma zastúpenia

V obidvoch prípadoch je možná aj kolektívna forma zastúpenia. To znamená, že je možné určiť viacerých splnomocnencov alebo viacero prokuristov. Ak prokuristov viac, spôsob ich konania musí byť vopred určený a je nutné ho zapísať do obchodného registru.

Obchodný zákonník pripúšťa celkom tri spôsoby zastupovania:

•    každý prokurista môže konať samostatne,

•    vždy musia súhlasnú vôľu prejaviť aspoň dvaja,

•    všetci musia prejaviť súhlasnú vôľu.

U prokúry nie sú iné varianty možné (napr. že musia zastupovať vždy minimálne dvaja, pričom nie je jedno, ktorí dvaja, ale vždy musí byť konaniu prítomná konkrétna osoba).

Plná moc môže byť taktiež kolektívna, avšak zákon tu nepredpisuje žiadny formát zastupovania a podpisovania a splnomocniteľ môže ľubovoľne určiť, ako majú splnomocnené osoby jednať. Ak spôsob zastupovania nie je špecifikovaný, platí, že splnomocnenci jednajú všetci spoločne.

 

•    Prekročenie oprávnenia plynúceho z plnej moci alebo prokúry

Obchodný zákonník samostatne neupravuje situáciu, ak prokurista prekročí svoje oprávnenie, napríklad ak prokurista podnik prenajme alebo predá, a preto sa na tento prípad použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pre plnomocenstvo aj prokúru platia rovnaké pravidlá a podnikateľ je z tohto jednania zaviazaný, ak prekročenie schválil alebo osobe, s ktorou bolo jednané, bez zbytočného odkladu neoznámi svoj nesúhlas.

V opačnom prípade platí, že práva a povinnosti na seba prevzala zmocnená osoba a je sama zo svojho konania zaviazaná.

 

•    Odvolanie plnej moci, resp. prokúry a účinky voči tretím osobám

Odvolanie plnej moci, resp. prokúry je jedným zo spôsobov ukončenia zmluvného zastúpenia. Odvolanie zo strany splnomocniteľa musí byť splnomocnencovi oznámené, pričom práve táto skutočnosť hrá dôležitú rolu pri jednaní s tretími osobami. Do doby, kým odvolanie nie je splnomocnencovi známe, má jeho jednanie rovnaké právne účinky ako za trvania plnomocenstva a je teda pre splnomocniteľa zaväzujúce. Toto neplatí, ak práve tretia osoba o odvolaní vedela.

V prípade odvolania prokuristu je okrem samotného odvolania prokúry potrebné zaistiť jej výmaz z obchodného registra. I keď prokúra zaniká jej odvolaním, v prípade zápisov do verejných zoznamov sa uplatňuje ochrana tretích subjektov a podnikateľ je viazaný jednaním prokuristu až do doby výmazu prokúry z obchodného registra. Toto neplatí, ak podnikateľ preukáže, že tretia osoba vedela o odvolaní prokuristu.

§ 33a

(1) Splnomocnenec je oprávnený udeliť plnomocenstvo inej osobe, aby namiesto neho konala za splnomocniteľa,

a)  ak je výslovne oprávnený podľa plnomocenstva udeliť plnomocenstvo inej osobe,

b)  ak je splnomocnencom právnická osoba.

(2) Z právnych úkonov ďalšieho splnomocnenca je zaviazaný priamo splnomocniteľ.

Komentár k § 33a

Zákon v tomto ustanovení vymedzuje osobitnú právnu úpravu, ktorá umožňuje splnomocnencovi udeliť plnomocenstvo inej osobe, čiže ďalšiemu splnomocnencovi. Účelom udelenia tohto plnomocenstva inej osobe je, aby namiesto neho konal v mene splnomocniteľa.

Splnomocnenec je oprávnený udeliť plnú moc inej osobe, aby miesto neho konala za splnomocniteľa, ale len za splnenia podmienok.

 

Podmienky

–   Prvou podmienkou je, že splnomocnenec je výslovne oprávnený podľa plnomocenstva udeliť plnomocenstvo inej osobe.

–   Druhou podmienkou je, že splnomocnencom je právnická osoba (podnikateľ).

 

Z takto vymedzeného splnomocnenia a právnych úkonov ďalšieho splnomocnenca, ktorý koná rovnako ako prvý splnomocnenec, je oprávnený a zaviazaný priamo splnomocniteľ. Takto udelené plnomocenstvo nazývame aj substitučné plnomocenstvo alebo inak substitučné splnomocnenie či substitučná plná moc, ktoré spočíva v tom, že oprávňuje splnomocnenca k tomu aby sa pri konaní za splnomocniteľa nechal zastúpiť treťou osobou.

Znamená to teda, že v prípade ak sa splnomocní fyzická osoba a chce jej umožniť aby následne udelila plnomocenstvo inej osobe je potrebné výslovne na to túto fyzickú osobu v plnomocenstve oprávniť.

V prípade, že sa splnomocní právnická osoba, táto je už zo zákona oprávnená dať sa zastúpiť pri konaní za splnomocnenca inou osobou.

Poznámka

Osobitné predpisy ako napríklad zákon o advokácii a zákon o daňových poradcoch výslovne riešia možnosť aby advokáti, či daňoví poradcovia za seba určili substitúta (zástupcu) aj bez výslovnej úpravy v plnomocenstve. Z právnych úkonov ďalšieho splnomocnenca je zaviazaný priamo splnomocniteľ.

 § 33b

(1) Plnomocenstvo zanikne

a)  vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené,

b)  ak ho splnomocniteľ odvolal,

c)  ak ho vypovedal splnomocnenec,

d)  ak splnomocnenec zomrie.

(2) Plnomocenstvo zaniká smrťou splnomocniteľa, ak z jeho obsahu nevyplýva niečo iné. Zánikom právnickej osoby, ktorá je splnomocnencom alebo splnomocniteľom, zaniká plnomocenstvo len vtedy, ak jej práva a záväzky neprechádzajú na inú osobu.

(3) Splnomocniteľ sa nemôže platne vzdať práva plnomocenstvo kedykoľvek odvolať.

(4) Dokiaľ odvolanie plnomocenstva nie je splnomocnencovi známe, majú jeho právne úkony účinky, ako keby plnomocenstvo ešte trvalo. Na toto ustanovenie sa však nemôže odvolávať ten, kto o odvolaní plnomocenstva vedel alebo musel vedieť.

(5) Ak splnomocniteľ oznámil inej osobe, že udelil plnomocenstvo splnomocnencovi na určité úkony, môže sa voči nemu dovolávať odvolania plnomocenstva, len ak jej toto odvolanie oznámil pred konaním splnomocnenca, alebo keď táto osoba v čase konania splnomocnenca o tomto odvolaní vedela.

(6) Ak splnomocniteľ zomrie alebo ak splnomocnenec vypovie plnomocenstvo, je splnomocnenec povinný urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad, aby splnomocniteľ alebo jeho právny nástupca neutrpel ujmu na svojich právach. Úkony takto urobené majú rovnaké právne účinky, ako keby zastúpenie ešte trvalo, pokiaľ neodporujú tomu, čo zariadil splnomocniteľ alebo jeho právni nástupcovia.

Komentár k § 33b

Ustanovenie upravuje zánik plnomocenstva a dôvody zániku. Plnomocenstvo zanikne len za predpokladu, že ho zástupca vypovie, resp. zastúpený v danom prípade právny nástupca odvolá, resp. z iných zákonom stanovených dôvodov. Samotný zánik právnickej osoby však v tomto prípade nemá za následok zánik plnomocenstva.

Občiansky zákonník neurčuje, akým spôsobom má splnomocnenec dať najavo, že koná v mene splnomocniteľa, ale zásadne tak musí urobiť takým spôsobom, aby osoba, s ktorou koná, jednoznačne vedela, že nekoná vo vlastnom mene, ale v mene splnomocniteľa. V opačnom prípade by platila nevyvrátiteľná právna domnienka, že splnomocnenec koná vo svojom mene.

Z tohto ustanovenia Občianskeho zákonníka vyplýva, že pri odvolaní plnomocenstva je tento jednostranný právny úkon zastúpeného vo vzťahu k zástupcovi účinný od okamihu, kedy sa o ňom dozvedel. Právne úkony urobené do tejto doby zástupcom zaväzujú zastúpeného. Avšak ten, kto o odvolaní plnomocenstva vedel alebo so zreteľom na všetky okolnosti o ňom vedieť musel, nemôže sa na citované ustanovenie odvolávať.

 

Dôvody zániku plnomocenstva

•    vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené,

•    ak ho zastúpený odvolal,

•    ak ho vypovedal zástupca,

•    smrťou zástupcu,

•    smrťou zastúpeného,

•    uplynutím doby, na ktorú bolo plnomocenstvo udelené,

•    na základe dohody zástupcu a zastúpeného o zániku plnomocenstva,

•    zánikom právnickej osoby, ktorá je zástupcom alebo zastúpeným len vtedy, ak jej práva a záväzky neprechádzajú na inú osobu.

Príklad

Plnomocenstvo bolo udelené na obdobie 1. 1. 1016 do 31. 5. 2020.

Môže zástupca zastupovať u správcu dane daňový subjekt aj po 1. 7. 2020, a to po uplynutí doby na zastupovanie?

Nemôže, nakoľko plná moc bola časovo ohraničená.

Príklad

Došlo k zmene konateľa právnickej osoby.

Zaniká plná moc pri zmene konateľa právnickej osoby?

V prípade, ak nastane zmena konateľa, resp. konateľov právnickej osoby, táto skutočnosť nemá vplyv na platnosť plnej moci. Zmena konateľa teda nespôsobuje zánik plnomocenstva. Na platnosť plnej moci nemajú vplyv a sami osebe nespôsobujú zánik plnomocenstva napríklad aj tieto skutočnosti – zmena obchodného mena, zmena sídla, zmena právnej formy daňového subjektu -zastupovanej PO, vstup spoločnosti do likvidácie.

Príklad

Bolo udelené plnomocenstvo, pričom syn splnomocnil mamu aby ho zastupovala na dedičskom konaní.

Ako dlho platí uvedené splnomocnenie?

Podľa § 33b Občianskeho zákonníka plnomocenstvo zanikne

a)  vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené,

b)  ak ho splnomocniteľ odvolal,

c)  ak ho vypovedal splnomocnenec,

d)  ak splnomocnenec zomrie.

Ak syn svojej matke udelil plnomocenstvo na zastupovanie v dedičskom konaní, potom platí až do jeho skončenia.

Príklad

Splnomocniteľ splnomocnil svoje dve deti napr. aj na podpisovanie listín a nebol zbavený svojprávnosti.

Môže ten, kto vydal splnomocnenie podpisovať listiny aj sám za seba?

V prípade, ak je spôsobilý na tento právny úkon, tak môže podpisovať listiny, aj v prípade, ak splnomocnil svoje deti. Splnomocnením sa splnomocniteľ nezbavuje svojho práva. Podľa § 31 Občianskeho zákonníka platí, že pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Z uvedeného vyplýva, že splnomocnením sa splnomocniteľ dáva zastúpiť pri právnom úkone, ktorý by však mohol vykonať aj sám.

Príklad

Dcéra dala otcovi ohľadom svojho bytu splnomocnenie, kópiu splnomocnenia nemá a neviem presne kedy bolo uzavreté, ale pravdepodobne pred takými 7 až 8 rokmi.

Môže dcéra splnomocnenie zrušiť?

Ak dcéra splnomocnila otca na konkrétny úkon, splnomocnenie samo zaniká vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené. Splnomocnenie môže tiež odvolať. Splnomocnenec, teda otec, musí byť však o takomto odvolaní splnomocnenia oboznámený. Najlepšie je spísať odvolanie a poslať ho doporučene otcovi, aby dcéra mala ako preukázať, že mu odvolanie splnomocnenia bolo oznámené. V odvolaní splnomocnenia podľa § 33b Občianskeho zákonníka výslovne treba uviesť, že sa odvoláva splnomocnenie. Je vhodné čo najpresnejšie špecifikovať, o ktoré splnomocnenie sa jedná, aj v prípade ak bolo jediné.

Príklad

Osoba má splnomocnenie na prepis štvorkolky, ktoré bolo notársky overené 24. apríla 2019.

Je uvedené splnomocnenie ešte platné?

Zánik splnomocnenia upravuje § 33b Občianskeho zákonníka:

Plnomocenstvo zanikne

a)  vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené,

b)  ak ho splnomocniteľ odvolal,

c)  ak ho vypovedal splnomocnenec,

d)  ak splnomocnenec zomrie.

Plnomocenstvo zaniká smrťou splnomocniteľa, ak z jeho obsahu nevyplýva niečo iné. Zánikom právnickej osoby, ktorá je splnomocnencom alebo splnomocniteľom, zaniká plnomocenstvo len vtedy, ak jej práva a záväzky neprechádzajú na inú osobu. Splnomocniteľ sa nemôže platne vzdať práva plnomocenstvo kedykoľvek odvolať. Dokiaľ odvolanie plnomocenstva nie je splnomocnencovi známe, majú jeho právne úkony účinky, ako keby plnomocenstvo ešte trvalo. Na toto ustanovenie sa však nemôže odvolávať ten, kto o odvolaní plnomocenstva vedel alebo musel vedieť. Ak splnomocniteľ oznámil inej osobe, že udelil plnomocenstvo splnomocnencovi na určité úkony, môže sa voči nemu dovolávať odvolania plnomocenstva, len ak jej toto odvolanie oznámil pred konaním splnomocnenca, alebo keď táto osoba v čase konania splnomocnenca o tomto odvolaní vedela. Ak splnomocniteľ zomrie alebo ak splnomocnenec vypovie plnomocenstvo, je splnomocnenec povinný urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad, aby splnomocniteľ alebo jeho právny nástupca neutrpel ujmu na svojich právach. Úkony takto urobené majú rovnaké právne účinky, ako keby zastúpenie ešte trvalo, pokiaľ neodporujú tomu, čo zariadil splnomocniteľ alebo jeho právni nástupcovia.

 

Zánik plnomocenstva

–   aby plnomocenstvo pri smrti splnomocniteľa nezaniklo, musí byť z jeho obsahu zrejmé, že trvá aj po smrti splnomocniteľa,

–   pri zániku právnickej osoby zaniká plnomocenstvo, ktoré udelila, ak neexistuje jej právny nástupca,

–   plnomocenstvo môže zaniknúť kedykoľvek,

–   odvolanie plnej moci splnomocniteľom nadobúda voči splnomocnencovi účinok okamihom, keď sa o tom dozvie,

Poznámka

V prípade že došlo k odvolaniu plnomocenstva, tak tie právne úkony, ktoré boli do odvolania vykonané, zaväzujú splnomocniteľa, naopak, to čo bolo vykonané po odvolaní plnomocenstva, zaväzuje splnomocnenca.

–   splnomocniteľ v prípade, že určitej osobe oznámil udelenie plnomocenstva splnomocnencovi, musí tejto osobe oznámiť aj jeho odvolanie,

–   aj keď plnomocenstvo zanikne smrťou splnomocniteľa, resp. je ním odvolaná, je splnomocnenec povinný pokračovať v konaní a urobiť všetko, čo neznesie odklad tak, aby splnomocniteľ, resp. jeho právny nástupca, neutrpel škodu.

 

Uvedené ustanovenie zákona upravuje len zánik plnej moci. Plná moc, rovnako ako iné právne úkony, nezaniká, ale stráca právne účinky. Je preto potrebné hovoriť o zániku právnych účinkov plnej moci. Ten je potrebné rozlišovať od zániku právnych vzťahov zo zmluvy upravujúcej vnútorné vzťahy medzi zmocnencom a zmocniteľom. Zánik právnych účinkov plnej moci vyvoláva problém vo vzťahu k tretím osobám, ktoré sa o ňom nemusia dozvedieť. Podľa súčasnej právnej úpravy je odvolanie plnej moci perfektné oznámením zmocnencovi. Úkony, ktoré po odvolaní plnej moci zmocnenec urobí, je možné pripočítať zmocniteľovi, len ak dôjde k ratihabícii.

ŠTVRTÁ HLAVA

PRÁVNE ÚKONY

Komentár k štvrtej hlave

Právne úkony delíme na:

–   viacstranné – účastníkmi právneho úkonu sú 2 alebo viac osôb (napr. kúpna zmluva, zmluva o prenájme bytu),

–   jednostranné – účastníkom je len jedna osoba (napr. jednostranné započítanie pohľadávok, výpoveď zamestnanca).

Právne úkony môžu byť uskutočnené konaním (komisívne) alebo nekonaním (omisívne), realizované výslovne, konkludentne alebo mlčky.

 

Náležitosti právneho úkonu

–   Subjekt, ktorý má právnu subjektivitu. Relevantný právny úkon s cieľom vyvolať zamýšľané právne následky smie uskutočniť len osoba, ktorá má naň dostačujúcu spôsobilosť právne konať. Ak je právny úkon, na ktorý treba mať spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu (napr. založiť si živnosť) uskutočnený osobou maloletou, osobou s obmedzenou právnou spôsobilosťou alebo osobou pozbavenou spôsobilosti právne konať, pokladá sa za neplatný od počiatku.

–   Vôľa – to znamená psychický vzťah konajúceho k zamýšľanému konaniu. Vyžaduje sa vôľa:

•    slobodná – neuskutočnená pod fyzickým či psychickým nátlakom, v tiesni alebo za nápadne nevýhodných podmienok,

•    vážna – skutočne daná, keď konajúca osoba chce vyvolať právne následky. Právny úkon je neplatný, ak sa vôľa prejaví v rámci hry, žartu, názorného vyučovania,

•    neomylná – omyl ale nesmie byť vyvolaný úmyselne alebo ľsťou.

–   Prejav vôle musí byť

•    zrozumiteľný – to znamená, že len čitateľný právny úkon písaný rukou je platný,

•    určitý – to znamená, že ak obsah právneho úkonu je priveľmi vágny, neistý a pochybný, pokladá tak sa pokladá za neplatný,

•    forma – ak právo predpisuje právnemu úkonu určitú formu, aby bol platný, je potrebné túto formálnu stránku dodržať. Ak sa výslovne nevyžaduje určitá forma alebo nevyplýva z dohody strán, vtedy sú platné aj neformálne právne úkony. Na základe tohto sa rozlišujú formálne a neformálne právne úkony. Výpoveď musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pracovná zmluva nemusí mať písomnú formu – je platná, aj keď sa uzavrie ústne, ak sa účastníci dohodnú o všetkých jej náležitostiach vyplývajúcich zo Zákonníka práce.

–   Objekt – to znamená predmet – právneho úkonu vyžaduje

•    možnosť plnenia – neplatnosť právneho úkonu spôsobuje len objektívna nemožnosť, ktorá existuje v čase urobenia právneho úkonu, teda nie nemožnosť vzniknutá dodatočne, pričom fyzická existencia veci, ktorá je predmetom kúpnej zmluvy, lebo nemožno predať ani kúpiť neexistujúcu vec,

•    dovolenosť – vymedzená je v ustanovení § 39, podľa ktorého je neplatným právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

§ 34

Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Komentár k § 34

Právne úkony tvoria neoddeliteľnú súčasť života a deň čo deň s nimi prichádzajú do styku fyzické osoby, právnické osoby a tiež štátne orgány. Ide v podstate o obecne záväzné pravidlá chovania sa a ich dodržiavanie je zabezpečené štátom.

Právny úkon je základná právna norma, prostredníctvom ktorej si ľudia obstarávajú prostriedky na uspokojovanie svojich materiálnych a v značnej miere aj kultúrnych potrieb. Je to nezastupiteľný inštitút práva, ktorý spočíva v určitom správaní ľudí. V súkromnom práve plnia právne úkony funkciu právneho dôvodu pre vznik, zmenu a zánik subjektívnych práv a povinností. Každý právny úkon má rôzny obsah a rôzne obsahové zložky.

 

Právny úkon ako prejav vôle

–   prejav vôle smerujúci najmä k vzniku,

–   zmene alebo zániku tých práv a povinností alebo iných právnych následkov,

–   ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

 

Právny úkon sa najčastejšie v praxi objavuje ako právna skutočnosť, t. j. jav, ktorý spôsobuje vznik, zmenu či zánik práv a povinností subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Toto ľudské chovanie je právom povolené a je ovplyvnené vôľou subjektov. Vôľa subjektov spôsobuje vyvolanie určitých právnych následkov.

Vymedzenie pojmu právnych skutočností má svoj pôvod v teórii všeobecného súkromného práva. Aj napriek tomu ide o pojem právne všeobecný, ktorý prevyšuje súkromné práva. Zriedkavo sa používa aj vo verejnom práve. Samotný pojem právnej skutočnosti je založený na rozlišovaní podmieneného a nepodmieneného pôsobenia právnych noriem.

 

Právne skutočnosti

Ide o skutočnosti, ktoré majú právne následky. Občianskoprávne skutočnosti sú také právne skutočnosti, s ktorými normy občianskeho práva spájajú vznik, zmenu alebo zánik občianskoprávnych vzťahov. Ide o skutočnosti, ktoré sú podmienkou vzniku, zmeny alebo zániku občianskoprávnych vzťahov. Vznik, zmena alebo zánik občianskoprávnych vzťahov sú teda podľa zákona (konkrétne podľa noriem občianskeho práva) následkom občianskoprávnych skutočností, pokiaľ k nim nedochádza priamo účinnosťou právnej normy.

Na základe prejavu vôle vznikajú občiansko-právne ale i obchodné vzťahy. Právne úkony plnia v občianskom práve funkciu právneho dôvodu pre vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Prejav vôle sa v oblasti práva zhmotňuje v právnom úkone.

Právny úkon by mal byť vždy platný, to znamená, že k platnosti musia byť splnené všetky tri pojmové znaky právneho úkonu. V opačnom prípade nevznikajú žiadne právne následky, nakoľko je právny úkon neplatný.

Vymedzenie pojmu právneho úkonu odvodzuje Obchodný zákonník od úpravy obsiahnutej v Občianskom zákone, ktorý definuje právny úkon ako prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Z dôvodu účasti už spomínaného obchodného prvku je však charakter obchodno-právnych vzťahov podnietený odlišnosťou, dávajúcou tomuto vzťahu obchodnoprávny rozmer.

V procese prejavu vôle subjektov, ktorým sa má dosiahnuť jeho premietnutie do reálnej podoby s právnou ochranou, musia byť splnené viaceré podmienky.

 

Prvá podmienka je platnosť právneho úkonu

Táto podmienka je zásadnou odlišnosťou, ktorá predstavuje hranicu medzi bežným prejavom vôle a prejavom vôle sledujúcim vyvolanie právnych účinkov. Môžeme ju nazvať aj hmotnou podmienkou existencie právneho úkonu. Teoretický rámec tohto problému zohľadňuje práve zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom, nakoľko sa jedná o subsidiárnu pôsobnosť tohto predpisu voči základnému predpisu Obchodného práva. Aby bol právny úkon platný, musí spĺňať náležitosti vôle, prejavu vôle, predmetu a subjektov, ktoré právny úkon uskutočňujú.

 

Druhá podmienka

Ďalším predpokladom významným práve pre proces uzavierania dvojstranných alebo viacstranných právnych úkonov je požiadavka na zhodu vôle a jej prejavu, za predpokladu, že je vola prejavená spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.

Splnenie týchto podmienok následne vedie k výkladu vôle a to obzvlášť v prípadoch, kedy je jej interpretácia rôzna z dôvodu nezreteľne alebo nejednoznačne prejavenej vôle. Vznik takejto situácie nemusí ale okamžite viesť k nastúpeniu sankčného následku v podobe neplatnosti právneho úkonu pre neurčitosť v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko niektoré nejasnosti je možné odstrániť prostredníctvom interpretácií realizovaných prostredníctvom interpretačných pravidiel.

 

Tretia podmienka

Perfektnosť právneho úkonu. Otázka perfektnosti právneho úkonu nachádza prevažne teoretické vyjadrenie, ktoré však našlo svoju podobu aj v písanom práve. Najvyšší súd Českej republiky vyjadril túto kategóriu v súvislosti s adresovanými právnymi úkonmi. Z povahy adresovaných právnych úkonov vyplýva, že ku svojej perfektnosti (vzniku) vyžadujú, aby boli poznateľné tými osobami, ktorým sú určené. To znamená, že sa uplatňuje tzv. teória dôjdenia.

Ak nedošiel prejav vôle konajúceho do sféry adresáta, právny úkon nie je perfektný. Prejav vôle dôjde adresátovi, keď sa dostane do sféry jeho dispozície, t. j. v okamihu, kedy adresát nadobudne objektívnu možnosť zoznámiť sa s obsahom prejavu vôle. Dôjdenie prejavu vôle do sféry adresáta dovršuje proces vzniku jednostranného právneho úkonu. Z použitia teórie dôjdenia vyplýva aj záver, že od okamihu dôjdenia prejavu vôle do sféry adresáta je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nie je možné ho jednostranne odvolať. Nie je pritom nevyhnutné, aby sa adresát zoznámil s obsahom právneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah.

§ 35

(1) Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.

(2) Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

(3) Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.

Komentár k § 35

Prejav vôle v právnom úkone je upravený v znení tohto ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Zákon vymedzuje dva spôsoby prejavu vôle, a to

–   konaním,

–   opomenutím, a to výslovne alebo iným spôsobom.

Zásadou však zostáva, že nemôže prejav vôle vzbudzovať pochybnosti o prejave účastníka a za žiadnych okolností sa právnym úkonom nesmie obchádzať zákon ani iný právny predpis.

 

Vôľa prejavená v právnom úkone

–   musí byť slobodná, to znamená nevynútená násilím,

–   vážna bez známky vtipu,

–   bez omylu – úprava obsiahnutá v ustanovení § 49a Občianskeho zákonníka.

 

Prejav vôle

–   musí byť zrozumiteľný,

–   určitý, pričom táto podmienka platí, ak to a ak to vyžaduje zákon,

–   musí byť urobený v predpísanej forme, a to napríklad v písomnej.

 

Predmet a správanie, na ktoré sú účastníci právneho úkonu oprávnení alebo povinní

–   musí byť dovolený,

–   musí byť možný,

–   musí byť v súlade s dobrými mravmi.

 

Spôsobilosť subjektov

Každý subjekt, ktorý robí právny úkon, musí mať spôsobilosť na právne úkony podľa Občianskeho zákonníka. Spôsobilosť na právne úkony u právnických osôb vzniká zároveň s ich vznikom.

 

Právne úkony vyjadrené slovami

Každý právny úkon vyjadrený slovami sa vykladá

–   podľa ich jazykového vyjadrenia,

–   podľa vôle toho, kto právny úkon urobil,

–   vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

Všetky tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Mlčanie však samo nemožno považovať za prejav vôle, pokiaľ nie je zrejmé, že táto vôľa sa prejavuje práve mlčaním.

 

Právne úkony vyjadrené inak než slovami

Každý takto vyjadrený právny úkon sa vykladá

–   čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená,

–   prihliada sa na vôľu toho, kto právny úkon urobil,

–   chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.

 

Je potrebné prihliadať na skutočnú vôľu toho, kto právny úkon urobil, práve tak na ochranu a dobrú vieru toho, komu bol právny úkon adresovaný.

V poslednej dobe dochádza k prejavu vôle použitím výpočtovej techniky (internet, e-mail) či iných technických prostriedkov (mobilné telefóny). Činnosť modernej techniky sa stáva neoddeliteľnou súčasťou spôsobu prejavu vôle toho subjektu, ktorý túto techniku pri svojej činnosti používa. Dôležitý je prejav vôle zistiť výkladom a určitou interpretáciou.

Každý prejav vôle je potrebné vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol urobený, zodpovedal skutočnému obsahu vôle, nielen jazykovému vyjadreniu konajúcej osoby. Uvedené platí len za podmienky, pokiaľ použité slová (jazykový výraz) taký výklad pripúšťajú. Týmto spôsobom možno teda obsah právneho úkonu (zmluvy) len vykladať, nie však doplňovať.

 

Obchodné právo

V súvislosti s vyššie uvádzanými predpokladmi účinnej realizácie vôle v podobe záväzkového vzťahu je namieste spomenúť kvalitatívny rozmer konania zúčastnených subjektov v procese konštruovania ich vzájomných práv a povinností. Typickým príkladom je prejav vôle predsedu dozornej rady spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorým zamýšľa odvolať z funkcie konateľa spoločnosti danú osobu. V tomto prípade je síce zreteľne identifikovateľná, i čo sa prejavu týka, vôľa predsedu dozornej rady, avšak zákon s takýmto prejavom vôle nespája želaný právny následok, takže v danom prípade nebude účinkom vôle prejavenej predsedom dozornej rady odvolania konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným. Mlčanie ako prejav vôle nie je zákonom ponímaný za právny následok spôsobujúci vznik už obchodnoprávnej zmluvy.

Práve účasť vôľového prvku v procese zmluvných negociácií sa často krát stáva predmetom interpretácie a teda výkladu vôle a jej smerovania pri uzavieraní obchodných zmlúv. Základnou požiadavkou pre relevantnú interpretáciu vôle je jej prejav. Nutne sa musí jednať o naplnenie predpokladu jeho relevantnosti v zmysle slobodne a vážne prejavenej vôle.

Pre obchodnoprávne úkony platia spoločné interpretačné pravidlá

•    v ustanoveniach § 35 a nasl. Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch a 

•    v ustanoveniach zohľadňujúcich osobitný charakter obchodnoprávnych úkonov obsiahnutých v § 266 a nasl. Obchodného zákonníka.

Realizácia pravidiel interpretácie má teda sledovať výklad úmyslu konajúceho, ktorý však nesmie byť vykladaný v rozpore s jeho jazykovým prejavom.

Zákon v tejto súvislosti chráni predovšetkým účel, ktorý vykonaný prejav vôle zohľadňoval, ale aj zmluvnú pozíciu adresáta tohto právneho úkonu, a to vyjadrenej ustanovením § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka takto:

–   právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom,

–   právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.

V tomto prípade ide o uplatnenie všeobecných interpretačných pravidiel predpokladaných Občianskym zákonníkom. Pre realizáciu obchodných zmluvných vzťahov, je však k dosiahnutiu plnohodnotnej aplikácie zmluvnej vôle do podoby reálneho obligačného vzťahu potrebné dodržať isté pokyny dané Obchodným kódexom, najmä ustanovením § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia, v prípade vzniku situácie, kedy nie je možné interpretovať úkon v zmysle ustanovenia § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je tento prejav vôle určený a bol jej známy alebo jej musel byť známy, nastupuje pravidlo uprednostňujúce význam, aký by sporne vykladanému výrazu prikladala strana, ktorá je v pozícii adresáta daného prejavu vôle. Právna teória toto hľadisko pomenúva označením hľadiska priemerného obchodníka, ktoré je zároveň prejavom uprednostnenia objektivity pri výklade prejavu vôle konajúcej strany.

Realizácia obchodných vzťahov dospela aj do oblasti interpretácie obchodných zmlúv a obchodnoprávnych úkonov, a to v zohľadnení ich špecifickosti. Presadením objektívneho hľadiska pri výklade obchodných záväzkov sa dospelo k vytvoreniu čisto obchodnoprávneho interpretačného pravidla. Toto pravidlo poskytuje výrazom využívaným v obchodnom styku prioritu vykladať ich podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. Predmetom tohto výkladu sa tak stávajú predovšetkým termíny zákonne neupravené no používané v reálnom obchodnom styku, ktoré prostredníctvom ich uplatňovania nadobúdajú podobu notoriety, ktorá s ohľadom na ich ustálený výklad, s ktorým sa účastníci obchodných vzťahov stotožnili nadobúda normatívnu podobu. Uplatnenie tohto prístupu je možné chápať aj ako snahu o dosiahnutie právnej istoty.

Tak ako bolo už vyššie naznačené, obchodné záväzky vznikajú z rôznych dôvodov. S ohľadom na frekventovanosť právnych spôsobov ich vzniku je možné ich členiť.

§ 36

(1) Vznik, zmenu alebo zánik práva či povinnosti možno viazať na splnenie podmienky. Na nemožnú podmienku, na ktorú je zánik práva alebo povinnosti viazaný, sa neprihliada.

(2) Podmienka je odkladacia, ak od jej splnenia závisí, či právne následky úkonu nastanú. Podmienka je rozväzovacia, ak od jej splnenia závisí, či následky, ktoré už nastali, pominú.

(3) Ak účastník, ktorému je nesplnenie podmienky na prospech, jej splnenie zámerne zmarí, stane sa právny úkon nepodmieneným.

(4) Na splnenie podmienky sa neprihliada, ak jej splnenie spôsobí zámerne účastník, ktorý nemal právo tak urobiť a ktorému je jej splnenie na prospech.

(5) Ak z právneho úkonu alebo z jeho povahy nevyplýva niečo iné, predpokladá sa, že podmienka je odkladacia.

Komentár k § 36

Z definície právneho úkonu vyplýva to, že ide o taký prejav vôle, s ktorým objektívne právo spája ako následok najmä vznik, zmenu alebo zánik občianskoprávnych vzťahov. O objektívnom práve hovoríme, pokiaľ máme na mysli právne predpisy a subjektívne právo, máme na mysli vtedy, ak ide o oprávnenie určitej osoby, správať sa spôsobom, ktorý je súladný s objektívnym právom.

Právne úkony môžu byť

–   jednostranné,

–   dvojstranné,

–   viacstranné.

Jednostranné právne úkony – ide o právne úkony, ktoré sú prejavom jedného subjektu – závet, odstúpenie od zmluvy, verejný prísľub.

Dvoj a viacstranné právne úkony – ide o právne úkony, ktoré sú prejavom dvoch a viacerých subjektov – zmluvy.

Každý právny úkon prináša nejaký účinok, pričom platí, že účinky právneho úkonu možno viazať na splnenie podmienky. Od týchto podmienok je potrebné odlišovať obchodné podmienky. V tomto prípade nejde o neisté skutočnosti, ktoré majú nastať až v budúcnosti, ale naopak o skutočnosti účastníkom právneho úkonu známe, a to dokonca natoľko, že na ne odkazujú, aby ich obsah výslovne uvádzali.

Význam podmienok je v tom, že k vzniku, zmene alebo zániku práva či povinnosti podľa právneho úkonu dôjde alebo nedôjde podľa toho, či nastane alebo nenastane ešte nejaká ďalšia skutočnosť.

 

Podmienky, na ktoré možno viazať zmenu alebo zánik práv a povinností

Na nemožnú podmienku, na ktorú je zánik práva alebo povinnosti viazaný, sa neprihliada.

Podmienky sú podľa odseku 2

–   odkladacie (suspenzívne),

–   rozväzovacie (rezolútne).

 

Odkladacia podmienka

Ide o podmienku, ak sa účinnosť právneho úkonu odkladá až do splnenia určitej skutočnosti – napríklad pri darovaní, obdarovaný dostane dar, ak splní nejakú podmienku.

 

Rozväzovacia podmienka

Ide o podmienku, ak účinnosť právneho úkonu splnením podmienky zanikne, napríklad ak nastanú určité v dohode bližšie určené skutočnosti.

 

Zmarenie splnenie podmienky (podmienok)

Zákon rozlišuje prípady, keď niektorý z účastníkov zmluvy zmarí splnenie podmienky. Ak účastník, ktorému je nesplnenie podmienky na prospech, jej splnenie zámerne zmarí, stane sa právny úkon nepodmieneným.

 

Neoprávnene spôsobené splnenie podmienky

Na splnenie podmienky sa neprihliada, ak jej splnenie spôsobí zámerne účastník, ktorý nemal právo tak urobiť a ktorému je jej splnenie na prospech. Takéto konanie má za následok, že podmienka buď platí ako pri splnení, alebo že sa na splnenie podmienky neprihliada.

V oboch prípadoch pri zmarení alebo neoprávnenom spôsobení splnenia podmienky však musí ísť o konanie účastníka, ktorý z tohto konania má prospech. Za prospech sa považuje nielen hospodársky prospech alebo poškodenie druhého účastníka. Ak z povahy právneho úkonu alebo zo samotného právneho úkonu nevyplýva niečo iné, predpokladá sa, že ide o podmienku odkladaciu.

§ 37

(1) Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

(2) Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.

(3) Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.

Komentár k § 37

Ustanovenie vymedzuje neplatnosť právneho úkonu.

Právny úkon, aby splnil podmienku platnosti, sa musí urobiť

–   slobodne a vážne,

–   určite a zrozumiteľne.

Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.

K tomu, aby bol právny úkon platným, vyžaduje zákon splnenie určitých predpokladov, ktoré sme uviedli vyššie.

Predpokladom platnosti právneho úkonu je to, že spĺňa všetky náležitosti, ktoré stanovujú normy hmotného práva, v opačnom prípade ide o neplatný právny úkon. Podľa § 37 ods. 1 občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Citované ustanovenie stanovuje základné náležitosti právnych úkonov, pričom pokiaľ právny úkon nespĺňa čo i len jednu náležitosť, je postihnutý absolútnou neplatnosťou. Nejde o právny úkon napr. vtedy ak ide o prejav vôle v rámci divadelnej hry, ďalej ak bude absentovať zložka slobody, pretože strana napr. učiní právny prejav vôle pod vplyvom bezprávnej (t. j. protiprávnej) hrozby. Takisto nepôjde o právny úkon ak nebude zrejmé, čoho sa týka, avšak len prípadné chyby v písaní a počítaní ešte nezakladajú neplatnosť právneho úkonu, pokiaľ je jeho význam nepochybný (§ 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

 

Neplatné právne úkony

–   predmetom úkonu je nemožné plnenie,

–   ten, kto úkon vykonal, nemal spôsobilosť na právne úkony,

–   právny úkon svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, obchádza ho, alebo sa prieči dobrým mravom.

 

Slobodné vykonanie právneho úkony

Právny úkon a prejav vôle k jeho výkonu bol vykonaný slobodne a účastník nebol k prejavu vôle prinútený nejakými skutočnosťami. V prípade, že by došlo k nátlaku na účastníka zo strany niekoho ďalšieho, alebo by bol prinútený k nemu na základe okolností, tak vykonaný právny úkon by bol neplatný.

 

Vážne vykonanie právneho úkonu

Právny úkon je vykonaný vážne, ak prejav vôle účastníka smeruje naozaj k uskutočneniu právneho úkonu. V prípade, že by právny úkon bol vykonaný zo žartu alebo na základe vtipu, prípadne bol úmysel vykonať iný právny úkon, právny úkon nie je vykonaný vážne a tým pádom ide o neplatný právny úkon.

 

Určitosť vykonania právneho úkonu

Musí byť dodržaná požiadavka právnej istoty. V zásade ide o presné určenie účastníkov, jednotlivých zložiek právneho úkonu a v konečnom dôsledku aj predmetu právneho úkonu.

 

Zrozumiteľnosť právneho úkonu

Aby bol právny úkon platný, tak musí byť prejav vôle a tiež obsah zrozumiteľný z prejavu nielen účastníkov právneho úkonu ale aj zo samotného premetu právneho úkonu. Platí zásada, že všetky právne úkony, aj neformálne, musia byť zrozumiteľné.

 

V prípade, ak by neboli splnené tieto podmienky, vedie to k absolútnej neplatnosti daného úkonu. Za každých okolností sa musí prihliadať na všetky tieto podmienky, a to zo strany súdu alebo iných štátnych orgánov, pretože by mohol byť právny úkon namietaný a môže tak urobiť hocikedy, dokonca aj po niekoľkých rokoch.

Absolútne neplatný úkon je neplatný od samého začiatku. v prípade, že by bola uzavretá zmluva, v ktorej došlo k takejto chybe, tak sa považuje za neplatnú, respektíve vedie to k absolútnej neplatnosti zmluvy a treba rátať s dôsledkami. Príkladom je napríklad nadobudnutie nehnuteľnosti.

 

Formálne chyby

V prípade, že v právnom úkone sa vyskytujú nejaké formálne chyby alebo chyb v písaní a počítaní, či pravopisné chyby, nemusí to viesť k neplatnosti právneho úkonu. O neplatný právny úkon ide iba v tom prípade, že o význame právneho úkonu sa pochybuje. V opačnom prípade ide o právny úkon v plnom rozsahu platný.

 

V prípade, že právne úkony nemajú niektorú z náležitosti, tak sa považujú za neplatné, dokonca tak hrozí na základe právneho predpisu aj k sankcii či pokute.

Delenie neplatných právnych úkonov

–   absolútne neplatný právny úkon,

–   relatívne neplatný právny úkon.

 

Absolútna neplatnosť právneho úkonu

Absolútna neplatnosť sa nedá odstrániť, vyplýva priamo zo zákona a pôsobí ex tunc. To znamená, že napr. ak absolútnu neplatnosť zmluvy vysloví súd vo svojom rozsudku, táto zmluva sa nestáva neplatnou až právoplatným súdnym rozhodnutím, ale je neplatnou od počiatku. Treba zdôrazniť, že nie v každom prípade je zrejmé, že ide o neplatný právny úkon a aj názory sa môžu rôzniť. Príkladom môže byť zmluvne zakotvená vysoká zmluvná pokuta, pričom rôzne súdy môžu posudzovať skutkovo podobné prípady rozdielne. Zjednocujúci vplyv, predovšetkým v rovine sily právnej argumentácie, má v takýchto prípadoch predovšetkým judikatúra Najvyššieho súdu SR (hoci rozhodnutie Najvyššieho súdu nie je všeobecne záväzné, t. j. vzťahuje sa len na konkrétny príklad, naznačuje ako by mohol rozhodovať Najvyšší súd aj o inej skutkovo podobnej kauze napr. v odvolacom, resp. dovolacom konaní).

V súdnom konaní je bežne absolútna neplatnosť zmluvy uplatnená na základe žaloby na plnenie, a to vznesením námietky neplatnosti takejto zmluvy žalovaným, pretože záujem na posúdení takejto zmluvy ako absolútne neplatnej bude mať pochopiteľne žalovaná zmluvná strana. Častým prípadom je aj žaloba na vrátenie plnenia, ktoré bolo na poskytnuté na základe neplatnej zmluvy, nakoľko podľa Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Absolútnej neplatnosti a jej následkov sa nemusí dovolávať niektorý z účastníkov, ale sa jej môže dovolať každý, kto má na tom právny záujem. Na absolútne neplatný právny úkon sa hľadí tak, ako keby nebol vôbec urobený. Účinky absolútnej neplatnosti sú definitívne.

Dôvody absolútnej neplatnosti:

–   nedostatok slobody a vážnosti vôle,

–   neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle,

–   nemožnosť plnenia,

–   nedostatok spôsobilosti na právne úkony,

–   rozpor so zákonom, obchádzanie zákona, rozpor s dobrými mravmi,

–   nedodržanie zákonom predpísanej formy právneho úkonu.

§   Judikatúra

•    Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. novembra 2010, sp. zn.: 3 Cdo 73/2009

Pokiaľ ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu treba uviesť, že táto pôsobí priamo zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc), bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal; preto právne účinky, t. j. subjektívne občianske práva a občianskoprávne povinnosti z takto absolútne neplatného právneho úkonu nevzniknú. Súd prihliada k absolútnej neplatnosti právneho úkonu i bez návrhu, t. j. z úradnej povinnosti. To však platí vzhľadom k prejednacej zásade, ktorá ovláda občianske súdne konanie, len za predpokladu, že skutočnosti, ktoré sú s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu spojené, vyjdú v konaní najavo. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nemožno podľa platného právneho stavu spätne zhojiť ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (tzv. konvalidáciou). Samozrejme, že absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa možno dovolať aj námietkou vznesenou proti takejto žalobe.

Relatívna neplatnosť právneho úkonu

Z hľadiska formy, musí právny úkon spĺňať požiadavky kladené zákonom alebo dohodou zmluvných strán, inak je neplatný. V prípade rozporu právneho úkonu s dohodou strán však ide o relatívnu neplatnosť.

Právny úkon, ktorý má vadu majúcu za následok jeho tzv. relatívnu neplatnosť v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, sa považuje za platný (so všetkými právnymi dôsledkami z neho vyplývajúcimi), pokiaľ ten, na ochranu ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený (oprávnená osoba), sa neplatnosti nedovolá. Ak sa oprávnená osoba relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolá, je právny úkon neplatný od svojho začiatku (ex tunc). To platí i tam, kde na základe tohto relatívne neplatného právneho úkonu vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností vecné právo.

Pri dovolaní sa neplatnosti ide o jednostranný právny úkon, ktorý sa musí adresovať druhému účastníkovi právneho úkonu, resp. všetkým účastníkom právneho úkonu, ak ten, kto sa dovoláva relatívnej neplatnosti právneho úkonu, nie je účastníkom tohto právneho úkonu. Dôjdením dovolania sa neplatnosti ostatným účastníkom právneho úkonu sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú svojimi účinkami možno prirovnať k absolútnej neplatnosti. Zákon preto, aby nastali účinky tzv. relatívnej neplatnosti právneho úkonu neustanovuje žiadnu formu dovolania sa tejto neplatnosti. Možno tak urobiť i žalobou (vzájomnou žalobou) podanou na súde alebo námietkou v rámci obrany proti uplatnenému právu (nároku) v konaní pred súdom. Otázku relatívnej neplatnosti je možné v občianskom súdnom konaní vždy riešiť ako otázku predbežnú. Bez dovolania sa relatívnej neplatnosti je právny úkon platný a súd či iný orgán právnej ochrany bez tohto jednostranného právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu neplatnosť (napríklad správa katastra je zásadne povinná, ak niet dovolania sa relatívnej neplatnosti, povoliť vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bez ohľadu na to, že právny úkon je relatívne neplatný).

Relatívna neplatnosť právneho úkonu nenastáva priamo zo zákona. Aj keď relatívne neplatný právny úkon pôsobí ako keby bol platný, tak ako náhle je zbavený platnosti, sa stáva neplatným právnym úkonom. Pri relatívne neplatných právnych úkonoch existuje možnosť pominutia neplatnosti.

Pominutie neplatnosti právneho úkonu

–   účastník, ktorého sa neplatnosť týka, dodatočne schváli právny úkon,

–   dôvod neplatnosti odpadol,

–   oprávnený neplatnosť nedovolal.

Na relatívnu neplatnosť súd prihliada z úradnej povinnosti, ale len na návrh dotknutého subjektu. Občiansky zákonník vymedzuje zásadu, že všetky neplatné právne úkony sú neplatné absolútne, pokiaľ ich zákon nevyhlasuje za relatívne neplatné.

Občiansky zákonník upravuje, že sa neplatnosť právneho úkonu nedotýka subjektu právneho úkonu, ale jeho predmetu, pričom ide o predmet plnenia v dobe vzniku tohto právneho úkonu nemožný. V tomto prípade hovoríme o počiatočnej nemožnosti právneho úkonu.

Právny úkon je tiež neplatný, ako sme už niekoľkokrát uviedli v predchádzajúcich ustanoveniach, ak ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Účastníkom, ktorý nemá v tomto smere spôsobilosť na právne úkony, môže byť maloletý alebo ten, ktorého spôsobilosť na právne úkony súd rozhodnutím obmedzil na právne úkony. Pozri znenie ustanovenia § 38!

§   Judikatúra

•    Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 151/2005

Relatívnej neplatnosti v zmysle ustanovenia § 40a OZ sa možno dovolať rôznymi kvalifikovanými prejavmi adresovanými účastníkom právneho vzťahu. Možno tak urobiť kvalifikovanými prejavmi, napr. adresovanými účastníkom právneho vzťahu alebo v občianskom súdnom konaní na návrh, prípadne na námietku, kedy súd platnosť právneho úkonu posúdi ako prejudiciálnu otázku.

•    Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 19. 4. 2006, sp. zn. 32 Odo 1650/2005

Súdna prax nijako nevylučuje, že za dovolanie sa neplatnosti právneho úkonu možno považovať tvrdenie oprávneného subjektu v žalobe, z ktorého možno vyvodiť jeho vôľu, že nechce byť právnym úkonom (dohodou) viazaný.

•    Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 5. 10. 2006, sp. zn. 3 Sž-o-KS 84/2006

Podľa názoru súdnej praxe sa relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti podľa § 40a OZ možno dovolať i námietkou v katastrálnom konaní o povolení vkladu doručenou správe katastra. Správa katastra by následne mala povinnosť vznesenú námietku doručiť účastníkom konania a vysporiadať sa s ňou v odôvodnení rozhodnutia (pozri Ro NS SR z 5. 10. 2006, sp. zn. 3 Sž-o-KS 84/2006).

•    Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 28. 11. 2001, sp. zn. 22 Cdo 1669/2000

Dovolať sa relatívnej neplatnosti je potrebné voči všetkým účastníkom právneho úkonu. V prípade uplatnenia námietky premlčania v súdnom konaní platí, že námietka premlčania vznesená ktorýmkoľvek zo žalovaných má účinky aj pre ostatných žalovaných.

•    Rozhodnutie: R 45/1986

Forma dovolania sa relatívnej neplatnosti nie je zásadne stanovená; preto tak možno urobiť akýmkoľvek spôsobom. Možno tak urobiť aj v konaní pred súdom v návrhu na začatie konania a dovolaním neplatnosti právneho úkonu sa možno brániť aj v konaní proti návrhu.

•    Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 22. 3. 2006, sp. zn. 29 Odo 3/2005

Zastretým právnym úkonom môže byť zmluva rovnakého typu ako simulovaná zmluva, ktorej podmienky sú rozdielne od podmienok uvedených v simulovanej zmluve. Niet žiadneho dôvodu vylúčiť aplikáciu ustanovenia § 41a ods. 2 OZ aj na taký prípad. Ak vôľa účastníkov zmluvy smerovala k jej uzavretiu za iných podmienok (napr. za inú cenu), než je uvedené v zmluve, je uzavretá zmluva simulovaným úkonom a zastretým úkonom je zmluva uzatváraná za cenu, ktorú účastníci medzi sebou skutočne dohodli.

•    Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. októbra 2010, sp. zn.: 4 Cdo 136/2009

Právny úkon, ktorý má vadu majúcu za následok jeho tzv. relatívnu neplatnosť v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, sa považuje za platný (so všetkými právnymi dôsledkami z neho vyplývajúcimi), pokiaľ ten, na ochranu ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený (oprávnená osoba), sa neplatnosti nedovolá. Ak sa oprávnená osoba relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolá, je právny úkon neplatný od svojho začiatku (ex tunc). To platí i tam, kde na základe tohto relatívne neplatného právneho úkonu vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností vecné právo.

Pri dovolaní sa neplatnosti ide o jednostranný právny úkon, ktorý sa musí adresovať druhému účastníkovi právneho úkonu, resp. všetkým účastníkom právneho úkonu, ak ten, kto sa dovoláva relatívnej neplatnosti právneho úkonu, nie je účastníkom tohto právneho úkonu. Dôjdením dovolania sa neplatnosti ostatným účastníkom právneho úkonu sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú svojimi účinkami možno prirovnať k absolútnej neplatnosti. Zákon pre to, aby nastali účinky tzv. relatívnej neplatnosti právneho úkonu neustanovuje žiadnu formu dovolania sa tejto neplatnosti. Možno tak urobiť i žalobou (vzájomnou žalobou) podanou na súde alebo námietkou v rámci obrany proti uplatnenému právu (nároku) v konaní pred súdom. Otázku relatívnej neplatnosti je možné v občianskom súdnom konaní vždy riešiť ako otázku predbežnú. Bez dovolania sa relatívnej neplatnosti je právny úkon platný a súd či iný orgán právnej ochrany bez tohto jednostranného právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu neplatnosť (napríklad správa katastra je zásadne povinná, ak niet dovolania sa relatívnej neplatnosti, povoliť vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bez ohľadu na to, že právny úkon je relatívne neplatný).

§ 38

(1) Neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony.

(2) Takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.

Komentár k § 38

V znení dikcie Občianskeho zákonníka je absolútne neplatným právny úkon vykonaný osobou, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony. Najčastejšie pôjde o osoby, ktorým boli právoplatným súdnym rozhodnutím obmedzené práva spôsobilosti na právne úkony. V tomto prípade pôjde o tie právne úkony, ktoré by zasiahli do obmedzenia.

 

Maloletý účastník právneho vzťahu

Ďalej sa jedná o prípady, ak vykonali právny úkon osoby, ktoré ešte nedosiahli spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, pretože podľa § 9 Občianskeho zákonníka maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku.

Je teda celkom pochopiteľné, že 8 či 10 ročné dieťa nemôže podpísať kúpnu zmluvu, na základe ktorej predá dom. Na druhej strane však môže uzavrieť kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudne cukríky, ale zároveň s maloletým kupujúcim nesmie vstúpiť do zmluvného vzťahu predávajúci, ak by išlo napr. o predaj alkoholu, hoci v rovnakej cene.

Osoba konajúca v duševnej poruche alebo ochorení

Neplatným je aj právny úkon uskutočnený osobou konajúcou v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou (§ 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V praxi sa veľmi často vyskytuje absolútna neplatnosť právnych úkonov, ktoré možno subsumovať pod § 39 Občianskeho zákonníka. Ide o právne úkony, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporujú zákonu alebo zákon obchádzajú alebo sa priečia dobrým mravom.

Poznámka

S pojmom dobré mravy sa stretávame napríklad v ustanoveniach § 3, § 39, § 148, § 424, § 469a, § 482 Občianskeho zákonníka a iných. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a pod. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.

Občiansky zákonník, ani iný predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Podľa rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. augusta 2008, sp. zn. 16Co/152/2008 z toho vyplýva, že tieto morálne pravidlá majú objektívnu povahu, a preto akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne motivované vyhlásenie zmluvných strán, nie je smerodajné v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi, alebo nie.

Podľa ustálenej súdnej praxe zmluva, ktorá je v rozpore so zákonom nemá zamýšľané následky aj napriek tomu, ak ju zmluvné strany uzavreli v dobrej viere a bez ohľadu na to, ktorá zmluvná strana neplatnosť zapríčinila. Prípadný rozpor so zákonom alebo obchádzanie zákona sa dá pomerne ľahko kvalifikovať, avšak to, či sa právny úkon prieči dobrým mravom, je pochopiteľne zložitejšie odhadnúť. Náš právny poriadok neobsahuje katalóg dobrých mravov, preto je potrebné vychádzať z judikatúry, ktorá sa však môže meniť. V konečnom dôsledku je podstatný názor konkrétneho sudcu, či sa právny úkon prieči dobrým mravom alebo nie.

§ 39

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Komentár k § 39

Neplatnosť právneho úkonu uvedená v tomto ustanovení má povahu absolútnej neplatnosti. Vo všeobecnej rovine možno povedať, že neplatný je právny úkon, ktorý nemá niektorú z náležitostí, ktoré zákon pod sankciou neplatnosti právneho úkonu vyžaduje. Pritom Občiansky zákonník pojem „absolútna neplatnosť“ nepoužíva. Používa len termín „neplatnosť“, preto platí, že pokiaľ je nejaká vada právneho úkonu sankcionovaná neplatnosťou a nejde pritom o niektorý z prípadov relatívnej neplatnosti, ide o absolútne neplatný právny úkon.

Podľa Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Absolútne neplatný právny úkon, je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a teda absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza.

Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol.

§ 39a

Úžera

Neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere.

Komentár k § 39a

Ustanovením sa do Občianskeho zákonníka zaviedla úžera od 1. 6. 2014 po novele zákona č. 106/2014 Z. z.

Novela zákona bola pripravená ako reakcia na pretrvávajúcu problematickú aplikačnú prax, ktorá dlhodobo rezonovala pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľom a spájala sa najmä s činnosťou tzv. nebankových subjektov.

Dôvod zavedenia ustanovenia upravujúceho úžeru

Podľa európskych štatistík až 1,2 milióna obyvateľov Slovenskej republiky žilo v tom období na hranici chudoby, pričom na súdoch bolo vedených viac ako milión exekučných konaní. Z údajov Sociálnej poisťovne bolo známe, že takmer 26 000 dôchodcov bolo exekvovaných na návrh nebankových subjektov poskytujúcich tzv. rýchle pôžičky, drobné úvery alebo financujúcich splátkový predaj. Na finančnom trhu sa vyskytovali spoločnosti, ktoré využívali nedostatky právnej úpravy a spotrebiteľom finančné prostriedky poskytovali pri celkových nákladoch, ktoré dosahovali niekedy až stovky percent navýšenia oproti požičanej sume. K neprimeraným úrokom pristupovali početné poplatky, ktoré zvyšovali celkové náklady na pôžičku alebo úver a stávalo sa realitou, že spotrebiteľ pri úvere 200 eur musel za rok vrátiť až 398 eur. Uvedené javy boli veľmi často spojené s používaním neprijateľných zmluvných podmienok a nekalých obchodných praktík, ktoré boli značne rozšírené práve v sektore finančných služieb a poskytovania peňažných prostriedkov spotrebiteľom. Osobitne problematické boli exekúcie, v ktorých sa vymáhali plnenia v rozpore s dobrými mravmi, majúce neraz svoj základ v neprijateľných zmluvných podmienkach. Vo sfére súkromnoprávneho výkonu práva občanov trápili aj neprimerané dražby ich nehnuteľností, väčšinou s titulom nesplácania úverov zabezpečených záložným právom. Aj v tejto oblasti bolo zmonitorované zneužívanie nedostatkov platnej právnej úpravy, napríklad v podobe predaja podhodnotených nehnuteľností, predaja obydlí pri drobných pohľadávkach, kde by sa mohla ako primeranejšia uplatniť exekúcia.

Navrhovatelia z kontaktu s poškodenými občanmi a v spolupráci s niektorými štátnymi orgánmi s poukazom na uvedené skutočnosti vysledovali následky značného poškodzovania práv spotrebiteľov vo sfére požičiavania finančných prostriedkov. Zraniteľnosť niektorých skupín občanov rástala v nepriamej úmere s úrovňou právneho vedomia a v priamej súvislosti s ich ekonomickým a sociálnym statusom spotrebiteľov a životnou situáciou.

V praxi bola potreba požičiavania peňazí spojená s nezamestnanosťou, neočakávanými výdavkami, neschopnosťou hradiť životné náklady rodiny alebo preúverovaním (prípady až 50-ich úverov v rodine), a to s vážnymi následkami až na sociálnu exklúziu občanov.

Uvedený stav sa podrobne sledoval a po komplexnom vyhodnocovaní jeho príčin a problematických aspektov právnej úpravy prichádzala iniciatíva práve na novelu zákona.

Na základe zistení, poznatkov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich pri Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, niektorých spotrebiteľských združení, odborníkov z praxe a Slovenskej obchodnej inšpekcie sa dospelo k záveru, že právna úprava viacerých právnych predpisov si urýchlene vyžadovala zmeny, najmä vo vzťahu k vymedzeniu prísnejšieho režimu regulácie odplaty a úžery, poskytovania spotrebiteľských úverov, realizácie dobrovoľných dražieb, vedenia exekučných konaní.

Jadro právnej úpravy od 1. 6. 2014 tvorila novelizácia Občianskeho zákonníka, v rámci ktorej sa do slovenského právneho poriadku zaviedol inštitút civilnoprávnej úžery a stanovila sa najvyššia prípustná odplata pre prípad požičiavania finančných prostriedkov spotrebiteľovi. Civilnoprávna úžera pri predchádzajúcom vymedzení maximálnej odplaty umožnila kvalifikovať aj hrubý nepomer v plnení, čím sa vytvoril priestor pre ustálenie primeranosti odplaty v oblasti úverov a pôžičiek poskytovaných spotrebiteľom. Novelou zákona sa rovnako rozšíril katalóg neprijateľných zmluvných podmienok, zaviedol sa v poradí ďalší dôvod neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy a regulovalo sa písmo v spotrebiteľských zmluvách a súvisiacich listinách.

 

Úžera

V zmluvnej praxi sa ukazovalo, že sa na trhu dlhodobo zneužívala pozícia slabšej zmluvnej strany a spotrebitelia finančných služieb boli vystavovaní uplatňovaniu neprimeranej odplaty za požičané finančné prostriedky. Evidovali sa početné prípady neprimerane požadovanej výšky odplaty, ktorá v konečnom dôsledku viedla k tomu, že spotrebitelia neboli schopní plniť svoje dlhy, hromadne narastala neschopnosť splácať záväzky, pričom uvedené smerovalo až ku konkrétnym životným tragédiám a odkázanosti poškodených občanov na štát a štátne dávky.

 

Praktiky úverov

V praxi bolo možné vysledovať viaceré praktiky, používaním ktorých sa neúmerne navyšovala (resp. zvyšovala) požadovaná odplata pri úveroch a pôžičkách poskytovaných spotrebiteľom. Išlo napr. o tieto praktiky:

1. V zmluve sa uviedla tzv. zmluvná odmena, ktorá neraz tvorila 60 % až 80 % požičanej istiny, pričom v zmluve sa vôbec neuvádzali úroky požadované od spotrebiteľa.

2. Veriteľ uvádzal v zmluve, že spotrebiteľ je povinný vrátiť istinu navýšenú o 80 % až 90 %, pričom vo všeobecných obchodných podmienkach sa uvádzalo, že tretina z požadovanej odplaty sú úroky, tretina poplatky s poskytnutím úveru a tretina odmena veriteľa za poskytnutie úveru.

3. Spotrebiteľ požiadal o úver napr. 10 000 € na obdobie 3 rokov, pričom veriteľ v zmluve uviedol, že spotrebiteľovi požičal 20 000 € a to bezúročne.

Uvedená prax poukazovala na nevyhnutnú potrebu regulácie odplaty, a to za stavu, keď zmena § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v roku 2010 vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z. sa nielenže minula účinku, ale skôr podporila aktivity a agresívne praktiky na finančnom trhu spejúce k tomu, že absentovalo akékoľvek zákonné obmedzenie odplaty, ktorú bolo možné požadovať pri úveroch a pôžičkách poskytovaných spotrebiteľom.

 

Civilnoprávna úžera

Za tohto stavu treba doplniť, že v slovenskom právnom poriadku do 1. 6. 2014 absentovala akákoľvek právna úprava civilnoprávnej úžery.

Z tohto dôvodu sa zaviedla komplexná definícia inštitútu civilnoprávnej úžery, ktorá vychádzala z nižšie vysvetľovaného historického vývoja tohto inštitútu, reflektuje aj znaky trestnoprávnej úžery, podstatným spôsobom však rozšírila predovšetkým subjektívne znaky definičného rozsahu úžery. Tak ako v tradičných civilných kódexoch, úžera pozostáva z

–   objektívneho znaku, ktorým je konanie smerujúce k získaniu plnenia v hrubom nepomere k poskytnutému plneniu;

–   subjektívnych znakov, splnenie ktoréhokoľvek z nich pri súbehu so splnením objektívneho znaku povedie k naplneniu a uplatneniu definičného znaku inštitútu úžeru, a tým k zneplatneniu celej zmluvy.

Z pohľadu subjektívnych znakov, definícia úžery rozoznáva:

1. Tieseň – mimoriadne ťaživá situácia poškodeného (alebo inej osoby, ktorej tieseň pociťuje poškodený ako tieseň vlastnú), vyvolaná určitou, hoc len prechodnou naliehavou potrebou, ktorej uspokojenie nie je v možnostiach poškodeného. Spravidla ide o hospodárske ťažkosti, splatnosť dlhu, ktorého nesplatenie môže vážne ohroziť spoločenské postavenie poškodeného. Môže ísť taktiež aj o iné ťažkosti, napr. záujem zachovať vlastníctvo bytu na vyriešenie neľahkej sociálnej situácie. V tiesni môže poškodený konať aj vtedy, ak má dostatočné prostriedky na jej odstránenie, avšak ich nemá k dispozícii okamžite (strata alebo odcudzenie dokladov a potrebnej hotovosti ďaleko od domova pod.). Pomer závislosti sám osebe ešte neznamená stav tiesne u závislej osoby, závislosť však môže okrem ďalších okolností spolupôsobiť pri vzniku stavu tiesne.

2. Neskúsenosť – spočíva napr. v nedostatočnej znalosti cien, nákupných možností spravidla v spojení s dôverčivosťou. Ide teda predovšetkým o neskúsenosť pri vybavovaní majetkových záležitostí. To môže vyplývať z neskúsenosti v širšom zmysle, resp. z neskúsenosti v určitej oblasti ľudskej činnosti, ktorá má dopad na majetkovú sféru človeka. Neskúsenosť môže byť sprievodným javom nízkeho veku najmä u neplnoletých.

3. Rozumovú vyspelosť – neschopnosť poškodeného rozpoznať hodnotu svojho plnenia alebo sľubu k hodnote vzájomného plnenia páchateľa; príčinou môže byť slabomyseľnosť, strata intelektových schopností i iné poruchy psychiky v dôsledku duševnej poruchy alebo choroby, prípadne oneskoreného vývoja, prejavujúci sa hlavne v neschopnosti logického uvažovania a myslenia.

4. Rozrušenie – stav prudkého pohnutia mysle vyvolaný určitou bezprostredne predchádzajúcou udalosťou, ktorá obzvlášť intenzívne zasiahla citovú zložku duševného života poškodeného do tej miery, že v tomto stave nebol schopný uvážiť, či hodnota jeho plnenia alebo sľubu plnenia zodpovedá hodnote plnenia páchateľ voči nemu.

5. Dôverčivosť – predstavuje stav a konanie spotrebiteľa, ktorý ako tzv. slabšia zmluvná strana nedisponuje takou mierou obozretnosti, ktorá by mu zaručila ochranu jeho práva pri ekonomickej nadvláde dodávateľa. Spotrebiteľ je tak náchylný uveriť všetkým prezentovaným skutočnostiam, keďže objektívne nemá dispozíciu na kvalifikované posúdenie dodávateľom poskytovaných skutočností.

6. Ľahkomyseľnosť – sa vždy spája s ďalšími znakmi úžery, pričom sa prejavuje tak, že spotrebiteľ titulom zníženej miery vnímania alebo rozumovej vyspelosti neprisudzuje svojmu konaniu také následky, aké by mu v skutočnosti mali byť prisúdené. Uvedený znak možno vyjadriť aj tak, že spotrebiteľ svoje konanie berie na „ľahkú mieru“, napríklad nie je pre neho problém zobrať 10 úverov po sebe. K takto vymedzenej ľahkomyseľnosti spravidla pristupuje aj nadvláda dodávateľa, ktorý napríklad zanedbaním skúmania bonity alebo zneužitím svojho silnejšieho postavenia profituje na úkor ľahkomyseľnosti slabšieho.

7. Finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany – uvedené znaky poukazujú na opakujúce sa vzťahy spotrebiteľa s dodávateľom, kedy spotrebiteľ (resp. občan) je vlastne už ekonomicky závislý od dodávateľa, napr. tým, že u neho došlo k reťazeniu úverov, je preúverovaný, je zaviazaný a ekonomicky závislý na dodávateľovi, ktorý je spôsobilý nepriamo ovládať jeho konanie. Druhým znakom je zneužitie neschopnosti plniť záväzky pri súčasnom zanedbaní posudzovania bonity. Zanedbanie posúdenia bonity a jeho zneužitie dodávateľom veľmi úzko súvisí s finančnou závislosťou, pričom na účely postihnutia úžery postačí naplnenie jedného subjektívneho znaku.

8. Plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere – rozumie určité správanie v záväzkových vzťahoch, ktoré môže spočívať v aktívnej činnosti, konaní alebo v nekonaní. Konanie potom môže spočívať buď v povinnosti niečo dať, niečo konať, niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť.

 

Znaky úžery

Historická právna úprava a judikatúra vymedzila nasledovné znaky úžery:

1. Objektívne – vyžadovalo sa, aby si jedna strana dala sľúbiť plnenie určitej majetkovej hodnoty, ktoré cenu plnenia v čase uzavretia zmluvy prevyšovalo do tej miery, že existoval podľa okolností hrubý nepomer medzi vzájomnými plneniami. Nápadný nepomer hodnôt je daný vždy tam, kde rozdiel vzájomných protiplnení je v značnom nepomere k obyčajnej, konkrétnymi pomermi odôvodnenej hodnote. Napríklad pri pôžičke pôjde o úroky, ktoré presahujú úroky obvyklé.

2. Subjektívnych znakov bolo viac a v rámci skutkovej podstaty úžery sa požadovalo splnenie aspoň 1 z nich. Išlo o tieto znaky:

a)  Tieseň – pojem tieseň bol judikovaný početnou judikatúrou Najvyššieho súdu ČSR vzťahujúcou sa k cisárskemu nariadeniu č. 275/1914 ř. z. Tiesňou možno predovšetkým rozumieť mimoriadne ťaživú situáciu poškodeného (napr. dlžníka), ktorá je vyvolaná určitou, v danej situácii naliehavou potrebou, ktorej uspokojenie nie je v možnostiach poškodeného. Tiesňou pri úžere nie je situácia, ktorá bola tak závažná, že by priamo ohrozovala dlžníkovu existenciu. V tomto prípade stačila naliehavá, čo i len prechodná (peňažná) tieseň, ktorá však nútila k zobratiu úveru (Rozhodnutí NS ČSR ze dne 23. 2. 1925, Zm I 705/24 publ. pod č. R 389). Oproti tomu menej priaznivé majetkové pomery nemožno stotožňovať s pojmom tieseň, pretože táto je naliehavejšia a v kvalitatívnom rozlišovaní potrieb dlžníka samozrejme závažnejšia (Rozhodnutí NS ČSR ze dne 10. 1. 1925, Zm I 672/24 publ. pod č. R 388). O tieseň ide vtedy, keď stav majetku dlžníka u neho vyvoláva pocit naliehavej potreby zabezpečiť si chýbajúcu hotovosť úverom, pričom je nútený a tiež ochotný sľúbiť alebo poskytnúť protihodnotu, ktorá je k hodnote poskytnutého úveru v značnom nepomere. Pojem tieseň nie je sám osebe naplnený ani nepriaznivými majetkovými pomermi, nie je však vylúčený aj pri relatívne „dobrom stave majetku“. V tomto prípade stačí i len dočasný, prechodný, ale naliehavý peňažný nedostatok (Rozhodnutí NS ČSR z 19. 10. 1925, Zm II 247/25 publ. pod č. Rt 2147). Okolnosť, či dlžník za svoju tieseň nesie zodpovednosť, t. j. či si túto tieseň zavinil sám a znáša si za to dôsledky, nemá žiadny vplyv na posudzovanie úžerníckej povahy zmluvy, teda na jej platnosť alebo neplatnosť. Nemusí ísť ani o tieseň osoby, ktorá je zmluvnou stranou, ale stačí tieseň blízkej osoby, ktorú by zmluvná strana pociťovala ako vlastnú.

b)  Ľahkomyseľnosť – bezstarostnosť o následky vlastného konania.

c)  Konanie v slabosti rozumu (rozumová slabosť) – tento znak je širší ako slabomyseľnosť alebo nesvojprávnosť.

d)  Rozrušenie mysle – pričom nebol rozhodujúci dôvod, pre ktorý k tomu došlo.

e)  Neskúsenosť – všeobecná neskúsenosť, skúsenosť normálneho človeka.

     K uvedenému pozri napríklad rozhodnutie NS ČSR z 21. 11. 1936, Rv I 501/35, publ. pod Rc 15620 – „K neplatnosti zmluvy v zmysle § 879 č. 4 OZO sa nevyžaduje okrem skúseností na strane kupujúceho (dlžníka) a nepomeru medzi skutočnou hodnotou veci a jej kúpnou cenou aj úmyselne vyvolaný omyl na strane kupujúceho (dlžníka). Zákon tak nevyžaduje uvedenie do omylu jednej zmluvnej strany druhou, ale stačí samotné zneužitie (vykoristenie). Úžerník využije k svojmu obohateniu situáciu, ktorú síce nemusel sám vyvolať, avšak táto mu je známa alebo mu známa byť ani nemusí.“ K neplatnosti zmluvy podľa § 879 ods. 4 OZO však samozrejme nestačí, že žalovaný nemal skúsenosti a že existoval nápadný nepomer medzi jeho plnením a protiplnením žalobcu, ale okrem toho je potrebné, aby žalobca vedome a úmyselne ťažil z nerozvážnosti a z neskúsenosti druhej zmluvnej strany v zmluvnom vzťahu, ktorý je predmetom sporu (rozhodnutie č. 1725, 11044 Sb. N. s.).

§   Judikatúra z dôvodovej správy

Z judikatúry možno poukázať na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, rakúskych súdov a niektorých krajských súdov Slovenskej republiky:

 

•    Rozsudek Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. 22 Cdo 1993/2001, ze dne 8. 4. 2003

Při aplikaci platného občanského zákoníku je třeba přihlížet k tradičním principům občanského práva, obsaženým též v obecném zákoníku občanském z r. 1811, a také k § 253 platného trestního zákona. Proto lichevní smlouvy, tedy takové smlouvy, které smluvní strana uzavře zneužívaje něčí nezkušenosti, tísně nebo rozumové slabosti nebo něčího rozrušení, přičemž dá sobě nebo jinému poskytnout nebo slíbit plnění, jehož hodnota je k hodnotě vzájemného plnění v hrubém nepoměru, jsou pro rozpor s dobrými mravy absolutně neplatné podle § 39 ObčZ. O lichevní smlouvu podle občanského práva jde v případě, kdy jednající z okolností věci věděl anebo musel vědět, že druhá strana je postižena okolnostmi uvedenými shora, a tuto okolnost využil; nevyžaduje se, aby jeho jednání bylo současně v trestním řízení označeno za trestný čin.

 

•    Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 28. septembra 2011 č. k. 3Co 3/2011

Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu a doplnil odôvodnenie s tým, že upriamil pozornosť na zneužitie ľahkovážnosti a núdze spotrebiteľa zo strany nebankovej spoločnosti. Nebanková spoločnosť nijako nepreukázala, že by ju zaujímala bonita, stav núdze žalovaného a skutočnosť, či spotrebiteľ dokáže plniť záväzky z úverového vzťahu. Krajský súd prelomovo ustálil, že určitú mieru ľahkovážnosti spotrebiteľa treba považovať za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ nebanková spoločnosť využila ľahkomyseľnosť spotrebiteľa, musí niesť dôsledky, a to aj pri nedbanlivosti pri overovaní bonity spotrebiteľa, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver. Absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver poskytnutý za neprimerané protiplnenie pri zneužití tiesne alebo aj ľahkovážnosti spotrebiteľa. Pri tzv. civilno-právnej úžere je podľa názoru krajského súdu úverová zmluva absolútne neplatná pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka).

 

•    Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 8. decembra 2011 č. k. 16Co/71/2011

V predmetnej veci sa stala predmetom súdnej kontroly z hľadiska princípov absolútnej neplatnosti právnych úkonov zmluva o úvere zo dňa 16. 4. 2007 č. 8250985, podľa ktorej žalovaný nebankový subjekt poskytol žalobcovi na štyri mesiace úver 40 000 Sk (1 328 Eur) za poplatok 17 600 Sk (584 Eur), teda v prepočte na ročné vyjadrenie ceny úveru per annum ide o úver za cenu 132 %. Už len samotná skutočnosť, že cenu úveru vyjadruje trojciferné číslo je zarážajúca a odôvodňujúca zvýšenú pozornosť z hľadiska prvkov úžery a vadnosti právneho úkonu.

Súdy už judikovali, že aj ľahkomyseľnosť dlžníka je kvalifikačným kritériom úžery (napr. Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 3/2011). Kvalifikačné kritériá úžery nie je možné taxatívne uzavrieť.

Vzhľadom na nedostatok explicitnej úpravy tzv. civilnoprávnej úžery sa dá judikatúrou dosiahnuť rovnaký výsledok. Civilnoprávna úžera spôsobuje neplatnosť právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi (NS ČR 21Cdo 1484/04), pretože sa poskytuje úver pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu úveru. V danom prípade pri zjavnom využití aj ľahkovážnosti dlžníka stačí, že k využitiu nadvlády nad dlžníkom dôjde aj čo len z nedbanlivosti (KS v Prešove 3Co 3/2011).

V predmetnej veci ide o cenu úveru 132 % p. a. a odvolací súd túto extrémnu až úžernú odplatu za úver považuje za dôvod absolútnej neplatnosti úveru bez ďalšieho. Tak neprimeraná odplata za úver ohrozuje najmä sociálne slabšie obyvateľstvo a úverový právny úkon za takéto úžerné protiplnenie je ťažko možné podrobiť moderácii. Z celospoločenského hľadiska sú takéto úverové praktiky nebezpečné v súvislosti s neprimeraným úverovým zaťažením obyvateľstva.

 

•    Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 25. septembra 2013 č. k. 3Co 151/2013

Aj keď podľa slovenskej právnej úpravy nie je civilnoprávna úžera explicitne upravená, odporuje dobrým mravom a ustanoveniu § 39 OZ. Absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver, poskytnutý pri zneužití tiesne alebo aj ľahkovážností za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky). V konečnom dôsledku ide o skutkovú podstatu trestného činu úžery, len na trestnoprávny postih chýba úmysel. Ľahkomyseľnosť síce nie je v § 235 Trestného zákona súčasťou skutkovej podstaty, ale na účely tzv. civilnoprávnej úžery okruh kvalifikačných kritérií nie je taxatívny (porov. rozhodnutie rak. Najvyšší súdny dvor OGH 3Ob 816/53). K otázke tzv. civilnoprávnej úžery a z tohto dôvodu neplatnosti zmluvy úverovej povahy teda k skutkovej podstaty trestného činu úžery pri nepreukázaní úmyslu odvolací súd poukazuje na rozsudok NS ČR 21Cdo 1484/2004. Pre tzv. civilnoprávnu úžeru je právny úkon absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Súd ďalej judikoval, že pre úžeru je neplatný celý úverový vzťah, nielen jeho časť (porov. OGH 4Ob 505/64).

V súlade so systematikou Občianskeho zákonníka sa precizovala právna úprava inštitútu úžery. Úžera sa teda od 1. 6. 2014 vzťahuje na právny úkon urobený nepodnikateľom, a teda je zrejmé, že jej aplikácia vo vzťahoch profesionálov – podnikateľov neprichádza do úvahy. Odkazujúc na historický výklad a pôvod inštitútu úžery, táto bude aj v jej modernom normatívnom zakotvení postihovaná absolútnou neplatnosťou s účinkami erga omnes a orgán aplikácie práva na túto prihliadne ex offo. Napriek uvedenému je z praktických dôvodov jasné, že v rovine tvrdení a preukázania dôvodov uplatnenia inštitútu úžery, existencia tejto musí byť v príslušnom konaní namietaná a preukázaná.

Z pohľadu aplikačnej praxe bolo potrebné zároveň upozorniť na skutočnosť, že samotné vyhlásenie zmluvnej strany o tom, že sa zmluva neuzatvára alebo právny úkon nerobí tak, že pri jeho uzavieraní niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere, nemá nijaký vplyv na platnosť právneho úkonu.

§ 40

(1) Ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

(2) Písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne.

(3) Písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé.

(4) Písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Písomná forma je zachovaná vždy, ak právny úkon urobený elektronickými prostriedkami je podpísaný zaručeným elektronickým podpisom alebo zaručenou elektronickou pečaťou.

(5) Na právne úkony uskutočnené elektronickými prostriedkami, podpísané zaručeným elektronickým podpisom alebo zaručenou elektronickou pečaťou a opatrené časovou pečiatkou sa osvedčenie pravosti podpisu nevyžaduje.

(6) Na písomné právne úkony tých, ktorí nemôžu čítať a písať, je potrebná úradná zápisnica. Úradná zápisnica sa nevyžaduje, ak má ten, kto nemôže čítať alebo písať, schopnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu s pomocou prístrojov alebo špeciálnych pomôcok alebo prostredníctvom inej osoby, ktorú si zvolí, a je schopný vlastnoručne listinu podpísať.

Komentár k § 40

Od 1. 11. 2015 sa rozšírila možnosť vydávania dokumentov aj mimo zákona o e-Governmente, tak ako to predpokladá § 2 písm. c) a § 5 ods. 1 zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a upravilo sa znenie § 40 ods. 4 a 5 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ je osoba oprávnená vytvoriť a doručiť dokument s nejakým vyhlásením alebo potvrdením, takýto by mohol byť podpísaný zaručenou elektronickou pečaťou, po splnení zákonných predpokladov. Došlo tým k zjednodušeniu komunikácie a zvýšeniu možností využívania elektronických zverejňovaných dokumentov osobami súkromného práva, pričom okrem elektronického podpisu sa teda môže použiť aj zaručená elektronická pečať.

Občiansky zákonník upravuje formu právneho úkonu, ktorá patrí k základným náležitostiam vo vymedzených prípadoch. Ide v podstate o formu prejavu vôle.

Právny úkon môže byť urobený v akejkoľvek forme, a to výslovne alebo nevýslovne. výslovne môže byť vykonaný ústne alebo písomne, pričom musí byť splnená podmienka, že musí byť zrejmé, čo chcel subjekt týmto prejavom vôle urobiť.

Samozrejme zákon vymedzuje, že právny predpis alebo dohoda účastníkov môže požadovať niektoré z foriem vykonania právneho úkonu. V prípade, že nie je právny úkon v tejto forme urobený, považuje sa zo zákona za neplatný právny úkon.

 

Formy písomnej formy vykonania právneho úkonu

–   jednoduchá písomná forma,

–   písomne do úradnej zápisnice.

Pokiaľ z výpisu z obchodného registra vyplýva určitý spôsob konania štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, treba ho dodržať nielen pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ale aj pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve (§ 50a Občianskeho zákonníka). Ak sa u obchodnej spoločnosti pre formu prejavu jej vôle v zmluve o prevode jej nehnuteľného majetku vyžadujú podpisy všetkých členov predstavenstva spoločnosti, takto ustanovenú formu prejavu treba dodržať nielen v samotnej kúpnej zmluve, ale aj v zmluve o budúcej zmluve (§ 50a Občianskeho zákonníka).

 

Písomný spôsob

Používa sa aj pri jednostranných (ručenie, uznanie dlhu) alebo viacstranných právnych úkonoch. Písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne. Písomný spôsob sa vyžaduje napríklad v prípade nehnuteľností. K písomnej forme sa taktiež vyžadujú podpisy.

 

Platnosť písomného právneho úkonu

–   podpísaný konajúcou osobou,

–   ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine,

–   podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé,

–   právny úkon urobený elektronickými prostriedkami je podpísaný zaručeným elektronickým podpisom alebo zaručenou elektronickou pečaťou.

 

Alternatívne písomné spôsoby

–   právny úkon urobený telegraficky,

–   právny úkon urobený ďalekopisom,

–   právny úkon urobený elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila.

 

Osvedčenie pravosti podpisu

Pravosť podpisu sa musí vždy overiť okrem výnimky, ak sú právne úkony uskutočnené elektronickými prostriedkami, podpísané zaručeným elektronickým podpisom alebo zaručenou elektronickou pečaťou a opatrené časovou pečiatkou.

 

Úradná zápisnica

Zápisnica je potrebná v prípade, ak dochádza k právnym úkonom písomným spôsobom pri subjektoch, ktorí nemôžu čítať a písať.

Občiansky zákonník vymedzuje aj výnimku, kedy sa úradná zápisnica sa nevyžaduje. Ide o prípad, ak ten, kto nemôže čítať alebo písať, je schopný sa oboznámiť s obsahom právneho úkonu s pomocou

–   prístrojov,

–   špeciálnych pomôcok,

–   prostredníctvom inej osoby, ktorú si zvolí,

–   je schopný vlastnoručne listinu podpísať.

 

Od písomnej formy právneho úkonu je potrebné odlíšiť prípady, keď zákon vyžaduje urobiť určitý úkon v písomnej forme, pričom buď vôbec nejde o právny úkon alebo je sporné, či ide o právny úkon.

Právny úkon je prejav vôle, ako sme už uviedli, smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (napríklad podpis zmluvy, ústna dohoda o zmene dohody, výpoveď zmluvy). Právny úkon môže byť uskutočnený ústne alebo písomne (napríklad zmluvy týkajúce sa prevodu nehnuteľnosti, postúpenie pohľadávky, uznanie dlhu) alebo vo forme notárskej zápisnice (zakladateľská listina alebo zakladateľská zmluva akciovej spoločnosti). Vždy je možné dohodnúť prísnejšiu formu právneho úkonu ako je predpísaná zákonom.

Poznámka

Aktuálne platný Občiansky zákonník upravuje aj uskutočňovanie právnych úkonov elektronicky. Za písomnú formu sa považuje jeho uskutočnenie prostredníctvom telegrafu, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila.

Rozsiahla novela Občianskeho zákonníka, ktorej účinnosť sa predpokladá od roku 2021 by už mala obsahovať ustanovenie, že „Písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený elektronickou poštou alebo inými elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila.“ Odstránia sa teda nejasnosti v aplikačnej praxi a právny úkon uskutočnený prostredníctvom elektronickej pošty bude považovaný za písomný právny úkon. Aktuálne takéto ustanovenie v právnych predpisoch chýba a je len na rozhodovacej praxi súdov, ako posúdia formu právneho úkonu v prípade použitia e-mailu.

V súvislosti s touto špecifikáciou sa zavádza prezumpcia, že právny úkon urobený elektronickými prostriedkami z elektronickej adresy, ktorú osoba v predchádzajúcom styku využívala alebo ktorú ako svoju elektronickú adresu uviedla, je urobený touto osobou. V praxi to znamená, že ak ste oznámili alebo použili mailovú adresu v komunikácii s obchodným partnerom, aj v prípade zneužitia (hacknutia) Vašej mailovej adresy sa bude právny úkon považovať za urobený Vami. Ide ale o vyvrátiteľnú právnu domnienku, čo znamená, že ak preukáže, že právny úkon neuskutočnil dotyčný, ale došlo k hacknutiu e-mailovej adresy a poslaniu mailu cudzou osobou pod jeho menom, bude právny úkon neplatný.

Právny úkon môže uskutočniť aj s pripojením kvalifikovaným elektronickým podpisu, ktorý je možné vytvoriť s pomocou občianskeho preukazu s aktivovaným bezpečnostným osobným kódom (BOK) a platnými certifikátmi. V takomto prípade naďalej platí a bude platiť že právny úkon urobený elektronickými prostriedkami je podpísaný zaručeným elektronickým podpisom alebo zaručenou elektronickou pečaťou považuje sa za uskutočnený v písomnej forme. Ak je ku kvalifikovanému elektronickému podpisu alebo kvalifikovanej elektronickej pečati pripojená aj časová pečiatka, nevyžaduje sa osvedčenie pravosti podpisu (u notára alebo na matrike).

Obchodné právo

Uvedené právo vychádza zo zásady bezformálnosti právnych úkonov. Aj v tomto prípade platí zásada, že ak sa vyžaduje písomná forma právnych úkonov, tak musí byť dodržaná.

Písomná forma sa vyžaduje aj vtedy, ak aspoň jedna zo zmluvných strán pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu, aby sa zmluva uzavrela v písomnej forme. V prípade, že písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže zmeniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa zmluva zrušiť alebo zmeniť len písomne. Ak Obchodný zákonník pre určitú zmluvu ustanovuje zákonnú písomnú formu, zmluvné strany sa od tejto formy nesmú odchýliť.

Písomná forma sa vždy vyžaduje pri obchodných spoločnostiach, a to pri založení, vzniku, zmeny, zrušenia, zmene štatutára, zmene obchodného podielu, ... Písomná forma sa vyžaduje aj v prípade dedenia.

 

Notárka zápisnica

Vyžaduje sa v prípade zakladateľskej listiny alebo dokumentu, v prípade zlúčenia alebo splynutia spoločností.

 

Písomný spôsob právneho úkonu

–   právny úkon a prejav vôle zachytený v texte listiny,

–   vlastnoručné podpisy konajúcej osoby (osôb), pričom nemusia byť vždy na tej istej strane.

Poznámka

Výnimka predstavuje zmluvu o prevode nehnuteľností, kde musia byť všetky podpisy na jednej strane:

–   nie je dôležitý materiál listiny (napr. papier),

–   trvale zobrazený text,

–   nezáleží na jazyku,

–   text musí byť ľudsky vnímaný,

–   môžu byť použité písmena a číslice,

–   text listiny môže byť ľubovoľne vyhotovený (vlastnoručný, strojom, počítačom, ...),

–   musí ísť o jeden celok,

–   v prípade viacerých strán, musí byť zrejmé, že patria k sebe, prípadne je dôležité ich spojenie alebo zviazanie, očíslovaním strán atď.,

–   nie je možná ďalšia manipulácia s textom,

–   môže byť namiesto podpisy použitá aj šifra,

–   nahradenie podpisu mechanickými prostriedkami ako pečiatka, pečať je možná len ak je to v občianskoprávnom styku obvyklé.

–   ak sa vyžaduje overenie pravosti podpisov (založenie obchodnej spoločnosti),

–   dátum, aj keď nejde o obligátornú náležitosť, vyžaduje sa len pri závete.

§ 40a

Ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589 a § 701 ods. 1, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.

Komentár k § 40a

Ustanovenie upravuje relatívnu neplatnosť právneho úkony, ktorú sme uviedli už vyššie. Občiansky zákonník ponecháva na úvahu subjektu dotknutého právnym úkonom, či sa chce neplatnosti právneho úkonu dovolať alebo nie. V prípade, že sa oprávnený subjekt neplatnosti právneho úkonu nedovolá, zostane právny úkon platný so všetkými právnymi účinkami, ktoré z právneho úkonu vyplývajú. Právny úkon zostáva platný.

 

V prípade, že ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa týchto ustanovení:

–   § 49a – Právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

–   § 140 – Ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, 117). Ak sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov.

–   § 145 ods. 1 – Bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.

–   § 479 – Maloletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí ich dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko robí jedna polovica ich dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov.

–   § 589 – Cenu treba dojednať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, inak je zmluva neplatná podľa § 40a.

–   § 701 ods. 1 – Bežné veci týkajúce sa spoločného nájmu bytu môže vybavovať každý zo spoločných nájomcov. V ostatných veciach je potrebný súhlas všetkých; inak je právny úkon neplatný.

tak sa uvedený právny úkon považuje za platný až do doby, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá.

Vo všetkých ostatných prípadoch ide o absolútnu neplatnosť právnych úkonov, vrátane nedodržania písomnej formy.

 

Kto sa nemôže dovolávať neplatnosti právneho úkonu

–   ten, kto ju sám spôsobil,

–   právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov,

–   ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.

 

Rozdiel absolútne neplatného právneho úkonu a relatívne neplatného právneho úkonu

Pri relatívne neplatnom právnom úkone sa nemožno dovolávať neobmedzene dlhú dobu. Platí tu trojročná premlčacia lehota, pričom dôvod neplatnosti právneho úkonu sa môže týkať buď celého právneho úkonu, alebo len jeho časti.

§ 41

Ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

Komentár k § 41

Ustanovenie Občianskeho zákonníku upravuje možnosť neplatnosti právneho úkonu len v niektorej časti, jednej časti, čiže ide o čiastočnú neplatnosť právneho úkonu.

V prípade, že sa tam, kde sa dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon, pričom sa dôvod neplatnosti týka jeho podstatnej zložky, je právny úkon neplatný v celom rozsahu.

V prípade, že sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

Čiastočná neplatnosť právneho úkonu je možná len za podmienok, ktoré ustanovuje § 41 Občianskeho zákonníka. Čiastočná neplatnosť sa však vylúči, ak sa dôvod neplatnosti týka podstatnej náležitosti (essentialia), v takomto prípade bude neplatným vždy právny úkon ako celok.

Ak by relatívna neplatnosť právneho úkonu mala mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorým účastník relatívne neplatného právneho úkonu do dovolania sa relatívnej neplatnosti oprávnenou osobou previedol svoje vlastnícke právo (nadobudnuté na základe právneho úkonu postihnutého vadou zakladajúcou relatívnu neplatnosť) na tretiu osobu (odlišnú od účastníkov relatívne neplatného právneho úkonu), potom by ochrana právnej istoty tretích osôb, zaručená v ustanovení § 40a veta prvá Občianskeho zákonníka slovami „právny úkon sa považuje za platný“, minula svoj účel. Prakticky by sa totiž nemohla uplatniť. (www.najpravo.sk).

§ 41a

(1) Ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby.

(2) Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

Komentár k § 41a

Ustanovenie Občianskeho Zákonníka sa týka prípadu zastretého právneho úkonu z dôvodu vnútornej výhrady alebo simulácie, to znamená, že ide o vedomá nezhodu vôle a prejavu. V prípade, že má neplatný právny úkon náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa na tento právny úkon odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby. Ak má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

 

Simulovaný a disimulovaný právny úkon

Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len „naoko“ (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). (www.najpravo.sk)

Ak právny úkon trpí vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne) alebo trpí vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne), je absolútne neplatný. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege), a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd musí na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej povinnosti. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom, t. j. konkrétne právnym úkonom predstieraným, resp. urobeným naoko (tzv. simulovaným právnym úkonom), zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon pre nedostatok potrebnej vôle subjektov ho skutočne uzavrieť neplatný. V takých prípadoch platí tento iný, t. j. zastieraný právny úkon. Podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom). Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). (www.najpravo.sk)

 

Nezhoda pri jednostrannom právnom úkone

Vedomá nezhoda vôle a prejavu je jednak jednostranná, keď sa nezhoduje vôľa a prejav konajúceho pri jednostrannom právnom úkone-

 

Nezhoda pri dvojstrannom právnom úkone – zmluve

Vôľa a prejav jednej strany pri dvojstrannom právnom úkone, čiže pri zmluve a konajúci o tom vie, alebo spoločná, keď medzi vôľou a prejavom oboch strán pri dvojstrannom právnom úkone (zmluve) je tá istá nezhoda a keď ony o tom vedia.

Nezhoda spoločná a vedomá vôle a prejavu

Táto spočíva v tom, že pri dvojstrannom právnom úkone (zmluva) obe strany vo vzájomnom dorozumení zhodne prejavujú niečo iné, než v skutočnosti chcú. Zastretý právny úkon je platný, ak to zodpovedá vôli účastníkov.

Pri zastretom právnom úkone sa dá hovoriť o konaní naoko, pričom dochádza k simulovanému právnemu úkonu s cieľom zakrytia disimulácii iného právneho úkonu. Dochádza k akému predstieraniu právneho úkonu. Ako príklad môžeme uviesť uzatvorenie kúpnej zmluvy, aj keď došlo k darovaniu, nakoľko je v tomto prípade rozdielna daň. V uvedenom prípade dochádza k absolútnej neplatnosti právneho úkonu.

§   Judikatúra

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 12/2012 zo dňa 14. 11. 2012: „Simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje rozpor (nezhodu) medzi vôľou a jej prejavom. Simulovaný právny úkon môže trpieť vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne), alebo tiež vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne). U simulovaného konania v ktorom absentuje vážnosť vôle simulovaný právny úkon sa považuje podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatný. V takom prípade simulovaný právny úkon nemá za následok vznik, zmenu ani zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege), a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd musí na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej povinnosti. V situácii, kedy simulované konanie vo svojej príčine (pohnútke) slúži k zastreniu iného právneho dôvodu, hovoríme o dissimulovanom konaní. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka), napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).“

Žalobkyňa sa žalobou domáhala voči žalovanej zaplatenia 11 949,90 € s príslušenstvom titulom nezaplatenia odmeny (vo výške 9 násobku priemernej mesačnej mzdy) na základe dodatku k pracovnej zmluve.

Okresný súd Trenčín rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni do troch dní sumu 11 949,82 € s 8,5 % úrokom z omeškania.

V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa bola v pracovnom pomere u žalovanej vo funkcii generálnej riaditeľky na základe pracovnej zmluvy od 12. februára 1996, pracovný pomer (žalobkyňa) ukončila výpoveďou bez udania dôvodu listom z 26. januára 2007 k 31. marcu 2007 (§ 61 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z., ďalej len Zákonník práce). Dňa 20. decembra 2006 bol podpísaný dodatok k pracovnej zmluve, ktorého obsahom bola i dohoda o tom, že pri ukončení pracovného pomeru žalobkyňou bez ohľadu na výpovedný dôvod jej žalovaná vyplatí odmenu – 9 násobok mesačnej hrubej mzdy (9 x 60 000 Sk) v troch rovnakých splátkach s určenou dobou splatnosti. Vychádzal z toho, že dodatok k pracovnej zmluve podpísali osoby spôsobilé na právne úkony; za žalovanú ho podpísala osoba oprávnená v tom čase konať za spoločnosť (konateľ spoločnosti) motivovaná finančným ukracovaním žalobkyne za výkon jej funkcie (nezvýšením mzdy napriek prísľubu). Dospel k záveru, že účastníci dodatku nemali v úmysle dohodnúť odstupné, ale odmenu, ich prejav vôle bol zhodný s jazykovým vyjadrením toho, čo chceli právnym úkonom dosiahnuť (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Nárok na odmenu podľa dodatku bol formulovaný zrozumiteľne a určito (§ 37 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka) a neodporuje zákonu (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobkyni bola odmena vyplatená len vo výške prvej splátky, preto jej nárok na doplatenie dvoch chýbajúcich splátok (11 949,82 €) súd považoval za oprávnený a žalobe v tomto rozsahu vyhovel vrátane úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy jednotlivých nevyplatených splátok (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.).

Proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podala žalovaná odvolanie.

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 5. októbra 2011 sp. zn. 17 Co 34/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom vyhovujúcom výroku zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Po zopakovaní dokazovania výsluchom žalobkyne a svedkov V. P., Z. G. a jeho doplnení výsluchom svedka J. C. dospel k záveru, že dodatok k pracovnej zmluve z 20. decembra 2006 „o odmene“ je simulovaný právny úkon (§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka) a v skutočnosti ide „o dohodu o odstupnom“ pre prípad skončenia pracovného pomeru (§ 76 ods. 1 Zákonníka práce). Za podstatnú okolnosť odôvodňujúcu simuláciu považoval to, že v čase uzatvárania dodatku k pracovnej zmluve zástupca žalovaného (V. P.) vedel, že žalobkyňa chce ukončiť pracovný pomer u žalovaného. Motívom uzavretia dodatku, ktorý iniciovala žalobkyňa bolo vyrovnať akési dlhy voči žalobkyni, ktorá mala byť v minulosti zo strany zahraničného spoločníka žalovanej spoločnosti finančne ukracovaná. Dohodu o odstupnom pre prípad skončenia pracovného pomeru ako zastretý právny úkon považoval za absolútne neplatnú pre jej rozpor so zákonom (§ 76 a § 1 Zákonníka práce). Zdôraznil, že odstupné v zmysle § 76 ods. 1 Zákonníka práce patrí iba zamestnancovi s ktorým skončil pracovný pomer zamestnávateľ výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobú spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo dohodou z tých istých dôvodov. Z povahy tohto ustanovenia vyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť, preto nemožno dohodnúť odstupné pre prípad skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnanca. Z týchto dôvodov žalobkyni nepriznal uplatnený nárok.

Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu (ako celku) podala žalobkyňa dovolanie.

Žalobkyňa v dovolaní, okrem iných dôvodov, uplatnila dovolací dôvod tvrdiac, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľka uplatnený dovolací dôvod vymedzila tým, že dohoda o odmene nie je simulovaným právnym úkonom, ktorým bol zastrený iný právny úkon (dohoda o odstupnom), lebo jeho motívom bolo vyrovnanie dlhov z neadekvátneho pracovného ohodnotenia žalobkyne. Zákonník práce nevylučuje (nezakazuje) z hľadiska zmluvnej voľnosti dojednať medzi zamestnancom a zamestnávateľom pre prípad skončenia pracovného pomeru aj iné plnenia než odstupné.

Najvyšší súd dospel k záveru

„Simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje rozpor (nezhodu) medzi vôľou a jej prejavom. Simulovaný právny úkon môže trpieť vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne), alebo tiež vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne). U simulovaného konania v ktorom absentuje vážnosť vôle simulovaný právny úkon sa považuje podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatný. V takom prípade simulovaný právny úkon nemá za následok vznik, zmenu ani zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege), a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd musí na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej povinnosti. V situácii, kedy simulované konanie vo svojej príčine (pohnútke) slúži k zastreniu iného právneho dôvodu, hovoríme o dissimulovanom konaní. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka), napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného vyplýva, že ak ide o neplatnosť zloženého právneho úkonu (pozostávajúceho z viacerých jednostranných právnych úkonov), alebo ide o viacstranný právny úkon, na ktorom participuje viacero subjektov (napr. zmluvu, dohodu a pod.) pre nedostatok vážnosti vôle jeho strán možno o simulácii uvažovať len v prípade, že vôľu uzavrieť takýto úkon (napr. simulovanú zmluvu, či inú dohodu) nemá žiadna zo strán. Pokiaľ jedna strana chce právny úkon uzavrieť a prejaví reálnu vôľu byť takýmto právnym úkonom (jeho obsahom) i viazaná, zatiaľ čo druhá strana koná „na oko“ (predstiera vôľu) a táto okolnosť nie je dobromyseľnému účastníkovi úkonu známa, jedná sa zo strany konajúcej v simulácii (nevážne) len o mentálnu rezerváciu, ktorá nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu (obdobne Sedláček, J., Rouček, F.: Komentář k čsl. obecnému zákonníku občanskému a občanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, diel IV, Praha 1936, str. 78, tiež napr. Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 290/2003, sp. zn. 30 Cdo 833/2008). Vychádza sa pritom z názoru, že to čo si simulujúca strana myslí, nie je rozhodné; pre normotvorný proces právneho úkonu je rozhodujúci jedine prejav vôle, ďalšie (napr. to čo si strana myslí, jej pohnútka) nie je rozhodné. Iba to, čo obsahuje prejav vôle – je obsahom zmluvy – a len obsah zmluvy je záväzný. Neplatnosti simulovaného právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči tomu účastníkovi právneho úkonu, ktorý ho považoval za platný. Neplatnosť je v takomto prípade považovaná za „relatívnu.“ Dôkazné bremeno v takom prípade zaťažuje druhého účastníka právneho úkonu, ktorý musí preukázať, že chránený účastník mal a mohol vedieť o simulovaní právneho úkonu. Iba samotné tvrdenie chráneného účastníka o tom, že nepovažoval úkon za simulovaný nestačí, záver o jeho dobromyseľnosti je potrebné vyvodzovať z objektívnych skutočností prípadu a musí sa skúmať so zreteľom na všetky okolnosti, ktoré vyšli najavo. Právny úkon je vždy prejavom vôle subjektu, na základe ktorého dochádza k vzniku, k zmene, či zániku právnych vzťahov. Vôľa konajúceho subjektu (resp. subjektov) smeruje k cieľu, ktorý sa má právnym úkonom dosiahnuť. Právny úkon je prostriedkom v rukách jeho účastníka na dosiahnutie sledovaného cieľa. V tomto kontexte je právne významné, či rovnaký účel úkonu (zmluvy, dohody) sledujú všetci účastníci, resp. o tomto cieli vedia alebo musia ho predpokladať z okolností, za ktorých k dojednaniu právneho úkonu dochádza. Ak však iba jedna zo strán právneho úkonu sleduje dosiahnutie cieľa, ktorý nie je vyjadrený v obsahu právneho úkonu a o ktorom druhá strana nevie, ide len o pohnútku, ktorá je bez právneho významu. Zistenie sledovaného cieľa prezrádza skutočnú vôľu konajúcich subjektov, na jeho základe potom možno zakladať úvahu o tom, či bol právny úkon uskutočnený len „naoko“ (simulovane, resp. aká bola skutočná vôľa konajúcich subjektov), či je absolútne neplatný, ale i to, či sa tejto neplatnosti môže dovolávať jeho účastník v zmysle § 41a ods. 2 vety druhej Občianskeho zákonníka (prípad relatívnej neplatnosti). Z dôvodov zmeňujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu možno zistiť, že odvolací súd považoval „dohodu o odstupnom“ za simulovaný právny úkon, ktorým mala byť zastretá „dohoda o odstupnom“, ktorá je však podľa súdu postihnutá absolútnou neplatnosťou pre rozpor so zákonom. Nedostatok vážnosti vôle (predstieranie, simuláciu) pri uzatváraní úkonu spájal s vedomosťou oboch účastníkov, že žalobkyňa chcela ukončiť pracovný pomer u žalovaného. Takto, podľa názoru odvolacieho súdu, skutočne prejavená vôľa bola vyjadrením dohody o odstupnom. Vychádzajúc z toho, že cieľom (motívom) právneho úkonu malo byť vyplatenie odstupného z dôvodu skončenia pracovného pomeru žalobkyňou ako zamestnankyňou. Okolnosť, že žalobkyňa mala v úmysle ukončiť pracovný pomer u žalovanej, môže byť síce nepriamym dôkazom nasvedčujúcim na úmysel strán, avšak sama osebe neprezrádza vôľu uzatvoriť dissimulovaný úkon (dohodu o odstupnom) ani nezakladá neplatnosť dohody o odstupnom pre simuláciu. Cieľom, ktorý sleduje odstupné, ako to správne poznamenáva i samotná žalovaná, je satisfakcia poskytnutá zamestnancovi zo strany zamestnávateľa za to, že pracovný pomer končí skôr, ako účastníci pôvodne v pracovnej zmluve predpokladali, a že skončenie pracovného pomeru spočíva v osobe zamestnávateľa. Odvolací súd však z takej interpelácie – cieľa sledovaného účastníkmi právneho úkonu – nevychádzal. Pokiaľ odvolací súd nezisťoval, aký cieľ sledovali účastníci posudzovaného právneho úkonu z objektívneho hľadiska a to so zreteľom na všetky okolnosti prípadu (ktoré v tejto súvislosti vyšli najavo, predčasné sú jeho závery nielen o existencii dissimulovaného úkonu, ale tiež jeho právne závery o neplatnosti tohto úkonu z dôvodu simulácie. Pri výklade vôle je nutné vziať náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s jej prejavom, tiež to ako prebiehali rokovania o uzavretí zmluvy, a pre jej objasnenie spravidla býva významné i následné správanie strán. V danom prípade nie je zrejmé, či a ako odvolací súd zohľadnil okolnosti, ktoré podľa tvrdení účastníkov mali viesť k uzavretiu tohto úkonu. Najmä z výpovedí svedka V. P., ktorý uzatváral dodatok k pracovnej zmluve za žalovanú totiž i sám odvolací súd zistil, že motívom (cieľom) tohto úkonu malo byť „vyrovnať akési dlhy…. za finančné ukracovanie žalobkyne“ ako zamestnankyne. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 5. októbra 2011, na ktorom bola k okolnostiam uzavretia dodatku k pracovnej zmluve z 20. decembra 2006 vypočutá žalobkyňa a svedok V. P., vyplýva i to, že žalobkyňa sa pred uzavretím dodatku mala obrátiť na pána M. (člena predstavenstva a konateľa žalovanej spoločnosti) s požiadavkou udelenia odmeny za jej dovtedajšiu činnosť v predstavenstve. V. P., v tejto súvislosti uviedol, že žalobkyni mala byť vyplatená odmena za správne vedenie firmy. Odvolací súd neponúkol žiadne vysvetlenie toho, ako vyhodnotil tvrdenia účastníkov právneho úkonu z hľadiska nimi sledovaného cieľa (motívu – tzv. finančné vyrovnanie pre ukracovanie žalobkyne z minulosti), ktorý ich mal viesť k uzavretiu „dohody o odmene“. Z uvedených dôvodov nie je presvedčivým potom jeho rozhodujúci záver o simulácii posudzovaného právneho úkonu a preto tento právny záver nemožno zatiaľ považovať ani za správy. Rovnako zostáva v tejto súvislosti nezodpovedaná i otázka, či so zreteľom na všetky okolnosti prípadu posudzujúc ich z objektívneho hľadiska (ne)možno žalobkyni pričítať, že o prípadnej simulácii právneho úkonu vedela, alebo vedieť mohla, resp. či a akým spôsobom sa prípadne na simulácii spolupodieľala; dôkazné bremeno v tomto prípade ťaží žalovanú. Právne posúdenie veci, na ktorom spočíva napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, nemožno z týchto dôvodov považovať za správne. Vzhľadom na opodstatnené uplatnenie dovolacieho dôvodu dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

§ 42

Ak pre neplatnosť právneho úkonu vznikne škoda, zodpovedá sa za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

Komentár k § 42

Ustanovenie upravuje neplatnosť právneho úkonu, pri ktorom vznikne škoda. V uvedenom prípade sa zodpovedá za túto škodu podľa Občianskeho zákonníka, a to ustanovení o zodpovednosti za škodu. Zároveň môže dochádza aj k bezdôvodnému obohateniu.

Predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je protiprávny úkon, ktorý viedol k neplatnosti právneho úkonu, vznik škody, príčinná súvislosti medzi týmito predpokladmi a existencia zavinenia.

Protiprávnosťou sa tu rozumie spôsobenie neplatnosti právneho úkonu konaním zmluvnej strany, pričom v tomto prípade nerozhoduje, či ide o absolútnu, či relatívnu neplatnosť právneho úkonu.

Poznámka

Pod pojmom škoda sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel. (www.najpravo.sk)

Odporovateľné právne úkony

§ 42a

(1) Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

(2) Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

(3) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a

a)  osobou jemu blízkou (§ 116 a 117),

b)  právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) majetkovú účasť aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

c)  právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,

d)  právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

(4) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a

a)  členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom,

b)  osobou blízkou (§ 116 a 117) osobe uvedenej v písmene a),

c)  právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmenách a) a b) majetkovú účasť aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

d)  právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a) a b) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,

e)  právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene d) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c), d) alebo e); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

(5) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej vo výške určenej znaleckým posudkom^2b) alebo odborným odhadom, a ktorý

a)  spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným,^2c) alebo

b)  bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi, alebo

c)  bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti.

Komentár k § 42a

Ustanovenie upravuje odporovateľné právne úkony. Odporovateľnosť je procesným inštitútom a cieľom uvedeného ustanovenia je zabezpečiť ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu majetku dlžníka, a tým aj k zmareniu, či ohrozeniu možnosti, aby sa pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka uspokojená

Konanie, ktorým chce dlžník znemožniť alebo aspoň podstatne sťažiť veriteľom možnosť dosiahnuť uspokojenie ich pohľadávok, a to predovšetkým tým, že sa zbavuje svojho majetku, nie je v súlade so zákonom.

 

Právne úkony dlžníka

Ide o zásadu, z ktorej treba vychádzať. Právne úkony dlžníka, ktoré dlžník robí s uvedeným zámerom sú podľa okolností konkrétneho prípadu buď absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s účelom zákona alebo pre obchádzanie zákona, čiže ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, alebo síce platné sú, ale ak sú urobené s úmyslom poškodiť veriteľa (in fraudem creditoris) sú odporovateľné.

 

Odporovanie – domáhanie sa neúčinnosti právneho úkonu

Vyššie uvedeným právnym úkonom dlžníka môže teda veriteľ odporovať. Z uvedeného vyplýva, že sa môže domáhať žalobou na súde, aby súd vyslovil, že určitý právny úkon, ktorý urobil jeho dlžník, je voči veriteľovi právne neúčinný. Ide o odporovaciu žalobu. Pokiaľ veriteľ podá takúto žalobu, z odporovateľného právneho úkonu sa stáva odporovaný právny úkon, teda úkon, ktorý veriteľ považuje za taký, ktorý ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky a ktorý urobil dlžník práve s týmto úmyslom.

 

Relatívna bezúčinnosť právneho úkonu

Táto bezúčinnosť nastáva určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka nastáva.

 

Odporovaný právny úkon

–   zostáva platným právnym úkonom – vyvolal všetky predvídané právne následky,

–   v pomeroch účastníkov sa na neho hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky.

K inštitútu odporovateľnosti pozri napríklad uznesenie NS ČR sp. zn. 20 Cdo 364/2002.

 

Účel inštitútu odporovateľnosti

–   slúži potrebám exekučného konania,

–   účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto pohľadávky z majetku, ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu.

§   Judikatúra

•    Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 M Cdo 5/2008 zverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 45/2008 ZSP

Rozhodnutím, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, t. j. určil, že voči žalujúcemu veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, neúčinný, je nevyhnutným podkladom na to, aby sa veriteľ na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi, mohol domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. To čo ušlo z dlžníkovho majetku však nemožno zužovať len na predmet právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený za právne neúčinný.

•    NS ČR sp. zn. 20 Cdo 1501/2005

Návrh na vykonanie exekúcie v takomto prípade smeruje nie proti dlžníkovi – osobe, ktorá je podľa exekučného titulu zaviazaná, ale proti tomu, s kým, alebo v koho prospech dlžník právny úkon urobil. Možno preto uzavrieť, že rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k exekúcii vydaného proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený.

•    NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 2426/1999

Len pre porovnanie, ak sa vysloví neplatnosť právneho úkonu (pozor, ide o iný inštitút, než neúčinnosť!), jeho právne účinky vôbec nenastávajú, na právne vzťahy sa hľadí rovnako, akoby vôbec nebol urobený. Z toho logicky vyplýva, že pri právnom úkone, ktorý je neplatný, nemožno vysloviť jeho neúčinnosť. Neplatnosť právneho úkonu „má prednosť“ pred jeho odporovateľnosťou a odporovať možno len platnému právnemu úkonu. Ak zákon určité konanie dlžníka za stanovených podmienok sankcionuje odporovateľnosťou právneho úkonu nemôže byť to isté konanie za tých istých podmienok sankcionované neplatnosťou právneho úkonu (právny úkon, ktorý nie je platný a ktorý teda nevyvoláva žiadne právne účinky, nemôže naplniť jeden zo základných predpokladov odporovateľnosti, a teda ukrátenie uspokojenia pohľadávok dlžníkových veriteľov. Inak by sa totiž nemohol prakticky uplatniť inštitút odporovateľnosti právnych úkonov, čím by bol popretý jeho účel a zmysel, ktorým je občianskoprávna ochrana veriteľa brániť sa účinkom takých právnych úkonov dlžníka, ktoré sú vykonávané na ukrátenie veriteľa (NS SR, sp. zn. 4 Cdo 163/2007). Pretože odporovať možno len platnému právnemu úkonu, má prípadné zistenie o tom, že právny úkon je neplatný, okrem iného za následok, že odporovacej žalobe súd nemôže vyhovieť.

Konanie o odporovacej žalobe – žalobe o určenie neúčinnosti právneho úkonu

–   môže začať len na návrh,

–   okruh účastníkov je vymedzený prvou definíciou účastníctva,

–   účastníkmi konania o odporovacej žalobe sú navrhovateľ – žalobca a odporca – žalovaný.

Predmetom súdneho konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ale vzťah medzi veriteľom a osobou, v prospech ktorej bol právny úkon urobený alebo ktorej vznikol z odporovaného úkonu prospech, odporcom v takomto konaní bude teda subjekt, ktorý mal z odporovaného právneho úkonu dlžníka prospech (napríklad obdarovaný). Samotný dlžník nie je účastníkom konania, mohol by vystupovať v konaní ako vedľajší účastník.

 

Obsah odporovacej žaloby

Odporovacia žaloba musí obsahovať

–   všeobecné náležitostí,

–   mena účastníkov,

–   priezviska účastníkov,

–   dátum narodenia účastníkov,

–   telefonický kontakt účastníkov,

–   bydliska účastníkov,

–   bydliska zástupcov účastníkov,

–   údaj o štátnom občianstve,

–   pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností,

–   označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ ako žalobca dovoláva,

–   petit odporovacej žaloby – musí byť zrejmé, čoho sa navrhovateľ ako žalobca domáha.

 

Petit odporovacej žaloby

Ide o údaj o tom, čoho sa žalobca žalobou domáha, resp. požiadavka na úpravu práv a povinností, o ktorých má súd v konaní rozhodnúť, musí obsahovať určité a zrozumiteľné označenie odporovaného právneho úkonu, najčastejšie zmluvy, a to uvedením účastníkov zmluvy, jeho dátumu a predmetu, ak ide o nehnuteľnosť, tak presnej špecifikácie nehnuteľností. Odporovacia žaloba ako aj výrok rozhodnutia súdu, ktorým sa odporovacej žalobe vyhovuje, by mali tieto náležitosti obsahovať. Pokiaľ by výrok rozsudku súdu neobsahoval predmet odporovaného právneho úkonu, bol by vadný pre nedostatok materiálnej vykonateľnosti.

Poznámka

V súdnej praxi sa dá stretnúť s prípadmi, kedy veritelia podávajú odporovaciu žalobu, v ktorej sa domáhajú toho, aby súd určil, že právne úkony, na základe ktorých dlžník vyplácal žalovaným peňažné čiastky na základe údajov v pokladničnej knihe, sú voči žalobcovi ako veriteľovi právne neúčinné, pričom žaloba údaje o konkrétnych odporovaných právnych úkonoch dlžníka, vrátane okolností, za ktorých boli urobené a v akých časových súvislostiach, neobsahuje. Vzhľadom k tomu, že právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, nemôže sa za právny úkon podľa Občianskeho zákonníka považovať faktická činnosť, aj keď je nepochybné, že sa ňou právny úkon vykonáva. Za takúto faktickú činnosť je treba považovať aj výplatu peňažných čiastok vykonanú dlžníkom, ako môže vyplývať z pokladničnej knihy. Z uvedeného dôvodu takúto žalobu treba považovať za neurčitú a nezrozumiteľnú v časti žalobného petitu a pre tento nedostatok nemožno odporovaciu žalobu vecne prejednať.

Čo sa preukazuje v konaní o odporovacej žalobe

Predpokladmi úspešného odporovania právnemu úkonu dlžníka, ktoré musí veriteľ preukázať sú, to znamená musí tvrdiť a dokázať, aby bola jeho žaloba úspešná:

–   vymáhateľnosť svojej pohľadávky voči dlžníkovi

–   skutočnosť, že konkrétny právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa,

–   preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ak žalovanému (druhej strane odporovaného právneho úkonu) musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda že o ňom vedel alebo musel vedieť,

–   skutočnosť, že právny úkon dlžník urobil v posledných troch rokoch, t. j. troch rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby.

 

Veriteľom môže byť len ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku

–   pohľadávka musela aspoň vo forme budúcej pohľadávky existovať už v dobe, kedy k odporovanému právnemu úkonu došlo,

–   ten, kto nemá voči dlžníkovi pohľadávku, nemôže byť jeho veriteľom.

Pre uplatnenie odporu je z tohto hľadiska významné len to, že veriteľ má skutočne voči dlžníkovi pohľadávku, to znamená, že je jeho veriteľom, a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jej uspokojenie. Hmotnoprávna úprava inštitútu odporovateľnosti umožňuje žalovanému založiť svoju obranu proti odporovacej žalobe na tvrdeniach a dôkazoch, že vymáhateľná pohľadávka žalujúceho veriteľa voči dlžníkovi zanikla. Pokiaľ by totiž bola takáto obrana žalovaného proti uplatnenému odporu úspešná, súd by musel odporovaciu žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie zamietnuť.

 

Vymáhateľná pohľadávka

Poznámka

Vymáhateľná pohľadávka je pojmom, ktorého výklad vyvolával v praxi problémy. Nastolila sa otázka, či je potrebné podmieňovať úspešnosť odporovacej žaloby podľa ustanovenia § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka existenciou vykonateľného rozhodnutia (exekučného titulu), a či teda je možné stotožniť pohľadávku vymáhateľnú s pohľadávkou vykonateľnou, teda pohľadávkou už opretou o exekučný titul.

§   Judikatúra

Vyššie uvedený problém riešil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99, kde súd zaujal názor, že text zákona (§ 42a OZ) a v ňom uvedené prídavné meno „vymáhateľný“ nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie systémový prístup k interpretácii použitého slova „vymáhateľný“, jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy.

Zákonné pojmy vymáhateľná pohľadávka a vykonateľná pohľadávka nie sú v žiadnom prípade synonymické. Vymáhateľná je pohľadávka (ako to bolo už naznačené), ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je splatná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde. Na rozdiel od toho je vykonateľnou taká pohľadávka, ktorú možno exekuovať, ktorej majiteľovi (alebo jeho právnemu predchodcovi) teda svedčí vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný exekučný titul.

§   Judikatúra

•    Krajský súd Banská Bystrica v rozsudku sp. zn. 12Co/157/2006

Tento okrem iného uvádza, že vymáhateľnou je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom. Požiadavka uvedená v § 42a ods. 1 OZ, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odporovacej žaloby. K tomu, aby žalujúci veriteľ bol vecne legitimovaný, postačí, aby jeho pohľadávka proti dlžníkovi bola vymáhateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu o jeho podanej odporovacej žalobe. Pretože je možné odporovať právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú veriteľov, postačuje, aby dlžník sledoval svojim konaním skrátenie akejkoľvek pohľadávky svojho veriteľa a nie je vôbec rozhodné, či išlo o pohľadávku splatnú či nesplatnú, poprípade budúcu, alebo či pohľadávka bola vymáhateľná. Pre uplatnenie odporu je významné len to, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovi pohľadávku a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jeho uspokojenie, t. j. že svojim právnym úkonom úmyselne nastolil taký stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku.

•    Krajský súd v Ostrave v rozsudku sp. zn. 13Co/1121/99-55

Tento uviedol, že za vymáhateľnú pohľadávku treba v zmysle ustanovenia § 42a OZ považovať takú pohľadávku, ktorá je spôsobilá vymáhania pred súdom, teda pohľadávku dospelú a splatnú s výnimkou pohľadávok, ktoré túto podmienku nespĺňajú, t. j. s výnimkou tzv. naturálnych obligácií. Pre uplatnenie práva z odporovateľnosti je preto z tohto hľadiska významné len to, že veriteľ má skutočne voči dlžníkovi pohľadávku (teda, že je jeho veriteľom), nemusí ísť o vykonateľnú pohľadávku, nakoľko vykonateľnosť pohľadávky má význam až v štádiu núteného výkonu rozhodnutia.

•    Rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2285/2000 alebo sp. zn. 31 Cdo 1704/98

Najvyšší súd Českej republiky však zastáva iný názor, a to, že z toho, ako je vymedzený zmysel odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou podľa ustanovenia § 42a ods. 1 OZ sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou exekúcie, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu, potom by neodpovedalo tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“ či splatnú. Požiadavka, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, obsiahnutý v ustanovení § 42a ods. 1 OZ nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na odporovaciu žalobu.

Podmienky, za ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníka odporovať

Právny úkon dlžníka je za podmienok uvedených v ustanovení § 42a ods. 2 OZ odporovateľný nielen vtedy ak pohľadávka veriteľa bola vymáhateľnou už v dobe, kedy bol urobený, ale aj v prípade, že bol urobený skôr, než sa veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi stala vymáhateľnou. Odporovacej žalobe možno vyhovieť vtedy, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa bola vymáhateľná v dobe rozhodovania súdu. Z tohto teda okrem iného vyplýva, že v prípade, ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi ešte vymáhateľná a že sa žalobca domáha priznania tejto pohľadávky v inom konaní, napríklad na súde, je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe. V konaní, v ktorom sa prejednáva priznanie pohľadávky žalobcu voči jeho dlžníkovi, a v ktorom má byť ňom rozhodnuté, je totiž nepochybne riešená otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe.

Veriteľ môže právnemu úkonu dlžníka odporovať aj v prípade, že sa tento právny úkon, teda ten, ktorý sa odporovacou žalobou napáda, t. j. úkon medzi dlžníkom a treťou osobou – žalovaným, nie úkon medzi žalujúcim veriteľom a dlžníkom, stal predmetom súdneho konania medzi dlžníkom a osobou, ktorá s ním tento úkon uzavrela, nadobúdateľovi z neho bolo prisúdené plnenie a toto plnenie sa od dlžníka exekučne vymohlo. Okolnosť, že odporovaný právny úkon bol predmetom iného konania a že v tomto konaní bolo nadobúdateľovi prisúdené nejaké plnenie z tohto odporovaného právneho úkonu a pod., nemá na konanie o odporovacej žalobe žiadny vplyv, avšak s výnimkou prípadu, kedy by v takomto konaní bola konštatovaná neplatnosť predmetného.

 

Dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa

Je to najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. K ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak dlžník vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie jeho pohľadávky, nesie veriteľ.

 

Ukrátenie uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa právnym úkonom dlžníka môže byť súdom skonštatované len pri súčasnom naplnení dvoch podmienok

Z uvedeného vyplýva, že odporovateľnými nemôžu byť nikdy tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Je však nevyhnutné, aby išlo o reálne ekvivalentné právne úkony. V konaní o odporovacej žalobe musí byť preto záver, že napadnutý právny úkon je úkonom ekvivalentným, vždy bezpečne preukázaný, a to nielen odkazom na samotné znenie právneho úkonu, ale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil, nadobudol iné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy.

K ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak sa síce zmenší majetok dlžníka, avšak ak vlastní dlžník napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý sám o sebe postačuje k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil (takým majetkom môžu byť aj peniaze, ktoré dlžník reálne získal z predaja svojich vecí!). V prípade, že dlžníkov právny úkon nemal za následok zmenšenie jeho majetku, nakoľko za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty obdržal ich obvyklú cenu alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada, rovnako nemôže dôjsť k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky. Aj keď má dlhy, nenastalo v dôsledku tzv. ekvivalentného právneho úkonu zmenšenie dlžníkovho majetku a k uspokojeniu veriteľovej pohľadávky môže slúžiť dlžníkov majetok – aj keď zmenil podobu svojich aktív – v rovnakej hodnote (cene), ako keby k týmto právnym úkonom nedošlo. Rozhodujúcim okamihom pre posúdenie ekvivalentnosti prevodu dlžníkových vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt je jeho účinnosť, pri nehnuteľnostiach zapisovaných do katastra nehnuteľností je ním deň, ku ktorému nastali účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Pre záver, že sa dlžníkov majetok následkom prevodu veci, práva alebo inej majetkovej hodnoty na iného neznížil, nie je bez ďalšieho, ako sme už uviedli, významný len obsah zmluvy či iného dojednania. O tzv. ekvivalentný právny úkon dlžníka ide len vtedy, ak za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty sa dlžníkovi naozaj (reálne) dostala ich obvyklá cena alebo iná skutočne primeraná (rovnocenná) náhrada.

§   Judikatúra

Ak sa v konaní o odporovacej žalobe zistí, že žalovaný nadobudol od dlžníka jeho nehnuteľnosť bez toho, aby mu za ňu reálne poskytol jej obvyklú cenu použiteľnú na úhradu jeho dlhov alebo inú rovnocennú náhradu, je možné náležite posúdiť aj to, či dlžník na žalovaného previedol nehnuteľnosť v úmysle ukrátiť veriteľa (pozri rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 4333/2007).

Existencia úmyslu dlžníka ako aj druhej strany

Ide o vedomosť druhej strany o tomto úmysle, ktorá sa relatívne obtiažne preukazuje aj v prípade jej existencie. Pokiaľ veriteľ jednoznačne nepreukáže existenciu úmyslu ukrátiť veriteľa realizovaným právnym úkonom, resp. vedomosť druhej strany o takomto úmysle, nie je splnená základná podmienka, aby mohol súd takejto žalobe vyhovieť (Pozri rozsudok Krajského súdu Nitra, sp. zn. 15Cod/239/2005 zo dňa 26. 4. 2006).

 

Preukázanie úmyslu dlžníka, že mienil ukrátiť právnym úkonom svojho veriteľa nie je podmienkou odporovateľnosti

Ide o situáciu, ak druhou stranou sú osoby blízke dlžníkovi (blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu). Úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa v takomto prípade zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, t. j., že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj pri náležitej starostlivosti poznať.

§   Judikatúra

Súdna prax sa venovala aj problému, či musí alebo nemusí byť preukázaný úmysel dlžníka ukrátiť práve toho z jeho veriteľov, ktorý podal odporovaciu žalobu. Súdy zaujali názor, že ustanovenie § 42a ods. 2 OZ neviaže odporovateľnosť právneho úkonu dlžníka na ukrátenie uspokojenia konkrétnej vymáhateľnej pohľadávky, preto je irelevantné, či úmysel dlžníka smeroval k ukráteniu všetkých jeho veriteľov alebo len niektorých z nich, prípadne či dlžník urobil právny úkon, bez toho, že by jeho úmysel ukrátiť svojich veriteľov vôbec smeroval voči konkrétnym osobám, ktoré proti nemu majú pohľadávku.

Ak veriteľ nepodal odporovaciu žalobu na súd v lehote troch rokov po urobení právneho úkonu dlžníkom

Právo veriteľa po účinnosti odporovať zaniká, na čo súd prihliada ex offo. Ide teda o prekluzívnu lehotu.

Prevzatie záväzku bez primeraného protiplnenia

V našom právnom poriadku je od prijatia novely Občianskeho zákonníka č. 218/2000 Z. z. zakotvená aj možnosť odporovať takému právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej vo výške určenej znaleckým posudkom alebo odborným odhadom

Poznámka

Znalecký posudok – obsah

V I. časti – znalec – uvedie sa jeho meno, adresa, telefónne číslo a evidenčné číslo. Objednávateľ – uvedie sa jeho meno a adresa chýbať nesmie číslo objednávky.

V II. časť uvedie sa:

–   Úloha znalca.

–   Dátum, kedy bol posudok objednaný.

–   Dátum, ku ktorému je vypracovaný posudok – rozhodujúci na zistenie stavebno-technického stavu.

–   Dátum, ku ktorému sa nehnuteľnosť alebo stavba ohodnocuje.

–   Zoznam podkladov na vypracovanie posudku (dodané zadávateľom a získané znalcom).

–   Právny predpis (aktuálne je to vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku), podľa ktorého sa vypracúva posudok.

–   Ďalšie použité právne predpisy a literatúra.

–   Vlastnícke a evidenčné údaje z listu vlastníctva.

–   Majetková podstata (súpisné čísla domu a číslo parcely).

–   Údaje o vlastníkoch – osobné údaje o majiteľovi bytu, jeho podiel na spoločných priestoroch, spôsob nadobudnutia nehnuteľnosti.

–   Údaje o prípadných ťarchách na nehnuteľnosti.

–   Údaje o obhliadke a zameraní ohodnocovaného bytu alebo domu.

–   Osobitné požiadavky objednávateľa posudku.

–   Úkon, na ktorý je znalecký posudok potrebný -napr. zriadenie záložného práva pri žiadosti o hypotéku.

Čo má obsahovať posudok

Všeobecné údaje

–   označí sa použitá metóda na ohodnotenie nehnuteľnosti,

–   porovnanie právnej a technickej dokumentácie so skutočnosťou (ak nebola dokumentácia poskytnutá, tak informácia, že skutkový stav bol zistený meraním a je zakreslený v prílohe posudku),

–   vymenovanie jednotlivých stavieb a nehnuteľností v súlade s dokladmi o vlastníctve,

–   vymenovanie jednotlivých stavieb a nehnuteľností, ktoré nie sú vlastnícky podložené (napríklad pozemok pod bytovým domom, ktorý doteraz nebol vysporiadaný).

Výpočet technickej hodnoty

–   byt (poloha bytu v dome, popis domu a pozemku, podrobný popis bytu: obytné miestnosti a príslušenstvo, podlahy, okná, dvere, zariadenie, rekonštrukcia, stierky, maľovanie, balkón alebo lodžia, radiátory, vstavané skrine, poštová schránka, zvonček, popis spoločných častí domu a spoločných zariadení, vek stavby, predpokladaná životnosť stavby...),

–   životnosť a opotrebovanie (rok výstavby, vek, životnosť, opotrebovanie domu, koeficient cenovej úrovne a koeficient územného vplyvu, nameraná podlahová plocha, rozpočtový ukazovateľ, koeficient konštrukcie),

–   výpočet koeficientu vplyvu vybavenia objektu (výpočet technickej hodnoty bytu),

–   stanovenie všeobecnej hodnoty (analýza polohy, využitia a prípadných rizík spojených s využívaním),

–   metóda (v našom prípade polohovej diferenciácie: všeobecná hodnota bytov, výpočet koeficientu polohovej diferenciácie).

Záver znaleckého posudku

–   základné údaje (o byte a majiteľoch),

–   všeobecná hodnota (vypočítaná hodnota zvolenou metódou, zaokrúhlená na stotisíce),

–   podpis a pečiatka znalca,

–   zoznam príloh,

–   prílohy (výpis z katastra nehnuteľností, kópia z katastrálnej mapy, doklad o nadobudnutí bytu terajším vlastníkom, doklad o veku stavby, pôdorys bytu, fotodokumentácia),

–   znalecká doložka.

a ktorý zároveň

a)  spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným, alebo

b)  bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi, alebo

c)  bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti.

Poznámka

Platobná neschopnosť je neschopnosť dlžníka splácať dlhy svojim veriteľom. V zásade rozlišujeme dva tipy platobnej neschopnosti, a to primárna platobná neschopnosť – insolvencia – je neschopnosť splácať dlhy a finančné záväzky z dôvodu nedostatočného príjmu a vysoké výdavky prevyšujúce príjmy dlžníka, ktorý úž vyčerpal svoje úspory. Druhotná platobná neschopnosť je neschopnosť splácať dlhy a finančné záväzky z dôvodu neuhradených pohľadávok od odberateľov. Stav druhotnej platobnej neschopnosti sa môže postupne prenášať na dodávateľov daného subjektu a tým ohrozovať celé podnikateľské prostredie.

Právny úkon dlžníka s blízkou osobou alebo radosť obdarovaného môže byť predčasná.

§   Judikatúra

Ako konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4 Cdo 163/2007 zo dňa 17. 12. 2008, pre splnenie podmienok odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka, ak išlo o právne úkony medzi dlžníkom a osobou blízkou je postačujúce preukázať ich urobenie v určenej dobe a ukrátenie veriteľa. (Len dodávame, že okrem toho musí veriteľ preukázať existenciu vymáhateľnej pohľadávky.) V týchto prípadoch totiž zákon úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa aj vedomosť blízkej osoby o tomto úmysle predpokladá (prezumuje). Blízka osoba musí naopak preukazovať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla v dobe urobenia odporovaného právneho úkonu aj pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať.

Žalovaná osoba, ktorá je osobou blízkou dlžníkovi sa môže odporovacej žalobe ubrániť

K ubráneniu dochádza v prípade, len ak preukáže, že úmysel dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nemohla aj pri náležitej starostlivosti poznať. Úspešná obrana tejto žalovanej osoby blízkej dlžníkovi podľa ustanovenia § 42a ods. 2 teda spočíva nielen v jej tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní toho, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vyvinula starostlivosť za účelom rozpoznania tohto úmyslu dlžníka a išlo pritom o náležitú starostlivosť.

Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z ich výsledkov poznala, t. j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Ak sa jej to ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nepodarilo, potom sa môže v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 ubrániť odporovacej žalobe.

 

Zákon od osoby blízkej dlžníkovi požaduje

–   aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech, týmto spôsobom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka,

–   vedie ju k tomu, aby nerobila právne úkony (neprijímala podľa nich plnenia) na ujmu práv veriteľov dlžníka.

V prípade, že sa tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla.

 

Dôkazná povinnosť

Je na žalovanej osobe blízkej dlžníkovi, aby si splnila dôkaznú povinnosť a navrhla také dokazovanie, z ktorého by nepochybne vyplynulo, že boli naplnené vyššie uvedené podmienky ubránenia sa odporovacej žalobe vo vzťahu k jej osobe. Musí preukázať, či a akú vyvinula v dobe uzavretia odporovaného úkonu činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť týmto úkonom veriteľa poznala (mohla poznať) a že táto činnosť (aktivita) predstavovala s ohľadom na okolnosti prípadu náležitú starostlivosť. Ak by žiadnu takú činnosť (aktivitu) v dobe úkonu nevyvinula, alebo ak vyvinutá činnosť nepredstavovala náležitú starostlivosť, nemôže sa už z tohto dôvodu odporovacej žalobe ubrániť. Samotné tvrdenie žalovanej osoby blízkej dlžníkovi, že o jeho dlhoch a o jeho úmysle ukrátiť veriteľa uzavretím napríklad darovacej zmluvy alebo dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov nevedela, nakoľko jej dlžník (napríklad manžel) neoznámil svoje dlhy a nemohla sa o nich dozvedieť ani z jeho účtovnej evidencie, nie je pre ubránenie sa odporovacej žalobe postačujúce.

§   Judikatúra

Porovnaj aj NS ČR sp. zn. 21 Cdo 864/2000.

Súdna prax zaujala názor, že nepostačuje ani tvrdenie blízkej osoby, že sa nezaujímala o podnikanie rodičov, že ju rodičia o vlastnej podnikateľskej činnosti a jej výsledkoch neinformovali, nepostačuje ani odkaz na dobré vzájomné vzťahy v rodine a dôveru medzi rodičmi ako darcami a žalovanými ich deťmi ako obdarovanými nenahrádza dôkaz o vyvinutí náležitej starostlivosti k poznaniu úmyslu dlžníka (NS ČR sp. zn. 30 Cdo 808/2004). Tiež nepostačuje argument o tom, že žalovaný nemal potrebu robiť žiadne kroky na poznanie úmyslu dlžníka (napríklad manžela) ukrátiť veriteľa (NS ČR sp. zn. 30 Cdo 635/2005), alebo tvrdenie, že skutočnosť, že dlžník previedol na blízku osobu majetok, aby majetkovo zabezpečil domácnosť, čo je úplne bežná záležitosť (NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2088/2000). Podľa súdov je jednoznačne chybným taký právny názor, že náležitú starostlivosť nemožno vykladať tak, že vždy vyžaduje aktívne správanie nadobúdateľa z odporovaného právneho úkonu (napríklad NS ČR sp. zn. 21 Cdo 313/2001). Tiež nezaváži ani to, že dlžník si pri uzatváraní odporovaného právneho úkonu vo vzťahu k žalovanému plnil svoju morálnu alebo právnu povinnosť (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/145/2007).

Jedným z predpokladov aktívnej vecnej legitimácie veriteľa na odporovaciu žalobu je to, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie veriteľovej pohľadávky, nesie veriteľ, pričom to platí aj v prípade, kde preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti, t. j. pri právnych úkonoch urobených medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi alebo urobenými v prospech týchto osôb, nakoľko z ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že veriteľ musí aj za tejto situácie tvrdiť a preukázať, že odporovaný právny úkon ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky.

 

Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov ako odporovateľný právny úkon

Veriteľ môže odporovať každému právnemu úkonu dlžníka, ktorým sa ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky a ktorý dlžník urobil v úmysle ukrátiť svojho veriteľa. Je nepochybné, že takýmto právnym úkonom môže byť aj dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nakoľko po jej uzavretí alebo ak sa týka nehnuteľnosti, po jej účinnosti nemôže veriteľ dosiahnuť bez pomoci odporovacej žaloby uspokojenie svojej pohľadávky z majetku, ktorý pripadol manželovi (bývalému manželovi) dlžníka (Pozri aj NS ČR 21 Cdo 2791/99). (www.najpravo.sk)

 

Zmluva o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti

Pri právnych úkonoch, na základe ktorých vznikajú práva vkladom do katastra nehnuteľností možno v zmysle §42a ods. 2 Občianskeho zákonníka považovať za právny úkon urobený dlžníkom poprípade za právny úkon, ku ktorému došlo medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi iba taký právny úkon, na základe ktorého bolo vložené právo do katastra nehnuteľností. Trojročné plynutie lehoty pre uplatnenie práva odporovať takémuto právnemu úkonu dlžníka začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Okolnosti ohľadom dátumu uvedenému na písomnom vyhotovení napr. dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, dátumy overenia podpisov na takejto dohode by mohli byť dôležité z hľadiska ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka pre unesenie dôkazného bremena odporcom o tom, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedel a ani nemohol vedieť, napriek tomu, že vyvinul náležitú starostlivosť, aby tento dlžníkov úmysel poznal (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 12 Co/145/2007). (www.najpravo.sk)

Príklad

Rodič chce darovať dieťaťu majetok

Ako má maloleté dieťa zistiť, či jeho rodič nekoná s úmyslom ukrátiť veriteľa?

Zákon od osoby blízkej dlžníkovi vyžaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník robí v jej prospech presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka a vedie ju k tomu, aby nerobila právne úkony resp. neprijímala podľa nich plnenia na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla (pozri výklad v podkapitole Právny úkon dlžníka s blízkou osobou).

V uvedených intenciách sa teda natíska otázka, čo v prípade, ak je osoba dlžníkovi blízka, v ktorej prospech bol urobený odporovaný právny úkon, maloletá a vzhľadom k jej veku od nej nemožno požadovať rozpoznanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa. V tejto súvislosti je treba z hľadiska splnenia „náležitej starostlivosti“ zhodnotiť činnosť opatrovníka, ktorý bol maloletej osobe pre urobenie dotknutého právneho úkonu súdom ustanovený. Z tohto hľadiska je rozhodujúca skutočnosť, že opatrovník koná ako zástupca za osobu dlžníkovi blízku, ktorá nemá z dôvodu nedostatku veku spôsobilosť na právny úkon, ktorému sa odporuje. Zo zastúpenia plynie aj opatrovníkova povinnosť vynaložiť náležitú starostlivosť pri urobení odporovaného právneho úkonu za túto osobu dlžníkovi blízku v rovnakom rozsahu, ako by táto osoba konala sama. Za tejto situácie je pri posudzovaní podmienok odporovateľnosti podľa ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka treba vychádzať z predpokladaného (prezumovaného) úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa aj vedomosť blízkej osoby o existencii tohto úmyslu. Opatrovník totiž musí využiť všetky možnosti získať potrebné informácie o existencii rozhodujúcich skutočnosti pre rozpoznanie úmyslu dlžníka – rodiča krátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa. Opatrovník môže priamym dotazom na dlžníka zistiť, či neprevzal nejaký záväzok z titulu ručenia alebo či proti nemu nie je vedené v súvislosti s jej záväzkami súdne alebo iné konanie. Opatrovník si môže poskytnuté informácie overiť dotazom na súd, môže tiež vykonať šetrenie na správe katastra.

Nie je rozhodujúce, že žiadne skutočnosti, ktoré by boli v rozpore so záujmami maloletého dieťaťa, nezistil ani opatrovnícky súd, ktorý darovanie predmetných nehnuteľností schválil. V súdnom konaní o schválenie úkonu za maloletého musí súd prihliadať k záujmom maloletého, čo však neznamená, že by musel rovnako posudzovať, či urobený právny úkon ukracuje vymáhateľné pohľadávky tretích osôb. Sledovanie záujmov maloletého tak ďaleko ísť nemôže už preto, že pojmovo sa jedná o rozdielne hľadiská. Súhlas súdu s už urobeným právnym úkonom za maloletého, ktorý sa vyžaduje k jeho platnosti, teda sám o sebe nepostačuje k záveru, že súdom takto schváleným právnym úkonom nedošlo zároveň ku ukráteniu veriteľa, alebo že bola naplnená podmienka náležitej starostlivosti v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka (čiastočne citované z rozsudku NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1706/2006).

Príklad

Ide o vymahateľnú pohľadávku v konaní o odporovacej žalobe.

Môže žalovaný vzniesť námietku premlčania vymáhateľnej pohľadávky?

V konaní o odporovacej žalobe je účastníkom konania na strane žalovaného osoba, s ktorou alebo v ktorej prospech bol právny úkon urobený, a nie dlžník, voči ktorému má žalujúci veriteľ vymáhateľnú pohľadávku. V zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka táto osoba odlišná od dlžníka teda nie je oprávnená vzniesť v tomto konaní námietku premlčania veriteľovej pohľadávky a súd k nej preto neprihliada. Námietku premlčania veriteľovej pohľadávky by bolo možné uplatniť až v exekučnom konaní, ak bol právny úkon dlžníka prehlásený voči veriteľovi neúčinným podľa ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka. Exekúcia sa v takomto prípade vedie proti osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený a nie proti dlžníkovi. Tejto osobe, ktorá je v postavení povinného, teda patria všetky práva, ktoré môže povinný v exekučnom konaní uplatniť, okrem iného aj právo namietať premlčanie pohľadávky veriteľa (oprávneného) priznané vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka (pozri aj rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2684/2007).

Príklad

Dlžník smeruje k uspokojeniu iného jeho dlhu.

Môže sa odporovať právnemu úkonu tohto dlžníka?

V súdnej praxi sa dá stretnúť s názorom, že taký právny úkon dlžníka, ktorý smeruje k uspokojeniu iného jeho dlhu, než ktorý má voči veriteľovi, ktorý podal odporovaciu žalobu, nie je odporovateľný. Treba však zároveň dodať, že aj takéto správanie dlžníka sa môže postihovať. Podľa § 240 ods. 1 Trestného zákona kto ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, zmarí, hoci aj len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného veriteľa, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Takýto trestný čin sa volá Zvýhodňovanie veriteľa. Právnym následkom uvedeného právneho úkonu dlžníka by teda nebola jeho odporovateľnosť podľa § 42a Občianskeho zákonníka, nakoľko by išlo o právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom, a je od počiatku absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom táto neplatnosť pôsobí voči všetkým, teda aj voči všetkým veriteľom. K uvedenému pozri aj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2662/99.

Príklad

Možno odporovať aj právnemu úkonu ručiteľa?

Veriteľ je za podmienok uvedených v ustanovení § 42a Občianskeho zákonníka oprávnený odporovať nielen právnym úkonom, ktoré urobil dlžník, ale aj právnym úkonom ručiteľa a ďalších osôb, ktoré sú z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom zaviazané (najmä titulom zabezpečenia záväzkov) uspokojiť pohľadávku veriteľa. Nie je rozhodujúce, či išlo o pohľadávku splatnú či nesplatnú, prípadne budúcu, alebo či bola pohľadávka vymáhateľná. (Pozri aj NS ČR sp. zn. 30 Cdo 461/2006)

Príklad

Dochádza k dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva.

Kedy je dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva neplatná a kedy je platná a možno jej odporovať?

Ak manželia uzavreli dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva so zámerom (úmyslom) zmariť vykonanie exekúcie na uspokojenie pohľadávky veriteľa jedného z manželov, potom účel tejto dohody odporuje zákonu a dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva by bola v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom. Ak bol týmto spôsobom určený účel dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva obidvomi jej účastníkmi, teda právny úkon uzatvárali v úmysle ukrátiť veriteľa obidvaja účastníci, je to dôvod pre určenie neplatnosti dohody podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a súčasne nemôžu byť splnené podmienky odporovateľnosti podľa ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka, ktorý predpokladá, že úmysel ukrátiť veriteľa má len dlžník a že druhá strana právneho úkonu o tomto úmysle vedela (bol jej známy) alebo musela vedieť (musel jej byť známy). Pozri aj rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 1811/2000 a 20 Cdo 2886/2006 a rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/115/2007. To platí, samozrejme, nielen na dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva.

Príklad

Bývalí manželia pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva postupovali plne v intenciách ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka.

Možno odporovať dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov aj v tomto prípade?

Právnym úkonom, ktorým sa ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa a ktorý dlžník urobil v úmysle ukrátiť veriteľa je aj dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. Okolnosť, že sa bývalí manželia dohodou vyporiadali podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka, nie je v tomto smere významná. Z vymedzenia podmienok odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž takýto predpoklad bez ďalšieho nevyplýva. Podstatné v tomto smere je len to, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovi pohľadávku (teda je jeho veriteľom) a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jej uspokojenie (t. j. že svojim právnym úkonom úmyselne nastolil taký stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku). K ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky môže preto dôjsť aj za situácie, kedy bývalí manželia pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva dohodou postupovali v intenciách ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka, avšak konkrétne rozdelenie vecí, prípadne práv a záväzkov bolo dlžníkom úmyselne volené tak, aby stav po vyporiadaní znemožnil alebo úplne vylúčil uspokojenie pohľadávky veriteľa (NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2345/2000).

Príklad

Je odporovacia žaloba určovacou žalobou, v rámci ktorej je žalobca povinný preukazovať naliehavý právny záujem?

Pretože právo odporovať právnym úkonom sa v zmysle ustanovenia § 42b ods. 1 v spojení s § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatňuje žalobou o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu, môže právny dôsledok úspešného odporovania, t. j. neúčinnosť právneho úkonu (a teda možnosť veriteľa domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a ak to nie je možné, možnosť domáhať sa peňažnej náhrady), nastať až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bude takejto žalobe vyhovené. Odporovacia žaloba nie je určovacou žalobou, preto žalobca nemusí preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd totiž v skutočnosti neurčuje existenciu alebo neexistenciu právneho pomeru, ale rozhoduje konštitutívne, keď vyhlasuje právny úkon za relatívne neúčinný. Odporovateľný právny úkon sa stáva neúčinný až tým, že ho súd za neúčinný vyhlási. (Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí 30 Cdo 1416/2007 prezentoval opačný názor, a to, že v konaní o odporovacej žalobe je predmetom konania nastolenie tzv. relatívnej neúčinnosti právneho úkonu, ktorá sa však rozhodnutím súdu len deklaruje a pôsobí ex tunc – pozn. autora). Odporovateľnosť teda nemožno riešiť ani ako predbežnú otázku, keď i zo samotného gramatického výkladu ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právna neúčinnosť právneho úkonu je dôsledkom úspešného odporovania. Uvedené ustanovenie zakladá veriteľovi priamy nárok domáhať sa náhrady voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, pri splnení podmienky v ňom uvedenej, ktorý však nemôže predchádzať úspešnému odporovaniu, pretože môže nastať až ako jeho právny dôsledok. Priznaniu takéhoto nároku preto musí predchádzať právoplatné určenie neúčinnosti právneho úkonu. Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie je podmienkou odporovateľnosti v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka, preto zmena vlastníctva v priebehu konania o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu nemá právny význam. Môže mať význam až pri posudzovaní možností veriteľa vyplývajúcich z úspešného odporovania (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2007, sp. zn. 4 Cdo 44/2007, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 5/2008).

Príklad

Žalobca má voči dlžníkom vymáhateľnú pohľadávku, ktorá je predmetom exekúcie.

Postačuje na preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom žalobcu ako veriteľa skutočnosť?

Zmyslom odporovateľnosti je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k úmyselnému zmenšeniu majetku dlžníka a tým i k zmareniu možnosti uspokojenia veriteľa z majetku dlžníka. Nie je pritom rozhodujúce o aký druh právneho úkonu ide. Môže ísť o úkon úplatný alebo bezúplatný, o právny úkon dvojstranný, či jednostranný, resp. o úkon, ktorým bol majetok scudzený (napr. kúpna alebo darovacia zmluva). Spoločným základným predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je, že právnym úkonom došlo k skráteniu uspokojenia veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, pričom ukracovanie predpokladá kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka (jeho majetok sa zmenšil do takej miery, že to ohrozuje aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku). Na strane dlžníka musí ísť o úmyselné konanie s cieľom ukrátiť svojho veriteľa (veriteľov) a súčasne druhej strane odporovateľného právneho úkonu (žalovanému) musí byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy (žalovaný o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy bol právny úkon urobený, vedel alebo musel vedieť). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere je na veriteľovi (žalobcovi). Preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou právneho úkonu sú osoby jemu blízke (§ 116 a 117 Občianskeho zákonníka). V takomto prípade zákon úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa predpokladá. Treba zdôrazniť, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napr. dobrá viera). To znamená, že samy o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť. Skutočnosť, že žalobca má voči dlžníkom vymáhateľnú pohľadávku, ktorá je predmetom exekúcie, sama o sebe ešte nedokazuje úmysel dlžníkov odporovaným právnym úkonom ukrátiť žalobcu ako veriteľa. Existencia vymáhateľnej pohľadávky je otázkou vecnej aktívnej legitimácie. Citované z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. mája 2008, sp. zn. 2 Cdo 109/2007 na www.nssr.gov.sk.

Príklad

Pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stala vymáhateľnou až po uplynutí tejto lehoty.

Má na posúdenie otázky, či odporovacia žaloba bola podaná na súde v lehote troch rokov od napadnutého právneho úkonu vplyv uvedená skutočnosť?

Skutočnosť, kedy sa stala pohľadávka žalobcu vymáhateľnou, je z hľadiska zachovania trojročnej lehoty na uplatnenie odporovateľnosti nerozhodná. Ustanovenie § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž spája trojročnú lehotu s uplatnením práva odporovať právnemu úkonu dlžníka na súde a nie s tým, kedy sa stane pohľadávka žalujúceho veriteľa vymáhateľnou. Ak bola odporovacia žaloba podaná na súde v lehote troch rokov od právneho úkonu, ktorý ňou bol napadnutý, nebráni vyhoveniu tejto žalobe skutočnosť, že pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stala vymáhateľnou až po uplynutí tejto lehoty.

Príklad

Na základe právneho úkonu bolo vložené právo do katastra nehnuteľností.

Kedy začína plynúť trojročná lehoty pre uplatnenie práva odporovať tomuto právnemu úkonu?

Trojročná lehota pre uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu dlžníka, ktorého účinky vo vzťahu k nehnuteľnostiam vznikli vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností [pozri § 28 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 12Co/145/2007].

Žiada sa dodať, prečo je tomu tak. Zaujímavo to rozoberá rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 619/2000, ktoré uvádza, že dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva týkajúca sa nehnuteľností a zmluva o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti predstavujú tzv. nadobúdací titul (titulus adquirendi). Ak keď z takejto zmluvy vznikajú jej účastníkom práva a povinnosti, k prechodu vlastníctva podľa nej ešte nedochádza. Ten nastáva až vkladom vlastníckeho práva vykonaným na základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení (modus adquirendi). Z hľadiska ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka sú významné len právne úkony dlžníka, ktoré ukracujú uspokojenie pohľadávky jeho veriteľa a len takýmto právnym úkonom môže veriteľ s úspechom odporovať. Uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa zo strany jeho dlžníka (účastníka zmluvy), aj keby dlžník ku zmluve pristúpil s takýmto zámerom, ešte nedochádza. Aj keď dlžník uzavretím zmluvy prejavil vôľu previesť nehnuteľnosť na iného a aj keby pritom sledoval ukrátenie uspokojenia pohľadávky svojho veriteľa, právnej sféry dlžníkovho veriteľa sa to ešte nedotýka, nadobúdateľ sa totiž samotným uzavretím zmluvy zatiaľ vlastníkom nehnuteľnosti nestal a dlžníkov veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky aj z tejto nehnuteľnosti, nakoľko ešte tvorí súčasť dlžníkovho majetku. Ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa môže nastať až tým, že dlžník prestal byť vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti. Ak dlžník takémuto právnemu následku uzavretej zmluvy nezabránil alebo mu nebol schopný zabrániť a ak tak bolo celkové právne konanie smerujúce k prevodu nehnuteľnosti na iného vkladom do katastra zavŕšené, potom v prípade, že tým došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky dlžníkovho veriteľa, je odôvodnený záver, že dlžník urobil právny úkon významný z hľadiska ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, prípadne, že došlo k takémuto právnemu úkonu. Nepostačuje teda, ak dlžník len prejaví vôľu smerujúcu k následku, ktorý ukráti, resp. je spôsobilý (v budúcnosti) ukrátiť pohľadávku veriteľa. Je treba, aby jeho prejav vôle aj skutočne vyvolal právne následky, ktoré vedú k ukráteniu uspokojenia pohľadávky dlžníkovho veriteľa. To, čo bolo uvedené o uzavretí zmluvy o prevode nehnuteľnosti, rovnako platí aj pri dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva týkajúcej sa nehnuteľností. Ak teda na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti nedôjde ku vkladu vlastníckeho práva do katastra, aj keď boli platne uzavreté, k ukráteniu uspokojenia pohľadávky dlžníkovho veriteľa nemôže dôjsť. Tiež treba zobral do úvahy, že podanie návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nie je obmedzené žiadnou lehotou, a teda pokiaľ by sa počítala trojročná lehoty uvedená v ustanovení § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka už od uzavretia zmluvy, mohlo byť to viesť k tomu, že by táto lehota uplynula skôr, než by bol podaný návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, čím by veriteľovi bolo v rozpore s ustanovením § 42a Občianskeho zákonníka zabránené vôbec sa domáhať vyslovenia právnej neúčinnosti odporovateľných právnych úkonov. Podotýkame, že účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností v slovenskej a českej právnej úprave sú rozdielne, preto treba rozhodnutia českých súdov v tomto smere skúmať opatrnejšie.

§   Judikatúra

•    Uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22. novembra 2002 sp. zn. 20 Cdo 364/2002

Institut odporovatelnosti slouží potřebám exekučního řízení, neboť jeho účelem je umožnit věřiteli, který má vůči dlužníku vymahatelnou pohledávku, domoci se v exekuci uspokojení této pohledávky z majetku (věcí, práv nebo jiných majetkových hodnot), který ušel dlužníku v důsledku jeho odporovatelného právního úkonu. Rozhodnutí, jímž soud odpůrčí žalobě vyhověl, t. j. určil, že vůči žalujícímu věřiteli je dlužníkem učiněný právní úkon, jenž zkracuje uspokojení jeho vymahatelné pohledávky, neúčinný, je nezbytným podkladem k tomu, aby se věřitel na základě titulu způsobilého k výkonu rozhodnutí (exekučního titulu), vydaného proti dlužníku, mohl domáhat nařízení výkonu rozhodnutí postižením toho, co odporovatelným (neúčinným) právním úkonem ušlo z dlužníkova majetku; již z toho vyplývá, že návrh na nařízení výkonu rozhodnutí v takovém případě směřuje nikoliv proti dlužníku osobě podle exekučního titulu zavázané, nýbrž proti tomu, s nímž nebo v jehož prospěch dlužník právní úkon učinil (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 27. 5. 1999, sp. zn. 2 Cdon 1703/96, uveřejněný ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek 4/2000 pod č. 26, a odůvodnění rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 18. 5. 1999, sp. zn. 31 Cdo 1704/98, uveřejněného ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek 4/2000 pod č. 27).

•    Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 30. 3. 2017, sp. zn. 5 Obdo 4/2016, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 7/2017

Blízka osoba dlžníka sa môže žalobe podľa § 42a OZ účinne ubrániť ak hodnoverným spôsobom preukáže, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom postupovala s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby dlžníka, nemôže odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. § 42a OZ.

Konanie žalovanej v súvislosti s uzatvorením odporovanej darovacej zmluvy nesvedčí o jej snahe zistiť, alebo sa aspoň dozvedieť o úmysle otca (dlžníka) ukrátiť veriteľa. Žalovaná nepreukázala, že by v tejto súvislosti vyvinula takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej by mohla ukracujúci úmysel otca (dlžníka) rozpoznať, alebo sa o ňom aspoň dozvedieť. Navyše žalovaná v konaní ani netvrdila, že by takúto činnosť v čase uskutočnenia odporovaného úkonu vôbec vyvinula.

Pojem „vymáhateľná pohľadávka“ podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka

•    Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/253/2012:

V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom „vymáhateľná pohľadávka“ použitým v ustanovení § 42a ods. 1 Obč. zákonníka, sa dovolací súd nestotožnil s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 44/2001. Podľa citovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, t. j. pohľadávka, ktorá už dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej povahy pohľadávkou naturálnou. Podľa názoru dovolacieho súdu, pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Obč. zákonníka treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Z takto vymedzeného účelu a v zmysle odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.

§ 42b

(1) Právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou.

(2) Právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.

(3) Právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi.

(4) Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

Komentár k § 42b

Zákon v ustanovení upravuje, akým spôsobom možno odporovať právny úkon veriteľa.

Poznámka

Veriteľom je fyzická alebo právnická osoba alebo osoby, ktorá má pohľadávku. Veriteľ je účastník záväzkového právneho vzťahu, ktorému je druhý účastník záväzkového právneho vzťahu, čiže dlžník povinný k nejakému konaniu alebo nekonaniu, čiže plneniu). V užšom zmysle je veriteľom osoba majúca pohľadávku len v prípade peňažného záväzkového právneho vzťahu (a teda peňažného plnenia) alebo osoba, ktorá poskytla inej osobe najmä peňažný úver.

Práva veriteľa v súvislosti s odporovaním

–   môže svoje odporovacie právo uplatniť súdnou žalobou,

–   žalobou sa veriteľ domáha toho, aby súd vyslovil vo vzťahu k veriteľovi za právne neúčinné tie právne úkony, ktorými dlžník zmenšil svoj majetok natoľko, že to môže obmedziť, prípadne celkom zmariť uspokojenie pohľadávky veriteľa,

–   môže svoj nárok uplatniť aj vzájomnou žalobou,

–   na podanie odporovacej žaloby je legitimovaným veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, a keď odporovateľným právnym úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku dlžníka.

Proti komu sa uplatňuje právo odporovať právnemu úkonu

–   uplatňuje sa proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech,

–   možno uplatniť nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom alebo právnym nástupcom,

–   možno uplatniť proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi.

Zákon vymedzuje zásadu, že právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. V prípade, že to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

Zmluvy

§ 43

Účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov.

Komentár k § 43

Zmluva ja viacstranným právnym úkonom, pri ktorom je povinnosťou účastníkov, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov.

 

Definícia zmluvy

Je možné ju charakterizovať ako dohodu účastníkov. Ako sme už uviedli, ide o dvojstranný alebo viacstranný právny úkon. Občiansky zákonník niekedy pre zmluvu používa aj označenie dohoda, nakoľko nejde o pojmovo rozdielne inštitúcie. Zmluva aj dohoda sa a spravujú tými istými ustanoveniami.

 

Zmluva je zložený právny úkon, na vznik ktorého treba spravidla aspoň dva prejavy vôle, resp. právne úkony, aspoň dvoch subjektov, čiže zmluvných strán, a ktorý zakladá určitý konkrétny právny vzťah medzi týmito subjektmi.

V podstate je zmluva jednoducho to, čo sa medzi účastníkmi dohodlo alebo samotná dohoda.

V právnych textoch pojem zmluva vystupuje najčastejšie v troch rôznych významoch:

•    zmluva ako právny úkon – ide o konanie alebo opomenutie konania,

•    zmluva ako právny vzťah – ide o záväzkovo-právny vzťah,

•    zmluva ako doklad – ide o listinu.

Pojem kontrakt je s pojmom zmluva úplne identický, ale používa sa v slovenčine spravidla len v niektorých súvislostiach, napríklad na burze alebo pre väčšie medzinárodné obchodné zmluvy. Treba však upozorniť, že podľa rímskeho práva je kontrakt len obligačná zmluva, ktorá bola žalovateľná podľa starého občianskeho práva (ius civile).

Okrem pojmu zmluva sa v právnickej literatúre, v právnych aktoch a napokon aj v právnej praxi možno stretnúť s pojmami

–   dohoda,

–   dohovor,

–   konvencia,

–   pakt.

Tieto možno v určitom zmysle a ak spĺňajú základné charakteristiky zmluvy chápať ako synonymá pojmu „zmluva“.

Zmluva sa spravidla realizuje tak, že jedna strana (ponúkajúca alebo oferent) urobí ponuku (ofertu), a ten, komu je ponuka určená, ju prijme, čiže akceptuje. Zo zmluvy spravidla vznikajú stranám práva a povinnosti.

 

Typy zmlúv – delenie

Prvé delenie

•    súkromnoprávna zmluva,

–   občianskoprávna zmluva,

–   obchodná zmluva,

•    verejnoprávna zmluva,

•    medzinárodná zmluva,

Druhé delenie

•    odplatná zmluva,

•    neodplatná zmluva,

Tretie delenie

•    synalagmatická zmluva,

•    asynalagmatická zmluva,

Štvrté delenie

•    pomenovaná zmluva – čiže nominálna zmluva – zmluva explicitne uvedená ako typ zmluvy v zákonoch (Občiansky zákonník a Obchodný zákonník),

•    nepomenovaná zmluva – čiže inominátna zmluva – iná zmluva,

Piate delenie

•    dvojstranná zmluva – bilaterálna zmluva,

•    viacstranná zmluva – multilaterálna zmluva,

Šieste delenie

•    abstraktná zmluva,

•    kauzálna zmluva,

Siedme delenie

•    formálna zmluva,

•    neformálna zmluva,

Ôsme delenie

•    záväzková zmluva – obligačná zmluva,

•    vecno-právna zmluva – reálna zmluva,

Deviate delenie

•    konsenzuálna zmluva,

•    reálna zmluva,

•    literárna zmluva.

 

Zmluvy v Obchodnom práve

Pre obchodné záväzkové vzťahy platí, že pre zmluvy uzavierané medzi podnikateľmi má prednosť základná úprava záväzkových vzťahov uvedená v Obchodnom zákonníku, to ale neznamená, že nie je vylúčené použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o zmluvách tam, kde Obchodný zákonník potrebnú úpravu neobsahuje.

 

Zmluvy v Občianskom práve

Povinnosťou subjektov občianskoprávnych vzťahov je pri úprave zmluvných vzťahov dopredu odstrániť všetky nedokonalosti a chyb, ktoré by mohli viesť k vzniku rozporov. Uvedené ustanovenia nezakladá pre subjekty občianskoprávnych vzťahov žiadny sankčný mechanizmus, ak by došlo k porušeniu tohto ustanovenia. Práve preto ma je ho aplikácia pre prax podstatný význam. Základným predpokladom zmlúv je vzájomná zhoda vôle účastníkov – konsenzus.

Poznámka

Konsenzus je súhlas, zhoda, privolenie, zdieľanie súboru významov; živelný súhlas; najmenší spoločný menovateľ diskutujúcich alebo sporiacich sa strán. Ku konsenzu sa väčšinou dospeje po diskusii. Rozhodovanie pomocou konsenzu znamená, že chceme, aby bolo rozhodnutie spoločné a nie aby zvíťazila väčšina. Preto sa nepoužíva hlasovanie. Diskusia prebieha dovtedy, kým nie je s rozhodnutím spokojný každý. Konsenzus sa dá dosiahnuť ľahšie, ak sa oň usilujú všetci, je pritom veľmi dôležité byť konštruktívny a zamerať sa na riešenie. Stretnutia a diskusie, na ktorých sa uplatňuje konsenzus, nemajú vedúceho, ale facilitátora, ktorý so súhlasom skupiny pomáha usmerňovať stretnutie.

Konanie týkajúce sa zmlúv

Uzavretie zmluvy pokrýva všetky fázy uzatvárania zmlúv

–   od návrhu na uzatvorenie zmluvy – oferta,

–   cez prijatie návrhu – akceptácia,

–   až po prípadné neskoršie zmeny a dodatky.

Návrh na uzavretie zmluvy

§ 43a

(1) Prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

(2) Návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Návrh, aj keď je neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť, ak dôjde prejav o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo aspoň súčasne s návrhom.

(3) Dokiaľ nebola zmluva uzavretá, môže byť návrh odvolaný, ak odvolanie dôjde osobe, ktorej je určené, skôr, než táto osoba odoslala prijatie návrhu.

(4) Návrh nemôže byť odvolaný

a)  počas lehoty, ktorá je v ňom určená na prijatie, ibaže z jeho obsahu vyplýva právo ho odvolať aj pred uplynutím tejto lehoty, alebo

b)  ak je v ňom vyjadrená neodvolateľnosť.

Komentár k § 43a

Ustanovenie upravuje návrh na uzavretie zmluvy, nazývaný oferta. Návrh na uzatvorenie zmluvy môže byť adresovaný osobe aj písomne. Tento návrh musí byť dostatočne určitý a musí byť z neho zrejmá vôľa navrhovateľa uzavrieť zmluvu.

Prakticky dochádza k uzatváraniu zmlúv medzi zmluvnými stranami tým, že sa telefonickým alebo osobným kontaktom dohodne uzatvorenie zmluvy a jej aspoň predbežný obsah a následne sa zmluva vyhotoví, strany sa dohodnú na jej definitívnom znení a zmluva sa podpíše.

 

Zásady návrhu zmluvy

–   ide o jednostranný právny úkon,

–   perfektný právny úkon v čase odoslania druhej strane,

–   adresuje sa druhému účastníkovi,

–   forma návrhu zmluvy nie je predpísaná,

–   pri písomných zmluvách musí byť aj návrh písomný – v opačnom prípade nevzniká právny význam zmluvy,

–   dostatočne určitý,

–   musí obsahovať podstatné náležitosti navrhovanej zmluvy v súlade so zákonom,

–   jasná vôľa navrhovateľa, aj keď nemusí byť výslovne vyjadrená,

–   bez splnenia základných predpokladov nejde o návrh na uzavretie zmluvy.

 

Čo sa nepovažuje za návrh na uzavretie zmluvy

–   reklama v novinách,

–   cenníky,

–   inzerát,

–   verejný prísľub,

–   verejná súťaž.

 

Formy uzavretia návrhu zmluvy

–   ústne – priamy styk,

–   písomne – listom, telegramom, ďalekopisom, počítačom.

Znaky návrhu na zmluvu

Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka však môže byť návrh na uzatvorenie zmluvy adresovaný osobe aj písomne. Tento návrh musí byť dostatočne určitý a musí byť z neho zrejmá vôľa navrhovateľa uzavrieť zmluvu. Návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Návrh, aj keď je neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť, ak dôjde prejav o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo aspoň súčasne s návrhom. Dokiaľ nebola zmluva uzavretá, môže byť návrh odvolaný, ak odvolanie dôjde osobe, ktorej je určené, skôr, než táto osoba odoslala prijatie návrhu.

 

Zánik návrhu na uzatvorenie zmluvy

–   uplynutím lehoty, ktorá v ňom bola určená na prijatie,

–   uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy a na rýchlosť prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil pre zaslanie návrhu, alebo

–   dôjdením prejavu o odmietnutí návrhu navrhovateľovi.

Ústny návrh zaniká, ak sa neprijal ihneď, ibaže z jeho obsahu vyplýva niečo iné.

Lehota na prijatie návrhu určená navrhovateľom v telegrame začína plynúť od okamihu, keď je telegram podaný na odoslanie, a lehota určená v liste od dátumu v ňom uvedenom, a ak dátum v ňom nie je uvedený, od dátumu uvedeného na obálke. Lehota na prijatie návrhu určená navrhovateľom telefonicky, ďalekopisne alebo inými prostriedkami umožňujúcimi okamžité oznámenie začína plynúť od okamihu, keď návrh dôjde osobe, ktorej je určený.

 

Kedy nemôže byť návrh zmluvy odvolaný

–   počas lehoty, ktorá je v ňom určená na prijatie, ibaže z jeho obsahu vyplýva právo ho odvolať aj pred uplynutím tejto lehoty,

–   ak je v ňom vyjadrená neodvolateľnosť.

Poznámka

Napísanie zmluvy by malo byť vždy na odborníkovi (advokátovi, notárovi). To platí najmä v prípade zložitejších zmlúv, v ktorých i drobná chyba môže spôsobiť závažné následky. Ak sa však predsa len osoba rozhodne písať zmluvu sama, mala by si najprv preštudovať príslušný zákon, napr. Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, Zákonník práce, ..., pretože práve zákon obsahuje podstatné náležitosti zmluvy. Niekedy zákon presne určuje, čo musí niektorá zmluva obsahovať, inak bude zmluva neplatná. To sú také, ktoré dávajú zmluve konkrétnu náplň, a bez uvedenia ktorých by zmluva platne nemohla vzniknúť.

Mnohé zmluvy sa môžu uzatvoriť aj ústne (darovanie hnuteľných vecí, pôžička a pod.), takýto postup sa však neodporúča, nakoľko vždy vzniká riziko možných neskorších sporov medzi zmluvnými stranami, pretože papier nepustí. V prípade, že sa predsa len uzatvára zmluvu ústne, je vhodné pribrať svedka najlepšie niekoho nezainteresovaného, ktorý bude v budúcnosti v prípade sporu vedieť dosvedčiť obsah zmluvného vzťahu.

Niektoré zmluvy musia mať zásadne písomnú formu, v opačnom prípade sú neplatné.

Zmluva by mala vždy odpovedať na otázky,

–   kto sú zmluvné strany – musia sa správne označiť,

–   čo je predmetom zmluvy – či ide prevod niečoho, čo má kto a kedy urobiť,

–   aké sú vzájomné práva a povinnosti strán,

–   aké sú sankcie v prípade nedodržania zmluvných povinností,

–   na ako dlho sa zmluva uzatvára,

–   ako možno zmluvu ukončiť alebo zmeniť.

§ 43b

(1) Návrh, aj keď je neodvolateľný, zaniká

a)  uplynutím lehoty, ktorá v ňom bola určená na prijatie,

b)  uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy a na rýchlosť prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil pre zaslanie návrhu, alebo

c)  dôjdením prejavu o odmietnutí návrhu navrhovateľovi.

(2) Ústny návrh zaniká, ak sa neprijal ihneď, ibaže z jeho obsahu vyplýva niečo iné.

(3) Lehota na prijatie návrhu určená navrhovateľom v telegrame začína plynúť od okamihu, keď je telegram podaný na odoslanie, a lehota určená v liste od dátumu v ňom uvedenom, a ak dátum v ňom nie je uvedený, od dátumu uvedeného na obálke. Lehota na prijatie návrhu určená navrhovateľom telefonicky, ďalekopisne alebo inými prostriedkami umožňujúcimi okamžité oznámenie začína plynúť od okamihu, keď návrh dôjde osobe, ktorej je určený.

Komentár k § 43b

Pojmové znaky návrhu:

–   adresovaný konkrétnej osobe alebo osobám,

–   dostatočne určitý,

–   vôľa navrhovateľa, aby ním bol viazaný v prípade prijatia.

 

Obsah návrhu

–   pomenované zmluvy – obsahuje podstatné časti zmluvy (§ 269 ods. 1 OBZ),

–   nepomenované zmluvy – dostatočné určenie predmetu záväzku (§ 269 ods. 2 OBZ).

Dôsledky návrhu

–   návrh je účinný, keď dôjde k adresátovi (§ 43a ods. 2 OZ),

–   odvolanie návrhu (§43a ods. 2, 3, 4 OZ),

–   zánik návrhu (§ 43b OZ).

 

Ustanovenie upravuje odvolanie návrhu zmluvy, pričom samotným odvolaním dochádza k zániku účinkov uvedených v tomto návrhu.

Občiansky zákonník určuje časovú hranicu záväznosti ponuky, t. j. dokedy adresát ponuky musí návrh prijať, aby vznikla navrhovaná zmluva. Pri určení tejto hranice zákon vychádza najmä z vôle strán. Počas plynutia lehoty určenej na prijatie návrhu je navrhovateľ svojou ponukou viazaný. Občiansky zákonník v § 43 b ustanovuje začiatok plynutia lehoty na prijatie návrhu. Lehota určená v telegrame začína plynúť, podaním telegramu na odoslanie. Lehota určená v liste začína plynúť od dátumu uvedeného v liste, ak nie je uvedený, tak od dátumu na obálke. Lehota určená telefonicky, ďalekopisom alebo inými prostriedkami umožňujúcimi okamžité oznámenie začína plynúť od okamihu, kedy návrh dôjde osobe, ktorej je určený.

Ak nebola určená lehota záväznosti ponuky medzi navrhovateľom a adresátom ponuky, treba prihliadať aj na povahu navrhovanej zmluvy a na rýchlosť prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil pre zaslanie návrhu. OZ ďalej ustanovuje kedy návrh zaniká a to §43 b.

 

Zánik návrhu zmluvy

–   uplynutím lehoty, ktorá v ňom bola určená na prijatie,

–   uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy a na rýchlosť prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil pre zaslanie návrhu,

–   dôjdením prejavu o odmietnutí návrhu navrhovateľovi.

Márnym plynutím lehoty určenej navrhovateľom alebo márnym uplynutím primeranej lehoty, s prihliadnutím na povahu zmluvy a na rýchlosť prostriedkov, ktoré sú použité na zaslanie návrhu, návrh zaniká a navrhovateľ nie je ďalej viazaný prejavom vôle. Ak z obsahu nevyplýva niečo iné, ústny návrh zaniká, ak sa neprijal ihneď.

 

Zákon rozlišuje medzi zrušením návrhu a jeho odvolaním. Návrh na uzavretie zmluvy je možné aj zrušiť. Podmienkou však je že, prejav o zrušení je doručený osobe, ktorej je určený , skôr alebo aspoň súčasne s návrhom.

Po lehote, v ktorej možno návrh zrušiť, nasleduje až do uzavretia zmluvy lehota, v ktorej navrhovateľ môže návrh odvolať. Odvolanie návrhu však musí dôjsť osobe ktorej je určené, skôr, než táto osoba odoslala prijatie návrhu. Návrh na uzavretie zmluvy nemôže byť odvolaný počas lehoty, ktorá je v ňom určená na jeho prijatie, iba ak z jeho obsahu vyplýva právo odvolať ho aj pred uplynutím lehoty, alebo ak je v ňom vyjadrená neodvolateľnosť.

Čo sa týka ústneho návrhu zmluvy, tak ten zaniká, ak sa neprijal ihneď. Výnimku predstavuje niečo iné určené na začiatku v obsahu zmluvy.

 

Odvolanie návrhu zmluvy

Návrh zmluvy, ktorý už bol doručený adresátovi, už nie je možné, aby bol zrušený. V tomto prípade môže byť návrh len odvolaný. Ide o odvolanie jednostranným úkonom navrhovateľa uskutočneným v dobe medzi dôjdením návrhu a jeho prijatím, príp. zánikom. Zároveň však k tomu musia byť splnené všetky podmienky ustanovené Občianskym zákonníkom. Ide o tieto podmienky:

–   počas lehoty, ktorá je v ňom určená na prijatie, ibaže z jeho obsahu vyplýva právo ho odvolať aj pred uplynutím tejto lehoty,

–   ak je v ňom vyjadrená neodvolateľnosť.

 

Právne následky

Pri zrušení návrhu zmluvy nevznikajú žiadne právne následky.

Pri odvolaní návrhu zmluvy môžu vzniknúť právne následky (vznik škody). Je tomu tak preto, lebo v podstate návrh už nejakú dobu existoval.

 

Neodvolateľnosť návrhu zmluvy

Občiansky zákonník vymedzuje prípade, kedy už nie je možné návrh zmluvy odvolať, a to počas lehoty, určenej na jeho prijatie – návrh označený ako neodvolateľný.

 

Zánik návrhu na uzavretie zmluvy

V zásade sa odlišuje od odvolania a aj od zrušenia návrhu zmluvy.

Prijatie návrhu

§ 43c

(1) Včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.

(2) Včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. Prijatie možno odvolať, ak odvolanie dôjde navrhovateľovi najneskôr súčasne s prijatím.

(3) Neskoré prijatie má napriek tomu účinky včasného prijatia, ak navrhovateľ o tom bez odkladu upovedomí osobu, ktorej bol návrh urobený, a to ústne alebo odoslaním správy.

(4) Ak z listu alebo inej písomnosti, ktoré vyjadrujú prijatie návrhu, vyplýva, že boli odoslané za takých okolností, že by došli navrhovateľovi včas, keby ich preprava prebiehala obvyklým spôsobom, má neskoré prijatie účinky včasného prijatia, ibaže navrhovateľ bez odkladu upovedomí ústne osobu, ktorej bol návrh určený, že považuje návrh za zaniknutý, alebo jej v tomto zmysle odošle správu.

Komentár k § 43c

Včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh na uzavretie zmluvy určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu (§43c ods. 1). Ak vyžaduje dohoda účastníkov, že zmluva musí mať písomnú formu (§ 40 ods. 1), táto musí byť dodržaná aj v prípade, ak zákon písomnú formu pre daný právny úkon nevyžaduje. V opačnom prípade treba považovať zmluvu bez dodržania dohodnutej písomnej formy za neplatnú. Citované zákonné ustanovenie § 40 ods. 1 spája s nedostatkom formy právneho úkonu jeho neplatnosť.

 

Prijatie návrhu zmluvy

Tiež ide o jednostranný právny úkon. Pod prijatím návrhu sa rozumie včasné vyhlásenie alebo iné včasné konanie osoby, ktorej bol návrh určený a z ktorého možno vyvodiť jej súhlas s návrhom.

 

Nadobudnutie účinnosti návrhu zmluvy

Včasné prijatie nadobúda účinnosť od okamihu, keď vyjadrenie súhlasu došlo navrhovateľovi. Návrh na uzavretie zmluvy ako aj jeho prijatie možno odvolať. Odvolanie je účinné, ak došlo navrhovateľovi najneskôr súčasne s prijatím. Preto neskoré prijatie návrhu spravidla nespôsobuje právne následky, ku ktorým smerovali jednotlivé prejavy vôle.

Za určitých okolnosti aj neskoré prijatie môže mať účinky včasného prijatia. V Občianskom zákonníku sú upravené dva také prípady. Prvý prípad je, ak navrhovateľ o tom bezodkladne upovedomí osobu, ktorej bol návrh urobený, a to ústne alebo odoslaním správy.

 

Zdržanie v preprave

Druhý prípad rieši situáciu, keď k zdržaniu prijatia návrhu prišlo pri preprave. Ak z listu alebo inej písomnosti ktorá vyjadruje prijatie návrhu vyplýva, že boli odoslané za takých okolností, že by došli navrhovateľovi včas, keby ich preprava prebiehala zvyčajným spôsobom, má neskoré prijatie účinky včasného prijatia, iba ak navrhovateľ bez odkladu ústne upovedomí osobu, ktorej bol návrh určený, že návrh považuje za zaniknutý alebo jej v tom zmysle odošle správu.

Vznik zmluvy predpokladá, že zmluva bola prijatá úplne a bez výhrad. Prijatie návrhu, ktoré obsahuje výhrady, dodatky, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Na vznik zmluvy je potrebné, aby sa účastníci dohodli aspoň o jej podstatných náležitostiach.

 

Účinnosť zmluvy

Od vzniku zmluvy treba odlišovať jej účinnosť, to znamená skutočnosť, že zmluva začala spôsobovať zamýšľané právne následky, inak povedané, že sa možno úspešne domáhať plnenia zo zmluvy.

Vznik zmluvy a jej účinnosť spravidla nastávajú zároveň. Niekedy však účinnosť nastáva až po vzniku zmluvy, pričom sa môže stať, že zmluva vznikne, ale nestane sa účinnou. Tieto prípady sú upravené v § 47 OZ, podľa ktorého ak je k zmluve potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, zmluva je účinná jeho kladným rozhodnutím. Pozri znenie § 47!

§ 44

(1) Zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.

(2) Prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Prijatím návrhu je však odpoveď, ktorá vymedzuje obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmluvy.

(3) Ak je návrh určený dvom alebo viacerým osobám, a z jeho obsahu vyplýva, že úmyslom navrhovateľa je, aby všetky osoby, ktorým je návrh určený, sa stali stranou zmluvy, je zmluva uzavretá, ak všetky tieto osoby návrh prijmú.

Komentár k § 44

Občiansky zákonník v ustanovení vymedzuje, kedy dochádza k samotnému okamihu uzavretia zmluvy. Zmluva je teda  uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. V podstate ide o okamžik, keď sa účastníci dohodnú na obsahu zmluvy a dochádza k samotnému prijatiu návrhu na uzavretie zmluvy.

 

Odmietnutie návrhu zmluvy ako celku

–   dochádza k návrhu zmeny obsahu návrhu zmluvy,

–   prikladajú sa dodatky k zmluve,

–   obmedzenie a zmeny,

–   zaniká pôvodný návrh zmluvy a vzniká nový návrh so zmenami v obsahu.

Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.

 

Návrh zmluvy určený viacerým osobám

Takýto návrh zmluvy musí byť akceptovaný všetkými osobami, ktorým bol adresovaný a tým okamihom dochádza k uzavretiu zmluvy. S uvedeným prípadom sa môžeme stretnúť pri predaji nehnuteľnosti v podielovom vlastníctve.

 

Protinávrh

Ak osoba, ktorej bol návrh zmluvy adresovaný, dá protinávrh, tak sa mení postavenie navrhovateľa a adresáta.

Poznámka

Momentálne je veľmi elektronicky pokročilá doba a mnoho ľudí si kupuje tovar cez e-shopy, ale  azda niet človeka, ktorý by si tovar nekupoval denne v bežnom kamennom obchode. Nad momentom uzavretia zmluvy sa bežný človek často nezamýšľa. Tovar si jednoducho od predávajúceho prevezme, zaplatí zaň kúpnu cenu a tým to hasne. Moment uzavretia kúpnej zmluvy v takýchto prípadoch možno vymedziť práve zaplatením kúpnej ceny za tovar zo strany zákazníka a odovzdaním tovaru do dispozície kupujúceho zo strany obchodníka. O to zložitejšie je však určiť moment uzavretia zmluvy práve pri nákupe cez e-shop. Aby sa neskôr predišlo akýmkoľvek problémom, pri nákupe cez internet je potrebné presne vymedziť okamih vzniku kúpnej zmluvy, t. j. okamih, kedy sa kúpna zmluva považuje za uzavretú. Uvedené je preto potrebné mať presne vymedzené v rámci obchodných podmienok internetového obchodu.

V praxi to e-shopy často robia tak, že ihneď po tom, ako kupujúci odošle objednávku, tomuto zašlú informatívny e-mail o tom, že objednávka bola prijatá. V prípade väčšiny predávajúcich však v tejto fáze ešte nedochádza k uzavretiu kúpnej zmluvy (t. j. tento prvý e-mail ešte nie je záväznou akceptáciou objednávky). K uvedenému úkonu dôjde až potom, ako si predávajúci overí dostupnosť tovaru a odošle kupujúcemu potvrdzujúci e-mail. Teda až tento druhý e-mail predstavuje záväznú akceptáciu objednávky. Takto je to možné zakomponovať i do obchodných podmienok internetového obchodu. V takom prípade, keď predávajúci obdrží objednávku od kupujúceho, zašle len informatívny e-mail za účelom upovedomenia kupujúceho o obdržaní jeho objednávky. Až keď si overí, či je tovar dostupný, potom tomuto zašle druhý e-mail, ktorý bude predstavovať záväznú akceptáciu objednávky.

Samozrejme je vyššie uvedené možné upraviť i tak, že za záväznú akceptáciu objednávky bude považovaný už prvý e-mail odoslaný predávajúcim, čo by znamenalo, že kúpna zmluva bola uzatvorená okamihom prijatia tohto prvého e-mailu kupujúcim. Predávajúci by však už následne nemohol objednávku stornovať, ak by napríklad zistil, že tovar nie je na sklade, resp. že nie je schopný ho vyrobiť, prípadne by zistil inú skutočnosť, v dôsledku ktorej by tovar nevedel doručiť. Z dôvodu vzniku takýchto nepredvídateľných okolností je pre predávajúceho výhodnejšie postupovať prvým uvedeným spôsobom a do obchodných podmienok uviesť, že kupujúci najskôr zašle objednávku, následne obdrží od predávajúceho informatívny e-mail o tom, že objednávka bola prijatá (t. j. e-mail, ktorý ešte nie je záväznou akceptáciou objednávky), a až potom, keď si predávajúci overí dostupnosť tovaru, zašle potvrdzujúci e-mail kupujúcemu, teda e-mail predstavujúci záväznú akceptáciu objednávky. Takýto proces je pre prax zaiste výhodnejší, nakoľko zo zákona vyplýva, že ak už dôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy, tak predávajúci nemá možnosť jednostranne objednávku stornovať, môže jedine odstúpiť od zmluvy v súlade so zákonom. Ak by teda nastala skutočnosť, že predávajúci zistí, že tovar sa už napríklad nevyrába alebo nedodáva, môže stornovať objednávku iba vtedy, keď kúpna zmluva ešte nie je uzatvorená. Predávajúci má tak časový priestor na overenie si, či je schopný tovar dodať, či sa tovar stále vyrába, a pod.

Na tomto mieste však upozorňujeme i na situáciu, kedy predávajúci zistí, že je schopný dodať tovar iba v cene vyššej, ako bola pôvodne uvedená pri produkte. Tu podľa zákona má povinnosť vyžiadať si od kupujúceho súhlas so zmenou ceny podľa aktuálneho cenníka pred záväznou akceptáciou objednávky. Až udelením súhlasu kupujúceho so zmenou ceny a následným potvrdením (akceptovaním) objednávky zo strany predávajúceho sa zmluvný vzťah považuje za uzavretý.

§ 45

(1) Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.

(2) Ak prejav vôle dôjde zmenený vplyvom prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil, alebo iných okolností, ktoré nastali počas jeho prepravy, posudzuje sa podľa ustanovení o omyle (§ 49a).

Komentár k § 45

V znení tohto ustanovenia sa stretávame s pojmom prejav vôle. Samotná účinnosť prejavu vôle sa viaže na okamih jeho odovzdania alebo doručenia adresátovi. To znamená, že prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Zákon stanovil, že sa neberie ohľad a ani nie je rozhodujúce, či sa adresát, ktorému bol návrh adresovaný aj s týmto návrhom oboznámil.

 

Omyl v prejave vôle

V prípade, že prejav vôle je zmenený vplyvom prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil, alebo iných okolností, ktoré nastali počas jeho prepravy, posudzuje sa podľa ustanovení o omyle (§ 49a). To znamená, že právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

§ 46

(1) Písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.

(2) Pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.

Komentár k § 46

Ustanovenie Občianskeho zákonníka vymedzuje, kedy sa vyžaduje písomná forma zmluvy, čiže ide o povinnosť písomného spôsobu.

 

Písomná forma

–   zmluvy o prevodoch nehnuteľností – prejavy účastníkov na tej istej listine,

–   iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov:

–   dohoda o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva,

–   zmluva o postúpení pohľadávky,

–   zmluva o prevzatí dlhu,

–   dohoda o zmluvnej pokute,

–   dohoda o zrážkach zo mzdy,

–   musí byť písomný návrh,

–   musí byť písomné prijatie.

§ 47

(1) Ak zákon ustanovuje, že k zmluve je potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, je zmluva účinná týmto rozhodnutím.

(2) Ak sa do troch rokov od uzavretia zmluvy nepodal návrh na rozhodnutie podľa odseku 1, platí, že účastníci od zmluvy odstúpili.

Komentár k § 47

Ako stanovuje uvedené ustanovenie zákona, zmluvu je možné uzavrieť aj v prospech tretej osoby. Táto osoba je zo zmluvy oprávnená okamihom, keď s ňou prejaví súhlas. Dlžník má proti tejto osobe tie isté námietky ako proti osobe, s ktorou zmluvu uzavrel. Ak sa táto osoba svojho práva vzdá, zanikne dlh, ak nebolo dohodnuté, že sa má dlh plniť tomu, s kým bola zmluva uzavretá.

Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že zákon v určitých prípadoch podmieňuje nadobudnutie účinnosti niektorých zmlúv rozhodnutím príslušného orgánu  ako tretej osoby.

 

Posunutá účinnosť

Uvádzame ako príklad nehnuteľnosti, a to konkrétne prevod nehnuteľnosti, ktorý musí byť potvrdený na katastri nehnuteľností, práve preto dochádza k posunu účinnosti, ktorá nastáva až týmto samotným potvrdením.

 

Spätná účinnosť

Niektoré zmluvy môžu naopak mať aj spätnú účinnosť. Ak sa do troch rokov od uzavretia zmluvy nepodal návrh na rozhodnutie o účinnosti, platí, že účastníci od zmluvy odstúpili

§ 47a

Účinnosť povinne zverejňovaných zmlúv

(1) Ak zákon ustanovuje povinné zverejnenie zmluvy, zmluva je účinná dňom nasledujúcim po dni jej zverejnenia.

(2) Účastníci si môžu dohodnúť, že zmluva nadobúda účinnosť neskôr po jej zverejnení.

(3) Zmluva uzavretá na účely odstránenia následkov mimoriadnej udalosti bezprostredne ohrozujúcej život, zdravie, majetok alebo životné prostredie, je účinná bez zverejnenia. Rovnako je bez zverejnenia účinné aj ustanovenie zmluvy, ktoré obsahuje informáciu, ktorá sa podľa osobitného zákona nesprístupňuje.

(4) Ak sa do troch mesiacov od uzavretia zmluvy alebo od udelenia súhlasu, ak sa na jej platnosť vyžaduje súhlas príslušného orgánu, zmluva nezverejnila, platí, že k uzavretiu zmluvy nedošlo.

Komentár k § 47a

Od 1. 1. 2011 bolo doplnené ustanovenie upravujúce účinnosť povinne zverejňovaných zmlúv.

Novela zákona bola vypracovaná predovšetkým s cieľom zaviesť pravidlá, ktoré zabezpečia transparentné a hospodárne nakladanie s verejným majetkom a s verejnými prostriedkami.

Na dosiahnutie cieľa bolo potrebné novelizovať tri zákony:

–   základný kódex súkromného práva – zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník,

–   s ním súvisiaci Obchodný zákonník (zákon č. 513/1991 Zb.),

–   zmeny zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) (ďalej len „infozákon“). Dôležitú úlohu zohrávajú zmeny tohto zákona najmä pokiaľ ide o legálnu definíciu zmlúv, ktorých sa novela zákona týkala.

Nový mechanizmus núti povinné osoby, aby pri nakladaní s verejnými prostriedkami, dbali najmä na právnu a ekonomickú výhodnosť alebo aspoň vyváženosť práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy. Totiž v minulosti bolo možné si všimnúť, že povinné osoby sa nie vždy správali ako „dobrý hospodár“. Osoby boli laxné k verejným prostriedkom alebo k majetku, ktorý im patrí. Ak už zmluva bola platne uzavretá, povinná osoba pod tlakom spoločenskej kontroly nemala právnu možnosť zrušiť záväzok, ktorý na základe zmluvy vznikol. Verejnosť mala len obmedzenú možnosť oboznámiť sa so znením týchto zmlúv a nebola dostatočne informovaná o ich obsahu. Zároveň sa úpravou posilnila informovanosť daňovníkov a poplatníkov o nakladaní s ich príspevkami, ktoré sa stávajú súčasťou verejných prostriedkov.

 

Odsek 1

Ustanovenie obsahuje pravidlo o tom, že zmluvy, ktoré sa majú zverejniť, sú účinné až dňom nasledujúcim po dni zverejnenia. Ide najmä o povinne zverejňované zmluvy v zmysle ustanovenia § 5a zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „infozákon“). To však nevylučuje, že v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje iný zákon, ktorý by ukladal zverejnenie zmlúv.

Pokiaľ ide o pojem zmluva, zákonodarca má záujem na tom, aby sa upravený režim odloženej účinnosti vzťahoval na právne úkony (§ 34 OZ), ktorými vznikajú, menia sa alebo zanikajú práva a povinnosti. Pôjde preto najmä o

–   dohodu,

–   nepomenovanú zmluvu,

–   zmiešanú zmluvu,

–   úplné znenie všeobecných zmluvných (obchodných) podmienok, ak sa stali súčasťou zmluvného vzťahu (t. j. ak zmluva – dohoda na ne odkazuje),

–   dohodu o novácii (§ 570 až 573 OZ),

–   dohodu o odpustení dlhu (§ 574 OZ) a vzdaní sa práva (§ 574 OZ),

–   dohodu o zrušení záväzku,

–   dohodu o urovnaní (pokonávke) (§ 585 až 587 OZ),

–   dohodu o započítaní (§ 581 ods. 3 OZ);

–   dohodu o zmluvnej pokute (§ 544 a 545 OZ),

–   dohodu o ručení (§ 546 až 550 OZ),

–   záložnú zmluvu (§ 552 OZ),

–   dohodu o zabezpečení záväzkov prevodom práva (§ 553 až 553e OZ),

–   dohodu o zabezpečení záväzkov postúpením pohľadávky (§ 554),

–   dohodu o postúpení pohľadávky (§ 524 až 530 OZ),

–   dohodu o prevzatí dlhu (§ 531 až 532 OZ),

–   dohodu o pristúpení k záväzku (§ 533 až 534 OZ).

 

Odsek 2

Skutočnosť, že zákon podľa odseku 1 odkladá účinnosť zmluvy, ktorá zvyčajne nastáva v momente, keď zmluva (právny úkon) je perfektná a netrpí žiadnou vadou (napr. ak trpí vadou, ktorej následkom je absolútna neplatnosť), však nevylučuje, aby zmluvné strany odložili účinnosť zmluvy konsenzom. Na to je však potrebné, aby zmluvné strany zmluvu najskôr zverejnili a aby sa stala účinná podľa § 47a ods. 1.

 

Odsek 3

Ustanovenie upravuje výnimku z pravidla podľa odseku 1. Pokiaľ ide o zmluvy uzavreté podľa prvej vety tohto ustanovenia, neznamená to, že povinná osoba nemusí následne zverejniť zmluvu podľa infozákona.

V druhej vete ustanovenia § 47a ods. 3 sa vyjadruje pravidlo, že na zmluvu ako celok sa bude vzťahovať režim odloženej účinnosti podľa odseku 1, avšak časti zmluvy, ktoré sa podľa infozákona nesprístupňujú (t. j. obsahujú napríklad utajované skutočnosti, bankové tajomstvo alebo daňové tajomstvo), nadobudnú účinnosť v momente, keď zmluva je perfektná a netrpí žiadnou vadou, ktorá by ju robila napríklad absolútne neplatnou.

 

Odsek 4

Účelom daného ustanovenia je posilniť právnu istotu s ohľadom na režim účinnosti zmluvy a predchádzať situáciám, že strany uzavrú zmluvu, ale z nejakého (napríklad z nepoctivého dôvodu), ju nebudú chcieť zverejniť. Pre tento účel zákon finguje skutočnosť, že zmluva nevznikla, ak sú splnené podmienky. Zmluvné strany (účastníci zmluvy) majú byť preto aktívne pri zverejňovaní zmlúv. Aby však ustanovenie nebolo prísne, a tak nekomplikovalo zmluvné vzťahy vznikajúce na trhu a neprimerane nezasahovalo do privátnej autonómie zmluvných strán, najmä v prípadoch, keď povinná osoba má na platnosť zmluvy dostať súhlas orgánu s platnosťou zmluvy (napr. podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu), trojmesačná lehota začína plynúť od udelenia súhlasu.

§ 48

(1) Od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.

(2) Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

Komentár k § 48

Ustanovenie upravuje všeobecne odstúpenie od zmluvy, kedy je možné od zmluvy odstúpiť a aké následky odstúpenie od zmluvy prináša.

Odstúpenie je jedným z právnych nástrojov na dosiahnutie zrušenia, a teda ukončenia zmluvy. V praxi je pomerne často využívaný, niekedy sú s ním však spojené určité praktické problémy, ktorým je vhodné sa vyvarovať, aby nám namiesto riešenia, ktoré sme chceli dosiahnuť ukončením zmluvy, nevznikol ďalší problém, najmä právne neisté postavenie (napr. súdny spor a pod.).

 

Základný predpoklad odstúpenia od zmluvy

Základným predpokladom možnosti odstúpenia od zmluvy, bez ohľadu na to, či ide o odstúpenie v režime Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, je skutočnosť, že zmluva, od ktorej chceme odstúpiť, je platná. Ak by totiž zmluva platná nebola, nie je možné ju ani zrušiť prostredníctvom odstúpenia.

Od zmluvy možno odstúpiť v prípadoch, keď si to zmluvné strany výslovne dohodnú v zmluve alebo keď to umožňuje zákon (§ 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 344 Obchodného zákonníka). Pri dojednávaní možnosti odstúpenia v zmluve by zmluvné strany mali predovšetkým jasne a zrozumiteľne definovať prípady, v ktorých je možné od zmluvy odstúpiť, či už je to v situácii porušenia určitej povinnosti druhou zmluvnou stranou alebo pre prípad vzniku určitej objektívnej situácie. Každý takýto prípad je potrebné presne definovať buď presným určením konkrétnej povinnosti, porušenie ktorej zakladá právo druhej zmluvnej strany na odstúpenie alebo popísať objektívnu situáciu, v ktorej je určená zmluvná strana oprávnená využiť tento inštitút.

V opačnom prípade hrozí, že sa využijú na výklad takéhoto ustanovenia určené interpretačné pravidlá:

–   aplikácia interpretačných pravidiel podľa ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka – právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom,

–   v zmysle § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka by výklad išiel na ťarchu zmluvnej strany, ktorá predložila návrh znenia zmluvy v určených prípadoch,

–   ďalej by sa mohlo posúdiť na koho prospech boli dané ustanovenia zakotvené a koho mali ho chrániť pred neplnením zo strany dlžníka.

Výsledok nemusí zodpovedať predstave jednej zo zmluvných strán. V tom horšom prípade dokonca môže ísť o neplatné ustanovenie, najmä z dôvodu neurčitosti.

V praxi často dochádza k situáciám, že strany konštruujú odstúpenie v analogických situáciách, pre ktoré umožňuje odstúpenie aj samotný zákon. Ak však nejde o prípad, ktorý presne korešponduje s hypotézou právnej normy, ale nastoľuje len obdobný režim, môžu vznikať otázky, či zmluvné strany vylúčili aplikáciu zákonného režimu alebo majú byť tieto aplikované paralelne, resp. či ide o odchýlenie sa zmluvných strán od zákonnej úpravy (samozrejme za predpokladu, že nejde o kogentné ustanovenie, od ktorého nie je možné sa odchýliť ani ho vylúčiť). Je tak vhodné sa pri uzavieraní zmlúv vysporiadať aj s takýmito situáciami a jasne určiť režimy a limity aplikácie zmluvných prípadov odstúpenia.

 

Náležitosti odstúpenia

Čo sa týka náležitostí samotného odstúpenia, ide o jednostranný právny úkon, pri ktorom sa žiadne osobitné náležitosti v zmysle aplikovateľných právnych predpisov nevyžadujú a na inštitút odstúpenia by sa tak mali vzťahovať len všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch. Na nastúpenie jeho účinkov sa samozrejme bude vyžadovať náležité doručenie druhej zmluvnej strane (§ 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka).

Tieto skutočnosti rovnako hodnotí aj súdna prax, podľa ktorej:

–   odstúpenie od zmluvy je jednostranný, adresovaný právny úkon, ktorý sa stáva účinným tým, že dôjde do dispozičnej sféry adresáta (teda druhej zmluvnej strane, ktorej je určené);

–   Občiansky zákonník (platí to rovnako pre Obchodný zákonník) v žiadnom ustanovení neurčuje povinnosť, aby obsahom odstúpenia od zmluvy bolo aj uvedenie dôvodu, pre ktorý príslušná zmluvná strana od zmluvy odstupuje (či už zákonného alebo zmluvne dohodnutého).

Z praktického hľadiska je veľmi dôležitá najmä skutočnosť, že prípadné uvedenie dôvodov odstúpenia v odstúpení od zmluvy nie je podmienkou platnosti odstúpenia, a ak dôvody v ňom uvedené sú, neznamená to, že odstupujúca zmluvná strana je nimi viazaná/limitovaná. Prakticky možno teda zhrnúť, že neexistencia dôvodov odstúpenia deklarovaných v odstúpení spravidla nemusí vylučovať platnosť odstúpenia z iných skutočne existujúcich dôvodov. Samozrejme, tieto skutočnosti by sa v prípadnom súdnom spore vyhodnocovali vzhľadom na všetky okolnosti, a teda nemožno (napríklad pre rozpor s dobrými mravmi, prípadne poctivým obchodným stykom, prípadná simulácia a pod.) en bloc tieto situácie vylúčiť, zrejme by však musel byť prítomný iný zákonom predpokladaný dôvod, pre ktorý by takýto dôsledok nastal.

 

Nevyžadujú sa osobitné náležitosti odstúpenia

Nie sú príslušnými právnymi predpismi vyžadované žiadne osobitné náležitosti odstúpenia ako právneho úkonu, a to najmä ale nielen uvádzanie dôvodu odstúpenia. Podporu pre takýto výklad možno nájsť aj v súdnej praxi, podľa ktorej nemožno klásť na právne úkony prehnané formálne požiadavky a v prípade určitého nedostatku má byť uprednostnený konformný výklad smerujúci k platnosti daného právneho úkonu.

Napriek skutočnosti, že uvedenie dôvodov (neuvedenie), resp. ich nesprávne uvedenie spravidla nemá vplyv na relevanciu inštitútu odstúpenia, je vždy potrebné skúmať faktickú existenciu dôvodov na odstúpenie.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 8. 2009, sp. zn. 5 Obdo/ 40/2008

Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž v jednom zo svojich rozhodnutí osobitne akcentoval, že od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo iný zákon (s odkazom na § 344 Obchodného zákonníka), pričom zmluvné strany sa v rámci zmluvnej slobody môžu dohodnúť na tom, že jedna z nich alebo obidve sú oprávnené od zmluvy odstúpiť a zároveň si dohodnúť dôvody, kedy sú tak oprávnené urobiť, táto dohoda však nesmie odporovať kogentným ustanoveniam zákona (hoci v danom prípade išlo o zmluvný vzťah, kde si strany nevymienili zmluvnú možnosť odstúpenia). Túto požiadavku možno samozrejme považovať za štandardnú v právnom poriadku, je tak vždy potrebné ustáliť limity dispozície zmluvných strán na dojednanie odstúpenia a skúmať naplnenie skutočných dôvodov odstúpenia (v zmluvnom alebo zákonnom rozsahu).

Jednostranný právny úkon

Odstúpenie od zmluvy je ako právny inštitút konštruovaný ako jednostranný právny úkon, ktorý nevyžaduje súhlas druhej zmluvnej strany, i keď odstúpenie je samozrejme prípustné aj na základe vzájomnej dohody zmluvných strán. Nie je však prípustná paralelná aplikácia odstúpenia aj ako dohody aj ako jednostranného právneho úkonu už z dôvodu rozdielneho časového momentu nastúpenia jeho účinkov.

Diskusie k aspektu jednostrannosti právneho úkonu odstúpenia v praxi vznikajú najmä v súvislosti so scudzovacími zmluvami, ktorých predmetom sú nehnuteľnosti. Vznikajú z praxe okresných úradov (katastrálny odbor), ktoré pri návrhoch na zápis práv k nehnuteľnostiam na základe odstúpenia od zmluvy vyžadovali vyjadrenie, resp. súhlas druhej zmluvnej strany s odstúpením. Takýto postup však nemožno vnímať ako neakceptovanie jednostrannosti odstúpenia, ale je potrebné ho vnímať len ako postup k prevereniu k spornosti (nespornosti) odstúpenia (napr. v prípadoch rozporovania odstúpenia druhou zmluvnou stranou). Hoci nejde o ustálený postup, odstúpenie je nesporne jednostranný právny úkon, a teda aj ako jednostranný právny úkon vyvoláva účinky zrušenia zmluvy.

 

Premlčanie

Právo na odstúpenie je v režime práv, ktoré podliehajú premlčaniu, a teda odstúpenie musí byť realizované v príslušnej premlčacej lehote (konkrétna dĺžka sa bude odvíjať od právneho režimu zmluvy, t. j. či ide o aplikáciu Občianskeho alebo Obchodného zákonníka). Časový moment práva na odstúpenie od zmluvy je v tomto prípade potrebné vyhodnotiť v nadväznosti na časový moment, kedy sa mohlo vykonať po prvýkrát – v prípade režimu Občianskeho zákonníka (§ 101), v prípade režimu Obchodného zákonníka sa aplikuje obdobné všeobecné pravidlo (§ 391 ods. 2 Obchodného zákonníka). Obchodný zákonník však rozlišuje aj ďalšiu podrobnejšiu úpravu časových momentov, pre prípad odstúpenia zrejme najčastejším je situácia, ak ide o právo z porušenia povinnosti, kedy začína premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená (ak nie je pre premlčanie niektorých týchto práv ustanovená osobitná úprava) (§ 393 ods. 1).

 

Poskytnutie dodatočnej lehoty

V tejto súvislosti je však veľmi dôležité spomenúť prípady, keď sa na právo odstúpenia vyžaduje výzva, resp. poskytnutie dodatočnej lehoty na splnenie určenej povinnosti druhej zmluvnej strany, či už v zmysle zmluvného dojednania strán alebo na základe právneho predpisu (napr. § 346 Obchodného zákonníka). Podmienkou na účinné odstúpenie je samozrejme splnenie týchto podmienok, pričom odstúpiť možno až následne po uplynutí dodatočne poskytnutej lehoty. Podľa § 350 ods. 1 Obchodného zákonníka platí, že ak je dodatočná lehota poskytnutá na plnenie neprimeraná a oprávnená strana odstúpi od zmluvy po jej uplynutí, alebo oprávnená strana odstúpi od zmluvy bez poskytnutia dodatočnej lehoty pre plnenie, nastávajú účinky odstúpenia až po márnom uplynutí primeranej dodatočnej lehoty, ktorá sa mala poskytnúť na plnenie povinností.

Často je spornou najmä primeranosť lehoty.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 7. 2011, sp. zn. 2 Obo 85/2010

K tejto problematike sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v jednom zo svojich rozhodnutí, podľa jeho názoru, ak je podmienkou účinného odstúpenia od zmluvy poskytnutie dodatočnej lehoty k splneniu, pričom jej dĺžku určuje sám veriteľ, tento musí so zreteľom ku konkrétnym okolnostiam prípadu určiť primerane dlhú lehotu k tomu, aby bol dlh splniteľný. Pre splnenie dlhu sa však v takom prípade nepredpokladá, že dlžník až po splatnosti dlhu začne s vytváraním podmienok pre jeho splnenie, preto dodatočná lehota môže byť kratšia než lehota objektívne potrebná alebo obvyklá k poskytnutiu plnenia veriteľovi. Vzhľadom k tomu nemožno namietať, že dodatočná lehota bola formálna.

Účinky odstúpenia

Na nastúpenie účinkov odstúpenia ako jednostranného adresovaného právneho úkonu, je nevyhnutné jeho riadne doručenie druhej zmluvnej strane ako adresátovi, ak ten nebol fyzicky prítomný pri jeho vykonaní. Je tak nutné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. § 349 Obchodného zákonníka na to, aby nastúpili účinky zamýšľané týmto právnym úkonom. Otázka náležitého doručenia odstúpenia je často predmetom sporov medzi zmluvnými stranami, najmä ak je vykonávané v písomnej forme.

Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka a názorov odbornej verejnosti možno podľa ustáliť nasledovné závery:

–   účinnosť prejavu vôle voči neprítomnej osobe, ktorej je určený ako adresátovi, nastáva momentom, keď sa dostane do sféry jej dispozície;

–   posúdenie skutočnosti, či sa prejav vôle dostal do sféry adresáta je potrebné vyhodnotiť objektívne vzhľadom na všetky okolnosti;

–   ak sa preukáže, že osoba, ktorej je právny úkon určený, mala objektívnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, dochádza k pôsobeniu tohto jednostranného právneho úkonu voči nej bez ohľadu na to, či sa s ním skutočne (fakticky) aj oboznámila.

§   Judikatúra

Obdobné stanovisko zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, vo svojom uznesení zo dňa 28. 1. 2011, sp. zn. 5 Cdo 129/2010, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky, pod č. R 27/2011.

Je však potrebné sa ďalej zaoberať objektívnou možnosťou sa oboznámiť s obsahom. Najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí R 27/2011 totiž uviedol, že všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t. j. akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície...

Neprítomnej osobe (t. j. osobe, s ktorou osoba, realizujúca právny úkon nie je v bezprostrednom styku) musí prejav vôle dôjsť; nemusí jej byť doručený (adresátom prevzatý). Prejav vôle dôjde neprítomnej osobe vtedy, keď sa ocitne vo sfére jej dispozície. Dôjdením do sféry dispozície možno rozumieť dôjdenie prejavu vôle do takej sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi (môže objektívne oboznámiť). Posudzovanie situácie z objektívneho hľadiska posilňuje dobromyseľnosť i právnu istotu subjektov právnych vzťahov. Vzhľadom na konkrétnu situáciu je potrebné skúmať, či a ako i nedoručený (neprevzatý) prejav vôle pôsobí (je právne účinný) voči jeho adresátovi. K účinnému doručeniu neprítomnej osobe nie je nevyhnutné, aby sa adresát s prejavom vôle skutočne oboznámil, postačuje, že mal objektívnu možnosť tak vykonať...“

Z uvedeného tak vyplýva vždy potreba vyhodnotenia kategórie doručenia ako „objektívnej možnosti oboznámenia sa“ a dôjdenie prejavu vôle do takej sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi (môže objektívne oboznámiť). V predmetnom judikáte nie je podrobne rozobraté, čo znamená objektívna možnosť, možno sa teda domnievať, že má ísť o vyhodnotenie vzhľadom na všetky okolnosti daného skutkového prípadu, s ohľadom na príslušné aplikovateľné interpretačné pravidlá. Analogicky je tento prístup aplikovateľný aj na doručenie odstúpenia od zmluvy v režime Obchodného zákonníka.

Doručovanie písomností

V praxi často dochádza k situácii, že si zmluvné strany v zmluve dojednajú konkrétne podmienky komunikácie a doručovania písomností. Takéto prípady sú samozrejme akceptovateľné, avšak s určitými limitmi. Ak ide o komunikáciu a doručovanie právnych úkonov, ktoré zákonná úprava explicitne nerieši, ide o prejav zmluvnej voľnosti strán a akceptovateľné dojednania. Odlišná situácia nastáva v prípade zákonom prezumovaných a explicitne upravených inštitútov kogentnými predpismi.

 

Fikcia doručenia

Dojednania o komunikácii a doručovaní v zmluve v takom prípade nesmú odporovať kogentným zákonným ustanoveniam. Často sa totiž stáva, že zmluvné strany si dojednajú tzv. fikciu doručenia, t. j. napr. definujú situáciu, v ktorej aj keď nedôjde k skutočnému doručeniu alebo oboznámeniu sa, za stanovených podmienok sa zásielka považuje (bez ďalšieho) za doručenú. Spravidla by sa fikcia doručenia nemala aplikovať na prípad odstúpenia. Znamená to teda, že na nastúpenie účinkov odstúpenia je nevyhnutné doručenie do sféry dispozície druhej zmluvnej strany v limitoch § 45 Občianskeho zákonníka, resp. § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka. Fikcia doručenia tak môže podľa nášho názoru slúžiť v určitých limitoch len ako určité interpretačné pravidlo, t. j. keď napríklad strany považujú danú situáciu za objektívnu a rozumnú možnosť sa oboznámiť s obsahom zásielky, posudzovať by sa však aj tak mali všetky okolnosti daného prípadu. Na tieto skutočnosti je tak potrebné pamätať o. i. v prípade voľby lehoty uloženia zásielky.

Vzhľadom na dôkaznú pozíciu odstupujúcej zmluvnej strany je vhodnejšie odstúpenie realizovať spravidla v písomnej forme, aj keď by sa v danom prípade nevyžadovala (či už v zmysle zákona alebo dohody zmluvných strán).

Z hľadiska doručovania zásielok a dôkaznej pozície ešte zostáva na úvahu otázka obsahu zásielok, resp. ich označenia (ak by napríklad druhá zmluvná strana tvrdila, že v danej zásielke nebolo doručené odstúpenie). V tomto prípade poukazujeme na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky.

§   Judikatúra

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 3. 2012, č.k. II. ÚS 32/2012

V prípade logického súladu dátumov vykonania právneho úkonu, odoslania a prevzatia zásielky, dôkazné bremeno je na osobe, ktorá zásielku prevzala a nie na osobe, ktorá ju doručovala.

V prípadoch pochybností alebo dôkaznej núdze netreba opomínať aj veľmi podstatný aspekt prípadného súdneho konania. Ak by totiž došlo v súvislosti s odstúpením k súdnemu konaniu, aplikovalo by sa ustanovenia § 41 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého hmotnoprávny úkon účastníka urobený voči súdu je účinný aj voči ostatným účastníkom, avšak len od okamihu, keď sa o ňom v konaní dozvedeli. Aj v prípade rizika spochybnenia doručenia odstúpenia, nastupovali by účinky odstúpenia jeho doručením (v rámci návrhu, vyjadrenia, dôkazov) zo strany súdu v rámci tohto súdneho konania. (www.epravo.sk)

§ 49

Účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť.

Komentár k § 49

Ustanovenie upravuje právo odstúpiť od zmluvy v prípade, keď bola zmluva uzavretá v tiesni.

V občianskoprávnych vzťahoch je teda možné odstúpiť od zmluvy uzavretej v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Občiansky zákonník v § 49 počíta s tým, že účastník uzavrie zmluvu, ktorú by – v prípade absencie tiesne – nebol uzavrel. Definíciu tiesne či nápadne nevýhodných podmienok zákon neobsahuje a posudzované by boli osobitne v každom individuálnom prípade. Mohlo by ísť aj o situáciu, keď sú záväzky jedného účastníka zmluvy v zrejmom veľkom nepomere k jeho oprávneniam.

Odstúpením od zmluvy takéhoto účastníka – na základe jeho jednostranného právneho úkonu – by sa zmluva zrušila od začiatku, a teda to, čo si už strany navzájom plnili, by si museli vrátiť.

Znenie tohto ustanovenia umožňuje účastníkovi, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, aby od tejto zmluvy odstúpil. Právna teória aj súdna prax hovoria, že odstúpiť možno len od platnej zmluvy. Podmienkou platnosti právneho úkonu jeho slobodné vykonanie. Podľa § 39 je zas právny úkon neplatný, ak je vykonaný v rozpore s dobrými mravmi. Je vôbec zmluva uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok zo svojej povahy platnou zmluvou, teda či od nej treba v zmysle § 49 vôbec odstupovať.

Ako uvádzaj niektoré definície:

–   Slobodná vôľa vyžaduje, aby subjektu bola daná možnosť voľne sa rozhodnúť, či a akým spôsobom bude konať. Vôľa nie je slobodná, ak je urobená pod nedovoleným fyzickým či psychickým nátlakom, v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok. V takomto prípade konajúci neprejavuje svoju vôľu, ale vôľu donucovateľa. Nezáleží na tom, či účastník koná pod nedovoleným nátlakom druhého účastníka alebo tretej osoby. Právnym dôsledkom absencie slobody vôle je neplatnosť právneho úkonu.

–   Tento základný rámec slobody vôle sa však nedá absolutizovať. Jeho zúžením na nedovolený nátlak zo strany protistojaceho účastníka právneho úkonu (najčastejšie zmluvy), prípadne tretej osoby by sa mohlo dospieť k záveru o neslobode vôle aj v prípade, keď by išlo napríklad len o konanie v tiesni, ale nie za nápadne nevýhodných podmienok.

–   Od psychického donútenia treba odlíšiť tieseň. Ani pri tiesni sa nejedná síce osoba slobodne, avšak jej jednanie nie je ovplyvnené ani fyzickým donútením, ani bezprávnou vyhrážkou. Zrejme tiež preto jednanie v tiesni nie je podrobené absolútnej neplatnosti.

–   Bezprávnu vyhrážku, resp. psychický stav vyvolaný pôsobením bezprávnej vyhrážky, je potrebné odlišovať od stavu tiesne podľa § 49, nakoľko ide o dve celkom rozdielne situácie, ktoré sa líšia i rôznou sankciou. Nedostatkom slobody vôle je postihnutý aj právny úkon, ktorý urobil konajúci v stave tiesne, ktorým sa podľa ustálenej judikatúry rozumie nielen objektívny hospodársky alebo sociálny stav, ale aj psychický stav osoby (napr. rozrušenie, obavy o blízku osobu a pod.). Rozdiel medzi stavom psychického donútenia konajúceho a stavom tiesne plynúcim zo psychického stavu konajúceho, je predovšetkým v ich intenzite a v tom, že psychické donútenie predpokladá psychické pôsobenie ďalšej osoby (kontrahenta alebo i tretej osoby) na vôľu konajúceho. To sa ďalej prejavuje aj rozdielnymi sankciami, ktoré zákon spája s nedostatkom slobody vôle.

–   Konanie v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok je síce neslobodné, no ako následok takéhoto konania nepripúšťajú absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ale len možnosť odstúpiť od zmluvy podľa ustanovenia § 49, ktoré zjavne nechápu ako obsolentné.

Všetci autori sa zhodujú v tom, že v prípade konania v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok ide o neslobodu vôle. Dôležité je rozlišovať rôznu kvalitu resp. mieru tejto neslobody. Platí, že právny úkon učinený pri menšej miere neslobody, teda v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, je platný a dotyčný má právo odstúpiť od zmluvy. Pravdepodobne všetci v skutočnosti rozumejú ustanoveniu § 49 týmto spôsobom.

Nemožno vylúčiť situáciu, že v konkrétnom prípade môže byť podľa jeho okolností zmluva uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok kvalifikovaná aj ako neplatná podľa § 39, t. j.ako zmluva odporujúca dobrým mravom. Hraničné kritérium bude spočívať v tom, či jedna strana, konkrétne predávajúci, predá vec v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a kupujúci to buď vedel a zneužil (vtedy pôjde o zmluvu odporujúcu dobrým mravom), alebo to kupujúci nevedel a nezneužil (vtedy pôjde o platnú zmluvu, keď má predávajúci právo podľa § 49 od nej odstúpiť.

Ustanovenie je teda racionálne zaraditeľné do systému noriem tohto a ako také sa nezdá byť obsolentným. Treba však povedať, že situácie, v ktorých nespravodlivo zvýhodnený subjekt koná v dobrej viere, sa zrejme odohrávajú len zriedka. Relatívne často preto môže byť dôsledkom tiesne a nápadne nevýhodných podmienok neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi.

Praktickou otázkou teda napokon je, čo má osoba, ktorá je presvedčená, že bola poškodená konaním v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, robiť, čiže či má žalovať neplatnosť právneho úkonu, alebo má najprv preventívne odstúpiť od zmluvy. Zdá sa, že dotyčný bude kvôli neistote o dôkaze zlého úmyslu druhej strany nútený realizovať oba tieto úkony... (www.projustice.sk).

§ 49a

Právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

Komentár k § 49a

Ustanovenie upravuje vykonanie právneho úkonu v omyle a z tohto vyplývajúce následky.

 

Kedy je právny úkon neplatný

ustanovenie upravuje podmienky, kedy sa stáva právny úkon v omyle neplatným. V zásade, ten kto konal, urobil právny úkon v omyle.

V prípade, že konajúca osoba urobila právny úkon v omyle, ktorý vychádza zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca a zároveň osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť, tak sa zásadne stáva právny úkon neplatným.

V prípade, že bol omyl vyvolaný úmyselne, tak sa stáva právny úkon neplatným.

 

Omyl v pohnútke

Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

 

Vykonanie omylu

–   môže byť úmyselné,

–   môže byť neúmyselné.

§ 50

(1) Účastníci môžu uzavrieť zmluvu aj v prospech tretej osoby.

(2) Ak nie je v tomto zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, je táto osoba zo zmluvy oprávnená okamihom, keď s ňou prejaví súhlas. Dlžník má proti nej tie isté námietky ako proti tomu, s kým zmluvu uzavrel. Ak sa táto osoba vzdá svojho práva, zanikne dlh, ak nebolo dohodnuté, že v tomto prípade má sa plniť tomu, s kým dlžník zmluvu uzavrel.

(3) Dokiaľ tretia osoba nedá súhlas, platí zmluva len medzi tými, ktorí ju uzavreli; právo na plnenie má účastník, ktorý plnenie v prospech tretej osoby vyhradí, ak nebolo dohodnuté inak. To isté platí, ak tretia osoba súhlas odoprela.

Komentár k § 50

Zmluva ako taká je dvojstranným právnym úkonom. Prostredníctvom zmluvy sú určené vo väčšine prípadov práva i povinností pre účastníkov právneho úkonu – zmluvného vzťahu.

Občiansky zákonník umožňuje tiež zmluvy, z ktorých môžu práva a povinnosti určené aj tretím osobám. Hovoríme o zmluvách v prospech tretích osôb.

V súkromnom práve všeobecne teda platí zásada, že zmluva ako dvojstranný či viacstranný právny úkon zakladá práva a povinnosti len medzi zmluvnými stranami, ako jej priamymi účastníkmi, pričom výnimkou je zmluva v prospech tretej osoby podľa § 50 Občianskeho zákonníka, nakoľko na základe takejto zmluvy môže nadobudnúť práva aj osoba, ktorá nie je jej zmluvnou stranou.

 

Zmluva v prospech tretej osoby

–   nie je samostatným alebo osobitným zmluvným typom,

–   predstavuje len istú modifikáciu zmluvných vzťahov,

–   môže ísť o kúpnu zmluvu, darovaciu zmluvu, zmluvu o dielo alebo o inú pomenovanú či nepomenovanú zmluvu.

Poznámka

Niektoré zmluvné typy či inštitúty obsahujú výrazné prvky zmluvy v prospech tretej osoby, ako napríklad poistná zmluva podľa § 788 Občianskeho zákonníka, zmluva o preprave nákladu podľa § 765 Občianskeho zákonníka či poukážka podľa § 535 Občianskeho zákonníka.

V takomto prípade však nie je možné hovoriť o zmluve v prospech tretej osoby podľa § 50 Občianskeho zákonníka, ale vždy len o tejto typickej zmluve či inštitúte, ktoré podliehajú vlastnej právnej úprave.

Zmluva na účet tretej osoby

Je opakom zmluvy v prospech tretej osoby je zmluva, pričom náš právny poriadok ju nepozná, pretože takáto zmluva by bola neplatná pre jej rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Nie je totiž prípustné ukladať v zmluve povinnosti takej osobe, ktorá nie jej účastníkom.

 

Charakteristika zmluvy v prospech tretej osoby

–   na základe tejto zmluvy vzniká tretej osobe, čiže nie je jej účastníkom vyslovením jej súhlasu so zmluvou – nárok na plnenie voči dlžníkovi,

–   v jej prospech vystupujú nasledovné subjekty:

•    veriteľ – promisar – je príjemcom sľubu a ktorý má nárok na to, aby bolo plnené v prospech tretej osoby,

•    dlžník – promitent – je sľubujúcou osobou a ktorý má povinnosť plniť v prospech tretej osoby,

•    tretia osoba – tertius – nie je zmluvnou stranou zmluvy v prospech tretej osoby a ktorej – v prípade vyslovenia jej súhlasu s touto zmluvou – vzniká nárok na plnenie voči dlžníkovi.

 

Druhy právnych vzťahov v súvislosti so zmluvou v prospech tretej osoby

–   právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom,

–   právny vzťah medzi treťou osobou a dlžníkom.

 

–   Právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom

Ide o hlavný alebo primárny vzťah zo zmluvy v prospech tretej osoby. Po vyslovení súhlasu tretej osoby s touto zmluvou vzniká právo veriteľa požadovať od dlžníka, aby dlžník plnil tretej osobe.

Pokiaľ tretia osoba nevysloví so zmluvou v prospech tretej osoby súhlas a ak nie je dohodnuté niečo iné, môže veriteľ požadovať plnenie od dlžníka vo svojej prospech.

Do vyslovenia súhlasu tretej osoby so zmluvou v prospech tretej osoby má veriteľ aj dispozičné oprávnenia týkajúce sa zmluvy v prospech tretej osoby.

V tejto súvislosti sa napríklad veriteľ môže s dlžníkom dohodnúť

–   na zmene zmluvy,

–   môže vypovedať zmluvu,

–   odstúpiť od zmluvy,

–   postúpiť pohľadávku,

–   odpustiť dlh.

Po vyslovení súhlasu tretej osoby veriteľ stráca tieto dispozičné oprávnenia, a to v takom rozsahu, v akom sa dotýkajú nároku tretej osoby voči dlžníkovi a jej právneho postavenia.

 

–   Právny vzťah medzi treťou osobou a dlžníkom

Právny vzťah medzi treťou osobou a dlžníkom je daný zmluvou v prospech tretej osoby. Okamihom vyslovenia súhlasu tretej osoby so zmluvou v prospech tretej osoby totiž vzniká tretej osobe nárok na plnenie voči dlžníkovi práve podľa tejto zmluvy. To znamená, že tretej osobe voči dlžníkovi vznikne ten nárok na plnenie, na ktorý sa dlžník zaviazal v zmluve v prospech tretej osoby. Tretej osobe vznikne voči dlžníkovi nárok v takom rozsahu, v akom existoval daný záväzok dlžníka zo zmluvy v prospech tretej osoby v tom čase, keď tretia osoba vyslovila svoj súhlas s touto zmluvou.

Dlžník má voči tretej osobe právo uplatniť tie námietky, ktoré sa týkajú samotnej pohľadávky zo zmluvy v prospech tretej osoby, ako napríklad

–   námietku premlčania,

–   preklúzie,

–   relatívnej neplatnosti právneho úkonu.

Nemôže však ísť o námietky, ktoré sa týkajú vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom, ako napríklad námietka započítania pohľadávok dlžníka voči pohľadávkam veriteľa. Dlžník by mohol voči tretej osobe namietať len započítanie jeho pohľadávok voči pohľadávkam tretej osoby.

 

Tretia osoba

Tá nemusí byť v zmluve v prospech tretej osoby určená konkrétne v tom zmysle, že nemusia byť uvedené jej osobné údaje, ako napríklad meno a priezvisko.

§   Judikatúra

•    Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 379/2001, zo dňa 25. 3. 2003.

V tejto súvislosti podľa Najvyššieho súdu ČR postačuje, ak je tretia osoba určená dostatočne objektívnymi skutočnosťami, na základe ktorých môže byť individualizovaná.

•    Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22 Cdo 2643/99, zo dňa 13. 2. 2001.

Skutočnosťou, ktorá môže určiť osobu oprávnenú zo zmluvy v prospech tretej osoby, môže byť aj právo nájmu k bytu.

•    Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 33 Odo 824/2005, zo dňa 30. 11. 2005.

Dokonca platí, že tretia osoba nemusí v čase účinnosti zmluvy v prospech tretej osoby vôbec existovať.

Právna teória pripúšťa aj tú možnosť, že v zmluve v prospech tretej osoby si môžu zmluvné strany dohodnúť, že veriteľ je oprávnený určiť tretiu osobu aj dodatočne po uzatvorení takejto zmluvy.

 

Súhlas tretej osoby

Tretej osobe vznikne nárok voči dlžníkovi na plnenie zo zmluvy v prospech tretej osoby momentom, keď s touto zmluvou vysloví súhlas. Vyslovenie súhlasu tretej osoby so zmluvou v prospech tretej osoby je jednostranným právnym úkonom tretej osoby adresovaným dlžníkovi, ktorým tretia osoba prejavuje svoj úmysel prijať plnenie zo zmluvy v prospech tretej osoby.

Za vyslovenie takéhoto súhlasu tretej osoby je možné podľa právnej teórie považovať aj podanie žaloby tretej osoby na súd, ktorou sa tretia osoba voči dlžníkovi domáha plnenia podľa zmluvy v prospech tretej osoby.

Tretia osoba môže vysloviť aj svoj nesúhlas so zmluvou v prospech tretej osoby, nakoľko platí, že tretej osobe nemožno vnútiť postavenie veriteľa. Vo veci udelenia súhlasu tretia osoba dokonca nemusí uskutočniť žiadny úkon a môže ostať pasívna. Tým sa však tretia osoba vystavuje riziku, že pokiaľ nevysloví svoj súhlas so zmluvou v prospech tretej osoby, môže od dlžníka požadovať plnenie vo svoj prospech veriteľ.

Navyše, ďalším rizikom pasivity tretej osoby je skutočnosť, že veriteľ môže do momentu vyslovenia súhlasu tretej osoby vykonávať aj dispozičné oprávnenia týkajúce sa zmluvy v prospech tretej osoby, ktorými môže napríklad ukončiť zmluvu v prospech tretej osoby.

Tretia osoba, ak nebolo v zmluve v prospech tretej osoby dohodnuté inak, môže svoj súhlas udeliť kedykoľvek počas platnosti zmluvy v prospech tretej osoby. (www.epravo.sk)

§ 50a

(1) Účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.

(2) Ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu zmluvy, možno sa do jedného roka domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Právo na náhradu škody tým nie je dotknuté.

(3) Tento záväzok zaniká, pokiaľ okolnosti, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa do tej miery zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela.

Komentár k § 50a

Predmetom úpravy tohto ustanovenia je možnosť uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve.

V zmysle tohto ustanovenia sa účastníci môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach. Zmluvou o budúcej zmluve sa teda strany dohodnú na inom zmluvnom vzťahu, ktorého podstatu a náležitosti vyplývajúce z Občianskeho zákonníka sú povinní uviesť v zmluve o budúcej zmluve.

§   Judikatúra

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 28. mája 2007 sp. zn. 1 Cdo 125/2006 poukázal na to, že podstata tejto zmluvy spočíva v tom, že si jej subjekty v súlade so širokou zmluvnou slobodou (voľnosťou) písomne zhodne a tým aj záväzne dojednajú, že spolu do dohodnutej doby uzavrú budúcu (tiež hlavnú) zmluvu, na ktorej podstatných náležitostiach sa musia dohodnúť.

Samotná možnosť uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve teda nevyplýva len explicitne z tohto ustanovenia, ale vychádza už zo samotnej zmluvnej slobody a voľnosti. Podľa ustanovenia § 51 môžu účastníci uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona. Pri dohode o budúcej zmluve ide o tzv. kontraktačnú povinnosť, to znamená, že  do určitej doby urobiť právny úkon, ktorého predmetom bude iná- hlavná zmluva.

Zmluvou o budúcej zmluve sa subjekty môžu zaviazať do určitého času napríklad uzavrieť kúpnu zmluvu, previesť obchodný podiel, a iné.

 

Účastníci zmluvy o budúcej zmluve

Účastníkmi môžu byť len účastníci budúcej zmluvy. Zaviazať sa uzavrieť budúcu (hlavnú) zmluvu môžu len účastníci zmluvy, ktorá má byť nimi v budúcnosti uzavretá. Ide napríklad o budúceho kupujúceho a budúceho predávajúceho. Zmluva o budúcej zmluve pôsobí len medzi účastníkmi tejto zmluvy.

 

Dôvody uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve

Dôvody môžu byť rôzne. Najčastejšie sa v praxi stretávame so zmluvou, v ktorej sa subjekty zaviažu do určitej doby uzavrieť kúpnu zmluvu, pri ktorej sa sleduje dosiahnutie nejakého hospodárskeho cieľa, čo v prípade kúpnej zmluvy je nadobudnúť vlastníctvo k veci.

 

Náležitosti zmluvy o budúcej zmluve

Náležitosti nie sú explicitne stanovené v Občianskom zákonníku, no platí, že pre platnosť zmluvy o budúcej zmluve sa vyžaduje, aby táto zmluva

–   bola uzavretá písomným spôsobom,

–   aby v nej bola uvedená doba, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzavrú,

–   obsahovala podstatné náležitostí tej zmluvy, ktorá je predmetom zmluvy o budúcej zmluve.

V zásade platí, že musí obsahovať rovnaké náležitosti ako zmluva ktorá má byť uzavretá v budúcnosti, zmluva ktorej sa zmluva o budúcej zmluve týka.

§   Judikatúra

•    Najvyšší súd v rozhodnutí sz. 5Cdo 42/2007 zo dňa 31. 1. 2008

Tvrdí, že zmluva o budúcej zmluve sa vždy viaže na inú zmluvu, ktorá sa má na jej základe uzavrieť, v dôsledku čoho obsah i náležitosti zmluvy o budúcej zmluve závisia od toho, aká zmluva má byť uzavretá. Nie je mysliteľné, aby uzavretie zmluvy o budúcej zmluve vyžadovalo inú formu prejavu než zmluva, ktorou sa realizuje jej ekonomický cieľ...... Dohoda o budúcej zmluve musí obsahovať všetky nevyhnutné obsahové a formálne náležitosti budúcej zmluvy a ako právny úkon musí tiež vyhovovať všeobecným náležitostiam právnych úkonov stanoveným v ustanoveniach § 34 a nasl. Obč. zák. medzi významné požiadavky dohody o budúcej zmluve teda patria náležitosti vôle a jej prejavu. Náležitostí prejavu vôle sú zrozumiteľnosť, určitosť a v niektorých prípadoch i forma prejavu. Ak chýba čo i len jedna z podstatných náležitostí dohody o budúcej zmluve ustanovených zákonom, má to za následok neplatnosť takejto dohody.

•    Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí (1 Cdo 180/2009)

Opísal situáciu týkajúcu sa práve uzavretia zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Ak tou budúcou zmluvou bude kúpna zmluva, potom treba vychádzať z § 588 Obč. zákonníka, podľa ktorého kúpna zmluva je dvojstranný právny úkon, na vznik ktorého je potrebný zhodný prejav vôle (konsenz) zmluvných strán, teda akceptácia návrhu (oferty) obsahujúceho podstatné náležitosti zmluvy. Včasné prehlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh na uzavretie zmluvy určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatie návrhu (§43c ods.1 Obč. zákonníka). Zmluvy o prevode nehnuteľností musia mať písomnú formu a prejavy účastníkov musia byť na tej istej listine (§ 46 ods.1, 2 Obč. zákonníka). Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že k uzavretiu zmluvy o prevode nehnuteľností nedôjde v dôsledku akéhokoľvek včasného prehlásenia adresáta návrhu (obláta) o prijatí návrhu, ale len v dôsledku prehlásenia prejaveného písomnou formou na tej istej listine ako návrh na uzavretie zmluvy. Z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu (§ 588 Obč. zákonníka). Na vznik kúpnej zmluvy teda treba zhodný prejav vôle predávajúceho a kupujúceho o predmete kúpy, jeho cene a predávajúci musí mať vôľu predmet kúpy predať a kupujúci musí mať vôľu tento predmet prevodu kúpiť.

Porušenie zmluvy o budúcej zmluve

Upravené je v znení odseku 2, podľa ktorého v prípade, ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu zmluvy, možno sa do jedného roka domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Právo na náhradu škody tým nie je dotknuté.

§   Judikatúra

•    Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok zo dňa 28. mája 2007 sp. zn. 1 Cdo 125/2006

Uvádza, že v prípade, že do doby dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve nebude budúca zmluva uzavretá, možno sa do jedného roka domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. V takomto prípade rozhodnutie súdu nahrádza zmluvné vyhlásenie druhej strany a tým vznikne medzi subjektmi zmluva. Rovnako ako pri iných právnych úkonoch, resp. zmluvách aj uzavretím takejto zmluvy vznikajú medzi stranami tejto zmluvy práva a povinnosti, ktorými sú viazané. Strany sú viazané k uzavretiu budúcej zmluvy. Môže nastať situácia uzavretia zmluvy o budúcej kúpnej zmluve pričom napriek tomu, že sa strany dohodli, jeden z účastníkov uzavrie kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je rovnaká vec ako v zmluve o budúcej kúpnej zmluve s treťou osobu. Najvyšší súd k tomu vyvodil záver, že nedodržanie záväzku budúceho predávajúceho vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej zmluve a následné uzavretie kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti s treťou osobou nespôsobuje bez ďalšieho neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka....... Okolnosť porušenia záväzku zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve (§ 50a Občianskeho zákonníka) jej účastníkom, ktorý prevzatú zmluvnú povinnosť o prevode nehnuteľnosti nerešpektoval a budúcu kúpnu zmluvu neuzavrel, ale uzavrel ohľadom dotknutej nehnuteľnosti kúpnu zmluvu s treťou osobou, sama osebe rozpor s dobrými mravmi nezakladá, t. j.nerobí uzavretú kúpnu zmluvu z tohto dôvodu neplatnou (27. marca 2007, sp. zn. 1 Cdo 107/2006).

•    Vyjadrenie z rozsudku Najvyššieho súdu SR s.z. 1 Cdo 31/2000, zo dňa 30. januára 2001

Riešil otázku vlastníckeho práva k veci ktorá bola predmetom dvoch platne uzavretých kúpnych zmlúv. Uvádza, že ak tá istá nehnuteľnosť bola prevádzaná dvakrát, resp. viackrát, stane sa jej vlastníkom ten, komu ako prvému bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ten, kto bol dvojitým scudzením poškodený, má nárok na náhradu vzniknutej škody podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka).

Domáhanie sa náhrady škody

V prípade, ak nedôjde k uzavretiu hlavnej zmluvy do dohodnutej doby, môžu sa jej strany domáhať na súde rozhodnutia, ktorým vznikne tomu, kto odmieta splniť svoju povinnosť v zmysle zmluvy o budúcej zmluve, uzavrieť hlavnú zmluvu, napr. kúpnu zmluvu. Ak by oprávnenému subjektu vznikla škoda tým, že sa hlavná zmluva do dohodnutej doby neuzavrela, môže sa na súde domáhať náhrady vzniknutej škody, nakoľko je to výslovne uvedené v § 50a ods.2 druhej vete OZ a síce, že ak súd rozhodnutím prikáže uzavrieť hlavnú zmluvu, nie je právo na náhradu škody dotknuté.

 

Zánik práv a povinností

Ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR tvrdí, že práva a povinnosti zo zmluvy o budúcej zmluve zanikajú uzavretím hlavnej zmluvy. Napríklad, ak strany uzavrú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorej predmetom je nehnuteľnosť, tak práva a povinnosti zanikajú uzavretím kúpnej zmluvy a vkladom do katastra nehnuteľností. Samozrejme zanikajú len práva a povinnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a vznikajú nové práva a povinnosti a to z uzavretej kúpnej zmluvy v zmysle OZ. Okrem tejto situácie, ako uvádza ods. 3, tento záväzok zaniká, pokiaľ okolnosti, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa do tej miery zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela.

Poznámka

Rozdiely medzi občianskoprávnou a obchodnoprávnou zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy

–   Záväzok uzavrieť ostrú zmluvu

Záväzok uzavrieť „ostrú zmluvu“ je pre občianskoprávnu zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy vyjadrený v kogentnom § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že „účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.“ V Obchodnom zákonníku je formulácia v § 289 ods. 1 takáto: „Zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy sa zaväzuje jedna alebo obe zmluvné strany uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu s predmetom plnenia, ktorý je určený aspoň všeobecným spôsobom.“

Z uvedeného by sa mohlo zdať, že v prípade občianskoprávnej zmluvy musí byť záväzok uzavrieť ostrú zmluvu dojednaný pre obe zmluvné strany, kým pri obchodnoprávnej zmluve postačuje, ak sa takýto záväzok dojedná len pre jednu z nich.

Z judikatúry (Napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27. 3. 2007, sp. zn. 33Odo 292/2005) však vyplýva, že aj pre občianskoprávnu zmluvu je možné také dojednanie záväzku uzavrieť v budúcnosti ostrú zmluvu, ktoré zaťaží, resp. zaviaže len jednu zo zmluvných strán.

Zneniu § 50a Občianskeho zákonníka neodporuje, pokiaľ záväzok uzavrieť ostrú zmluvu je pre obe zmluvné strany vyjadrený tak, že jedna zmluvná strana je zaviazaná predložiť v dohodnutej dobe návrh na uzavretie zmluvy a druhá zmluvná strana sa ho zaväzuje prijať. V tomto smere teda zdá sa, že rozdiely medzi občianskoprávnou a obchodnoprávnou zmluvou neexistujú.

–   Zánik záväzku uzavrieť ostrú zmluvu

Obe kódexy upravujú zánik záväzku uzavrieť ostrú zmluvu pre dva prípady, a to uplynutím doby a uplatnením klauzuly rebus sic stantibus.

Rozdiely nachádzame v úprave zániku záväzku uplynutím doby. Pre občianskoprávnu zmluvu platí, že záväzok uzavrieť ostrú zmluvu zaniká, pokiaľ do jedného roka od jeho uplatnenia nedôjde k uzavretiu ostrej zmluvy a súčasne oprávnená strana nepodá na súd žalobu o nahradenie súhlasu s uzavretím zmluvy. Uvedené platí aj pre prípad obchodnoprávnej zmluvy.

Pre obchodnoprávnu zmluvu je však zánik záväzku uplynutím doby upravený aj pre prípad neuplatnenia výzvy na uzavretie ostrej zmluvy. Podľa § 292 ods. 3 Obchodného zákonníka „záväzok uzavrieť budúcu zmluvu zaniká, ak oprávnená strana nevyzve zaviazanú stranu splniť tento záväzok v čase určenom v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy.“

Zánik záväzku v režime obchodnoprávnej zmluvy uzavrieť ostrú zmluvu teda nastane aj ako dôsledok neuskutočnenia výzvy oprávnenej strany, zatiaľ čo v prípade občianskoprávnej zmluvy k zániku záväzku nedochádza.

Ak povinnosť uzavrieť budúcu zmluvu prevzali na seba obe zmluvné strany a ani jedna zo zmluvných strán nedala v určenej lehote výzvu na uzavretie budúcej zmluvy, zaniká záväzok uzavrieť ostrú zmluvu pre obe zmluvné strany.

–   Požiadavky na obsah zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy

Občiansky zákonník pre vznik zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy vyžaduje dohodu o dobe, v akej k uzavretiu ostrej zmluvy má dôjsť a o podstatných náležitostiach ostrej zmluvy ( § 50a ods. 1 OZ).

Obchodný zákonník rovnako ako Občiansky zákonník požaduje pre platný vznik predbežnej zmluvy dohodu o dobe, v akej má dôjsť k uzavretiu ostrej zmluvy. Odlišnosť je daná v požiadavke na konkretizáciu ostrej zmluvy, kde si zmluvné strany vystačia len so všeobecným vymedzením predmetu plnenia ostrej zmluvy.

V záujme právnej istoty je však možné odporučiť, aby tento predmet plnenia bol vymedzený pokiaľ možno čo najkonkrétnejšie. Obchodnoprávna zmluva však nemusí obsahovať dojednanie o podstatných náležitostiach ostrej zmluvy.

–   Nesplnenie zmluvnej povinnosti

S nesplnením zmluvnej povinnosti uzavrieť ostrú zmluvu spája Obchodný a Občiansky zákonník rozdielne právne následky.

Obchodný zákonník rozlišuje dva prípady porušenia povinnosti:

–   Nesplnenie záväzku uzavrieť ostrú zmluvu (neúspešné rokovanie)

Následkom porušenia zmluvnej povinnosti je oprávnenie zmluvnej strany požadovať, aby obsah ostrej zmluvy určil súd (prípadne osoba určená v predbežnej zmluve), alebo môže požadovať náhradu škody. Obe nároky však nie je možné uplatniť kumulatívne. Oprávnená strana má právo výberu len jedného z nich.

–   Nesplnenie záväzku uzavrieť ostrú zmluvu neoprávneným odmietnutím rokovať o jej uzavretí

Pre tento prípad je možné kumulatívne uplatnenie oboch nárokov, t. j. nárok na náhradu spôsobenej škody, ako aj právo požadovať, aby obsah ostrej zmluvy určil súd (prípadne osoba určená v predbežnej zmluve) Občiansky zákonník nerozlišuje jednotlivé prípady porušenia zmluvnej povinnosti. S porušením povinnosti uzavrieť ostrú zmluvu spája vznik práva na náhradu škody a práva domáhať sa vyhlásenia vôle súdnym rozhodnutím, obe uplatniteľné vedľa seba (§ 50a ods. 2). (www.pravnenoviny.sk)

§ 50b

Ustanovenie § 50a sa použije primerane aj na zmluvy, ktorými sa účastníci dohodli, že obsah zmluvy bude ešte doplnený, pokiaľ pritom dali nepochybne najavo, že zmluva má platiť, aj keby k dohode o zvyšku obsahu zmluvy nedošlo.

Komentár k § 50b

Ustanovenie upravujúce zmluvu o budúcej zmluve sa použije aj na zmluvy, prostredníctvom ktorých sa účastníci dohodli, že obsah zmluvy bude ešte doplnený.

Podmienkou je, že účastníci dali pomerne jasne najavo, že zmluva bude platiť, aj keby sa dohoda o zvyšku obsahu, ktorý sa má zmeniť, neuzatvorila, čiže k zmenám nedošlo.

§ 51

Účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona.

Komentár k § 51

Ustanovenie upravuje možnosť uzavrieť i takú zmluvu, ktorá v práve nie je upravená, ale len za splnenia podmienky, že nemôže odporovať zákonu svojim obsahom a účelom. Dá sa teda hovoriť o zmluve, ktorá nie je typickým zmluvným typom. Podmienku je určenie presného právneho vzťahu, pričom sa to týka aj obchodného práva. V opačnom prípade zmluva nemôže vzniknúť. Právne vzťahy vyplývajúce z takejto zmluvy sa riadia v zásade podmienkami vymedzenými v zmluve prípadne obchodno-záväzkovými vzťahmi.

PIATA HLAVA

SPOTREBITEĽSKÉ ZMLUVY

§ 52

(1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára obchodník so spotrebiteľom.

(2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

(3) Obchodníkom je osoba, ktorá v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri obchodnej praktike koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania, a to aj prostredníctvom inej osoby, ktorá koná v jej mene alebo na jej účet.

(4) Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri obchodnej praktike nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania.

Komentár k § 52

Ustanovenie upravuje spotrebiteľské zmluvy, na aké právne vzťahy sa spotrebiteľská zmluva uzatvára a definíciu obchodník a spotrebiteľa.

Poznámka

So spotrebiteľskými zmluvami, v rôznych formách, ktoré viac či menej ovplyvňujú náš každodenný život sa stretávame prakticky každý deň, či už sa jedná o nakupovanie v potravinách, internetovom obchode, poskytnutie úveru, paušál na mobilný telefón alebo akýkoľvek iný vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom.  Spotrebiteľské zmluvy majú oproti iným zmluvám svoje špecifiká a to čo bežne platí v iných zmluvných vzťahoch v spotrebiteľských často krát môže byť úplne inak.

Spotrebiteľská zmluva

–   nejde o samostatný typ zmluvy, aj keď je v tomto právnom predpise pomenovaná,

–   druh zmluvy, pre ktorú Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky,

–   právne predpisy určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať,

–   právne predpisy vymedzujú neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany – ide o náležitosti, ktoré nemôže obsahovať,

–   každá zmluva bez ohľadu na právnu formu – uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

 

Účastníci spotrebiteľskej zmluvy

–   obchodník – na jeden strane,

–   spotrebiteľ – na druhej strane.

Títo si môžu si zvoliť právny poriadok, ktorým sa majú spracovať ich vzájomné majetkové vzťahy.

 

Účel spotrebiteľskej zmluvy

Uvedený typ zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch. Ide o základný inštitút spotrebiteľského práva. Medzi spotrebiteľské zmluvy možno zásadne zaradiť len zmluvy, ktoré majú odplatný charakter, pričom subjektom, ktorý odplatu poskytuje, je spotrebiteľ.

 

Typy zmlúv, ktoré majú charakter spotrebiteľskej zmluvy – príklady

–   kúpna zmluva,

–   zmluva o dielo,

–   poistná zmluva,

–   zmluva o obstaraní zájazdu,

–   lízingová zmluva,

–   zmluva o úvere,

–   zmluva o dodávke plynu elektriny,

–   zmluva o pripojení...,

–   zmluvy uzatvárané podľa Obchodného zákonníka,

–   zmluvy uzatvárané podľa ďalších osobitných predpisov.

 

Forma spotrebiteľskej zmluvy

Spotrebiteľská zmluva môže byť uzatvorená písomne, ústne, ale nie je vylúčená ani konkludentná forma, a to mlčky – napríklad podaním ruky, uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy.

Zákon vo všeobecnosti neurčuje formu spotrebiteľskej zmluvy a tiež neustanovuje ani náležitosti, ktoré by mala každá spotrebiteľská zmluva obsahovať. V prípade, že sa však jedná o konkrétny typ spotrebiteľskej zmluvy, pre ktorý zákon ukladá písomnú formu, prípadne stanovuje konkrétne obsahové náležitosti, musia byť forma a základné náležitosti dodržané.

Spotrebiteľská zmluva musí mať vždy takú právnu formu, akú pre tú ktorú typovú zmluvu uvedenú v ôsmej časti Občianskeho zákonníka vyžaduje pre platnosť právneho úkonu zákon.

!     Upozornenie

Slovo „dodávateľ“ sa novou právnou úpravou zákona o ochrane spotrebiteľa od 1. 7. 2024 vo všetkých tvaroch v ustanoveniach § 52 až 53b a § 496 ods. 1 nahrádza slovom „obchodník“ v príslušnom tvare. Ide v zásadne o zosúladenie terminológie používanej v novom zákone s pojmami používanými v spotrebiteľských otázkach upravených v rámci Občianskeho zákonníka. Zavedením nového termínu sa taktiež zabezpečuje terminologická jednotnosť so slovenským znením právnej úpravy na úrovni Európskej únie. Všetky osoby, ktoré sa doteraz v spotrebiteľských vzťahoch v zmysle Občianskeho zákonníka považovali za dodávateľa a v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. za predávajúceho, sa nadobudnutím účinnosti nového zákona o ochrane spotrebiteľa považujú za obchodníka, pričom uplatnenie pojmu obchodník aj na iné osoby tým nie je dotknuté.

Odsek 2

Výslovne je ustanovené, že na všetky právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo s touto zmluvou súvisiace, najmä na vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, sa vždy použijú prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (Obchodný zákonník). Z tohto dôvodu sa vždy preferovala priorita Občianskeho zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Z toho plynie, že Občiansky zákonník sa použije aj pri posudzovaní otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne.

!     Upozornenie

Od 1. 7. 2024 sa menia v ustanovení pojmy obchodník a spotrebiteľa, čiže sa mení znenie odseku š a odseku 4.

Obchodníkom je osoba, ktorá v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri obchodnej praktike koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania, a to aj prostredníctvom inej osoby, ktorá koná v jej mene alebo na jej účet. Odsek 3 obsahuje nové vymedzenie obchodníka v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri uskutočňovaní obchodnej praktiky v závislosti od konania v rámci podnikateľskej činnosti alebo povolania. Osoba sa v zmysle definície považuje za obchodníka, aj keď koná prostredníctvom inej osoby konajúcej v jej mene alebo na jej účet. Zvolená alternatívna formulácia nevyžaduje, aby osoba zastupujúca obchodníka konala v jeho mene a súčasne aj na jeho účet. Ustanovenie sa teda vzťahuje nielen na osoby v postavení napríklad obchodného zástupcu, ale aj v postavení mandatára konajúceho v mene obchodníka alebo komisionára konajúceho na účet obchodníka. Súčasne, obchodníkom je vždy aj každý ďalší právny nástupca obchodníka, ktorý nadobúda práva zo spotrebiteľskej zmluvy a obchodníkom môže byť subjekt tak súkromného, ako aj verejného práva.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri obchodnej praktike nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania. Legálna definícia spotrebiteľa sa zásadne nemení a kopíruje zmeny v definícii obchodníka v odseku 3. Vymedzenie tohto pojmu neobsahuje definičný znak „nekonanie v rámci zamestnania”, keďže konanie zamestnanca pri plnení jeho pracovných úloh sa považuje za konanie v mene zamestnávateľa a nejde o konanie danej fyzickej osoby (zamestnanca). Postavenie spotrebiteľa prináleží aj osobe podľa § 52 ods. 4 zastúpenej zástupcom, bez ohľadu na to či, ide o zákonné alebo zmluvné zastúpenie. Definície pojmov „obchodník” a „spotrebiteľ” podľa § 52 ods. 3 a 4 predstavujú transpozíciu vymedzenia týchto pojmov podľa príslušných smerníc EÚ na ochranu spotrebiteľa.

§ 52a

(1) Ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri tom istom rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne.

(2) Ak však z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami.

Komentár k § 52a

Znenie ustanovenia upravuje prípady, v ktorých ide o súbeh viacerých spotrebiteľských zmlúv, za splnenia podmienky, že ide o zmluvný vzťah medzi tým istým spotrebiteľom a obchodníkom.

V prípade, že sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri tom istom rokovaní, prípadne sú zahrnuté do jednej listiny, tak sa každá z týchto zmlúv posudzuje samostatne.

Posudzujú sa samostatne

–   z hľadiska vzniku a zániku,

–   platnosti a účinnosti,

–   z hľadiska neplatnosti.

Ako príklad uvádzame kúpnu zmluvu spolu so zmluvou o úvere.

Jedna listina

Ide o viaceré zmluvy, ktoré sa uzatvorili v jednom rokovaní alebo sú zahrnuté v jednej listine. Musí ísť o časovú a miestnu súvislosť. Môže byť aj listina, ktorá ma viacero zmluvných dojednaní, ale predstavuje zásadne jeden celok. Jedno rokovanie znamená, že aj keď môže byť napríklad počas noci prerušené, ale ide v celku len o jedno rokovanie.

 

Vzájomná závislosť zmlúv

Ide o úpravu v znení odseku 2.

Vzájomná závislosť

–   vyplýva z povahy zmluvy alebo účastníkom známeho účelu spotrebiteľských zmlúv,

–   plnenie jednej zmluvy je závislé na plnení druhej, prípadne má význam iba pri plnení druhej,

–   vyplýva aj z účelu zmlúv, ktorý však musí byť známy už v čase uzatvárania, pričom vyplýva z obsahu alebo je oznámený všetkým stranám,

–   účinnosť každej zmluvy je závislé od uzavretia inej, a to aj napriek tomu, že sa uzatvorenie každej zmluvy posudzuje v zásade samostatne,

–   zmluvy sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv,

–   ak zanikne hlavný záväzok bez splnenia, zaniknú spravidla aj ďalšie povinnosti, ktoré boli obsahom tohto záväzkového vzťahu, pričom sa nevylučuje vznik povinnosti nahradiť škodu, ktorá tým veriteľovi mohla vzniknúť.

§ 53

(1) Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

(2) Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

(3) Ak obchodník nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi obchodníkom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

(4) Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

a)  má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,

b)  dovoľujú obchodníkovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na tretiu osobu bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom mohlo dôjsť k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa,

c)  vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť obchodníka za konanie alebo opomenutie, ktorým sa spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,

d)  vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu,

e)  umožňujú obchodníkovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ neuzavrie s obchodníkom zmluvu alebo od nej odstúpi,

f)  umožňujú obchodníkovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi to neumožňujú,

g)  oprávňujú obchodníka, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,

h)  prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil všetky záväzky aj vtedy, ak obchodník nesplnil záväzky, ktoré vznikli,

i)  umožňujú obchodníkovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,

j)  určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo obchodníka oprávňujú na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia,

k)  požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,

l)  obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana,

m) v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany obchodníka neprimerane obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv vrátane práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči obchodníkovi,

n)  spôsobujú, že platnosť zmluvy uzatvorenej na dobu určitú sa po uplynutí obdobia, na ktorú bola zmluva uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu s predĺžením platnosti zmluvy,

o)  oprávňujú obchodníka rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú právo zmluvu vykladať iba obchodníkovi,

p)  obmedzujú zodpovednosť obchodníka, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme,

r)  umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom,

s)  požadujú, aby spotrebiteľ poskytol zabezpečenie splnenia svojho záväzku v hodnote neprimerane vyššej, ako je výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody o zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa,

t)  požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie obchodníkom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa,

u)  požadujú od spotrebiteľa, aby bol neprimerane dlho viazaný zmluvou aj keď pri uzavieraní zmluvy bolo zrejmé, že predmet zmluvy možno dosiahnuť v podstatne kratšom čase,

v)  požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie,

w) požadujú, aby spotrebiteľ poskytoval alebo poukazoval tretej osobe alebo v prospech tretej osoby akékoľvek plnenie plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou, ktoré v prevažnej miere nesleduje jeho záujmy, alebo aby plnil v súvislosti s týmto plnením akékoľvek záväzky tretej osobe.

(5) Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

(6) Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

(7) Zabezpečenie splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy zabezpečovacím prevodom práva, zmenkou alebo šekom je neplatné. Neplatné je aj jeho zabezpečenie zrážkami zo mzdy a z iných príjmov, ibaže by bolo dohodnuté písomne v osobitnej listine, spotrebiteľ bol výslovne poučený o jeho dôsledkoch a mal možnosť ho odmietnuť.

(8) Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré zaväzujú spotrebiteľa vo vlastnom mene alebo v zastúpení inou osobou uznať svoj dlh pre prípad neplnenia záväzkov vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy, sú neplatné.

(9) Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže obchodník uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

(10) Ak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov.

(11) Obchodník nesmie sám alebo prostredníctvom tretej osoby ponúkať, vyžadovať, dojednávať, uzavierať, alebo sprostredkovať uzavretie zmluvy, ktorá súvisí so spotrebiteľskou zmluvou a ktorej predmetom je čo i len sčasti plnenie, ktoré je obchodník povinný podľa zákona alebo v súlade s povinnosťou odbornej starostlivosti poskytovať spotrebiteľovi aj bez takejto zmluvy.

(12) Neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

(13) Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy uzavretej na dobu neurčitú, podľa ktorých si obchodník, ktorý dodáva finančnú službu podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu jednostranne a bez poskytnutia výpovednej lehoty vypovedať túto zmluvu, sa nepovažujú za neprijateľnú podmienku podľa odseku 4 písm. g), ak ide o vážny objektívny dôvod, ktorý obchodník nezapríčinil, nemohol predvídať ani odvrátiť a ktorý obchodníkovi bráni v plnení tejto zmluvy, pričom obchodník sa v tejto zmluve zaviazal, že o vypovedaní a dôvode vypovedania tejto zmluvy bez zbytočného odkladu písomne informuje spotrebiteľa.

(14) Ustanovenia odseku 4 písm. g) a i) o neprijateľných podmienkach sa nepoužijú na spotrebiteľskú zmluvu, ktorej predmetom je

a)  obchod s prevoditeľnými cennými papiermi, finančnými nástrojmi a inými produktmi alebo službami, kde je cena závislá od pohybu kurzov a indexov na regulovanom trhu alebo od trhovej sadzby, na ktoré obchodník nemá vplyv,

b)  nákup cudzej meny alebo predaj cudzej meny, cestovných šekov alebo medzinárodné peňažné príkazy vystavené v cudzej mene.

(15) Za neprijateľnú podmienku podľa odseku 4 písm. i) sa nepovažuje podmienka, podľa ktorej si

a)  obchodník, ktorý dodáva finančnú službu podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu bez oznámenia zmeniť úrokovú sadzbu alebo výšku iných poplatkov za finančné služby podľa osobitného predpisu, ktoré má platiť spotrebiteľ alebo obchodník, ak súčasne sa obchodník zaviaže bez zbytočného odkladu o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú zmluvu písomne informovať spotrebiteľa a ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu,

b)  obchodník vyhradzuje právo jednostranne meniť podmienky spotrebiteľskej zmluvy uzavretej na dobu neurčitú, ak sa od obchodníka vyžaduje, aby o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať túto zmluvu písomne informoval spotrebiteľa v primeranej dobe vopred, a ak spotrebiteľ má právo bezplatne vypovedať túto zmluvu ku dňu účinnosti zmeny.

(16) Ustanovenie odseku 4 písm. j) o neprijateľných podmienkach sa nepoužije na spotrebiteľskú zmluvu, ktorej predmetom je

a)  obchod s prevoditeľnými cennými papiermi, finančnými nástrojmi a inými produktmi alebo službami, kde je cena závislá od pohybu kurzov a indexov na regulovanom trhu alebo od trhovej sadzby, na ktoré obchodník nemá vplyv,

b)  nákup cudzej meny alebo predaj cudzej meny, cestovných šekov alebo medzinárodných peňažných príkazov vystavených v cudzej mene,

c)  doložka o cenových indexoch, ak takáto doložka nie je v rozpore so zákonom a ak spôsob úpravy ceny je v tejto doložke výslovne opísaný.

(17) Obchodník nesmie spotrebiteľovi vybrať ani inak určiť osobu, ktorá má v súvislosti s uzavretím spotrebiteľskej zmluvy, plnením spotrebiteľskej zmluvy alebo so zabezpečením záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy konať v mene alebo v záujme spotrebiteľa. Právny úkon, ktorým spotrebiteľ splnomocňuje tretiu osobu určenú v rozpore s predchádzajúcou vetou na uzavretie spotrebiteľskej zmluvy, vykonanie právnych úkonov súvisiacich s plnením spotrebiteľskej zmluvy alebo na uzavretie dohody o zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy v mene spotrebiteľa, je neplatný.

Komentár k § 53

Ustanovenie obsahuje všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv, ktorú je potrebné bez ďalšieho aplikovať na právny režim všetkých zmlúv, ktorých stranami sú spotrebiteľ a obchodník.

Ustanovenie obsahuje zákaz neprijateľných zmluvných podmienok. Pri spotrebiteľských zmluvách často vystupujú nerovnocenné subjekty, a to spotrebitelia, ktorí často nepoznajú právne prostredie, do ktorého vstupujú, uzavierajú spotrebiteľské zmluvy len z času na čas a nedisponujú s takými zdrojmi, aby na uplatnenie svojich práv mohli viesť dlhotrvajúce a nákladné súdne spory a dodávatelia, ktorí často majú dominantné postavenie na trhu, zamestnávajú skúsených právnikov a disponujú neobmedzenými zdrojmi.

!     Upozornenie

Od 1. 7. 2024 dochádza k zosúladeniu terminológie používanej v novom zákone s pojmami používanými v spotrebiteľských otázkach upravených v rámci Občianskeho zákonníka. Zavedením nového termínu sa zabezpečuje terminologická jednotnosť so slovenským znením právnej úpravy na úrovni Európskej únie. Všetky osoby, ktoré sa doteraz v spotrebiteľských vzťahoch v zmysle Občianskeho zákonníka považovali za obchodníka a v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. za predávajúceho, sa nadobudnutím účinnosti nového zákona o ochrane spotrebiteľa považujú za obchodníka, pričom uplatnenie pojmu obchodník aj na iné osoby tým nie je dotknuté.

Poznámka

Európska komisia v doplňujúcom formálnom oznámení k novele zákona č. 575/2009 Z. z. uviedla, že zo slovenských právnych predpisov nemožno jednoznačne vyvodiť, že vnútroštátne ustanovenia o tom, že zmluvné podmienky je nutné formulovať jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom, sa vzťahujú aj na hlavný predmet zmluvy a primeranosť cien. Preto je Komisia toho názoru, že Slovenská republika netransponovala náležite ustanovenia článku 4 ods. 2 smernice.

Cieľom zákona bolo odstrániť nedostatky v transpozícii Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) do Občianskeho zákonníka. Navrhovaným ustanovením sa otvára cesta na širšiu súdnu ochranu spotrebiteľa aj vo vzťahu k esenciálnym zložkám zmluvy. Úprava transponuje článok 4 odsek 2 smernice, ktorý znie:“ Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné (Assessment of the unfair nature of the terms shall relate neither to the definition of the main subject matter of the contract nor to the adequacy of the price and remuneration, on the one hand, as against the services or goods supplies in exchange, on the other, in so far as these terms are in plain intelligible language)“. Anglické znenie uvádzame pre odlišnosti spôsobené prekladom do slovenského jazyka.

Neprijateľnosť zmluvnej podmienky v časti o inom ako hlavnom predmete zmluvy sa bude rovnať absolútnej neplatnosti zmluvy v uvedenom rozsahu. Pokiaľ ide o hlavný predmet, ten bude vylúčený spod ochrany inštitútom neprijateľnej zmluvnej podmienky, ak bol vymedzený jasne a zrozumiteľne, a to isté platí aj pokiaľ ide o otázku primeranosti ceny.

Inými slovami napríklad na kúpnej zmluve nemôže súd posudzovať hlavný predmet plnenia a cenu cez inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Pokiaľ by hlavný predmet kúpy alebo cena neboli vymedzené určito jasne a zrozumiteľne, tak súdy majú možnosť ex officio rozhodnúť o absolútnej neplatnosti aj týchto esenciálnych náležitostí v kúpnej zmluve.

Ustanovenie sa vzťahuje na všetky spotrebiteľské vzťahy vrátane vzťahov na finančnom trhu. Súdy môžu svojou judikačnou činnosťou výrazne prispieť k dosiahnutiu primeranosti v spotrebiteľských zmluvách práve prostredníctvom inštitútu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Musia tiež brať zreteľ aj na osobitnú právnu úpravu v niektorých otázkach v zmysle zásady lex specialis derogat lex generalis, napr. na ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch.

Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva, ktorú uzatvára podnikateľ v rámci svojej činnosti so spotrebiteľom, teda fyzickou osobou – nepodnikateľom, pričom si tento zmluvný vzťah zasluhuje zvýšenú ochranu.

Ako sme už uviedli vyššie, každá zmluva, ktorú uzatvorí obchodník so spotrebiteľom, je spotrebiteľská, a to bez ohľadu na formu či ide o písomnú alebo ústnu zmluvu, prípadne o elektronicky uzatvorený obchod. Takýto úkon je v právnom zmysle dohodou, a teda uzatvorenou zmluvou aj v prípade objednávky a dodaného tovaru.

Spotrebiteľské právo nie je obsiahnuté iba v jednom predpise a v prípade pojmov sú určité odlišnosti v názvoch v rámci jednotlivých predpisov.

V súčasnosti platí, že na to, aby bol vzťah definovaný ako spotrebiteľský a aby na zmluvný vzťah platili všetky ustanovenia chrániace spotrebiteľa, postačuje fakt, že zmluvu uzatvoril obchodník so spotrebiteľom. Zvýšená ochranu spotrebiteľa bola reakciou na neférové praktiky obchodníkov.

Často dochádza, ako sme už uviedli, k uzatvoreniu viacerých zmlúv so spotrebiteľom, pričom nie je dôležité, či sa zmluvy nachádzajú na jednej listine. Ak sú od seba vzájomne závislé, vznik a zánik týchto zmlúv je podmienkou vzniku a zániku ostatných zmlúv.

Treba preto spotrebiteľský vzťah brať komplexne a nepokúšať sa o obchádzanie spotrebiteľských práv formálnymi úpravami ustanovení zmlúv, neodôvodneným delením alebo spájaním zmlúv a podobne.

Neprijateľných podmienky spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, čo znamená, že obchodníkovi priznávajú silnejšie právne postavenie ako spotrebiteľovi.

Právo vyvažuje nerovné postavenie zmluvných strán spotrebiteľskej zmluvy v zákaze tzv. neprijateľných podmienok.

Poznámka

Ak je spotrebiteľská zmluva vyhotovená písomne, predmet a cena nesmú byť uvedené menším písmom ako iná časť takejto zmluvy s výnimkou názvu zmluvy a označení jej častí. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch, ktoré so spotrebiteľskou zmluvou súvisia, nesmú byť uvedené pre spotrebiteľa nečitateľným a menším písmom, ako ustanoví vykonávací predpis. Zmluva uzatvorená v rozpore s týmto ustanovením je neplatná. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou musí obchodník uviesť písmom, ktorého výška je najmenej 1,9 mm.

Odsek 4

Ustanovenie obsahuje ďalšie možnosti inštruktívneho výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považuje aj podmienka, podľa ktorej spotrebiteľ musí poskytnúť mnohonásobne vyššie zabezpečenie, ako je jeho skutočný záväzok. Pre určenie primeranosti výšky zabezpečenia vo vzťahu k záväzku spotrebiteľa je vždy rozhodujúci čas uzavretia dohody o zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa. Cieľom ustanovenia je obmedziť zneužívanie zabezpečovacích prostriedkov v neprospech spotrebiteľa.

Ďalej sa ustanovilo, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považuje aj ustanovenie zmluvy, ktoré požaduje od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie obchodníkom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Ide o pretavenie koncepcie materiálneho prospechu poskytovania odplatných služieb spotrebiteľom.

Rozšíril sa okrem iného príkladný výpočet katalógu neprijateľných zmluvných podmienok s ohľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax slovenských súdov a činnosť Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich. V písmene u) sa zaviedla neprijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorej účinkom je značne dlhá viazanosť spotrebiteľa zmluvou aj keď účel zmluvy a jej predmet možno dosiahnuť v podstatne kratšom čase. V písmene v) sa zaviedla do výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok taká zmluvná podmienka, podľa ktorej má spotrebiteľ hradiť plnenia, o ktorých nebol preukázateľne informovaný.

!     Upozornenie

Ostatnou novelou zákona sa ustanovuje ohrozovací charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. b) Občianskeho zákonníka.

Odsek 6

Obsahom ustanovenia bol v minulosti zákaz, aby v spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov, odplata podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobných prípadoch. Bolo dôležité o akú výšku poskytnutých prostriedkov ide. Či išlo o záväzok zabezpečený a obdobie, na ktoré sa peňažné prostriedky poskytujú. Tieto tri kritéria mali význam pri určení podstatného prevýšenia odplaty a pri judikatúre bolo možné pri tomto termíne (podstatného prevýšenia) vysledovať hranicu max. 20 %.

Následne sa nanovo sa koncipovalo ustanovenie o najvyššej prípustnej odplate, ktorú môže spotrebiteľ znášať pri poskytnutí peňažných prostriedkov bez ohľadu na právnu formu poskytnutia. Zachovala sa filozofia, že stanovenie maximálnej odplaty v Občianskom zákonníku dopadá na všetky druhy a typy úverov a pôžičiek, na akúkoľvek formu požičiavania peňazí spotrebiteľom (bez ohľadu na to, či pôjde o úver, pôžičku, odloženú platbu, leasing, povolené prečerpanie a podobne). Zaviedlo sa generálne pravidlo, podľa ktorého odplata nesmie prevýšiť najvyššie prípustnú mieru, ktorú od spotrebiteľa možno požadovať. Z koncepčného hľadiska sa zakotvilo, že odplatu a jej najvyššie prípustnú výšku ustanoví vykonávací predpis. Uvedená koncepčná zmena sa zaviedla z dôvodu, že v praxi bolo potrebné reagovať na ekonomickú, sociálnu a celkovú spoločenskú zmenu pomerov v súvislosti s požičiavaním peňazí spotrebiteľom. Aby bolo možné flexibilne zohľadniť potrebu zmien pri odplate a stanovení jej najvyššej prípustnej výšky, ponechalo sa toto stanovenie vláde Slovenskej republiky, ktorú odplatu a jej najvyššiu prípustnú výšku ustanoví vládnym nariadením a týmto aj nesie politickú zodpovednosť za nastavené podmienky.

Z pohľadu koncepčného bolo potrebné sa vysporiadať s pojmom odplata, ktorý subsumuje akékoľvek náklady spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov spotrebiteľom. Odplata tak zahŕňa jednak úrok, jednak poplatky za poskytnutie úveru, pravidelné poplatky, ktoré sprevádza trvanie úverového vzťahu, ale aj všetky náklady spojené s obligatórnym poistením úveru a podobne. Najvyššia prípustná výška odplaty je stanovená tradične v závislosti od rozhodujúcej referenčnej sadzby bankových úverov a pôžičiek, pričom tak ako uvádza ustálená judikatúra slovenských súdov, sa určenie najvyššej prípustnej výšky odplaty odvíja od násobku priemeru úrokových sadzieb, za ktoré banky poskytujú domácnostiam úvery.

Precizovalo sa aj splnomocňovacie ustanovenie, podľa ktorého vykonávací právny predpis ustanoví odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty. Uvedené znenie deklaruje jasný cieľ riešiť otázku odplaty pri požičiavaní peňažných prostriedkov spotrebiteľom komplexne vo vykonávacom právnom predpise, a to vrátane definície odplaty.

 

Odsek 7 a 8

!     Upozornenie

Od 1. 7. 2024 sa upravuje zabezpečenie splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy. Ustanovenie je postavené na neplatnosti zabezpečenia záväzkov zo spotrebiteľskej zmluvy zabezpečovacím prevodom práva, zmenkou alebo šekom. Uvedené platí aj pre zabezpečenie záväzku zrážkami zo mzdy a z iných príjmov okrem prípadu, ak sú splnené podmienky stanovené v tomto novelizovanom ustanovení. Ide o presunutie úpravy, ktorá bola doposiaľ súčasťou zákona č. 250/2007 Z. z., do Občianskeho zákonníka.

Doterajšia právna úprava nevyžiadaného plnenia sa presúva do ustanovenia čl. I § 3 ods. 2 nového zákona o ochrane spotrebiteľa.

Nové znenie § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka zavádza neplatnosť ustanovení spotrebiteľskej zmluvy, ktoré zaväzujú spotrebiteľa vo vlastnom mene alebo v zastúpení inou osobou uznať svoj dlh pre prípad neplnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy.

Odsek 10

V záujme zamedzenia obchádzaniu zákona ustanovenie výslovne ustanovuje, že ak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov. Je tak zrejmé, že pri výkone záložného práva zabezpečujúceho spotrebiteľské záväzky je zakázaná a absolútne vylúčená realizácia tzv. priameho predaja zálohu alebo iného spôsobu speňaženia zálohu obsiahnutého v záložnej zmluve, mimo zákonom dovolených spôsobov.

 

Odsek 11

Neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách

Aby nebola zbytočne obmedzovaná zmluvná voľnosť medzi predajcom a zákazníkom, definícia neprijateľných zmluvných podmienok je značne všeobecná. Výhodou je, že predajcovia tak nie sú viazaní obmedzujúcimi ustanoveniami. Nevýhodou je, že je na individuálnom posúdení konkrétnych zmluvných podmienok, ktoré v konečnom dôsledku môže vyrieknuť až súd. Preto podnikateľ nikdy nevie, či zmluvná podmienka, ktorou sa chcel chrániť, nebude v budúcnosti vyhodnotená ako neprijateľná, spotrebiteľa poškodzujúca.

Za neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Teda, ak by v zmluve boli neférové podmienky voči predajcovi, zákon v tom problém nevidí. Zákon predpokladá, že podmienky si v prvom rade stanovuje predajca a zákazník s nimi spravidla iba súhlasí alebo zmluvu neuzavrie.

Zákon dáva malú výnimku z uvedeného pravidla neprimeranosti zmluvných podmienok. Všetky podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny nebudú neprimerané, ak sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Teda, ak si napríklad spotrebiteľ zakúpi značne predražený výrobok a o cene bol riadne informovaný, toto je zo strany predajcu v poriadku. Ak by ale napríklad spotrebiteľ zakúpil výrobok a cena by bola určená nejasne, takáto zmluva by bola neplatná.

Druhou výnimkou je, ak boli neprijateľné zmluvné podmienky dohodnuté individuálne. Vtedy taktiež nebudú podmienky neplatné, aj keby svojím charakterom boli v značnej nerovnováhe. Spotrebiteľ mal sám možnosť si takúto podmienku dohodnúť a súhlasil s ňou, a teda podmienka nebude neprijateľná.

Štandardnou situáciou v rámci maloobchodného predaja je, že predajcovia majú určité predtlačené zmluvy a napriek tomu, že spotrebiteľ pridáva podpis na takúto zmluvu, bežne nemôže ovplyvniť obsah predpripravenej zmluvy. Preto sa takéto zmluvy nepovažujú za individuálne dojednané. Ak by chcel predajca tvrdiť, že zmluvné podmienky boli so spotrebiteľom individuálne dojednané, znáša dôkazné bremeno tohto tvrdenia.

Zákon priamo menuje viacero podmienok, ktoré považuje za neprijateľné. Ide však iba zákonné príklady a ďalšie podmienky môžu byť v doplnené. V praxi môžu byť určité podmienky zhodnotené súdmi alebo kontrolnými orgánmi ako neprijateľné.

 

Podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré sú v každom prípade neprijateľné

•    zmluvné ustanovenia, na základe ktorých má spotrebiteľ niečo splniť, ale nemal možnosť sa s týmito podmienkami oboznámiť pred uzatvorením zmluvy,

•    podmienky, ktoré predajcovi umožňujú presunúť svoje povinnosti na iného predajcu, ak by sa týmto zhoršilo postavenie zákazníka v rámci vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky,

•    ustanovenia, ktoré zbavujú obchodníka zodpovednosti za smrť alebo poškodenie zdravia spotrebiteľa,

•    ustanovenia, ktoré spotrebiteľovi uberajú právo reklamovať tovar alebo uplatniť si škodu,

•    možnosť obchodníka jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dohodnutého dôvodu,

•    povinnosť spotrebiteľa splniť si všetky záväzky aj v prípade, ak si obchodník svoje záväzky neplní,

•    ustanovenia umožňujúce podnikateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu, pričom by spotrebiteľ takúto možnosť nemal,

•    možnosť predajcu vypovedať zmluvu so spotrebiteľom, ktorá bola dohodnutá na neurčito, bez primeranej výpovednej lehoty,

•    možnosť predajcu jednostranne a neprimerane zvýšiť cenu za tovar alebo službu alebo možnosť túto cenu určiť až v čase plnenia zo zmluvy, bez toho, aby mal právo spotrebiteľ od zmluvy odstúpiť,

•    neprimerane vysoká sankcia spotrebiteľa za nesplnenie si svojich záväzkov,

•    prenesenie dôkazného bremena na spotrebiteľa alebo podmienky, ktoré obmedzujú spotrebiteľovi prístup k dôkazom,

•    automatické predĺženie zmluvy dohodnutej na určitú dobu bez toho, aby mal spotrebiteľ dostatočný čas na prejavenie súhlasu s predĺžením platnosti zmluvy,

•    možnosť predajcu rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou,

•    výlučné právo obchodníka vykladať ustanovenia zmluvy,

•    zbavenie sa zodpovednosti obchodníka v prípade zmlúv uzatvorených sprostredkovateľmi,

•    možnosť riešiť prípadný spor v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok stanovených v osobitnom zákone,

•    požiadavka na zabezpečenie splnenia záväzku spotrebiteľom, ktoré by bolo neprimerane vysoké k záväzku spotrebiteľa,

•    neprimerane dlhý čas, počas ktorého je spotrebiteľ viazaný zmluvou, ak je zrejmé, že plnenie možno dosiahnuť v podstatne kratšom čase,

•    povinnosť spotrebiteľa uhradiť plnenie, o ktorých spotrebiteľ vopred nebol informovaný, neboli dohodnuté alebo za ktoré spotrebiteľ reálne nedostal plnenie.

!     Upozornenie

Vzhľadom na to, že sa pojem dodávateľ mení na pojem obchodník, dochádza k legislatívnym zmenám v znení odseku 13 a 15. Zároveň sa v odseku 15 precizuje znenie výnimky z neprijateľnosti zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka (jednostranná zmena zmluvných podmienok), uvedenej v § 53 ods. 15 písm. b) Občianskeho zákonníka tak, aby bolo v úplnom súlade s bodom 2 písm. b) druhým odsekom prílohy smernice 93/13/EHS v platnom znení. A to podmienky sú neprijateľné, ak si obchodník vyhradzuje právo jednostranne meniť podmienky spotrebiteľskej zmluvy uzavretej na dobu neurčitú, ak sa od obchodníka vyžaduje, aby o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať túto zmluvu písomne informoval spotrebiteľa v primeranej dobe vopred, a ak spotrebiteľ má právo bezplatne vypovedať túto zmluvu ku dňu účinnosti zmeny.

Kritéria posúdenia neprijateľnej podmienky

Jedným zo spôsobov ako tak robiť, je stanovenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Ich výpočet obsahuje Občiansky zákonník, pričom tento výpočet nie je definitívny. Kritériom kedy ide o neprijateľnú podmienku, je určenie či spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z tohto pravidla existujú dve výnimky, a to (neprijateľnými podmienky teda nie sú):

•    zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak boli vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne,

•    ak boli dané ustanovenia zmluvy dojednané individuálne, t. j. ak mal spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť obsah zmluvy (pričom ak obchodník nepreukáže opak, ustanovenia zmluvy sa nepovažujú za individuálne dojednané).

 

Neplatnosť neprijateľných podmienok

Neprijateľné podmienky sú absolútne neplatné, súd na takúto neplatnosť musí prihliadať z úradnej povinnosti. Je však potrebné si uvedomiť, že vymenované neprijateľné podmienky nie sú neplatné automaticky (v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ). Ako príklad môžeme uviesť situáciu, kedy v rámci spotrebiteľskej zmluvy bude dojednaná rozhodcovská doložka a bude platná. Platná bude vtedy, ak bola dojednaná individuálne. Napríklad pri uzatváraní zmluvy spotrebiteľ sám v zmluve vyplní meno rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý bude riešiť prípadné spory medzi zmluvnými stranami. To potvrdí svojím podpisom. Vtedy sa bude rozhodcovská doložka považovať za individuálne dojednanú, a preto nebude neplatná. Takisto je prijateľná tzv. alternatívna doložka, čo znamená, že účastníci zmluvy sa dohodnú, že spory vyplývajúce zo zmluvy budú riešiť v rozhodcovskom konaní alebo pred všeobecným súdom.

Už sme spomínali, že súd musí na neprijateľné podmienky prihliadať z úradnej povinnosti. Môže však nastať aj situácia, že spotrebiteľ vyhlási, že nejde o neprijateľnú podmienku. V tom prípade súd nemôže vyhlásiť dané ustanovenie za neplatné.

Ak dôjde k vyhláseniu neplatnosti ustanovenia zmluvy, ktoré je neprijateľné, neznamená to, že zmluva ako celok sa stane neplatnou. Ak je možné dané ustanovenie „oddeliť“ od zvyšku zmluvy, neplatným sa stane len dotknuté ustanovenie, pričom ostatné články zmluvy ostanú platnými.

!     Upozornenie

V znení ods. 16 písm. c) sa precizuje znenie výnimky z neprijateľnosti zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. j) Občianskeho zákonníka, uvedenej v § 53 ods. 16 písm. c) Občianskeho zákonníka tak, aby bolo v úplnom súlade s bodom 2 písm. d) prílohy smernice 93/13/EHS v platnom znení.

Odsek 17

!     Upozornenie

Ide o zavedenie nového odseku 17, v súlade s ktorým 9 obchodník nesmie spotrebiteľovi vybrať ani inak určiť osobu, ktorá má v súvislosti s uzavretím spotrebiteľskej zmluvy, plnením spotrebiteľskej zmluvy alebo so zabezpečením záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy konať v mene alebo v záujme spotrebiteľa. Právny úkon, ktorým spotrebiteľ splnomocňuje tretiu osobu určenú v rozpore s predchádzajúcou vetou na uzavretie spotrebiteľskej zmluvy, vykonanie právnych úkonov súvisiacich s plnením spotrebiteľskej zmluvy alebo na uzavretie dohody o zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy v mene spotrebiteľa, je neplatný. Ide o obdobu ustanovení § 5a ods. 2 a ods. 4 zrušovaného zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré boli presunuté do Občianskeho zákonníka z dôvodu lepšej obsahovej previazanosti a nadväznosti jednotlivých ustanovení.

§ 53a

(1)  Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie obchodníkovi z dôvodu takejto podmienky, obchodník je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Obchodník má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca obchodníka.

(2) Ak sa rozhodnutie súdu podľa odseku 1 týka len časti zmluvnej podmienky, obchodník je povinný splniť povinnosť uvedenú v odseku 1 v rozsahu tejto časti.

Komentár k § 53a

Ustanovenie bolo do zákona doplnené novelou zákona č. 575/2009 Z. z. Týka sa iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné (§ 53 ods. 1 a 4). V aplikačnej praxi sa možno stretnúť aj s termínom neplatná podmienka. Smernica používa pojem nekalá podmienka.

 

Podmienky nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa

Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 5).

Predkladateľ zistil, že niektorí dodávatelia napriek tomu, že súd im právoplatne nepriznal plnenie z takejto nečestnej podmienky, naďalej v iných prípadoch takúto podmienku bez zábran používali. Nevyužili dokonca ani všetky opravné prostriedky, aby sa vecou zaoberal prípadne až Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a návrhy podávali dokonca na tom istom súde.

Išlo najmä o neprimerané sankcie za porušenie záväzku spotrebiteľa [§ 53 ods. 4 písm. k) OZ]. Pre porovnanie nekalá podmienka v smernici znie: „požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu;“ – príloha smernice písm. e). Tieto neprimerané sankcie spotrebitelia platili z nevedomosti vychádzajúc z ich dojednania. Práve spotrebiteľské právo je určené na efektívne zamedzenie používania neprijateľných podmienok.

 

Ochrana spotrebiteľa je významnou časťou politiky Európskej únie

V rámci tejto politiky je sledovaný cieľ vytvorenia regulatívneho rámca na to, aby obchodník v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe zmluvných podmienok v súlade s dobrými mravmi a bola tak zachovaná fiduciárna podstata záväzkového vzťahu medzi ním a spotrebiteľom. Spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby ako aj zmluvných podmienok mal iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany obchodníka predložené, pričom často vzhľadom na ich právnický jazyk a ich rozsiahlosť nemá možnosť či už vôbec prečítať respektíve pochopiť ich obsah.

Novela zákona sa nijako nedotkla primeraných podmienok dojednaných v zmysle zásady ius est ars boni et aqui (právo je umením dobrého a slušného).

 

Zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok

Zákona vyvoláva právoplatné súdne rozhodnutie. Takéto rozhodnutie nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci res iudicatae. Ak by však obchodník opätovne uplatnil žalobou plnenie na základe tej istej neprijateľnej podmienky, pre ktorú mu už súd raz plnenie z takejto zmluvnej podmienky nepriznal, súd mu žalobu bez ďalšieho môže zamietnuť a nemusí už opätovne zdôvodňovať neprimeranosť zmluvnej podmienky. Stačí poukázať už na právoplatný rozsudok súdu. Súd nemôže priznať ochranu obchodníkovi, ak sa domáha plnenia v rozpore so zákonom. Predkladateľ nezvolil riešenie cez prekážku rozsúdenej veci. Rovnako ani úpravu, ako je tomu napr. pri ochrane spotrebiteľa pred nekalou súťažou, a to z dôvodu, že nie je vybudovaný systém evidencie rozsudkov v spotrebiteľských veciach.

Ak obchodník napriek zákonnému zákazu na základe právoplatného rozsudku podá žalobu v inej veci na základe rovnakej neprijateľnej podmienky, obchodník sa naviac vystavuje de lege ferenda sankcii zrušenia živnosti.

 

Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv

V aplikačnej praxi súdov sa používa aj pojem typová, adhézna, štandardná zmluva. Ide o zmluvu uzatváranú na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má obchodník vopred pripravený a ktorý obchodník používa v dvoch a viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

Obchodný zákonník už predtým používal v § 273 pojem „všeobecné obchodné podmienky“, resp. „obchodné podmienky“, išlo teda o zosúladenie terminológie oboch kódexov.

 

Všeobecné obchodné podmienky

Ide o všetky zmluvné podmienky formulované pre množstvo zmlúv, ktoré poskytuje jedna zmluvná strana (používateľ) druhej zmluvnej strane pri uzatvorení zmluvy. Nezáleží na tom, či ustanovenia tvoria navonok osobitnú súčasť zmluvy, alebo či sú prijaté do samotnej listiny zmluvy, aký rozsah majú, ako sú spísané a akú formu má zmluva.

Zmysel a cieľ právnej úpravy by sa nedosiahol, ak by po rozhodnutí súdu obchodník postúpil pohľadávku a právny nástupca by ju vymáhal, aj keď bola založená na nečestnej zmluvnej podmienke.

Ustanovenie in fine počíta aj s takýmito únikmi pred zodpovednosťou. Môže sa stať, že súd určí len časť podmienky ako neprijateľnú. V takomto prípade bude povinnosť obchodník a korešpondovať len tejto časti.

Poznámka

Pre porovnanie z rakúskeho zákona na ochranu spotrebiteľa (Konsumentenschutzgesetz (KSchG), Nr. 140/1979): „neprijateľnou zmluvnou podmienkou je okrem iného podmienka, podľa ktorej má spotrebiteľ platiť pre prípad omeškania úroky z omeškania, ktoré prevyšujú dohodnutú úrokovú sadzbu (pozn. predkladateľa – tzv. bežné úroky, odplata) o viac ako 5 percentuálnych bodov (percentuálny bod = percento).“ Aj keď úroky z omeškania sú zregulované (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.), uvedené ustanovenie u rakúskych susedov môže byť inšpiratívne pri zmluvných pokutách pri zohľadnení ich majetkovej povahy. Ak sa do zmluvného formulára spotrebiteľskej zmluvy doplní individuálne dojednaná podmienka spotrebiteľa, nestráca zmluva svoju formulárovú povahu.

Rozsudok bude zaväzovať iba účastníkov konania. Zákonná povinnosť vyplývajúca z ustanovenia však bude znamenať pre obchodníkov povinnosť, aby už na súde neuplatňovali plnenie založené na neprijateľnej teda nečestnej zmluvnej podmienke.

Znovu uplatnenie plnenia z nemorálnej podmienky

V praxi nemožno vylúčiť, že obchodník napriek tomu, že mu bola právoplatne zamietnutá žaloba o plnenie z neprijateľnej podmienky, znovu uplatní plnenie z takejto nemorálnej podmienky. Môže sa tiež rovnako stať, že súd aj takejto žalobe vyhovie, napr. súdny úradník vydá platobný rozkaz a ten nadobudne právoplatnosť. Takéto rozhodnutie zaväzuje účastníkov konania a je aj exekučným titulom. Obchodník sa však vystavuje možnosti obnovy konania a tiež sankciám za osobitne závažné porušenie povinnosti podľa zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Nepredpokladá sa však, že sa obchodník po tom, ako mu súd právoplatne zamietne žalobu pre nemorálnu podmienku, bude opätovne pokúšať použiť takúto podmienku tak, ako to žiaľ, bolo veľmi bežné.

 

Nečestná zmluvná podmienka

Obsahom povinnosti je nepoužívať ďalej nečestnú zmluvnú podmienku, a teda najmä neuplatňovať z nej plnenie na súde a neprijímať plnenia z takejto podmienky. Obsahom povinnosti nebolo meniť predchádzajúce zmluvy alebo inak odstraňovať protiprávny stav. Nová povinnosť obchodníka nevznikne ani v prípadoch, ak obchodník uplatnil plnenie pred právoplatnosťou rozsudku, ktorým sa rozhodlo o neprijateľnej podmienke.

Predkladateľ zdôraznil, že nezavádza žiadne nové kompetencie a nejde ani o prekrývanie kompetencií s inými orgánmi.

Právna úprava je len o tom, aby obchodník nepokračoval v nečestnostiach, čím dehonestuje celý inštitucionálny systém ochrany spotrebiteľa. Je aj v záujme samotných obchodníkov, aby sa trh „vyčistil“ od nepoctivých podnikateľov. Spotrebiteľa treba chrániť, pretože je dôležitým prvkom v trhovej ekonomike, zabezpečuje obrat, zisky a dane. Záujem na posilňovaní dôvery spotrebiteľa je zvlášť v prebiehajúcej kríze prepotrebný.

§ 53b

(1) Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu nesmú byť vyššie, ako ustanoví vykonávací predpis.

(2) Ak spotrebiteľ vypovedal zmluvu alebo odstúpil od zmluvy z dôvodu, že obchodník zmenil zmluvné podmienky a spotrebiteľovi tým vznikla povinnosť vrátiť jednorazovo finančné prostriedky, obchodník je povinný ponúknuť spotrebiteľovi plnenie v primeraných splátkach, ak osobitný zákon neustanovuje inak; ak sa na podmienkach úhrady plnenia nedohodnú, rozhodne na návrh niektorého z nich súd. Rovnakú povinnosť má obchodník, ak jednostranne vypovedal zmluvu podľa § 53 ods. 12.

Komentár k § 53b

Novelou zákona č. 129/2010 Z. z. sa do Občianskeho zákonníka vložili ustanovenia § 53b a § 53c.

Predkladateľ zaznamenal v aplikačnej praxi súdov rôzne spôsoby poskytovania úžerného plnenia. Niektorí poskytovatelia úverov a pôžičiek z radov nebankových inštitúcií dojednávali astronomické protiplnenia (úroky a poplatky) napr. aj 182,5 % p. a. Pre zmenu niektorí dodávatelia úverov a pôžičiek zneužívali omeškanie spotrebiteľa a cez sankcie uplatňovali neprimerane vysoké požiadavky, zatiaľ z poznatkov predkladateľa je rekordným 730 %-tný úrok z omeškania p. a. Často krát takéto vysoké sankcie poslúžili na zdôvodnenie „vyplnenia“ rozdielu medzi hodnotou predmetu zabezpečenia a výškou istiny poskytnutého úveru alebo pôžičky. Takto rôznymi sofistikovanými spôsobmi ospravedlňovali bezbrehé neprimerané výkony záložného práva a pôvodne aj zabezpečovacieho prevodu práva. Takéto prípady končili neraz sociálnymi tragédiami, nehovoriac o strachu, obavách a niekedy až sociálnom terore a tiesni, ktorý bol týmito praktikami spôsobený.

 

Odsek 1

Právna úprava mala za cieľ odstrániť vyššie uvedené nekalé spôsoby obchodníkov tak, aby všetky sankcie spolu za omeškanie spotrebiteľa jednak poskytli obchodníkovi určitú kompenzáciu za to, že nemôže ďalej za odplatu poskytnúť omeškané finančné prostriedky, a na druhej strane aby bol spotrebiteľ chránený pred plejádou rôznych zmluvných pokút a úrokov spojených s omeškaním so splnením dlhu.

Úrok z omeškania je regulovaný nariadením vlády 87/1995 Z. z. Dodávatelia však nad tento úrok uplatňujú zmluvné pokuty.

 

Účel zmluvnej pokuty

Zmluvná pokuta predovšetkým plní účel paušalizovanej náhrady škody. Pre obchodníka, ktorý poskytuje peňažné prostriedky za odplatu spotrebiteľom (úvery, pôžičky, spotrebiteľské úvery), je spravidla škodou to, že nemôže včas nevrátené finančné prostriedky ďalej investovať. Uvedené ustanovenie ponúka určitú formu náhrady vo výške odplaty, ktorú dojednáva a nad to ešte navýšenie v zmysle vykonávacieho predpisu – nariadenie vlády 87/1995 Z. z., ktorý predkladateľ následne novelizoval. Novelizované ustanovenie v uvedenom nariadení bolo navrhnuté v nasledovnom znení:

„Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa nesmú spolu prevyšovať túto odplatu vyjadrenú v percentuálnych bodoch za rok o viac ako o päť percentuálnych bodov ročne.“

Docielila sa tak primeranosť v sankciách za omeškanie spotrebiteľa predovšetkým so splátkami úveru či pôžičky. V rámci sankcií sa započítavajú predovšetkým úroky z omeškania a zmluvné pokuty.

Uvedené ustanovenie kauzisticky dopadá na oblasť finančného trhu pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľom za odplatu.

 

Neprijateľná zmluvná podmienka

Podmienka uvedená v § 53 ods. 4 písm. k) poskytuje širšiu ochranu aj na iné vzťahy než na oblasť finančného trhu. Aplikačná prax si však z hore uvedených dôvodov žiadala explicitnejšiu a účinnejšiu ochranu spotrebiteľa (čl. 8 smernice). Predkladateľ dával do pozornosti § 6 ods. 1 bod 13. rakúskeho zákona na ochranu spotrebiteľa č. 140/1979: „pre spotrebiteľa sú v zmysle § 879 Všeobecného občianskeho zákonníka nezáväzné najmä také zmluvné ustanovenia, podľa ktorých... úroky, ktoré má platiť spotrebiteľ pre prípad omeškania, prevyšujú úrokovú sadzbu dohodnutú pre účely platenia v súlade so zmluvou o viac ako päť percentuálnych bodov ročne“.

Vzhľadom na to, že pre aplikačnú prax je jeden z dôležitých výkladov aj výklad zákonodarcu a čerpá sa predovšetkým z dôvodových správ, predkladateľ uviedol nasledovný príklad:

1. úver poskytovaný nebankovým subjektom = 30 000 eur,

2. odplata za poskytnutie úveru = 16 % p. a. – ročne (15 % úroky, 1% poplatok za spracovanie zmluvy),

3. úroky z omeškania = 9 % p. a. (§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.),

4. zmluvná pokuta = 0,1 % denne, t. j. 36,5 % per annum,

5. spolu sankcie = 45,5 % (36,5 + 9),

6. dovolené sankcie podľa navrhovaného ustanovenia = 21 %.

Zmluvná pokuta nad 12 % je neplatná pre rozpor so zákonom. obchodníkovi k nej patrí aj úrok z omeškania 9 %, čo už je na rozdiel od 45,5 % primerané.

Uvedené ustanovenie neprichádza do úvahy v prípade neplatnosti zmluvnej podmienky upravujúcej cenu (odplatu), v prípade, ak by zmluvná podmienka upravujúca odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov bola neplatná v časti, tak limit sankcií sa odvíja len od tej časti odplaty, ktorá je platná.

 

Odsek 2

Novelou zákona sa upravili okrem iného výnimky z neprijateľných zmluvných podmienok a týkajú sa jednostrannej zmeny zmluvných podmienok. Aby nedochádzalo k neprimeraným tvrdostiam v súvislosti s požiadavku jednorazového vrátenia finančných prostriedkov z dôvodu odstúpenia od zmluvy zo strany spotrebiteľa v prípade, že obchodník zmenil zmluvné podmienky, upravila sa povinnosť obchodníka umožniť spotrebiteľovi plnenie v splátkach. Rovnakú povinnosť poskytnúť primerané splátky má obchodník aj v prípade, že jednostranne vypovie zmluvu.

 

Nedošlo k dohode o výške splátok

V prípade, ak nedôjde k dohode o výške splátok, rozhodne súd na návrh obchodníka alebo spotrebiteľa. Návrh môže podať ktorýkoľvek účastník zmluvného vzťahu a úlohou súdu nie je ukladať povinnosť plniť, ale určiť primeranú výšku splátky a periodicitu jej splácania. Ak by obchodník podal žalobu proti spotrebiteľovi o jednorazové zaplatenie bezdôvodného obohatenia z dôvodu zrušenia zmluvy, tak aj v takomto konaní môže súd popri uloženej povinnosti určiť splátky, ktoré musia byť primerané, a ktoré musia zodpovedať pomerom spotrebiteľa.

§ 53c

Ak je spotrebiteľská zmluva vyhotovená písomne, predmet a cena nesmú byť uvedené menším písmom ako iná časť takejto zmluvy s výnimkou názvu zmluvy a označení jej častí. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch, ktoré so spotrebiteľskou zmluvou súvisia, nesmú byť uvedené pre spotrebiteľa nečitateľným a menším písmom, ako ustanoví vykonávací predpis. Zmluva uzatvorená v rozpore s týmto ustanovením je neplatná.

Komentár k § 53c

Ako sme už uviedli v predchádzajúcom ustanovení doplnilo sa ustanovenie do Občianskeho zákonníka.

Výslovne sa ustanovilo, že ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch, ktoré so spotrebiteľskou zmluvou súvisia, nesmú byť uvedené pre spotrebiteľa nečitateľným a ani menším písmom, ako ustanoví vykonávacím predpisom vláda Slovenskej republiky. V tejto súvislosti sa reagovalo na zneužívajúcu prax obchodníkov, ktorí napriek tomu, že používanie drobného písma je nekalou obchodnou praktikou, toto naďalej a sústavne používali.

Ustanovilo sa pod hrozbou neplatnosti zmluvy ako celku zakotviť presnú úpravu štýlu a veľkosti písma, ktorú musí obchodník v zmluvách, ale aj vo všetkých so zmluvou súvisiacich dokumentoch používať. Zaviedla sa právna úprava štýlu písma „Times New Roman“ s veľkosťou písma bodu 12, ktorá je výslovne upravená vo vykonávacom predpise k Občianskemu zákonníku.

Precizovala sa tiež právna dikcia, kde sa vymedzil materiálny znak čitateľnosti písma pre spotrebiteľa, ktorý je kumulovaný s veľkosťou písma ustanovenou vo vykonávacom právnom predpise.

§ 53d

Spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v znení, ako je uvedená vo výroku rozhodnutia súdu a jej uzavretie bolo dosiahnuté za použitia nekalej obchodnej praktiky alebo úžery, je neplatná.

Komentár k § 53d

Za § 53c sa novelou zákona č. 106/2014 vložilo ustanovenie § 53d, ktoré reagovalo na potrebu úpravy účinkov nekalých obchodných praktík vo vzťahu k používaniu neprijateľných zmluvných podmienok, pričom sa výslovne ustanovilo, že ak spotrebiteľská zmluva obsahuje viaceré neprijateľné zmluvné podmienky a jej uzavretie bolo dosiahnuté použitím nekalej obchodnej praktiky, môže súd určiť takúto zmluvu za neplatnú, ak je to na prospech spotrebiteľa.

Dôležitý je tu tak moment použitia nekalej obchodnej praktiky, ktorá je najčastejším dôvodom rozšíreného a sústavného používania neprijateľných zmluvných podmienok. Zavedenie v poradí ďalšieho dôvodu absolútnej neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy má oporu aj v rozhodnutí Súdneho dvora Európskych spoločenstiev C-453/10.

Spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a jej uzavretie bolo dosiahnuté za použitia nekalej obchodnej praktiky alebo úžery, je neplatná.

Na základe podnetov aplikačnej praxe sa vymedzil aj kumulatívny znak existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorý pristupuje k dosiahnutiu zmluvy nekalou obchodnou praktikou.

§ 53e

Ak sa obchodník v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou bezdôvodne obohatil, premlčacia doba na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia neuplynie skôr ako za tri roky od posledného plnenia spotrebiteľa.

Komentár k § 53e

V prípade, že obchodník v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou bezdôvodne obohatil, premlčacia doba na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia neuplynie skôr ako za tri roky od posledného plnenia spotrebiteľa.

!     Upozornenie

Ak dôjde k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy a plneniu na jej základe, nie je vylúčené, že sa obchodník bezdôvodne obohatí. Dochádza k nemu typicky v situácii, kedy spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. K bezdôvodnému obohateniu dochádza tiež v situácii, kedy sa spotrebiteľský úver podľa osobitného predpisu považuje za bezúročný a bez poplatkov a spotrebiteľ plnil obchodníkovi aj úroky či poplatky. Podľa najvšeobecnejšieho pravidla (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka) premlčaniu podliehajú všetky majetkové práva, s výnimkou vlastníckeho práva. Nie je teda sporné, že premlčaniu podlieha aj nárok spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia. Právna teória rozlišuje subjektívnu (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a objektívnu premlčaciu dobu (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Takéto rozlíšenie však nie je samo osebe postačujúce na to, aby spotrebiteľ bol pri uplatnení práva v právne istom postavení. Počiatok plynutia premlčacej doby nie je jednoznačný a možnosť namietania premlčania obchodníkom oslabuje efektívnosť potenciálneho uplatnenia práv spotrebiteľa. Ide najmä o situácie, kedy vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom má podľa zmluvy trvať dlhší čas.

Pri spotrebiteľských sporoch, a to najmä v prípade nárokov spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia, by súdna prax mohla a mala zohrať významnú úlohu. Dôležitá je najmä adekvátna úvaha súdov týkajúca sa rozkladania dôkazného bremena, nevynímajúc skutočnosti podstatné pre ustálenie začatia plynutia premlčania. Jedine takáto prax zabezpečí vysoký štandard ochrany práv spotrebiteľov; osobitne ochranu pred používaním neprijateľných podmienok. Úlohou najnovšej legislatívnej úpravy nie je súdnu prax nahradiť, ale prispieť k posilneniu jej východísk, pokiaľ ide o posudzovanie prípadných námietok obchodníkov týkajúcich sa premlčania nároku spotrebiteľa. Nové pravidlo je teda doplňujúce, nemeniace v skutočnosti status quo, pokiaľ ide o substantívne pravidlá týkajúce sa premlčania a jeho začatia.

Ako vhodné sa javí výslovne normatívne upraviť, že premlčacia doba, ak ide o nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, neuplynie skôr ako za tri roky od posledného plnenia spotrebiteľa. Ide o „posilňujúce“ pravidlo, ktoré cieli na posilnenie právnej istoty v situácii, kedy ide o úplnú alebo čiastočnú neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy. V týchto situáciách sa typicky (ale vecne neadekvátne) argumentuje, že premlčanie, aj pokiaľ ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, plynie od uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy. Výsledkom normatívnej úpravy bude posilnenie právnej istoty spotrebiteľa. Konkrétne, v situáciách, kedy spotrebiteľ žaluje do troch rokov, odkedy zo spotrebiteľskej zmluvy naposledy plnil, prípadné námietky premlčania sa prima facie nebudú môcť presadiť. Týka sa to nielen námietok, pokiaľ ide o posledné čiastkové plnenie, ale aj všetkých čiastkových plnení, hoci niektoré boli uskutočnené skôr.

§ 54

(1) Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

(2) V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

(3) V pochybnostiach o význame zmluvnej podmienky sa výklad priaznivejší pre spotrebiteľa neuplatní, ak právo na príslušnom orgáne uplatňuje právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa.

Komentár k § 54

Ustanovenie upravuje právnu normu, podľa ktorej zmluvné dojednania spotrebiteľských zmlúv sa nesmú odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa.

Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. V pochybnostiach o význame zmluvnej podmienky sa výklad priaznivejší pre spotrebiteľa neuplatní, ak právo na príslušnom orgáne uplatňuje právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa.

§ 54a

Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.

Komentár k § 54a

Ustanovenie bolo do zákona doplnené novelou zákona č. 343/2018 Z. z. s účinnosťou od 5. 12. 2018.

Vláda Slovenskej republiky predložila na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ktorý bol vypracovaný ako iniciatívny materiál.

Cieľom predkladaného materiálu bolo zavedenie osobitnej úpravy uplatňovania premlčaných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv a ich zabezpečenia. Úprava bola reakciou na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 11/2016-60, zo dňa 7. februára 2018, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

 

Inštitúty premlčania a preklúzie

Ide v zásade inštitúty „jednoduchého práva“, je však namieste používať ich po zohľadnení a vyvážení všetkých hodnôt, ktoré sú dotknuté. Je nesporné, že je prípustné, aby zákonodarca robil „sektorové výnimky“ pri normovaní obsahu inštitútov súkromného práva s ohľadom na premlčanie či preklúziu, a pre určité typy právnych vzťahov nastavoval jednak rozdielne premlčacie doby (rozlišovanie medzi všeobecnou premlčacou dobou a osobitnými) alebo aj rozdielne právne následky pre nevykonanie práva v určitej dobe (preklúzia podľa § 504 Občianskeho zákonníka).

Pri subjektívnych majetkových právach zo spotrebiteľskej zmluvy je opodstatnené, aby sa po uplynutí premlčacej doby tieto práva dostali „ex lege“ do polohy naturálnych záväzkov.

Predkladateľ bol presvedčený, že po uplynutí premlčacej doby, najmä s ohľadom na súčasný stav trhovej ekonomiky, niet v zásade z pohľadu štátnej moci záujmu hodného ochrany na podpore vynucovania plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, ak sa právo niektorej zo strán premlčalo.

Významom inštitútu premlčania nie je automatické oslobodenie dlžníka od plnenia záväzku.

Základným cieľom právnej úpravy bolo vytvorenie priestoru na to, aby dlhy plynúce zo spotrebiteľských zmlúv boli vymáhané len v rozumnom a primeranom čase a dlžník nebol nútený prostriedkami s prvkami štátneho donútenia zaplatiť dlh, vo vzťahu ku ktorému uplynulo značné časové obdobie, v dôsledku čoho by mohla byť oslabená jeho pozícia (napr. nebude už disponovať dôkazmi). Právo plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy sa uplynutím premlčacej doby tak ex lege dostáva do polohy naturálneho záväzku, ktoré je možné splniť dobrovoľne povinným subjektom, avšak toto právo nemožno vymáhať proti vôli povinného subjektu (dlžníka). V tomto prípade sa vylučuje kondikcia, t. j. v prípade dobrovoľného plnenia premlčaného dlhu dlžníkom sa prijaté plnenie nepovažuje za bezdôvodné obohatenie (§ 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za vymáhanie premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy sa v tomto kontexte rozumie súdne konanie, exekučné konanie a rozhodcovské konanie. Nemožnosť vymáhania premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy zohľadňuje dynamickosť spotrebiteľského prostredia a vedomie tohto rizika bude oprávnene motivovať veriteľov vymáhať svoje pohľadávky čo najskôr.

 

Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy

V zmysle tejto právnej úpravy ho nemožno platne zabezpečiť, čo však nemá vplyv na výkon zabezpečenia v prípade, ak bolo právo zo spotrebiteľskej zmluvy zabezpečené pred uplynutím premlčacej doby. Zabezpečením v tomto prípade treba rozumieť všetky zabezpečovacie inštitúty upravené v § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka vrátane záložného práva. V tejto súvislosti právna úprava výslovne uvádza, že premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy nebráni uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj v prípade, ak ide o premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy (§ 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka). Táto právna úprava zodpovedá platnému právnemu stavu a požiadavke zabezpečenia právnej istoty veriteľov.

V súlade so zásadou rovnosti a zásadou zmluvnej slobody sa pripúšťa možnosť zmeny obsahu premlčaného práva, jeho nahradenie novým právom (novácia) alebo obnovenie jeho vymáhateľnosti napr. formou uznania dlhu, a to na základe právneho úkonu dlžníka (či už jednostranného alebo viacstranného), pričom podmienkou platnosti takéhoto právneho úkonu je vedomosť dlžníka o premlčaní práva zo spotrebiteľskej zmluvy. V prípade absencie vedomosti dlžníka o premlčaní práva zo spotrebiteľskej zmluvy je takýto právny úkon neplatný pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Právna úprava sa z dôvodu predchádzania prípadnej nerovnosti vzťahuje na obe strany spotrebiteľského vzťahu, na spotrebiteľa aj na obchodníka.

Spotrebiteľská zmluva
o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch

§ 55 až § 60

Zrušené.

Komentár k § 55 až § 60

Znenie Občianskeho zákonníka a niektorých ustanovení je v súlade so znením Lisabonskej zmluvy, ktorá nadobudla platnosť 1. decembra 2009.

Lisabonská zmluva, ktorou sa mení Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, tzv. reformná zmluva, je medzinárodná zmluva, ktorá mení zakladajúce zmluvy Európskej únie najmä tak, že

•    sa zjednodušuje celková štruktúra Európskej únie (zrušila tri piliere a podobne),

•    Európska únia sa stáva právnickou osobou a nástupcom Európskeho spoločenstva a nahrádza ho,

•    Európska rada a Európska centrálna banka sa stávajú inštitúciami Európskej únie,

•    Charta základných práv EÚ sa stáva právne záväznou,

•    Zmluva o založení Európskeho spoločenstva sa premenúva na „Zmluvu o fungovaní Európskej únie“,

•    zriaďuje sa stály predseda Európskej rady volený na obdobie dva a pol roka, ktorý bude zastupovať EÚ navonok a predsedať zasadaniam Európskej rady,

•    posilňujú sa viaceré inštitúcie pre zahraničnú politiku (zmena funkcie generálneho tajomníka Rady a vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku na vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a podobne),

•    od roku 2014 sa počet komisárov Európskej komisie zmenšuje z 27 na dve tretiny počtu členských štátov (vrátane predsedu Komisie a Vysokého zástupcu), vybraného na základe rovného rotačného systému,

•    Európsky parlament sa bude zaoberať väčším počtom legislatívnych oblastí a počet jeho členov sa zmenší na 751,

•    hlasovanie v Rade Európskej únie sa od roku 2017 mení na systém „dvojitej väčšiny“ (čiže Rada schváli opatrenie, ak ho podporí 55 % členských štátov zastupujúcich aspoň 65 % populácie EÚ),

•    zavádza sa úloha pre národné parlamenty pri monitorovaní uplatnenia princípu subsidiarity,

•    zavádza sa „doložka vystúpenia“ (exit clause), ktorá ustanovuje opustenie EÚ Členským štátom riadnym spôsobom,

•    uľahčuje sa postup tzv. „posilnenej spolupráce“, ktorý je určený pre rozvoj istých politík EÚ, keď niektoré, ale nie všetky, členské štáty chcú konať.

 

§ 61 až § 99

Zrušené.

ÔSMA HLAVA

PREMLČANIE

Komentár k ôsmej hlave

Premlčanie, ako právny inštitút, je následok kvalifikovaného uplynutia času, ktoré spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti práva, z ktorého sa stáva tzv. naturálna obligácia. Na premlčanie súd prihliada len na námietku protistrany. To znamená že aj premlčané právo je možné súdne vymôcť, ak sa protistrana premlčania nedovolá, a takéto plnenie nie je bezdôvodným obohatením. Pokiaľ nie je v konkrétnych prípadoch ustanovené inak, premlčacia doba v občianskom práve je 3 roky a v obchodnom práve 4 roky, pričom je treba rozlišovať aj medzi objektívnou a subjektívnou lehotou.

§ 100

(1) Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

(2) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

(3) Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá.

Komentár k § 100

Premlčanie je upravené vo viacerých právnych predpisoch (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, Trestný zákona a poriadok, Ochrana spotrebiteľa, ...).

Pre podnikateľov je najdôležitejšie premlčanie podľa predpisov občianskeho a obchodného práva.

 

Definícia premlčania

Ide o uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo vykonalo, v dôsledku čoho sa povinný subjekt môže prípadnému súdnemu uplatneniu brániť námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Neznamená však zánik samotného práva.

Premlčanie je súkromnoprávny inštitút, vďaka ktorému dôjde k oslabeniu subjektívneho práva, a to v dôsledku márneho uplynutia času, tzv. premlčacej lehoty.

Oslabenie spočíva v tom, že ak premlčanie namietne na súde ten, kto by mal byť povinný vykonať svoj záväzok (povinnosť), súd nemôže premlčanú pohľadávku priznať, t. j. odsúdiť dlžníka k splneniu jeho záväzku (napr. na zaplatenie dlžnej sumy).

Občiansky zákonník stanovuje premlčaciu dobu, teda určitý časový úsek, uplynutie ktorého prináša pre dlžníka možnosť vzniesť námietku premlčania.

 

Zmysel premlčania

Zmyslom inštitútu premlčania je čeliť zložitým sporom, ktoré by mohli vznikať pri príliš dlhej možnosti uplatniť právo na súde, pretože čím dlhšia doba uplynie od vzniku práva, tým zložitejšie je vykonávania dôkazov.

Právo preto v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým) časovo obmedzuje vykonateľnosť práv, bez toho aby ich úplne rušil.

Tento právny inštitút pomáha zvyšovať právnu istotu tým, že nepriamo núti veriteľov, aby svoje pohľadávky uplatnili u dlžníkov v premlčacej dobe.

Ak napríklad predávajúci (veriteľ) zabudne svoj nárok na kúpnu cenu včas uplatniť na súde, dlžník sa môže brániť námietkou premlčania a súd predávajúcemu nárok na kúpnu cenu neprizná.

Premlčanie však zakladá len právo sa ho dovolať pred súdom. Pokiaľ teda dlžník premlčania nenamietne, súd žalobe vyhovie. Premlčaná pohľadávka ďalej zostáva vo forme naturálnej obligácie, čo znamená, že právo trvá ďalej, ale stratilo svoj nárok. Dlžník tak môže svoj dlh splniť dobrovoľne, ale nemožno dlžníka súdnym rozhodnutím donútiť k plneniu. Ak dlžník svoj dlh splatí po uplynutí premlčacej doby (lehoty), nejde u veriteľa o bezdôvodné obohatenie a dlžník sa nemôže domáhať vrátenia plnenia.

 

Čo sa premlčuje

Premlčujú sa v zásade všetky majetkové práva

–   právo na zaplatenie určitej sumy,

–   právo na náhradu škody,

–   právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.

 

Výnimky v premlčaní

–   vlastnícke právo sa nepremlčuje,

Poznámka

Vlastnícke právo alebo vlastníctvo (lat. dominium, proprietas) je právnym poriadkom ustanovená možnosť vlastníka vec držať, užívať a disponovať s ňou podľa vlastného uváženia v medziach zákona. Ide o najklasickejšie absolútne právo, pretože z neho môže nositeľ vylúčiť ostatných, čiže pôsobí voči všetkým (erga omnes). Vlastnícke právo patrí medzi tzv. vecné práva, ktoré sa práve rozlišujú s ohľadom na ich absolútnosť či relatívnosť. V jednej skupine je tak vlastnícke právo (súčasne s držbou) a v druhej sú vecné práva k cudzej veci. Do tejto skupiny patrí záložné právo, zádržné právo a práva zodpovedajúce vecným bremenám.

–   záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka,

Poznámka

Záložné právo je právny prostriedok zabezpečenia pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Možno ho charakterizovať ako akcesorické vecné právo k cudzej veci subsidiárneho charakteru. Je totiž podmienené vznikom, existenciou a zánikom hlavného právneho vzťahu (najčastejšie pôžička alebo úver). Má dvojaký charakter, a to ako vecné právo a zároveň ako prostriedok zabezpečenia pohľadávok. Subjektmi toho právneho vzťahu sú veriteľ a záložca. Veriteľ je zväčša tá istá osoba, ktorá je veriteľom aj v hlavnom právnom vzťahu (pôžička, úver...) a záložca je zväčša tá istá osoba, ktorá je dlžníkom v hlavnom právom vzťahu, ale nie je to vždy tak.

–   práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch sa nepremlčujú, pokiaľ vkladový vzťah trvá,

Poznámka

Vkladná knižka je cenný papier, ktorý potvrdzuje existenciu vkladu a jeho výšky a zároveň vzťah medzi vkladateľom a bankou. Vkladná knižka má fyzickú podobu a jej predloženie je nevyhnutné pri výbere z vkladnej knižky (na rozdiel napríklad od termínovaného vkladu. Číslo vkladnej knižky je číslom vkladového účtu. Vkladná knižka je vedená bezplatne, na jej otvorenie sa však vyžaduje minimálny vklad.

Porovnanie premlčania a preklúzie

Premlčanie

ako právny inštitút je následok kvalifikovaného uplynutia času, ktoré spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti práva, z ktorého sa stáva tzv. naturálna obligácia. Na premlčanie súd prihliada len na námietku protistrany. To znamená že aj premlčané právo je možné súdne vymôcť, ak sa protistrana premlčania nedovolá. Takéto plnenie nie je bezdôvodným obohatením. Napríklad podľa ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka platí: Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Premlčacia doba (všeobecne)

•    3 roky v občianskom práve,

•    4 roky  v obchodnom práve.

Právne účinky premlčania nastávajú ak:

1. ak uplynie zákonom stanovený čas pre výkon subjektívneho práva,

2. ak veriteľ v ňom neuplatní svoje právo na súde,

3. a ak sa dlžník premlčania dovolá (je výlučne na úvahe a dispozícii dlžníka, či sa premlčania dovolá).

Účel inštitútu premlčania:

•    pôsobiť na veriteľa, aby v primeranom čase uplatnil svoje subjektívne právo,

•    zabrániť tomu, aby dlžníci neboli po časovo neprimeranú dobu nútení splniť si svoje povinnosti,

•    v súlade so zásadou právnej istoty zabrániť existencii dlhodobého trvania práv a im zodpovedajúcich povinností.

 

Preklúzia

ako právny inštitút, je zánik práva neuplatnením si tohto práva v zákonom stanovenom čase, ktorý nastáva len v zákonom stanovených prípadoch. Na preklúziu prihliada z úradnej povinnosti (ex offo) a teda aj bez námietky. Plnenie prekludovaného právneho nároku je v zmysle zákona považované za bezdôvodné obohatenie a takéto plnenie je povinný ten, komu bolo plnené, vrátiť. Napríklad v zmysle § 434 občianskeho zákonníka platí: Právo na náhradu škody sa musí uplatniť u prevádzateľa bez zbytočného odkladu. Právo zanikne, ak sa neuplatnilo najneskôr pätnásteho dňa po dni, keď sa poškodený o škode dozvedel.

 

Spoločné a rozdielne znaky u premlčania a preklúzie

–   Spoločné znaky:

•    základom je uplynutie času,

•    obe lehoty sú hmotnoprávne

–   Rozdielne znaky:

•    u preklúzii právo zaniká, u premlčania zaniká len právny nárok,

•    súd k preklúzii prihliada z úradnej povinnosti (ex officio),

•    ak dlžník plnil pri preklúzii, plnil bez právneho dôvodu; vzniká mu právo dlh požadovať späť z titulu bezdôvodného obohatenia,

•    súd k premlčaniu prihliada len na námietku dlžníka,

•    ak dlžník plnil pri premlčaní, u veriteľa nejde o bezdôvodné obohatenie,

•    preklúzia vo vzťahu k premlčaniu je zvláštny inštitút.

Premlčacia doba

§ 101

Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Komentár k § 101

Ustanovenie vymedzuje dĺžku premlčacej doby.

Občiansky zákonník

–   štandardná premlčacia doba je 3 roky

Premlčacia doba je definovaná pre rôzne práva rôznym spôsobom. Štandardná premlčacia doba je podľa Občianskeho zákonníka trojročná a začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo po prvý krát vykonať (keď sa právo mohlo uplatniť na súde). Pri viacerých právach je odlišne upravená dĺžka premlčacej doby ako aj moment začiatku jej plynutia. Pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo. Ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565 Občianskeho zákonníka), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti. Ak ide o právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva, začína plynúť premlčacia doba od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské konanie skončilo.

Pri náhrade škody hovoríme o tzv. subjektívnej a objektívnej premlčacej dobe. Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (subjektívna doba). Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla (objektívna doba). Objektívna premlčacia doba sa neuplatňuje pri škode na zdraví. Obdobne to je aj pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu (napríklad správnym rozhodnutím, rozhodcovským rozsudkom), premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo, ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie (napríklad uvedením dátumu do kedy dlh dlžník zaplatí), plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie premlčacej doby. Ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu (napríklad u exekútora) navrhnutý výkon rozhodnutia.

 

Obchodný zákonník

–   základná premlčacia doba je 4 roky

Obchodný zákonník obsahuje osobitnú úpravu premlčania. Premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú. Základná premlčacia doba je štyri roky (rozdiel oproti trojročnej premlčacej dobe podľa Občianskeho zákonníka). Pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu (štvorročná subjektívna lehota), končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.

Strana, voči ktorej sa právo premlčuje, môže písomným vyhlásením druhej strane predĺžiť premlčaciu dobu, a to aj opakovane, celková premlčacia doba nesmie však byť dlhšia ako 10 rokov od doby, keď začala po prvý raz plynúť. Toto vyhlásenie možno urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby. Premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za účelom uspokojenia alebo určenia svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý sa považuje podľa predpisu upravujúceho súdne konanie za jeho začatie alebo za uplatnenie práva v už začatom konaní. To isté platí pri začatí rozhodcovského konania.

Uznanie záväzku – nová premlčacia doba

Veľmi dôležitý z hľadiska premlčania je inštitút uznania záväzku (obdoba uznania dlhu podľa Občianskeho zákonníka). Ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto časti. Platenie úrokov sa považuje za uznanie záväzku ohľadne sumy, z ktorej sa úroky platia. Ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

Bez ohľadu na ostatné ustanovenia Obchodného zákonníka sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty. Ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať.

Poznámka

Premlčacia doba v trestnom práve

Premlčacie doby majú aj trestné činy, napr. vražda desať, resp. dvadsať rokov podľa okolností. Podrobnosti možno nájsť od § 87 Trestného zákona.

Premlčacia doba pri spotrebiteľských právnych vzťahoch

–   v zásade trojročná

Plynie od okamihu, kedy sa právo môže vykonať, teda uplatniť na súde. Z trojročnej premlčacej doby však existujú aj výnimky napr. pri náhrade škody alebo vydaní bezdôvodného obohatenia. Vtedy sa uplatňuje tzv. kombinovaná premlčacia doba. Tá pozostáva zo subjektívnej a objektívnej premlčacej doby.

Subjektívna sa viaže na subjektívnu vedomosť oprávnenej osoby o tom, že vznikla škoda, resp. bezdôvodné obohatenie a o tom, kto je povinný subjekt. Začína plynúť od tohto okamihu a je dvojročná. Naproti tomu, objektívna premlčacia doba sa viaže na skutočnosť, že došlo ku škode, resp. k bezdôvodnému obohateniu, bez ohľadu na to, či sa o tom dozvedela oprávnená osoba. Objektívna premlčacia doba na náhradu škody, resp. na vydanie bezdôvodného obohatenia, je trojročná, prípadne až desaťročná, ak ku škode , resp. k bezdôvodnému obohateniu došlo úmyselne.

Subjektívna a objektívna premlčacia doba plynú nezávisle, pričom platí, že právo sa premlčí v subjektívnej, najneskôr však v objektívnej premlčacej dobe, a to aj v prípade, ak subjektívna premlčacia doba ešte neuplynula, prípadne ani dokonca nezačala plynúť.

§ 102

Pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo.

Komentár k § 102

Pri viacerých právach je odlišne upravená dĺžka premlčacej doby ako aj moment začiatku jej plynutia. Pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo.

Zmyslom tohto ustanovenia je zabezpečiť právnu istotu v otázke začiatku behu premlčacej doby v prípadoch, kedy zákon predpisuje, aby právo bolo najskôr jednostranným právnym úkonom uplatnené u fyzickej alebo právnickej osobe.

§ 103

Ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Komentár k § 103

Ustanovenie upravuje začiatok  plynutia premlčacej doby. V zásade pripadá na deň, kedy došlo k uplatneniu práva u fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Zákon vymedzuje, že nie je rozhodné, či sa uplatnenie práva stalo ústne, písomne, telegraficky alebo iným spôsobom, pokiaľ zákon výslovne nepredpisuje určitý spôsob uplatnenia práva.

 

Premlčanie splátok

Ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565 Občianskeho zákonníka), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, čo je časové naplnenie podmienok na zaplatenie finančnej pohľadávky. Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

§ 104

Pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti.

Komentár k § 104

Ustanovenie upravuje začiatok plynutia premlčacej lehoty v rámci poistenia. Pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti.

 

Poistné plnenie

Ide o platbu, ktorú je poisťovateľ povinný vyplatiť poistenému v prípade poistnej udalosti. Vyplatenie poistného plnenia sa riadi poistnými podmienkami dohodnutými v poistnej zmluve a vypláca sa ako jednorazové odškodné alebo v splátkach.

Poistná udalosť je náhodná udalosť, pri ktorej vzniká nárok na poistné plnenie. Jej nahlásenie (a prípadné doloženie, že ide skutočne o poistnú udalosť) je povinnosťou poisteného. Po nahlásení zahajuje poisťovňa tzv. likvidáciu poistnej udalosti, pri ktorej likvidátor posúdi nárok na poistné plnenie a vyčísli škodu. Ak je nárok uznaný, vyplatí poisťovňa poistenému alebo poškodenému poistné plnenie.

 

Delenie poistných udalostí

•    Poistenie osôb na zdraví,

•    Poistenie áut,

•    Poistenie majetku.

Poistenie sa vzťahuje na poistné udalosti, ktoré nastanú v priebehu trvania poistenia. Je udalosť, ktorá je bližšie určená v poistnej zmluve a na základe ktorej vzniká právo na vyplatenie poistného plnenia. Udalosť, ktorou bol postihnutý poistený predmet, záujem alebo osoba. Charakteristika udalosti musí zodpovedať dohodnutým poistným podmienkam.

V praxi sa používa aj pojem škoda.

Poisťovňa obyčajne poskytuje náhradu škody len v zodpovednom poistení. V iných poisteniach poskytuje poistné plnenie, ktoré sa odlišuje od skutočnej hmotnej škody. Je to situácia, ktorá vytvára nárok na uplatnenie poistnej náhrady u poisťovateľa.

Udalosť, ktorou bol poškodený poistený predmet, záujem alebo osoba. Udalosť, ktorá má za následok záväzok poisťovateľa vyplatiť poistné plnenie oprávnenej osobe v zmysle dohodnutých poistných podmienok.

§ 105

Ak ide o právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva (§ 485), začína plynúť premlčacia doba od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské konanie skončilo.

Komentár k § 105

Ustanovenie vymedzuje začiatok plynutia premlčacej lehoty v prípade vydania dedičstva.

 

Dedičstvo

Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto dôvodov. Ak nenadobudne dedičstvo dedič zo závetu, nastupujú namiesto neho dedičia zo zákona. Ak sa nadobudne zo závetu len časť dedičstva, nadobúdajú zvyšujúcu časť dedičia zo zákona.

Ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.

Nepravý dedič má právo, aby mu oprávnený dedič nahradil náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil; takisto mu patria úžitky z dedičstva. Ak však vedel alebo mohol vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný, má právo len na náhradu nevyhnutných nákladov a je povinný oprávnenému dedičovi okrem dedičstva vydať i jeho úžitky.

Ak ide o právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva, začína plynúť premlčacia doba od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské konanie skončilo.

§ 106

(1) Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

(2) Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

(3) Právo na náhradu škody spôsobenú niektorým trestným činom korupcie podľa osobitného zákona sa premlčí za tri roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti odsudzujúceho rozhodnutia súdu o spáchaní niektorého trestného činu korupcie, najneskôr za desať rokov odo dňa spáchania tohto trestného činu.

Komentár k § 106

Ustanovenie upravuje začiatok premlčacej lehoty v prípade škody a práva na náhradu škody.

Škoda a náhrada škody

Ide o ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii.

Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody, a to skutočná škoda a ušlý zisk.

Škoda je ujma

–   spôsobená v majetkovej oblasti – na majetku alebo majetkových právach niekoho (poškodeného), ktorú možno objektívne vyjadriť v peniazoch,

–   na zdraví a živote niekoho,

–   na prírode a životnom prostredí – táto škoda spočiatku v Občianskom zákonníku nebola.

Do majetkovej oblasti sa v občianskom práve ráta aj (objektívne nevyjadriteľné) bolestné a úhrada sťaženia spoločenského uplatnenia (oboje v rámci hradenia ujmy na zdraví), pričom v iných právnych poriadkoch tieto ujmy často patria medzi nemajetkové ujmy, teda práva na ochranu osobnosti. Podstatou tohto chápania škody je fakt, že nezahŕňa nemajetkovú ujmu.

Pri náhrade škody hovoríme o tzv. subjektívnej a objektívnej premlčacej dobe.

Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (subjektívna doba).

Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla (objektívna doba).

Objektívna premlčacia doba sa neuplatňuje pri škode na zdraví. V porovnaní so všeobecnou premlčacou dobou je táto doba skrátená.

§ 107

(1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

(3) Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

Komentár k § 107

Obdobne, ako je to pri náhrade škody, to je aj pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

 

Bezdôvodné obohatenie

Ide o právny inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto obohatenie nie je právny dôvod, žiadna zmluva, resp. dohoda alebo zákonné ustanovenie, čiže ide o obohatenie neoprávnené, v minulosti sa tiež nazývalo neoprávnený majetkový prospech. Bezdôvodné obohatenie teda nie je každé obohatenie sa dlžníka, napríklad z dôvodu prevzatia dodaného tovaru a následného nevyplatenia faktúry.

Pre vznik zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie nie je nevyhnutné, aby k tomuto obohateniu došlo úmyselne alebo nejakým protiprávnym úkonom (napríklad trestným činom krádeže alebo sprenevery), aj keď to nie je vylúčené. Samotné zákony však predpokladajú určité situácie, kedy konaním, ktoré je práveže v súlade s právom, vzniká bezdôvodné obohatenie. K vzniku bezdôvodného obohatenia môže dôjsť aj úplne bez vôle zúčastnených subjektov (napríklad v dôsledku zmeny právnej úpravy, v dôsledku nepredvídanej udalosti nezávislej na vôli účastníkov a i.).

Je neprípustné, aby sa niekto obohacoval na úkor druhého bez toho, aby na to mal nejaký právny dôvod, preto je nevyhnutné, aby ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, musel obohatenie vydať. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch (napríklad vo vykonaní určitých prác), teda ak plnenie malo nehmotný charakter, prípadne ak sa predmet obohatenia zničil, musí sa poskytnúť relutárna, teda peňažná náhrada.

Bezdôvodným obohatením je predovšetkým majetkový prospech získaný:

–   plnením bez právneho dôvodu,

–   plnením z neplatného právneho úkonu,

–   plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,

–   z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a

–   bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám (§ 454 Občianskeho zákonníka).

Zákon vymedzuje bezdôvodné obohatenie aj negatívnym výpočtom, keď uvádza, že za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo prijaté:

–   plnenie premlčaného dlhu,

–   plnenie dlhu neplatného len pre nedostatok formy,

–   plnenie z hry alebo stávky uzavretej medzi fyzickými osobami,

–   vrátenie peňazí požičaných do hry alebo stávky.

§   Judikatúra

Súdy vo svojich rozhodnutiach vysvetľujú, že o plnenie bez právneho dôvodu (pod slovom plnenie treba rozumieť najčastejšie peňažné plnenie) ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol. Neexistencia právneho dôvodu od začiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, právna skutočnosť, ktorou je spravidla zmluva, síce nastala, ale tento právny úkon je postihnutý neplatnosťou (je vadný). To znamená, že právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie. Pri posudzovaní vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia treba uvedené skutkové podstaty dôsledne rozlišovať. V prípade vzniku bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy Občiansky zákonník v ustanovení § 457 totiž upravuje jeho dôsledky tak, že stanovuje vzájomnú povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si poskytnuté plnenia (k uvedenému pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2005, sp. zn. 4 Cdo 237/2005).

§ 108

Práva z prepravy sa premlčujú za jeden rok s výnimkou práv na náhradu škody pri preprave osôb.

Komentár k § 108

Ustanovenie upravuje premlčanie práva z prepravy. Tie sa premlčujú za jeden rok s výnimkou práv na náhradu škody pri preprave osôb.

 

Prepravné právo

Ide o záväzkovo – právne vzťahy, predmetom ktorých je preprava vecí, resp. nákladov, čiže nie osôb. Upravené sú:

–   Občianskym zákonníkom prostredníctvom zmluvného typu – Zmluva o preprave nákladu (§ 765 – § 771),

–   Obchodným zákonníkom prostredníctvom troch zmluvných typov:

–   zasielateľská zmluva (§ 601 – § 609),

–   zmluva o preprave veci (§ 610 – § 629),

–   zmluva o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638 – § 641).

Záväzkovo – právne vzťahy, predmetom ktorých je preprava osôb sú upravené Občianskym zákonníkom prostredníctvom zmluvného typu: Zmluva o preprave osôb (§ 760 – § 764).

Občiansky aj Obchodný zákonník obsahujú len všeobecnú úpravu zmluvnej prepravy osôb a nákladu. Podrobnejšia právna úprava práv a povinností je prenechaná prepravným poriadkom a tarifám, pričom nemožno zabudnúť ani na medzinárodné zmluvy, ktoré sú pre SR záväzné, a ktoré boli uverejnené v Zbierke zákonov.

 

Preprava osôb

Právny základom záväzkov v osobnej preprave je zmluva o preprave osôb, ktorej všeobecnú právnu úpravu obsahuje Občiansky zákonník.

Preprava osôb je služba poskytovaná cestujúcim, ktorá spočíva v preprave predmetu (veci) a osoby dopravným prostriedkom do miesta určenia, a to riadne a včas, za určené cestovné. Rozlíšenie spôsobu, akým je batožina prepravovaná (buď spoločne s cestujúcim, pod jeho dohľadom alebo osobitne) má význam z hľadiska zodpovednosti prepravcu za škodu na týchto veciach.

Zmluvou o preprave osôb vzniká právny vzťah medzi dopravcom, čiže fyzickou alebo právnickou osobou prevádzajúcou dopravu na základe príslušného povolenia, a cestujúcim, ktorým je každá fyzická osoba, k tomuto spôsobilá, ktorá spĺňa podmienky určené prepravnými poriadkami a tarifami.

Právne postavenie oboch účastníkov je ovplyvnené okolnosťou, či ide o pravidelnú, alebo nepravidelnú prepravu osôb. To má vplyv najmä na rozsah práv a povinností, ako aj na zodpovednosť prepravcu, ak prepravu nevykoná včas.

 

Preprava vecí – nákladu

–   Zasielateľská zmluva (§601 – § 609 Obchodného zákonníka)

Zasielateľskou zmluvou sa zaväzuje zasielateľ príkazcovi, že mu vo vlastnom mene na jeho účet obstará prepravu vecí z určitého miesta do určitého iného miesta, a príkazca sa zaväzuje zaplatiť zasielateľovi odplatu. Zmluva nemusí byť uzatvorená v písomnej forme. V takomto prípade má zasielateľ právo žiadať vydanie písomného príkazu k obstaraniu prepravy (zasielateľského príkazu). Rozdiel medzi zasielateľskou zmluvou a zmluvou o preprave veci spočíva v záväzku zasielateľa, ktorého povinnosťou je len obstarať prepravu veci, t. j. dojednať spôsob a podmienky prepravy, nie vykonať prepravu osobne. Ak to neodporuje zmluve, alebo ako to výslovne nezakáže príkazca, môže prepravu uskučniť zasielateľ sám.

–   Zmluva o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638 – § 641 Obchodného zákonníka)

Zmluvou o prevádzke dopravného prostriedku sa zaväzuje poskytovateľ prevádzky dopravného prostriedku (prevádzkovateľ) prepraviť náklad určený objednávateľom prevádzky dopravného prostriedku a na ten účel s dopravným prostriedkom vykonať buď jednu, alebo viac vopred určených ciest, alebo v priebehu dohodnutej doby vykonať cesty podľa určenia objednávateľa a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť odplatu. Predmetom záväzku je uskutočnenie cesty určitým dopravným prostriedkom a záväzok prevádzkovateľa zabezpečiť dopravný prostriedok aj s posádkou a pohonnými hmotami. Od zmluvy o preprave veci sa zmluva o prevádzke dopravného prostriedku líši tým, že náklad (predmet prepravy) nemusí byť výslovne určený. Pre platné uzatvorenie zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku zákon vyžaduje písomnú formu.

–   Zmluva o preprave veci (§ 610 – § 629 Obchodného zákonníka)

Zmluvou o preprave veci sa dopravca (subjekt, ktorý musí mať oprávnenie na vykonávanie prepravy zakotvené v predmete činnosti) zaväzuje odosielateľovi, že prepraví vec (zásielku) z určitého miesta (miesto odoslania) do určitého iného miesta (miesto určenia), a odosielateľ sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu (prepravné).

Zmluva sa môže uzavrieť aj v ústnej forme. Dopravca však môže požadovať od odosielateľa, aby potvrdil požadovanú prepravu v prepravnom doklade. Na druhej strane odosielateľ môže požadovať, aby mu dopravca potvrdil prevzatie zásielky.

Zmluvné strany si môžu v zmluve dohodnúť, že dopravca je povinný vydať odosielateľovi pri prevzatí zásielky na prepravu náložný list, ktorý oprávňuje príjemcu požadovať vydanie zásielky od dopravcu.

Tento zmluvný typ predstavuje všeobecnú právnu úpravu prepravy vecí v rôznych formách prepravy (železničnej, cestnej, lodnej, leteckej, námornej). Tieto jednotlivé formy prepravy sa upravujú osobitnými vykonávacími prepravnými poriadkami.

V oblasti medzinárodnej prepravy majú pred vnútroštátnou úpravou prednosť vyššie uvedené medzinárodné zmluvy, ktoré sú pre SR záväzné a ktoré boli uverejnené v Zbierke zákonov.

–   Zmluva o preprave nákladu (§ 765 – § 771 Občianskeho zákonníka)

Na základe zmluvy o preprave nákladu vzniká odosielateľovi právo, aby mu dopravca za prepravné prepravil do určeného miesta zásielku a vydal ju určenému príjemcovi.

V Občianskom zákonníku je osobitne upravená zodpovednosť za škodu pri nákladnej preprave, ktorej ustanovenia sa aplikujú aj na zodpovednosť za škodu spôsobenú na batožine prepravovanej osobitne na základe zmluvy o preprave osôb. Dopravca zodpovedá za škodu, ktorá vznikla na prepravovanej zásielke v čase od prevzatia na prepravu až do vydania, ibaže škoda bola spôsobená odosielateľom alebo príjemcom, vadnosťou zásielky, jej obalu alebo balenia, osobitnou povahou zásielky alebo okolnosťou, ktorú dopravca nemohol odvrátiť.

§ 109

Právo zodpovedajúce vecnému bremenu sa premlčí, ak sa desať rokov nevykonávalo.

Komentár k § 109

Ustanovenie upravuje premlčanie pri práve z vecného bremena. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu sa premlčí, ak sa desať rokov nevykonávalo.

 

Vecné bremeno

Podľa definície v Občianskom zákonníku, vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Rozdiel medzi „obyčajnou“ povinnosťou vlastníka (napríklad povinnosť prenajímateľa umožniť nájomcovi užívanie bytu) a vecným bremenom, je ten, že povinnosť z vecného bremena nezaniká pri zmene vlastníka nehnuteľnosti (prenajímateľa). Vecné bremená sa viažu na vec, nie na osobu vlastníka. Z tohto dôvodu vecné bremená zaraďujeme do skupiny tzv. vecných práv.

Vecné bremeno predstavuje obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti voči inej osobe tak, že je povinný niečo strpieť, zniesť alebo konať, pričom sú čiastočne obmedzené jeho vlastnícke práva.

Vecné bremeno vzniká spísaním osobitnej zmluvy, ktorá je následne vkladaná do katastra. V prípade, že o vzniknutí vecného bremena rozhoduje štátny orgán, zápis do katastra sa neuskutočňuje.

K vzniku vecného bremena najčastejšie dochádza v dedičských konaniach, či v prípadoch, ak vlastník stavby nie je vlastníkom priľahlého pozemku, a okrem neho neexistuje k stavbe iná prístupová cesta. Predmetom vecného bremena môže byť aj osoba, pričom toto bremeno zväčša zaniká až jej smrťou.

V prípade prevodu vlastníckeho práva nehnuteľnosť s vecným bremenom, je toto bremeno aj naďalej zachované. Ak však vznikne hrubý nepomer medzi bremenom a výhodami oprávneného, je možné toto bremeno za primeranú náhradu obmedziť, zrušiť alebo namiesto neho poskytovať trvalú finančnú náhradu.

§ 110

(1) Ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

(2) Rovnaká premlčacia doba platí aj pre jednotlivé splátky, na ktoré bolo plnenie v rozhodnutí alebo v uznaní práva rozložené; premlčacia doba sa pri jednotlivých splátkach začína odo dňa ich zročnosti. Ak sa nesplnením niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť desaťročná premlčacia doba od zročnosti nesplnenej splátky.

(3) Úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní.

Komentár k § 110

Ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu

–   správnym rozhodnutím,

–   rozhodcovským rozsudkom,

premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo, ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, napríklad uvedením dátumu do kedy dlh dlžník zaplatí, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

 

Plnenie rozložené do splátok

Rovnaká premlčacia doba platí aj pre jednotlivé splátky, na ktoré bolo plnenie v rozhodnutí alebo v uznaní práva rozložené; premlčacia doba sa pri jednotlivých splátkach začína odo dňa ich zročnosti. Ak sa nesplnením niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, začne plynúť desaťročná premlčacia doba od zročnosti nesplnenej splátky. Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Uznanie dlhu dlžníkom je voči ručiteľovi účinné len vtedy, ak s tým ručiteľ vyslovil súhlas.

 

Úroky

Úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní. Úroky sú príslušenstvom poľadávky.

Úrok je príjem plynúci z kapitálu, je základnou formou výnosu z kapitálu. Je to cena za získanie peňazí niekoho druhého, túto sumu musí zaplatiť dlžník veriteľovi. Vypočítanie úrokov z istiny podľa určitej úrokovej miery sa nazýva úrokovanie alebo úročenie.

V trhovej ekonomike je úrok jedným z nástrojov ovplyvňovania úverovej politiky. Je sumou peňazí, ktorú musí dlžník zaplatiť veriteľovi za to, že si od neho na určitý čas požičiava určitú sumu peňazí (kapitálu).

Úrok je daný úrokovou mierou, ktorá vyjadruje pomer úroku a veľkosti kapitálu. Úroková miera sa vytvára na trhu kapitálu ako výsledok vzájomného vzťahu dopytu po financovaní a ponukou financovania. Vo väčšine krajín však centrálna banka v rámci svojej monetárnej politiky úrokovú mieru priamo alebo nepriamo určuje. Existencia úroku sa dá vysvetliť časovou preferenciou a existenciou rizika.

Plynutie premlčacej doby

§ 111

Zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie premlčacej doby.

Komentár k § 111

Zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie premlčacej doby. Ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu (napríklad u exekútora) navrhnutý výkon rozhodnutia.

Občiansky zákonník vychádza z toho, že hoci už raz začala plynúť premlčacia doba, neznamená to, že premlčacia lehota musí vždy dobehnúť až do konca. V priebehu plynutia môžu nastať rôzne skutočnosti, ktoré to ovplyvnia. Napríklad nastane skutočnosť, s ktorou je spojené prerušenie alebo spočívanie premlčania.

Spočívanie premlčacej doby

Premlčacia doba vtedy neplynie, ale po odpadnutí prekážky pokračuje ďalej. Následne sa spočíta doba, ktorá uplynula pred a po prekážke.

 

Prerušenie plynutia premlčania

Na uplynulé časti sa neprihliada a po odpadnutí prekážky začína plynúť lehota znova od začiatku.

§ 112

Ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

Komentár k § 112

Spočívanie premlčacej doby

Dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej doby. Dochádza k situáciám, keď nastane určitá prekážka, právne relevantná, a plynutie premlčacej doby sa zastaví  a tým pádom neplynie ani premlčacia doba.

Premlčacia doba, ktorá uplynula pred prekážkou a po jej skončení, sa spočíta.

V prípade, že veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde prípadne u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje – premlčacia doba od uplatnenia po dobu konania neplynie.

Rovnaká úprava platí v prípade práva, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

Poznámka

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, napríklad nezaplatí sumu, ktorú má podľa rozsudku súdu zaplatiť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku a ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, sumy uložené ochrannými opatreniami v trestnom konaní, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci.

Donedávna boli výkon rozhodnutia realizovaný súdom podľa Občianskeho súdneho poriadku a exekúcia podľa Exekučného poriadku skoro rovnocenné alternatívy na nútený výkon rozhodnutí. Súdny výkon rozhodnutia je už v súčasnosti obmedzený len na rozhodnutia o výchove maloletých detí a na vymáhanie súdnych pohľadávok. Výkon rozhodnutí však upravuje aj Správny poriadok v § 71 a nasledujúcich.

§ 113

Ak ide o práva osôb, ktoré musia mať zákonného zástupcu, alebo o práva proti týmto osobám, premlčanie nezačne, dokiaľ im nie je ustanovený zástupca. Už začaté premlčanie prebieha ďalej, avšak sa neskončí, dokiaľ neuplynie rok po tom, keď bude týmto osobám ustanovený zákonný zástupca alebo keď prekážka inak pominie.

Komentár k § 113

Občiansky zákonník upravuje odsunutie začiatku premlčacej doby. V tomto ustanovení sa to týka určenie zákonného zástupcu.

Poznámka

Pokiaľ fyzické osoby nie sú spôsobilí na právne úkony, konajú za nich ich zákonní zástupcovia. Kto je zákonným zástupcom maloletého dieťaťa, upravuje Zákon o rodine. Zákonným zástupcom fyzickej osoby, ktorého súd rozhodnutím pozbavil spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony súd rozhodnutím obmedzil, je súdom ustanovený opatrovník.

Ten, kto nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti, nemá spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 Občianskeho súdneho poriadku), a preto v konaní pred súdom musí byť zastúpený svojím zákonným zástupcom (§ 22 Občianskeho súdneho poriadku). Niet najmenšej pochybnosti, že osoba, ktorá pred súdom nemôže konať sama za seba, nemôže mať priznané ani právo konať pred súdom za iného účastníka. Zákon dáva súdu právo vylúčiť zástupcu, ktorý môže konať sám za seba z konania, v ktorom zástupca zastupuje iného, ak súd dôjde k názoru, že zástupca „nie je spôsobilý na riadne zastupovanie.

Jednou zo základných náležitostí realizácie práva na obhajobu v trestnom konaní (rovnako aj pri rozhodovaní o väzbe) je úplná spôsobilosť obvineného na právne úkony. Takej fyzickej osobe, ktorej spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená, resp. bola tejto spôsobilosti celkom pozbavená, musí byť ustanovený zákonný zástupca. Nedostatok zákonného zastúpenia v takomto prípade znamená z ústavnoprávneho hľadiska úplné popretie základného práva na obhajobu.

V prípade, že ide o práva osôb, ktoré musia mať zákonného zástupcu, alebo o práva proti týmto osobám, premlčanie nezačne, dokiaľ im nie je ustanovený zástupca.

Už začaté premlčanie prebieha ďalej, ale neskončí, kým neuplynie rok po tom, keď bude týmto osobám ustanovený zákonný zástupca alebo keď prekážka inak pominie.

Účelom uvedenej úpravy je poskytnúť ustanovenému zákonnému zástupcovi alebo FO, ktorá pôvodne potrebovala zákonného zástupcu, ale ho už nepotrebuje, pretože sa mu navrátila spôsobilosť na právne úkony alebo dosiahla plnoletosť, dostatok času na riadne uplatnenie práva, ktorému hrozí premlčanie.

§ 114

Ak ide o právo medzi zákonnými zástupcami na jednej strane a maloletými deťmi a inými zastúpenými osobami na druhej strane, premlčanie sa ani nezačína ani neplynie, ak nejde o úroky a opakujúce sa plnenie. To platí aj o právach medzi manželmi.

Komentár k § 114

Zákon v znení tohto ustanovenia odsúva začiatok plynutia premlčacej doby. Uvedené je možné v prípade, že ide o právo medzi zákonnými zástupcami a maloletými deťmi a inými zastúpenými osobami. Rovnako to platí o právach medzi manželmi.

Medzi uvedenými osobami premlčacia doba vôbec nemôže začať plynúť. Premlčanie sa ani nezačína ani neplynie, ak nejde o úroky a opakujúce sa plnenie.

V prípade, ak už začala plynúť doba skôr, ako vznikol vzťah zákonného zastúpenia  alebo pred uzavretím manželstva medzi účastníkmi príslušného občianskoprávneho vzťahu

–   premlčanie v pomere neplynie,

–   premlčanie spočíva,

a to tak dlho, kým bude trvať vzťah zákonného zastúpenia alebo manželstvo.

Ako náhle vzťah skončí:

–   zruší sa osvojenie,

–   zastúpenej osobe sa navráti spôsobilosť na právne úkony,

–   maloleté dieťa nadobudne plnoletosť,

–   dôjde k rozvodu manželstva,

premlčacia doba začne plynúť.

Ak dôjde k zániku manželstva smrťou jedného z manželov, pokračuje po smrti tohto manžela plynutie premlčacej doby, a to v prípade, že pozostalý manžel nie je zákonným zástupcom všetkých dedičov po zomretom manželovi.

DEVIATA HLAVA

VYMEDZENIE NIEKTORÝCH POJMOV

Komentár k deviatej hlave

Občiansky zákonník vymedzuje obsah niektorých pojmov, ktoré bežne používa vo svojich konkrétnych ustanoveniach. Ide o pojmy, ktorých výklad bez obmedzenia v zákone by mohol byť sporný.

Domácnosť

§ 115

Domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby.

Komentár k § 115

Podľa tohto ustanovenia domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby.

Domácnosť je najmenšia reálna sociálna skupina so spoločným hospodárením a bývaním. Domácnosť môže mať aj jediného člena.

Poznámka

Domácnosti sú základné subjekty trhu, ktoré na ňom vystupujú najmä

–   ako kupujúci – nakupujú spotrebné tovary a služby),

–   ako predávajúci, pretože predávajú výrobné faktory (napr. prácu), prípadne svoje tovary (napr. dopestovanú zeleninu a ovocie).

Najdôležitejším subjektom na trhu práce, ktorý tvorí ponuku sú domácnosti. Táto ponuka je ohraničená viacerými faktormi:

–   počtom práceschopného obyvateľstva,

–   cenovou hladinou,

–   daňovým zaťažením.

S pojmom domácnosť sa stretávame v Občianskom zákonníku vo viacerých ustanoveniach, zároveň je pojem dôležité pre účely viacerých oblastí:

–   majetkové vzťahy podnikateľov,

–   pracovnoprávne predpisy,

–   daňové predpisy,

–   predpisy z oblasti verejného (sociálneho) poistenia.

Blízke osoby

§ 116

Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

Komentár k § 116

Ustanovenie upravuje definíciu pojmu blízke osoby.

 

Vymedzenie blízkych osôb – bez ohľadu na to, aké majú skutočné vzťahy

–   príbuzný v priamom rade,

•    súrodenec,

•    manžel,

•    osvojitelia a osvojenci.

 

Osoby navzájom blízke

–   iné osoby v rodinnom pomere,

–   iné osoby v obdobnom pomere,

–   sú navzájom blízke,

–   druh a družka,

–   opatrovník a opatrovanec.

 

Ide o osobný vzťah, charakteristický tým, že ujmu, spôsobenú takejto blízkej osobe pociťuje príslušná osoba ako ujmu vlastnú.

Rovnako ako v prípade domácnosti, je uvedený pojem dôležitý aj v iných právnych predpisoch.

§ 117

Stupeň príbuzenstva dvoch osôb sa určuje podľa počtu zrodení, ktorými v priamom rade pochádza jedna od druhej a v pobočnom rade obidve od najbližšieho spoločného predka.

Komentár k § 117

Stupeň príbuzenstva dvoch osôb sa určuje podľa počtu zrodení, ktorými v priamom rade pochádza jedna od druhej a v pobočnom rade obidve od najbližšieho spoločného predka.

Poznámka

Pokrvné príbuzenstvo – príbuzenstvo, príbuznosť, pokrvná príbuznosť, blízke príbuzenstvo, blízka príbuznosť, pokrvenstvo, pokrvnosť, pokrvenský vzťah, konsangvinita, zastarano: pokrevné príbuzenstvo, pokrevná príbuznosť, pokrevnosť, pokrevenstvo, pokrevenský vzťah; lat. consanguinitas) – pomer osôb založený na tom, že jedna osoba rodom pochádza od druhej, alebo že obe pochádzajú od tej istej tretej osoby. Tými istými výrazmi, ako aj výrazmi príbuzní, pokrvní príbuzní, blízki príbuzní či zastarano pokrevní príbuzní, sa označujú osoby v takomto pomere ako celok.

Ak jedna osoba pochádza priamo alebo nepriamo od druhej, hovoríme o príbuzenstve v priamom rade čiže priamej línii (cognatio in linea recta). Ak tie, ktoré osoby pochádzajú od tej istej tretej osoby, hovoríme o príbuzenstve v pobočnom rade čiže bočnej línii (cognatio in linea obliqua) a pomocných príbuzných (collaterales).

V priamom rade sa rozoznávajú predkovia (ascendentes), čiže pokolenia vzostupné (linea superior sive ascendens) a potomkovia (descendentes) alebo pokolenia zostupné (linea inferior sive descendens).

Pobočné príbuzenstvo je plnokrvné čiže plnorodé alebo polokrvné, čiže nepravé podľa toho, či príbuzní pochádzajú od toho istého páru ľudí alebo majú len jediného spoločného predka. Plnorodí súrodenci (germari), ako aj nepraví majúci spoločného otca, sa nazývajú v rímskom práve consanguinei, nepraví súrodenci z tej istej matky sa nazývajú uterini.

V práve záleží často na blízkosti alebo na stupňoch, kolenách (gradus) pokrvného príbuzenstva, ktoré sa v práve rozličných národov určujú rôznym spôsobom.

V modernom práve si zachovalo pokrvné príbuzenstvo veľký význam už len v odbore rodinného práva a dedičského práva a len výnimočne v iných právnych odboroch. Naproti tomu však na nižších stupňoch právnej kultúry všetkých plemien a národov hralo veľmi významnú úlohu.

Veci a práva

§ 118

(1) Predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, živé zvieratá, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty.

(2) Predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty alebo nebytové priestory.

Komentár k § 118

Ustanovenie vymedzuje, čo je predmetom občiansko-právnych vzťahov. Občianskoprávne vzťahy sú také právne vzťahy, predmetom ktorých sú spoločenské vzťahy, upravené normami občianskeho práva. Sú to teda právne vzťahy, predmetom ktorých sú osobnostné, osobnomajetkové a majetkové vzťahy vznikajúce medzi fyzickými osobami, právnickými osobami a štátom navzájom

Ide o:

–   veci (hmotné predmety),

–   zvieratá,

–   práva,

–   majetkové hodnoty,

–   byty,

–   nebytové priestory.

 

Živé zviera má osobitný význam a hodnotu ako živý tvor, ktorý je schopný vnímať vlastnými zmyslami a v občianskoprávnych vzťahoch má osobitné postavenie.

 

Veci

Veci sú hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebe ľudí. Ovládateľnosť a užitočnosť sa posudzuje vždy objektívne, teda či za daného stavu ľudského poznania a možností možno v danom okamihu vec ovládať, resp. či vec slúži ľudským potrebám.

 

Práva

•    spôsobilosť mať práva a povinnosti, resp. byť nositeľom práv a povinností (pasívna stránka),

•    spôsobilosť na právne konanie,‘ resp. spôsobilosť na právne úkony (aktívna stránka), čiže vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti,

•    deliktuálna spôsobilosť, t. j.niesť právnu zodpovednosť (zákonom uvedené následky) za protiprávne konanie a

•    procesná spôsobilosť, teda spôsobilosť byť účastníkom konania a vystupovať v samotnom konaní.

 

Majetok

Majetkom je súbor všetkých vecí (hnuteľných a nehnuteľných), súbor všetkých majetkových práv, najmä pohľadávok, ako aj súbor majetkových záväzkov. Obchodný zákonník vymedzuje pojmy obchodný majetok, obchodné imanie, čisté obchodné imanie a osobitne pojem podniku. Ide vlastne o súbory aktív a pasív určitého subjektu.

 

Byt

Byt je súbor miestností (alebo len jedna miestnosť) s príslušenstvom, ktorý je určený na (trvalé) bývanie a tvorí celok; v užšom zmysle musí mať aj vlastné uzavretie. Podobný, ale podľa niektorých definícií odlišný, je pojem bytová jednotka.

Byt je obytná miestnosť alebo súbor obytných miestností s príslušenstvom usporiadaný do funkčného celku s vlastným uzavretím, určený na trvalé bývanie… Príslušenstvo bytu na účely tohto zákona sú miestnosti, ktoré plnia komunikačné, hospodárske alebo hygienické funkcie bytu. (Do júla 2000 platila namiesto tohto ustanovenia definícia z vyhlášky č. 83/1976 Zb.: „Byt je súbor miestností a priestorov pod spoločným uzavretím, ktorý svojím stavebno-technickým a funkčným usporiadaním a vybavením spĺňa požiadavky na trvalé bývanie. Byt musí mať obytný priestor, vlastný uzatvárateľný vstup, predsieň, priestor na varenie, na uskladnenie potravín, pre telesnú hygienu a na umiestnenie záchodovej misy.

Bytom sa rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky. Termín bytová jednotka v zákone nie je definovaný.

Bytom sa rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú oddelené od zvyšnej časti domu a spolu s príslušenstvom bytu slúžia na trvalé uspokojovanie bytových potrieb ako samostatná bytová jednotka.

 

Nebytový priestor

Nebytovým priestorom sa rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie; nebytovým priestorom nie je príslušenstvo bytu ani spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu. Nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva nebytových priestorov, pokiaľ sú v bytovom dome, práva a povinnosti vlastníkov týchto nebytových priestorov upravuje zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

§ 119

(1) Veci sú hnuteľné alebo nehnuteľné.

(2) Nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom.

(3) Živé zviera má osobitný význam a hodnotu ako živý tvor, ktorý je schopný vnímať vlastnými zmyslami a v občianskoprávnych vzťahoch má osobitné postavenie. Na živé zviera sa vzťahujú ustanovenia o hnuteľných veciach; to neplatí ak to odporuje povahe živého zvieraťa ako živého tvora.

Komentár k § 119

Veci

–   hnuteľné,

–   nehnuteľné.

Poznámka

Hnuteľná vec alebo hnuteľnosť je v občianskom práve každá vec, ktorá nie je nehnuteľnosťou. Je to teda stavba, ktorá nie je vôbec spojená so zemou (už keď je položená, nie je so zemou spojená) alebo s ňou nie je spojená pevným základom. Za stavby sa zvyčajne považujú všetky stavebné diela bez ohľadu na ich stavebnotechnické vyhotovenie či účel. Stavebný zákon obsahuje definíciu: Stavba je stavebná konštrukcia postavená stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou, alebo ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu. Pevným spojením so zemou sa rozumie

–   spojenie pevným základom,

–   upevnenie strojnými súčiastkami alebo zvarom o pevný základ v zemi alebo o inú stavbu,

–   ukotvenie pilótami alebo lanami s kotvou v zemi alebo na inej stavbe,

–   pripojenie na siete a zariadenia technického vybavenia územia,

–   umiestnenie pod zemou.

Nehnuteľnosti

–   pozemky – presne vymedzená, ohraničená časť zeme, určená na poľnohospodárske alebo stavebné účely, v občianskom (a obchodnom) práve je to akákoľvek časť zemského povrchu, pokiaľ môže byť predmetom občianskoprávnych (prípadne obchodnoprávnych) vzťahov,

–   stavby spojené so zemou pevným základom – pevným spojením so zemou sa pritom rozumie: spojenie pevným základom, upevnenie strojnými súčiastkami alebo zvarom o pevný základ v zemi alebo o inú stavbu, ukotvenie pilótami alebo lanami s kotvou v zemi alebo na inej stavbe, pripojenie na siete a zariadenia technického vybavenia územia, umiestnenie pod zemou.

 

Odsek 3

Živé zviera má osobitný význam a hodnotu ako živý tvor, ktorý je schopný vnímať vlastnými zmyslami a v občianskoprávnych vzťahoch má osobitné postavenie. Na zviera sa ustanovenia o hnuteľných veciach použijú, len ak to neodporuje povahe zvieraťa ako živého tvora.

Predmetom úpravy odseku 3 bola osobitná právna úprava postavenia zvierat v súkromnoprávnych vzťahoch v Občianskom zákonníku, pokiaľ ide o definíciu zvieraťa s tým, že zviera bude len objektom právnych vzťahov.

Každá živá bytosť má svoju osobitnú hodnotu a je nutné pre ňu vytvoriť osobitné podmienky. Historicky práva zvierat podmienil filozofický a právny vývoj, vedecké chápanie človeka a zvierat, etické a náboženské dôvody ako aj prirodzené spojenie medzi človekom a zvieraťom.

§ 119a

(1) Vecou s digitálnymi prvkami je akákoľvek hnuteľná vec, ktorá obsahuje digitálny obsah alebo digitálnu službu alebo je s digitálnym obsahom alebo digitálnou službou prepojená takým spôsobom, že absencia digitálneho obsahu alebo digitálnej služby by bránila tomu, aby vec plnila svoje funkcie.

(2) Digitálnym obsahom sú údaje, ktoré sa vytvárajú a dodávajú v digitálnej forme.

(3) Digitálnou službou je služba, ktorá spotrebiteľovi umožňuje vytvárať, spracúvať alebo uchovávať údaje v digitálnej forme alebo mať k takýmto údajom prístup, alebo ktorá umožňuje výmenu alebo akúkoľvek interakciu údajov v digitálnej forme, ktoré nahrávajú alebo vytvárajú užívatelia služby.

(4) Digitálnym plnením je digitálny obsah a digitálna služba.

Komentár k § 119a

Ustanovenie predstavuje transpozíciu pojmov zo smernice (EÚ) 2019/771 a súčasne totožných pojmov zo smernice (EÚ) 2019/770 (digitálny obsah, digitálna služba a tovar s digitálnymi prvkami).

!     Upozornenie

Odsek 1 nového § 119a vymedzuje vec s digitálnymi prvkami. Tento druh veci subsumuje bežné hmotné veci, ktoré obsahujú digitálny obsah alebo digitálnu službu. Štandardne sa pod vecami s digitálnymi prvkami rozumejú napríklad smart televízie alebo smart telefóny. Aby mohla byť vec považovaná za vec s digitálnymi prvkami, musí byť splnená aspoň jedna podmienka. Po prvé, absencia digitálneho obsahu alebo digitálnej služby by spôsobila, že vec nie je možné používať so všetkými vymienenými alebo očakávanými funkciami. Alebo po druhé, digitálny obsah alebo digitálna služba vo veci s digitálnymi prvkami sú poskytované s touto vecou ako jedna vec, pričom to tak ustanovuje aj kúpna zmluva. Vec s digitálnymi prvkami nezahŕňa digitálny obsah na trvanlivom médiu, ako napríklad DVD disk. Aplikácie, bez ktorých je vec s digitálnymi prvkami použiteľná na zamýšľaný účel a ktoré sú dodatočne stiahnuté do veci s digitálnymi prvkami, sa už osobitne považujú za digitálny obsah nezávislý od veci s digitálnymi prvkami.

Odseky 2 a 3 zavádzajú pozitívnu legálnu definíciu digitálneho obsahu a digitálnej služby. Základným rozlíšením týchto dvoch typov produktov by mala byť možnosť určiť, či ide o súbor.

V prípade e-kníh, filmov alebo hudobných albumov, ktoré sú spotrebiteľovi poskytované na hmotnom nosiči (napr. DVD disk) alebo na stiahnutie, ide o digitálny obsah. Ak však je film či hudba vnímaná spotrebiteľom prostredníctvom streamu, resp. prístupom k súboru na cloudovom úložisku, ide o digitálnu službu. Rovnako ide o službu v prípade, že umožňuje spotrebiteľovi nahrávať digitálny obsah do priestoru obchodníka. Ide predovšetkým o streamovacie hudobné a video platformy, na ktorých spotrebitelia ako tvorcovia uverejňujú svoj obsah.

Za digitálnu službu sa nepovažuje poskytnutie štandardnej služby, ktorú je možné poskytovať fyzicky, ak sú na jej poskytnutie použité prostriedky digitálnej komunikácie, napr. finančné sprostredkovanie alebo poskytovanie služieb advokátov prostredníctvom videohovoru.

V odseku 4 sa vymedzuje spoločný pojem digitálne plnenie, ktorý zahŕňa digitálny obsah aj digitálnu službu.

§ 120

(1) Súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.

(2) Stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku.

Komentár k § 120

Ustanovenie vymedzuje, čo je súčasťou veci a tiež čo nie je súčasťou pozemku.

 

Súčasť veci:

–   všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí,

–   čo nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.

 

Súčasť veci sleduje právny osud veci samej, a to už preto, že vec sama osebe nemôže byť predmetom právneho vzťahu. Za súčasť veci však nemožno považovať byt, lebo byt je vecou, ktorá je spôsobilá, aby sama osebe bola predmetom právneho vzťahu. Znehodnotením veci sa rozumie znehodnotenie funkčné, nie prosté zníženie ceny veci.

§ 121

(1) Príslušenstvom veci sú veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvale užívali.

(2) Príslušenstvom bytu sú vedľajšie miestnosti a priestory určené na to, aby sa s bytom užívali.

(3) Príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Komentár k § 121

Ustanovenie obsahuje definíciu príslušenstvo:

–   veci,

–   bytu,

–   pohľadávky.

Význam príslušenstva je predovšetkým v tom, že sa ho týkajú právne úkony týkajúce sa veci alebo práva, s ktorými je príslušenstvo spojené.

 

Príslušenstvo veci

Vecami sú hmotné predmety, ktoré sú pre človeka ovládateľné a užitočné. Ich účelom je slúžiť ľudským potrebám. Oba predpoklady musia byť splnené súčasne. Príslušenstvom sú veci, ktoré sú s hlavnou vecou spojené a zásadne patria k veci hlavnej. Účelom príslušenstva je ho trvale užívať spolu s hlavnou vecou.

Príslušenstvom je určené vlastníkovi hlavnej veci na trvalé užívanie. Príslušenstvo nestráca svoju povahu fyzickým oddelením, odlúčením, či technickým odpojením, pokiaľ zachováva povahu hlavnej veci. Právne úkony týkajúce sa príslušenstva sa netýkajú hlavnej veci (úroky z omeškania). Vec a jej príslušenstvo je predmetom občiansko-právnych vzťahov. V práve Slovenskej republiky sa stretávame aj s pojmom súbor vecí, ktorý je taktiež predmetom občiansko-právnych vzťahov.

Súčasť hlavnej veci nie je samostatnou vecou v právnom zmysle, a teda k nej nemožno oddelene nadobúdať ani uplatňovať vecné právo, najmä právo vlastnícke. Súčasť veci nie je predmetom samostatných občiansko-právnych vzťahov. Súčasťou veci je všetko to, čo podľa povahy patrí k nej a nemôže od nej byť oddelené bez toho, aby sa tým vec neznehodnotila.

Poznámka

Rozdiel medzi súčasťou veci a príslušenstvom veci

Príslušenstvo je v zásade samostatnou vecou určenou na hospodárske využívanie hlavnej veci, napr. náradie k poľnohospodárskemu pozemku. Samostatná súčasť veci – je to súčasť, ktorej oddelenie je fyzicky možné a je hospodársky zastupiteľná (napr. drahokam v prsteni). Nesamostatná súčasť veci – súčasť, ktorej oddelenie nie je fyzicky možné alebo hospodársky zastupiteľné (listy v knihe). K príslušenstvu a k samostatnej súčasti veci je možné zriadiť subjektívne právo. Nesamostatná súčasť znáša osud hlavnej veci. Súčasť veci má význam pre nadobudnutie vlastníckeho práva spojením.

Príslušenstvo bytu

Príslušenstvom bytu sú vedľajšie miestnosti a priestory určené na to, aby sa s bytom užívali. Podľa platnej právnej úpravy je potrebné rozlišovať medzi príslušenstvom bytu, ktoré je s bytom spojené vlastným uzavretím (má spoločný vchod) a príslušenstvom bytu, ktoré je mimo bytu, mimo jeho uzavretia (napr. pivnica, sklad mimo bytu).

Právny význam príslušenstvo bytu podľa tohto zákona je potrebné odlišovať od právneho významu príslušenstva veci.

Byt (resp. nebytový priestor) nie je vecou v zmysle § 119, hoci v súlade s § 118 môže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Príslušenstvom bytu sú podľa OZ vedľajšie miestnosti a priestory určené na to, aby sa s bytom užívali. Vedľajšie miestnosti sú neobytné miestnosti v byte. Keďže sú pod spoločným uzavretím sú súčasťou bytu. Vedľajšie priestory sú neobytné miestnosti, ktoré sú mimo bytu. Na základe uvedeného, byt, ktorý je zložený z viacerých miestností zahŕňa ako súčasť aj tie miestnosti, ktoré sú neobytné (napr. kúpeľňu, WC, komoru i garáž, pokiaľ je s bytom stavebne a funkčne spojená). Tieto vedľajšie miestnosti ako príslušenstvo bytu pod spoločným uzavretím sú jeho súčasťou a nemožno ich využiť inak ako pre tento byt, ku ktorému podľa dokumentácie a príslušných rozhodnutí patria. Naproti tomu vedľajšie priestory ako príslušenstvo bytu možno využiť pre ktorýkoľvek byt podľa dohody a len vtedy sú príslušenstvom daného bytu, ak boli výslovne v zmluve o prevode vlastníckeho práva k bytu uvedené.

Špecifickým príslušenstvom bytu sú vedľajšie miestnosti a priestory určené na to, aby sa z hlavnou vecou užívali.

 

Príslušenstvo pohľadávky

 

–   Pohľadávka

Ide o právo, ktoré vzniká jednému účastníkovi – veriteľovi, požadovať určité plnenie od druhého účastníka tohto vzťahu – dlžníka, a to z určitého právneho dôvodu. Teda predstavuje nárok veriteľa, ktorým môže byť fyzická alebo právnická osoba, na peňažné či vecné plnenie. Je možné ju vymáhať súdnou cestou, prípadne aj v exekučnom konaní ako takmer všetky majetkové práva. Právo na plnenie vzniká najčastejšie na základe zmluvy.

Veriteľ peňažného dlhu je oprávnený požadovať vedľa vrátenia samotnej istiny aj jej úroky, úroky z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky – spoločne označované ako príslušenstvo.

Na základe príslušenstva pohľadávky (vyplývajúceho zo zmluvy alebo príslušných právnych predpisov) sa zvyšuje hodnota samotnej pohľadávky, ktorá nebola zaplatená v riadnom termíne splatnosti. Príslušenstvo pohľadávky predstavuje sankčnú platbu, ktorá prislúcha veriteľovi za porušenie povinnosti dlžníka riadne a včas splniť svoj peňažný záväzok, s výnimkou úrokov, ktoré predstavujú odplatu za užívanie predmetu zmluvy.

Podľa príslušného ustanovenia teda tvorí príslušenstvo pohľadávky:

–   úroky (napr. pri peňažnej pôžičke podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka),

–   úroky z omeškania (napr. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka),

–   poplatok z omeškania (napr. § 697 Občianskeho zákonníka),

–   náklady spojené s uplatnením pohľadávky.

V rámci právnej úpravy teda rozlišujeme niekoľko druhov nárokov, ktoré môže veriteľ uplatniť voči svojmu dlžníkovi pri vymáhaní pohľadávky. Ich uplatnenie však nie je univerzálne a je nutné rozlišovať

–   charakter vzťahu, a to či ide o obchodnoprávny alebo občianskoprávny vzťah – vzťah medzi podnikateľmi alebo vzťah medzi fyzickými osobami – nepodnikateľmi,

–   charakter nároku, a to či ide o zákonný alebo zmluvný – či je možné požadovať nárok automaticky, pretože vyplýva zo zákona alebo je nevyhnutné ho zmluvne dohodnúť.

 

–   Úroky za poskytnutie pôžičky či úveru

Tieto predstavujú odmenu za poskytnutie finančných prostriedkov a tvoria príslušenstvo istiny. Nejde o žiadnu sankciu a veriteľ má na ne nárok bez ohľadu na to, či dlžník porušil svoju povinnosť. Stanovenie úroku v prípade pôžičky je dobrovoľné (strany sa môžu, alebo nemusia dohodnúť na platbe úrokov), ale pri úvere sám obchodný zákonník predpokladá platbu úrokov (povinnosť platiť úroky je daná zákonom, dohodnúť je možné len výšku).

Horná hranica výšky úroku, ktorú môže veriteľ požadovať nie je jednoznačne stanovená. V oboch prípadoch, teda pri pôžičke aj pri úvere, má prednosť dohoda strán o výške úroku. Čo sa týka pôžičky, výška úroku by nemala odporovať tzv. dobrým mravom, pričom v praxi je za neprimeranú považovaná taká úroková miera, ktorá výrazne presahuje obvyklú úrokovú mieru poskytovanú bankami. To znamená, že úroková miera, ktorá je podstatne vyššia než tá, za ktorú by požičala banka odporuje dobrým mravom a takáto dohoda o úroku je neplatná.

V prípade úveru je dlžník povinný platiť úrok v dohodnutej výške a ak nie je výška dohodnutá, je povinný platiť úroky obvykle požadované za obdobné úvery poskytované bankami v danom čase a mieste. Ak ide o vzťah medzi podnikateľmi, je výška úroku závislá na dohode strán a nie je nijako obmedzená, pričom je ale vhodné zohľadniť zásadu poctivého obchodného styku. Na druhej strane ak ide o vzťah so spotrebiteľom, platí od júna 2014 zákonná úprava, ktorá spotrebiteľa chráni pred tzv. úžerou. Úroky a všetky súvisiace poplatky (spoločne nazývané odplata) nemôžu pri spotrebiteľských úveroch prekročiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorá sa počíta z priemeru všetkých bánk. Ak sú medzi stranami dojednané úroky vyššie než pripúšťa zákon, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.

 

–   Úrok z omeškania

Ide o sankciu za nedodržanie povinnosti uhradiť dlh riadne a včas a taktiež tvorí príslušenstvo pohľadávky. Veriteľovi vzniká nárok na úhradu úroku z omeškania automaticky zo zákona dňom, kedy sa dlžník dostane do omeškania. V praxi sa jedná o deň, ktorý nasleduje po splatnosti faktúry či po uplynutí dňa, do ktorého mala byť napr. pôžička vrátená.

Občiansky zákonník a Obchodný zákonník obsahujú každý svoju vlastnú úpravu úrokov z omeškania a použije sa ten z nich, ktorým sa riadi celý vzťah. Vo všeobecnosti platí, že obchodným zákonníkom sa riadi vzťahy medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti a výslovne uvedené zmluvy v § 261 ods. 6 bez ohľadu na subjekty (napríklad zmluva o úvere). Naopak spotrebiteľské vzťahy sú spravidla upravené občianskym zákonníkom.

Z dualistickej úpravy vyplýva rozdielna výška úrokov z omeškania a líši sa tiež možnosťou slobodne sa dohodnúť.

 

–   Poplatok z omeškania

Ide o poplatok z omeškania je oprávnený požadovať veriteľ vtedy, ak sa dlžník dostane do omeškania, ale len v prípadoch, ak Občiansky zákonník výslovne stanoví povinnosť platiť poplatok z omeškania.

 

–   Náklady spojené s uplatnením pohľadávky

Za náklady spojené s uplatnením pohľadávky môžeme považovať napríklad súdne trovy (súdny poplatok, trovy právneho zastúpenia a odmena exekútora).

 

Občianskoprávne vzťahy

Občiansky zákonník hovorí, že ak je dlžník v omeškaní s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania. Ich výška je upravená nariadením vlády a v súčasnosti je zákonný úrok z omeškania počítaný ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania plus 5 percentuálnych bodov. Úroková sadzba zostáva nemenná počas celej doby kedy je dlžník v omeškaní, i keď medzičasom môže dôjsť k zmene sadzby zo strany ECB.

Ak došlo k vzniku vzťahu ešte pred 1. 2. 2013 (zmluva o pôžičke bola uzatvorená najneskôr 31. 1. 2013), postupuje sa podľa predchádzajúcej právnej úpravy, podľa ktorej výška úroku z omeškania bola počítaná ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania plus 8 percentuálnych bodov.

Pre uplatnenie tejto výšky úroku z omeškania nie je rozhodujúce, kedy nastala splatnosť. To znamená, že nie je rozhodujúce, či sa dlžník dostal do omeškania pred 1. 2. 2013 alebo po 1. 2. 2013, sadzba zvyšovaná o 8 percentuálnych bodov zostane zachovaná.

V občianskoprávnych vzťahoch nie je možné dohodnúť sa na vyššom úroku z omeškania ako je zákonný. Takáto dohoda by bola neplatná a dlžník by bol povinný uhradiť len maximálne prípustnú výšku určenú zákonom.

Počítanie času

§ 122

(1) Lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť dní.

(2) Koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.

(3) Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Komentár k § 122

Občiansky zákonník upravuje v ustanovení plynutie času v občianskom práve, aké následky má jeho plynutie, atď. Pri plynutí času sa stretávame s delením plynutia času, časovým určením, počítaním času a začiatkom a koncom jednotlivých lehôt.

 

Čas

Patrí medzi významné objektívne právny skutočnosti a je dôležitý pri vzniku a zániku práv a povinností. Ide v podstate o určitú lehotu.

 

Význam času v súkromnom práve

–   pevne stanovený čas,

–   plynúci čas,

–   dovŕšenie určitého času, napríklad dosiahnutie plnoletosti.

 

Plynutie času

Ide o najvšeobecnejšiu uplatňujúcu objektívnu právnu skutočnosť.

 

Časové určenie

–   narodenie,

–   vek,

–   okamih, kedy sa o škode dozvedel,

–   dátum.

Procesné úkony, ktorých účelom je dosiahnuť zamýšľané právne účinky, možno v zásade urobiť iba v rámci osobitných lehôt ustanovených zákonom. Takéto ustanovenia platia v oblasti hmotného, ako aj procesného práva.

 

Počítanie času

Spôsob počítania času na účely určenia lehoty je podstatne odlišný v hmotnom práve v porovnaní s počítaním času v procesnom práve, čo sa vzťahuje aj na právne následky nedodržania týchto dvoch druhov lehôt.

 

Spôsob počítania času

–   lehoty určené podľa

1. dní,

2. týždňov,

3. mesiacov,

4. rokov,

–   začiatok dňa nasledujúceho po udalosti, ktorá je rozhodná pre začiatok,

–   hmotnoprávne lehoty – ide o vznik záväzku,

–   procesné lehoty – určitá lehota na splnenie povinnosti podľa rozhodnutia súdu,

–   poriadkové lehoty – nespôsobujú vznik či zánik práva alebo povinnosti,

–   zákonné lehoty alebo lehoty určené právnym úkonom – ide o zmluvné lehoty.

 

Procesná lehota

Ide o úsek občianskeho súdneho konania vymedzený začiatkom a koncom, v ktorom účastník, prípadne aj ďalšia osoba zúčastnená na konaní, musí alebo môže uskutočniť určitý procesný úkon.

 

Druhy lehôt

–   právotvorné lehoty – ich uplynutie spôsobuje vznik subjektívneho práva,

–   lehoty spôsobujúce stratu práva – niektoré práva sú časovo obmedzené dobou trvania,

–   prepadné lehoty – jej uplynutím právo zanikne, lebo sa v tejto dobe neuplatnilo,

–   premlčacie doby – lehota stanovená na vykonanie práva, po jej uplynutí právo nezaniká, stane sa súdne nevynútiteľným.

 

Obchodné právo

Nakoľko Obchodný zákonník neobsahuje právnu úpravu počítania času, tak sa uvedené ustanovenie uplatňuje v obchodno-právnych vzťahoch.

 

Lehota určená podľa dní

Táto lehota sa začína dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok.

 

Polovica mesiaca

Ide o pätnásť dní.

 

Koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov

Tento koniec pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. V prípade, že takýto deň nie je v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.

 

Posledný deň lehoty je sobota, nedeľa, sviatok

Posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň.

DRUHÁ ČASŤ

VECNÉ PRÁVA

VECNÉ PRÁVA

Komentár k druhej časti

Vecné právo je jedno z absolútnych subjektívnych práv zabezpečujúcich priame – úplné alebo čiastočné – právne ovládanie individuálne určenej veci. Na Slovensku sa vecné práva riadia predovšetkým Druhou časťou Občianskeho zákonníka.

PRVÁ HLAVA

VLASTNÍCKE PRÁVO

Komentár k prvej hlave

Vlastnícke právo

Ide o najvýznamnejšie vecné právo – subjektívne právo, ktoré sa viaže k určitej veci; absolútne právo. Ide o právo jednotné a rovnaké pre všetkých vlastníkov.

Vlastnícke právo zabezpečuje vlastníkovi najširší rozsah dispozičných oprávnení k veciam, ktoré mu patria. Poskytuje vlastníkovi moc, aby s vecou nakladal podľa svojej vôle. Iné osoby môžu s vecou nakladať zásadne len po súhlase vlastníka.

Vlastnícke právo sa nepremlčuje.

 

Čo zahŕňa vecné právo

–   vlastníctvo,

–   spoluvlastníctvo,

–   bezpodielové vlastníctvo,

–   právo k cudzím veciam.

§ 123

Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Komentár k § 123

Ustanovenie vymedzuje pojem vlastník na účely vlastníckeho práva.

 

Vlastník

Ide o osobu oprávnenú vec držať, nakladať s ňou a užívať jej úžitkovú hodnotu. Tieto základné oprávnenia vlastníka tvoria obsah vlastníckeho práva (ius possidendi, disponendi, utendi et fruendi). Môže tak urobiť vo svoj prospech a podľa svojho zámeru.

 

Vlastník môže

–   meniť podstatu veci,

–   vec predať,

–   vec darovať i zameniť,

–   vec zaťažiť vecným bremenom,

–   vec založiť

–   vec požičať,

–   vec dať do prenájmu,

–   vec znehodnotiť,

–   vec zničiť.

Vlastníkov ochraňuje Listina základných práv a slobôd.

Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje – môže sa domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje (má právo podať vindikačnú žalobu, žalobu na vydanie veci).

Vlastníctvo je jednou zo základných podmienok existencie a fungovania trhového hospodárstva. Vlastníctvo predstavuje moc nad vecou. Vlastnícke právo, ako sme už uviedli, je jedným zo základných ľudských práv. Aj toto právo je chránené Ústavou SR.

§ 124

Všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana.

Komentár k § 124

Ustanovenie upravuje na účely občiansko-právnych vzťahov rovnoprávnosť všetkých vlastníkov. V zásade platí, že všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinností upravené legislatívou. Zároveň je im poskytovaná rovnaká právna ochrana, a to bez ohľadu na formu vlastníctva a druh vlastníctva.

Jednotlivé právne predpisy však upravujú určité obmedzenia týkajúce sa vlastníckeho práva a spôsob použitia

–   nehnuteľnosti,

–   automobil,

–   atď.

§ 125

(1) Osobitný zákon upravuje vlastníctvo k bytom a nebytovým priestorom.

(2) Osobitný zákon ustanovuje, ktoré veci môžu byť predmetom vlastníctva iba štátu alebo určených právnických osôb.

Komentár k § 125

Občiansky zákonník vymedzuje v ustanovení vlastníctvo bytov a nebytových priestorov, ktoré je upravené zákonom č. 182/1993 Z. z., ktorý upravuje

–   spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome,

–   práva a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov,

–   práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov,

–   ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku.

Zákon sa nevzťahuje

–   na byty osobitného určenia okrem bytov stavebne určených na bývanie ťažko telesne postihnutej osoby,

–   bezbariérový byt,

–   byty v domoch osobitného určenia,

–   byty v domoch určených podľa schváleného územného plánu na asanáciu a na predaj bytov v rodinných domoch, ktoré majú len jeden byt.

Ustanovenia osobitných predpisov o podmienkach nadobúdania nehnuteľného majetku devízovými cudzozemcami nie sú týmto zákonom dotknuté.

V tomto prípade ide o vlastnícke právo k bytu. Vedľajšími právami sú spoluvlastnícke práva k spoločným priestorom v dome, práva spoločného užívania (spoluvlastníctva) k pozemku.

 

Účel zákona

Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov umožňuje nadobudnúť vlastníctvo k bytom a nebytovým priestorom v budovách určených na bývanie, ako aj v budovách nebytového charakteru. Tieto budovy sa prvým prevodom bytu alebo nebytového priestoru stanú reálne deliteľnými, čím je možné byty a nebytové priestory definovať ako samostatný predmet vlastníckeho práva, ktorý je možné užívať, zaťažiť vecnými právami alebo previesť do vlastníctva inej fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Prijatie zákona o vlastníctve bytov umožnilo transformáciu bytového fondu jeho prevodom z vlastníctva štátu, družstiev, obcí a vymedzených právnických osôb do vlastníctva nájomcov bytov. V súčasnosti je zákon zameraný predovšetkým na úpravu právnych vzťahov pri nadobúdaní vlastníctva bytu a nebytového priestoru, alebo pri správe budovy, ale aj na úpravu vzájomných vzťahov medzi jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov ako spoluvlastníkov spoločných častí, spoločných zariadení, zastavaného alebo priľahlého pozemku, resp. príslušenstva.

 

Individuálne vlastníctvo bytu alebo nebytového priestoru

Je nerozlučne spojené so spoluvlastníctvom spoločných častí a spoločných zariadení, prípadne iného spoločného majetku. Toto spoluvlastníctvo je podielové, pričom spoluvlastnícky podiel je určený podielom podlahovej plochy bytu alebo nebytového priestoru k úhrnu podlahových plôch všetkých bytov a nebytových priestorov.

 

Výkon práv a povinností vlastníkov k spoločnému majetku

Definovaný je ako správa, ktorá môže byť vykonávaná len jednou z dvoch taxatívne vymedzených foriem správy, a to spoločenstvom vlastníkov bytov a nebytových priestorov alebo právnickou osobou alebo fyzickou osobou, s ktorou vlastníci bytov a nebytových priestorov uzavrú zmluvu o výkone správy (správca).

 

Vlastníctvo štátu alebo určených právnických osôb

Osobitný zákon ustanovuje, ktoré veci môžu byť predmetom vlastníctva iba štátu alebo určených právnických osôb.

 

Ide o tieto veci:

–   nerastné bohatstvo,

–   podzemné vody,

–   prírodné liečivé zdroje,

–   vodné toky.

Chránené sú Ústavou SR.

§ 126

(1) Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

(2) Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.

Komentár k § 126

Občiansky zákonník vymedzuje právo na ochranu vlastníckeho práva. Zásadne má každý právo na ochranu proti každému, kto by zasahoval bez oprávnenia do jeho vlastníckeho práva. Zároveň má právo, aby vec, ktorá mu bola neprávom zadržaná, vrátená.

V odseku 2 zákon upravuje právo na ochranu aj v prípade, že nie je priamo vlastníkom veci, ale je oprávnený mať vec u seba.

Nielen náš právny poriadok, ale aj veľa iných právnych poriadkov radí medzi základné ľudské práva aj vlastnícke právo, ktoré je vôbec základným prvkom realizácie ľudského bytia. O jeho význame sa možno presvedčiť aj samotným zakotvením potreby ochrany tohto práva na viacerých miestach právnej úpravy počnúc medzinárodnými právnymi aktmi ako sú Všeobecná deklarácia ľudských práv, či Listina základných práv a slobôd alebo Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd. Početnosť nielen medzinárodnej, ale i zákonnej úpravy ochrany inštitútu vlastníckeho práva dokumentuje aj viacero zákonov z rôznych právnych odvetví, predovšetkým možno spomenúť Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, zákon o priestupkoch, Trestný zákon, Trestný poriadok, či zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon). Tento exemplifikatívny výpočet možno obohatiť o ďalšie právne predpisy. Pri vymedzovaní právnej úpravy ochrany vlastníckeho práva nemožno opomenúť ani Ústavu Slovenskej republiky, ktorá ochranu tohto inštitútu zakotvuje v ustanovení § 20 ods. 1.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 Ústavy SR: „každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.“^[1] Ide o ústavou všeobecne zakotvené právo, ktoré právny poriadok bližšie špecifikuje prostredníctvom jednotlivých právnych predpisov.

Vlastnícke právo a jeho ochrana má interdisciplinárny dosah, je predmetom nielen právnych disciplín, ale i napríklad sociológie, pedagogiky, psychológie, či kresťanského učenia, čo preukazuje značný záujem spoločnosti na jeho ochrane.

 

Uplatňovanie vlastníckych práv

Vlastnícke práva uplatňuje vlastník právnou cestou napríklad na súde v súdnom konaní, prostredníctvom vlastníckych žalôb, prostredníctvom ktorých sa uplatňuje ochrana vlastníctva proti neoprávneným zásahom.

Na účely tohto ustanovenia sa uplatňujú tieto žaloby

–   žaloba proti rušeniu pri výkone vlastníckeho práva – ide o žalobu negatórnu,

–   žaloba na vydanie veci – ide o žalobu vindikačnú.

Ide o základné prostriedky ochrany, ktorú poskytuje právny poriadok vlastníkovi, podľa súdnej praxe aj teórie sa považujú vlastnícke žaloby, ktoré vyplývajú z citovaného zákonného ustanovenia. Orgánom, ktorý o týchto žalobách rozhoduje, je súd v občianskom súdnom konaní.

 

Zákonné možnosti

V prípade, ak dôjde k zásahu do vlastníckeho práva, ktorý právny poriadok nepripúšťa, vlastník má možnosť sa ochrany tohto práva domáhať viacerými zákonnými možnosťami. Prostriedkov na ochranu vlastníckeho práva je viacero, pričom práve ich správny výber v konkrétnom prípade predurčuje aj úspešnosť jeho ochrany. Na použitie jednotlivých právnych prostriedkov sa vyžaduje, aby boli dodržané aj zákonné predpoklady ich aplikácie, nakoľko v opačnom prípade sa môže za určitých okolností stať, že z použitia prostriedku ochrany, ktorý nespĺňa zákonné požiadavky sa stane neoprávnený zásah. Na úspešnú ochranu vlastníckeho práva sa teda vyžaduje nielen výber správneho prostriedku či dodržanie aplikačných predpokladov, ale vlastník musí zohľadňovať aj okolnosti konkrétneho prípadu a samotnú povahu zásahu.

Vlastník má na ochranu svojho vlastníckeho práva predovšetkým k dispozícii vlastnícke žaloby, ktorých právny rámec možno nájsť v tomto ustanovení Občianskeho zákonníka. Treba ešte poukázať aj na to, že vlastnícke právo možno chrániť aj inak, inými prostriedkami, ktoré zákon vlastníkovi poskytuje.

 

Právne prostriedky ochrany

V tomto smere možno uviesť rozdelenie právnych prostriedkov ochrany vlastníckeho práva do dvoch základných skupín. Prvú skupinu tvoria prostriedky, ktoré slúžia nielen na ochranu vlastníckeho práva, ale i na ochranu iných subjektívnych práv. V rámci tejto skupiny má vlastník k dispozícii možnosť požiadať o súdnu ochranu (§ 4 Občianskeho zákonníka), o predbežnú ochranu obcou (§ 5 Občianskeho zákonníka) alebo môže využiť svojpomoc (§ 6 Občianskeho zákonníka). Do druhej skupiny patria už spomínané vlastnícke žaloby.

Pre úplnosť treba poznamenať, že prostriedky ochrany vlastníckeho práva so zreteľom na interdisciplinárnosť ochrany tohto inštitútu, nemožno vnímať len ako prostriedky ustanovené zákonodarcom, ale i ako prostriedky mimoprávnej povahy, ktorými sa mimoprávne vedné disciplíny snažia eliminovať neoprávnené zásahy do celistvosti vlastníckeho práva. Ide o prostriedky a postupy, ktoré využíva sociológa, psychológia, pedagogika a iné disciplíny v rámci plnenia svojich úloh na úseku prevencie pred porušovaním ochrany vlastníckeho práva.

Vlastník má právo použiť na ochranu svojho vlastníckeho práva viaceré právne prostriedky v prípade, ak došlo k neoprávnenému zásahu do jeho vlastníckeho práva. Jednotlivé právne prostriedky slúžiace na ochranu vlastníckeho práva boli vymedzené v tomto článku z hľadiska občianskeho práva. Nemožno však opomínať ani skutočnosť, že vlastnícke právo je chránené nielen prostriedkami súkromného práva, ale i prostriedkami práva verejného. Dôležitým a účinným prostriedkom ochrany tohto inštitútu je najmä svojpomoc, predbežná ochrana obcou a taktiež vlastnícke žaloby. Na dosiahnutie účinnej ochrany vlastníckeho práva treba zvoliť aj správny právny prostriedok, prípadne sa pokúsiť o zmierlivé vybavenie veci s neoprávneným rušiteľom, čo však často nebýva úspešné.

 

Vlastnícke žaloby

Právna úprava vlastníckych žalôb je obsiahnutá v § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedená úprava rozlišuje jednotlivé druhy vlastníckych žalôb ,a to žaloby na vydanie veci a žaloby zapieracej. Podmienky na použitie týchto žalôb sú rôzne, to znamená že každá z nich sa použije na ochranu vlastníckeho práva v inom prípade. Z tohto dôvodu je potrebné sa venovať aj podmienkam ich použitia, aby vlastník vedel, ktorú žalobu použiť v konkrétnom prípade, nakoľko správny výber žaloby vplýva na úspešnosť ochrany vlastníckeho práva.

 

Žaloba na vydanie veci

Prvou vlastníckou žalobou, ktorú treba bližšie definovať je žaloba na vydanie veci, označovaná tiež ako reivindikačná žaloba. Aby sa vlastník mohol domáhať ochrany touto žalobou musia byť splnené podmienky jej použitia.

Medzi základné predpoklady podania tejto žaloby patria:

1. absencia faktickej moci vlastníka nad vecou,

2. tomu zodpovedajúce zadržiavanie veci zo strany žalovaného, na ktoré žalovaný nemá právny dôvod,

3. vec musí existovať,

4. vec musí byť individualizovaná tak, aby nedošlo k zámene pri jej prípadnom vydaní (žalobný návrh musí byť v tomto smere určitý),

5. na úspešnú aplikáciu tejto žaloby sa vyžaduje, aby vlastník k požadovanej veci preukázal svoje vlastnícke právo.

 

Námietky

V súdnom konaní pri realizácii ochrany vlastníckeho práva prostredníctvom reivindikačnej žaloby sa žalovaný môže voči uplatňovanému nároku vlastníka brániť námietkami. Tieto námietky možno rozdeliť do troch skupín.

–   Do prvej skupiny námietok patria námietky, ktorými žalovaný namieta, že žalobca nie je vlastníkom veci, popiera teda jeho vlastnícke právo.

–   Druhú skupinu námietok tvoria námietky žalovaného, ktorými súdu preukazuje, že vlastníkom veci síce je žalobca, ale užívanie veci žalovaným má podstatu v určitom právnom titule, ktorý ho oprávňuje na užívanie takejto veci. To znamená, že žalovaný užíva vec napríklad na základe nájomnej zmluvy.

–   V zmysle Občianskeho zákonníka musí byť výkon práv vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi, čo možno považovať za tretí druh námietok proti žalobe.

§   Judikatúra

•    Stanovisko občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. Cpjn 6/2009 ze dne 14. 4. 2009

Uvedenou námietkou sa zaoberalo viacero rozhodnutí súdov Českej republiky, medzi ktoré možno zaradiť aj nasledovné rozhodnutie, v ktorom Najvyšší súd ČR okrem iného uvádza: „skutočnosť, že výkon vlastníckeho práva realizovaný žalobou na vypratanie bytu (alebo nehnuteľnosti slúžiacej na bývanie) je uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi, sa podľa okolností daného prípadu prejaví buď určením dlhšej ako zákonnej lehoty na vypratanie (§ 160 ods. 1 OSP), viazaním vypratania na poskytnutie prístrešia alebo inej bytovej náhrady, alebo aj zamietnutím žaloby (pre tento prípad)“.

•    Rozsudek Nejvyššího soudu sp.zn. 22 Cdo 1630/2002

Ďalej možno poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z roku 2003, v ktorom pripustil možnosť zamietnutia žaloby na vypratanie bytu. V tomto prípade išlo o byt, v ktorom býval žalovaný s maloletým a ktorí nemali možnosť si zabezpečiť bývanie iným spôsobom. Zároveň uvádza, že takýto postup je vylúčený, ak by žalovaný svojvoľne a neoprávnene zasahoval do práv vlastníka.

Zapieracia žaloba

Ďalšou vlastníckou žalobou je zapieracia žaloba, ktorá sa tiež označuje ako negatórna žaloba, či actio negatoria. Občiansky zákonník vymedzuje výslovne žalobu na vydanie veci, naproti tomu negatórnu žalobu výslovne neupravuje. V zmysle Občianskeho zákonníka zapieraciu žalobu môže použiť vlastník v prípade, ak tretia osoba neoprávnene zasiahla do jeho vlastníckeho práva. Tento zásah však musí byť iný ako je neoprávnené zadržiavanie veci, čo je hlavnou odlišnosťou od žaloby na vydanie veci. Použitie zapieracej žaloby je v praxi časté najmä v prípade obťažovania suseda hlukom, prachom, popolčekom, tienením, zvukom, či inými spôsobmi. Pričom v každom prípade musí ísť o obťažovanie suseda nad mieru primeranú pomerom.

 

Vzťahy medzi žalobami

Aplikačné problémy právnych prostriedkov ochrany vlastníckeho práva – vlastníckych žalôb vykazujú v určitých prípadoch nezrovnalosti, ktoré bolo vhodné precíznejšou právnou úpravou odstrániť. Pozornosť treba venovať aj vzťahom jednotlivých žalôb slúžiacich na ochranu vlastníckeho práva.

Ako prvý aplikačný problém možno predostrieť vzťah – zapieracej žaloby podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žaloby určovacej.

Ak tretia osoba do vlastníckeho práva iného subjektu neoprávnene zasahuje tým, že len takýmto zásahom hrozí, potom nie je možné postupovať podľa zapieracej žaloby, ale už je na mieste postup určovacou žalobou, ktorou sa vlastník môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva na súde s požiadavkou, aby súd určil, či tu je alebo nie je určitý právny vzťah. Na podanie takejto žaloby je potrebné, aby vlastník preukázal naliehavý právny záujem.

Ďalej z hľadiska právnej problematiky realizácie súdnej ochrany vlastníckeho práva ide o vzťah – žaloby na vydanie veci podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Kým žalobou na vydanie veci možno požadovať len vydanie určitej individualizovanej veci, žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia možno požadovať aj vydanie ekvivalentu veci v podobe peňazí, čo podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka možné nie je.

Tretím aplikačným problémom je vzťah – zapieracej žaloby a žaloby na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka. V prípade, ak dôjde k stretu možného použitia oboch týchto žalôb, prednosť má žaloba na náhradu škody pred žalobou zapieracou. Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že v § 126 Občianskeho zákonníka nie je nič uvedené o tom, že by bolo možné sa podľa tohto ustanovenia domáhať odstránenia následkov spôsobených neoprávneným zásahom.

Štvrtý aplikačný problém predstavuje vzťah medzi zapieracou žalobou a žalobou podľa § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zapieraciu žalobu možno podať spravidla len v prípade zásahov už vykonaných, ktoré trvajú alebo v prípade, ak hrozí ich opakovanie. Použitie žaloby podľa § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len, ak zásah hrozí.

§ 127

(1) Vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok.

(2) Ak je to potrebné a ak to nebráni účelnému využívaniu susediacich pozemkov a stavieb, môže súd po zistení stanoviska príslušného stavebného úradu rozhodnúť, že vlastník pozemku je povinný pozemok oplotiť.

(3) Vlastníci susediacich pozemkov sú povinní umožniť na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere vstup na svoje pozemky, prípadne na stavby na nich stojace, pokiaľ to nevyhnutne vyžaduje údržba a obhospodarovanie susediacich pozemkov a stavieb. Ak tým vznikne škoda na pozemku alebo na stavbe, je ten, kto škodu spôsobil, povinný ju nahradiť; tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť.

Komentár k § 127

Ustanovenie sa zaoberá susedskými spormi.

Samotné vlastníctvom veci je spojené s množstvom oprávnení. Vlastník môže svoju vec držať, mať fyzicky u seba, užívať, požívať jej plody a úžitky a nakladať s ňou. Pri výkone svojich práv má však vlastník aj určité obmedzenia, pretože nesmie neprimerane zasahovať do práv iných osôb. Každému vlastníkovi je uložená všeobecná povinnosť zdržať sa všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv.

 

Susedské vzťahy

K obťažovaniu či ohrozovaniu výkonu práv iného dochádza najčastejšie v susedských vzťahoch, medzi vlastníkmi susediacich nehnuteľností, ktorými sa rozumie pozemok, dom, ale aj byt. Môžu nimi byť vlastníci nehnuteľností s bezprostrednou spoločnou hranicou, ale aj vzdialenejší vlastníci nehnuteľností s ohľadom na určitú miestnu súvislosť, v rámci ktorých výkon práv jedného vlastníka môže zasahovať do práv iných vlastníkov.

Je samozrejmé, že do určitej primeranej miery je potrebné rušenie zo strany susedov akceptovať pri návštevách, víkendy, vo večerných hodinách, avšak pokiaľ sa niekto správa bezohľadne a primeranú mieru prekročí, je možné domáhať sa voči nemu ochrany, predovšetkým na súde. Súd následne z objektívneho hľadiska posúdi, či došlo k prekročeniu miery primeranej pomerom, prípadne k vážnemu ohrozeniu výkonu práv. Následne vydá príslušné rozhodnutie.

 

Možnosti ochrany

Osoba, ktorú nad mieru primeranú pomerom obťažuje sused výkonom jeho vlastníckeho práva, má niekoľko možností ochrany. Po tom, ako hľadala daná osoba cestu riešenia sama priamo so susedom, a nebola úspešná.

–   Potrebné pokúsiť sa nájsť riešenie priamo so susedom – posun v riešení neprichádza,

–   podľa závažnosti konfliktu sa môže osoba obrátiť na obec

–   môže sa obrátiť na políciu,

–   môže sa obrátiť súd.

Posledné tri možnosti sú autoritatívne, kedy rozhoduje niekto iný. Možnosťou riešenia sporov je aj mediácia. Pozri zákon č. 420/2004 Z. z. o mediácií!

 

Vzdialený sused

Ochrany pred ohrozovaním a obťažovaním sa môže domáhať nielen vlastník nehnuteľnosti, ale aj každá iná osoba, ktorá je dotknutá konaním vlastníka susediacej nehnuteľnosti (napr. nájomca alebo osoba oprávnená z vecného bremena), pričom ani nemusí ísť o bezprostredného suseda. Ochrany pred nedovoleným zásahom do svojich práv sa môže domáhať aj vzdialenejší sused, ak napr. nepríjemný dym či zápach preniká až k nemu.

Problémy v susedských vzťahoch sú pomerne časté, a preto Občiansky zákonník, okrem už uvedenej všeobecnej povinnosti, konkrétnejšie upravuje niektoré najčastejšie prípady rušivých zásahov.

Ohrozenie susedovej stavby alebo pozemku

Vlastník nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku. Ide tu o zákaz takej činnosti na pozemku alebo stavbe, ktorá susediaci pozemok alebo stavbu zbavuje opory, a teda môže spôsobiť napr. zosunutie pôdy alebo pohyb stavby. Túto skutočnosť je potrebné vždy objektívne posúdiť, na čo je zväčša potrebný aj znalecký posudok.

Pokiaľ si vlastník nesplní povinnosť urobiť dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, môže ten, koho pozemok alebo stavba sú ohrozené, sám takéto opatrenie urobiť, aby odvrátil hroziacu škodu, a následne požadovať náhradu účelne vynaložených nákladov a náhradu škody, ktorú pri tom utrpel.

 

Imisie

Vlastník nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami. Najmä v týchto prípadoch je potrebné vždy objektívne posúdiť intenzitu zásahu, teda to, či konkrétny zásah prekračuje mieru primeranú pomerom.

 

Vnikanie zvierat

Vlastník nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok. Musí urobiť primerané opatrenia, aby ním chované zvieratá nemohli vznikať na pozemky susedov, a to bezprostredných, ale aj vzdialenejších.

 

Odstraňovanie koreňov a vetiev

Vlastník nesmie nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok. To znamená, že odstraňovanie presahujúcich koreňov alebo vetiev nie je vo všeobecnosti zakázané, no nesmie sa vykonávať nešetrne alebo v nevhodnej ročnej dobe. Posúdenie šetrnosti a vhodnosti ročnej doby býva v prípade vzniku sporu predmetom znaleckého skúmania.

 

Oplotenie pozemku

Vo všeobecnosti vlastník nemá povinnosť svoj pozemok oplotiť. Ak je to však potrebné a ak to nebráni účelnému využívaniu susediacich pozemkov a stavieb, môže súd po zistení stanoviska príslušného stavebného úradu rozhodnúť, že vlastník pozemku je povinný pozemok oplotiť.

 

Umožnenie vstupu na pozemok

Vlastníci susediacich pozemkov sú povinní umožniť na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere vstup na svoje pozemky, prípadne na stavby na nich stojace, pokiaľ to nevyhnutne vyžaduje údržba a obhospodarovanie susediacich pozemkov a stavieb. Ide o vstup výlučne z dôvodu nevyhnutnej údržby alebo obhospodarovania susediacej nehnuteľnosti, teda napr. kvôli nutnej oprave či úprave susediacej stavby alebo vykonaniu inej nevyhnutnej hospodárskej činnosti.

Ak vlastník umožní takýto vstup a v dôsledku toho mu vznikne škoda na pozemku alebo na stavbe, je ten, kto škodu spôsobil, povinný ju nahradiť, pričom tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť.

 

Spôsoby ochrany

Pokiaľ vlastník nad mieru primeranú pomerom obťažuje suseda alebo vážne ohrozuje výkon jeho práv (napr. niektorým z už popísaných spôsobov), tento obťažovaný alebo ohrozovaný sused sa môže domáhať súdnej ochrany. Môže na súd podať žalobu, v ktorej presne opíše konkrétne konanie vlastníka, pred ktorým žiada ochranu, a navrhnúť, aby súd uložil vlastníkovi veci povinnosť zdržať sa určitých neoprávnených zásahov. Pokiaľ by ani na základe právoplatného rozsudku vlastník s rušivými zásahmi neprestal, je možné vymáhať splnenie povinnosti exekúciou.

V prípade, že existuje vážne nebezpečenstvo vzniku škody, má ohrozený tiež právo domáhať sa, aby súd uložil povinnosť vykonať vhodné a primerané opatrenie na odvrátenie hroziacej škody.

Ďalšia možnosť, vhodná najmä v prípade obťažovania imisiami, je obrátiť sa na obec. Tá totiž poskytuje ochranu pre zrejmým zásahom do pokojného stavu. Môže predbežne takýto zásah zakázať alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav.

Do úvahy prichádza aj možnosť, že sa sused dopustí priestupku (napr. porušením nočného kľudu alebo úmyselným narušením občianskeho spolunažívania rôznymi „schválnosťami“ alebo iným hrubým správaním). V takom prípade môžete priestupok oznámiť príslušnému orgánu Policajného zboru, alebo obecnej polícii.

 

Vecné bremená

S problematikou susedských vzťahov súvisí aj otázka tzv. vecných bremien, konkrétne vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu cez pozemok. V praxi sa totiž niekedy stáva, že vlastník nemá možnosť dostať sa k svojej nehnuteľnosti inak, ako prechodom cez pozemok svojho suseda. Najlepšou možnosťou je v takom prípade uzatvoriť zmluvu o zriadení vecného bremena, v ktorej sa strany dohodnú na práve prechodu cez pozemok. Následne je potrebné podať návrh na vklad tohto práva do katastra nehnuteľností.

Pokiaľ však k dohode nedôjde, za určitých okolností je možné, aby vecné bremeno zriadil súd. Prichádza to do úvahy najmä v prípade, ak vlastník stavby nie je zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak. Vtedy môže súd na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok.

Poznámka

Osobitný druh žaloby

Vlastník môže svoje vlastnícke právo chrániť aj iným prostriedkom ako je žaloba podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to žalobou podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá predstavuje osobitný druh tejto žaloby. Žaloba podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa označuje tiež ako žaloba z imisií a jej použitie prichádza do úvahy najmä v prípade susedských sporov.

Povinnosti vlastníka veci

–   musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv,

–   nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku,

–   nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami,

–   nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok,

–   nesmie nešetrne a v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok.

 

Povinnosť oplotenia

Súd môže na podnet susedov a po prešetrení príslušného stavebného úradu rozhodnúť, že pozemok musí byť vlastníkom oplotený, a to v prípade, ak je to potrebné, ale zároveň to nebráni účelnému využívaniu susediacich pozemkov a stavieb.

 

Vstup na pozemok alebo stavbu

–   musí byť umožnený v rámci údržby a obhospodarovanie susediacich pozemkov a stavieb – ak sa to vyžaduje,

–   je to povinnosť na nevyhnutne potrebný čas a v nevyhnutnej miere,

–   v prípade vzniku škody pri uvedenom vstupe, musí byť zo strany toho, kto ju spôsobil, škody odstránená, alebo nahradená,

–   uvedenej povinnosti náhrady škody nie je možné sa zbaviť.

§ 128

(1) Vlastník je povinný strpieť, aby v stave núdze alebo v naliehavom verejnom záujme bola na nevyhnutnú dobu v nevyhnutnej miere a za náhradu použitá jeho vec, ak účel nemožno dosiahnuť inak.

(2) Vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu.

Komentár k § 128

Ustanovenie zákona upravuje použitie veci vo vymedzených naliehavých prípadoch.

 

Naliehavé prípady

–   stav núdze,

–   naliehavý verejný záujem.

Poznámka

Núdzový stav môže vláda vyhlásiť len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, životného prostredia alebo k ohrozeniu značných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území. Núdzový stav možno vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní. V čase núdzového stavu možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, a to najviac v tomto rozsahu:

–   obmedziť nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia evakuáciou na určené miesto,

–   uložiť pracovnú povinnosť na zabezpečenie zásobovania, udržiavania pozemných komunikácií a železníc, vykonávania dopravy, prevádzkovania vodovodov a kanalizácií, výroby a rozvodu elektriny, plynu a tepla, výkonu zdravotnej starostlivosti, udržiavania verejného poriadku alebo na odstraňovanie vzniknutých škôd,

–   obmedziť výkon vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na rozmiestnenie vojakov, príslušníkov ozbrojených zborov, zdravotníckych zariadení, zásobovacích zariadení, záchranných služieb a uvoľňovacích a iných technických zariadení,

–   obmedziť výkon vlastníckeho práva k hnuteľným veciam zákazom vjazdu motorových vozidiel alebo obmedzením ich používania na súkromné účely a na podnikanie,

–   obmedziť nedotknuteľnosť obydlia na ubytovanie evakuovaných osôb,

–   obmedziť doručovanie poštových zásielok,

–   obmedziť slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania v určenom čase a zákazom vstupu na postihnuté alebo bezprostredne ohrozené územie,

–   obmedziť alebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať alebo zhromažďovanie na verejnosti podmieniť povoľovaním,

–   obmedziť právo slobodne rozširovať informácie bez ohľadu na hranice štátu a slobodu prejavu na verejnosti,

–   zabezpečiť vstup do vysielania rozhlasu a televízie spojený s výzvami a informáciami pre obyvateľstvo,

–   zakázať uplatňovanie práva na štrajk,

–   vykonať opatrenia na riešenie stavu ropnej núdze.

V čase núdzového stavu môže prezident na návrh vlády

–   nariadiť výkon mimoriadnej služby profesionálnym vojakom a vojakom v zálohe povolaným na výkon odbornej prípravy,

–   povolať na výkon mimoriadnej služby vojakov v zálohe.

Verejný záujem

Verejný záujem je druhom záujmu, ktorý je všeobecne prospešný. Je opakom čisto súkromného záujmu. Verejný záujem vyjadruje okamžitosť stavu záujmov a ich vzájomnú hierarchiu, je časovo a miestne premenný, a preto sa musí posudzovať len v konkrétnej situácii, v konkrétnom mieste a v konkrétnom čase.

Povinnosťou vlastníka je strpieť, aby v stave núdze alebo v naliehavom verejnom záujme bola na nevyhnutnú dobu v nevyhnutnej miere a za náhradu použitá jeho vec, ak účel nemožno dosiahnuť inak.

 

Vyvlastnenie

Vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu.

Používa sa aj pojem expropriácia. Ide o odňatie, prípadne aj len obmedzenie, vlastníctva hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci štátom na podklade zákona a za náhradu, spravidla vo verejnom záujme.

V bežnej reči sa za vyvlastnenie považuje aj konfiškácia, čiže odňatie vlastníctva bez náhrady. Vyvlastnenie alebo konfiškácia súkromných podnikov či výrobných prostriedkov sa zvykne označovať aj ako znárodnenie.

Vyvlastnenie je nástroj, ktorý používajú mestá, alebo štáty pri príprave verejnoprospešných projektov (komunikácie, infraštruktúra, verejné stavby), aby zlomili lokálny monopol individuálnych vlastníkov, ktorí by špekulatívnym konaním mohli takéto projekty blokovať alebo sa obohacovať na úkor verejných zdrojov.

Ústava SR spomína vyvlastňovanie v čl. 20, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podrobnosti pre vyvlastňovanie pozemkov a stavieb ustanovuje Stavebný zákon. Keďže vyvlastnenie je výnimočným autoritatívnym zásahom do vlastníckeho práva, pristúpi sa k nemu len vtedy, ak účel nemožno dosiahnuť inak.

Popri sebe existujú dva právne predpisy, ktoré upravujú tú istú problematiku, a teda vzniká medzi nimi rozpor. Napríklad vo vzťahu k štátnemu orgánu oprávnenému rozhodovať o vyvlastnení. Na danú situáciu sa teda môže uplatniť len všeobecná právna zásada lex posterior derogat legi priori. To znamená, že neskorší zákon ruší skorší zákon. Je však otázne, či by sa právna úprava vyvlastnenia podľa stavebného zákona nemala uplatňovať vôbec, alebo len v častiach, ktoré sú v rozpore so zákonom o vyvlastnení. V týchto závažných zásahoch do práv jednotlivca tak vzniká stav právnej neistoty ohľadne postupu pri vyvlastňovaní. Teoreticky je preto každé vyvlastňovacie konanie po 1. júli 2016 potenciálne spochybniteľné.

 

–   Vyvlastňovanie je možné len vo verejnom záujme

Pojem verejný záujem je v našom právnom poriadku veľmi frekventovaný. Dlho však neexistovala jeho právna definícia. Zaviedol ju až ústavný zákon číslo 357/2004 o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov. Podľa neho je verejný záujem taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým alebo mnohým občanom. Ústavný súd SR v tomto smere však už skôr uviedol, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu iného práva alebo slobody. Pričom rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody.

 

–   Prospech investora

Je v právnom štáte obvyklé, že kvôli súkromnému investorovi a vytvoreniu pracovných miest sa poruší vlastnícke právo iných ľudí a vyvlastnia sa im pozemky či budovy. Vyvlastnenie by malo predstavovať len absolútne výnimočný zásah do práv jednotlivca, ktorého výsledkom je celospoločenský prínos. Vyvlastnenie s cieľom vstupu investora na trh je z tohto pohľadu veľmi sporné. Samotná veľkosť investície z hľadiska investovaných finančných prostriedkov alebo počtu vytvorených pracovných miest ešte nevyhnutne neznamená, že súkromná investícia je vo verejnom záujme; stále oproti sebe stoja vlastnícke práva dvoch súkromných osôb. V právnom štáte by rozhodnutie vlády, že investícia je vo verejnom záujme, nemala nič zmeniť. Je tiež diskutabilné, či možnosť vyvlastniť súkromný majetok na účely súkromných investícií zodpovedá ústavnej požiadavke, že vyvlastňovanie je možné iba v nevyhnutnej miere, keďže mnohé súkromné investície sa realizujú aj bez vyvlastňovania majetku.

 

Primeraná náhrada

vo vzťahu k náhrade za vyvlastnenie na účely stavebného zákona sa za trhovú cenu nehnuteľnosti považuje cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite (§ 111 ods. 2 druhej vety stavebného zákona), pričom táto trhová cena má byť určená znaleckým posudkom. Stavebný zákon predpokladá, že pri určovaní primeranej náhrady bude správny orgán postupovať podľa trhovej ceny inej nehnuteľnosti, a to rovnakej alebo porovnateľnej, teda nie len z polohy a z umiestenia pozemku, o vyvlastnení ktorého sa jedná.

Ústava SR tvrdí, že náhrada za vyvlastnený majetok by mala byť „primeraná“. Podobnú požiadavku obsahuje aj dohovor o ľudských právach, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný. Pojem primeranej náhrady však nie je v našej legislatíve uzákonený.

§   Judikatúra

Nález ÚS sp.zn. PL. ÚS 37/95

Oprieť sa zatiaľ možno napríklad o judikát Ústavného súdu, v ktorom ústavný súd dospel k záveru, že ak má byť náhrada primeraná, musí byť v takej výške, aby mohla „zásadne vyvážiť ujmu, ktorá odňatím veci vznikla“. Podobne, podľa platnej judikatúry Ústavného súdu SR je neprimeraná náhrada za vyvlastňovanú nehnuteľnosť porušením princípu rovnosti aj preto, lebo časť vlastníkov zbavuje dôstojnosti v zmysle čl. 12 ods. 1 ústavy, pretože dôstojnosť spočíva prinajmenej v tom, aby platné právo upravilo náhrady za vyvlastnenie tak, aby táto náhrada bola primeraná so zreteľom na dôstojnosť každého človeka, a tiež primeraná so zreteľom na dôstojnosť všetkých občanov. Ústavný súd SR však zároveň konštatoval, že primeranou náhradou je náhrada, ktorá sa síce neposkytuje v celom rozsahu trhovej ceny veci, avšak zásadne vyváži ujmu, ktorá odňatím veci vznikla. Ochrana vlastníckeho práva pri vyvlastnení totiž nezahrňuje v sebe aj právo na získanie majetku. Výška náhrady by však mala byť určená v porovnaní s trhovou cenou veci tak, aby v každom čase zohľadňovala mieru zásahu do vlastníckeho práva, ktorú možno od vlastníka veci spravodlivo požadovať. Právna úprava by mala vyjadrovať dynamiku pohybu cien pozemkov na trhu tak, aby náhrady za vyvlastnenie boli v danom mieste a čase spravodlivé. (Nález ÚS sp.zn. PL. ÚS 37/95)

Obmedzenie vlastníckeho práva

§   Judikatúra

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky môže byť využívanie majetku na potreby verejného záujmu dôvodom na obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj tých ďalších základných práv a slobôd, uplatňovaním ktorých by takýto majetok prestal slúžiť (buď úplne, alebo čiastočne) potrebám verejného záujmu. Ak je totiž verejný záujem ústavným dôvodom na obmedzenie jedného zo základných práv (t. j. základné právo ako právo individuálneho subjektu sa „podrobilo“ celospoločenskému záujmu) v situácii, keď sa celospoločenský záujem uplatnil, nie je potom možné, aby nad ním už „prevládol“ iný individuálny záujem predstavovaný uplatnením niektorého z ďalších základných práv a slobôd. Verejný záujem na využívaní majetku nemôže na jednej strane slúžiť ako dôvod na obmedzenie základného práva vlastniť majetok a na strane druhej byť „podriadený“ ďalším základným právam alebo slobodám. (Nález ÚS sp.zn. PL. ÚS 28/00.)

Držba

§ 129

(1) Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

(2) Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

Komentár k § 129

Predmetom úpravy § 129 až § 131 je držba. V zásade je možné držať veci ale i práva. Dôležitý je trvalý alebo opätovný výkon.

Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Zákon pozná

–   oprávnenú držbu,

–   neoprávnenú držbu.

Základným predpokladom držby je faktická moc nad vecou, ako aj vôľa držiteľa mať vec pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Subjektívna stránka držby veci rozlišuje v zákone držbu na oprávnenú a držbu neoprávnenú. Držba sa využíva pri riešení tzv. nedoložených právnych vzťahov. Právo držby je jedným zo základných práv vlastníka a za určitých podmienok môže patriť i osobe, ktorá je odlišná od vlastníka.

Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tiež právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby. Oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Obvyklé náklady súvisiace s údržbou a prevádzkou sa však nenahrádzajú.

Neoprávnený držiteľ je povinný vždy vydať vec vlastníkovi spolu s jej plodmi a úžitkami a nahradiť škodu, ktorá neoprávnenou držbou vznikla. Môže si odpočítať náklady potrebné pre údržbu a prevádzku veci. Neoprávnený držiteľ si môže od veci oddeliť to, čím ju na svoje náklady zhodnotil, pokiaľ je to možné bez zhoršenia podstaty veci.

 

Detencia

V právnom poriadku existuje popri držbe aj obdobný inštitút detencie, ktorá tiež znamená ovládanie (užívanie) cudzej veci, avšak bez úmyslu nakladať s ňou ako s vlastnou. O detencii hovoríme napríklad v prípade výpožičky alebo nájmu. V tých prípadoch (na rozdiel od držby) ten, kto s vecou nakladá, nenakladá s ňou, ako so svojou vlastnou.

§ 130

(1) Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

(2) Ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tiež právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby.

(3) Oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Obvyklé náklady súvisiace s údržbou a prevádzkou sa však nenahrádzajú.

Komentár k § 130

Oprávnenou držbou je faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva tieto patria.

V prípade pochybností, či ide o držbu oprávnenú sa uplatňuje vyvrátiteľná domnienka, že držba je oprávnená. Preto, kto popiera dobromyseľnosť držiteľa, musí túto skutočnosť aj dokázať.

 

Domáhanie sa ochrany

Pokiaľ ide o ochranu oprávneného držiteľa, ten sa môže domáhať svojej ochrany podľa obdoby reivindikačnej žaloby alebo negatórnej žaloby. Podľa § 5 Občianskeho zákonníka sa môže domáhať svojej ochrany na príslušnom orgáne štátnej správy.

 

Reivindikačná žaloba

Podstatou žaloby na vydanie veci (reivindikačná žaloba) je skutočnosť, že určitá vec sa nachádza vo faktickej moci inej osoby než jej vlastníka (môže ním byť aj oprávnený držiteľ), pričom táto osoba zadržiava vec bez právneho dôvodu. V prípade oprávnenej držby ide o obdobu takejto žaloby na vydanie veci. Oprávnený držiteľ sa tiež môže domáhať vydania veci od každého, kto mu ju neoprávnene zadržiava (okrem vlastníka veci).

 

Zapieracia žaloba

V prípade zapieracej žaloby (actio negatoria) sa oprávnený držiteľ môže domáhať ochrany svojej držby proti tomu, kto ho neoprávnenými zásahmi vo výkone držby ruší inak než neoprávneným zadržiavaním veci. Pokiaľ ide o plody a úžitky z veci po obdobie oprávnenej držby, je potrebné uviesť, že počas oprávnenej držby má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník. Ide predovšetkým o právo vec používať, požívať jej plody a úžitky, disponovať ňou, ako aj právo na ochranu. Všetky plody a úžitky veci, oddelené od veci, sa v čase trvania oprávnenej držby stávajú vlastníctvom oprávneného držiteľa.

 

Náhrada pri oprávnenej držbe

Od vlastníka môže oprávnený držiteľ požadovať iba náhradu nákladov účelne vynaložených na vec, a to v hodnote, o ktorú sa daná vec zhodnotila ku dňu jej vrátenia.

Je jednou z predpokladov vydržania je existencia oprávnenej držby počas zákonom stanovenej minimálnej vydržacej doby (pri nehnuteľnostiach ide o dobu 10 rokov, pri hnuteľných veciach ide o dobu 3 roky).

 

Čo predpokladá oprávnená držba

–   vôľu nakladať s vecou ako vlastnou,

–   faktické ovládanie veci,

–   dobrú vieru, že mi vec či právo patrí so zreteľom na všetky okolnosti, čo zahŕňa aj ospravedlniteľnosť omylu (skutkového či právneho),

–   existenciu nadobúdacieho titulu.

 

Náležitosti nadobúdacieho titulu pre účely oprávnenosti držby

Nadobúdací titul – kúpna či iná zmluva – nemusí byť platný, môže byť domnelý, môže ale nemusí existovať v čase nasledujúcom po vstupe do držby, mal by ale aspoň ako domnelý existovať v čase vstupu do držby. Pri nehnuteľnostiach sa požaduje titul písomný, keďže zmluvy k nehnuteľnostiam musia byť písomné.

 

Vôľa nakladať s vecou ako vlastnou je psychický vzťah držiteľa k veci. „Ide o subjektívnu stránku držby, o chcenie, vôľu nakladať s vecou ako s vlastnou.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 2302/2000 zo dňa 12. 9. 2002

Faktickým ovládaním sa nerozumie fyzické ovládanie veci. Nie každú vec totiž možno fyzicky ovládať. Držba veci predpokladá vôľu (animus possidendi) a faktické ovládanie veci (corpus possessionis). Držobná vôľa je vôľa držať vec pre seba a svojím menom, teda nakladať s ňou ako s vlastnou, a corpus possessionis predstavuje nakladanie s vecou. Podstata tohto nakladania (corpus) nie je len v jej fyzickom ovládaní. Corpus possessionis má ten, kto vstupuje ohľadne veci do takých spoločenských vzťahov, ktoré sú všeobecne považované za prejav právnej moci nad vecou, teda za nakladanie s vecou. To je samozrejme ten, kto vec fyzicky ovláda a má ju pre seba. Fyzické ovládanie je však len jedným z možných spôsobov nakladania s vecou, a to už preto, že niektoré veci (napr. nehnuteľnosti) jednoducho fyzicky držať nemožno. Záleží teda na objektívnom spoločenskom posúdení, či niekto – s ohľadom na zvyklosti, skúsenosti a všeobecné názory – nakladá s vecou. To je zjavné najmä pri pozemkoch; držiteľ na pozemok nemusí celé roky vstúpiť, môže ho nechať ladom, a napriek tomu, pokiaľ sa jeho držby nechopí niekto iný, zostáva držiteľom nehnuteľností.

Z uvedeného vyplýva, že za oprávnenú držbu možno považovať len takú držbu, ktorá spĺňa všetky náležitosti: vôľu nakladať s vecou ako vlastnou, faktické ovládanie veci, dobrú vieru držiteľa so zreteľom na všetky okolnosti (čo zahŕňa aj nadobúdací titul). Takáto oprávnená držba musí byť daná počas celej vydržacej doby, zánik dobrej viery v ktoromkoľvek štádiu držby veci spôsobuje nemožnosť nadobudnutia veci vydržaním.

Dobrá viera bude vždy posudzovaná nie z pohľadu držiteľa a vychádzajúc z jeho subjektívneho presvedčenia, ale na základe posúdenia objektívnych skutočností nezávislých od vôle držiteľa a nezávislých na jeho skutočnej vedomosti o tom, že mu právo patrí alebo nepatrí. Takto bude vec posudzovať tretia osoba (spravidla sudca) a bude pritom vychádzať z toho, či možno skutkový alebo právny omyl držiteľa považovať za ospravedlniteľný.

 

Vydržanie veci do vlastníctva

V prípadoch oprávnenej držby môže dôjsť k vydržaniu veci do vlastníctva. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona. V čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky sú uvedené veci, ktoré môžu byť výlučne len vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Ide predovšetkým o nerastné bohatstvo, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky nachádzajúce sa vo vlastníctve SR. Zákon môže tiež určiť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v SR.

 

Vlastník

Konečným dôsledkom úspešnej oprávnenej držby je vlastnícke právo. Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po obdobie troch rokov, ak ide o hnuteľné veci, a po obdobie desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do tohto obdobia sa započíta aj obdobie, po ktoré mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Ako je už uvedené, prevod držby z predchodcu na nástupcu nepodlieha zákonu o dani z prevodu a prechodu nehnuteľností. Uvedeným prevodom nemôže dôjsť nielen k zmene vlastníctva k veci, ktorá je predmetom držby, ale v takýchto prípadoch nemôže dôjsť ani k vzniku vlastníctva k danej veci. Platí, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám. Oprávnený držiteľ nie je vlastníkom, má vec len v držbe, preto pri prevode z držby nemôže vznikať vlastníctvo. Výnimkou vzniku vlastníckeho práva z držby je vydržanie, pričom vydržiteľ nadobúda vlastníctvo k danej veci, a to okamihom vydržacej doby. Vydržanie nastáva priamo zo zákona a nie je potrebné k tomu žiadne konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu. V mnohých prípadoch notár osvedčuje formou notárskej zápisnice na účely zápisu do katastra nehnuteľností právnu skutočnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.

§ 131

(1) Neoprávnený držiteľ je povinný vždy vydať vec vlastníkovi spolu s jej plodmi a úžitkami a nahradiť škodu, ktorá neoprávnenou držbou vznikla. Môže si odpočítať náklady potrebné pre údržbu a prevádzku veci.

(2) Neoprávnený držiteľ si môže od veci oddeliť to, čím ju na svoje náklady zhodnotil, pokiaľ je to možné bez zhoršenia podstaty veci.

Komentár k § 131

Ustanovenie upravuje neoprávnenú držbu, pri ktorej nemožno hovoriť o dobromyseľnosti. Neoprávnený držiteľ je povinný vydať vec jej vlastníkovi spolu s jej plodmi a úžitkami a nahradiť škodu, ktorá neoprávnenou držbou vznikla. Čo sa týka ochrany, z právnych prostriedkov môže neoprávnený držiteľ použiť iba právo na ochranu pokojného stavu v zmysle § 5 Občianskeho zákonníka.

 

Subjekt držby

Môže ním byť ktorýkoľvek subjekt občianskoprávnych vzťahov tak fyzická osoba, ako aj právnická osoba. Predmetom držby sú veci aj práva. Pokiaľ ide o veci, zákon nerozlišuje veci podľa druhu, teda môže ísť o akúkoľvek vec, ktorá môže byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Pokiaľ ide o práva, predmetom držby môžu byť len také práva, ktoré majú trvalý a opätovný výkon. Predmetom držby nemôže byť právo pripúšťajúce jednorazový výkon, ako je napríklad predkupné právo alebo právo zo zmluvy o dielo.

 

Povinnosti a práva neoprávneného držiteľa

–   vždy vydať vec vlastníkovi spolu s jej plodmi a úžitkami,

–   nahradiť škodu, ktorá neoprávnenou držbou vznikla,

–   má možnosť odpočítať si náklady potrebné pre údržbu a prevádzku veci,

–   má možnosť si od veci oddeliť to, čím ju na svoje náklady zhodnotil, pokiaľ je to možné bez zhoršenia podstaty veci.

 

Neoprávneným držiteľ

Je ním ten, kto síce s vecou nakladá ako s vlastnou, avšak bez toho, aby bol v dobrej viere, že mu vec patrí. Právne postavenie neoprávneného držiteľa je slabšie ako postavenie oprávneného držiteľa

Nadobúdanie vlastníctva

§ 132

(1) Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

(2) Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

Komentár k § 132

Ustanovenie upravuje nadobúdanie vlastníctva, vymedzuje možnosti nadobúdania vlastníctva a deň nadobudnutia vlastníctva. Pri nadobúdaní vlastníctva dochádza k nadobudnutiu všetkých subjektívnych nárokov, ktoré patria do obsahu vlastníckeho práva.

Vlastnícke právo – subjektívne právo, sa nadobúda v rámci práva objektívneho. Objektívne právo, predovšetkým Občiansky zákonník, ale aj iné normy občianskeho práva stanovujú spôsoby jeho nadobúdania. Vlastnícke právo sa nadobúda na základe rôznych právnych skutočností. Okrem noriem občianskeho práva sú pre nadobúdanie vlastníckeho práva dôležité aj niektoré normy verejného práva – zákon č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných vecných práv do katastra nehnuteľnosti (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov.

Zmluvným nadobúdaním vlastníckeho práva je každá zmena v osobe vlastníka veci urobená na základe zmluvy, pri ktorej ten, kto vlastníctvo nadobúda, vytvára právo vec vlastniť od osoby, ktorá bola vlastníkom doteraz.

 

Spôsoby nadobudnutia vlastníctva

 

–   kúpa,

Kúpou je možné nadobudnúť nehnuteľnosť, byt alebo nebytový priestor, a to vždy na základe kúpnej zmluvy podľa ustanovenia § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Kúpa nehnuteľnosti sa uskutočňuje vždy na základe kúpnej zmluvy, upravenej ako zmluvný typ v § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, či ide o kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi fyzickými osobami, fyzickou osobou a podnikateľom alebo medzi podnikateľmi navzájom.

Podľa § 588 Občianskeho zákonníka z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu. Podstatnými náležitosťami kúpnej zmluvy, predmetom ktorej je nehnuteľnosť, sú:

–   určenie predmetu kúpy – špecifikácia nehnuteľnosti.

–   určenie kúpnej ceny

Nehnuteľnosť musí byť v kúpnej zmluve identifikovaná v súlade s platnými právnymi predpismi. Podľa § 42 ods. 2 písm. c) KZ musí zmluva obsahovať špecifikáciu nehnuteľnosti podľa katastrálneho územia, pozemku podľa parcelného čísla evidovaného v súbore popisných informácií, pozemku evidovaného ako parcela registra „C“ alebo parcela registra „E“, druhu pozemku a výmery pozemku, súpisného čísla stavby a parcelného čísla pozemku, na ktorom je stavba postavená. Ak ide o byt alebo nebytový priestor, musí zmluva obsahovať aj číslo bytu alebo nebytového priestoru, číslo poschodia, číslo vchodu a výšku spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na pozemku, prípadne na priľahlom pozemku, súpisné číslo stavby a parcelné číslo pozemku, na ktorom je dom postavený. Ak je nehnuteľnosť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov, uvádza sa i podiel vyjadrený zlomkom k celku.

 

–   darovanie alebo iná zmluva

Darovacia zmluva je ako zmluvný typ upravená v § 628 a nasl. Občianskeho zákonníka. V zmysle § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma. Na základe darovacej zmluvy darca predmet daru bezplatne a dobrovoľne, bez toho, aby na to bol povinný, prenecháva obdarovanému, ktorý ho prijíma. Predmetom daru môže byť všetko, čo môže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Ak je predmetom daru nehnuteľnosť (ako aj byt alebo nebytový priestor), musí byť darovacia zmluva uzatvorená v písomnej forme (pod sankciou jej absolútnej neplatnosti).

Darovanie môže byť uskutočnené iba medzi živými. Občiansky zákonník v § 628 ods. 3 výslovne upravuje, že darovacia zmluva, podľa ktorej sa má plniť až po darcovej smrti, je neplatná.

V prípade, ak darca niečo bezplatne sľubuje obdarovanému a ten tento sľúb prijíma, ide o konsenzuálnu darovaciu zmluvu. Podmienkou uzatvorenia darovacej zmluvy v podobe reálneho kontraktu je odovzdanie daru darcom a jeho prevzatie obdarovaným. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podstatou darovania je bezodplatný a dobrovoľný prevod vlastníckeho práva k veci. Predmetom darovania môžu byť hnuteľné veci, nehnuteľné veci, a to aj byt alebo nebytový priestor ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov, ale aj spoluvlastnícky podiel, okrem spoluvlastníctva spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a spoluvlastníctva pozemku ktoré je nerozlučne spojené s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru (§13ZVB a NP).

Ak je predmetom daru nehnuteľnosť, darovacia zmluva musí byť uzatvorená v písomnej forme. Písomná forma darovacej zmluvy sa vyžaduje aj vtedy, ak darom je hnuteľná vec a pri darovaní nedochádza k odovzdaniu a prevzatiu veci. Uzatvorenie darovacej zmluvy, a teda aj darovať vec alebo sľúbiť dar je možné len medzi živými, v ustanovení § 628 ods. 3 Občianskeho zákonníka je zakotvené, že darovacia zmluva, podľa ktorej sa má plniť až po darcovej smrti, je neplatná (ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu).

V praxi sa často krát stáva, že starí rodičia sa rozhodnú darovať byt svojím vnukom, avšak požadujú, aby v dotknutom byte mohli bývať až do svojej smrti. Danú požiadavku je možné vyriešiť uzatvorením darovacej zmluvy a súčasným zriadením vecného bremena, teda práva doživotného užívania bytu v prospech starých rodičov ako darcov. V tomto prípade právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí určitej osobe (hovoríme o vecnom bremene in personam) a vecné bremeno zanikne najneskôr jej smrťou alebo zánikom.

 

–   dedenie

Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Práva a povinnosti z predmetu dedenia vznikajú k aktívam vzťahujúcim sa k nim ale aj k pasívam – záväzkom, ktorými je dedičstvo zaťažené. Musí vždy existovať predmet dedenia. Na druhej strane musí byť dedič, ktorým je osoba oprávnená nadobudnúť dedičstvo. Oprávnení dedičia musia prejaviť vôľu, že dedičstvo preberajú. Na druhej strane sa môže stať, že predmet dedenia bude zaťažený záväzkami v takom rozsahu, že prevyšujú hodnotu dedičstva. Dedičia môžu v takomto prípade prejaviť vôľu na odmietnutie dedičstva, ktoré v takomto prípade prípadne štátu.

Spôsobilým dedičom môže byť fyzická ale aj právnická osoba. Právnická osoba však prichádza do úvahy ako dedič len v prípade, že poručiteľ spísal závet, v ktorom celý alebo časť majetku jej odkázal.

Dediť je preto možné na základe zákona a zo závetu, prípadne môže dôjsť aj ku kombinácii týchto dôvodov, ak predmetom závetu bude odkázanie časti majetku určitému dedičovi.

Môže vzniknúť aj situácia, že jeden z dedičov bude dediť časť majetku zo závetu ale bude prichádzať do úvahy aj ako dedič na zvyšok predmetu dedičstva.

Pri dedení prichádza do úvahy absolútna dedičská spôsobilosť, ktorá môže byť daná len fyzickej osobe ktorá sa dožila smrti poručiteľa, oprávnenie dediť nevznikne osobe a ani jej príbuzným, ktorí sa nedožili smrti poručiteľa. Výnimkou je, ak do úvahy ako dedič prichádza počaté ale ešte v čase smrti poručiteľa nenarodené dieťa.

Relatívna dedičská spôsobilosť vzniká, ak nie je daný niektorý z dôvodov dedičskej nespôsobilosti upravenej v § 469 Občianskeho zákonníka. Vylúčená z dedenia je osoba, ktorá sa dopustila trestného činu proti poručiteľovi, jeho manželke deťom alebo rodičom a zavrhnutia hodného konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle. Ak takýto dedič však môže dediť, ak mu poručiteľ jeho konanie odpustil.

Dedenie zo zákona je upravené v štyroch skupinách. V prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, pričom každý z nich dedí rovnakým dielom. V prípade bytu alebo rodinného domu sa dedičia môžu dohodnúť tak, že jeden z nich nadobudne vlastníctvo k nehnuteľnosti a ostatných do úvahy pripadajúcich dedičov vyplatí podľa určenej hodnoty nehnuteľnosti v rozsahu ich dedičského podielu.

Po skončení dedičského konania na základe dohody dedičov, sa vlastnícke právo k bytu alebo rodinnému domu zapíše v prospech všetkých dedičov alebo v prospech jedného z dedičov, ktorý ostatných dedičov vyplatí. Vlastnícke právo buď podielové alebo v prospech jedného z dedičov na základe uvedenej dohody dedičov alebo na základe závetu vznikne zápisom do katastra nehnuteľností vedenom Okresným úradom, katastrálnym odborom.

V § 473 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka sú uvedené jednotlivé skupiny dedičov, pričom dedenie v druhej a ďalších skupinách pripadá do úvahy v prípade, že poručiteľ nemal deti a ani manželku.

 

–   rozhodnutie štátneho orgánu,

–   iné skutočností ustanovené zákonom.

 

Nadobudnutie vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu

Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

 

Z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku teda vyplýva, že vlastnícke právo k nim je možné nadobudnúť na základe viacerých právnych skutočností:

–   na základe zmlúv (kúpna, darovacia, zámenná a iné),

–   dedením,

–   rozhodnutím štátneho orgánu (napr. súdu, stavebného úradu),

–   na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

 

Pri nadobúdaní vlastníckeho práva zmluvou hovoríme spravidla o prevode vlastníckeho práva. Medzi veľmi časté spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva patrí kúpna zmluva. Na zmluvný prevod nehnuteľnosti sa vyžaduje vždy písomná forma, pričom súhlasné prejavy vôle účastníkov musia byť na tej istej listine. Platná zmluva o prevode nehnuteľnosti však ešte nemá za následok nadobudnutie, resp. prevod vlastníckeho práva. Musí k nej pristúpiť ďalšia právna skutočnosť – vklad do katastra nehnuteľností, ktorý má konštitutívne účinky. Až vkladom do katastra nehnuteľností sa nadobúda vlastníctvo a zmluva sa stáva účinnou. Vklad do katastra nehnuteľností sa uskutočňuje na základe právoplatného rozhodnutia príslušnej správy katastra o jeho povolení, ktoré je vydané v správnom konaní s odchýlkami uvedenými v katastrálnom zákone.

Pri nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom, hovoríme spravidla o prechode vlastníckeho práva. Vlastnícke právo na základe rozhodnutia štátneho orgánu sa nadobúda napr. rozhodnutím správneho orgánu o vyvlastnení alebo rozhodnutím súdu o prikázaní neoprávnenej stavby za náhradu do vlastníctva vlastníka pozemku. Vlastníctvo k veciam vydraženým príklepom licitátora nadobúda vydražiteľ dňom udelenia príklepu. Práva k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli spôsobmi uvedenými v tomto odseku sa tiež zapisujú do katastra nehnuteľností, a to záznamom na základe verejných listín.

 

V zmysle právnych predpisov Slovenskej Republiky týkajúcich sa občianskych práv, poznáme viaceré možnosti vlastníctva nehnuteľnosti:

–   výlučné vlastníctvo – vlastníctvo nehnuteľnosti jednou osobou,

–   spoluvlastníctvo – vlastníctvo nehnuteľnosti viacerými osobami – min. 2 v určitom podiele, ktorý sa vyjadruje zlomkom a zapisuje sa do listu vlastníctva,

–   bezpodielové spoluvlastníctvo manželov – vzniká na základe sobáša a nehnuteľnosti nadobudnuté po dni sobáša manželmi sa zapisujú v podiele 1/1 do listu vlastníctva. V prípade, že po dni sobáša manžel alebo manželka nadobudne nehnuteľnosť na základe daru alebo dedenia nadobúda len jeden z manželov, ktorému bola nehnuteľnosť darovaná alebo ktorý nehnuteľnosť nadobudol dedením. V prípade, že nehnuteľnosť nadobudne len jeden z manželov peniazmi nadobudnutými z podnikania alebo darom, je možné notárskou zápisnicou zúžiť bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a nadobudnúť nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva alebo spoluvlastníctva jedného z manželov.

§ 133

(1) Ak sa hnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

(2)  Ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak.^2a)

Komentár k § 133

Ustanovenie upravuje prevod hnuteľnej veci na základe zmluvy a následne nadobudnutie vlastníctva. Ide v zásad o prevzatie veci a zápisom do katastra nehnuteľností. Ide o samotný moment nadobudnutia vlastníctva pri hnuteľných a nehnuteľných veciach.

 

Hnuteľné veci

Ak sa hnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

Hnuteľná vec alebo hnuteľnosť je v občianskom práve každá vec, ktorá nie je nehnuteľnosťou. Je to teda stavba, ktorá nie je vôbec spojená so zemou (už keď je položená, nie je so zemou spojená) alebo s ňou nie je spojená pevným základom.

 

–   Zásady

–   vlastnícke právo sa nadobúda momentom prevzatia veci,

–   musí dôjsť k odovzdaniu a prevzatiu veci, k čomu môže dôjsť aj po uzavretí zmluvy,

–   v obchodných vzťahoch kupujúci nadobúda vlastnícke právo k tovaru, len čo mu je dodaný tovar odovzdaný,

–   môže byť dohodnutý aj iný okamih nadobudnutia vlastníckeho práva,

–   osobitný spôsob momentu nadobudnutia vlastníckeho práva k hnuteľným veciam, ktoré predstavujú vklad do základného imania obchodnej spoločnosti – práva k týmto vkladom prechádzajú na spoločnosť dňom jej vzniku,

–   ak niet osobitnej úpravy alebo dohody účastníkov, dochádza k nadobudnutiu vlastníctva veci jej prevzatím – opiera sa o zmluvu,

–   moment pri predaji z ruky do ruky,

–   prevzatie veci je predpokladom platnosti darovacej zmluvy, pokiaľ jej predmetom je hnuteľná vec a pokiaľ sa účastníci nedohodli inak, a to písomnou formou,

–   nadobudnutie vlastníctva k inému termínu ako je prevzatie veci – účastníci kúpnej zmluvy dojednali výhradu vlastníctva, kedy dochádza k prevodu vlastníckeho práva až úplným zaplatením kúpnej ceny. Pri platnosti dohody o výhrade vlastníctva kupujúci nadobudne vlastníctvo veci zaplatením poslednej splátky na kúpnu cenu, a nie jej prevzatím, ale na základe dohody účastníkov.

 

Nehnuteľné veci – nehnuteľnosti

Ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. zákon č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, zákon SNR č. 266/1992 Zb. o katastri nehnuteľností v Slovenskej republike).

Nehnuteľnosť alebo nehnuteľná vec alebo (mimo práva) realita je pozemok a stavba spojená so zemou pevným základom (§ 119 Občianskeho zákonníka). Je to opak hnuteľnej veci.

Podľa § 120 Občianskeho zákonníka stavba, vodný tok ani podzemná voda nie je súčasťou pozemku, a teda ani nehnuteľnosti. V slovenskom práve neplatí zásada superficies solo cedit.

Iným spôsobom sa nadobúdajú nehnuteľné veci – nehnuteľnosti

–   nepostačuje len samotná zmluva o prevode nehnuteľnosti – ide len o právny dôvod alebo titul nadobudnutia vlastníctva,

–   vlastné nadobudnutie vlastníctva je viazané na vklad a zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností – úradný právny zápis, nasleduje po uzavretí zmluvy,

–   pri zmluvnom prevode vlastníctva k nehnuteľnosti vyžaduje zákon – dve právne skutočnosti:

•    právny dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva,

•    právny spôsob nadobudnutia vlastníctva.

–   Postup v obchodnom práve

V tomto prípade platí rovnaký postup v súvislosti so zmluvou o kúpe podniku a zmluvou o kúpe prenajatej veci, ak jej predmetom je nehnuteľnosť. Vklad do katastra k svojej účinnosti vyžadujú všetky zmluvy, ktorými FO, PO včítane štátu prevádza na iného nehnuteľnosť. To sa týka aj vkladu nehnuteľnosti do základného imania obchodnej spoločnosti.

Spôsob vkladania nehnuteľnosti do základného imania spoločnosti je upravený v ustanovení, ale len pokiaľ ide o nehnuteľnosť, ktorá je evidovaná v katastri nehnuteľností. Zmluvu o prevode vlastníckeho práva tu nahrádza písomné vyhlásenie vkladateľa (vlastníka). Vkladateľ nehnuteľnosti je povinný odovzdať správcovi vkladu písomné vyhlásenie opatrené osvedčením o pravosti jeho podpisu pred podaním návrhu na zápis spoločnosti do obchodného registra a zároveň je povinný odovzdať nehnuteľnosť správcovi vkladu. Odovzdaním písomného vyhlásenia správcovi vkladu sa vkladový záväzok zakladateľa vložiť do spoločnosti nehnuteľnosť považuje za splnený.

 

Zápis práv k nehnuteľnostiam podľa katastrálneho zákona

Práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv sa zapisujú do katastra vkladom. Práva k nehnuteľnostiam uvedené vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra. Právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia okresného úradu o jeho povolení.

Právne účinky vkladu pri prevode majetku štátu na iné osoby vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia o jeho povolení ku dňu určenému v návrhu na vklad. Návrh na vklad sa musí podať najneskôr v deň, ktorý je určený v návrhu ako deň vzniku vlastníctva. Právne účinky vkladu zo zmluvy o prevode bytu a nebytového priestoru do vlastníctva nájomcu podľa osobitného predpisu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia o jeho povolení ku dňu doručenia návrhu na vklad. Každý má právo nahliadnuť do evidencie doručených návrhov na vklad.

Vklad podľa § 28 možno vykonať iba na základe právoplatného rozhodnutia okresného úradu. Účastníkom konania o povolení vkladu je účastník právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť právo k nehnuteľnosti. Konanie o povolení vkladu sa začína na návrh účastníka konania. Pred podaním návrhu na vklad v elektronickej podobe alebo v listinnej podobe môže účastník konania vyplniť oznámenie o návrhu na vklad v elektronickej podobe. Ak do 90 dní od vyplnenia oznámenia o návrhu na vklad účastník konania nepodá návrh na vklad, na oznámenie sa neprihliada.

 

–   Príloha k návrhu na vklad

je zmluva, na ktorej základe má byť zapísané právo k nehnuteľnosti do katastra, v dvoch vyhotoveniach. Ďalšími prílohami sú verejná listina alebo iná listina, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti, ak toto právo k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste vlastníctva, identifikácia parciel, ak vlastnícke právo k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste vlastníctva, dohoda o splnomocnení, ak je účastník konania zastúpený splnomocnencom; podpis splnomocniteľa musí byť osvedčený, ak sa osvedčenie podpisu vyžaduje, oznámenie v papierovej podobe, čestné vyhlásenie o splnení podmienok podľa § 59a Obchodného zákonníka alebo čestné vyhlásenie, že sa tieto podmienky na danú obchodnú spoločnosť nevzťahujú, poverenie právnickej osoby udelené jej zamestnancovi, ak je účastníkom konania o návrhu na vklad právnická osoba, ktorá písomne poverí svojho zamestnanca v rámci svojej podnikateľskej činnosti podaním návrhu na vklad, listiny, ktoré majú dôkaznú hodnotu pre konanie o návrhu na vklad. Predmetom návrhu na vklad musia byť všetky právne úkony, ktoré obsahuje zmluva a podliehajú vkladu, a všetky nehnuteľnosti týkajúce sa právnych úkonov, ktoré obsahuje zmluva a podliehajú vkladu. Prílohou návrhu na vklad môže byť len jedna zmluva, ktorej obsahom môže byť viac právnych úkonov.

Okresný úrad preskúma zmluvu z hľadiska, či obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej forme, či je prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne určité a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým mravom. Pri rozhodovaní o vklade prihliada okresný úrad aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.

 

–   Ak sú podmienky na vklad splnené

Okresný úrad vklad povolí; inak návrh zamietne. Rozhodnutie, ktorým sa vklad povoľuje, obsahuje názov okresného úradu, ktorý rozhodol o vklade, číslo vkladu, označenie účastníkov konania, označenie právneho úkonu a nehnuteľností, ktorých sa právny úkon týka, deň, keď okresný úrad rozhodol o vklade, deň, keď nastali právne účinky vkladu, meno, priezvisko a podpis osoby, ktorá vklad povolila, odtlačok okrúhlej pečiatky okresného úradu. Rozhodnutie o povolení vkladu nadobúda právoplatnosť dňom vydania rozhodnutia. Proti rozhodnutiu, ktorým sa vklad povoľuje, nemožno podať odvolanie, návrh na obnovu konania a ani ho nemožno preskúmať mimo odvolacieho konania. Rovnopis rozhodnutia o povolení vkladu okresný úrad zašle účastníkom konania do 15 dní odo dňa rozhodnutia. Okresný úrad doručí rozhodnutie o zamietnutí vkladu všetkým účastníkom konania. Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie. Odvolanie sa podáva na okresný úrad, ktorý rozhodnutie vydal, do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Ak okresný úrad podanému odvolaniu nevyhovie v celom rozsahu, predloží ho spolu so spisovým materiálom úradu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu bolo odvolanie doručené; o odvolaní rozhodne úrad prostredníctvom zamestnanca s osobitnou odbornou spôsobilosťou podľa § 33 do šiestich mesiacov odo dňa predloženia odvolania a spisového materiálu okresným úradom.

§ 134

Vydržanie

(1) Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

(2) Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125).

(3)  Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

(4) Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

Komentár k § 134

Vydržanie je nadobudnutie vlastníckeho práva na vec (alebo vecného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu) jej (jeho) oprávnenou držbou počas dlhej doby, ktorá je spravidla konkrétne ustanovená zákonom.

 

Podmienky vydržania

•    držba veci – nakladanie s vecou ako s vlastnou (corpus possesionis),

•    držba musí byť oprávnená – držiteľ musí byť v dobrej viere, že mu vec patrí (animus possidendi),

•    držba musí byť neprerušená.

Na Slovensku zákon stanovuje ako hranicu pre vydržanie nepretržitú držbu 3 roky v prípade hnuteľnej veci a 10 rokov v prípade nehnuteľnej veci.

Dôsledkom oprávnenej držby je nadobudnutie vlastníctva veci u oprávneného držiteľa a zánik vlastníckych práv doterajšieho vlastníka. Podobné zásady platia aj v medzinárodnom obchode.

 

Kedy sa oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci

Ide o prípad, ak má vec nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do takto stanovenej doby sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

Okrem nehnuteľných je samozrejme možné vydržať aj hnuteľné veci. V praxi však prevládajú spory o vydržanie nehnuteľností, a to nielen vzhľadom k ich hodnote, ale i vzhľadom k okolnostiam, za ktorých sa človek môže stať dobromyseľným držiteľom. Predmetom vydržania bývajú aj práva – typickým príkladom býva právo zodpovedajúce vecnému bremenu prechodu a prejazdu.

K jeho vydržaniu dochádza vtedy, keď vlastník dlhodobo toleruje používanie neohradeného pozemku k prechodu či prejazdu na iný pozemok. Aj tu však platí podmienka dobromyseľnosti. Ak vlastník pozemku súhlasí, aby si sused občas skrátil cestu k svojej nehnuteľnosti prechodom krížom cez jeho parcelu, ale z okolností je jasné, že mu nijaké právo prejazdu či prechodu neposkytuje, nebude držba práva vecného bremena dobromyseľná.

Ak však susedný pozemok používal pre príjazd do vlastného dvora či záhrady takpovediac od nepamäti na základe zmluvy, ktorá sa neskôr ukázala ako neplatná a sused zrazu prejazd znemožnil postavením oplotenia, dá sa o vydržaní uvažovať.

 

Kvalifikovanosť držby z pohľadu zákona

Uvedené znamená, že ide o držbu, ktorá splňuje stanovené podmienky pre to, aby na jej základe mohlo dôjsť k získaniu veci do vlastníctva vydržaním. Na vydržanie veci totiž v rozpore s rozšíreným presvedčením nestačí, že držiteľ užíva vec po zákonom stanovenú dobu. Podstatné je, aby bol držiteľ po celú vydržaciu dobu so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec patrí. Takáto držba sa tiež nazýva držbou oprávnenou. Klasickým oprávneným držiteľom býva práve vlastník susedného pozemku, ktorý odjakživa užíval aj časť priľahlej parcely, fakticky tvorila časť jeho dvora či záhrady a skutočný vlastník predmetnej časti pozemku dlhú dobu vlastne ani netušil, že bol nejakým spôsobom ukrátený. Dobromyseľnosť držiteľa býva veľmi často zvýraznená aj tým, že výstavbu oplotenia realizovali ešte jeho predkovia (resp. predchádzajúci vlastníci pozemku) a on tým pádom predpokladal, že ohradená plocha zodpovedá skutočne veľkosti jeho parcely.

Dobromyseľnosť takéhoto držiteľa Občiansky zákonník chráni (a pasivitu skutočného vlastníka naopak trestá) tým, že v okamihu splnenia všetkých podmienok pre vydržanie vec automaticky prechádza do vlastníctva toho, kto ju reálne užíva – aby sa dlhodobý faktický stav uviedol do súladu so stavom právnym.

Slovenské súdy sú pri posudzovaní dobromyseľnosti držby skôr prísnejšie, a to napriek tomu, že v prípade pochybností sa podľa zákona dobromyseľnosť držiteľa predpokladá. Judikatúra zastáva názor, že väčšina prípadov dobromyseľnej držby vyžaduje skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu nadobudnutia vlastníctva.

To znamená, že pri počiatku držby musela byť (aspoň zdanlivo) prítomná nejaká okolnosť, na základe ktorej držiteľ nadobudol presvedčenie, že vec alebo právo mu naozaj patrí. V praxi napríklad pôjde o prípady, kedy sa do držby dostala vec na základe dedičského rozhodnutia o nadobudnutí veci, ktorá v čase smrti poručiteľa nebola jeho vlastníctvom (a teda nemala byť zaradená do dedičstva).

§   Judikatúra

Podobnými prípadmi sú získanie veci na základe kúpnej či darovacej zmluvy, ktoré sú z nejakého dôvodu neplatnými (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3 Cdo 17/2016). Na margo uvedeného treba dodať, že okolnosti nadobudnutia vlastníctva by mali skutočne vzbudiť dôvodné presvedčenie o tom, že vlastníctvo na držiteľa aj prešlo.

V tejto súvislosti bol napríklad vyslovený právny názor, že ak sa niekto chopil držby na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, nemohol byť v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že bol presvedčený, že aj ústna forma zmluvy je pre platné uzatvorenie zmluvy postačujúca (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6 Sžo 161/2008).

Do vydržacej doby treba započítať aj držbu právneho predchodcu

Všeobecne platí, že oprávnený držiteľ vydrží vec, ak ju má v nepretržitej držbe 3 roky. V prípade nehnuteľností stanovuje zákon až 10 ročnú vydržaciu dobu. Do vydržacej doby sa započítava aj doba, počas ktorej mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca držiteľa. Ak teda napríklad vaši rodičia ako dobromyseľní držitelia užívali aj časť susedného pozemku tak, ako keby bola ich a vy ste v tomto užívaní pokračovali v domnienke, že ide o časť vášho pozemku, môžete si započítať do plynutia vydržacej lehoty aj ich držbu. Pre úplnosť dodajme, že vydržanie nastane len vtedy, ak sa v rámci vydržacej lehoty skutočný vlastník nebráni. Ak teda máte podozrenie, že niekto užíva vec, ktorá je vaša, prípadne trpíte výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, musíte dotyčného na svoje nároky preukázateľne upozorniť. Od okamihu, keď sa držiteľ zoznámi s tým, že vec či právo mu nenáležia, už totiž nemôže byť dobromyseľným držiteľom.

Poznámka

Občiansky zákonník stanovil zásadu, že nie je možné nadobudnúť vlastníctvo

–   k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva,

–   k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (vodné toky, nerastné bohatstvo, ...).

Začiatok a trvanie doby

Primeraným spôsobom sa použijú ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

§ 135

(1) Kto nájde stratenú vec, je povinný ju vydať vlastníkovi. Ak vlastník nie je známy, je nálezca povinný odovzdať ju príslušnému štátnemu orgánu. Ak sa o ňu vlastník neprihlási do jedného roka od jej odovzdania, pripadá vec do vlastníctva štátu.

(2) Nálezca má právo na náhradu potrebných výdavkov a na nálezné, ktoré tvorí desať percent ceny nálezu. Osobitný právny predpis môže inak upraviť oprávnenie toho, kto vec našiel alebo ohlásil.

(3) Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane aj na skryté veci, ktorých vlastník nie je známy, a na opustené veci.

Komentár k § 135

Zákon upravuje v ustanovení inštitút stratenej veci – ide o právnu skutočnosť, na základe ktorej dochádza k zániku vlastníckeho práva pôvodného vlastníka.

 

Stratená vec

Na účely občianskeho práva ide o vec, vlastník vec stratil mimo svojej vôle, pričom nechcel, aby sa tak stalo. Uvedené je nie vôľou vlastníka.

 

Skrytá vec

Na účely občianskeho práva ide o vec, ktorú vlastník vedome ukrýva, pričom jeho úmyslom držať ju mimo dosah iných osôb.

 

Opustená vec

Na účely občianskeho práva ide o vec, ktorú vlastník, hoci len mlčky, vyjadril vôľu vzdať sa svojho vlastníckeho práva. uvedené je vôľou vlastníka.

 

A by sa vec následne našla, nedochádza k zmene vlastníctva. Povinnosťou nálezcu je stratenú vec vrátiť, a to za každých okolností. Ak vlastník nie je nálezcovi známy, tak nájdenú vec musí odovzdať príslušnému štátnemu orgánu (napríklad polícii).

Ak sa ani orgánu nepodarí vlastníka nájsť, tak po uplynutí zákonnej lehoty v dĺžke jeden rok, prepadne vec štátu.

Nálezca má právo na náhradu potrebných výdajov (výdaje na uschovanie, opatrovanie, ...) a na nálezné

–   voči nálezcovi, ak sa nájde,

–   proti štátu, ak mu nájdená vec pripadla.

Rovnaký postup sa uplatňuje aj v prípade skrytej a opustenej veci.

Poznámka

Nenahlásenie, respektíve nevrátenie nájdenej veci však nie je len otázka morálky, ale aj trestného práva. Podľa zákona ide o trestný čin zatajenia veci definovaný nasledovne: „Kto si prisvojí cudziu vec, ktorá sa dostala do jeho moci nálezom, omylom alebo inak bez privolenia oprávnenej osoby.“ Pokiaľ ide o veci malej hodnoty, hrozí odňatie slobody na jeden rok. Pri väčšej škode však páchateľ môže dostať až päť rokov za mrežami. Ako „zatajenie“ je často definované to, čo zdravý sedliacky rozum nazýva obyčajná lúpež. Napríklad, keď si odsúdený vzal telefón položený vedľa suseda pri hracích automatoch.

§ 135a

Vlastníkovi veci patria aj prírastky veci, aj keď boli oddelené od hlavnej veci.

Komentár k § 135a

Predmetom úpravy je vlastníctvo prírastkov veci, ktoré zásadne patria vlastníkovi veci, a to aj napriek tomu, že boli od hlavnej veci oddelené. Ide o nadobudnutie vlastníctva prírastkom veci.

 

Prírastky veci

–   ovocie na ovocnom strome,

–   mláďa zvierat.

Len oddelením tohto prírastku sa stáva samostatnou vecou, ku ktorej je nadobudnuté právo vlastníctva, prírastok sa stáva samostatnou vecou. Následne môže dôjsť pre prevodu vlastníctva, ak dochádza následne k predaju, darovaniu, ....

§ 135b

(1) Ak niekto dobromyseľne spracuje cudziu vec na novú vec, stáva sa vlastníkom novej veci ten, ktorého podiel na nej je väčší. Je však povinný uhradiť druhému vlastníkovi cenu toho, o čo sa jeho majetok zmenšil. Ak sú podiely rovnaké a účastníci sa nedohodnú, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek z nich súd.

(2) Ak niekto spracuje cudziu vec, hoci je mu známe, že mu nepatrí, môže vlastník veci žiadať o jej vydanie a navrátenie do predošlého stavu. Ak navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné, určí súd podľa všetkých okolností, kto je vlastníkom veci a aká náhrada patrí vlastníkovi alebo spracovateľovi, ak medzi nimi nedôjde k dohode.

Komentár k § 135b

V ustanovení zákon upravuje nadobudnutie vlastníctva spôsobom, že sa spracuje stará vec na novú vec. Vlastníkom sa v tomto prípade stáva ten, ktorého podiel na spracovaní je v najvyššej miere. Musí byť splnená podmienka, že nová vec sa zásadne odlišuje od veci starej. Ako príklad môžeme uviesť určitý materiál, z ktorého je následne zhotovený výrobok.

Ak niekto dobromyseľne spracuje cudziu vec na novú vec, stáva sa vlastníkom novej veci, pričom mu vyplýva povinnosť uhradiť druhému vlastníkovi cenu toho, o čo sa jeho majetok zmenšil. Ak sú podiely rovnaké a účastníci sa nedohodnú, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek z nich súd.

Pred spracovaním pôvodnej veci môže byť uzavretá dohoda, na základe ktorej bude riešené vlastníctvo k novej veci. Dohoda však musí tieto podmienky obsahovať. príkladom dohody je zmluva o dielo.

V prípade, keď spracovateľ novej veci vedel, že mu vec, ktoré použil na zhotovenie novej nepatrí, čiže nejde o dobromyseľné konanie, je právom vlastníka pôvodnej veci žiadať o jej vydanie a navrátenie do predchádzajúceho stavu.

O dôležitých pochybnostiach vždy rozhoduje súd, a to aj v prípade, že nie je možné dať vec do pôvodného stavu. Súd zároveň rozhodne o výške náhrady, ktorá patrí pôvodnému vlastníkovi veci.

§ 135c

(1) Ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“).

(2) Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí.

(3) Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Komentár k § 135c

Občiansky zákonník v ustanovení upravuje prípady, ak stavebník postaví na pozemku stavbu neoprávnene – ide i neoprávnené postavenie stavby.

 

Neoprávnené postavenie stavby – stavba je postavená na pozemku, ktorý nie je vo vlastníctve staviteľa. Nasledovný postup v prípade neoprávneného postavenia stavby rieši súd a zároveň stanoví riešenie.

Poznámka

Vzhľadom k tomu, že stavebný úrad pri vydaní rozhodnutia o povolení stavby neskúma v plnej šírke občianskoprávnu stránku veci, môže výnimočne nastať i prípad, že neoprávnenou v zmysle občianskoprávnych predpisov bude i stavba, na ktorej má stavebník stavebné povolenie podľa stavebného zákona.

Rozhodnutie súdu

–   odstránenie stavby na náklady toho, kto stavbu zriadil – vlastník stavby,

–   prikázanie za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku (musí s tým súhlasiť) – ak nie účelné odstránenie stavby,

–   usporiadanie pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby iným spôsobom,

–   zriadenie vecného bremena, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe, za náhradu.

 

Zásada

Úlohou súdu nie je riešiť vzťah medzi vlastníkom a osobami, ktorých materiál bol použitý na stavbu, alebo osôb, ktoré stavebníkovi pri stavbe vypomáhali.

Právo na vyporiadanie neoprávnenej stavby sa nepremlčuje.

DRUHÁ HLAVA

SPOLUVLASTNÍCTVO

§ 136

(1) Vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

(2) Spoluvlastníctvo je podielové alebo bezpodielové. Bezpodielové spoluvlastníctvo môže vzniknúť len medzi manželmi.

Komentár k § 136

Ustanovenie vymedzuje, že každá vec, bez ohľadu na to, či ide o hnuteľnú vec alebo nehnuteľnú vec, môže byť v spoluvlastníctve dvoch alebo viacerých vlastníkov. Spoluvlastníctvo je spoločné vlastníctvo k spoločnej veci. Je vylúčené, aby k jednej a tej istej veci malo vlastnícke právo viac osôb, ak nejde o spoluvlastníctvo.

 

Delenie spoluvlastníctva

–   podielové – podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na spoločnej veci, t. j. mieru, v akej spoločnú vec užíva, poberá z nej úžitky a znáša náklady na ňu vynaložené,

–   bezpodielové – miera tejto účasti nie je vyjadrená, a to ani podielom, ani iným vonkajším spôsobom, ide o manželov žijúci v rodinnom a spotrebnom spoločenstve.

 

Môže dôjsť aj ku kombinácii oboch foriem spoluvlastníctva (napr. v rámci podielového spoluvlastníctva je jeden alebo viac spoluvlastníckych podielov v bezpodielovom spoluvlastníctve). Zásadou bezpodielového spoluvlastníctva je, že vzniká len medzi manželmi.

Pod spoluvlastníctvom rozumieme spoločné vlastníctvo jeden a tej istej veci, bez toho, aby bola vec rozdelená, čiže patrí dvom a viacerým vlastníkom (nie je obmedzený počet).

 

Spoluvlastníci – subjekty podielového vlastníctva

–   fyzická osoba,

–   právnická osoba.

Podielové spoluvlastníctvo

§ 137

(1) Podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

(2) Ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké.

§ 138

Zrušený.

§ 139

(1) Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.

(2) O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

(3) Ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd.

§ 140

Ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, 117). Ak sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov.

§ 141

(1) Spoluvlastníci sa môžu dohodnúť o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní; ak je predmetom spoluvlastníctva nehnuteľnosť, dohoda musí byť písomná.

(2) Každý zo spoluvlastníkov je povinný vydať ostatným na požiadanie písomné potvrdenie o tom, ako sa vyporiadali, ak nemala už dohoda o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní písomnú formu.

§ 142

(1) Ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.

(2)  Z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.

(3) Pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva rozdelením veci môže súd zriadiť vecné bremeno k novovzniknutej nehnuteľnosti v prospech vlastníka inej novovzniknutej nehnuteľnosti. Zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva nemôže byť na ujmu osobám, ktorým patria práva viaznúce na nehnuteľnosti.

Komentár k § 142

O spoluvlastníctve hovoríme vtedy, ak vec je vo vlastníctve viacerých subjektov bez toho, aby bola reálne rozdelená. Všetky tieto osoby sú tak považované akoby za jedného vlastníka spoločnej veci. Rovnaké práva a povinnosti, ktoré má jediný vlastník veci, v prípade spoluvlastníctva prislúchajú všetkým spoluvlastníkom. Ide najmä o právo držať a užívať predmet svojho spoluvlastníctva, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, prípadne sa domáhať i ochrany prostredníctvom vlastníckych žalôb. Subjektmi spoluvlastníckych vzťahov môžu byť tak fyzické, ako i právnické osoby, predmetom spoluvlastníctva môže byť akákoľvek vec.

Právna úprava rozlišuje dve formy spoluvlastníctva, ako sme uviedli vyššie,

–   podielové spoluvlastníctvo,

–   bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.

 

Vymedzenie podielového spoluvlastníctva

–   predstavuje vlastnícky vzťah viacerých osôb – minimálne dvoch – k tej istej veci,

–   základným pojmovým znakom je podiel, ktorý vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci,

–   každý z podielových spoluvlastníkov má určitý podiel na veci,

–   každý podiel však nepredstavuje reálnu časť na veci, ktorá by bola vo výlučnom vlastníctve niektorého zo spoluvlastníkov,

–   ide o ideálny podiel,

–   spoluvlastníci sú vlastníkmi veci ako celku a žiadny z nich nemá na spoločnej veci presne vymedzenú či vyčlenenú časť, ak sa nedohodnú inak,

–   zákon nevylučuje dohodu medzi spoluvlastníkmi o spôsobe užívania spoločnej veci – táto dohoda ich zaväzuje len navzájom.

Príklad

Napríklad, ak ako podielový spoluvlastník vlastní 1/3-nový podiel na určitom pozemku, nevlastní presne vymedzenú plochu o výmere 1/3-ny z celej plochy pozemku, ktorú by mohol ako výlučný vlastník užívať. Podiel, ako ho chápe Občiansky zákonník, neurčuje, ktorá konkrétna časť spoločnej veci je vo výlučnom užívaní či vlastníctve toho ktorého spoluvlastníka. Zjednodušene povedané, podielový spoluvlastník má svoj podiel na celej spoločnej veci, na každom jej kúsku, každom metri štvorcovom, bez toho, aby bola vyčlenená reálna plocha či časť, ktorú by mohol výlučne užívať či vlastniť.

Spoluvlastnícky podiel

Podstata podielového spoluvlastníctva spočíva v tom, že každý zo spoluvlastníkov sa podieľa na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva v takom rozsahu, aký zodpovedá veľkosti jeho podielu. Ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké. Spoluvlastnícky podiel je v podstate číselným vyjadrením právneho statusu spoluvlastníka vo vzťahu k spoločnej veci, a teda určuje mieru účasti na právach a povinnostiach viažucich sa k tejto spoločnej veci.

 

Spoločná vec – hospodárenie

Ide najmä o

–   údržbu,

–   opravu,

–   úpravu veci,

–   užívanie veci.

O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov, na základe spoločnej dohody. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd. Pri rozhodovaní o hospodárení so spoločnou vecou sa uplatňuje väčšinový princíp, ktorý však nie je založený na počte spoluvlastníkov, ale na veľkosti ich podielov. Spoluvlastník, ktorý bol prehlasovaný a ktorý nesúhlasí so spôsobom hospodárenia so spoločnou vecou, o ktorom sa rozhodlo väčšinou hlasov, sa musí rozhodnutiu väčšiny podriadiť, alebo sa môže obrátiť na súd. Ak sa rozhodne predmet podielového spoluvlastníctva ako celok predať, zaťažiť záložným právom alebo vecným bremenom, potrebný bude súhlas všetkých spoluvlastníkov. Odchylná právna úprava platí v režime bytových domov.

 

Prevod podielu a predkupné právo

Každý podielový spoluvlastník môže so svojím podielom nakladať – môže ho previesť na iného alebo ho darovať, prípadne ho prenechať inej osobe závetom. Zákon však obmedzuje zmluvnú voľnosť pri prevode spoluvlastníckeho podielu, a to v prospech a na ochranu ostatných spoluvlastníkov. Ak niektorý spoluvlastník bude chcieť previesť svoj podiel na tretiu osobu, príp. len jedného spoluvlastníka, musí ho najskôr ponúknuť na odkúpenie všetkým ostatným spoluvlastníkom, a to za rovnakých podmienok, za akých by svoj podiel predal tretej osobe. Musí tak urobiť vo forme kvalifikovanej výzvy s uvedením minimálnej zákonnej lehoty, v rámci ktorej je potrebné predkupné právo uplatniť, a rovnako s uvedením všetkých podmienok predaja. Po márnom uplynutí lehoty a neprejavení záujmu o odkúpenie podielu, môže spoluvlastník svoj podiel voľne previesť (darovať, predať, zameniť).

Poznámka

Výnimkou zo zákonného predkupného práva je odplatný či bezodplatný prevod blízkej osobe (napr. rodinnému príslušníkovi), bez ponuky na odkúpenie podielu ostatným spoluvlastníkom.

V čom treba byť obzvlášť dôslední, je to, že ak sa výzva na uplatnenie predkupného práva nesprávne sformuluje, môže sa stať, že v budúcnosti spoluvlastníci žalobou napadnú samotný prevod nehnuteľnosti a budú sa domáhať vyslovenia neplatnosti scudzovacej (kúpnej) zmluvy. Častokrát i malé pochybenie v nedodržaní zákona môže do budúcna spôsobiť značné komplikácie, preto sa odporúča obrátiť sa na advokátsku kanceláriu, ktorá vypracuje bezchybnú kvalifikovanú výzvu, ktorou tak predídete zbytočným súdnym sporom, stratenému času, energii a finančným prostriedkom nehovoriac.

 

Zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

Občiansky zákonník vychádza zo zásady, že nikoho nemožno spravodlivo nútiť, aby zotrvával v spoluvlastníckom vzťahu. Časté sú prípady zdedených domov či pozemkov po starých rodičoch, ktoré dedičia nadobudnú do podielového spoluvlastníctva. Ak ste v podobnej situácii a nemáte záujem byť spoluvlastníkom, či už z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov, do úvahy pripadá zrušenie podielového spoluvlastníctva. Právny poriadok v SR pozná dva možné spôsoby zrušenia podielového spoluvlastníctva, a to:

•    zrušenie spoluvlastníctva dohodou,

•    zrušenie spoluvlastníctva rozhodnutím súdu.

 

Zrušenie spoluvlastníctva – dohoda

Podieloví spoluvlastníci sa môžu kedykoľvek v priebehu trvania spoluvlastníckeho vzťahu dohodnúť

–   o jeho zrušení,

–   následnom vyporiadaní.

Právny poriadok tento spôsob zrušenia naviac uprednostňuje pred zrušením podielového spoluvlastníctva súdnym rozhodnutím. Dôležité je, aby dohoda o zrušení spoluvlastníctva upravila všetky vzájomné práva, povinnosti a nároky, a to najmä, akým spôsobom sa podielové spoluvlastníctvo ruší a akým spôsobom sa majetok vysporiadava. Okrem toho, dohoda, predmetom ktorej je nehnuteľnosť, musí spĺňať všetky zákonnom stanovené náležitosti, musí byť vyhotovená v písomnej forme a zavkladovaná na katastri. Požiadavka písomnej formy sa nevyžaduje v prípadoch, ak je predmetom vyporiadania hnuteľná vec, čo je však menej častý prípad.

 

Zrušenie spoluvlastníctva rozhodnutím súdu

Ak sa vám nepodarí dospieť k dohode o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníckeho práva, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd. Súd v tomto prípade môže rozhodnúť o niektorom z nasledovných vyporiadaní:

•    rozdelenie veci – ak ide o deliteľnú vec, ktorej rozdelenie je dobre možné a ak naďalej môže plniť svoj účel,

Poznámka

Výnimka platí pri delení poľnohospodárskych a lesných pozemkov v extraviláne.

•    prikázanie jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu – ak rozdelenie veci nie je dobre možné. Komu bude vec prikázaná, záleží od rozhodnutia súdu. Súdna prax ale nasvedčuje tomu, že nie vždy je veľkosť podielu kľúčovým kritériom pre posúdenie, kto nadobudne vec do svojho výlučného vlastníctva,

•    predaj tretej osobe a rozdelenie výťažku podľa veľkostí spoluvlastníckych podielov – ak žiadny so spoluvlastníkov nemá záujem vec vlastniť.

§   Judikatúra

Sp. zn. 1 Cdo 33/2010 Najvyšší súd SR

Z povahy podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv založeného na zásade dobrovoľnosti vyplýva, že ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie. Toto právo vyplýva zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, súd použije ďalší spôsob zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, ktorým je prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu.

V rámci posudzovania účelného využitia veci možno okrem veľkosti podielov zohľadniť viaceré skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie o tom, ktorému z účastníkov bude vec prikázaná do vlastníctva. Pre rozhodnutie súdu, komu nehnuteľnosť prikázať nie je absolútne rozhodujúca ani výška podielov, ani účelné využitie veci, ale ide o súhrn skutočností, ktoré sú v danej veci relevantné. Zákon zohľadňuje variabilitu a zložitosť možných situácii, a preto prenecháva riešenie na úvahe súdu. Otázka, komu bude vec prikázaná, záleží vždy na úvahe súdu.

Sp. zn. 4 Cdo 183/2011 Najvyšší súd SR

„V konaní o zrušení spoluvlastníctva a vykonaní vyporiadania je jeho predmetom vždy celá vec patriaca do podielového spoluvlastníctva a vyriešenie všetkých právnych vzťahov spoluvlastníkov (alebo jedného z nich) k tejto veci.

Účastníkmi konania o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k veci musia byť všetci spoluvlastníci, lebo právoplatný výrok súdu zaväzuje len účastníkov konania. Ide o tzv. nútené nerozlučné procesné spoločenstvo všetkých spoluvlastníkov. Pokiaľ sa na konaní nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci, súd nemôže návrhu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva.“

Sp.zn. 4 Cdo 277/2009 Najvyšší súd SR

„Ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v Občianskom zákonníku upravený.

Toto právo je nepochybne majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie nemožno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia.“

Sp. zn. 6 Cdo 184/2010 Najvyšší súd SR

„Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu.

Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav.

Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.

Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna.

Bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov

§ 143

V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.³)

Komentár k § 143

Občiansky zákonník vymedzuje, čo patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čo môže byť predmetom vlastníctva a naopak, čo sa do spoluvlastníctva nezahŕňa.

§ 143a

(1) Manželia môžu dohodou rozšíriť alebo zúžiť zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva. Obdobne sa môžu dohodnúť aj o správe spoločného majetku.

(2) Manželia sa môžu dohodnúť, že vyhradia vznik bezpodielového spoluvlastníctva ku dňu zániku manželstva.

(3) Dohoda podľa odsekov 1 a 2 vyžaduje formu notárskej zápisnice. Manželia sa môžu voči inej osobe na túto dohodu odvolať len vtedy, ak jej je táto dohoda známa.

Komentár k § 143a

Občiansky zákonník vymedzuje možnosť rozšírenia prípadne zúženia rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Zároveň je možnosť správy spoločného majetku, pričom každá dohoda týkajúca sa spoluvlastníctva vyžaduje formu notárskej zápisnice.

§ 144

Veci v bezpodielovom spoluvlastníctve užívajú obaja manželia spoločne; spoločne uhradzujú aj náklady vynaložené na veci alebo spojené s ich užívaním a udržiavaním.

Komentár k § 144

Zákon v ustanovení vymedzuje ako užívajú manželia veci v bezpodielovom spoluvlastníctve a zároveň ako uhrádzajú náklady vynaložené na veci spojené s ich užívaním a zdržiavaním.

§ 145

(1) Bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.

(2) Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.

Komentár k § 145

Ustanovenie upravuje a vymedzuje, v ktorých veciach môže konať len jeden z manželov a kedy musia manželia konať spoločne a nerozdielne, prípadne kedy je potrebný súhlas oboch manželov.

§ 146

(1) Ak dôjde medzi manželmi k nezhode o právach a povinnostiach vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva, rozhodne na návrh niektorého z nich súd.

(2) Ak sa z dôvodu fyzického alebo psychického násilia alebo hrozby takého násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo byte, stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným, môže súd na návrh jedného z manželov obmedziť užívacie právo druhého manžela k domu alebo bytu patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva, prípadne ho z jeho užívania úplne vylúčiť.

Komentár k § 146

Zákon vymedzuje vznik nezhôd v manželstve týkajúcich sa práv a povinností z bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Uvedené nezhody musia byť riešené prostredníctvom súdu. zároveň počas manželstva môže dôjsť k násiliu nielen voči druhému manželovo ale aj voči blízkej osobe, z čoho vyplývajú dôsledky týkajúce sa napríklad obmedzenia užívania k domu alebo bezpodielovému spoluvlastníctva manželov. Zároveň takýto manžel môže byť z užívania vylúčený, pričom je to v kompetencii rozhodnutia súdu.

§ 147

(1) Pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

(2) To neplatí, ak ide o pohľadávku veriteľa jedného z manželov, ktorí sa dohodli podľa ustanovení § 143a, pokiaľ táto pohľadávka vznikla pri používaní majetku, ktorý nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Komentár k § 147

Ustanovenie sa na účely bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaoberá vznikom pohľadávok a ich dôsledkom, ktoré môžu mať na majetok v manželstve.

§ 148

(1) Zánikom manželstva zanikne i bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.

(2) Zo závažných dôvodov, najmä ak by ďalšie trvanie bezpodielového spoluvlastníctva odporovalo dobrým mravom, môže súd na návrh niektorého z manželov toto spoluvlastníctvo zrušiť i za trvania manželstva.

Komentár k § 148

Občiansky zákonník ustanovením vymedzuje zásadu, podľa ktorého zánikom manželstva zaniká aj bezpodielovú spoluvlastníctvo.

Zároveň je upravená podmienky, kedy môže byť bezpodielové vlastníctvo manželov zrušené počas trvajúceho manželstva.

§ 148a

(1) Na použitie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov potrebuje podnikateľ pri začatí podnikania súhlas druhého manžela. Na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela nepotrebuje.

(2) Súd na návrh zruší bezpodielové spoluvlastníctvo manželov v prípade, že jeden z manželov získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Návrh môže podať ten z manželov, ktorý nezískal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Pokiaľ toto oprávnenie majú obaja manželia, môže návrh podať ktorýkoľvek z nich.

(3) Ak podnikateľskú činnosť po zrušení bezpodielového spoluvlastníctva manželov vykonáva podnikateľ spoločne alebo s pomocou manžela, ktorý nie je podnikateľom, rozdelia sa medzi nich príjmy z podnikania v pomere určenom písomnou zmluvou; ak taká zmluva nebola uzavretá, rozdelia sa príjmy rovným dielom.

Komentár k § 148a

Zákon v ustanovení upravuje použitie majetku, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve, na začatie podnikania jedného z manželov, pričom podmienkou je súhlas druhého z manželov.

Ustanovenie obsahuje aj možnosť súdu zrušiť bezpodielové vlastníctvo manželov v prípade, ak jeden z manželov získal oprávnenie na podnikanie.

Taktiež je zákonom upravený postup v podnikateľskej činnosti po zrušení bezpodielového spoluvlastníctva manželov a majetkové pomery z toho vyplyvajúce.

§ 149

(1) Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150.

(2) Ak dôjde k vyporiadaniu dohodou, sú manželia povinní vydať si na požiadanie písomné potvrdenie o tom, ako sa vyporiadali.

(3) Ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na návrh niektorého z manželov súd.

(4) Ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.

(5) Ak sa po vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov rozhodnutím súdu alebo dohodou objaví majetok, ktorý nebol zahrnutý v rámci vyporiadania, platí preň domnienka uvedená v odseku 4.

Komentár k § 149

Ustanovenie upravuje právny postup po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov, spôsob vyporiadania s majetkom a záväzkami. Podmienkou po vyporiadaní je vydať písomné potvrdenie o spôsobe vyporiadania.

Ustanovenie ďalej upravuje postup, ak k vyporiadaniu dohodou manželov nedošlo, alebo ak nebol podaný návrh na vyporiadanie bezpodielového vlastníctva manželov.

§ 149a

Pokiaľ sa dohody medzi manželmi podľa ustanovení § 143 a 149 týkajú nehnuteľností, musia mať písomnú formu a nadobúdajú účinnosť vkladom do katastra.

Komentár k § 149a

Všetky dohody medzi manželmi, ktoré sa týkajú nehnuteľnosti, vyžadujú písomnú formu. účinnosť nadobúdajú písomností vkladom do katastra v súlade so zákonom o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon).

§ 150

Pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

Komentár k § 150

Znenie ustanovenia upravuje vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom platí, že podiely sú rovnaké. Každý z manželov má určité práva požadovať to, čo do spoločného majetku vynaložil.

Vždy a za každých okolností sa však berie ohľad na potreby maloletých detí v manželstve, na práva a povinností, ktoré manželia majú voči maloletým deťom a voči ich výchove.

Zároveň sa berie ohľad na obstaranie spoločne domácnosti a na starostlivosť o deti pochádzajúce z manželstva.

§ 151

Ak za trvania manželstva bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo, môže sa obnoviť len rozhodnutím súdu vydaným na návrh jedného z manželov.

Komentár k § 143 až § 151

Ustanovenia § 143 až § 151 upravujú bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ktoré je možné zásadne len u manželov.

 

Čo tvorí BSM – bezpodielové spoluvlastníctvo manželov

Čo patrí do bezpodielového spoluvlastníctve manželov je vymedzené v ustanovení § 143. V podstate ide o všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva, ide teda o veci existujúce a uchopiteľné, a čo nadobudol každý z manželov za trvania manželstva – od vzniku manželstva sobášom až po jeho zánik

–   rozvodom,

–   smrťou,

–   vyhlásením za mŕtveho,

–   alebo po zrušenie BSM súdom za trvania manželstva.

Do BSM nepatria veci získané dedičstvom alebo darom, veci, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov. Taktiež veci vydané v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

 

Veci, ktoré nepatria do BSM

•    Veci, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva ako veci nachádzajúce sa vo vlastníctve štátu (rieky, podzemné vody, nerastné bohatstvo a podobne).

•    Veci, ktoré nadobudol niektorý z manželov alebo obaja pred uzatvorením manželstva.

•    Veci získané dedičstvom (na základe dedičského rozhodnutia) alebo darom (darovacia zmluva).

•    Veci, ktoré slúžia podľa svojej povahy osobnej potrebe (šatstvo, obuv, kozmetika a podobne).

•    Veci, ktoré slúžia výkonu povolania len jedného alebo obom z manželov (auto, vybavenie práce a podobne). Pokiaľ by tieto veci slúžili obom manželom, tak potom by patrili do BSM.

•    Veci získané reštitúciou. Ak mal jeden z manželov alebo obaja vec vo vlastníctve pred uzatvorením manželstva alebo mu bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

 

Veci, ktoré patria do BSM napríklad

•    Všetky príjmy z pracovného alebo iného obdobného pracovného vzťahu.

•    Príjmy z podnikateľskej činnosti.

•    Úspory.

•    Výhry v lotérií.

•    Výnosy z majetku manželov a iné …

 

Možnosť rozšírenia alebo zúženia BSM

Podľa § 143a manželia môžu počas svojho manželstva dohodou rozšíriť alebo zúžiť svoje BSM o určitý majetok.

Taktiež môžu vyhradiť vznik svojho BSM ku dňu zániku manželstva. Každý z manželov nadobúda majetok do svojho výlučného vlastníctva až do momentu, kým nepríde k zániku manželstva. Dňom zániku manželstva všetok majetok, ktorý sa nachádzal vo výlučnom vlastníctve každého z manželov, tvorí ich spoločné BSM.

Každá z týchto dohôd musí byť urobená len vo forme notárskej zápisnice spísanej notárom a uzatvorenej manželmi pred notárom. Manželia sa môžu voči inej osobe na každú z týchto dohôd odvolať len vtedy, ak jej im takáto dohoda známa. Pokiaľ sa tieto dohody týkajú nehnuteľností, musia mať písomnú formu a nadobúdajú účinnosť vkladom do katastra.

Poznámka

Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov predstavuje špecifický režim vlastníctva, ktorý vzniká medzi manželmi samotným uzatvorením manželstva. Na jeho vznik nie je potrebný žiaden ďalší právny úkon, rovnako však jeho vznik manželia nemôžu vylúčiť, a to ani súhlasným prejavom vôle. BSM vzniká výlučne medzi manželmi, takže takýto režim spoluvlastníctva si subjekty nemôžu vzájomne dohodnúť, napr. v prípade partnerského spolužitia, a to i bez ohľadu na dĺžku trvania takéhoto vzťahu.

Uzatvorením manželstva tak všetky veci, ktoré nadobudne ktorýkoľvek z manželov, patria manželom spoločne a nerozdielne. Pri takto nadobudnutých veciach nie je ani určený pomer spoluvlastníctva, nemožno hovoriť o tom, že polovica veci patrí jednému, a tá ďalšia druhému manželovi. Každá takto nadobudnutá vec patrí vo svojej celistvosti jednému, ako i druhému manželovi.

 

Výnimka

Výnimku predstavujú veci, ktoré jeden z manželov nadobudol darom alebo dedením. Tieto veci, napriek tomu, že boli nadobudnuté za trvania manželstva, zostávajú vo výlučnom vlastníctve manžela. Rovnako ako aj veci, ktoré nadobudli manželia pred uzatvorením manželstva ostávajú v ich výlučnom vlastníctve, a teda nespadajú do režimu BSM.

Modifikácie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

Je ňou možné sa odchýliť od zákonnej úpravy režimu BSM. Ako sme už vyššie uviedli, manželia sa nemôžu dohodnúť na tom, že v ich manželskom zväzku BSM nevznikne. Zákonná úprava BSM môže byť dohodou manželov zmenená len v troch smeroch.

–   prvý spôsob – manželia môžu zmeniť rozsah BSM a to tak, že ho rozšíria, prípadne zúžia. Týmto spôsobom môžu manželia docieliť, že veci, ktoré by do BSM nespadali, budú doňho zahrnuté, alebo naopak, veci, ktoré by podľa zákonnej úpravy spadali do BSM, sa z neho vylúčia. Dohody o zúžení alebo rozšírení BSM sa však nemôžu vzťahovať na veci, ktoré už boli nadobudnuté do BSM, prípadne do výlučného vlastníctva jedného z manželov. Napríklad, ak už manželia nadobudli nehnuteľnosť za trvania manželstva, ktorá je v ich BSM, nemôžu následne uzavrieť dohodu o zúžení BSM, na základe ktorej by nehnuteľnosť bola vo výlučnom vlastníctve manžela.

Príklad

Manžel zdedí po svojich rodičoch rodinný dom. Podľa zákonnej úpravy by takáto nehnuteľnosť vzhľadom na to, že bola nadobudnutá dedením, nepatrila do BSM. Manžel však chce, aby jeho manželka bola vlastníkom rodinného domu rovnako ako aj on. V tomto prípade je preto nevyhnutné, aby manželia uzatvorili dohodu, ktorou BSM rozšíria o túto nehnuteľnosť.

Príklad

Opačný prípad, kedy sa manželia dohodnú, že motorové vozidlo, ktoré nadobudnú počas trvania manželstva zo spoločných úspor, bude patriť len jednému z manželov. V tomto prípade je potrebné dohodou zúžiť rozsah BSM o toto konkrétne motorové vozidlo.

–   Druhý spôsob – manželia môžu taktiež vzájomnou dohodou upraviť čas vzniku BSM. Podľa zákonnej úpravy BSM vzniká v okamihu uzatvorenia manželstva. Takouto dohodou je možné vznik BSM oddialiť až do prípadného zániku manželstva. To znamená, že v takomto prípade manželia po uzavretí manželstva naďalej nadobúdajú všetky veci do svojho výlučného manželstva a môžu s nimi voľne disponovať bez súhlasu druhého manžela. Avšak v prípade, že manželstvo zanikne, bez ohľadu na to, či zanikne rozvodom alebo smrťou jedného z manželov, všetky veci, ktoré by bez existencie predchádzajúcej dohody manželov patrili do BSM, sa stávajú súčasťou BSM až takýmto zánikom manželstva a sú predmetom vyporiadania.

–   Tretí spôsob – manželia si ďalej môžu odchylným spôsobom od zákonnej úpravy upraviť otázku správy spoločného majetku. Môžu sa dohodnúť, že spoločný majetok budú spravovať len spoločne, alebo naopak, že spoločný majetok bude spravovať len jeden z manželov.

Dôležité!

Dohody manželov, ktorými sa je možné odchýliť od zákonnej úpravy BSM, musia mať formu notárskej zápisnice. V prípade, že táto forma nie je dodržaná, má to za následok absolútnu neplatnosť dohody, a teda sa na dohodu hľadí akoby nikdy nevznikla a režim BSM sa spravuje zákonnou úpravou.

Vznik, zánik (§ 148) a rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov

Podľa § 143 je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva, alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patria všetky hnuteľné a nehnuteľné veci, aktíva a pasíva, ktoré nadobudol niektorý z manželov alebo obaja manželia za trvania manželstva. Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vzniká zo zákona dňom vzniku manželstva, t. j. dňom, ktorý je zapísaný ako deň vzniku manželstva na sobášnom liste a zaniká dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku súdu o rozvode manželstva. V tejto súvislosti treba upozorniť, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nezaniká zrušením spoločnej domácnosti manželov, t. j. nezaniká z dôvodu, že manželia žijú oddelene.

 

Do bezpodielového spoluvlastníctva manželov však nepatria nasledovné veci:

–   veci získané dedičstvom,

–   veci získané darovaním,

–   veci, ktoré svojou povahou slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov,

–   veci vydané v rámci reštitúcie majetku len jedného z manželov.

Manželia môžu na základe notárskej zápisnice dohodou rozšíriť alebo zúžiť zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva. Rozšírenie tohto rozsahu bude znamenať, že do bezpodielového spoluvlastníctva manželov budú patriť aj tie veci, ktoré by inak patrili do výlučného vlastníctva iba jedného z manželov (napríklad pôjde o veci, ktoré boli darované iba jednému z manželov). Zúžením rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov treba rozumieť to, že zo spoločného majetku manželov bude vyňatá určitá vec do výlučného vlastníctva jedného z manželov.

Všetky veci v bezpodielovom spoluvlastníctve užívajú obaja manželia spoločne a spoločne aj uhrádzajú náklady spojené s užívaním, resp. udržiavaním veci.

Spôsoby vyporiadania zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov

Podľa §148 Občianskeho zákonníka: „Zánikom manželstva zanikne i bezpodielové spoluvlastníctvo manželov“.

Podľa §149 ods. 3 Občianskeho zákonníka: „Ak sa vysporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na návrh niektorého z manželov súd“.

Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zaniká zo zákona zánikom manželstva, t. j. dňom právoplatnosti rozsudku súdu o rozvode manželstva. Vysporiadať je možné len zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. V tejto súvislosti treba upozorniť, že otázka vysporiadania tohto majetku nie je predmetom konania o rozvod manželstva.

 

Vyporiadanie BSM

Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov je možné vysporiadať podľa § 149 nasledovnými spôsobmi:

–   dohodou o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, rozhodnutím súdu na návrh niektorého z manželov

Upozorňujeme, že ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vysporiadaniu dohodou, alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vysporiadané rozhodnutím súdu, platí, ak ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.

Pokiaľ sa bývalí manželia vedia dohodnúť na tom, akým spôsobom si rozdelia, resp. vysporiadajú ich spoločný majetok, bude postačovať, keď uzavrú tzv. dohodu o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Treba zdôrazniť, že takáto dohoda a úkony s tým súvisiace sú vždy výhodnejšie a lacnejšie ako vysporiadanie majetku súdnou cestou. V mnohých prípadoch takáto dohoda nie je možná už len z toho dôvodu, že vzťahy medzi bývalými manželmi sú vážne narušené a rozvrátené. Z tohto dôvodu je účelné, aby prípadné mimosúdne jednania medzi bývalými manželmi boli vedené za účasti tretích strán, spravidla ich právnych zástupcov.

Poznámka

Mimosúdne jednanie

V rámci mimosúdneho jednania týkajúceho sa vysporiadania spoločného majetku bývalých manželov sa využívajú všetky dostupné zákonné prostriedky smerujúce k dohode bývalých manželov. Mimosúdne jednania sa spravidla realizujú na základe korešpondencie ako aj osobných stretnutí oboch strán v sídle advokátskej kancelárie. Pozitívnym výsledkom mimosúdnych jednaní je potom písomná dohoda o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorú podpíšu obe strany.

–   Vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov súdnou cestou

V prípade, že mimosúdne jednania týkajúce sa vysporiadania spoločného majetku bývalých manželov nevedú k žiadnemu výsledku, môže sa ktorýkoľvek z bývalých manželov obrátiť na súd s návrhom na vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Na rozdiel od dohody bývalých manželov môže súd vysporiadať zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov len na základe zákonných zásad uvedených v §150 Občianskeho zákonníka. Súd tak bude postupovať na základe nasledovných zásad:

–   Zásada parity – základná zásada – podiely oboch manželov sú rovnaké. Túto zásadu však nemožno aplikovať mechanicky, keďže zákon počíta s výnimkami z tejto zásady.

–   Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo to, čo zo svojho oddeleného (výlučného) majetku vynaložil na spoločný majetok a zároveň je povinný uhradiť to, čo sa zo spoločného majetku manželov vynaložilo na jeho oddelený (výlučný) majetok.

–   Súd prihliada pri vysporiadaní aj na potreby maloletých detí.

–   Rovnako súd prihliadne pri vysporiadaní aj na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu a ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí.

Za použitia vyššie uvedených zásad súd spravidla rozdelí veci prikázaním do výlučného vlastníctva každému z bývalých manželov v pomere, ktorý zodpovedá veľkosti podielu každého z nich. Keďže podiely oboch manželov sú rovnaké, hodnota vecí, ktoré sa rozdeľujú medzi bývalých manželov, by mala byť v konečnom dôsledku rovnaká. Reálne však nie je možné vždy veci rozdeliť medzi manželov tak, aby ich hodnota bola rovnaká. V tomto prípade nemožno vylúčiť, že súd uloží tomu z manželov, ktorý nadobudol veci vyššej hodnoty, aby zaplatil druhému manželovi primeranú náhradu v peniazoch.

Pokiaľ sa bývalí manželia nevedia pred súdom zhodnúť na hodnote spoločných vecí, súd spravidla ustanoví v konaní znalca, ktorý zistí všeobecnú (trhovú) hodnotu týchto vecí ku dňu vysporiadania manželstva. Po vykonaní dokazovania súd vysporiada zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvom manželov na základe rozsudku, ktorým rozdelí veci medzi bývalých manželov prikázaním do výlučného vlastníctva každého z nich, prípadne určí výšku primeranej náhrady, ktorú musí jeden z bývalých manželov vyplatiť druhému z manželov. Nemožno však vylúčiť aj iný spôsob vysporiadania, ako napríklad prikázanie vecí do podielového spoluvlastníctva bývalých manželov.

 

Právne služby pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov

–   právne poradenstvo pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva,

–   asistencia pri mimosúdnych rokovaniach,

–   vypracovanie dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva,

–   zastupovanie v súdnom konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva.

Zásady BSM

–   jedna z dvoch foriem spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka,

–   môže vzniknúť len medzi manželmi,

–   inštitút BSM je upravený v § 143 až § 151,

–   patrí do neho všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka,

–   manželia môžu dohodou rozšíriť alebo zúžiť zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva,

–   manželia sa môžu dohodnúť o správe spoločného majetku,

–   manželia sa môžu dohodnúť, že vyhradia vznik bezpodielového spoluvlastníctva ku dňu zániku manželstva,

–   pri dohodách sa vyžadujú forma notárskej zápisnice,

–   ide o spoločenstvo vlastníckych práv manželov k veciam, ktoré nadobudli počas trvania manželstva,

–   manželia nemajú určenú veľkosť podielov na spoločných veciach – základný rozdiel od podielového spoluvlastníctva,

–   bezpodielovosť účasti na výkone spoluvlastníckych práv a povinností je jedným z pojmových znakov spoluvlastníckeho vzťahu medzi manželmi,

–   manželia sú účastní na nadobúdaní práv spoločne a v rovnakej miere,

–   vzniká spolu so vznikom manželstva a to ku všetkému, čo môže byť predmetom vlastníctva osoby a čo manželia, resp. niektorý z nich, nadobudli počas trvania manželstva, okrem zákonom stanovených výnimiek,

–   vznikne aj pri uzavretí neplatného manželstva, nie však v prípade domnelého manželstva,

–   nemôže vzniknúť medzi druhom a družkou,

–   vznik, trvanie a zánik bezpodielového spoluvlastníctva manželov je podmienené vznikom, trvaním a zánikom manželstva,

–   právny vzťah, existuje len, ak účastníci sú alebo boli manželmi,

–   výnimka v prípade splnenia v zákone ustanovených dôvodov zanikne počas trvania manželstva (§ 148 ods. 2 a § 148a ods. 2),

–   výnimka, že manželstvo zaniklo a bezpodielové spoluvlastníctvo trvá ďalej (§ 16 Zákona o rodine),

–   nevyžaduje, aby manželia spolu fakticky žili a tvorili spoločnú domácnosť,

–   veci nadobudnuté po zániku manželstva nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

TRETIA HLAVA

PRÁVA K CUDZÍM VECIAM

Komentár k tretej hlave

Občiansky zákonník vo svojej druhej časti upravuje všetky typické vecné práva, medzi ktoré patria vecné práva k cudzím veciam:

–   záložné právo,

–   vecné bremená,

–   zádržné právo.

Záložné právo

§ 151a

Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len „záloh“), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

Komentár k § 151a

Ustanovenie upravuje na čo slúži záložné právo na účel občiansko-právnych vzťahov. Záložné právo je prostriedok zabezpečenia pohľadávky veriteľa a jej príslušenstva pre prípad, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. V prípade, ak dlžník nesplní riadne a včas svoj záväzok veriteľ je oprávnený uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia tejto pohľadávky zo zálohu. Formou uspokojenia môže byť napríklad speňaženie zálohu. Záloh ako taký však nepatrí veriteľovi, v prospech ktorého bolo záložné právo zriadené ale jedná sa o tzv. „právo k cudzej veci“. Záložné právo existuje len dovtedy, kým existuje pohľadávka, ktorú zabezpečuje. V prípade ak dlžník riadne a včas splatí svoj dlh, zabezpečený záložným právom, je veriteľ povinný vrátiť predmet zálohu späť záložcovi.

§ 151b

(1) Záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou, schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, alebo zákonom. Zmluva o zriadení záložného práva na hnuteľnú vec sa nemusí uzatvoriť v písomnej forme, ak záložné právo vzniká odovzdaním veci podľa tohto zákona.

(2) V zmluve o zriadení záložného práva sa určí pohľadávka, ktorá sa záložným právom zabezpečuje, a záloh.

(3) V zmluve o zriadení záložného práva sa určí najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky.

(4) Záloh môže byť v zmluve o zriadení záložného práva určený jednotlivo, čo sa týka množstva a druhu alebo iným spôsobom tak, aby kedykoľvek počas trvania záložného práva bolo možné záloh určiť.

Komentár k § 151b

Občiansky zákonník v ustanovení vymedzuje spôsob, akým sa zriaďuje záložné právo a čo musí zmluva o zriadení záložného práva obsahovať. Zároveň ustanovenie vymedzuje formu, v akej musí byť záložné právo v zmluve zriadené.

§ 151c

(1) Záložným právom možno zabezpečiť peňažnú pohľadávku, ako aj nepeňažnú pohľadávku, ktorej hodnota je určitá alebo kedykoľvek počas trvania záložného práva určiteľná.

(2) Záložným právom možno zabezpečiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti alebo ktorej vznik závisí od splnenia podmienky.

(3) Záložné právo prechádza pri prevode alebo prechode pohľadávky zabezpečenej záložným právom na nadobúdateľa pohľadávky. To platí aj vtedy, ak ide o inú zmenu v osobe oprávnenej zo zabezpečenej pohľadávky.

Komentár k § 151c

Ustanovenie vymedzuje, čo je účelom zriadeného záložného práva, čo sa jeho prostredníctvom zabezpečuje a akým spôsobom dochádza k prevodu záložného práva v prípade pohľadávok.

Zároveň zákon vymedzuje postup, ak dochádza k zmene v osobe oprávnenej zo zabezpečenej pohľadávky.

§ 151d

(1) Záloh môže byť vec, právo, iná majetková hodnota, byt a nebytový priestor, ktoré sú prevoditeľné, ak zákon neustanovuje inak.^3a) Záloh môže byť aj súbor vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, podnik alebo časť podniku, alebo iná hromadná vec.

(2) Záložné právo sa vzťahuje na záloh, jeho súčasti, plody a úžitky a príslušenstvo, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje alebo zákon neustanovuje inak. Na plody a úžitky sa záložné právo vzťahuje až do ich oddelenia od zálohu, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje inak.

(3) Záložné právo možno zriadiť na vec, byt a na nebytový priestor vo vlastníctve záložcu, alebo na právo a na inú majetkovú hodnotu, ktoré patria záložcovi.

(4) Záložné právo možno zriadiť aj na vec, právo, inú majetkovú hodnotu, byt alebo nebytový priestor, ktorý záložca nadobudne v budúcnosti, a to aj vtedy, ak vec, právo, iná majetková hodnota, byt a nebytový priestor vzniknú v budúcnosti alebo ktorých vznik závisí od splnenia podmienky.

(5) Pohľadávku možno zabezpečiť aj záložným právom zriadeným na niekoľko samostatných zálohov.

(6) Akákoľvek dohoda zakazujúca zriadiť záložné právo je neúčinná voči tretím osobám.

Komentár k § 151d

Ustanovenie zákona definuje pojem záloh, ktorý môže byť nielen jedna vec ale i súbor vecí. Zároveň je v ustanovení vymedzené, na ký záloh sa záložné právo vzťahuje, prípadne na akú vec je možno zriadiť záložné právo.

§ 151e

(1) Na vznik záložného práva sa vyžaduje jeho registrácia v Notárskom centrálnom registri záložných práv (ďalej len „register záložných práv“) zriadenom podľa osobitného zákona,^3b) ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.

(2) Záložné právo k nehnuteľnostiam, bytom a nebytovým priestorom vzniká zápisom v katastri nehnuteľností, ak osobitný zákon^3c) neustanovuje inak.

(3) Záložné právo k niektorým veciam, právam alebo k iným majetkovým hodnotám ustanoveným osobitným zákonom vzniká jeho registráciou v osobitnom registri,^3d) ak osobitný zákon neustanovuje inak.

(4) Záložné právo, ktoré sa zapisuje do katastra nehnuteľností podľa odseku 2 alebo ktoré vzniká registráciou v osobitnom registri podľa odseku 3 (ďalej len „registrácia v osobitnom registri“), nepodlieha registrácii v registri záložných práv podľa tohto zákona.

(5) Záložné právo na hnuteľnú vec vzniká jej odovzdaním záložnému veriteľovi alebo tretej osobe do úschovy, ak sa na tom záložca a záložný veriteľ dohodli. Takto vzniknuté záložné právo môže byť kedykoľvek počas trvania záložného práva registrované v registri záložných práv; ak sa zmluva o zriadení záložného práva neuzatvorila v písomnej forme, vyžaduje sa písomné vyhotovenie potvrdenia o obsahu zmluvy podpísané záložcom a záložným veriteľom pred registráciou záložného práva.

Komentár k § 151e

Občiansky zákonník upravuje registráciu v Notárskom centrálnom registri, ktorá je potrebná na vznik záložného práva. Ďalej upravuje vznik záložného práva k nehnuteľnostiam, a to prostredníctvom zápisu v katastri nehnuteľností. Nakoniec zákon vymedzuje, ako vzniká záložné právo na hnuteľnú vec a ako dochádza k následnej registrácii v registri záložných práv.

§ 151f

(1) Na vznik záložného práva k súboru vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, podniku alebo časti podniku ako celku sa vyžaduje registrácia v registri záložných práv. Na vznik záložného práva k jednotlivým súčastiam zálohu, pre ktoré to tento zákon alebo osobitný zákon ustanovuje, sa vyžaduje aj registrácia v osobitnom registri.

(2) Záložné právo k veci, bytu, nebytovému priestoru, k právu a k inej majetkovej hodnote, ktoré záložca nadobudne v budúcnosti, ktoré vzniknú v budúcnosti alebo ktorých vznik závisí od splnenia podmienky, vznikne nadobudnutím vlastníckeho práva k veci, bytu alebo nebytovému priestoru, alebo nadobudnutím iného práva, alebo inej majetkovej hodnoty záložcom; to neplatí, ak záložné právo, na ktorého vznik sa vyžaduje jeho registrácia v registri záložných práv, nebolo registrované pred nadobudnutím vlastníckeho práva k veci, iného práva alebo inej majetkovej hodnoty záložcom.

(3) Záložné právo k veci, bytu, nebytovému priestoru, právu a k inej majetkovej hodnote, ktoré záložca nadobudne v budúcnosti, ktoré vzniknú v budúcnosti alebo ktorých vznik závisí od splnenia podmienky, na ktorého vznik sa vyžaduje podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona jeho registrácia v osobitnom registri, zapíše sa vznik záložného práva do tohto registra ku dňu nadobudnutia vlastníckeho práva k veci, bytu alebo nebytovému priestoru, alebo nadobudnutia iného práva, alebo inej majetkovej hodnoty záložcom.

Komentár k § 151f

Občiansky zákonník ustanovením upravuje záložné právo k veci, bytu, nebytovému priestoru, k právu a k inej majetkovej hodnote, ktoré záložca nadobudne v budúcnosti, ktoré vzniknú v budúcnosti alebo ktorých vznik závisí od splnenia určitých podmienok.

§ 151g

(1) Žiadosť o registráciu záložného práva v registri záložných práv alebo žiadosť o registráciu v osobitnom registri, ak sa na vznik záložného práva vyžaduje podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona registrácia v osobitnom registri, podáva v prípade vzniku záložného práva na základe písomnej zmluvy záložca, v ostatných prípadoch záložný veriteľ, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Ak záložné právo vzniká rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, registrácia sa vykoná na základe rozhodnutia príslušného súdu alebo správneho orgánu, ktorý záložné právo zriadil.

(2) Ak nastanú zmeny údajov týkajúce sa záložného práva, je osoba, ktorej to ukladá zákon, inak osoba, ktorej sa zmena údajov týka, povinná požiadať o zmenu registrácie v registri záložných práv alebo v osobitnom registri. Ak nemožno určiť osobu, ktorej sa zmena údajov týka, má túto povinnosť záložca, ak zákon neustanovuje inak.

(3) Povinnosť podľa odseku 2 splní povinná osoba bez zbytočného odkladu odo dňa, keď nastala skutočnosť, z ktorej vyplýva zmena údajov o záložnom práve. Ak návrh na registráciu zmeny údajov sú povinné podať viaceré osoby, považuje sa táto povinnosť za splnenú, ak ju splní jedna z nich, ak zákon neustanovuje, že návrh na registráciu zmeny údajov sú tieto osoby povinné podať spoločne.

(4) Osoba, ktorá poruší povinnosti podľa odsekov 2 a 3, zodpovedá za škodu, ktorú tým spôsobí.

Komentár k § 151g

Ustanovenie vymedzuje samotnú žiadosť o registráciu záložného práva v registri záložných práv, postup v prípade zmeny údajov týkajúcich sa záložného práva a z toho vyplývajúce povinnosti.

§ 151h

(1) Pri prevode alebo prechode zálohu pôsobí záložné právo voči nadobúdateľovi zálohu, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje, že záložca môže záloh alebo časť zálohu previesť bez zaťaženia záložným právom alebo ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.

(2) Na nadobúdateľa zálohu, voči ktorému pôsobí záložné právo, prechádzajú účinnosťou prevodu alebo prechodu všetky práva a povinnosti záložcu zo zmluvy o zriadení záložného práva. Nadobúdateľ zálohu, voči ktorému pôsobí záložné právo, je povinný strpieť výkon záložného práva a vzťahujú sa na neho práva a povinnosti záložcu.

(3) Záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu, ak záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania. Záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu ani vtedy, ak bol v čase prevodu alebo prechodu zálohu pri vynaložení náležitej starostlivosti dobromyseľný, že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom. Ak je záložné právo registrované v registri záložných práv, predpokladá sa, že nadobúdateľ zálohu nie je dobromyseľný, ak nepreukáže opak.

(4) Ustanovenie odseku 3 sa nevzťahuje na záložné právo, ktoré vzniká registráciou v osobitnom registri, ak sa na jeho vznik vyžaduje podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona registrácia v osobitnom registri.

(5) Záložca a nadobúdateľ zálohu sú povinní zaregistrovať zmenu v osobe záložcu do registra záložných práv alebo do osobitného registra, ak na vznik záložného práva sa vyžaduje podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona registrácia v osobitnom registri; za škodu spôsobenú porušením tejto povinnosti zodpovedajú spoločne a nerozdielne.

(6) Konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s výkonom rozhodnutia alebo s exekúciou súhlasí.

Komentár k § 151h

Ustanovenie zákona upravuje a vymedzuje voči komu pôsobí záložné právo pri prevode alebo prechode zálohu, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje, že záložca môže záloh alebo časť zálohu previesť bez zaťaženia záložným právom.

Ustanovenie tiež upravuje aké povinnosti prechádzajú na nadobúdateľa zálohu, voči ktorému pôsobí záložné právo, účinnosťou prevodu alebo prechodu tohto práva.

Zákon ďalej vymedzuje, kedy záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu, v akých prípadoch a za akých podmienok.

Zákon vymedzuje, kedy sú záložca a nadobúdateľ zálohu povinní zaregistrovať zmenu v osobe záložcu do registra záložných práv alebo do osobitného registra a tiež kedy možno viesť konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na záloh.

§ 151i

(1) Záložca môže záloh používať zvyčajným spôsobom; je však povinný zdržať sa všetkého, čím sa okrem bežného opotrebovania hodnota zálohu zmenšuje, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje inak.

(2) Ak je zálohom hnuteľná vec a záloh bol odovzdaný záložnému veriteľovi, záložný veriteľ je povinný zverený záloh chrániť pred poškodením, stratou a zničením; zverený záloh je oprávnený užívať len so súhlasom záložcu, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

(3) Ak záložnému veriteľovi vzniknú v dôsledku plnenia povinností podľa odseku 2 náklady, má voči záložcovi právo na úhradu nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov.

Komentár k § 151i

Ustanovenie zákona upravuje, akým spôsobom môže záložca záloh používať a čoho je povinný sa zdržať.

Ustanovenie ďalej upravuje, ako sa postupuje ak je zálohom hnuteľná vec a záloh bol odovzdaný záložnému veriteľovi a aký je postup, ak vzniknú záložnému veriteľovi v dôsledku plnenia určité povinností.

§ 151j

(1) Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona,^3e) alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov,^3f) ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.

(2) Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná.

(3) Akákoľvek dohoda uzatvorená pred splatnosťou pohľadávky zabezpečenej záložným právom, na ktorej základe sa záložný veriteľ môže uspokojiť tým, že nadobudne vlastnícke právo k veci, bytu alebo nebytovému priestoru, alebo iné právo a inú majetkovú hodnotu, na ktoré je zriadené záložné právo, je neplatná, ak zákon neustanovuje inak.

(4) Ak je na zabezpečenie tej istej pohľadávky zriadené záložné právo k viacerým samostatným zálohom, záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z ktoréhokoľvek z nich, ktorý postačuje na uspokojenie pohľadávky, inak zo všetkých zálohov.

(5) Ak je zálohom podnik alebo jeho časť, záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia z podniku alebo z jeho časti ako celku, iba ak záložné právo vzniklo ku všetkým súčastiam podniku alebo k jeho časti.

Komentár k § 151j

Občiansky zákonník ustanovením upravuje aké má záložný veriteľ práva a povinností, prípadne čoho sa môže domáhať, ak je na zabezpečenie tej istej pohľadávky zriadené záložné právo k viacerým samostatným zálohom. Vymedzený je aj postup a nároky v prípade, ak je zálohom podnik alebo jeho časť.

§ 151k

(1) Ak vzniklo na zálohu viac záložných práv, na ich uspokojenie je rozhodujúce poradie ich registrácie v registri záložných práv počítané odo dňa ich najskoršej registrácie alebo odo dňa ich registrácie v osobitnom registri.

(2) Ak vznikne na hnuteľnej veci viac záložných práv a niektoré z nich vznikne odovzdaním veci, na uspokojenie záložných práv majú prednosť záložné práva registrované v registri záložných práv podľa poradia ich registrácie.

(3) Ak vznikne na zálohu viac záložných práv, môžu sa záložní veritelia dohodnúť o poradí ich záložných práv rozhodujúcom na ich uspokojenie. Taká dohoda nadobúda účinnosť registráciou dohodnutého poradia v registri záložných práv alebo registráciou v osobitnom registri, ak sa na vznik záložného práva vyžaduje registrácia v osobitnom registri, na základe žiadosti všetkých na dohode zúčastnených záložných veriteľov. Dohoda, na ktorej základe by sa mohla záložnému veriteľovi, ktorý nie je jej účastníkom, zhoršiť vymožiteľnosť pohľadávky pri výkone záložného práva, je neúčinná voči tejto osobe.

Komentár k § 151k

Ustanovenie upravuje, čo je na uspokojenie záložných práv rozhodujúce, ak vzniklo na zálohu viac záložných práv, zároveň ak vznikne na hnuteľnej veci viac záložných práv a niektoré z nich vznikne odovzdaním veci. Zákon upravuje možnosť dohody záložných veriteľov dohodnúť o poradí ich záložných práv rozhodujúcom na ich uspokojenie a účinnosť tejto dohody.

§ 151l

(1) Začatie výkonu záložného práva je záložný veriteľ povinný písomne oznámiť záložcovi a dlžníkovi, ak osoba dlžníka nie je totožná s osobou záložcu, a pri záložných právach registrovaných v registri záložných práv aj zaregistrovať začatie výkonu záložného práva v tomto registri, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. V písomnom oznámení o začatí výkonu záložného práva záložný veriteľ uvedie spôsob, akým sa uspokojí alebo sa bude domáhať uspokojenia zo zálohu.

(2) Po oznámení o začatí výkonu záložného práva nesmie záložca bez súhlasu záložného veriteľa záloh previesť. Porušenie zákazu nemá účinky voči osobám, ktoré nadobudli záloh od záložcu v bežnom obchodnom styku v rámci predmetu podnikania záložcu okrem prípadu, keď nadobúdateľ vedel alebo vzhľadom na všetky okolnosti mohol vedieť, že sa začal výkon záložného práva.

(3) Záložný veriteľ má voči záložcovi právo na úhradu  nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom záložného práva.

(4) Ak je záložné právo zapísané v katastri nehnuteľností, záložný veriteľ je povinný jedno vyhotovenie oznámenia o začatí výkonu záložného práva zaslať príslušnému okresnému úradu, ktorá začatie výkonu záložného práva vyznačí v katastri nehnuteľností.

Komentár k § 151l

Ustanovenie vymedzuje povinnosť oznámenia začatia výkonu záložného práva, koho sa táto povinnosť týka a akým spôsobom povinný túto skutočnosť oznamuje. Zákon týmto ustanovením zakazuje bez súhlasu záložného veriteľa záloh previesť, aké dôsledky má porušenie tohto zákazu.

Ustanovenie stanovuje povinnosť zaslania jedného oznámenia o začatí výkonu záložného práva okresnému úradu, ktorá začatie výkonu záložného práva vyznačí v katastri nehnuteľností.

 

Odsek 4

V znení je zakotvená príslušnosť katastrálneho úradu a správy katastra, ktoré sa zrušujú, resp. boli zrušené a obvodného úradu v sídle kraja, ktorým je podľa právnej úpravy zákona o organizácii miestnej štátnej správy okresný úrad v sídle kraja. Táto zmena bola vyvolaná zmenou pôsobnosti a ustanovením novej štruktúry miestnej štátnej správy podľa zákona č. 345/2012 Z. z.

§ 151m

(1) Predať záloh spôsobom určeným v zmluve o zriadení záložného práva alebo na dražbe môže záložný veriteľ najskôr po uplynutí 30 dní odo dňa oznámenia o začatí výkonu záložného práva záložcovi a dlžníkovi, ak osoba dlžníka nie je totožná s osobou záložcu, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Ak je záložné právo registrované v registri záložných práv a deň registrácie začatia výkonu záložného práva v registri záložných práv je neskorší, ako deň oznámenia o začatí výkonu záložného práva záložcovi a dlžníkovi a ak osoba dlžníka nie je totožná s osobou záložcu, 30-dňová lehota začína plynúť odo dňa registrácie začatia výkonu záložného práva v registri záložných práv.

(2) Záložca a záložný veriteľ sa môžu po oznámení o začatí výkonu záložného práva dohodnúť, že záložný veriteľ je oprávnený predať záloh spôsobom dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva alebo na dražbe aj pred uplynutím lehoty podľa odseku 1.

(3) Záložný veriteľ, ktorý začal výkon záložného práva s cieľom uspokojiť svoju pohľadávku spôsobom dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva, môže kedykoľvek počas výkonu záložného práva zmeniť spôsob výkonu záložného práva a predať záloh na dražbe alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov. Záložný veriteľ je povinný informovať záložcu o zmene spôsobu výkonu záložného práva.

(4) Záložca je povinný strpieť výkon záložného práva a je povinný poskytnúť záložnému veriteľovi súčinnosť potrebnú na výkon záložného práva. Najmä je povinný vydať záložnému veriteľovi záloh a doklady potrebné na prevzatie, prevod a užívanie zálohu a poskytnúť akúkoľvek inú súčinnosť určenú v zmluve o zriadení záložného práva. Rovnakú povinnosť má aj tretia osoba, ktorá má záloh alebo doklady potrebné na prevzatie, prevod a užívanie zálohu u seba.

(5) Osoba, ktorá má počas výkonu záložného práva záloh u seba, je povinná zdržať sa všetkého, čím by sa hodnota zálohu zmenšila, okrem bežného opotrebovania.

(6) Pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ v mene záložcu.

(7) Záložný veriteľ je povinný informovať záložcu o priebehu výkonu záložného práva, najmä o všetkých skutočnostiach, ktoré môžu mať vplyv na cenu zálohu pri jeho predaji.

(8) Ak sa v zmluve o zriadení záložného práva dohodne, že záložný veriteľ je oprávnený predať záloh iným spôsobom ako na dražbe, záložný veriteľ je povinný pri predaji zálohu postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu.

(9) Záložný veriteľ je povinný podať záložcovi písomnú správu o výkone záložného práva bez zbytočného odkladu po predaji zálohu, v ktorej uvedie najmä údaje o predaji zálohu, hodnote výťažku z predaja zálohu, o nákladoch vynaložených na vykonanie záložného práva a o použití výťažku z predaja zálohu. Náklady vynaložené v súvislosti s výkonom záložného práva je záložný veriteľ povinný preukázať.

(10) Ak výťažok z predaja zálohu prevyšuje zabezpečenú pohľadávku, záložný veriteľ je povinný vydať záložcovi bez zbytočného odkladu hodnotu výťažku z predaja, ktorá prevyšuje zabezpečenú pohľadávku po odpočítaní nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom záložného práva.

Komentár k § 151m

Ustanovenie upravuje postup predaja zálohu, ako sa nakladá s výťažkom z predaja zálohu, povinnosť podania písomnej správy o výkone záložného práva bez zbytočného odkladu po predaji zálohu, vymedzenie subjektu, ktorý túto povinnosť má, aké ďalšie povinnosti má záložný veriteľ v súvislosti s predajom zálohu, zároveň vymedzuje spôsob predaja zálohu.

§ 151ma

(1) Ak vzniklo na zálohu viac záložných práv, záložný veriteľ je povinný písomne oznámiť začatie výkonu záložného práva aj ostatným záložným veriteľom, ktorí sú v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv pred záložným veriteľom vykonávajúcim záložné právo. V oznámení o začatí výkonu záložného práva záložný veriteľ uvedie spôsob, akým sa uspokojí alebo sa bude domáhať uspokojenia zo zálohu.

(2) Záložný veriteľ vykonávajúci záložné právo môže predať záloh najskôr po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa oznámenia o začatí výkonu záložného práva všetkým záložným veriteľom podľa odseku 1.

(3) Pri výkone záložného práva záložným veriteľom, ktorého záložné právo je v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv registrované ako prvé (ďalej len „prednostný záložný veriteľ“), sa záloh prevádza nezaťažený záložnými právami ostatných záložných veriteľov. Ak výťažok z predaja zálohu prevyšuje pohľadávku zabezpečenú v prospech prednostného záložného veriteľa, ostatní záložní veritelia majú právo, aby ich pohľadávky zabezpečené záložným právom k prevádzanému zálohu boli po odpočítaní nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov prednostným záložným veriteľom v súvislosti s výkonom záložného práva uspokojené z výťažku z predaja zálohu podľa poradia rozhodujúceho na uspokojenie záložných práv.

(4) Hodnota výťažku z predaja zálohu, ktorá prevyšuje zabezpečené pohľadávky po odpočítaní nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom záložného práva, sa vydá záložcovi.

(5) Pri výkone záložného práva prednostným záložným veriteľom podľa odseku 3 uloží prednostný záložný veriteľ do notárskej úschovy v prospech ostatných záložných veriteľov a záložcu hodnotu výťažku z predaja zálohu prevyšujúcu pohľadávku zabezpečenú v jeho prospech po odpočítaní nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom záložného práva.

(6) Pri výkone záložného práva záložným veriteľom, ktorý nemá postavenie prednostného záložného veriteľa, sa záloh prevádza zaťažený záložným právom prednostného záložného veriteľa a ostatných záložných veriteľov, ktorí sú v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv pred záložným veriteľom vykonávajúcim záložné právo; vo vzťahu k ostatným záložným veriteľom sa použijú primerane ustanovenia odsekov 3 až 5.

(7) Záložný veriteľ, ktorý vykonáva záložné právo podľa odseku 6, je povinný informovať nadobúdateľa zálohu, že záloh sa prevádza zaťažený záložným právom. Záložný veriteľ, ktorý vykonáva záložné právo podľa odseku 6, a nadobúdateľ zálohu sú povinní zaregistrovať zmenu v osobe záložcu v registri záložných práv alebo v osobitnom registri, ak sa na vznik záložného práva podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona vyžaduje jeho registrácia v osobitnom registri; za škodu spôsobenú porušením tejto povinnosti zodpovedajú spoločne a nerozdielne.

(8) Ak pohľadávka prednostného záložného veriteľa alebo niektorého z ostatných záložných veriteľov, ktorí sú v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv pred záložným veriteľom vykonávajúcim záložné právo podľa odseku 6, je v čase výkonu záložného práva splatná, môže tento záložný veriteľ začať výkon záložného práva alebo uplatňovať uspokojenie svojej pohľadávky aj z výťažku z predaja zálohu.

(9) Ak prednostný záložný veriteľ alebo iný záložný veriteľ, ktorý je v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložného práva pred záložným veriteľom vykonávajúcim záložné právo, začne výkon záložného práva podľa odseku 8, začatie výkonu záložného práva oznámi aj záložnému veriteľovi vykonávajúcemu záložné právo. Ak prednostný záložný veriteľ alebo iný záložný veriteľ, ktorý je v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložného práva pred záložným veriteľom vykonávajúcim záložné právo, oznámi začatie výkonu záložného práva záložnému veriteľovi vykonávajúcemu záložné právo pred uplynutím lehoty podľa odseku 2, nemôže záložný veriteľ vykonávajúci záložné právo pokračovať vo výkone záložného práva.

(10) Záložný veriteľ, ktorý po začatí výkonu záložného práva iným záložným veriteľom splní za dlžníka pohľadávku, na ktorej uspokojenie sa začal výkon záložného práva, nadobúda jej splnením všetky práva záložného veriteľa k tejto pohľadávke vrátane poradia rozhodujúceho na uspokojenie záložných práv. Záložný veriteľ, ktorý začal výkon záložného práva, nemôže splnenie pohľadávky iným záložným veriteľom odmietnuť.

Komentár k § 151ma

Občiansky zákonník v tomto ustanovení upravuje pojem prednostný záložný veriteľ, aké má práva, aké má povinností nielen v súvislosti o začatím výkonu záložného práva. K povinnostiam patria hlavne oznamovacie povinnosti napríklad pred začatím výkonu záložného práva záložnému veriteľovi vykonávajúcemu záložné právo pred uplynutím lehoty.

§ 151mb

(1) Záložné právo k pohľadávke sa vzťahuje aj na dlžné úroky a ostatné jej príslušenstvo.

(2) Záložné právo na peňažnú pohľadávku je účinné voči poddlžníkovi, len ak vznik záložného práva záložca písomne oznámi poddlžníkovi alebo ak mu vznik záložného práva preukáže záložný veriteľ; na preukázanie vzniku záložného práva stačí výpis z registra záložných práv.

(3) Ak bol vznik záložného práva poddlžníkovi oznámený alebo  preukázaný, poddlžník je povinný plniť svoj splatný peňažný záväzok záložnému veriteľovi alebo inej osobe určenej záložným veriteľom. Splnenie peňažného záväzku poddlžníka je záložný veriteľ povinný písomne oznámiť záložcovi.

(4) Ak poddlžník splní svoj peňažný záväzok záložnému veriteľovi, záložný veriteľ je oprávnený prijaté plnenie držať u seba. Ak zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená, záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť sa z peňažného plnenia poddlžníka, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje inak.

(5) Ak peňažné plnenie poddlžníka prijaté záložným veriteľom prevyšuje zabezpečenú pohľadávku, záložný veriteľ je povinný vydať záložcovi bez zbytočného odkladu peňažné plnenie prevyšujúce zabezpečenú pohľadávku po odpočítaní nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom záložného práva.

(6) Ak poddlžník nesplní svoj záväzok, môže sa záložný veriteľ uspokojiť aj s výkonom záložného práva podľa § 151j až 151ma.

(7) Ak osoba poddlžníka je totožná s osobou záložného veriteľa, ustanovenie § 584 sa nepoužije.

Komentár k § 151mb

Ustanovenie vymedzuje, že záložné právo k pohľadávke sa vzťahuje aj na dlžné úroky a ostatné jej príslušenstvo, ustanovenie ďalej upravuje voči komu je účinné záložné právo na peňažnú pohľadávku, upravuje pojem poddlžník aké má následne tento povinnosti súvislosti so splatným peňažným záväzkom záložnému veriteľovi.

Ustanovenie tiež upravuje aký je postup v prípade, ak peňažné plnenie poddlžníka prijaté záložným veriteľom prevyšuje zabezpečenú pohľadávku.

§ 151mc

(1) Záložca je povinný záloh poistiť, len ak tak určuje zmluva o zriadení záložného práva.

(2) Ak záložca písomne oznámi alebo záložný veriteľ preukáže poisťovateľovi najneskôr do výplaty plnenia z poistnej zmluvy vznik záložného práva, poisťovateľ plní v prípade poistnej udalosti plnenie z poistnej zmluvy záložnému veriteľovi alebo inej osobe určenej záložným veriteľom; na preukázanie vzniku záložného práva stačí výpis z registra záložných práv alebo z osobitného registra, ak sa na vznik záložného práva vyžaduje registrácia v osobitnom registri. Výplatu plnenia z poistnej zmluvy je záložný veriteľ povinný bez zbytočného odkladu písomne oznámiť záložcovi.

(3) Ak poisťovateľ vyplatí plnenie z poistnej zmluvy záložnému veriteľovi, záložný veriteľ je oprávnený prijaté plnenie držať u seba. Ak zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená, záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť sa z plnenia z poistnej zmluvy, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje inak.

(4) Ak plnenie z poistnej zmluvy prijaté záložným veriteľom prevyšuje zabezpečenú pohľadávku, záložný veriteľ je povinný vydať záložcovi bez zbytočného odkladu plnenie z poistnej zmluvy prevyšujúce zabezpečenú pohľadávku po odpočítaní nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom záložného práva.

Komentár k § 151mc

Občiansky zákonník vymedzuje povinnosť záložca záloh poistiť, ak tak určuje zmluva o zriadení záložného práva, tiež aké má záložca alebo záložný veriteľ oznamovacie povinnosti voči poisťovateľovi.

Ustanovenie ďalej upravuje, ako sa nakladá z plnením z poistnej zmluvy a čo v prípade, ak plnenie prevyšuje zabezpečenú pohľadávku.

§ 151md

(1) Záložné právo zaniká

a)  zánikom zabezpečenej pohľadávky,

b)  zánikom všetkých vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, na ktoré sa záložné právo vzťahuje,

c)  ak sa záložný veriteľ vzdá záložného práva,

d)  uplynutím času, na ktorý bolo záložné právo zriadené,

e)  vrátením veci záložcovi, ak záložné právo vzniklo odovzdaním veci,

f)  ak záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania alebo ak bol v čase prevodu alebo prechodu zálohu nadobúdateľ zálohu pri vynaložení náležitej starostlivosti dobromyseľný, že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom,

g)  ak záložca previedol záloh a zmluva o zriadení záložného práva určuje, že záložca môže záloh alebo časť zálohu previesť bez zaťaženia záložným právom,

h)  iným spôsobom dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva alebo vyplývajúcim z osobitného predpisu,

i)  ak sa vykonalo bez ohľadu na rozsah uspokojenia veriteľa.

(2) Po zániku záložného práva sa vykoná výmaz záložného práva z registra záložných práv alebo z osobitného registra, ak sa na vznik záložného práva vyžaduje podľa zákona registrácia v osobitnom registri; výmaz sa vykoná ku dňu uvedenému v žiadosti na výmaz záložného práva, najskôr však ku dňu zániku záložného práva.

(3) Záložný veriteľ je povinný podať žiadosť o výmaz záložného práva bez zbytočného odkladu po zániku záložného práva; ustanovenia § 151g ods. 2 až 4 sa použijú primerane. Ak bolo zrušené záložné právo zriadené rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, vykoná sa výmaz na základe rozhodnutia príslušného súdu alebo správneho orgánu, ktorý vydal rozhodnutie o zrušení záložného práva. Žiadosť o výmaz záložného práva je oprávnený podať aj záložca; záložca je povinný žiadosť doložiť písomným potvrdením o splnení záväzku alebo inou listinou preukazujúcou zánik záložného práva vystavenou záložným veriteľom.

(4) Ak je zálohom hnuteľná vec a záloh bol podľa zmluvy o zriadení záložného práva odovzdaný záložnému veriteľovi, záložný veriteľ je povinný bez zbytočného odkladu po zániku záložného práva záloh vrátiť záložcovi.

Komentár k § 151md

Ustanovenie upravuje zánik záložného práva, akými spôsobnom dochádza k zániku záložného práva, k akým dôsledkom dochádza zo zániku záložného práva, upravuje žiadosť a výmaz záložného práva a komu uvedená povinnosti podania žiadosti prináleží.

§ 151me

Osobitné ustanovenia k záložnému právu k pohľadávke z účtu, z inej formy vkladu alebo k pohľadávke z úveru

(1) Zmluvné záložné právo k pohľadávke z účtu, vkladu, ak nejde o cenný papier, z inej formy vkladu alebo k pohľadávke z úveru medzi osobami uvedenými v odseku 8 vzniká uzatvorením zmluvy o zriadení záložného práva; písomná forma zmluvy sa nevyžaduje; to sa nevzťahuje na zriadenie zmluvného záložného práva k pohľadávke z úveru. Takto vzniknuté záložné právo možno kedykoľvek počas jeho trvania zaregistrovať v registri záložných práv.

(2) Ak vznikne na zálohu viac záložných práv, uspokoja sa prednostne záložné práva vznikom najstaršie, ak ďalej tento zákon neustanovuje inak. Ak vznikne na zálohu viac záložných práv a niektoré z nich nie sú registrované v registri záložných práv, záložné práva registrované v registri záložných práv sa uspokoja prednostne podľa poradia ich registrácie pred ostatnými záložnými právami.

(3) Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená alebo ak nastane iná skutočnosť určená v zmluve o zriadení záložného práva ako skutočnosť rozhodná pre výkon záložného práva, záložný veriteľ môže záložné právo vykonať spôsobom ustanoveným zákonom alebo dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva. Ustanovenia § 151l ods. 1, § 151m ods. 1, 2, 3 posledná veta, ods. 7 a 9 a § 151ma ods. 1 a 2 sa nepoužijú.

(4) Dohodnutým spôsobom výkonu záložného práva môže byť najmä započítanie proti zabezpečenej pohľadávke alebo použitie zálohu na vyrovnanie zabezpečenej pohľadávky.

(5) Ak sa tak zmluvné strany dohodli v zmluve o zriadení záložného práva, záložný veriteľ je oprávnený v medziach zmluvy so zálohom nakladať; pritom koná v mene záložcu a na svoj účet. Ak záložný veriteľ záloh previedol, záložné právo voči nadobúdateľovi nepôsobí.

(6) Ak záložný veriteľ so zálohom nakladal pred tým, ako nastala skutočnosť rozhodná pre výkon záložného práva, je povinný najneskôr v posledný deň splatnosti zabezpečenej pohľadávky obstarať v mene záložcu a na svoj účet rovnocenný záloh, ktorý vstúpi na miesto pôvodného zálohu, ibaže sa so záložcom dohodol inak; na posúdenie poradia záložného práva vzťahujúceho sa na rovnocenný záloh je rozhodujúci čas vzniku alebo registrácie záložného práva. Rovnocenný záloh, ktorý vstúpil na miesto pôvodného zálohu, je predmetom toho istého záložného práva. Rovnocenným zálohom sa rozumie, ak sa zmluvné strany nedohodli inak, pohľadávka z účtu alebo inej formy vkladu znejúca na tú istú sumu v tej istej mene voči tomu istému dlžníkovi. Ak záložný veriteľ so zálohom nakladal tak, že na ňom zriadil záložné právo, vstupom rovnocenného zálohu na miesto pôvodného zálohu pôvodný záloh prechádza zo záložcu na záložného veriteľa.

(7) Ak sa tak zmluvné strany dohodli v zmluve o zriadení záložného práva, záložný veriteľ môže namiesto postupu podľa odseku 6 rovnocenný záloh započítať proti zabezpečenej pohľadávke alebo rovnocenný záloh použiť na jej vyrovnanie.

(8) Ustanovenia odsekov 1 až 7 sa použijú, len ak zmluvu o zriadení záložného práva uzatvorili tieto osoby:

a)  orgány verejnej moci členského štátu Európskej únie alebo iných štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore,

b)  Národná banka Slovenska alebo centrálna banka iného štátu, Európska centrálna banka, Medzinárodný menový fond, Európska investičná banka, medzinárodná rozvojová banka a Banka pre medzinárodné zúčtovanie,

c)  banka, zahraničná banka, obchodník s cennými papiermi, zahraničný obchodník s cennými papiermi, poisťovňa, zahraničná poisťovňa, poisťovňa z iného členského štátu, správcovská spoločnosť, zahraničná správcovská spoločnosť, inštitúcia elektronických peňazí, zahraničná inštitúcia elektronických peňazí, subjekt kolektívneho investovania a zahraničný subjekt kolektívneho investovania,

d)  iná osoba ako osoba podľa písmena c) podliehajúca obozretnému dohľadu, ktorá v rámci svojho podnikania vykonáva ako hlavný predmet podnikania niektorú z činností, ktoré môže podľa osobitného predpisu vykonávať banka, ako aj osoba so sídlom v zahraničí s obdobným predmetom činnosti,

e)  iná osoba ako osoba podľa písmena c) podliehajúca obozretnému dohľadu, ktorej hlavným predmetom podnikania je nadobúdanie podielov na majetku podľa osobitného predpisu, ako aj osoba so sídlom v zahraničí s obdobným predmetom činnosti,

f)  centrálny depozitár cenných papierov, prevádzkovateľ platobného systému, zúčtovací agent, clearingový ústav, spoločný zástupca majiteľov dlhopisov alebo iných dlhových cenných papierov, ako aj osoba so sídlom v zahraničí s obdobným predmetom činnosti vrátane osoby, ktorej predmetom činnosti je zúčtovanie a vyrovnanie obchodov s investičnými nástrojmi alebo výkon činností ústrednej protistrany, aj keď nie je zahraničným centrálnym depozitárom,

g)  iná osoba, ako je uvedená v písmenách a) až f), ak sú splnené tieto podmienky:

1. druhou zmluvnou stranou je niektorá z osôb uvedených v písmenách a) až d) a f),

2. záložné právo zabezpečuje pohľadávku zo zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát alebo pohľadávku z obchodov, ktorých vysporiadanie môže byť predmetom zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát podľa osobitného predpisu. ^3faa)

(9) Ustanovenia odsekov 1 až 8 sa nevzťahujú na pohľadávky zo spotrebiteľských úverov poskytnutých spotrebiteľovi podľa osobitného zákona, to neplatí, ak účastníkom zmluvy o zriadení záložného práva k pohľadávkam z úverov je niektorá z osôb podľa odseku 8 písm. b).

Komentár k § 151me

Ustanovenie upravuje osobitné ustanovenia k záložnému právu k pohľadávke z účtu, z inej formy vkladu alebo k pohľadávke z úveru.

S ohľadom na potrebu transpozície smernice 2009/44/ES sa ustanovenie odseku 1 doplnilo o pohľadávku z úveru, ktorá je predmetom zriadenia zmluvného záložného práva medzi osobami uvedenými v odseku 8. Doplnením odseku 1 sa súčasne reaguje na požiadavku smernice zachovať písomnú formu preukázania existencie pohľadávky z úveru, a zároveň písomnú formu preukazujúcu zriadenie záložného práva. Zachovanie písomnej formy sa zvolilo ako alternatíva k explicitnému vymedzeniu tzv. zoznamu pohľadávok požadovanom predmetnou smernicou. Z tohto dôvodu sa ustanovila výnimka, podľa ktorej zmluva o zriadení záložného práva k pohľadávke z úveru musí mať obligatórnu písomnú formu.

Odsek 8

V ustanovení je upravený osobitný režim finančných zábezpek podľa smernice 2002/47/EU v Občianskom zákonníku vo vzťahu k finančným prostriedkom, ako je v § 53 zákonu o cenných papieroch.

Poznámka

§ 180 zákona o konkurze a reštrukturalizácii – Zmluva o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát

Zmluva o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát je zmluva podľa slovenského alebo zahraničného práva uzatvorená medzi osobami podľa Občianskeho zákonníka vo vzťahu k jednému alebo viacerým derivátovým obchodom, obchodom o prevode cenných papierov so spätným prevodom, obchodom s finančnými nástrojmi, pôžičkám cenných papierov, obchodom s devízovými hodnotami, obchodom so zabezpečovacími právami k finančným nástrojom, obchodom s komoditami alebo emisnými kvótami alebo iným obdobným obchodom alebo upravujúca také obchody bez ohľadu na povahu podkladového aktíva a bez ohľadu na to, či sú tieto obchody vyrovnané v hotovosti alebo fyzickým dodaním, a ktorá upravuje výpočet výšky jediného čistého záväzku vo vzťahu k skutočným alebo odhadovaným stratám alebo skutočným alebo odhadovaným ziskom, vzniknutým v súvislosti s ukončením alebo zrušením jedného alebo viacerých obchodov uzavretých v súvislosti s takou zmluvou alebo podľa takej zmluvy.

Záverečným vyrovnaním ziskov a strát je výpočet, v súlade s podmienkami zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát, výšky jediného čistého záväzku vo vzťahu k skutočným alebo odhadovaným stratám alebo skutočným alebo odhadovaným ziskom, vzniknutým v súvislosti s ukončením alebo zrušením jedného alebo viacerých obchodov uzavretých v súvislosti s takou zmluvou o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát alebo podľa takej zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát. Spôsob výpočtu výšky takého jediného čistého záväzku si zmluvné strany dohodnú v zmluve o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát, pričom výpočet sa uskutočňuje s ohľadom na skutočné alebo odhadované straty, prípadne skutočné alebo odhadované zisky zmluvných strán týkajúce sa akýchkoľvek platieb alebo plnení, ktoré by boli uhradené alebo uskutočnené, ak by nedošlo k udalosti, ktorá spôsobila ukončenie alebo zrušenie jedného alebo viacerých takých obchodov, vrátane akýchkoľvek nákladov alebo výnosov vzniknutých v súvislosti s takým ukončením alebo zrušením; výpočet môže vychádzať z kotácií úrokových sadzieb, výmenných kurzov alebo cien získaných od iných účastníkov príslušných finančných trhov v súvislosti s takými ukončenými alebo zrušenými obchodmi.

Vyhlásenie konkurzu, začatie reštrukturalizačného konania ani povolenie reštrukturalizácie nemá žiadne účinky na záverečné vyrovnanie ziskov a strát podľa zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát. Ak zmluvné strany uzatvorili obchody podľa zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát alebo v súvislosti s ňou a dôjde k ukončeniu alebo zrušeniu obchodov, ktoré podliehajú záverečnému vyrovnaniu ziskov a strát podľa tejto zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát, vo vzťahu k týmto obchodom bude splatný iba jediný čistý záväzok, ktorého výška sa určí spôsobom stanoveným v zmluve o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát. Ak pohľadávku vo vzťahu k takému čistému záväzku podľa zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát má úpadca voči druhej strane zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát, správca takú pohľadávku uplatní voči druhej strane iba vo výške určenej pri záverečnom vyrovnaní ziskov a strát. Ak pohľadávku vo vzťahu k takému čistému záväzku podľa zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát má druhá strana zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát, môže takú pohľadávku uplatniť iba prihláškou vo výške určenej pri záverečnom vyrovnaní ziskov a strát.

Odstúpenie od zmluvy, ktorej súčasťou je zmluva o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát, sa nedotýka ustanovení o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát, ktoré sú jej súčasťou. Ak zmluvné strany uzatvorili obchody podľa zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát alebo v súvislosti s ňou a dôjde k odstúpeniu od takej zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát, vo vzťahu k obchodom, ktoré podliehajú záverečnému vyrovnaniu ziskov a strát podľa takej zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát, bude splatný iba jediný čistý záväzok, ktorého výška sa určí spôsobom stanoveným v takej zmluve o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát. Ak pohľadávku vo vzťahu k takému čistému záväzku podľa takej zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát má úpadca voči druhej strane takej zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát, správca takú pohľadávku uplatní voči druhej strane iba vo výške určenej pri záverečnom vyrovnaní ziskov a strát. Ak pohľadávku vo vzťahu k takému čistému záväzku podľa takej zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát má druhá strana takej zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát, môže takú pohľadávku uplatniť iba vo výške určenej pri záverečnom vyrovnaní ziskov a strát. Výpočet jediného čistého záväzku môže zohľadňovať zmluvne určenú hodnotu predmetu zabezpečovacieho práva vzťahujúceho sa na peňažné prostriedky, pohľadávku z účtu v banke alebo v pobočke zahraničnej banky, štátne dlhopisy, prevoditeľné cenné papiere alebo pohľadávky z úverov, ktorý poskytla jedna zmluvná strana druhej zmluvnej strane na účely zabezpečenia alebo iného krytia pohľadávok zo zmluvy o záverečnom vyrovnaní ziskov a strát.

Odsek 9

Ustanovenia § 151me ods. 1 až 8 sa nevzťahujú na pohľadávky zo spotrebiteľských úverov poskytnutých spotrebiteľovi, okrem prípadov, kedy je účastníkom zmluvy o zriadení záložného práva k pohľadávkam z úverov osoba podľa odseku 8 písm. b).

Komentár k § 151a až § 151me

Základnú právnu úpravu záložného práva tvoria ustanovenia § 151a – § 151me zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Právnu úpravu záložného práva však možno nájsť aj v iných právnych predpisoch, ktoré upravujú niektoré osobitné formy záložného práva, napr. záložné právo na obchodný podiel upravené v § 117a Obchodného zákonníka. V takomto prípade sa záložné právo riadi prednostne osobitným predpisom a na záležitosti, ktoré nie sú v osobitnom predpise upravené sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

 

Účel záložného práva

Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

 

Subjekty záložného práva

Pokiaľ ide o vznik záložného práva, že v prípade záložno-právneho vzťahu je počet subjektov, ktorí v ňom budú vystupovať, závislí vždy od konkrétnej situácie, nakoľko osoba dlžníka a záložcu nemusí byť vždy totožná. O oddelené subjekty ide najmä v prípade lízingových zmlúv, kde záložným dlžníkom je nájomca a záložcom je prenajímateľ.

Záložný veriteľ

–   osoba v prospech ktorej bolo zriadené záložné právo.

Záložný dlžník

–   osoba, ktorá má voči záložnému veriteľovi dlh, ktorý je povinná plniť.

Záložca

–   vlastník veci, ktorá sa dáva do zálohu.

Záložca a záložný dlžník môžu, avšak nemusia byť tie isté osoby.

Pohľadávky, ktoré možno zabezpečiť záložným právom

Záložným právom možno zabezpečiť

–   peňažnú pohľadávku,

–   nepeňažnú pohľadávku,

–   pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti.

Pri nepeňažnej pohľadávke je dôležité, že jej hodnota je určitá alebo kedykoľvek počas trvania záložného práva určiteľná, t. j. vyjadriteľná. Platí pravidlo, že jednu pohľadávku možno zabezpečiť aj záložným právom zriadeným na niekoľko samostatných zálohov.

Záložným právom možno zabezpečiť len platnú a žalovateľnú pohľadávku. Nemožno preto založiť naturálne pohľadávky (napr. výhry zo stávok a hier podľa § 845 Občianskeho zákonníka). Pomocou záložného práva môžu byť zabezpečené pohľadávky veriteľa na peňažné plnenie i pohľadávky nepeňažné, ak je ich hodnota určená alebo určiteľná. Zabezpečiť je možné pohľadávky, ktoré v čase vzniku záložného práva už existujú i pohľadávky, ktorých vznik je viazaný na splnenie podmienky, alebo pohľadávky, ktoré majú vzniknúť v budúcnosti. Pohľadávka, ktorá ešte nevznikla alebo je závislá od splnenia podmienky, môže byť zabezpečená pod podmienkou, že v záložnej zmluve je určená jej hodnota alebo najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Pohľadávkou tak môže byť napríklad budúce plnenie na základe úverovej zmluvy alebo aj pohľadávka s premenlivou výškou (napr. kontokorentný úver) za predpokladu, že záložná zmluva určuje hodnotu takejto pohľadávky alebo najvyššiu sumu istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Zabezpečenie sa môže vzťahovať aj na pohľadávky v čase vzniku záložného práva už splatné alebo pohľadávky, ktorých splatnosť má ešte len nastať.

 

Spôsoby zriadenia záložného práva

–   písomná zmluva – v prípade hnuteľnej veci zmluva nemusí byť písomná, za predpokladu, že záložné právo vzniká odovzdaním veci podľa Občianskeho zákonníka) – určí sa v nej pohľadávka, ktorá sa záložným právom zabezpečuje a záloh,

–   schválenie dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva,

–   rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu,

–   zákonom.

Ako sme už uviedli, záložným právom možno zabezpečiť peňažnú ako aj nepeňažnú pohľadávku, ktorej hodnota je určitá alebo kedykoľvek počas trvania záložného práva určiteľná. Záložným právom možno zabezpečiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti alebo ktorej vznik závisí od splnenia podmienky.

Záložné právo prechádza pri prevode alebo prechode pohľadávky zabezpečenej záložným právom na nadobúdateľa pohľadávky.

 

Predmet zálohu

Záloh môže byť vec (hnuteľná i nehnuteľná), právo, iná majetková hodnota, byt a nebytový priestor avšak za predpokladu, ak sú prevoditeľné (t. j. možno ich previesť na inú osobu). Záloh môže byť aj súbor takýchto vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, podnik alebo časť podniku, alebo iná hromadná vec. Záložné právo možno zriadiť aj na vec, právo, inú majetkovú hodnotu, byt alebo nebytový priestor, ktoré záložca nadobudne v budúcnosti.

 

Záloh

•    vec,

•    právo,

•    iná majetková hodnota,

•    byt a nebytový priestor, ktoré sú prevoditeľné,

•    súbor vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt,

•    podnik alebo časť podniku,

•    iná hromadná vec.

Poznámka

V súvislosti so vznikom záložného práva by však bolo na tomto mieste dobré zdôrazniť obligatórnu vlastnosť spôsobilého predmetu záložno-právneho vzťahu, ktorou je jeho prevoditeľnosť.

Dohody zakazujúce zriadiť záložné právo

Tieto sú voči tretím osobám neúčinné. Na vznik záložného práva sa v prevažnej miere vyžaduje jeho registrácia v Notárskom centrálnom registri záložných práv (ktorý vedie Notárska komora). Záložné právo k nehnuteľnostiam, bytom a nebytovým priestorom vzniká vo všeobecnosti zápisom v katastri nehnuteľností. Záložné právo na hnuteľnú vec vzniká jej odovzdaním záložnému veriteľovi alebo tretej osobe do úschovy (ak sa na úschove záložca a záložný veriteľ dohodli). K niektorým veciam, právam alebo k iným majetkovým hodnotám ustanoveným osobitným zákonom vzniká jeho registráciou v osobitnom registri (napr. v prípade ochranných známok, patentov a pod.).

Pri prevode alebo prechode zálohu pôsobí v zásade záložné právo aj voči nadobúdateľovi zálohu (zákon pripúšťa výnimky). V praxi to znamená, že ak občan kupuje napr. byt zaťažený záložným právom v prospech banky, kúpou bytu zostáva toto záložné právo zachované. V zmluve o zriadení záložného práva sa môžu strany dohodnúť, že záložca môže záloh alebo časť zálohu previesť bez zaťaženia záložným právom.

Záložca môže záloh používať zvyčajným spôsobom, je však povinný zdržať sa všetkého, čím sa okrem bežného opotrebovania hodnota zálohu zmenšuje, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje inak. Ak je zálohom hnuteľná vec a záloh bol odovzdaný záložnému veriteľovi, záložný veriteľ je povinný zverený záloh chrániť pred poškodením, stratou a zničením; zverený záloh je oprávnený užívať len so súhlasom záložcu. Ak záložnému veriteľovi vzniknú v dôsledku plnenia týchto povinností náklady, má voči záložcovi právo na úhradu nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov.

Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva (napr. predaj zálohu na dražbe, a pod.).

 

Viac záložných práv na jednom zálohu

Ak vzniklo na zálohu viac záložných práv, na ich uspokojenie je rozhodujúce poradie ich registrácie v registri záložných práv počítané odo dňa ich najskoršej registrácie.

Ak vznikne na hnuteľnej veci viac záložných práv a niektoré z nich vznikne odovzdaním veci, na uspokojenie záložných práv majú prednosť záložné práva registrované v registri záložných práv podľa poradia ich registrácie.

Ak vznikne na zálohu viac záložných práv, môžu sa záložní veritelia dohodnúť o poradí ich záložných práv rozhodujúcom na ich uspokojenie. Taká dohoda nadobúda účinnosť registráciou dohodnutého poradia v registri záložných práv alebo registráciou v osobitnom registri, ak sa na vznik záložného práva vyžaduje registrácia v osobitnom registri, na základe žiadosti všetkých na dohode zúčastnených záložných veriteľov. Dohoda, na ktorej základe by sa mohla záložnému veriteľovi, ktorý nie je jej účastníkom, zhoršiť vymožiteľnosť pohľadávky pri výkone záložného práva, je neúčinná voči tejto osobe.

 

Ako môže vzniknúť záložné právo

Záložné právo môže vzniknúť zo zmluvy, zo zákona alebo rozhodnutím súdu či správneho orgánu.

Zmluvné záložné právo je vyjadrenie vôle dotknutých osôb takéto právo zriadiť. Zriaďuje sa písomnou zmluvou. Výnimku tvorí len zmluva o zriadení záložného práva na hnuteľnú vec, ktorá sa nemusí uzatvoriť v písomnej forme, ak záložné právo vzniká odovzdaním tejto hnuteľnej veci záložnému veriteľovi. Zákonné záložné právo vzniká priamo zo zákona (napr. § 15 ods. 1 a 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov). Ďalšími možnosťami sú súdom schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva alebo rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu o zriadení záložného práva.

Právna skutočnosť spojená so vznikom záložného práva

V prípade konštituovania záložného práva rozlišuje zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení dve etapy, ktorých zavŕšením vzniká právoplatne zriadené a právne nárokovateľné záložné právo.

•    Prvou etapou je zriadenie záložného práva a druhou úkon, s ktorým právny poriadok spája vznik záložného práva. Právoplatným a účinným vo vzťahu k tretím osobám sa stáva záložné právo však až okamihom jeho vzniku.

Zriadenie záložného práva predstavuje prvý krok ku vzniku záložného práva. K zriadeniu záložného práva prichádza v dôsledku určitých právnych skutočností, s ktorými sa spája, resp. v dôsledku ktorých môže prísť ku vzniku záložného práva. Takýmito právnymi skutočnosťami sú podľa §151b ods. 1 OZ:

–   písomná zmluva – zmluvné záložné právo)

Predstavuje najčastejší a v oblasti súkromného práva logicky najprirodzenejší spôsob zriadenia záložného práva. Zmluva o zriadení záložného práva musí mať písomnú formu (v opačnom prípade by išlo o absolútne neplatnú zmluvu), musí obsahovať označenie zmluvných strán, pohľadávky, ktorá sa záložným právom zabezpečuje, ako aj označenie zálohu. Ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky, musí obsahovať aj najvyššiu hodnotu istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Pre ochranu záložcu je v záložnej zmluve vhodné dohodnúť minimálne štandardy ochrany záujmov záložcu (najmä napr. minimálnu cenu, za ktorú sa má záloh predať). Ku vzniku platnej záložnej zmluvy sa tiež vyžaduje, aby záložca bol vlastníkom zálohu, alebo aby so založením veci vyslovil súhlas jej vlastník, prípadne iná osoba, ktorá má na vec iné vecné právo. Písomná forma zmluvy sa nevyžaduje, ak predmetom zálohu je hnuteľná vec a záložné právo vznikne okamihom jej odovzdania záložnému veriteľovi. Namiesto odovzdania veci záložnému veriteľovi sa však môže záložca a záložný veriteľ dohodnúť na odovzdaní veci tretej osobe do úschovy, a to s tými istými právnymi dôsledkami. V takýchto prípadoch sa zmluva o zriadení záložného práva môže uzatvoriť aj ústne alebo konkludentným činom. Podmienka odovzdania veci môže byť splnená aj tým spôsobom, že záložný veriteľ už vec má u seba, napr. ako uschovávateľ alebo vypožičiavateľ, ak na základe novej dohody si účastníci doterajší záväzok nahradia novým záväzkom – zriadením záložného práva. V zmluve môžu byť ustanovené aj ďalšie náležitosti potrebné na splnenie účelu záložného práva, ako napr. súčinnosť zmluvných strán, spôsob ocenenia predmetu zálohu, užívanie zálohu, poistenie a iné.

–   zákon – zákonné záložné právo

Zákonné záložné právo poskytuje pohľadávkam zabezpečenie bez toho, aby sa na jeho vznik vyžadovala ďalšia právna skutočnosť. Záložné právo zo zákona vzniká, keď sú splnenie tie skutočnosti, s ktorými zákon spája jeho vznik. Klasickým a najčastejším prípadom uplatnenia zákonného záložného práva je § 15 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v platnom znení, podľa ktorého na zabezpečenie pohľadávok vzniknutých z právnych úkonov týkajúcich sa domu, spoločných časti, spoločných zariadení domu a príslušenstva a na zabezpečenie pohľadávok vzniknutých z právnych úkonov týkajúcich sa bytu alebo nebytového priestoru v dome, ktoré vykonal vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome, vzniká zo zákona k bytu alebo nebytovému priestoru v dome záložné právo v prospech spoločenstva alebo v prospech ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ak spoločenstvo nie je zriadené. Vznik a zánik záložného práva sa zapíše do katastra nehnuteľností. Toto záložné právo vzniká priamo zo zákona v prospech spoločenstva vlastníkov bytov a ak sa spoločenstvo nezriaďuje, ale správu vykonáva správca, vzniká toto záložné právo v prospech ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a zapisuje sa do katastra nehnuteľností. V prípade nezaplatených dlhov, napr. nákladov spojených s užívaním bytu, by bolo možne realizovať výkon tohto záložného práva na byt v prospech záložného veriteľa – spoločenstva vlastníkov bytov, alebo jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových priestorov napr. využitím inštitútu dobrovoľnej dražby podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách aj bez predchádzajúceho súdneho rozhodnutia, pretože ide o výkon záložného práva, ktorý predpokladá jednak samotný zákon o vlastníctve bytov, ako aj Občiansky zákonník v ustanovení §151m. V praxi prichádza do úvahy aj uplatnenie ustanovenia § 672 ods. 1, ktorým vzniká zákonné záložné právo prenajímateľa nehnuteľnosti k hnuteľným veciam, ktoré sú na prenajatej veci a patria nájomcovi alebo osobám, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti, s výnimkou vecí vylúčených z výkonu rozhodnutia, a to z dôvodu zabezpečenia nájomného.

–   schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva

Tento spôsob zriadenia záložného práva je veľmi zriedkavý. V skutočnosti ide o zhodné prejavy vôle dedičov o tom, ako si medzi sebou vyrovnajú dedičstvo, vrátane prípadného zabezpečenia pohľadávok z vyrovnania dedičstva, ktoré medzi nimi vznikli. Do úvahy prichádza pri riešení sporov medzi dedičmi najmä tam, kde jeden z nich prevzal povinnosť vyplatiť spoludedičovi jeho dedičský podiel v peniazoch, pričom záložné právo zabezpečí splnenie tejto povinnosti. Toto záložné právo môže byť v širšom slova zmysle priradené k zmluvnému záložnému právu aj keď dohoda podlieha rozhodnutiu súdu o schválení.

–   rozhodnutie súdu – sudcovské záložné právo

Uvedená možnosť už prakticky nemá oporu v zákone, nakoľko zákonom č. 341/2005 Z. z. bol zrušený inštitút sudcovského záložného práva na nehnuteľnosti ako procesnoprávny prostriedok zabezpečenia pohľadávok, ktorý sa uplatňoval v rámci výkonu rozhodnutia. Dôvodom pre uvedenú zmenu bola nová úprava výkonu rozhodnutia, ktorá sa už takmer výlučne vykonáva exekútormi. Tí majú možnosť zriadiť exekučné záložné právo, ktoré sudcovské záložné právo dostatočne nahradzuje.

–   rozhodnutie správneho orgánu

Ide o vznik záložného práva na základe rozhodnutia iného príslušného orgánu, napr. daňového úradu podľa § 70 a 71a zákona č. 511/1992 o správe daní a poplatkov na zabezpečenie daňového nedoplatku. Ide teda o rozhodnutie správcu dane na základe zákona.

 

Výkon záložného práva

Začatie výkonu záložného práva je záložný veriteľ povinný písomne oznámiť záložcovi a dlžníkovi, ak osoba dlžníka nie je totožná s osobou záložcu, a pri záložných právach registrovaných v registri záložných práv aj zaregistrovať začatie výkonu záložného práva v tomto registri, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. V písomnom oznámení o začatí výkonu záložného práva záložný veriteľ uvedie spôsob, akým sa uspokojí alebo sa bude domáhať uspokojenia zo zálohu.

Po oznámení o začatí výkonu záložného práva nesmie záložca bez súhlasu záložného veriteľa záloh previesť. Porušenie zákazu nemá účinky voči osobám, ktoré nadobudli záloh od záložcu v bežnom obchodnom styku v rámci predmetu podnikania záložcu okrem prípadu, keď nadobúdateľ vedel alebo vzhľadom na všetky okolnosti mohol vedieť, že sa začal výkon záložného práva.

Záložný veriteľ má voči záložcovi právo na úhradu nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom záložného práva.

Ak je záložné právo zapísané v katastri nehnuteľností, záložný veriteľ je povinný jedno vyhotovenie oznámenia o začatí výkonu záložného práva zaslať príslušnému okresnému úradu, ktorá začatie výkonu záložného práva vyznačí v katastri nehnuteľností.

 

Záložná zmluva

Zmluva o zriadení záložného práva musí byť zásadne uzatvorená v písomnej forme medzi záložcom a záložným veriteľom. Výnimkou z písomnej formy je, tak ako sme už uvideli vyššie, ten prípad, keď sa zriaďuje záložné právo zmluvou k hnuteľnej veci a záložné právo vzniká odovzdaním zálohu záložnému veriteľovi alebo tretej osobe do úschovy, kedy sa písomná forma nevyžaduje. V prípade nedodržania písomnej formy, v tých prípadoch, kedy je podľa OZ potrebná, pôjde o absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

Obligatórné náležitosti zmluvy o zriadení záložného práva

–   určenie zmluvných strán: záložcu a záložného veriteľa,

–   určenie pohľadávky, ktorá sa zabezpečuje záložným právom,

–   určenie zálohu (predmetu záložného práva),

–   určenie najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky (týmto sa zabráni prípadným sporom ohľadne výšky zabezpečenia pohľadávky).

Zmluva o zriadení záložného práva môže obsahovať aj ďalšie náležitosti. Môže sa v nej napríklad určiť súčinnosť potrebná na výkon záložného práva. V záložnej zmluve sa účastníci môžu dohodnúť, že záložný veriteľ je oprávnený predať záloh iným spôsobom ako na dražbe. V takomto prípade však musia účastníci tento spôsob podrobne rozviesť priamo v zmluve.

Záloh možno v zmluve o zriadení záložného práva určiť:

–   jednotlivo (najlepšie priamo popisom predmetu záložného práva),

–   čo do množstva a druhu (v tomto prípade je možné počas trvania záložnej zmluvy predmet záložného práva zameniť, čo znamená, že nie je potrebné pri takomto určení vyčleniť konkrétnu časť ako predmet zálohu, pretože záložné právo môže byť uspokojené hocičím z uvedeného množstva a druhu,

–   iným spôsobom tak, aby kedykoľvek počas trvania záložného práva bolo možné záloh určiť. V tomto prípade nebude konkrétny záloh – vec, právo, iná majetková hodnota a pod. určitý už v čase vzniku záložného práva, ale bude kedykoľvek počas jeho trvania určiteľný, takže záložný veriteľ (alebo ním poverená osoba) bude v čase výkonu záložného práva presne vedieť, aký je predmet záložného práva (záloh).

 

Registrácia – zápis záložného práva

Druhým a posledným krokom, ktorým sa završuje proces právoplatného konštituovania záložného práva, je vznik záložného práva. Do účinnosti poslednej novely Občianskeho zákonníka sa ku vzniku záložného práva vyžadovalo reálne odovzdanie veci záložnému veriteľovi, resp. tretej osobe do úschovy alebo vyznačenie záložného práva v listine, ktorá osvedčovala vlastníctvo záložcu k predmetu zálohu a je nevyhnutná pre nakladanie s vecou. Takáto úprava znemožňovala vznik neposesórneho záložného práva, pri ktorom by predmet zálohu zostal u záložcu a ten s ním mohol naďalej nakladať, napr. pri výkone svojej podnikateľskej činnosti. V dôsledku takto koncipovaného záložného práva vznikali rôzne problémy najmä v oblasti úverového trhu, kde operujú najmä banky, ale aj v celom podnikateľskom prostredí. Právna úprava, ktorá zaviedla nový registračný princíp, s ktorým zákon spája vznik záložného práva a právo uplatňovať jeho výkon v zákonom stanovených prípadoch a zákonom, resp. zmluvou stanovenými spôsobmi. Výnimka z požiadavky registrácie záložného práva však ostala platiť v prípade, keď záložné právo vzniká odovzdaním hnuteľnej veci záložnému veriteľovi alebo inej osobe do úschovy; aj takto vzniknuté záložné právo však možno kedykoľvek počas trvania záložného práva registrovať v registri záložných práv.

Pokiaľ ide o zriadenie a vznik záložného práva dôležitou skutočnosťou je aj prevod, resp. prechod zálohu na jeho nadobúdateľa. Vo všeobecnosti platí, že právoplatne zriadené záložné právo pôsobí aj voči nadobúdateľovi zálohu. V praxi to znamená, že ak niekto kupuje napr. byt zaťažený záložným právom v prospech banky, kúpou bytu zostáva toto záložné právo zachované, ak zabezpečená pohľadávka banky nebolo splatená. Záložné právo totiž zostáva od svojho vzniku až do svojho zániku akcesorickým právom a jeho rozsah sa prispôsobuje výške pohľadávky, na zabezpečenie ktorej slúži. Ak záloh nepatrí osobnému (záložnému) dlžníkovi záložného veriteľa, vlastník zálohu (záložca) sa po vzniku záložno-právneho vzťahu stane „vecným dlžníkom“. Vecným dlžníkom sa spravidla stane i nový vlastník veci (nový záložca), ktorý prevezme vec, na ktorej viazne záložné právo. Nový vlastník veci, ktorý nadobudne práva a povinnosti záložcu, má právo uplatniť voči veriteľovi (záložnému veriteľovi) všetky námietky, ktoré patria jeho osobnému dlžníkovi.

Úprava záložného práva však pripúšťa aj určité výnimky, kedy záložné právo zriadené na určitom predmete nepôsobí voči jeho nadobúdateľovi, a síce ak:

•    zmluva o zriadení záložného práva určuje, že záložca môže záloh, resp. jeho časť, previesť bez zaťaženia záložným právom,

•    záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci predmetu podnikania; to sa ale nevzťahuje na záložné právo, ktoré vzniká registráciou v osobitnom registri,

•    nadobúdateľ zálohu bol v čase prevodu alebo prechodu zálohu dobromyseľný, a to pri vynaložení náležitej starostlivosti, že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom. Ak je záložné právo registrované v registri záložných práv, predpokladá sa, že nadobúdateľ zálohu nie je dobromyseľný, pokiaľ nepreukáže opak. Dôkazné bremeno je tak na nadobúdateľovi zálohu.

Občiansky zákonník tiež umožňuje prechod (správnejšie by bolo skôr prevod) záložného práva na nového záložného veriteľa. Ten sa v praxi uskutočňuje postúpením pohľadávky. Zo zákona vyplýva, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky prechádza záložné právo na postupníka ako nového veriteľa, resp. nového záložného veriteľa. Od zmeny osoby veriteľa je potrebné odlišovať otázku zmeny zabezpečovanej pohľadávky. Takáto možnosť je už samotnou podstatou záložného práva vylúčená. Záložné právo predpokladá platnú pohľadávku, ktorej je akcesorom, a bez ktorej nemôže existovať; nemôže byť prenesené na inú pohľadávku. Osobitnou problematikou v tomto smere je aj prípad novácie záväzku zabezpečeného záložným právom.

 

Registrácia záložného práva

Na vznik záložného práva sa vyžaduje jeho registrácia v Notárskom registri záložných práv zriadenom podľa zákona č. 323/1992 Zb. Notársky poriadok:

–   k hnuteľným veciam – zápis do registra záložných práv sa nevyžaduje v prípade, keď záložné právo na hnuteľnú vec vzniká jej odovzdaním záložnému veriteľovi alebo tretej osobe do úschovy, ak sa na úschove záložca a záložný veriteľ dohodli. Aj napriek tomu však takto vzniknuté záložné právo môže, ale nemusí byť kedykoľvek počas trvania záložného práva registrované v registri záložných práv. Ak sa však v takomto prípade neuzatvorila zmluva v písomnej forme, vyžaduje sa ešte pred registráciou záložného práva v registri záložných práv písomné vyhotovenie potvrdenia o obsahu zmluvy podpísané záložcom a záložným veriteľom);

–   k súboru vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, podniku alebo časti podniku ako celku. Na vznik záložného práva k jednotlivým súčastiam zálohu je potrebná registrácia v osobitnom registri, ak to zákon vyžaduje.

Do registra záložných práv sa nezapisuje záložné právo k nehnuteľnostiam. Záložné právo k nehnuteľnostiam (hypotéka) vzniká v zmysle zákona č. 162/1995 Z. z. katastrálny zákon až jeho zápisom do katastra nehnuteľností. Rovnako sa do registra záložných práv nezapisuje ani záložné právo k niektorým veciam, právam alebo iným majetkovým hodnotám ustanoveným osobitným zákonom, keďže vzniká jeho registráciou v osobitnom registri.

 

Žiadosť o registráciu, resp. zmenu registrácie záložného práva

V prípade, že záložné právo vzniká na základe písomnej zmluvy (zmluvné záložné právo), žiadosť o registráciu záložného práva v registri záložného práva, ako aj v osobitnom registri podáva záložca.

V ostatných prípadoch žiadosť o registráciu záložného práva podáva záložný veriteľ, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

Na prijatie žiadosti o registráciu záložného práva v registri záložných práv je príslušný ktorýkoľvek notár. Žiadateľ zodpovedá za obsah tejto žiadosti, za skutkový stav, ako aj za to, že žiadosť obsahuje všetky údaje ustanovené zákonom.

Žiadosť o zmenu registrácie, ak nastanú zmeny údajov ohľadne záložného práva, je povinný podať:

–   ten, komu to ukladá zákon a ak tejto osoby niet,

–   ten, koho sa zmena údajov týka, a ak ho nemožno určiť,

–   záložca, pokiaľ zákon neustanovuje inak.

Ak je osôb povinných podať takúto žiadosť viac, môže túto povinnosť splniť hociktorý z nich, okrem prípadov, keď zákon ustanovuje, že sú povinné podať žiadosť spoločne.

Osoba, ktorá je povinná požiadať o registráciu na základe vzniknutých zmien údajov týkajúcich sa záložného práva, musí tak urobiť bez zbytočného odkladu. V prípade porušenia týchto povinností zodpovedá za vzniknutú škodu.

 

Účinky prevodu alebo prechodu zálohu na nadobúdateľa

Pri prevode, resp. prechode zálohu na nadobúdateľa sa prejavujú vecno-právne účinky tohto súkromnoprávneho inštitútu.

Ten, kto na základe prevodu alebo prechodu nadobudne záloh, prevezme zásadne aj povinnosti vyplývajúce zo záložného práva, t. j. povinnosť záložcu strpieť, aby záložný veriteľ dosiahol uspokojenie zo zálohu v prípade, keď jeho zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená obligačným dlžníkom. V takomto prípade nadobúdateľ zálohu zodpovedá záložnému veriteľovi za jeho zabezpečenú pohľadávku zálohom, ktorý nadobudol od predchádzajúceho záložcu. Pôvodný obligačný dlžník sa tým však ešte nezbaví svojho záväzku (dlhu) voči veriteľovi. Obligačný dlžník aj naďalej zodpovedá veriteľovi, ale popri ňom – obligačnom dlžníkovi, zodpovedá veriteľovi aj nadobúdateľ zálohu.

 

Kedy nepôsobí záložné právo voči nadobúdateľovi zálohu

–   zmluva o zriadení záložného práva určuje, že záložca môže záloh, resp. jeho časť previesť bez zaťaženia záložným právom;

–   ak záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci predmetu podnikania; to sa ale nevzťahuje na záložné právo, ktoré vzniká registráciou v osobitnom registri;

–   nadobúdateľ zálohu bol v čase prevodu alebo prechodu zálohu dobromyseľný, a to pri vynaložení náležitej starostlivosti, že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom. Ak je záložné právo registrované v registri záložných práv, platí prezumpcia, že nadobúdateľ zálohu nie je dobromyseľný, pokiaľ nepreukáže opak. Dôkazné bremeno je na nadobúdateľovi zálohu. Pokiaľ vzniklo záložné právo registráciou v osobitnom registri, potom sa v takomto prípade otázka prípadnej dobromyseľnosti vôbec neuplatní a záložné právo tu pôsobí aj voči „dobromyseľnému“ nadobúdateľovi zálohu.

 

Povinnosti zmluvných strán vo vzťahu k zálohu

Záložný záväzkovo-právny vzťah prináša, tak ako aj každý iný záväzkovo-právny vzťah, obom zmluvným stranám celý rad práv a povinností, ktoré im vyplývajú jednak priamo zo zákona a jednak tie, ktoré si samy upravia v zmluve.

 

Záložca

Záložca má zásadne právo predmet záložného práva obvyklým spôsobom používať. Znamená to, že si môže privlastňovať jeho plody a úžitky po ich oddelení od zálohu a tiež, že so zálohom môže disponovať, najmä ho môže scudziť, ak zákon neustanovuje inak.

 

Záložný veriteľ

Záložný veriteľ, ktorému bol záloh – hnuteľná vec – odovzdaný, má právo mať ho u seba po dobu trvania záložného práva. Záložný veriteľ je však povinný predmet záložného práva v tomto prípade starostlivo opatrovať, čo znamená, že je povinný ho chrániť pred stratou, poškodením a zničením. Porušenie tejto právnej povinnosti by zakladalo jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu. Záložný veriteľ sa v prípade jemu zverenému zálohu stáva jeho oprávneným detentorom, z čoho mu vyplýva právo na obdobnú ochranu, akú požíva vlastník. Ak mu v dôsledku opatrovania a chránenia zálohu vzniknú náklady, má proti záložcovi právo na ich úhradu za predpokladu, že boli nevyhnutne a účelne vynaložené. Užívať záloh však môže len, ak záložca s tým súhlasil.

 

Výkon záložného práva

Záložný veriteľ je oprávnený začať s výkonom záložného práva, pokiaľ nebola jeho záložným právom zabezpečená pohľadávka riadne a včas splnená. Spôsob výkonu záložného práva je určený zákonom alebo zmluvou. Takto môže záložný veriteľ realizovať výkon záložného práva aj v prípade, ak je záložným právom zabezpečená pohľadávka už premlčaná.

V rámci výkonu záložného práva má záložný veriteľ právo:

–   uspokojiť sa, a to spôsobom určeným v zmluve,

–   uspokojiť sa predajom zálohu na dražbe podľa zákona o dobrovoľných dražbách,

–   domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných predpisov.

Záložný veriteľ sa môže uspokojiť, resp. domáhať sa uspokojenia zo zálohu, jeho súčastí, plodov a úžitkov a príslušenstva, ak zmluva o zriadení záložného práva alebo zákon neustanovujú inak. Na plody a úžitky sa záložné právo vzťahuje až dovtedy, pokiaľ nie sú oddelené od zálohu, t. j. pokiaľ nie sú samostatnou vecou, pokiaľ však zmluva o zriadení záložného práva neustanovuje inak.

Akákoľvek dohoda uzatvorená medzi záložným veriteľom a záložcom pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky, v zmysle ktorej by sa záložný veriteľ uspokojil tým, že nadobudne vlastnícke právo k veci alebo iné právo a inú majetkovú hodnotu, by bola považovaná za neplatnú. So zreteľom na zabezpečovaciu funkciu záložného práva sa v danom prípade teda nepripúšťa prepadný účinok záložného práva. Zákon nevylučuje, aby po splatnosti zabezpečenej pohľadávky bola uzatvorená aj takáto dohoda.

Pre tú istú pohľadávku možno založiť aj niekoľko samostatných zálohov, pričom každý z nich je založený pre celú pohľadávku a nie pomerne, napríklad podľa pomeru svojej ceny. Preto záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia z hociktorého z nich alebo aj zo všetkých zálohov.

Ak na zálohu vzniklo iba jedno záložné právo, môže dosiahnuť uspokojenie z tohto zálohu zásadne iba záložný veriteľ, v prospech ktorého bolo záložné právo zriadené. Ak však na tom istom zálohu vznikne (viazne) viac záložných práv, na ich uspokojenie je rozhodujúce časové poradie ich registrácie v registri záložných práv alebo ich registrácia v osobitnom registri. V podstate to znamená, že veriteľ, ktorého záložné právo bolo skôr (najskôr) registrované, sa uspokojí zo zálohu skôr a v celom rozsahu ako veriteľ, ktorého záložné právo bolo registrované neskôr, pokiaľ zákon neustanovuje alebo dohoda záložných veriteľov neurčuje niečo iné. Doba registrácie záložného práva je tu rozhodujúca pre poradie, v akom majú byť veritelia uspokojení zo zálohu, pravda, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje, že toto poradie sa bude počítať inak, resp. že sa poradie vôbec nezohľadní, napríklad, že určité záložné právo (prípadne retenčné právo alebo iné) sa uprednostní pred ostatnými, hoci aj skôr registrovanými záložnými právami. To však bude zákonom ustanovená výnimka zo všeobecne platnej zásady.

Keďže pre uspokojenie záložných práv je zásadne rozhodujúce poradie zaregistrovaných záložných práv, ustanovuje sa prednosť zaregistrovaného práva aj pred záložným právom, ktoré vznikne odovzdaním hnuteľnej veci.

Právna úprava umožňuje záložným veriteľom, aby uzavreli dohodu o inom než v zákone ustanovenom poradí záložných práv, ktoré bude rozhodujúce na ich uspokojenie. Dohoda nadobúda účinnosť registráciou dohodnutého poradia v registri záložných práv alebo v osobitnom registri, a to na základe žiadosti všetkých záložných veriteľov, ktorí dohodu uzavreli. Voči tým záložným veriteľom, ktorí sa na dohode nezúčastnili, resp. s ňou nesúhlasili, je takáto dohoda neúčinná, pokiaľ by sa im na základe takejto dohody mohla zhoršiť vymožiteľnosť pohľadávky pri výkone záložného práva.

Začatie výkonu záložného práva je záložný veriteľ povinný písomne oznámiť záložcovi a ak nejde o osobu totožnú s dlžníkom, tak aj dlžníkovi. Obsahom tohto oznámenia musí byť tiež spôsob, ktorým sa záložný veriteľ uspokojí alebo sa bude domáhať uspokojenia zo zálohu. Začatý výkon záložného práva spôsobom dohodnutým v záložnej zmluve môže záložný veriteľ hocikedy neskôr zmeniť, avšak je povinný to písomne oznámiť, a to takým, aký je uvedený vyššie. Začatie výkonu záložného práva je tiež záložný veriteľ povinný zaregistrovať v registri záložných práv, ak ide o záložné právo v tomto registri registrované. Záložný veriteľ má voči záložcovi právo na úhradu nákladov súvisiacich s výkonom záložného práva, ak boli vynaložené účelne a v nevyhnutnej miere. Výšku týchto nákladov je záložný veriteľ povinný preukázať.

 

Zákon splnomocňuje veriteľa, aby pri predaji zálohu konal v mene záložcu

Okrem toho, že záložca má povinnosť strpieť výkon záložného práva, má aj povinnosť na jeho výkon poskytnúť záložnému veriteľovi potrebnú súčinnosť, najmä vo forme vydania zálohu a všetkých potrebných dokladov k nemu.

Okrem uvedených povinností záložného veriteľa má záložný veriteľ počas samotného priebehu výkonu záložného práva aj ďalšie povinnosti:

–   informovať záložcu o priebehu výkonu zálohu, najmä so zreteľom na okolnosti majúce vplyv na jeho cenu,

–   postupovať pri výkone záložného práva s potrebnou starostlivosťou,

–   po uskutočnení predaja zálohu informovať záložcu o všetkých relevantných skutočnostiach tohto predaja,

–   vydať bez zbytočného odkladu záložcovi tú časť výťažku z predaja zálohu, ktorá prevyšuje zabezpečenú pohľadávku, avšak po odpočítaní nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov.

 

Zánik záložného práva

Záložné právo zaniká v týchto prípadoch:

•    zánikom zabezpečenej pohľadávky,

•    zánikom všetkých vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, na ktoré sa záložné právo vzťahuje,

•    ak sa záložný veriteľ vzdá záložného práva,

•    uplynutím času, na ktorý bolo záložné právo zriadené,

•    vrátením veci záložcovi, ak záložné právo vzniklo odovzdaním veci,

•    ak záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania alebo ak bol v čase prevodu alebo prechodu zálohu nadobúdateľ zálohu pri vynaložení náležitej starostlivosti dobromyseľný, že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom,

•    ak záložca previedol záloh a zmluva o zriadení záložného práva určuje, že záložca môže záloh alebo časť zálohu previesť bez zaťaženia záložným právom,

•    iným spôsobom dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva alebo vyplývajúcim z osobitného predpisu.

Vecné bremená

§ 151n

(1) Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe.

(2) Vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa.

(3) Pokiaľ sa účastníci nedohodli inak, je ten, kto je na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu oprávnený užívať cudziu vec, povinný znášať primerane náklady na jej zachovanie a opravy; ak však vec užíva aj jej vlastník, je povinný tieto náklady znášať podľa miery spoluužívania.

Komentár k § 151n

Ustanovenie upravuje vecné bremená, na aký účel sú zriadené, v prospech koho sú zriadené a na koho prechádzajú.

§ 151o

(1) Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

(2) Zmluvou môže zriadiť vecné bremeno vlastník nehnuteľnosti, pokiaľ osobitný zákon nedáva toto právo aj ďalším osobám.

(3) Ak nie je vlastník stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, súd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok.

Komentár k § 151o

Občiansky zákonník v ustanovení upravuje vznik vecných bremien, spôsob a formu zmluvy, ktorou sa vecné bremená zriaďujú, kto môže vecné bremeno zriadiť a čo je nevyhnutné na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám.

§ 151p

(1) Vecné bremená zanikajú rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. K zániku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zmluvou je treba vklad do katastra nehnuteľností.

(2) Vecné bremeno zanikne, ak nastanú také trvalé zmeny, že vec už nemôže slúžiť potrebám oprávnenej osoby alebo prospešnejšiemu užívaniu jej nehnuteľnosti; prechodnou nemožnosťou výkonu práva vecné bremeno nezaniká.

(3) Ak zmenou pomerov vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, môže súd rozhodnúť, že sa vecné bremeno za primeranú náhradu obmedzuje alebo zrušuje. Ak pre zmenu pomerov nemožno spravodlivo trvať na vecnom plnení, môže súd rozhodnúť, aby sa namiesto vecného plnenia poskytovalo peňažné plnenie.

 

(4) Ak právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí určitej osobe, vecné bremeno zanikne najneskôr jej smrťou alebo zánikom.

Komentár k § 151p

Uvedené ustanovenie upravuje zánik vecných bremien, spôsob zániku vecných bremien a lehoty, kedy dochádza k zániku vecných bremien.

Komentár k § 151n až 151p

Právny inštitút vecného bremena je upravený v § 151n až 151p Občianskeho zákonníka.

 

Účel vecného bremena

–   obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať,

–   práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe,

–   vecné bremená je možné zriadiť len k nehnuteľným veciam.

 

Špecifická odlišnosť inštitútu vecného bremena od ostatných inštitútov

Nie je samotné obmedzenie vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný

–   niečo trpieť,

–   niečoho sa zdržať,

–   niečo konať,

pretože takéto obmedzenie je možné upraviť prípadne dohodnúť i v rovine záväzkovej – v rovine obligačného práva.

 

Podstata inštitútu vecného bremena

–   spočíva v právach a povinnostiach, ktoré sú spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti,

–   prechádzajú s vlastníctvom nehnuteľnej veci na nadobúdateľa,

–   právo, ktoré zodpovedá vecnému bremenu, musí byť opakovateľnej povahy, to znamená, že nestačí potreba jednorazového výkonu práva pre zriadenie vecného bremena.

 

Zriadenie vecného bremená

–   v prospech určitej nehnuteľnosti – in rem – oprávneným z vecného bremena bude vlastník nehnuteľností, v prospech ktorej je vecné bremeno zriadené,

–   v prospech určitej osoby – in personam – oprávneným z vecného bremena je určitá osoba, a to fyzická osoba alebo právnická osoba, pričom jej právo z vecného bremeno zaniká jej smrťou, ak je oprávneným fyzická osoba, alebo zánikom, ak je oprávneným právnická osoba. V uvedenom prípade je právo oprávneného z vecného bremena neprevoditeľné a časovo obmedzené, zaniká najneskôr smrťou fyzickej osoby.

 

Predmet vecného bremena

–   nemôžu byť spoločné časti bytového domu,

–   nemôžu byť spoločné zariadenia bytového domu,

–   vo vzťahu k vlastníctvu pozemku, domu, bytu, nebytového priestoru môže byť povinnosť:

•    niečo trpieť – napr. prechod cez pozemok, vedenie kanalizácie cez pozemok a pod.,

•    niečoho sa zdržať – napr. stavby vysokého oplotenia,

•    niečo konať – napr. odomykať bránu v určitom časovom období (rozpätí).

 

Kto môže zriadiť vecné bremeno

–   vlastník nehnuteľnosti – uvedené je možné, ak je nehnuteľnosť v podielovom spoluvlastníctve, pričom musia vecné bremeno zriadiť všetci spoluvlastníci,

–   spoluvlastník nehnuteľnosti – uvedené je možné len v určitých prípadoch, ak spoluvlastník zaťaží vecným bremenom len svoj spoluvlastnícky podiel, pričom uvedené je možné bez súhlasu ostatných podielových spoluvlastníkov.

Poznámka

Ak však ide o právo prechodu cez pozemok v podielovom spoluvlastníctve, právo viesť vodovodné, kanalizačné potrubie cez pozemok, takéto vecné bremeno zaťažuje celý pozemok, a preto je potrebný súhlas všetkých podielových spoluvlastníkov.

Spôsob vzniku vecného bremena

–   na základe zmluvy,

–   na základe závetu,

–   na základe schválenej dohody dedičov,

–   na základe rozhodnutia príslušného orgánu – súd, stavebný úrad,

–   na základe zákona,

–   na základe vydržania.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 39/99

Predpokladom dobromyseľnosti potrebnej na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu – práva priechodu a prejazdu cez cudzí pozemok – je presvedčenie osoby, ktorá cez pozemok prechádza, že tým pre seba ako vlastníka susediaceho (panujúceho pozemku) toto právo vykonáva právom (oprávnene drží). V takomto prípade pôjde o nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výkonom práva, t. j. vydržaním.

Náležitosti zmluvy o zriadení vecného bremena

–   musí obsahovať všetky náležitosti právneho úkonu,

–   musí sa uzavrieť v písomnej forme,

–   musí z obsahu jednoznačne vyplývať, že sa zriaďuje vecné bremeno,

–   pre zriadenie vecného bremena nepostačuje len samotné obligačné oprávnenie oprávneného subjektu a tomu zodpovedajúca povinnosť povinného subjektu,

–   nemusí byť výslovne uvedené, že oprávnený z vecného bremena vecné bremeno prijíma,

–   prejavy zmluvných strán nemusia byť zachytené na jednej listine – nejde o prevod nehnuteľnosti,

–   obsahová súvislosť viacerých listín musí byť jednoznačná.

 

Ďalšie zásady vecného bremena

–   je možné zriadiť ho na dobu určitú, na dobu neurčitú,

–   ak zo zmluvy nevyplýva určenie doby, ide o dobu neurčitú,

–   môže byť zriadené odplatne aj bezodplatne,

–   v zmluve nie je uvedená zmienka o odplate – vecné bremeno je zriadené bezodplatne,

–   zmluva o zriadení vecného bremena musí byť uzatvorená v písomnej forme, a to pod sankciou jej absolútnej neplatnosti.

 

Náležitosti zmluvy o zriadení vecného bremena

Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou o zriadení vecného bremena, t. j. písomným návrhom na uzavretie zmluvy a prijatím tohto návrhu, pričom zo zmluvy, resp. návrhu na uzavretie zmluvy a prijatia návrhu, musia byť zrejmé jej podstatné náležitosti. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecného bremenu je však potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

Medzi náležitosti patrí:

–   označenie zmluvy o zriadení vecného bremena – musí z označenia jasné, že ide o zmluvu na zriedenie vecného bremena,

–   identifikácia zmluvných strán

•    fyzická osoba: meno, priezvisko, rodné priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo, trvale bydlisko,

•    právnická osoba: obchodné meno, sídlo, IČO, údaj o zápise v registri, údaj o osobe, ktorá je oprávnená konať v mene právnickej osoby – štatutárny orgán,

–   identifikácia nehnuteľnosti

•    pozemok: parcelné číslo pozemku, údaj, či ide o parcelu registra „C“ alebo „E“, výmera pozemku, druh pozemku, katastrálne územie, obec, okres, číslo listu vlastníctva, na ktorom je pozemok zapísaný,

•    stavba: súpisné číslo stavby, druh stavby, ako aj údaje o pozemku, na ktorom sa stavba nachádza,

•    byt alebo nebytový priestor: číslo bytu alebo nebytového priestoru, podlažie, na ktorom sa nachádza a údaj o bytovom dome, v ktorom sa nachádza, súpisné číslo, ulica, číslo vchodu, mesto, označenie pozemku, na ktorom sa bytový dom nachádza, označenie spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na pozemku, prípadne na priľahlom pozemku;

•    nehnuteľnosť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov: uvádza sa i podiel vyjadrený zlomkom k celku,

–   určenie obsahu vecného bremena – zaťaženie vlastníka nehnuteľnosti tak, že ho obmedzuje vo výkone jeho vlastníckeho práva – obmedzenie vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať.

Poznámka

Obsah vecného bremena platná právna úprava bližšie nevymedzuje, rovnako ako aj spôsob výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu – to všetko je ponechané na dohodu zmluvných strán a na základnú právnu úpravu, spočívajúcu napríklad v tom, že výkon práv a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi podľa Občianskeho zákonníka. V praxi nie je možné vylúčiť prípady dohody zmluvných strán o zriadení vecného bremena s obsahom blížiacim sa obsahu vlastníckeho práva. V každom prípade má byť obsah vecného bremena vymedzený tak, aby zabezpečoval obidvom zmluvným stranám právnu istotu do budúcnosti v tom zmysle, že žiadna strana nebude mať pochybnosti o tom, aké práva a povinností z daného vecného bremena vyplývajú.

–   povinnosti zmluvných strán,

–   miesto a čas uzatvorenia zmluvy,

–   podpisy zmluvných strán – podpis povinného z vecného bremena musí byť osvedčený.

V zmluve o zriadení vecného bremena nemusí byť uvedené, že oprávnený z vecného bremena toto vecné bremeno prijíma, postačí, ak je zmluva o zriadení vecného bremena podpísaná.

Poznámka

Úprava vecného v katastrálnom zákona

V katastrálnom zákone je upravená spôsobilosť zmlúv na zápis do katastra nehnuteľností. Na zápis práva k nehnuteľnosti do katastra je spôsobilá v štátnom jazyku, českom jazyku alebo v úradne osvedčenom preklade písomne vyhotovená zmluva, verejná listina alebo iná listina bez chýb v písaní a počítaní a bez iných zrejmých nesprávností. Aj v prípade zriadenia vecného bremena sa v zmysle katastrálneho zákona vyžaduje, aby zmluva, verejná listina alebo iná listina obsahovala označenie účastníkov práv k nehnuteľnostiam; ak ide o fyzickú osobu, meno, priezvisko, rodné priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a miesto trvalého pobytu, ak ide o právnickú osobu, názov, sídlo a identifikačné číslo, ak ho má pridelené, prípadne iné identifikačné údaje, právneho úkonu a jeho predmet, miesto a čas právneho úkonu, nehnuteľnosti podľa katastrálneho územia, pozemku podľa parcelného čísla evidovaného v súbore popisných informácií, pozemku evidovaného ako parcela registra „C“ alebo parcela registra „E“, druhu pozemku a výmery pozemku, súpisného čísla stavby a parcelného čísla pozemku, na ktorom je stavba postavená, čísla bytu alebo nebytového priestoru, čísla poschodia, čísla vchodu a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na pozemku, prípadne na priľahlom pozemku, súpisného čísla stavby a parcelného čísla pozemku, na ktorom je dom postavený; ak je nehnuteľnosť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov, uvádza sa i podiel vyjadrený zlomkom k celku.

Podpis povinného v prípade vzniku vecného bremena alebo podpis oprávneného v prípade zániku vecného bremena na zmluve musia byť osvedčené. Ak sú uvedené osoby zastúpené, ich podpis na splnomocnení musí byť tiež osvedčený. To neplatí, ak je účastníkom zmluvy štátny orgán, Fond národného majetku Slovenskej republiky, Slovenský pozemkový fond, obec alebo vyšší územný celok alebo ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti vyhotovenú vo forme notárskej zápisnice alebo autorizovanú advokátom.

Vecné bremeno v prospech tretej osoby

–   v darovacej zmluve možno zriadiť právo doživotného bývania darcom určenej osoby v darovanom byte – ide o zmluvu v prospech tretej osoby,

Poznámka

Z Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak nie je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, je táto (tretia) osoba oprávnená zo zmluvy okamihom, keď s ňou prejaví súhlas. Ak zmluva o zriadení vecného bremena je uzatvorená v prospech tretej osoby, dovtedy, kým táto tretia osoba nedá svoj súhlas, platí zmluva len medzi zmluvnými stranami, ktoré ju uzavreli. To isté platí, ak by tretia osoba svoj súhlas s vecným bremenom odoprela.

–   vecné bremeno nie je možné zriadiť v prospech konkrétne neurčenej osoby,

–   vecné bremeno nie je možné zriadiť bez vzťahu k určitej nehnuteľnosti.

Vecné bremeno budúceho užívania nehnuteľností alebo jej časti

–   zriaďuje sa k bytu, nebytového priestoru, rodinného domu,

–   je možné ho zriadiť aj v čase, keď dotknutá nehnuteľnosť ešte nie je skolaudovaná, pričom od tohto zriadenia vecného bremena sa odlišuje vznik práva výkonu vecného bremena, ku ktorému dôjde až právoplatným kolaudačným rozhodnutím.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 19. 8. 2010, sp. zn. 33 Cdo 3694/2008

Zriadeniu vecného bremena nebráni existencia záložného práva k nehnuteľnosti. Je však opodstatnené zamyslieť sa nad problematickosťou takéhoto záveru, pretože samotná existencia vecného bremena môže viesť k zníženiu hodnoty založenej nehnuteľnosti, dokonca v niektorých prípadoch môže byť vecné bremeno dohodnuté tak široko, že bráni predaju zálohu.

Vecné bremeno môže byť zriadené aj k nehnuteľnosti, ktorá už je zaťažená vecným bremenom, platí však, že nové vecné bremeno nesmie byť na ujmu právam vyplývajúcim zo skoršieho vecného bremena.

 

Zánik vecného bremena

Ide o jednoduchý postup zániku:

–   zo zákona

•    smrťou oprávnenej osoby, ale aj vtedy, ak už vecné bremeno neslúži potrebám, pre ktoré bolo zriadené,

•    prevodom v rámci konkurzu,

–   rozhodnutím konkrétneho orgánu – súd väčšinou rozhoduje o konkrétnych zmenách a nepomeroch,

–   splynutím – oprávnený človek z vecného bremena sa stane vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je ním zaťažená,

–   uplynutím času alebo doby, na ktorú bolo vecné bremeno zriadené,

–   splnením rozväzovacej podmienky – napr. konkrétny priestor, ktorý je potrebný len do určitej miery a do určitého času),

–   premlčaním – nevzťahuje sa na vecné bremená zriadené zákonom.

 

V prípade využívania vecného bremena nielen konkrétnou osobu, ale aj každým ďalším vlastníkom nehnuteľnosti, je potrebný aj zápis do katastra nehnuteľnosti na list vlastníctva vecným bremenom zaťaženej nehnuteľnosti.

§ 151r

Zrušený.

Zádržné právo

§ 151s

(1) Kto je povinný vydať hnuteľnú vec, môže ju zadržať, aby zabezpečil svoju splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný vec vydať. Nemožno však zadržiavať vec svojvoľne alebo ľstivo odňatú.

(2) Zádržné právo nemá ten, komu oprávnená osoba pri odovzdaní veci uložila, aby s ňou naložil spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s výkonom zádržného práva.

(3) Ak je však vyhlásený konkurz, alebo pri výkone rozhodnutia zistená platobná neschopnosť dlžníka, má veriteľ zádržné právo aj k zabezpečeniu pohľadávky dosiaľ nesplatnej a bez ohľadu na to, či sa veriteľovi uložilo naložiť s vecou spôsobom nezlučiteľným a výkonom zádržného práva.

(4) Veriteľ je povinný bez zbytočného odkladu upovedomiť dlžníka o zadržaní veci a jeho dôvodoch.

Komentár k § 151s

Ustanovenie na účely občianskeho práva vymedzuje, kto m právo a naopak kto nemá zádržné právo. Povinnosťou veriteľa je upovedomiť dlžníka o zadržaní veci a jeho dôvodoch, a to bezodkladne. Ďalej ustanovenie vymedzuje k čomu má veriteľ zádržné právo v prípade vyhláseného konkurzu.

§ 151t

Ohľadne opatrovania zadržanej veci a úhrady nákladov s tým spojených má ten, kto vec zadržuje, postavenie, aké má záložný veriteľ ohľadne zálohu.

Komentár k § 151t

Ustanovenie upravuje, že ten, kto vec zadržuje, má postavenie ako záložný veriteľ, pričom ide o opatrovanie zadržanej veci a úhrady nákladov.

§ 151u

Na základe zádržného práva má veriteľ právo pri výkone súdneho rozhodnutia na prednostné uspokojenie z výťažku zadržovanej veci pred iným veriteľom, a to aj záložným veriteľom.

Komentár k § 151u

Podľa tohto ustanovenia má veriteľ právo pri výkone súdneho rozhodnutia na prednostné uspokojenie z výťažku zadržovanej veci pred iným veriteľom na základe zádržného práva.

§ 151v

Zádržné právo zanikne uspokojením zabezpečenej pohľadávky alebo poskytnutím dostatočnej zábezpeky.

Komentár k § 151v

Ustanovenia § 151s až § 151v upravujú zádržné právo.

V zásade ide o núdzový zabezpečovací inštitút. Tento nie je dopredu dojednaný v zmluve.

Ide o prostriedok zabezpečenia záväzku. Osoba, ktorá je povinná vec vydať, môže vec zadržať na zabezpečenie svojej pohľadávky až do jej uspokojenia.

 

Znaky zadržania

–   má povahu jednostranného právneho úkonu veriteľa,

–   možno ho použiť za zákonne splnených podmienok.

 

Podmienky

–   existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ktorému je veriteľ povinný vydať vec,

–   predmetom pohľadávky je splatná peňažná pohľadávka,

–   zadržovaná vec má povahu hnuteľnej veci,

–   veriteľ má hnuteľnú vec vo svojej oprávnenej držbe.

 

Z Občianskeho zákonníka vyplýva, že ten, kto je povinný vydať hnuteľnú vec, ju môže zadržať, aby zabezpečil svoju splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný vec vydať. Nemožno však zadržiavať vec svojvoľne alebo ľstivo odňatú.

Zádržné právo nemá ten, komu oprávnená osoba pri odovzdaní veci uložila, aby s ňou naložil spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s výkonom zádržného práva. Ak je však vyhlásený konkurz na majetok dlžníka alebo pri výkone rozhodnutia sa zistí jeho platobná neschopnosť, veriteľ má zádržné právo aj k zabezpečeniu pohľadávky, ktorá nie je dosiaľ splatná.

Občiansky zákonník platí bez ohľadu na to, či sa veriteľovi uložilo naložiť s vecou spôsobom nezlučiteľným s výkonom zádržného práva. Veriteľ má inak povinnosť bez zbytočného odkladu upovedomiť dlžníka o zadržaní veci a jeho dôvodoch.

 

Opatrovanie zadržanej veci

Pokiaľ ide o opatrovanie zadržanej veci a úhrady nákladov s tým spojených, má osoba zadržujúca vec obdobné postavenie, aké má záložný veriteľ pri zálohu. Možno odkázať na ustanovenia § 151a a nasledujúce paragrafy Občianskeho zákonníka. Ide napríklad o povinnosť záložného veriteľa zverený záloh starostlivo opatrovať, chrániť ho pred poškodením, stratou a zničením.

Nemožno obísť právnu úpravu v tom zmysle, že na základe zádržného práva má veriteľ právo pri výkone súdneho rozhodnutia na prednostné uspokojenie z výťažku zadržiavanej veci pred iným veriteľom, a to aj záložným veriteľom. Zádržné právo zanikne uspokojením zabezpečenej pohľadávky alebo poskytnutím dostatočnej zábezpeky.

 

Súdne spory v zádržnom práve

V zádržnom práve nemožno vylúčiť súdne spory. Dlžník môže napríklad poprieť, že veriteľ mal právo vec zadržať a bude požadovať vydanie veci. Môže rovnako tvrdiť, že poskytol dostatočnú zábezpeku a napriek tomu mu veriteľ vec nevydal. Ak sa preukáže, že veriteľ vec zadržal neprávom, vzniká dlžníkovi nárok na náhradu vzniknutej škody. Možný je aj spor o škodu, ktorá vznikla ako dôsledok zlého opatrovania zadržanej veci, čoho dôsledkom bolo jej poškodenie, strata alebo zničenie.

 

TRETIA, ŠTVRTÁ A PIATA ČASŤ

§ 152 až § 414

Zrušené.

ŠIESTA ČASŤ

ZODPOVEDNOSŤ ZA ŠKODU

A ZA BEZDÔVODNÉ OBOHATENIE

ZODPOVEDNOSŤ ZA ŠKODU A ZA BEZDÔVODNÉ OBOHATENIE

Komentár k šiestej časti

Medzi základné zásady občianskeho práva v zmysle nikoho nepoškodzovať patrí občianskoprávna zodpovednosť. V praxi ide o sekundárnu povinnosť, ktorá nastupuje pri porušení primárnej povinnosti, ktorá vyplýva z právnej skutočnosti alebo právneho predpisu. Zodpovednosť za škodu spočíva v tom, že poškodenému bude spôsobená škoda nahradená a zároveň pôsobí ako prevencia na predchádzanie každého ohrozenia alebo porušenia právnych povinností v občianskoprávnych vzťahoch.

Inštitút bezdôvodného obohatenia je súkromnoprávny inštitút. Ide o neoprávnené získanie majetkového prospechu na úkor iného, pričom nie je možné domáhať sa ho pri plneniach verejnoprávnej povahy.

PRVÁ HLAVA

PREDCHÁDZANIE HROZIACIM ŠKODÁM

§ 415

Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Komentár k § 415

Podľa tohto ustanovenia je povinnosťou každého konať takým spôsobom, aby za žiadnych okolností nedošlo k škode

–   na zdraví,

–   majetku,

–   prírode,

–   životnom prostredí.

§   Judikatúra

–   Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 11. októbra 2006, sp. zn. 25 Cdo 1369/2006

Všeobecná preventívna povinnosť platí pre výkon každého subjektívneho práva. Zásady občianskoprávnej prevencie a zákazu komukoľvek škodiť (neminem laedere) sú základnými zásadami občianskeho práva. Každý je povinný zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý, objektívne posudzované, je spôsobilý zabrániť, alebo aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd na živote, zdraví alebo majetku.

–   Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 25. februára 2003, sp. zn. 25 Cdo 618/2001

Občianskoprávnu prevenciu možno charakterizovať ako súhrn spôsobov a foriem predchádzania ohrozeniu a porušovaniu subjektívnych občianskych práv, t. j. práv, ktoré sú upravované a chránené normami občianskeho hmotného práva v objektívnom zmysle. Vlastný obsah úpravy občianskoprávnej prevencie spočíva v ustanovení určitého systému prevenčných právnych povinností, ako aj nepriaznivých právnych následkov (sankcií) spojených s ich ohrozením, resp. porušením. Inými slovami povedané, každý je podľa § 415 OZ povinný zachovávať vždy taký stupeň ostražitosti (pozornosti), ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý, objektívne posudzované, je spôsobilý zabrániť, alebo aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd na živote, zdraví alebo majetku; uvedené ustanovenie mu však neukladá povinnosť predvídať každý v budúcnosti možný vznik škody. Ak si niekto nepočína v súlade s takto všeobecne ustanovenou právnou povinnosťou, správa sa protiprávne a za splnenia ďalších predpokladov ho za to postihuje občianskoprávna zodpovednosť za škodu – § 420 a 421 OZ.

–   Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 18. októbra 2006, sp. zn. 25 Cdo 1184/2006

Čo sa týka aplikácie § 415 OZ (generálna prevencia), zakladajúcu všeobecnú povinnosť každého počínať si tak, aby svojím konaním nespôsobil škodu na zdraví, na majetku a na iných hodnotách, treba pripomenúť, že použitie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípadoch, keď nie je konkrétna právna úprava, ktorá sa vzťahuje na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Pravidlá cestnej premávky a z toho vyplývajúce práva a povinnosti vodiča sú však upravené podrobne právnymi predpismi.

§ 416

Zrušený.

§ 417

(1) Komu škoda hrozí, je povinný na jej odvrátenie zakročiť spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia.

(2) Ak ide o vážne ohrozenie, ohrozený má právo sa domáhať, aby súd uložil vykonať vhodné a primerané opatrenia na odvrátenie hroziacej škody.

Komentár k § 417

Ustanovenie zákona vymedzuje povinnosť tomu, komu hrozí škoda odvrátiť ju spôsobom, ktorý je vzhľadom na okolností primeraný. Právom ohrozeného je domáhať sa určitých opatrení aj na súde, a to v prípade, že ide o naozaj vážne ohrozenie. Opatrenia zo strany súdu by mali byť také, aby došlo k odvráteniu hrozby.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30. mája 2006, sp. zn. 25 Cdo 163/2005

Ustanovenie § 417 ods. 2 OZ slúži na poskytnutie preventívnej ochrany, pričom pre jeho aplikáciu nie je podmienkou, aby vznik škody hrozil bezprostredne. Musí byť preukázané, že v čase rozhodovania súdu existuje vážne ohrozenie žalobcu alebo jeho majetku. Predpokladom nie je, že k škode už došlo, a nie je ani potrebné, aby hrozilo nebezpečenstvo bezprostredného vzniku škody; postačí, ak ide zatiaľ len o ohrozenie, no vážne, v dôsledku ktorého škoda vznikne v budúcnosti.

§ 418

(1) Kto spôsobil škodu, keď odvracal priamo hroziace nebezpečenstvo, ktoré sám nevyvolal, nie je za ňu zodpovedný, okrem ak toto nebezpečenstvo za daných okolností bolo možné odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zrejme rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil.

(2) Takisto nezodpovedá za škodu, kto ju spôsobil v nutnej obrane proti hroziacemu alebo trvajúcemu útoku. O nutnú obranu nejde, ak bola zrejme neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku.

Komentár k § 418

Pri odvrátení hroziaceho nebezpečenstva môže dôjsť k vzniku škody rôzneho rozsahu. Ustanovenie upravuje, že ak ten kto sa snažil alebo odvrátil hroziace nebezpečenstvo a zároveň svojím konaním spôsobil škodu, tak nie je právne za škodu zodpovedný, a to ak

–   hroziace nebezpečenstvo nevyvolal sám svojím pričinením,

–   hroziace nebezpečenstvo nebolo možné odvrátiť iným spôsobom,

–   spôsobený následok je zrejme rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil.

A opačnom prípade ide o právnu zodpovednosť za vznik škody pri odvrátení nebezpečenstva.

Rovnako nejde o právnu zodpovednosť aj v prípade nutnej obrany, pričom nejde o nutnú obranu, ak bola zrejme neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku.

§ 419

Kto odvracal hroziacu škodu, má právo na náhradu účelne vynaložených nákladov a na náhradu škody, ktorú pritom utrpel, aj proti tomu, v koho záujme konal, a to najviac v rozsahu zodpovedajúcom škode, ktorá bola odvrátená.

Komentár k § 419

Ustanovenie upravuje právo toho, kto škodu odvrátil a zároveň mu vznikli na odvrátenie škody určité náklady, aby sa mu poskytla náhrada týchto nákladov v rozsahu zodpovedajúcej škode.

Komentár k § 415 až 419

Ustanovenia upravujú predchádzanie hroziacom škodám.

Vo všeobecnosti a zjednodušene sa dá povedať, že zodpovednosť je akási povinnosť osoby, ktorá vyplýva z porušenia práv a povinností. Ide teda o následok protiprávneho konania (napríklad: ak rozbijem okno susedovi, som povinný mu škodu nahradiť, som teda zodpovedný za túto škodu).

Občiansky zákonník kladie veľký dôraz na predchádzanie škodám – prevenciu. Zákonná úprava v podstate rozlišuje špeciálnu prevenciu – uskutočnenie špeciálnych opatrení k odvráteniu škody v konkrétnom prípade a generálna prevencia. Generálna prevencia znamená, že každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví a na majetku, na prírode a životnom prostredí. Túto povinnosť má každý a ten kto ju nedodržiava je treba vyložiť ako chovanie, ktoré je v rozpore s právom, teda je chovaním protiprávnym.

Povinnosť správať sa tak, aby sa predišlo vzniku škody, je obsiahnutá vo viacerých právnych odvetviach – občianske právo, obchodné právo, pracovnoprávne právo, ... Je tak právne zakotvený systém, ktorého prvoradým účelom nie je spravodlivá náprava a odstránenie následkov, ktoré vznikli porušením právnych povinností, ale predchádzanie vzniku takýchto škodlivých následkov.

Vo všetkých právnych odvetviach sa berie dôraz prevažne na prevenciu vzniku škôd.

Poznámka

Napríklad Zákonník práce obsahuje v § 178
ods. 1 aj povinnosť zamestnanca počínať si tak, aby nedošlo ani k bezdôvodnému obohateniu.

Občiansky zákonník upravuje zodpovednosť za škodu bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením zmluvného záväzku alebo mimo zmluvného záväzku.

Zodpovednosť ako taká sa vzťahuje sa na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov bez ohľadu na to, či ide o osoby FO alebo PO.

Občiansky zákonník vymedzuje:

–   zodpovednosť za škodu ako možnosť zbavenia sa tejto zodpovednosti,

–   osobitné prípady zodpovednosti za škody,

–   spoločnú zodpovednosť,

–   spôsob a rozsah náhrady škody.

 

Základná úprava prevencie pred vznikom škôd v Občianskom zákonníku

–   spôsob predchádzania ohrozeniu,

–   spôsob predchádzania porušeniu práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov.

Zásada prevencie

Občiansky zákonník vo všetkých ustanoveniach (§ 3, § 6, § 43, § 415 a nasl.), upravuje zásady prevencie pred vznikom škôd.

Občiansky zákonník ustanovuje:

–   všeobecnú (generálnu) preventívnu povinnosť v ustanovení § 415,

–   osobitné, čiže konkrétne alebo špeciálne preventívne povinnosti v ustanovení § 417 až 419.

 

Ako sme už uviedli ustanovením § 415 je zavedená povinnosť každého počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. ide teda o generálnu normu občianskoprávnej prevencie, pričom zásada občianskoprávnej prevencie vzniku škôd je jednou zo základných zásad občianskeho práva.

Povinnosťou každého je pri akomkoľvek svojom počínaní zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý možno vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu od neho rozumne požadovať. Ustanovenie neukladá povinnosť predvídať každý v možný či potenciálny vznik škody.

Každé konanie, ktorého následkom je vznik škody, sa považuje za porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 415 – to znamená, že ide o protiprávny úkon.

 

Prevenčná povinnosť

–   všeobecne je definovaná v § 415 – základné právne ustanovenie pri vyvodzovaní zodpovednosti voči tomu, kto spôsobil škodu,

–   v jednotlivých prípadoch vyvodzovania zodpovednosti za škodu musí mať konkrétny obsah,

–   v každom jednotlivom prípade vyvodzovania zodpovednosti za škodu je potrebné ju pomenovať,

–   je dôležité preukázať k akému činu či konaniu bol zodpovedný subjekt povinný s cieľom predísť škode:

•    dať,

•    konať,

•    opomenúť,

•    strpieť.

 

Obsah prevenčnej povinnosti

–   úzko súvisí s konkrétnymi okolnosťami,

–   úzko súvisí s miestom, pretože pobyt na mieste, kde priamo nehrozí vznik škody na zdraví alebo majetku tretích osôb, alebo na mieste, kde okolnosti (napr. zvýšený pohyb osôb) riziko vzniku škodu podstatne zvyšujú, sú na subjekt z hľadiska predchádzania vzniku škody kladené rozdielne nároky,

–   prevenčná nespočíva napr. len v nedostatočnej údržbe chodníka pre chodcov, ale môže k nemu dôjsť aj chýbajúcim upozornením chodcov pre prípad, že včasné odstránenie následkov počasia nie je možné – tieto opatrenia môžu škode zabrániť.

 

Vyvodzovanie zodpovednosti spôsobenej porušením všeobecnej preventívnej povinnosti

–   je potrebné v každom konkrétnom prípade (per qaestio facti) zohľadniť nastolený skutkový stav – iné medze občianskoprávnej prevencie,

–   berie sa ohľad na nepredvídateľnú chybu pri prechádzaní, ktorá spôsobila škodu,

–   berie sa ohľad na vznik škody následkom toho, že by bola porušená všeobecná prevenčná povinnosť,

–   Okrem všeobecného ustanovenia predchádzania škodám upraveného v § 415 OZ má Občiansky zákonník aj osobitné preventívne ustanovenia.

 

Odvrátenie spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia

Uvedené je upravené ustanovením § 417, podľa ktorého je každý, komu škoda hrozí, povinný zakročiť na jej odvrátenie spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia – ide o preventívnu zakročovaciu alebo zasahovaciu povinnosť.

V prípade vážneho ohrozenia, je právom ohrozeného domáhať sa, aby súd uložil vykonať vhodné a potrebné opatrenia na odvrátenie hroziacej škody – ide o prevenciu súdom.

 

Opatrenia súdu

–   uloženie povinnosti vykonať vhodné a potrebné opatrenia nariadením neodkladného opatrenia podľa Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z.),

–   uloženie povinnosti vykonať vhodné a potrebné opatrenia nariadením meritórnym rozhodnutím vo veci.

Poznámka

Neodkladné opatrenia a zabezpečovacie opatrenia

Pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. Na konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je príslušný okresný súd. Neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením

–   musí byť preukázané, že v čase rozhodovania súdu existuje vážne ohrozenie žalobcu (ohrozený má právne postavenie žalobcu) alebo jeho majetku, pričom nie je podmienkou, aby vznik škody hrozil bezprostredne,

–   pre uloženie povinnosti vykonať vhodné a potrebné opatrenia na odvrátenie hroziacej škody postačuje, ak ide zatiaľ len o ohrozenie, ktoré je však vážne a v dôsledku ktorého škoda vznikne v budúcnosti,

–   súd musí mať dostatočne zistené, či uložené opatrenie bude vhodné a primerané,

–   či bude skutočne naplnený preventívny charakter podľa § 417.

Poznámka

V prípade žaloby je jej úspešnosť vtedy, keď je tu vážne ohrozenie v čase rozhodovania súdu. V prípade, že ohrozenie spočíva v konaní žalovaného, je potrebné, aby k tomuto konaniu už došlo alebo aby bolo aspoň preukázané, že žalovaný takto hodlá konať. Na úspešnosť žaloby sa vyžaduje preukázanie, že žalovaný spôsobom vážne ohrozujúcim žalobcu mohol konať v budúcnosti, ale je potrebné preukázať skutočnosti na skutkové zistenie, že žalovaný hodlá takéto konanie uskutočniť.

Ďalšie formy špeciálnej prevencie vzniku škôd

Ako sme už uviedli vyššie ide o

–   nutnú obranu,

–   krajnú núdzu.

 

Nutná obrana

–   konanie, ktorým sa osoba bráni proti hroziacemu alebo trvajúcemu útoku,

–   nutná obrana je obsahom ustanovenia § 418.

 

Krajná núdza

–   právny stav vylučujúci protiprávnosť konania osoby nachádzajúcej sa v krajnej núdzi, ak odvracia priamo hroziace nebezpečenstvo, ktoré sama nevyvolala.

 

Formy špeciálnej prevencie vzniku škôd v iných predpisoch

§ 181 ods. 2 ZP

 

Právo na náhradu nákladov

Občiansky zákonník upravuje pravidlo, podľa ktorého ten, kto odvracal hroziacu škodu, má právo na náhradu účelne vynaložených nákladov a na náhradu škody, ktorú pri tejto činnosti utrpel.

–   voči komu má nároky

Vyššie uvedené nároky má tiež voči tomu, v záujme koho konal.

–   rozsah oprávnenia na náklady

Náklady sú poskytnuté v rozsahu zodpovedajúcom odvrátenej škode.

Právna úprava predchádzajúca hroziacim škodám v Občianskom zákonníku ukladá povinnosť osobe, ktorej hrozí vznik škody, právo zakročiť takým spôsobom, aby bola odvrátená hrozba.

Nejde o absolútne oprávnenie

–   ohrozenej osobe sa dovoľuje konať iba takým spôsobom, ktorý je primeraný okolnostiam ohrozenia,

–   ohrozenej osobe sa dovoľuje konať iba takým spôsobom, aby ním zvolené opatrenie zodpovedalo najmä druhu a intenzite ohrozenia, situácii, ktorá bola ohrozením vyvolaná,

–   ohrozenej osobe sa dovoľuje konať iba takým spôsobom primeraným možnostiam a schopnostiam ohrozeného.

 

Kritérium primeranosti

Týmto kritériom sa posudzuje účelnosť nákladov vynaložených na odstránenie hrozby, na ktorých náhradu má ohrozený právo, to však iba do výšky zodpovedajúcej výške škody, ktorá bola prijatím primeraného opatrenia odvrátená.

DRUHÁ HLAVA

ZODPOVEDNOSŤ ZA ŠKODU

Komentár k druhej hlave

Zodpovednosť je pojem, ktorý je v občianskom práve často používaný a má obsahovo má viacero významov. Jednotlivé významy závisia od samotného kontextu. Ide o pojem, ktorý je využívaný pri tvorbe zákonov a aj aplikačnou praxou súdov a advokátov.

Pojem „zodpovednosť“ je možné rozdeliť do štyroch kategórii:

–   zodpovednosť ako zložka občianskoprávneho vzťahu,

–   zodpovednosť ako sankcia,

–   zodpovednosť ako hrozba sankcie a

–   pozitivistické názory na zodpovednosť.

Poznámka

Poistenie zodpovednosti za škodu kryje náhradu škody, ktorú spôsobí poistený občan alebo podnik (právnická osoba) svojou činnosťou, prevádzkou nehnuteľnosti alebo motorového vozidla, plavidla, lietadla a inými vecami, ktoré používa (vlastnými alebo požičanými), a v prípade podniku prevádzkovaním obchodu, výroby, alebo inej živnosti, a tiež výrobkami, ktoré poistený vyrába a predáva. Poistený, čiže škodca spôsobí neúmyselnú škodu poškodenému. Poškodený vznesie voči škodcovi písomný nárok na náhradu škody, čím vzniká škodová udalosť. Poistený oznámi škodovú udalosť svojej poisťovni. Poisťovňa škodu preskúma, a keď uzná nárok poškodeného za oprávnený, vyplatí poistné plnenie priamo poškodenému. Zvláštnosťou poistenia zodpovednosti za škodu je pravidlo, že poistné plnenie vždy dostane poškodený ako tretia osoba, nikdy nie poistený ani poistník, hoci poistník vlastní poistnú zmluvu a platí poistné. Ide o povestný trojuholník poistenia zodpovednosti, ktorý v prípade škody jednoducho vystihuje vzťahy medzi poisteným škodcom, poisťovňou a poisteným.

Prvý oddiel

Všeobecná zodpovednosť

Komentár k prvému oddielu

Prvý oddiel Občianskeho zákonníka obsahuje vymedzene všeobecnej zodpovednosti.

§ 420

(1) Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

(2) Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

(3) Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Komentár k § 420

Ustanovenie vymedzuje zásada, že ten kto porušením právnej povinnosti spôsobil škodu, zodpovedá za jej vznik. Zodpovedným môže byť fyzické osoba alebo právnická osoba, a to aj v tom prípade, ak na svoju činnosť použili niekoho ďalšieho, čiže tretiu osobu, ktorá priamo za túto škodu nezodpovedá.

Ustanovenie vymedzuje zásadu, že ak je preukázané, že škoda zo strany konkrétnej osoby nebola zavinená, zodpovednosti je zbavený.

Zodpovednosť za škodu v občianskom práve môže byť založená na objektívnom i subjektívnom princípe. V prípade subjektívneho princípu sa vyžaduje existencia zavinenia a pripúšťa sa exkulpácia, t. j. zbavenie sa zodpovednosti vyvinením, napr. podľa ust. § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa zodpovednosti zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. V prípade zodpovednosti založenej na objektívnom princípe hovoríme o zodpovednosti za náhodu, resp. zodpovednosti za riziko. Objektívnej zodpovednosti je možné sa zbaviť liberáciou za podmienok presne stanovených zákonom, napr. podľa ust. § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka sa zodpovednosti ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného. Ust. § 420 Občianskeho zákonníka predstavuje všeobecnú úpravu zodpovednosti za škodu v občianskom práve. V zmysle uvedeného každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil. Subjektmi zodpovednosti za škodu sú tak fyzické, ako aj právnické osoby.

Taktiež platí, že škoda je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Uvedené osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa Občianskeho zákonníka nezodpovedajú. 10 Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

 

Zodpovednosť za škodu podľa Občianskeho zákonníka vzniká

Vzniká len vtedy, keď jedna osoba spôsobí inej osobe svojim zavineným konaním alebo svojou činnosťou alebo nečinnosťou (ak ide o zodpovednosť bez zavinenia) škodu. Ak si niekto spôsobí škodu sám, zodpovedá za škodu sám a nemôže uplatniť právo na náhradu škody proti inej osobe, pokiaľ nie je poistený pre prípad vzniku škody na majetku alebo na zdraví. Ani v tomto prípade však poškodený nemá právo na náhradu škody voči poisťovni, pretože poisťovňa nie je zodpovednostným subjektom, ale plní z dôvodov zmluvnej povinnosti v prípade poistnej udalosti. Toto ustanovenie upravuje prípad, keď škodu síce spôsobila iná osoba (škodca – zodpovednostný subjekt), ale súčasne bola spôsobená aj zavinením poškodeného. V takom prípade by nebolo správne, aby za škodu zodpovedal jeden alebo druhý. Kto bude zodpovedný a v akom rozsahu bude znášať následky spôsobenia škody, závisí od toho, či škoda bola spôsobená škodcom a aj zavinením poškodeného, alebo či škodu výlučne zavinil poškodený. V prvom prípade znášajú škodu obaja, t. j. zodpovednostný subjekt a poškodený pomerne. V tomto prípade treba zistiť mieru zavinenia poškodeného na spôsobení škody, najmä to, či poškodený svojím zavineným konaním prispel k vzniku škody alebo k zväčšeniu jej rozsahu. V druhom prípade, t. j. ak sa zistí, že poškodený si škodu zavinil výlučne sám (napr. nedodržiaval bezpečnostné dopravné predpisy pri bicyklovaní, napr. nemal cyklistickú prilbu a pádom si spôsobil zranenie), znáša aj škodu výlučne sám. Občiansky zákonník výslovne neupravuje otázku, či sa berie do úvahy nedbanlivostné konanie poškodeného vtedy, keď sa nedbanlivosť v takom prípade neberie do úvahy ako dôvod rozdelenia bremena znášať škodu aj poškodeným.

§ 420a

(1) Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou.

(2) Škoda je spôsobená prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená

a)  činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti,

b)  fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie,

c)  oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti.

(3) Zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.

Komentár k § 420a

Ustanovenie upravuje zodpovednosť za škodu pri prevádzkovej činnosti.

 

Prevádzková činnosť

V ustanovení sa stretávame s pojmom prevádzková činnosť. Ide o akúkoľvek činnosť, ktorá je vykonávaná určitým organizovaným a pravidelným spôsobom smerujúcim k splneniu stanoveného cieľa v súlade s predmetom činnosti fyzickej alebo právnickej osoby.

 

Subjekt zodpovednosti pri prevádzkovej činnosti

–   môže ním byť iba podnikateľ,

–   osoba vykonávajúca alebo organizujúca pravidelne a obyčajne odplatne určitú činnosť prevádzkového charakteru bez príslušného oprávnenia k tejto činnosti,

–   FO,

–   PO,

–   štát, obec, vyšší územný celok.

 

Kedy je škoda spôsobená prevádzkovou činnosťou

–   spôsobené činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti,

–   spôsobená fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie,

–   spôsobená oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti.

Poznámka

V prípade, že škoda pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú v pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktorá bola pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti využitá, ide o prevádzkovú činnosť. Zbaviť sa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou sa prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia podarí za predpokladu, ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou, ktorá nemá pôvod v prevádzke, alebo bola spôsobená vlastným konaním poškodeného. Súdne rozhodnutia uvádzajú, že zodpovednosť prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia za vzniknutú škodu, ktorá mala príčinu v realizácii samotného zdravotníckeho zákroku, je zodpovednosťou podľa Občianskeho zákonníka (R2/87). Je však možné predpokladať, že rozsah uplatnenia tohto judikátu bude v súčasnosti veľmi zúžený, a to predovšetkým na prípady, kedy síce príde k vzniku škody v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, avšak nie v bezprostrednej súvislosti s výkonom konkrétneho zdravotného výkonu pacienta.

Zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.

Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

 

Vznik občianskoprávnej zodpovednosti – predpoklady

–   dochádza k protiprávnemu úkony, čiže vzniká škodná udalosť – predpoklad objektívnej povahy,

–   dochádza k vzniku ujmy – predpoklad objektívnej povahy,

–   príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a vznikom ujmy – predpoklad objektívnej povahy,

–   zavinenie – môže byť ako úmyselné zavinenie alebo zavinenie z nedbanlivosti – predpoklad subjektívnej povahy.

 

Protiprávny úkon

Tento spočíva v rozpore medzi právom a právnym konaním fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Môže ísť o objektívny alebo vyplývajúci zo záväzkového vzťahu.

 

Ujma

Rozlišujeme ujmu majetkovej povahy, čiže hmotnej povahy, alebo ujmu nemajetkovej povahy, čiže nehmotnej povahy.

 

–   Majetková ujma – škoda

Pod ňou si môžeme predstaviť nejakú stratu na majetku, ktorá sa dá všeobecne vyjadriť v peniazoch.

Škoda sa rozdeľuje na dva druhy, a to buď škoda alebo ušlý zisk. Obe tieto formy sú rovnocenné.

Poznámka

Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).

Povinnosť nahradiť škodu je zakotvená v každom právnom systéme. Uvedená povinnosť vzniká ako sekundárna, čiže následná povinnosť tomu subjektu, ktorý porušil primárnu povinnosť, ktorá mu vyplýva či už zo zákona alebo z inej právnej skutočnosti.

Pri uplatnení si práva na náhradu škody je nevyhnutné, aby boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

V zmysle judikatúry sa za skutočnú škodu považuje majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné.

Skutočnú škodu však nemožno obmedziť len na škodu spôsobenú na veciach, ale aj na škodu, ktorú poškodený utrpel na iných majetkových hodnotách alebo na zdraví či na živote. Škodou na veci sa podľa Obchodného zákonníka rozumie jej strata, zničenie, poškodenie alebo znehodnotenie bez ohľadu na to, z akých príčin k nim došlo. Pri určení výšky škody sa vychádza z ceny veci v čase poškodenia.

Škoda sa uhrádza v peniazoch. Ak o to poškodený požiada a súčasne ak je to účelné a možné, umožňuje zákon uhradiť škodu navrátením do pôvodného stavu. Naturálna náhrada (náhrada navrátením do pôvodného stavu) teda neprichádza do úvahy bez žiadosti poškodeného.

 

–   Nemajetková ujma

Ide buď o ujmu na zdraví a živote. V zásade sa dá povedať, že nemajetková ujma nemá zásadne povahu škody. Ako príklad môžeme uviesť vytrpené bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia, však tvoria súčasť náhrady škody na základe výslovného ustanovenia – napríklad ustanovenie § 444.

Za nemajetkovú ujmu možno vo všeobecnom chápaní považovať akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného neznamená priamu stratu na majetku, čiže nie je vyjadriteľná v peniazoch. Postihuje teda inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma.

Peniaze zohrávajú iba akúsi podpornú úlohu, slúžia ako prostriedok zmiernenia nemajetkovej ujmy. Ide hlavne o zásah do zdravia, cti, dôstojnosti, súkromia osoby, rodinného života a podobne. Spravidla následky tejto ujmy bývajú veľmi závažné a v konečnom dôsledku sa môžu prejaviť aj v majetkových pomeroch poškodeného. Občiansky zákonník ustanovuje, že fyzická osoba má právo domáhať sa najmä:

•    upustenia od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti (tzv. negatórna – zdržovacia žaloba) — účelom je dosiahnuť upustenie od neoprávneného konania, pričom podmienkou je, aby takýto zásah stále trval, resp. pokračoval, alebo aby existovala hrozba jeho opakovania,

•    toho, aby sa tieto následky zásahov odstránili (tzv. reštitučná žaloba) – účelom je obnovenie stavu, ktorý existoval pred neoprávneným zásahom, pričom podmienkou je to, aby tieto následky bolo možné ešte odstrániť,

•    toho, aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (tzv. satisfakčná žaloba vo forme morálnej alebo finančnej satisfakcie) – použije sa vtedy, ak nepriaznivý následok neoprávneného zásahu už vznikol.

Za primerané zadosťučinenie možno považovať napr. ospravedlnenie, odsúdenie v trestnom konaní, a pod.

 

Príčinná súvislosť

Občianske právo na vznik zodpovednosti za škodu vyžaduje medzi protiprávnym konaním a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Nazýva sa kauzálny nexus.

§   Judikatúra

Uvedené tvrdenie skonštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze pod sp. zn. I ÚS 177/08 zo dňa 1. marca 2010, podľa ktorého je základnou podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu príčinná súvislosť medzi konaním (opomenutím) škodcu a vzniknutou škodou u poškodeného, ktorá musí byť predvídateľná. Uvedené je explicitne vyjadrené aj v normatívnom texte Obchodného zákonníka, ktorý uvádza, že kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane.

Preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím a následkom, ktorou je už vznik škody, je predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody.

Vzniknutá škoda

–   skutočná škoda (damnum emergens),

–   ušlý zisk (lucrum cessant),

musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti. Škoda ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a právo na jej náhradu.

 

Príčinná súvislosť

V prípade príčinnej súvislosti musí ísť nielen o tvrdenie, ale zásadne platí, že tvrdenie musí byť bezpečne preukázané.

 

Príčinná súvislosť civilnom procese

–   povinnosť tvrdenia,

–   bremeno tvrdenia,

–   dôkazná povinnosť,

–   dôkazné bremeno.

Uvedené zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané, to znamená poškodeného.

 

Čo znamená príčinná súvislosť

Medzi protiprávnym úkonom na strane jednej a škodou na strane druhej existoval vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť bezprostredný a priamy a tiež bezpečne preukázaný. Nepostačuje, ak je vzťah iba sprostredkovaný. Nepostačuje, ak následok škody už vzniknutej vyvolá ďalšiu škodu, ku ktorej však protiprávny úkon škodcu vôbec nesmeroval. Občiansky zákonník vyžaduje existenciu príčinnej súvislosti, a to len medzi protiprávnym úkonom a v súvislosti s ním vzniknutou škodou – v zásade nie medzi udalosťou, ktorá je už následkom porušenia právnej povinnosti a ďalšou škodou.

§   Judikatúra

Príčinná súvislosť sa nemôže zamieňať s časovou nadväznosťou a súvislosťou, inými slovami, neplatí zásada „ante hoc, propter hoc“ (uvedené opisuje logickú chybu spočívajúcu v tom, že sa z časovej následnosti dvoch udalostí usudzuje existencia príčinného vzťahu medzi nimi). Jednoznačne predmetné tvrdenie skonštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. R 21/1992, podľa ktorého časová súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a skutkovou udalosťou, z ktorej škoda vznikla, sama osebe nie je rozhodujúca, rozhoduje vecná súvislosť príčiny a následku. Časová súvislosť napomáha len pri posudzovaní vecnej súvislosti.

Škoda na zdraví

Jednorazovo sa odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Zákon priznáva aj právo na náhradu straty na zárobku, ktorá sa uhrádza formou peňažného dôchodku.

 

Právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia

Zaniká smrťou oprávneného, nakoľko je viazané na jeho osobu. Bolesťou je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav súvisiaci s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre uspokojovanie životných a spoločenských potrieb poškodeného alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh.

§   Judikatúra

V nadväznosti na vymedzenie príčinnej súvislosti považujeme za potrebné uviesť rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 73/2006 zo dňa 30. januára 2007, podľa ktorého príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia poškodeného a protiprávnym konaním škodcu nie je daná, ak poškodenie zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama následkom protiprávneho konania škodcu.

V zásade subjekt môže byť zodpovedný za škodu len za predpokladu, že určitá skutočnosť, s ktorou je podľa Občianskeho zákonníka spojená zodpovednosť za škodu, protiprávny úkon alebo zákonom kvalifikovaná zvláštna udalosť, škodu skutočne spôsobila.

 

Náhrada straty na zárobku

Poškodený má voči škodcovi nárok iba na tú časť straty, ktorá nie je pokrytá dávkami nemocenského poistenia alebo sociálneho poistenia. To však neznamená, že škodca nezaplatí celú stratu. Sociálnej poisťovni totiž vzniká právo požadovať náhradu od toho, kto svojim zavineným konaním spôsobil, že dávky museli byť poskytované.

Ujma teda môže nastať v majetkovej i v nemajetkovej sfére poškodeného.

–   nemajetková ujma

Ide o ujmu v osobnej sfére poškodeného. Nápravou je navrátenia do pôvodného stavu alebo poskytnúť poškodenému peňažné zadosťučinenie, ale predstavuje skôr určité spravodlivé zmiernenie následkov vzniknutej ujmy. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy napr. pri vytrpených bolestiach pri ujme na zdraví.

 

Náhrada škody i iných právnych predpisoch

Ustanovenia o náhrade škody sú obsiahnuté nielen v Občianskom a Obchodnom zákonníku, osobitne upravuje zodpovednosť za škodu a náhradu škody napr. aj zákon č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom.

 

Zavinenie

Je vyjadrené medzi vnútorným vzťahom toho, kto škodu spôsobil (škodca k protiprávnemu úkonu) a škodou.

 

Zavinenie je založené na prvkoch

–   prvok poznania,

–   prvok vôle.

V závislosti od týchto prvkov prípadne od kombinácie týchto prvkov rozlišujeme

–   rôzne formy zavinenia,

–   rôzne stupne zavinenia,

–   úmysel zavinenia.

 

Priamy úmysel

Ten kto škodu spôsobil škodu spôsobiť chcel.

 

Nepriamy úmysel

Ten kto škodu spôsobil, vedel, že môže spôsobiť škodu a pre prípad, že ju spôsobí, s tým bol uzrozumený.

 

Vedomá nedbanlivosť

ten kto škodu spôsobil ju spôsobiť nechcel, avšak vedel, že ju môže spôsobiť, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že ju nespôsobí.

 

Nevedomá nedbanlivosť

Ten kto škodu spôsobil ju spôsobiť nechcel a ani nevedel, že ju môže spôsobiť, aj keď o tom vzhľadom na svoje schopnosti a vedomosti vedieť mal a mohol

 

Zodpovednosť je založená na

–   subjektívnom princípe – je možné sa vyviniť (exkulpovať) – ustanovenie § 420,

–   objektívnom princípe – je tiež možné sa zbaviť (tzv. liberácia), ale len zo zákonom ustanovených dôvodov – ustanovenie § 420a.

V niektorých prípadoch, a to v tzv. absolútnej (prísnej) objektívnej zodpovednosti, však liberácia nie je možná. Pozri ustanovenie § 421a.

Druhý oddiel

Prípady osobitnej zodpovednosti

Komentár k druhému oddielu

Problematika osobitných objektívnych zodpovedností je veľmi široká. Vzhľadom na skutočnosť, že Občiansky zákonník predstavuje lex generalis k Obchodnému zákonníku, je ho možné aplikovať i na obchodnoprávne vzťahy tam, kde Obchodný zákonník mlčí. Týka sa to čiastočne aj zodpovednosti.

§ 421

Každý, kto od iného prevzal vec, ktorá má byť predmetom jeho záväzku, zodpovedá za jej poškodenie, stratu alebo zničenie, ibaže by ku škode došlo aj inak.

Komentár k § 421

Ustanovenie upravuje situáciu, že v prípade ak došlo k prevzatiu veci od niekoho iného, tak ten, kto vec prevzal priamo zodpovedá za jej poškodenie, prípadné zničenie alebo stratu, ak by k samotnej škode došlo.

§ 421a

(1) Každý zodpovedá aj za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri plnení záväzku použili. Tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť.

(2) Zodpovednosť podľa odseku 1 sa vzťahuje aj na poskytovanie zdravotníckych, sociálnych, veterinárnych a iných biologických služieb.

Komentár k § 421a

Ten, koho stíha zodpovednosť, musí mať vec vo svojej faktickej moci, musí byť jej detentorom. Z hľadiska zodpovednosti škodcu nie je rozhodné, z akej udalosti bola škoda spôsobená. Musí však ísť o skutočnosť, ktorá nastala od prevzatia veci do času, než si ju druhá zmluvná strana prevezme a ktorá vyvolala poškodenie, stratu, či zničenie veci. Z hľadiska zodpovednosti za škodu podľa § 421 Občianskeho zákonníka nie je dôležité ako ku škode došlo. Ustanovenie § 421 Občianskeho zákonníka má povahu kogentnej právnej normy, a preto nemôže byť vylúčená ani obmedzená jednostranným právnym úkonom.

Úprava ustanovení § 421 a § 421a predstavuje výnimku z generálnej klauzuly o všeobecnej zodpovednosti za škody.

Každý zodpovedá aj za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri plnení záväzku použili. Tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť. Zodpovednosť sa vzťahuje aj na poskytovanie zdravotníckych, sociálnych, veterinárnych a iných biologických služieb.

Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil inému, je povinný takúto spôsobenú škodu nahradiť. Pokiaľ niekto škodu spôsobí, zrejme poruší povinnosť mu uloženú zákonom – znenie ustanovenia § 420, pretože každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Vo väčšine prípadov porušenie právnej povinnosti spočíva v porušení princípu prevencie alebo predchádzaniu škodám, ktorý je vyjadrený v § 415. Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí“.

Povinnosť náhrady škody nie je zdola, ale ani zhora obmedzená a vzťahuje sa aj na jedno euro, ale aj na milióny eur!

Pre úplnosť je potrebné poukázať aj na §424, podľa ktorého za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom. Konanie proti dobrým mravom je také konanie, ktoré poškodzuje záujem osôb spôsobom, ktorý sa vo všeobecnosti medzi poctivými ľuďmi považuje za neprípustný.

 

Osobitná zodpovednosť

Ako sme už niekoľko krát uviedli, podľa Občianskeho zákonníka zodpovednosť vzniká aj za škody vzniknuté, ale osobou nezavinené. Mnohokrát sú tieto osoby veľmi prekvapené, ak v konečnom dôsledku prehrajú súd v prípadoch takýchto „nezavinených škôd“.

 

Subjekty osobitnej zodpovednosti

–   fyzická osoba,

–   právnická osoba,

zodpovedá za škody ktoré vyplývajú zo zákona, pričom

–   zavinila svojim konaním – subjektívna zodpovednosť,

–   síce svojim konaním nezavinila ale, napriek tomu za škodu zodpovedá za predpokladu, že spadá pod zákonom definované prípady osobitných zodpovedností za škodu – objektívna zodpovednosť.

V praxi sa postupuje tak, že pri zodpovednosti sa najprv hľadá, či existuje osobitný zákon alebo osobitné ustanovenie OZ, ak nie, postupuje sa podľa § 420 alebo 421a.

Príklad

Vodoinštalatér pri práci na radiátore zhodí nechtiac na zem drahý kávovar, s ktorým pri svojej práci nemal nič spoločné a ten sa poškodí alebo zničí, potom hovoríme o zavinenej škode inštalatéra, pričom vzniká subjektívna zodpovednosť podľa § 420. Elektroinštalatér pri práci porušil svoju prevenčnú povinnosť, vyjadrenú. Poisťovňa škodu za poisteného poškodenému uhradí.

V prípade, že vodoinštalatér namontuje v kúpeľni na prívod vody ventil, ktorý praskne ešte pred odovzdaním jeho práce majiteľovi bytu a vytopí byt majiteľa a luxusný byt inej osoby pod kúpeľňou, potom hovoríme o tzv. nezavinenej škode (objektívna zodpovednosť), za ktorú je inštalatér podľa § 420 zodpovedný, aj keď, ako sa ukázalo, bol vadný ventil a nie postup práce inštalatéra. Inak povedané, na vine bol ventil (jeho výrobca) a nie inštalatér, ale podľa zákona je inštalatér za škodu zodpovedný.

Samozrejme v tomto prípade je možné, aby inštalatér vymáhal škodu od obchodníka alebo výrobcu vadného ventilu. V prípade poistenia inštalatéra, škodu na poškodených bytoch uhradí poisťovňa, vrátane následnej škody, spojenej s prenájmom náhradného ubytovania (ak je nutné) a bude si následne regresovať túto úhradu u výrobcu vadného ventila (ak ho vôbec nájde a bude ešte existovať).

Ide o občianskoprávnu zodpovednosť, ktorá je rovnako upravená aj v iných právnych predpisoch:

–   zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,

–   zákon č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

–   zákon č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú tými, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania

§ 422

(1) Maloletý alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá za škodu ním spôsobenú, ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky; spoločne a nerozdielne s ním zodpovedá, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Ak ten, kto spôsobí škodu, pre maloletosť alebo pre duševnú poruchu nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho následky, zodpovedá za škodu ten, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad.

(2) Kto je povinný vykonávať dohľad, zbaví sa zodpovednosti, ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal.

(3)  Ak vykonáva dohľad organizácia, jej pracovníci dohľadom poverení sami za škodu takto vzniknutú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

Komentár k § 422

Ustanovenie upravuje zodpovednosť maloletých alebo tých, ktorí sú postihnutí duševnou poruchou.

Ich zodpovednosť za škodu je viazaná na osobitné podmienky. Súčasne je v tomto ustanovení upravená zodpovednosť iných osôb, ktoré majú povinnosť vykonávať dohľad nad maloletými alebo nad tými, ktorí trpia duševnou poruchou, dohľad.

 

Dva prípady zodpovednosti iných osôb

–   maloletý alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, je zodpovedný za škodu,

Maloletý, alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá za škodu ním spôsobenú, ak bol schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky.

•    maloletý

V prípade, že ide o maloletého, treba vychádzať z toho, že do nadobudnutia plnoletosti má človek iba obmedzenú spôsobilosť na právne a protiprávne úkony, ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky. To znamená, že má tak rozumovú (intelektuálnu), ako aj vôľovú (určovaciu) schopnosť vyvinutú do tej miery, aby bol schopný sa správne rozhodnúť. Či maloletý mal takúto schopnosť v konkrétnom prípade, posúdi súd spravidla na základe znaleckého posudku pediatra, psychológa, prípadne pedagóga, alebo iného lekára.

•    postihnutý duševnou poruchou

V prípade, že ide o zodpovednosť toho, kto je postihnutý duševnou poruchou, treba vychádzať z toho, že plnoletý občan je v plnom rozsahu spôsobilý na právne a protiprávne úkony vtedy, keď nie je postihnutý duševnou poruchou. Nezáleží pritom na tom, či ide o duševnú poruchu trvalého alebo prechodného charakteru. Nezáleží ani na tom, či bol občan pre duševnú poruchu pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo bol v nej obmedzený súdnym rozhodnutím, alebo či k takému súdnemu rozhodnutiu ešte nedošlo. Z hľadiska zodpovednosti je rozhodujúce iba to, že občan konal v stave, keď bol postihnutý duševnou poruchou, pre ktorú nebol schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky, teda v stave, v ktorom mu chýbala potrebná rozumová a vôľová schopnosť na posúdenie následkov konania. Či je táto schopnosť daná, posúdi súd spravidla na základe znaleckého posudku psychiatra.

•    súdne rozhodnutie

Ak súd dospeje k záveru, že maloletý alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, za škodu zodpovedá, je za škodu okrem neho zodpovedný aj ten, ktorý je povinný nad ním vykonávať dohľad. V tomto prípade zodpovedajú tí, ktorí sú povinní vykonávať dohľad nad maloletými alebo osobu, ktorá je postihnutá duševnou poruchou, spolu s tými osobami spoločne a nerozdielne, tzn. solidárne.

Poznámka

Občiansky zákonník neupravuje, kto má povinnosť vykonávať dohľad nad takýmito osobami. U maloletej osoby je táto otázka upravená v zákone o rodine, podľa ktorého túto povinnosť vykonáva buď osoba určená zákonom (rodič, osvojiteľ), alebo osoba určená súdnym rozhodnutím (opatrovník, niektorý z manželov po rozvode).

Osoba vykonávajúca dohľad však môže byť určená aj inými skutočnosťami ( umiestnením dieťaťa v školskom alebo v inom výchovnom zariadení a pod.). U osoby postihnutej duševnou poruchou je táto otázka zložitejšia, pretože takejto osobe súd ustanoví opatrovníka iba vtedy, keď bol pozbavený alebo obmedzený v spôsobilosti na právne úkony. Avšak ani opatrovník nemá povinnosť vykonávať nad opatrovancom dohľad. O takomto dohľade môže byť reč iba vtedy, keď je osoba postihnutá duševnou poruchou umiestnená v psychiatrickej liečebni.

–   maloletý a ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, za škodu nezodpovedá.

Maloletý alebo ten, kto pre duševnú poruchu nebol schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho následky, nie je za škodu zodpovedný, ale za škodu zodpovedá výlučne len ten, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Neplatí stu olidárna zodpovednosť obidvoch ako v prvom prípade, ale ide o výlučnú zodpovednosť toho, kto zanedbal dohľad.

 

Kto zanedbal dohľad nad maloletým alebo nad tým, kto je postihnutý duševnou poruchou

–   zásadne zodpovedá spoločne a nerozdielne alebo výlučne za škodu, ktorú spôsobil maloletý alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, ak zavinil zanedbanie náležitého dohľadu,

–   zodpovednosť tejto osoby je subjektívna,

–   závisí od jeho zavinenia.

 

Prezumpcia zavinenia

Dochádza k nej v prípade, že dohliadajúci preukáže, že jeho náležitý dohľad nebol zanedbaný. Občiansky zákonník nevymedzuje, čo treba považovať za náležitý dohľad.

 

Náležitý dohľad

–   je potrebné ho posúdiť podľa povahy veci a okolností jednotlivého prípadu,

–   u maloletého sa berie ohľad najmä na vek, povahové vlastnosti, celkové správanie,

–   u osoby postihnutej duševnou poruchou sa berie ohľad na intenzitu duševnej poruchy, spôsob vykonávania dohľadu v ústave, spôsob vykonania dohľadu mimo ústavu, povahové vlastnosti, spôsob správania nielen na verejnosti ale i v spoločnosti,

–   ide o odstupňovaný dohľad, ktorý je primeraný v súvislosti s okolnosťami týkajúcimi sa osôb, nad ktorými sa vykonáva dohľad,

–   nie je taký dohľad, ktorý by bol za normálnych okolností vykonávaný neustále, nepretržite a bezprostredne, lebo v takom prípade by bola zákonom predpokladaná možnosť zbavenia sa zodpovednosti podľa tohto ustanovenia v podstate vylúčená.

 

Dohľad vykonáva právnická osoba

Ak dohľad vykonáva právnická osoba, tak pracovníci poverení dohľadom za túto právnickú osobu za škodu takto vzniknutú nezodpovedajú. Ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov tým nie je dotknutá.

 

Povinnosť náhrady škody

–   Spôsobenú škodu je povinný uhradiť ten, kto zanedbal nad dohľad nad tým, kto škodu spôsobil alebo výlučne skutoční škodcovia – maloletí alebo plnoletí postihnutí duševnou poruchou.

–   Spôsobenú škodu je povinný uhradiť ten, kto zanedbal dohľad spolu s tými, ktorí škodu spôsobili spoločne a nerozdielne.

–   Zodpovednosť toho, kto zanedbal náležitý dohľad nad maloletým alebo osobami postihnutými duševnou poruchou, je zodpovednosťou založenou na princípe predpokladaného zavinenia.

 

Zbavenie sa zodpovednosti

Ten, kto preukáže, že nezanedbal náležitý dohľad, bude zodpovednosti zbavený. V opačnom prípade zodpovedá spoločne a nerozdielne s maloletým v rozsahu podielu jeho zodpovednosti, ktorá je podmienená skutočnosťou, že bol schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky.

 

Výlučná zodpovednosť

Ak v konkrétnom prípade je zistené, že maloletý alebo osoba postihnutá duševnou poruchou neboli schopní ovládnuť svoje konanie, alebo posúdiť jeho následky a súčasne osoba poverená dohľadom nepreukázala, že dohľad nezanedbala. Naopak výlučná zodpovednosť maloletých alebo plnoletých postihnutých duševnou poruchou prichádza v úvahu vtedy, keď u škodcu bola v konkrétnom prípade zistená

 

Deliktuálna spôsobilosť

Ten, kto bol povinný vykonávať dohľad, sa zodpovednosti zbavil alebo preukázal, že dohľad nezanedbal.

 

Veková hranica zodpovednosti maloletých

Občiansky zákonník neustanovuje žiadnu vekovú hranicu.

Predpokladom zodpovednosti maloletých je schopnosť ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky. Maloletý nie je zodpovedný, ak si následky svojho konania neuvedomil. Dôležitá je intelektuálna a vôľová zložka.

U osôb ktoré sú postihnuté duševnou poruchou, nemusí ísť o duševnú poruchu trvalého rázu a nemusí predchádzať súdnemu rozhodnutiu o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti k právnym úkonom. Aj tu platí podmienka intelektuálnej a vôľovej zložke.

Rodičia zodpovedajú v rámci svojich rodičovských práv za riadnu výchovu detí, preto majú zákonom uloženú povinnosť na maloletých dohliadať a usmerňovať ich chovanie. Ak však bolo dieťa na základe súdom schválenej dohody alebo rozhodnutia súdu zverené do starostlivosti jedného z rodičov, predovšetkým on zodpovedá za škodu. Zodpovednosť rodičov pripadá obom. AK boli rodičia pozbavení rodičovskej spôsobilosti, nezodpovedajú za škodu podľa ustanovenia § 422. Obdobne je tomu pri zbavení rodičovskej zodpovednosti jedného z rodičov. Avšak nie je vylúčené vyvodiť v konkrétnom prípade zodpovednosť za zanedbanie povinného dohľadu u manžela matky, ktorý síce nie je otcom dieťaťa, vzhľadom k svojej zákonnej povinnosti pomáhať pri výchove dieťaťa svojej manželky prevzal výslovne alebo mlčky povinnosť v určitom rozsahu starať sa aj o jeho výchovu.

Ďalšie zodpovedné subjekty

–   budúci osvojitelia dieťaťa,

–   poručník, ktorý ma mimo iného povinnosť dohliadať na chovanie maloletého, takže aj on sa stáva subjektom zodpovednosti,

–   osoby, ktorým bol maloletý zverený do výchovy, lebo na nich prechádza povinný dohľad.

–   právnické osoby, ktoré majú povinnosť o maloletých alebo o osoby postihnuté duševnou poruchou sa starať, a na ich chovanie dohliadať – zodpovednosť školy.

 

Poškodený

Poškodeným je vždy tretia strana, nie je možné však vylúčiť ako poškodeného maloletého alebo toho, kto bol povinný vykonávať dohľad.

 

Zodpovednosť v občianskom práve je zameraná

–   na úhradu, a to reparáciu alebo kompenzáciu, majetkovej ujmy alebo na zmiernenie nemajetkovej ujmy poskytnutím určitého zadosťučinenia (Satisfakcie),

–   na preventívnovýchovné pôsobenie.

Vylúčenie protiprávnosti úkonu nastáva v prípadoch, ak prišlo k spôsobeniu škody so súhlasom poškodeného (volenti non fit iniuria) za splnenia niektorých podmienok, a to najmä súhlasu poškodeného s úkonom zasahujúcim do jeho práv, ak o rozhodnutí o takomto zásahu zákon pripúšťa poškodeného rozhodovať, súhlas musí udeliť právne spôsobilá osoba (t. j. osoba spôsobilá na právne úkony) a súhlas musí byť udelený v predstihu, t. j. pred vznikom škody.

 

Zodpovedný za škodu

Ten, kto nad osobou zanedbal náležitý dohľad. Zanedbanie dohľadu možno vyvodiť voči opatrovníkovi, prípadne inej osoby, ktorá v danej chvíli mala vykonávať dohľad.

Osoba, s duševnou poruchou za predpokladu, že v konkrétnom prípade bola spôsobilá na zavinenie a podľa okolností konkrétneho prípadu bola schopná rozpoznať následky svojho konania (rozumovo- intelektuálna stránka), a zároveň ho ovládať (vôľová stránka).

Poznámka

Často dochádza k dopravným nehodám, ktoré zapríčiňujú maloletí, prípadne osoby postihnuté duševnou chorobou. Ide o osoby, ktoré zásadne nemajú spôsobilosť na zavinenie. Okolnosť, že k spôsobeniu škody prispel aj úkon občana, ktorý mu nemožno pre nedostatočný vek, či duševnú poruchu k zavineniu pričítať (§ 441 Občianskeho zákonníka), ešte neznamená, že v takýchto prípadoch má prevádzkovateľ zodpovedať za celú spôsobenú škodu. Objektívne skutočnosti môžu byť za určitých okolností, ak sú neodvrátiteľnými a neodvodzujú svoj pôvod z prevádzky, liberačnými dôvodmi, ktoré zbavujú (celkom alebo sčasti) zodpovednosti prevádzkovateľov dopravných prostriedkov. Treba vychádzať z toho, že škodcovo spôsobenie škody nie je výlučné, nie je daný ani dôvod jeho výlučnej zodpovednosti. Pri vzniku škody spolupôsobil i nezavinený úkon poškodeného, teda objektívna skutočnosť, a tá má zaťažovať toho, koho postihla, teda poškodeného. Určenie podielov pripadajúcich na škodcu a poškodeného sa v týchto prípadoch sa má vykonať použitím § 441 Občianskeho zákonníka analogicky. Pokiaľ však maloletý, prípadne osoba postihnutá duševnou poruchou, sú schopní ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky spôsobia si výlučne svojim konaním; prevádzkovateľ dopravného prostriedku v takomto prípade nezodpovedá za vzniknutú škodu a tú si znášajú tieto osoby samy.

Prípady zodpovednosti

Za škodu zodpovedá osoba s duševnou poruchou – sú splnené podmienky zodpovednosti tejto osoby, a súčasne osoba povinná vykonávať dohľad preukázala, že dohľad nezanedbala.

Za škodu zodpovedá výlučne osoba, ktorá vykonáva dohľad – nie je daná zodpovednosť osoby s duševnou poruchou, a osobe povinnej vykonávať dohľad sa nepodarilo preukázať, že túto povinnosť nezanedbala.

Za škodu zodpovedá tak osoba s duševnou poruchou, ako aj osoba, ktorá nad ňou vykonáva dohľad – osobe povinnej vykonávať dohľad sa nepodarilo preukázať, že túto povinnosť nezanedbala.

Poškodenému nezodpovedá nikto – nie sú dané podmienky zodpovednosti ani osoby s duševnou poruchou, ani osoby povinnej vykonávať dohľad.

Povinnosť vykonávať dohľad má osoba, ktorej to ukladá zákon, ďalej osoba, ktorá bola ustanovená súdnym rozhodnutím, alebo bola určená inou právnou skutočnosťou. Zodpovednosť je založená na predpoklade zavinenia.

§ 423

Kto sa uvedie vlastnou vinou do takého stavu, že nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho následky, je povinný nahradiť škodu v tomto stave spôsobenú; spoločne a nerozdielne s ním zodpovedajú tí, ktorí ho do tohto stavu úmyselne priviedli.

Komentár k § 423

Ustanovenie upravuje, že ten sa uvedie vlastnou vinou do takého stavu, že nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho následky, je povinný nahradiť škodu v tomto stave spôsobenú; spoločne a nerozdielne s ním zodpovedajú tí, ktorí ho do tohto stavu úmyselne priviedli.

Ide o osobitný prípad zodpovednosti, ktorý upravuje hlavne zodpovednosť osôb, inak deliktuálne plne spôsobilých, ktoré sa vlastnou vinou priviedli do stavu, v ktorom neboli schopné ovládať svoje konanie a posúdiť jeho následky.

Rozdiel od predchádzajúceho ustanovenia je v tom, že táto osoba je plne zodpovedná za spôsobenú škodu, aj keď si to možno neuvedomovala, a to aj sa do tohto stavu dostala osoba sama svojim pričinením.

V prípade, že bola osoba do stavu, kedy si neuvedomovala svoje konanie dostala nie svojím pričinením, ale napríklad inou osobou, zodpovedajú tieto osoby s ním spoločne a nerozdielne za škodu, ktorá bola spôsobená. Ide hlavne o rôzne situácie pod vplyvom drog, alkoholu a iných narkotických látok.

Zodpovednosť za škodu
spôsobenú úmyselným konaním
proti dobrým mravom

§ 424

Za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom.

Komentár k § 424

V tomto prípade zodpovednosti za škodu sa vyžaduje úmyselné konanie, pričom úmysel je vždy potrebné preukázať.

 

Predpoklady vzniku zodpovednosti

–   konanie porušujúce dobré mravy,

–   škoda,

–   príčinná súvislosť medzi konaním a škodou,

–   úmysel.

 

Skutková podstata tejto osobitnej zodpovednosti predpokladá naplnenie týchto vyššie uvedených skutočností.

Prvým predpokladom zodpovednosti za škodu je, aby škoda nastala v dôsledku úkonu, ktorý porušuje dobré mravy. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a pod. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.

§   Judikatúra

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. augusta 2008, sp. zn. 16Co/ 152/2008

Občiansky zákonník, ani iný predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Z toho vyplýva, že tieto morálne pravidlá majú objektívnu povahu, a preto akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne motivované vyhlásenie zmluvných strán, nie je smerodajné v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi, alebo nie.

Konaním proti dobrým mravom môže byť

–   vlastné konanie (úmyselné),

–   opomenutie konania, na ktoré bol niekto povinný.

Úmysel škodcu je potrebné preukázať.

Na účely tohto ustanovenia neplatí prezumpcia zavinenia, ale kvalifikovaný zlý úmysel sa musí vždy preukázať. Dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Ten musí preukázať, že škodca úmyselne konal v rozpore s dobrými mravmi a že v príčinnej súvislosti s takýmto konaním mu vznikla škoda, nestačí preukázať, že išlo o úmysel spôsobiť škodu.

Východiskom ustanovenia je povinnosť zachovávať normy spoločenských vzťahov i za takých okolností, kedy konkrétne povinnosti nie sú vyjadrené v právnom predpise, avšak vyplývajú z dobrých mravov, ktoré sú rovnako chránené. Na rozdiel od úpravy prevencie, ktorá sa celá drží vo všeobecnej rovine, má aj osobitné druhy zodpovednosti za škodu ako napríklad zodpovednosť za škodu spôsobenú tými, ktorí nemôžu posúdiť dôsledky svojich skutkov.

§ 425 a § 426

Zrušené.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov

§ 427

(1) Fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

(2) Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

Komentár k § 427

Ustanovenie zákona vymedzuje, že bez ohľadu na to, či ide o fyzické osoby alebo právnické osoby, tak v prípade ak vykonávajú dopravu, sú zodpovedné za škodu vzniknutú prevádzkou motorových vozidiel. Rovnako sa to týka lietadla a plavidla

§ 428

Svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

Komentár k § 428

Občiansky zákonník v ustanovení vymedzuje zásadu, podľa ktorej sa zodpovednosti za spôsobenú škodu nemôže zbaviť prevádzateľ, ak bola škoda spôsobená v prevádzke. V prípade, že by preukázal, že nebolo možné škode zabrániť, aj keď sa o to usiloval, zodpovednosti sa zbaviť môže.

§ 429

Prevádzateľ zodpovedá ako za škodu spôsobenú na zdraví a veciach, tak za škodu spôsobenú odcudzením alebo stratou vecí, ak stratila fyzická osoba pri poškodení možnosť ich opatrovať.

Komentár k § 429

Ustanovenie vymedzuje za čo prevádzateľ zodpovedá v prípade škody, a to ak došlo k škode nielen na veciach ale i zdraví. Týka sa to straty vecí, poškodenia vecí, odcudzenia vecí, ak došlo u zodpovedného k strate opatrnosti.

§ 430

(1) Namiesto prevádzateľa zodpovedá ten, kto použije dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa. Prevádzateľ zodpovedá spoločne s ním, ak takéto použitie dopravného prostriedku svojou nedbalosťou umožnil.

(2) Ak je dopravný prostriedok v oprave, zodpovedá po čas opravy prevádzateľ podniku, v ktorom sa oprava vykonáva, a to rovnako ako prevádzateľ dopravného prostriedku.

Komentár k § 430

Ustanovenie vymedzuje aj možnosť zodpovednosti tretej osoby, ktorá použila dopravný prostriedok proti vôli prevádzkovateľa alebo bez jeho vedomia. V prípade, že to tejto osobe umožnil, zodpovedá za spôsobenú škodu spoločne a nerozdielne.

Počas opravy vozidla zodpovednosť do času, kým je v oprave, preberá ten u koho sa vozdilo v oprave nachádza.

§ 431

Ak sa stretnú prevádzky dvoch alebo viacerých prevádzkovateľov a ak ide o vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi, zodpovedajú podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody.

Komentár k § 431

Ustanovenia § 427 až § 431 upravujú a vymedzujú zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je založená na princípe objektívnej zodpovednosti. To znamená bez zreteľa na zavinenie. Zodpovednosť za škodu podľa ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy pri každom škody spôsobenej dopravným prostriedkom. Škoda musí byť vyvolaná osobitnou povahou prevádzky. Postavenie poškodeného pri uplatňovaní náhrady škody spôsobenej prevádzkou dopravného prostriedku je uľahčené. Poškodený nemusí preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu. Stačí ak preukáže, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov.

 

Subjekt zodpovednosti za škodu

–   osoby vykonávajúce dopravu,

–   iný prevádzateľ dopravného prostriedku.

 

Nositeľ zodpovednosti za škodu, ktorá bola spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov

V zmysle Občianskeho zákonníka ide o prevádzateľa, čiže prevádzkovateľ dopravného prostriedku, ktorým môže byť tak fyzická ako aj právnická osoba:

–   ktorý vykonáva dopravu,

–   iný prevádzkovateľ motorového vozidla, motorového plavidla či lietadla,

–   prevádzkovateľ podniku, v ktorom sa vykonáva oprava dopravného prostriedku,

–   neoprávnený užívateľ dopravného prostriedku.

Predpoklady zodpovednosti prevádzkovateľov dopravných prostriedkov za škodu

–   škodná udalosť vyplývajúca z osobitnej povahy dopravného prostriedku,

–   škoda,

–   príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou.

 

Ide o objektívnu zodpovednosť s možnosťou liberácie. Občiansky zákonník ustanovuje tieto liberačné dôvody:

–   vonkajšia okolnosť – škoda bola spôsobená okolnosťou, ktorá nemá pôvod v prevádzke a ktorej nebolo možné zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možné požadovať,

–   ak bola škoda spôsobená zavinením poškodeného.

Ak škoda vznikla na zdraví, živote alebo veciach iných subjektov než prevádzkovateľov, resp. ich zamestnancov pri strete prevádzok dvoch alebo viacerých prevádzkovateľov, zodpovedajú prevádzkovatelia spoločne a nerozdielne. Ak, naopak, došlo k škode na zdraví, živote alebo veciach samotných prevádzkovateľov, resp. ich zamestnancov, prevádzkovatelia zodpovedajú podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody.

 

Liberácia

Prevádzateľ sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Zákon tým poskytuje zvýšenú ochranu poškodenému. Reflektuje sa skutočnosť, že dopravné prostriedky predstavujú zložité technické zariadenia, s prevádzkou ktorých sú spojené zvýšené nároky na ich ovládanie, pohybujú sa spravidla vyššou rýchlosťou a majú značnú kinetickú energiu. Dopravné prostriedky vykazujú zvýšené riziko vzniku škôd pre prepravované osoby či pre okolie. Medzi okolnosti, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke, patria nedostatky alebo vady materiálu, aj keď sú skryté (napr. zlyhanie bŕzd, prasknutie pneumatiky, prasknutie čelného skla).

 

Liberačné dôvody

Zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa možno zbaviť len z dôvodov uvedených v zákone. Ide o liberačné dôvody.

–   Škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke – vonkajšie okolnosti prevádzky

Vonkajšími okolnosťami prevádzky sú také, ktoré nesúvisia s činnosťou, ktorú možno označiť za prevádzku dopravného prostriedku. Škoda tu bola síce spôsobená osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, avšak bola spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke dopravného prostriedku (vonkajšie okolnosti). Môže to byť prírodná katastrofa alebo iná vonkajšia okolnosť, ktorá nemá pôvod v prevádzke Pôjde o prípad, ak škoda bola spôsobená napr. predmetom, ktorý spadol na odstavené motorové vozidlo. Môže ísť o škodu spôsobenú výbuchom bomby pod odstaveným motorovým vozidlom (ak výbuch nespustil naštartovanie motorového vozidla).

–   Škode sa nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať – neodvrátiteľná udalosť

Vynaloženie všetkého úsilia treba vykladať objektívne, bez vzťahu k určitému prevádzateľovi. Rozumie sa ním všetka starostlivosť, ktorú bolo možné za daných okolností vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. O neodvrátiteľnosť škody pôjde vtedy, keď škode nebolo možné za súčasného stavu rozvoja techniky zabrániť žiadnym opatrením. Škoda, ktorú nemožno odvrátiť, môže mať svoj pôvod v prírodnej udalosti (blesk, povodeň. zemetrasenie) alebo v ľudskom správaní, či v správaní zvieraťa (neočakávané náhle vbehnutie jeleňa na cestu). Pri interpretácii neodvrátiteľnosti škody treba zdôrazniť, že nesmie ísť o škodu neodvrátiteľnú subjektívne. Škoda musí byť vždy neodvrátiteľná objektívne. Škodu teda nemohol za daných pomerov odvrátiť nielen určitý prevádzateľ, ale ani žiadny iný na jeho mieste.

 

Vznik zodpovednosti

Predpokladmi vzniku zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je udalosť vyvolaná osobitou povahou prevádzky dopravného prostriedku, škoda a príčinná súvislosť medzi udalosťou vyvolanou osobitou povahou prevádzky dopravného prostriedku a vzniknutou škodou.

 

Občiansky zákonník nedefinuje pojem osobitná povaha prevádzky

Pri výklade tohto pojmu je potrebné vychádzať z toho, že v osobitnej povahe prevádzky sa prejavujú typické vlastnosti prevádzky, ktoré spočívajú v jej určitej nebezpečnosti a ktoré sú spôsobilé vyvolať škodu.

Týmito vlastnosťami sú najmä

–   zvýšená rýchlosť,

–   obmedzená ovládateľnosť,

–   vysoká hmotnosť,

–   technická konštrukcia,

–   charakter použitých materiálov.

Osobitná povaha spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s pohybom dopravného prostriedku. Zdroju zvýšeného nebezpečenstva nemožno čeliť ani vhodnými opatreniami technického charakteru pri udržiavaní užívania schopnosti dopravného prostriedku. Ani riadnym spôsobom užívania dopravného prostriedku v súlade s pravidlami cestnej premávky. Zdroje zvýšeného nebezpečenstva spočívajú často v skutočnostiach, na ktoré ani prevádzkovateľ ani vodič nemôžu vplývať. Môže ísť o materiálové vady alebo zlyhane ovládacie mechanizmu.

§   Judikatúra

–   R 9/1972

Situácie, kedy sa jedná o prevádzku motorového vozidla, vykladá judikatúra veľmi široko. Jedným z dôvodov pre širšie poňatie prevádzky motorového vozidla je samotné naplnenie účelu inštitútu objektívnej zodpovednosti za škodu v doprave. Tým je zvýšená a účinná ochrana poškodených pred škodami vyplývajúcimi z rizikovej činnosti, ktorá nie je človekom plne ovládateľná. Motorové vozidlo je v prevádzke nielen vtedy, keď sa pohybuje, ale aj vtedy, keď síce stojí, ale v chode je jeho motor. Prevádzku motorového vozidla je aj príprava na jazdu a bezprostredné úkony po ukončení jazdy, ako aj úkony potrebné na udržovanie vozidla. Už samotné uvedenie motora do chodu patrí k prevádzke motorového vozidla, bez ohľadu na to, či s vozidlo uvedie do pohybu alebo nie, či sa tak stalo na ceste, prípadne na inom verejnosti prístupnom priestranstve, alebo ešte v garáži, alebo či motor uviedol do chodu sám prevádzateľ alebo jeho pracovník. Skutočnosť, že ku škode došlo v dopravnom prostriedku v priebehu trvania prepravy sama o sebe ešte neznamená, že ide o škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prepravy (napr. zranenie prepravovanej osoby v dôsledku pádu, ktoré bolo vyvolané nevoľnosťou dotknutej osoby počas prepravy).

–   Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu 4 Cpj 5/2014

Podľa stanoviska Útvaru dohľadu nad finančným trhom NBS vymrštenie kameňa spod kolies iného motorového vozidla je okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke. Prejavom prevádzky motorového vozidla je v tomto prípade otáčavý pohyb jeho kolies. Aj keď kameň nie je súčasťou motorového vozidla, bez pôsobenia otáčavého pohybu kolies idúceho motorového vozidla by kameň zostal na svojom mieste na ceste a k jeho vymršteniu a vzniku škody by nedošlo. Prevádzka motorového vozidla je teda príčinou vymrštenia kameňa, ktorý nárazom do čelného skla spôsobí škodu. Podľa Najvyššieho súdu SR aj škoda spôsobená na čelnom skle motorového vozidla kameňom alebo iným predmetom vymršteným kolesom iného motorového vozidla je škodou, ktorá bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke. Zodpovednosti za túto škodu sa nemožno zbaviť.

–   Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, spisová značka 25 Cdo 3925/2013

Motorové vozidlo je v prevádzke aj vtedy, ak v dôsledku zlyhania vodiča vytvorí prekážku pre ostatných účastníkov premávky (aj prevádzky iného druhu), ktorá pre nich predstavuje bezprostredné nebezpečenstvo kolízie. A to bez ohľadu na skutočnosť, či je v okamihu škodovej udalosti v činnosti motor takéhoto vozidla alebo či sa vozidlo stalo bezprostredne pred škodovou udalosťou nepojazdným a z akých dôvodov. Zlyhaním vodiča sa rozumie akékoľvek vôľové alebo mimo vôľové správanie, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Od úmyselného konania (sebe vražedný pokus, útok vozidlom, zámerné poškodenie vozidla), cez nedbanlivostné konanie (bežné nehody spôsobené porušením pravidiel cestnej premávky) až po nezavinené konanie (nezvládnutie zložitej dopravnej situácie, zdravotná indispozícia). V predmetnej veci škodca vošiel motorovým vozidlom na železničný prejazd za účelom poškodenia jeho podvozku (pokus o poistný podvod). Z koľajníc sa vodičovi nepodarilo vyjsť a vozidlo zostalo šikmo stáť. Motorové vozidlo vytvorilo prekážku železničnej prepravy. Následne došlo k stretu vlaku s vozidlom, vlak sa vykoľajil a železničná prevádzka na trati bola pozastavená. Okolnosť, že nepojazdné motorové vozidlo zanechal vodič na železničnej trati, resp. sa mu nepodarilo mu ho vyprýštiť, nevylučuje záver, že vozidlo zostalo v prevádzke. Škoda bola spôsobená nežiaducim prejavom takých vlastností vozidla, ktorú sú pre jeho prevádzku typické a vyplývajú z jeho povahy ako dopravného prostriedku. Schopnosť vlastnou motorickou silou sa dostať do železničnej dráhy a neschopnosť vlastnou silou opustiť koľaj. Nie je rozhodujúce, čo bolo príčinou netypického spôsobu jazdy vozidla. Stojace motorové vozidlo nevytvára prekážku pre ostatných účastníkov cestnej premávky, pokiaľ je vyradené z prevádzky vhodným a miestu, času, a iným okolnostiam primeraným spôsobom. Spravidla pôjde o prípad odstavenia vozidla na určenom parkovisku alebo odpočívadle. V prevádzke nie je taktiež motorové vozidlo, ktorú je dlhodobo odstavené.

Skutočná škoda a ušlý zisk

–   Škoda

Ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi je teda (ak nedochádza k naturálne reštitúcii) napraviteľná poskytnutím majetkového pnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí.

–   Skutočnou škoda

Ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by sa museli vynaložiť, aby sa vec uviedla do pôvodného stavu.

–   Ušlý zisk

Ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať.

Nie je možné prehliadnuť úzku súvislosť právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov a povinného zmluvného poistenia. Príznačným znakom prevádzky dopravných prostriedkov je značná výška škôd spôsobená prevádzkou, ktorých náhrada spravidla nie je v silách škodcu jednotlivca. Povinné zmluvné poistenie je súčasťou systému efektívnej ochrany poškodeného.

 

Príčinná súvislosť – kauzálny nexus

Medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody v právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov, čiže objektívnych súvislostí, v rámci ktorého

–   jeden jav – príčina,

–   vyvoláva druhý jav – následok.

O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku.

 

Vzťah príčiny a následku

musí byť

–   priamy,

–   bezprostredný,

–   neprerušený.

Nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom.

 

Stret prevádzok

Ak došlo k stretu prevádzok dopravných prostriedkov, z ktorého vznikla ich prevádzateľom, resp. niektorému z nich škoda, je treba ich vzťah pri vyporiadaní škody posudzovať podľa § 431 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje vyporiadanie škody vzniknutej samotným prevádzateľom následkom stretu medzi nimi, a nie podľa § 427 Občianskeho zákonníka, ktorý možno aplikovať na nároky tretích osôb proti prevádzateľovi na náhradu škody ním spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, teda nároky poškodených, ktorým bola osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov spôsobená škoda. I keď v obidvoch prípadoch ide o objektívnu zodpovednosť a ustanovenie § 431 Občianskeho zákonníka na právnu úpravu podľa ustanovení § 427 a § 428 Občianskeho zákonníka nadväzuje, je rozhodujúca účasť, ktorú mali prevádzatelia na spôsobení vzniknutej škody, pričom objektívnu mieru účasti na vzniknutej škode vyjadruje aj prípadné zavinené konanie alebo opomenutie niektorého prevádzateľa (niektorých prevádzateľov), pokiaľ nimi bola založená príčinná súvislosť vedúca k vzniku škody.

 

Okruh okolností významných pre posúdenie účasti na vzniku škody pri strete prevádzok dopravných prostriedkov

Je oveľa širší ako len posúdenie podielu zavineného protiprávneho konania vodičov dopravných prostriedkov. Okolnosť, že došlo k stretu, prevádzka však sama osebe neznamená, že každý z prevádzateľov zúčastnených stretu zodpovedá za škodu. Nie je pritom vylúčené a neodporuje to ani pojmu objektívnej zodpovednosti za škodu, aby výsledkom porovnania účasti jednotlivých prevádzateľov na stret prevádzok bol záver, že účasť niektorého z prevádzateľov je tak minimálna (nepatrná), že nezakladá jeho zodpovednosť za škodu.

Zodpovednosť za škodu
spôsobenú zvlášť nebezpečnou
prevádzkou

§ 432

Za škodu vyvolanú povahou zvlášť nebezpečnej prevádzky zodpovedá prevádzateľ rovnako ako prevádzateľ dopravného prostriedku.

Komentár k § 432

Zvlášť nebezpečnou prevádzkou je spravidla aj prevádzka, v ktorej sa nakladá napríklad s nebezpečnými odpadmi.

Aj v tomto ustanovení ide o objektívnu zodpovednosť, pričom tu platia rovnaké zásady ako pre zodpovednosť za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Ide o širokú a prísnu objektívnu zodpovednosť prevádzateľov zvlášť nebezpečných prevádzok.

 

Nebezpečné látky

–   výbušniny,

–   trhavinami,

–   obzvlášť nebezpečné látky pre zdravie, život a majetok,

–   jedy,

–   plyny,

–   žieraviny.

Týka sa to prevádzky v baniach, lomoch, elektrárňach, plynárňach.

 

Zvlášť nebezpečná prevádzka

–   vykonáva sa v nej zvlášť nebezpečná opakovaná činnosť,

–   využívajú sa v nej technické prostriedky alebo prírodné sily, ktoré sa za určitých okolností nedajú alebo nemôžu ovládať, pričom hrozí riziko vzniku škodlivých následkov,

–   v zásade nejde o jednorazové použitie nebezpečnej látky,

Zodpovednosť za škodu
spôsobenú na vnesených
alebo odložených veciach

§ 433

(1) Prevádzkovateľ poskytujúci ubytovacie služby zodpovedá za škodu na veciach, ktoré boli ubytovanými fyzickými osobami alebo pre ne vnesené, ibaže by ku škode došlo aj inak. Vnesené sú veci, ktoré boli prinesené do priestorov, ktoré boli vyhradené na ubytovanie alebo na uloženie vecí alebo ktoré boli za tým účelom odovzdané prevádzkovateľovi alebo niektorému z pracovníkov prevádzkovateľa.

(2) Ak je s prevádzkou niektorej činnosti spravidla spojené odkladanie vecí, zodpovedá ten, kto ju vykonáva, fyzickej osobe za škodu na veciach odložených na mieste na to určenom alebo na mieste, kde sa obvykle odkladajú, okrem ak by ku škode došlo aj inak.

(3) Zodpovednosti podľa odsekou 1 a 2 sa nemožno zbaviť jednostranným vyhlásením ani dohodou.

Komentár k § 433

Ustanovenie upravuje zodpovednosť prevádzkovateľa poskytujúceho ubytovacie služby súvisiaci s uvedenými ubytovacími službami. Ide v zásade o veci, ktoré boli donesené do ubytovacieho zariadenia. Taktiež ide o veci, ktoré boli odovzdané napríklad na uloženie prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia, pričom odloženie veci súvisí s prevádzkou zariadenia. Ide napríklad o fitcentrá, reštaurácie, kino, kaviarne a bary, ...

Ustanovená je zásada, podľa ktorej nie je možné sa zbaviť zodpovednosti prostredníctvom dohody alebo vyhlásenia. Zákon pripúšťa len jednu možnosť zbavenia sa zodpovednosti, ak škoda bola spôsobená iným spôsobom určitým zásahom.

§ 434

(1) Za klenoty, peniaze a iné cennosti sa takto zodpovedá len do výšky ustanovenej vykonávacím predpisom. Ak však bola škoda na týchto veciach spôsobená tými, ktorí v prevádzke pracujú, uhradzuje sa bez obmedzenia.

(2) Bez obmedzenia sa uhradzuje škoda aj vtedy, ak boli veci prevzaté do úschovy.

Komentár k § 434

Ustanovenie upravuje osobitný spôsob riešenia spôsobu a rozsah náhrady škody na osobitne vymedzených veciach, medzi ktoré patria cennosti, šperky, klenoty a tiež peniaze, vkladné knižky, zmenky, šeky a následne rozsah náhrady škody, ktorý platí poškodenému v prípade vzniku takejto škody.

Ustanovenie upravuje osobitný spôsob vo vzťahu k týmto veciam. Náhrada škody je stanovená vykonávacím predpisom, ktorým je nariadenie vlády Slovenskej republiky, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

V prípade, ak však takáto škoda vznikla v dôsledku zamestnancami pracujúcimi v prevádzke, tak náhrada škody podľa vyššie uvedeného právneho predpisu neplatí, ale dochádza k náhrade škody v plnej výške bez obmedzenia. Rovnako to platí aj vecí v osobnej úschove.

§ 435

Rovnako ako prevádzkovateľ poskytujúci ubytovacie služby zodpovedajú i prevádzkovatelia garáží a iných podnikov podobného druhu, pokiaľ ide o dopravné prostriedky v nich umiestnené a ich príslušenstvo.

Komentár k § 435

Podľa tohto ustanovenia sa rovnaká zodpovednosť a úprava náhrady škody ako pri ubytovacích zariadeniach týka aj prevádzkovateľov garáži a iných podobných podnikov.

§ 436

Právo na náhradu škody sa musí uplatniť u prevádzateľa bez zbytočného odkladu. Právo zanikne, ak sa neuplatnilo najneskôr pätnásteho dňa po dni, keď sa poškodený o škode dozvedel.

Komentár k § 436

Ustanovenie vymedzuje, kedy sa uplatňuje právo na náhradu škody u prevádzkovateľa. V zásade ide o uplatnenie bez zbytočného odkladu, a to najneskôr do 15 dní po dni, kedy sa poškodený o škode dozvedel. V opačnom prípade právo poškodeného zaniká.

§ 437

Za škodu spôsobenú na veciach odložených v dopravných prostriedkoch hromadnej dopravy sa zodpovedá len podľa ustanovení o náhrade škody spôsobenej ich prevádzkou (§ 427 až 431).

Komentár k § 433 až 437

Občiansky zákonník v ustanoveniach § 433 až § 437 upravuje zodpovednosť prevádzkovateľov za škodu. Ide o objektívnu zodpovednosť, týkajúcu sa podnikateľov poskytujúcich ubytovacie služby za škody spôsobené ubytovaným osobám na veciach do priestorov podnikateľa alebo na nich vnesených.

Prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia sú podnikatelia poskytujúci prechodné ubytovanie, zákon však vylúčil prenajímateľov bytov a zariadení na trvalé bývanie.

 

Subjekty

Zodpovednosť za škodu spôsobenú na vnesených alebo odložených veciach môžu niesť

–   fyzické alebo právnické osoby, ktoré sú prevádzkovateľom niektorej z činností uvedenej v ustanoveniach § 433 – 437,

–   prevádzkovatelia ubytovacích služieb,

–   prevádzkovatelia činností spravidla spojených s odkladaním vecí,

–   prevádzkovatelia garáží a iných podnikov podobného druhu.

Zodpovednosť zodpovedných subjektov je založená na objektívnom princípe, pričom jedinou možnosťou liberácie je preukázať, že ku škode by došlo aj inak.

 

Jednostranné vyhlásenie

Dôležitým ustanovením je § 433 ods. 3 OZ, ktoré ustanovuje, že prevádzkovateľ nemôže túto zodpovednosť vylúčiť jednostranným vyhlásením ani dohodou, to znamená, že ak má prevádzkovateľ na prevádzke uverejnený oznam, že nezodpovedá za prípadnú stratu vecí odložených na mieste na to určenom (na vešiaku), nezbavuje sa tým zodpovednosti za škodu; takýto oznam nemá vo vzťahu k zodpovednosti za škodu žiadnu právnu relevanciu.

 

Prevádzkovatelia sa častokrát snažia zodpovednosti zbaviť umiestnením tabúľ s upozornením, aby si zákazníci cenné veci nenechávali v skrinkách, prípadne, že prevádzka nenesie zodpovednosť za odcudzenie alebo poškodenie majetku hostí. V tomto článku sa pozrieme bližšie na podmienky zodpovednosti za škodu na vnesených veciach v prípade ubytovacích zariadení.

 

Tri skupiny prevádzkovateľov

Zodpovednosť sa viaže na tri skupiny prevádzkovateľov:

–   Prevádzkovatelia poskytujúci ubytovacie služby – ustanovenie § 433 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ich hlavným predmetom činnosti je prevádzkovanie ubytovacích služieb, ale i osoby, kde je poskytovanie ubytovania iba doplnkom hlavnej činnosti. Ide najmä o hotely, penzióny, liečebné zariadenia poskytujúce ubytovacie služby, internáty, horské chaty atď.

–   Prevádzkovatelia prevádzok niektorých činností, s ktorými je spravidla spojené odkladanie vecí – ustanovenie § 433 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ide napríklad o kaviarne, kaderníctva, reštaurácie, školy atď. Podľa tohto ustanovenia sa však neposudzuje zodpovednosť prevádzkovateľov dopravných prostriedkov hromadnej dopravy.

–   Prevádzkovatelia garáží a iných podnikov podobného druhu – ustanovenie § 435 Občianskeho zákonníka. Najčastejšie pôjde o podzemné garáže pod hotelmi, obchodnými domami, pod verejnými priestranstvami a podobne. Pokiaľ ide o iné podniky podobného druhu, musia to byť podniky, ktoré podobne ako prevádzkovatelia garáží poskytujú dočasnú možnosť prístrešia alebo umiestnenia dopravného prostriedku, napríklad strážené parkoviská, úschovne bicyklov a podobne.

 

Zodpovednosť v prípade prevádzkovateľa ubytovacích služieb

Podľa § 433 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prevádzkovateľ poskytujúci ubytovacie služby zodpovedá za škodu na veciach, ktoré boli ubytovanými fyzickými osobami alebo pre ne vnesené, ibaže by ku škode došlo aj inak. Vnesené sú veci, ktoré boli prinesené do priestorov, ktoré boli vyhradené na ubytovanie alebo na uloženie vecí alebo ktoré boli za tým účelom odovzdané prevádzkovateľovi alebo niektorému z pracovníkov prevádzkovateľa.

Z hľadiska zodpovednosti nie je dôležité, či boli veci vnesené priamo do izby, kde je hosť ubytovaný, postačuje vnesenie do ubytovacieho zariadenia. V prípade, ak je v ubytovacom zariadení priestor na ukladanie vecí, i takéto uloženie na vyhradenom mieste sa považuje za vnesenie (napríklad lyžiareň na odkladanie lyží).

 

Zodpovednosť prevádzkovateľa je objektívna

V prípade škody na vnesených alebo odložených veciach v prípade prevádzkovateľov ubytovacích služieb má ich zodpovednosť objektívny charakter, t. j. bez ohľadu na zavinenie zodpovednostného subjektu. Liberačným dôvodom je preukázanie toho, že by ku škode na veci došlo aj inak (napríklad vplyvom vonkajších podmienok ako je povodeň, požiar, alebo vnútorných podmienok napríklad, keď ide o predmet rýchlo podliehajúci skaze).

Prevádzkovateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti jednostranným vyhlásením (vyvesené upozornenie alebo vyhlásenie o zbavení sa zodpovednosti) ani dohodou s poškodeným.

 

Podmienky zodpovednosti za škodu na vnesených alebo odložených veciach

sú

–   vznik škody na vnesených alebo umiestnených veciach,

–   porušenie právnej povinnosti,

–   príčinná súvislosť medzi prevádzkovou činnosťou zodpovednostného subjektu a vzniknutou škodou,

–   udalosť vyvolávajúca škodu alebo protiprávny stav pri prevádzke ubytovacích služieb,

–   škoda vznikla na veciach oprávneného účastníka. Nemusí ísť o veci vo vlastníctve fyzickej osoby.

 

Výška uplatnenej škody a lehota pre jej uplatnenie

Výška náhrady škody, v prípade ak ide o klenoty, peniaze a iné cennosti je limitovaná v zmysle § 1c nariadenia za klenoty, peniaze a iné cennosti – zodpovedá do výšky 332 eur.

 

Náhrada bez obmedzenia

•    ak bola škoda na týchto veciach spôsobená tými, ktorí v prevádzke pracujú,

•    ak boli veci prevzaté do úschovy.

 

Osobitná premlčacia doba

V prípade tejto zodpovednosti zákon ustanovuje osobitnú premlčaciu dobu, ako sme už uviedli poškodený si musí škodu uplatniť u prevádzkovateľa bez zbytočného odkladu, najneskôr však do 15 dní odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvedel. Ide o prekluzívnu lehotu. Z dôvodu preukázania uplatnenia škody v zmysle zákonných ustanovení je vhodné uplatniť si škodu písomne s potvrdením doručenia zodpovednostnému subjektu (napríklad oproti podpisu alebo zaslanie poštou na doručenku).

 

Riešenie konaní

V prípade vzniku škody v ubytovacom zariadení ide častokrát o odcudzenie hotovosti alebo veci z izby poškodeného v zariadení alebo z iného odkladacieho miesta v zariadení. Vec je následne riešená orgánmi činnými v trestnom konaní, avšak i tak je potrebné v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote uplatniť si u prevádzkovateľa ubytovacích služieb náhradu škody, a to písomne.

Tretí oddiel

Spoločné ustanovenia
o náhrade škody

Spoločná zodpovednosť

§ 438

(1) Ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne.

(2) V odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody.

Komentár k § 438

Podľa Občianskeho zákonníka ak ku vzniku škody došlo viacerými škodcami, ich zodpovednosť je spoločná a nerozdielna.

Zákon však ustanovuje aj výnimku, v ktorej rozhoduje súd na základe stanovenia rozsahu účasti na vzniku škody jednotlivými škodcami.

§ 439

Kto zodpovedá za škodu spoločne a nerozdielne s inými, vyporiada sa s nimi podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody.

Komentár k § 439

Ustanovenie vymedzuje zásadu, že ten kto zodpovedá za škodu spoločne a nerozdielne s inými, vyporiada sa s nimi podľa svoje účasti na spôsobení vzniknutej škody.

§ 440

Kto zodpovedá za škodu spôsobenú zavinením iného, má proti nemu postih.

Komentár k § 440

Pri uplatnení náhrady škody spôsobenej viacerými škodcami záleží na poškodenom, či bude požadovať náhradu na jednom, na niektorých alebo na všetkých škodcoch. Samotná skutočnosť, že škoda vznikla pôsobením viacerých škodcov, ešte neopodstatňuje aplikáciu ustanovenia o delenej zodpovednosti v zmysle § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale za predpokladu, že je daná príčinná súvislosť medzi konaním (opomenutím konania) každého zo škodcov a škodlivým následkom, za ktorý sa požaduje náhrada, je dôvodom na aplikáciu ustanovenia o spoločnej zodpovednosti v zmysle § 438 Občianskeho zákonníka, pričom vyžaduje dôsledné uváženie osobitností každého prípadu, majúc na zreteli, že úprava spoločnej zodpovednosti za škodu vychádza zo zásady solidárnej, ktorá má všeobecnú platnosť pre všetky prípady, avšak delená zodpovednosť môže byť síce stanovená rozhodnutím súdu, ale iba v odôvodnených prípadoch, a to v závislosti od účasti škodcov na spôsobenej škode.

Poznámka

Podstata solidárnej zodpovednosti spočíva v tom, že každý škodca zodpovedá za ostatných a všetci zodpovedajú za každého jednotlivého škodcu. Jej zmyslom je prehĺbiť zodpovednosť škodcov za spôsobenú škodu a dôsledne zabezpečiť ochranu práv poškodeného. Právna úprava umožňuje poškodenému domáhať sa náhrady škody na ktoromkoľvek z poškodených, pretože funkciou pasívnej solidarity je uľahčenie pozície poškodeného. Poškodený môže požadovať náhradu škody od jedného škodcu, ktorý sa nemôže brániť tým, aby poškodený požadoval náhradu aj od ostatných škodcov

Spoločná zodpovednosť v praxi

Vo veľa prípadoch vzniká ako výsledok spoluzavinenia alebo súbežnej činnosti, respektíve nečinnosti alebo opomenutia, ktorá vedie k vzniku jediného škodového následku.

Spoluzavinenie je typické v tom, že každý škodca má psychický vzťah nielen k vlastnému konaniu (protiprávnemu konaniu a škode), ale aj ku konaniu ostatných osôb, ktoré sa zúčastnili na vzniku škody. Ako príklad uvádzame trestný čin ublíženia na zdraví.

Ustanovenie sa týka aj vopred dohodnutej vzájomnej súčinnosti, ktorá smerujúce k dohodnutému či predpokladanému výsledku, respektíve k vzniku škody.

Pri rozdelení úloh medzi jednotlivých škodcov je charakteristické, že niektorí z nich svojim konaním škodlivý následok priamo nevyvolajú.

Zavinenie poškodeného

§ 441

Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Komentár k § 441

Pre prípad, že škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného, Občiansky zákonník vymedzuje, že znáša škodu pomerne. V prípade, že škoda bola spôsobená výlučne jeho zavinením, tak v zásadne ju znáša on sám.

Spôsob a rozsah náhrady

§ 442

(1) Uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

(2) Pri škode spôsobenej niektorým trestným činom korupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch.

(3) Škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

(4) Ak bola škoda spôsobená úmyselným trestným činom, z ktorého mal páchateľ majetkový prospech, môže súd rozhodnúť, že právo na náhradu škody možno uspokojiť z vecí, ktoré z majetkového prospechu nadobudol, a to i vtedy, ak inak podľa ustanovení Exekučného poriadku nepodliehajú výkonu rozhodnutia. Dokiaľ právo na náhradu škody nie je uspokojené, nesmie dlžník s takýmito v rozhodnutí uvedenými vecami nakladať.

Komentár k § 442

Exekúcia po nadobudnutí účinnosti troch procesných kódexov upravená predovšetkým v Exekučnom poriadku.

 

Peňažná výška nemajetkovej ujmy

Výška náhrady pevne stanovená nie je, závisí od konkrétneho prípadu, a je na rozhodnutí súdu, ako sa s ňou vysporiada s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých vznikla. Teda možno konštatovať, že výška náhrady sa neurčuje podľa objektívnych, pevne stanovených pravidiel, preto súdom priznaná náhrada za porušenie toho istého práva za porovnateľných okolností môže mať rôznu výšku.

Občiansky zákonník minimálnu a maximálnu výšku náhrady nešpecifikuje.

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje v lehote 3 rokov odo dňa, kedy sa právo mohlo uplatniť po prvý raz.

Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti možno použiť jednak jednotlivo alebo aj kombinovane, a to v závislosti od intenzity zásahu do osobnostnej sféry človeka.

Ako pri náhrade škody, tak aj pri náhrade nemajetkovej ujmy musia byť splnené isté predpoklady vzniku zodpovednosti, a to:

•    zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu (nemusí ísť o konkrétne porušenie, postačuje ohrozenie práv),

•    vznik nemajetkovej ujmy,

•    príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy,

•    zavinenie.

Nemajetková ujma nie je preukázateľná alebo merateľná prístrojmi. Ujmu je možné iba pociťovať, pričom sa nemusí jednať iba o osobu, ktorej je ujma spôsobená, ale takúto ujmu môže cítiť ktokoľvek, komu na osobe poznačenej ujmou záleží (napr. ak dôjde k smrti jedného z členov rodiny, pozostalí môžu utrpieť ujmu vo forme smútku, šoku zo straty tejto osoby).

 

Ujma závažná

Aby náhrada bola priznaná, je potrebné skúmať, či danú ujmu v tej istej situácii alebo spoločenskom postavení by vnímala aj každá iná fyzická osoba.

–   vzniká nespravodlivým konaním, ktoré sa prejavuje ako ohrozenie alebo porušenie určitých právnych povinností, ktoré často krát vyústia do takejto ujmy,

–   konanie má priamy dopad na spôsob a kvalitu života poškodeného, na jeho spoločenské a rodinné vzťahy či osobný život,

–   môže spôsobiť v niektorých prípadoch aj psychiatrické problémy a závažne sťažiť pracovný život poškodeného. Súčasťou je stres, frustrácia, úzkosť, trauma,

–   môže trvať až do smrti – doživotné následky.

Akékoľvek finančné odškodnenie nedokáže napraviť ujmu, ktorú daná osoba utrpela, resp. jej postavenie v spoločnosti alebo bolesť, ktorú si vytrpela. Hlavnou úlohou takejto ujmy je predovšetkým zmierniť, zoslabiť následky neoprávneného zásahu do práv fyzickej osoby.

 

Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

–   jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti,

–   vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia (ospravedlnenie) ako osobné právo, nestačí na zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv,

–   aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy.

 

Nemajetková ujma a škoda na zdraví

Právo na ochranu zdravia patrí medzi osobnostné atribúty každého človeka a je pre každú fyzickú osobu jedným z najvýznamnejších zložiek ochrany jej osobnosti. Zdravie človeka má bezprostredný dopad na kvalitu jej života.

Nemajetková ujma sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti, pričom sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Je dôležité ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane škody na zdraví s majetkovými dôsledkami a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby.

 

Zmysel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

–   zmiernenie nepriaznivých následkov neoprávneného zásahu,

–   poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby,

–   zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok do fyzickej integrity fyzickej osoby je pokúsiť sa poskytnúť relutárnu náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu SR 7 Cdo 65/2013

Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach. Tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného.

Nemajetková ujma a smrť blízkej osoby

Smrteľné dopravné nehody zasiahnu najmä najbližších rodinných príslušníkov, ktorí prichádzajú o blízku osobu. V prípade úmrtia blízkej osoby príbuzní musia vybaviť pohreb.

Príbuzní si môžu uplatniť nemajetkovú umu za stratu blízkej osoby pri smrteľnej dopravnej nehode. Ide o finančné odškodnenie, ktoré príbuzným síce nevráti zosnulého príbuzného, ale zabezpečí aspoň finančnú náhradu.

 

Právo na súkromie a rodinný život

–   je súčasťou práva na ochranu osobnosti,

–   zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami,

–   v prípade fungujúcej rodiny má smrť za následok dlhotrvajúcu nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka,

–   protiprávne narušenie týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na rodinný život fyzickej osoby.

§   Judikatúra

Krajský súd Žilina, spisová značka 8Co/ 264/2013

Najvyšší súd SR v rámci rozhodovacej praxe sa zaoberal otázkou, či smrť rodinných príslušníkov fyzickej osoby pri dopravnej nehode je neoprávneným zásahom do práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život. Najvyšší súd uplatňuje jednotný názor, podľa ktorého súčasťou práva na ochranu súkromia je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami. Konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny je neoprávneným zásahom do osobnostných práv pozostalých členov rodiny.

Tragická strata spôsobená úmrtím nie je však nahraditeľná. Inštitút peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je preto potrebné vnímať len ako prostriedok slúžiaci k zmierneniu závažného dosahu protiprávneho konania, keďže finančný ekvivalent za ľudský život nie je možné určiť. Charakter spôsobenej ujmy však vyžaduje od škodcu spolupodieľať sa na uvedenej strate adekvátnym spôsobom. Znamená to zmierniť ujmu žalobcu v maximálnej možnej miere. Nemajetková ujma musí byť preto adekvátna zákonom požadovanému zmierneniu vzniknutej ujmy. Nebolo možné stotožniť sa s argumentáciou žalovaného, že prejavenie ľútosti, priznanie sa a uloženie trestu odňatia slobody v trvaní sedem a pol roka za jeho protiprávne konanie, bolo postačujúce na zmiernenie vzniknutej ujmy“.

Nárok na nemajetkovú ujmu

Právo na ochranu osobnosti môže uplatniť iba tá fyzická osoba, voči osobnosti ktorej smeroval neoprávnený zásah. Nárok na nemajetkovú ujmu budú mať principiálne rodinní príslušníci, ktorí mali k zosnulému citové, morálne a sociálne väzby. Pôjde najmä o starých rodičov, rodičov, súrodencov, manželov, deti, ktorí stratili pri dopravnej nehode svojho vnuka, dieťa, súrodenca, manžela, či otca. Oprávnenou osobou bude zrejme aj partner, ktorý zdieľal spoločnú domácnosť so zosnulým, ak to budú odôvodňovať citové, morálne a sociálne väzby medzi týmito osobami. Oprávnenou osobou bude zrejme aj bratranec, či švagor zomretého. Každá z týchto osôb si môže uplatniť nemajetkovú ujmu, ktorej výška bude závisieť od intenzity vzťahov k usmrtenej osobe. Pri posudzovaní, kto si môže uplatniť nemajetkovú ujmu bude rozhodujúci faktický vzťah medzi oprávnenou osobou a zosnulou blízkou osobou. Faktický vzťah by mal byť dôležitejší ako formálne príbuzenstvo. Pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby je daná bezprostredná väzba medzi oprávnenou a povinnou osobou. Právo, ktoré vzniklo v dôsledku neoprávneného zásahu je právom osobným a zaniká smrťou oprávneného. Právo na ochranu osobnosti neprechádza na dedičov.

 

Uhradenie nemajetkovej ujmy

Pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby vzniká osobná väzba medzi oprávnenou osobou a povinnou osobou. Práva povinnosti z tohto právneho vzťahu sa viažu výhradne na určitú osobu. Povinnosť poskytnúť nemajetkovú ujmu v peniazoch je prioritne subjektívne spätá s tým, kto sa neoprávneného zásahu do práva na súkromie a rodinný život dopustil. Neoprávneného zásahu sa dopúšťa vodič motorového vozidla, ktorý porušením pravidiel cestnej premávky zavinil smrteľnú dopravnú nehodu. Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený právnickou osobou. Pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti. To znamená, že ak zamestnanec právnickej osoby počas plnenia pracovných úloh spôsobí smrteľnú dopravnú nehodu, nemajetkovú ujmu v peniazoch bude musieť uhradiť zamestnávateľ.

§   Judikatúra

–   Uznesenie Ústavného súdu SR, spisová značka ÚS 666/2016

Pojem „škoda“ použitý v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálne možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej úniovej regulácie. Ústavný súd SR konštatoval nevyhnutnosť eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení. Povinné zmluvné poistenie má v zmysle záveru Ústavného súdu pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode.

–   Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 1/2016

Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Podľa Najvyššieho súdu ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch insolvencie (platobnej neschopnosti) zodpovedného subjektu táto nebude vymožiteľná. Pri výklade pojmu škoda pre účely povinného zmluvného poistenia vychádzal Najvyšší súd SR z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu. Najvyšší súd SR skonštatoval, že v spore o náhradu nemajetkovej ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.

 

Výška nemajetkovej ujmy

Občiansky zákonník neurčuje minimálnu ani maximálnu hranicu nemajetkovej ujmy. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu.

 

–   Maximálna suma peňažného zadosťučinenia

Môže ju priznať súd. Ohraničená je výškou navrhovateľom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej umy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu mimo rámec akejkoľvek kontroly. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol neoprávnený zásah vyvolať. Nemožno presne zistiť skutočnú ujmu.

 

–   Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určovaná základnými zákonnými kritériami

Dôležitá je závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Kvantifikácia „odškodnenia“ nemajetkovej ujmy prirodzene neznamená bezhraničnú neobmedzenosť. Primárne je preto potrebné vychádzať z individuálnych okolností prípadu a stretu práv postihnutej osoby a osoby, ktorá spôsobila neoprávnený zásah. Priznané finančné plnenie by nemalo mať pre zodpovednú osobu likvidačný charakter. Výška náhrady nemajetkovej ujmy zosobňuje hodnotu práva nemateriálnej povahy, týkajúceho sa osobnej integrity človeka, vrátane ľudskej dôstojnosti.

§   Judikatúra

–   Rozsudok Najvyššieho súdu SR 1 Cdo 89/97

Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.

–   Rozsudok Najvyššieho súdu SR 1 Cdo 77/2009

Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným až pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa zohľadňuje spolu zavinenie samotnej dotknutej osoby (poškodeného). Teda či zosnulý účastník cestnej premávky neporušil sám pravidlá cestnej premávky, ktoré sa podieľali na jeho úmrtí. Určujúcim kritériom určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je aj zavinenie škodcu. Pri hodnotení zavinenia je preto potrebné hrubú nedbanlivosť pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotiť podstatne prísnejšie. Takýto neoprávnený zásah by sa mal prejaviť aj vo výške stanovenej relutárnej satisfakcie. Podľa názoru Krajského súdu Nitra potreba finančnej satisfakcie by mala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu. Pretože vyššia miera zavinenia je vždy neoprávnenosťou zásahu do osobnostných práv zosilnená.

Pri určení výšky nemajetkovej ujmy je nevyhnutné zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Náhrada nemajetkovej ujmy v rámci primeraného zadosťučinenia sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Na druhej strane z hľadiska posudzovania výšky uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je významné prejavenie ľútosti, priznanie sa a uloženie trestu odňatia slobody páchateľovi trestného činu usmrtenia.

Nemajetková ujma v peniazoch nemá mať likvidačný charakter. Výška náhrady nemajetkovej umy v peniazoch nemá byť ocenením hodnoty ľudského života, pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej cieľom je len určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života. Nemajetková ujma nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane mať likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

§ 442a

(1) Pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, ak by sa priznanie iného zadosťučinenia, najmä ospravedlnenie alebo zverejnenie rozsudku súdu na náklady osoby, ktorá porušila alebo ohrozila právo duševného vlastníctva, nezdalo postačujúce.

(2) Pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.

Komentár k § 442a

Ustanovenie vymedzuje pravidlá pre stanovenie výšky náhrady škody v prípade, ak výšku náhrady škody nemožno presne určiť, pričom rozlišuje medzi

–   prípadom, keď práva duševného vlastníctva sú predmetom licenčnej zmluvy,

–   prípadom, keď tieto práva predmetom licencie nie sú.

 

Právo duševného vlastníctva

•    upravuje právne vzťahy vznikajúce z výsledkov duševnej tvorivej činnosti,

•    autorské právo a práva súvisiace s autorským právom,

•    právo priemyselného vlastníctva,

Autorské právo a práva súvisiace s autorským právom sa zaoberajú vzťahmi, ktoré vznikajú pri vytváraní a používaní literárnych, umeleckých a vedeckých diel, umeleckých výkonov, pri výrobe a používaní zvukových a zvukovo-obrazových záznamov a televízneho a rozhlasového vysielania, pri zhotovení a používaní databáz a pod.

Právo priemyselného vlastníctva je definované ako právo na ochranu predmetov priemyselného vlastníctva, ktoré vznikajú tvorivou duševnou činnosťou, napr. vynálezy, technické riešenia, ochranné známky, dizajny či označenia pôvodu.

Používanie predmetov duševného vlastníctva zabezpečených právnou ochranou inou osobou ako ich majiteľ je podmienené súhlasom autora alebo majiteľa.

Bližšie k autorskému právu pozri zákon č. 185/2015 Z. z.!

 

Kto sa môže domáhať ochrany práv duševného vlastníctva

–   autor, spoluautor, výkonný umelec, výrobca, vysielateľ a zhotoviteľ databáz,

–   iné osoby, ktoré majú oprávnený záujem (napr. dedič, nadobúdateľ výhradnej licencie, organizácia kolektívnej správy),

–   majiteľ priemyselného práva,

–   držiteľ licencie.

 

Čoho je možné sa domáhať

–   určenia autorstva,

–   zákazu porušovania alebo ohrozovania práva,

–   odstránenia následkov neoprávneného zásahu,

–   poskytnutia informácií,

–   primeraného zadosťučinenia,

–   náhrady škody, nemajetkovej ujmy, vydania bezdôvodného obohatenia,

–   zdržania sa neoprávneného konania.

 

Čo hrozí osobe, ktorá ohrozuje, porušuje alebo neoprávnene zasahuje do práv duševného vlastníctva

–   pokuta,

–   žaloba a následný postih v rámci občianskeho súdneho konania,

–   odňatie slobody.

Poznámka

Majetkové právami na účely duševného vlastníctva sú práva, ktoré súvisia s nakladaním s právami duševného vlastníctva, a to právo na použitie diela, právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, právo autora na odmenu. Majiteľ tohto práva má právo použiť predmet práva duševného vlastníctva sám alebo môže toto právo previesť licenčnou zmluvou za odmenu na iného.

 

Predpoklady zodpovednosti za nemateriálnu ujmu

–   konanie, ktoré ohrozuje alebo porušuje práva duševného vlastníctva (reklama, ...), ide o neoprávnený zásah,

–   vznik nemajetkovej ujmy na strane postihnutého (týkajúca sa napríklad dobrej povesti, ...),

–   príčinná súvislosť medzi konaním a vznikom nemajetkovej ujmy,

–   zavinenie osoby, ktorá konala spôsobom vyššie uvedeným.

Morálne zadosťučinenie

–   ospravedlnenie,

–   zverejnenie rozsudku súdu.

 

Zadosťučinenie v peniazoch

–   berie sa ohľad na vzniknutú škodu – ujmu,

–   právo na náhradu škody.

 

Predbežné opatrenie

V prípade práva duševného vlastníctva a uplatňovania náhrady ujmy môže byť súdom vydané predbežné opatrenie. Ide o procesný prostriedok, ktorý slúži na poskytnutie rýchlej, efektívnej a zásadne len dočasnej úpravy pomerov – vzťahov medzi účastníkmi konania. Právo na súdnu ochranu by nebolo komplexné, ak by chýbala možnosť (zákonom ustanoveným spôsobom) domáhať sa svojho práva na nestrannom a nezávislom súde. V situáciách, v ktorých je toto právo ohrozené v časovej i vecnej súvzťažnosti, je mimoriadne potrebný a dôležitý okamžitý zásah súdu. Vo svojej podstate je teda predbežné opatrenie konkretizáciou a naplnením ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorá je zaručená v Ústave Slovenskej, lebo právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom poskytnutia ochrany predbežným opatrením patrí medzi základné a ÚSR garantované práva.

Pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, ak by sa priznanie iného zadosťučinenia, najmä ospravedlnenie alebo zverejnenie rozsudku súdu na náklady osoby, ktorá porušila alebo ohrozila právo duševného vlastníctva, nezdalo postačujúce. Pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.

 

Výška náhrady majetkovej ujmy

V prípade porušenia duševného vlastníctva môže dôjsť aj k majetkovej ujme, náhradu ktorej sa môže poškodený domáhať na súde.

Berie sa ohľad na rozsah ujmy, ktorá vznikla neoprávneným zásahom do práva duševného vlastníctva, v dôsledku čoho autor nedosiahol z nakladania s dielom taký príjem, aký by za iných okolností dosiahol.

§ 443

Pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia.

Komentár k § 443

Ustanovenie upravuje určenie výšky škody, pričom sa zásadne vychádza zo samotnej ceny poškodenia v dobe poškodenia, straty či zničenia. Zároveň nie je v ustanovení vymedzený limit od – do.

Ako sme vyššie uviedli, všeobecné ustanovenie § 442 ods. 1 upravuje rozsah náhrady škody, a to pre všetky druhy spôsobenej škody.

Osobitným ustanovením aplikovateľným v prípadoch škody spôsobenej na veci upravujúcim spôsob určenia výšky takejto škody je však toto ustanovenie, ktoré v záujme reparačnej funkcie zodpovednosti za škodu zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sa pri určení výšky škody na veciach zásadne vychádza z ceny veci v čase poškodenia, a nie z ceny v čase nadobudnutia veci (poškodeným).

Ustanovenie sa týka určenia výšky škody pri hnuteľných ale i nehnuteľných veciach.

 

Určenie výšky škody

–   berie sa ohľad na účtovnú hodnotu veci,

–   berie sa ohľad na objektívnu hodnotu veci,

–   berie sa ohľad na subjektívnu hodnotu veci,

–   berie sa ohľad na cenu osobnej obľuby,

–   berie sa ohľad na nadobúdaciu cenu

–   berie sa ohľad na opotrebenie veci,

–   berie sa ohľad na vek veci,

–   berie sa ohľad na vady veci,

–   berie sa ohľad na znehodnotenie veci.

§ 444

Pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

Komentár k § 444

Ustanovenie ustanovuje pri škode na zdraví jednorazové odškodnenie bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Ide o náhradu škody (ujmy) na zdraví. Ide o náhradu vo finančnej forme. Nasledujúce ustanovenia vymedzujú aj spôsob náhrady vo forme peňažného dôchodku (ustanovenie § 446 až 448).

Poznámka

Zdravie je stav kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody a nielen ako stav neprítomnosti choroby alebo postihnutia. Zdravie zahŕňa telesné, duševné a sociálne fungovanie a vzájomnú interakciu s prostredím.

Náhrada sa vypláca pacientovi, ktorému bola pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti spôsobená škoda (ujma) na zdraví. Zákon upravuje viaceré druhy právnych nárokov, ktoré majú tak majetkovú, ako aj nemajetkovú povahu.

 

Náhrada nemajetkovej ujmy

Ak v dôsledku nesprávneho postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dôjde na strane pacienta k vzniku ujmy v jeho osobnej (nemajetkovej) sfére, je pacient oprávnený požadovať jej náhradu.

Účelom poskytnutia náhrady nemajetkovej ujmy je spravodlivé zmiernenie jej negatívnych následkov.

Občiansky zákonník v takomto prípade priznáva poškodenému pacientovi právo na náhradu za bolesť alebo náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Nároky na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia nemusia vzniknúť a často i nevznikajú súčasne. Ide o celkom samostatné nároky s odlišnými predpokladmi pre ich vznik. Uvedené predpoklady, ako aj podrobnú úpravu týchto spôsobov zmiernenia nemajetkovej ujmy upravuje zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.

Náhrada za bolesť sa v zmysle predmetného zákona poskytuje za vytrpené bolesti, ktoré boli spôsobené v dôsledku poškodenia zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov. V tejto súvislosti je zaujímavé poukázať aj na možnosť opakovaného poskytnutia tejto náhrady, ktorú však zákon pripúšťa len v prípade, ak sa po skončení liečenia v súvislosti s poškodením na zdraví vykoná operačný výkon, ktorý sa pôvodne nepredpokladal.

Pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, zákon ho definuje ako stav v súvislosti s poškodením zdravia, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Na to, aby poškodenému pacientovi mohla byť priznaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, je potrebné, aby nepriaznivé následky poškodenia jeho zdravia trvalo a výrazne sťažovali možnosť jeho spoločenského uplatnenia. Ako sťaženie spoločenského uplatnenia sa totiž neuhrádzajú poškodenia prechodného či ľahšieho charakteru, ktoré u poškodeného nespôsobujú výraznejšie obmedzenie jeho spoločenského uplatnenia.

Výška vyššie uvedených náhrad sa určuje na základe lekárskeho posudku, v ktorom posudkový lekár bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia bodovo ohodnotí. Pri tomto ohodnocovaní príslušný lekár vychádza z počtu bodov stanovených pre konkrétne ochorenie, resp. úraz v prílohe zákona o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Peňažná hodnota jedného bodu náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR zistenej Štatistickým úradom SR za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.

O vydanie predmetného lekárskeho posudku môže požiadať poškodený, ako aj fyzická alebo právnická osoba, ktorá za poškodenie na jeho zdraví zodpovedá.

Lekársky posudok možno vydať, až po tom, čo sa zdravotný stav poškodeného ustáli; v prípade sťaženia spoločenského uplatnenia, je posúdenie možné vykonať spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví (s výnimkou prípadu, ak k ustáleniu zdravotného stavu dôjde skôr).

 

Náhrada majetkovej ujmy

V dôsledku nesprávneho postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dochádza na strane pacienta popri vzniku ujmy v jeho osobnej sfére často aj k vzniku ujmy majetkovej. Zákon pamätá aj na takúto situáciu a poškodenému pacientovi v uvedenom prípade priznáva široké spektrum nárokov. Uvedené nároky upravené v ustanoveniach § 445 – § 449 Občianskeho zákonníka spočívajú v práve na:

•    náhradu za stratu na zárobku,

•    náhradu za stratu na dôchodku,

•    jednorazové vyrovnanie,

•    náhradu účelných nákladov spojených s liečením.

 

Ak došlo k usmrteniu pacienta

prichádza do úvahy ešte:

•    nárok na pozostalostnú úrazovú rentu a

•    nárok na náhradu primeraných nákladov na pohreb.

Podrobnejšiu úpravu uvedených nárokov, ako aj spôsob ich určenia možno nájsť v predpisoch o sociálnom poistení, a to konkrétne v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

§ 445

Strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví, uhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred poškodením dosahoval.

Komentár k § 445

Pri samotnej škode na zdraví dochádza okrem iného aj k strate na zárobku. V uvedenom prípade môže byť uvedená škoda uhradená peňažným dôchodkom. Pri jeho určení sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred poškodením dosahoval.

§   Judikatúra

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/2016 z 10. októbra 2018

Ústavno-právna podstata náhrady majetkovej ujmy ako dôsledku deliktuálneho správania vo sfére občianskeho práva podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky spočíva v požiadavke, aby znehodnotenie majetku spôsobené protiprávnym konaním zaväzovalo škodcu na také plnenie, ktoré bude viesť v maximálnej možnej miere k eliminácii negatívnych majetkových dôsledkov spôsobených poškodenému.

Strata na zárobku

je osobitný druhom majetkovej ujmy,

–   dochádza k nej pri škode (ujme) na zdraví.

Poznámka

V zmysle ustanovenia § 446 (v znení účinnom do 30. januára 2019) a nasledujúcich sa táto strata uhrádza, pokiaľ nie je uhradená nemocenskými dávkami a invalidným, resp. čiastočne invalidným dôchodkom podľa predpisov o sociálnom poistení. Strata na zárobku sa uhrádza peňažným dôchodkom vo forme opakujúcich sa peňažných plnení v závislosti od priemerného zárobku poškodeného pred poškodením na zdraví. Podľa danej právnej úpravy sa poškodenému namiesto náhrady škody má poskytnúť náhrada za stratu na zárobku, ktorá sa posudzuje a určuje rovnako ako úrazový príplatok, príp. úrazová renta podľa zákona č.461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, čo je spravidla nižšia suma ako tá, ktorú predstavuje skutočná majetková strata poškodeného, ku ktorej došlo v dôsledku jeho pracovnej neschopnosti, príp. v období po jej skončení. Tým, že Občiansky zákonník zaviedol právnu úpravu, v zmysle ktorej sa nárok poškodeného na náhradu straty na zárobku posudzuje podľa zákona o sociálnom poistení, obmedzil mu legislatívne subjektívne právo domáhať sa skutočnej náhrady za stratu na zárobku. Z poškodeného sa v takomto prípade stáva fiktívny poistený, keďže namiesto náhrady škody môže od škodcu požadovať len fiktívnu úrazovú dávku, ako keby bol úrazovo poistený, hoci za škodu mu zodpovedá konkrétny subjekt v rámci občianskoprávneho záväzkového vzťahu a stratu na majetku je schopný presne vyčísliť. Dokonca ani v prípade škody spôsobenej úmyselne, príp. hrubou nedbanlivosťou poškodený nemôže od škodcu požadovať viac ako poškodený v pracovnom pomere od Sociálnej poisťovne. Takáto úprava nie je súladná s obdobnými právnymi úpravami v ostatných členských štátoch Európskej únie a vzhľadom k tomu, že úrazové dávky predstavujú podstatne redukované odškodnenie, ktoré sa riadi princípmi verejného poistenia, popiera základný princíp súkromného práva, v zmysle ktorého sa má poškodenému nahradiť skutočná majetková škoda, ktorú utrpí v dôsledku škodovej udalosti.

§ 446

Náhrada straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody, a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov.

Komentár k § 446

Ustanovenie sa do zákona doplnilo po ostatnej novele zákona, schválenej 22. 10. 2019.

 

Pracovná neschopnosť

Na úvod si zadefinujeme pracovnú neschopnosť. Dočasná pracovná neschopnosť sa začína dňom, v ktorom príslušný ošetrujúci lekár zistil chorobu, ktorá vyžaduje dočasnú pracovnú neschopnosť. Ak sa zdravotná starostlivosť poskytne zamestnancovi po odpracovaní jeho pracovnej zmeny, dočasná pracovná neschopnosť sa začína nasledujúcim kalendárnym dňom.

Príslušný ošetrujúci lekár môže uznať osobu za dočasne práceneschopnú spätne najviac tri kalendárne dni na základe lekárskeho nálezu lekárskej služby prvej pomoci alebo ústavnej pohotovostnej služby.

Dočasnú pracovnú neschopnosť osoby posudzuje a rozhoduje o nej príslušný ošetrujúci lekár, ktorým je:

•    všeobecný lekár alebo lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore gynekológia a pôrodníctvo, s ktorým má osoba uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ak ide o posudzovanie a rozhodovanie o dočasnej pracovnej neschopnosti osoby pri poskytovaní ambulantnej starostlivosti, alebo

•    lekár zdravotníckeho zariadenia ústavnej starostlivosti určený poskytovateľom, ak ide o posudzovanie a rozhodovanie o dočasnej pracovnej neschopnosti osoby pri poskytovaní ústavnej starostlivosti.

 

Zmena po novele zákona

Ustanovenie opúšťa pôvodnú, z hľadiska ochrany poškodeného nevyhovujúcu, naviazanosť právnej úpravy kvantifikácie výšky náhrady straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného na osobitný právny predpis (zákon o sociálnom poistení) a nahrádza túto úpravu takou, ktorá zohľadňuje rozsah skutočne utrpenej škody a jej spravodlivej náhrady.

V rámci novely zákona sa došlo k zosúladeniu právnej úpravy s existujúcimi osobitnými právnymi predpismi. Príslušníkovi Policajného zboru, Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, ozbrojenému príslušníkovi finančnej správy, profesionálnemu vojakovi a vojakovi mimoriadnej služby (na ktorých sa vzťahuje zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) sa poskytujú dávky nemocenského zabezpečenia, a nie nemocenského poistenia. Rovnako dôchodkové dávky, medzi ktoré patrí aj invalidný dôchodok, sa poskytujú z dôchodkového poistenia a v prípade policajtov a vojakov je invalidný výsluhový dôchodok poskytovaný z výsluhového zabezpečenia, a nie z nemocenského poistenia.

Poznámka

Nález Ústavného súdu SR 10/2016

Ústavný súd SR prijal dňa 10. 10. 2018 nález, číslo ÚS 10/2016 – 53, v ktorom konštatoval, že ustanovenie § 446 Občianskeho zákonníka (súčasný spôsob výpočtu straty na zárobku nie je v súlade s článkom 12 ods. 1 a článkom 20 ods. 1 Ústavy SR. Podľa článku 12 ods. 1 Ústavy SR, ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nesúditeľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Predmetom ochrany podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR je len „existujúci majetok“, avšak na základe judikatúry Ústavného súdu pod tento pojem možno zahrnúť tiež majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, na základe ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má prinajmenšom „legitímnu nádej“ na ich zhodnotenie. Zárobkom je potrebné rozumieť odmenu za prácu, transformáciu potenciálu pracovnej sily do majetkovej podoby. V zárobku sa prejavuje hospodárska výkonnosť pracujúceho. Odmena za prácu sa stáva súčasťou majetkovej podstaty a zväčšuje majetkový substrát zárobkovo činnej osoby. Preto nárok v napadnutom ustanovení má majetkovú podobu. Legitímne očakávanie nadobudnutia majetku v prípade, ak došlo k strate na zárobku v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti je predmetom ochrany ústavného práva poškodeného vlastniť majetok. V záujme rešpektovania práva poškodeného vlastniť majetok je preto dôvodné požadovať aby nárok na náhradu zárobkovej straty za obdobie pracovnej neschopnosti bol uspokojovaný v kvantite blížiacej sa zárobku, ktorý by poškodený dosiahol nebyť pracovnej neschopnosti vyplývajúcej z poškodenia jeho zdravia protiprávnym konaním.

Ústavný súd konštatoval, že napadnuté ustanovenie o spôsobe výpočtu straty na zárobku počas PN nerešpektuje požiadavku, aby nárok poškodeného bol uspokojený v súlade s princípom plnej náhrady skutočnej majetkovej škody. Preto § 446 Občianskeho zákonníka nedovolene poškodzuje vlastnícke právo poškodeného, ktorého predmetom je legitímna nádej v podobe pohľadávky na náhradu straty na zárobku voči škodcovi. Dňom vyhlásenia tohto nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov stráca ustanovenie § 446 Občianskeho zákonníka o spôsobe výpočtu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti účinnosť. Ak Národná rada SR neuvedie toto ustanovenie do súladu s ústavou, stráca po 6 mesiacoch od vyhlásenie tohto nálezu v Zbierke zákonov platnosť. Účinky nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade právneho predpisu SR s Ústavou SR vznikajú do budúcnosti (ex nunc), nie spätne. Teda nález Ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov nemá účinky do minulosti (ex tunc).

Zmeny v Občianskom zákonníku

Po novom umožnia skutočnú náhradu straty na zárobku v dôsledku škody na zdraví. Doterajšia úprava zákonníka limitovala výšku náhrady škody na zdraví, čo je podľa Ústavného súdu SR v rozpore s Ústavou SR.

Novou legislatívou sa zabezpečí dorovnanie príjmu poškodeného do sumy, ktorú by zarobil, ak by nedošlo k spôsobeniu škody.

Strata na zárobku je osobitným druhom majetkovej ujmy, ku ktorej dochádza pri škode, respektíve ujme na zdraví. Podľa doterajšej právnej úpravy sa má poškodenému namiesto náhrady škody poskytnúť náhrada za stratu na zárobku, ktorá sa posudzuje a určuje rovnako ako úrazový príplatok, prípadne úrazová renta. Podľa rezortu spravodlivosti, ktorý novelu predložil, ide spravidla o nižšiu sumu ako tú, ktorú predstavuje skutočná majetková strata poškodeného.

Poškodený sa teda na základe doteraz platnej legislatívy nemohol domáhať skutočnej náhrady za stratu na zárobku. Z poškodeného sa v takomto prípade stával fiktívny poistený, keďže namiesto náhrady škody môže od škodcu požadovať len fiktívnu úrazovú dávku, ako keby bol úrazovo poistený, hoci za škodu mu zodpovedá konkrétny subjekt v rámci občianskoprávneho záväzkového vzťahu a stratu na majetku je schopný presne vyčísliť, ako sa uvádza v dôvodovej správe novely.

Ani v prípade škody spôsobenej úmyselne, prípadne hrubou nedbanlivosťou, nemohol doteraz poškodený od škodcu požadovať viac ako poškodený v pracovnom pomere od Sociálnej poisťovne. Takáto úprava nie je kompatibilná s obdobnými právnymi úpravami v ostatných členských štátoch EÚ a vzhľadom na to, že úrazové dávky predstavujú podstatne redukované odškodnenie, ktoré sa riadi princípmi verejného poistenia, popiera základný princíp súkromného práva, v zmysle ktorého sa má poškodenému nahradiť skutočná majetková škoda, ktorú utrpí v dôsledku škodovej udalosti.

§ 447

Náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody, a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov.

Komentár k § 447

V zákone sa zmenilo znenie tohto ustanovenia po novele zákona schválenej 22. 10. 2019.

Ustanovenie po novom opúšťa pôvodnú, z hľadiska ochrany poškodeného nevyhovujúcu, naviazanosť právnej úpravy kvantifikácie výšky náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného na zákon o sociálnom poistení a nahrádza túto úpravu takou, ktorá zohľadňuje rozsah skutočne utrpenej škody a jej spravodlivej náhrady.

Ujma sa v tomto prípade posúdi na základe porovnania priemerného zárobku poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody a zárobkom, ktorý dosahuje po poškodení, pričom tento nový zárobok je závislý aj od toho, či a v akej výške poškodený poberá invalidný, resp. čiastočne invalidný dôchodok. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti sa teda vypočíta ako rozdiel medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po poškodení a priznaného invalidného dôchodku.

 

Invalidný dôchodok

Invalidný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov poskytuje z invalidného poistenia. Účelom invalidného dôchodku je zabezpečiť poistencovi príjem v prípade poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca.

Konanie o priznanie invalidného dôchodku sa začína na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby (žiadateľ), ktorá si uplatňuje nárok na dôchodok a nárok na jeho výplatu.

Žiadateľ je povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce na nárok na invalidný dôchodok a jeho výplatu spôsobom určeným Sociálnou poisťovňou.

Za deň uplatnenia nároku na invalidný dôchodok a nároku na jeho výplatu sa považuje deň, keď žiadateľ prvýkrát požiadal príslušnú organizačnú zložku Sociálnej poisťovne (pozri nižšie) o spísanie žiadosti o priznanie tohto dôchodku. Spísaním žiadosti o priznanie dôchodku príslušnou organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne sa považuje žiadosť za podanú.

Ak má žiadateľ z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti nárok na nemocenské alebo nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, o priznanie invalidného dôchodku je vhodné požiadať až vtedy, keď už je známy deň zániku nároku na uvedené dávky, pretože bez určenia tohto dňa nie je možné určiť deň priznania a sumu dôchodku, a tým ani rozhodnúť o priznaní dôchodku.

Žiadosť o priznanie invalidného dôchodku spisuje pobočka Sociálnej poisťovne príslušná podľa miesta trvalého pobytu žiadateľa. Ak sa žiadateľ prechodne zdržiava mimo svojho trvalého pobytu a zo zdravotných dôvodov nie je schopný podať žiadosť v pobočke príslušnej podľa miesta trvalého pobytu, žiadosť môže spísať pobočka príslušná podľa miesta prechodného pobytu.

Žiadateľ, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, žiadosť podáva prostredníctvom ústavu Zboru väzenskej a justičnej stráže v pobočke príslušnej podľa sídla tohto ústavu.

Ak žiadateľ nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, žiadosť spisuje ústredie Sociálnej poisťovne.

Zdroj: www.socpoist.sk

§ 447a

Náhrada za stratu na dôchodku patrí v sume rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý poškodenému vznikol nárok, a výškou dôchodku, na ktorý by mu vznikol nárok, ak by do priemerného mesačného zárobku, z ktorého bol vymeraný dôchodok, bola zahrnutá náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, ktorú fyzická osoba poberala v období rozhodnom pre vymeranie dôchodku.

Komentár k § 447a

Náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku vyplácaného podľa osobitných predpisov.

 

Čo je rozhodujúce pre určenie výšky nároku

–   priemerný zárobok pred vznikom škody,

–   zárobok po skončení pracovnej neschopnosti,

–   priznaný invalidný dôchodok.

Poznámka

Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely je veľmi často používaná veličina potrebná pri peňažných plneniach. Postup, spôsob jej výpočtu je stanovený v IV. časti zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov.

Priemerný zárobok zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Zaokrúhľuje sa na štyri desatinné miesta.

Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pra­covných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Za­okrúhľuje sa na najbližší eurocent nahor.

Zárobok po skončení pracovnej neschopnosti a invalidný dôchodok sa pritom môžu meniť v čase. Rozhodujúca je ich aktuálna výška v čase posúdenia nároku. Invalidita sama o sebe nezakladá automaticky poškodenému nárok na stratu na zárobku po skončení neschopnosti. Rozhodujúci bude, či u poškodeného nastala reálna strata na zárobku. Invalidnému poškodenému nemusí vzniknúť za každých okolnosti strata na zárobku. Bude záležať od povahy a závažnosti zranenia, pre ktoré sa poškodený stal invalidným. Strata na zárobku musí byť v priamej príčinnej súvislosti so zraneniami, ktorý poškodený utrpel pri dopravnej nehode.

 

Náhrada za stratu na dôchodku

–   suma rovnajúca sa rozdielu medzi

•    výškou dôchodku, na ktorý poškodenému vznikol nárok,

•    výškou dôchodku, na ktorý by mu vznikol nárok, ak by do priemerného mesačného zárobku, z ktorého bol vymeraný dôchodok, bola zahrnutá náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, ktorú fyzická osoba poberala v období rozhodnom pre vymeranie dôchodku.

§ 447b

Ak o to požiada poškodený a je na to dôležitý dôvod, prizná súd namiesto peňažného dôchodku jednorazové odškodné.

Komentár k § 447b

Právna úprava jednorazového vyrovnania platná do 1. 12. 2019, ktorá viazala maximálnu výšku jednorazového odškodnenia na zákon o sociálnom poistení, bola v rozpore s princípom súkromného práva, pretože znižovala legitímne očakávanie poškodeného na úroveň nároku poisteného, ktorému sa má vyplatiť fiktívne poistné plnenie z neexistujúceho úrazového poistenia, namiesto toho, aby dosiahol reálne odškodnenie za majetkovú stratu, ktorú mu spôsobil iný zodpovedný subjekt.

Nové ustanovenie platné od 1. 12. 2019 preto umožňuje súdu za splnenia dvoch kumulatívnych podmienok:

–   žiadosť poškodeného,

–   existencia dôležitého dôvodu,

priznať peňažné dávky náhrad uhradzované vo forme peňažného dôchodku, vo forme jednorazového plnenia.

 

Jednorazové odškodnenie podľa zákona o sociálnom poistení

Na preklenutie nepriaznivej finančnej situácie rodiny, ktorá je spôsobená stratou príjmu poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, sa poskytuje manželovi, manželke a nezaopatrenému dieťaťu poškodeného jednorazové odškodnenie.

Na jednorazové odškodnenie ako dávku poskytovanú z úrazového poistenia má nárok po splnení podmienok ustanovených zákonom manžel, manželka a každé nezaopatrené dieťa poškodeného (aj keď nežilo s poškodeným v spoločnej domácnosti).

Manželka/manžel a nezaopatrené deti poškodeného si nárok uplatnia podaním žiadosti o túto úrazovú dávku v pobočke Sociálnej poisťovne. Ak dieťa nemá spôsobilosť na právne úkony, podáva žiadosť jeho zákonný zástupca.

§ 448

Pri usmrtení uhrádza ten, kto spôsobil škodu, formou peňažného dôchodku náklady na výživu pozostalým, ktorým bol poškodený ku dňu svojej smrti povinný poskytovať výživu. Peňažný dôchodok pre pozostalých sa uhrádza vo výške rozdielu medzi tým, čo by poškodený mal podľa primeraného očakávania pozostalým na nákladoch na výživu poskytovať, ak by k usmrteniu nebolo došlo, a dávkami podľa osobitného predpisu poskytovanými z rovnakého dôvodu.

Komentár k § 448

Znenie ustanovenia sa zmenilo po ostatnej novele zákona, ktorá nadobudla účinnosť 1. 12. 2019.

V zmysle ustanovenia platného do 1. 12. 2019 sa výška ušlého výživného pozostalým neposkytovala vo výške, ktorú povinná osoba skutočne plnila, ale vo výške, ktorá vyplýva z právnych predpisov o sociálnom poistení. Namiesto ušlého výživného Občiansky zákonník priznával pozostalým iba fiktívnu pozostalostnú rentu tak, ako keby bol poškodený fiktívne úrazovo poistený, pričom takýto nárok by mohli v prípade jeho smrti uplatniť fyzické osoby, voči ktorým mal zomretý poškodený vyživovaciu povinnosť. Takáto úprava obmedzovala výšku náhrady škody vo forme ušlého výživného, čo bolo v rozpore s princípom súkromného práva o náhrade skutočnej majetkovej škody.

Nová právna úprava od 1. 12. 2019 predstavuje zásadnú zmenu v tom, že výška náhrady nákladov na výživu pozostalým je daná rozdielom medzi tým, čo im bol zomretý poškodený povinný na výživu poskytovať v zmysle zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov a medzi výškou dôchodkových dávok poberaných pozostalými z dôvodu smrti výživou povinnej alebo výživu im poskytujúcej osoby.

V prvej vete sa vychádza z predikcie „usmrtenia“, ako najzávažnejšej ujmy na zdraví poškodeného, kým v druhej vete sa používa len jednoduchá formulácia „škoda na zdraví“ bez určenia konkrétneho následku vo forme smrti poškodeného.

V prípade druhej zmeny sa nahradili slová „dávky dôchodkového zabezpečenia“ všeobecnejším pojmom „dávky podľa osobitného predpisu“, ktorý bude pokrývať dávky vyplácané z I. a II. piliera a taktiež dávky výsluhového zabezpečenia. Zároveň sa ustanovenie § 448 pojmovo zjednotilo so zmenami v ustanovení § 446.

§ 449

(1) Pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením.

(2)  Pri usmrtení sa uhradzujú aj primerané náklady spojené s pohrebom, pokiaľ neboli uhradené pohrebným poskytnutým podľa predpisov o nemocenskom poistení.

(3) Náklady liečenia a náklady pohrebu sa uhradzujú tomu, kto ich vynaložil.

Komentár k § 449

Podľa tohto ustanovenia náklady vynaložené na liečbu patria pacientovi, ktorý utrpel škodu na zdraví. Uvedená náhrada mu patrí v prípade, že jeho liečba nebola bezplatná.

 

Náklady na liečbu

–   účelne vynaložené náklady v užšom zmysle

•    výdavky, ktoré poškodený vynaložil na dosiahnutie zlepšenia zdravotného stavu

•    výdavky, ktoré poškodený vynaložil na vyliečenie,

–   účelne vynaložené náklady širšom zmysle

•    výdavky na výdatnejšiu stravu,

•    náklady spojené s opatrovateľskou službou pri bezvládnosti,

•    výpomoc tretej osoby v domácnosti a pod.

–   Náklady liečenia sa uhradzujú tomu, kto ich vynaložil.

 

Ustanovenie ďalej upravuje možnosť úhrady primeraných nákladov spojených s pohrebom, ak smrť spôsobil škodca.

 

Náklady pohrebu

–   uhrádza ich ten, kto škodu spôsobil, pričom zákon umožňuje oprávnenému požadovať tieto náklady aj od dedičov,

–   úhrada patrí tomu, kto náklady vynaložil – náklady neboli sčasti alebo celkom kryté pohrebným,

–   v zásade nemusí byť oprávnený aj priamym príbuzným,

–   v zásade nemusí byť oprávnený dedičom,

–   v prípade úhrady nákladov zo strany dedičov – majú právo ich požadovať od toho, kto škodu spôsobil,

–   pokiaľ ich uhradia dedičia, majú právo požadovať ich od škodcu,

–   nárokovateľné náklady:

•    náklady účtované pohrebným ústavom,

•    cintorínske poplatky,

•    náklady na úpravu hrobu,

•    cestovné výdavky,

•    jedna tretina nákladov na smútočné ošatenie,

•    pomník – primeraná náhrada,

•    hostina – primeraná náhrada.

–   Náklady pohrebu sa uhradzujú tomu, kto ich vynaložil.

Poznámka

Primerané náklady spojené s pohrebom

Primerané náklady spojené s pohrebom sa určia podľa pracovnoprávnych predpisov upravujúcich zodpovednosť za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania.

Náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu sa uhrádzajú do výšky 663,88 eura.

§ 449a

Budúce nároky podľa ustanovení § 445 až 449 možno odškodniť jednorazovo na základe písomnej dohody o ich úplnom a konečnom vyporiadaní medzi oprávneným a povinným.

Komentár k § 449a

Občiansky zákonník sa novelou zákona č. 188/2006 doplnil o nový § 449a, ktorý umožňuje kapitalizáciu dôchodkov (rent) do budúcnosti. Doplnenie ustanovenia vychádza z toho, že predtým bolo v praxi sporné, či kapitalizácia budúcich príjmov vo forme dôchodku (renty) je prípustná alebo nie.

Kapitalizácia dôchodkov je výhodná pre oprávneného, ako aj pre povinného. U povinného sa znížili administratívne výdavky spojené so správou, sledovaním a prípadnou valorizáciou dôchodkov. U oprávneného výhoda spočíva v tom, že jednorazovou výplatou budúcich nárokov (kapitalizácia dôchodku) sa sám môže rozhodnúť o investovaní celej sumy odškodnenia a zabrániť tak do budúcna možnému znehodnoteniu sumy odškodnenia.

Novela zákona vychádzala z obdobných úprav v zahraniční.

 

Náhrady, ktorých sa to týka

–   strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví,

–   náhrada straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného,

–   náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite,

–   náhrada za stratu na dôchodku,

–   náklady na výživu pozostalým,

–   účelné náklady spojené s liečením,

–   náklady spojené s pohrebom.

Zníženie náhrady

§ 450

Z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd náhradu škody primerane zníži. Vezme pritom zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, ako aj na osobné a majetkové pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila; prihliadne pritom aj na pomery fyzickej osoby, ktorá bola poškodená. Zníženie nemožno vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne.

Komentár k § 450

Podľa ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka prechádza na poistiteľa jednak právo poisteného na náhradu škody, ktoré mu vzniklo proti inému, ktorý spoluzodpovedá za škodu, jednak iné obdobné právo, ktoré mu v súvislosti s jeho zodpovednosťou za škodu vzniklo proti inému. Na poistiteľa teda prechádza z poisteného v prvom rade právo na náhradu škody. Dôvodom vzniku tohto práva je solidárna zodpovednosť poisteného a ďalšej osoby (ďalších osôb) voči poškodenému. Ide o škodu, ktorá vznikla poistenému proti inému z inej skutkovej podstaty, než z tej, z ktorej škoda vznikla.

Občiansky zákonník umožňuje súdu z určitých dôvodov znížiť náhradu škody, pričom ide o náhradu, ktorá by priamo patrila poškodenému.

Ide o dôvody hodné osobitného zreteľa.

 

Na čo sa berie zreteľ

–   ako ku škode došlo,

–   osobné a majetkové pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila,

–   pomery fyzickej osoby, ktorá bola poškodená.

 

Zákon však vymedzuje zásadu, že možnosť zníženia náhrady nie je možné vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne.

Všetky hľadiská, z ktorých má súd pri znížení vychádzať, spravujú pravidlami dobrých mravov. V uvedenom prípade využíva súd moderačné právo, čiže ide o právo súdu znížiť, resp. moderovať určité nároky.

TRETIA HLAVA

BEZDÔVODNÉ OBOHATENIE

Komentár k tretej hlave

Všeobecná zásada, že nikto sa nemôže bezdôvodne obohacovať na úkor iného, bola známa už v ďalekej minulosti, aj keď sa nepoužíval všeobecný pojem bezdôvodné obohatenie. V počiatkoch sa považovalo len plnenie nedlhu, pričom neskôr sa vyvinuli aj ďalšie skutkové podstaty tohto inštitútu. O bezdôvodné obohatenie išlo teda vtedy, ak niekto plnil bez toho, aby na to existoval právny dôvod.

Prijatím nového Občianskeho zákonníka sa koncepcia bezdôvodného obohatenia zmenila. Vtedajší zákonodarca upustil od pojmu „bezdôvodné obohatenie“ a nahradil ho pojmom „neoprávnený majetkový prospech.“

Dôvody bezdôvodného obohatenia boli uvádzané v § 452 – § 454.

Patrili sem:

–   Prospech získaný plnením bez právneho dôvodu

–   Prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu

–   Prospech získaný z nestatočných zdrojov

–   Prospech získaný ponechaním si nájdenej veci

–   Prospech získaný tým, že sa za povinného plnilo to, čo podľa práva mal plniť sám.

Po zmene spoločenských pomerov sa pojem „bezdôvodné obohatenie“ znovu vrátil do slovenského právneho poriadku. Opätovne ho zaviedla rozsiahla novela Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. z 5. novembra 1991. Inštitút bezdôvodného obohatenia je dnes súkromnoprávnym inštitútom, ktorý Občiansky zákonník definuje ako neoprávnené získanie majetkového prospechu na úkor iného. Vzhľadom na svoju súkromnoprávnu povahu sa ho preto nie je možné domáhať pri plneniach verejnoprávnej povahy.

§ 451

(1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Komentár k § 451

Ustanovenie vymedzuje, že ak sa niekto bezdôvodne obohatí na úkor iného, tak má povinnosť obohatenie vydať.

Bezdôvodným obohatením je predovšetkým majetkový prospech získaný:

–   plnením bez právneho dôvodu,

–   plnením z neplatného právneho úkonu,

–   plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,

–   z nepoctivých zdrojov,

–   bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám – ustanovenie § 454.

§ 452 až § 453a

Zrušené.

§ 454

Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

Komentár k § 454

Občiansky zákonník ustanovuje, že sa bezdôvodne obohatí aj ten, za koho bolo plnené, čo podľa práva mal plniť sám. To znamená, že existuje právna povinnosť (zo zákona, z právneho zväzku) ku konkrétnemu plneniu u toho, za koho bolo plnené a naopak neexistuje takáto právna povinnosť (zo zákona, z právneho zväzku) na strane toho, kto plnil.

Zásadne ten kto plnil za iného, má právo

–   požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia od toho, za koho plnil,

–   nemá právo požadovať od toho, komu plnil.

§ 455

(1) Za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie premlčaného dlhu alebo dlhu neplatného len pre nedostatok formy.

(2) Takisto sa za bezdôvodné obohatenie nepovažuje prijatie plnenia z hry alebo stávky uzavretej medzi fyzickými osobami a vrátenie peňazí požičaných do hry alebo stávky; na súde sa však týchto plnení nemožno domáhať.

Komentár k § 455

Občiansky zákonník v ustanovení vymedzuje bezdôvodné obohatenie aj negatívnym výpočtom, keď uvádza, že za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo prijaté:

–   plnenie premlčaného dlhu,

–   plnenie dlhu neplatného len pre nedostatok formy,

–   plnenie z hry alebo stávky uzavretej medzi fyzickými osobami,

–   vrátenie peňazí požičaných do hry alebo stávky.

Čo sa týka domáhania sa uvedeným plnení na súde, tak táto možnosť je vylúčená.

§ 456

Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Komentár k § 456

Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vrátiť. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez oprávneného dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Ustanovenie zákona vymedzuje tomu, na úkor koho sa predmet bezdôvodného obohatenia získal, mu ho vydať.

 

Subjekty bezdôvodného obohatenia

–   oprávnený subjekt

•    právnická,

•    fyzická osoba,

•    štát,

–   povinný subjekt

•    právnická,

•    fyzická osoba,

•    štát.

Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia a povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie prechádza na dedičov oprávneného alebo povinného subjektu – ide o majetkové právo alebo povinnosť.

V prípade ak nie je možné a ani sa nepodarilo toho, na úkor koho sa získal, zistiť, tak sa zo zákona musí predmet bezdôvodného obohatenia vydať štátu. V podstate ide o osobitný prípad, kedy bolo bezdôvodné obohatenie získané na úkor nezistených subjektov.

Zásadne sa pri nezistení tohto subjektu štát stáva oprávneným subjektom.

§ 457

Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Komentár k § 457

Zákon v ustanovení vymedzuje, že

–   ak je zmluva neplatná,

–   ak zmluva bola zrušená,

má každý z účastníkov povinnosť vrátiť druhému všetko, čo na základe zmluvy dostal.

Ustanovenie upravuje dôsledky bezdôvodného obohatenia z neplatného právneho úkonu (zmluvy), pričom ide o zrušenie zmluvy zo zákona alebo na základe úkonu účastníkov zmluvy.

§ 458

(1) Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

(2) S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne.

(3) Ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.

Komentár k § 458

Podľa tohto ustanovenia musí byť vydané všetko, čo bolo získané bezdôvodným obohatením, a to aj v prípade kedy bolo obohatenie vo forme výkonov, pričom sa poskytuje namiesto výkonov vo forme peňažnej náhrady.

V prípade, že v súvislosti bezdôvodným obohatením došlo aj k vzniku úžitkov, rovnako ako bezdôvodné obohatenie sa musia vydať aj tie, ak konanie bolo vykonané dobromyseľne. Bezdôvodné obohatenie sa musí vydať tomu, v neprospech koho, bolo získané.

Zákon v ustanovení upravuje nárok na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vydávanú vec preukázateľne vynaložil ten, kto bezdôvodné obohatenie vydáva. Hlavne ide o náklady na existenciu funkčnosť veci z bezdôvodného obohatenia – ide len o účelne vynaložené náklady a nie náklady na zvýšenie funkčnosti.

§ 458a

Ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442a ods. 2.

Komentár k § 458a

Ustanovenie upravuje možnosť peňažnej náhrady v prípade, ak nie je možné určiť bezdôvodné obohatenie, a to

–   pri porušení práva duševného vlastníctva,

–   pri ohrození práva duševného vlastníctva.

Peňažná náhrada sa určí najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

Poznámka

Ako uvádza dôvodová správa k novele zákona č. 84/2007 Z. z., v § 442a odseku 1 zákona sa transponovala požiadavka smernice, podľa ktorej je potrebné rozšíriť obsah náhrady škody t. j. akú škodu je škodca povinný poškodenému nahradiť, ako aj spôsob jej náhrady špeciálne pre oblasť porušenia alebo ohrozenia práv duševného vlastníctva. Obsah tejto náhrady má zahŕňať nielen škodu skutočnú a ušlý zisk, ale aj primerané zadosťučinenie za spôsobenú nemajetkovú ujmu a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je relevantná paralelne s predchádzajúcimi možnosťami – skutočná škoda, ušlý zisk, iné zadosťučinenie avšak len ak by iné zadosťučinenie nebolo postačujúce (napr. príkladmo vypočítané ospravedlnenie, zverejnenie rozsudku súdu na náklady škodcu).

Pojem náhrada za ujmu spôsobenú porušením alebo ohrozením práva duševného vlastníctva v širšom slova zmysle postihuje nasledovné zložky:

a)  skutočná škoda,

b)  ušlý zisk,

c)  bezdôvodné obohatenie podľa § 451,

d)  iné zadosťučinenie (napr. ospravedlnenie, zverejnenie rozsudku),

e)  nemajetková ujma v peniazoch za predpokladu, že priznanie iného zadosťučinenia by sa nezdalo postačujúce.

Inštitút bezdôvodného obohatenia nie je totožný s inštitútom zodpovednosti za škodu. Z toho vychádza aj jeho odlišné zaradenie v systematike Občianskeho zákonníka v samostatnej tretej hlave šiestej časti. Jeho prípadné zakotvenie do § 442a by bolo nesystémovým krokom. Preto sa na účely určenia výšky bezdôvodného obohatenia pre okruh práv duševného vlastníctva doplnilo osobitné subsidiárne ustanovenie v § 458a.

Zákona ďalej ustanovil rozsah náhrady škody (spôsob určenia jej výšky) osobitne pre prípady porušenia alebo ohrozenia práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy. Tento spôsob je primerane aplikovateľný aj na výpočet náhrady škody vzniknutej porušením tých práv duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu. Nevyhnutnosť komplexnej úpravy ujmy si vyžiadal najmä transponovaný nárok na výpočet výšky náhrady ujmy, ak ju nie je možné určiť, a to tak, že sa výška určí v nadväznosti na výšku odmeny, ktorá je zvyčajná za licenciu v čase neoprávneného zásahu.

§ 459

Ak je predmet bezdôvodného obohatenia povinný vydať ten, kto nebol dobromyseľný, môže súd rozhodnúť, že možno právo uspokojiť aj z vecí, ktoré z bezdôvodného obohatenia nadobudol, a to aj vtedy, ak inak podľa ustanovení Exekučného poriadku výkonu rozhodnutia nepodliehajú. Dokiaľ nie je právo na vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia uspokojené, nesmie dlžník s takými vecami uvedenými v rozhodnutí nakladať.

Komentár k § 459

V prípade, ak je povinný vydať majetkový prospech ten, kto nebol dobromyseľný, môže súd rozhodnúť, že právo možno uspokojiť aj z vecí, ktoré nadobudol z majetkového prospechu, a to aj vtedy, ak inak tieto veci nepodliehajú výkonu rozhodnutia. Ak nie je uspokojené právo na vydanie majetkového prospechu, nesmie dlžník s takýmito vecami uvedenými v rozhodnutí nakladať. Právo musí oprávnený subjekt uplatniť už v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia.

Aj napriek tomu, že záväzok z bezdôvodného obohatenia vzniká najmä v dôsledku určitej poruchy v konkrétnych záväzkovo-právnych vzťahoch, môže okrem právnych úkonov vznikať aj na základe iných právnych skutočností, s ktorými zákon spája dané zodpovednostné následky.

 

•    K bezdôvodnému obohateniu komplexne

Delenie bezdôvodného obohatenia podľa Občianskeho zákonníka

–   všeobecnú skutkovú podstatu,

–   osobitné skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia.

 

Všeobecná skutková podstata bezdôvodného obohatenia

–   ustanovenie § 451 – kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

 

Osobitné skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia

–   ustanovenie § 451 ods. 2,

–   ustanovenie § 454 OZ.

 

Podmienky vzniku bezdôvodného obohatenia

–   vznik majetkového prospechu vyjadriteľného v peniazoch na strane jednej osoby (obohatený),

–   vznik objektívne merateľnej ujmy (vyjadriteľnej v peniazoch) na strane inej osoby (postihnutý),

–   neexistencia právneho dôvodu (sine iusta causa),

–   kauzálny nexus,

–   nejedná sa o poskytnutie plnenia, ktoré Občiansky zákonník v zmysle § 455 za bezdôvodné obohatenie nepovažuje.

 

Vznik majetkového prospechu jednej strane – obohatenie sa

–   v zásade kvalifikované ako určité zväčšenie majetku spočívajúce v zväčšení aktív alebo zmenšení pasív.

 

Vznik majetkovej ujmy a contrario

–   spočíva v zmenšení majetku.

 

Neexistencia právneho dôvodu

–   nie je odôvodnené, aby niekto nadobudol niečo na ujmu iného alebo aby to, čo bolo nadobudnuté odôvodnene, na ujmu iného držal,

 

Kauzálny nexus

–   ide o príčinnú súvislosť,

–   vyžaduje sa pre kvalifikovanie určitého obohatenia ako bezdôvodné,

–   medzi obohatením sa jednej strany a vzniknutej ujmy na strane druhej bez právneho dôvodu.

 

Čo sa nepovažujú za bezdôvodné obohatenia

Ide v zásade o naturálne obligácie – práva, ktoré sú platné a ktorých dobrovoľné plnenie nezakladá bezdôvodné obohatenie, ktoré však nie sú nárokovateľné – nie je možné úspešne sa ich domáhať na súde.

Ide o:

–   plnenie premlčaného dlhu,

–   plnenia dlhu neplatného pre nedostatok formy,

–   plnenia z hry alebo stávky uzavretej medzi fyzickými osobami,

–   vrátenie peňazí požičaných do hry alebo stávky.

 

Osobitné skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia

–   plnenie bez právneho dôvodu,

–   plnenie z neplatného právneho úkonu,

–   plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol,

–   plnenie získané z nepoctivých zdrojov

Osobitným dôvodom bezdôvodného obohatenia je plnenie, o ktoré sa obohatil ten, za koho sa plnilo to, čo podľa práva mal plniť sám – plnenie za iného.

 

Bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu

Plnenie, ktoré bolo poskytované tam, kde od začiatku neexistovala právna skutočnosť, na základe ktorej by sa malo plniť – plnenie nedlhu. (condictio indebiti).

 

Bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol

Plnenie, ktoré bolo poskytnuté na základe právneho dôvodu, ktorý formálne existoval, bol však absolútne alebo relatívne neplatný pre niektorý z dôvodov uvedených v § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka. Za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje plnenie prijaté (condictio ob iniustam causam).

 

Bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho dôvodu

Majetkový prospech získaný prijímaním plnenia, v ktorom bolo pokračované aj po tom, ako zanikol právny dôvod plnenia zakladajúci spočiatku túto povinnosť plniť (condictio causa data causa non secuta – condictio ob causam finitam).

 

Bezdôvodné obohatenie získané z nestatočných zdrojov

Neoprávnený majetkový prospech získaný z nestatočných zdrojov – nepoctivých zdrojov – treba považovať predovšetkým taký prospech, ktorý bol získaný protiprávnym konaním postihnuteľným podľa konkrétnych právnych predpisov, predovšetkým podľa predpisov trestného práva. Domnienka poctivosti zdroja majetkového prospechu sa prezumuje a nepoctivý zdroj musí preukázať ten, kto sa vydania bezdôvodného obohatenia domáha (condictio ob turpem causam).

 

Plnenie za iného

Občiansky zákonník upravuje bezdôvodné obohatenie, ku ktorému došlo na strane obohateného tak, že aj napriek tomu, že sa jeho majetok mal zmenšiť, nezmenšil sa z dôvodu, že za neho plnil niekto iný to, čo mal podľa práva plniť sám. Vzniká rozdiel medzi bezdôvodným obohatením získaným plnením za iného a bezdôvodným obohatením plnením bez právneho dôvodu v tom, že majetok obohateného sa nezmenšil a zároveň v tom, že pri plnení za iného vzniká nárok tomu, kto plnil, voči tomu, za koho sa plnilo, pričom pri plnení bez právneho dôvodu vzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tomu, kto plnil, voči tomu, komu sa plnilo.

 

Rozsah a spôsob vydania bezdôvodného obohatenia

Pri posudzovaní rozsahu, v akom vzniká povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nie je rozhodujúca ujma. Obohatený musí vydať všetko, čo nadobudol bezdôvodným obohatením. Pri určovaní rozsahu vrátenia bezdôvodného obohatenia je teda irelevantné, čo zostalo obohatenému z toho, o čo sa bezdôvodne obohatil, ale rozhodujúce je to, o čo sa obohatil v čase získania prospechu (R 1/1979). Spolu s predmetom bezdôvodného obohatenia je taktiež povinný vydať aj úžitky, ktoré z neho získal. To však platí len vtedy, ak obohatený konal nedobromyseľne.

Ak naturálna náhrada nie je možná, nastupuje náhrada peňažná. Bezdôvodné obohatenie sa vydáva zásadne poškodenému – teda tomu, koho majetok bol bezdôvodným obohatením postihnutý, a to tak fyzickej osobe, ako aj právnickej osobe. Keďže štát vystupuje v občianskoprávnych vzťahoch ako právnická osoba, ak sa niekto obohatil na úkor štátu, je tomuto povinný vydať obohatenie. Štátu vzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia ešte v jednom prípade: zákon výslovne ustanovuje, že ak nie je možné zistiť, na úkor koho obohatený prospech získal, je povinný vydať tento prospech štátu. Na tomto mieste teda vydanie bezdôvodného obohatenia neplní reparačnú funkciu, ale cieľom je odčerpanie neoprávnene získaného majetkového prospechu, ktorý obohatený získal na úkor nezistených osôb. Ak sa jedná o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu zrušenia zmluvy alebo jej vyhlásenia za neplatnú, sú všetci účastníci takejto zmluvy povinní vrátiť druhej strane všetko, čo podľa neplatnej zmluvy dostali.

 

Premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia

Občiansky zákonník ustanovuje

–   subjektívnu lehotu dva roky – oprávnený sa môže domáhať vrátenia plnenia do dvoch rokov odo dňa, kedy sa o bezdôvodnom obohatení dozvie,

–   objektívna lehota na tri roky – ak však došlo k bezdôvodnému obohateniu úmyselne, predlžuje sa objektívna lehotu na 10 rokov odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo.

Ich začiatok je stanovený odlišne a ich vzájomný vzťah je taký, že sú na sebe nezávislé čo do svojho plynutia, jeho začiatku aj konca. Ak skončí plynutie niektorej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu (ak je vznesená námietka premlčania).

§   Judikatúra

–   Pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2005, sp. zn. 4 Cdo 237/2005

Súdy vo svojich rozhodnutiach vysvetľujú, že o plnenie bez právneho dôvodu (pod slovom plnenie treba rozumieť najčastejšie peňažné plnenie) ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol. Neexistencia právneho dôvodu od začiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, právna skutočnosť, ktorou je spravidla zmluva, síce nastala, ale tento právny úkon je postihnutý neplatnosťou (je vadný). To znamená, že právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie. Pri posudzovaní vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia treba uvedené skutkové podstaty dôsledne rozlišovať. V prípade vzniku bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy Občiansky zákonník v ustanovení § 457 totiž upravuje jeho dôsledky tak, že stanovuje vzájomnú povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si poskytnuté plnenia.

–   Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 210/2005

Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia v takomto prípade je na jednej strane existencia právnej povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo, a na druhej strane neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Dôležité však je, že za obohateného treba považovať toho, za koho sa plnilo, nie toho, komu sa plnenie poskytlo. Môže ísť napríklad o prípad platenia nájomného a úhrad za užívanie bytu iba jedným z rozvedených manželov, hoci byt užívajú aj po rozvode spoločne. Nájomné a úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu je povinný platiť nájomca; ak právo nájmu patrí viacerým osobám a nejde o spoločný nájom bytu manželmi, je každá z nich (pokiaľ nebolo dohodnuté inak) povinná platiť na ňu pripadajúci podiel úhrady. Ak rozvedená manželka po rozvode, avšak v čase keď ešte obaja účastníci mali právo spoločného nájmu bytu a byt zároveň spoločne užívali, platila celú úhradu za užívanie bytu, plnila za rozvedeného manžela, čo mal žalovaný plniť sám, takže jemu vzniklo bezdôvodné obohatenie v zmysle ustanovenia § 454 ObčZ.

–   Uznesenie NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1213/2007

Bezdôvodné obohatenie v takom prípade nespočíva vo zväčšení majetku povinného subjektu, ale v tom, že sa jeho majetkový stav nezmenší v dôsledku toho, že jeho dlh bol splnený treťou osobou. Tento dôsledok nastáva k okamihu, kedy veriteľ plnenie príjme. Existencia právnej povinnosti, ktorá môže vyplývať zo zákona, zo zmluvy či inej právnej skutočnosti, je preto nevyhnutným predpokladom nároku podľa § 454 ObčZ, nakoľko bez nej by takto definovaný prospech povinnej osobe nevznikol. Právna povinnosť musí existovať k okamihu, kedy je subjektom, ktorý za iného plní, plnenie poskytnuté.

–   R 1/1979

Oproti ostatným skutkovým podstatám zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 ObčZ má v prípade skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 454 ObčZ právo požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia ten, kto plnil za iného, od toho, za koho plnil, a nie od toho, komu plnil. Konkurencia so zodpovednosťou podľa § 451 ods. 2 ObčZ by prichádza do úvahy len tam, kde ten, kto plnil, sa domnieval, že plnil svoj vlastný dlh. V takom prípade by mal nárok aj proti tomu, komu plnil, aj proti tomu, za koho plnil, pričom plnenie by mohol obdržať len raz.

zdroj: www.najpravo.sk

SIEDMA ČASŤ

DEDENIE

DEDENIE

Komentár k siedmej časti

Dedičské právo v SR je súčasťou a najdôležitejšou podskupinou všeobecného súkromného práva. Ide o súkromné právo zaoberajúce sa otázkami dedenia:

–   predpoklady dedenia,

–   kto dedí,

–   ako môže poručiteľ ovplyvniť výber dediča,

–   ako upravuje zákon kto je dedičom,

–   aká je spoločenská ingerencia do testovacej slobody poručiteľa,

–   aké sú právne dôsledky odmietnutie dedičstva,

–   aké sú právne dôsledky nadobudnutia dedičstva.

 

Dedičské právo je majetkovým právom. Majetkový obsah dedenia vyjadruje základnú spoločenskú funkciu a význam dedičského práva

–   v objektívnom zmysle – súhrn právnych noriem, ktoré upravujú prechod práv a povinností po smrti fyzickej osoby na iné osoby podľa dedičskej postupnosti,

–   v subjektívnom zmysle – oprávnenie určitého subjektu stať sa vo svojom osobnom a majetkovom záujme dedičom po zomretej fyzickej osobe, ide o majetkové právo absolútnej povahy.

 

Subjekt dedičského práva – dedič.

PRVÁ HLAVA

NADOBÚDANIE DEDIČSTVA

Komentár k prvej hlave

Dedenie

–   ide o prechod práv a povinností fyzickej osoby z dôvodu jej smrti na iné subjekty,

–   uplatňuje sa dedičská postupnosť – dedičská sukcesia.

 

Dedič

–   osoba, ktorá dedičstvo v rámci dedičského konania neodmietla,

–   v rámci vyporiadania dedičstva niečo nadobudla,

–   z potencionálneho dediča sa stáva dedič – právny nástupca,

–   je právnym nástupcom zomretej osoby – preberá všetky dôsledky a zodpovednosti – aktíva a pasíva,

–   osoba, ktorá prijme dedičstvo, na ktorú prejde dedičstvo (môže ísť aj len o časť) po zomretej osobe a dedičskom nástupníctve,

–   osoba, ktorej v dôsledku smrti – objektívna právna skutočnosť – patrí právny dôvod – dedičský titul na základe zákona alebo závetu.

Potenciálny dedič

–   osoba, ktorá využije alebo nevyužije svoje právo odmietnuť dedičstvo,

–   domnelý dedič – osoba, ktorá neodmietla dedičstvo a v rámci vyporiadania dedičstva aj zdedí majetok, čím sa stáva skutočným dedičom.

 

Dediči zo závetu

–   dedič, ktorý dedí na základe závetu –testamentu – fyzická osoba, právnická osoba, štát.

 

Zákonný dedič

–   dedič, ktorý dedí na základe zákona – fyzická osoba, ktoré je v určitom blízkom osobnom vzťahu k poručiteľovi,

–   osoba, ktorá je podľa Občianskeho zákonníka označená ako dedič,

–   neopomenuteľný dedič – potomok dediča.

§ 460

Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

Komentár k § 460

Ustanovenie upravuje zásadu, akou sa nadobúda dedičstvo – ide o smrť poručiteľa, pričom dochádza k zániku jej spôsobilosti k právam a povinnostiam. To znamená, že práva a povinnosti po zomrelej fyzickej osobe prechádzajú na dediča alebo dedičov.

§ 461

(1) Dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto dôvodov.

(2) Ak nenadobudne dedičstvo dedič zo závetu, nastupujú namiesto neho dedičia zo zákona. Ak sa nadobudne zo závetu len časť dedičstva, nadobúdajú zvyšujúcu časť dedičia zo zákona.

Komentár k § 461

Občiansky zákonník vymedzuje dva spôsoby dedenia, a to

–   zo závetu,

–   zo zákona

–   prípadne ich kombinácia – predmetom závetu je odkázanie časti majetku určitému dedičovi,

V prípade, že jeden z dedičov bude dediť časť majetku zo závetu, ale bude prichádzať do úvahy aj ako dedič na zvyšok predmetu dedičstva.

Pri dedení prichádza do úvahy absolútna dedičská spôsobilosť, ktorá môže byť daná len fyzickej osobe ktorá sa dožila smrti poručiteľa, oprávnenie dediť nevznikne osobe a ani jej príbuzným, ktorí sa nedožili smrti poručiteľa. Výnimkou je, ak do úvahy ako dedič prichádza počaté ale ešte v čase smrti poručiteľa nenarodené dieťa.

V znení odseku dva ustanovenie vymedzuje spôsob dedenia.

§ 462

Dedičstvo, ktoré nenadobudne žiadny dedič, pripadne štátu.

Komentár k § 462

Zákon v ustanovení vymedzuje zásadu pre prípad, ak nenadobudol dedičstvo žiaden z dedičov. dedičstvo prepadne štátu, a to vrátane pohľadávok, ak boli súčasťou dedičstva.

Poručiteľom sa v rámci dedenia stáva zomrelá fyzická osoba.

 

Zákonné predpoklady dedenia

–   smrť človeka – poručiteľa – môže byť len fyzická osoba, zákon vylučuje právnickú osobu,

–   existencia dedičstva – hnuteľné a nehnuteľné veci, vecné práva, vecné bremeno, osobné majetkové práva a záväzky, pohľadávky a dlhy poručiteľa,

–   existencia dedičského titulu – dôvod, na základe ktorého dedič dedí – zákon a závet,

–   spôsobilosť osoby dediť – fyzická osoba, právnická osoba alebo štát. Spôsobilým dedičom môže byť aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Dedičom je ten, v koho prospech je závet alebo zákon. Dedičom nie je ten, kto bol zosnulým platne vydedený alebo dedičstvo odmietol.

 

Spoločenská funkcia dedičstva

–   dedičské právo napomáha zachovaniu majetkových hodnôt v rodine,

–   umožňuje majetkovo zabezpečiť predovšetkým osoby, ktoré sú s ním v úzkom rodinnom alebo obdobnom vzťahu.

Základná funkcia dedičstva

–   starostlivosť o hmotné zabezpečenie života pozostalého manžela a potomkov,

–   veritelia nesmú byť ohrození vo svojich právach tým, že povinný subjekt zomrel,

–   prispieva k upevňovaniu právnej istoty a bezpečnosti osôb, ktoré boli v právnych vzťahoch s poručiteľom,

–   zabezpečuje upevnenie vzájomných vzťahov vo vnútri rodiny,

–   zanecháva účelné využitie zanechaných majetkových hodnôt.

Preventívna funkcia dedičstva

–   predchádza sporom,

–   zabezpečuje ochranu tretích osôb, voči ktorým mal poručiteľ postavenie dlžníka.

Zásady dedenia

–   po poručiteľovi môže prejsť majetok na dedičov len ako celok,

–   ak je viac dedičov, tak sa po smrti poručiteľa stavajú spoludedičia – uplatňujú sa dedičské podiely,

–   dochádza k vzájomnému vyporiadaniu jednotlivých častí majetku – nárokov, povinností – ktorému z dedičov čo pripadne.

 

Predmet dedenia

Predmetom je majetok poručiteľa – dedičstvo alebo pozostalosť. Majetkom je súbor majetkových práv a povinnosti absolútnej i relatívnej povahy.

K predmetu dedenia patrí

–   vlastnícke práva,

–   ostatné vecné práva – práva k cudzím veciam,

–   dediteľné práva z duševného vlastníctva,

–   záväzkové práva – pohľadávky a dlhy poručiteľa.

Práva a pohľadávky – aktívne hodnoty dedičstva.

Povinnosti a dlhy – pasívne hodnoty dedičstva z pozostalosti.

Predĺžené dedičstvo – pasíva prevyšujú aktíva.

 

Čo nie je predmetom dedenia

–   práva a povinnosti, ktoré zanikajú smrťou poručiteľa a nedochádza k prechodu týchto práv – napríklad bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a osobnostné práva: právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Bližšie pozri ustanovenia Občianskeho zákonníka.

 

Aktíva v dedičstve

–   veci práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patrili v okamihu smrti poručiteľovi, jeho smrťou nezanikli a prechádzajú na dedičov.

Patria medzi ne

–   hnuteľné i nehnuteľné veci vo vlastníctve poručiteľa

     Všetky druhy stavieb, pozemky, predmety tvoriace súčasť alebo príslušenstvo stavieb alebo pozemkov, peniaze v hotovosti, veci osobnej potreby, dopravné prostriedky, bytové zariadenia, umelecké predmety, knižnica, šperky a pod., ostatné vecné práva – práva a povinnosti z vecných bremien.

–   práva a iné majetkové hodnoty a pohľadávky a dlhy poručiteľa

     K prechodu vlastníckeho práva dochádza nielen vtedy, keď bol poručiteľ výlučným vlastníkom veci, ale aj vtedy, keď bol podielovým, resp. bezpodielovým spoluvlastníkom. Ak bol poručiteľ podielovým spoluvlastníkom, predmetom dedenia je spoluvlastnícky podiel.

–   veci patriace do BSM

     Ak bol poručiteľ subjektom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, zaniká toto spoluvlastníctvo jeho smrťou, ak nedošlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov už za trvania manželstva. K vyporiadaniu môže dôjsť aj písomnou dohodou medzi pozostalým manželom a dedičmi.

–   pohľadávky poručiteľa

     Dedičstvo tvoria aj poručiteľove pohľadávky. Na rozdiel od vlastníctva k veciam sa vylúčia z dedičstva tie pohľadávky, ktoré smrťou veriteľa zanikajú.

–   predmety duševného vlastníctva

     Predmetom dedenia sú najmä všetky majetkové nároky poručiteľa relatívnej povahy, vzniknuté z poskytnutia práva na používanie autorských diel, výkonov výkonných umelcov alebo za využívanie predmetov priemyselného vlastníctva, ako aj majetkové práva na odmenu za prevod predmetov priemyselných práv, ktoré existujú ku dňu jeho smrti. K dedeniu predmetov duševného vlastníctva môže dôjsť iba za predpokladu, že patrili fyzickej osobe. Ak bola majiteľom predmetu duševného vlastníctva právnická osoba, k dedeniu nemôže dôjsť.

–   peňažné nároky zamestnanca

     Splnením určitých podmienok sa dedičským aktívom stávajú aj peňažné nároky zomretého zamestnanca, okrem práva na bolestné a za sťažené spoločenské uplatnenie, ktoré sú viazané na osobu a smrťou zanikajú, z pracovného pomeru, ak nie osôb, ktoré dedičov zo zákona prechádzajú, t. j. ak niet manžela, detí alebo rodičov poručiteľa, ktorí s ním v čase jeho smrti žili v spoločnej domácnosti.

–   podnik, obchodný podiel, akcie

     Predmetom dedičstva môže byť aj podnik, alebo jeho časť, obchodný podiel v obchodnej spoločnosti s výnimkou akciovej spoločnosti, prípadne vyrovnací podiel, podiel na verejnej obchodnej spoločnosti, podiel komanditistu na komanditnej spoločnosti, prípadne vyrovnací podiel, podiel na spoločnosti s ručením obmedzeným. Pokiaľ nevyplýva niečo iné, vykonáva práva zomretého akcionára spojené s akciami v akciovej spoločnosti dedič

 

Pasíva v dedičstve

–   primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa, a to napriek tomu, že vznikli až po smrti poručiteľa,

–   budúce dlhy, pri ktorých ešte nie je jasné, či skutočne vzniknú,

–   zodpovednostné záväzky, ktoré vyplývajú z náhrady škody a bezdôvodného obohatenia.

 

Pokračovanie v živnosti pri úmrtí fyzickej osoby (živnostníka) – dedenie (zákon č. 455/1991 Zb. živnostenský zákon)

Ak fyzická osoba (živnostník) zomrie, môžu v živnosti pokračovať až do skončenia konania o prejednaní dedičstva dedičia zo zákona, ak niet dedičov zo závetu, dedičia zo závetu a pozostalý manžel, aj keď nie je dedičom, ak je spoluvlastníkom majetku používaného na prevádzkovanie živnosti, pozostalý manžel spĺňajúci podmienku uvedenú v § 13 ods. 1 v písmene b), ak v živnosti nepokračujú dedičia, správca dedičstva, ak ho ustanovil súd.

Pokračovanie v živnosti sú osoby uvedené v § 13 odseku 1 písm. a) až c) povinné oznámiť živnostenskému úradu v lehote jedného mesiaca od úmrtia podnikateľa. Správca dedičstva je povinný oznámiť živnostenskému úradu pokračovanie v živnosti do jedného mesiaca od ustanovenia do funkcie.

Ak osoba podľa § 13 odseku 1 písm. a) až c) nespĺňa podmienky ustanovené v § 6 a 7 ods. 1 a 2, musí bez meškania ustanoviť zodpovedného zástupcu. Ak správca dedičstva podľa § 13 odseku 1 písm. d) nespĺňa podmienky ustanovené v § 7 ods. 1 a 2, musí bez meškania ustanoviť zodpovedného zástupcu.

Po skončení konania o dedičstve môžu pokračovať v živnosti osoby uvedené v odseku 1 písm. a) až c), ak nadobudli majetkový podiel používaný na prevádzkovanie živnosti; ustanovenie odseku 3 platí obdobne. Pokračovanie v živnosti oznámia živnostenskému úradu do jedného mesiaca od skončenia konania o dedičstve. Ak však do šiestich mesiacov od skončenia konania o dedičstve nezískajú vlastné živnostenské oprávnenie, nemôžu ďalej živnosť prevádzkovať.

Pozostalý manžel, ktorý bol spoluvlastníkom majetku používaného na prevádzkovanie živnosti alebo ktorý tento majetok alebo podiel na ňom dedičstvom nadobudol, môže pokračovať v živnosti aj po tejto lehote na základe živnostenského oprávnenia poručiteľa. Ak je pozostalý manžel podnikateľom, oznámi živnostenskému úradu v lehote podľa § 13 odseku 5 obchodné meno, pod ktorým bude pokračovať v živnosti, a ďalšie údaje podľa § 45 potrebné na vydanie nového osvedčenia o živnostenskom oprávnení.

 

Odúmrť

V mene štátu vystupujú v dedičských veciach príslušné štátne orgány. V prípade, že dedičstvo nenadobudne žiadny dedič, dochádza k odúmrti. Pri odúmrti nemá štát možnosť odmietnuť dedičstvo, pretože túto možnosť odmietnutia Občiansky zákonník obmedzuje iba na dediča.

V prípade, že je v závete určený ako dedič štát, tak mu prislúchajú tie isté práva a postavenie ako v prípade iného dediča. Zákon tiež umožňuje aj len čiastočnú odúmrť.

 

Právne predpisy upravujúce dedenie okrem Občianskeho zákonníka

–   Občiansky zákonník – základný právny predpis dedičského práva,

–   právne normy upravujúce prechod majetku po poručiteľovi na jeho dedičov,

–   Ústava SR (zákon č. 460/1992 Zb.) – ústavná ochrana dedičského práva, pretože každý má právo vlastniť majetok a dedenie sa zaručuje.

–   Civilný mimosporový poriadok (zákon č. 161/2015 Z. z.) – úpravy procesného dedičského práva,

–   vyhláška MS SR č. 543/2005 Z. z. o spravovacom poriadku pre okresné súdu, krajské súdy. Špeciálny súd a vojenské súdy – ustanovenia § 97 až § 117,

–   Notársky poriadok (zákon č. 323/1992 Zb.).

Poznámka

Nový Civilný mimosporový poriadok, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016, po novom upravil okrem iného aj konanie o dedičstve a jeho jednotlivé kroky a úkony subjektov v rámci neho. Vysvetlenie vybraných zmien, ktoré v tejto oblasti prináša nová právna úprava Vám prinášame v našom článku venovanom tejto tematike.

Miestna príslušnosť súdu v konaní o dedičstve je v zásade rovnaká, čiže na konanie o dedičstve je miestne príslušný súd, v ktorého obvode mal poručiteľ v čase smrti adresu trvalého pobytu, sa nachádza majetok poručiteľa, ak nie je daná príslušnosť podľa predošlého bodu a poručiteľ zomrel, ak nie je daná príslušnosť podľa predošlých bodov.

Príslušnosť súdu na dodatočné konanie o dedičstve nebola predtým osobitne upravená, no prax odôvodnila aj prijatie takejto výslovnej úpravy, keďže sa objavili prípady, kedy z dôvodov zmeny obvodov okresných súdov, museli účastníci absolvovať konania na rôznych súdoch, pričom dedičské spisy po jednom poručiteľovi boli takisto vedené na rôznych súdoch. Na dodatočné konanie o dedičstve je miestne príslušný súd, na ktorom bolo konanie o dedičstve skončené. V takom prípade teda ostáva zachovaná miestna príslušnosť súdu ako osobitná výlučná príslušnosť, ktorá je určená kritériami adresy trvalého pobytu poručiteľa, majetku alebo miesta úmrtia poručiteľa, podľa pravidiel subsidiarity. Ak je v súvislosti s konaním o dedičstve bolo potrebné schváliť právny úkon maloletého dediča súdom, je na schválenie právneho úkonu príslušný súd konajúci o dedičstve. Cieľom tejto právnej úpravy je zjednodušenie a zhospodárnenie schvaľovania právnych úkonov maloletého dediča súdom, ako uvádza dôvodová správa.

Právna úprava súdneho komisariátu, teda konanie a rozhodovanie notára v konaní o dedičstve na základe poverenia súdu, pričom poverenie nie je rozhodnutím súdu, ostala zachovaná, avšak rozšírila sa. Pôsobnosť notára v konaní o dedičstve sa rozšírila na zásadne všetky procesné úkony a rozhodnutia, okrem taxatívne vymenovaných procesných úkonov vo veci žiadosti o poskytnutie právnej pomoci v cudzine, ak z osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vyplýva, že o poskytnutie právnej pomoci môže požiadať výlučne súd. Ide o situáciu, kedy môže o poskytnutie právnej pomoci požiadať výlučne súd.

Súd rozhoduje vo veciach dedičstva uznesením. Uznesením rozhoduje tiež notár. V uznesení vydanom notárom sa okrem všeobecných náležitostí uvedie označenie súdu, ktorý notára poveril, a označenie notára, ktorý uznesenie vydal. Uznesenie podpíše notár, ktorý ho vydal, a označí ho odtlačkom úradnej pečiatky notára.

Účastníkmi konania o dedičstve sú tí, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi. Ak má dedičstvo pripadnúť štátu ako odúmrť, je účastníkom štát. Štát je účastníkom v rozsahu, v akom sa rozhoduje, že majetok, ktorý sa pri likvidácii dedičstva nepodarilo speňažiť, má pripadnúť štátu. Ak má byť konanie zastavené preto, že poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty, je účastníkom aj ten, kto sa postaral o poručiteľov pohreb. Manžel poručiteľa je účastníkom v rozsahu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Správca dedičstva je účastníkom, ak ide o ustanovenie správcu dedičstva, o úkony správy dedičstva a o odmenu správcu dedičstva. Notár je účastníkom v časti týkajúcej sa jeho odmeny a hotových výdavkov.

Osobitne je ustanovené účastníctvo veriteľa poručiteľa taxatívnym výpočtom. Veriteľ poručiteľa je účastníkom v rozsahu uzavretia a schválenia dohody dedičov a veriteľa, ktorou sa vyporiadava pohľadávka veriteľa, v rozsahu uzavretia a schválenia dohody dedičov a veriteľa o prenechaní predlženého dedičstva na úhradu dlhov, po právoplatnosti uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva, ak prihlásil svoju pohľadávku.

Dedičské konanie začína na návrh, alebo aj bez návrhu, v tomto smere sa právne úprava nezmenila. Takisto ostal nezmenený inštitút predbežného vyšetrenia ako úkonov súdu za účelom zistenia dedičov, poručiteľovho majetku, a podobne. Taktiež súd bezodkladne vykoná vyšetrenie v evidencii, ktorá je vedená v Notárskom centrálnom registri závetov, či je v nej evidovaný závet poručiteľa, listina o vydedení alebo odvolanie týchto úkonov, alebo vyhlásenie o voľbe práva podľa osobitného predpisu, a u ktorého notára je uložený. Po novom, súd umožní nahliadnuť do závetu tomu, kto osvedčí, že má na tom právny záujem. V konkrétnej situácii právny záujem osvedčí najmä zákonný dedič a blízka osoba. Nóvum je tiež skutočnosť, že po právoplatnom skončení konania sa založí originál závetu, ak závet nie je spísaný vo forme notárskej zápisnice, do zbierky vyhlásených závetov vedenej na okresnom súde. Závet teda ostáva u notára až do právoplatného skončenia konania. Postup súdu spočívajúci v neodkladných úkonoch, zabezpečení dedičstva, vykonaní súpis majetku na mieste samom, a iné, ostávajú nezmenené.

Súd konanie zastaví, ak poručiteľ nezanechal žiadny majetok. Uznesenie o zastavení konania sa doručuje účastníkom, ktorí sú známi a ktorých pobyt je známy. Známym pobytom sa rozumie pobyt v čase vydania uznesenia. Ako uvádza dôvodová správa, prax súdov pri doručovaní uznesenia o zastavení konania pre nemajetnosť doteraz nebola jednotná. Kým niektoré súdy doručovali uznesenie všetkým „potenciálnym“ dedičom (v prípade, že poručiteľ nezanechal majetok, účastníci neboli poučovaní o dedičskom práve, keďže neexistoval jeden z predpokladov dedenia – zanechaný majetok poručiteľa), iné ho doručovali len usporiadateľovi pohrebu a ďalšie ho len založili v spise. Nová úprava by mala odstrániť aj tento problém, navyše navrhované znenie, s úmyslom zbytočne nepredlžovať konanie, a s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti, počíta s prípadmi, kedy nebudú známe adresy pobytov všetkých dedičov. Ak poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty, alebo ak majetok poručiteľa nedosahuje výšku primeraných nákladov spojených s pohrebom poručiteľa, môže ho súd vydať tomu, kto sa postaral o pohreb, a konanie o dedičstve zastaviť. Ak ten, kto sa postaral o pohreb poručiteľa, s prevzatím majetku nesúhlasí alebo ak je sporné, kto sa postaral o pohreb, súd majetok prejedná ako dedičstvo. Predmetná právna úprava reaguje na aplikačné problémy a ako alternatívne kritérium k pojmu majetok nepatrnej hodnoty zavádza kritérium majetku, ktorý nedosahuje výšku primeraných nákladov spojených s pohrebom poručiteľa. Novokoncipovalo sa tzv. upovedomenie o dedičskom práve, ktoré podľa dôvodovej správy zvyšuje ochrannú funkciu dediča povinnosťou doručiť upovedomenie do vlastných rúk alebo ústne do zápisnice. Na účinnosť doručenia do vlastných rúk je potrebné osobitné plnomocenstvo, nestačí napríklad splnomocnenie na preberanie poštových zásielok. Ak konanie nebolo zastavené, upovedomí súd tých, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú dedičmi, o ich dedičskom práve a o možnosti dedičstvo odmietnuť v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď súd dediča o práve dedičstvo odmietnuť upovedomil; túto lehotu môže súd z dôležitých dôvodov predĺžiť. Súčasne dedičov poučí o náležitostiach a o účinkoch odmietnutia dedičstva. Vylučuje sa fikcia doručenia podľa všeobecného CSP. Upovedomenie vrátane poučenia vykoná súd ústne do zápisnice alebo ho doručí do vlastných rúk. Doručenie je účinné vtedy, ak písomnosť prevzal dedič alebo jeho zástupca s osobitným splnomocnením na tento úkon. Ak sa súdu nepodarí upovedomenie o dedičskom práve doručiť, je súd povinný urobiť všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu dediča. Dedič, ktorému sa upovedomenie o dedičskom práve nepodarilo doručiť, podľa odseku 2 napriek potrebným šetreniam sa považuje za dediča, ktorého pobyt nie je známy. Pred vydaním uznesenia o spornom dedičskom práve, uznesenia o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, uznesenia o dedičstve a uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva nariadi súd pojednávanie, stanovuje § 191 CMP. Pojednávanie je neverejné. Na prejednanie dedičstva nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak súd potvrdí jeho nadobudnutie jedinému dedičovi, alebo ak dedičstvo pripadne štátu ako odúmrť.

Ak niekto pred potvrdením nadobudnutia dedičstva tvrdí, že je dedičom, a popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol, ide o spor o dedičské právo. Z uvedeného je zrejmé, že napriek mimosporovému charakteru konania o dedičstve sa môžu v jeho priebehu vyskytnúť sporné otázky incidenčného charakteru, čo CMP rieši takisto. Súd zistí majetok a dlhy poručiteľa a vykoná ich súpis. Zaviedol sa legálny pojem majetok na pokrytie všetkých aktív poručiteľa a legálny pojem dlhy na pokrytie všetkých pasív poručiteľa. Ak sú majetok alebo dlhy medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistej hodnoty dedičstva na ne neprihliada. Na návrh dedičov vydá súd uznesenie, v ktorom vyzve veriteľov, aby mu oznámili svoje pohľadávky v lehote, ktorú v uznesení určí a ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac. Uznesenie súd zverejní na úradnej tabuli súdu, na webovej stránke príslušného súdu a webovom sídle Notárskej komory Slovenskej republiky. Na základe súpisu majetku a dlhov poručiteľa súd uznesením určí všeobecnú hodnotu majetku, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva, prípadne výšku jeho predlženia v čase smrti poručiteľa. Všeobecnou hodnotou majetku je cena, ktorá by sa mala dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže pri poctivom predaji, keď kupujúci i predávajúci budú konať s náležitou informovanosťou a opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou.

Pod pojmom súd sa tu rozumie notár poverený funkciou súdneho komisára, ktorému je zverené vydávanie uznesenia o dedičstve. Namiesto fázy prejednania dedičstva možno fakultatívne uznesením nariadiť likvidáciu dedičstva s obligatórnou konvokáciou veriteľov s procesnými následkami ustanovenými pre prípad neprihlásenia pohľadávok veriteľov do likvidácie. Publicita uznesenia o nariadení likvidácie je zabezpečená predovšetkým elektronickými prostriedkami. Likvidáciu dedičstva možno nariadiť ak je dedičstvo predlžené a ak nedôjde k dohode dedičov a veriteľov o jeho prenechaní veriteľom na úhradu dlhov. O nariadení likvidácie vydá súd uznesenie. Právoplatnosťou uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva exekučné konanie na majetok poručiteľa zastavuje. Ak bola v exekučnom konaní vykonaná dražba nehnuteľnosti a doposiaľ nebolo rozhodnuté o schválení príklepu, rozhodne o schválení príklepu exekučný súd. Ak bola v exekučnom konaní vykonaná dražba nehnuteľnosti a ak exekučný súd príklep schválil, vydá exekútor výťažok dražby po odpočítaní trov exekúcie súdu konajúcemu o dedičstve.

Likvidáciu dedičstva súd vykoná speňažením všetkého poručiteľovho majetku. Notár je povinný postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby majetok speňažil za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný majetok za obdobných podmienok obvykle predáva. Majetok možno speňažiť priamym predajom, dražbou prostredníctvom dražobníka, ponukovým konaním alebo iným vhodným spôsobom. Výťažok speňaženia sa ukladá na osobitný bankový účet zriadený na tento účel notárom. Pri speňažovaní majetku koná notár vo vlastnom mene, ide totiž o úkon, ktorý celkom výnimočne nemôže vykonať súd. O každom speňažovaní majetku notár informuje účastníkov a prihliada na ich výhodnejšie návrhy na speňažovanie majetku. Rozvrh výťažku speňaženia majetku poručiteľa medzi veriteľov vykoná súd. Na rozvrh výťažku sa primerane použijú ustanovenia Exekučného poriadku o rozvrhu výťažku z predaja nehnuteľnosti. V Exekučnom poriadku ako generálnej norme je pomerne podrobne upravený postup pri speňažovaní majetku.

Orgánom štátu pôvodu s právomocou vydať európske osvedčenie o dedičstve je notár poverený súdom na konanie o dedičstve. Po skončení konania o dedičstve je ním notár, ktorý bol poverený na konanie o dedičstve. Ak notár na základe žiadosti vydá európske osvedčenie o dedičstve, zaregistruje ho v Notárskom centrálnom registri listín.

Odmietnutie dedičstva

§ 463

(1) Dedič môže dedičstvo odmietnuť. Odmietnutie sa musí stať ústnym vyhlásením na súde alebo písomným vyhlásením jemu zaslaným.

(2) Zástupca dediča môže za neho dedičstvo odmietnuť len podľa plnomocenstva, ktoré ho na to výslovne oprávňuje.

Komentár k § 463

Právom dediča je dedičstvo odmietnuť, pričom ustanovenia upravuje spôsob odmietnutia dedičstva dvoma spôsobmi, a to

–   ústne vyhlásenie na súde,

–   písomné vyhlásenie, ktoré sám zaslal.

Dedičstvo za potenciálneho dediča môže odmietnuť aj jeho zástupca na základe plnomocenstva.

Dediča nie je možné donútiť, aby dedičstvo prijal.

§ 464

Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva môže dedič urobiť len do jedného mesiaca odo dňa, keď bol súdom o práve dedičstvo odmietnuť a o následkoch odmietnutia upovedomený. Z dôležitých dôvodov môže súd túto lehotu predĺžiť.

Komentár k § 464

Ustanovenie vymedzuje lehotu, dokedy môže dediť urobiť vyhlásenie. Musí tak urobiť do termínu jedného mesiaca od toho dňa, ako bol o uvedenej možnosti upovedomený, čiže posledný deň lehoty. Zároveň však Občiansky zákonník dáva možnosť predĺženia lehoty vo výnimočných prípadoch.

Zákon zároveň upravuje účinnosť odmietnutia dedičstva, pričom musia byť splnené obsahové a formálne náležitosti vyžadované zákonom.

§ 465

Dedičstvo nemôže odmietnuť dedič, ktorý svojím počínaním dal najavo, že dedičstvo nechce odmietnuť.

Komentár k § 465

Zákon v ustanovení vymedzuje zásadu, že nemôže byť zo strany dediča dedičstvo odmietnuté, ak svojím počínaním dal jasne najavo, že v skutočnosti tak urobiť nechce.

§ 466

K odmietnutiu dedičstva nemôže dedič pripojiť výhrady alebo podmienky; takisto nemôže odmietnuť dedičstvo len sčasti. Takéto vyhlásenia nemajú účinky odmietnutia dedičstva.

Komentár k § 466

Dedičstvo ako také sa môže odmietnuť len v celku, zákon neumožňuje odmietnuť len časť dedičstva, taktiež nemôže dávať určité pripomienky a výhrady. V takom prípade sa nedá hovoriť o odmietnutí dedičstva.

§ 467

Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva nemožno odvolať. To isté platí, ak dedič vyhlási, že dedičstvo neodmieta.

Komentár k § 467

V prípade, že sa dedič rozhodol, že dedičstvo odmietne, ide o jeho právo, nie je možné ho vziať späť a ani ho odvolať. pred samotným vyhlásením je dedič upovedomený o následkoch konania o odmietnutí dedičstva. Rovnako to platí aj v opačnom prípade, a to v prípade neodmietnutia dedičstva.

§ 468

Na neznámeho dediča alebo na dediča, ktorého pobyt nie je známy, ktorý bol o svojom dedičskom práve upovedomený vyhláškou súdu a ktorý v určenej lehote nedal o sebe vedieť, sa pri prejednaní dedičstva neprihliada. Jeho opatrovník nemôže vyhlásenie o odmietnutí či neodmietnutí dedičstva urobiť.

Komentár k § 468

Občiansky zákonník upravuje aj možnosť v rámci dedenia, že má byť potenciálnym dedičom neznámy dedič alebo ten, koho pobyt nie je známy. Taký dedič ja súdom upovedomený prostredníctvom vyhlášky, na ktorú však nereagoval, preto sa na uvedené pri prejednávaní dedičstva neprihliada.

 

Dôvody odmietnutia dedičstva

–   predĺžené dedičstvo – dlhy sú oveľa vyššie ako samotný majetok,

–   neatraktívne dedičstvo,

–   konflikt medzi poručiteľom a dedičom.

 

Občiansky zákonník upravuje dedenie v tom zmysle, že po smrti poručiteľa vyvoláva predstavu, že jeho majetok nezostane po smrti bez právneho nástupcu. Nástupcom je povolaný dedič, prípadne štát. Inštitút odmietnutia dedičstva je z pohľadu hmotného práva upravený v ustanoveniach § 463 až 468.

Povolaný dedič nemusí dedičstvo prijať, nakoľko zákon dedičovi umožňuje, aby vlastným prejavom vôle dedičstvo odmietol. Dedič má právo na dedičstvo, ale nie povinnosť ho prijať. Odmietnutie dedičstva za života poručiteľa je vylúčené. Možnosť odmietnuť dedičstvo má tak dedič zo zákona, ako aj dedič zo závetu.

 

Podmienky odmietnutia dedičstva

–   ide o možnosť dediča,

–   dedič, ktorý uskutočnil vyhlásenie o odmietnutí dedičstva, nemôže vyhlásenie odvolať, a to ani v budúcnosti,

–   dedič, ktorý dedičstvo neodmietne, nemôže vyhlásenie odvolať, a to ani v budúcnosti,

–   dedič nemôže odmietnuť iba časť dedičstva,

–   dedič k vyhláseniu o odmietnutí dedičstva nemôže pripájať podmienky a výhrady.

 

Odmietnutie dedičstva

–   jednostranný, osobný adresný právny úkon,

–   dedič vyhlasuje, že sa dedičom nechce stať,

–   prejav vôle smerujúci k odmietnutiu dedičstva musí byť určený len súdu (v zásade súd, ktorý vedie konanie o dedičstve po poručiteľovi),

–   ústne vyhlásenie alebo písomné vyhlásenie,

–   vyhlásenie musí byť bezpodmienečné,

–   vyhlásenie musí byť bezvýhradné,

–   právo odmietnutia dedičstva nie je prevoditeľné.

 

Vyrozumie o dedičskom práve

Podľa zákona musí byť dedič vyrozumený o práve dedičstvo odmietnuť, pričom je oboznámený aj s lehotou, v ktorej toto právo musí využiť. Dĺžka lehoty je jeden mesiac. Zároveň musí byť oboznámený s následkami, ktoré odmietnutie, respektíve neodmietnutie dedičstva prináša.

 

Zatupovanie pri odmietnutí dedičstva

Dedenie, respektíve odmietnutie dedičstva môže urobiť len dedič, ktorý je podľa zákona spôsobilý na právne úkony. Zákon umožňuje odmietnuť dedičstvo osobne prípadne prostredníctvom zástupcu na základe splnomocnenia, ktoré oprávňuje zástupcu na odmietnutie dedičstva. Právnu účinnosť odmietnutia dedičstva zo strany zákonného zástupcu si vyžaduje schválenie súdu.

 

Lehota na odmietnutie dedičstva

Ako sme už uviedli vyššie, lehota je v dĺžke jedného mesiaca – najneskôr posledný deň tejto lehoty. Lehota začína plynúť odo dňa, keď bol dedič o práve odmietnuť dedičstvo a jeho následkoch upovedomený. Súd je oprávnený túto lehotu predĺžiť, a to však len z dôležitých dôvodov.

 

Nemožnosť odmietnutia dedičstva

–   dedič nemôže odmietnuť dedičstvo, ak dal svojím počínaním najavo úmyselne, alebo neúmyselne, že dedičstvo nechce odmietnuť,

–   vykonané vyhlásenie o odmietnutí, resp. prijatí dedičstva je neodvolateľné.

§   Judikatúra

Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/169/2013 zo dňa 24. 2. 2014

Správane dediča, ktorým sa k majetku poručiteľa alebo k jeho časti prejavuje ako jeho vlastník alebo z neho je inak nepochybné, že hodlá ako dedič vstúpiť do poručiteľových práv a povinností, poprípade, že vystupuje ako osoba, ktorej svedčí dedičské právo po poručiteľovi. Kedy ide o počínanie dediča v zmysle § 465 Občianskeho zákonníka závisí na posúdení individuálnych okolností konkrétneho prípadu.

Právne následky odmietnutia dedičstva

Na dediča, ktorý dedičstvo odmietol, sa hľadí, ako keby sa nedožil smrti poručiteľa. Ak ide o dediča zo závetu, nastúpi na uvoľnené miesto náhradný dedič, ak na takúto zámenu poručiteľ pamätal v závete. V opačnom prípade by na uvoľnené miesto po závetnom dedičovi nastúpil dedič zo zákona. Uvoľnený podiel v dôsledku uplatnenia zásady akrescencie prirastá ostatným dedičom tej istej skupiny zákonných dedičov. Ak dedičstvo odmietnu všetci dedičia, platí fikcia, ako keby poručiteľ nezanechal žiadnych dedičov. Dedičstvo v takomto prípade pripadá štátu podľa ustanovenia § 462.

 

Neznámy dedič

U neznámeho dediča alebo dediča neznámeho pobytu je určitou osobitosťou to, že ak v ustanovenej lehote, ktorá vyplýva z vyhlášky vyvesenej na úradnej tabuli súdu – nedá o sebe vedieť, jeho nečinnosť vyvolá stav, ako keby poručiteľ takého dediča nezanechal. Neznámy dedič alebo dedič neznámeho pôvodu, ktorý v stanovenej lehote nedal o sebe vedieť, nie je účastníkom konania. Toto právo sa premlčuje márnym uplynutím trojročnej premlčacej lehoty, ktorá začína plynúť odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo skončené dedičské konanie.

 

Dohoda dedičov

V prípade, že je viac dedičov, vyporiadajú sa na súde medzi sebou o dedičstve dohodou. Ak dohoda neodporuje zákonu alebo dobrým mravom, súd ju schváli.

Ak nedôjde k dohode, súd potvrdí nadobudnutie dedičstva tým, ktorých dedičské právo bolo preukázané.

Občiansky zákonník upravuje aj ďalší spôsob ako sa môže dedič vzdať svojho dedičského podielu, t. j. keď nemá záujem dediť. Ide o dohodu dedičov, kedy môže dedič prenechať svoj dedičský podiel inému dedičovi alebo dedičom, a to za odplatu alebo bezodplatne. V tomto prípade, sa na neho na rozdiel od dediča, ktorý dedičstvo odmietol, hľadí na neho i naďalej ako na dediča, predovšetkým v prípade ak by sa objavil v budúcnosti ďalší majetok po poručiteľovi.

Dedičská nespôsobilosť

§ 469

Nededí, kto sa dopustil úmyselného trestného činu proti poručiteľovi, jeho manželovi, deťom alebo rodičom alebo zavrhnutia hodného konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle. Môže však dediť, ak mu poručiteľ tento čin odpustil.

Komentár k § 469

Ako sme už uviedli v predchádzajúcich ustanoveniach upravujúcich dedenie, dedičom je osoba, ktorá je povolaná dediť na základe závetu alebo priamo zo zákona. Dedičom zo zákona je fyzická osoba, ktorá je v určitom blízkom osobnom vzťahu k poručiteľovi. Dedičom zo závetu je osoba, ktorú za dediča označí poručiteľ v testamente. Takou osobou môže byť tak fyzická osoba, ako i právnická osoba, dokonca aj štát. Na to, aby bol dedič spôsobilý dediť, je nutné, aby mal spôsobilosť na práva a povinnosti.

Dedič, ktorý je povolaný dediť, sa môže svojím konaním vylúčiť z dedičského konania a tým sa stane nespôsobilým dedičom. V zmysle tohto ustanovenia nespôsobilým dediť je ten, kto sa dopustil:

–   spáchania úmyselného trestného činu proti poručiteľovi, jeho manželovi, deťom alebo rodičom. K spáchaniu tohto trestného činu musí dôjsť skôr, ako dôjde k dedeniu, ktoré nastáva okamihom smrti,

–   zavrhnutiahodného konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle.

Iný dôvod nespôsobilosti zákon nepozná.

Dedičská nespôsobilosť, resp. jej následky nastávajú bez ďalšieho, teda nemusí nastať ďalšia právna skutočnosť, aby došlo k dedičskej nespôsobilosti a nastáva priamo zo zákona. Dedičská nespôsobilosť trvá až do okamihu, kým poručiteľ dedičovi neodpustí. Odpustenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, na ktorý zákon nevyžaduje žiadnu osobitnú právnu formu. Môže k nemu dôjsť písomne, ústne alebo mlčky, čiže konkludentne. Odpustením sa dedičská nespôsobilosť ruší a dedič sa opätovne stáva spôsobilým dedičom. Dedič sa stane opäť nespôsobilým, ak následne po odpustení sa dopustí tohto konania.

Nespôsobilosť sa týka dedičov zo zákona ale i dedičov zo závetu.

Vydedenie

§ 469a

(1) Poručiteľ môže vydediť potomka, ak

a)  v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch,

b)  o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať,

c)  bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka,

d)  trvalo vedie neusporiadaný život.

(2) Pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí, vzťahujú sa dôsledky vydedenia aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2.

(3) O náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia obdobne ustanovenia § 476 a 480; v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia.

Komentár k § 469a

Ustanovenie upravuje inštitút vydedenia, podmienky, za ktorých k vydedeniu dochádza a obsahové náležitosti listiny o vydedení.

 

Vydedenie

–   odňatie subjektívneho práva potomkov a neopomenuteľných dedičov na ich povinné podiely

–   jednostranný výslovný prejav vôle, ktorým poručiteľ odoberá svojmu potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo dediť,

–   právo ktoré patrí poručiteľovi zo zákona.

 

Podľa ustanovenia § 479 maloletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí ich dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko robí jedna polovica ich dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov. Cieľom tohto ustanovenia je chrániť nárok potomkov na ich dedičský podiel pred svojvoľným rozhodnutím rodičov. V opačnom prípade by totiž rodič, mohol napríklad spísať závet, v ktorom by celý svoj majetok odkázal nejakému subjektu a svojho potomka by z dedenia vynechal bez akéhokoľvek dôvodu. Zákon tu špeciálne pamätá na maloletých, ktorí musia dostať minimálne toľko, koľko tvorí ich zákonný dedičský podiel. Plnoletý potomok musí zasa dostať aspoň polovicu zo svojho zákonného podielu. Z tohto neopomenutia potomkov existuje výnimka, vydedenie.

Na vydedenie musí byť splnená aspoň jedna zo zákonom vymedzených podmienok. Zákon taktiež upravuje špeciálnu formu vydedenia.

 

Kedy môže poručiteľ vydediť potomka

–   v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch,

–   o poručiteľa trvalo neprejavuje riadny záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať,

–   bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka,

–   trvalo vedie neusporiadaný život.

 

V prípade, že bol naplnený niektorý z uvedených dôvodov, môže byť uplatnený inštitút vydedenia ako jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým poručiteľ odníma právo na zákonný podiel svojmu potomkovi (neopomenuteľný dedič).

Zákon stanovil zásadu, pri ktorej musí vydedenie spĺňať materiálne a formálne náležitosti.

 

Materiálne náležitosti

–   existencia konkrétneho dôvodu podľa 469a ods. 1, pričom musí byť dôvod presne vymedzený,

–   časová špecifikácia,

–   miestna špecifikácia,

Prítomnosť riadnych materiálnych náležitosti urýchľuje celý proces prípadného skúmania existencie dôvodu vydedenia.

 

Podrobné vymedzenie dôvodov

•    V rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch

–   je potrebné, aby bol poručiteľ na pomoc odkázaný z dôvodu staroby, z dôvodu choroby, prípadne z iných príčin,

–   potomok musí vedieť o tom, že rodič je odkázaný na pomoc, a zároveň, že mu musí byť táto pomoc poskytnutá,

Poznámka

Ak by potom mal vážne zdravotné dôvody, ktoré by mu bránili v starostlivosti o rodiča, tak uvedená podmienka vydedenia nie je naplnená.

–   v rozpore s dobrými mravmi – ak by potomok pomoc rodičovi chcel poskytnúť, ale rodič jeho pomoc odmieta,

•    O poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať

–   dôvod, ktorý sa najviac aplikuje v praxi, pričom sa berie ohľad na miestne pomery, spoločenské pomery, chápanie záujmu v pravom slova zmysle, na možnosti potomka prejavovať opravdivý záujem (vzdialenosť bydliska od rodiča, financie, ...) a ďalšie.

 

Formálne náležitosti

–   musí byť vyhotovená listina o vydedení – náležitosti podľa Občianskeho zákonníka (náležitosti ako závet), dôvody vydedenia,

Poznámka

Ak rodič vydedí potomka, právo dediť prechádza na jeho potomkov, ktorých však, môže starý rodiť rovnako vydediť, pričom to musí zásadne uviesť v listine o vydedení.

–   ak listina o vydedení neobsahuje dôvod – vydedenie nemá žiadne právne následky a listina je neplatná,

–   uvedenie konkrétneho potomka v listine o vydedení – presná identifikácia.

 

Vydedenie môže byť

–   úplné,

–   čiastočné.

 

Poručiteľ má zákonnú možnosť počas svojho života listinu o vydedení zmeniť, prípadne vydedenie zrušiť. Uvedená zmena musí byť v písomnej forme taktiež formou listiny, ktorá obsahuje rovnaké náležitosti ako listina o vydedení – dôvod.

 

Právne následky vydedenia

–   vylúčenie neopomenuteľného dediča z dedičstva,

–   obmedzenie dedičského nároku (povinného podielu) neopomenuteľného dediča, pričom podiel vydedeného dediča nadobúdajú rovnakým dielom jeho potomkovia ak v listine o vydedení tiež nie sú vydedení.

Prechod dlhov

§ 470

(1) Dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.

(2) Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu.

Komentár k § 470

Ustanovenie upravuje dlhy dediča, a to hlavne povinnosť znášať primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a zodpovednosť za poručiteľove dlhy. Ustanovenie upravuje aj postup, ak je dedičov viacero, ktorý zodpovedajú za dlhy v takom pomere, v akom dedili.

§ 471

(1) Ak je dedičstvo predlžené, môžu sa dedičia s veriteľmi dohodnúť, že im dedičstvo prenechajú na úhradu dlhov. Súd túto dohodu schváli, ak neodporuje zákonu alebo dobrým mravom.

(2) Ak nedôjde k dohode medzi dedičmi a veriteľmi, spravuje sa povinnosť dedičov plniť tieto dlhy ustanoveniami Civilného mimosporového poriadku o likvidácii dedičstva. Dedičia pritom nezodpovedajú veriteľom, ktorí svoje pohľadávky neoznámili i napriek tomu, že ich na to súd na návrh dedičov vyzvalo, pokiaľ je uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov cena nimi nadobudnutého dedičstva vyčerpaná.

Komentár k § 471

Zákon v ustanovená upravuje predĺžené dedičstvo, kedy sú dlhy vyššie ako samotný majetok po poručiteľovi. Zákon vymedzil možnosť dohody medzi dedičmi a veriteľmi. Následne, ak k dohode nedôjde, uplatňuje sa Civilný mimosporový poriadok.

§ 472

(1) Štát, ktorému dedičstvo pripadlo, zodpovedá za poručiteľove dlhy a za primerané náklady jeho pohrebu rovnako ako dedič.

(2) Ak nemožno uhradiť peňažný dlh celkom alebo sčasti peniazmi z dedičstva, môže štát použiť na úhradu i veci, ktoré sú predmetom dedičstva a ktoré svojou hodnotou zodpovedajú výške dlhu. Ak veriteľ odmietne prijatie týchto vecí, môže štát navrhnúť likvidáciu dedičstva.

Komentár k § 472

K § 470 až 472 – Smrť fyzickej osoby je základným predpokladom dedenia pričom platí, že dediť možno len po fyzickej osobe. Smrť fyzickej osoby (poručiteľa) je z pohľadu práva objektívnou skutočnosťou. Smrťou zaniká právna subjektivita fyzickej osoby, ktorá už ďalej nemôže byť nositeľom práv a povinností. Podstatou dedenia je potom prechod týchto práv a povinností (teda aktív aj pasív – dlhov) na dedičov.

Dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu.

Na dedičov prechádzajú poručiteľove dlhy, ktoré vznikli ešte za jeho života. Nie je rozhodujúce, či boli v čase prejednávania dedičstva dlhy známe.

§   Judikatúra

Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. 7. 2010, sp. zn. 4 M Cdo 18/2009

Ak k vyporiadaniu dlhu dohodou medzi dedičmi a veriteľom nedôjde, spôsob, akým zodpovedajú za poručiteľove dlhy vyplýva priamo z ustanovenia § 470 ods. 2 OZ. Ide o delenú zodpovednosť, podľa ktorej zodpovedajú za dlhy v pomere k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo (zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol). Pre určenie pomeru, v akom dedič zodpovedá za každý dlh poručiteľa je preto postačujúce, ak rozhodnutie o dedičstve obsahuje rozdelenie majetkových práv poručiteľa medzi dedičmi a hodnotu týchto práv. Inak povedané, skutočnosť, v akom rozsahu dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa a teda v akom rozsahu prechádzajú na neho povinnosti poručiteľa, je zrejmá z rozhodnutia súdu o dedičstve alebo z osvedčenia o dedičstve vydaného notárom bez ohľadu na to, či veriteľ do dedičstva pohľadávku prihlásil a či v rozhodnutí bol tento dlh v súpise pasív uvedený. Napokon deľba dlhu (pokiaľ nedošlo k dohode dedičov a veriteľa) nie je v rozhodnutí o dedičstve deklarovaná v žiadnej jeho časti. Ak preto oprávnený v exekučnom konaní má exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá po vydaní exekučného titulu zomrela, je možné prechod povinnosti (dlhu) z exekučného titulu v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku z poručiteľa na dediča preukázať rozhodnutím o dedičstve po poručiteľovi, hoci tento dlh nebol v rozhodnutí v súpise pasív dedičstva uvedený.

Predĺžené dedičstvo

–   dedičia sa s veriteľmi môžu dohodnúť, že im dedičstvo prenechajú na úhradu dlhov,

–   následne súd túto dohodu schváli, za splnenia podmienky, že dohoda neodporuje zákonu alebo dobrým mravom,

–   ak nedôjde k dohode medzi dedičmi a veriteľmi – na povinnosť dedičov plniť tieto dlhy sa uplatňuje Civilný mimosporový poriadok.

Dedičia nezodpovedajú veriteľom, ktorí svoje pohľadávky neoznámili i napriek tomu, že ich na to súd na návrh dedičov vyzvalo, pokiaľ je uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov cena nimi nadobudnutého dedičstva vyčerpaná.

Poznámka

Likvidácia dedičstva

Ak je dedičstvo predlžené a ak nedôjde k dohode dedičov a veriteľov o jeho prenechaní veriteľom na úhradu dlhov podľa § 202 Civilného mimosporového poriadku, môže súd aj bez návrhu uznesením nariadiť likvidáciu dedičstva.

Súd nariadi likvidáciu dedičstva aj vtedy, ak štát navrhol likvidáciu nepredlženého dedičstva preto, že veriteľ odmietol prijať na úhradu svojej pohľadávky vec z dedičstva.

O nariadení likvidácie vydá súd uznesenie, v ktorom vyzve veriteľov, aby si prihlásili svoje pohľadávky v lehote, ktorú v uznesení určí, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac s uvedením výšky, právneho dôvodu a spôsobu zabezpečenia, a upozorní ich, že pohľadávky, ktoré nebudú pri likvidácii uspokojené, zaniknú. Toto uznesenie zverejní na úradnej tabuli súdu, na webovej stránke príslušného súdu a na webovom sídle Notárskej komory Slovenskej republiky.

Len čo uznesenie o nariadení likvidácie dedičstva nadobudne právoplatnosť, nepostupuje sa už podľa § 202 až 204 zákona č. 161/2015 Z. z.

Právoplatnosťou uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva sa exekučné konanie na majetok poručiteľa zastavuje. Ak bola v exekučnom konaní vykonaná dražba nehnuteľnosti a doposiaľ nebolo rozhodnuté o schválení príklepu, rozhodne o schválení príklepu exekučný súd. Ak bola v exekučnom konaní vykonaná dražba nehnuteľnosti a ak exekučný súd príklep schválil, vydá exekútor výťažok dražby po odpočítaní trov exekúcie súdu konajúcemu o dedičstve.

Likvidáciu dedičstva súd vykoná speňažením všetkého poručiteľovho majetku. Notár je povinný postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby majetok speňažil za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný majetok za obdobných podmienok obvykle predáva. Majetok možno speňažiť priamym predajom, dražbou prostredníctvom dražobníka, ponukovým konaním alebo iným vhodným spôsobom. Výťažok speňaženia sa ukladá na osobitný bankový účet zriadený na tento účel notárom. Pri speňažovaní majetku koná notár vo vlastnom mene. O každom speňažovaní majetku notár informuje účastníkov a prihliada na ich výhodnejšie návrhy na speňažovanie majetku. Majetok poručiteľa, ktorý sa nepodarilo speňažiť, pripadá na základe rozhodnutia súdu štátu ku dňu smrti poručiteľa.

Súd vykoná rozvrh výťažku speňaženia majetku poručiteľa medzi veriteľov. Na rozvrh výťažku sa primerane použijú ustanovenia Exekučného poriadku o rozvrhu výťažku z predaja nehnuteľnosti. Poverenie notára sa vzťahuje aj na vydanie tých uznesení, ktoré v konaní o rozvrhu výťažku vydáva exekučný súd.

Právoplatným skončením likvidácie zanikajú proti dedičom neuspokojené pohľadávky veriteľov. Ak sa objaví ďalší poručiteľov majetok, rozdelí ho súd veriteľom do výšky ich neuspokojených pohľadávok bez zreteľa na tento zánik. Ak zostane majetkový prebytok, prejedná ho súd ako dedičstvo.

Ak sa dodatočne zistí, že poručiteľ žije alebo ak bolo zrušené jeho vyhlásenie za mŕtveho, zruší súd uznesenie o dedičstve podľa § 202 a 203 Civilného mimosporového poriadku.

Ak sa objaví po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa konanie o dedičstve skončilo, ďalší poručiteľov majetok, prípadne aj dlh, súd na návrh vykoná o tomto majetku dodatočné konanie o dedičstve. Ak sa objaví iba dlh poručiteľa, dodatočné konanie o dedičstve sa nevykoná. V odôvodnených prípadoch, najmä na podnet súdu, notára, štátneho orgánu alebo orgánu územnej samosprávy môže súd o majetku začať konanie aj bez návrhu. Súd dodatočné konanie o dedičstve zastaví, ak majetok označený v návrhu nebol vo vlastníctve poručiteľa.

Nezaradenie majetku alebo dlhov, ktoré boli medzi účastníkmi sporné, do dedičstva nebráni účastníkom, aby sa domáhali svojho práva žalobou. Skončenie konania o dedičstve nebráni tomu, kto nebol účastníkom konania o dedičstve, aby sa domáhal svojho práva žalobou okrem prípadu, keď sa vykonala likvidácia dedičstva.

Ak prejednanie dedičstva nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, vykoná súd predbežné vyšetrenie a vydá účastníkom na ich žiadosť úradné potvrdenie o výsledku tohto vyšetrenia. Ak sa má majetok vydať do cudziny, upovedomí o tom súd tuzemských dedičov a veriteľov oznámením, ktoré sa zverejní na čas jedného mesiaca na úradnej tabuli súdu, webovej stránke príslušného súdu a webovom sídle Notárskej komory Slovenskej republiky; známym účastníkom sa toto oznámenie doručí.

Prepadnutie dedičstva štátu

–   zodpovedá za poručiteľove dlhy,

–   zodpovedá za primerané náklady pohrebu rovnako ako dedič,

–   ak nemožno uhradiť peňažný dlh celkom alebo sčasti peniazmi z dedičstva – môže použiť na úhradu i veci, ktoré sú predmetom dedičstva a ktoré svojou hodnotou zodpovedajú výške dlhu,

–   štát môže navrhnúť likvidáciu dedičstva – veriteľ odmietol prijatie vecí.

 

Zákonom o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku bol nahradený Občiansky súdny poriadok tromi procesnými kódexmi a zároveň si to vyžadovalo prispôsobenie ustanovenia uvedením obsahovo zodpovedajúceho kódexu.

§   Judikatúra

–   Najvyšší súd 1Rks/7/2009

Právny vzťah, obsahom ktorého je nárok (právo navrhovateľa) na úhradu dlhu poručiteľa voči jeho dedičovi, je súkromnoprávnym (občianskoprávnym) vzťahom. Smrťou poručiteľa zanikol jeho verejnoprávny vzťah zo zdravotného poistenia, teda právny vzťah medzi poručiteľom a poisťovňou. Smrť poistenca (poručiteľa) je právna skutočnosť, ktorá má za následok v zmysle § 460 v súvislosti s § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka vznik povinnosti dedičov uhradiť dlhy poručiteľa. Táto povinnosť je obsahom právneho vzťahu medzi veriteľom a dedičom, ktorý vznikol v dôsledku dlhu a uvedenej právnej skutočnosti.

–   Najvyšší súd 4Obdo/37/2016 1512219296 23. 8. 2017

Ručiteľský záväzok poručiteľa má pôvod v právnom úkone, ktorý poručiteľ urobil pred svojou smrťou riadnym ručiteľským vyhlásením a v zmysle § 470 Občianskeho zákonníka prechádza na dedičov, pokiaľ dedičstvo neodmietli. Nie je rozhodujúce, či dlh (záväzok) zabezpečený ručením bol v čase smrti poručiteľa splatný, rozhodujúce je to, že vznikol za života poručiteľa a ide o záväzok majetkovej povahy.

Na záver zásady prechodu dlhov

•    dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou,

•    ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu,

•    ak je dedičstvo predlžené, môžu sa dedičia s veriteľmi dohodnúť, že im dedičstvo prenechajú na úhradu dlhov. Súd túto dohodu schváli, ak neodporuje zákonu alebo dobrým mravom,

•    ak nedôjde k dohode medzi dedičmi a veriteľmi, spravuje sa povinnosť dedičov plniť tieto dlhy ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o likvidácii dedičstva. Dedičia pritom nezodpovedajú veriteľom, ktorí svoje pohľadávky neoznámili aj napriek tomu, že ich na to súd na návrh dedičov vyzval, pokiaľ je uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov cena nimi nadobudnutého dedičstva vyčerpaná,

•    štát, ktorému dedičstvo pripadlo, zodpovedá za poručiteľove dlhy a za primerané náklady jeho pohrebu rovnako ako dedič,

•    ak nemožno uhradiť peňažný dlh celkom alebo sčasti peniazmi z dedičstva, môže štát použiť na úhradu i veci, ktoré sú predmetom dedičstva a ktoré svojou hodnotou zodpovedajú výške dlhu. Ak veriteľ odmietne prijatie týchto vecí, môže štát navrhnúť likvidáciu dedičstva.

DRUHÁ HLAVA

DEDENIE ZO ZÁKONA

§ 473

(1) V prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom.

(2) Ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia ani tieto deti alebo niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich potomci.

Komentár k § 473

V zásade sú zákonnými dedičmi len fyzické osoby.

Ako prvé prichádzajú na rad deti, manželka alebo manžel zosnulého, ktorí dedia rovnakým dielom. Ak nededí niektoré dieťa, získavajú dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia ani tieto deti, dedia ich potomkovia. V prípade, ak manželstvo trvalo až do smrti jedného z manželov, najskôr sa vysporiadava bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM) a až zvyšná polovica sa dedí medzi manželku a deti. ustanovenie teda vymedzuje prvú skupinu dedičov zo zákona.

§ 474

(1) Ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.

(2)  Dedičia druhej skupiny dedia rovnakým dielom, manžel však vždy najmenej polovicu dedičstva.

Komentár k § 474

Ustanovenie vymedzuje druhú skupinu dedičov zo zákona. Ak zosnulý nemal potomkov, v druhej skupine dedí manžel alebo manželka, rodičia poručiteľa a tí, ktorí žili so zosnulým po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti.

§ 475

(1) Ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.

(2) Ak niektorý zo súrodencov poručiteľa nededí, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti.

Komentár k § 475

Zákon v ustanovení vymedzuje tretiu skupinu dedičov zo zákona. V tretej skupine dedia poručiteľovi súrodenci a opäť osoby, ktoré s ním žili po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti. Ak niektorý zo súrodencov poručiteľa nededí, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti.

§ 475a

Ak žiadny dedič nededí v tretej skupine, v štvrtej skupine dedia rovnakým dielom prarodičia poručiteľa, a ak nededí žiaden z nich, dedia rovnakým dielom ich deti.

Komentár k § 475a

Ustanovenie vymedzuje štvrtú skupinu dedičov zo zákona. Vo štvrtej skupine dedia rovnakým dielom prarodičia poručiteľa a ak nededí žiaden z nich, dedia rovnakým dielom ich deti.

Komentár k § 473 až § 475a

Ako sme už uviedli vyššie, dedí sa dvoma spôsobmi:

–   zo zákona,

–   zo závetu.

V prípade, že partneri nie sú zosobášení, je najlepšie u notára spísať závet, aby sa vyhli problémom v dedičskom konaní. Závet musí spísať každý z partnerov zvlášť.

Ak zosnulá osoba nenechala závet – testament – dedí sa zo zákona. Ide v zásade o najrozšírenejší spôsob prechodu majetku z poručiteľa na dedičov. Dedenie zo závetu zaostáva za dedičským konaním, ktoré prebieha na základe dedenia zo zákona.

Dediť zo zákona je možné v prípade, ak poručiteľ nezanechal závet, alebo závet bol zrušený pred smrťou, aj keď v minulosti bol závet. Dedí sa zo zákona aj v prípade, že časť majetku bolo uvedená v závete a zvyšok majetku v závete neuviedol, sa teda dedí zo zákona, nakoľko poručiteľ má právo majetok rozdeliť.

Závet má prednosť pred zákonom!!! Z uvedeného vyplýva, že ak poručiteľ spísal závet, ktorý spĺňa všetky zákonné predpoklady, dedí sa vždy podľa neho.

V dedičskom konaní sa rozdelí dedičstvo na základe zákona aj v tom prípade, že je závet neplatný.

V dedičskom konaní sa rozdelí dedičstvo na základe zákona aj v tom prípade, ak poručiteľ nerešpektoval právo neopomenuteľných dedičov, a to aj maloletých aj plnoletých potomkov.

Poznámka

Poručiteľ zanechal závet, ktorý sa vzťahuje na celý poručiteľov majetok. Niektorý z dedičov určených v závete nededí, čím sa uvoľnil dedičský podiel. Následne dochádza v rámci tohto dedičského podielu k dedeniu zo zákona. Rovnako to platí aj v prípade, ak niektorý z dedičov určených v závete dedičstvo odmietol a taktiež ak nie je spôsobilým dedičom.

Skupiny, v ktorých prebieha dedenie

Ide o štyri dedičské skupiny – ktoré obsahujú okruh osôb, ktoré do nich patria – nie sú presne definované Občianskym zákonníkom, ide len o rozdelenie do dedičských skupín prípadných dedičov tak, aby rozdelenie zodpovedalo najmä rodinným a spoločenským vzťahom poručiteľa.

 

•    Prvá skupina dedičov

–   poručiteľovi potomkovia a manžel

V prípade, že poručiteľove deti nededia, tak ich dedičské podiely nadobudnú ich deti, čiže vnuci poručiteľa. Ide o rovnaké diely pre každého.

V prípade, že nededia ani tieto deti prípadne len niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich potomkovia.

Platí zásada, že poručiteľove deti môžu byť samostatnými dedičmi. Ak zomrel slobodný alebo rozvedený rodič, jeho deti dedia v prvej dedičskej skupine. Netýka sa poručiteľovho manžela. Z uvedeného vyplýva, že ak bol poručiteľ ženatý, ktorý nemal deti, prechádza manžel automaticky do druhej skupiny dedičov, čo znamená, že nemôže dediť samostatne.

Podmienkou dedenia manželom je existencia manželstva v čase smrti poručiteľa. Nie je rozhodujúce, či manželia žili v spoločnej domácnosti. Zákon nevyžaduje ani to, aby existovalo medzi manželmi bezpodielové spoluvlastníctvo. Poručiteľovými deťmi sú aj deti narodené mimo manželstva, deti osvojené ako aj deti ešte nenarodené za podmienky, že sa narodenia živé.

V tejto dedičskej skupine neprichádzajú do úvahy ako dedičia tie osoby, ktoré s poručiteľom žili ako druh/družka. Nezáleží ani na tom, či by s poručiteľom mali potomkov.

 

•    Druhá skupina dedičov

–   ak nededia poručiteľovi potomkovia, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa

V tomto prípade sa dedí rovnakým dielom, manžel však vždy minimálne polovicu dedičstva.

 

•    Tretia skupina dedičov

–   ak nededí manžel ani žiadny z rodičov- rovnakým dielom dedia poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa

V prípade, že niektorý zo súrodencov poručiteľa nededí, jeho dedičský podiel rovnakým dielom nadobúdajú jeho deti.

Za poručiteľových súrodencov sa budú považovať aj súrodenci s aspoň jedným spoločným rodičom. Súrodencom bude aj súrodenec, ktorý bol osvojený.

 

•    Štvrtá skupina dedičov

–   ak žiadny dedič nededí v tretej skupine – rovnakým dielom dedia prarodičia poručiteľa, a ak nededí žiaden z nich, dedia rovnakým dielom ich deti

Občiansky zákonník vymedzuje, že sa zásadne na iné osoby, ktoré znenie nevymedzuje, dedičstvo nevzťahuje, čo znamená, že ak nenadobudne dedičstvo žiadny dediť, dochádza k prechodu dedičstva na štát – uplatňuje sa inštitút odúmrť – definíciu pozri vyššie.

Dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli spolu s dedičstvom. Ak je dedičov viac, delia sa pomerom získaného majetku. Ak je dedičstvo predlžené, teda dlhov je viac ako majetku, môžu sa dediči s veriteľmi dohodnúť, že im dedičstvo prenechajú na úhradu dlhov. Takúto dohodu musí schváliť súd.

 

Dedenie v priamom rade

–   ide o dedenie medzi priamymi predkami a potomkami – rodičia, deti, starí rodičia, vnuci,

–   uvedené dedenie má najväčší význam v prípade predaja nehnuteľnosti nadobudnutej dedením.

Poznámka

V prípade oslobodenia príjmov z predaja zdedenej nehnuteľnosti má zásadný význam skutočnosť, či sa predáva nehnuteľnosť nadobudnutá dedením v priamom rade alebo dedením medzi inými osobami. Ak ide o predaj nehnuteľnosť, ktorá bola nadobudnutá dedením v priamom rade, tak je tento príjem je od dane oslobodený, pričom musí byť splnená podmienka, že uplynulo minimálne 5 rokov odo dňa nadobudnutia tejto nehnuteľnosti alebo spoluvlastníctva.

Nehnuteľnosť ako predmet dedičstva

–   zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností o prechode vlastníckeho práva z poručiteľa na dediča nemá konštitutívne účinky, ale len účinky deklaratórne – vykonáva sa v katastri len záznam,

–   v prípade viacerých dedičov – dochádza k vzniku podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti,

–   uznesenie notára o zdedení nehnuteľnosti dedičom sa spolu s dedičským spisom zašle na súd,

–   súd automaticky požiada kataster nehnuteľností o zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri – dedičia nerobia žiadne úkony, je to úlohou notára,

–   celý proces je náročnejší na čas, preto zákon umožňuje v prípade, ak dedič má uznesenie od notára, si návrh na kataster podať sám.

 

Peniaze ako predmet dedenia – hotovosť, peniaze na účte

–   zanechaný majetok sú hodnoty oceniteľné v peniazoch, pričom samotné dedičstvo netvoria všetky hodnoty oceniteľné v peniazoch – predmetom dedičstva môžu veci, vecné práva, majetkové práva či osobné práva, medzi ktoré patrí aj hotovosť alebo peniaze na účte, vkladnej knižke,

–   peniaze uložené neboli počas života poručiteľa jeho vlastníctvom,

–   dedičom poručiteľa patrí len pohľadávka na vyplatenie peňažnej sumy, ktorá je uložená v peňažnom ústave – banke.

Dedenie a poplatky u notára

–   ide o náklady súvisiace najmä s odmenou notára,

–   základ odmeny je trhová hodnota majetku poručiteľa,

–   v konaní o dedičstve platí odmenu notára a jeho hotové výdavky dedič, ktorý nadobudol dedičstvo, pričom ak ich je viac, platia trovy podľa vzájomného pomeru ceny a nadobudnutého dedičstva,

–   hodnota dedičstva je určená vlastným odhadom,

–   nevyhotovuje sa znalecký posudok,

–   Predbežná suma nákladov sa dá vypočítať podľa Vyhlášky o odmenách a náhradách notárov (vyhláška č. 31/1993 Z. z.):

•    z prvých 3 300 eur základu ....... 2 %,

•    z presahujúcej sumy až do 16 500 eur základu ......... 1 %,

•    z presahujúcej sumy až do 33 100 eur základu ......... 0,7 %,

•    z presahujúcej sumy až do 99 500 eur základu ......... 0,4 %,

•    z presahujúcej sumy až do 663 800 eur základu ....... 0,2%.

TRETIA HLAVA

DEDENIE ZO ZÁVETU

§ 476

(1) Poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice.

(2) V každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný.

(3) Spoločný závet viacerých poručiteľov je neplatný.

Komentár k § 476

Ustanovenie upravuje spôsob, akým poručiteľ pripraví závet. Môže ísť o závet napísaný rukou alebo v inej zásadne však písomnej forme. Umožňuje sa aj notárska zápisnica.

Podmienkou sú svedkovia, pred ktorými je závet podpísaný v prípade, že je podpísaný vlastnoručne alebo v prípade, ak poručiteľ nevie písať alebo čítať. Zároveň zákon upravuje podmienku svedkov aj vo vymedzených prípadoch ustanovených v § 476d.

Ustanovenie tiež vymedzuje, aké náležitosti musí závet obsahovať, aby bol platný. Zákon však neakceptuje spoločný závet niekoľkých poručiteľov.

§ 476a

Vlastnoručný závet musí byť napísaný a podpísaný vlastnou rukou, inak je neplatný.

Komentár k § 476a

Ustanovenie upravuje inštitút vlastnoručného závetu za splnenie podmienky vlastnoručného napísania a podpisu.

§ 476b

Závet, ktorý poručiteľ nenapísal vlastnou rukou, musí vlastnou rukou podpísať a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa musia na závet podpísať.

Komentár k § 476b

Zákon v tomto ustanovení upravuje podmienku svedkov pri závete, ktorý nie je napísaný vlastnou rukou. Svedkovia musia byť minimálne dvaja a pred nimi poručiteľ nielen podpíše vlastnou rukou závete ale musí aj výslovne prejaví, že ide o závet, v ktorom je spísaná jeho vlastná vôľa. Závet podpísaný pred svedkami musí byť týmito svedkami aj podpísaný.

§ 476c

(1) Poručiteľ, ktorý nemôže čítať alebo písať, prejaví svoju poslednú vôľu pred tromi súčasne prítomnými svedkami v listine, ktorá musí byť prečítaná a prítomnými svedkami podpísaná. Pritom musí pred nimi potvrdiť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Pisateľom a predčitateľom môže byť aj svedok; pisateľ však nesmie byť zároveň predčitateľom.

(2) V listine sa musí uviesť, že poručiteľ nemôže čítať alebo písať, kto listinu napísal a kto nahlas prečítal a akým spôsobom poručiteľ potvrdil, že listina obsahuje jeho pravú vôľu. Listinu musia svedkovia podpísať.

Komentár k § 476c

Ustanovenie upravuje spísanie závetu v prípade, ak poručiteľ nemôže písať alebo čítať. Zákon ustanovuje v tomto prípade podmienku troch prítomných svedkov. Závet sa prečíta pred poručiteľ a všetkými svedkami, ktorí ho nakoniec vlastnoručne podpíšu. Aj napriek tomu, že poručiteľ nemôže čítať či písať, je podmienkou, že musí výslovne prejaviť, že ide o jeho poslednú vôľu. závet musí obsahovať aj údaj o tom, že poručiteľ nemôže písať a čítať.

§ 476d

(1) Poručiteľ môže prejaviť svoju poslednú vôľu do notárskej zápisnice; osobitný zákon ustanovuje, kedy sa musí úkon urobiť pred svedkami.

(2) Maloletí, ktorí dovŕšili 15. rok, môžu prejaviť poslednú vôľu iba formou notárskej zápisnice.

(3) Nevidomé osoby môžu prejaviť poslednú vôľu tiež pred tromi súčasne prítomnými svedkami v listine, ktorá musí byť prečítaná.

(4) Nepočujúce osoby, ktoré nemôžu čítať alebo písať, môžu prejaviť poslednú vôľu formou notárskej zápisnice alebo pred tromi súčasne prítomnými svedkami ovládajúcimi znakovú reč, a to v listine, ktorá sa musí tlmočiť do znakovej reči.

(5) V listine musí byť uvedené, že poručiteľ nemôže čítať alebo písať, kto listinu napísal a kto nahlas prečítal a akým spôsobom poručiteľ potvrdil, že listina obsahuje jeho pravú vôľu. Obsah listiny sa musí po jej spísaní pretlmočiť do znakovej reči; aj toto sa musí v listine uviesť. Listinu musia svedkovia podpísať.

Komentár k § 476d

Ustanovenie sa zaoberá závetom vo forme notárskej zápisnice. Ďalej ustanovenie vymedzuje spôsob spísania závetu vo výnimočných prípadoch:

–   poručiteľ je maloletá osoba, ktorá dovŕšila 15. rok veku – môže byť iba notárska zápisnica,

–   poručiteľ je nevidomá osoba – predčítaná listina (závet pred troma svedkami, ktorí ju musia podpísať),

–   poručiteľ je nepočujúca osoba – notárska zápisnica alebo pred tromi svedkami, ktorí však musia ovládať znakovú reč a zároveň sa musí listina (závet) tlmočiť v znakovej reči, uvedený handikep musí byť v závete uvedený, listina musí byť rovnako svedkami podpísaná.

§ 476e

Svedkami môžu byť iba osoby, ktoré sú spôsobilé na právne úkony. Svedkami nemôžu byť nevidomé, nepočujúce, nemé osoby, tie, ktoré nepoznajú jazyk, v ktorom sa prejav vôle robí, a osoby, ktoré majú podľa závetu dediť.

Komentár k § 476e

Ustanovenie zákona vymedzuje, kto môže byť svedkom pri spísaní závetu. Zásadnou podmienkou je spôsobilosť na právne úkony a podmienka, že svedkom nie je osoba, ktorá má podľa závetu dediť.

§ 476f

Závetom povolaný, ani zákonný dedič a osoby im blízke nemôžu pri vyhotovovaní závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo predčitatelia.

Komentár k § 476f

Občiansky zákon v ustanovení vymedzuje podmienky týkajúce sa zákonných dedičov a osôb, ktoré sú im blízke alebo ktoré sú závetom povolené v súvislosti so spísaním závetu.

§ 477

V závete poručiteľ ustanoví dedičov, prípadne určí ich podiely alebo veci a práva, ktoré im majú pripadnúť. Ak nie sú podiely viacerých dedičov v závete určené, platí, že podiely sú rovnaké.

Komentár k § 477

Uvedené ustanovenie vymedzuje, čo poručiteľ v závete ustanoví:

–   dedič – dedičia,

–   veci a práva, ktorá majú dedičovi alebo dedičom pripadnúť,

–   dedičské podiely – ak nie sú, tak dedičia dedia rovnakým dielom.

§ 478

Akékoľvek podmienky pripojené k závetu nemajú právne následky; ustanovenie § 484 ods. 1 druhej vety tým nie je dotknuté.

Komentár k § 478

Čo sa týka podmienok, ktoré by boli k závetu pripojené, tieto nemajú právne následky.

§ 479

Maloletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí ich dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko robí jedna polovica ich dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov.

Komentár k § 479

Občiansky zákonník v ustanovení upravuje zásady na podiely, ktoré musia dedičom prináležať, ak nie sú tieto osoby vydedené:

–   maloletý potomok – minimálne toľko, koľko im prináleží podiel zo zákona,

–   plnoletý potomok – minimálne toľko, ako je jedna polovica dedičského podielu zo zákona.

V prípade, že by táto podmienka splnená nebola, závet je v tej časti neplatný.

§ 480

(1) Závet sa zrušuje neskorším platným závetom, pokiaľ popri ňom nemôže obstáť, alebo odvolaním závetu; odvolanie musí mať formu, aká je potrebná pre závet.

(2) Poručiteľ zruší závet aj tým, že zničí listinu, na ktorej bol napísaný.

Komentár k § 480

Ustanovenie upravuje zrušenie závetu alebo odvolanie závetu a spôsoby, akými poručiteľ buď závet zruší alebo bude odvolaný.

Komentár k § 476 až § 480

Podľa tretej hlavy upravujúcej dedenie zo závetu sa poručiteľ môže rozhodnúť, že spíše závet, pričom sa rozhodne kto a koľko dostane z jeho majetku po smrti.

V prípade, že poručiteľ závet nezanechá, dochádza k dedeniu zo zákona. Z uvedeného vyplýva, že dediť môžu aj osoby, ktorým to poručiteľ nepraje.

Občiansky zákonník, ako sme už uviedli vyššie, umožňuje aj kombináciu spôsobov dedenia – zo zákona a zo závetu.

 

Dedenie zo závetu

–   ide o druhý možný právny titul dedenia,

–   je to jednostranný písomný právny úkon poručiteľa, ktorým tento osobne v zákonom predpísanej forme vykonáva dispozíciu zo svojim majetkom pre prípad svojej smrti,

–   tento spôsob dedenia má prednosť pred dedením zo zákona,

–   poručiteľ sa môže sám rozhodnúť, komu majetok a koľko z neho odkáže, pretože v závete má každý právo stanoviť, kto a čo zdedí,

–   v závete nemôžu byť vynechané deti – v prípade, že poručiteľ ich v závete neuvedie, dediť budú, ale zo zákona,

–   v obsahu závetu odchylne od zákonnej dedičskej postupnosti prejavom svojej vlastnej vôle poručiteľ stanoví osoby, ktoré majú byť jeho dedičmi a týmto osobám určí ich dedičský podiel (ale podiel určiť ani nemusí),

–   ak nie je v závete určený podiel pre každého dediča alebo dedičov – dedia rovnakým dielom,

–   v prípade, ž v závete nie sú učené podiely pre jednotlivých dedičov – dedia rovnakým dielom,

–   ide o prechod poručiteľovho majetku na osoby, ktoré určil v závete z vlastnej vôle a rozhodnutia.

 

Závetný dedič

–   fyzická osoba,

–   právnická osoba,

–   štát.

V prípade dedenia zo závetu, môže poručiteľ označiť za dediča aj organizáciu pôsobiacu v rámci neziskového prostredia.

 

Potomkovia poručiteľa vynechaní v závete

Právo poručiteľa rozhodnúť o svojom majetku pre prípad svojej smrti však nepredstavuje poručiteľovu ľubovôľu. Poručiteľova voľnosť je limitovaná tzv. neopomenuteľnými dedičmi.

Ak by poručiteľ v závete neuviedol svojich potomkov neznamená, že dediť nebudú. Zákon im priznáva aj napriek tomu právo dediť a vymedzuje presné dedičské podiely. V prípade plnoletých dedičov je to minimálne jedna polovica dedičského podielu, ktorá by im pripadla podľa dedenia zo zákona a v prípade neplnoletých potomkov ide o minimálne podiel z majetku poručiteľa, ktorý tvorí ich celý dedičský podiel zo zákona.

Podľa Občianskeho zákonníka nie je rozhodujúce, či potomok bol v čase zriadenia závetu a rozhodnutia o dedičstve plnoletý alebo nie, rozhodujúcim je stav v čase poručiteľovej smrti. Ak by však poručiteľ zákonným spôsobom neopomenuteľného dediča vydedil, nemusí mu v závete odkazovať nič. To znamená, že zákon určuje výnimku, kedy jeho potomkovia nededia, ktorá znamená vydedenie.

V prípade, ak by poručiteľ vo svojom závete nerešpektoval uvedené zákonné limity a zároveň zo strany poručiteľa nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov, potom by bol poručiteľov závet v tejto časti neplatný.

Neplatnosti závetu poručiteľa je potrebné sa zo strany neopomenuteľného dediča riadne a včas dovolať. To sa vykonáva podaním kvalifikovaného návrhu v dedičskom konaní po poručiteľovi zo strany neopomenuteľného dediča.

 

Závet

–   nazýva sa aj testament či posledná vôľa,

–   prejav vôle poručiteľa, ktorý stanoví, ako sa bude postupovať s jeho majetkom v prípade jeho smrti,

–   zo závetu sa dedí, ak poručiteľ zanechal celý svoj majetok dedičom zo závetu a tiež nevynechal neopomenuteľných dedičov,

–   pre platnosť závetu musia byť splniť obsahové náležitosti,

–   musí byť zrozumiteľný a určitý a z obsahu po posúdení všetkých potrebných náležitostí musí byť zjavné, že ide o závet,

–   nesmie chýbať označenie poručiteľa, označenie dedičov, dátum podpísania závetu, nesmie chýbať podpis závetcu, prípadne podpisy svedkov,

–   musí spĺňať kritéria kladené zákonom na právne úkony ako také.

§   Judikatúra

Uznesenie NS SR z 28. júla 2010 sp. zn. 4 Cdo 93/2009

Skutočnosť, že listina obsahujúca závet pozostáva z viacerých listov, ktoré nie sú spojené, nezakladá bez ďalšieho neplatnosť závetu. Záver o platnosti takéhoto závetu je ale opodstatnený, len ak sú vylúčené pochybnosti o pravosti, pravdivosti, súvislosti a nadväznosti jednotlivých listov závetu.

Formy závetu

Občiansky zákonní rozoznáva tri formy závetu:

–   závet napísaný vlastnou rukou poručiteľa – holografný závet,

–   závet napísaný inak než vlastnoručne poručiteľom – alografný závet,

–   závet vo forme notárskej zápisnice.

 

Zásady

–   poručiteľ môže vo svojom závete nakladať len s tými právami, ktoré môžu byť predmetom dedenia – práva, ktoré smrťou poručiteľa nezanikajú a u ktorých zákon nestanovuje osobitný režim právneho nástupníctva,

–   ak poručiteľ zanechal platný závet s prejavenou vôľou pre prípad svojej smrti ohľadom celého svojho majetku a ak dedičia povolaní zo závetu dedičstvo po poručiteľovi nadobudnú a neodmietnu ho, dochádza k výlučnej závetnej postupnosti,

–   v prípade dedenia zo zákona je vylúčené prirastanie uvoľnených dedičských podielov k podielom ďalších dedičov,

–   s uvoľneným dedičským podielom sa naloží podľa dedenia zo zákona, ak poručiteľ pre prípad odpadnutia určitého závetného dedičia ponúkol možnosť ako to ďalej riešiť,

–   v prípade spísania závetu poručiteľ nemôže nahradiť za žiadnych okolností zástupca,

–   zásadou je písomná forma závetu, podpísaná poručiteľom a svedkami, ak sú prítomní, a tiež je dôležitý dátum, a to presný dátum spísania závetu.

Napísanie závetu

•    napísanie rukou – holografný závet

–   závet musí byť napísaný a podpísaný vlastnou rukou poručiteľa,

–   musí obsahovať dátum – deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný závetcom a vlastnoručný podpis,

–   tento typ závetu nemusí byť podpísaný svedkami,

Poznámka

Ak rodina nevie o existencii závetu alebo kde sa závet nachádza, tak dochádza k dedeniu zo zákona, akoby závet neexistoval. Dochádza k tomu aj v prípade, že sa závet nájde neskoro, pričom platí premlčacia doba tri roky.

•    napísanie na písacom stroji alebo PC – anografný závet

–   závet nie je napísaný vlastnoručne,

–   podmienka pri spísaní závetu sú svedkovia (dvaja) – ich úlohou je dosvedčiť, že v závete je prejavená posledná vôľa poručiteľa závetcu – závet musí byť svedkami podpísaný,

–   musí byť podpísaný závetcom s uvedením presného dátumu – inak by bol závet neplatný,

–   podmienky na svedkov – spôsobilosť na právne úkony, svedkami nemôže byť osoby nevidomé, nepočujúce, nemé, tie ktoré neovládajú jazyk, v ktorom závetca závet ako prejav vôle robí a tie, ktoré majú podľa závetu dediť,

–   zákonný a závetný dedič a osoby im blízke nemôžu pri vyhotovení závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci, predčitatelia závetu,

 

•    osobitá forma závetu

–   závetca je v zlom zdravotnom stave, je nevidiaci, nepočujúci, nemôže písať, nemôže čítať,

–   podmienkou je prítomnosť troch svedkov,

–   závet sa nahlas prečíta pred svedkami – písomne musia potvrdiť prečítanie závetu,

–   v závete musí byť uvedené, kto listinu napísal a prečítal,

–   podmienky na svedkov – osoby spôsobilé k právnym úkonom, nesmú byť osoby nevidomé, nepočujúce, nemé a tie ktoré nepoznajú jazyk, v ktorom sa závet vyhotovuje,

–   svedkom nemôže byť zákonný dedič a jemu blízke osoby.

 

•    notárska zápisnica

–   výhodou je možnosť právneho poradenstva ako aj povinná registrácia závetu v Notárskom centrálnom registri závetov, ktorý je prepojený v rámci celého územia Slovenska – závet sa pri prejednávaní dedičstva objaví súdnym komisárom,

–   počas života poručiteľa nemôže žiadna iná osoba do závetu nahliadnuť,

–   za formálne a obsahové náležitosti zodpovedá vždy notár, ktorý závetcovi pripraví závet vo forme notárskej zápisnice – v nej sú uvedené všetky priania závetcu.

 

Výhody notárskej zápisnice – závet

–   závet je vždy platný, lebo ho pripraví kompetentný človek na notárskom úrade a zároveň ho dá do úschovy a do Notárskeho registra závetov – nemôže ísť o falšovanú listinu,

–   počas dedičského konania je ľahko dohľadateľný,

–   výhoda v prípade osobitných dôvodov – zrakovo, sluchovo alebo rečovo postihnutá osoba alebo osobu, ktorá nemôže čítať alebo písať z určitého dôvodu.

 

Univerzálny závet

Poručiteľ – závetca môže zanechať univerzálny závet – ide o závet na celý majetok, do ktorého patria nehnuteľnosti, hnuteľné veci, práva, iné majetkové hodnoty.

 

Náležitosti závetu

–   v závete môžu byť viacerí dedičia, medzi ktorých sa rozhodne poručiteľ rozdeliť majetok, ktorý môže byť buď celý alebo len konkrétny,

–   zo závetu musí byť jasné, či závetca odkazuje celý majetok a lebo len konkrétnu časť medzi konkrétnych dedičov,

–   ak poručiteľ nerozhodol o všetkom majetku – zvyšok sa dedí zo zákona,

–   text závetu musí obsahovať dediča (dedičov) ktorým odkazuje majetok,

–   podiely pre dedičov – nie je povinnosťou,

–   v závete nemôže byť nejaké podmienka, ktorá podmieňuje nadobudnutie majetku,

–   v závete nemôže byť uvedená ani žiadna výhrada,

–   výhradou nie je ustanovenie náhradného dediča za iného dediča pre prípad, ak by dedič pred dedením zomrel, výhradou nie je ani zriadenie vecného bremena v prospech určitej osoby, výhradou nie je ani príkaz na započítanie daru osobe, ktorá závetcu ako darca počas života obdaroval, a ktorá by po ňom mala znova dediť ako dedič,

–   ak závet nespĺňa všetky dôležité náležitosti a podmienky, tak sa stáva neplatným,

–   spoločný závet je vždy neplatný – zákon ho vylučuje.

 

Ukladanie závetu (testamentu)

–   závet sa ukladá v Notárskom centrálnom registri závetov, vedený Notárskou komorou,

–   možnosť uloženia doma u závetcu, u príbuzného, blízkej osoby, priateľa a podobne – s predpokladom, že sa závet nájde v trojročnej premlčacej lehote, aby došlo k dedeniu podľa závetu,

–   u notára v notárskej úschove.

 

Výhody dedenia zo závetu

–   závetca môže až do smrti disponovať s celým svojím majetkom, pričom má stále kontrolu nad svojím majetkom,

–   ten, komu majetok odkázal, sa stáva jeho majiteľom až po smrti závetcu,

–   možnosť obísť dedičov, ktorí by dedili zo zákona,

–   možnosť rozdelenia majetku medzi dedičov a v rôznych pomeroch.

 

Nevýhody dedenia zo závetu

–   možnosť námietky na neplatnosť závetu – ak boli obídení opomenutí dediči,

–   v prípade, ak závetca chce, aby niektorý opomenutí dedič nededil, musí ho vydediť – súčasťou závetu musí byť listina o vydedení z uvedením niektorej zo zákonných podmienok,

–   dôvody vydedenia môžu napadnuté na súde z dôvodu nepravdivosti.

 

Vydedenie

Zákonné dôvody:

1. potomok v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch,

2. potomok o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať,

3. potomok bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka,

4. potomok trvalo vedie neusporiadaný život.

Vydediť je možné deti, vnukov a pravnukov.

Listina musí byť spísaná podľa zákonných podmienok a musí obsahovať všetky zákonné náležitosti. Najlepšie je listinu spísať u notára, pričom zostáva u neho v úschove. Je možné zriadiť závet aj listinu o vydedení jedným úkonom u notára.

Zrušenie závetu

V prípade, že sa vzťahy medzi závetcom a dedičmi, ktorým poukázal majetok zmenia ešte počas jeho života, závetca má možnosť závet zrušiť

–   neskoršie vydaným závetom,

–   odvolaním závetu,

–   zničením listiny (s výnimkou notárskej zápisnice).

ŠTVRTÁ HLAVA

POTVRDENIE DEDIČSTVA
A VYPORIADANIE DEDIČOV

Komentár k štvrtej hlave

Táto hlava upravuje potvrdenie dedičstva a následné vyporiadanie dedičov po samotnom dedičskom konaní. Súd rozhoduje o tom, kto je dedičom a v akom rozsahu dedí. Súd môže poveriť notára ako súdneho komisára, aby vykonal všetky potrebné úkony v konaní o dedičstve. Úkony, ktoré notár v rámci takéhoto poverenia súdu vykoná, sa považujú za úkony súdu.

§ 481

Ak je len jeden dedič, potvrdí mu súd, že dedičstvo nadobudol.

Komentár k § 481

Ustanovenie upravuje potvrdenie dedičstva v prípade, že dedičom bol len jeden človek.

 

Jediný dedič môže byť

–   zo zákona,

–   zo závetu.

Jediným dedičom sa stáva dedič aj v prípade, ak bolo viacero dedičov povolaných, ale všetci ostatný dedičstvo

–   odmietli,

–   boli vydedení,

–   neboli spôsobilí dediť.

§ 482

(1) Ak je viac dedičov, vyporiadajú sa na súde medzi sebou o dedičstve dohodou.

(2) Ak dohoda neodporuje zákonu alebo dobrým mravom, súd ju schváli.

Komentár k § 482

Uvedené ustanovenie upravuje dedičské konanie, kde je viac dedičov. Títo majú možnosť sa s dedičstvom vysporiadať medzi sebou, a to na súde. K vysporiadaniu dochádza prostredníctvom dedičskej dohody, ktorá v prípade, ak neodporuje zákonu, je súdom schválená.

§ 483

Ak nedôjde k dohode, súd potvrdí nadobudnutie dedičstva tým, ktorých dedičské právo bolo preukázané.

Komentár k § 483

Ustanovenie upravuje postup súdu v prípade dedičského konania, kde nedošlo k dohode. Nadobudnutie dedičstva je potvrdené tým dedičom, ktorým je dedičské právo preukázané.

§ 484

Súd potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov. Pri dedení zo zákona sa dedičovi do jeho podielu započíta to, čo za života poručiteľa od neho bezplatne dostal, pokiaľ nejde o obvyklé darovania; ak ide o dediča uvedeného v ustanovení § 473 ods. 2, započíta sa okrem toho aj to, čo od poručiteľa bezplatne dostal dedičov predok. Pri dedení zo závetu treba toto započítanie urobiť, ak na to dal poručiteľ príkaz alebo ak by inak obdarovaný dedič bol oproti dedičovi uvedenému v ustanovení § 479 neodôvodnene zvýhodnený.

Komentár k § 484

Uvedené ustanovenie upravuje potvrdenie nadobudnutia dedičstva podľa jednotlivých dedičských podielov. Zároveň zákon vymedzuje, čo sa do podielov započítava.

Komentár k § 481 až § 484

Počas dedičského konania, respektíve na jeho konci, musí byť súdom určené, kto sa stáva dedičom, čiže zo zákona alebo zo závetu. Zároveň musí byť určené, v akom rozsahu bude dedič dediť. Súd v dedičskom konaní poverí natára, aby vykonal potrebné úkony. V uvedenom prípade sa úkony notára považujú za úkony súdu.

 

Rozhodnutie súdu (notára) v dedičskom konaní

–   potvrdenie nadobudnutia dedičstva len jednému dedičovi,

–   potvrdenie nadobudnutia dedičstva štátu (ak niet dedičov alebo dedičia dedičstvo odmietli),

–   schválenie dohody o vyporiadaní dedičstva,

–   potvrdenie dedičstva podľa dedičských podielov (podielov uvedených v závete),

–   potvrdenie nadobudnutia veci alebo práva.

Poznámka

Poručiteľ nemusí určiť len podiely, ale môže určiť aj konkrétne veci, kto ich má, prípadne práva z dedičstva. Súd v tomto prípade potvrdí nadobudnutie tejto veci alebo práva dedičovi tak, ako je to určené v závete.

Podstata dohody dedičov

–   cez dohodu dochádza k vyporiadaniu dedičstva medzi dedičmi,

–   dohoda sa uzatvára pred notárom poverený súdom,

–   právom dediča je v dohode vyjadriť, či si uplatňuje svoj zákonný dedičský podiel,

–   právom dediča je v dohode vyjadriť, že si z dedičstva neuplatňuje nárok na nič a zároveň, že nič nepožaduje,

–   v dohode sa uvádza, že si dedič žiada vyplatiť svoj zákonný dedičský podiel od spoludediča, ktorý dedičstvo nadobúda,

–   dedičia majú právo sa dohodnúť, ako sa medzi sebou vyporiadajú, a to už počas dedičského konania – výsledkom je práve dohoda o vyporiadaní,

–   dohoda nemôže odporovať zákonu,

–   dohodou sa nemôžu porušiť dobré mravy,

–   čo sa týka obsahu dohody, tak ten závisí od samotných dedičov – musí sa týkať všetkého majetku po poručiteľovi.

Poznámka

V praxi sa často stáva, že dedičia prichádzajú do dedičských sporov, ktorých príčinou je predovšetkým neschopnosť a neochota dedičov dohodnúť sa na rozdelení dedeného majetku, ale i tohto čo do majetku patrí a čo nie. Rozdelenie majetku sa zisťuje v dedičskom konaní, pričom je zásadne nesporné, čo predmetom samotného dedičstva je. Väčšina sporov však vzniká v prípade samotného rozdelenie dedičstva, a to či je rozdelenie správne, či rozdelenie bolo súčasťou závetu, či je rozdelenie v súlade so zákonom. Spory je možné riešiť aj mimo dedičského konania.

Rozdelenie majetku po poručiteľovi

–   dedičské podiely sa určujú

•    na základe závetu – rozdelenie majetku, prípadne veľkosť dedičských podielov je spravidla upravená závetom, nemožno vylúčiť dedenie neopomenuteľných dedičov, ktorými sú potomkovia zosnulého poručiteľa, ak závet nerieši usporiadanie dedičských práv vo vzťahu k celej pozostalosti, tak majetok v závete nespomenutý sa následne dedí na základe zákona,

•    na základe zákona – základom pre určenie výšky dedičského podielu Občiansky zákonník, ktorý rozdeľuje osoby, potenciálnych dedičov do štyroch skupín, na základe ich príbuzenského alebo iného vzťahu k poručiteľovi. Ak dedia dedičia na základe skoršej skupiny, je tým vylúčené dedenie dedičov v neskoršej skupine, na veľkosť dedičského podielu majú vplyv aj neobvyklé dary, ktoré za života poručiteľa od neho dedič prijal, ktoré sa započítajú do dedičského podielu toho dediča, ktorý dar prijal. Zohľadňujú sa len dary neobvyklé, nie dary obvyklé, pričom samotná neobvyklosť daru spočíva v hodnote a povahe daru – nehnuteľnosť ako dar, väčší obnos peňazí, šperky, ... Ide o zápočet na dedičský podiel.

 

Riešenie dedičských sporov

Spory medzi dedičmi, ktorí sa nevedie dohodnúť v rámci dedičského konania a nedochádza k dohode, sa riešia podľa Civilného mimosporového poriadku.

Poznámka

Ak rozhodnutie sporu o dedičskom práve závisí iba na právnom posúdení skutočností, ktoré medzi účastníkmi nie sú sporné, súd uznesením rozhodne, s ktorým účastníkom bude ďalej konať a ktorému účastníkovi účasť v konaní o dedičstve ukončuje. Uznesenie sa doručí aj účastníkovi, ktorému sa účasť v konaní ukončuje. Dedičské právo toho, čia účasť v konaní bola ukončená, nezaniká, v konaní o dedičstve sa však naňho ďalej neprihliada. Ak rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby na určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac. Súd pokračuje v konaní s účastníkmi podľa výsledku sporu. Ak žaloba nebola podaná v lehote, ak bolo konanie o žalobe zastavené alebo ak bola žaloba odmietnutá, platí, že spor o dedičské právo bol rozhodnutý v neprospech žalobcu.

Dohoda

–   musia uzatvoriť všetci dedičia, ktorých dedičské právo bolo preukázané,

–   dedičia si môžu zmeniť výšku podielov,

–   dedičstvo si môžu medzi sebou rozdeliť,

–   dedičia sa môžu dohodnúť len na jednom dedičovi – a to buď s výplatou pre ostatných alebo bez výplaty,

–   dedičia sa môžu dohodnúť aj v prípade, že bol zanechaný závet,

–   nutné dbať na práva neopomenuteľných dedičov.

Dedičia si môžu svoje právo na podanie žiadosti o pokračovanie v konaní o dedičstve ponechať, osvedčenie alebo unesenie o dedičstve nadobúda vtedy právoplatnosť uplynutím lehoty pätnástich dní od jeho vydania. Počas plynutia lehoty môže ktorýkoľvek z dedičov požiadať súd o pokračovanie v konaní.

 

Uznesenie o dedičstve

Uznesenie vydáva notár. Týmto uznesením

–   potvrdí nadobudnutie dedičstva jedinému dedičovi,

–   potvrdí, že dedičstvo, ktoré nenadobudol žiadny dedič, pripadlo štátu,

–   schváli dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva; veriteľ poručiteľa je účastníkom dohody, ak sa vyporiadava jeho pohľadávka,

–   schváli dohodu o prenechaní predlženého dedičstva na úhradu dlhov,

–   potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov, ak medzi účastníkmi nedôjde k dohode, alebo vykoná vyporiadanie medzi dedičmi a rozhodne o tom, čo ktorý z dedičov nadobudol,

–   neschváli dohodu o vyporiadaní dedičstva a potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov alebo vykoná vyporiadanie medzi dedičmi a rozhodne o tom, čo ktorý z dedičov nadobudol.

§   Judikatúra

–   Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2011, sp. zn. 1 Cdo 183/2009

Pokiaľ sa v konaní o dedičstve vyskytne rozpor o tom, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi, procesným nástrojom na jeho odstránenie je žaloba na určenie, že tá-ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi. O takejto žalobe rozhodne súd v sporovom konaní, účastníkmi ktorého (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) sú všetci dedičia. Žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva (obdobný právny názor zaujal už Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v uznesení z 28. septembra 2006 sp. zn. 3 Cdo 178/2006). Pritom pre takéto sporové občianske súdne konanie treba všetkých účastníkov konania o dedičstve považovať za nerozlučných spoločníkov.

–   Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 2/06-11

Kým sa konanie o dedičstve právoplatne neskončí takým spôsobom, že sa potvrdí nadobudnutie vecí z dedičstva viacerým dedičom do podielového spoluvlastníctva, zostáva otvorená otázka, či ku vzniku spoluvlastníctva v tejto veci vôbec dôjde. V konaní o dedičstve môže totiž dôjsť napr. aj k takému vyporiadaniu, že vec pripadne do výlučného vlastníctva iba jedného dediča. Vyporiadanie medzi dedičmi má spätnú pôsobnosť a jeho účinky nastávajú už ku dňu smrti poručiteľa, avšak kým nie je isté, že v dôsledku dedenia vzniklo podielové spoluvlastníctvo veci, súd prvého stupňa preto správne postupoval.

PIATA HLAVA

OCHRANA OPRÁVNENÉHO DEDIČA

Komentár k piatej hlave

V piatej hlave Občiansky zákonník upravuje ochranu oprávneného dediča.

§ 485

(1) Ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.

(2) Nepravý dedič má právo, aby mu oprávnený dedič nahradil náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil; takisto mu patria úžitky z dedičstva. Ak však vedel alebo mohol vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný, má právo len na náhradu nevyhnutných nákladov a je povinný oprávnenému dedičovi okrem dedičstva vydať i jeho úžitky.

Komentár k § 485

V prípade, že konanie o dedičstve bolo právoplatne ukončené a následne sa objaví osoba, ktorá tvrdí, že je oprávneným dedičom a že bola opomenutá v dedičskom konaní, Občiansky zákon upravuje následný postup.

 

Oprávnený dedič

Je ním ten, kto sa nezúčastnil dedičského konania, to znamená, že nebol účastníkom v dedičskom konaní, avšak disponuje dedičským titulom, ktorý svedčí v jeho prospech. Ide napríklad o neznámeho dediča, ktorý sa neohlásil v stanovenej lehote, ak keď bol vyznaný vyhláškou.

Neoprávnený dedič

Je ním osoba, ktorá podľa rozhodnutia o dedičstve, čiže uznesenie súdu alebo osvedčenie o dedičstve vydané notárom prejednávajúcim dedičstvo, nadobudla majetok poručiteľa, hoci tento majetok nadobudnúť buď nemala vôbec, alebo ho mala nadobudnúť v menšom rozsahu. Uvedený majetok musí vydať.

 

Ustanovenie upravuje zákonný postup, ako má neoprávnený dedič a oprávnený dedič ďalej postupovať a prípadne aké práva im zákon priznáva.

§ 486

Kto dobromyseľne niečo nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, je chránený tak, ako keby to bol nadobudol od oprávneného dediča.

Komentár k § 486

Ustanovenie upravuje ochranu oprávneného dediča. Zákon upravuje ochranu vlastníckeho práva oprávnených dedičov s tým rozdielom, že zatiaľ čo vlastnícke právo je nepremlčateľné, právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva proti nepravému dedičovi sa premlčuje v medziach tohto zákona.

§ 487

Ustanovenia § 485 a 486 platia i vtedy, ak dedičstvo pripadlo štátu.

Komentár k § 487

Občiansky zákonník vymedzuje, že sa znenie tejto hlavy rovnako týka aj štátu ako dediča. Občiansky zákonník teda upravuje, že v prípade, ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.

§   Judikatúra

Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 11. 2010, sp. zn. 5 M Cdo 17/2009

Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný.

Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva.

Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť.

Práva nepravého dediča

–   musí mu oprávnený dedič nahradiť všetky náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil,

–   patria všetky úžitky z dedičstva – ak nevedel o existencii oprávneného dediča,

–   mal vedomosť, že je oprávneným dedičom niekto iný

•    má v zásade právo iba na náhradu nevyhnutných nákladov,

•    jeho povinnosťou je oprávnenému dedičovi vydať dedičstva aj s úžitkami,

–   má právo na náhradu nákladov – ak ich vynaložil na majetok z dedičstva,

–   má právo na úžitky z dedičstva – ak nevedel ani nemohol vedieť o existencii oprávneného dediča,

–   má právo len na náhradu nevyhnutných nákladov vynaložených na zachovanie majetku z dedičstva – ak vedel, alebo mohol vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný.

 

V čom spočíva ochrana oprávneného dediča

–   oprávnený dedič sa môže proti nepravému dedičovi domáhať, aby mu vydal majetok, ktorý má z dedičstva,

–   oprávnený dedič môže proti nepravému dedičovi podať žalobu na príslušnom súde – platí trojročná premlčacia doba odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské konanie skončilo – žalobou žiada uplatniť svoje právo na vydanie majetku získaného z dedičstva,

–   nepravý dedič musí oprávnenému dedičovi vydať všetko, čo z dedičstva nadobudol, a to predovšetkým in natura – ak ich už niet, tak musí vydať náhradu.

 

Podmienky uplatnenia žaloby

Aby žaloba mohla byť úspešne uplatnená na súde, zo zákona vyplýva skutočnosť, že musia byť splnené určité náležitosti.

Podmienky:

–   oprávnená osoba nebola účastníkom dedičského konania,

–   oprávnená osoba disponuje dedičským titulom,

–   dedičské konanie musí byť ukončené vydaním právoplatného rozhodnutia – uznesenie súdu alebo osvedčenie vydané notárom,

–   oprávnená osoba sa musí domáhať svojho nároku v rámci troch rokov od právoplatného skončenia dedičského konania – premlčacia lehota.

Poznámka

Márnym uplynutím premlčacej doby nastáva premlčanie práva, čo znamená, že aj keď toto právo nezaniká, už ho nemožno uplatniť na súde.

Prostriedky na ochranu

–   snaha o dohodu s účastníkom dedičského konania – oprávnený a účastník dedičského konania,

–   písomná výzva na vydanie dedičstva, na ktoré má oprávnený nárok,

–   podanie žaloby na vydanie dedičstva na súd.

 

Žaloba

–   žaloba má prednosť pred žalobou určovacou,

–   oprávnený dedič musí žalobcovi preukázať, že je oprávneným dedičom a že osoba, ktorá dedila, je neoprávneným dedičom, pričom došlo k bezdôvodnému obohateniu,

–   oprávnený dedič sa môže domáhať vydania dedičstva.

Poznámka

Ak je predmetom vydania nehnuteľnosť, vyžaduje sa naplnenie predpokladov pre jej vydanie, ktorými sú písomnosť na jednej listine a vklad vlastníctva v katastri.

Oprávnený dedič úspešný v žalobe

Ak je oprávnený dedič v konaní pred súdom úspešný, tak je neoprávnený dedič povinný v zmysle zásad bezdôvodného obohatenia vydať oprávnenému dedičovi dedičstvo, ktoré nadobudol neoprávnene. V prípade, ak nepravý dedič nevedel a ani nemohol vedieť, že je oprávneným dedičom niekto iný, je povinnosťou oprávneného dediča nahradiť mu náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil. Toto sa tiež aplikuje na úžitky z dedičstva. Naopak ak neoprávnený dedič vedel, resp. mohol vedieť, že existuje iný oprávnený dedič, tak mu prináleží iba náhrada nevyhnutných nákladov. Naopak, čo sa týka úžitkov z dedičstva, musí ich vydať oprávnenému dedičovi.

§   Judiaktúra

Podľa § 485 Občianskeho zákonníka, ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča. Citované zákonné ustanovenie tak zakotvuje právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva nadobudnutého neoprávneným dedičom. Ide o špeciálnu právnu úpravu, ktorá sa líši od všeobecnej úpravy ochrany vlastníctva najmä tým, že právo na vydanie dedičstva, na rozdiel od vlastníckeho práva sa premlčuje.

–   Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 9Co/300/2011

Žaloba oprávneného dediča podľa ust. § 485 Obč. zákonníka je jediným právnym prostriedkom, ktorým sa oprávnený dedič, ktorý nebol účastníkom dedičského konania, môže domôcť ochrany svojho dedičstva. Žaloba bude úspešná, ak sa žalobcovi podarí, pri splnení zákonných predpokladov, vyvrátiť právnu domnienku subjektívneho dedičského práva žalovaného ako nepravého dediča tým, že preukáže svoje dedičské právo a tak vylúči, aby nepravý dedič nadobudol dedičstvo úplne alebo sčasti. Žaloba na ochranu oprávneného dediča sa odlišuje od žaloby na ochranu vlastníka podľa § 126 ods. 1 Obč. zák., čo do subjektov posudzovaných právnych vzťahov, spôsobu nápravy a hlavne tým, že právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva sa na rozdiel od práva vlastníka, ktoré je nepremlčateľné (§ 100 ods. 2 veta prvá Obč. zák.), premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dedičské konanie skončené (§ 100 ods. 2 veta druhá Obč. zák., § 105 Obč. zák.). Ako pre žalobu na ochranu vlastníka, tak pre žalobu oprávneného dediča však platí, že ak je predmetom ochrany právo k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľnosti, možno žalovať na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tak, aby rozhodnutie súdu mohlo byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľnosti. V prípade žaloby oprávneného dediča ide o osobitnú žalobu, ktorá má oporu v ustanoveniach hmotného práva a nie je určovacou žalobou v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., a preto naliehavý právny záujem na určení preto nie je potrebné preukazovať. Povinnosť nepravého dediča pri vydávaní dedičstva sa riadi zásadami o bezdôvodnom obohatení, z ktorých vyplýva, že v prvom rade pôjde o naturálnu reštitúciu a len vtedy ak to nie je dobre možné, má sa pravému dedičovi poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Obč. zák.). Pre konanie o vydanie dedičstva je rozhodujúci právny stav v čase, kedy súd rozhoduje o vydaní veci, t. j. v čase vyhlásenia rozsudku. Z tohto právneho stavu sa vychádza aj pri stanovení peňažnej náhrady v prípade, že by vydanie dedičstva nebolo možné (Rč 99/2007).

ÔSMA ČASŤ

ZÁVÄZKOVÉ PRÁVO

ZÁVÄZKOVÉ PRÁVO

Komentár k ôsmej časti

Táto časť zákona upravuje záväzkové právo, respektíve upravuje záväzkové právne vzťahy. Tieto vzťahy sú základným druhom občianskoprávnych vzťahov.

 

Delenie záväzkového práva

–   záväzky zo spôsobenia škody mimo porušenia zmluvných povinností,

–   záväzky z bezdôvodného obohatenia,

–   všeobecná časť záväzkového práva,

–   záväzky z jednotlivých zmlúv.

 

V záväzkovom práve sa musia uplatňovať základné zásady, a to najmä zásada rovnosti, zmluvnej voľnosti a dobrej viery.

 

Zmluvná voľnosť

–   slobodné rozhodovanie subjektov o tom, či zmluvu uzavrú alebo nie,

–   možnosť slobodného výberu subjektov o druhom účastníkovi zmluvy,

–   možnosť výberu právnej formy – písomná alebo ústna,

–   možnosť rozhodnutia o obsahu zmluvy,

–   možnosť uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená – zmiešanú zmluvu.

PRVÁ HLAVA

VŠEOBECNÉ USTANOVENIA

Prvý oddiel

§ 488

Záväzkový právny vzťah

Záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

Komentár k § 488

Ustanovenie upravuje Záväzkový právny vzťah. Ako sme už uviedli vyššie, záväzkové právne vzťahy sú základným druhom občianskoprávnych vzťahov.

Záväzkové právo určuje povinnosti ako aj práva účastníkov občiansko-právnych vzťahov. Existuje množstvo zmlúv, ktoré záväzkové právo riadi

–   nájomná zmluva,

–   kúpna zmluva,

–   poistná zmluva,

–   darovacia zmluva,

–   zmluva o pôžičke a ďalšie.

 

Pri záväzku sa niekto zaväzuje niekomu druhému niečo dať alebo mu poskytnúť nejakú službu. Na druhej strane stojí ten, kto môže niečo buď vec alebo službu od druhého účastníka zmluvného vzťahu na základe zmluvy požadovať.

Poskytovateľ služby alebo veci sa zároveň zaväzuje, poskytnúť službu alebo istú vec v požadovanej kvalite. Ak sa tomu tak nestane, je možné od zmluvy odstúpiť alebo ju anulovať. Záväzok, vyplývajúci zo zmluvného vzťahu sa riadne končí vyplnením zmluvného vzťahu alebo dohodou o ukončení zmluvného vzťahu.

 

Príklady zmlúv

Existuje rada zmlúv, ktoré sa riadia pravidlami tzv. záväzkového práva. Platí, že každá zo zmlúv musí obsahovať zmluvné podmienky. Ak sa podmienky v zmluve nedodržujú, má to za následok možnosť súdnej vynútiteľnosti splnenia zmluvy na základe žalôb na plnenie a následnej exekúcie. Ak dôjde k porušeniu zmluvy dochádza tým k porušeniu samotného práva.

Jeden zo subjektov zmluvného vzťahu navrhne podmienky, ktoré druhý účastník má možnosť buď prijať alebo odmietnuť. Zákon umožňuje zmluvu zrušiť, a to buď dohodou účastníkov zmluvy, alebo odstúpením od zmluvy jedným z účastníkov.

 

•    Kúpna zmluva

–   zmluvu o kúpe,

–   predávajúci sa zaväzuje kupujúcemu odstúpiť, to znamená poskytnúť, či dať predmet zmluvy,

–   predávajúci má právo za poskytnutú vec dostať istú odmenu v rôznej forme, ktorá môže byť v peňažnej alebo nepeňažnej,

–   kupujúcemu vzniká povinnosť za danú vec zaplatiť v zmluve dohodnutú odmenu.

 

•    Zmluva o pôžičke

–   zmluva o poskytnutí istého množstva peňazí,

–   veriteľ poskytuje dlžníkovi istú sumu peňazí na istú dobu a za istý úrok,

–   po uplynutí doby sa dlžník zaväzuje peňažnú sumu vrátiť vrátane dohodnutých úrokov,

–   výška úrokov je určená v zmluve.

 

•    Zmluva o výpožičke

–   za odmenu sa poskytuje istá vec,

–   vypožičiavateľ má právo na dohodnutý čas istú vec bezodplatne používať,

–   vypožičanú vec musí udržiavať v takom stave, v akom ju aj obdržal a po dohodnutom čase ju opäť odovzdať majiteľovi,

–   ak vec bude poškodená, je povinný škodu plne odstrániť, ak ju spôsobil.

 

•    Nájomná zmluva

–   zmluva o nájme istej veci,

–   nájomca má za vopred dohodnutú odplatu právo danú vec využívať,

–   po uplynutí doby nájmu musí nájomca predmetnú vec vrátiť majiteľovi,

–   využíva sa hlavne pri prenájme nehnuteľností alebo motorových vozidiel.

 

•    Poistná zmluva

–   najčastejšia zo zmlúv,

–   poisťovateľ (poisťovňa) sa zaväzuje, že v prípade istej náhodnej udalosti poskytne poistenému plnenie vo vopred stanovenej výške,

–   poistený musí pravidelne platiť poistné,

–   poistiť je možné majetok, zdravie, zodpovednosť za škodu.

 

•    Darovacia zmluva

–   zmluva, ktorou darca obdarovanému bezodplatne poskytne istú vec,

–   darca si môže stanoviť podmienky darovania,

–   ak nebudú podmienky dodržané, môže svoj dar vziať späť.

 

•    Pracovná zmluva

–   musí ju mať uzatvorenú každý zamestnaný človek,

–   upravuje práva a povinnosti zamestnanca a zamestnávateľa,

–   neurčuje len práva a povinnosti zamestnanca a zamestnávateľa, ale aj výšku mzdy.

 

•    Zakladateľská zmluva

–   zmluva, ktorá sa používa pri zakladaní rôznych spoločností.

 

•    Zmluva o dielo

–   pri tejto zmluve vystupuje objednávateľ, ktorý zadáva zhotoviteľovi požiadavku na vytvorenie istého diela,

–   výsledkom činnosti zhotoviteľa je istý hmotný alebo nehmotný výsledok, ktorý náleží objednávateľovi,

–   zhotoviteľ za svoju prácu obdrží odmenu, ktorej výška a forma je bližšie špecifikovaná v zmluve samotnej.

 

•    Zmluva o vklade

–   vzniká medzi peňažným ústavom a vkladateľom,

–   vkladateľ má právo za vložené peniaze získať úrok,

–   úroky sú pri tom dohodnuté a následne ustanovené v zmluve,

–   vklady môžu byť realizované na vkladných knižkách, terminovaných účtoch alebo vkladových listoch.

 

Záväzkový vzťah

–   právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie – pohľadávka – od dlžníka,

–   dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok,

–   z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť,

–   z platného záväzku je veriteľ oprávnený to od dlžníka požadovať,

–   záväzkový vzťah predpokladá existenciu najmenej dvoch strán,

–   právu jednej strany zodpovedá povinnosť druhej strany – patrí to však aj opačne,

–   záväzkový vzťah predpokladá existenciu najmenej dvoch subjektov,

–   každý zo subjektov predstavuje jednu stranu v danom záväzkovom vzťahu – v tomto prípade ide o jednoduché záväzky,

–   záväzok má najmenej toľko subjektov, koľko má strán,

–   na každej strane záväzku môže byť viacero subjektov – ide o pluralitu subjektov – spoločné záväzky,

–   práva a povinnosti tvoriace obsah záväzkového vzťahu sú späté s určitými osobami,

–   vznikajú z právnych dôvodov existujúcich medzi stranami.

 

Strany záväzkového vzťahu

–   dlžník – povinnosť plniť – dlh, záväzok, povinnosť,

–   veriteľ – právo vyžadovať plnenie – pohľadávka, právo.

 

Subjekty záväzkového vzťahu

–   fyzické osoby,

–   právnické osoby,

–   štát.

 

Práva a povinností

–   vychádzajú z obsahu záväzkov nakoľko sú obsahom právnych vzťahov,

–   dlžník je povinný niečo dať – poskytnúť nejaký predmet bez ohľadu, či ide o hnuteľný alebo nehnuteľný, ale aj inú hodnotu alebo právo – kúpna zmluva, darovacia zmluva,

–   dlžník je povinný niečo konať – musí vykonať určitú činnosť – preprava vec pri zmluve o preprave,

–   dlžník je povinný niečoho sa zdržať – vyskytuje sa často pri iných povinnostiach – zmluva o nájme vlastníkovi nepriamo ukladá, aby sa zdržal konania, ktorým by s vecou nakladal,

–   dlžník je povinný niečo strpieť – pasívne správanie sa povinnej osoby voči správaniu sa oprávnenej osoby – predaj auta – predávajúci musí umožniť kupujúcemu auto vyskúšať.

 

Úprava záväzkového práva v iných predpisoch

–   Obchodný zákonník (zákon č. 513/1991 Zb.),

–   Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z.),

–   Autorský zákon (zákon č. 185/2015 Z. z.),

–   zákon o cenných papieroch (zákon č. 566/2001 Z. z.).

Vznik záväzkov

§ 489

Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Komentár k § 489

Občiansky zákonník v tomto ustanovení vymedzuje jednotlivé právne skutočnosti, na základe ktorých môže dôjsť k vzniku občianskoprávneho záväzku. Ide o

–   právne úkony zo zmlúv,

–   právne úkony zo spôsobenej škody,

–   právne úkony z bezdôvodného obohatenia,

–   právne skutočnosti z iných skutočností, ktoré sú uvedené v zákone.

§ 490

(1) Vznik zmlúv, ktorými sa zakladajú záväzky, sa spravuje ustanoveniami § 43 a nasl., pokiaľ ďalej nie je ustanovené inak.

(2) Ak zákon neustanovuje inak, neplatné je ustanovenie zmluvy podľa § 47a, podľa ktorého zmluva uzavretá na dobu určitú trvá aj po uplynutí tejto doby.

Komentár k § 490

Ustanovenie upravuje, akým spôsobom sa spravuje vznik zmlúv, ktorými sa zakladajú záväzky.

Zákon reaguje na tzv. prolongačné ustanovenia v zmluvách, ktoré s nečinnosťou (mlčaním) jednej zmluvnej strany spájajú následky prejavu vôle. Prelomenie zásady: kto mlčí, nemožno predpokladať, že súhlasí (qui tacet consentire non videtur) sa pod zámienkou rešpektovania privátnej autonómie v minulosti ukázalo ako často zneužívané.

§ 491

(1) Záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených; môžu však vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených (§ 51) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich prvky rôznych zmlúv.

(2) Na záväzky vznikajúce zo zmlúv v zákone neupravených treba použiť ustanovenia zákona, ktoré upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak.

(3) Na záväzky zo zmiešanej zmluvy treba primerane použiť ustanovenia zákona upravujúce záväzky, ktoré sa zmluvou zakladajú, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak.

Komentár k § 491

Zákon v ustanovení upravuje, že môžu záväzky vznikať zo zmlúv podľa Občianskeho zákonníka, tiež môžu záväzky vznikať z iných zmlúv, ktoré priamo zákon neupravuje, prípadne záväzky vznikajú zo zmiešaných zmlúv.

Poznámka

U zmiešaných zmlúv i právny základ ich existencie v občianskom práve je daný tým, že účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.

Záväzky môžu vznikať aj zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich prvky rôznych zmlúv. Ohľadne ich právnej úpravy je nutné vychádzať z pravidlo použitia právnej úpravy pre prípad, že sama zmiešaná zmluva nebude obsahovať riešenie určitej otázky. V takomto prípade sa použije primerané ustanovenie zákona upravujúce záväzky, ktoré sa zmluvou zakladajú. Ako príklad môžeme uviesť vzor zmluvy o vecnom bremene, v ktorej sa spája zmluva darovacia a zmluva o zriadení vecného. Ide teda o zmiešaný právny úkon, ktorý môže vzniknúť.

Obchodné právo neobsahuje priamo špeciálnu právnu úpravu zmiešaných zmlúv. Za zmiešané zmluvy podľa Obchodného zákonníka sú posudzované viaceré zmluvy uzavreté v tom istom rokovaní alebo zahrnuté do tej istej listiny, kde každá takáto zmluva je posudzovaná samostatne. Ak z tohto druhu zmlúv vyplýva skutočnosť, že sú na seba previazané, platnosť ktorejkoľvek z nich je podmienkou platnosti ostatných zmlúv. Aj zánik jednej z nich, iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie, spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami

Čo sa týka záväzkov vznikajúcich zo zmlúv, ktoré priamo v zákone nie sú upravené, sa na nich vzťahujú ustanovenia upravujúce záväzky im najbližšie. Platí to v prípade, ak zmluva neurčuje niečo iné. Na záväzky zo zmiešanej zmluvy sa primeraným spôsobom použijú ustanovenia upravujúce záväzky, ktoré sa zmluvou zakladajú. Uvedené neplatí, ak samotná zmluva neurčuje niečo iné.

§ 492

Ustanovenia o záväzkoch, ktoré vznikajú zo zmlúv, sa použijú primerane aj na záväzky vznikajúce na základe iných skutočností upravených v zákone, ak niet osobitnej úpravy.

Komentár k § 492

V prípade ak zákon neobsahuje osobitnú úpravu, tak sa ustanovenia, ktoré upravujú záväzky vznikajúce zo zmlúv, použijú primeraným spôsobom aj na záväzky vznikajúce na základe iných skutočností, ktoré sú upravené v zákone.

§ 493

Záväzkový vzťah nemožno meniť bez súhlasu jeho strán, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak.

Komentár k § 493

Ustanovenie upravuje zásadu, že nie je možné meniť záväzkový vzťah bez súhlasu strán tohto vzťahu. Samozrejme zákon vymedzuje aj výnimky.

Komentár k § 489 až § 493

Podľa Občianskeho zákonníka môžu záväzky vznikať na základe určitého právneho dôvodu. Záväzok ako taký vzniká na základe zmluvy.

 

Vznik záväzkov v zmysle Občianskeho zákonníka

–   z právnych úkonov – vznikajú najčastejšie zo zmlúv, môže ísť aj o vznik na základe jednostranného právneho úkonu – napr. verejný prísľub,

–   z protiprávnych úkonov – spôsobenie škody, omeškanie, poskytnutie vadného plnenia,

–   úradným rozhodnutím – príkladom úradného rozhodnutia je napríklad rozhodnutie súdu,

–   z iných právnych skutočností uvedených v zákone.

 

•    Vznik záväzku z právnych úkonov

Tieto záväzky vznikajú hlavne zo zmlúv, ktoré priamo zákon vyslovene upravuje. Ako sme už uviedli, záväzok môže však vzniknúť aj z iných zmlúv v zákone neupravených. Podmienkou je, aby účastníci vzťahu dbali na to, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť ku vzniku rozporov.

K samotnému vzniku zmluvy musia predchádzať určité kroky:

–   prvý krok je návrh na uzavretie zmluvy – ide o prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy,

–   druhý krok je prijatie návrhu na uzavretie zmluvy – ide o včasné vyhlásenie, ktoré urobí osoba, ktorej bol návrh určený, pričom možno vyjadriť jej súhlas.

K samotnému uzavretiu zmluvy dochádza v momente, keď súhlasné prijatie návrhu dostane navrhovateľ na uzavretie zmluvy. Prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady alebo obmedzenia, je odmietnutím návrhu a zároveň sa považuje za nový návrh. Písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľnosti ako aj iné zmluvy, o ktorých to ustanovuje zákon.

 

•    Vznik záväzku zo spôsobenej škody

–   všeobecná zodpovednosť

Podľa Občianskeho zákonníka za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil porušením právnej povinnosti. Zodpovednosti sa môže zbaviť ak dokáže, že škodu nespôsobil.

Základné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu

–   porušenie právnej povinnosti – napríklad došlo k porušeniu pravidiel cestnej premávky,

–   existencia škody – škoda môže byť buď skutočná škoda a ušlý zisk,

–   príčinná súvislosť – ide o súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou,

–   zavinenie – rozlišujem úmyselné zavinenie alebo zavinenie z nedbanlivosti.

 

–   osobitná zodpovednosť

Zákon upravuje niekoľko druhov osobitnej zodpovednosti.

–   zodpovednosť za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom,

–   zodpovednosť za škodu spôsobenú tými, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania,

–   zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov – prevádzkovateľ vozidla nesmie dovoliť ani prikázať aby sa na jazdu použilo také vozidlo, ktoré vrátane nákladu nespĺňa predpísané ustanovenia, pričom prevádzkovateľ nemusí byť totožný s vodičom vozidla,

–   zodpovednosť za škodu na vnesených a odložených veciach

–   na vnesených veciach – zodpovednosť za túto škodu majú prevádzkovatelia ubytovacích zariadení – hotel, chata, internát – predmetom ochrany sú veci, ktoré si ubytovaná osoba priniesla do priestorov vyhradených na ubytovanie, za klenoty, peniaze a iné predmety však zodpovedá len do výšky ustanovenej osobitným predpisom,

–   na odložených veciach – zodpovednosť za túto škodu majú ju, tí ktorí vykonávajú činnosť spojenú s odkladaním vecí – reštaurácia, kino, kaderníctvo – veci však musia byť uložené na mieste na to určenom alebo ak tam také miesto nie je tak na mieste.

Zodpovednosti za škodu na vnesených a odložených veciach sa nemožno zbaviť jednostranným vyhlásením alebo dohodou.

 

•    Vznik záväzku z bezdôvodného obohatenia

Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vrátiť tomu, na úkor koho sa získal. Ak ho nemožno zistiť musí sa vydať štátu.

Za bezdôvodné obohatenie sa považuje

–   plnenie bez právneho dôvodu – ide napríklad o poskytnutie zálohy kúpnej ceny na nehnuteľnosť hoci kúpna zmluva ešte nebola uzatvorená,

–   plnenie z neplatného právneho úkonu – v prípade, že bol právny úkon urobený pod nátlakom alebo ho uskutočnila nespôsobilá osoba,

–   majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov,

 

•    Vznik záväzku z iných v zákone neupravených skutočností

–   záväzky súvisiace s dedením – poznáme dedenie zo zákona a dedenie zo závetu, pričom sa dedia aktíva aj pasíva.

 

Vznik záväzkov podľa Obchodného zákonníka

Obchodnoprávna úprava záväzkových vzťahov a občianskoprávna úprava záväzkových vzťahov má podobné črty.

Podstata spočíva v postavení obchodných záväzkov, ktoré sú istou kontraktuálnou alternatívou občianskoprávnych záväzkov – berie sa ohľad na osobitý prvok obchodného charakteru.

 

Obchodné záväzky

–   alternatíva voči občianskoprávnej úprave – nejde priamo a ani to nerozumieme čiže nechápeme ako zmluvnú duplicitu,

Poznámka

Alternatíva

Ide o vzorové obligačnoprávne vzťahy vyjadrené prevažne nominátnymi zmluvami v tretej časti zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Zmluvy majú spoločný pôvod s občianskoprávnymi zmluvnými záväzkami, s tým rozdielom, že disponujú obchodným prvkom, ktorý je zásadným bodom určujúcim ich obchodnoprávne zaradenie.

–   obchodnoprávny prvok – ide o dôvodom prečo pri komparácii obchodných a občianskych zmluvných typov používame výraz alternatíva,

–   v prípade obchodnoprávnych záväzkov platí rovnaká téza rozlišujúca päť základných dôvodov ich vzniku:

–  zo zákona (ex lege)

–  na základe súdneho rozhodnutia

–  z právnych úkonov, najmä zo zmlúv (ex contractu)

–  z protiprávnych úkonov (ex delicto)

–  z iných zákonom uznaných právnych dôvodov (variae causarum figurae).

Vznik obchodnoprávnych záväzkov – právny dôvod vzniku zo zákona

Je potrebné rozlišovať medzi tzv. vznikom záväzku na základe zákona a vznikom záväzku zo zákona. V prípade vzniku záväzku na základe zákona hovoríme o právnom titule, ktorým je zákonná právna norma a účinky z nej vyplývajúce, ktoré sa reálne aktivujú okamihom vzniku zákonom predpokladaných skutočností uvedených v skutkovej podstate tejto normy. Tento právny dôvod nepredpokladá účasť aktívneho vôľového prvku, ktorý je za iných okolností imanentnou súčasťou právneho úkonu. V tomto prípade sa účasť vôľového prvku môže prejavovať iba vo vzťahu ku vzniku skutočnosti predpokladanej zákonom a nie priamo vo vzťahu k právnemu dôvodu vzniku obchodného záväzku. Tento právny dôvod je preto spojením ustanovenia zákona, ktorý vznik záväzku predpokladal kvalifikovanou skutočnosťou, ktorá následným vznikom vyvolá bezprostrednú zákonnú reakciu v podobe vzniku obchodného záväzku.

Od tohto spôsobu vzniku obchodného záväzku je potrebné odlišovať vznik záväzku na základe zákona. Tento spôsob je najčastejšie vyskytujúcim a predstavuje naproti vzniku záväzku priamo zo zákona, prípad predpokladajúci viacstupňový postup pri tvorení konkrétneho záväzku. Postup spočíva v účasti zákonného prvku v podobe zákonom predpokladaných skutočností, ktorých vznikom nastúpia zákonom ustanovené právne následky. Odlišnosť tohto spôsobu je sústredená do pristupujúcej právnej skutočnosti v podobe vôľového prvku ako spôsobilého prejavu vôle daného subjektu v prospech vzniku žiaducich právnych následkov. Takýmto spôsobom dochádza k spojeniu kvalifikovaného prejavu vôle (napr. vôľa uzavrieť kúpnu zmluvu) formulovaného v podobe zákonom predpokladaných skutočností (napr. naplnenie modelových skutočností uvádzaných v ustanoveniach o kúpnej zmluve) so zákonným dôsledkom v podobe účinného vzniku daného záväzkového vzťahu, ktorý súčasne nachádza oporu v príslušných zákonných ustanoveniach. Práve táto „opora“ predstavuje vyjadrenie spomínaného zákonného prvku, ktorý by sme inak mohli nazvať aj „realizácia práva“.

Vznik obchodnoprávnych záväzkov – právny dôvod vzniku je právoplatné súdne rozhodnutie

V tejto súvislosti je často používaným ustanovenie § 290 Obchodného zákonníka nadväzujúce na inštitút zmluvy o budúcej zmluve podľa Dielu IV § 289 Obchodného zákonníka. Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy je špeciálnym záväzkovým inštitútom obchodného práva, ktorý zaväzuje zainteresované zmluvné strany uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu. Ide o písomne uzavretú zmluvu, ktorej podstatou je dohoda účastníkov právneho vzťahu o uzavretí ešte neexistujúceho obchodného záväzku v priebehu časového obdobia uvedeného v obsahu zmluvy o budúcej zmluve. Obchodný zákonník okrem obligatórneho určenia doby v ktorej má dôjsť k uzavretiu budúcej zmluvy určuje povinnosť definovať obsah budúcej zmluvy predmetom plnenia, ktorý je určený aspoň všeobecným spôsobom. V týchto súvislostiach vystupuje do popredia okolnosť nesplnenia záväzku uzavrieť zmluvu, ktorá je predmetom zmluvy o budúcej zmluve. Obchodný zákonník tu ukladá zákonnú možnosť v prospech oprávnenej strany, domáhať sa nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o budúcej zmluve, spôsobom určenia obsahu budúcej zmluvy prostredníctvom výroku v autoritatívnom právoplatnom rozhodnutí súdu. Okrem toho zákon pripúšťa aj možnosť požadovať, aby obsah zmluvy určila osoba určená v zmluve alebo možnosť požadovať náhradu škody spôsobenej jej porušením záväzku uzavrieť zmluvu. Právoplatné rozhodnutie súdu v predmetnej veci má následne účinky zmluvy uzavretej zmluvnými stranami. Právoplatné rozhodnutie súdu sa podľa nášho názoru nemôže stotožňovať so zásahom do zmluvnej voľnosti zúčastnených strán. V tomto prípade ide o nastúpenie účinkov súdneho rozhodnutia o určení obsahu zmluvy, po tom čo jedna zo zmluvných strán odmietla využiť svoje práva na negociačný postup pre obsah budúcej zmluvy. Tento názor podporujú aj ustanovenia Obchodného zákonníka pojednávajúce o možnosti využiť pôsobnosť súdu vo veci nahradenia negociačných rokovaní zúčastnených strán pre určenie obsahu budúcej zmluvy. Tieto ustanovenia sú aj integrálnou súčasťou Dielu IV Obchodného zákonníka s názvom Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy a tak ich môžeme považovať aj za integrálnu súčasť samotného inštitútu zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, ktorý zúčastnené strany uzavreli na základe konsenzuálneho úkonu v rámci ich zmluvnej autonómie. V súvislostiach uplatnenia inštitútu súdneho určenia obsahu zmluvy sa však rozlišujú dve situácie.

Prvou je situácia, kedy zaviazaná strana po výzve oprávnenej strany nesplní záväzok uzavrieť zmluvu. Riešením tejto situácie je zákonná možnosť daná v prospech oprávnenej strany, ktorá znie na možnosť požadovať určenie obsahu zmluvy buď cestou súdneho rozhodnutia alebo osobou určenou v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy alebo môže požadovať náhradu škody spôsobenej jej porušením záväzku. Tieto prípady sú charakteristické tým, že povinná strana neodmietla rokovať o budúcej zmluve, ale rokovania sú neúspešné, lebo strany sa nedohodli o obsahu zmluvy. Rozlišovacou podstatou tohto prípadu je skutočnosť, že nárok na určenie obsahu zmluvy a nárok na náhradu škody nemožno uplatniť popri sebe (kumulatívne).

Druhou situáciou je prípad, kedy zaviazaná strana neoprávnene odmietla rokovať o uzavretí zmluvy. Podmienkou odmietnutia rokovať o uzavretí zmluvy je jeho kvalifikovaná podstata, ktorá znie na neoprávnené odmietnutie. V tomto prípade má oprávnená strana možnosť uplatniť ochranu svojej právnej pozície každým zo spôsobov uvedených v § 290 ods. 2 Obchodného zákonníka. Dochádza tak k vzniku najširšej právnej možnosti na uplatnenie prostriedkov ochrany práv oprávnenej strany, ktorým je možnosť kumulatívneho uplatnenia nároku na určenie obsahu zmluvy súdom alebo určenou osobou a súčasne aj nárok na náhradu škody. Záverom je treba poznamenať, že ustanovenie § 290 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, a preto sa strany od neho môžu odchýliť, prípadne ho vylúčiť.

Vznik obchodnoprávnych záväzkov – právny dôvod vzniku je právny úkon – zmluva

Táto kategória je najčastejším právnym dôvodom vzniku obchodných záväzkov. Definičným znakom tohto právneho dôvodu je prejav vôle konajúcej osoby kvalifikovaného ako právny úkon. Právny úkon je taký prejav vôle konajúcej osoby, ktorý smeruje najmä ku vzniku, zmene alebo k zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú. Zmluva je najmenej dvojstranný právny úkon osôb, ktoré sa zhodli na návrhu zmluvy a jeho prijatí. Ide o kategóriu záväzkov, ktoré vznikajú na základe vôle konajúcich osôb. Okolnostiam vzniku obchodnoprávnych záväzkov z právnych úkonov a obchodnoprávnych zmlúv sa venujeme v neskoršom texte.

Vznik obchodnoprávnych záväzkov – právny dôvod vzniku je protiprávny úkon

Súkromné právo pre označenie protiprávnych úkonov a následných porušení súkromnoprávnych povinností pozná pojem súkromnoprávny delikt. V tomto prípade nejde o delikt vo verejnoprávnom slova zmysle, ktorým sa myslí porušenie právnych povinností voči spoločnosti ako bližšie nedefinovaného okruhu anonymných osôb, ktoré vedie k potrestaniu páchateľa niektorou zo sankcií uvedených v zákone. Súkromnoprávnym deliktom sa chápe postup konkrétnej osoby zaviazanej k určitému konaniu buď zmluvným alebo zákonným spôsobom, spôsobom ktorý tento jeho záväzok porušuje. Porušením týchto pravidiel správania sa dosiahne vznik záväzku voči konkrétnemu subjektu, ktorý je v tomto prípade identifikovaný práve prostredníctvom protiprávneho úkonu porušenia právnych povinností, ktoré zasiahlo sféru jeho práv a právom chránených záujmov, vyplývajúcich z daného záväzku. Základným ustanovením obchodného práva pre prípad porušenia povinností zo záväzkového vzťahu je ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka. Táto právna norma dáva povinnosť tomu, kto porušil svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane. Zákon v tomto prípade počíta aj s prípadom, kedy je porušiteľ oprávnený zbaviť sa zodpovednosti za vzniknutú škodu ustanovením liberačných princípov definujúcich pôvod porušenia povinností okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Naproti Hospodárskemu zákonníku, ktorý zakladal všeobecnú úpravu zodpovednosti za škodu na princípe prezumovaného zavinenia so subsidiárnou povahou, Obchodný zákonník uzákonil objektívnu zodpovednosť s možnosťou liberácie.

Vznik obchodnoprávnych záväzkov – právny dôvod vzniku je iný zákonom uznaný právny dôvod

Túto skupinu tvoria právne dôvody, ktoré nie sú ani právnymi úkonmi, ani protiprávnymi úkonmi. Ide o záväzky vzniknuté na základe zákonom ustanovených podmienok. Tomuto dôvodu vzniku obchodných záväzkových vzťahov sa venujeme v článku o právnych dôvodoch vzniku obchodných záväzkových vzťahov z právnych úkonov.

Porovnanie obchodných a občianskych zmlúv

–   absolútne neobchodné zmluvy,

–   absolútne obchodné zmluvy,

–   skupina zmlúv, ktoré oba zákonníky upravujú paralelne vedľa seba – dôležitá je právna povaha subjektov, ktoré ich uzavierajú (či ide o podnikateľov alebo nie).

 

Zákon umožňuje účastníkom obchodných záväzkových vzťahov sa v rámci voľby práva dohodnúť o použití Obchodného zákonníka aj na záväzkové vzťahy, ktoré sú inak upravené Občianskym zákonníkom. Dohoda musí byť v písomnej forme.

 

Zmeny zmluvy

Tak ako dochádza k vzniku zmluvy, je potrebné vykonať aj jej zmeny. V praxi sa vyskytovali prípady, keď zmluva obsahovala ustanovenie, že po uplynutí dojednanej doby možno zmluvy predĺžiť aj bez toho, aby sa na tom účastníci zmluvy výslovne dohodli, a to takým spôsobom, že mlčanie druhého účastníka zmluvy sa považuje za súhlas s predĺžením zmluvy. Predĺženie sa nazýva prolongácia. Uvedené je však od 1. 1. 2011 zakázané. Občiansky zákonník vyhlasuje každú klauzulu v zmluve, ktorá by umožňovala prolongovanie akejkoľvek zmluvy na základe toho, že druhá zmluvná strana výslovne neprejavila vôľu v zmluve nepokračovať, za neplatnú – ide o absolútnu neplatnosť.

š

•    Delenie zmlúv

 

Pomenované zmluvy

–   zmluvy výslovne ako zmluvný typ upravené v zákone – vymedzené sú podstatné a povinné náležitosti,

–   zmluva musí obsahovať ako príslušný zmluvný typ – označenie konkrétnej veci – pri nájomnej zmluve je to označenie bytu s jeho príslušenstvom bytu, jeho príslušenstvo – rozsah užívania, nájomné, úhrady za plnenia, ich výška – zmluva musí byť v písomnej forme,

–   typy zmlúv sa nerozlišujú podľa toho, ako je zmluva označená ale dôležitým rozhodujúcim prvkom – je ním obsah zmluvného dojednania, ktorým sú vymedzené práva a povinnosti účastníkov,

–   každá pomenovaná zmluva má svoje typové označenie – kúpna zmluva, darovacia zmluva, nájomná zmluva, zmluva o dielo, poistná zmluva... ,

–   pomenované zmluvy sú také, ktoré upravuje právny predpis a nepomenované sú všetky ostatné.

Poznámka

Možnosť zmluvných strán upraviť obsah záväzkového vzťahu s odklonom od zákona je obmedzená len vtedy, ak to zakazuje zákon alebo to vyplýva z povahy ustanovení zákona, že sa od nej nemožno odchýliť.

V praxi najviac používané pomenované zmluvy obchodnom a občianskom práve

Obchodný zákonník	Občiansky zákonník
Kúpna zmluva	Kúpna zmluva
Darovacia zmluva	Zmluva o dielo
Sprostredkovateľská zmluva	Zmluva o nájme dopravného prostriedku
Poistná zmluva	Zmluva o otvorení akreditívu
Zmluva o pôžičke	Zmluva o obchodnom zastúpení
Zmluva o výpožičke	Zmluva o tichom spoločenstve
Nájomná zmluva	Zmluva o úvere
Zmluva o dielo	Zmluva o preprave veci
Zmluva o ubytovaní	Zmluva o predaji podniku
Príkazná zmluva	Zmluva o kúpe prenajatej veci
Zmluva o obstaraní veci	Zmluva o skladovaní
Zmluva o úschove	Mandátna zmluva

 

Zmiešane zmluvy

Za zmiešané zmluvy v rámci Obchodného zákonníka sú posudzované viaceré zmluvy uzavreté v tom istom rokovaní alebo zahrnuté do tej istej listiny, kde každá takáto zmluva je posudzovaná samostatne. Ak z tohto druhu zmlúv vyplýva skutočnosť, že sú na seba previazané (závislé) platnosť ktorejkoľvek z nich je podmienkou platnosti ostatných zmlúv.

 

Nepomenované zmluvy

–   nie je upravená zákonom – akokoľvek zmluva,

–   pozná ich občianske právo aj obchodné právo,

–   zmluva, ktorá nie je upravená v zákone (napríklad v OZ alebo OBZ) ako jeden zo zmluvných typov,

–   vznikajú na základe určitých právnych skutočností a tie teórie práva, ako teoretická právna disciplína,

–   podľa povahy sa delia na skutočnosti subjektívne objektívne,

–   má rovnakú záväznosť ako zmluva pomenovaná a záväzky z nej vyplývajúce sú vynútiteľné súdom,

–   považuje sa za platný inštitút, ak neodporuje obsahu ani účelu OZ.

–   obsahu a účelu zákona neodporuje ani zmluva, ktorou vlastník nehnuteľnosti prenechá svojmu zamestnancovi odchádzajúcemu do dôchodku a jeho manželke časť nehnuteľnosti (napríklad bytu) do užívania na dobu do ich smrti za stanovených podmienok,

–   OZ vychádza zo zásady zmluvnej autonómie ponecháva na zváženie samotných subjektov, či vôbec a s kým uzavrú zmluvu, aký bude jej obsah, a aká bude jej forma a tiež aký typ zmluvy si v konkrétnom prípade zvolia. Vďaka zmluvnej slobode je možné uzavrieť i zmluvu, ktorá nie je v zákone výslovne upravená, teda nepatrí medi zmluvné typy.

–   účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá,

–   právny režim zákonom nepomenovaných zmlúv sa v našom právnom systéme spravuje tými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú občianskoprávne vzťahy, ktorú sú im obsahom alebo účelom najbližšie,

–   obchodné a občianske právo reguluje len zmluvy, ktoré sú právnym úkonom – subjekty môžu uzavrieť akúkoľvek zmluvu, a to aj takú, ktorá nie je osobitne upravená, nemusia sa obmedzovať len na uzavieranie typických zmlúv, ale môžu uzavrieť aj takú, ktorá najviac vyhovuje ich požiadavkám vzájomných vzťahov, avšak za dodržania podmienky, že takáto zmluva nesmie odporovať obsahu alebo účelu zákona,

–   subjekty pri týchto zmluvách delíme na fyzické osoby, právnické osoby, či organizácie a štát, teda tak, ako sa delia v občianskoprávnych vzťahoch,

–   zmluva obsahujúca prvky nepomenovanej zmluvy i čiastočne prvky pomenovanej – ide o čiastočne nepomenovanú.

V praxi najviac využívané zmluvy v Obchodnom a Občianskom práve

Obchodný zákonník	Občiansky zákonník
Zmluva o prevzatí dlhu	Rámcová zmluva
Zmluva o poskytovaní sociálnej služby	Faktoringová zmluva
Zmluva o poskytovaní lekárskej starostlivosti	Forfatingová zmluva
Zmluva o poskytnutí dotácie	Franchisingová zmluva
Zmluva o výkon odpornej zdravotníckej praxe	Manažérska zmluva
Zmluva o spracovaní mzdovej agendy	Zmluva o reklame
Zmluva o správe budovy	Leasingová zmluva

Obsah záväzkov

§ 494

Z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

Komentár k § 494

Ako sme už uviedli vyššie, zo záväzku má dlžník povinnosť

–   niečo dať,

–   niečo konať,

–   niečoho sa zdržať,

–   niečo trpieť.

Veriteľ má zo záväzku oprávnenie

–   od dlžníka požadovať.

§ 495

Platnosti záväzku nebráni, ak nie je vyjadrený dôvod, na základe ktorého je dlžník povinný plniť. Veriteľ je však povinný preukázať dôvod záväzku, s výnimkou cenných papierov hromadne vydaných alebo iných cenných papierov, pre ktoré je zákonom ustanovené, že veriteľ túto povinnosť nemá.

Komentár k § 495

Ustanovenie upravuje platnosť záväzku. V prípade, ak nie je vyjadrený dôvod, na základe ktorého má dlžník povinnosť plniť v zásade nebráni platnosti tohto záväzku. Musí byť však preukázaný dôvod záväzku. Ustanovenie vymedzuje výnimku a to cenných papierov, kedy veriteľ nemá povinnosť preukázať dôvod záväzku.

§ 496

(1) Za dohodu o vlastnostiach, účele a akosti sa pri spotrebiteľských zmluvách považuje také plnenie, o ktoré prejavil spotrebiteľ záujem a ktoré sa zhoduje s popisom poskytnutým obchodníkom, výrobcom alebo jeho zástupcom v akejkoľvek verejne prístupnej forme, najmä reklamou, propagáciou a označením tovaru.

(2) Ak akosť nie je výslovne dojednaná, je dlžník povinný plniť určité množstvo vecí určených v priemernej strednej akosti.

Komentár k § 496

Ustanovenie upravuje aké plnenie sa považuje za dohodu o vlastnostiach, účele a akosti sa pri spotrebiteľských zmluvách. V prípade neurčenia akosti má dlžník povinnosť plniť určité množstvo vecí určených v priemernej strednej akosti.

§ 497

Každý z účastníkov si môže vymieniť odstúpenie od zmluvy a dojednať pre ten prípad odstupné. Kto zmluvu splní aspoň sčasti alebo prijme hoci len čiastočné plnenie, nemôže už od zmluvy odstúpiť, ani keď poskytne odstupné.

Komentár k § 497

Ustanovenie upravuje možnosť dojednať odstupné v rámci zmluvy pre účastníkov v prípade odstúpenia od zmluvy. Odstupné poskytuje ten, kto od zmluvy odstúpil. Zákon zároveň v ustanovení vymedzuje zásadu, že v prípade, ak niektorý z účastníkov zmluvu splní aspoň sčasti prípadne prijme čo i len čiastočné plnenie, už od zmluvy odstúpiť nemôže, a to ani v prípade poskytnutého odstupného.

§ 498

Na to, čo dal pred uzavretím zmluvy niektorý účastník, hľadí sa ako na preddavok.

Komentár k § 498

Ustanovenie upravuje inštitút preddavku. Preddavkom je niečo, čo dal niektorý z účastníkov pred uzavretím zmluvy.

Komentár k § 494 až § 498

Ustanovenia upravujú obsah záväzku. V každom záväzku musí byť stanovené plnenie, a to úplne presne, aby bolo jasné, čo má byť zo záväzku poskytnuté. Pod obsah záväzku môžeme zaradiť aj určité správanie, ktoré sa na základe záväzku očakáva. Ide o správanie, ku ktorému je dlžník priamo zo zmluvy zaviazaný. Viazanosť môže mať aj zo zákona.

Ide o plnenie spočívajúce v povinnosti niečo dať, niečo konať, niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť.

 

Predmet záväzku

–   pod niečím dať rozumieme určitú vec – hnuteľnú, nehnuteľnú, právo, a iné majetkové hodnoty – ide o vecné alebo peňažné plnenie,

–   je dôležité brať ohľad na to, či ide o nejakú vec jednotlivo alebo o vecí určitého druhu.

 

Delenie záväzkov

–   záväzky kauzálne,

–   záväzky abstraktné,

pričom sa delia na základe toho, či je v nich vyjadrený dôvod plnenia.

 

Záväzok, pri ktorom nie je vyjadrený hospodársky dôvod

–   ide o platný záväzok,

–   ide o záväzok s neuvedeným hospodárskym dôvod, na základe ktorého je dlžník povinný plniť,

–   veriteľ má povinnosť preukázať dôvod záväzku.

Zákon upravuje, že ak má byť predmetom záväzku vecné plnenie, je potrebné jeho akosť dohodnúť vtedy, ak sa má odchýliť od bežného štandardu.

Povinnosťou obchodníka je spotrebiteľovi dodať tovar v súlade s dohodnutým záväzkovým vzťahom. V prípade, že dohoda o vlastnostiach, účele a akosti veci nebola výslovne uzavretá pri vzniku záväzku alebo ak vlastnosti veci nezodpovedajú vlastnostiam verejne propagovaným obchodníkom (výrobcom), na vzniknutý záväzok sa podporne použije ustanovenie o fiktívnej dohode o vlastnostiach, účele a akosti veci. Obsahom je také plnenie obchodníka, ktoré vychádza zo záujmu spotrebiteľa uspokojiť svoju potrebu a súčasne zodpovedá ponuke výrobcu alebo obchodníka uvedenej v popise o ponúkanej veci, ktorý bol verejne prístupnou formou poskytnutý o veci.

Zákon upravuje aj ustanovenie, ktoré sa týka záväzkov, ktorých predmet plnenia je určený druhovo. Vecami určenými podľa druhu sú veci, ktoré sú určené podľa počtu, miery alebo váhy a môžu byť nahradené inými vecami rovnakého druhu a akosti (napr. potraviny, odevné súčasti, stavebný materiál). Toto ustanovenie nie je možné aplikovať na záväzky, ktorých predmetom je vec určená individuálne, resp. jednotlivo. Podľa tohto ustanovenia sa postupuje aj v prípade posúdenia zániku záväzku splnením, kedy je potrebné určiť, či dlh bol riadne splnený.

 

Odstúpenie od zmluvy

–   zákon používa uvedený inštitút vo viacerých zmluvných prípadoch,

–   možné je v prípadoch stanovených zákonom alebo v prípadoch, keď sa na tom účastníci výslovne dohodli,

–   v prípade uzavretia zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,

–   sankcia za omeškanie dlžníka

–   porušenie zmluvných povinností,

–   dohoda medzi subjektami,

–   prípady odstúpenia, ktoré pripúšťa zákon,

–   prípady, ktoré sa zakladajú na zmluve.

 

V rámci dojednania zmluvných podmienok si môžu subjekty dohodnúť odstupné v prípade odstúpenia od zmluvy, ktoré poskytuje ten, kto od zmluvy odstupuje. Uvedenú možnosť však musí povaha zmluvy pripúšťať. Dohodne sa presná výška odstupného a tiež spôsob vyplatenia a dôvody, kedy k vyplateniu priamo dochádza.

Na rozdiel od zmluvnej pokuty, ktorá je prostriedkom na zabezpečenie pohľadávky, odstúpením od zmluvy záväzkový právny vzťah oboch strán zaniká, a to v okamžiku, keď prejav odstúpenia dôjde druhej zmluvnej strane. Pokiaľ nebolo dojednané niečo iné, zmluva sa ruší od počiatku.

Zákon upravuje tiež možnosť plnenia poskytnutého ešte pred uzavretím zmluvy.

Zodpovednosť za vady

§ 499

(1) Kto prenechá inému vec za odplatu, zodpovedá za to, že vec v čase plnenia má vlastnosti výslovne vymienené alebo obvyklé, že ju možno použiť podľa povahy a účelu zmluvy alebo podľa toho, čo účastníci dojednali, a že vec nemá právne vady.

(2) Ak sa vada prejaví do uplynutia šiestich mesiacov od plnenia, považuje sa za vadu, ktorá existovala už v čase plnenia. To neplatí, ak sa preukáže opak alebo ak je tento predpoklad nezlučiteľný s povahou veci alebo vady.

Komentár k § 499

Zodpovednosť za vady je právny inštitút úzko spojený so záväzkovými právnymi vzťahmi. Vzniká porušením povinnosti účastníka záväzkového vzťahu plniť riadne – plniť bez vád. Ide o jeden zo základných typov občianskoprávnej zodpovednosti.

Zo zodpovednosti za vady vznikajú povinnosti vždy tomu účastníkovi záväzkového vzťahu, ktorý prenechal za odplatu vec inému (tzv. scudziteľ) a práva druhému účastníkovi, ktorý za odplatu prevzal vec od scudziteľa (tzv. nadobúdateľ).

Zákon v ustanovení upravuje, že ten kto prenechá inému vec za odplatu, za to zodpovedá:

–   vec má v čase plnenia vlastnosti výslovne určené prípadne obvyklé,

–   vec je možné použiť podľa povahy a účelu zmluvy,

–   vec je možné použiť tak, ako si účastníci dojednali,

–   vec nemá právne vady.

!     Upozornenie

Novým zákonom o ochrane spotrebiteľa sa vykonala zmena, a to v podobe presunutia a úpravy ustanovenia z doterajšieho § 508 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dôvodom je konsolidácia textu v nadväznosti na ďalšie zmeny. V prípade, že sa vada prejaví do uplynutia šiestich mesiacov od plnenia, považuje sa za vadu, ktorá existovala už v čase plnenia. To neplatí, ak sa preukáže opak alebo ak je tento predpoklad nezlučiteľný s povahou veci alebo vady.

§ 500

(1) Ak ide o zjavné vady alebo o vady, ktoré možno zistiť z príslušnej evidencie nehnuteľností, nemožno uplatňovať nárok zo zodpovednosti za vady, ibaže scudziteľ výslovne ubezpečil, že vec je bez akýchkoľvek vád.

(2) Za dlhy viaznuce na veci je zodpovedný scudziteľ.

Komentár k § 500

Vadou sa rozumie všetko, čo znižuje možnosť využitia a upotrebenia veci alebo vec inak znehodnocuje. Obchodný zákonník neobsahuje všeobecné ustanovenia o zodpovednosti za vady, preto sa uplatňuje znenie Občianskeho zákonníka, aj keď len v obmedzenom rozsahu.

Občiansky zákonník vymedzuje prípady, keď nemožno uplatniť zodpovednosť za vady veci, a to aj napriek tomu, že vady v dobe plnenia existovali:

–   zjavné vady – je možné ich zistiť pri bežnej prehliadke veci pri odovzdaní,

–   právne vady – je možné zistiť v katastri nehnuteľností,

–   vady veci prenechanej ako stojí a leží – vec opotrebovaná alebo inak znehodnotená.

V prípade, že ide o zjavné vady alebo o vady, ktoré možno zistiť z príslušnej evidencie nehnuteľností, nemožno uplatňovať nárok zo zodpovednosti za vady, ibaže scudziteľ výslovne ubezpečil, že vec je bez akýchkoľvek vád. Za dlhy viaznuce na veci je zodpovedný scudziteľ.

§ 501

(1) Ak má vec vady, o ktorých scudziteľ vie, upozorní na ne nadobúdateľa pred uzavretím zmluvy.

(2) Ak sa vec prenechá ako stojí a leží, nezodpovedá scudziteľ za jej vady, ibaže vec nemá vlastnosť, o ktorej scudziteľ vyhlásil, že ju má, alebo ktorú si nadobúdateľ výslovne vymienil.

Komentár k § 501

Ustanovenie upravuje prípad, kedy nie je možné uplatniť zodpovednosť za vady veci. Ide o prípad, ak sa vec prenechá ako stojí a leží.

!     Upozornenie

Znenie odseku 1 sa zaviedlo za účelom presunu ustanovenia doterajšieho znenia § 596 medzi všeobecné ustanovenia záväzkového práva v rámci Občianskeho zákonníka. Táto povinnosť scudziteľa sa tak stáva generálnou povinnosťou scudziteľa. Ak má teda vec vady, o ktorých scudziteľ vie, upozorní na ne nadobúdateľa pred uzavretím zmluvy.

§ 502

(1) Zákon, jeho vykonávací predpis, dohoda účastníkov alebo jednostranné vyhlásenie poskytovateľa záruky môžu ustanoviť, v ktorých prípadoch sa zodpovedá za vady, ktoré sa vyskytujú do určenej alebo dojednanej doby po splnení.

(2) Dohodou účastníkov alebo jednostranným vyhlásením poskytovateľa záruky možno určiť zodpovednosť za vady podľa prísnejších zásad, než ustanovuje zákon.

(3) Poskytovateľ záruky vydá o dohode alebo o jednostrannom vyhlásení podľa odseku 1 alebo odseku 2 oprávnenej osobe písomné potvrdenie (ďalej len „záručný list“). Záručný list obsahuje meno a priezvisko, obchodné meno alebo názov poskytovateľa záruky, jeho sídlo alebo miesto podnikania, označenie veci, na ktorú sa záruka vzťahuje, podmienky záruky, a postup, ktorý musí oprávnená osoba dodržať, aby dosiahla plnenie záruky. Ak záručný list neobsahuje všetky náležitosti, nespôsobuje to neplatnosť záruky.

Komentár k § 502

Zodpovednosť za vadné plnenie

–   zákonná zodpovednosť za vady,

–   záručná zodpovednosťou za vady – zodpovednosť počas záručnej doby

•    zákonná záruka,

•    zmluvná záruka,

•    založená jednostranným vyhlásením.

Poznámka

–   Zákonná záruka

Záručné obdobie trvá 2 roky a v prípade použitého tovaru sa môže skrátiť na 1 rok. Zodpovedný za nápravu situácie v prípade chybného výrobku je predávajúci, a to aj za na nákupy cez internet.

Spotrebiteľ musí konať v primeranej lehote, a to informovať predávajúceho o chybe výrobku, odkedy si všimol chybu, ale neexistuje žiadna osobitná lehota okrem zákonnej lehoty 2 roky. Predávajúci musí počas prvého roka po dodaní výrobku preukázať, že tovar nebol chybný (tzv. „presun dôkazného bremena“) tak, že zaplatí za odborný posudok a poskytne kópiu spotrebiteľovi. Po uplynutí tejto lehoty už musí chybu výrobku preukázať spotrebiteľ. Spotrebiteľ môže na vlastné náklady požiadať o stanovisko nezávislého odborníka s cieľom dokázať existenciu chyby výrobku. Bezplatné opravné prostriedky, na ktoré má spotrebiteľ nárok – dostupné prostriedky nápravy závisia od povahy chýb výrobku. Odstrániteľné chyby – Ak sa dá chyba odstrániť, spotrebiteľ môže požiadať o jej bezplatné a čo najrýchlejšie odstránenie. Obchodník by mal chyby bezodkladne odstrániť. Spotrebiteľ môže namiesto odstránenia chyby požiadať o výmenu výrobku, okrem prípadov, keď by náklady vyplývajúce z takejto výmeny boli vzhľadom na povahu a závažnosť chyby príliš vysoké. Obchodník má vždy možnosť namiesto odstránenia chýb chybný tovar vymeniť, pokiaľ tým spotrebiteľovi nespôsobí vážne ťažkosti. Neodstrániteľné chyby – Ak sa chyba odstrániť nedá, alebo ak ide o chybu, ktorá sa odstrániť dá, ale vyskytuje sa na viacerých miestach (viac ako dvakrát), alebo ak má výrobok viaceré chyby (3 a viac chýb naraz), môže spotrebiteľ žiadať o výmenu výrobku alebo o finančnú náhradu. V prípade ďalších neodstrániteľných chýb (ktoré však nebránia použitiu tovaru) môže spotrebiteľ požiadať o primeranú zľavu z kúpnej ceny.

Časový rámec na uplatnenie tejto záruky je 30 dní. Po uplynutí 30 dní má spotrebiteľ práva, ako keby boli chyby neodstrániteľné. Ak bol tovar vymenený, začína plynúť nová 2-ročná zákonná záruka. Ak je výrobok chybný v zákonnej záručnej lehote, za nápravu situácie je zodpovedný predávajúci. Premlčacia lehota je 3 roky odo dňa, keď bola chyba výrobku oznámená predávajúcemu, pokiaľ nedošlo k prerušeniu zákonnej premlčacej lehoty. V rámci vnútroštátnych právnych predpisov okrem zákonnej záruky súladu tovaru so zmluvou existuje aj právna záruka v trvaní 3 rokov na chyby na nehnuteľnom majetku.

–   Obchodná záruka

Subjekt, ktorý túto záruku poskytuje, či už predávajúci, výrobca alebo ručiteľ z tretej strany. Vždy vychádzajte z poskytnutej dokumentácie. Môže byť 1 až 5 rokov a vo väčšine prípadov 2 roky, tak, ako je to v prípade zákonnej záruky. Na drahší tovar sa zvyčajne uplatňuje dlhšia záruka, ktorá sa často vzťahuje na konkrétne časti výrobku. Nie vždy je to záruka bezplatná. Obchodník si môže stanoviť vlastné podmienky, takže môže byť bezplatná alebo za odplatu. Predávajúci musí poskytnúť obchodnú záruku formou písomného dokumentu alebo v trvalom a prístupnom formáte. Neexistujú žiadne osobitné požiadavky, ktoré by sa vyžadovali.

Zákon, jeho vykonávací predpis, dohoda účastníkov alebo jednostranné vyhlásenie poskytovateľa záruky môžu ustanoviť, v ktorých prípadoch sa zodpovedá za vady, ktoré sa vyskytujú do určenej alebo dojednanej doby po splnení.

!     Upozornenie

Do ustanovenia sa zavádza legislatívno-technickú zmena za účelom zohľadnenia skutočnosti, že záruku neposkytuje iba scudziteľ, ale môže byť poskytovaná aj treťou stranou, teda poskytovateľom záruky (napr. výrobcom).

Tiež sa zavádzajú náležitosti obchodnej záruky podľa čl. 17 ods. 2 písmena b) až e) smernice (EÚ) 2019/771. Tieto náležitosti by sa mali uplatňovať na každú, nie len spotrebiteľskú záruku podľa nového znenia § 626 Občianskeho zákonníka.

§ 503

Ak chce nadobúdateľ uplatňovať nárok zo zodpovednosti za vady, pretože si tretie osoby robia nárok na vec, musí to bez zbytočného odkladu oznámiť svojmu predchodcovi. Ak tak neurobí, nestratí síce svoj nárok zo zodpovednosti za vady, ale jeho predchodca môže proti nemu uplatniť všetky námietky, ktoré neboli uplatnené proti tretej osobe.

Komentár k § 503

Zákon v ustanovení upravuje, že v prípade, ak chce nadobúdateľ uplatňovať nárok zo zodpovednosti za vady, pretože si tretie osoby robia nárok na vec, musí to bez zbytočného odkladu oznámiť svojmu predchodcovi.

V prípade, že tak neurobí, nestratí svoj nárok zo zodpovednosti za vady. Jeho predchodca môže proti nemu uplatniť všetky námietky, ktoré neboli uplatnené proti tretej osobe.

§ 504

Nadobúdateľ môže uplatňovať nárok zo zodpovednosti za vady na súde len vtedy, ak vytkol vady bez zbytočného odkladu po tom, čo mal možnosť vec prezrieť. Nadobúdateľ môže vadu vytknúť najneskôr do šiestich mesiacov, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Ak v tejto lehote nevytkne vadu, právo zanikne.

Komentár k § 504

Ustanovenie upravuje, kedy môže nadobúdateľ uplatňovať nárok zo zodpovednosti za vady na súde. Zákon rovnako vymedzuje lehotu, kedy môže nadobúdateľ vadu vytknúť najneskôr.

§ 505

(1) Ak ide o vady, za ktoré sa zodpovedá podľa § 502, vadu treba vytknúť do šiestich mesiacov od zistenia vady, najneskôr do uplynutia určenej záručnej doby, ak nie je v záručnom liste určené inak.

(2) Čas od vytknutia vady až do vykonania opravy sa do záručnej doby nepočíta. Poskytovateľ záruky je povinný vydať nadobúdateľovi potvrdenie o tom, kedy právo uplatnil, ako aj o vykonaní opravy a čase jej trvania.

Komentár k § 505

!     Upozornenie

V novom znení tohto ustanovenia sa upravuje možnosť upraviť v záručnom liste inú lehotu na vytknutie vady v prípade záručnej zodpovednosti za vady. Zároveň v odseku 2  upravuje pravidlá pre počítanie záručnej doby.

§ 506

(1) Len čo nadobúdateľ zistí vadu prevzatej veci, je povinný vec uschovať po primeranú dobu, ktorú určí scudziteľ na preskúmanie vady.

(2) Ak ide o vec podliehajúcu rýchlej skaze, môže ju nadobúdateľ po upozornení scudziteľa bez meškania predať.

Komentár k § 506

Zákon upravuje v ustanovení postup pri zistení vady na prevzatej veci. Nadobúdateľ má povinnosť vec uschovať po primeranú dobu, ktorú určí scudziteľ na preskúmanie vady.

Ustanovenie tiež upravuje postup v prípade veci, ktorá rýchlo podlieha skaze.

§ 507

(1) Ak ide o vadu, ktorú možno odstrániť, môže nadobúdateľ požadovať jej bezplatné odstránenie. Scudziteľ vadu odstráni v primeranej lehote. Primeranou lehotou sa rozumie najkratší čas, ktorý scudziteľ potrebuje na posúdenie vady a na opravu alebo výmenu veci s prihliadnutím na povahu veci a povahu a závažnosť vady.

(2) Ak ide o neodstrániteľnú vadu, ktorá bráni tomu, aby sa vec mohla podľa § 499 riadne užívať ako vec bez vady, má nadobúdateľ právo od zmluvy odstúpiť. To isté právo má nadobúdateľ pri odstrániteľných vadách, ak pre opätovné vyskytnutie sa vady po oprave alebo pre väčší počet vád nemôže vec riadne užívať.

(3) Ak ide o neodstrániteľnú vadu, ktorá nebráni riadnemu užívaniu veci podľa § 499, má nadobúdateľ právo na primeranú zľavu z ceny.

(4) Nadobúdateľ má právo odstúpiť od zmluvy aj vtedy, ak ho scudziteľ výslovne ubezpečil, že vec má určité vlastnosti, najmä vlastnosti vymienené nadobúdateľom, alebo že vec nemá žiadne vady, a toto ubezpečenie sa ukáže nepravdivým.

(5) Práva vyplývajúce zo zodpovednosti za vady môžu byť pri jednotlivých záväzkoch upravené zákonom alebo dohodnuté účastníkmi inak.

§ 508

(1) Nárok zo zodpovednosti za vady je potrebné uplatniť na súde vo všeobecnej premlčacej lehote (§ 101), ktorá začína plynúť odo dňa, keď nadobúdateľ vytkol vadu u scudziteľa.

(2) Ak zákon ustanovuje, že nadobúdateľ môže uplatňovať práva zo zodpovednosti za vady aj bez toho, aby vadu vytkol, premlčacia lehota podľa odseku 1 začína plynúť odo dňa plnenia. Ak ide o nepretržité plnenie, premlčacia lehota začína plynúť odo dňa prejavenia vady a neuplynie skôr, ako za dva mesiace po tom, čo sa s plnením prestalo.

§ 509

(1) Nadobúdateľ má voči scudziteľovi právo na náhradu účelne vynaložených nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s vytknutím vady, za ktorú zodpovedá scudziteľ, a uplatnením práv zo zodpovednosti za vadu.

(2) Nadobúdateľ musí právo podľa odseku 1 uplatniť u scudziteľa najneskôr do dvoch mesiacov od dodania opravenej alebo náhradnej veci, vyplatenia zľavy z ceny alebo vrátenia ceny po odstúpení od zmluvy, inak právo zanikne.

(3) Súd môže nadobúdateľovi na jeho návrh priznať primerané finančné zadosťučinenie, ak svoje práva zo zodpovednosti za vady úspešne uplatnil na súde.

Komentár k § 507, § 508 a § 509

!     Upozornenie

Do zákona sa zavádzajú nové znenia týchto ustanovení za účelom sprehľadnenia druhov vád a práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady. Ide o všeobecné ustanovenie, pričom jednotlivé zmluvné typy môžu obsahovať osobitnú právnu úpravu vád a práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady.

Nároky zo zodpovednosti za vady sa uplatňujú na súde vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Premlčacia lehota začína plynúť odo dňa vytknutia vady u scudziteľa. V osobitne vymedzených prípadoch nie je vytknutie vady podmienkou na uplatnenie práv zo zodpovednosti za vady na súde. Uvedené platí o spotrebiteľských zmluvách s digitálnym plnením. Premlčacia lehota v takomto prípade začína plynúť odo dňa plnenia. Vzhľadom na špecifiká nepretržitého plnenia, napríklad v prípade dodávania digitálnej služby počas určitého obdobia, je rozhodným momentom deň prejavenia vady a premlčacia lehota neuplynie skôr než za dva mesiace po skončení s plnením.

Tiež sa upravuje právo na náhradu účelne vynaložených nákladov, ktoré nadobúdateľovi vznikli v súvislosti s vytknutím vady, za ktorú zodpovedá scudziteľ, a uplatnením práv zo zodpovednosti za vady. Odsek 2 predstavuje zmenu v porovnaní s doterajším znením § 509 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odsek 3 upravuje právo nadobúdateľa na primerané finančné zadosťučinenie v prípade úspešného uplatnenia práv zo zodpovednosti za vady v súdnom konaní. Kritériá na určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia v prípade, kedy úspešne uplatní svoje práva na súde spotrebiteľ, sú stanovené v novom zákone v § 3 ods. 1 písm. g).

§ 510

Uplatnenie nároku zo zodpovednosti za vady nevylučuje nárok na náhradu škody, ktorá z vady vznikla.

Komentár k § 510

Podľa tohto ustanovenia platí zásada, že uplatnenie nároku zo zodpovednosti za vady nevylučuje nárok na náhradu škody, ktorá z vady vznikla.

Komentár k § 499 až § 510

Všeobecne je Občianskym zákonníkom stanovená povinnosť scudziteľa tak, že v prípade, keď prenecháva za odplatu vec inému, teda nadobúdateľovi, zodpovedá za to, že vec v čase plnenia má také vlastnosti, ktoré sú medzi scudziteľom a nadobúdateľom dojednané, prípadne vlastnosti obvyklé. Ďalej scudziteľ zodpovedá nadobúdateľovi za to, že nadobúdateľ môže túto vec užívať podľa povahy a účelu zmluvy alebo podľa toho, čo si strany vyslovene dohodli. Tiež zodpovedá aj za to, že vec nemá právne vady.

Pokiaľ vec, ktorá je predmetom odplatného scudzenia nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám, má vady.

 

Vada veci

–   všetko, čo znižuje možnosť využitia a upotrebenia veci,

–   všetko, čo vec inak znehodnocuje.

 

Delenie vád

–   faktické – sú zjavné a skryté,

–   právne.

Faktické vady

Tieto vady predstavujú fyzický nedostatok veci, ktorá je predmetom scudzenia.

Právne vady

Tieto vady sú prekážkou, aby nadobúdateľ mohol získať vec v takom rozsahu, ako to vyplýva zo zmluvy. Dochádza k tomu v dôsledku existencie práva tretej osoby k takejto veci, ktoré obmedzuje nakladanie s vecou.

 

Vada zjavná

Na scudziteľa je kladená zásadná miera zodpovednosti za to, že poskytnuté plnenie je bezchybné. Určitá miera zodpovednosti za prijatie plnenia však spočíva aj na nadobúdateľovi.

Nadobúdateľ je povinný postupovať obozretne, pretože v prípade, že sa na danej veci vyskytuje vada, ktorú si nadobúdateľ mohol všimnúť v rámci bežnej pozornosti, nemôže následne uplatniť nároky zo zodpovednosti za vady, pretože na tieto vady sa zodpovednosť scudziteľa nevzťahuje. Tieto chyby sa považujú za vady zjavné.

 

Vada skrytá

Tieto vady nie sú viditeľné voľným okom a môžu vyjsť najavo až pri používaní veci.

 

Vada nehnuteľnosti

Ide o osobitnú skupinu vád, tiež ide o vady zjavné.

Tieto vady je možné zistiť z príslušnej evidencie nehnuteľností. V prípade, že si osoba kupujúca nehnuteľnosť neoverí vopred, či je v evidencii nehnuteľností zapísaná ťarcha, napríklad záložné právo, vecné bremeno a pod., je táto skutočnosť v neprospech kupujúceho.

S ohľadom na skutočnosť, že množstvo predajov nehnuteľností sa uskutočňuje prostredníctvom realitných kancelárií, mala by realitná kancelária preveriť stav nehnuteľnosti za potenciálneho kupujúceho a na tento stav ho upozorniť. Nie je to však pravidlom, a hoci sa realitná kancelária za overenie stavu nehnuteľnosti zaručí, možno len odporučiť, aby si kupujúci overil stav kupovanej nehnuteľnosti vždy sám.

Na druhej strane, ak sa scudziteľ výslovne zaviaže, že vec je bez akýchkoľvek vád a následne sa preukáže, že vec je postihnutá vadou, je scudziteľ za tento stav zodpovedný, a to aj v prípade, že by sa jednalo práve aj o vadu zjavnú.

 

Vec „ako stojí a leží“

V praxi sa táto formulácia najčastejšie používa v prípade, keď kupujúci kupuje veci, ktorých jednotlivá špecifikácia v zmluve nemá žiadny ekonomický význam. Ide napríklad o budúcu úrodu. Namiesto toho, aby kupujúci a predávajúci špecifikovali jednotlivé veci, v zmluve uvedú, že kupujúci kupuje budúcu úrodu. V takomto prípade predávajúci nezodpovedá kupujúcemu za vady predávanej veci, iba ak táto vec nemá vlastnosti, o ktorých predávajúci vyslovene prehlásil, že ich má, alebo ktoré si kupujúci vyslovene v zmluve vymienil.

 

Postavenie nadobúdateľov

Právne postavenie nadobúdateľov, najčastejšie kupujúcich ako spotrebiteľov, je vo vzťahu k predávajúcim, ako scudziteľom, pomerne silná. Väčšina prípadov zodpovednosti za vady podlieha režimu záruky a v prípade, keď kupujúci riadne a včas uplatní vadu u predávajúceho, možno predpokladať, že sa svojho nároku domôže.

Na druhej strane, nikdy nemožno vopred odhadnúť postoj predávajúceho k uplatnenej reklamácii a niekedy sa kupujúci svojho nároku skutočne domôže až súdnou cestou.

 

Definícia záruky

Všeobecne možno vady rozdeliť do dvoch skupín“

–   vady, ktoré mala vec pred odovzdaním nadobúdateľovi,

–   vady, ktoré sa na veci vyskytli až potom, čo bola vec odovzdaná nadobúdateľovi.

Na vady, ktoré sa na veci vyskytnú až potom, čo bola vec odovzdaná nadobúdateľovi, sa uplatní záruka. Na základe záruky sa scudziteľ zaväzuje odstrániť vady, ktoré sa na veci vyskytnú po určitú dobu po odovzdaní veci nadobúdateľovi.

Najčastejšie sa možno so zákonnou zárukou stretnúť v prípade vecí kúpených v obchode, kde nadobúdateľ, t. j. kupujúci, vystupuje ako spotrebiteľ a predávajúci ako podnikateľ. V prípade nových vecí je zákonom stanovená záručná doba 24 mesiacov. V prípade použitých vecí si kupujúci a predávajúci môžu dojednať lehotu kratšiu; aj v takom prípade nesmie byť záručná doba kratšia ako 12 mesiacov.

Nič samozrejme nebráni tomu, aby na základe vzájomnej dohody medzi kupujúcim a predávajúcim bola dojednaná záruka dlhšia ako ustanovuje zákon.

Rovnako môže predávajúci jednostranne poskytnúť kupujúcemu záruku dlhšiu ako 24 mesiacov. V bežných prípadoch však nemožno s takouto situáciou počítať, pretože čím dlhšiu záruku poskytne predávajúci, tým väčšie nároky a náklady s tým spojené sú na neho kladené, čomu sa každý predávajúci snaží vyhnúť.

 

Uplatnenie zodpovednosti za vady

K uplatneniu nárokov zo zodpovednosti za vady na súde nepostačí samotná skutočnosť, že vec má vadu. Nadobúdateľ je povinný vadu najprv riadne uplatniť u scudziteľa. V prípadoch, kedy nie je stanovená ani dohodnutá záruka, je nadobúdateľ povinný vytknúť vadu u scudziteľa bez zbytočného odkladu po tom, čo mal možnosť vec prevziať.

Vytknúť vadu v uvedenej lehote je nevyhnutné pre zachovanie nároku nadobúdateľa domáhať sa nároku z vád veci na súde. V prípade, že nadobúdateľ vadu riadne a včas u scudziteľa nevytkne, jeho právo zanikne. Ak nadobúdateľ zistí, že sa na veci vyskytuje vada, je povinný túto skutočnosť obratom oznámiť scudziteľovi a zároveň opísať, v čom vada veci spočíva.

 

Lehota uplatnenia vady

V prípade, že je scudziteľ zodpovedný za vady zo záruky, je nadobúdateľ povinný uplatniť vadu do šiestich mesiacov od chvíle, kedy sa vada na veci vyskytla. Najneskôr je nadobúdateľ oprávnený uplatniť vadu do konca záručnej doby.

Ak nadobúdateľ oznámi scudziteľovi, že vec je postihnutá vadou, je scudziteľ povinný zjednať nápravu, teda vadu odstrániť. Všeobecne sa môže nadobúdateľ domáhať

–   zľavy z ceny veci,

–   výmeny veci,

–   opravy veci, ak je vada odstrániteľná.

V prípade, že vada spočíva v dodaní menšieho množstva, môže nadobúdateľ požadovať aj doplnenie toho, čo chýba. Je právom nadobúdateľa zvoliť si jeden z vyššie uvedených spôsobov odstránenia vady. V prípade, že vadu nemožno odstrániť alebo vec nemožno pre vadu užívať dohodnutým spôsobom alebo riadne, môže sa nadobúdateľ domáhať aj zrušenia zmluvy.

 

Riešenie súdnou cestou

Pokiaľ scudziteľ vadu neodstráni, nezostáva nadobúdateľovi iné, ako domáhať sa svojho nároku súdnou cestou.

Práva vyplývajúce zo zodpovednosti za vady môžu byť pri jednotlivých záväzkoch upravené zákonom alebo dohodnuté účastníkmi inak. Rovnako úprava zodpovednosti za vady podľa Obchodného zákonníka je v mnohých aspektoch odlišná od vyššie uvedenej zodpovednosti za vady, ktorá sa vzťahuje na prípady, keď sa zmluvy riadia režimom Občianskeho zákonníka.

 

Úprava v Obchodnom zákonníku

Nespokojnosť niektorej zo zmluvných strán pri dodaní tovaru je jednou z najčastejších príčin vzniku sporov medzi podnikateľmi. Odberateľ tvrdí, že tovar má vady, a z tohto dôvodu ho odmieta od svojho obchodníka prevziať alebo zaň zaplatiť, prípadne sa s odstupom času domáha zľavy či výmeny, obchodník naopak tvrdí, že tovar pri dodaní vady nemal odberateľ si ich spôsobil sám. Možno skonštatovať, že uvedené a im podobné situácie sú na každodennom poriadku bežného podnikateľského života. Podnikateľ v postavení osoby, ktorá vadné plnenie prijíma, ako aj osoby, ktorá takéto plnenie sama poskytuje, sa však mnohokrát nevyzná vo svojich právach alebo sa pri ich uplatňovaní dopúšťa závažných chýb. Vzťahy v rovine podnikateľ – spotrebiteľ so sebou prinášajú viaceré špecifiká.

Obchodný zákonník definuje vady tovaru ako porušenie povinností, ktoré predávajúcemu vyplývajú z kúpnej zmluvy, t. j. povinnosti dodať tovar v množstve, akosti a vyhotovení, aké určí zmluva, ďalej povinnosti tovar riadne zabaliť alebo ho vybaviť podľa zmluvy a povinnosť dodať tovar zodpovedajúci vzorke či predlohe, ak táto bola pred uzatvorením zmluvy poskytnutá. Zjednodušene povedané – ide o porušenie povinnosti dodať tovar v zhode s kúpnou zmluvou. Pokiaľ tieto aspekty neupravuje samotná zmluva medzi podnikateľmi (mnoho podnikateľov má v obľube uzatvárať stručné zmluvy, ktoré však riešia len minimum možných situácií), vychádza sa z účelu zmluvy a ak tento nie je možné jednoznačne určiť, vychádza sa z účelu, k akému sa tovar obvykle používa.

Zodpovednosť za vady možno zadefinovať ako povinnosť strpieť následky porušenia primárnych povinností uvedených vyššie, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (zodpovednosť za vady nie je možné zmluvou vylúčiť). O zákonnú zodpovednosť za vady pôjde v prípade vady, ktorú má tovar v okamihu, kedy tzv. nebezpečenstvo škody na tovare prechádza na kupujúceho. Platí pritom, že nebezpečenstvo škody na tovare prechádza na kupujúceho obvykle v momente jeho prevzatia alebo v čase, keď mu predávajúci umožní nakladať s tovarom a kupujúci poruší zmluvu tým, že si tovar neprevezme.

O zákonnú zodpovednosť za vady ide taktiež v prípade vady, ktorá sa objaví neskôr, avšak ktorá je spôsobená porušením povinností predávajúceho.

Poznámka

Zakúpený tovar si vždy treba poriadne prehliadnuť. Pokiaľ nepreukáže človek, že vady sú spôsobené porušením povinnosti obchodníka, nároky vyplývajúce zo zodpovednosti za vady nebude možné uplatniť!

Naopak záruka za akosť zo zákona nevyplýva. Záruka býva zmluvnými stranami vzájomne dohodnutá alebo ide o jednostranné prehlásenie predávajúceho (záručný list), v ktorom sa predávajúci zaväzuje, že tovar si po stanovenú dobu zachová určité vlastnosti. Táto doba sa nazýva záručnou dobou a začína plynúť v okamihu dodania tovaru. V tomto prípade tak nie je rozhodné, či mal tovar vadu už v okamihu dodania alebo sa daná vada vyskytla až potom. Podstatným sa stáva len preukázanie skutočnosti, že vada nastala v záručnej dobe.

Aj keď zákon nestanovuje formu, akou má byť záruka vyjadrená, možno odporučiť zachovanie písomnej formy. Pokiaľ sa váš obchodník zaručí za akosť tovaru ústne, bude na vás, aby ste túto skutočnosť preukázali.

Nakoľko mnoho ľudí si niekedy nesprávne zamieňa zodpovednosť za vady so zodpovednosťou za škodu, považujeme za vhodné na tomto mieste dodať stručné vysvetlenie: Rozdiel medzi oboma inštitútmi spočíva predovšetkým v tom, že zodpovednosť za vady je daná vtedy, ak dlžník neplní riadne (plnenie, ktoré je predmetom zmluvy, má chyby), avšak zodpovednosť za škodu (majetkovú ujmu) vzniká až dodatočne, je dôsledkom toho, že dlžník plnil vadne (v dôsledku použitia vadného tovaru vznikne škoda) a medzi vadou a vzniknutou škodou existuje príčinná

Plnenie je vadné, ak vec nemá vlastnosti výslovne dohodnuté (objednávam si čierne BMW, dostanem však namiesto neho červené) alebo obvyklé (brzdy na aute obvykle brzdia, na mojom však nie), nemožno ju použiť podľa povahy alebo účelu zmluvy (viď prvá časť príspevku) alebo má právne vady. Nedostatky v kvalite a kvantite, ako aj nemožnosť využiť veci podľa povahy alebo účelu zmluvy, sú vadami faktickými.

Právnymi vadami sú potom tie, ktoré bránia nadobúdateľovi získať k veci všetky práva, ktoré zo zmluvy vyplývajú.

Za zjavné možno považovať vady, ktoré sa dajú zistiť už pri bežnej prehliadke predávanej veci pri zachovaní obvyklej miery pozornosti, a to bez osobitných odborných znalostí (vidím, že dodaný tovar je obitý, prasknutý a pod.). Podstatný je v tomto prípade okamih prehliadky tovaru. Pokiaľ odberateľ nevykoná náležitú prehliadku tovaru a vadu spozoruje až vo svojom sklade, nemôže sa dovolávať zodpovednosti za vady (ibaže by sa sám predávajúci zaručil, že predávaná vec je bezvadná).

Definícia skrytej vady hovorí, že sa musí ísť o vadu, ktorá nebola zjavná v okamihu predaja, avšak objavila sa až následne. Platí pritom, že táto vada už existovala.

Zákon v súvislosti s uplatňovaním jednotlivých nárokov rozlišuje zároveň vady opraviteľné a neopraviteľné – keďže však samotné označenie týchto vád dostatočne vypovedá o ich charaktere, nebudeme sa ich bližším vysvetlením ďalej zaoberať. Postup pri uplatňovaní nárokov z vád, ako aj jednotlivé nároky, budú predmetom ďalšieho článku.

Druhý oddiel

Spoločné záväzky a spoločné práva

Komentár k druhému oddielu

Všeobecná právna úprava spoločných záväzkov a spoločných práv je obsiahnutá v Občianskom zákonníku v ustanovenia § 511 až § 515. Obchodný zákonník túto úpravu čiastočne modifikuje a dopĺňa s tým, že pre tie otázky ktoré Obchodný zákonník neupravuje, platia príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Spoločné záväzky

§ 511

(1) Ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.

(2) Ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu nie je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely na dlhu všetkých dlžníkov vo vzájomnom pomere rovnaké. Dlžník, proti ktorému bol uplatnený nárok vyšší, než zodpovedá jeho podielu, je povinný bez zbytočného odkladu upovedomiť o tom ostatných dlžníkov a dať im príležitosť, aby uplatnili svoje námietky proti pohľadávke. Môže od nich požadovať, aby dlh podľa podielov na nich pripadajúcich splnili alebo aby ho v tomto rozsahu dlhu inak zbavili.

(3) Ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh sám splnil, je oprávnený požadovať náhradu od ostatných podľa ich podielov. Pokiaľ nemôže niektorý z dlžníkov svoj podiel splniť, rozvrhne sa tento podiel rovnakým dielom na všetkých ostatných.

Komentár k § 511

Ustanovenie upravuje, že v prípade, ak na strane dlžníka vystupuje viac subjektov, ktorí majú splniť tomu istému veriteľovi dlh, tak ide o spoločný záväzok.

 

Spoločný záväzok

–   na dlžníckej strane vystupuje viac subjektov, ktoré majú splniť jeden dlh tomu istému veriteľovi, ktorý je oprávnený žiadať plnenie iba raz.

 

Pasívna solidarita

–   vychádza zo zásady, že každý z dlžníkov je zaviazaný za celý dlh,

–   ak veriteľovi poskytne celé plnenie jeden zo solidárnych dlžníkov, solidárny záväzok zaniká,

–   dlžník, ktorý bol veriteľom vyzvaný na splnenie celého dlhu, nemôže sa brániť námietkou, aby sa dlh rozdelil medzi ostatných spoludlžníkov,

–   povinnosť dlžníkov zaniká, len čo jeden z nich splnil celý dlh,

–   pre veriteľa je výhodná, nakoľko si môže vybrať, či bude požadovať celé plnenie alebo jeho časť, a to od jedného alebo viacerých dlžníkov alebo od všetkých solidárnych dlžníkov,

–   veriteľ môže požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek solidárne zaviazaného dlžníka,

–   predchádza sa možnej insolvencii niektorého z dlžníkov,

–   platí nielen pre vymáhanie pohľadávky v súdnom konaní, ale aj pre výkon rozhodnutia,

–   ak dlh splnil hoci len jeden z dlžníkov, zaniká povinnosť všetkých ostatných,

–   neberie sa ohľad na to, ktorí z dlžníkov sa na plnení podieľali a ktorí nie,

–   čiastočné plnenie jedného dlžníka znižuje záväzok všetkých,

–   ak nemôže niektorý z dlžníkov plniť, neznižuje sa tým jeho záväzok vo vzťahu k veriteľovi,

–   spoludlžníci sú povinní plniť aj za neho.

 

Následky pasívnej solidarity:

–   veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka,

–   ak splní dlh jeden dlžník, povinnosť ostatných vo vzťahu k veriteľovi zanikne,

–   z pasívnej solidarity vyplýva regresný vzťah medzi dlžníkom, ktorý splnil celý záväzok, a ostatnými dlžníkmi.

§   Judikatúra

–   sp. zn. 16 Co 236/201 0

Podstata solidárnej zodpovednosti spočíva v tom, že každý škodca zodpovedá za ostatných a všetci zodpovedajú za každého jednotlivého škodcu. Jej zmyslom je prehĺbiť zodpovednosť škodcov za spôsobenú škodu a dôsledne zabezpečiť ochranu práv poškodeného. Právna úprava umožňuje poškodenému domáhať sa náhrady škody na ktoromkoľvek z poškodených, pretože funkciou pasívnej solidarity je uľahčenie pozície poškodeného. Poškodený môže požadovať náhradu škody od jedného škodcu, ktorý sa nemôže brániť tým, aby poškodený požadoval náhradu aj od ostatných škodcov.

–   uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. 7. 2010, sp. zn. 3 Obo 63/2009

Pri solidárnych záväzkoch má veriteľ samostatnú pohľadávku voči každému spoludlžníkovi a môže vymáhať splnenie záväzku v celom rozsahu alebo jeho časť voči jednému, alebo niekoľkým alebo proti všetkým spoludlžníkom, a to súčasne alebo postupne. Splnenie záväzku však jedným z dlžníkov spôsobuje voči veriteľovi zánik záväzkov ostatných spoludlžníkov. Rovnaké účinky ako poskytnutie plnenia veriteľovi má i zánik záväzku spôsobom, ktorý splnenie nahradzuje, t. j. započítanie a uloženie do úradnej úschovy.

–   R 1/1979

Platná právna úprava zakotvená v ustanovení § 511 OZ pripúšťa solidaritu iba v tých prípadoch, kde je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté, že viacerí dlžníci majú tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne. Medzi ustanoveniami o neoprávnenom majetkovom prospechu nie je osobitný predpis o možnosti založiť solidárnu povinnosť súdnym výrokom. V súvislosti s rozhodovaním o nárokoch na vydanie neoprávneného majetkového prospechu možno preto založiť solidárnu povinnosť súdnym výrokom iba tam, kde je podložená osobitným ustanovením.

–   Najvyšší súd SR, 3 Cdo 143/2008

I. Ak by zmluvu o pôžičke uzavreli ako dlžníci obaja manželia, sú zo zmluvy oprávnení a zaviazaní spoločne a nerozdielne len v prípade, že to bolo dohodnuté (§ 511); inak by išlo o záväzok delený medzi nich rovnakým dielom.

II. Ak zmluvu o pôžičke za trvania manželstva uzavrel iba jeden z manželov, je zo zmluvy o pôžičke zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel a k jej platnosti nebol potrebný súhlas druhého manžela v zmysle § 145 ods. 2, pretože zmluvou o pôžičke sa peniaze do bezpodielového spoluvlastníctva manželov iba nadobúdajú.

Ustanovenie upravuje vnútorný vzťah medzi spoludlžníkmi. Podiely na dlhu všetkých dlžníkov vo vzájomnom sú pomere rovnaké. Dlžník, proti ktorému bol uplatnený nárok vyšší, než zodpovedá jeho podielu, je povinný bez zbytočného odkladu upovedomiť o tom ostatných dlžníkov a dať im príležitosť, aby uplatnili svoje námietky proti pohľadávke. Môže od nich požadovať, aby dlh podľa podielov na nich pripadajúcich splnili, alebo aby ho v tomto rozsahu dlhu inak zbavili.

V prípade, že niektorý zo spoludlžníkov nemôže splniť svoj záväzok, tak podiel, ktorý na neho pripadá sa rozdelí na ostatných rovnakým dielom.

Ustanovenie tiež upravuje, že dlžník, proti ktorému veriteľ uplatňuje celú pohľadávku alebo väčšiu časť, než ktorá na neho podľa vnútorného pomeru pripadá, môže už pred splnením od ostatných dlžníkov žiadať, aby ho podľa podielov na nich pripadajúcich oslobodili.

V prípade, že dlžník splnil viac, než zodpovedalo vzájomnému pomeru medzi dlžníkmi, má voči ostatným spoludlžníkom právo následného postihu. Toto právo v prípade pasívnej solidarity vychádza z toho, že dlžník, ktorý veriteľovi splnil celú pohľadávku alebo viac, ako by na neho podľa vnútorného pomeru prislúchalo, môže od ostatných dlžníkov žiadať, aby mu uhradili, čo podľa tohto pomeru na nich pripadá. Pokiaľ nemôže niektorý z dlžníkov svoj podiel splniť, rozvrhne sa tento podiel rovnakým dielom na všetkých ostatných.

Spoločné práva

§ 512

(1) Ak má dlžník splniť dlh viacerým veriteľom a ak ide o deliteľné plnenie, môže každý veriteľ požadovať len svoj diel; ak inej dohody niet, je dlžník oprávnený plniť každému z veriteľov rovnaký diel.

(2) Ak ide o plnenie viacerým veriteľom, ktoré je nedeliteľné, je dlžník oprávnený plniť ktorémukoľvek z veriteľov, ak nebolo dohodnuté niečo iné. Splnením jednému z veriteľov dlh zanikne. Dlžník však nie je povinný plniť jednému zo svojich spoluveriteľov bez súhlasu ostatných spoluveriteľov. Ak sa všetci spoluveritelia nedohodnú, môže dlžník to, čo je dlžný, zložiť do notárskej úschovy na účely splnenia záväzku.

Komentár k § 512

Ustanovenie upravuje, že v prípade, ak má dlžník splniť dlh viacerým veriteľom a ak ide o deliteľné plnenie, môže každý veriteľ požadovať len svoj diel. V prípade, ak inej dohody niet, tak je dlžník oprávnený plniť každému z veriteľov rovnaký diel.

Dlžník nie je povinný plniť jednému zo svojich spoluveriteľov bez súhlasu ostatných spoluveriteľov, pričom splnením jednému z veriteľov dlh zanikne. Ide o prípad nedeliteľného plnenia veriteľom.

Zákon č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov nahradil súdne úschovy notárskymi úschovami.

V prípade, že nedôjde k dohode medzi všetkými spoluveriteľmi, môže dlžník to, čo je dlžný, zložiť do notárskej úschovy. Účelom tejto úschovy je splnenie záväzku.

§ 513

Ak je dlžník zaviazaný na rovnaké plnenie niekoľkým veriteľom, ktorí sú podľa zákona, podľa rozhodnutia súdu alebo podľa zmluvy voči nemu oprávnení spoločne a nerozdielne, môže ktokoľvek z veriteľov žiadať celé plnenie a dlžník je povinný splniť v celom rozsahu tomu, kto o plnenie požiada prvý.

Komentár k § 513

Zákon v ustanovení upravuje možnosť ktoréhoľvek z veriteľov žiadať celé plnenie. Dlžník je povinný splniť v celom rozsahu tomu, kto o plnenie požiada prvý, a to v prípade, ak je dlžník zaviazaný na rovnaké plnenie niekoľkým veriteľom, ktorí voči nemu oprávnení spoločne a nerozdielne buď

–   zo zákona,

–   podľa rozhodnutia súdu,

–   podľa zmluvy.

§ 514

Ak dlžník splnil celý záväzok jednému z veriteľov, ktorí sú voči nemu oprávnení spoločne a nerozdielne, nemôžu už ostatní od neho nič žiadať.

Komentár k § 514

Ustanovenie upravuje, že ostatní nemôžu od dlžníka už nič žiadať v prípade, ak dlžník splnil celý záväzok jednému z veriteľov, ktorí sú voči nemu oprávnení spoločne a nerozdielne.

§ 515

(1) Či spoluveriteľ, ktorý dostal plnenie nedeliteľné alebo celé plnenie, ktoré mohol žiadať ktorýkoľvek zo spoluveriteľov, je ostatným spoluveriteľom niečím povinný, závisí od pomeru medzi spoluveriteľmi.

(2) Obdobne platí, ak spoluveriteľ dostal viac, než koľko na neho pripadá.

Komentár k § 511 až § 515

Spoločným záväzkom je taký záväzok, pri ktorom na jednej strane alebo na obidvoch stranách vystupuje viacero účastníkov. V prípade viacerých dlžníkov sa jedná o spoločný záväzok a v prípade viacerých veriteľov o spoločné právo.

 

Solidárne záväzky

–   záväzky, pri ktorých môže pohľadávku uplatniť jeden z viacerých veriteľov, absorbujúc tým oprávnenia ostatných veriteľov, resp. dlh môže splniť jeden z dlžníkov, absorbujúc tak povinnosti ostatných dlžníkov.

 

Aktívna solidarita

–   solidarita na strane veriteľov,

–   solidárna pohľadávka.

Pri solidarite veriteľov je každý spoluveriteľ oprávnený požadovať a povinný prijať celé splnenie pohľadávky a jej splnením dlh voči všetkým veriteľom zanikne.

 

Pasívna solidarita

–   solidarita na strane dlžníkov,

–   solidarita dlhu.

Každý dlžník je zaviazaný na to isté plnenie tak, že veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek z nich s tým, že len čo ktorýkoľvek dlžník splnil, zanikne povinnosť plniť aj u ostatných dlžníkov.

 

Predpokladaná solidarita

–   platí v obchodnoprávnych vzťahoch,

–   prezumovaná solidarita,

–   ak je na to isté plnenie spoločne zaviazaných niekoľko osôb, pri pochybnostiach sa predpokladá, že sú zaviazané spoločne a nerozdielne.

 

Nedeliteľné záväzky

–   spočívajú v nedeliteľnosti predmetu plnenia, ktorá spája povinnosť viacerých dlžníkov alebo oprávnenie viacerých veriteľov,

–   nedeliteľnosť plnenia môže byť daná samotnou podstatou predmetu plnenia,

–   záväzok vznikol ako nedeliteľný.

 

Nedeliteľné pasívne záväzky

–   viacero subjektov na strane dlžníka,

–   záväzok možno splniť len súčinnosťou všetkých dlžníkov,

–   veriteľ nemôže požadovať plnenie len od jedného dlžníka, ale je oprávnený požadovať plnenie súčasne od všetkých spoludlžníkov.

 

Nedeliteľné aktívne záväzky

–   viacero subjektov na strane veriteľov.

 

Deliteľné záväzky

–   veriteľ môže uplatniť svoju pohľadávku voči viacerým dlžníkom tak, že od každého z nich požaduje, aby splnil svoj podiel,

–   každý z viacerých veriteľov môže požadovať len splnenie jeho podielu.

Poznámka

V obchodnom práve platí pri deliteľných záväzkoch princíp solidarity spoludlžníkov. Preto ak strany chcú, aby dlžníci neboli na to isté plnenie zaviazaní spoločne a nerozdielne, musia v zmluve jednoznačne vyjadriť, že každý spoludlžník je viazaný iba v rozsahu svojho podielu na záväzku. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že spoludlžníci sú zaviazaní rovným dielom.

Na strane veriteľa nemusí vždy ako oprávnená osoba vystupovať iba jeden subjekt. Pohľadávka môže patriť aj niekoľkým veriteľom. Pritom môže ísť o deliteľné plnenie alebo o plnenie, predmet ktorého nemožno rozdeliť, napr. plnenie určitej veci, ktorá by rozdelením stratila na svojej hodnote, alebo o plnenie určitej činnosti, ktorú možno vykonať len spoločne (napr. zmluvné koncertná povinnosť členov hudobného kvarteta).

 

Právna úprava v Obchodnom zákonníku

Ak je na to isté plnenie spoločne zaviazaných niekoľko osôb, pri pochybnostiach sa predpokladá, že sú zaviazané spoločne a nerozdielne. Veriteľ môže požadovať plnenie od ktorejkoľvek z nich, ale plnenie ponúknuté iným spoločným dlžníkom je povinný prijať. Ak zo zmluvy alebo z povahy záväzku vyplýva, že dlžníci nie sú na to isté plnenie zaviazaní spoločne a nerozdielne, je každý spoludlžník zaviazaný iba v rozsahu svojho podielu na záväzku. Pri pochybnostiach sú spoludlžníci zaviazaní rovným dielom.

Ak niekoľko osôb prevezme záväzok, z ktorého povahy vyplýva, že ho možno splniť iba súčinnosťou všetkých spoludlžníkov, sú spoludlžníci povinní plniť záväzok spoločne.

Ak je dlžník zaviazaný súčasne viacerým veriteľom na nedeliteľné plnenie, môže plnenie požadovať ktorýkoľvek z veriteľov, ak zo zákona alebo zmluvy nevyplýva niečo iné.

§   Judikatúra

Najvyšší súd SR, 3 Cdo 332/2006

V súlade s § 512 ods. 1 OZ má každý zo spoluveriteľov , čo do svojho podielu rovnaké právne postavenie, ako keby bol samostatný veriteľ.

Či spoluveriteľ, ktorý dostal plnenie nedeliteľné alebo celé plnenie, ktoré mohol žiadať ktorýkoľvek zo spoluveriteľov, je ostatným spoluveriteľom niečím povinný, závisí od pomeru medzi spoluveriteľmi. Obdobne platí, ak spoluveriteľ dostal viac, než koľko na neho pripadá.

Tretí oddiel

Zmeny v obsahu záväzkov

Dohoda strán

§ 516

(1) Účastníci môžu dohodou zmeniť vzájomné práva a povinnosti.

(2) Ak z dohody nevyplýva nepochybne, že dojednaním nového záväzku má doterajší záväzok zaniknúť, vzniká nový záväzok popri doterajšom záväzku, ak sú pre jeho vznik splnené zákonom požadované náležitosti.

(3) Zabezpečenie práv, ktorých sa dohoda týka, trvá naďalej. Ak však k dohode došlo bez súhlasu ručiteľa, môže proti veriteľovi namietať všetko, čo by mohol namietať, keby dohoda nebola.

Komentár k § 516

Občiansky zákonník v ustanovení upravuje možnosť dohody medzi účastníkmi záväzku, pri ktorej môžu byť zmenené

–   vzájomné práva,

–   vzájomné povinnosti.

Ide o kumulatívnu nováciu. Ako sme už uviedli vyššie, účastníci majú právo robiť zmeny v obsahu svojho záväzku.

Obchodný zákonník nemá uvedenú úpravu, tým pádom sa uvedené znenie môže aplikovať aj na obchodné záväzkové vzťahy.

 

Kumulatívna novácia

–   medzi účastníkmi záväzku dochádza k zmene záväzku pôvodného – zmena obsahu

–   nedochádza k zániku záväzku,

–   popri záväzku vzniká dohoda ako ďalšia skutočnosť – zmena práv a povinností účastníkov,

–   zmena sa môže týkať akejkoľvek obsahovej zložky záväzku – napríklad zmena platnosti záväzku medzi dlžníkom a veriteľom,

–   ak dochádza k zmene záväzku, musí ísť o záväzok existujúci a nie zaniknutý – zákon to neumožňuje,

–   v prípade dohody o zmene obsahu musí obsahovať rovnakú formu a spôsob ako pôvodný záväzok,

–   s dohodou a zmenou obsahu musia súhlasiť všetci účastníci záväzku,

–   vyžaduje sa vznik záväzku iba platným spôsobom v medziach zákona.

 

Predpoklad zániku záväzku

Ak z dohody nevyplýva nepochybne, že dojednaním nového záväzku má doterajší záväzok zaniknúť, vzniká nový záväzok popri doterajšom záväzku, ak sú pre jeho vznik splnené zákonom požadované náležitosti. Zo zákona je teda predpoklad, že dohodou o zmene vzájomných práv a povinností dôjde súčasne k zániku pôvodného záväzku, musí to však v zásade vychádzať z vôle oboch strán záväzku. v opačnom prípade k zániku nedochádza a vedľa seba platia obidva záväzky – predchádzajúci aj nový.

Zabezpečenie práv zo záväzku

–   zabezpečenie trvá naďalej aj v prípade kumulatívne novácie,

–   v prípade, že k dohode došlo bez súhlasu ručiteľa – má možnosť proti veriteľovi namietať všetko, čo by mohol namietať v prípade, keby dohoda nebola,

–   všetky námietky mu patria vrátane premlčania.

Omeškanie dlžníka

§ 517

(1) Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

(2) Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok  z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

(3) Ak ide o omeškanie s plnením veci, zodpovedá dlžník za jej stratu, poškodenie alebo zničenie, ibaže by k tejto škode došlo aj inak.

Komentár k § 517

Ustanovenie upravuje inštitút omeškania dlžníka zo záväzku. K omeškaniu dochádza v prípade, ak dlžník záväzok neplní včas a riadne.

Veriteľ môže v uvedenom prípade poskytnúť dlžníkovi primeranú lehoty na splnenie záväzku. Ak aj napriek poskytnutej primeranej lehote nebude záväzok splnený, veriteľ má právo na odstúpenie od zmluvy. V prípade deliteľného plnenia sa odstúpenie môže týkať aj len niektorého jednotlivého plnenia.

 

Omeškanie s peňažným dlhom

Zákon umožňuje vyrubenie úrokov v prípade, ak je dlžník v omeškaní s peňažným dlhom a jeho plnením. Úrok z omeškania sa vyrubuje, ak v zmluvnom záväzku nebol dohodnutý konkrétny poplatok za omeškanie.

 

Výška úrokov a výška poplatku za omeškanie

–   určená je osobitným právnym predpisom.

–   výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu,

–   ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa zákona č. 129/2010 Z. z. pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru,

–   za sankcie sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov,

–   ak sankcie dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.,

–   poplatok z omeškania je za každý deň omeškania 0,5 promile dlžnej sumy, najmenej však 0,83 eura za každý i začatý mesiac omeškania.

 

Omeškanie s plnením veci

V prípade takého omeškania zodpovedá dlžník

–   za jej stratu,

–   za poškodenie,

–   za zničenie.

Výnimkou je ak by k tejto škode došlo aj iným spôsobom.

§ 518

Ak bol v zmluve určený presný čas plnenia a zo zmluvy alebo z povahy veci vyplýva, že na oneskorenom plnení nemôže mať veriteľ záujem, musí veriteľ oznámiť dlžníkovi bez zbytočného odkladu, že na plnení trvá; ak tak neurobí, zmluva sa od začiatku zrušuje.

Komentár k § 518

Ustanovenie upravuje omeškanie v prípade, ak v zmluve bol stanovený presný čas plnenia. V uvedenom prípade má veriteľ povinnosť bezodkladne oznámiť dlžníkovi, že zásadne trvá na stanovenom plnení a nemá záujem o oneskorené plnenie. V prípade, že tak veriteľ neurobí, zmluva je zrušená od začiatku.

§ 519

Právo veriteľa na náhradu škody spôsobenej omeškaním dlžníka nie je dotknuté; pri omeškaní s plnením peňažného dlhu možno však náhradu škody požadovať, len pokiaľ nie je krytá úrokmi z omeškania alebo poplatkom z omeškania.

Komentár k § 519

Ustanovenie vymedzuje možnosť na náhradu škody, ktorú požaduje veriteľ od dlžníka v prípade, že sa dostal do omeškania s plnením záväzku. Náhradu škody však môže požadovať za podmienky, že nie je krytá úrokmi alebo poplatkom z omeškania.

§ 520

K omeškaniu dlžníka nedôjde, ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. Ak ide o plnenie veci, znáša veriteľ nebezpečenstvo jej straty, zničenia alebo poškodenia.

Komentár k § 520

Občiansky zákonník v ustanovení vymedzuje, kedy nedochádza k omeškaniu zo strany dlžníka:

–   veriteľ neprijal čas a riadne ponúknuté plnenie od dlžníka,

–   veriteľ neposkytne súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu od dlžníka.

Pri plnení veci tak veriteľ znáša jej prípadne zničenie, stratu či poškodenie.

§ 521

Ak dôjde k dohode o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach, a ak veriteľ chce, aby dlžník v splátkach plnil aj úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť.

Komentár k § 517 až § 521

Povinnosťou dlžníka občianskoprávnych vzťahoch (aj v obchodnoprávnych vzťahoch) je plniť záväzok riadne a včas. Dlžník splní záväzok riadne, ak splní všetko, čo splniť má, a to prevezme vec a zaplatí veriteľovi kúpnu cenu. Ak dlžník splní záväzok včas, avšak nesplní ho riadne, dostáva sa do omeškania.

 

Kedy vzniká omeškanie dlžníka

Omeškanie vzniká nesplnením povinnosti plniť riadne a včas zo strany dlžníka.

Čas plnenia je zväčša dohodnutý v zmluve, ale môže sa jednať aj o čas ustanovený napríklad rozsudkom súdu, právnym predpisom a podobne. Dlžník je povinný splniť obidve podmienky zániku záväzku súčasne, teda je povinný splniť záväzok aj riadne, aj včas, inak sa dostane do omeškania. Omeškanie dlžníka s plnením záväzku má za následok zmenu obsahu záväzkovoprávneho vzťahu. Namiesto primárneho záväzkového vzťahu mu vzniká sekundárny záväzkový vzťah – zodpovednosť za omeškanie.

 

Poskytnutie dodatočnej primeranej lehoty

Túto lehotu môže poskytnúť veriteľ v občianskoprávnom vzťahu dlžníkovi v omeškaní na plnenie.

V prípade, že dlžník ani v dodatočnej lehote záväzok nesplní, môže dôjsť k odstúpeniu od zmluvy zo strany veriteľa.

Ako sme už uviedli vyššie, v prípade deliteľného plnenia, sa odstúpenie veriteľa môže týkať aj len jednotlivých plnení.

 

Kedy nedochádza k omeškaniu

–   ak veriteľ neprijme včas a riadne ponúknuté plnenie,

–   dlžníkovi neposkytne súčinnosť, ktorá je potrebná na splnenie dlhu z jeho strany.

 

Uplynutie doby splatnosti záväzku

Ako sme už uviedli, ako náhle uplynie doba splatnosti záväzku, dlžník sa dostáva do omeškania.

Dlžník, ktorý je v omeškaní, je v omeškaní až do doby, pokiaľ záväzok nezanikne.

 

Ako zaniká záväzok

–   splnením,

–   uložením do úradnej úschovy,

–   dohodou o novácii,

–   dohodou o zrušení zmluvy,

–   dohodou o vzdaní sa práva,

–   dohodou o odpustení dlhu,

–   ak je plnenie nemožné,

–   uplynutím času,

–   smrťou dlžníka alebo veriteľa,

–   započítaním vzájomných pohľadávok,

–   výpoveďou zmluvy,

–   neuplatnením práva v určenom čase,

–   splynutím pohľadávky so záväzkom,

–   urovnaním.

 

Právne následky z omeškania

–   poskytnutie primeranej dodatočnej lehoty zo strany veriteľa k dlžníkovi,

–   odstúpiť od zmluvy zo strany veriteľa, nakoľko dlžník nesplnil svoj dlh ani v poskytnutej dodatočnej primeranej lehote,

–   zrušenie fixnej zmluvy, ak sú splnené podmienky,

–   v prípade omeškania s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať úroky z omeškania alebo poplatok z omeškania,

–   v prípade omeškania s plnením veci, vzniká dlžníkovi zodpovednosť za jej stratu, poškodenie alebo zničenie,

–   právo veriteľa požadovať náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená omeškaním dlžníka.

Zákon vo svojom znení vymedzuje aj ďalšie následky v prípade omeškania dlžníka.

Poznámka

Fixná zmluva

Ide o zmluvu, kde je čas plnenia presne ustanovený a zo zmluvy alebo z povahy veci vyplýva, že na oneskorenom plnení nemôže mať veriteľ záujem. Napríklad ide o zmluvu, ktorej predmetom je dodávka nejakého tovaru alebo služby, ktorá je potrebná v danom čase a nie už neskôr (svadobná kytica), kde je zjavné, že na oneskorenom plnení nemôže mať veriteľ záujem.

Podľa Občianskeho zákonníka, ak bol v zmluve určený presný čas plnenia a zo zmluvy alebo z povahy veci vyplýva, že na oneskorenom plnení nemôže mať veriteľ záujem, musí veriteľ oznámiť dlžníkovi bez zbytočného odkladu, že na plnení trvá; ak tak neurobí, zmluva sa od začiatku zrušuje. Pri omeškaní dlžníka má veriteľ právo na náhradu škody, ale len ak škoda nie je krytá úrokmi z omeškania alebo poplatkom z omeškania.

Podľa Obchodného zákonníka, ak z obsahu zmluvy vyplýva, že veriteľ nemá záujem na splnení záväzku po dobe určenej pre jeho plnenie, nastanú účinky odstúpenia od zmluvy začiatkom omeškania dlžníka, ak veriteľ neoznámi pred touto dobou, že trvá na plnení záväzku.

Omeškanie s plnením peňažného dlhu

V prípade omeškania s plnením peňažného záväzku, je veriteľ oprávnený od neho požadovať popri plnení aj úroky z omeškania, avšak len ak dlžník nie je povinný platiť poplatok z omeškania.

 

Omeškanie s plnením nepeňažného dlhu

V prípade omeškania s nepeňažným plnením, dlžník zodpovedá za stratu veci, jej zničenie a poškodenie, ale len ak k škode došlo výhradne jeho zavinením.

 

Zabezpečenie záväzku

Veriteľ môže omeškaniu dlžníkov predchádzať využitím prostriedkov zabezpečenia záväzkov:

–   zmluvná pokuta – zákon nevylučuje súčasný nárok na zmluvnú pokutu aj na úroky z omeškania alebo poplatky z omeškania,

–   ručenie,

–   dohoda o zrážkach zo mzdy,

–   záložná zmluva a pod.

Ide o zabezpečovacie prostriedky, ktoré majú aj uhradzujúcu funkciu. Je možné ich použiť len v prípade peňažných pohľadávok. Ak pohľadávka nie je zabezpečená, veriteľ má právo

–   podať na súd žiadosť o vydanie platobného rozkazu – peňažné pohľadávky,

–   podať na súd žiadosť o vydanie rozkazu na plnenie – nepeňažné pohľadávky.

 

Dohoda o plnení v splátkach

Dohodu môže uzavrieť veriteľ s dlžníkom, ktorý sa dostal do omeškania, pričom v splátkach možno plniť nielen dlh, ale aj úroky z omeškania. Dohoda musí tento spôsob plnenia mať výslovne dohodnutý vo svojom znení.

 

Škoda na veci

Počas omeškania prechádza na dlžníka nebezpečenstvo škody na veci, ak je v omeškaní s odovzdaním alebo vrátením veci, pričom nebezpečenstvo na neho prechádza, aj keď ho neznášal pred omeškaním. Ak počas omeškania dlžníka vznikne škoda na veci, je dlžník povinný ju nahradiť veriteľovi, ibaže by škodu spôsobil veriteľ alebo vlastník veci alebo by k nej došlo aj pri splnení povinnosti dlžníka.

 

Odstúpenie od zmluvy

Ak by omeškanie dlžníka znamenalo pre veriteľa podstatné porušenie zmluvnej povinnosti, tak právom veriteľa je odstúpiť od zmluvy.

Odstúpenie od zmluvy musí oznámiť dlžníkovi bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o dozvedel o tom, že došlo k samotnému porušeniu.

–   kedy je porušenie zmluvy podstatné

ak dlžník v čase uzavretia zmluvy vedel alebo v uvedenom čase bolo rozumné predvídať s prihliadnutím na účel zmluvy, že veriteľ pri takom porušení zmluvy nebude mať záujem na plnení povinností. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že porušenie zmluvy nie je podstatné.

–   veriteľ dlžníkovi oznámi, že na plnení trvá, alebo ak nevyužije včas právo odstúpiť od zmluvy

oprávnený je odstúpiť od zmluvy len pre nepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti.

–   určenie dodatočnej lehoty

veriteľ má právo odstúpiť od zmluvy až po uplynutí predmetnej lehoty.

–   omeškanie dlžníka znamená nepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti

veriteľ má právo odstúpiť od zmluvy len v prípade, že dlžník nesplní svoju povinnosť ani v poskytnutej dodatočnej primeranej lehote.

–   dlžník vyhlási, že svoj záväzok nesplní

veriteľ má právo odstúpiť od zmluvy bez poskytnutia dodatočnej primeranej lehoty na plnenie alebo pred jej uplynutím.

Úroky z omeškania

Základná úprava úrokov a úrokov z omeškania je obsiahnutá v Občianskom zákonníku ale tiež Obchodnom zákonníku. každý z týchto zákonov má svoju osobitnú úpravu.

–   Občiansky zákonník (§ 517) – ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania.

–   Obchodný zákonník (§ 369, § 735) – ak je dlžník v omeškaní s plnením peňažného záväzku, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania.

Úprava vymedzená v Občianskom zákonníku platí len v prípade porušenia peňažných záväzkov neobchodného charakteru. Úroky ako aj úroky z omeškania tvoria príslušenstvo pohľadávky. Taktiež záložné právo zabezpečujúce pohľadávku sa vzťahuje aj na dlžné úroky. Čo sa týka úrokov z omeškania, tak ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri samotnom plnení aj úroky z omeškania, ak nie je podľa Občianskeho zákonníka povinný platiť poplatok z omeškania.

Úroky z omeškania

–   majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka so splnením záväzku,

–   uhrádzajú sa popri samotnom dlžnom plnení,

–   stanovené sú percentom z tej časti dlhu, z ktorej je dlžník v omeškaní.

Poznámka

Omeškanie dlžníka s plnením záväzku má zo zákona za následok obsahovú zmenu práv veriteľa a povinností dlžníka, popri trvajúcej povinnosti splniť záväzok totiž vznikajú aj nové práva a povinnosti a to bez ohľadu na to, či dlžník omeškanie zavinil alebo nie.

Výška úrokov

V občianskoprávnych vzťahoch

–   výška sadzby úrokov z omeškania sa nedá zmluvne dojednať,

–   zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na vyššej než zákonom stanovenej výške,

–   dohodnúť je možné maximálne vo výške ustanovenej zákonom,

–   môže byť dohodnutý aj v nižšej výške,

–   pri absencii zmluvnej úpravy sú úroky z omeškania, ak ich veriteľ žiada, automaticky v zákonnej výške.

V obchodnoprávnych vzťahov

–   uprednostňuje sa dohoda o výške úrokov z omeškania,

–   ak výška nebola dohodnutá, vzniká pri omeškaní nárok na úroky z omeškania v zákonnej výške,

–   je možné sa odchýliť od zákonnej úpravy smerom nahor i nadol,

–   výnimka – zákonné úroky z omeškania sú relevantné jedine v prípade absencie zmluvnej dohody.

Zákonným úrokom

Ide o jednoduchý úrok z omeškania, ktorého výšku určuje samotný zákon v závislosti od toho, či sa v konkrétnom prípade jedná o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah.

 

Výšku úrokov z omeškania vo vykonávací predpise k Občianskemu zákonníku

–   ako sme už uviedli vyššie, ide o nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,

–   výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu,

–   ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa § 21 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády, pričom za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru,

–   za sankcie sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov,

–   výška úrokov z omeškania platná k prvému dňu omeškania platí počas celej doby omeškania, čiže prípadné následné zmeny základnej úrokovej sadzby ECB po vzniku omeškania na výšku úrokov z omeškania nemajú vplyv.

Čo sa týka úrokov (nie úrokov z omeškania), tak tieto je možné v rámci občianskoprávnych vzťahov dojednať pri peňažnej pôžičke. Pri nepeňažnej pôžičke možno dojednať namiesto úrokov plnenie primeraného väčšieho množstva alebo vecí lepšej akosti, spravidla toho istého druhu.

Poznámka

Výška úrokov v Obchodnom zákonníku

Obchodný zákonník upravuje úroky z omeškania nasledovne. Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Zároveň platí, že ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky

Základná úroková sadzba (diskontná úroková sadzba) je úroková sadzba centrálnej banky. Od tejto sadzby sa následne odvíjajú všetky úrokové sadzby úverov a vkladov určené pre klientov.

Podľa zákona č. 659/2007 Z. z. kde sa v iných všeobecne záväzných právnych predpisoch, v rozhodnutiach orgánov verejnej moci, zmluvách alebo iných právnych prostriedkoch používa pojem „základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska“, „diskontná sadzba Národnej banky Slovenska“, „diskontná úroková sadzba“ alebo „diskontná sadzba Štátnej banky česko-slovenskej“, odo dňa zavedenia eura sa tým rozumie základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, ktorú Európska centrálna banka stanovuje a zverejňuje pre hlavné refinančné obchody vykonávané Eurosystémom v rámci Európskeho systému centrálnych bánk. Takáto zmena základnej úrokovej sadzby pri prechode na euro nemá vplyv na dokončenie úročenia podľa pôvodnej výšky úrokovej sadzby počas úrokového obdobia, ktoré začalo plynúť predo dňom zavedenia eura a ktoré uplynie po zavedení eura, ani nemá vplyv na úročenie po zavedení eura, pre ktoré je rozhodujúca výška úrokovej sadzby z obdobia predo dňom zavedenia eura, a tiež nemá podľa osobitných predpisov vplyv ani na ostatný obsah, subjekty alebo platnosť právnych vzťahov vzniknutých na základe predmetných právnych predpisov, rozhodnutí orgánov verejnej moci, zmlúv alebo iných právnych prostriedkov, ak sa dotknutí účastníci príslušného právneho vzťahu nedohodnú inak alebo ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

 

Omeškanie dlžníka v iných právnych predpisoch

•    Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník

–   omeškanie dlžníka je upravené v ustanoveniach § 365 až § 369,

–   k omeškaniu dochádza v prípade, ak dlžník nesplní svoj záväzok riadne a včas,

–   v prípade vzniku škody v súvislosti s omeškaním má veriteľ právo požadovať od dlžníka náhradu škody podľa § 373 až § 386, s výnimkou, ak je škoda krytá úrokmi z omeškania,

–   úroky z omeškania možno, na rozdiel od občianskoprávnej úpravy, dohodnúť v zmluve,

–   výška úrokov z omeškania nie je zákonom stanovená,

–   výška úrokov z omeškania musí zodpovedať zásadám poctivého obchodného styku,

–   výnimka vo výške úrokov – výška úrokov z omeškania dohodnutá v spotrebiteľskej zmluve, ak dlžníkom je spotrebiteľ – výška úrokov z omeškania dohodnutá najviac vo výške podľa úpravy občianskeho práva,

–   ak si veriteľ s dlžníkom v zmluve nedohodli úroky z omeškania – vzniká nárok na úroky z omeškania vo výške podľa úpravy občianskeho práva.

•    Zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii

–   omeškaním dlžníka sa viaže na oprávnenie veriteľa na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu,

–   podmienka je omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku voči veriteľovi a predpoklad platobnej neschopnosti dlžníka – dlžník je v omeškaní viac ako 30 dní s plnením aspoň dvoch vykonateľných alebo písomne uznaných peňažných pohľadávok aspoň dvoch veriteľov, ak bol veriteľmi písomne vyzvaný na ich zaplatenie.

Omeškanie veriteľa

§ 522

Veriteľ je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytol v čase plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. V takých prípadoch je veriteľ najmä povinný nahradiť dlžníkovi náklady, ktoré mu tým vznikli. Ďalej naňho prechádza nebezpečenstvo náhodnej skazy veci. Okrem toho je dlžník oprávnený žiadať od veriteľa náhradu iných škôd spôsobených mu omeškaním, ak možno veriteľovi pripočítať zavinenie.

§ 523

Za čas veriteľovho omeškania nie je dlžník povinný platiť úroky.

Komentár k § 522 a § 523

Ustanovenia upravujú omeškanie veriteľa, ku ktorému dochádza z rôznych dôvodov.

 

Omeškanie veriteľa

–   spôsobuje zmeny v obsahu záväzku – zmeny v právach a povinnostiach zmluvných strán,

–   zmenšuje povinnosti dlžníka,

–   zakladá nové povinnosti veriteľa,

–   omeškanie môže byť zavinené veriteľom

–   omeškanie môže byť nezavinené veriteľom,

–   všetky zmeny nastanú bez ohľadu na to, či veriteľ omeškania zavinil alebo nezavinil,

–   možnosť zabezpečovacích prostriedkov.

 

Veriteľ zavinil omeškanie

Veriteľ má povinnosť náhrady škody, pretože je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytol v čase plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu.

Jeho povinnosťou je nahradiť dlžníkovi náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s omeškaním. Zároveň, ak predmet záväzku podlieha skaze, môže dôjsť v prípade s omeškaním náhodnej skaze, pričom uvedenú škodu musí dlžníkovi nahradiť.

Zároveň je možnosť žiadať aj náhradu iných škôd vzniknutých v súvislosti s omeškaním.

 

Kedy sa dostane veriteľ do omeškania

–   odmietne dlžníkom ponúknuté plnenie, ktoré vykazuje všetky znaky riadneho a včasného plnenia záväzku podľa zmluvy i podľa zákona,

–   neposkytne potrebnú súčinnosť, ktorú na splnenie dlhu vyžaduje dohoda, povaha plnenia alebo zákon.

 

Riadne ponúknuté plnenie

Za riadne ponúknuté plnenie sa považuje plnenie, ktoré po všetkých stránkach vyhovuje zmluvným alebo zákonným náležitostiam. O omeškanie veriteľa nejde, ak sa plnenie neponúklo riadne, keďže veriteľ nie je povinný takéto plnenie prijať.

 

Kedy nejde o riadne ponúknuté plnenie

–   ak dlžník chce platbou menšej sumy ako e pohľadávka, vyrovnať celú dlžobu,

–   plnenie má takú povahu, že sa pri ňom vyžaduje súčinnosť veriteľa (iným spôsobom, ako je jednoduché prijatie plnenia), je veriteľ povinný takúto súčinnosť poskytnúť,

–   ide o záväzok, pri ktorom sa vyžaduje spolupôsobenie dlžníka i veriteľa, veriteľ musí takúto súčinnosť poskytnúť. V opačnom prípade sa veriteľ dostane do omeškania.

 

Odmietnutie plnenia – spôsobuje omeškanie dlžníka.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (Ro NS ČR z 30. 9. 2005, sp. zn. 33 Odo 890/2005)

Veriteľ nie je v omeškaní, ak odoprie vydať dlžníkovi písomné potvrdenie o úplnom alebo čiastočnom splnení dlhu len preto, že dlžník požaduje, aby v ňom boli uvedené neúplné alebo nepravdivé údaje. Povinnosť na poskytnutie súčinnosti potrebnú na splnenie dlhu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 522 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého veriteľ je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytol v dobe plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu, teda v dobe splatnosti pohľadávky, nie v dobe, keď už bola splatná pohľadávka prisúdená a keď je preto, že nebola dobrovoľne plnená povinnosť vyplývajúca z vykonateľného rozhodnutia, vykonávaná exekúcia.

Poznámka

Omeškanie veriteľa je kogentne upravené v Obchodnom zákonníku, podľa ktorého je veriteľ v omeškaní, ak v rozpore so svojimi povinnosťami vyplývajúcimi zo záväzkového vzťahu neprevezme riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytne spolupôsobenie nutné k tomu, aby dlžník mohol splniť svoj záväzok. Rovnako ako omeškanie dlžníka aj omeškanie veriteľa nastáva z príčin a okolností nezávislých na vôli subjektu, uplatní sa objektívna zodpovednosť bez možnosti liberácie. Taktiež sa omeškanie môže týkať celého záväzku alebo len časti s rovnakými dôsledkami ako pri omeškaní dlžníka. Veriteľ sa teda dostane do omeškania z dvoch príčin. Prvá z nich je, že neprevezme riadne ponúknuté plnenie, pričom táto povinnosť mu musí plynúť zo záväzkového vzťahu. K omeškaniu preto nedôjde, ak je veriteľ oprávnený riadne ponúknuté plnenie odmietnuť z dôvodov stanovených v zmluve alebo v zákone. Príkladom je úprava dodania tovaru pri kúpnej zmluve, keď kupujúci je oprávnený tovar prevziať alebo odmietnuť, ak predávajúci dodá tovar pred určenou dobou. Zároveň musí ísť o plnenie riadne. Musí byť plnené v mieste a spôsobom, ktorý stanoví zmluva a plnenie musí byť bez vád. Ak by nebolo plnenie riadne, jednalo by sa o omeškanie dlžníka a nie veriteľa. Druhou príčinou omeškania veriteľa je, že neposkytne spolupôsobenie nutné k tomu, aby mohol dlžník splniť svoj záväzok. Povinnosť spolupôsobenia plynie pre veriteľa zo zmluvy a zo zákona. Nie všetky povinnosti veriteľa sú však nevyhnutné k tomu, aby dlžník mohol splniť svoj záväzok, rozhodujúca je objektívna nutnosť, keď bez plnenia povinností zo strany veriteľa nebude môcť dlžník splniť svoje povinnosti. Nutnosť bude predpokladom omeškania aj v prípade, že v zákone sú povinnosti k spolupôsobeniu vymedzené veľmi široko a nie sú konkretizované ani v zmluve. V určitých prípadoch zákon umožňuje dlžníkovi, aby v prípade omeškania veriteľa sám konal bez nutnosti spolupôsobenia zo strany veriteľa. Ak objednávateľ neobstará veci včas a po márnom uplynutí poskytnutej dodatočnej lehoty a po upozornení veci obstará zhotoviteľ na účet objednávateľa. Dlžník však k takémuto konaniu nemá žiadnu povinnosť, a preto v prípade, že sa rozhodne nevyužiť svoje oprávnenie, má voči veriteľovi nároky vyplývajúce zo všeobecnej úpravy zodpovednosti za omeškanie.

Platí zásada, že omeškanie veriteľa vylučuje omeškanie dlžníka

–   zmluvné strany nemôžu byť nikdy v omeškaní súčasne,

–   veriteľ sa môže dostať do omeškania skôr ako dlžník,

–   v prípade, že dlžník už je v omeškaní, prerušuje sa jeho omeškanie na dobu omeškania veriteľa,

–   omeškanie veriteľa musí byť v príčinnej súvislosti s nemožnosťou splniť záväzok zo strany dlžníka,

–   postavenie dlžníka v prípade omeškania dlžníka je výhodnejšie ako postavenie veriteľa pri omeškaní dlžníka,

–   dlžník môže splniť dlh aj uložením dlhu do úradnej úschovy.

 

Trvanie omeškania veriteľa

–   zákon priamo neupravuje dokedy trvá omeškanie veriteľa,

–   subsidiárne – omeškanie veriteľa zanikne prijatím riadneho plnenia alebo poskytnutím nutného spolupôsobenia k splneniu záväzku, ak predtým nezanikol záväzok iným spôsobom (odstúpením od zmluvy, dohodou strán).

V občianskom zákonníku je definícia omeškania veriteľa spolu s dôsledkami významovo totožná s úpravou omeškania veriteľa v obchodnom zákonníku.

Štvrtý oddiel

Zmena v osobe veriteľa
alebo dlžníka

Komentár k štvrtému oddielu

K zmene v osobe veriteľa môže dôjsť postúpením pohľadávky, prevzatím dlhu, poukážkou, poukážkou k cenným papierom, pristúpením k záväzku.

Postúpenie pohľadávky

§ 524

(1) Veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.

(2) S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Komentár k § 524

Ustanovenie upravuje možnosť postúpenia pohľadávky

–   aj so súhlasom dlžníka,

–   aj bez súhlasu dlžníka.

K postúpeniu dochádza zásadne v písomným spôsobom. Okrem samotnej pohľadávky sa postupuje celé jej príslušenstvo a prípadné práv a povinností.

§ 525

(1) Postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

(2) Nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

Komentár k § 525

Zákon v ustanovení vymedzuje prípady, kedy nie je možné pohľadávku postúpiť.

 

Dôvody nepostúpenia pohľadávky

–   pohľadávka zaniká najneskôr smrťou veriteľa,

–   obsah pohľadávky by sa zmenou veriteľa zmenil,

–   ak pohľadávka nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia,

–   postúpenie pohľadávky by odporovalo zákonu,

–   postúpenie pohľadávky by odporovalo dohode s dlžníkom.

§ 526

(1) Postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.

(2) Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení.

Komentár k § 526

Podľa tohto ustanovenia je postupca povinný bezodkladne oznámiť dlžníkovi, že došlo k postúpeniu pohľadávky. V prípade, že postúpenie nie je dlžníkovi oznámené alebo preukázané, dlžník sa zbaví záväzku plnením postupcovi.

Zákon zároveň vymedzuje, že sa dlžník nemusí domáhať preukázania zmluvy o postúpení pohľadávky, ak mu to postupca oznámil.

§ 527

(1) Ak sa dojednalo postúpenie pohľadávky za odplatu, zodpovedá postupca postupníkovi, ak

a)  postupník sa nestal namiesto postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom,

b)  dlžník splnil postupcovi záväzok skôr, než bol povinný ho splniť postupníkovi,

c)  postúpená pohľadávka alebo jej časť zanikla započítaním nároku, ktorý mal dlžník voči postupcovi.

(2) Za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky postupca ručí do výšky prijatej odplaty spolu s úrokmi, len keď sa na to postupníkovi písomne zaviazal; toto ručenie však zaniká, ak postupník nevymáha postúpenú pohľadávku od dlžníka bez zbytočného odkladu na súde.

Komentár k § 527

Ustanovenie obsahuje právnu úpravu postúpenia pohľadávky za odplatu. V prípade, že k takému dojednaniu došlo, tak postupca postupníkovi zodpovedá:

–   postupník sa nestal namiesto postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom,

–   dlžník splnil postupcovi záväzok skôr, než bol povinný ho splniť postupníkovi,

–   postúpená pohľadávka alebo jej časť zanikla započítaním nároku, ktorý mal dlžník voči postupcovi.

Čo sa týka vymožiteľnosti pohľadávky, ktorá bola postúpená, postupca ručí do výšky prijatej odplaty spolu s úrokmi v prípade, že sa k tomu zaviazal písomným spôsobom priamo postupníkovi.

§ 528

(1) Ak splnenie postúpenej pohľadávky je zabezpečené záložným právom, ručením alebo iným spôsobom, je postupca povinný o postúpení pohľadávky bez zbytočného odkladu podať správu osobe, ktorá zabezpečenie záväzku poskytla.

(2) Postupca je povinný odovzdať postupníkovi všetky doklady a poskytnúť všetky potrebné informácie, ktoré sa týkajú postúpenej pohľadávky.

Komentár k § 528

Ustanovenie upravuje splnenie postúpenej pohľadávky záložným právom, ručením, prípadne iným spôsobom. V uvedenom prípade má postupca povinnosť bezodkladne podať správu tej osobe, ktorá poskytla zabezpečenie záväzku.

Zároveň musia byť odovzdané všetky doklady týkajúce sa pohľadávky a postúpenia a taktiež všetky týkajúce sa informácie. odovzdáva ich postupca postúpnikovi.

§ 529

(1) Námietky proti pohľadávke, ktoré mohol dlžník uplatniť v čase postúpenia, mu zostávajú zachované i po postúpení pohľadávky.

(2) Dlžník môže použiť na započítanie voči postupníkovi aj svoje na započítanie spôsobilé pohľadávky, ktoré mal voči postupcovi v čase, keď mu bolo oznámené alebo preukázané postúpenie pohľadávky (§ 526), ak ich oznámil bez zbytočného odkladu postupníkovi. Toto právo má dlžník aj v prípade, že jeho pohľadávky v čase oznámenia alebo preukázania postúpenia neboli ešte splatné.

Komentár k § 529

Zákon v ustanovení upravuje podanie námietok proti pohľadávke. Nároky mu zostávajú aj naďalej i po postúpení pohľadávky.

V prípade, že dlžník oznámil bez zbytočného odkladu postupníkovi, dlžník môže použiť na započítanie voči postupníkovi aj svoje na započítanie spôsobilé pohľadávky, ktoré mal voči postupcovi v čase, keď mu bolo oznámené alebo preukázané postúpenie pohľadávky. Týka sa to aj pohľadávok, ktoré v tom čase neboli splatné.

§ 530

(1) Na žiadosť postupníka môže postupca vymáhať postúpený nárok sám vo svojom mene na účet postupníka. Ak postúpenie pohľadávky sa oznámilo alebo preukázalo dlžníkovi (§ 526), môže postupca pohľadávku vymáhať iba v prípade, že ju nevymáha postupník a postupca preukáže dlžníkovi súhlas postupníka s týmto vymáhaním.

(2) Ak postupca vymáha pohľadávku, môže dlžník použiť svoje na započítanie spôsobilé pohľadávky, ktoré má dlžník voči postupcovi v čase jej vymáhania, nie však pohľadávky, ktoré má voči postupníkovi.

Komentár k § 530

Podľa tohto ustanovenia môže postupca vymáhať postúpený nárok sám vo svojom mene na účet postupníka, a to v prípade, že ho postupník o to požiadal. Postupca má možnosť pohľadávku vymáhať iba v takom prípade, že ju nevymáha postupník a súčasne postupca preukáže dlžníkovi súhlas postupníka s týmto vymáhaním, a to však len v prípade ak sa postúpenie pohľadávky oznámilo alebo preukázalo dlžníkovi.

Komentár k § 524 až § 530

Postúpenie pohľadávky je upravené Občianskym zákonníkom v § 524 až § 530.

 

Definícia postúpenia pohľadávky

Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej medzi doterajším veriteľom (postupcom, cedentom) a treťou osobou (postupníkom, cesionárom) postúpi pôvodný veriteľ svoju pohľadávku proti dlžníkovi (cesus) novému veriteľovi, a to buď za odplatu alebo bezodplatne. Postupník sa stane novým veriteľom.

Pohľadávka je (v oblasti súkromného práva) právo nejakej osoby (alebo osôb), tzv. veriteľa, požadovať od inej osoby (alebo osôb), tzv. dlžníka, nejaké konanie či nekonanie, tzv. plnenie, v rámci záväzkového právneho vzťahu.

Pri postúpení pohľadávky teda dochádza k zmene v osobe veriteľa alebo dlžníka. Zmluva o postúpenie pohľadávky vyžaduje písomnú formu a na jej uzavretie nie je potrebný súhlas dlžníka. Postúpením sa totiž nijako jeho postavenie nezhoršuje a zostávajú mu zachované všetky práva a povinnosti, ktoré mal zo záväzku v čase postúpenia.

Bez zbytočného odkladu oznámi postúpenie dlžníkovi pôvodný veriteľ alebo nový – tým, že sa u dlžníka preukáže písomnou dohodou.

 

Pohľadávku možno postúpiť

–   za odplatu,

–   bezodplatne.

Ak bolo postúpenie odplatné, postupca zodpovedá postupníkovi, ak:

–   sa postupník nestal veriteľom pohľadávky s tým istým obsahom,

–   dlžník splnil postupcovi záväzok skôr, než bol povinný splniť ho postupníkovi,

–   postúpená pohľadávka alebo jej časť zanikla započítaním nároku, ktorý mal dlžník voči postupcovi.

Znenie ustanovenia § 526 ukladá postupcovi, ktorým je pôvodný veriteľ, povinnosť oznámiť postúpenie pohľadávky bez zbytočného odkladu dlžníkovi. Pokiaľ postúpenie pohľadávky nie je dlžníkovi oznámené alebo pokiaľ postúpenie pohľadávky postupník dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.

Poznámka

Obchodný zákonník v časti o niektorých ustanoveniach o započítaní pohľadávok rovnakým spôsobom umožňuje započítanie pohľadávky dlžníka voči tretej osobe, na ktorú veriteľ svoju pohľadávku previedol. Pohľadávka v čase jej prevodu musí byť splatná.

Inštitút započítania v časti o zániku záväzkov

Občiansky zákonník stanovuje základné predpoklady na započítanie. Medzi účastníkmi musí ísť o vzájomné pohľadávky, teda veriteľ jednej pohľadávky je súčasne dlžníkom druhej pohľadávky, a v prípade dlžníka je to naopak, pohľadávky musia byť rovnakého druhu (napríklad peňažné, ako je to vo vašom prípade), musia sa prekrývať, musia byť spôsobilé na započítanie – započítanie nesmie vylučovať zákon ani dohoda účastníkov a musí nastúpiť jednostranný právny úkon na započítanie zo strany niektorého z účastníkov. Súhlas druhého účastníka na započítanie nie je potrebný a môže sa tak stať aj proti jeho vôli. Zánik záväzku pri započítaní nastane okamihom, keď sa pohľadávky stretli, teda nie ku dňu, keď príde k započítaciemu prejavu účastníka, ale ku dňu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná. Započítací úkon má teda spätné účinky.

Pokiaľ však ide o postúpenie pohľadávky, pôvodný a nový veriteľ si musia splniť povinnosť stanovenú Občianskym zákonníkom a bez zbytočného odkladu postúpenie pohľadávky oznámiť.

Aj keď sa na jej postúpenie nevyžaduje súhlas dlžníka, keďže sa postúpením postavenie – ako dlžníka – nezhoršuje a práva a povinnosti zo záväzku ostávajú nemenné, postupca má povinnosť bez zbytočného odkladu skutočnosť, že došlo k postúpeniu pohľadávky, oznámiť.

Ak postúpenie nie je takto oznámené alebo postupníkom preukázané, môžete platne plniť záväzok postupcovi – svojmu pôvodnému veriteľovi – a dosiahnu tým jeho zánik. Kým totiž nie je dlžník vyrozumený o postúpení pohľadávky, môže stále platne plniť pôvodnému veriteľovi, ktorý plnenie ani nemôže odmietnuť. Dostal by sa tak do omeškania.

Na základe uvedeného, ak postúpenie pohľadávky nie je oznámené, je voči dlžníkovi právne neúčinné. Ak by dlžník plnil dlh pôvodnému veriteľovi, záväzok by platne zanikol, ak urobil započítací prejav voči postupcovi – pôvodnému veriteľovi – nastali účinky započítania a nemusí teda dlžník prejav na započítanie adresovať postupníkovi – novému veriteľovi.

Pokiaľ ide o vzťah medzi pôvodným a novým veriteľom, ak bolo postúpenie pohľadávky uskutočnené za odplatu, prichádza do úvahy podľa ustanovenia 527 Občianskeho zákonníka zodpovedať postupcu postupníkovi za to, že postúpená pohľadávka alebo jej časť zanikla započítaním nároku, ktorý mal dlžník voči postupcovi.

Znenie ustanovenie 529 Občianskeho zákonníka ustanovuje, že dlžník môže použiť na započítanie voči postupníkovi, čiže novému veriteľovi aj svoje na započítanie spôsobilé pohľadávky, ktoré mal voči postupcovi, čiže pôvodnému veriteľovi v čase, keď mu bolo oznámené alebo preukázané postúpenie pohľadávky. Ak ich bez zbytočného odkladu oznámil postupníkovi.

 

Postup pri postúpení pohľadávky

–   preverí sa možnosť odkúpenia pohľadávky na základe dokumentov a podkladov,

–   po preverení dokumentov sa navrhne odkupná sumu (odplatné postúpenie), ktorá je vyplatená po podpise zmluvy o postúpení pohľadávok,

–   následne sa podpíše zmluva o postúpení pohľadávky,

–   postúpením pohľadávky dochádza k novému veriteľovi danej pohľadávky,

–   nie je potrebný súhlas dlžníka, len o tejto skutočnosti musí byť informovaný,

–   odovzdá sa všetka dokumentácia.

 

Dohoda o postúpení pohľadávky

Dohoda o postúpení pohľadávky vyžaduje písomnú formu. Postúpená pohľadávka musí byť v zmluve riadne určená. K platnosti dohody o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka. Dohoda môže byť uzatvorená aj bez jeho vedomia. Postupca je však povinný bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi postúpenie pohľadávky. Postupca je povinný odovzdať postupníkovi všetky doklady a všetky informácie dotýkajúce sa postúpenej pohľadávky. Postúpená môže byť iba existujúca pohľadávka, nemôže ísť napríklad o pohľadávku premlčanú. Postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. Nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

 

Zásady postúpenia pohľadávky

–   veriteľ postúpi svoju pohľadávku voči dlžníkovi na tretiu osobu – nového veriteľa,

–   postúpenie je bez súhlasu dlžníka,

–   nezaniká záväzok splácať dlh dlžníka,

–   pôvodný veriteľ musí vždy postúpenie oznámiť dlžníkovi písomne bez zbytočného odkladu,

–   v prípade neoznámenia, dlžník nemá povinnosť splatiť dlh novému veriteľovi,

–   postúpením sa musí vyhotoviť zmluva medzi pôvodným a novým veriteľom,

–   nový veriteľ (postupník) sa musí preukázať dlžníkovi právnymi dokumentmi potvrdzujúcimi získanie postúpenej pohľadávky,

–   postúpenie pohľadávky sa zapisuje do evidencie jednotlivých inštitúcií ale neexistuje oficiálny register postúpení,

–   hlavným cieľom postúpenia je snaha o získanie úplného alebo aspoň čiastočného splatenia dlhu,

–   dochádza k novému vzťahu – nový veriteľ a dlžníka,

–   nový veriteľ má všetky práva voči dlžníkovi ako pôvodný veriteľ,

–   pôvodný veriteľ ručí postupníkovi za to, že postúpená pohľadávka je reálna a vymožiteľná len vtedy, keď sa k tomu písomne zaviazal,

–   dokumentom k zriadeniu postúpenia pohľadávky je zmluva o postúpení,

–   ďalej je má právo postúpiť pohľadávku na tretí subjekt bez toho, aby mal dlžník dosah na výber nového veriteľa,

–   nový veriteľ postupuje voči ručiteľom či pristupujúcim rovnakým spôsobom ako pôvodný veriteľ.

 

Subjekty vystupujúce vo vzťahu:

–   dlžník – ten, ktorý získava napr. úver,

–   postupca – pôvodný veriteľ,

–   postupník – ten, ktorý získava pohľadávku za splácanie dlhu voči dlžníkovi.

 

Pohľadávka prechádza v stave, v akom existuje v čase postúpenia, vrátane jej príslušenstva. Zmluvu uzaviera pôvodný veriteľ (postupiteľ) a iný subjekt postupník, ktorý nastupuje na miesto pôvodného veriteľa. Ide o dvojstranný právny úkon bez účasti dlžníka, pretože zmena v osobe veriteľa sa nedotýka práv a povinností dlžníka zo záväzkového vzťahu. Čas, miesto, predmet plnenia i ďalšie podmienky zostávajú nezmenené. Predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t. j. právo na plnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla.

Prevzatie dlhu

§ 531

(1) Kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa možno dať buď pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal.

(2) Kto bez dohody s dlžníkom prevezme dlh zmluvou s veriteľom, stane sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi.

(3) Zmluva o prevzatí dlhu vyžaduje, aby sa uzavrela písomnou formou.

(4) Námietky, ktoré má voči veriteľovi pôvodný dlžník, môže uplatniť aj osoba, ktorá dlh prevzala.

§ 532

Obsah záväzku sa prevzatím dlhu nemení, ale zabezpečenie dlhu poskytnuté tretími osobami trvá len vtedy, ak tieto osoby súhlasia so zmenou v osobe dlžníka.

Komentár k § 531 až 532

Prevzatie dlhu prebieha na základe uzatvorenia zmluvy o prevzatí. Predpokladom prevzatia dlhu je súhlas veriteľa, pričom pôvodný dlžník je nahradený novým dlžníkom. Vyžaduje sa dohoda.

 

Základný účel právneho inštitútu prevzatia dlhu

–   zmena v subjekte dlžníka,

–   buď nový dlžník vstúpi na miesto pôvodného dlžníka, ktorého povinnosť splniť dlh zanikne,

–   alebo nový dlžník nastúpi vedľa pôvodného dlžníka ako spoludlžník.

 

Súhlas veriteľa

–   pôvodnému dlžníkovi,

–   alebo tomu, kto dlh prevzal.

 

Ak nie je dohoda s dlžníkom

–   ten kto prevezme dlh zmluvou s veriteľom – stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi.

 

Ktorý dlh môže byť predmetom prevzatia

–   podmienkou účinného prevzatia dlhu je existencia platne vzniknutého dlhu dlžníka voči veriteľovi – ak by dlh nevznikol – nebolo by možné ho prevziať,

–   predmetom prevzatia dlhu môže byť

•    dlh peňažný,

•    dlh nepeňažný,

–   nie je možné prevziať akýkoľvek dlh, a to

•    nie je možné prevziať dlh, ktorého splnenie je viazané výlučne na osobu dlžníka,

•    nie je možné prevziať dlh vzniknutý zo stávky a hry,

•    nie je možné prevziať dlh, ohľadne ktorého by to vylučovala dohoda medzi veriteľom a dlžníkom,

•    nie je možné prevziať dlh, ktorý vznikol z právnych vzťahov vyplývajúcich z predpisov verejného práva – splatná daň).

Námietky, ktoré má voči veriteľovi pôvodný dlžník, môže uplatniť aj osoba, ktorá dlh prevzala.

Zákon umožňuje prevziať dlh, ktorý je premlčaný, treba však uviesť, že zmena v osobe dlžníka nemá žiaden vplyv na plynutie premlčacej doby.

 

Zmluva

–   zmluvou dochádza k prevzatiu dlhu,

–   zmluva musí byť v písomnej forme,

–   zmluvu uzatvára pôvodný dlžník s novým dlžníkom, ktorý dlh preberá.

Platí zásada, že obsah záväzku sa prevzatím dlhu nemení, ale zabezpečenie dlhu poskytnuté tretími osobami trvá len vtedy, ak tieto osoby súhlasia so zmenou v osobe dlžníka.

 

Zmluva o prevzatí dlhu

–   základom je písomná forma zmluvy – v opačnom prípade ide o absolútnu neplatnosť, pretože uvedený právny úkon vyžaduje písomnú formu,

–   rozsah prevzatia dlhu – dlh sa preberá v takom rozsahu, v akom sa zaviazal preberajúci v zmluve o prevzatí dlhu,

–   dlh je možné prevziať

•    v celom rozsahu,

•    čiastočne,

–   preberajúci preberá s dlhom aj jeho príslušenstvo, pokiaľ zo zmluvy o prevzatí dlhu nevyplýva niečo iné,

–   zásadne dochádza k prevzatiu dlhu len na základe písomnej zmluvy,

–   zmluva sa uzatvára

•    medzi pôvodným dlžníkom a treťou osobou, ktorá prejaví vôľu dlh dlžníka prevziať – preberajúci,

•    zmluvou medzi veriteľom a treťou osobou – preberajúci.

 

Prevzatie dlhu zmluvou medzi pôvodným dlžníkom a treťou osobou

•    V prípade, že uzavrel zmluvu o prevzatí dlhu dlžník a tretia osoba ako dlžník nový

–   dochádza k zmene v osobe dlžníka,

–   namiesto pôvodného dlžníka nastupuje osoba, ktorá dlh prevzala – preberajúci,

–   preberajúci je novým dlžníkom,

–   dlh pôvodného dlžníka zaniká,

–   pôvodný dlžník nemá povinnosť splniť dlh svojmu veriteľovi,

–   osobou povinnou splniť dlh je preberajúci,

–   aby bolo prevzatie dlhu účinné voči veriteľovi, musí tento vysloviť súhlas s prevzatím dlhu,

–   vyslovenie súhlasu s prevzatím dlhu nemusí byť v písomnej forme,

–   súhlas veriteľa môže byť aj konkludentný,

–   veriteľ prevezme plnenie od preberateľa dlhu,

–   súhlas s prevzatím dlhu môže dať veriteľ

•    pôvodnému dlžníkovi,

•    preberateľovi dlhu,

–   časové hľadisko nie je rozhodujúce, kedy veriteľ súhlas s prevzatím dlhu udelí,

–   súhlas sa môže udeliť

•    pred uzavretím zmluvy o prevzatí dlhu,

•    súčasne s uzavretím zmluvy,

•    následne, po jej uzatvorení.

§   Judikatúra

–   Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 121/2008, zo dňa 30. júna 2009

Základným predpokladom inštitútu prevzatia dlhu (tzv. privátnej intercesie) je existencia záväzkového právneho vzťahu medzi veriteľom a pôvodným dlžníkom. Nezáleží, či tento pôvodný záväzkový vzťah vznikol zmluvne alebo na podklade iných právnych skutočností. K prevzatiu dlhu môže dôjsť len výlučne zmluvou uzatvorenou medzi pôvodným dlžníkom a preberateľom dlhu. K platnému prevzatiu dlhu je potrebný súhlas veriteľa, pre ktorý zákon nepredpisuje žiadnu formu.

Pri prevzatí dlhu je pôvodný dlžník oslobodený od svojej povinnosti splniť dlh, ktorý mal voči svojmu veriteľovi a preberateľ dlhu sa stáva dlžníkom povinným plniť veriteľovi. Veriteľ má svoju pohľadávku len voči preberateľovi dlhu a len od neho je oprávnený a povinný predmet plnenia prijať a uplatňovať.

–   Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obo 93/2008, zo dňa 20. mája 2009

Prevzatie dlhu spočíva v tom, že do trvajúceho právneho pomeru nastúpi namiesto dlžníka (§ 531 ods. 1 OZ) tretia osoba, preberateľ. Charakter pôvodného záväzku sa nemení. S poukazom na § 267 ods. 2 OBZ, vo vzťahoch upravených týmto zákonom neplatia ustanovenia § 49 OZ, podľa ktorého účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť. Preto žalovaný v 1. rade nemohol použiť ako dôvod odstúpenia od zmluvy konanie v tiesni, resp. prevzatie dlhu za nápadne nevýhodných podmienok.

–   Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obo/93/2008, zo dňa 20. mája 2009

Prevzatie dlhu spočíva v tom, že do trvajúceho právneho pomeru nastúpi namiesto dlžníka (§ 531 ods. 1 OZ) tretia osoba, preberateľ. Charakter pôvodného záväzku sa nemení. S poukazom na § 267 ods. 2 OBZ, vo vzťahoch upravených týmto zákonom neplatia ustanovenia § 49 OZ, podľa ktorého účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť.

Pristúpenie k záväzku

§ 533

Kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. Ustanovenie § 531 ods. 4 tu platí obdobne.

§ 534

Kto sa s dlžníkom dohodne, že splní jeho záväzok voči jeho veriteľovi, má voči dlžníkovi povinnosť poskytovať plnenie jeho veriteľovi. Veriteľovi z toho však priame právo nevznikne.

Komentár k § 534

Účelom právneho inštitútu pristúpenia k záväzku je zmena v subjekte dlžníka v tom zmysle, že pristúpením k záväzku pristupuje k pôvodnému dlžníkovi nový – pristupujúci dlžník. Do existujúceho záväzkového právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom vstupuje na strane dlžníka nový dlžník, ktorý sa stáva spoločne a nerozdielne zaviazaným zo záväzku, ku ktorému pristúpil. K záväzku môžu pristúpiť aj viacerí noví dlžníci.

Taktiež je možné pristúpiť k záväzku, ktorý ešte neexistuje a má vzniknúť až v budúcnosti. Okamih pristúpenia k budúcemu záväzku, t. j. okamih, kedy sa pristupujúca osoba stáva dlžníkom, je potom totožný s okamihom, kedy záväzok vznikne.

 

Ku ktorému záväzku možno pristúpiť

–   najdôležitejšia je existencia platného záväzku dlžníka voči veriteľovi,

–   musí ísť len o peňažný záväzok, a to akýkoľvek,

–   nie je rozhodujúce, či je už záväzok splatný alebo nie je splatný,

–   môže isť aj o záväzok premlčaný,

–   môže ísť o záväzok budúci – záväzok má ešte len vzniknúť, pričom musia byť splnené určité podmienky – podmienka platnosti pristúpenia k takémuto záväzku je dostatočné určenie budúceho záväzku – dôvod vzniku záväzku a jeho výška,

–   nemôže ísť o záväzok prekludovaný – považuje sa za zaniknutý,

–   nemôže ísť o záväzok, ktorý nie je možné postihnúť výkonom rozhodnutia.

 

Dohoda o pristúpení

–   slúži na pristúpenie a na jej základe dochádza k pristúpeniu k záväzku,

–   ide o písomnú dohodu medzi veriteľom a treťou osobou, ktorá prejaví vôľu pristúpiť k záväzku dlžníka,

–   zásadne sa vyžaduje písomná forma dohody – inak by išlo o absolútnu neplatnosť.

 

Zásady pristúpenia

–   dohoda o pristúpení v písomnej forme,

–   k pristúpeniu k záväzku sa nevyžaduje súhlas dlžníka,

–   nedochádza k zmene pôvodného záväzkového vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom,

–   pôvodný dlžník je naďalej zaviazaný zo záväzku,

–   pôvodný záväzok dlžníka sa nemení,

–   pristúpením k záväzku dochádza k zmene počtu dlžníkov – ide o právny následok,

–   pôvodný dlžník a nový dlžník sú spoločne a nerozdielne zaviazaní voči veriteľovi,

–   pozícia veriteľa sa zlepšuje – má na výber, od koho bude žiadať splnenie záväzku.

Uvedená právne úprava sa uplatňuje aj v rámci obchodno-záväzkových vzťahov, nakoľko Obchodný zákonník úpravu neobsahuje.

Poukážka

§ 535

Poukážkou sa oprávňuje poukazník vybrať plnenie u poukázanca a poukázanec sa splnomocňuje, aby splnil poukazníkovi na účet poukazcu. Priamy nárok nadobudne poukazník proti poukázancovi len vtedy, ak dostane prejav poukázanca, že poukážku prijíma.

Komentár k § 535

Ustanovenie upravuje oprávnenie poukazníka prostredníctvom poukážky vybrať plnenie u poukázanca. Poukázanec sa teda splnomocňuje, aby splnil poukazníkovi na účet poukazcu uvedené plnenie. Nárok však vzniká priamo iba prijatím poukážky.

Právny úkon (listina), ktorým osoba A (t. j. vystaviteľ = poukazca = asignant) oprávňuje osobu B (t. j. poukazníka = asignáta) prijať plnenie od osoby C (t. j. poukázanca = asignátora) a súčasne sa osoba C splnomocňuje, aby plnila osobe B na účet osoby A.

Ide o asignáciu.

§ 536

(1) Pokiaľ je poukázanec to, čo má plniť, už poukazcovi dlžný, je voči nemu povinný poukážke vyhovieť. Jeho záväzok zanikne, ak nie je inak dohodnuté, iba tým, že splní podľa poukážky poukazníkovi. Ak sa má poukážkou splniť dlh poukazcu u poukazníka, ktorý s tým súhlasil, je poukazník povinný poukázanca vyzvať, aby plnil.

(2) Ak poukazník nechce použiť poukážku alebo ak poukázanec odopiera poukážku prijať alebo podľa nej plniť, je poukazník povinný oznámiť to bez zbytočného odkladu poukazcovi.

Komentár k § 536

Ustanovenie upravuje povinnosť poukázanca poukážke vyhovieť, pretože to čo má plniť, je vlastne už dlžný poukazcovi. k zániku záväzku dochádza splnením záväzku podľa poukážky poukazníkovi. Zároveň zákon vyžaduje pre plnenie dlhu poukážkou výzvu zo strany poukázanca na plnenie.

Zákon vyžaduje oznamovaciu povinnosť, ktorú má poukazník voči poukazcovi, a to v prípade ak poukazník nechce poukážku použiť alebo dochádza k odopretiu poukážku prijať.

§ 537

Ak prijme poukázanec poukážku voči poukazníkovi, môže uplatniť len také námietky, ktoré sa týkajú platnosti prijatia alebo ktoré vyplývajú z obsahu poukážky alebo z jeho vlastných vzťahov k poukazníkovi.

Komentár k § 537

Ustanovenie sa zaoberá námietkami v súvislosti s poukážkou. Ide o námietky, ktoré sa priamo týkajú platnosti prijatia tejto poukážky.

§ 538

(1) Dokiaľ poukázanec ešte neprijal poukážku voči poukazníkovi, môže ju poukazca odvolať.

(2) Ak medzi poukazcom a poukázancom nie je iný právny dôvod, platia o právnom vzťahu medzi oboma ustanovenia o príkaznej zmluve; ale poukážka nezanikne smrťou poukazcu alebo poukázanca. Či a pokiaľ zrušenie poukážky pôsobí aj proti poukazníkovi, spravuje sa právnym vzťahom medzi ním a poukazcom.

Komentár k § 538

Ustanovenie vymedzuje možnosť odvolania poukážky v prípade, že ju ešte poukázanec neprijal. Odvolať ju môže poukazca.

Zákon uplatňuje ustanovenia o príkaznej zmluve medzi poukazcom a poukázancom. Poukážka nezaniká smrťou ani jedného z nich.

§ 539

Ak vo vzťahu medzi poukazcom a poukazníkom začala plynúť premlčacia doba ohľadne záväzku, ktorého plnenie je predmetom poukážky, a to pred dobou, keď poukazníkovi došlo oznámenie poukázanca o prijatí poukážky, plynie od tejto doby premlčacia doba vo vzťahu medzi poukázancom a poukazníkom.

Komentár k § 539

Zákon v ustanovení § 535 až § 539 upravuje poukážku (assignatio), ktorá predstavuje ďalší inštitút, prostredníctvom ktorého dochádza ku zmene subjektov záväzkového vzťahu. Ustanovenie § 539 upravuje inštitút premlčania týkajúci sa záväzku, ktorý je predmetom poukážky.

 

Úloha poukážky

–   plnenie dlžníka veriteľovi prostredníctvom tretej osoby, pričom treťou osobou môže byť pošta, peňažný ústav.

Využíva sa

–   pri plnení záväzkov,

–   pri úveroch,

–   pri inkase,

–   pri bankovom príkaze na úhradu,

–   pri bankovom príkaze na vybranie príslušnej sumy peňazí,

–   osobitný spôsob poskytnutia majetku určitej osobe, ak ešte nejde o plnenie záväzku voči nej,

–   zabezpečovací prostriedok.

Prostredníctvom poukážky je oprávnený ten, kto poukážku vydal (poukazca) poukazníka, aby prijal plnenie od poukázanca a splnomocňuje poukázanca, aby plnil poukazníkovi na účet poukazcu.

 

Subjekty právneho vzťahu – trojstranný právny vzťah

–   poukazca – kto poukážku vydal – oprávnený – dáva príkaz na plnenie (asignant),

–   poukazník – kto poukážku prijíma – ktorej sa má plniť (príjemca poukážky) (asignatár),

–   poukázanec – splnomocnený plniť poukazníkovi – ktorej sa dáva príkaz, aby plnila tretiemu (asignát).

Poukazca – poukazuje

Poukazník – poukaz prijíma

Poukázanec – poukaz plní.

Právne vzťahy medzi nimi vznikajú na základe zmluvy, pričom tieto vzťahy môžu mať rôzny charakter. Základom poukážky môžu byť zmluvy rôzneho typu.

 

Zásady poukážky

–   asignácia je dôvodom zmeny záväzku – zmeny v jeho subjektoch,

–   na základe poukážky vzniká zložitý trojstranný právny vzťah,

–   účastníkmi sú veriteľ (poukazca, vystaviteľ poukážky), dlžník (poukázanec), tretia osoba (poukazník),

–   plnenie dlžníka veriteľovi prostredníctvom tretej osoby,

–   vystaviteľ, čiže poukazca ňou udeľuje oprávnenie tretej osobe, teda poukazníkovi, aby vybral plnenie od dlžníka, čiže poukázanca,

–   splnomocňuje dlžníka, aby splnil tretej osobe na účet veriteľa,

–   k účinnosti poukážky sú potrebné tri právne úkony, ktoré zakladajú tri právne vzťahy.

 

Právne vzťahy

–   medzi poukazcom (vystaviteľ poukážky) a poukazníkom (tretia osoba), ktorý vzniká v okamihu prijatia splnomocnenia poukazcu, to znamená udelenie súhlasu, že vyberie plnenie od poukázanca,

–   medzi poukazcom (vystaviteľom poukážky) a poukázancom (dlžník vzniká v okamihu prijatia splnomocnenia poukázancom, čiže poukázanec súhlasí, že bude plniť poukazníkovi na účet poukazcu. Poukázanec nemusí prijať splnomocnenie poukazcu, okrem prípadu, ak to čo má plniť predmet poukážky, je sám poukazcovi dlžný,

–   medzi poukazníkom (treťou osobou) a poukazcom (dlžníkom), ktorý vzniká na základe jednostranného právneho úkonu poukázanca adresovaného poukazníkovi, ktorým oznamuje, že poukážku prijíma.

Záväzok poukázanca zanikne, ak nie je dohodnuté inak, iba tým že splní podľa poukážky poukazníkovi.

Poukazník má oznamovaciu povinnosť voči poukazcovi

–   ak poukazník nechce použiť poukážku, vybrať plnenie u poukázanca,

–   ak poukázanec odopiera poukážku prijať alebo podľa nej plniť.

Poukážka na cenné papiere

§ 540

Banka a pobočka zahraničnej banky (ďalej len „peňažný ústav“) môže vystaviť na tretiu osobu alebo na seba písomnú poukážku znejúcu na plnenie cenných papierov bez toho, že by v nej uviedol dôvod záväzku.

Komentár k § 540

Ustanovenie vymedzuje na koho môže byť poukážka ne cenné papiere vystavená. Ide o písomnú poukážku. Nemusí byť uvedený dôvod záväzku.

§ 541

(1) Ak taká poukážka znie na rad, môže sa previesť rubopisom.

(2) Rubopisom prechádzajú všetky práva z poukážky na osobu oprávnenú z rubopisu.

Komentár k § 541

Zákon vymedzuje, že ak poukážka znie na rad – môže sa previesť rubopisom, pričom všetky práva z nej prechádzajú na osobu oprávnenú.

§ 542

(1) Kto prijme poukážku vystavenú peňažným ústavom, je povinný plniť tomu, v koho prospech bola vystavená alebo na koho bola prevedená.

(2) Osoba zaviazaná poukážkou je povinná plniť, len ak sa jej vydá kvitovaná poukážka. Proti osobe oprávnenej rubopisom z poukážky môže robiť iba také námietky, ktoré vyplývajú z obsahu poukážky alebo z vlastných vzťahov k oprávnenému.

Komentár k § 542

Zákon v ustanovení upravuje, že ten kto príjme vystavenú peňažným ústavom, je povinný plniť tomu, v koho prospech bola vystavená alebo na koho bola prevedená. Ak je vydaná kvitovaná poukážka, osoba zaviazaná poukážkou je povinná len vtedy plniť.

§ 543

O náležitostiach prijatia rubopisu, ako aj o tom, kto je z rubopisu oprávnený a ako toto oprávnenie preukazuje, platia predpisy o zmenkách. Podľa týchto ustanovení sa takisto posúdi, od koho môže požadovať poukážku ten, kto o ňu prišiel.

Komentár k § 543

Zákon v ustanovenia § 540 a § 543 upravuje poukážku na cenné papiere, pričom ide o osobitný druh poukážky.

Poznámka

Cenný papier je peniazmi oceniteľný zápis v zákonom ustanovenej podobe a forme, s ktorým sú spojené práva podľa tohto zákona a práva podľa osobitných zákonov, najmä oprávnenie požadovať určité majetkové plnenie alebo vykonávať určité práva voči zákonom určeným osobám.

Sústavu cenných papierov tvoria tieto druhy cenných papierov akcie, dočasné listy, podielové listy, dlhopisy, vkladové listy, pokladničné poukážky, vkladné knižky, kupóny, zmenky, šeky, cestovné šeky, náložné listy, skladištné listy, skladiskové záložné listy, tovarové záložné listy, družstevné podielnické listy, investičné certifikáty, vkladové potvrdenky, certifikáty podľa osobitného predpisu, iný druh cenného papiera, ktorý za cenný papier vyhlási osobitný predpis.

Poukážka

Pokladničná poukážka je cenný papier so splatnosťou najviac jeden rok od jeho vydania. Výnos z nej sa určuje rozdielom medzi menovitou hodnotou pokladničnej poukážky a jej emisným kurzom. Pokladničná poukážka potvrdzuje právo majiteľa pokladničnej poukážky požadovať pri jej splatnosti výplatu peňažných prostriedkov vo výške menovitej hodnoty pokladničnej poukážky. Pokladničnú poukážku môže bez uvedenia dôvodu záväzku aj na svoj vlastný rad vydať Európska centrálna banka v súčinnosti s Národnou bankou Slovenska, Ministerstvo financií Slovenskej republiky za Slovenskú republiku, banka alebo zahraničná banka prostredníctvom pobočky umiestnenej na území Slovenskej republiky; na pokladničnú poukážku sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Na náležitosti, emisné podmienky a splácanie pokladničných poukážok sa vzťahujú ustanovenia osobitného zákona.

 

Znaky poukážky na cenné papiere

–   musí byť vystavená len peňažným ústavom – bankou,

–   môže znieť iba na plnenie cennými papiermi v zmysle zákona o cenných papieroch, prípadne aj v spojitosti so zákonom o dlhopisoch, zmenkovým a šekovým zákonom a Obchodným zákonníkom,

–   poukazca môže byť aj poukázancom, keďže poukážku na cenné papiere peňažný ústav môže vystaviť na tretiu osobu alebo na seba,

–   môže byť vystavená len v písomnej forme,

–   môže znieť na rad alebo na meno,

–   ak znie na rad, môže sa previesť rubopisom, teda príkazom veriteľa urobeným na rube papiera (rubopis, indosament), aby pohľadávka bola splnená určitému novému veriteľovi (indosatárovi) a tým, ktorých on označí,

–   ak znie na meno, jej prevod sa uskutočňuje formou cesie.

 

K piatemu oddielu

Záväzky sa môžu zabezpečiť rôznymi spôsobmi, medzi ktoré patrí:

–   zmluvná pokuta (§ 544–545 Občianskeho zákonníka),

–   ručenie (§ 546–550 Občianskeho zákonníka),

–   dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov (§ 551 Občianskeho zákonníka),

–   záložná zmluva (§ 552 Občianskeho zákonníka),

–   zabezpečenie záväzkov prevodom práva (§ 553 Občianskeho zákonníka),

–   zabezpečenie postúpením pohľadávky (§ 554 Občianskeho zákonníka),

–   zábezpeka (§ 555–557 Občianskeho zákonníka),

–   uznanie dlhu (§ 558 Občianskeho zákonníka).

Úloha zabezpečovacích záväzkov

–   pri svojom vzniku predpokladajú existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého majú slúžiť,

–   ide o vedľajší záväzok, ktorý zároveň trvá popri hlavnom záväzku a je od hlavného záväzku závislý.

Typickými akcesorickými záväzkami sú záväzky zo zmluvnej pokuty, ručiteľský záväzok, záväzok zo záložnej zmluvy a i.

Piaty oddiel

Zabezpečenie záväzkov

Zmluvná pokuta

§ 544

(1) Ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

(2) Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

(3) Ustanovenia o zmluvnej pokute sa použijú aj na pokutu určenú pre porušenie zmluvnej povinnosti právnym predpisom (penále).

Komentár k § 544

Ustanovenie upravuje zmluvnú pokutu, ako jeden zo spôsobov zabezpečenia záväzkov. Zmluvná pokuta sa dojednáva pre prípad, ak by došlo k porušeniu záväzku medzi povinným a oprávneným. Účastník, ktorý záväzok poruší, je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu, a to však len v prípade, že táto bola dojednaná. Zmluvná pokuta sa platí aj v tom prípade, ak priamo nedôjde k škode u oprávneného.

Zmluvná pokuta môže byť dojednaná len v písomnej forme, zároveň musí byť stanovená výška tejto pokuty a spôsob, akým sa pokuta určí.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31. mája 2004, sp. zn. 33 Odo 330/2002

Z akcesorickej povahy zabezpečenia záväzkov vyplýva, že vedľajší (zabezpečovací) záväzok nemôže platne vzniknúť bez existencie platného hlavného (zabezpečovaného) záväzku. Pokiaľ je ako odporujúce zákonu neplatné dojednanie o založení hlavného záväzku, nemohlo platne vzniknúť ani jeho zabezpečenie, a teda neplatným je aj dojednanie o zmluvnej pokute. Dojednanie o zmluvnej pokute je neplatné, ak nevznikol platne záväzok, ktorého splnenie má byť zmluvnou pokutou zabezpečené.

§ 545

(1) Ak z dojednania o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné, je dlžník zaviazaný plniť povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, aj po jej zaplatení.

(2) Veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné. Veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, len keď je to medzi účastníkmi dohodnuté.

(3) Ak z dohody nevyplýva niečo iné, nie je dlžník povinný zmluvnú pokutu zaplatiť, ak porušenie povinnosti nezavinil.

Komentár k § 545

Ustanovenie upravuje, že ak bola zaplatená zmluvná pokuta za porušenie záväzku plniť, tak to neznamená, že nárok na plnenie zaniká – tento trvá naďalej aj po zaplatení pokuty.

Ak medzi účastníkmi bola dohodnutá zmluvná pokuta a zároveň došlo k vzniku škody, nie je povinnosťou povinného, ktorý záväzok porušil a pokutu následne zaplatil, aby nahradil aj škodu. Platí to iba v prípade, ak si účastníci náhradu škody dojednali.

V prípade, že povinný nezavinil porušenie povinnosti, tak v zásade nie je povinný zmluvnú pokutu zaplatiť, ak uvedené dojednanie dohoda neobsahuje.

§ 545a

Neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Ak veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa zmluvná pokuta vzťahuje, súd prihliadne aj na výšku škody, ktorá porušením povinnosti vznikla, a na to, o koľko zmluvná pokuta presahuje rozsah vzniknutej škody.

Komentár k § 545a

Týmto ustanovením zákon umožňuje zníženie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty, pričom sa berie ohľad na hodnotu a význam zabezpečovacej povinnosti.

Komentár k § 544 až § 545a

Zmluvnou pokutou je postih dlžníka v prípade porušenia zmluvnej povinnosti. Zmluvná pokuta je dohodnutá peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal a to bez ohľadu na to, či porušením povinnosti, vznikla veriteľovi škoda. Zmluvnou pokutou možno vylúčiť spory o náhradu škody, ktoré by inak mohli vzniknúť.

§   Judikatúra

–   Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. marca 2008, sp. zn. 4 Cdo 222/2005

Zmluvná pokuta patrí k zabezpečovacím prostriedkom záväzkového práva. Je to dohodou účastníkov určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Možno ju dohodnúť aj pre prípad omeškania so splatením peňažného záväzku, a to takým spôsobom, že jej výška bude tiež závislá na dobe, po ktorú trvá porušenie zmluvnej povinnosti (napr. percentuálnou sadzbou za každý deň alebo za každý mesiac omeškania, teda za vymedzený čas). Má akcesorickú povahu, pri svojom vzniku predpokladá existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého má slúžiť. Inštitút zmluvnej pokuty plní v určitom zmysle slova funkciu paušalizovanej náhrady škody. Výška zmluvnej pokuty musí spĺňať kritérium primeranosti, inak by dohoda o nej mohla byť neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, prípadne by neprimerane vysoká zmluvná pokuta v obchodných vzťahoch mohla byť dôvodom moderačného oprávnenia súdu, teda dôvodom na jej zníženie súdom.

Dovolací súd sa stotožňuje s právnym záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého premlčaním práva na splnenie hlavného peňažného záväzku dochádza zároveň k premlčaniu práva na zmluvnú pokutu dohodnutú za omeškanie so splnením hlavného záväzku vo forme určeného percenta za určitý časový úsek (t. j. narastajúcim spôsobom za pokračujúce omeškanie), a to za dobu omeškania nasledujúcu po premlčaní hlavného záväzku. I pri nedostatku výslovnej právnej úpravy v Občianskom a Obchodnom zákonníku možno z akcesorickej povahy zmluvnej pokuty vyvodiť, že jej osud je spätý s hlavným záväzkom, a to nielen pri zániku hlavného záväzku, kedy zaniká aj záväzok zo zmluvnej pokuty, ale aj pri premlčaní hlavného záväzku.

–   Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2008, sp. zn. 26 Odo 1100/2006

Vedľajšie (akcesorické) záväzkové vzťahy sledujú osud hlavného záväzkového vzťahu a dôsledkom ich akcesorickej povahy je okrem iného aj to, že trvajú len za predpokladu platnosti hlavného záväzkového vzťahu.

Dojednanie o zmluvnej pokute je neplatné, ak nevznikol platne záväzok, ktorého splnenie má byť zmluvnou pokutou zabezpečené.

Pokiaľ si účastníci v zmluve o budúcej zmluve dojednali ako zmluvnú pokutu nevrátenie zálohy, je podmienkou platnosti tohto dojednania o zmluvnej pokute platnosť zmluvy o budúcej zmluve.

Účel zmluvnej pokuty

Pokutu je možné dohodnúť

–   pre prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti vôbec,

–   pre prípad porušenia akejkoľvek inej zmluvnej povinnosti.

Zákon nevyžaduje pojem zmluvná pokuta, ktorý musí byť uvedený v zmluve, môže ísť aj o akékoľvek iné pomenovanie. Dôraz sa kladie len na obsah dohody o zmluvnej pokute.

Prostredníctvom dohody o zmluvnej pokute je možné zaistiť splnenie určitej zmluvnej povinnosti, ktorá vyplýva z akejkoľvek dohodnutej zmluvy, ak to charakter pripúšťa. Dohoda o zmluvnej pokute patrí medzi zaisťovacie prostriedky. Dohoda o zmluvnej pokute je závislá na existencii hlavného záväzku, ktorý má byť touto zmluvnou pokutou zabezpečený.

Ide o jeden z právnych nástrojov, ktoré poskytuje slovenský právny poriadok na zabezpečenie záväzku veriteľa pre prípad, ak niektorá zo zmluvných strán poruší konkrétnu povinnosť vyplývajúcu jej zo zmluvy zaväzuje sa za takéto porušenie uhradiť druhej strane pokutu v dohodnutej výške. Nárok na zmluvnú pokutu nevzniká priamo zo zákona, ale až na základe dohody zmluvných strán o zmluvnej pokute.

Dohoda o zmluvnej pokute musí mať písomnú formu, zákon inú formu dohody neakceptuje.

 

Podmienky platnosti zmluvnej pokuty

–   existencia záväzku, ktorý zmluvná pokuta zabezpečuje,

–   písomnosť dojednania zmluvnej pokuty,

–   zrozumiteľné stanovenie výšky zmluvnej pokuty,

–   jednoznačný spôsob jej určenia,

–   nedojednáva sa pre prípad odstúpenia od zmluvy,

–   dostatočne presne a určito identifikovaná povinnosť, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje.

Poznámka

Výšku zmluvnej pokuty možno určiť nielen jednorazovo pevnou sumou, ale tiež v percentách či zlomkom ceny alebo aj ako sumu, ktorá sa môže určitým spôsobom opakovať, určitým percentom za každý deň, mesiac alebo rok omeškania a pod. Spôsoby určenia ceny môžu byť rôzne a môžu sa aj kombinovať no stále platí, že výška, či spôsob určenia zmluvnej pokuty musia byť vyjadrené jednoznačne inak je takáto dohoda neplatná.

Zmluvná pokuta a náhrada škody

Občiansky zákonník upravuje, že ak si strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

Veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné, to znamená, že ak zmluva neobsahuje dojednanie aj náhrady škody nad zmluvnú pokutu. Z uvedeného teda vyplýva, že veriteľ má právo domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, len keď je to medzi účastníkmi dohodnuté.

 

Právna úprava zmluvnej pokuty

–   Občiansky zákonník – ustanovenia § 544 až § 545a,

–   Obchodný zákonník – ustanovenia § 300 až § 302 – ide o úpravu len niektorých ustanovení upravujúcich zmluvnú pokutu – špecifické obchodnoprávne vzťahy, obsahuje iba doplňujúce ustanovenia tohto zabezpečovacieho inštitútu.

Ustanovením § 545a sa zaviedlo moderačné právo súdu aj v občianskoprávnych vzťahoch.

 

Zmluvná pokuta -konvenčná pokuta

–   ide o dohodu dvoch strán,

–   vo väčšine prípadov ide o dohodu o peňažnej sume, pričom zákon nevylučuje ani formu iného plnenia,

–   zmluvná povinnosť sa uplatňuje v prípade porušenia zmluvy, pričom povinný z tejto zmluvy je na základe dohody povinný zaplatiť oprávnenému bez ohľadu na to, či oprávnenému vznikla alebo nevznikla škoda, dohodnutú zmluvnú pokutu,

–   k porušeniu povinnosť dochádza v prípade, ak povinný nesplní dlh riadne alebo dlh nesplní vôbec – povinnosť však musí byť zmluvne dojednaná jasne,

–   zmluvná pokuta vytvára určitý tlak na dlžníka vytvára, aby konal takým spôsobom, ktorý bol dohodnutý v zmluve a zároveň aby splnil svoj záväzok voči veriteľovi riadne a včas – nakoľko hrozí zmluvná pokuta, v praxi nazývaná aj sankcia,

–   zmluvná pokuta má v podstate sankčnú povahu, ktorá zabezpečuje plnenie povinnosti – uplatňuje sa pri porušení povinnosti zo strany dlžníka.

 

Vzťah zmluvnej pokuty k náhrade škody

–   zmluvná pokuta vylučuje uplatnenie nároku na náhradu škody,

–   zmluvnú pokutu možno požadovať popri náhrade škody,

–   zmluvná pokuta je alternatívou k nároku na náhradu škody.

 

Zmluvná pokuta podľa Obchodného zákonníka

Ide o rozdielnu úpravu zodpovednostného princípu.

Občiansky zákonník – vychádza z princípu zavinenia,

Obchodný zákonník – vychádza z objektívnej zodpovednosti.

Pre obchodnoprávne vzťahy je právna úprava podľa Občianskeho zákonníka vylúčená. Dlžník sa nemôže dovolať na okolnosti vylučujúce zodpovednosť (ide o absolútnu objektívnu zodpovednosť).

 

Rozdiel v Občianskom zákonníku a v Obchodnom zákonníku

–   základný rozdiel – zodpovednostný princíp

V občianskoprávnych vzťahoch platí, že ak z dohody nevyplýva niečo iné, dlžník nie je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu ak porušenie povinnosti nezavinil. Občiansky zákonník preferuje miernejší dopad neplnenia si povinnosti. Naopak v obchodnoprávnych vzťahoch sa uplatňuje princíp zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie, čo je objektívna zodpovednosť. Ide o princíp zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie, pričom nemajú okolnosti vylučujúce zodpovednosť žiaden vplyv na plnenie povinnosti.

Podľa Obchodného zákonníka okolnosti vylučujúce zodpovednosť nemajú vplyv na povinnosť platiť zmluvnú pokutu. Dohodou zmluvných strán však možno upraviť svoje vzťahy aj inak a teda objektívnu zodpovednosť môžu strany dohodou vylúčiť alebo zmierniť.

–   druhý rozdiel – neprimerane vysoká zmluvná pokuta

Zákon myslí aj na situáciu kedy by bola dohodnutá zmluvná pokuta neprimerane vysoká. Občiansky zákonník v tomto prípade hovorí o možnosti zníženia neprimerane vysokej zmluvnej pokuty súdom s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Ak veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa zmluvná pokuta vzťahuje, súd prihliadne aj na výšku škody, ktorá porušením povinnosti vznikla, a na to, o koľko zmluvná pokuta presahuje rozsah vzniknutej škody.

Obchodný zákonník tiež upravuje inštitút súdneho zníženia neprimerane vysokej zmluvnej pokuty a uvádza, že neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa ustanovení o náhrade škody.

Obchodný zákonník špeciálne upravuje vzťah zániku zmluvnej pokuty v dôsledku odstúpenia od zmluvy. Taktiež obsahuje aj úpravu, ktorá sa týka vzťahu zmluvnej pokuty a zániku záväzku v dôsledku oneskoreného plnenia. Občiansky zákonník takúto úpravu neobsahuje.

Ručenie

§ 546

Dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením. Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník.

Komentár k § 546

Ručenie je inštitút, ktorým je možné zabezpečiť pohľadávku. K ručeniu dochádza dohodou účastníkov. Ide o záväzok zo strany ručiteľa pre prípad, ak dlžník nebude plniť svoj záväzok, bude ho plniť on. Ručenie vzniká na základe písomného vyhlásenia.

§ 547

Veriteľ je povinný kedykoľvek a bez zbytočného odkladu oznámiť ručiteľovi na požiadanie výšku svojej pohľadávky.

Komentár k § 547

Ustanovenie upravuje oznamovaciu povinnosť veriteľa voči ručiteľovi v prípade ak ručiteľ požiada o informáciu o výške pohľadávky. Uvedenú povinnosť má veriteľ bez zbytočného odkladu.

§ 548

(1) Ručiteľ je povinný dlh splniť, ak ho nesplnil dlžník, hoci ho na to veriteľ písomne vyzval.

(2) Ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník.

(3) Uznanie dlhu dlžníkom je účinné voči ručiteľovi, len keď s ním vysloví súhlas.

Komentár k § 548

Zákon v ustanovení upravuje povinnosť ručiteľa, ktorý mu vyplýva z vyhlásenia, že bude plniť záväzok v prípade, ak dlžník plniť nebude. Zákon upravuje možnosť námietok zo strany ručiteľa.

§   Judikatúra

Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 26. januára 1973, sp. zn. 1 Cz 78/72, R 62/1973

Ustanovenie § 470 je špeciálnym ustanovením, ktoré obmedzuje zodpovednosť dedičov dlžníka, takže len tí môžu uplatniť voči veriteľom obmedzenú zodpovednosť. Nemožno preto námietku dediča, že zodpovedá za dlh zomretého len v rozsahu danom týmto ustanovením, považovať za námietku uvedenú v ustanovení § 548 ods. 2, podľa ktorého ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník, nakoľko nejde o námietku vyplývajúcu z postavenia dlžníka, práve tak ako nemožno, ako už bolo uvedené, vyvodiť z neho obmedzenú zodpovednosť ručiteľa za dlh zomretého dlžníka len do výšky úmernej zodpovednosti dedičov za dlhy poručiteľa.

§ 549

Ručiteľ môže plnenie odoprieť, pokiaľ veriteľ zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník.

Komentár k § 549

Zákon rovnakou upravuje možnosť odopretia plnenia ručiteľom, ak došlo k zavineniu uspokojenia pohľadávky zo strany veriteľa.

§ 550

Ručiteľ, ktorý dlh splnil, je oprávnený požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi.

Komentár k § 550

V tomto ustanovení je upravený inštitút náhrady za plnenie poskytnuté veriteľovi, ak ručiteľ plnenie splnil namiesto dlžníka. Náhradu požaduje ručiteľ od dlžníka prostredníctvom súdu.

Základnými funkciami ručenia je

–   funkcia zabezpečovacia,

–   funkcia preventívna,

–   uhradzovaciu funkciu

Ide o zabezpečovací inštitút. Uhradzovaciu funkciu vzniká, ak nastane splatnosť pohľadávky, ktorá nebola riadne a včas uspokojená dlžníkom, hoci ho veriteľ na to písomne upozornil.

Komentár k § 546 až § 550

Ručenie Občiansky zákonník upravuje v ustanovení § 546 až § 540.

Ručenie je záväzok ručiteľa uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí sám dlžník. Inými slovami ak dlžník sám nezaplatí svoj dlh veriteľovi, zaplatí ho zaňho ručiteľ. Ručiteľ sa stáva akoby náhradným dlžníkom. Ručením vzniká vzťah medzi ručiteľom, veriteľom a dlžníkom. Ide o zvlášť významný zaisťovací inštitút, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že uspokojí pohľadávku veriteľa v prípade, ak pohľadávku nesplní (dobrovoľne, riadne a včas) dlžník. Zároveň vzniká ručiteľovi aj oprávnenie domáhať sa voči dlžníkovi vydania toho, čo za neho plnil. V rámci ručenia vzniká špecifický trojstranný právny vzťah. Ručením je možné zaistiť každú pohľadávku.

 

Vznik ručenia

Ručenie – ide o záväzok ručiteľa zaplatiť dlh.

Predpoklady vzniku ručenia:

–   existencia platného hlavného záväzku, ktorý sa ručením zabezpečuje – zmluva o pôžičke,

–   písomné vyhlásenie ručiteľa, ktorým berie na seba povinnosť uspokojiť veriteľovu pohľadávku,

–   veriteľov súhlas

–   písomný,

–   ústny,

–   konkludentný -veriteľ nenamieta.

Čo sa týka súhlasu dlžníka, ten sa nevyžaduje na vznik ručenia – nie je potrebný.

Ručenie ako inštitút má doplňujúce a podporné postavenie voči hlavnému, primárnemu záväzku dlžníka a veriteľa. Nastupuje až vtedy, keď dlžník svoj záväzok veriteľovi neplnil buď dostatočne, riadne alebo včas, hoci ho veriteľ na to písomne vyzval, nakoľko ručiteľ nie je povinný na plnenie popri dlžníkovi, ale až po ňom.

Ručenie priamo vzniká až dohodou účastníkov – dvojstranný právny úkonu.

 

Subjekty v ručení

–   ručiteľ

–   veriteľ

–   dlžník.

Vznik a trvanie ručiteľského záväzku priamo závisia od trvania hlavného záväzkového vzťahu. Hlavným záväzkovým vzťahom je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom.

Prevziať ručiteľský záväzok tak možno len za platnú pohľadávku veriteľa obsiahnutú v hlavnom záväzkovom vzťahu veriteľa a dlžníka. Ak by totiž platne neexistoval hlavný záväzok dlžníka a veriteľa, záväzok ručiteľa by platne nemohol vzniknúť. Nie je rozhodujúca ani skutočnosť, či pohľadávka je splnená alebo nie, dôležitá je len existencia hlavného záväzkového vzťahu, ktorého splnenie zabezpečuje aj ručiteľ

 

Veriteľ a ručiteľ – práva a povinností

Veriteľ – má niekoľko práv a povinností v rámci ručiteľského záväzku:

–   právo požadovať plnenie od ručiteľa,

–   povinnosť bez zbytočného odkladu oznámiť ručiteľovi na požiadanie výšku svojej pohľadávky (informačná alebo oznamovacia povinnosť veriteľa),

–   povinnosť zachovať všetky právne prostriedky na uplatnenie nároku ručiteľa voči dlžníkovi – dlžobné úpisy, notárska zápisnicu a iné,

–   povinnosť svoju pohľadávku vymáhať riadne a včas od dlžníka.

Ručiteľ – má niekoľko práv a povinností v rámci ručiteľského záväzku:

–   právo uplatniť voči veriteľovi všetky námietky, ktoré má aj dlžník – námietka premlčania dlhu,

–   právo, po zaplatení dlhu veriteľovi, požadovať od dlžníka to, čo za neho plnil,

–   povinnosť splniť dlh veriteľovi, ak ho nezaplatil dlžník,

–   povinnosť plniť to, čo je predmetom veriteľovej pohľadávky – určitý dohodnutý dlh.

 

Zánik ručenia

–   zánikom hlavného zabezpečovaného záväzku – došlo k zaplateniu pôžičky,

–   plnením zo strany ručiteľa v prospech veriteľa alebo odoprením plniť zo strany ručiteľa,

–   uplynutím doby, na ktorú bolo ručenie obmedzené,

–   dohodou veriteľa a ručiteľa,

–   vzdaním sa práva zo strany veriteľa voči ručiteľovi,

–   odpustením plnenia dlhu zo strany veriteľa,

–   smrťou ručiteľa ak za jeho života nevznikla povinnosť plniť namiesto dlžníka.

 

Občiansky a Obchodný zákonník – rozdiel

–   záväzok zabezpečený ručením

Obchodný zákonník – možno zabezpečiť len platný záväzok dlžníka alebo jeho časť. Vzniku ručenia však nebráni, ak záväzok dlžníka je neplatný len pre nedostatok spôsobilosti dlžníka brať na seba záväzky, o ktorom ručiteľ v čase svojho vyhlásenia o ručení vedel. Ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky.

Občiansky zákonník – možno zabezpečiť len existujúcu, platnú a určitú pohľadávku.

–   vrátenie plnenia – právo ručiteľa

Obchodný zákonník – ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi – získanie veriteľských práv.

Občiansky zákonník – ručiteľ, ktorý dlh splnil, je oprávnený požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi – požadovanie toho, čo ručiteľ zaplatil za dlžníka.

–   súhlasu veriteľa

Obchodný zákonník – na vznik ručenia stačí jednostranné, písomné vyhlásenie ručiteľa veriteľovi. Súhlas veriteľa sa nevyžaduje.

Občiansky zákonník – na vznik ručenia je potrebný aj súhlas veriteľa.

–   výzva dlžníkovi

Obchodný zákonník – ak je zrejmé, že dlžník nebude plniť svoj dlh (napr. pri vyhlásení konkurzu), nie je potrebná predchádzajúca výzva.

Občiansky zákonník – písomná výzva je potrebná v každom prípade.

–   zánik ručenia

Obchodný zákonník – ručenie zaniká zánikom hlavného záväzku, to však neplatí ak záväzok zanikol pre nemožnosť plnenia dlžníka a je splniteľný ručiteľom alebo z dôvodu zániku právnickej osoby ako dlžníka.

Občiansky zákonník – neobsahuje takú právnu úpravu.

–   solidarita

Obchodný zákonník – v prípade, ak je viac ručiteľov každý z nich ručí za celý záväzok pokiaľ niektorý z nich neobmedzil rozsah ručenia v písomnom vyhlásení. Ak ručiteľ plní, viacerí ručitelia sú v postavení solidárnych ručiteľov, ich solidarita platí len medzi sebou navzájom – a nie voči dlžníkovi. Dohodnúť však možno aj solidaritu s dlžníkom.

Občiansky zákonník – v prípade, že existuje viac ručiteľov, je rozhodujúce, akým spôsobom je koncipovaný záväzok v zmluve, či sa zaviazali spoločne a nerozdielne alebo nie. Ak si to strany výslovne neupravili, každý zo spoluručiteľov zodpovedá iba za pomernú časť dlhu.

 

Právna úprava ručenia v iných právnych predpisoch

Občiansky zákonník – ručenie pre občianske záväzkové vzťahy – ustanovenia § 546 až § 550,

Obchodný zákonník – ručenie pre obchodné záväzkové vzťahy – ustanovenia § 303 až 312,

Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z.) – ručenie pre pracovnoprávne vzťahy – ustanovenie § 20 ods. 3 – zaručenie sa za zamestnanca.

§ 551

Dohoda o zrážkach zo mzdy
a z iných príjmov

(1) Uspokojenie pohľadávky možno zabezpečiť písomnou dohodou medzi veriteľom a dlžníkom o zrážkach zo mzdy; zrážky zo mzdy nesmú byť väčšie, než by boli zrážky pri výkone rozhodnutia.

(2) Proti platiteľovi mzdy nadobúda veriteľ právo na výplatu zrážok okamihom, keď sa platiteľovi dohoda predložila.

(3) Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia aj pre iné príjmy, s ktorými sa pri výkone rozhodnutia nakladá ako so mzdou.

Komentár k § 551

Zrážky zo mzdy – právna úprava

Podrobný výpočet zrážkových titulov, ako aj ich poradie, upravuje Zákonník práce. Platí pravidlo, že zamestnávateľ musí najskôr vykonať prednostné zrážky. Medzi najčastejšie prípady, kedy sa zamestnávateľ stretáva s plnením splatných peňažných záväzkov svojich zamestnancov zrážkami z ich mzdy, patria:

–   príkaz na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy,

–   dohoda o zrážkach zo mzdy uzatvorená podľa Zákonníka práce,

–   dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov uzatvorená podľa Občianskeho zákonníka.

Z povahy dohôd, ako dvojstranného právneho úkonu, automaticky vyplýva, že zrážky zo mzdy je na ich základe možné vykonávať iba so súhlasom dlžníka – zamestnanca, zatiaľ čo pri príkaze na začatie exekúcie tento súhlas potrebný nie je.

Zamestnávateľ by mal preto pri odvádzaní zrážok zo mzdy vo vlastnom záujme dbať na poradie oprávnených veriteľov. V prípade, že z dôvodu nedôslednosti zamestnávateľa budú zrážky odvádzané veriteľovi, ktorý je nižšie v poradí, vystaví sa zamestnávateľ riziku, že oprávnený veriteľ bude od neho požadovať náhradu škody, ktorá mu vznikla neodvádzaním zrážok zo mzdy v jeho prospech.

V prípade, že zamestnávateľ odvádza zrážky zo mzdy iba jednému veriteľovi, prípadne je sám jediným veriteľom, môže pokojne spávať a s poradím veriteľov si nemusí robiť starosti.

 

Zrážky zo mzdy

–   jeden zo zaisťovacích prostriedkov,

–   zabezpečuje uspokojenie veriteľovej pohľadávky,

–   zároveň sa pohľadávka uspokojuje,

–   dlžník zabezpečuje pohľadávku svojho veriteľa tým, že dáva súhlas k tomu, aby sa pohľadávka postupne uspokojovala zrážkami z jeho mzdy, ktoré s veriteľom dohodol a ktoré vykonáva platiteľ mzdy.

 

Dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov

–   musí byť v písomnej forme,

–   nemôže vzniknúť ako jednostranný príkaz veriteľa platcovi mzdy,

–   obsahom musí byť súhlas dlžníka so zrážkami zo mzdy,

–   veriteľovi vzniká právo, aby mu po uplynutí doby splatnosti pohľadávky boli prevádzané čiastky, zrazené zo mzdy iného príjmu dlžníka.

 

Právna úprava v Občianskom zákonníku

Zamestnanec uzavrie dohodu o zrážkach zo mzdy a iných príjmov so svojim veriteľom, t. j. treťou osobou, a to podľa Občianskeho zákonníka. Dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov v zmysle Občianskeho zákonníka zamestnávateľovi priamo ukladá povinnosť odvádzať zrazenú časť mzdy veriteľovi, a to aj napriek tomu, že zamestnávateľ nie je účastníkom záväzkovo-právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom – zamestnancom.

Zamestnávateľ, ktorému bola predložená takáto dohoda, by mal vo vlastnom záujme preskúmať jej autentickosť a úplnosť, a to najmä z dôvodu, aby zrážky zo mzdy neodvádzal osobe, ktorá na ne nemá nárok.

Dohoda môže byť vo všeobecnosti súčasťou inej zmluvy (napr. kúpna zmluva), to ale neplatí pri spotrebiteľských zmluvách, kde musí byť vyjadrená osobitnou listinou. Najpraktickejší spôsob overenia autenticity zmlúv je vyžiadať si od veriteľa alebo zamestnanca originál alebo osvedčenú fotokópiu takejto dohody.

V prípade, že veriteľ alebo zamestnanec zamestnávateľovi ani napriek žiadosti dohodu v tejto podobe neposkytne a zamestnávateľ zrážky zo mzdy nevykoná, bude pre prípad poddlžníckej žaloby disponovať dôkazom o tom, že vo vzniknutej situácii pristupoval zodpovedne a zrážky zo mzdy nevykonával z oprávnených dôvodov.

Každý zo spomenutých zrážkových titulov má svoje špecifiká, avšak ich účel je rovnaký – uspokojenie peňažných nárokov veriteľov zamestnanca. Zamestnávateľ nemôže zrážky zo mzdy zamestnanca robiť v neobmedzenom rozsahu, čo vyplýva

–   z Občianskeho zákonníka,

–   z Exekučného poriadku,

–   zo Zákonníka práce.

V prípade, že zamestnávateľ dostane viac príkazov na začatie exekúcie, odporúčame mu využiť jeho právo požiadať exekútora o určenie sumy, ktorú má na základe príkazu na začatie exekúcie zrážať, ako aj pomerné nároky jednotlivých veriteľov. V prípade, že zamestnávateľ so zamestnancom uzatvoril viacero dohôd o zrážkach zo mzdy platí, že prednosť má tá dohoda, ktorá bola uzatvorená skôr a v prípade dohôd uzatvorených podľa občianskeho zákonníka sa ich poradie bude určovať dňom ich doručenia zamestnávateľovi.

§ 552

Záložná zmluva

Pohľadávku možno zabezpečiť aj záložnou zmluvou. Ako sa zabezpečuje pohľadávka zálohom veci alebo práva, je upravené v časti o vecných právach.

Komentár k § 552

Ustanovenie upravuje záložnú zmluvu, prostredníctvom ktorej je možné zabezpečiť pohľadávku. Zabezpečenie pohľadávky zálohom je upravené ustanovenia o vecných právach. Ide o jednu z najčastejšie sa vyskytujúcich zmlúv na zabezpečenie pohľadávky. Jej úlohou je posilniť postavenie veriteľa a zároveň zvýšiť pravdepodobnosť uspokojenia jeho pohľadávky.

 

Kto uzaviera záložnú zmluvu

–   veriteľ pohľadávky – záložný veriteľ,

–   dlžník alebo tretia osoba.

 

Záložná zmluva prináša veriteľovi možnosť uspokojiť svoju pohľadávku voči dlžníkovi v prípade, ak tento nesplní pohľadávku riadne a včas.

 

Ako uspokojuje veriteľ pohľadávku

–   vykonaním záložného práva tým, že predá vec, ktorá je zaťažená záložným právom – získava výťažok,

–   možnosť uspokojiť svoju pohľadávku tým, že sa stane vlastníkom tento veci.

Zabezpečiť je možné nielen peňažnú a nepeňažnú pohľadávku, ale aj pohľadávku, ktorá vznikne až v budúcnosti. Zálohom, čiže vecou, ktorá je zaťažená záložným právom a ktorá môže byť predaná v prípade, ak nedôjde k riadnemu a včasnému uspokojeniu pohľadávky veriteľa, môže byť hnuteľná ale aj nehnuteľná vec.

Zabezpečovací prevod práva

§ 553

(1) Splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným prevodom práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech veriteľa (ďalej len „zabezpečovací prevod práva“). Pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 133).

(2) Ak je prevádzané právo zapísané v katastri nehnuteľností alebo v inom verejnom registri, veriteľ je povinný oznámiť dočasnosť prevodu práva v katastri nehnuteľností alebo v inom verejnom registri.

(3) Uspokojením zabezpečenej pohľadávky prechádza právo späť na toho, kto ho previedol.

(4) Pri zabezpečovacom prevode práva spojeného s cenným papierom sa postupuje primerane podľa osobitného predpisu.^3fa)

Komentár k § 553

Ustanovenie upravuje možnosť zabezpečenia splnenia záväzku dočasným prevodom práva v prospech veriteľa, a to z práva dlžníka alebo tretej osoby. Zákon teda upravuje zabezpečovací prevod práva, pri ktorom dochádza k len dočasnému prevodu práva.

V prípade, že je zabezpečovacie právo zapísané v katastri nehnuteľnosti prípadne v inom registri, musí byť informácia o dočasnom prevode oznámená zo strany veriteľa do katastra alebo iného verejného registra.

V prípade, ak je pohľadávka splatená, dochádza k vráteniu a prevodu práva späť.

Zákon vymedzuje, že sa pri zabezpečovacom prevode práva, ktoré je spojené s cenným papierom, postupuje podľa zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov.

§ 553a

(1) Zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzatvoriť písomne.

(2) Zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí obsahovať vymedzenie zabezpečeného záväzku a označenie práva, ktoré sa prevádza v prospech veriteľa, práva a povinnosti účastníkov zmluvy k prevedenému právu počas trvania zabezpečovacieho prevodu práva, jeho ocenenie v peniazoch, spôsob výkonu zabezpečovacieho prevodu práva a najnižšie podanie v prípade dobrovoľnej dražby; ak sa prevádza právo inej osoby ako dlžníka, zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí obsahovať aj označenie dlžníka.

Komentár k § 553a

Zákon v ustanovení vymedzuje podmienky týkajúce sa zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Zásadou je písomná forma zmluvy. Ustanovenie tiež upravuje obsahové náležitosti tejto zmluvy.

 

Obsahové náležitosti

–   vymedzenie zabezpečeného záväzku,

–   označenie práva, ktoré sa prevádza v prospech veriteľa,

–   práva a povinnosti účastníkov zmluvy k prevedenému právu počas trvania zabezpečovacieho prevodu práva,

–   jeho ocenenie v peniazoch,

–   spôsob výkonu zabezpečovacieho prevodu práva a najnižšie podanie v prípade dobrovoľnej dražby,

–   označenie dlžníka – ak sa prevádza právo inej osoby ako dlžníka.

§ 553b

(1) Až do zániku zabezpečovacieho prevodu práva veriteľ nie je oprávnený prevedené právo previesť ďalej na inú osobu ani ho inak zaťažiť v prospech inej osoby. Ak je predmetom zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nehnuteľnosť, okresný úrad túto skutočnosť vyznačí v katastri nehnuteľností.^3g)

(2) Ak zabezpečovací prevod práva spočíva v prevode vlastníckeho práva k veci a veriteľ je jej držiteľom, je povinný prevedenú vec chrániť pred poškodením, stratou a zničením. Ak je držiteľom veci dlžník, táto povinnosť platí pre neho obdobne.

Komentár k § 553b

Zákon v ustanovení upravuje zásadu, že veriteľ nemá právo prevedené právo

–   previesť ďalej na inú osobu,

–   inak zaťažiť v prospech inej osoby,

a to až do zániku zabezpečovacieho prevodu práva.

V prípade, ak je nehnuteľnosť predmetom tohto práva, musí to byť vyznačené v katastri nehnuteľnosti v súlade s vyhláškou, ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov. Na zápis poznámky, ktorá obmedzuje vlastníka nakladať s nehnuteľnosťou, sú spôsobilé uznesenie súdu o predbežnom opatrení, ktorým sa zakazuje nakladať s nehnuteľnosťou, uznesenia súdu o vyhlásení konkurzu, exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti, rozhodnutie o zabezpečení daňového nedoplatku zriadením záložného práva, rozhodnutie o začatí daňového exekučného konania, daňový exekučný príkaz, colný exekučný príkaz alebo verejná listina, alebo iná listina o práve k nehnuteľnosti, ktorá spochybňuje hodnovernosť údajov katastra o práve k nehnuteľnosti, alebo iná verejná listina.

V prípade že predmetom zabezpečenia je nejaká vec, tak platí zásada, že veriteľ ako jej držiteľ, je povinný prevedenú vec chrániť pred poškodením, stratou a zničením. V prípade dlžníka to platí rovnako.

§ 553c

(1) Ak zabezpečený záväzok nie je riadne a včas splnený, veriteľ je oprávnený začať výkon zabezpečovacieho prevodu práva a prevedené právo speňažiť spôsobom uvedeným v zmluve alebo dražbou podľa osobitného zákona.

(2) Dohody, ktorých obsahom alebo účelom je uspokojenie veriteľa tým, že si natrvalo ponechá prevedené právo uzavreté pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky, sú neplatné.

(3) Začatie výkonu zabezpečovacieho prevodu práva je veriteľ povinný písomne oznámiť osobe, ktorá zabezpečenie poskytla, a dlžníkovi aspoň 30 dní vopred.

(4) Ak je dohodnutý iný spôsob výkonu zabezpečovacieho prevodu práva ako speňažením na dražbe podľa osobitného predpisu,^3e) veriteľ je pri výkone svojho práva povinný postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby právo previedol za cenu, za akú sa rovnaké alebo porovnateľné právo za porovnateľných podmienok zvyčajne prevádza, inak zodpovedá osobe, ktorá zabezpečenie poskytla, za škodu, ktorú tým spôsobí.

(5) Ak výťažok dosiahnutý vykonaním zabezpečovacieho práva prevyšuje zabezpečenú pohľadávku a jej príslušenstvo, veriteľ je bez zbytočného odkladu povinný vydať osobe, ktorá zabezpečenie poskytla, tú časť výťažku, ktorá po odpočítaní nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva prevyšuje zabezpečenú pohľadávku a jej príslušenstvo.

Komentár k § 553c

Ustanovenie upravuje postup v prípade, ak zabezpečený záväzok nie je riadne a včas splnený. Z uvedeného vyplývajú veriteľovi práva, a to začať výkon zabezpečovacieho prevodu práva jeho speňažením takým spôsobom, aký je vymedzený v zmluve. Zároveň môže byť použitá aj forma dražby.

Začatie výkonu zabezpečovacieho práva musí veriteľ oznámiť tej osobe, ktorá zabezpečenie dohodla. Uvedenú povinnosť musí splniť v stanovenej lehote – minimálne 30 dní vopred.

Speňaženie predmetu zabezpečovacie práva formou dražby je upravené zákonom č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov.

Povinnosťou veriteľa je zabezpečiť napríklad predaj premetu zabezpečenia v čo najvyššej sume, a to v takej cene, za akú sa rovnaké alebo porovnateľné právo za porovnateľných podmienok zvyčajne prevádza. V prípade, že by to veriteľ nedodržal, a osobe, ktorá zabezpečenie poskytla by vznikla škoda, je jeho povinnosťou túto škodu po odrátaní nákladov, ktoré na to vynaložil, plniť.

V prípade, ak výťažok z predaja presiahol záväzok, tak po odrátaní nákladov veriteľa musí osobu o tom informovať a zvyšok osobe poskytnúť bez zbytočného odkladu.

§ 553d

(1) Zánikom zabezpečovaného záväzku právo prechádza späť na osobu, ktorá zabezpečenie poskytla. Veriteľ je bez zbytočného odkladu povinný vec v jeho držbe vydať, a ak niet odlišnej dohody, spolu s tým, čo k nej pribudlo.

(2) Veriteľ má právo na náhradu nákladov účelne vynaložených v súvislosti s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva.

Komentár k § 553d

Ustanovenie upravuje postup po zániku záväzku, ktorý bol splnený. Predmet zabezpečenia musí byť vrátený osobe, ktorá tento predmet poskytla, a to bezodkladne po splnení záväzku. Rovnako sa poznámka v katastri nehnuteľností musí vymazať. Musí to zabezpečiť veriteľ. Veriteľ si nárokuje len vrátenie nákladov, ktoré na zabezpečenie vynaložil.

§ 553e

Na zabezpečovací prevod práva sa primerane použijú ustanovenia § 151j ods. 2, § 151l ods. 4, § 151m ods. 2, 3, 4, 7, 9, § 151mb ods. 1, § 151md ods. 1 až 3.

Komentár k § 553e

Ustanovenie upravuje, ktoré ustanovenia sa primerane použijú na zabezpečovací prevod práva.

 

Primerane sa použijú tieto ustanovenia

§ 151j ods. 2 – Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná.

§ 151l ods. 4 – Ak je záložné právo zapísané v katastri nehnuteľností, záložný veriteľ je povinný jedno vyhotovenie oznámenia o začatí výkonu záložného práva zaslať príslušnému okresnému úradu, ktorá začatie výkonu záložného práva vyznačí v katastri nehnuteľností.

§ 151m ods. 2, 3, 4, 7, 9 – Záložca a záložný veriteľ sa môžu po oznámení o začatí výkonu záložného práva dohodnúť, že záložný veriteľ je oprávnený predať záloh spôsobom dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva alebo na dražbe aj pred uplynutím lehoty.

Záložný veriteľ, ktorý začal výkon záložného práva s cieľom uspokojiť svoju pohľadávku spôsobom dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva, môže kedykoľvek počas výkonu záložného práva zmeniť spôsob výkonu záložného práva a predať záloh na dražbe alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov. Záložný veriteľ je povinný informovať záložcu o zmene spôsobu výkonu záložného práva.

Záložca je povinný strpieť výkon záložného práva a je povinný poskytnúť záložnému veriteľovi súčinnosť potrebnú na výkon záložného práva. Najmä je povinný vydať záložnému veriteľovi záloh a doklady potrebné na prevzatie, prevod a užívanie zálohu a poskytnúť akúkoľvek inú súčinnosť určenú v zmluve o zriadení záložného práva. Rovnakú povinnosť má aj tretia osoba, ktorá má záloh alebo doklady potrebné na prevzatie, prevod a užívanie zálohu u seba.

Záložný veriteľ je povinný informovať záložcu o priebehu výkonu záložného práva, najmä o všetkých skutočnostiach, ktoré môžu mať vplyv na cenu zálohu pri jeho predaji.

Záložný veriteľ je povinný podať záložcovi písomnú správu o výkone záložného práva bez zbytočného odkladu po predaji zálohu, v ktorej uvedie najmä údaje o predaji zálohu, hodnote výťažku z predaja zálohu, o nákladoch vynaložených na vykonanie záložného práva a o použití výťažku z predaja zálohu. Náklady vynaložené v súvislosti s výkonom záložného práva je záložný veriteľ povinný preukázať.

§ 151mb ods. 1 – Záložné právo k pohľadávke sa vzťahuje aj na dlžné úroky a ostatné jej príslušenstvo.

§ 151md ods. 1 až 3 – Záložné právo zaniká zánikom zabezpečenej pohľadávky, zánikom všetkých vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, na ktoré sa záložné právo vzťahuje, ak sa záložný veriteľ vzdá záložného práva, uplynutím času, na ktorý bolo záložné právo zriadené, vrátením veci záložcovi, ak záložné právo vzniklo odovzdaním veci, ak záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania alebo ak bol v čase prevodu alebo prechodu zálohu nadobúdateľ zálohu pri vynaložení náležitej starostlivosti dobromyseľný, že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom, ak záložca previedol záloh a zmluva o zriadení záložného práva určuje, že záložca môže záloh alebo časť zálohu previesť bez zaťaženia záložným právom, iným spôsobom dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva alebo vyplývajúcim z osobitného predpisu, ak sa vykonalo bez ohľadu na rozsah uspokojenia veriteľa.

Po zániku záložného práva sa vykoná výmaz záložného práva z registra záložných práv alebo z osobitného registra, ak sa na vznik záložného práva vyžaduje podľa zákona registrácia v osobitnom registri; výmaz sa vykoná ku dňu uvedenému v žiadosti na výmaz záložného práva, najskôr však ku dňu zániku záložného práva.

Záložný veriteľ je povinný podať žiadosť o výmaz záložného práva bez zbytočného odkladu po zániku záložného práva; ustanovenia § 151g ods. 2 až 4 sa použijú primerane. Ak bolo zrušené záložné právo zriadené rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, vykoná sa výmaz na základe rozhodnutia príslušného súdu alebo správneho orgánu, ktorý vydal rozhodnutie o zrušení záložného práva. Žiadosť o výmaz záložného práva je oprávnený podať aj záložca; záložca je povinný žiadosť doložiť písomným potvrdením o splnení záväzku alebo inou listinou preukazujúcou zánik záložného práva vystavenou záložným veriteľom.

Komentár k § 553 až § 553e

Podstata zabezpečovacieho prevodu práva

–   ide o spôsob zabezpečenia pohľadávky veriteľa,

–   dochádza pri ňom k prevodu vlastníckeho práva,

–   dochádza pri ňom k prevodu iného majetkového práva, ktoré je prevoditeľné na inú osobu.

 

Predmet zabezpečovacieho prevodu práva

–   akékoľvek majetkové právo, ktoré je prevoditeľné na inú osobu.

Inštitút zabezpečovacieho prevodu práva má veľa spoločných charakteristických čŕt so záložným právom. Jedným z rozdielov medzi záložným právom a zabezpečovacím prevodom práva je, že zabezpečovací prevod práva môže byť na konkrétne právo zriadené len raz, kým na predmet záložného práva môže byť zriadených aj niekoľko záložných práv.

 

Subjekty zabezpečovacie práva

–   dlžník,

–   veriteľ,

–   tretia osoba.

Dlžník alebo tretia osoba odlišná od dlžníka- prevedie prostredníctvom zmluvy na veriteľa svoje právo s tým, že prevod práva trvá dovtedy, kým nebude zabezpečený záväzok dlžníka splnený.

Prevodca svoje právo prevádza podmienečne – pokiaľ dôjde k splneniu zabezpečeného záväzku dlžníka, nadobudne prevodca svoje prevedené právo späť. Ak dlžník zabezpečený záväzok nesplní, veriteľovi nezostane prevedené právo natrvalo, čiže si ho nemôže ponechať, veriteľ však môže pristúpiť k výkonu zabezpečovacieho prevodu práva – predaj na dražbe).

 

Zabezpečovací prevod práva

–   pri zabezpečovacom práve nejde o záložné právo, ide len o určitú podobnosť, nejde o totožnú právnu úpravu,

–   pri zabezpečovacom prevode práva dochádza priamo k prevodu príslušného práva v prospech veriteľa, a teda na predmete zabezpečovacieho prevodu neviazne ťarcha, ale samotné právo sa prevádza dočasne na veriteľa – naopak pri zriadení záložného práva je k predmetu záložného práva (zálohu) patriacemu záložcovi zriadená ťarcha v prospech záložného veriteľa, pričom však samotný záloh zostáva záložcovi,

–   počas trvania zabezpečovacieho prevodu práva prevodca nemôže s právom disponovať,

–   predmetné právo počas tohto obdobia nemá, nakoľko je dočasne prevedené na veriteľa,

–   k určitému právu, veci alebo inej majetkovej hodnote môže vzniknúť iba jeden zabezpečovací prevod práva na rozdiel od záložného práva,

–   splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným prevodom práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech veriteľa,

–   dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou,

–   ak sa hnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci,

–   uspokojením zabezpečenej pohľadávky prechádza právo späť na toho, kto ho previedol,

–   účelom zabezpečovacieho prevodu práva je zabezpečenie pohľadávky veriteľa, resp. zabezpečenie splnenia záväzku dlžníka.

 

Predmet zabezpečovacieho prevodu práva

–   každé právo, ktoré má majetkovú hodnotu,

–   každé právo, ktoré sa dá previesť,

–   právo patriace prevodcovi,

–   príklady prevodu práva

•    vlastnícke právo k hnuteľnej veci,

•    vlastnícke právo k nehnuteľnej veci,

•    právo k cennému papieru,

•    právo duševného vlastníctva – známka, patent,

•    právo k iným majetkovým hodnotám – obchodný podiel, akcie.

 

Zápis práva do registra

Pri niektorých právach a ich dočasnom prevode musí byť táto informácia zaznamenaná v osobitnom registri – kataster nehnuteľností pri nehnuteľnostiach, obchodný register pri obchodnom podiele.

Zákon vymedzuje výnimku, ktorou je spotrebiteľská zmluva – je zakázané dojednať zabezpečenie splnenia záväzku prostredníctvom zabezpečovacieho prevodu akéhokoľvek práva.

 

Zmluva o zabezpečovacom prevode práva

–   zabezpečovací prevod môže vniknúť iba na základe zmluvy,

•    za každých okolností musí obsahovať stanovené obsahové náležitosti,

•    musí byť v písomnej forme alebo vo forme notárskej zápisnice,

•    vymedzenie zabezpečeného záväzku, ktoré sa prevádza v prospech veriteľa,

•    označenie práva, ktoré sa prevádza v prospech veriteľa – identifikácia nehnuteľnosti,

•    práva a povinnosti účastníkov zmluvy počas trvania zabezpečovacieho prevodu práva,

•    ocenenie práva v peniazoch – hodnota predmetu v peniazoch,

•    spôsob výkonu zabezpečenia,

•    najnižšie podanie, ak by išlo o dražbu – v prípade speňaženia,

•    označenie dlžníka – ak sa prevádza právo inej osoby ako dlžníka,

Prílohou zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ak ide o zabezpečovací prevod vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru, musí byť vyhlásenie správcu alebo predsedu spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, že vlastník bytu alebo nebytového priestoru nemá žiadne nedoplatky na úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru a na tvorbe fondu prevádzky, údržby a opráv.

 

Zánik zabezpečenia

Zabezpečovací prevod práva zaniká zánikom záväzku, ktorý bol takto zabezpečený. To znamená, že ak dlžník zaplatí svoj dlh veriteľovi, tak následkom je, že zabezpečovací prevod práva zanikne. Dochádza k prechodu práva späť na dlžníka. Povinnosťou veriteľa je vydať úžitky z tohto predmetu, ak počas zabezpečenia vznikli a ak sa nebola iná dohoda.

V prípade nesplnenia záväzku to strany dlžníka a došlo k výkonu zabezpečeného prevodu práva, má veriteľ právo na náhradu nákladov, ktoré mu pri zabezpečení a výkone zabezpečenia vznikli. Po zániku záväzku musí byť zápis, ktorý sa vykonal v príslušnom registri, upravený naspäť.

 

Právna úprava zabezpečovacieho prevodu práva

–   Občiansky zákonník – ustanovenia § 553 až § 553e, niektoré ustanovenia o záložnom práve,

–   Obchodný zákonník – neobsahuje právnu úpravu zabezpečovacieho prevodu práva.

V obchodných záväzkových vzťahoch sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

 

Funkcia zabezpečovacieho prevodu práva

–   zabezpečovaciu – zabezpečuje splnenie záväzku dlžníka v prospech veriteľa;

–   uhradzovacia – ak pohľadávka veriteľa nie je riadne a včas splnená.

 

Dočasnosť prevodu

V prípade, ak je prevádzané právo zapísané v katastri nehnuteľností alebo v inom verejnom registri, veriteľ je povinný oznámiť dočasnosť prevodu práva v katastri nehnuteľností alebo v inom verejnom registri.

Veriteľ nie je oprávnený prevedené právo previesť ďalej na inú osobu, ani ho inak zaťažiť v prospech inej osoby – až do zániku zabezpečovacieho prevodu práva.

Ak zabezpečovací prevod práva spočíva v prevode vlastníckeho práva k veci a veriteľ je jej držiteľom, je povinný prevedenú vec chrániť pred poškodením, stratou a zničením. Ak je držiteľom veci dlžník, táto povinnosť platí pre neho rovnako.

 

Postup, ak zabezpečený záväzok nie je riadne a včas splnený

Veriteľovi prislúcha právo začať výkon zabezpečovacieho prevodu práva a prevedené právo speňažiť spôsobom uvedeným v zmluve alebo dražbou podľa osobitného zákona. Na veriteľa v žiadnom prípade nemôže prejsť právo, ktoré je predmetom tohto zabezpečovacieho prostriedku.

Veriteľ sa môže uspokojiť alebo domáhať uspokojenia výkonom zabezpečovacieho prevodu práva aj vtedy, keď je zabezpečená pohľadávka premlčaná.

Začatie výkonu zabezpečovacieho prevodu práva je veriteľ povinný oznámiť osobe, ktorá zabezpečenie poskytla, a dlžníkovi aspoň 30 dní vopred, a to v písomnej forme.

 

Zásady

•    Zabezpečovací prevod práva má dočasný charakter;

•    Zákaz prepadného charakteru;

•    Spresnili sa náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva;

•    Zavedenie možnosti, aby zabezpečenie poskytla aj osoba odlišná od dlžníka;

•    Spresnil sa postup pre prípad, že dlžník svoj dlh neuhradí (realizácia uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva);

 

Zabezpečovací inštitút k rovnakému predmetu zabezpečenia – pluralita

Charakter zabezpečovacieho prevodu práva svojou podstatou vylučuje, aby ten istý predmet bol predmetom viacerých zabezpečovacích prevodov. Naopak pri záložnom práve je možné, aby toto právo vzniklo k viacerým predmetom.

V zmysle normatívnej právnej úpravy však nie je vylúčené, aby k tomu istému predmetu, ktorý má byť prevedený za účelom zabezpečenia pohľadávky veriteľa, bolo zriadené záložné právo. Ako však postupovať, ak dôjde k výkonu práva v takýchto prípadoch nie je normatívnou úpravou riešené. Podnetnou môže byť diskusia v českom právnom prostredí, kde sme zaznamenali tri názorové prúdy.

Inštitút zabezpečovacieho prevodu práva má veľa spoločných znakov so záložným právom. Keďže sa neustanovili podmienky výkonu zabezpečovacieho prevodu práva, trvalým ponechaním veci, ktorá bola na neho prevedená iba dočasne, rozdiel medzi záložným právom a zabezpečovacím prevodom je nepatrný. Spočíva len v tom, že záložné právo sa viaže na záloh, ktorým môže byť vec, právo alebo iná majetková hodnota, a zabezpečovací prevod sa týka práv k veciam, právu alebo inej majetkovej hodnote. Najzásadnejší rozdiel medzi záložným právom a zabezpečovacím prevodom práva spočíva v tom, že k určitému právu môže vzniknúť iba jeden zabezpečovací prevod práva, kým pokiaľ ide o predmety záložného práva, na tieto môže vzniknúť aj viac záložných práv. Čo sa týka vzájomného vzťahu záložného práva a zabezpečovacieho prevodu práva ide o rovnocenné zabezpečovacie inštitúty, a teda pri výkone práva je rozhodujúce poradie ich vzniku.

§ 554

Zabezpečovacie postúpenie pohľadávky

Pohľadávku možno zabezpečiť postúpením pohľadávky dlžníka alebo pohľadávky tretej osoby na veriteľa (ďalej „zabezpečovacie postúpenie pohľadávky“), ak to osobitný zákon nevylučuje.

Komentár k § 554

Ustanovenie upravuje postúpenie pohľadávky, pričom ide len o dočasné postúpenie – zabezpečovaciu cesiu. Ide o jeden zo zabezpečovacích prostriedkov, aby si dlžník plnil svoje záväzky. Samotné zabezpečenie vzniká zmluvou. Ide o podobný inštitút zabezpečenia, ako zabezpečenie prevodom práv, akurát namiesto vlastníckeho práva dochádza k dočasnému postúpeniu pohľadávky.

Uvedený inštitút sa využíva v prípade napr. pôžičky, kde sa dlžník zaručí tým, že dá zábezpeku svoju pohľadávku na dočasné zabezpečenie tejto pôžičky, kým ju nesplatí. Tým vzniká veriteľovi nárok na plnenie z uvedenej pohľadávky pre prípad, že by dlžník svoj záväzok voči nemu nesplnil. Nejde o majetkové právo, len o právo k pohľadávke.

 

Predmet postúpenia

–   vždy pohľadávka postupcu (cedenta) voči dlžníkovi – odlišná od pohľadávky postupníka (cesionára) voči postupcovi – zabezpečuje sa postúpením pohľadávky postupcu voči jeho dlžníkovi,

–   môže byť aj pohľadávka tretej osoby – iného veriteľa, ako je postupca, ktorý postúpenie svojej pohľadávky postupníkov urobil v prospech postupcu.

 

Účel zabezpečovacieho postúpenia pohľadávky

–   uvedený spôsob zabezpečenia pôsobí na dlžníka s cieľom ho motivovať k splneniu pohľadávky voči veriteľovi v rámci záväzkového vzťahu,

–   je povinný plniť záväzok riadne a včas,

–   počas zabezpečenie nemôže s pohľadávkou disponovať,

–   dochádza k zmene v osobe veriteľa pohľadávky – zásadný rozdiel od záložného práva,

–   dlžník alebo tretia osoba postúpi veriteľovi svoje pohľadávky za účelom zabezpečenia veriteľovej pohľadávky,

–   do existujúceho zmluvného vzťahu vstúpi namiesto doterajšieho veriteľa nový veriteľ (postupník),

–   dochádza len k dočasnej zmene jej veriteľa.

 

Priebeh zabezpečenia

Dočasným veriteľom z tejto pohľadávky sa stáva ten, komu bola postúpená na zabezpečenie jeho pohľadávky. Zabezpečovacia pohľadávka sa odlišuje od založenia pohľadávky. Nedochádza k zmene v osobe veriteľa pohľadávky slúžiacej na zabezpečenie. Založenie je dokončené upovedomením dlžníka pohľadávky o jej založení.

Samotné postavenie nového veriteľa je obmedzené. Dochádza k založeniu dohody, podľa ktorej nejde o postúpenie s trvalým účelom, ale ide len o prechodný stav – prechodné zabezpečenie. Veriteľ po zániku záväzku je povinný pohľadávku, ktorá bola zabezpečená vrátiť späť. Zánikom hlavného záväzku postupníkovi vzniká právo domáhať sa od postupcu spätného postúpenia pohľadávky. Veriteľ sa k vráteniu zaväzuje v písomnej dohode.

Na zabezpečenie pohľadávky je možné postúpiť aj pohľadávku tretej osoby. V prípade zneužitia tohto práva zo strany zabezpečeného veriteľa ten, kto takéto zabezpečenie poskytol, má právo na náhradu spôsobenej škody.

 

Dohoda o postúpení pohľadávky

–   k samotnej platnosti dohody sa nevyžaduje súhlas veriteľa,

–   musí mať písomnú formu – písomná zmluva,

–   pri postúpení pohľadávky na základe zmluvy s ňou prechádzajú na nového veriteľa všetky práva súvisiace s pohľadávkou a jej príslušenstvo.

 

Obsahové náležitosti zmluvy o postúpení

–   vymedzenie záväzku, ktorý sa zabezpečuje,

–   vymedzenie pohľadávky, ktorá sa postupuje,

–   spôsob uspokojenia pohľadávky postupníka z postúpenej pohľadávky postupcu voči dlžníkovi,

–   dôvod, rozsah a vznik pohľadávok,

–   spôsob výkonu zabezpečovacieho postúpenia pohľadávky postupníkom.

 

Subjekty inštitútu

–   postupník (cesionár) – veriteľ – záväzkový vzťah s postupcom,

–   postupca (cedent) – dlžník – záväzkový vzťah s postupníkom,

–   tretia osoba – iný veriteľ – postúpenie svojej pohľadávky postupníkov urobil v prospech postupcu.

 

Záväzkové vzťahy

–   vzťah medzi postupcom a postupníkom,

–   vzťahom medzi postupcom a dlžníkom.

 

Následky neplnenia záväzku

–   ak dlžník nesplní svoj záväzok riadne a včas tak zo strany veriteľ dochádza k výkonu zabezpečovacieho postúpenia pohľadávky,

–   vzniká veriteľovi nárok na predaj postúpenej pohľadávky takým spôsobom, aký bol medzi veriteľom a dlžníkom dohodnutý v zmluve.

 

Ktorá pohľadávka môže byť postúpená

–   postúpiť je možné na účel zabezpečenia každú pohľadávku okrem výnimiek:

•    pohľadávka, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa,

•    pohľadávka, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil,

•    pohľadávka, ktorá nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia,

•    pohľadávka, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

 

Odplatné a bezodplatné postúpenie pohľadávky

–   pohľadávka môže byť postúpená odplatne a bezodplatne

Postúpenie za odplatu

–   postupca zodpovedá postupníkovi, ak:

•    postupník sa nestal namiesto postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom,

•    dlžník splnil postupcovi záväzok skôr, než bol povinný ho splniť postupníkovi,

•    postúpená pohľadávka alebo jej časť zanikla započítaním nároku, ktorý mal dlžník voči postupcovi,

•    za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky postupca ručí do výšky prijatej odplaty spolu s úrokmi – ak to bolo písomne dohodnuté.

Ručenie zaniká, ak postupník nevymáha postúpenú pohľadávku od dlžníka bez zbytočného odkladu na súde.

 

Povinnosti v rámci záväzkového vzťahu pri zabezpečení postúpením pohľadávky

Povinnosťou postupcu je postúpenie pohľadávky oznámiť dlžníkovi bez zbytočného odkladu. V prípade, že postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi – zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. V prípade, že postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže – zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.

Ak však je postúpenie pohľadávky dlžníkovi oznámené zo strany postupcu, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení.

Zábezpeka

§ 555

Záväzok dať zábezpeku možno splniť najmä zriadením záložného práva alebo spôsobilými ručiteľmi.

§ 556

Nikto nie je povinný prijať vec alebo právo ako zábezpeku do sumy vyššej, než koľko sú dve tretiny ich odhadnej ceny.

§ 557

Vklady v peňažných ústavoch a štátne cenné papiere sú spôsobilou zábezpekou do celej svojej výšky.

Komentár k § 557

Zákon upravuje ďalší inštitút slúžiaci na zabezpečenie pohľadávky v ustanoveniach § 555 až § 557. Poskytnutie zábezpeky je vedľajší záväzok, na základe ktorého zaviazaná strana poskytne majetkové zabezpečenie na splnenie

–   existujúceho záväzku,

–   budúceho záväzku.

V rámci zábezpeky je možné kombinovať viaceré formy zabezpečovacích prostriedkov. Záväzok tak v rámci zábezpeky môže byť zabezpečený napríklad záložným právom a zároveň aj ručiteľmi.

 

Znaky zábezpeky

–   nejde o samostatný prostriedok zabezpečenie záväzku,

–   je možné ju splniť uplatnením iných zabezpečovacích inštitútov vymedzených Občianskym zákonníkom – napríklad ručenie,

–   má len všeobecný charakter,

–   konkrétny zabezpečovací inštitút sa dohodne medzi účastníkmi v dohode účastníkov záväzkového vzťahu,

–   rôzne druhy zábezpeky sa odlišujú.

Zákon vymedzuje spôsoby, ako splniť záväzok a zložiť zábezpeku:

–   zriadenie záložného práva,

–   ručiteľmi,

–   je možné aj zabezpečovacie postúpenie pohľadávky, uloženie určitej peňažnej sumy v banke, u notára, odovzdaním vkladnej knižky do úschovy tretej osoby.

Je potrebné rozlišovať medzi záväzkom dať zábezpeku a právnym vzťahom, ktorý vznikne poskytnutím konkrétneho spôsobu zábezpeky napríklad ručením. Povinnosť zabezpečiť záväzok vyplýva zo zmluvy alebo z právneho predpisu.

 

Dohoda zmluvných strán

–   dohodou vzniká záväzok dať zábezpeku,

–   dohoda sa zakladá zmluvou,

–   vzniká dohodou strán, ktoré nemusia ustanoviť, akým spôsobom sa má zábezpeka poskytnúť.

 

Spôsoby splnenia záväzok a zložiť zábezpeku zriadením záložného práva

–   dlžník poskytne veriteľovi majetkové plnenie, ktoré v prípade potreby môže použiť na uspokojenie svojej pohľadávky.

 

Spôsoby splnenia záväzok a zložiť zábezpeku prostredníctvom ručiteľov

–   splnenie dlhu garantuje ručiteľ – tretia osoba.

 

Hodnota zábezpeky

–   výška zábezpeky je v kompetencii veriteľa,

–   zákon upravuje, v akom rozsahu sú spôsobilé zabezpečiť záväzok konkrétne veci a práva,

–   predmetom zabezpečenia môže byť vec alebo právo, ktorého je minimálne hodnota dvoch tretín svojej odhadnej ceny,

Príklad

Niekto dá ako zábezpeku do zálohu vec, ktorá má odhadnú cenu 120 eur, druhá strana je povinná ju prijať ako zábezpeku do výšky 80 eur. Ak sa má teda touto zábezpekou kryť napríklad pohľadávka 100 eur, druhá strana môže žiadať doplnenie zábezpeky, pokiaľ ide o nekrytú sumu 20 eur.

–   predmetom zabezpečenia môžu byť vklady v bankách a štátne cenné papiere – ak má ísť o spôsobilú zábezpeku, musí ísť o hodnotu do celej svojej výšky.

Príklad

Vkladná knižka na 100 eur je teda spôsobilou zábezpekou do celej výšky 100 eur a musí byť prijatá ako zábezpeka až do tej výšky. S poskytnutím dostatočnej zábezpeky zákon spája napríklad zánik zádržného práva aj v prípade, keď zabezpečená pohľadávka ešte nebolo uspokojená.

Právna úprava v právnych predpisoch

Občiansky zákonník – ustanovenia § 555 až 557, ustanovenie § 555 platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy.

Obchodný zákonník – ustanovenie § 66a ods. 4.

§ 558

Uznanie dlhu

Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Komentár k § 558

Ustanovenie upravuje uznanie dlhu ako samostatný zabezpečovací inštitút. Ide o jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý je adresovaný veriteľovi v predpísanej písomnej forme. Uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase uznania trval. V prípade uznania dlhu ide o možnosť a nie o povinnosť dlžníka. K uznaniu dlhu dochádza spravidla v čase splatnosti tohto dlhu.

Uznanie dlhu sa ako inštitút použije v prípade, ak sa zabezpečuje záväzok, ktorý vznikol z občianskoprávnych vzťahov. Účinok tohto inštitútu vzniká priamo uznaním dlhu zo strany dlžníka, čím dáva prísľub k plneniu z jeho strany voči veriteľovi. Uznanie dlhu sa musí vykonať zásadne písomným spôsobom, pričom sa vymedzí presná výška a rozsah dlhu. Čo sa týka dôvodu dlhu, ten nemusí byť priamo v písomnej forme vymedzený, ale musí odkazovať napríklad na inú listinu, z ktorej je možné ho vyvodiť.

Uznaním dlhu dochádza k uľahčeniu a posilneniu postavenia veriteľa v občianskoprávnom zväzku. Zásadne nedochádza k zániku pôvodného záväzku.

Uznanie dlhu dlžník nezávisle od pôvodného právneho dôvodu vzniku záväzku dáva prísľub na splnenie dlhu bez toho, aby sa súčasne urobila novácia. Veriteľ má možnosť uplatniť svoj nárok buď na základe pôvodného záväzkového vzťahu, alebo na základe nového záväzku dlžníka, ktorým je uznanie dlhu.

Dlžník, ktorý svoj dlh uznal, môže namietať, že dlh nevznikol, alebo v čase uznania už netrval, resp. bol neplatný alebo stratil platnosť. Tieto námietky však budú úspešné len vtedy, ak sa dokážu. Zákon umožňuje uznať aj premlčaný dlh, pričom toto uznanie zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania len vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal, o premlčaní vedel.

 

Následky uznania dlhu

–   vznik právnej domnienky, že dlh v čase uznania trval,

–   prerušenie premlčania a začiatok novej desaťročnej premlčacej začína plynúť dňom, kedy k uznaniu došlo alebo kedy uplynula lehota na plnenie, ak je v uznaní určená.

Od hmotnoprávneho uznania dlhu treba odlišovať uznanie nároku alebo jeho základu, ku ktorému dochádza procesným úkonom žalovaného v priebehu súdneho konania.

 

Zásady

–   vyžaduje sa písomná forma,

–   dochádza k vyjadreniu prísľubu zaplatiť dlh,

–   musí byť uvedený dôvod dlhu a jeho výška,

–   predmetom uznania môže byť len dlh, ktorý vznikol z platného záväzkového vzťahu,

–   môže byť uznaný splatný dlh a nesplatný dlh,

–   doba splatnosti dlhu nemusí byť uvedená,

–   uznanie dlhu sa môže použiť na peňažný dlh aj nepeňažný dlh.

Šiesty oddiel

Zánik záväzkov

Komentár k šiestemu oddielu

Zákon v tomto oddiele upravuje inštitút zániku záväzkov. Zákon upravuje v týchto ustanoveniach:

–   splnenie dlhu,

–   dohoda,

–   nemožnosť plnenia,

–   uplynutie času,

–   smrť dlžníka alebo veriteľa,

–   započítanie – uspokojenie veriteľa,

–   neuplatnenie práva,

–   splynutie,

–   urovnanie.

Ide o všeobecnú úpravu zániku záväzkov. Ide o záväzky z občianskoprávnych vzťahov. Na účely tohto oddielu nie je dôležité, na základe akej skutočnosti bol založený občianskoprávny vzťah medzi osobou oprávnenou a osobou povinnou, čiže medzi veriteľom a dlžníkom.

 

Spôsoby zániku záväzku

–   uspokojenie veriteľa a splnenie záväzku – dlhu – napríklad započítanie, novácia,

–   neuspokojenie veriteľa a neplnenie dlhu – nemožnosť plnenia z rôznych dôvodov – napríklad smrť subjektu, odpustenie dlhu.

 

Skutočnosti, ktoré spôsobujú zánik záväzkov (podľa povahy)

–   subjektívna právna skutočnosť – právny úkon,

–   objektívna právna skutočnosť – udalosť.

Splnenie dlhu

§ 559

(1) Splnením dlh zanikne.

(2) Dlh musí byť splnený riadne a včas.

Komentár k § 559

Zákon v ustanovení upravuje zásadu, že splnením dlhu dochádza k jeho zániku, pričom musí byť dlh splnený riadne a včas.

§ 560

Ak si zo zmluvy majú účastníci plniť navzájom, môže sa domáhať splnenia záväzku len ten, kto sám splnil svoj záväzok skôr alebo je pripravený ho splniť. I ten, kto je povinný plniť vopred, môže svoje plnenie odoprieť až do tej doby, keď bude poskytnuté alebo zabezpečené vzájomné plnenie, ak je plnenie druhého účastníka ohrozené skutočnosťami, ktoré nastali u druhého účastníka a ktoré mu neboli známe, keď zmluvu uzavrel.

Komentár k § 560

Na účely tohto ustanovenia obidve strany veriteľ aj dlžník vystupujú v obidvoch pozíciách, a to ako veriteľ aj dlžník – obidve strany sú aj povinné aj oprávnené, pričom ide o vzájomné plnenie.

V prípade, že si zo zmluvy majú účastníci plniť navzájom

–   môže sa domáhať splnenia záväzku len ten, kto sám splnil svoj záväzok skôr alebo je pripravený ho splniť.

Zároveň ten, kto je povinný plniť vopred, môže svoje plnenie odoprieť až do tej doby, keď bude poskytnuté alebo zabezpečené vzájomné plnenie, ak je plnenie druhého účastníka ohrozené skutočnosťami, ktoré nastali u druhého účastníka a ktoré mu neboli známe, keď zmluvu uzavrel.

§ 561

(1) Ak možno záväzok splniť viacerými spôsobmi, má právo voľby dlžník, ak nebolo dohodnuté inak. Od vykonanej voľby však nemožno odstúpiť.

(2) Ak sa náhodným zánikom niektorej veci voľba zmarila, môže účastník, ktorý mal právo voľby, od zmluvy odstúpiť.

Komentár k § 561

Ustanovenie umožňuje možnosť plniť záväzok rôznymi spôsobmi, pričom spôsob si vyberá sám dlžník. platí to však len v prípade, že nebola medzi veriteľom a dlžníkom iná dohoda. Zároveň však nie je možné od voľby, ktorá bola stanovená, odstúpiť. odstúpenie je možné v prípade, ak sa voľba spôsobu plnenia záväzku zmarila náhodným zánikom. K odstúpeniu dochádza zo strany dlžníka, ktorý právo voľby mal.

§ 562

Dlžník splní dlh aj vtedy, ak plní tomu, kto je oprávnený prijať podľa osobitného zákona plnenie, alebo tomu, kto predloží veriteľovo potvrdenie o tom, že je oprávnený prijať plnenie; to však neplatí, ak dlžník vedel, že ten, kto potvrdenie predložil, nie je oprávnený plnenie prijať.

Komentár k § 562

Ustanovenie upravuje, kedy dochádza k splneniu dlhu dlžníkom:

–   dlžník plní tomu, kto je oprávnený plnenie prijať,

–   dlžník plní tomu, kto predloží veriteľovo potvrdenie, že je oprávneným plnenie prijať.

Výnimkou však je situácia, ak dlžník vedel, že nie je oprávnený plnenie prijať ten, kto potvrdenie predložil.

§ 563

Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Komentár k § 563

Zákon upravuje čas splnenia dlhu. V prípade, že čas splnenia dohodnutý nie je, platí zásada, že dlžník musí splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Čas splnenia môže byť dohodnutý, a to buď právnym predpisom alebo je tento čas vymedzený rozhodnutím.

§ 564

Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.

Komentár k § 564

Ustanovenia sa odvoláva na dobré mravy, a to pre prípad, že je čas plnenia ponechaný na dlžníka a jeho vôli. Veriteľ podá návrh na súd, ktorý práve v súlade s dobrými mravmi o čase plnenia rozhodne.

§ 565

Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

Komentár k § 565

Ustanovenie sa zaoberá plnením v splátkach, a to pre prípad, ak niektorá splátka nie je uhradená podľa dohodnutých podmienok. Veriteľ má v uvedenom prípade právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky naraz, pričom právo môže uplatniť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

§ 566

(1) Veriteľ je povinný prijať aj čiastočné plnenie, ak to neodporuje dohode alebo povahe pohľadávky.

(2) Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak.

Komentár k § 566

Ustanovenie upravuje možnosť prijatia aj čiastočného plnenia od dlžníka za splnenia podmienky, že nie je v dohode uzatvorené niečo iné. Zároveň čiastočné plnenie nemôže odporovať povahe pohľadávky, ktorú dlžník má voči veriteľovi.

Ustanovenie upravuje spôsob započítania čiastkových plnení, ktoré dlžník poskytol.

§ 567

(1) Dlh sa plní na mieste určenom dohodou účastníkov. Ak nie je miesto plnenia takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka.

(2) Peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak sa veriteľ a dlžník písomne nedohodnú inak.

Komentár k § 567

Zákon v ustanovení vymedzuje miesto plnenia, ktoré môže byť určené v dohode účastníkov alebo je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. Zároveň je miestom plnenia aj iné miesto, pričom v uvedených prípadoch dochádza k započítaniu plnenia samotným pripísaním plnenia na účet veriteľa. Zároveň sa dlžník s veriteľom môžu dohodnúť aj na hotovostnom plnení.

§ 568

Ak dlžník nemôže splniť svoj záväzok veriteľovi, pretože veriteľ je neprítomný alebo je v omeškaní alebo ak dlžník má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo veriteľa nepozná, nastávajú účinky splnenia záväzku, ak jeho predmet dlžník uloží do notárskej úschovy na účely splnenia záväzku. Vynaložené potrebné náklady s tým spojené znáša veriteľ.

Komentár k § 568

Podobne ako v ustanovení § 512 sa súdne úschovy nahradili notárskymi úschovami, a to po účinnosti zákona č. 125/2016 Z. z. niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov do 1. 7. 2016.

Ustanovenie upravuje možnosť plnenia záväzku do notárskej úschovy, a to v zákonom vymedzených prípadoch, pričom náklady vynaložené na takýto spôsob plnenia znáša zásadne veriteľ.

 

Dôvody plnenia do notárskej úschovy

–   dlžník nemôže splniť svoj záväzok veriteľovi – veriteľ je neprítomný,

–   dlžník nemôže splniť svoj záväzok veriteľovi – veriteľ je v omeškaní,

–   dlžník má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom,

–   dlžník veriteľa nepozná.

§ 569

(1) Veriteľ je povinný vydať dlžníkovi na jeho požiadanie písomné potvrdenie o tom, že dlh bol úplne alebo čiastočne splnený.

(2) Dlžník je oprávnený plnenie odoprieť, ak mu veriteľ nevydá zároveň potvrdenie.

Komentár k § 569

V ustanovení Občiansky zákonník vymedzuje povinnosť vydania písomného potvrdenia o tom, že dlh je splnený:

–   úplne,

–   čiastočne.

Uvedené potvrdenie vydáva veriteľ dlžníkovi v prípade, že ho dlžník o to požiada. V prípade, že veriteľ také potvrdenie nevydá, dlžník môže plnenie odoprieť.

Komentár k § 559 až § 569

Záväzok zo zákona zaniká buď jednostranným alebo dvojstranným právnym úkonom (solúcia).

Zánik záväzku závisí od viacerých okolností, medzi ktoré patrí, kto je osobou povinnou plniť záväzok, kto je osobou oprávnenou k plneniu, komu sa záväzok plní, časové obdobie plnenie, čiže kedy sa plní, premet plnenia, to znamená predmet záväzku, ktorý sa má plniť a nakoniec miesto plnenia, kde sa má plniť. Ide o vymedzenie základných okolností, ktoré vedú k samotnému splneniu záväzku.

 

Splnenie dlhu

–   ide o právny úkon dlžníka,

–   dlžník poskytuje veriteľovi na určenom mieste a dohodnutým spôsobom v čase splatnosti pohľadávky to, čo bolo predmetom jeho povinnosti vymedzenej v zmluve,

–   splnenie spočíva buď len v úkone dlžníka, alebo bude k nemu potrebné aj spolupôsobenie veriteľa,

–   právna skutočnosť, na základe ktorej dlh zanikne (splnenie riadne a včas).

 

Predmet dlžníkovej povinnosti – plnenie

–   plnením môže byť len taký predmet, ktorý zákon pripúšťa,

–   plnenie musí byť v súlade s dobrými mravmi,

–   plnenie musí byť možné plniť,

–   plnením sú hnuteľné veci aj nehnuteľnosti,

 

Osoba povinná plniť záväzok – kto má záväzok plniť

Zásadne ide o konkrétneho dlžníka – konkrétnu osobu, ktorá samozrejme v medziach tohto zákona musí spĺňať určité podmienky. Medzi podmienky patrí spôsobilosť na právne úkony, nakoľko samotný záväzok je právnym úkonom.

Dlžníkom môže byť aj tretia osoba, napríklad poisťovňa, ak dlžník bol poistený pri zodpovednosti za škodu.

Dlžník má povinnosť splniť dlh, nakoľko sa k tomu zaviazal písomnou zmluvou. Veriteľ je oprávnený od neho prijímať plnenie. Dlžník, ako sme už uviedli, musí plniť dlh, ale zákon vymedzuje aj možnosť plnenia inou osobou – v prípade zabezpečenia pohľadávky ručiteľom ide o tretiu osobu – ručiteľa, ktorý je k plneniu týmto zaviazaný a zároveň donútený. Následne si ručiteľ môže nárokovať náhradu od dlžníka, za ktorého dlh splnil

Zároveň za dlžníka môže plniť aj tretia osoba na báze dobrovoľnosti, pričom došlo k dohode medzi dlžníkom a touto osobou. Zákon však uvedenú dohodu nevyžaduje. K plneniu môže dochádzať aj bez dohody medzi treťou osobou a dlžníkom.

V praxi sa stáva, že treťou osobou je platiteľ mzdy, ktorý plní na základe dohody z zrážkach zo mzdy za dlžníka plnenie priamo veriteľovi. Ti sa však dohoda o zrážkach vyžaduje. veriteľ je povinný takéto plnenie prijať a naopak tretia osoba je oprávnená takéto plnenie splniť. V zásade teda spláca dlžník zo svojej mzdy.

Treťou osobou je aj osoba, ktorá sa stala dlžníkmi namiesto dlžníka – v prípade prevzatia dlhu, alebo popri pôvodnom dlžníkovi – v prípade pristúpenia k dlhu. Ak ide o pristúpenie k dlhu, tak tretia osoba nemá povinnosť plniť a ani veriteľ nie je povinný uvedené plnenie prijať. Ako príklad môžeme uviesť rodinného príslušníka.

Zákon umožňuje aj možnosť viacerých dlžníkov. Ide o povinnosť splniť jeden dlh spočívajúci v deliteľnom plnení jednému veriteľovi má viac dlžníkov, a to buď tak, že dlžníci majú tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne a veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek z nich – ide o pasívnu solidaritu.

Ide aj o prípad, ak každý zo spoludlžníkov je povinný splniť iba svoj diel za predpokladu, že ide o deliteľné plnenie – delený záväzok.

Plniť dlh môžu aj manželia spoločne, alebo jeden z manželov za druhého manžela. Dôležitým rozdielom je, či sa jedná o solidárny dlh.

 

Príjemca plnenia

–   príjemcom je veriteľ, ktorému sa musí dlh splniť,

–   rovnako ako dlžník musí mať veriteľ spôsobilosť na právne úkony,

–   príjemcom splnenie dlhu môže byť aj tretia osoba – iná osoba ako veriteľ,

–   dlžník plní veriteľovi alebo inej osobe – napríklad ak pohľadávka bola postúpená, alebo na základe plnomocenstva iná osoba zastupovala veriteľ,

–   zákon vymedzuje niekedy povinnosť plniť iba tretej osobe.

 

Kedy je povinný plniť iba tretej osobe

–   v prípade maloletého ide o zákonného zástupcu – osvojiteľ, opatrovník, ...

–   v prípade založenia pohľadávky ide o záložného veriteľa,

–   v prípade konkurzu ide o záložného veriteľa,

 

Viacerí veritelia

–   zákon vymedzuje tiež možnosť plnenia zo strany dlžníka nielen jednému veriteľovi ale i viacerým veriteľom

–   deliteľné plnenie – ak ide o delenú pohľadávku medzi viacerých veriteľov – každý z veriteľov má určený svoj diel, ktorý ak určený nie je ide o rovnaký diel každého veriteľa,

–   nedeliteľné plnenie – ak ide o nedelenú pohľadávku, pričom dlžník plní hociktorému veriteľovi, pričom ak dlh je u jedného zaplatený, zaniká aj u ostatných veriteľov, veriteľ tiež môže plniť viacerým veriteľom.

 

Predmet plnenia

–   to čo je dohodnuté, že musí dlžník splniť,

–   predmet sa dohodne na základe zmluvy medzi veriteľom a dlžníkom na základe právneho pomeru,

–   dlžník môže respektíve musí plniť iba to, k čomu sa zmluvne zaviazal,

–   predmetom plnenia je napríklad majetková hodnota,

–   predmetom môže byť tiež plnenie, ktoré dlžníkovi ukladá zákon mimozmluvného záväzku napríklad zo zodpovednosti za škodu a bezdôvodné obohatenie,

–   s plnením musí súhlasiť veriteľ a bez jeho súhlasu nie je možné plniť nič iné iba to čo dlžník dlhuje – výnimkou je napríklad náhradné plnenie,

–   najčastejším prípadom plnenia s predmetom určeným druhovo je plnenie určitej sumy peňazí ako platidla,

–   predmetom plnenia môže byť aj individuálne určená činnosť – zhotovenie určitej veci,

–   predmet plnenia musí zodpovedať záväzku predovšetkým čo do množstva a akosti,

–   vadné plnenie môže byť zo strany veriteľa odmietnuté,

–   v prípade druhovo určených vecí môže byť sporné, akú akosť má mať predmet plnenia, treba plniť vec strednej akosti,

–   v prípade plnenia určeného jednotlivo, je potrebné plniť tento jednotlivo určený predmet,

–   dlh môže byť splnený len výslovne dohodnutým spôsobom,

–   dlh môže byť splnený jednorazovo alebo po častiach,

–   peňažné plnenie môže byť nahradené aj nepeňažným plnením – danie namiesto plnenia.

 

Zásady plnenia zo strany dlžníka

–   záväzok musí byť plnený riadne a včas,

–   v dobe splatnosti pohľadávky má veriteľ právo na splatenie celého dlhu – povinnosť vzniká na základe dohody medzi účastníkmi právneho vzťahu,

–   veriteľ musí prijať aj čiastočné plnenie – je na rozhodnutí dlžníka, či čiastočné plnenie započíta na istinu alebo príslušenstvo, ak však o tom nerozhodne tak platí zásada, že sa započíta v prvom rade na istinu a až potom na úroky,

–   veriteľ môže namietať plnenie istiny dlhu bez jeho príslušenstva.

 

Jednotlivo učený predmet splnenia

–   ide o určité individuálne znaky, ktorými sa odlišuje od všetkých iných,

–   predmet je určený jednotlivo, ak predmet záväzku je označený takými znakmi, že sa od každého iného predmetu presne líši – napríklad určitý tovar, presne určenej značky, alebo automobil určitej značky a výrobcu s určitým evidenčným číslom.

Druhovo učený predmet plnenia

–   ide o určité druhové znaky – suroviny, potraviny,

–   predmet je určený druhovo, ak môže byť splnený predmetom, ktorý má príslušné znaky určené v zmluve, pričom nie je potrebné, aby predmet záväzku bol v zmluve špecifikovaný ďalšími znakmi, ak na tom jeden zmluvná strana netrvá.

 

Plnenie príslušenstva

–   príslušenstvo patrí priamo k pohľadávke,

–   musí byť spolu s predmetom záväzku splnené aj príslušenstvo,

–   príslušenstvom sú úroky, úroky z omeškania, prípadne ďalšie poplatky – súvisia najmä s peniazmi, v prípade veci ide o úžitky z tejto veci,

–   k zániku dlhu sa vyžaduje aj splnenie príslušenstva,

–   dlžník má za účelom splnenia dlhu plniť veriteľovi to, čo je predmetom jeho pohľadávky, teda i príslušenstvo.

 

Vzájomné záväzky a jednostranné záväzky

Podľa ustanovenia § 560 ide o záväzky vyplývajúce zmluvným stranám zo vzájomne zaväzujúcich zmlúv. Ide o synalagmatické zmluvy, ktoré sa vyznačujú vzájomnosťou plnenia. Podstatou týchto strán je to, že obidve strany vystupujú aj ako veriteľ a aj ako dlžník. Príkladom je kúpna zmluva. Opakom sú jednostranne zaväzujúce zmluvy. Príkladom je napríklad darovacia zmluva, príkazný zmluva a ďalšie.

 

Jeden predmet plnenia alebo alternatívne plnenie

Plnenie môže byť dohodnuté takým spôsobom, a to že je určený len jeden predmet plnenia, ktorým je určitá jedna vec alebo činnosť.

Zákon nevylučuje však aj niekoľko predmetov plnenia, ktoré si účastníci môžu dohodnúť, pričom z ktorých sa má splniť iba jeden, ktorý si vyberú. Ide o alternatívne plnenie. Priamo voľba tohto predmetu je buď určená účastníkmi, prípadne je určená právnym predpisom. Voľba patrí buď oprávnenému, alebo povinnému. V prípade, že právo voľby právnym predpisom nie je určené, rozhoduje o voľbe dlžník.

Ustanovenie § 562 upravuje, že veriteľ je osobou oprávnenou prijať od dlžníka plnenie. Zároveň ako sme už uviedli vyššie, je možné plniť aj zástupcovi veriteľa na základe plnomocenstva, prípadne za maloletého jeho zákonný zástupca. Dlžník splní svoju povinnosť plnenia aj tomu, kto predloží veriteľovo potvrdenie o prijatí dlhu, pričom ide o osobitný prípad plnenia oprávnenej osobe – napríklad ide o také plnenie v prípade dražby.

Čas plnenia

Zákon v znení § 564 upravuje čas splnenia pohľadávky zo strany dlžníka veriteľovi. Čas sa dohoduje medzi účastníkmi, alebo je stanovený právnym predpisom. Čas sa napríklad určuje presným dátumom alebo je možné ho určiť napríklad aj podľa dní, týždňov, mesiacov a rokov.

Čas plnenia je ponechaný na vôľu dlžníka, zásadne však nemôže ísť o čas neurčitý, nakoľko by to nebolo v súlade s dobrými mravmi.

 

Plnenie dlhu v splátkach

Zákon v ustanovení § 565 vymedzuje aj možnosť platenia dlhu v splátkach, pričom spôsob plnenia závisí od povahy pohľadávky. Rozdelenie dlhu na splátky priamo závisí od povahy zmluvy alebo od obsahu dohody účastníkov. Splátky sa vopred dohodnú a zároveň sa dohodne i čas, kedy sú jednotlivé splátky plnené na základe splátkového kalendára. Pri splnení každej splátky dochádza k zániku konkrétnej povinnosti, pričom k zániku dlhu dochádza až zaplatením poslednej splátky. Pri platení v splátkach sa stretáme s dvoma splatnosťami – splatnosť splátky a platnosť celého dlhu. K zániku dlhu dochádza postupne splatením každej splátky. Príkladom je úver v banke s dopredu určeným splátkovým kalendárom.

Ak ide o opakujúce sa plnenie, pričom každé plnenie je samostatným dlhom – príkladom je napríklad poistné k poisteniu. Aj každé opakujúce sa plnenie môže byť plnené v splátkach – napríklad ročné poistné sa platí v mesačných splátkach.

Splátky sa musia dohodnúť a nemôže si ich o svojvoľné plnenie v splátkach zo strany dlžníka, ktorý si nemôže výšku splátky sám určiť. Splátky sa určujú na základe písomnej dohody veriteľa s dlžníkom, prípadne rozhodnutím súdu. Určí sa výška splátky, dátum splatnosti jednotlivých splátok.

V dohode sa tiež upraví právo stratu platenia v splátkach, a to v prípade, že splátkový kalendár dlžník poruší a neplatí riadne a včas. Dohoda o splátkach sa môže určiť už na začiatku záväzkového vzťahu alebo aj dodatočne, prípadne po splatnosti záväzku. Omeškanie s plnením dlhu sa v prípade, ak dochádza k plneniu v splátkach, posudzuje pri plnení každej splátky.

Čo sa týka výšky splátky, tak táto nemôže byť nižšia aj keď sa započíta, pričom ak ide o vyššiu sumu, zákon to priamo nevylučuje. Zároveň môžu byť splátky dohodnuté aj nepravidelne.

V dohode o splátkach sa okrem jednotlivých splátok – výšky a splácanie – môže dohodnúť aj podmienka splatenia celého dlhu v prípade, ak dôjde k omeškaniu v splácaní. Podmienka splácania v splátkach musí byť dohodnutá.

Právo na zaplatenie celej pohľadávky je v kompetencii veriteľa. Uvedené právo si môže veriteľ uplatniť alebo ho uplatniť nemusí a takisto nemusí podať na súd žalobu. V prípade, že dôjde k strate výhody splátok, tak je povinnosťou veriteľa to oznámiť dlžníkovi bez zbytočného odkladu. Zároveň môže podať na súd žalobu voči dlžníkovi.

Veriteľ nepodá žalobu na súd alebo nevyžaduje splatnosť celého dlhu, ak ide o zmluvu, v ktorej bolo dohodnuté plnenie v splátkach, ale zmluvnými stranami nebola pre prípad nezaplatenia splátky v dohodnutej lehote dohodnutá samotná strata výhody splátok.

 

Premlčanie

Podľa zákona platí, že veriteľ je v prípade nesplnenia niektorej splátky oprávnený požadovať od dlžníka zaplatenie celého zvyšku pohľadávky najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

Premlčacia doba začína plynúť osobitne vo vzťahu ku každej splátke odo dňa jej splatnosti, v prípade, že ide o premlčanie splátok. Premlčacia doba ohľadne celej pohľadávky v prípade straty výhod splátok začína plynúť odo dňa splatnosti nezaplatenej splátky. Premlčacia doba plynie od doby splatnosti celého zostávajúceho nesplneného dlhu.

 

Čiastočné plnenie

Zákon v ustanovení § 566 upravuje splnenie povinnosti sčasti. To, či je možné plnenie sčasti sa odvíja od samotnej povahy pohľadávky. Čiastočné plnenie sa neumožňuje v prípade, ak sa má zhotoviť nejaký tovar alebo vec na zákazku. Čiastočné plnenie sa umožňuje v prípade peňažných dlhov. Zákon však vymedzuje uvedenú možnosť vylúčiť dohodou medzi účastníkmi.

 

Miesto splnenia dlhu

Zákon v ustanovení § 567 upravuje, že dlh sa má plniť na tom mieste, ktoré sa dopredu dohodlo v zmluve medzi účastníkmi. Zároveň zákon vymedzuje výslovné určenie miesta plnenia, alebo ide o miesto, ktoré z obsahu zmluvy vyplýva. V prípade, že miesto nie je určené dohodou, tak je miestom plnenia buď adresa alebo sídlo dlžníka.

Platí zásada, že peňažný dlh je splnený pripísaním sumy dlhu veriteľovi na účet v peňažnom ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti. Rovnaká zásada platí aj v obchodnom práve.

 

Notárska úschova

Občiansky zákonník ju upravuje v ustanovení § 568. Ide o jeden zo spôsobov splnenia dlhu, ktorý je splatný zo strany dlžníka. Notárska úschova má všetky právne účinky splatenia dlhu včas a riadne. Splatením tohto dlhu môže dôjsť k zániku záväzku. Predmet ako taký a jeho povaha však musí umožniť plnenie do notárskej úschovy. Notárska úschova sa však umožňuje iba v prípade splnenia podmienok – napríklad neprítomnosť veriteľ a ďalšie. Ide v podstate o určité prekážky. Všetky s tým súvisiace náklady plní veriteľ, nakoľko na jeho strane dochádza k prekážkam. Plnenie do notárskej úschovy musia odobriť súdy svojím rozhodnutím.

 

Právna úprava v iných právnych predpisoch

Obchodný zákonník – ustanoveniach § 324 až 343.

Dohoda

§ 570

(1) Ak sa veriteľ dohodne s dlžníkom, že doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom, doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok.

(2) Ak sa nahrádza záväzok zriadený písomnou formou, musí sa dohoda o zriadení nového záväzku uzavrieť písomne. To isté platí, ak sa nahrádza premlčaný záväzok.

Komentár k § 570

V prípade, že dôjde k dohode medzi veriteľom a dlžníkom o nahradení doterajšieho záväzku novým záväzkom, tak dochádza k zániku doterajšieho záväzku – novácia. Z uvedeného následne vyplýva nová povinnosť plniť, a to nový záväzok, ktorý vznikol nahradením doterajšieho.

Zákon ustanovuje zásadu písomného spôsobu aj nového záväzku, ak aj doterajší vznikol písomným spôsobom. Rovnako sa uvedená zásada týka aj premlčaného záväzku.

Zákon nevymedzuje žiadne iné zásady ani osobitnú formu týkajúcu sa dohody.

§ 571

Doterajší záväzok sa pokladá za nahradený iba v rozsahu, ktorý nepochybne vyplýva z dohody o novom záväzku.

Komentár k § 571

Ak sa doterajší záväzok nahradil novým záväzkom, tak je nahradený iba v takom rozsahu vyplývajúcom z dohody o novom záväzku, ktorým bol nahradený doterajší.

§ 572

(1) Ručenie a záložné právo zabezpečujúce zaniknutý záväzok zabezpečujú aj záväzok, ktorý nahrádza pôvodný záväzok. Ak však ručiteľ alebo osoby, voči ktorým sa môžu uvedené práva uplatniť, neprejavia súhlas s tým, aby sa zabezpečil nový záväzok, trvá zabezpečenie len v rozsahu pôvodného záväzku a všetky námietky proti doterajšiemu záväzku zostávajú zachované.

(2) Strany sa môžu dohodnúť, že nesplnený záväzok alebo jeho časť sa zrušuje bez toho, aby vznikol nový záväzok. Ak z dohody nevyplýva niečo iné, zrušovaný záväzok zaniká, keď návrh na jeho zrušenie prijala druhá strana.

(3) Dohoda o zrušení záväzku sa musí uzavrieť písomne, ak sa zrušuje záväzok dojednaný písomne.

Komentár k § 572

Ustanovenie sa zaoberá dohodou o zrušení záväzku, ktorý bol zabezpečený buď záložným právom alebo ručiteľom, a vzniká záväzok nový, ktorý ak má byť zabezpečený, musí s tým ručiteľ súhlasiť. Dohoda musí byť v písomnej forme, uzatvárajú ju strany zmluvného vzťahu, pričom písomná forma sa vyžaduje v prípade, ak sa zrušenie záväzku tiež dojednalo písomným spôsobom.

Strany majú možnosť sa dohodnúť na zrušení záväzku, ktorý nebol splnený alebo bola splnená len jedna jeho časť, pričom nedochádza k vzniku záväzku nového. Musia tak urobiť na základe dohody, na základe ktorej sa teda záväzok zruší. So zrušením však musia súhlasiť obidve strany, prípadne návrh prijať.

Zákon upravuje, že ručenie a záložné právo zabezpečujúce zaniknutý záväzok zabezpečujú aj záväzok, ktorý nahrádza pôvodný záväzok.

§ 573

Ak výslovne z písomnej dohody o zrušení záväzku nevyplýva niečo iné, zaniká súčasne aj záväzok druhej strany, a ak už bol splnený, má druhá strana nárok na jeho vrátenie, a to pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi. Ak sa strany dohodnú na zrušení časti záväzku, zaniká záväzok druhej strany v rozsahu zodpovedajúcom zrušovanej časti záväzku.

Komentár k § 573

Ustanovenie upravuje zánik záväzku jednej aj druhej strany, ak došlo medzi nim k vzájomnej dohode o zrušení záväzku. V prípade, že bol záväzok druhej strany splnený, tak zo zákona jej vzniká nárok na vrátenie.

Zákon upravuje aj zánik záväzku len z časti v prípade, ak dochádza k dohode medzi stranami o zrušení časti záväzku.

§ 574

(1) Veriteľ sa môže s dlžníkom dohodnúť, že sa vzdáva svojho práva alebo že dlh odpúšťa; táto dohoda sa musí uzavrieť písomne.

(2) Dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Komentár k § 574

Zákon v ustanovení vymedzuje možnosť odpustenia dlhu. Dochádza k tomu na základe písomnej dohody veriteľa a dlžníka, pričom veriteľ prehlási, že sa vzdáva svojho práva a dlh odpúšťa. Uvedená dohoda je vylúčená pri právach, ktoré majú vzniknúť v budúcnosti.

 

K ustanoveniam o dohode zániku záväzku

Zánik záväzku dohodou obsahujú upravujú ustanovenia § 570 až § 574. K tomu, aby došlo k zániku záväzku, musia byť zo zákona splnené niektoré predpoklady.

 

Spôsoby zániku záväzku

–   dohoda o nahradení doterajšieho záväzku záväzkom novým,

–   dohoda o zrušení záväzku, bez jeho nahradenia novým,

–   dohoda o vzdaní sa práva veriteľa – prepáčenie dlhu.

 

Dohoda o nahradení doterajšieho záväzku záväzkom novým,

Zmluvná voľnosť predpokladá, že v rámci záväzkových vzťahov sa môže meniť obsah zmluvy vrátane vzájomné práva a povinnosti medzi účastníkmi. Je teda možné aj zrušiť záväzok a nahradiť ho novým, čo znamená, že dochádza k zániku doterajšieho záväzku. Pozri ustanovenia § 570.

OZ umožňuje účastníkom záväzkového vzťahu aby v rámci zmluvnej voľnosti zmenili jeho obsah, to znamená vzájomné práva a povinnosti, resp. v našom prípade aby pôvodný záväzkový vzťah dohodou zrušili a súčasne ho nahradili novým.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z dňa 26. 9. 2001, sp. zn. 20 Cdo 2352/1999

Inštitút zmeny záväzku pojmovo predpokladá, že k nej dochádza za trvania stávajúceho záväzku, ostatne ani privatívna novácia nie je podmienená tým, že nový záväzkový vzťah musí byť založený až potom, kedy pôvodný záväzok zanikol. Naopak, dohoda o privatívnej novácií je svojou podstatou právnou skutočnosťou, ktorá súčasne pôsobí ako zánik, tak i vznik nového záväzku, čiže ruší účinky starého a zakladá nové.

Predpoklad novácie

–   existujúci zmluvný vzťah, ktorý sa nahradzuje novým – nový záväzok nastupuje na miesto pôvodného záväzku a spôsobuje tak jeho zánik,

–   existujúci záväzok, ktorý je základným predpokladom pre uzatvorenie novácie,

–   nie je možné zrušiť záväzok, ktorý už zanikol – splnením, započítaním, odstúpením od zmluvy, nakoľko je absolútne neplatný.

 

Nový záväzok

–   ak pôvodný záväzok mal nejaký druh zabezpečenia, tak zabezpečenie rovnako zaniká spolu so záväzkom,

–   pre nový záväzok sa musí zabezpečenie nanovo dohodnúť – napríklad pri ručení sa vyžaduje súhlas ručiteľa.

 

Právna úprava v iných predpisoch

Obchodný zákonník – neupravuje uvedený inštitút, preto sa na obchodné záväzkové vzťahy uplatňuje tento zákon.

 

Dohoda o zrušení záväzku, bez jeho nahradenia novým

Uvedený spôsob zániku záväzku vyžaduje prijatie tohto návrh z obidvoch strán – veriteľ aj dlžník.

Pozri ustanovenie § 572.

 

Dohoda o vzdaní sa práva veriteľa

Uvedenou dohodou sa veriteľ vzdáva svojho práva a dlžníkovi dlh odpúšťa, pričom nedochádza k uspokojeniu veriteľa. Aj tento spôsob zániku záväzku dohodou vyžaduje súhlas obidvoch strán – veriteľ a dlžník – čo znamená, že nejde o jednostranný právny úkon.

Nemožnosť plnenia

§ 575

(1) Ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.

(2) Plnenie nie je nemožné, najmä ak ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po dojednanom čase.

(3) Ak sa nemožnosť týka len časti plnenia, zanikne povinnosť, len pokiaľ ide o túto časť; veriteľ má však právo ohľadne zvyšujúceho plnenia od zmluvy odstúpiť. Ak však z povahy zmluvy alebo z účelu plnenia, ktorý bol dlžníkovi známy v čase uzavretia zmluvy, vyplýva, že plnenie zvyšku záväzku nemá pre veriteľa žiaden hospodársky význam, zaniká záväzok v celom rozsahu, ibaže veriteľ bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o nemožnosti časti plnenia dozvedel, oznámi dlžníkovi, že na zvyšku plnenia trvá.

§ 576

Ak sa uskutočnenie jedného z viacerých voliteľných plnení stane nemožným, obmedzuje sa záväzok na zvyšujúce plnenie. Ak však nemožnosť tohto plnenia je spôsobená osobou, ktorá nemá právo voľby plnenia, môže druhá strana od zmluvy odstúpiť.

§ 577

(1) Dlžník je povinný bez zbytočného odkladu po tom, čo sa dozvie o skutočnosti, ktorá robí plnenie nemožným, oznámiť to veriteľovi, inak zodpovedá za škodu, ktorá vznikne veriteľovi tým, že nebol včas o nemožnosti upovedomený.

(2) Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je dotknuté.

Komentár k § 577

Ustanovenia § 575 až § 577 upravujú zánik záväzku v dôsledku nemožnosti plnenia, respektíve dodatočnej nemožnosti plnenia. Záväzok zaniká bez toho, aby bol splnený. Definícia pojmu nemožnosti plnenia je vyjadrená negatívne, keď vymedzuje, aké plnenia nemôžu byť nemožné.

Ide vždy len o dodatočnú nemožnosť, pretože by inak právny vzťah nemohol vzniknúť, ak by sa predpokladalo, že nebude možné plniť. Nemožno však vylúčiť, že plnenie, ktoré bolo od začiatku možné, sa dodatočne stane nemožným.

Poznámka

Plnenie nie je možné – stane sa nemožným
– povinnosť dlžníka plniť zaniká.

Kedy nie je plnenie nemožné

–   plnenie je možné realizovať za sťažených podmienok,

–   pnenie je možné s väčšími nákladmi,

–   plnenie je možné po zjednanom čase.

Ak sa po zohľadnení týchto kritérií a možností dospeje k názoru, že nie je možné plniť, záväzok zaniká.

Čo sa týka obchodných záväzkových vzťahov, tak sa uplatňuje možnosť záväzok plniť aj pomocou inej osoby, v tom sa odlišujú občianske záväzkové vzťahy.

 

Nemožnosť plnenia časti plnenia

Rovnako sa nemožnosť plnenia týka aj len časti plnenia. Povinnosť plniť zanikne len v tej časti, kde sa preukáže nemožnosť plnenia časti. Zákon umožňuje a priznáva právo veriteľovi vo zvyšnom plnení od zmluvy odstúpiť.

Ak z povahy zmluvy alebo z účelu plnenia, ktorý bol dlžníkovi známy v čase uzavretia zmluvy, vyplýva, že plnenie zvyšku záväzku nemá pre veriteľa žiaden hospodársky význam, zaniká záväzok v celom rozsahu, ibaže veriteľ bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o nemožnosti časti plnenia dozvedel, oznámi dlžníkovi, že na zvyšku plnenia trvá. Ak sa uskutočnenie jedného z viacerých voliteľných plnení stane nemožným, obmedzuje sa záväzok na zvyšujúce plnenie.

 

Nemožnosť plnenia spôsobená inou osobou

Ak je nemožnosť plnenia spôsobená osobou, ktorá nemá právo voľby plnenia, môže druhá strana od zmluvy odstúpiť.

 

Povinnosť dlžníka

Povinnosťou dlžníka je bezodkladne veriteľa informovať o tom, že nastali také skutočnosti, ktoré podmieňujú nemožnosť plniť. Túto povinnosť musí splniť ihneď ako skutočnosti nastali. Ak by tak neurobil, stáva sa zodpovedným za škodu, ktorá tým veriteľovi vznikne.

Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je dotknuté.

 

Právny úprava

Občiansky zákonník – ustanovenia § 575 až § 577.

Obchodný zákonník – ustanoveniami § 352 až § 354 – dodatočná nemožnosť plnenia.

§ 578

Uplynutie času

Práva aj povinnosti zaniknú uplynutím času, na ktorý boli obmedzené.

Komentár k § 578

Ustanovenie upravuje zánik práva uplynutím času. Dochádza k zániku práv aj povinností, ak uplynie čas, na ktorý boli obmedzené. Uplynutie času alebo doby je samostatnou právnou skutočnosťou. K zániku práva nedochádza v tomto prípade právnym úkonom, ale práve touto skutočnosťou.

Ako sa dohodne čas – určité časové obmedzenie

–   v zmluve,

–   úradným rozhodnutím,

–   vyplýva zo zákona.

Dobu trvania práva alebo povinnosti je potrebné odlišovať od doby splnenia práva, od doby splnenia záväzku, od preklúzie. Pri preklúzii nedochádza k zániku práva uplynutím doby, ale tým, že právo nebolo v prekluzívnej lehote vykonané.

 

Preklúzia

Ide o právny inštitút – zánik práva neuplatnením v zákonom stanovenom čase, ktorý nastáva len v zákonom stanovených prípadoch. Na preklúziu prihliada súd ex offo (aj bez námietky) a plnenie prekludovaného nároku zakladá bezdôvodné obohatenie.

§ 579

Smrť dlžníka
alebo veriteľa

(1) Smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, ibaže jej obsahom bolo plnenie, ktoré mal osobne vykonať dlžník.

(2) Smrťou veriteľa právo zanikne, ak bolo plnenie obmedzené len na jeho osobu; zanikne aj právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Komentár k § 579

Zákon v ustanovení upravuje zánik záväzku spôsobený smrťou dlžníka, či veriteľa, je obsiahnuté v občianskom zákonníku v § 579. Uvedené znenie sa uplatňuje aj v obchodných záväzkových vzťahoch, ale nedá sa použiť na právnické osoby, je možné ho použiť aj na právne vzťahy medzi podnikateľmi, ak ide o právne nástupníctvo po FO – podnikateľovi.

Všeobecne práva a povinnosti, ktoré vyplývajú zo záväzkových právnych vzťahov, zásadne nezanikajú smrťou oprávnenej, či povinnej osoby, ale prechádzajú na ich právnych nástupcov. Majetkové práva nie sú viazané na osobu dlžníka, či veriteľa. Ide o väčšinu majetkových práv a tieto prechádzajú na právnych nástupcov v okamžiku smrti.

Podľa § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, ibaže jej obsahom bolo plnenie, ktoré mal osobne vykonať dlžník. Smrťou dlžníka alebo veriteľa záväzok zásadne nezanikne, lebo ich práva a povinnosti vo všeobecnosti prechádzajú na ich právnych nástupcov, väčšinou na dedičov. Smrť spôsobuje zánik záväzkov len vtedy, ak bol záväzok, čo do svojho trvania viazaný výhradne na osobu dlžníka alebo veriteľa. Smrť dlžníka je teda výnimočným spôsobom zániku práva a povinnosti z uvedenej všeobecnej zásady o prechode práv a povinností na ich právnych nástupcov.

Ktoré práva zanikajú – práva a povinnosti, ktoré sú viazané svojim trvaním na určitú osobu.

 

Smrť veriteľa

–   nedochádza k zániku

Subjektívne práva veriteľa, ktoré sa týkajú jeho majetku, po jeho smrti prechádzajú na jeho právneho nástupcu, ktorý je nielen dedič, ale aj osoba, ktorá vstupuje do právneho postavenia svojho predchodcu na základe zákona alebo zmluvy.

–   dochádza k zániku

Právo veriteľa zanikne, ak bolo plnenie obmedzené len na osobu veriteľa. Ide o jeho osobnostné práva, osobné práva z práva duševného vlastníctva, rodinné práva a ďalšie. Rovnako smrťou veriteľa zanikne právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Ide teda o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je obmedzená na osobu poškodeného – teda veriteľa.

 

Ďalšie práva, ktoré zanikajú smrťou

–   právo na výplatu dôchodku,

–   právo na poistné plnenie,

–   právo na uplatnenie predkupného práva,

–   právo na vrátenie daru a ďalšie, ktoré sú obmedzené na osobu.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. 1. 2011, sp. zn. 5Sžo/123/2010

Odstúpenie od zmluvy je jednostranným právnym úkonom adresovaným druhej zmluvnej strane, ktorým sa ruší zmluvný záväzkový vzťah. Uvedený právny úkon nadobúda účinnosť okamihom, kedy dôjde do dispozičnej sféry druhého subjektu. Jeho účinnosť nie je podmienená súhlasom druhého účastníka, ani rozhodnutím súdu. Odstúpiť od zmluvy je možné len vtedy, ak je to v zákone stanovené, alebo účastníkmi dohodnuté.

Úmrtie účastníka zmluvy nie je zákonným dôvodom pre odstúpenie. Navyše vylučuje možnosť, aby sa takýto prejav vôle odstupujúceho účastníka reálne dostal do dispozičnej sféry zomretého účastníka. Zmyslom požiadavky adresného dôjdenia odstúpenia do dispozičnej sféry druhého účastníka zmluvy je zabezpečenie možnosti tohto účastníka brániť sa proti nezákonnému (neplatnému) odstúpeniu od zmluvy.

www.najpravo.sk

Započítanie

§ 580

Ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Komentár k § 580

Ustanovenie upravuje započítanie ako jeden zo spôsobov zániku pohľadávky, pričom ide o započítanie na základe zákona. Pod započítaním rozumieme určitú kompenzáciu. Započítaním, pri splnení podmienok, zanikajú nesplnené pohľadávky a zároveň pri ňom dochádza k uspokojeniu veriteľa.

 

Druhy započítania

–   započítanie jednostranným právnym úkonom dlžníka alebo veriteľa,

–   započítanie dohodou veriteľa a dlžníka.

 

V prípade, že jeden z účastníkov urobí prejav voči druhému, ktorým sleduje započítanie, tak k nemu dochádza za splnenia určitých podmienok:

–   veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky,

–   pohľadávky účastníkov sa vzájomne kryjú,

–   plnenie dlžníka a veriteľa je rovnakého druhu,

–   ide o pohľadávky, ktoré sú platné,

–   ide o pohľadávky, ktoré sú splatné,

–   pohľadávky, ktoré nie sú zákonom zo započítania vylúčené.

Za splnenia týchto podmienok môže dôjsť k započítaniu pohľadávok a tým k zániku.

K započítaniu zákon vyžaduje len jednostranný právny úkon jedného z účastníkov. Ide o právny úkon, ktorého účelom je, aby započítaním došlo k zániku vzájomných pohľadávok. Zánik môže byť čiastočný ale i úplný. Nakoľko ide o jednostranný právny úkon, zákon nevyžaduje súhlas druhého z účastníkov, postačuje len prejav vôle jedného z nich. Zákon ani nevylučuje započítanie proti vôli jednej zo strán.

Ako náhle vysloví vykoná prejav vôle jeden z účastníkov, dochádza k zániku, ale až pri vzájomnom stretnutí týchto pohľadávok.

K započítaniu môže dôjsť aj na základe dohody obidvoch strán. Dohodou môžu byť započítané akékoľvek pohľadávky, a to aj v prípade, že ich zákon vylúčil z jednostranného započítania.

§   Judikatúra

–   Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 24. apríla 2007, sp. zn. 33 Odo 336/2005

Právo z občianskoprávneho vzťahu zaniká (okrem iného) spôsobom predpokladaným v § 580 OZ. Predpoklady zániku pohľadávok započítaním sú:

–   vzájomnosť pohľadávok (musí ísť o dva záväzky medzi tými istými subjektami, kde veriteľ jednej pohľadávky je zároveň dlžníkom druhej a naopak),

–   rovnaký druh plnenia (ten je splnený, ak ide o pohľadávky peňažné),

–   spôsobilosť pohľadávok na započítanie (nejde o pohľadávky, ktorých započítateľnosť je vylúčená zákonom alebo dohodou účastníkov) a

–   právny úkon smerujúci k započítaniu (jednostranný či dvojstranný).

Ku kompenzácii treba, aby jeden z účastníkov urobil prejav smerujúci k započítaniu adresovaný druhému účastníkovi. Forma takéhoto právneho úkonu nie je predpísaná, musí spĺňať všeobecné náležitosti stanovené v § 34 a nasl. OZ a z jeho obsahu musí byť zrejmé, aká pohľadávka a v akej výške sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. K zániku peňažných pohľadávok v rozsahu, v ktorom sa vzájomne kryjú, dochádza okamihom, kedy sa pohľadávky stretli.

–   Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 M Cdo 11/2008 zo dňa 26. mája 2010

zmysle ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka započítanie je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky, a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok). Plnenie musí byť rovnakého druhu a pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. Pritom k započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí ísť o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Na započítanie, ako jednostranný právny úkon, sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu, a akom sa navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej protipohľadávky.

www.najpravo.sk

§ 581

(1) Započítanie nie je prípustné proti pohľadávke na náhradu škody spôsobenej na zdraví, ibaže by išlo o vzájomnú pohľadávku na náhradu škody toho istého druhu. Započítanie nie je prípustné ani proti pohľadávkam, ktoré nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia.

(2) Započítať nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.

(3) Dohodou účastníkov možno započítaním vyrovnať aj pohľadávky uvedené v odsekoch 1 a 2.

(4) Započítanie proti pohľadávkam na výživné upravuje Zákon o rodine.

Komentár k § 581

Ustanovenie vymedzuje tie pohľadávky, na ktoré sa nedá uplatniť započítanie jednostranným právnym úkonom.

 

Na ktoré pohľadávky nie je prípustné započítanie

–   premlčané pohľadávky,

–   pohľadávky, ktoré nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia,

–   pohľadávky nežalovateľné,

–   pohľadávky z vkladov, nech ide o vklady na vkladných knižkách alebo na bežnom účte,

–   pohľadávka, ktorá ešte nie je splatná,

–   pohľadávka na náhradu škody spôsobenú na zdraví –výnimka je vzájomná pohľadávka na náhradu škody toho istého druhu,

–   pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde,

–   pohľadávky z vkladov.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 24. apríla 2007, sp. zn. 33 Odo 336/2005

Z ustanovenia § 581 ods. 2 OZ je zrejmé, že zákon vylučuje možnosť jednostranným prejavom započítať pohľadávky premlčané. Nezáleží pritom na tom, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu; premlčanie sa posudzuje k okamihu, kedy sa pohľadávky stretli. Inými slovami povedané, pre posúdenie, či je pohľadávka premlčaná (a teda či ju možno použiť na započítanie, prípadne započítanie proti nej úspešne namietať) je rozhodujúci okamih, kedy sa pohľadávky stretli. Pri splnení zákonných predpokladov platí, že ak bola vzájomná pohľadávka premlčaná už v okamihu, kedy dospela pohľadávka neskôr splatná, je zánik záväzku jednostranným započítaním vylúčený.

www.najpravo.sk

Dohoda účastníkov

Na základe dohody sa môže započítaním vyrovnať aj pohľadávky vyššie uvedené.

 

Pohľadávky na výživné

Započítanie týchto pohľadávok upravuje zákon o rodine (zákon č. 36/2005 Z. z.).

Výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu. Proti pohľadávkam na výživné je započítanie vzájomných pohľadávok prípustné len dohodou. Ak ide o výživné pre maloleté deti, započítanie nie je možné. V prípade omeškania povinného s plnením výživného určeného rozhodnutím súdu, má oprávnený právo požadovať úroky z omeškania z nezaplatenej sumy podľa predpisov občianskeho práva. Plnenie výživného povinným sa započítava najprv na istinu a až po uhradení celej istiny sa započítava na úroky z omeškania.

 

Právna úprava

Občiansky zákonník – ustanovenie § 581.

Obchodný zákonník – obmedzuje započítanie v ustanoveniach § 359 až 363.

§ 582

Výpoveď

(1) Ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka.

(2) Výpoveď je však neúčinná ohľadne záväzku zdržať sa určitej činnosti, ak z jeho povahy alebo zo zmluvy vyplýva, že záväzok je časovo neobmedzený.

Komentár k § 582

Ustanovenie upravuje zánik záväzku výpoveďou. Výpoveď je možná len v prípade zmlúv uzatvorených na dobu neurčitú.

Výpoveď zmluvy je jednostranný právny úkon, v ktorého dôsledku dochádza k zániku záväzkového právneho vzťahu. Ide o spôsob zániku záväzkov uzatvorených na dobu neurčitú, ktorých predmetom je opakujúce sa plnenie, zdržanie sa alebo strpenie určitej činnosti.

Na rozdiel od výpovedí niektorých zmlúv, ktoré musia byť viazané na určitý dôvod (napr. nájom bytu), tak k výpovedi nie je potrebný konkrétny dôvod. K ukončeniu záväzkového vzťahu výpoveďou zákon nevyžaduje súhlas druhej strany, čiže je možná výpoveď bez súhlasu druhej strany.

Zákon upravuje, kedy je výpoveď neúčinná.

 

Pravidelná výpoveď

Výpoveď je viazaná na predpísanú výpovednú lehotu.

 

Nepravidelná výpoveď

Ide o dôsledok porúch v obsahu dlhodobých záväzkových vzťahov, pričom výpoveď má povahu zrušenia zmluvy s okamžitou účinnosťou.

§ 582a

Ustanovenia zmluvy podľa § 47a dojednanej na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť, ktoré vylučujú možnosť vypovedať zmluvu, sú neplatné. Rovnako sú neplatné ustanovenia zmluvy podľa prvej vety, ktoré umožňujú zmluvu vypovedať v lehote dlhšej, ako je uvedená v § 582 ods. 1; to neplatí, ak zákon ustanovuje dlhšiu výpovednú lehotu.

Komentár k § 582a

Úlohou ustanovenia je zamedziť vzniku tzv. nevypovedateľných zmlúv, ktoré odhliadnuc od ich obsahu môžu byť nevýhodné práve pre to, že sa stávajú takmer nevypovedateľné napr. dojednaním neprimerane dlhej výpovednej lehoty.

Zákon však pripúšťa existenciu osobitných zákonov, ktoré v prípade zmlúv na dobu neurčitú upravujú dlhšiu výpovednú lehotu ako je lehota všeobecná (§ 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka) t. j. tri mesiace. Je ním napríklad ustanovenie § 6 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov. V tomto prípade ide o lehotu jeden rok. Zmluvu o nájme pozemku na poľnohospodárske účely dohodnutú na neurčitý čas možno vypovedať k 1. novembru. Výpovedná lehota je jeden rok, ak sa nedohodne inak.

§ 583

Neuplatnenie práva

K zániku práva preto, že nebolo uplatnené v určenom čase, dochádza len v prípadoch uvedených v zákone. Na zánik súd prihliadne, aj keď to dlžník nenamietne.

Komentár k § 583

Ustanovenie upravuje možnosť zániku záväzkov neuplatnením práva. Ide o preklúziu práva v určenom čase.

K preklúzii dochádza na základe:

–   neuplatnením práva v stanovenej lehote,

–   uplynutím prekluzívnej lehoty.

 

Spoločné znaky preklúzie a premlčania

Preklúzia sa odlišuje od premlčania. Niektoré znaky sú spoločné, niektoré znaky sú odlišné.

 

Spoločné znaky

–   základom je uplynutie času,

–   obe lehoty sú hmotnoprávne.

Rozdielne znaky

preklúzia

–   v prípade preklúzie právo zaniká,

–   súd k preklúzii prihliada z úradnej povinnosti,

–   v prípade, že dlžník plnil, plnil bez právneho dôvodu, tak mu vzniká právo dlh požadovať späť z titulu bezdôvodného obohatenia,

–   preklúzia vo vzťahu k premlčaniu je zvláštny inštitút,

premlčanie

–   v prípade premlčania právo nezaniká a naďalej zostáva zachované,

–   súd k premlčaniu prihliada len na námietku dlžníka,

–   v prípade, že dlžník plnil, u veriteľa nejde o bezdôvodné obohatenie,

–   premlčanie je všeobecný inštitút.

 

Právne následky, ak veriteľ uplatní právo po uplynutí ustanovenej doby

–   Dlžník sa nedovolal premlčania

Súd žalobe veriteľa, ak je opodstatnene podaná, vyhovie, súd nemá poučovaciu povinnosť. V prípade, že došlo k premlčaniu práva, tak sa dlžník môže vzdať práva dovolať sa premlčania. Z uvedeného vyplýva, že môže vziať už v spore uplatnenú námietku späť. Pred uplynutím premlčacej doby nie je prípustné vzdať sa tohto práva.

–   Dlžník sa dovolal premlčania

Súd je povinný na námietku premlčania prihliadať a ak je právne opodstatnená, nemôže veriteľovi premlčané právo priznať, pričom to rovnako platí aj vo vzťahu k príslušenstvu. Súd sa už nezaoberá dôvodnosťou žaloby. Oprávnená osoba je dlžník, ktorý ju musí uplatniť už v konaní o základe žalovaného práva. Ako príklad je typické konanie o náhradu škody.

§ 584

Splynutie

Ak akýmkoľvek spôsobom splynie právo s povinnosťou (záväzkom) v jednej osobe, zanikne právo i povinnosť (záväzok), ak zákon neustanovuje inak.

Komentár k § 584

Ustanovenie upravuje splynutie ako jeden zo spôsobov zániku záväzku medzi účastníkmi. Splynutím dochádza k spojeniu práv a povinnosti zo záväzkového vzťahu v jedinej osobe a záväzkový vzťah tak pojmovo zaniká. Právna úprava splynutia sa uplatňuje aj obchodných záväzkových vzťahoch.

V prípade, že akýmkoľvek spôsobom splynie právo s povinnosťou, čiže určitým záväzkom, v jednej osobe, zanikne právo i povinnosť, to znamená záväzok.

Záväzok dlžníka zaniká v tom okamžiku, kedy sa dlžník stane svojim veriteľom a naopak, bez ohľadu na to, či je záväzok splatný. Ide o spojenie veriteľstva a dlžníctva z určitého záväzku v jednej osobe.

Urovnanie

§ 585

(1) Dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné. Dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať.

(2) Ak bol doterajší záväzok zriadený písomnou formou, musí sa dohoda o urovnaní uzavrieť písomne; to isté platí, ak sa dohoda týka premlčaného záväzku.

(3) Doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania.

Komentár k § 585

Ustanovenie upravuje možnosť dohody o urovnaní medzi účastníkmi záväzkového vzťahu, ak sú práva a povinnosti medzi nimi pochybné a sporené.

Forma dohody musí byť písomná, a to v prípade, ak bol aj záväzok medzi účastníkmi vykonaný písomným spôsobom.

§ 586

(1) Omyl o tom, čo je medzi stranami sporné alebo pochybné, nespôsobuje neplatnosť dohody o urovnaní. Ak však omyl bol vyvolaný ľsťou jednej strany, môže sa druhá strana neplatnosti dovolať.

(2) Urovnanie dojednané dobromyseľne nestráca platnosť ani v prípade, že dodatočne vyjde najavo, že niektorá zo strán dohodnuté právo v čase dojednania urovnania nemala.

Komentár k § 586

Ustanovenie vymedzuje, že to čo je medzi stranami pochybné a sporné, nespôsobuje neplatnosť dohody o urovnaní, ak išlo o omyl. Zákon zároveň umožňuje dovolať sa neplatnosti dohody o urovnaní v prípade, že by sa jedna strana dozvedela o tom, že omyl bol vyvolaný ľsťou druhej strany.

§ 587

I keď strany vyhlásia, že urovnaním sú medzi nimi upravené všetky vzájomné práva, týkajú sa tieto účinky iba právneho vzťahu, v ktorom vznikla medzi nimi spornosť alebo pochybnosť, ibaže z obsahu urovnania nepochybne vyplýva, že sa urovnanie týka aj iných vzťahov.

Komentár k § 587

Zákon v ustanovenia § 585 až § 587 upravuje urovnanie ako jedného spôsobu zániku záväzkového vzťahu. Urovnanie ako také sa môže týkať len niektorých vzájomných práv a povinností.

 

Ktorých záväzkov sa urovnanie týka

–   vzájomné práva a povinnosti, ohľadom ktorých účastníci neboli v zhode,

–   celý záväzok – záväzkový právny vzťah,

–   všetky doterajšie záväzky medzi účastníkmi – výnimka sú práva, na ktoré niektorý z účastníkov nemohol pomýšľať v dobe, keď bola dohoda o urovnaní uzavretá,

Doterajší záväzok ktorý zanikol, je tak nahradený novo dojednaným, ktorý je obsiahnutý v dohode o urovnaní. Dohoda o urovnaní je potom samostatným zaväzovacím dôvodom.

 

Dohoda o urovnaní

–   prostredníctvom dohody si účastníci záväzkového právneho vzťahu odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností,

–   vzájomnosť práv a povinností sa ruší a nahradzuje sa novými,

–   doterajší záväzok zaniká a je nahradený záväzkom novým, ktorý vyplýva z urovnania,

–   dohoda je samostatný zaväzovací dôvod,

–   dohoda je právnym dôvodom vzniku záväzku.

 

Postup po uzavretí dohody o urovnaní

Ako náhle došlo k dohode o urovnaní, tak veriteľ sa už nemôže domáhať plnenia z pôvodného záväzku. Môže sa domáhať len plnenia z nového záväzku na základe dohody o urovnaní.

 

Účel urovnania

–   odstránenie spornosti alebo pochybnosti, ktoré vznikajú z rôznych dôvodov:

•    či boli splnené predpoklady vzniku alebo zániku určitého práva,

•    spornosť alebo pochybnosť týkajúca sa výšky pohľadávky,

•    spornosť alebo pochybnosť splatnosti pohľadávky a pod.,

–   môžu byť medzi účastníkmi upravené akékoľvek sporné práva, ktorými môžu disponovať účastníci,

–   predísť ďalším nezrovnalostiam alebo sporom tým, že pôvodný záväzok, v ktorom sa sporné právo vyskytlo, sa zruší a nahradí záväzkom novým.

 

Spornosť alebo pochybnosť

–   skutková i právna,

–   objektívna i subjektívna.

Poznámka

Spornosťou práva sa nemienia súdne spory, ale rozdielny názor účastníkov na otázku existencie, platnosti záväzku, jeho kauzy či obsahu. Stačí, že jednej zo strán sa určité právo, ktoré je súčasťou ich vzájomného právneho vzťahu javí sporným bez ohľadu na to, či spor objektívne existuje. Môže ísť o pochybnosť subjektívnej povahy, ktorej príčinou môže byť aj omyl. Podmienkou platnosti dohody o urovnaní pritom nie je existencia pôvodného (urovnávaného) právneho vzťahu medzi účastníkmi tejto dohody.

§   Judikatúra

Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2011, sp. zn. 3 M Cdo 13/2009

Ustanovenie § 586 ods. 1 Občianskeho zákonníka chráni urovnanie pred sankciou neplatnosti pre prípad, že pri uzatvorení dohody o urovnaní došlo k omylu v tom, čo je medzi stranami sporné, či pochybné a teda v akom rozsahu sa má urovnanie týkať doterajšieho záväzku.

Omyl jednej, prípadne oboch strán pri uzatváraní dohody o urovnaní, týkajúci sa rozsahu, v akom má byť doterajší záväzok nahradený iným, nemá vplyv na platnosť dohody. Odsek 2 tohto ustanovenia sa týka prípadov, kde strany pri urovnaní vychádzali z domnelého práva jednej strany, hoci toto právo v čase dojednania neexistovalo.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 MObdo 4/2008, zo dňa 5. júna 2009

Podľa ustanovenia § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné. Dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať. Z uvedeného zákonného znenia vyplýva, že účastníci urovnania riešia vzájomnú spornosť alebo pochybnosť svojich záväzkov tým, že vzájomné práva a povinnosti upravia a nahradia novými. Doterajší záväzok tak zaniká a je nahradený novým záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania. Vyrovnanie sa môže týkať len niektorých vzájomných práv a povinností, s ktorými neboli účastníci v zhode, ale tiež celého záväzku, alebo všetkých doterajších záväzkov medzi účastníkmi (generálne urovnanie), ale s výnimkou tých práv a povinností, na ktoré niektorý z účastníkov nemohol pomýšľať v dobe, kedy bola zmluva o urovnaní uzavretá. Táto dohoda o urovnaní však musí spĺňať aj základné zákonné požiadavky na právne úkony z hľadiska ich platnosti. To znamená, že jej obsahom nemôže byť právo, ktoré má vzniknúť v budúcnosti.

DRUHÁ HLAVA

KÚPNA A ZÁMENNÁ ZMLUVA

Prvý oddiel

Všeobecné ustanovenia
o kúpnej zmluve

Komentár k prvému oddielu

Znenie prvého oddielu upravuje všeobecné ustanovenia týkajúce sa kúpnej zmluvy. Kúpna zmluva sa riadi nielen znením Občianskeho zákonníka ale aj Obchodným zákonník, ktorý upravuje obchodnoprávne vzťahy.

 

Vzťahy, ktoré vznikajú z kúpnych zmlúv, patria medzi najčastejšie občianskoprávne vzťahy uzatvárané účastníkmi. Všetky kúpne zmluvy musia obsahovať zákonom vymedzené náležitosti, týkajúce sa účastníkov zmluvy a premetu zmluvy, tiež musia obsahovať vymedzenie práv a povinností, ktoré účastníkom zo zmluvy vyplývajú. Ide o predpoklad pltne uzatvorenej zmluvy.

 

Kedy sa použije Občiansky zákonník

–   kupujúci a predávajúci nie sú (ani jeden alebo jeden z nich) podnikatelia,

–   nebolo písomne dohodnuté použitie Obchodného zákonníka,

–   predmetom kúpy je hnuteľnosť, alebo

–   kupujúci a predávajúci nie sú (ani jeden alebo jeden z nich) podnikatelia a predmetom kúpy je nehnuteľnosť, alebo

–   kupujúci a predávajúci sú (obaja) podnikatelia a predmetom kúpy je nehnuteľnosť a nejde o medzinárodnú kúpu tovaru.

 

Kedy sa kúpna zmluva riadi Obchodným zákonníkom

–   musia byť splnené vymedzené podmienky,

–   kupujúci a predávajúci sú (obaja) podnikatelia a predmetom kúpy je hnuteľnosť a nejde o medzinárodnú kúpu tovaru,

–   kupujúci a predávajúci nie sú (ani jeden alebo jeden z nich) podnikatelia a bolo písomne dohodnuté použitie Obchodného zákonníka a predmetom kúpy je hnuteľnosť,

–   § 261 – ustanovenie sa použije v prípade, že kupujúcim aj predávajúcim je podnikateľ v zmysle Obchodného zákonníka,

Poznámka

Obchodný zákonník upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Zákonom sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti.

–   § 262 – Strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, sa spravuje týmto zákonom.

–   § 409 ods. 1 – musí ísť o hnuteľnú vec – kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.

 

Kedy sa kúpna zmluva riadi Dohovorom OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru

–   musia byť splnené podmienky vymedzené Dohovorom, ak sú splnené podmienky uvedené v tomto Dohovore (teda predovšetkým ak ide o medzinárodnú kúpnu zmluvu).

 

Na všetky vyššie uvedené vymedzenia platia ustanovenia Občianskeho zákona len v bodoch, ktoré v Obchodnom zákonníku, resp. Dohovore OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru nie sú uvedené.

 

Vznik kúpnej zmluvy

Kúpna zmluva vzniká zhodným prejavom vôle medzi zmluvnými stranami kúpnej zmluvy. Musí byť dosiahnutý zmluvný konsenzus – ide o súhlas prejavený výslovne alebo mlčky, pri zmluve ide o prejav zhodnej vôle zmluvných strán ako predpoklad vzniku zmluvy.

 

–   Zmluvné strany

predávajúci,

kupujúci.

Návrh zmluvy musí obsahovať všetky podstatné obsahové náležitosti. Zmluvné strany musia a týchto náležitostiach mať vedomosť a musia návrh na zmluvu akceptovať. Týka sa to rovnako predávajúceho a rovnako kupujúceho.

 

–   Náležitosti kúpnej zmluvy

predmet kúpy,

kúpna cena.

Občiansky zákonník poskytuje v právnej úprave kúpnej zmluvy vyššiu ochranu zmluvným stranám ako Obchodný zákonník, práve preto musí obsahovať zmluva tieto náležitosti.

V prípade, že by návrh zmluvy neobsahoval tieto základné náležitosti, nemohlo by ísť o kúpnu zmluvu.

§   Judikatúra

Uznesenie Ústavného súdu SR z 19. júla 2017, sp. zn. I. ÚS 350/2017

Pri posudzovaní trvania práva na odstúpenie od zmluvy pre omeškanie dlžníka so zaplatením kúpnej ceny je potrebné vychádzať zo zmyslu a účelu inštitútu odstúpenia od zmluvy, ktorým je zabezpečiť zaplatenie kúpnej ceny, a nemožno ho považovať za sankciu za jej zaplatenie po dojednanej lehote. Právo predávajúceho na odstúpenie od kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny v dohodnutej lehote preto zaniká v momente, keď kupujúci uhradí predávajúcemu celú dohodnutú kúpnu cenu, a to aj v prípade, ak ju uhradí po uplynutí dohodnutej lehoty splatnosti, avšak v čase, keď ešte predávajúci od kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny neodstúpil.

Kúpna zmluva zaväzuje obidve strany

–   platnosť zmluvy

Kúpna zmluva nadobúda platnosť v prípade a v tom momente, ako obidve strany vyslovia zhodný prejav vôle týkajúci sa obsahových náležitosti kúpnej zmluvy – čiže súhlasia s predmetom kúpnej zmluvy a súhlasia s cenou dojednanou v kúpnej zmluve.

–   účinnosť zmluvy

Kúpna zmluva nadobúda účinnosť spravidla súčasne so vznikom platnej zmluvy. Súčasťou zmluvy však môže byť aj odložená účinnosť, na ktorej sa dohodnú zmluvné strany pri dojednaní zmluvy. odložená účinnosť znamená, že zmluva bude zaväzovať účastníkov neskôr.

Poznámka

Z praxe sú známe prípady, kedy obchodné spoločnosti zasielali náhodne vybratým zákazníkom svoj tovar a požadovali zaň úhradu kúpnej ceny. V týchto prípadoch však chýbala vôľa uzavrieť kúpnu zmluvu, uzavretie zmluvy nebolo platné a v konečnom dôsledku nie je povinnosťou „kupujúceho“ cenu uvedenú v zmluve zaplatiť.

Spôsob uzavretia zmluvy

–   písomná forma

Tento spôsob sa vyžaduje v prípade, ak predmetom zmluvy je nehnuteľnosť, ak sa na tomto spôsobe dohodli obidve strany, prípadne ak to vyžaduje právny predpis. Ak by nebola uvedená forma dodržaná, tak ide o absolútne neplatnú zmluvu.

–   ústna forma,

–   konkludentná forma.

Pri uvedenej forme možno súdiť určitý úmysel, aj keď nejde o výslovný prejav vôle.

 

Dojednania v kúpnej zmluve

–   predaj hnuteľnej veci

V prípade, že zmluvné strany sa v kúpnej zmluve výslovne nedohodnú na tom, že kupujúci nadobudne vlastnícke právo až zaplatením celej kúpnej ceny, platí, že kupujúci nadobudne vlastnícke právo už odovzdaním hnuteľnej veci.

Je dôležité dohodnúť v kúpnej zmluve nadobudnutie vlastníckeho práva – najlepšie tým spôsobom, že vlastnícke právo sa nadobudne až zaplatením celej kúpnej ceny. Dochádza tým k ochrane predávajúceho.

–   vec určená úhrnom tak „ako stojí a leží“

Ak je predmetom presne učenie počtu, váhy a akosti – predávajúci nezodpovedá za chyby predmetu kúpy.

Kupujúci má riadne zvážiť, či k takej kúpe dôjde. V prípade, že vec dojednaná v kúpnej zmluve nemá také vlastnosti, ktoré predávajúci zaručil a aj napriek tomu táto vec takú vlastnosť nemá, musí predávajúci znášať náhradu, pretože predávajúci v plnom rozsahu zodpovedá za chyby predmetu kúpy.

–   predmet kúpy nehnuteľnosť

V prípade, že predávajúci v kúpnej zmluve nevyhlási, že na nehnuteľnosti nie je žiadna ťarcha, napríklad vecné bremeno, záložné právo či predkupné právo s vecnoprávnymi účinkami, tak platí zásada, že za takúto právnu chybu nezodpovedá. Je tomu tak preto, lebo register, kde je možné to zistiť, je verejne prístupným registrom a kupujúci má možnosť si uvedený údaj skontrolovať. Týmto registrom je kataster nehnuteľností.

–   plnomocenstvo

Strany v zmluvnom vzťahu môžu byť zastúpené treťou osobou na základe plnomocenstva. V prípade, že niektorú zmluvnú stranu pri podpise zmluvy zastupuje iná osoba, musí byť písomné plnomocenstvo predložené. Plnomocenstvo musí obsahovať klauzulu, že je určené na uzatvorenie kúpnej zmluvy. Zároveň ak sa pre platnosť kúpnej zmluvy vyžaduje úradne overený podpis zmluvnej strany na kúpnej zmluve, podpis splnomocniteľa na plnej moci musí byť úradne overený rovnako.

Poznámka

Ak do zmluvného vzťahu vstupujú právnické osoby, tak je dôležitá dôsledná kontrola toho, kto je oprávnený v mene právnickej osoby konať.

Chyby v kúpnej zmluve

–   v kúpnej zmluve musí byť vymedzený presne predmet kúpnej zmluvy – napríklad ak ide o byt, musí byť presne vymedzené aj poschodie číslo vchodu, číslo bytu,

–   v zmluve musí byť okrem priezviska uvedené aj rodné priezvisko,

–   kúpna cena musí obsahovať aj v prípade viacerých častí presný súčet a výslednú cenu,

–   spôsob dohodnutia vyplatenia kúpnej ceny – nemal by byť v hotovosti,

Poznámka

Zmluvné strany majú možnosť za vymedzených podmienok si zvoliť, či bude kúpna zmluva dojednaná podľa Obchodného zákonníka alebo podľa Občianskeho zákonníka. Výnimkou je, ak je predmetom nehnuteľnosť, prípadne je jedna strana spotrebiteľom – zásadne ide len o dojednanie podľa Občianskeho zákonníka.

Podľa obchodného zákonníka sa zasa dojednávajú kúpne zmluvy, ak ide ak stranami zmluvy sú podnikatelia a ide o zmluvu na účely ich podnikateľskej činnosti.

Kúpna zmluva podľa Obchodného zákonníka

–   nemusí byť uvedená kúpna cena, ak sa na tom strany výslovne dohodnú,

–   zmluva môže byť uzavretá aj bez určenia kúpnej ceny,

–   strany sa môžu dohodnúť, že predávajúci nezodpovedá za chyby predmetu kúpy,

–   strany sa môžu dohodnúť, že predávajúci zodpovedá len za určité chyby.

 

Vypracovanie zmluvy

–   zmluva musí byť vypracovaná v súlade so zákonom,

–   zmluva sa nemôže priečiť sa dobrým mravom,

–   uzavretím zmluvy nemôže dôjsť ku skutočnosti zakladajúcej vznik škody.

 

Kto môže vypracovať zmluvu

–   právnici,

–   pri prevode nehnuteľnosti je možnosť spísania notárskej zápisnice o zmluve o prevode nehnuteľnosti.

Zásady kúpnej zmluvy

–   z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať,

–   z kúpnej zmluvy vznikne kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu,

–   cena v kúpnej zmluve musí byť dojednaná v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, v opačnom prípade je zmluva neplatná,

–   na kupujúceho prechádza nebezpečenstvo náhodnej skazy a náhodného zhoršenia predmetu kúpy, včítane úžitkov, súčasne s nadobudnutím vlastníctva – platí to v prípade, ak nie je dojednané niečo iné,

–   predávajúci má až do odovzdania práva a povinnosti uschovávateľa, ak kupujúci nadobudne vlastníctvo skôr, než dôjde k odovzdaniu predmetu kúpy,

–   účastníci sú povinní plniť bez zbytočného odkladu – platí, ak nie je dojednané niečo iné,

–   predávajúci je oprávnený na odovzdanie predmetu kúpy odoprieť, ak kupujúci nezaplatí cenu včas a v rozsahu dojednania,

–   kupujúci nie je povinný zaplatiť cenu v prípade, ak nemá možnosť si predmet kúpy prezrieť ak sa odosiela predmet kúpy na miesto plnenia alebo určenia,

–   predávajúci môže predmet kúpy uložiť na náklady kupujúceho vo verejnom skladišti alebo u iného uschovávateľa, alebo ho môže po upozornení predať na účet kupujúceho v prípade, ak je kupujúci v omeškaní s prevzatím,

–   upozornenie nie je potrebné, ak nie je naň čas v prípade, ak ide o vec podliehajúcu rýchlej skaze a kupujúci je v omeškaní s prevzatím,

–   náklady spojené s odovzdaním predmetu kúpy, najmä náklady merania, váženia a balenia, predávajúci a náklady spojené s prevzatím znáša kupujúci – platí, ak nie je dojednanie iné,

–   náklady odoslania znáša kupujúci, ak sa vec odosiela na miesto, ktoré nie je miestom splnenia,

–   vec je odovzdaná v čase, keď bola odovzdaná na prepravu, ak má predávajúci predmet kúpy odoslať na miesto splnenia alebo určenia – platí, ak nie je iné dojednanie,

–   kto kúpi budúce úžitky nejakej veci vcelku alebo s nádejou na neisté budúce úžitky, patria mu všetky úžitky riadne vyťažené,

–   kupujúci znáša stratu, ak bolo jeho očakávanie zmarené,

–   predávajúci je povinný kupujúceho pri dojednávaní kúpnej zmluvy upozorniť na vady, ak má vec vady, o ktorých predávajúci vie,

–   kupujúci má právo na primeranú zľavu z dojednanej ceny zodpovedajúcu povahe a rozsahu vady, ak dodatočne táto vada vyjde najavo, na ktorú predávajúci kupujúceho neupozornil,

–   kupujúci má právo od zmluvy odstúpiť, ak ide o vadu, ktorá robí vec neupotrebiteľnou,

–   kupujúci má právo od zmluvy odstúpiť, ak ho predávajúci ubezpečil, že vec má určité vlastnosti, najmä vlastnosti vymienené kupujúcim, alebo že nemá žiadne vady, a toto ubezpečenie sa ukáže nepravdivým,

–   kupujúci má právo na úhradu nevyhnutných nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením práv zo zodpovednosti za vady,

–   vady musí kupujúci uplatniť u predávajúceho bez zbytočného odkladu,

–   práva zo zodpovednosti za vady sa môže kupujúci domáhať na súde, len ak vady vytkol najneskôr do 24 mesiacov od prevzatia veci,

–   právo na náhradu nevyhnutných nákladov môže kupujúci uplatniť na súde, len ak náklady predávajúcemu oznámi v lehote 24 mesiacov,

–   uplatnením práv zo zodpovednosti za vady nie je dotknuté právo na náhradu škody.

§ 588

Z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.

Komentár k § 588

Ustanovenie upravuje práva a povinností, ktoré vyplývajú účastníkom zmluvného vzťahu z kúpnej zmluvy. Kúpna zmluva je dvojstranný právny úkon, môže byť aj viac účastníkov.

§ 589

Cenu treba dojednať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, inak je zmluva neplatná podľa § 40a.

Komentár k § 589

Zákon v ustanovení upravuje spôsob dojednania ceny predmetu kúpnej zmluvy. cena musí byť primeraná

§ 590

Ak nie je dohodnuté inak, prechádza na kupujúceho nebezpečenstvo náhodnej skazy a náhodného zhoršenia predmetu kúpy, včítane úžitkov, súčasne s nadobudnutím vlastníctva. Ak kupujúci nadobudne vlastníctvo skôr, než dôjde k odovzdaniu predmetu kúpy, má predávajúci až do odovzdania práva a povinnosti uschovávateľa.

Komentár k § 590

Podľa tohto ustanovenia prechádzajú na kupujúceho celé príslušenstvo k predmetu kúpnej zmluvy, kde patria úžitky ale aj možnosť náhodnej skazy alebo zhoršenie predmetu kúpy.

§ 591

Ak nie je dohodnuté inak ani ak to nie je obvyklé, sú účastníci povinní plniť bez zbytočného odkladu. Predávajúci je oprávnený odovzdanie predmetu kúpy odoprieť, ak kupujúci nezaplatí cenu včas. Ak sa odosiela predmet kúpy na miesto plnenia alebo určenia, nie je kupujúci povinný zaplatiť cenu, dokiaľ nemá možnosť si predmet kúpy prezrieť.

Komentár k § 591

Občiansky zákonník v ustanovení zaviedol zásadu plniť zo zmluvy bez zbytočného odkladu. V prípade, že kupujúci cenu nezaplatí, môže predávajúci odoprieť predmet zmluvy.

§ 592

Ak je kupujúci v omeškaní s prevzatím, môže predávajúci predmet kúpy uložiť na náklady kupujúceho vo verejnom skladišti alebo u iného uschovávateľa alebo ho môže po upozornení predať na účet kupujúceho. Ak ide o vec podliehajúcu rýchlej skaze a ak nie je na upozornenie čas, upozornenie nie je potrebné.

Komentár k § 592

Ustanovenie upravuje postup v prípade, ak došlo k omeškaniu s prevzatím veci od predávajúceho.

§ 593

Ak nie je dohodnuté inak, znáša náklady spojené s odovzdaním predmetu kúpy, najmä náklady merania, váženia a balenia, predávajúci a náklady spojené s prevzatím kupujúci; ak sa vec odosiela na miesto, ktoré nie je miestom splnenia, znáša náklady odoslania kupujúci.

Komentár k § 593

V súlade s týmto ustanovením má povinnosť znášať všetky náklady spojené s odovzdaním predmetu kúpnej zmluvy predávajúci, a to v prípade, ak nie je v zmluve iná dohoda. V prípade odoslania tovaru mimo miesto splnenia náklady znáša kupujúci.

§ 594

Ak má predávajúci predmet kúpy odoslať na miesto splnenia alebo určenia, platí, že vec bola odovzdaná v čase, keď bola odovzdaná na prepravu, pokiaľ nebolo dohodnuté inak.

Komentár k § 594

Zákon v ustanovení upravuje, že deň odovzdania veci na prepravu je dňom, kedy je vec odovzdaná. Platí to v prípade, ak sa vec posiela kupujúcemu mimo miesto splnenia.

§ 595

Tomu, kto kúpi budúce úžitky nejakej veci vcelku alebo s nádejou na neisté budúce úžitky, patria všetky úžitky riadne vyťažené. Znáša však stratu, ak bolo jeho očakávanie zmarené.

Komentár k § 595

Ako sme už vyššie uviedli, všetky úžitky v kúpy veci patria kupujúcemu, ak vec kupoval s cieľom nejakého úžitku. Rovnako znáša však aj stratu, ktorá sa pri kúpe nedala predpokladať.

§ 596 – § 598

Vypúšťajú sa.

Komentár k § 596, § 597 a § 598

Vypustili sa ustanovenia § 596 a § 598, nakoľko obsah § 596 je presunutý do všeobecného ustanovenia v § 501 ods. 1 a obsah § 598 je pokrytý v rámci § 509.

§ 599

Kupujúci môže uplatňovať práva zo zodpovednosti za vady, len ak vadu vytkol u predávajúceho bez zbytočného odkladu, najneskôr do uplynutia 24 mesiacov od prevzatia veci. Ak v tejto lehote vadu nevytkne, práva zo zodpovednosti za vady zaniknú.

Komentár k § 599

!     Upozornenie

V rozsahu vytýkania vád a uplatňovania práv zo zodpovednosti za vady na súde nedochádza ku kvalitatívnej zmene. Po vytknutí vady u predávajúceho začína kupujúcemu plynúť premlčacia lehota na uplatnenie práv zo zodpovednosti za vady na súde podľa § 508.

Úprava uplatňovania práva na náhradu účelne vynaložených nákladov, ktoré kupujúcemu vznikli v súvislosti s vytknutím vady, za ktorú zodpovedá scudziteľ, a uplatnením práv zo zodpovednosti za vadu je obsiahnutá vo všeobecnom ustanovení § 509.

§ 600

Uplatnením práv zo zodpovednosti za vady nie je dotknuté právo na náhradu škody.

Komentár k § 600

Ak dochádza v súvislosti s kúpou tovaru alebo veci k uplatneniu práv zo zodpovednosti za vady, nie je tým dotknuté právo na náhradu škody.

Druhý oddiel

Vedľajšie dojednania
pri kúpnej zmluve

Komentár k druhému oddielu

Občiansky zákonník v ustanoveniach paragrafov 601 až 610 upravuje vedľajšie dojednania pri kúpnej zmluve. Medzi vedľajšie dojednania patrí

–   výhrada vlastníctva,

–   predkupné právo,

–   právo spätnej kúpy,

–   možnosť iného vedľajšieho dojednania.

 

Výhrada vlastníctva

Uvedené dojednania sa používa vtedy, ak má vlastníctvo k predanej hnuteľnej veci prejsť na kupujúceho až po zaplatení ceny. Podmienkou v prípade predmetnej výhrady je písomná forma. Ak má teda vlastníctvo k predanej hnuteľnej veci prejsť na kupujúceho až po zaplatení kúpnej ceny, musí sa táto výhrada dohodnúť písomne. Výhrada vlastníctva môže byť v kúpnej zmluve dohodnutá, ak ide o prevod vlastníctva k hnuteľnej veci.

Poznámka

Nie je možné využitie doložky o výhrade vlastníctva pri predaji nehnuteľnosti, a to z dôvodu, že ide o osobitný proces nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci vkladom do katastra nehnuteľností.

•    Čo výhrada vlastníctva znamená

–   zmluvná zmena prípustná pri ustanovení o vzniku vlastníctva pri prevode veci,

–   výhrada vlastníctva nemení nič na oprávnení vyplývajúcom zo zodpovednosti za vady, ako je upravené v kúpnej zmluve, čo sa týka zľavy z kúpnej ceny i odstúpenia od zmluvy a následným vzájomným vrátením plnení.

Poznámka

V prípade, že sa hnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

•    Náhodnosť skazy tovaru alebo veci

Ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, kupujúci si musí uvedomiť, že odovzdaním veci prechádza na neho nebezpečenstvo náhodnej skazy a náhodného zhoršenia. Uvedené riziko vzniká po odovzdaní veci. Ku skaze alebo zhoršeniu môže dôjsť bez akéhokoľvek pričinenia kupujúceho, napríklad pri preprave tovaru.

 

•    Dohoda o výhrade vlastníctva

–   dohodu môže obsahovať kúpna zmluva (samostatná kúpna zmluva) alebo je vrátane kúpnej zmluvy,

–   dohoda môže byť obsiahnutá v dodatku ku kúpnej zmluve,

–   ak by nebola s písomnej forme, tak dochádza k absolútnej neplatnosti,

–   dohoda zmluvných strán o výhrade vlastníctva, spočíva v dohode o nadobudnutí vlastníckeho práva k hnuteľnej veci neskôr, až zaplatením kúpnej ceny,

–   dojednaním výhrady vlastníctva v kúpnej zmluve,

–   dôjde k prevodu vlastníckeho práva k hnuteľnej veci neskôr, než prevzatím veci. Ak sa hnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak,

–   zmluvné strany sa dohodnú, že kupujúci nadobúda vlastnícke právo k predmetu kúpy až okamihom zaplatenia kúpnej ceny. Nebezpečenstvo náhodnej skazy a náhodného zhoršenia však prechádza z predávajúceho na kupujúceho odovzdaním predmetu kúpy.

 

•    Prevzatie hnuteľnej veci

Dojednania výhrady vlastníctva musia strany vykonať v čase pred odovzdaním a prevzatím hnuteľnej veci napríklad motorového vozidla. Uvedené platí v každom prípade.

 

•    Platne dohodnutá výhrada vlastníctva

O platne dohodnutú výhradu vlastníctva nepôjde v prípade, ak k prevzatiu hnuteľnej veci dochádza na základe kúpnej zmluvy, avšak pred uzatvorením dodatku ku nej o výhrade vlastníctva, pretože k prevodu vlastníckeho práva už došlo prevzatím veci.

 

•    Právna úprava v iných právnych predpisoch

Obchodný zákonník – ustanovenie § 445.

Strany si môžu písomne dohodnúť, že kupujúci nadobudne vlastnícke právo k tovaru neskôr, než je ustanovené v znení § 443 Obchodného zákonníka. Ak z obsahu tejto výhrady vlastníckeho práva nevyplýva niečo iné, predpokladá sa, že kupujúci má nadobudnúť vlastnícke právo až úplným zaplatením kúpnej ceny. V obchodnoprávnych vzťahoch je nevyhnutné, aby dohoda o výhrade vlastníctva bola uzatvorená v písomnej forme, a to pod sankciou neplatnosti. Ak výhrada vlastníctva nie je v kúpnej zmluve (alebo osobitnej dohode zmluvných strán) dohodnutá, platí, že kupujúci nadobúda vlastnícke právo k tovaru, len čo je mu dodaný tovar odovzdaný. Zmluvné strany sa dohodnú, že kupujúci nadobúda vlastnícke právo k tovaru až úplným zaplatením kúpnej ceny.

 

Predkupné právo

Ide o ďalšie zmluvné dojednanie. Predkupné právo má ten, kto predá vec s výhradou, že mu ju kupujúci ponúkne na predaj, keby ju chcel predať. Uvedené právo vzniká na základe zmluve. Forma zmluvy sa riadi povahou veci, ktorej sa predkupné právo týka. Forma zmluvy nie je výslovne stanovená, čo znamená, že všeobecne zákon nestanovuje pre tento inštitút obligatórnu písomnú formu, ale je dôležité uvedomiť si, že z hľadiska právnej istoty je písomná forma žiaduca. V opačnom prípade by mohlo dôjsť k problémom pri preukazovaní porušenia predkupného práva.

Zmluva o predkupnom práve sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností. Predkupné právo je osobnej povahy, neprechádza na dediča oprávnenej osoby a nemožno ho previesť na inú osobu. Predkupné právo je občianskoprávnym inštitútom, ktorý zabezpečí, že predmet, s ktorým sa viaže špecifické puto, bude v budúcnosti prednostne ponúknutý či navrátený späť.

 

•    V akých prípadoch sa uplatňuje predkupné právo

–   predaj veci s výhradou, že mu ju kupujúci ponúkne na predaj, keby ju chcel predať,

–   prípad iného scudzenia veci než predajom – napríklad darovanie,

–   vec hnuteľná a vec nehnuteľná,

–   predmet predkupného práva nie je obmedzený.

 

•    Dohoda o predkupnom práve

–   vlastník veci, ktorý je zaviazaný predkupným právom predávajúceho, je povinný ponúknuť vec na kúpu najprv oprávnenému záujemcovi z predkupného práva,

–   predkupné právo ukladá povinnosť iba tomu, kto sľúbil vec ponúknuť na predaj,

–   predkupné právo môže byť dohodnuté ako vecné právo (pôsobí aj voči nástupcom kupujúceho),

–   ak predávajúci nekúpil vec ponúknutú kupujúcim, zostáva mu zachované predkupné právo aj voči jeho právnemu nástupcovi – právo neprechádza na dediča oprávnenej osoby a nemožno ho previesť na inú osobu,

–   ak je dohodnutá doba uskutočnenia predaja – oprávnená osoba musí vyplatiť hnuteľnosť do ôsmich dní po ponuke,

–   ak je dohodnutá doba uskutočnenia predaja – oprávnená osoba musí vyplatiť nehnuteľnosť do dvoch mesiacov po ponuke,

–   v prípade márneho uplynutia tejto doby zaniká predkupné právo,

–   dohoda o predkupnom práve môže byť vyjadrená ako súčasť kúpnej či inej zmluvy,

–   dohoda o predkupnom práve môže byť samostatne uzatvorená zmluva o zriadení predkupného práva.

 

•    Ponuka na predkupné právo

Ponuka sa vykoná ohlásením všetkých podmienok. V prípade, že predmetom ponuky je nehnuteľnosť, tak platí zásada písomnej formy ponuky. Pre ponuku a jej prijatie platia všeobecné ustanovenia o oferte a akceptácii. Pravidlá ponuky a jej prijatie požadujú, aby boli dostatočne isté, presné a aby bolo jasné, za akých okolností sa oprávnený rozhoduje o tom, či predkupné právo využije. Ak predávajúci nekúpil vec, ktorú ponúknutú kupujúcim, zostáva mu zachované predkupné právo aj voči jeho právnemu nástupcovi.

 

•    Vecné právo

Ako sme už uviedli, predkupné právo je možné dohodnúť aj ako vecné právo. Vecné právo pôsobí voči nástupcom kupujúceho.

Aj v prípade vecného práva musí byť zmluva uzatvorená písomne. Predkupné právo sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností.

Pri zriadení predkupného práva ako práva vecného, dochádza k zmene povahy tohto práva. Povinnosť ponúknuť vec na predaj prechádza z povinného z predkupného práva na jeho dediča – právneho nástupcu.

 

•    Lehoty v predkupnom práve

–   po stanovení ponuky a oznámení ceny spolu s ďalšími podmienkami musí počkať predávajúci počkať, kým uplynie lehota stanovená zákonom pre prijatie takejto ponuky,

–   cena za hnuteľné veci musí byť vyplatená do 8 dní,

–   cena za nehnuteľnosť musí byť vyplatené do 2 mesiacov,

–   je možná aj iná dohoda týkajúca sa lehoty.

 

•    Cena

–   odvíja sa od ponuky ďalšieho záujemcu o predmet,

–   pri darovaní sa použije cena, za ktorú sa daná vec bežne predáva.

Príklad

Predávajúci má kupcu, ktorý je ochotný za daný predmet zaplatiť aj 5x viac, než za čo predmet kúpil kupujúci ako pôvodný kupujúci.

Kupujúci oznámi oprávnenému, ktorý má predkupné právo, aká je aktuálna cena.

•    Porušenie predkupného práva

•    oprávnený má možnosť výberu:

–   môže domáhať od nadobúdateľa, aby mu vec ponúkol na predaj,

–   alebo mu zostane predkupné právo zachované,

•    má právo na náhradu škody od povinného z predkupného práva na náhradu škody,

•    nie je stanovené, dokedy môže oprávnený požadovať ponúknutie veci na predaj, malo by to byť v trojročnej všeobecnej lehoty,

•    predkupné právo podlieha premlčaniu,

•    oprávnený sa môže domáhať práva aj na súde prostredníctvom žaloby na určenie neplatnosti zmluvy medzi pôvodným kupujúcim a ďalším nadobúdateľom,

Príklad

Spoluvlastníctvo

Štyria ľudia vlastnia nehnuteľnosť. Jeden z nich sa rozhodne, že už o ňu viac nemá záujem a rád by svoj podiel predal. Priamo zo zákona stanoví pre ostatných spoluvlastníkov predkupné právo. Ide o zákonné predkupné právo, ktoré sa viaže na predaj nehnuteľnosti. Zo zákona platí, že právo nemusí byť predmetom samostatnej zmluvnej podmienky.

Príklad

Predaj veci s povinnosťou ponúknuť ju svojmu pôvodnému predajcovi

Známemu osoba predala automobil, ktorý raz ale bude chcieť získať späť. Na základe predkupného práva zahrnutého do kúpnej zmluvy je preto nový vlastník automobilu povinný ponúknuť ho v prvom rade tejto osobe, až sa jedného dňa rozhodne automobil predať ďalej. Predkupné právo si teda môže zjednať aj zmluvne. Podstatou je zaistiť osobám s väčším záujmom na vlastnení predmetu, ktorý už niekto iný nechce, právo byť prednostne oslovený.

Príklad

Darovanie

Osoba Y kúpila auto od pána X a v rámci kúpnej zmluvy bolo dojednané predkupné právo pána X. Osoba Y chce toto auto síce darovať susedovi, dobrému kamarátovi, ale najskôr sa musím spýtať pána X, či o toto auto nemá záujem.

–   Záväzkový charakter predkupného práva

Predkupné právo je spojené s osobami, ktoré sa takto dohodli, preto neprechádza ani na dedičov, ani sa neprevádza na inú osobu.

 

Právo spätnej kúpy

Právo spätnej kúpy má ten, kto predá hnuteľnú vec s výhradou, že má právo žiadať vrátenie veci do určitej doby po kúpe, ak vráti kupujúcemu zaplatenú cenu. Uvedené právo poskytuje predávajúcemu oprávnenie vypýtať si predaný predmet za určitých podmienok naspäť. Na rozdiel od predkupného práva, kedy predávajúci vyčkáva, kým sa kupujúci rozhodne predmet predať či darovať niekomu inému a až v nadväznosti na úmysel scudziť danú vec získava právo prednostne si ju odkúpiť, má predávajúci v prípade dojednaného práva spätnej kúpy rozhodné postavenie. Kupujúci je slabšou stranou – vyčkáva, či sa pôvodný majiteľ nerozhodne predmet vypýtať si naspäť.

•    Zmluva o práve spätnej kúpy

–   zmluva musí písomnú formu – spätná kúpa pri hnuteľných veciach, nie pri nehnuteľnostiach,

–   zmluvou o spätnej kúpe je zriadené právo predávajúcemu hnuteľnú vec požiadať o vrátenie predanej veci,

–   kupujúcemu vzniká povinnosť tú istú vec vrátiť, s tým, že dostane späť už zaplatenú kúpnu cenu – ide o zákonnú podmienku,

–   právo spätnej kúpy uplatnené písomnou formou sa musí uplatniť najneskôr do jedného roka od odovzdania veci kupujúcemu – môže byť dojednané aj niečo iné,

–   ak nie je dohodnutá doba uplatnená – právo spätnej kúpy zaniká,

–   kupujúci musí vrátiť vec bez zbytočného odkladu v prípade, ak predávajúci využije právo spätnej kúpy,

–   každá strana má právo a povinnosti, ktoré mala druhá strana v pôvodnej kúpnej zmluve.

 

•    Právo spätnej kúpy na vec podľa druhu

Uplatnením práva spätnej kúpy vzniká záväzok vrátiť vec toho istého druhu.

•    Právo spätnej kúpy na vec jednotlivo určenej

Uplatnením práva spätnej kúpy vzniká záväzok vrátiť tú istú vec, ktorú kúpil.

 

•    Právo spätnej kúpy a nehnuteľnosti

Zákon neustanovuje nemožnosť využitia tohto práva aj pre nehnuteľnosti. Dispozitívne právo strán umožňuje uzatvoriť inominátnu – nepomenovanú zmluvu, v ktorej je možné dohodnúť aj právo spätnej kúpy. Spätný prevod by sa neuskutočnil len na základe výmeny, ale musí byť uzatvorená ďalšia kúpna zmluva.

 

Iné vedľajšie dojednania

Účastníci môžu písomnou zmluvou dohodnúť aj iné vedľajšie dojednania majúce povahu výhrad a podmienok pripúšťajúcich zánik právneho vzťahu založeného kúpnou zmluvou. Pokiaľ sa účastníci nedohodli inak, zanikajú tieto výhrady a podmienky najneskôr uplynutím jedného roka od uzavretia kúpnej zmluvy, ak ich predávajúci v tejto lehote neuplatnil.

 

•    Zmluva o vedľajších dojednaniach

–   písomná forma,

–   účastníci si dohadujú iné dojednania – výhrady a podmienky,

–   dojednané podmienky a výhrady pripúšťajú zánik právneho vzťahu založeného kúpnou zmluvou.

 

•    Vedľajšie dojednania

–   výhrady k spätnému predaju,

–   výhrady ku kúpe na skúšku a ďalšie.

 

•    Lehota

V prípade, že predávajúci v ustanovenej lehote neuplatní svoj práva a účastníci sa nedohodnú inak, zanikajú tieto výhrady a podmienky najneskôr uplynutím jedného roka od uzavretia kúpnej zmluvy.

§ 601

Výhrada vlastníctva

Ak má vlastníctvo k predanej hnuteľnej veci prejsť na kupujúceho až po zaplatení ceny, musí sa táto výhrada dohodnúť písomne. Ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, prechádza nebezpečenstvo náhodnej skazy a náhodného zhoršenia na kupujúceho odovzdaním veci.

Komentár k § 601

K vedľajším dojednaniam kúpnej zmluvy patrí výhrada vlastníctva. Ide o dojednanie, ktoré musí byť v písomnej forme, na rozdiel od samej kúpnej zmluvy, ktorá je neformálna a môže byť uzavretá aj ústne.

Výhrada vlastníctva znamená, že sa kupujúci nestáva vlastníkom vecí už ich prevzatím, ale až po tom, čo zaplatí celú kúpnu cenu.

Ak sa predávajúci s kupujúcim nedohodnú inak, tak prechádza nebezpečenstvo náhodnej skazy a náhodného zhoršenia veci na kupujúceho však už odovzdaním veci, hoci ešte nie je jej vlastníkom. Veci, ktoré už bude mať kupujúci u seba, aj keď ešte nebude ich vlastníkom, budú len akoby zverené do používania, a to až do času, kým vlastníkovi nezaplatí kupujúci celú dohodnutú cenu.

To, že si strany dojednajú výhradu vlastníctva, nezhorší kupujúcemu možnosť domáhať sa svojich práv pre vady na veciach. V prípade zodpovednosti predávajúceho za vady, bude mať kupujúci právo na zľavu z kúpnej ceny, prípadne môže od zmluvy odstúpiť. A to už od prevzatia veci. Musia byť však dodržané lehoty, vady musí kupujúci uplatniť u predávajúceho bez zbytočného odkladu. Na súde sa práva zo zodpovednosti za vady môže kupujúci domáhať len v prípade, ak vady vytkol predávajúcemu najneskôr do stanovenej lehoty.

Výhradu vlastníctva nemožno dojednať v kúpnej zmluve, ktorej predmetom je pozemok, teda nehnuteľnosť. Vyplýva to jasne zo znenia tohto ustanovenia. Predávajúci pozemku by si zaplatenie kúpnej ceny mohol poistiť napríklad tak, že by zmluvu kupujúcemu nevydal do rúk, teda by mu zabránil v nadobudnutí vlastníckeho práva k pozemku.

Alebo by kupujúci vlastníctvo nadobudol, ale do kúpnej zmluvy by predávajúci mohol dať klauzulu odstúpenia od zmluvy, pre prípad, že kupujúci do určitého času nezaplatí. Odstúpením od zmluvy by sa anuloval celý právny vzťah a zápis vlastníckeho práva kupujúceho v katastri by bol vymazaný.

Predkupné právo

§ 602

(1) Kto predá vec s výhradou, že mu ju kupujúci ponúkne na predaj, keby ju chcel predať, má predkupné právo.

(2) Také právo možno dohodnúť aj pre prípad iného scudzenia veci než predajom.

Komentár k § 602

Zákon v ustanovení na účely predkupného práva vymedzuje, že ten kto predá vec s výhradou, že mu ju kupujúci ponúkne na predaj, ak by ju chcel predať. Ide o inštitút predkupného práva, ktoré však možno dohodnúť aj pre prípad iného scudzenia veci než predajom.

§ 603

(1) Predkupné právo ukladá povinnosť iba tomu, kto sľúbil vec ponúknuť na predaj.

(2) Predkupné právo možno dohodnúť aj ako vecné právo, ktoré pôsobí aj voči nástupcom kupujúceho. Zmluva sa musí uzavrieť písomne a predkupné právo sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností. Ak predávajúci nekúpil vec ponuknutú kupujúcim, zostáva mu zachované predkupné právo aj voči jeho právnemu nástupcovi.

(3) Ak sa predkupné právo porušilo, môže sa oprávnený buď od nadobúdateľa domáhať, aby mu vec ponúkol na predaj, alebo mu zostane predkupné právo zachované.

Komentár k § 603

Ustanovenie zákona upravuje, komu povinnosť ukladá predkupné právo. Zákon umožňuje dohodnúť predkupné právo aj ako vecné právo pôsobiace aj voči nástupcom kupujúceho. Ustanovenie ďalej obsahuje podmienky týkajúce sa predkupného práva vrátane zrušenia predkupného práva.

§ 604

Predkupné právo neprechádza na dediča oprávnenej osoby a nemožno ho previesť na inú osobu.

Komentár k § 604

Zákon v ustanovení vymedzuje zásadu nemožnosti prechodu predkupného práva na dediča alebo inú osobu.

§ 605

Ak nie je dohodnutá doba, dokedy sa má predaj uskutočniť, musí oprávnená osoba vyplatiť hnuteľnosť do ôsmich dní, nehnuteľnosť do dvoch mesiacov po ponuke. Ak táto doba uplynie márne, predkupné právo zanikne. Ponuka sa vykoná ohlásením všetkých podmienok; ak ide o nehnuteľnosť, musí byť ponuka písomná.

Komentár k § 605

Zákon v ustanovení upravuje lehoty, dokedy musí byť nehnuteľnosť na základe predkupného práva vyplatiť, ak došlo k ponuke na odkúpenie na základe predkupného práva. Ustanovenie upravuje spôsob vykonania ponuky.

§ 606

Kto je oprávnený kúpiť vec, musí zaplatiť cenu ponúknutú niekym iným, ak nie je dohodnuté inak. Ak nemôže vec kúpiť alebo ak nemôže splniť podmienky ponúknuté popri cene a ak ich nemožno vyrovnať ani odhadnou cenou, predkupné právo zanikne.

Komentár k § 606

Ustanovenie upravuje zánik predkupného práva v prípade, ak kupujúci nemôže vec kúpiť alebo ak nemôže splniť podmienky ponúknuté popri cene a ak ich nemožno vyrovnať ani odhadnou cenou. Ide o cenu, ktorú ponúkol niekto iný.

Právo spätnej kúpy

§ 607

(1) Kto predá hnuteľnú vec s výhradou, že má právo žiadať vrátenie veci do určitej doby po kúpe, ak vráti kupujúcemu zaplatenú cenu, má právo spätnej kúpy.

(2) Zmluva o práve spätnej kúpy sa musí uzavrieť písomne.

Komentár k § 607

Právo spätnej kúpy poskytuje predávajúcemu oprávnenie vypýtať si predaný predmet za určitých podmienok naspäť. Na rozdiel od predkupného práva, kedy predávajúci vyčkáva, kým sa kupujúci rozhodne predmet predať či darovať niekomu inému a až v nadväznosti na úmysel scudziť danú vec, získava právo prednostne si ju odkúpiť, má predávajúci v prípade dojednaného práva spätnej kúpy rozhodné postavenie. Slabšou stranou je samotný kupujúci, ktorý vyčkáva, či sa pôvodný majiteľ nerozhodne predmet vypýtať si naspäť.

Ustanovenie upravuje, kto má právo spätnej kúpy. Zákon tiež upravuje formu zmluvy o práve spätnej kúpy.

§ 608

(1) Právo spätnej kúpy musí predávajúci uplatniť písomnou formou, a ak nie je dohodnuté inak, najneskôr do jedného roka od odovzdania veci kupujúcemu, inak právo spätnej kúpy zanikne.

(2) Ak predávajúci využije právo spätnej kúpy, musí kupujúci vrátiť vec bez zbytočného odkladu a každá strana má práva a povinnosti, ktoré mala druhá strana z pôvodnej kúpnej zmluvy.

Komentár k § 608

Ustanovenie vymedzuje, dokedy musí predávajúci právo spätnej kúpy uplatniť písomnou formou. V prípade, že lehotu predávajúci nesplní, dochádza k zániku práva spätnej kúpy.

Ustanovenie tiež upravuje práva a povinností, ktoré majú strany zmluvy pri využití práva spätnej kúpy predávajúcim.

§ 609

(1) Ak sa právo spätnej kúpy týka veci určenej podľa druhu, vzniká uplatnením tohto práva kupujúcemu záväzok vrátiť vec toho istého druhu.

(2) Ak sa právo spätnej kúpy týka veci jednotlivo určenej, je kupujúci povinný vrátiť tú istú vec, ktorú kúpil. Zmluva o scudzení veci, ktorou sa porušilo právo spätnej kúpy, je neplatná.

Komentár k § 609

Zákon umožňuje právo spätnej kúpy, ktorá sa týka veci určenej podľa druhu. Uplatnením tohto práva kupujúcemu vzniká záväzok vrátiť vec rovnakého druhu.

V prípade, že ide o právo spätnej kúpy veci jednotlivo určenej, musí kupujúci vrátiť tú istú vec.

§ 610

Iné vedľajšie dojednania

(1) Účastníci môžu písomnou zmluvou dohodnúť aj iné vedľajšie dojednania majúce povahu výhrad a podmienok pripúšťajúcich zánik právneho vzťahu založeného kúpnou zmluvou.

(2) Pokiaľ sa účastníci nedohodli inak, zanikajú tieto výhrady a podmienky najneskôr uplynutím jedného roka od uzavretia kúpnej zmluvy, ak ich predávajúci v tejto lehote neuplatnil.

Komentár k § 610

Zákon týmto ustanovením upravuje iné vedľajšie dojednania kúpnej zmluvy. Tieto dojednania sa musia dohodnúť písomným spôsobom, respektíve zmluvou. ide o dojednania, ktoré majú povahu výhrad a podmienok, ktoré pripúšťajú zánik právneho vzťahu založeného kúpnou zmluvou.

Ustanovenie ďalej upravuje, kedy zanikajú výhrady a podmienky, ak ich predávajúci v tejto lehote neuplatnil.

Tretí oddiel

Zámenná zmluva

§ 611

Ustanovenia o kúpnej zmluve sa primerane použijú aj na zmluvu, podľa ktorej si zmluvné strany vymieňajú vec za vec, a to tak, že každá zo strán sa považuje ohľadne veci, ktorú výmenou dáva, za predávajúcu stranu, a ohľadne veci, ktorú výmenou prijíma, za kupujúcu stranu.

Komentár k § 611

Tretí oddiel upravuje zámennú zmluvu – napríklad barter. Na základe tejto zmluvy dochádza k výmene veci za vec.

Na tento typ zmluvy sa primerane použijú ustanovenia o kúpnej zmluve. Ide o zmluvu, podľa ktorej si zmluvné strany vymieňajú vec za vec, a to tak, že každá zo strán sa považuje ohľadne veci, ktorú výmenou dáva, za predávajúcu stranu, a ohľadne veci, ktorú výmenou prijíma, za kupujúcu stranu.

Zámenná zmluva je jedným zo scudzovacích právnych úkonov. Na jej základe je možné nadobudnúť vlastnícke právo k majetkovej hodnote, je zámenná zmluva. Ide o zmluvný typ, ktorý predstavuje lex generalis pre všetky súkromnoprávne vzťahy. Zo zákona nevyplývajú žiadne špecifické podmienky pre túto zmluvu. Zámennou zmluvou sa jeden z účastníkov zaväzuje odovzdať druhému účastníkovi nejakú vec do vlastníctva a ten sa zaväzuje odovzdať mu do vlastníctva ako protihodnotu inú vec.

Znaky zámennej zmluvy

–   zmluva musí obsahovať určenie vecí, ktoré sa majú zameniť – predmet výmeny,

–   zámena veci za vec inú – nemusí ísť o rovnakú hodnotu veci,

–   zákon pripúšťa hodnotu doplatiť v peniazoch – ak nejde o rovnakú hodnotu vecí ktoré sa zamieňajú – ako zmiešaná zmluva,

–   zmluva nemusí obsahovať dojednanie ceny – uvádza sa len z dôvodu výpočtu daňovej povinnosti,

–   zmluva musí obsahovať vyjadrenie vôle zmluvných strán, že má dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k týmto veciam.

 

Predávajúci

–   každý z účastníkov vo chvíli, keď vec, ktorá je predmetom zámeny, odovzdáva.

 

Kupujúci

–   každý z účastníkov vo chvíli, keď zamenenú vec prijíma.

 

Právna úpravy v iných právnych predpisoch

Obchodný zákonník – zmluva uzavieraná podnikateľmi – ustanovenie § 261.

 

Znenie Obchodného zákonníka sa uplatňuje na zámennú zmluvu.

Kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.

V zmluve musí byť kúpna cena dohodnutá alebo musí v nej byť aspoň určený spôsob jej dodatočného určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu ju uzavrieť aj bez určenia kúpnej ceny. V tomto prípade je kupujúci povinný zaplatiť kúpnu cenu ustanovenú podľa § 448.

Zmluva o dodaní tovaru, ktorý sa má ešte len vyrobiť, sa považuje za kúpnu zmluvu, ibaže strana, ktorej sa má tovar dodať, sa zaviazala odovzdať druhej strane podstatnú časť vecí, ktoré sú potrebné na výrobu tovaru.

Za kúpnu zmluvu sa nepovažuje zmluva, podľa ktorej prevažná časť záväzku strany, ktorá má tovar dodať, spočíva vo vykonaní činnosti alebo záväzok tejto strany zahŕňa montáž tovaru.

Štvrtý oddiel

Osobitné ustanovenia
o spotrebiteľskej kúpnej zmluve

§ 612

Spotrebiteľská kúpna zmluva

(1) Spotrebiteľskou kúpnou zmluvou je kúpna zmluva uzavretá medzi obchodníkom ako predávajúcim a spotrebiteľom ako kupujúcim, ak je predmetom kúpy akákoľvek hnuteľná vec, vrátane veci s digitálnymi prvkami (§ 119a ods. 1), vody, plynu alebo elektriny predávaných v obmedzenom objeme alebo v určenom množstve, a to aj vtedy, ak sa má vec ešte len vyrobiť alebo vyhotoviť, okrem iného aj podľa špecifikácií kupujúceho.

(2) Pri pochybnostiach platí, že predmetom spotrebiteľskej kúpnej zmluvy o kúpe veci s digitálnymi prvkami je aj dodanie digitálneho obsahu alebo poskytnutie digitálnej služby.

(3) Ustanovenia § 615 až 626 sa nevzťahujú na kúpu

a)  živého zvieraťa,

b)  hmotného nosiča, ktorý slúži výlučne ako nosič digitálneho obsahu alebo digitálnej služby,

c)  v rámci exekúcie alebo pri obdobnom spôsobe výkonu verejnej moci,

d)  použitej veci na verejnej dražbe, ak bol kupujúci vopred oboznámený, že sa na kúpu nevzťahujú § 615 až 626; verejnou dražbou je spôsob predaja, pri ktorom predávajúci prostredníctvom transparentného konkurenčného ponukového konania uskutočneného dražobníkom ponúka tovar alebo službu spotrebiteľom, ktorí sa na dražbe osobne zúčastnia alebo majú možnosť sa na nej osobne zúčastniť, a vydražiteľ je povinný tovar alebo službu kúpiť.

Komentár k § 612

!     Upozornenie

Celá zavedená časť zákona a z neho vyplývajúce zmeny týkajúce sa osobitných ustanovení o spotrebiteľskej kúpnej zmluve sú výsledkom transpozície smernice (EÚ) 2019/771.

V tomto ustanovení sa zavádza definícia spotrebiteľskej kúpnej zmluvy, ktorej zmluvnými stranami sú obchodník  ako predávajúci a spotrebiteľ ako kupujúci. Definícia obchodníka a spotrebiteľa je upravená v § 52. Vymedzuje sa taktiež predmet kúpy v prípade spotrebiteľských kúpnych zmlúv. Ten zahŕňa okrem iného aj veci, ktoré sa ešte len majú vyrobiť alebo vyhotoviť, napríklad aj podľa špecifikácií kupujúceho. Ide napríklad o prípady, keď si kupujúci pri kúpe osobného automobilu zvolí určité prvky jeho výbavy z ponuky predávajúceho a následne bude osobný automobil pripravený podľa vybraných špecifikácií kupujúceho.

Predmetom spotrebiteľskej kúpnej zmluvy sú aj veci s digitálnymi prvkami, ktorých definícia je upravená v § 119a.

 

Dodanie digitálneho obsahu alebo poskytnutie digitálnej služby

Vzhľadom na špecifickosť týchto vecí sa vymedzuje, že v prípade pochybností platí, že predmetom spotrebiteľskej kúpnej zmluvy v prípade kúpy veci s digitálnymi prvkami je aj dodanie digitálneho obsahu alebo poskytnutie digitálnej služby. V tomto prípade teda digitálny obsah a digitálna služba budú zdieľať právny osud samotnej veci a nebudú sa na ne aplikovať ustanovenia § 852a a nasl. Občianskeho zákonníka o zmluvách o digitálnom plnení.

Aplikácia § 615 až 626 je vylúčená pri niektorých spotrebiteľských kúpnych zmluvách vzhľadom na osobitosti určitých predmetov kúpy.

§ 613

Dodanie predanej veci

(1) Predávajúci dodá kupujúcemu predanú vec bez zbytočného odkladu, najneskôr do 30 dní odo dňa uzavretia zmluvy, ak sa strany nedohodli inak.

(2) Vec je dodaná v okamihu, keď ju prevezme kupujúci alebo ním určená osoba alebo keď ju predávajúci odovzdá prepravcovi, ktorého poveril kupujúci mimo možností prepravy, ktoré ponúkol kupujúcemu predávajúci.

(3) Ak si vec vyžaduje montáž alebo inštaláciu predávajúcim, vec sa považuje za dodanú až dokončením montáže alebo inštalácie.

(4) Vec s digitálnymi prvkami sa považuje za dodanú okamihom, keď je kupujúcemu sprístupnený na stiahnutie a inštaláciu príslušný digitálny obsah alebo digitálna služba, alebo ak ide o nepretržité dodávanie digitálneho obsahu alebo poskytovanie digitálnej služby počas dohodnutej doby, okamihom začatia jeho sprístupňovania kupujúcemu.

(5) Ak predávajúci nedodá vec včas, kupujúci môže od zmluvy odstúpiť aj bez poskytnutia dodatočnej primeranej lehoty podľa § 517 ods. 1, ak

a)  predávajúci odmietol vec dodať,

b)  včasné dodanie bolo mimoriadne dôležité vzhľadom na všetky okolnosti uzavretia zmluvy, alebo

c)  kupujúci pred uzavretím zmluvy predávajúceho oboznámil, že včasné dodanie je mimoriadne dôležité.

(6) Na spotrebiteľskú kúpnu zmluvu sa § 518 nevzťahuje.

(7) Po odstúpení od zmluvy podľa odseku 5 predávajúci vráti kupujúcemu bez zbytočného odkladu všetko, čo od neho na základe zmluvy dostal.

Komentár k § 613

Ustanovenie upravuje dodanie predanej veci kupujúcemu – spotrebiteľovi.

Povinnosť predávajúceho dodať kupujúcemu predanú vec bezodkladne, v každom prípade však najneskôr do 30 dní odo dňa uzavretia zmluvy, za predpokladu, že sa nedohodli na konkrétnom termíne dodania, zostáva zachovaná. Ak predávajúci vec nedodá v uvedenom alebo dohodnutom termíne, kupujúci vyzve predávajúceho, aby mu vec dodal v ním stanovenej primeranej dodatočnej lehote. Ak predávajúci nedodá vec kupujúcemu ani v tejto dodatočnej lehote, má kupujúci právo od zmluvy odstúpiť. Uvedené neplatí pre situácie a kupujúci môže od zmluvy odstúpiť aj bez poskytnutia dodatočnej primeranej lehoty, ak predávajúci jednoznačne vyhlási, že mu vec odmieta dodať, pre kupujúceho bolo vzhľadom na všetky okolnosti uzavretia zmluvy dodanie na čas mimoriadne dôležité, alebo ak kupujúci predávajúceho pred uzavretím zmluvy výslovne oboznámil, že dodanie v čas je pre neho mimoriadne dôležité, ako napríklad v prípade, ak kupujúci oznámi predávajúcemu, že navigačný systém do osobného automobilu kupuje pre účely plánovanej cesty do zahraničia.

Po odstúpení od zmluvy predávajúci vráti kupujúcemu bez zbytočného odkladu všetko, čo od neho na základe zmluvy dostal.

 

Moment dodania veci

Vec sa považuje za dodanú momentom prevzatia veci kupujúcim alebo ním poverenou osobou. Rovnako je tomu tak v prípade, keď predávajúci odovzdá vec prepravcovi, ktorého si si na dodanie vybral kupujúci a nejde o možnosť prepravy, ktorú ponúkol predávajúci.

Osobitne je moment dodania upravený pre veci, ktoré si vyžadujú montáž alebo inštaláciu predávajúcim a veci s digitálnymi prvkami. Vec vyžadujúca si montáž alebo inštaláciu predávajúcim sa považuje za dodanú až momentom dokončenia montáže alebo inštalácie. Pred dokončením montáže alebo inštalácie kupujúci často objektívne nevie posúdiť, či je dodaná vec v súlade s dohodnutými a všeobecnými požiadavkami súladu. Pri veciach s digitálnymi prvkami je potrebné rozlišovať medzi jediným dodaním a nepretržitým dodávaním digitálneho obsahu alebo digitálnej služby počas určitej doby. V prvom prípade sa vec považuje za dodanú v momente, keď predávajúci digitálny obsah alebo digitálnu službu sprístupní na stiahnutie a inštaláciu kupujúcemu, napríklad zaslaním hypertextového odkazu na stiahnutie digitálneho obsahu. Uvedené platí za predpokladu, že sa nevyžaduje žiaden ďalší zásah obchodníka, aby sa spotrebiteľovi umožnilo používať digitálny obsah alebo digitálnu službu v súlade so zmluvou.

 

Začiatok plynutia

V druhom prípade je rozhodným moment, keď predávajúci začne so sprístupňovaním digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. Zámerom uvedeného je zabezpečiť jednotný začiatok plynutia doby zodpovednosti predávajúceho za vady pre hmotnú zložku veci a jej digitálny prvok.

Súčasne rovnako ako pri veci vyžadujúcej si montáž alebo inštaláciu, kupujúci často objektívne nevie posúdiť, či je hmotná zložka veci s digitálnymi prvkami v súlade s dohodnutými a všeobecnými požiadavkami súladu pred dodaním digitálneho obsahu alebo digitálnej služby.

§ 614

Nadobudnutie vlastníckeho práva
a prechod nebezpečenstva

(1) Vlastnícke právo k predanej veci a nebezpečenstvo náhodnej skazy, náhodného zhoršenia a straty veci prechádza na kupujúceho okamihom dodania.

(2) Pri samoobslužnom predaji nadobúda kupujúci vlastnícke právo k veci až zaplatením kúpnej ceny. Do tohto okamihu môže kupujúci vec vrátiť na pôvodné miesto. Zodpovednosť kupujúceho za škodu na veci tým nie je dotknutá.

Komentár k § 614

Kupujúci nadobúda vlastnícke právo k predanej veci v momente dodania a súčasne na neho týmto prechádza nebezpečenstvo náhodnej skazy, náhodného zhoršenia alebo straty veci.

 

Výnimka

Výnimkou je prípad samoobslužného predaja v obchode. V prípade samoobslužného predaja nadobúda kupujúci vlastnícke právo k veci až pri zaplatení kúpnej ceny. Kým kupujúci nezaplatí kúpnu cenu, môže vec vrátiť na jej pôvodné miesto. Ak kupujúci spôsobí na veci v samoobslužnom predaji pred tým ako zaplatí kúpnu cenu škodu, jeho zodpovednosť za ňu uvedeným nie je dotknutá.

Právna úprava v tejto časti ostáva nezmenená.

§ 614a

Ak dodaný tovar nemá vlastnosti, o ktoré prejavil spotrebiteľ záujem a ktoré sa zhodujú s popisom poskytnutým dodávateľom, náklady na jeho vrátenie a dodanie tovaru, ktorý zodpovedá zmluve, ako aj všetky kupujúcim účelne vynaložené náklady v súvislosti s tým znáša predávajúci.

Komentár k § 614a

Uvedené ustanovenie sa do Občianskeho zákonníka doplnilo zákonom o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa tohto ustanovenia kupujúci znáša náklady spojené s vrátením tovaru, ak mu bol dodaný tovar, ktorý je vadný, nezodpovedá špecifikácii alebo kvalitatívnym požiadavkám podľa poskytnutých informácií alebo vymedzenia uvedeného v zmluve, t. j. v prípadoch, keď je tovar dodaný v rozpore so zmluvou. Náklady na vrátenie tohto tovaru, ako aj náklady na dodanie nového tovaru, ktorý je v súlade s uzavretou zmluvou, vrátane všetkých kupujúcim účelne vynaložená nákladov v súvislosti so zmluvou, znáša predávajúci.

Zároveň sa slová „tovar nezodpovedá zmluve“ nahradili slovami „tovar nemá vlastnosti, o ktoré prejavil spotrebiteľ záujem a ktoré sa zhodujú s popisom poskytnutým obchodníkom“, čím sa terminologicky spresnil právny text v súlade s terminológiou používanou v Občianskom zákonníku a v súlade so zásadou právnej istoty (C-110/03).

Akosť a množstvo

§ 615

Požiadavky na predanú vec

(1) Predaná vec musí byť v súlade s dohodnutými požiadavkami (§ 616) a všeobecnými požiadavkami (§ 617). Pri veci s digitálnymi prvkami musia spĺňať dohodnuté požiadavky a všeobecné požiadavky aj digitálny obsah a digitálna služba bez ohľadu na to, či ich dodáva alebo poskytuje predávajúci alebo iná osoba.

(2) Vec nemusí byť v súlade so všeobecnými požiadavkami, ak predávajúci pri uzavretí zmluvy výslovne oboznámil kupujúceho, že určitá vlastnosť veci nezodpovedá všeobecným požiadavkám, a kupujúci s nesúladom výslovne a osobitne súhlasil.

§ 616

Dohodnuté požiadavky

Predaná vec je v súlade s dohodnutými požiadavkami, ak najmä

a)  zodpovedá opisu, druhu, množstvu a kvalite vymedzeným v zmluve,

b)  je vhodná na konkrétny účel, s ktorým kupujúci oboznámil predávajúceho najneskôr pri uzavretí zmluvy a s ktorým predávajúci súhlasil,

c)  vyznačuje sa v zmluve vymedzenou schopnosťou plniť funkcie s ohľadom na svoj účel (ďalej len „funkčnosť“),

d)  vyznačuje sa v zmluve vymedzenou schopnosťou fungovať s hardvérom alebo softvérom, s ktorými sa vec rovnakého druhu bežne používa, bez potreby zmeny predanej veci, hardvéru alebo softvéru (ďalej len „kompatibilita“), a v zmluve vymedzenou schopnosťou fungovať s hardvérom alebo softvérom odlišnými od tých, s ktorými sa vec rovnakého druhu bežne používa (ďalej len „interoperabilita“),

e)  vyznačuje sa ďalšími vlastnosťami vymedzenými v zmluve,

f)  je dodaná so všetkým príslušenstvom vymedzeným v zmluve,

g)  je dodaná s návodom na použitie, vrátane návodu na montáž a inštaláciu, ako bolo vymedzené v zmluve, a

h)  sú dodané aktualizácie vymedzené v zmluve, ak ide o vec s digitálnymi prvkami.

§ 617

Všeobecné požiadavky

(1) Predaná vec je v súlade so všeobecnými požiadavkami, ak

a)  je vhodná na všetky účely, na ktoré sa vec rovnakého druhu bežne používa s prihliadnutím najmä na právne predpisy, technické normy alebo na kódexy správania platné pre príslušné odvetvie, ak technické normy neboli vypracované,

b)  zodpovedá opisu a kvalite vzorky alebo modelu, ktoré predávajúci sprístupnil kupujúcemu pred uzavretím zmluvy,

c)  je dodaná s príslušenstvom, obalom a návodmi, vrátane návodu na montáž a inštaláciu, ktoré môže kupujúci dôvodne očakávať, a

d)  je dodaná v množstve, kvalite a s vlastnosťami, vrátane funkčnosti, kompatibility, bezpečnosti a schopnosti zachovať si pri bežnom používaní svoju funkčnosť a výkonnosť (ďalej len „životnosť“), aké sú bežné pre vec rovnakého druhu a aké môže kupujúci dôvodne očakávať vzhľadom na povahu predanej veci a s prihliadnutím na akékoľvek verejné vyhlásenie predávajúceho alebo inej osoby v rovnakom dodávateľskom reťazci, vrátane výrobcu, alebo v ich mene, a to najmä pri propagácii veci alebo na jej označení; za výrobcu sa považuje zhotoviteľ veci, dovozca veci na trh Európskej únie z tretej krajiny alebo iná osoba, ktorá sa označuje za výrobcu tým, že na vec umiestni svoje meno, ochrannú známku alebo iné rozlišujúce označenie.

(2) Predávajúci nie je viazaný verejným vyhlásením podľa odseku 1 písm. d), ak si z opodstatneného dôvodu nebol vedomý ani nemohol byť vedomý verejného vyhlásenia, do času uzavretia zmluvy bolo verejné vyhlásenie opravené rovnakým alebo porovnateľným spôsobom, akým bolo vyhlásené, alebo rozhodnutie kupujúceho uzavrieť zmluvu nemohlo byť verejným vyhlásením ovplyvnené; dôkazné bremeno o týchto skutočnostiach nesie predávajúci.

(3) Predávajúci zabezpečí, aby počas doby podľa odseku 4 alebo odseku 5 bol kupujúci upovedomený o aktualizáciách, vrátane bezpečnostných aktualizácií, a aby boli kupujúcemu dodané aktualizácie, ktoré sú potrebné na zachovanie súladu predanej veci s digitálnymi prvkami s požiadavkami podľa § 615.

(4) Ak sa má podľa zmluvy dodať digitálny obsah alebo poskytnúť digitálna služba jednorazovo, dobou podľa odseku 3 je doba, počas ktorej môže kupujúci dôvodne očakávať, že predaná vec bude spĺňať požiadavky podľa § 615 s prihliadnutím na druh a účel veci a digitálnych prvkov, povahu a okolnosti uzavretia zmluvy.

(5) Ak sa má podľa zmluvy dodávať digitálny obsah alebo poskytnúť digitálna služba nepretržite počas dohodnutej doby, dobou podľa odseku 3 je táto dohodnutá doba, najmenej však dva roky od dodania veci s digitálnymi prvkami.

Komentár k § 615, § 616 a § 617

!     Upozornenie

Ustanovenia od 1. 7. 2024 upravujú akosť a množstvo, čiže požiadavky na predanú vec, dohodnuté požiadavky a všeobecné požiadavky.

Požiadavky na predanú vec

Ustanovenia upravujú požiadavky na predanú vec, aby bolo zrejmé, čo môže spotrebiteľ od veci očakávať a za čo v prípade nesplnenia týchto očakávaní predávajúci zodpovedá. Predaná vec musí byť jednak v súlade s požiadavkami dohodnutými v zmluve a súčasne so všeobecnými požiadavkami súladu. Uvedené sa rovnako vzťahuje aj na veci s digitálnymi prvkami, pri ktorých musí požiadavky súladu spĺňať aj dodávaný digitálny obsah a digitálna služba.

 

Dohodnuté požiadavky

Vec by mala predovšetkým spĺňať požiadavky, na ktorých sa kupujúci a predávajúci dohodli v kúpnej zmluve. Takéto požiadavky sa vzťahujú predovšetkým na množstvo, akosť, opis a druh veci, možnosť jej použitia na v zmluve vymedzené účely, jej funkčnosť, kompatibilitu a interoperabilitu a dodanie dohodnutého príslušenstva veci. Dohodnuté požiadavky zahŕňajú aj požiadavky vyplývajúce z predzmluvných informácií poskytovaných predávajúcim, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť spotrebiteľskej kúpnej zmluvy.

Digitálny obsah a digitálne služby, ktoré sa dodávajú spolu s vecami s digitálnymi prvkami, podliehajú neustálym zmenám a inováciám, a preto sa kupujúci a predávajúci môžu dohodnúť, že súčasťou zmluvy je aj dodávanie aktualizácií digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ktoré môžu skvalitniť alebo zlepšiť digitálny obsah alebo digitálnu službu, či rozšíriť ich funkcie. V takýchto prípadoch kupujúci očakáva a je potrebné súlad veci posudzovať aj vo vzťahu k dodaniu dohodnutých aktualizácií, vrátane tých bezpečnostných, ktoré chránia vec s digitálnymi prvkami pred meniacimi sa digitálnymi hrozbami.

Okrem zmluvne dohodnutých požiadaviek musí vec spĺňať všeobecné požiadavky súladu. Súlad veci by sa teda mal posudzovať taktiež predovšetkým z pohľadu možnosti použitia veci na účely, na ktoré sa vec rovnakého druhu bežne používa, či bol tovar dodaný s príslušenstvom, ktoré môže kupujúci odôvodnene očakávať a či má vec akosť a vlastnosti bežné pre tovary rovnakého druhu, ktoré môže kupujúci odôvodnene očakávať vzhľadom na charakter tovaru.

 

Všeobecné požiadavky

V prípade veci s digitálnymi prvkami je predávajúci povinný kupujúcemu poskytovať okrem zmluvne dohodnutých aktualizácií aj aktualizácie, vrátane bezpečnostných, potrebné na zachovanie súladu veci s dohodnutými a všeobecnými požiadavkami súladu. V prípade jednorazového dodania digitálneho obsahu a digitálnej služby platí uvedené po dobu, počas ktorej môže kupujúci odôvodnene očakávať súlad s prihliadnutím na druh a účel veci a digitálnych prvkov, povahu a okolnosti uzavretia zmluvy a pri nepretržitom dodávaní počas dohodnutej doby dodávania, najmenej však počas dvoch rokov od dodania. Ak sa kupujúci a predávajúci nedohodli inak, predávajúci na tieto účely nie je povinný a kupujúci nemôže očakávať dodávanie aktualizácií, ktoré zlepšujú, skvalitňujú alebo inak inovujú verzie dodaného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby (čo však môže vyplývať z dohodnutých požiadaviek).

Výnimku z požiadavky súladu veci predstavuje situácia, ak predávajúci pri uzavretí zmluvy výslovne informuje kupujúceho, že určitá vlastnosť veci nezodpovedá všeobecným požiadavkám súladu a kupujúci s takýmto nesúladom výslovne a osobitne súhlasí. Predmetné vyhlásenie kupujúceho musí byť jednoznačné a nesmie byť súčasťou iných vyhlásení alebo dohôd medzi kupujúcim a predávajúcim. Uvedené umožňuje napríklad flexibilnejší predaj použitých vecí, kedy takáto vec nemusí spĺňať všetky všeobecné požiadavky súladu.

Zodpovednosť za vady

§ 618

Vady predanej veci

Predaná vec má vady, ak nie je v súlade s požiadavkami podľa § 615 alebo ak jej používanie znemožňujú alebo obmedzujú práva tretej osoby, vrátane práv duševného vlastníctva.

§ 619

Zodpovednosť za vady

(1) Predávajúci zodpovedá za akúkoľvek vadu, ktorú má predaná vec v čase jej dodania a ktorá sa prejaví do dvoch rokov od dodania veci.

(2) Ak je predmetom kúpy vec s digitálnymi prvkami, pri ktorej sa má digitálny obsah dodávať alebo digitálna služba poskytovať nepretržite počas dohodnutej doby, predávajúci zodpovedá za každú vadu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ktorá sa vyskytne alebo prejaví počas celej dohodnutej doby, najmenej však počas dvoch rokov od dodania veci s digitálnymi prvkami.

(3) Pri použitej veci sa strany môžu dohodnúť na kratšej dobe zodpovednosti predávajúceho za vady ako v odsekoch 1 a 2, nie však kratšej ako jeden rok od dodania veci.

(4) Predávajúci zodpovedá za vadu, ktorá bola spôsobená nesprávnou montážou alebo inštaláciou veci, digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ak

a)  montáž alebo inštalácia bola súčasťou kúpnej zmluvy a bola vykonaná predávajúcim alebo na jeho zodpovednosť, alebo

b)  montáž alebo inštaláciu, ktorú mal vykonať kupujúci, vykonal kupujúci nesprávne v dôsledku nedostatkov návodu na montáž alebo inštaláciu, ktorý mu poskytol predávajúci alebo dodávateľ digitálneho obsahu alebo digitálnej služby.

(5) Predávajúci nezodpovedá za vadu veci s digitálnymi prvkami, ktorá bola spôsobená výlučne nenainštalovaním aktualizácie podľa § 617 ods. 3, ak si kupujúci aktualizáciu nenainštaloval v primeranej lehote po jej dodaní a 

a)  predávajúci oboznámil kupujúceho o dostupnosti aktualizácie a následkoch jej nenainštalovania, a

b)  nenainštalovanie alebo nesprávna inštalácia aktualizácie kupujúcim neboli spôsobené nedostatkami v poskytnutom návode na inštaláciu.

Komentár k § 618 a § 619

!     Upozornenie

Ustanovenia po účinnosti nového zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník, upravujú zodpovednosť za vady, a to vady predanej veci a konkrétnu zodpovednosť za vady.

Posúdenie súladu veci

Na účely posúdenia zodpovednosti predávajúceho za vady je nevyhnutné jednoznačne vymedziť čas, kedy sa posudzuje súlad veci s dohodnutými a všeobecnými požiadavkami súladu. Súlad veci sa posudzuje v momente jej dodania. Uvedené sa vzťahuje rovnako na veci s digitálnymi prvkami s jednorazovým dodaním digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. V prípade nepretržitého dodávania digitálneho obsahu alebo digitálnej služby počas určitého obdobia, je rozhodujúcim časom pre posúdenie súladu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby doba dodávania.

Predávajúci je povinný dodať kupujúcemu vec, ktorá je v súlade s dohodnutými a všeobecnými požiadavkami súladu, a teda je bez vád. Posudzovanie súladu veci sa vzťahuje tak na vecné, ako aj právne vady.

 

Zodpovednosť za vadu

Predávajúci zodpovedá za akúkoľvek vadu, ktorú má predaná vec v čase dodania a ktorá sa prejaví do dvoch rokov od dodania veci. Uvedené platí aj pre veci s digitálnymi prvkami s jednorazovým dodaním digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. V prípade vecí s digitálnymi prvkami, pri ktorých sa digitálny obsah alebo digitálna služba dodávajú nepretržite počas určitej doby, predávajúci zodpovedá aj za každú vadu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ktorá sa vyskytne alebo prejaví počas dohodnutej doby dodávania, najmenej však počas dvoch rokov od dodania takejto veci.

Vzhľadom na osobitosti predaja použitých vecí sa kupujúcemu a predávajúcemu ponecháva väčšia flexibilita. Majú možnosť dohodnúť sa na kratšej dobe zodpovednosti predávajúceho za vady. Doba zodpovednosti za vady však nesmie byť kratšia ako jeden rok od dodania použitej veci.

 

Nesprávna montáž

Vzhľadom na fakt, že mnohé veci, vrátane digitálneho obsahu alebo digitálnej služby v prípade vecí s digitálnymi prvkami, si vyžadujú montáž alebo inštaláciu na to, aby ich kupujúci mohol účelne alebo účinne vyžiť na všetky určené účely, sa upravuje zodpovednosť predávajúceho aj za vady, ktoré sú spôsobené nesprávnou montážou alebo inštaláciou.

Predávajúci za vady spôsobené nenainštalovaním aktualizácií, vrátane bezpečnostných, potrebných na zabezpečenie súladu veci s digitálnymi prvkami s dohodnutými a všeobecnými požiadavkami súladu nezodpovedá, ak zabezpečil dodanie takýchto aktualizácií, informoval kupujúceho o ich dostupnosti a dôsledkoch pre prípad, ak ich nenainštaluje, a nenainštalovanie alebo nesprávna inštalácia kupujúcim neboli spôsobené nedostatkami v poskytnutom návode na inštaláciu.

§ 620

Dôkazné bremeno

(1) Ak sa vada prejaví do uplynutia doby podľa § 619 ods. 1 až 3, predpokladá sa, že ide o vadu, ktorú mala vec už v čase dodania. To neplatí, ak sa preukáže opak alebo ak je tento predpoklad nezlučiteľný s povahou veci alebo vady.

(2) Ak je predmetom kúpy vec s digitálnymi prvkami, pri ktorej sa má digitálny obsah dodávať alebo digitálna služba poskytovať nepretržite počas dohodnutej doby, predávajúci nesie dôkazné bremeno, že digitálny obsah dodal alebo digitálnu službu poskytol bez vád počas doby podľa § 619 ods. 2.

Komentár k § 620

Ustanovenie upravuje dôkazné bremeno v prípade nesúladu veci, vrátane veci s digitálnymi prvkami, s dohodnutými alebo všeobecnými požiadavkami súladu.

Vada, ktorá existovala

Ak sa vada veci, vrátane veci s digitálnymi prvkami s jednorazovým dodaním, prejaví v dobe, počas ktorej predávajúci zodpovedá za jej vady, považuje sa táto vada za vadu, ktorá existovala už v čase jej dodania. Kupujúci je povinný preukázať len nesúlad veci a nie je povinný preukázať to, že nesúlad existoval už v čase jej dodania. Ide o vyvrátiteľnú domnienku existencie vady v čase dodania a s tým spojenej zodpovednosti predávajúceho za vadu. Táto domnienka neplatí, ak sa preukáže, že nesúlad v čase dodania neexistoval alebo ak je uvedené nezlučiteľné s povahou veci alebo vady. Nezlučiteľnosť s povahou veci sa môže týkať napríklad vecí, ktoré sa rýchlo kazia, ako napríklad potraviny alebo živé kvety, alebo vecí, ktoré sú určené len na jedno použitie. Nezlučiteľnosť s povahou vady sa môže zase týkať napríklad vady, ktorá môže byť len dôsledkom vonkajšieho pôsobenia po dodaní veci alebo dôsledkom činnosti kupujúceho samotného.

 

Dôkazné bremeno

Predávajúci nesie v prípade vecí s digitálnymi prvkami s nepretržitým dodávaním digitálneho obsahu alebo digitálnej služby počas dohodnutého obdobia dôkazné bremeno, že digitálny obsah alebo digitálna služba boli v súlade v období, počas ktorého predávajúci zodpovedá za ich vady. Kupujúci nie je v týchto prípadoch povinný preukázať, že digitálny obsah alebo digitálna služba neboli počas uvedenej doby v súlade.

K otázke dôkazného bremena pozri tiež § 622 ods. 4.

§ 621

Práva zo zodpovednosti za vady

(1) Ak predávajúci zodpovedá za vadu predanej veci, kupujúci má voči nemu právo na odstránenie vady opravou alebo výmenou (§ 623), právo na primeranú zľavu z kúpnej ceny alebo právo od kúpnej zmluvy odstúpiť (§ 624).

(2) Kupujúci môže odoprieť zaplatiť kúpnu cenu alebo jej časť, kým si predávajúci nesplní povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zodpovednosti za vady, ibaže kupujúci je v čase vytknutia vady v omeškaní so zaplatením kúpnej ceny alebo jej časti. Kupujúci zaplatí kúpnu cenu bez zbytočného odkladu po splnení povinností predávajúcim.

(3) Kupujúci môže uplatňovať práva zo zodpovednosti za vady, vrátane práva podľa odseku 2, len ak vytkol vadu do dvoch mesiacov od zistenia vady, najneskôr do uplynutia doby podľa § 619 ods. 1 až 3. Ustanovenie § 509 sa použije rovnako.

(4) Uplatnenie práv zo zodpovednosti za vady nevylučuje právo kupujúceho na náhradu škody, ktorá mu z vady vznikla.

§ 622

Vytknutie vady

(1) Vadu možno vytknúť v ktorejkoľvek prevádzkarni predávajúceho, u inej osoby, o ktorej predávajúci oboznámil kupujúceho pred uzavretím zmluvy alebo pred odoslaním objednávky, alebo prostriedkami diaľkovej komunikácie na adrese sídla alebo miesta podnikania predávajúceho alebo na inej adrese, o ktorej predávajúci oboznámil kupujúceho pri uzavretí zmluvy alebo po uzavretí zmluvy.

(2) Ak kupujúci vytkol vadu poštovou zásielkou, ktorú predávajúci odoprel prijať, zásielka sa považuje za doručenú v deň odopretia.

(3) Predávajúci poskytne kupujúcemu písomné potvrdenie o vytknutí vady bezodkladne po vytknutí vady kupujúcim. Predávajúci v potvrdení o vytknutí vady uvedie lehotu, v ktorej vadu v súlade s § 507 ods. 1 odstráni. Lehota oznámená podľa predchádzajúcej vety nesmie byť dlhšia ako 30 dní odo dňa vytknutia vady, ak dlhšia lehota nie je odôvodnená objektívnym dôvodom, ktorý predávajúci nemôže ovplyvniť.

(4) Ak predávajúci odmietne zodpovednosť za vady, dôvody odmietnutia písomne oznámi kupujúcemu. Ak kupujúci znaleckým posudkom alebo odborným stanoviskom vydaným akreditovanou osobou, autorizovanou osobou alebo notifikovanou osobou preukáže zodpovednosť predávajúceho za vadu, môže vytknúť vadu opakovane a predávajúci nemôže odmietnuť zodpovednosť za vadu; na opakované vytknutie vady sa § 621 ods. 3 nevzťahuje. Na náklady spotrebiteľa spojené so znaleckým posudkom a odborným stanoviskom sa vzťahuje § 509 ods. 2.

(5) Ak pred uzavretím zmluvy alebo, ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky kupujúceho, pred odoslaním objednávky, predávajúci oboznámil kupujúceho, že vady možno vytknúť aj u inej osoby, konanie alebo opomenutie tejto osoby sa na účely zodpovednosti za vady považuje za konanie alebo opomenutie predávajúceho.

Komentár k § 621 a § 622

!     Upozornenie

Ustanovenia po ostatnej novele zákona upravujú práva zo zodpovednosti za vady a taktiež je upravené vytknutie vady.

Práva zo zodpovednosti za vady

Kupujúci má v prípade vady veci, vrátane veci s digitálnymi prvkami, za ktorú zodpovedá predávajúci, právo uplatniť si voči predávajúcemu práva zo zodpovednosti za vady, medzi ktoré patrí právo na odstránenie vady opravou alebo výmenou, právo na primeranú zľavu z kúpnej ceny a právo na odstúpenie od zmluvy.

 

Vytknutie vady

Na to, aby kupujúci mohol uplatniť voči predávajúcemu uvedené práva zo zodpovednosti za vady, je povinný vadu vytknúť u predávajúceho do dvoch mesiacov od zistenia vady. Súčasne musí kupujúci vadu podľa predchádzajúcej vety vytknúť najneskôr do uplynutia doby, počas ktorej predávajúci zodpovedá za vady. Ak vadu v uvedenej lehote u predávajúceho nevytkne, práva zo zodpovednosti za vady mu zaniknú. Kupujúci môže vadu vytknúť osobne alebo na diaľku využitím prostriedkov diaľkovej komunikácie. Vo všeobecnosti sa vady vytýkajú u predávajúceho, u ktorého bola vec kúpená. Vadu je však možné vytknúť aj u inej osoby určenej predávajúcim, o ktorej predávajúci informoval kupujúceho pred uzavretím zmluvy alebo pred odoslaním objednávky. Osobne môže kupujúci vadu vytknúť v ktorejkoľvek prevádzkarni predávajúceho alebo u inej osoby určenej predávajúcim. Pri vytknutí vady predávajúci bezodkladne poskytne kupujúcemu potvrdenie o vytknutí vady a o lehote, v ktorej predávajúci v súlade s § 507 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení návrhu zákona vadu odstráni. Táto lehota nesmie byť dlhšia ako 30 dní odo dňa vytknutia vady, ak dlhšia lehota nie je odôvodnená objektívnym dôvodom, ktorý predávajúci nemôže ovplyvniť (vysvetlenie konceptu primeranej lehoty sa nachádza pri § 623). Uvedené potvrdenie zabezpečí, že kupujúci bude vedieť preukázať, že vadu u predávajúceho vytkol a informácia o primeranej lehote je dôležitá z dôvodu uplatňovania ďalších práv podľa § 624 Občianskeho zákonníka v znení nového zákona. Potvrdenie predávajúci poskytne v písomnej forme, čo znamená, že môže ísť aj o potvrdenie v elektronickej podobe zaslané formou e-mailu alebo iným spôsobom.

 

Preukázanie momentu dodania

Vzhľadom na skutočnosť, že zodpovednosť predávajúceho je časovo limitovaná (§ 619 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka v znení návrhu zákona), je nevyhnutnou súčasťou vytknutia vady preukázanie momentu dodania (napr. potvrdením o kúpe, dodacím listom, e-mailom potvrdzujúcim dodanie veci…). Zároveň je nevyhnutným predpokladom pre riadne vytknutie vady, že osoba, u ktorej sa vytýka vada, je príslušnou osobou, u ktorej sa vada má, resp. môže vytknúť (napr. potvrdením o kúpe, faktúrou, e-mailovou komunikáciou, iným potvrdením...).

 

Právo na náhradu škody

Kupujúci má aj po uplatnení práv zo zodpovednosti za vady naďalej právo na náhradu škody, ktorá mu bola vadou spôsobená (zákon č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom).

 

Preukázanie vady

Ak predávajúci odmieta zodpovednosť za vady, dôvody odmietnutia písomne oznámi kupujúcemu, pričom písomným oznámením možno aj v tomto prípade rozumieť napríklad aj oznámenie e-mailom. Ak sa spotrebiteľ/kupujúci s dôvodmi, ktoré mu uvedie predávajúci, nestotožní, môže sa obrátiť na znalca, akreditovanú, autorizovanú alebo notifikovanú osobu, aby vec posúdili. Ak kupujúci má k dispozícii znalecký posudok alebo odborné stanovisko akreditovanej osoby, autorizovanej osoby alebo notifikovanej osoby, ktoré budú znieť v prospech kupujúceho, môže vytknúť vadu u predávajúceho opakovane. Predloženie takéhoto dôkazu znamená, že predávajúci neuniesol dôkazné bremeno na vyvrátenie právnej domnienky podľa § 620, a teda má sa za to, že za vadu zodpovedá predávajúci. Zodpovednosť za opakovane vytknutú vadu na základe takéhoto dôkazu nemôže obchodník odmietnuť a spotrebiteľ si môže žiadať aj preplatenie nákladov na zabezpečenie odborného vyjadrenia v súlade s § 509 ods. 2.

 

Odopretie práva zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu

Kupujúci má právo odoprieť zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu alebo jej časť, kým si predávajúci nesplní povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zodpovednosti za vady. Po tom, čo si predávajúci uvedené povinnosti splní, je kupujúci povinný dodatočne bez zbytočného odkladu zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu alebo jej časť. Toto ustanovenie má chrániť spotrebiteľa, ktorý sa domnieva, že mu nebolo poskytnuté riadne plnenie. Predmetné právo je však podmienené tým, že spotrebiteľ si svoju povinnosť splnil a v čase vytknutia vady nie je v omeškaní so zaplatením kúpnej ceny alebo jej časti.

§ 623

Odstránenie vady

(1) Kupujúci má právo zvoliť si odstránenie vady výmenou veci alebo opravou veci. Kupujúci si nemôže zvoliť spôsob odstránenia vady, ktorý nie je možný alebo ktorý by v porovnaní s druhým spôsobom odstránenia vady spôsobil predávajúcemu neprimerané náklady s ohľadom na všetky okolnosti, najmä na hodnotu, ktorú by mala vec bez vady, na závažnosť vady a na skutočnosť, či by druhý spôsob odstránenia vady spôsobil kupujúcemu značné ťažkosti.

(2) Predávajúci môže odmietnuť odstránenie vady, ak oprava ani výmena nie sú možné alebo ak by si vyžadovali neprimerané náklady s ohľadom na všetky okolnosti, vrátane okolností podľa odseku 1 druhej vety.

(3) Predávajúci opraví alebo vymení vec v primeranej lehote (§ 507 ods. 1) po tom, čo kupujúci vytkol vadu, bezplatne, na vlastné náklady a bez spôsobenia závažných ťažkostí kupujúcemu s ohľadom na povahu veci a účel, na ktorý kupujúci vec požadoval.

(4) Na účely opravy alebo výmeny kupujúci odovzdá alebo sprístupní vec predávajúcemu alebo osobe podľa § 622 ods. 5. Náklady prevzatia veci znáša predávajúci.

(5) Predávajúci dodá opravenú vec alebo náhradnú vec kupujúcemu na vlastné náklady rovnakým alebo obdobným spôsobom, akým mu kupujúci dodal vadnú vec, ak sa strany nedohodnú inak. Ak kupujúci neprevezme vec v lehote šiestich mesiacov odo dňa, kedy ju mal prevziať, môže predávajúci vec predať. Ak ide o vec väčšej hodnoty, predávajúci kupujúceho o zamýšľanom predaji vopred upovedomí a poskytne mu primeranú dodatočnú lehotu na prevzatie veci. Predávajúci bezodkladne po predaji vyplatí kupujúcemu výťažok z predaja veci po odpočítaní nákladov, ktoré účelne vynaložil na jej úschovu a predaj, ak kupujúci uplatní právo na podiel z výťažku v primeranej lehote uvedenej predávajúcim v oznámení o zamýšľanom predaji veci. Predávajúci môže vec na vlastné náklady zničiť, ak sa ju nepodarilo predať alebo ak predpokladaný výťažok z predaja nebude postačovať ani na úhradu nákladov, ktoré predávajúci účelne vynaložil na úschovu veci, a nákladov, ktoré by predávajúci musel nevyhnutne vynaložiť na jej predaj.

(6) Predávajúci pri odstránení vady zabezpečí odstránenie veci a inštaláciu opravenej veci alebo náhradnej veci, ak si výmena alebo oprava vyžaduje odstránenie vadnej veci, ktorá bola nainštalovaná v súlade s jej povahou a účelom pred tým, ako sa vada prejavila. Predávajúci a kupujúci sa môžu dohodnúť, že odstránenie veci a inštaláciu opravenej alebo náhradnej veci zabezpečí kupujúci na náklady a nebezpečenstvo predávajúceho.

(7) Pri odstránení vady výmenou veci nemá predávajúci právo na náhradu škody spôsobenú bežným opotrebovaním veci a na odplatu za bežné užívanie veci pred jej výmenou.

(8) Predávajúci zodpovedá za vady náhradnej veci podľa § 619.

Komentár k § 623

!     Upozornenie

Ustanovenie upravuje právo kupujúceho na odstránenie vady, a to prostredníctvom konkrétnych prostriedkov nápravy, ktorými sú oprava alebo výmena. Oprava a výmena predstavujú primárne prostriedky nápravy, ktoré má kupujúci v prípade vady k dispozícii.

Voľba kupujúceho

Kupujúci má možnosť voľby medzi opravou a výmenou vadnej veci. Voľba kupujúceho je obmedzená len v prípadoch, ak ním zvolený spôsob odstránenia vady nie je možný, a to či už z právnej alebo faktickej stránky, alebo by v porovnaní s druhým spôsobom viedol k neprimeraným nákladom pre predávajúceho. Napríklad, ak by kupujúci požadoval výmenu veci v dôsledku malej ľahko opraviteľnej estetickej vady, takáto výmena by mohla byť pre predávajúceho neprimeraná vzhľadom na náklady, ktoré by mu mohla spôsobiť. Vždy je však potrebné okrem iného prihliadať aj na to, či alternatívny spôsob odstránenia vady nespôsobí kupujúcemu značné ťažkosti.

Predávajúci môže odmietnuť odstrániť vadu, ak oprava ani výmena nie sú možné, alebo by predávajúcemu spôsobili neprimerané náklady. Uvedené platí aj v prípade, ak oprava alebo výmena nie je možná a alternatívny spôsob odstránenia vady by spôsobil predávajúcemu neprimerané náklady, napríklad v dôsledku toho, že sa kupujúci presťahoval z pôvodného miesta dodania veci a náklady na prevzatie veci z nového miesta by boli pre predávajúceho neprimerané.

 

Odstránenie vady

Po tom, čo kupujúci vytkne predávajúcemu vadu, predávajúci je povinný ju odstrániť podľa zvoleného spôsobu v najkratšom možnom čase, ktorý potrebuje na posúdenie vady a na jej odstránenie – táto lehota je v § 507 ods. 1 tretej vete Občianskeho zákonníka v znení návrhu zákona pomenovaná ako „primeraná lehota”. Vzhľadom na potrebu zabezpečenia právnej istoty pre spotrebiteľov sa navrhuje nadviazať na koncept všeobecne známej 30-dňovej lehoty na vybavenie reklamácie uzákonený v doterajšom § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. Túto lehotu bude možné presiahnuť len v individuálnych prípadoch, ak budú existovať dôvody nezávislé od obchodníka, ktoré budú zakladať prekážku pre vybavenie reklamácie do 30 dní. Aj pre predĺženú lehotu bude platiť, že má ísť o najkratší možný čas, pričom obchodník bude o tejto lehote a dôvodoch, pre ktoré presiahne jej dĺžka 30 dní, informovať spotrebiteľa vždy písomnou formou.

 

Lehota

Výklad pojmu „primeraná lehota” v aplikačnej praxi by mal pri spotrebiteľskej kúpnej zmluve sledovať recitál 55 smernice (EÚ) 2019/771. Lehota na opravu alebo výmenu veci by sa mala považovať za primeranú, ak poskytuje kupujúcemu ochranu pred rizikom závažného oneskorenia pri odstránení vady zo strany predávajúceho, ale súčasne je predávajúcim objektívne možné v danej lehote zrealizovať/dokončiť opravu alebo výmenu veci. Z uvedeného vyplýva, že primeraná lehota na opravu alebo výmenu veci môže byť opodstatnene pre rôzne veci odlišná (napr. oprava obuvi jej zalepením alebo výmena veci za novú, ktorá je ihneď dostupná na sklade, by mohli byť vybavené bezodkladne, v intervale maximálne pár dní, ale oprava elektroniky s nutnosťou objednania špecifického náhradného dielu alebo oprava sedacej súpravy jej kompletným prečalúnením budú objektívne trvať dlhšie). Malo by sa prihliadať na povahu a zložitosť veci, ale súčasne na povahu a zložitosť vady a úsilie potrebné na dokončenie opravy alebo výmeny veci. Primeranosť tejto lehoty by sa mala určovať z perspektívy oboch zmluvných strán. Predávajúci musí byť schopný opravu alebo výmenu veci v danej lehote objektívne dokončiť, preto by sa malo prihliadať napr. na to, ak je potrebné dodanie náhradných dielov treťou stranou, objednanie nového kusu od obchodníka na výmenu, vykonanie demontáže vadnej veci a montáže opravenej alebo novej veci, trvanie pôvodnej dodacej lehoty atď.

 

Realizácia opravy alebo výmeny veci

Z perspektívy kupujúceho je potrebné zdôrazniť, že oprava alebo výmena veci sa majú realizovať bez spôsobenia závažných ťažkostí kupujúcemu s ohľadom na povahu a účel veci, preto by sa malo napr. zohľadniť, či ide o vec dennej potreby alebo skôr luxusnejší tovar, prípadne na to, či bola kupujúcemu poskytnutá náhrada (napr. náhradné vozidlo, náhradný spotrebič) do času dokončenia opravy alebo výmeny veci. Hoci má ísť o lehotu posudzovanú individuálne podľa okolností konkrétneho prípadu, v zmysle poslednej vety recitálu 55 smernice (EÚ) 2019/771 by malo byť možné tento pojem vykladať aj vo všeobecnosti.

Interpretačná a aplikačná prax v Slovenskej republike v tejto otázke nadväzujú na dlhoročný platný právny stav s fixnou 30-dňovou lehotou pre všetky druhy vecí, a teda za východisko pre interpretovanie primeranej lehoty v aplikačnej praxi má byť považovaná 30-dňová lehota ako akási referenčná lehota, ktorá by sa mala skrátiť, ak to okolnosti konkrétneho prípadu dovoľujú, a predĺžiť, ak si to objektívne okolnosti konkrétneho prípadu vyžadujú. Spotrebiteľ má dostať informáciu o primeranej lehote v zmysle § 622 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení návrhu zákona z dôvodu uplatňovania ďalších práv podľa § 624 Občianskeho zákonníka v znení novely zákona.

 

Zľava z ceny

Ak predávajúci urobí vyhlásenie alebo je z okolností zrejmé, že neodstráni vadu v primeranej lehote alebo bez spôsobenia závažných ťažkostí kupujúcemu, má kupujúci právo namiesto opravy alebo výmeny veci žiadať zľavu z ceny alebo odstúpiť od zmluvy v zmysle bližšej úpravy v § 624 Občianskeho zákonníka v znení nového zákona o ochrane spotrebiteľa zákona. Nedodržanie lehoty oznámenej kupujúcemu podľa § 622 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení návrhu zákona však nemusí bez ďalšieho znamenať, že predávajúci nedodržal primeranú lehotu, ak boli dané objektívne dôvody na jej prekročenie. Primeraná lehota by teda mala priniesť správnu rovnováhu medzi očakávania kupujúceho, ktorý zakúpil vec s vadou a oprávnene žiada nápravu, objektívne možnosti predávajúceho odstrániť vadu čo možno najskôr a bez závažných problémov pre kupujúceho, medzi požiadavku na individuálny prístup podľa okolností konkrétneho prípadu a právnu istotu, ktorú má právna úprava garantovať.

 

Sprístupnenie veci na opravu alebo výmenu

Kupujúci je povinný sprístupniť vec na opravu alebo výmenu predávajúcemu alebo osobe ním určenej. Náklady sprístupnenia veci rovnako ako náklady na dodanie opravenej alebo náhradnej veci po oprave alebo výmene znáša predávajúci. V prípade veci vyžadujúcej si montáž alebo inštaláciu, zabezpečí predávajúci za účelom odstránenia vady aj jej odstránenie a inštaláciu opravenej alebo náhradnej veci po uvedení do súladu. Alternatívne sa môžu kupujúci a predávajúci dohodnúť, že tak urobí kupujúci na náklady a nebezpečenstvo predávajúceho.

 

Prevzatie veci od predávajúceho

Zavádza sa povinnosť pre kupujúceho prevziať si vec od predávajúceho najneskôr do 6 mesiacov odo dňa, kedy ju po oprave alebo výmene mal prevziať. V opačnom prípade môže predávajúci neprevzatú vec predať. Cieľom je reagovať na situácie, kedy si kupujúci neprevezmú veci po oprave alebo výmene a predávajúci je povinný znášať náklady za ich uskladnenie a súčasne nevie, kedy a či si ju kupujúci prevezme.

V prípade výmeny veci zodpovedá predávajúci za vady náhradnej veci rovnako ako v prípade pôvodne dodanej veci a kupujúci má právo v prípade výskytu vady uplatniť si k nej práva zo zodpovednosti za vady. Keďže predávajúci dodal kupujúcemu vadné plnenie, predávajúci nemá pri výmene veci právo na odplatu za bežné používanie veci pred výmenou a na náhradu škody spôsobenú bežným opotrebovaním pri jej používaní.

§ 624

Zľava z kúpnej ceny
a odstúpenie od zmluvy

(1) Kupujúci má právo na primeranú zľavu z kúpnej ceny alebo môže odstúpiť od kúpnej zmluvy aj bez poskytnutia dodatočnej primeranej lehoty podľa § 517 ods. 1, ak

a)  predávajúci vec neopravil ani nevymenil,

b)  predávajúci vec neopravil ani nevymenil v súlade s § 623 ods. 4 a 6,

c)  predávajúci odmietol odstrániť vadu podľa § 623 ods. 2,

d)  vec má rovnakú vadu napriek oprave alebo výmene veci,

e)  vada je takej závažnej povahy, že odôvodňuje okamžitú zľavu z kúpnej ceny alebo odstúpenie od kúpnej zmluvy, alebo

f)  predávajúci vyhlásil alebo je z okolností zrejmé, že vadu neodstráni v primeranej lehote alebo bez spôsobenia závažných ťažkostí pre kupujúceho.

(2) Pri posudzovaní práva kupujúceho na zľavu z kúpnej ceny alebo odstúpenie od kúpnej zmluvy podľa odseku 1 písm. d) a e) sa zohľadnia všetky okolnosti, najmä druh a hodnota veci, povaha a závažnosť vady a možnosť od kupujúceho objektívne žiadať, aby dôveroval v schopnosť predávajúceho odstrániť vadu.

(3) Zľava z kúpnej ceny musí byť primeraná rozdielu hodnoty predanej veci a hodnoty, ktorú by vec mala, ak by bola bez vád.

(4) Kupujúci nemôže odstúpiť od kúpnej zmluvy podľa odseku 1, ak sa kupujúci spolupodieľal na vzniku vady alebo ak je vada zanedbateľná. Dôkazné bremeno, že sa kupujúci spolupodieľal na vzniku vady a že vada je zanedbateľná, nesie predávajúci.

(5) Ak sa zmluva týka kúpy viacerých vecí, kupujúci môže od nej odstúpiť len vo vzťahu k vadnej veci. Vo vzťahu k ostatným veciam môže odstúpiť od zmluvy, len ak nemožno dôvodne očakávať, že bude mať záujem ponechať si ostatné veci bez vadnej veci.

(6) Kupujúci po odstúpení od zmluvy alebo jej časti vráti vec predávajúcemu na náklady predávajúceho. Predávajúci zabezpečí odstránenie veci, ktorá bola nainštalovaná v súlade s jej povahou a účelom pred tým, ako sa vada prejavila. Ak predávajúci vec v primeranej lehote neodstráni, môže kupujúci zabezpečiť odstránenie a doručenie veci predávajúcemu na náklady a nebezpečenstvo predávajúceho.

(7) Predávajúci po odstúpení od zmluvy vráti kupujúcemu kúpnu cenu najneskôr do 14 dní odo dňa vrátenia veci predávajúcemu alebo po preukázaní, že kupujúci zaslal vec predávajúcemu, podľa toho, ktorý okamih nastane skôr.

(8) Predávajúci vráti kúpnu cenu kupujúcemu alebo mu vyplatí zľavu z kúpnej ceny rovnakým spôsobom, aký použil kupujúci pri zaplatení kúpnej ceny, ak kupujúci výslovne nesúhlasí s iným spôsobom úhrady. Všetky náklady spojené s úhradou znáša predávajúci.

(9) Predávajúci nemá právo na náhradu škody spôsobenú bežným opotrebovaním veci a na odplatu za bežné užívanie veci pred odstúpením od kúpnej zmluvy.

Komentár k § 624

!     Upozornenie

Ustanovenie upravuje právo kupujúceho na zľavu z kúpnej ceny a odstúpenie od zmluvy. Predmetné prostriedky nápravy predstavujú sekundárne prostriedky nápravy, na ktoré má kupujúci v prípade vady právo.

Okamžitý nárok na zľavu z kúpnej ceny alebo odstúpenie od zmluvy

Výnimkou sú situácie odôvodňujúce okamžitý nárok na zľavu z kúpnej ceny alebo odstúpenie od zmluvy, ako napríklad vadnosť veci tak závažnej povahy, že v dôsledku nej kupujúci nemôže vec užívať bežným spôsobom a nemožno od neho očakávať, že bude mať dôveru v opravu alebo výmenu veci.

V prípade zanedbateľnej vady kupujúci nemôže odstúpiť od zmluvy. Keďže odstúpenie od zmluvy predstavuje najvýraznejší zásah do vzájomných práv a povinností zmluvných strán, cieľom je vyhnúť sa odstúpeniu od zmluvy v takýchto prípadoch, kedy sa dôraz kladie na opravu, výmenu, respektíve zľavu z kúpnej ceny ako sekundárny nárok nápravy. Kupujúci takisto nemôže odstúpiť od zmluvy v prípade, ak sa sám pričinil na vzniku vady. V oboch prípadoch znáša dôkazné bremeno o uvedených skutočnostiach predávajúci.

 

Odstúpenie od zmluvy len vo vzťahu k vadnej veci

Vo všeobecnosti platí, že kupujúci môže odstúpiť od zmluvy len vo vzťahu k vadnej veci. Ak však kupujúci nadobudol na základe kúpnej zmluvy viacero vecí a nemožno od neho dôvodne očakávať, že bude mať záujem ponechať si len veci bez vady, môže odstúpiť od zmluvy aj vo vzťahu k takýmto veciam. Pôjde napríklad o situácie, ak si kupujúci zaobstaral veci za účelom vzájomného používania alebo ak v dôsledku vady jednej veci od neho nemožno očakávať, že si zachová dôveru k ostatným.

V prípade odstúpenia od zmluvy majú kupujúci a predávajúci povinnosť predovšetkým vrátiť druhej zmluvnej strane všetko, čo od nej na základe zmluvy dostali. Kupujúci je povinný vrátiť predávajúcemu dodané veci v závislosti od rozsahu odstúpenia od zmluvy. Náklady vrátenia znáša predávajúci. Predávajúci naopak vráti kupujúcemu kúpnu cenu, a to najneskôr do 14 dní odo dňa vrátenia veci alebo preukázania zaslania veci späť, v závislosti od toho, ktoré z uvedeného nastane skôr.

 

Odstúpene od zmluvy uzavretej na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov obchodníka

Vo všeobecnosti platí, že predávajúci vyplatí zľavu z ceny alebo vráti kúpnu cenu kupujúcemu spôsobom, aký kupujúci použil pri zaplatení. Výnimku predstavuje situácia, ak kupujúci výslovne súhlasí s iným spôsobom vrátenia.

V prípade veci vyžadujúcej si montáž alebo inštaláciu, zabezpečí predávajúci jej odstránenie. Ak si predávajúci uvedenú povinnosť nesplní v primeranej lehote, môže kupujúci sám zabezpečiť odstránenie a doručenie veci predávajúcemu na jeho náklady a nebezpečenstvo.

Nakoľko predávajúci dodal kupujúcemu vadné plnenie, obdobne ako pri výmene veci, nemá právo na odplatu za bežné používanie veci pred odstúpením od zmluvy a na náhradu škody spôsobenú bežným opotrebovaním pri jej používaní.

§ 625

Náhrada nákladov predávajúceho

Ak je vada, za ktorú zodpovedá predávajúci, dôsledkom konania alebo opomenutia inej osoby v rovnakom dodávateľskom reťazci, vrátane opomenutia dodať aktualizácie pre vec s digitálnymi prvkami, predávajúci má voči tejto osobe právo na náhradu účelne vynaložených nákladov, ktoré mu vznikli v dôsledku vytknutia vady a uplatnenia práva zo zodpovednosti za vady kupujúcim podľa § 621.

Komentár k § 625

Predávajúci ako zmluvná strana kupujúceho priamo zodpovedá voči kupujúcemu za vady predanej veci. Kupujúci vady vytýka u predávajúceho alebo u osoby ním určenej a uplatňuje si práva zo zodpovednosti za vady priamo voči predávajúcemu. Nie vždy sú však vady dôsledkom konania alebo opomenutia predávajúceho. Ak je vada, za ktorú zodpovedá predávajúci, dôsledkom konania alebo opomenutia inej osoby v reťazci dodávok (výrobca, dovozca, distribútor), má predávajúci voči tejto osobe právo na náhradu účelne vynaložených nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s vytknutím vady a uplatnením práva zo zodpovednosti za vady kupujúcim.

§ 626

Spotrebiteľská záruka

(1) Výrobca [§ 617 ods. 1 písm. d)] alebo predávajúci môže poskytnúť kupujúcemu spotrebiteľskú záruku, ktorou sa zaviažu vrátiť kupujúcemu kúpnu cenu, vymeniť alebo opraviť predanú vec alebo zabezpečiť jej údržbu nad rozsah práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady. Kupujúci má právo požadovať od výrobcu alebo predávajúceho, ktorý poskytol spotrebiteľskú záruku, plnenie zo spotrebiteľskej záruky za podmienok uvedených v záručnom liste alebo v súvisiacej reklame dostupnej v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy alebo pred jej uzatvorením.

(2) Ak výrobca ponúkne spotrebiteľskú záruku na životnosť veci, kupujúci má počas trvania spotrebiteľskej záruky voči výrobcovi práva na odstránenie vady podľa § 623, ak výrobca neposkytol v spotrebiteľskej záruke na životnosť výhodnejšie podmienky.

(3) Výrobca alebo predávajúci, ktorý poskytol spotrebiteľskú záruku, poskytne kupujúcemu záručný list na trvanlivom médiu najneskôr v čase dodania veci v slovenskom jazyku alebo so súhlasom spotrebiteľa v inom jazyku. Výrobca alebo predávajúci, ktorý poskytol spotrebiteľskú záruku, v záručnom liste jasným a zrozumiteľným spôsobom uvedie náležitosti podľa § 502 ods. 3 a poučenie, že kupujúci má voči predávajúcemu práva zo zodpovednosti za vady podľa § 621, ktoré nie sú spotrebiteľskou zárukou dotknuté.

(4) Porušenie povinnosti výrobcu alebo predávajúceho, ktorý poskytol spotrebiteľskú záruku, podľa odseku 3 nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej záruky.

(5) Ak sú podmienky spotrebiteľskej záruky v súvisiacej reklame pre kupujúceho priaznivejšie ako podmienky podľa záručného listu, platia podmienky uvedené v reklame. To neplatí, ak výrobca alebo predávajúci, ktorý poskytol spotrebiteľskú záruku, pred uzavretím zmluvy s kupujúcim súvisiacu reklamu zosúladil so záručným listom rovnakým alebo obdobným spôsobom, akým bola reklama uskutočnená.

Komentár k § 626

Údržba nad rozsah práv vyplývajúcich kupujúcemu zo zákonnej zodpovednosti za vady

Výrobca alebo predávajúci môžu kupujúcemu – spotrebiteľovi poskytnúť aj záruku nad rámec práv vyplývajúcich mu zo zodpovednosti predávajúceho za vady podľa Občianskeho zákonníka. Takouto rozšírenou spotrebiteľskou zárukou sa môže jej poskytovateľ zaviazať vrátiť kupujúcemu kúpnu cenu, vymeniť alebo opraviť predanú vec či zabezpečiť jej údržbu nad rozsah práv vyplývajúcich kupujúcemu zo zákonnej zodpovednosti za vady.

 

Záručný list

Podmienky tejto záruky sú vymedzené v záručnom liste alebo v súvisiacej reklame. Za týchto podmienok môže kupujúci uplatňovať u poskytovateľa záruky plnenia z nej plynúce.

Ustanovenie vymedzuje niektoré náležitosti záručného listu. Záručný list okrem všeobecných náležitostí vymedzených v § 502 ods. 3 musí obsahovať poučenie pre kupujúceho, že má naďalej voči predávajúcemu práva zo zodpovednosti za vady podľa § 621, ktoré spotrebiteľskou zárukou nie sú dotknuté. Spotrebiteľská záruka je platná aj v prípade, ak jej poskytovateľ nesplní všetky povinnosti týkajúce sa záručného listu a jeho náležitostí.

§ 627

Vypúšťa sa.

Komentár k § 627

!     Upozornenie

Ostatnou novelou zákona sa vypustilo uvedené ustanovenie. Obdoba úpravy § 627 ods. 2 sa nachádza v novom znení § 623 ods. 8. V prípade výmeny veci zodpovedá predávajúci za vady náhradnej veci rovnako ako v prípade pôvodne dodanej veci a kupujúci má právo v prípade výskytu vady uplatniť si k nej práva zo zodpovednosti za vady.

TRETIA HLAVA

DAROVACIA ZMLUVA

Komentár k tretej hlave

Darovacia zmluva

–   na základe darovacej zmluvy dochádza k zmene vlastníka určitej veci,

–   zmluvné strany – darca a obdarovaný – musia mať právnu subjektivitu (môžu nimi byť aj podnikatelia),

–   podmienku darovania je prejav vôle darovania a prijatia daru,

–   vec daruje darca a obdarovaný ju prijíma,

–   predmetom darovania môže byť

•    hnuteľná veci – auto, obraz, šperk – rôzna forma (aj ústna),

•    nehnuteľnosti – dom, pozemok, byt – písomná forma,

•    právo – napr. právo na výplatu spoluvlastníckeho podielu, postúpenie pohľadávky (vyžaduje sa písomná forma),

–   nevyžaduje sa písomná forma zmluvy,

–   darovanie nie je zložitým úkonom,

–   celý proces darovania sa však musí uskutočniť v súlade so zákonom,

–   proces darovania pozostáva z uzatvorenia darovacej zmluvy, overenia podpisov a podania návrhu na vklad,

–   základom darovania je dobre napísaná darovacia zmluva,

–   pri darovaní platí podmienka bezodplatnosti znamená – obdarovaný nemá právnu povinnosť poskytnúť protihodnotu za darovanú vec alebo právo.

 

Ústna forma darovania

Využíva sa pri hnuteľných veciach. ide o najjednoduchší spôsob darovania. Ústna forma darovania však prináša komplikácie do budúcnosti, ak by darca chcel svoj dar vziať späť a domáhal sa ho na súde.

V praxi je bežné poskytnutie daru medzi prítomnými osobami, pri ktorom je prejav vôle darcu a obdarovaného vyjadrený odovzdaním a prijatím daru. Ide o reálnu darovaciu zmluvu.

 

Písomná forma darovania

Táto forma sa vyžaduje pri darovaní nehnuteľností. Darovacia zmluva musí obsahovať všetky zákonov vymedzené náležitosti, pričom zákon upravuje aj postup pri darovaní, čo je predpokladom platnosti zmluvy.

 

Obsahové náležitosti darovacej zmluvy

–   zmluvné strany – darca a obdarovaný,

–   označenie zmluvných strán:

•    meno, priezvisko, vrátane rodné priezvisko, dátumu narodenia, rodné číslo, trvalý pobyt,

–   údaje potrebné pre katastrálny úrad, nakoľko sa nehnuteľnosť na základe daru musí vyznačiť v registri,

–   označenie daru – presná špecifikácia, čo je predmetom darovania a aká vec sa daruje,

–   označenie nehnuteľnosti

•    katastrálne územie, obec, okres, register, číslo parcely, výmeru, druh pozemku, číslo LV, súpisné číslo, číslo bytu, číslo poschodia, číslo bytového vchodu, spoluvlastnícke podiely na spoločných častiach a zariadeniach domu, veľkosť spoluvlastníckeho podielu, ak sa daruje len časť nehnuteľnosti,

–   označenie bytu (ak sa daruje) – prílohou zmluvy je vyhlásenie správcu, že darca nemá nedoplatky na úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru a na tvorbe fondu prevádzky, údržby a opráv.

Poznámka

Ak by darovacia zmluva neobsahovala všetky obsahové náležitosti, ide o neplatnú zmluvu v súlade s Občianskym zákonníkom a považuje sa, ako keby darovacia zmluva nebola uzavretá.

Príklad

Milan a Juraj sa dohodli, že Juraj Milanovi daruje pozemok u nich dedine. Vlastníkom pozemku je Juraj. Na základe dohody spísali darovaciu zmluvu. Do zmluvy však neuviedli presné označenie tohto pozemku v domnení, že obaja vedia, o ktorý pozemok išlo. Pozemok však nebol označený tak ako má byť – uvedením katastrálneho územia, obce, okresu, registra parcely, parcelného čísla, výmery pozemku a druhu pozemku a preto je táto darovacia zmluva neplatná.

Ďalšie náležitosti darovacej zmluvy

Zmluva môže ďalej obsahovať aj iné obsahové náležitosti dojednané medzi zmluvnými stranami, pričom tieto náležitosti nie sú predpokladom pre platnosť darovacej zmluvy:

–   lehota na odovzdanie daru – nehnuteľnosti – ide o lehotu, do ktorej má darca dar obdarovanému odovzdať,

–   ak sa daruje byt alebo dom je potrebné uviesť aj stav elektromera a plynomera,

–   prehlásenia darcu, že na predmete darovania nie je žiadna ťarcha, že všetky poplatky týkajúce sa darovanej veci sú uhradené a ďalšie.

 

Obsahové náležitosti darovacej zmluvy na byt

–   obsahové náležitosti podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov – ide o povinné náležitosti, ktoré ak by zmluva neobsahovala, ide o absolútnu neplatnosť a ako keby uzavretá nebola,

–   popis bytu alebo nebytového priestoru v dome a príslušenstva bytu, vymedzenie polohy bytu alebo nebytového priestoru v dome označením čísla bytu, čísla vchodu a opisom nebytového priestoru, určenie rozsahu podlahovej plochy a vybavenia bytu a nebytového priestoru v dome,

–   vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve, na pozemku zastavanom domom a na priľahlom pozemku, pričom veľkosť spoluvlastníckeho podielu je určená podielom podlahovej plochy bytu alebo nebytového priestoru k úhrnu podlahových plôch všetkých bytov a nebytových priestorov v dome,

–   určenie a popis spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku a prípadné určenie, ktoré spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu, časti príslušenstva a priľahlého pozemku užívajú len niektorí vlastníci bytov a niektorí vlastníci nebytových priestorov,

–   úprava práv k pozemku zastavanému domom a k priľahlému pozemku,

–   vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu na priľahlom pozemku dohodou nadobúdateľa bytu alebo nebytového priestoru s vlastníkom domu,

–   vyhlásenie nadobúdateľa bytu alebo nebytového priestoru v dome o pristúpení k zmluve o spoločenstve vlastníkov alebo k zmluve o výkone správy,

–   úprava práv k zariadeniam civilnej ochrany, ak sú také objekty v dome, po predchádzajúcom súhlase príslušných orgánov.

 

Postup pri darovacej zmluve na nehnuteľnosť

Podpisom nie je proces darovania dokončený a uzatvorením darovacej zmluvy sa darca ešte stáva vlastníkom nehnuteľnosti. Následne je potrebné podľa žiadosť o vklad do katastra nehnuteľností – ide o návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Až po povolení katastra vkladu vlastníckeho práva sa obdarovaný stáva majiteľom nehnuteľnosti, ktorú mu darca daroval.

Do katastra sa vkladajú dve kópie darovacej zmluvy s overenými podpismi strán, musia byť overené podpisy zmluvných strán a je potrebné vypísať tlačivo návrh na vklad vlastníckeho práva k daru do katastra nehnuteľností. Návrh na vklad podáva darca alebo obdarovaný, nemusia ho podať súčasne obidve strany, pričom k návrhu, ako sme už uviedli sa prikladajú dve kópie darovacej zmluvy. Za návrh na vklad sa platí poplatok vo výške 66 eur, kataster rozhodne do 31 dní od doručenia návrhu v prípade, ak návrh neobsahuje žiadne chyby. V prípade urýchlenia rozhodnutia o zápise vkladu je možné požiadať a zaplatiť vyšší poplatok. Ak je všetko v poriadku, a návrh na vklad neobsahuje žiadne chyb, kataster vydá rozhodnutie o vklade a dochádza k zápisu nového vlastníka do katastra. Zápisom je ukončený celý proces darovania.

 

Overenie podpisov na darovacej zmluve

–   podpisy sa overujú na matrike alebo na notárskom úrade (ktoromkoľvek),

–   za overenie podpisov sa platí správny poplatok,

–   povinne sa overuje podpis darcu a podpis obdarovaného nie je povinnosťou overiť.

 

Vady daru

Darca je povinný pri darovaní nehnuteľnosti upozorniť na vady, o ktorých vie. V prípade, že má nehnuteľnosť vady, na ktoré darca neupozornil, je obdarovaný oprávnený nehnuteľnosť vrátiť. Povinnosť darcu upozorniť na vady darovanej veci sa týka iba vád, kde upozornenie má zmysel. Netýka sa však vád, ktoré sú pri prevzatí daru zjavné.

 

Darovacia zmluva je neplatná, ak by mala plniť až po darcovej smrti. Právo žiadať od obdarovaného vrátenie daru má iba darca a svoje právo na vrátenie daru môže uplatniť v 3 ročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

3-ročná premlčacia doba pre uplatnenie práva na vrátenie daru začína plynúť od okamihu, keď správanie obdarovaného naplnilo znaky uvedené v § 630, teda od okamihu, kedy mohlo byť právo darcu na vrátenie daru vykonané po prvý raz.

Ak sa obdarovaný správa k darcovi alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy môže sa darca domáhať vrátenia nehnuteľnosti súdnou cestou.

Domáhanie sa vrátenia daru

Osobitosťou darovacej zmluvy je právo darcu domáhať sa vrátenia daru, ak by sa obdarovaný k nemu alebo členom jeho rodiny správal tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Dôsledkom uplatnenia tohto práva je zrušenie darovacej zmluvy.

Zákon neustanovuje, ako sa má dar vrátiť. Ak obdarovaný s vrátením daru nesúhlasí a výzvu darcu na vrátenie veci nerešpektuje, musí darca pred uplynutím premlčacej lehoty uplatniť svoj nárok na vrátenie daru na súde.

Pod pojmom hrubé porušenie dobrých mravov sa rozumejú napríklad hrubé urážky, fyzické napadnutie, neposkytnutie potrebnej pomoci a pod. Právo na zrušenie darovacej zmluvy je však osobným právom, ktoré smrťou darcu zaniká, v dôsledku čoho sa prípadní dedičia darcu už vrátenia daru domáhať nemôžu.

Ustanovenie § 630 možno aplikovať len na platne uzatvorenú darovaciu zmluvu, nemožno ho aplikovať na prípady, keď darovacia zmluva je z akéhokoľvek dôvodu neplatná a keď nastupuje reštitučná povinnosť obdarovaného z dôvodu vzniku bezdôvodného obohatenia. Judikatúra súdov ustálila, že za hrubé porušovanie dobrých mravov je možné považovať napríklad fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci obdarovaným darcovi alebo členom jeho rodiny. Z uvedeného vyplýva, že nie pre každé správanie obdarovaného, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch, sa môže darca domáhať vrátenia daru.

K zániku darovacieho vzťahu tak dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich skutočnostiach, a to v dôsledku:

•    hrubého porušenia dobrých mravov správaním obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny,

•    jednostranným právnym úkonom darcu adresovaného obdarovanému.

Darca sa vrátenia daru môže domáhať kedykoľvek od okamihu uzavretia darovacej zmluvy. Dĺžka doby medzi darovaním a vadným konaním obdarovaného nie je ničím limitovaná. Dôvodom pre domáhanie sa vrátenia daru je buď sústavné hrubé porušovanie dobrých mravov... alebo jednorazové. V prípade jednorazového hrubého porušenia dobrých mravov podlieha právo premlčaniu.

 

Vrátenie daru

Vzhľadom na to, že zrušenie darovacej zmluvy je osobným právom darcu, jeho smrťou toto právo zaniká. Nároku na vydanie veci, ktorá bola predmetom daru sa môžu dedičia úspešne domáhať v dedičskom konaní len vtedy, ak darca ešte za svojho života vykonal voči obdarovanému platný a odôvodnený prejav vôle smerujúci k vráteniu daru. Obdarovaný nie je za normálnych okolností oprávnený vrátiť predmet daru darcovi a darca nie je oprávnený žiadať vrátenie daru. Obdarovaný môže vrátiť dar, ak má vec vady, na ktoré nebol darcom upozornený, hoci o nich darca v čase darovania vedel (§ 629).

Obdarovaný sa môže domáhať vrátenia daru na základe výzvy na vrátenie daru, adresovaného darcovi. Domáhanie sa vrátenia daru (výzva na vrátenie daru) je jednostranným právnym úkonom darcu, ktorý smeruje k tomu, aby obdarovaný vrátil dar.

Zrušenie darovacej zmluvy môže teda úspešne vykonať len darca alebo obdarovaný, hoci každý z iných dôvodov; iné subjekty nie sú k tomuto úkonu oprávnené.

Ak darca uplatní svoje právo na vrátenie daru a ak sú naplnené zákonné podmienky pre vrátenie daru, zanikne právny vzťah z darovania priamo zo zákona, a to dňom, kedy bola výzva darcu doručená obdarovanému.

Na základe právom uznaného dôvodu odvoláva darca jednostranným právnym úkonom poskytnutý dar a následne (alebo súčasne) žiada o vrátenie daru.

 

Neobvyklé darovanie

V prípade, ak počas života prišlo k neobvyklému darovaniu, je možné v dedičskom konaní po darcovi žiadať započítanie tohto daru na jeho dedičský podiel, nie je však v dedičskom konaní možné napádať darovaciu zmluvu, toto sa odporúča urobiť ešte počas života darcu v osobitnom súdnom konaní (pri splnení predpokladov na toto konanie). V prípade, ak sa dedičia nedohodli a o dedičskom práve rozhoduje súd, je povinný pri tomto rozhodovaní vykonať zápočet na dedičský podiel dediča, ktorého poručiteľ počas života neobvykle obdaroval. Je potrebné uviesť, že uvedené zásady nemajú vplyv na platnosť darovacej zmluvy, táto zostáva platná aj naďalej, len v rámci zachovania určitej rovnováhy, dedič, ktorý za života dostal neobvyklý dar, z majetku v dedičstve dostane menej ako ostatní neobdarovaní dedičia

 

Právna úprava v Obchodnom zákonníku

Úprava darovacej zmluvy sa vzťahuje aj na obchodnoprávne záväzky, pretože Obchodný zákonník ju neupravuje.

§ 628

(1) Darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.

(2) Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.

(3) Neplatná je darovacia zmluva, podľa ktorej sa má plniť až po darcovej smrti.

Komentár k § 628

Ustanovenie upravuje účel a základné informácie týkajúce sa darovacej zmluvy. Vy právnom vzťahu vystupujú dva subjekty, a to darca a obdarovaný. Ide o dvojstranná právny úkon. Zákon ustanovuje písomnú formu darovacej zmluvy v prípade, že ide o darovanie nehnuteľnosti. Zákon tiež vymedzuje, kedy je darovacia zmluva neplatná.

§ 629

Darca je povinný pri ponuke daru upozorniť na vady, o ktorých vie. Ak má vec vady, na ktoré darca neupozornil, je obdarovaný oprávnený vec vrátiť.

Komentár k § 629

Ustanovenie sa zaoberá vadami daru, na ktoré musí darca upozorniť obdarovaného v prípade, ak o nich vie. V prípade, že darca ho na vady neupozornil, má obdarovaný právo dar vrátiť.

§ 630

Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

Komentár k § 630

Zákon upravuje právo darcu domáhať sa daru späť v zákonom vymedzených prípadoch.

ŠTVRTÁ HLAVA

ZMLUVA O DIELO

Komentár k štvrtej hlave

Zmluvou o dielo vzniká záväzkový právny vzťah, ktorého výsledkom je vyhotovene diela za odplatu. Pojmovo môžeme vymedziť zmluvu o dielo ako zmluvu, ktorou sa zhotoviteľ zaväzuje objednávateľovi vykonať dielo na svoje nebezpečenstvo a objednávateľ sa zaväzuje prevziať dielo a zaplatiť jeho cenu zhotoviteľovi

Prvý oddiel

Všeobecné ustanovenia

Komentár k prvému oddielu

V prvom oddiele Občiansky zákonník upravuje zmluvu o dielo.

 

Účel zmluvy o dielo

–   touto zmluvou sa zhotoviteľ zaväzuje, že pre objednávateľa vykoná dielo,

–   dielo zhotoviteľ vykoná na základe zmluvy na vlastné nebezpečenstvo a za dojednanú cenu,

–   vzťah na základe zmluvy o dielo je vzťahom záväzkovým.

Poznámka

Pod pojmom dielo pritom rozumieme hmotne zachytený výsledok pracovnej činnosti zhotoviteľa. Dielo však nemusí byť zásadne vždy len zhotovenie novej veci, ale môže ním byť aj údržba, montáž, oprava či úprava.

Dielo – predmet zmluvy

–   určitý pracovný výsledok,

–   materiálna povaha diela – zhotovenie nejakej veci, oprava veci, zlepšene veci,

–   imateriálna podoba diela – určité práce a výkony – kadernícke úkony, manikúra, pedikúra,

–   dielo genericky určené – určené podľa druhových znakov – určitý počet niečoho rovnakého druhu,

–   špecifické dielo – určené podľa špecifických znakov, ktoré robia dielo jedinečným a odlišným od iných.

 

Pri uzatváraní zmluvy o dielo sa dojednáva

–   označenie predmetu diela,

–   rozsah diela,

–   požiadavky na tvar a akosť diela,

–   cena diela,

–   čas zhotovenia diela,

–   súčinnosti objednávateľa pri vykonaní diela.

 

Právna úprava

•    Občiansky zákonník

–   objednávateľ je fyzická osoba – nie je podnikateľ,

–   objednávateľ je právnická osoba – nie je založená za účelom podnikania.

•    Obchodný zákonník

–   objednávateľ a zhotoviteľ – podnikatelia, pričom ide o výkon ich podnikateľskej činnosti.

 

Subjekty zmluvného vzťahu

–   objednávateľ diela – kto si zhotovenie diela objednal,

–   zhotoviteľ diela – podnikateľ, iná fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá nemôže túto činnosť vykonávať ako zárobkovú činnosť.

V prípade, že v zmluve nie je presne dojednaný zhotoviteľ, môže byť vykonanie diela realizované aj prostredníctvom iných osôb, pričom ide o osoby, ktoré určil zhotoviteľ. V prípade, že vykonanie diela závisí od osobitých vlastností a zručností zhotoviteľa spravidla sa uzatvára zmluva, podľa ktorej vyslovene dielo vykoná táto osoba.

 

Forma zmluvy o dielo

–   nemá zákonom predpísanú formu – zmluvu možno uzavrieť v akejkoľvek forme (aj v prípade nehnuteľnosti)

•    písomnej,

•    ústnej – zhotoviteľ je povinný vystaviť objednávateľovi písomné potvrdenie o prevzatí objednávky,

Poznámka

Podľa § 632 Občianskeho zákonníka platí, že Ak nedôjde k zhotoveniu diela na počkanie, zhotoviteľ je povinný vydať objednávateľovi písomné potvrdenie o prevzatí objednávky. Potvrdenie musí obsahovať označenie predmetu diela a ďalej jeho rozsah, akosť, cenu za vykonanie diela a čas jeho zhotovenia. Nevydanie potvrdenia má poriadkový charakter, to znamená, že nemá vplyv na platnosť zmluvy. Objednávateľ má vždy právo domáhať sa vydania takéhoto potvrdenia. Avšak nesplnenie uvedenej povinnosti nič nemení na povinnosti strán poskytnúť plnenie podľa uzavretej zmluvy (ústnej). Ak by ste sa však dostali do súdneho sporu, vznikol by problém týkajúci sa preukazovania nielen ceny diela ale aj predmetu, rozsahu, akosti a času vyhotovenia diela.

•    konkludentnej,

•    kombináciou uvedených spôsobov tak, aby bola zrejmá identifikácia zmluvných strán – objednávateľ a zhotoviteľ, ako aj to, že došlo k dohode o obsahu zmluvy – predmet diela a jeho cena.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. 8. 2001, sp. zn.: 29 Odo 14/2001

Kombinácia foriem uzavretia zmluvy o dielo prichádza do úvahy napríklad v prípade písomne uzavretej zmluvy o dielo, v rámci ktorej účastníci nevyhlásili, že jej súčasťou je aj listina, v ktorej je vymedzený predmet diela, nespôsobuje neplatnosť zmluvy, ak sa účastníci ústne dohodli, že predmetom zmluvy je dielo vymedzené v tejto listine.

Časti zmluvy o dielo

–   vymedzenie predmetu diela,

–   vyjadrenie odplatnosti vykonávania diela,

–   dohoda o cene spôsobe určenia tejto ceny,

–   výslovná dohoda strán, že zmluva bude bez určenia ceny.

 

Cena za dielo v zmluve o dielo

Cena je podstatnou časťou zmluvy o dielo. Cenou diela sa rozumie odplata, ktorá vyjadruje jeho hodnotu.

Čo cena zahrňuje

cena zahrňuje samotnú pracovnú činnosť, materiál potrebný na jeho vytvorenie.

V prípade, že zmluva neobsahuje dojednanie o cene, zmluva nie je platne uzavretá. cena môže byť určené presnou výškou, ale zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že konkrétna výška ceny za dielo uvedená v zmluve nebude, nakoľko ešte nevedia jej presnú výšku, iba sa dohodnú, akým spôsobom bude cena vypočítaná prípadne na základe akého právneho predpisu. Zároveň musí byť uvedené v zmluve, kto cenu určí a za akých podmienok. V zmluve môže byť uvedená aj cena obvyklá.

Cenu môžu určiť:

–   zmluvné strany – objednávateľ a zhotoviteľ,

–   tretia osoba,

–   súd.

Platne uzavretá zmluva je v prípade, ak sa zmluvné strany výslovne dohodnú, že súhlasia s uzavretím zmluvy aj bez určenia ceny. Ide o povinnú doložku.

V prípade, že sa zmluva o dielo môže uzavrieť aj v ústnej forme a zmluvné strany sa dohodnú na uzavretí zmluvy bez určenia ceny, je potrebné urobiť krátky písomný záznam o uvedenej forme z hľadiska zabezpečenia dôkazného prostriedku, ak by došlo k sporu.

Určenie ceny v zmluve o dielo, ktorým je stavba – určenie výšky ceny je možné splniť jej uvedením v zmluve a s odkazom na rozpočet stavby, pričom tento rozpočet môže byť dohodnutý ako úplný, čo znamená, že sa táto cena už nemôže meniť bez toho, aby sa o zmene dohodli zmluvné strany. Ak ide o rozpočet neúplný, tak zhotoviteľ diela má možnosť sa domáhať primeraného zvýšenia ceny, ak počas zhotovenia sa preukáže, že zvýšenie ceny je potrebné.

V zmluve o dielo môže byť cena určená aj takým spôsobom odkazom na rozpočet a v prípade, že ide o rozpočet nezáväzný, tak má zhotoviteľ právo domáhať sa voči u objednávateľ o zvýšenie ceny ´, ktorá cenu prevýšila.

O cene, ktorá sa takto zvýši sa dohodnú buď zmluvné strany alebo môže o cene rozhodnúť znalec, ak sa zmluvné strany dohodnúť nevedia.

 

Zmena ceny

Cena sa môže zmeniť po vzájomnej dohode zmluvných strán aj po uzavretá zmluvy.

 

Zníženie ceny – K zmene ceny môže dôjsť po uzavretí zmluvy na základe dohody zmluvných strán na obmedzení rozsahu diela bez toho, že by sa strany dohodli na úprave dohodnutej ceny za dielo. Objednávateľ zaplatí zhotoviteľovi len cenu primerane zníženú o znížený objem dohodnutých prác.

 

Zvýšenie ceny – V prípade, že sa zmluvné strany dohodli na rozšírené objemu práv na diela rozsahu predmetu vykonávaného diela a jeho rozšírení a nedohodnú sa na úprave dohodnutej ceny. Objednávateľ má povinnosť zaplatiť cenu primerane zvýšenú o zvýšený rozsah dohodnutého predmetu diela.

Zmena diela – Ak sa zmluvné strany po uzavretí zmluvy dohodnú na zmene diela a nedohodnú sa na jeho dôsledkoch na cenu, tak má objednávateľ povinnosť zaplatiť cenu primerane zvýšenú alebo zníženú oproti dohodnutej cene, a to vzhľadom na to, či sa objem prác znížil alebo zvýšil. Berie sa ohľad na činnosť, ktorá sa vykonala a náklady, ktoré sa použili. Uvedená možnosť však zásadne platí oba v prípade, ak došlo k dohode zmluvných strán o zmene diela alebo zmene rozsahu diela.

Cena, ktorá je odlišná od cenového predpisu, ale iba v rozsahu, ktorý je v rozpore s cenovým predpisom a ten, kto bol takýmto úkonom zasiahnutý sa dožaduje neplatnosti, spôsobuje relatívnu neplatnosť zmluvy.

Príklad

Zhotoviteľ sám zo svojej vôle vynaložil zvýšené náklady na vykonanie diela bez toho, aby došlo k dohode s objednávateľom. V uvedenom prípade nemá zhotoviteľ právo na požadovanie zvýšených nákladov. V takomto prípade sa nepoužijú ustanovenia o bezdôvodnom obohatení.

Ďalšie náležitosti zmluvy o dielo

–   lehoty na vykonanie diela,

–   dátum odovzdania diela,

–   akosť, vyhotovenie diela (kvalitatívne požiadavky),

–   množstvo,

–   miesto vykonania diela,

–   ďalšie náležitosti, ktoré závisia najmä od druhu vykonávaného diela – určenie lehôt na kontrolu diela, vymedzenie materiálu, ktorý má poskytnúť objednávateľ.

§   Judikatúra

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 7. decembra 2009, sp. zn. 3 Cdo 305/2008

Podstatnou náležitosťou obsahu zmluvy o dielo je stanovenie jej odplatnosti, nie určenie ceny diela. Pevnou sumou nie je možné určiť cenu diela tam, kde žiadna zo strán nemôže vopred určiť predmet plnenia (presný predmet diela). Konkrétny rozsah diela v takomto prípade sa spravidla dá určiť až po začatí prác alebo postupne v ich priebehu. V záujme ochrany objednávateľa v takomto prípade prichádza do úvahy určenie ceny odhadom, ktorá je reguláciou ohraničeného chovania sa zmluvných strán a časovým indikátorom vymedzujúcim medze vzájomne už dohodnutých práv i povinností, do doby pokiaľ nebude takto vzniknutá situácia riešená dohodou. Rozpočet je podkladom pre dohodu o cene u diela väčšieho rozsahu, pozostávajúceho z viacerých prvkov, ktoré sa zhotovujú po častiach, prípadne v nadväzujúcej časovej postupnosti. Rozpočet spravidla spracováva zhotoviteľ, alebo projektant, ako podklad pre realizáciu diela. Rozčlenenie rozpočtu v zhode s projektovou dokumentáciou zabezpečuje zmluvným stranám ľahšiu a prehľadnejšiu kontrolu úplnosti dohodnutých častí vykonaného diela, jeho etapovitého odovzdávania (i preberania) a tomu zodpovedajúcemu štrukturalizovanému financovaniu objednávateľom (resp. investorom) z pohľadu rozpočtu, ktorý je pre zmluvné strany záväzný.

ww.najpravo.sk

Zmluva o dielo

–   odplatný typ zmluvy,

–   musí obsahovať cenu za vykonanie diela – ak nie je dojednaná, musí byť primeraná,

Poznámka

Primeraná cena

Cena, ktorá sa v mieste a v čase uzavretia zmluvy obvykle poskytuje za obdobných podmienok za porovnateľné dielo.

–   zmluva nemôže byť dojednaný bezodplatne – platí pre tento typ zmluvy.

 

Odstúpenie od zmluvy o dielo

–   Odstúpenie pre cenu

Až do zhotovenia diela má objednávateľ právo od zmluvy odstúpiť, avšak je povinný zhotoviteľovi zaplatiť sumu, ktorá je primeraná k už vykonanej práci, pokiaľ zhotoviteľ nemôže ich výsledok použiť inak, a nahradiť mu účelne vynaložené náklady. V prípade, že sa objednávateľ rozhodne od zmluvy odstúpiť, musí tak urobiť bez zbytočného odkladu. Ak od zmluvy neodstúpi, je povinný zaplatiť zhotoviteľovi novú cenu, okrem prípadu, že k zvýšeniu ceny došlo po prekročení doby na vykonanie diela. Ak zhotoviteľ dodatočne zistí, že dohodnutá cena bude musieť byť prekročená, je povinný o tom objednávateľa bez meškania upozorniť písomne a oznámiť mu novourčenú cenu. Písomná podoba oznámenia je podmienkou jeho platnosti. Ak by zhotoviteľ o tejto zmene neupozornil objednávateľa alebo by toto upozornenie nemalo písomnú podobu, nemal by zhotoviteľ právo na zaplatenie rozdielu v cene.

Odstúpenie od zmluvy

–   jednostranný právny úkon účastníka zmluvy,

–   pre platnosť a účinnosť odstúpenia je potrebné splnenie všetkých náležitostí,

–   účastníci sa môžu dohodnúť na odstúpení od zmluvy – zákon nevylučuje,

–   platné odstúpenie od zmluvy nastáva od začiatku zrušenie zmluvy,

–   odstúpenie od zmluvy je len v prípade platne uzavretej zmluvy,

–   objednávateľ nemôže odstúpiť od zmluvy, ak je dielo už hotové a doba na vykonanie, ktorá bola dohodnutá ešte neuplynula,

–   objednávateľ môže odstúpiť od zmluvy, ak je zrejmé, že zhotoviteľ dielo nevykoná včas alebo nebude vykonané riadne ani v primeranej lehote.

§   Judikatúra

–   Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 M Cdo 2/2008, zo dňa 25. februára 2009

Z ustanovenia § 642 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) totiž vyplýva, že až do zhotovenia veci môže objednávateľ od zmluvy odstúpiť; je však povinný zaplatiť zhotoviteľovi sumu, ktorá pripadá na práce už vykonané, pokiaľ zhotoviteľ nemôže ich výsledok použiť inak, a nahradiť mu účelne vynaložené náklady. Právo objednávateľa (žalovanej) od zmluvy o dielo odstúpiť (a to aj bez uvedenia dôvodu) je teda zákonným právom účastníka tohto záväzkového vzťahu vystupujúceho na strane objednávateľa. Ide teda o konanie možné, zákonom predpokladané, ktoré bez ďalšieho nezakladá dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnému účastníkovi v spore. Nejde ani o žiadnu okolnosť výnimočnej povahy, hoci by aj viedla k uplatneniu nároku na súde.

–   Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 23/2008, zo dňa 25. februára 2009

V zmysle ustanovenia § 633 ods. 1 Obč. zákonníka dielo musí zodpovedať svojou povahou, rozsahom, akosťou a ďalšími vlastnosťami dohode účastníkov. Ak sú na vykonanie diela stanovené technické požiadavky, musí zhotoviteľ dbať, aby vykonanie tieto požiadavky spĺňalo. Ak akosť diela nebola záväzne stanovená ani výslovne dohodnutá, je zhotoviteľ – podnikateľ povinný dielo dodať v akosti obvyklej. Zhotoviteľ musí postupovať odborne, t. j. spôsobom, akým sa obvykle pri vykonaní takéhoto diela na to kvalifikovanými osobami postupuje. Povinnosť vykonať dielo riadne znamená vykonať ho v obvyklej kvalite a bez vád. Pokiaľ dielo nie je vykonané riadne, objednávateľ nie je povinný ho prevziať. Odstúpenie objednávateľa od zmluvy o dielo upravené v ustanovení § 642 ods. 2 Obč. zákonníka je spojené s nedostatkami na strane zhotoviteľa. Ide o preventívne právo na odstúpenie od zmluvy, ktorým objednávateľ môže zabrániť vzniku ďalších nepríjemností a prieťahov s ohľadom na postup prác zhotoviteľa. Pri tomto tzv. predpokladanom porušení zmluvy o dielo sa objednávateľovi umožňuje za určených podmienok odstúpiť od zmluvy až do zhotovenia diela. V prípadoch obavy objednávateľa z riadneho vykonania diela právo odstúpiť od zmluvy predpokladá vadnosť budúceho diela alebo oneskorenosť jeho vykonania, ktorá musí byť v dobe odstúpenia zrejmá, ďalej poskytnutie primeranej lehoty zhotoviteľovi objednávateľom na zjednanie nápravy, a to že ani v tejto lehote zhotoviteľ nápravu neurobil.

Smrť zhotoviteľa

Ide o špecifický prípad zrušenia zmluvy, ak zhotoviteľ bol osobne viazaný vykonať dané dielo. Dedičia zhotoviteľa majú nárok na zaplatenie spotrebovanej hmoty pripravenej na dielo a časti odmeny zodpovedajúcej výsledku vykonanej práce. Zmluva sa nezrušuje smrťou objednávateľa a nastúpi do tohto právneho vzťahu zákonný dedič objednávateľa.

 

Vykonanie diela na vlastné nebezpečenstvo zhotoviteľa

–   zhotoviteľ sa zaväzuje plniť výsledok práce,

–   znáša riziko spôsobu, ako dielo vykoná.

Uvedené riziko spočíva v tom, že nebude možné zhotoviteľovi riadne dielo vyhotoviť. Nebezpečenstvo zmarenia diela spočíva v tom, že dielo nebude možné buď vôbec vykonať z dôvodu nedostatku materiálu, z prevádzkových dôvodov. Riziko je aj v tom, že dielo už bolo hotové, avšak ešte neodovzdané a náhodne sa zničí, stratí, prípadne zhorší. Vždy znáša riziko zhotoviteľ, čo môže pre neho znamenať aj zaniknutie práva na odmenu, ak by dielo bolo zmarené náhodou pred časom splnenia. Môže nastať situácia, kedy objednávateľ neprijme riadne ponúknuté plnenie od zhotoviteľa alebo mu neposkytne potrebnú súčinnosť a v dôsledku čoho sa dostáva objednávateľ do omeškania, čo môže spôsobiť nebezpečenstvo náhodnej skazy ešte pred splnením.

 

Práva a povinnosti zmluvných strán

Práva a povinnosti zmluvných strán by mali predstavovať najväčší rozsah zmluvy. Aké práva a povinností si zmluvné strany dohodnú, je hlavne na ich rozhodnutí a dohode, a to najmä od povahy diela.

Vymedzenie práv a povinností

–   zhotoviteľ je povinný vykonať dielo podľa zmluvy riadne a včas,

–   ak je na vykonanie diela ustanovená záväzná technická norma, musí dielo zodpovedať tejto norme,

–   zhotoviteľ je povinný vykonať dielo osobne, alebo sa môže s objednávateľom dohodnúť na tom, že dá dielo vykonať inému (subdodávka), aj v takomto prípade však zodpovedá, ako by dielo vykonával sám,

–   cenu je objednávateľ povinný zaplatiť po skončení vykonávania diela. Ak sa však dielo vykonáva po častiach alebo si dielo vyžaduje značné náklady, je zhotoviteľ oprávnený požadovať preddavky na cenu diela, platenie preddavkov je však viazané na vykonanie dohodnutej ucelenej časti diela,

–   objednávateľ môže okrem pokynov zhotoviteľovi poskytnúť aj materiál na zhotovenie diela. Keďže však zodpovednosť za riadne zhotovenie má zhotoviteľ, je tento objednávateľa povinný upozorniť na nevhodnosť jeho pokynov, či nevhodnosť materiálu,

–   objednávateľ je povinný poskytnúť zhotoviteľovi na vykonávanie diela súčinnosť, ak si to povaha diela vyžaduje,

–   objednávateľ je tiež povinný vykonať všetky zdravotné a bezpečnostné opatrenia potrebné k vykonaniu diela, ak sa dielo vykonáva u objednávateľa.

 

Rozdiely medzi zmluvou o dielo a inými zmluvami

Zmluva o dielo a pracovná zmluva

–   predmetom pracovnej zmluvy je výkon činnosti – predmetom nie je výsledok činnosti,

–   zodpovednosť za riadne a včasné vykonanie diela má vo vzťahu k objednávateľovi zhotoviteľ – zamestnanec za riadne a včasné vykonanie diela nenesie.

Zmluva o dielo a kúpna zmluva

–   predmet kúpnej zmluvy bol vytvorený bez súčinnosti, bez pokynov kupujúceho, ktorý charakter predmetu kúpy ovplyvniť nemôže – charakter v zmluve o dielo svojimi požiadavkami určuje priamo objednávateľ.

Zmluva o dielo a príkazná zmluva

–   zmluva o dielo sa odlišuje v povahe výsledku činnosti zhotoviteľa – príkaznou zmluvou sa príkazník zaväzuje, že pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť, pričom táto činnosť nemusí mať hmotne zachytený výsledok.

 

Porovnanie Občiansky zákonník a Obchodný zákonník

–   Občiansky zákonník

Všeobecnú úpravu vzniku zmlúv ako dvojstranných právnych úkonov obsahuje generálny predpis Občiansky zákonník, podľa ktorého vzniká zmluva okamihom, keď prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy dôjde k subjektu, ktorému je adresovaný, a tento subjekt svojim včasným vyhlásením, resp. iným včasným konaním návrh príjme.

–   Obchodný zákonník

Pri obchodnoprávnych vzťahoch je možné akceptovať návrh zmluvy aj špecifickými spôsobmi – § 275 Obchodného zákonníka. S prihliadnutím na obsah návrhu na uzavretie zmluvy alebo v dôsledku praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, alebo s prihliadnutím na zvyklosti rozhodné podľa tohto zákona, môže osoba, ktorej je návrh určený, vyjadriť súhlas s návrhom vykonaním určitého úkonu (napr. odoslaním tovaru alebo zaplatením kúpnej ceny) bez upovedomenia navrhovateľa. V tomto prípade je prijatie návrhu účinné v okamihu, keď sa tento úkon urobil, ak došlo k nemu pred uplynutím lehoty rozhodnej pre prijatie návrhu.

Obchodný zákonník umožňuje vznik zmluvy okrem výslovnej akceptácie návrhu na uzavretie zmluvy aj na základe faktického konania. Akceptáciu návrhu zmluvy faktickým konaním pripúšťa Obchodný zákonník, iba ak je splnená niektorá z podmienok, že je to možné so zreteľom na obsah návrhu na uzavretie zmluvy; že zmluvné strany medzi sebou zaviedli takú prax; alebo je to odôvodnené s prihliadnutím na obchodné zvyklosti rozhodné podľa tohto zákona.

§   Judikatúra

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 24. 9. 2014, sp. zn.: 13 Cob 97/2014

Aj keď je medzi podnikateľmi obvyklé uzavierať zmluvy o dielo v písomnej forme, táto forma však nie je zákonom predpísaná, a preto nie je vylúčené, aby k vzniku zmluvy o dielo došlo aj faktickým plnením, ktoré na základe návrhu, prípadne objednávky objednávateľ u zhotoviteľa objedná a zhotoviteľ požadované dielo pre objednávateľa vykoná.

§ 631

Zmluvou o dielo zaväzuje sa objednávateľovi ten, komu bolo dielo zadané (zhotoviteľ diela), že ho za dojednanú cenu vykoná na svoje nebezpečenstvo.

Komentár k § 631

Ustanovenie upravuje, že zmluvou o dielo sa objednávateľovi zaväzuje ten, komu bolo dielo zadané. Ide o zhotoviteľa diela. V zmluvnom vzťahu vystupuje zhotoviteľ ako ten, ktorý má dielo vykonať na základe zmluvy a dielo a objednávateľ, ktorý si dielo u zhotoviteľa objednal.

§ 632

Ak nedôjde k zhotoveniu diela na počkanie, zhotoviteľ je povinný vydať objednávateľovi písomné potvrdenie o prevzatí objednávky. Potvrdenie musí obsahovať označenie predmetu diela a ďalej jeho rozsah, akosť, cenu za vykonanie diela a čas jeho zhotovenia.

Komentár k § 632

Ustanovenie upravuje povinnosť zhotoviteľa vydať objednávateľovi písomné potvrdenie o prevzatí objednávky. Uvedená povinnosť sa uplatňuje v prípade, ak nedošlo k zhotoveniu diela na počkanie.

Ustanovenie zároveň vymedzuje obsahové náležitosti tohto potvrdenia.

§ 633

(1) Zhotoviteľ je povinný dielo vykonať podľa zmluvy, riadne a v dohodnutom čase. Ak je na vykonanie diela ustanovená záväzná technická norma, musí vykonanie zodpovedať tejto norme.

(2) Od obsahu zmluvy a povahy diela závisí, či je zhotoviteľ povinný vykonať ho osobne alebo či je oprávnený dať dielo vykonať na svoju zodpovednosť.

Komentár k § 633

V ustanovení zákon upravil povinnosť zhotoviteľa vykonať dielo v súlade so zmluvou o dielo, a to riadne a včas. Zároveň musia byť dodržané všetky právne predpisy, na ktoré sa zmluva o dielo odvoláva. Dielo môže byť vykonané buď osobne zhotoviteľom alebo je ustanovená možnosť zadať uvedenú prácu na diele aj inej osobe vzhľadom na povahu diela a obsah zmluvy.

§ 634

(1) Ak nie je výška ceny dojednaná zmluvou alebo ustanovená osobitnými predpismi, treba poskytnúť primeranú cenu.

(2) Ak nie je dohodnuté inak, platí sa cena až po skončení diela. Ak sa však dielo vykonáva po častiach alebo ak vyžaduje vykonanie diela značné náklady, je ten, komu bolo zadané, oprávnený požadovať už počas vykonávania diela od objednávateľa primerané preddavky.

Komentár k § 634

Zákon umožňuje v zmluve vymedziť výšku ceny, ktorá musí byť v súlade s osobitnými právnymi predpismi, pripadne musí ísť o cenu primeranú. V zásade sa cena za dielo platí až po jeho zhotovení, pokiaľ si zmluvné strany nedohodli iné dojednanie. Zákon zároveň ustanovuje možnosť poskytnutia preddavkov na zhotovenie diela, a to v prípade, ak sa dielo vykonáva po častiach, prípadne, ak sa na sú na zhotovenie diela potrebné značne vysoké náklady.

§ 635

(1) Ak sa cena dohodla podľa rozpočtu, nesmie sa bez súhlasu objednávateľa zvýšiť. Práce a náklady do rozpočtu nezahrnuté možno účtovať iba vtedy, ak ich schválil objednávateľ písomne alebo ak práce dodatočne písomne objednal.

(2) Ak v čase od uzavretia zmluvy do jej splnenia došlo k zmene cenového predpisu, podľa ktorého sa cena dohodla, je zhotoviteľ na to povinný objednávateľa bez meškania písomne upozorniť a oznámiť mu novú cenu.

(3) Objednávateľ je oprávnený po oznámení novej ceny od zmluvy odstúpiť; ak bez zbytočného odkladu od zmluvy neodstúpi, je povinný zaplatiť zhotoviteľovi novú cenu, ibaže k zvýšeniu ceny došlo po prekročení dohodnutej doby vykonania diela.

(4) Ak objednávateľ odstúpi od zmluvy, je povinný zaplatiť zhotoviteľovi sumu pripadajúcu na vykonanú prácu a vzniknuté náklady podľa pôvodne dohodnutej ceny, iba ak mal z čiastočného plnenia zmluvy majetkový prospech.

Komentár k § 635

Zákon v ustanovení upravuje zásadu, že nie je možné bez súhlasu objednávateľa zvyšovať cenu v zmluve za dielo, ktorá predtým bola dohodnutá v rámci rozpočtu. Všetky navýšenia ceny a prípadné práce a náklady musia prejsť schválením objednávateľa, a to písomným spôsobom.

K zvýšeniu alebo k zmene ceny môže dôjsť v prípade, že sa počas zhotovovania diela zmenil právne predpisy, na základe ktorých bola určená cena za dielo v zmluve. Taktiež je potrebné o tom informovať písomným spôsobom objednávateľa.

Následne má objednávateľa dve možnosti:

–   neodstúpiť od zmluvy a akceptovať novú cenu,

–   odstúpiť od zmluvy.

V prípade odstúpenia od zmluvy však musí objednávateľ vyplatiť zhotoviteľovi tú časť, ktorá už bola vykonaná vrátane vzniknutých nákladov podľa pôvodne dohodnutej ceny za podmienky, že mal z tejto čiastkovej roboty majetkový prospech.

§ 636

(1) Ak cenu pri uzavretí zmluvy nemožno dojednať pevnou sumou, musí sa určiť aspoň odhadom. Ak zhotoviteľ dodatočne zistí, že bude treba cenu určenú odhadom podstatne prekročiť, je povinný na to objednávateľa bez meškania písomne upozorniť a oznámiť mu novourčenú cenu; inak nemá právo na zaplatenie rozdielu v cene.

(2) Objednávateľ je oprávnený po oznámení novourčenej ceny od zmluvy odstúpiť; ak od zmluvy odstúpi, je povinný zaplatiť zhotoviteľovi sumu pripadajúcu na vykonanú prácu a vzniknuté náklady podľa pôvodne určenej ceny, len pokiaľ mal z čiastočného plnenia zmluvy majetkový prospech. Odstúpením od zmluvy nie je dotknuté právo objednávateľa na náhradu škody.

(3) Ak objednávateľ neodstúpi od zmluvy bez zbytočného odkladu, je povinný zaplatiť za poskytnutú službu novourčenú vyššiu cenu.

Komentár k § 636

Zákon umožňuje okrem dojednania pevnej ceny za zhotovenie diela, stanoviť aj cenu odhadom. v prípade, že sa počas zhotovenia diela zistí, že cena prekročí cenu dohodnutú odhadom, musí byť o tom objednávateľa bez zbytočného odkladu informovaný písomným spôsobom. Zároveň mu oznámi novú cenu. V prípade, že by objednávateľa zhotoviteľ o tom neinformoval, nevzniká mu nárok na zaplatenie rozdielu v cene, ktorý vznikol oproti cene pôvodnej.

Aj v tomto prípade dáva zákon možnosť objednávateľovi od zmluvy odstúpiť po oznámení novej ceny. V prípade, že túto možnosť využije, musí zhotoviteľovi vyplatiť tú časť, ktorá, ktorá pripadá už na zhotovenú časť diela vrátane nákladov, ak mal z toho majetkový prospech.

V prípade, že právo na odstúpenie nevyužije, znamená to, že akceptuj novú cenu, ktorú musí zároveň vyplatiť.

§ 637

(1) Ak má objednávateľom dodaný materiál nedostatky, ktoré bránia riadnemu vyhotoveniu diela, zhotoviteľ je povinný na to objednávateľa bez zbytočného odkladu upozorniť. Rovnakú povinnosť má zhotoviteľ aj vtedy, ak objednávateľ žiada, aby bolo dielo vykonané podľa pokynov, ktoré sú nevhodné.

(2) Ak objednávateľ napriek upozorneniu zhotoviteľa trvá na objednávke, zhotoviteľ môže od zmluvy odstúpiť.

Komentár k § 637

Majetok na zhotovenia diela môže poskytnúť objednávateľ. V prípade, že uvedený materiál má nedostatky, ktoré by prácu na diele mohli značne ovplyvniť, je povinnosťou zhotoviteľa na to upozorniť objednávateľa bezodkladne. Rovnako ho musí upozorniť aj v prípade, že pokyny, ktoré k zhotoveniu diela dal, nie sú na to vhodné.

V prípade, že objednávateľ trvá na pôvodnej dohode, má zhotoviteľ právo odstúpenia od zmluvy.

§ 638

(1) Ak je na vykonanie diela potrebná súčinnosť objednávateľa, je zhotoviteľ oprávnený určiť na to primeranú lehotu a po jej márnom uplynutí môže od zmluvy odstúpiť, ak na taký následok upozorní.

(2) To isté platí, ak sa dielo vykonáva u objednávateľa a ten nevykoná potrebné zdravotné a bezpečnostné opatrenia pre osoby vykonávajúce dielo.

Komentár k § 638

Ustanovenie upravuje možnú súčinnosť, ktorú má v prípade potreby poskytnúť k zhotoveniu diela objednávateľ voči zhotoviteľovi. Zákon stanovuje zhotoviteľovi možnosť určiť objednávateľovi primeranú lehotu, aby súčinnosť poskytol. V prípade, že objednávateľ lehotu nesplní, má zhotoviteľ právo odstúpiť od zmluvy. Pri stanovení lehoty objednávateľa na to upozorní. Rovnaký postup sa uplatňuje aj v prípade, ak objednávateľ neposkytne potrebné zdravotné a bezpečnostné opatrenia pre osoby, ktoré zhotovujú dielo.

§ 639

Ak objednávateľ poskytne riadne a včas potrebnú súčinnosť, zhotoviteľ však v určený čas nepristúpi k vykonaniu diela, patrí mu právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré mu tým vznikli. Toto právo musí uplatniť u zhotoviteľa najneskôr do jedného mesiaca od prevzatia veci; ak z tohto dôvodu odstúpi od zmluvy, musí ho uplatniť najneskôr do jedného mesiaca od odstúpenia; inak právo zanikne.

Komentár k § 639

Znenie tohto ustanovenia priznáva objednávateľovi právo na náhradu nákladov, ktoré mu vznikli v prípade, že poskytol potrebnú súčinnosť, ale zhotoviteľ nepristúpil k vykonaniu diela v stanovenom čase. Právo si uplatňuje u zhotoviteľa v stanovenej lehote. Zároveň dáva zákon možnosť objednávateľovi od zmluvy odstúpiť, ak k vykonaniu diela nedošlo aj napriek tomu, že zhotoviteľovi poskytol súčinnosť, zároveň má nárok na náhradu nákladov, a to najneskôr do jedného mesiaca od odstúpenia. V opačnom prípade nárok na náklady zaniká.

§ 640

Ak dielo bolo zmarené náhodou pred časom splnenia, stráca zhotoviteľ nárok na odmenu.

Komentár k § 640

Podľa tohto ustanovenia stráca zhotoviteľ nárok na odmenu, ak bolo dielo zmarené náhodou pred časom splnenia.

§ 641

(1) Aj keď sa dielo nevykonalo, patrí zhotoviteľovi dojednaná cena, ak bol ochotný dielo vykonať a ak mu v tom zabránili okolnosti na strane objednávateľa. Je však povinný dať si započítať to, čo ušetril nevykonaním diela, čo zarobil inak alebo čo úmyselne zameškal zarobiť.

(2) Ak zhotoviteľa zdržali vo vykonávaní diela okolnosti na strane objednávateľa, patrí mu za to primeraná náhrada.

Komentár k § 641

Ustanovenie upravuje nárok na cenu v prípade, aj keď sa dielo nevykonalo aj napriek tomu, že zhotoviteľ bol ochotný dielo vykonať len mu v tom zabránili okolnosti na strane objednávateľa. Od ceny sa mu však odpočíta časť, ktorú ušetril nevykonaním diela, čo zarobil iným spôsobom alebo čo zameškal úmyselne.

Zákon zhotoviteľovi priznáva právo na primeranú náhradu v prípade, ak zhotoveniu diela bránili okolnosti na strane objednávateľa.

§ 642

(1) Až do zhotovenia diela môže objednávateľ od zmluvy odstúpiť; je však povinný zaplatiť zhotoviteľovi sumu, ktorá pripadá na práce už vykonané, pokiaľ zhotoviteľ nemôže ich výsledok použiť inak, a nahradiť mu účelne vynaložené náklady.

(2) Objednávateľ je oprávnený odstúpiť od zmluvy aj vtedy, ak je zrejmé, že dielo nebude včas hotové alebo nebude vykonané riadne, a ak zhotoviteľ neurobí nápravu ani v poskytnutej primeranej lehote.

Komentár k § 642

Zákon týmto ustanovením umožňuje objednávateľovi od zmluvy odstúpiť, a to až do zhotovenia diela, pričom musia byť splnené niektoré podmienky:

–   je povinný zaplatiť zhotoviteľovi sumu, ktorá pripadá na práce už vykonané – platí to v prípade, že zhotoviteľ nemôže ich výsledok použiť inak,

–   je povinný nahradiť zhotoviteľovi účelne vynaložené náklady.

Ustanovenie dáva právo objednávateľovi odstúpiť od zmluvy v prípade predpokladu, že dielo nebude včas hotové alebo nebude vykonané riadne. Uvedené právo má však len za podmienky, že zhotoviteľ neurobil nápravu v stanovenej lehote.

§ 643

(1)  Ak vykonanie diela závisí od osobitných osobných vlastností zhotoviteľa, zrušuje sa zmluva jeho smrťou. Dedičia zhotoviteľa sa môžu domáhať iba zaplatenia upotrebiteľnej hmoty pripravenej na dielo a časti odmeny primeranej upotrebiteľným výsledkom vykonanej práce.

(2) Smrť objednávateľa sama osebe zmluvu nezrušuje.

Komentár k § 643

Ustanovenie upravuje zrušenie zmluvy o dielo, ak zhotoviteľ zomrie a vykonanie diela, na ktoré mal zmluvu závisí od jeho osoby a vlastností. Samotnou smrťou sa však zmluva neruší.

Dedičom vzniká nárok na zaplatenie

–   upotrebiteľnej hmoty pripravenej na dielo,

–   časti odmeny primeranej upotrebiteľným výsledkom vykonanej práce.

Druhý oddiel

Osobitné ustanovenia
o zhotovení veci na zákazku

§ 644

Ak ide o zhotovenie veci na zákazku, vznikne objednávateľovi právo, aby mu zhotoviteľ podľa jeho objednávky vec zhotovil, a povinnosť zaplatiť zhotoviteľovi cenu za zhotovenie veci.

Komentár k § 644

Ustanovenie upravuje účel zhotovenia veci na zákazku. Zákazkou je v podstate prijatá objednávka. V prípade zákazky vzniká objednávateľovi tejto zákazky právo na zhotovenie veci, ktorú má zhotoviť zhotoviteľ, ktorá má zasa nárok na odmenu za zhotovenie veci od objednávateľa. Ide o cenu, ktorú si zmluvné strany dojednali.

§ 645

Prevzatie veci

(1) Objednávateľ prevezme vec najneskôr do jedného mesiaca od uplynutia času, keď mala byť vec zhotovená, a ak bola vec zhotovená neskôr, do jedného mesiaca od jej zhotovenia. Ak objednávateľ vec neprevezme, zaplatí dohodnutý poplatok za uskladnenie.

(2) Ak si objednávateľ vec neprevezme do šiestich mesiacov od jej zhotovenia, môže s ňou zhotoviteľ voľne nakladať. Ak sa mu nepodarí vec speňažiť alebo inak s ňou účelne naložiť, má zhotoviteľ právo, aby mu objednávateľ zaplatil cenu zhotovenia diela. Objednávateľ má právo na vrátenie ceny za použitý materiál, ktorý dodal na zhotovenie veci. Pri zhotovení stavby má zhotoviteľ vždy právo na zaplatenie ceny za zhotovenú stavbu.

Komentár k § 645

Ustanovenie po novom upravuje prevzatie veci. Novelou zákona dochádza k zmene osobitných ustanovení o zhotovení veci na zákazku, a to predovšetkým v nadväznosti na potrebu zabezpečiť transpozíciu smernice (EÚ) 2019/771, do rozsahu pôsobnosti ktorej patria aj zmluvy týkajúce sa vecí, ktoré sa ešte len musia vyrobiť alebo vyhotoviť, okrem iného aj na základe špecifikácií spotrebiteľa.

 

!     Upozornenie

Ustanovenie po novom upravuje prevzatie zhotovenej veci. Objednávateľ má povinnosť prevziať si zhotovenú vec najneskôr do jedného mesiaca od uplynutia času, keď mala byť zhotovená. Ak je vec zhotovená neskôr, uvedené platí od jej zhotovenia. V prípade, že si objednávateľ vec neprevezme v uvedených lehotách, je povinný zaplatiť zhotoviteľovi dohodnutý poplatok za jej uskladnenie. Objednávateľ je povinný vec prevziať najneskôr do šiestich mesiacov od jej zhotovenia. Ak tak neurobí, môže s ňou zhotoviteľ voľne nakladať. § 645 upravuje ďalšie následky spojené s neprevzatím pre zhotoviteľa a objednávateľa. Výnimkou je zhotovenie stavby. Vzhľadom na komplexnosť zákazky na zhotovenie stavby má zhotoviteľ vždy právo na zaplatenie ceny za zhotovenú stavbu.

§ 646

Osobitné ustanovenia
o zodpovednosti za vady

(1) Zhotoviteľ zodpovedá za vady, ktoré má vec pri jej prevzatí objednávateľom.

(2) Ak sa vada prejaví do uplynutia 24 mesiacov odo dňa, kedy si mal objednávateľ vec prevziať, predpokladá sa, že ide o vadu, ktorú mala vec už v čase prevzatia. To neplatí, ak sa preukáže opak alebo ak je tento predpoklad nezlučiteľný s povahou veci alebo vady.

(3) Ak ide o zhotovenie stavby, zhotoviteľ zodpovedá aj za vady, ktoré sa vyskytnú po prevzatí veci v záručnej dobe.“ a za slovo „roky“ sa vkladajú slová „odo dňa, kedy si mal objednávateľ stavbu prevziať. Pri zhotovení stavby je záručná doba tri roky. Vykonávací predpis môže ustanoviť, že pri niektorých častiach stavieb môže byť záručná doba kratšia, najmenej však osemnásť mesiacov.

(4) Zhotoviteľ nezodpovedá za vady, ktorých príčinou je vadnosť materiálu dodaného objednávateľom alebo nevhodnosť jeho pokynov, ak objednávateľa na vadnosť materiálu alebo nevhodnosť jeho pokynov upozornil.

(5) Ak zhotoviteľ odmieta zodpovednosť za vady, dôvody odmietnutia písomne oznámi objednávateľovi.

Komentár k § 646

Znenie upravuje Osobitné ustanovenia o zodpovednosti za vady.

!     Upozornenie

Ustanovenie obsahuje osobitnú úpravu zodpovednosti za vady vzhľadom na špecifiká zmluvy o zhotovení veci na zákazku. Platí všeobecné pravidlo, že zhotoviteľ zodpovedá za vady, ktoré má vec pri prevzatí objednávateľom a súčasne sa prezumuje existencia vady prejavenej počas 24 mesiacov odo dňa, kedy si mal objednávateľ vec prevziať, v čase prevzatia. Ide o vyvrátiteľnú domnienku existencie vady v čase prevzatia a s tým spojenej zodpovednosti zhotoviteľa za vadu. Táto domnienka neplatí, ak zhotoviteľ preukáže, že nesúlad v čase prevzatia neexistoval, alebo ak je uvedené nezlučiteľné s povahou veci alebo vady. Ak je vada spôsobená vadnosťou materiálu, ktorý dodal objednávateľ alebo nevhodnosťou jeho pokynov, za predpokladu, že ho zhotoviteľ

na uvedené upozornil, za takéto vady nezodpovedá. Pre zhotovenie stavby platia osobitosti. Zhotoviteľ v takýchto prípadoch zodpovedá aj za vady, ktoré sa vyskytnú v trojročnej záručnej dobe.

§ 647

Zodpovednosť za zničenie
alebo poškodenie stavby

Zhotoviteľ zodpovedá za poškodenie alebo zničenie stavby zhotovenej na zákazku až do prevzatia zhotovenej stavby objednávateľom, ibaže by ku škode došlo aj inak.

Komentár k § 647

!     Upozornenie

Nové znenie ustanovenia upravujúce zodpovednosť za zničenie alebo poškodenie stavby bolo zavedené novým zákonom o ochrane spotrebiteľa. Za poškodenie alebo zničenie stavby zhotovenej na zákazku zodpovedá zhotoviteľ až do prevzatia zhotovenej stavby objednávateľom. Výnimkou sú situácie, ak by k spôsobeniu škody došlo aj inak, napríklad v dôsledku vplyvov počasia alebo inej vis maior udalosti.

§ 648

Spotrebiteľská zmluva
o zhotovení veci na zákazku

Ak je zmluva o zhotovení veci na zákazku spotrebiteľskou zmluvou, podľa ktorej je predmetom zhotovenia akákoľvek hnuteľná vec, vrátane veci s digitálnymi prvkami (§ 119a ods. 1), vzťahuje sa na zmluvu úprava spotrebiteľskej kúpnej zmluvy podľa § 613 až 626.

Komentár k § 648

!     Upozornenie

Do zákona bolo novou právnou úpravu spotrebiteľského práva zavedené nové znenie spotrebiteľskej zmluvy o zhotovení veci na zákazku. V prípade, že je zmluva o zhotovení veci na zákazku spotrebiteľskou zmluvou, podľa ktorej je predmetom zhotovenia akákoľvek hnuteľná vec, vrátane veci s digitálnymi prvkami, vzťahuje sa na zmluvu úprava spotrebiteľskej kúpnej zmluvy podľa ustanovení § 613 až 626. Zaviedla sa teda subsidiarita ustanovení § 613 až 626 predstavujúcich osobitnú úpravu pre spotrebiteľské kúpne zmluvy na spotrebiteľské zmluvy o zhotovení veci na zákazku.

§ 649 až § 651

Vypúšťajú sa.

Komentár k § 649 až § 651

Znenie týchto ustanovení sa zo zákona vypustilo.

Tretí oddiel

Osobitné ustanovenia
o zmluve o oprave a úprave veci

Komentár k tretiemu oddielu

V treťom oddiele v ustanoveniach § 652 až § 656 je upravená zmluva o oprave a úprave veci.

Ako sme už uviedli, ak ide o opravu alebo úpravu veci, vznikne objednávateľovi právo, aby mu zhotoviteľ na základe objednávky vykonal opravu alebo úpravu veci. Zhotoviteľovi na základe zmluvy vzniká právo, aby mu objednávateľ zaplatil cenu za opravu alebo úpravu veci.

 

Náležitosti zmluvy – ide o podstatné náležitosti

–   predmet zmluvy,

–   určenie účastníkov zmluvy,

–   účel zmluvy,

–   rozsah a obsah opravy alebo úpravy,

–   cena – určuje sa podľa cenových predpisov, na základe rozpočtu alebo odhadom,

–   lehota na opravu alebo úpravu veci.

 

Zmluva o oprave a úprave veci

Táto zmluva sa od zmluvy dielo a od zmluvy o zhotovení veci na zákazku líši v niekoľkých smeroch.

•    zmluva o oprave a úprave veci a zmluva o dielo

Zmluva má spoločné hlavne to, že sa jedná o jej osobitný typ. Zhotoviteľ je povinný vykonať opravu alebo úpravu veci. Z uvedeného vyplýva, že predmetom zmluvy je

–   činnosť zhotoviteľa – prejaví sa ako určitá zmena konkrétnej hmotnej veci,

•    zmluva o oprave a úprave veci a zmluva zhotovení veci na zákazku

Pri zhotovení veci na zákazku je výsledkom činnosti zhotoviteľa nová vec. Pri oprave alebo úprave veci je výsledkom

–   odstránenie vady veci,

–   odstránenie poškodenia alebo opotrebenia veci,

–   zmena povrchu alebo vlastnosti veci.

 

Práva zo zmluvy

Pri oprave alebo úprave veci na základe zmluvy vzniká objednávateľovi právo na opravu alebo úpravu veci zo strany zhotoviteľa. Objednávateľ musí zhotoviteľovi za túto činnosť zaplatiť cenu, akú si v zmluve spoločne dojednali.

 

Kto môže uzavrieť zmluvu o oprave alebo úprave veci

–   osoba, ktorá je vlastníkom veci – objednávateľ a zhotoviteľ,

–   osoba, ktorá nie je vlastníkom veci, ktorej sa oprava alebo úprava týka – objednávateľ a zhotoviteľ.

V prípade, že zmluvu uzavrie na strane objednávateľa nevlastník veci, tak povinnosťou zhotoviteľa je vydať túto vec len objednávateľovi (aj keď nie je vlastníkom veci) a tiež má právo na zaplatenie opravy alebo úpravy veci len od objednávateľa (aj keď nie je vlastníkom veci).

 

Zádržné právo k veci

Uvedené právo môže zhotoviteľ uplatniť za účelom zabezpečenia splatnej ceny za vykonanie diela k veci, ktorá je predmetom zmluvy.

Poznámka

Kto je povinný vydať hnuteľnú vec, môže ju zadržať, aby zabezpečil svoju splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný vec vydať. Nemožno však zadržiavať vec svojvoľne alebo ľstivo odňatú. Zádržné právo nemá ten, komu oprávnená osoba pri odovzdaní veci uložila, aby s ňou naložil spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s výkonom zádržného práva. Ak je však vyhlásený konkurz, alebo pri výkone rozhodnutia zistená platobná neschopnosť dlžníka, má veriteľ zádržné právo aj k zabezpečeniu pohľadávky dosiaľ nesplatnej a bez ohľadu na to, či sa veriteľovi uložilo naložiť s vecou spôsobom nezlučiteľným a výkonom zádržného práva. Veriteľ je povinný bez zbytočného odkladu upovedomiť dlžníka o zadržaní veci a jeho dôvodoch. Ohľadne opatrovania zadržanej veci a úhrady nákladov s tým spojených má ten, kto vec zadržuje, postavenie aké má záložný veriteľ ohľadne zálohu. Na základe zádržného práva má veriteľ právo pri výkone súdneho rozhodnutia na prednostné uspokojenie z výťažku zadržovanej veci pred iným veriteľom, a to aj záložným veriteľom. Zádržné právo zanikne uspokojením zabezpečenej pohľadávky alebo poskytnutím dostatočnej zábezpeky.

Definícia pojmov

•    Oprava veci

Ide o činnosť, ktorou sa najmä odstraňujú chyby veci, následky jej poškodenia. Ide tiež o činnosť, ktorou sa odstraňujú účinky jej opotrebenia.

•    Úprava veci

Ide o činnosť, ktorou sa mení povrch veci alebo sa menia vlastnosti veci.

 

Zodpovednosť za vady (chyby) zhotoviteľom

–   zhotoviteľ zodpovedá za chyby, ktoré má vykonaná oprava alebo úprava pri prevzatí veci objednávateľom,

–   zhotoviteľ zodpovedá za chyby, ktoré sa vyskytnú po prevzatí veci v záručnej dobe,

–   zhotoviteľ zodpovedá za chyby, ktorých príčinou je chybnosť veci, ktorá sa má opraviť alebo upraviť alebo nevhodnosť pokynov objednávateľa, ktorého na to neupozornil.

 

Záručná doba

Ide o prekluzívnu lehotu:

–   tri mesiace zo zákona – môže byť aj inak dojednaná,

–   osemnásť mesiacov pri stavebných prácach,

–   dlhšia ako tri mesiace – účel opravy je aj naďalej používať vec po oprave alebo úprave.

 

Záručný list

Záručným listom je tlačivo, v ktorom je vyznačená záručná doba a vymedzenie predmetu alebo veci, na ktorú sa vzťahuje. Záručný list vydáva zhotoviteľ pre objednávateľa pre účel prípadnej reklamácie opravenej veci. V záručnom liste sú vymedzené aj podmienky a rozsah záruky.

 

Bezplatné odstránenie chyby

Na bezplatné odstránenie chyby má nárok objednávateľ v prípade, ak je vec opravená alebo upravená chybne, čiže s vadami. Zhotoviteľ musí chyby odstrániť v stanovenej lehote. V prípade, že ich nie je alebo sa opätovne chyby objavia, tak môže zo zákona objednávateľ od zmluvy odstúpiť, čím sa zmluva zruší. Ak nemá objednávateľ záujem od zmluvy odstúpiť, tak môže žiadať zníženie ceny, ktorá bola dohodnutá za opravu alebo úpravu veci.

 

Uplatnenie práva zo zodpovednosti za chyby

–   právo zo zodpovednosti za chyby musí byť uplatnené u zhotoviteľa,

–   Právo zo zodpovednosti za chyby uplatňuje objednávateľ,

–   právo musí byť uplatnené v záručnej dobe.

Ak nebude splnená táto podmienka, tak právo na uplatnenie zo zodpovednosti za chyby zo zákona zaniká.

 

Potvrdenie o uplatnení práva zo zodpovednosti za chyby

Čas od uplatnenia práva až po vykonanie opravy alebo úpravy sa do záručnej doby nepočíta. Musí byť predložené potvrdenie zhotoviteľom o tom, kedy bolo právo objednávateľom uplatnené. Potvrdenie musí obsahovať spôsob, akým sa oprava alebo úprava vykonala. Potvrdenie musí tiež obsahovať aj čas trvania opravy alebo úpravy.

 

Vyzdvihnutie veci po oprave alebo úprave na základe zmluvy

–   vec si zásadne vyzdvihuje objednávateľ,

–   vec musí byť vyzdvihnutá v dopredu stanovenom čase – ide o 1 mesiac od uplynutia času, keď sa oprava alebo úprava mala vykonať,

–   ak objednávateľ vec nevyzdvihne má zo zákona povinnosť zaplatiť poplatok za uskladnenie – má na to 6 mesiacov,

–   ak objednávateľ nevyzdvihne vec ani po šiestich mesiacov, tak má zhotoviteľ právo vec odpredať,

–   pred odpredajom má povinnosť objednávateľa na prípadné odpredaj upozorniť – ak ide o vec veľkej hodnoty, ak má adresu objednávateľa – zhotoviteľ mu opätovne poskytne určitú lehotu na vyzdvihnutie,

–   ak objednávateľ vec ani po upozornení nevyzdvihne, zhotoviteľ ju odpredá, odráta si svoje náklady celkovo a zvyšok patrí objednávateľovi,

–   objednávateľ si musí právo na výťažok z predaja veci uplatniť v trojročnej lehote, inak dochádza k premlčaniu.

§ 652

(1) Ak ide o opravu alebo úpravu veci, vznikne objednávateľovi právo, aby mu zhotoviteľ podľa jeho objednávky vykonal opravu alebo úpravu veci; zhotoviteľovi vznikne právo, aby mu objednávateľ zaplatil cenu za opravu alebo úpravu veci.

(2) Opravou veci je činnosť, ktorou sa najmä odstraňujú vady veci, následky jej poškodenia alebo účinky jej opotrebenia. Úpravou veci je činnosť, ktorou sa najmä mení povrch veci alebo jej vlastnosti.

Komentár k § 652

Zmluva o oprave a úprave vecí patrí ako osobitná zmluvy k zmluvám o dielo. Na základe uvedenej zmluvy má objednávateľ právo na opravu ale úpravu vecí, ktorú si u zhotoviteľa objednal a následne má objednávateľ povinnosť zhotoviteľovi za uvedenú objednávku zaplatiť dojednanú cenu.

Zákon v ustanovení definuje pojem oprava veci na účely zmluvy o oprave a úprave veci. ide hlavne o činnosť, ktorou dochádza k odstráneniu vad veci a jej následkov. Opravou je tiež odstránenie poškodenia veci alebo jej opotrebenia.

§ 653

(1) Zhotoviteľ zodpovedá za vady, ktoré má vykonaná oprava alebo úprava pri prevzatí veci objednávateľom, ako aj za vady, ktoré sa vyskytnú po prevzatí veci v záručnej dobe.

(2) Zhotoviteľ zodpovedá tiež za vady, ktorých príčinou je vadnosť veci, ktorá sa má opraviť alebo upraviť, alebo nevhodnosť pokynov objednávateľa, ak ho na vadnosť veci alebo nevhodnosť pokynov neupozornil.

Komentár k § 653

Po oprave alebo úprave veci môže dôjsť k situácii, že vec má vady. Ustanovenie vymedzuje, kto je zodpovedný za vady tejto veci, ktoré má vec už priamo pri prevzatí veci objednávateľom alebo po prevzatí veci počas záručnej doby.

Príčinou vady veci môžu byť aj nevhodné pokyny zo strany objednávateľa k zhotoviteľovi. V prípade, že zhotoviteľ objednávateľa o nevhodných pokynoch neupozorní, zodpovedným za tieto vady sa stáva zhotoviteľ a nie objednávateľ, aj napriek tomu, že mu pokyny k zhotoveniu dal on.

§ 654

(1) Záručná doba je tri mesiace, ak nie je dojednaná alebo osobitnými predpismi ustanovená inak; pri stavebných prácach je záručná doba najmenej osemnásť mesiacov.

(2) Ak účelom opravy alebo úpravy je, aby sa vec mohla aj naďalej po dlhší čas užívať, ustanovia osobitné predpisy pre opravu alebo úpravu veci záručnú dobu dlhšiu ako tri mesiace, ak sa nedojednalo inak. Záručná doba presahujúca tri mesiace sa môže týkať i len niektorej súčiastky. Zhotoviteľ je povinný vydať objednávateľovi záručný list s vyznačením záručnej doby.

(3) Vyhlásením v záručnom liste vydanom objednávateľovi môže zhotoviteľ poskytnúť záruku presahujúcu rozsah záruky ustanovenej v tomto zákone. V záručnom liste určí zhotoviteľ podmienky a rozsah tejto záruky.

Komentár k § 654

Ustanovenie upravuje záručnú dobu v prípade opravy a úpravy veci na základe zmluvy. V prípade, že nie je medzi zmluvnými stranami dojednaná iná dĺžka záručnej doby, prípadne iný právny predpis neupravuje jej dĺžku inak, tak zo zákona platí záručná doba v dĺžke tri mesiace. Ak ide o stavebné práce, tak je dĺžka záručnej doby 18 mesiacov.

ustanovenie tiež upravuje možnosť dlhšej záručnej doby, a to v prípade, ak je účelom opravy alebo úpravy veci jej dlhšie používanie. Záručnú dobu v uvedenom prípade ustanovia osobitné predpisy. Záručná doba sa netýka len samotnej veci, vzťahuje sa aj len na nejakú súčiastku.

Záručný list musí byť vydaný pri prevzatí opravenej alebo upravenej veci objednávateľovi a musí obsahovať podmienky a rozsah uplatnenia záruky.

§ 655

(1) Ak je vec opravená alebo upravená vadne, má objednávateľ právo na bezplatné odstránenie vady. Zhotoviteľ je povinný vadu odstrániť najdlhšie v dohodnutej lehote. Ak vadu nemožno odstrániť alebo ak ju zhotoviteľ neodstráni v dohodnutej lehote alebo ak sa vada vyskytne znovu, má objednávateľ právo na zrušenie zmluvy alebo na primerané zníženie ceny opravy alebo úpravy.

(2) Práva zo zodpovednosti za vady sa musia uplatniť u zhotoviteľa v záručnej dobe; inak zaniknú. Čas od uplatnenia práva až po vykonanie opravy alebo úpravy sa do záručnej doby nepočíta. Zhotoviteľ je povinný vydať objednávateľovi potvrdenie o tom, kedy právo uplatnil, ako aj o vykonaní opravy alebo úpravy a o čase jej trvania.

Komentár k § 655

Ustanovenie upravuje právo objednávateľa na bezplatné odstránenie vady v prípade, ak bola vec opravená alebo upravená vadne. Vada musí byť zo strany zhotoviteľ odstránená v stanovenej lehote a v prípade, že nie je možné vadu odstrániť alebo sa objavila opakovane, môže objednávateľ od zmluvy odstúpiť. Zároveň mu zo zákona vzniká právo na zníženie ceny z opravy alebo úpravy, ak od zmluvy neodstráni. Všetky práva týkajúce sa vad opravenej alebo upravenej veci sa musia uplatniť v stanovenej dobe. V prípade, že objednávateľ uvedenú dobu nesplní, jeho právo za reklamáciu zo zákona zaniká.

Ustanovenie vymedzuje povinnosť vydania potvrdenia o uplatnení práva na reklamáciu, kedy bolo právo uplatnené a akým spôsobom došlo k oprave či úprave veci a času, v ktorom k oprave alebo úprave došlo.

§ 656

(1) Objednávateľ je povinný vyzdvihnúť si vec najneskôr do jedného mesiaca od uplynutia času, keď sa oprava alebo úprava mala vykonať, a ak bola vykonaná neskôr, do jedného mesiaca od upovedomenia o jej vykonaní. Ak tak neurobí, je povinný zaplatiť poplatok za uskladnenie.

(2) Ak si objednávateľ nevyzdvihne vec v lehote šiestich mesiacov odo dňa, keď bol povinný ju vyzdvihnúť, má zhotoviteľ právo vec predať. Ak zhotoviteľ pozná adresu objednávateľa a ak ide o vec väčšej hodnoty, je zhotoviteľ povinný o zamýšľanom predaji objednávateľa vopred upovedomiť a poskytnúť mu primeranú dodatočnú lehotu na vyzdvihnutie veci.

(3) Ak dôjde k predaju nevyzdvihnutej veci, vyplatí zhotoviteľ objednávateľovi výťažok predaja po odpočítaní ceny opravy alebo úpravy, poplatku za uskladnenie a nákladov predaja. Právo na výťažok predaja musí objednávateľ uplatniť u zhotoviteľa.

Komentár k § 656

Zákon v ustanovení upravuje vyzdvihnutie veci objednávateľom od zhotoviteľa po oprave alebo úprave, upravuje tiež lehotu na vyzdvihnutie a tiež postup v prípade, že objednávateľ si vec nevyzdvihne. V prípade nevyzdvihnutia veci vzniká objednávateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za uskladnenie veci. V prípade, ak veci nevyzdvihne ani do pol roka, vzniká zhotoviteľovi právo vec predať. Ak je vec vyššej hodnoty a ak je známa adresa objednávateľa, zhotoviteľ ho musí informovať o plánovanom odpredaji a poskytnúť mu primeranú lehotu.

V prípade neprebratia veci zhotoviteľ vec odpredá a objednávateľovi vyplatí sumu za odpredaj, z ktorej si odpočítal jeho náklady, náklady na opravu alebo úpravu, uskladnenie a náklady týkajúce sa odpredaja.

PIATA HLAVA

ZMLUVA O PÔŽIČKE

§ 657

Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

§ 658

(1) Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

(2) Pri nepeňažnej pôžičke možno dojednať namiesto úrokov plnenie primeraného väčšieho množstva alebo vecí lepšej akosti, spravidla toho istého druhu.

Komentár k § 657 až § 658

Zmluvu o pôžičke upravuje Občiansky zákonník v piatej hlave.

 

Účel zmluvy o pôžičke

Ide o záväzok veriteľa požičať dlžníkovi veci určené podľa druhu, pričom nemusí ísť len o peniaze (najčastejšie sú to peniaze). Dlžník je zmluvou zaviazaný vrátiť veriteľovi to, čo je predmetom zmluvy – vec toho istého alebo peniaze. V prípade, že si dlžník požičal nejakú vec, tak priamo tú istú vec mu vrátiť nemusí, ale v zásade ide o vec toho istého druhu. Pri peniazoch to platí rovnako, a to ak si požičal dlžník nejaké peniaze, nemusí vrátiť tie isté peniaze. Platí, že musí vrátiť len tú istú hodnotu peňazí.

 

Vznik pôžičky

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. 3 Cdo 325/2009

Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.

www.najpravo.sk

Zmluvné strany

–   veriteľ – ten, kto peniaze alebo vec požičiava,

–   dlžník – ten, kto si vec alebo peniaze požičal od veriteľa a zároveň sa zaväzuje ich veriteľovi vrátiť,

–   fyzické osoby aj podnikatelia.

 

Zmluva o pôžičke peňazí alebo vecí môže byť dohodnutá medzi

–   fyzickými osobami,

–   fyzickou a právnickou osobou,

–   dvoma právnickými osobami.

 

Forma zmluvy o pôžičke

–   môže byť písomná forma zmluvy,

–   nemusí byť písomná forma zmluvy – ústna forma zmluvy.

Zmluva o pôžičke nemusí mať písomnú formu, pretože to zákon nevyžaduje ako podmienku, preto postačuje aj ústna forma zmluvy. Táto forma je však nevýhodná v prípade, ak sa neskôr, kedy nedošlo napríklad k vráteniu pôžičky, tak, ktorý dlžníkovi vec požičal, sa domáha vrátenia na súde. Nemá písomný doklad – zmluvu o pôžičke. Teda v záujem predchádzania možných sporov je písomná forma zmluvy vhodnejšia. V prípade ústnej dohody o pôžičke je oveľa menšia šanca na úspešné vrátenie požičaných peňazí alebo veci. Ak nie je k dispozícii písomná forma dohody o pôžičke, treba si zaobstarať aspoň nejaké potvrdenie, že k pôžičke došlo.

 

Obsahové náležitosti zmluvy o pôžičke

–   zmluvné strany (veriteľ a dlžník) – označenie strán zmluvy a ich presná identifikácia osoby veriteľa a osoby dlžníka – musia uviesť svoje plné meno a priezvisko, trvalú adresu, rodné číslo a číslo občianskeho preukazu – to preto, aby nemohlo prísť k zámene,

–   predmet zmluvy (pôžičky) – presné označenie veci, ktorá sa na základe zmluvy požičiava, presná a konkrétna špecifikácia druhu, povahy a množstva pôžičky,

–   forma pôžičky – peňažná forma alebo nepeňažná forma,

–   forma vrátenia pôžičky – pri peniazoch sa musí stanoviť, či je zmluva s úrokom alebo bezúročná, či ide o jednorazové vrátenie alebo v určitých splátkach,

–   záväzok veriteľa prenechať predmet pôžičky dlžníkovi,

–   záväzok dlžníka vrátiť požičané veci,

–   doba splatnosti – termín, kedy musí byť predmet pôžičky vrátený veriteľovi – termín nemusí byť určený, v tom prípade predmet zmluvy o pôžičke vráti dlžník deň po tom, ako veriteľ dlžníka o to požiadal,

–   úrok – môže byť vymedzený za požičanú vec alebo peniaze,

–   záložné právo alebo iné zabezpečenie – špecifikovať a konkretizovať spôsob ručenia a spôsob uplatnenia ručenia,

–   súhlas oboch zmluvných strán – ide o súhlas celým znením zmluvy, musí byť potvrdený podpisom (v prípade potreby notársky overený podpis).

Príklad

Kamarát A požičal kamarátovi B dňa 1. 1. 2020 sumu 1 000 eur. Dohodli sa, že mu do roka vráti sumu 1 100 eur vrátane úrokov, čiže pôžičku 1 000 eur a 100 eur úroky. Posledný deň na vrátenie pôžičky bol 1. 1. 2021.

V prípade, že pôžičku kamarát A nevráti do tohto dňa, môže od neho kamarát B požadovať vrátenie pôžičky s úrokmi a navyše aj úroky z omeškania. Úroky z omeškania mohol požadovať od 2. 1. 2021.

Príklad

Kamarát A požičal kamarátovi B dňa 1. 1. 2020 sumu 1 000 eur. Nedohodli sa na dobe splatnosti a neurčili si dátum, do ktorého musí byť pôžička vrátená. Kamarát B sa však dostal do finančných problémov a požiadal kamaráta A o vrátenie pôžičky už dňa 1. 8. 2020.

Kamarát A je povinný vrátiť pôžičku kamarátovi B dňa 2. 8. 2020. Ak ju nevráti v tento deň, tak sa dňom 3. 6. 2018 dostane do omeškania a od tohto dňa môže kamarát B požadovať od kamaráta A okrem pôžičky aj úroky z omeškania.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 325/2009, zo dňa 30. júna 2010

Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.

www.najpravo.sk

Úroky v zmluve o pôžičke

–   pôžička môže byť úročná – dohodnutý úrok,

–   pôžička môže byť bezúročná – úrok nemusí by určený, to znamená, že veriteľ a dlžník sa na ňom zmluvne nedohodli.

Úrokom je cena za poskytnutie pôžičky. To znamená, že ide o zisk, ktorý požičaním získa veriteľ od dlžníka.

 

•    Výška dohodnutých úrokov

Zákon ani iné právne predpisy výšku úrokov neupravujú. Výška úrokov je napríklad určená pri spotrebiteľskom úvere.

Z uvedeného vyplýva, že výška úrokov môže byť hocijaká, a to na základe dohody veriteľa s dlžníkom v súlade s dobrými mravmi a tiež nemôže byť v hrobom nepomere vzhľadom na požičanú vec a lebo výšku peňazí. V opačnom prípade sa to dá považovať za úžeru, ktorá predpokladá neplatnosť zmluvy.

§   Judikatúra

–   Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011

Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „ zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

–   Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15. decembra 2004, sp. zn. 21 Cdo 1484/2004

Úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny. Dohodnuté úroky je treba odlišovať od úrokov z omeškania, na ktoré má veriteľ zo zákona právo, ak sa dlžník dostal so splnením pôžičky do omeškania (porovnaj § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka), a ktoré teda predstavujú sankciu za porušenie povinnosti dlžníka vrátiť dlh (pôžičku) riadne a včas.

Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky možno pri peňažnej pôžičke dojednať úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno úspešne vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len na dohode účastníkov zmluvy o pôžičke a že by teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Rovnako aj u dohody o úrokoch pri peňažnej pôžičke totiž platí ustanovenie § 3 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je vlastný všeobecne uznávaným vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúce podstatné historické tendencie sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu nielen základných noriem.

Za dobré mravy sa považuje súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržovanie je častokrát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé správanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti.

Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a že teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky súčasne napĺňa skutkovú podstatu trestného činu úžery, a to za predpokladu, že ide (má ísť) o plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere, a že veriteľ pritom zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú slabosť alebo rozrušenie dlžníka. Dohoda, ktorou boli pri peňažnej pôžičke dojednané neprimerane vysoké úroky, je neplatná (§ 39 Obč. zák.), a to buď pre rozpor so zákonom (ak predstavuje naplnenie skutkovej podstaty trestného činu úžery, prípadne iného trestného činu) alebo pre rozpor s dobrými mravmi (v ostatných prípadoch).

www.najpravo.sk

•    Úroky z omeškania

Ide o úroky, ktoré sa odlišujú od úrokov dohodnutých v zmluve za požičanie peňazí alebo veci. Pre dlžníka úroky z omeškania predstavujú určitú sankciu pre prípad, ak sa dostal do omeškania so splatením pôžičky.

Poznámka

Výška úrokov z omeškania je stanovená nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to tak, že je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

§   Judikatúra

Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. 8. 2010, sp. zn. 4 M Cdo 8/2010

Právna úprava zmluvy o pôžičke ako občiansko-záväzkového vzťahu nevylučuje, aby si zmluvné strany dojednali úroky z omeškania pre prípad omeškania s plnením peňažného dlhu. Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné (porovnaj rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 5, ročník 2000, R 5/2000).

Dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom.

www.najpravo.sk

Zánik zmluvy o pôžičke

–   zaniká splnením – ide o okamih, keď dlžník vráti veriteľovi požičané veci alebo peniaze s dohodnutým úrokom,

–   zaniká zánikom zmluvy o pôžičke – dochádza k odpusteniu dlhu – veriteľ dlžníkovi odpustí jeho dlh a tým dochádza k zániku zmluvy.

 

Potvrdenie o zaplatení alebo vrátení pôžičky

V prípade, že dlžník vráti požičané veci alebo peniaze veriteľovi, má možnosť si vyžiadať potvrdenie o tom, že dlh vyplatil, respektíve vrátil, čo i len čiastočne.

Potvrdenie musí veriteľ vydať dlžníkovi, ak ho o to požiada. Uvedené potvrdenie predstavuje pre dlžníka určitú formu istoty pre prípad, ak by sa veriteľ aj keď neprávom domáhal vrátenia už zaplatenej pôžičky.

 

Rozdiel medzi zmluvou o pôžičke a zmluvou o úvere

•    prvý rozdiel

–   pôžička je upravená v Občianskom zákonníku – zmluva o úvere je upravená v Obchodnom zákonníku,

•    druhý rozdiel

–   predmetom pôžičky môže byť vec alebo peniaze – predmetom úveru môžu byť len peniaze,

•    tretí rozdiel

–   ide o rozdielne typy zmlúv – zmluva o pôžičke sa využíva najmä pri požičiavaní medzi dvoma samostatnými osobami, z ktorých ani jeden nie je bežným poskytovateľom pôžičiek,

•    ďalšie rozdiely

–   zmluva o pôžičke patrí medzi občianske záväzkové vzťahy – zmluva o úvere patrí medzi obchodné záväzkové vzťahy,

–   zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi vec určenú podľa druhu alebo peniaze, pričom dlžník sa zaväzuje vrátiť veci rovnakého druhu po dohodnutej dobe,

–   pôžička môže mať peňažnú a nepeňažnú formu – úver má iba peňažnú formu,

–   pri pôžičke sa môžu a nemusia uplatniť úroky (môže byť aj bezúročná) – pri úvere je stanovená úroková miera,

–   pri nepeňažnej pôžičke sa môžu dohodnúť aj nepeňažné úroky – väčšie množstvo čo do akosti,

–   pri pôžičke ide o automatickú povinnosť veriteľa odovzdať dlžníkovi pôžičku – pri úvere sa vyplatí úver až na základe žiadosti dlžníka,

Poznámka

Najčastejšie sa zmluva o pôžičke medzi navzájom blízkymi osobami. Takáto zmluva môže byť napríklad aj o pôžičke spoločníka alebo konateľa pre svoju vlastnú firmu, prípadne môže byť aj medzi podnikateľmi navzájom.

–   zmluva o pôžičke sa využíva hlavne na menšie sumy, ale jej predmetom môže byť aj väčší množstvo peňazí – môže byť so záložným právom na nehnuteľnosť alebo s ručiteľom.

 

Právna úprava

Občiansky zákonník – ustanovenia § 657 a § 658 – ide o typ občianskej zmluvy.

Obchodný zákonník – neupravuje zmluvu o pôžičke – v prípade podnikateľov sa uzatvára podľa Občianskeho zákonníka.

ŠIESTA HLAVA

ZMLUVA O VÝPOŽIČKE

Komentár k šiestej hlave

Občiansky zákonník v šiestej hlave ustanoveniach § 659 až § 661 upravuje zmluvu o výpožičke.

 

Účel výpožičky

Zmluvou o výpožičke prenecháva požičiavateľ vypožičiavateľovi vec

–   aby ju vypožičiavateľ dočasne užíval,

–   aby ju vypožičiavateľ po určenú dobu užíval,

–   aby ju vypožičiavateľ bezplatne užíval.

 

Zmluva o výpožičke

Zmluvou o výpožičke dochádza k prechodu u požičiavateľa na vypožičiavateľa právo vec užívať.

Zmluvou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva. Zmluvou ide len o oprávnenie vypožičiavateľa vec po dohodnutú dobu užívať.

Zmluva o výpožičke nemusí mať zásadne písomnú formu, postačuje aj ústna forma zmluvy. Písomná forma však predstavuje väčšiu právnu istotu, ak by sa v prípade nevrátenia požičanej veci požičiavateľ domáhal práva na súde.

 

Strany zmluvy

–   požičiavateľ – nemusí byť vlastníkom veci, postačuje ak je oprávnený s vecou takto nakladať – poskytuje vec na používanie niekomu druhému na základe zmluvy,

–   vypožičiavateľ – na základe zmluvy prevezme vec na používanie na stanovenú dobu a za stanovených podmienok od požičiavateľa.

Predmet výpožičky – vec

–   predmetom môže byť len individuálne určená vec,

–   predmetom môže byť vec špecifikovaná konkrétnymi znakmi,

–   vypožičiavateľ musí vrátiť požičiavateľovi presne tú istú vec, ktorú si vypožičal – ani nie rovnakú, ani nie podobnú, ale tú istú,

–   vypožičiava sa vec, ktorá zodpovedá pojmu vec – hmotný predmet ovládateľný a užitočný,

–   hnuteľná vec, nehnuteľná vec,

–   byt, nebytový priestor.

 

Rozdiel medzi pôžičkou a výpožičkou

–   individualita prenechávanej veci predstavuje zásadný rozdiel medzi pôžičkou a výpožičkou – pri výpožičke musí ísť o rovnakú vec pri vrátení, ako sa požičala,

–   pri pôžičke poskytuje veriteľ dlžníkovi určitú vec alebo peniaze a dlžník mu po určenej dobe inú vec rovnakého druhu alebo peniaze vráti.

 

Zmluva o výpožičke je bezodplatná

Ide o jeden z pojmových znakov tohto typu zmluvy. Nemôže byť dohodnutá odplata medzi zmluvnými stranami. Uvedená zmluva – výpožička je nástrojom priateľskej pomoci vo väčšine prípadov, pričom zákon nevylučuje využiť túto zmluvu aj na komerčné účely.

 

Výpožička je dočasná na určitú dobu

Dočasnosť je ďalším pojmovým znakom zmluvy a výpožičke. Doba výpožičky nemusí byť v zmluve výslovne určená, aj keď ide o časové obmedzenie vypožičania veci ako predmetu zmluvy. Výpožička môže byť určená aj na dobu neurčitú, kedy požičiavateľ požiada o vrátenie vypožičanej veci a vypožičiavateľ je povinný ju vrátiť.

K samotnej výpožičke je potrebné okrem zmluvy medzi zmluvnými stranami pristúpiť aj odovzdaním vypožičanej veci. Zmluva vzniká práve týmto okamihom.

 

Odovzdanie veci

–   neznamená z ruky do ruky,

–   požičiavateľ musí umožniť vypožičiavateľovi, aby si vec prevzal.

Poznámka

Niekedy sa zamieňa zmluva o výpožičke so zmluvou o úschove. Pri zmluve o úschove však uschovávateľ nesmie prevziať vec.

§ 659

Zmluvou o výpožičke vznikne vypožičiavateľovi právo vec po dohodnutú dobu bezplatne užívať.

Komentár k § 659

Podľa tohto ustanovenia zmluvou o výpožičke vznikne vypožičiavateľovi právo vec po dohodnutú dobu bezplatne užívať. Touto zmluvou teda prenecháva požičiavateľ vypožičiavateľovi nejakú vec na užívanie, po dohodnutú dobu. Od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.

§ 660

Požičiavateľ je povinný odovzdať vypožičiavateľovi vec v stave spôsobilom na riadne užívanie. Ustanovenie § 617 platí primerane aj pre užívanie veci.

Komentár k § 660

Vec, ktorú požičiavateľ odovzdáva vypožičiavateľovi, musí byť v takom stave, ktorý predpokladá riadne užívanie.

Ak treba, aby sa pri užívaní veci zachovali osobitné pravidlá, najmä ak sa užívanie riadi návodom alebo je upravené technickou normou, je požičiavateľ povinný vypožičiavateľa s nimi oboznámiť, ibaže ide o pravidlá všeobecne známe. Ak požičiavateľ nesplní túto povinnosť, je povinný nahradiť vypožičiavateľovi škodu, ktorá z toho vznikla.

§ 661

(1) Vypožičiavateľ je oprávnený užívať vec riadne a v súlade s účelom, ktorý sa v zmluve dohodol alebo ktorému obvykle slúži; je povinný chrániť ju pred poškodením, stratou alebo zničením.

(2) Ak nie je dohodnuté inak, nesmie vypožičiavateľ prenechať vec na užívanie inému.

Komentár k § 661

Ustanovenie upravuje povinnosti vypožičiavateľa týkajúce sa ochrany vypožičanej veci pred poškodením, stratou alebo zničením. Vec musí užívať riadne, pričom musí dodržiavať postupy, ku ktorým vec slúži.

§ 662

(1) Vypožičiavateľ je povinný vec vrátiť, len čo ju nepotrebuje, najneskôr však do konca určenej doby zapožičania.

(2) Požičiavateľ môže požadovať vrátenie veci aj pred skončením určenej doby zapožičania, ak vypožičiavateľ neužíva vec riadne alebo ak ju užíva v rozpore s účelom, ktorému slúži.

Komentár k § 662

Zákon sa v ustanovení zaoberá vrátením vypožičanej veci. Vec musí byť vrátená do konca doby zapožičania, ktorá bola dojednaná v zmluve. Tiež môže vypožičiavateľ vec vrátiť, ako náhle ju už nepotrebuje. A v prípade, ak vec z jeho strany nie je užívaná riadne a v súlade s dohodou, požičiavateľ môže vrátenie veci žiadať aj pred skončením doby vypožičania.

SIEDMA HLAVA

NÁJOMNÁ ZMLUVA

Prvý oddiel

Všeobecné ustanovenia

Komentár k prvému oddielu

V siedmej hlave Občiansky zákonník upravuje nájomnú zmluvu, v prvom oddiele sú v ustanoveniach § 663 až § 669 upravené všeobecné ustanovenia týkajúce sa nájomnej zmluvy.

 

Právna úprava

Občiansky zákonník – siedma hlava tejto časti zákona.

Obchodný zákonník – upravuje prenájom dopravného prostriedku medzi podnikateľmi – zmluva o prevádzke dopravného prostriedku.

 

Zmluvné strany

–   nájomca – ten, kto užíva prenajatý byt,

–   prenajímateľ – ten, kto vlastní byt a chce ho prenajať nájomcovi,

–   môže byť FO a FO, FO aj PO, alebo PO a PO.

 

Čo sa dáva do nájmu nájomnou zmluvou

–   uzatvára sa ňou nájom bytu,

–   nájom nebytového priestoru,

–   krátkodobý nájom bytu.

 

Účel nájomnej zmluvy

–   chráni prenajímateľa pred tým, aby mu nájomca nepoškodil byt,

–   chráni prenajímateľa, aby mu nevznikli vysoké náklady na energie,

–   chráni nájomcu pred tým, aby nebol vysťahovaný z bytu zo dňa na deň, keď si to zmyslí prenajímateľ,

–   nájomnou zmluvou za odplatu vzniká právo užívať vec – odplatou sa odlišuje od zmluvy o výpožičke.

 

Nájomná zmluva

–   dôležitá súčasť nájmu bytu, bez ktorej k nájmu nedochádza,

–   je prospešná pre obe strany – pre prenajímateľa, pre nájomcu.

–   mala by spĺňať všetky obsahové náležitosti,

–   sú rozdiely medzi nájomnou zmluvou na byt a nájomnou zmluvou na nebytový priestor,

–   nemusí byť v písomnej forme, ale uprednostňuje sa uvedená forma v prípade, ak dôjde k sporu medzi zmluvnými stranami.

 

Základné obsahové náležitosti nájomnej zmluvy

–   predmet nájmu

–   účelu nájmu,

–   doba nájmu,

–   výšky nájomného.

 

Nájomná zmluva na byt

–   zmluva sa uzatvára v písomnej alebo ústnej forme,

–   zmluvu upravuje Občiansky zákonník (alebo zákon o krátkodobom nájme bytu),

–   zmluva podľa Občianskeho zákonníka chráni oveľa viac nájomcu – je pre neho výhodnejšia,

–   zmluva podľa zmluvy o krátkodobom nájme bytu prináša pre prenajímateľ nevýhodu v dlhšej výpovednej dobe – dĺžka výpovednej doby je tri mesiace,

–   k výpovedi zo strany prenajímateľa môže dochádzať iba z dôvodov uvedených v Občianskom zákonníku,

–   k výpovedi zo strany nájomcu môže dochádzať z akéhokoľvek dôvodu,

–   v prípade skončenia nájmu z určitých zákonom vymedzených prípadov (hmotná núdza nájomcu, alebo prenajímateľ potrebuje byt pre seba), je prenajímateľ povinný poskytnúť nájomcovi bytovú náhradu – ide o nevýhodu tejto zmluvy, pretože nájomca nemôže zostať bez bývania, a to aj v prípade vysťahovania,

–   chráni nájomcu v prípade výpovede za splnenia podmienky, že namieta neplatnosť výpovede na súde – výpoveď nadobúda platnosť až rozhodnutím súdu – nájom sa končí rozhodnutím súdu,

–   zmluva musí obsahovať najmä dobu trvania – zákon nevylučuje dobu neurčitú, no a v prípade, že uvedené dojednanie neobsahuje, tak ide o dobu neurčitú,

–   nájomná zmluva na byt sa po jej skončení automaticky neobnovuje ako iné nájomné zmluvy,

–   zmluva aby bola platná, musí obsahovať základné náležitosti.

Poznámka

Pri iných nájomných zmluvách v prípade, ak nájomca pokračuje v užívaní predmetu nájmu aj po skončení zmluvy a prenajímateľ to nenamietne na súde, dochádza k obnoveniu nájomnej zmluvy za tých istých podmienok.

Obsahové náležitosti nájomnej zmluvy na byt

–   zmluvné strany – označenie, kto je prenajímateľom a kto je nájomcom – prenajímateľ by mal tiež preukázať, že je vlastníkom prenajímaného bytu, prípadne si nájomca môžu túto informáciu overiť na katastri nehnuteľnosti,

•    fyzická osoba – meno a priezvisko, adresa trvalého bydliska a dátum narodenia,

•    právnická osoba – obchodné meno, sídlo, IČO a zápis v príslušnom obchodnom registri,

–   predmet nájmu – presné označenie, aby nedochádzalo k prípadnej zámene – číslo bytu, číslo poschodia, číslo vchodu, súpisné číslo bytového domu a parcelné číslo pozemku, na ktorom je bytový dom postavený,

Poznámka

Predmet nájmu – konkrétny byt alebo nebytový priestor musí byť označený určito, a to takým spôsobom, aby nevznikli pochybnosti o tom, ktorý priestor a v akom rozsahu sa prenajíma.

–   rozsah užívania – koľko izieb sa môže užívať, koľko iných miestností, obytná plocha,

Poznámka

Nájomná alebo podnájomná zmluva na nebytový priestor môže byť uzatvorená len na priestor, ktorý je skolaudovaný a na ten účel, za ktorým je nájomná zmluva uzatváraná. Taký účel musí byť uvedený aj v kolaudačnom rozhodnutí. Inak je zmluva neplatná.

–   výška nájomného – nakoľko sa uzatvára nájomná zmluva za odpalu, musí zmluva obsahovať výšku nájomného – musí byť dohodnutá aj len minimálna suma napr. 1 euro,

Poznámka

Výška nájomného nemôže byť dohodnutá ako nulová. Vždy je potrebné samostatne uvádzať nájomné a výšku jednotlivých platieb, čiže záloh, ktoré sú spojené s prenájmom. Splatnosť a spôsob platenia nájomného musí byť povinne uvedená pri nájme alebo podnájme nebytových priestorov. Zákon však odporúča si to dohodnúť aj pri nájme bytov, a to z dôvodu predchádzaniu možných sporov – prípadné zvýšenie alebo zníženie záloh.

–   výška úhrad za služby spojené s užívaním bytu – náklady na elektrinu, plyn, vodu, fond opráv – platia sa ako záloha,

–   spôsob výpočtu výšky úhrad za služby spojené s užívaním bytu,

–   práva a povinnosti zmluvných,

Poznámka

Bez ohľadu na to, či sa jedná o nájom bytu alebo nebytového priestoru, platí, že právo a povinnosti oboch strán možno rozšíriť, ale nie je možné ich obmedziť pod zákonom určenú hranicu. Pozor tiež na daňové povinnosti, napríklad registrácia na DPH pri prenájme nehnuteľnosti.

–   trvanie nájomnej zmluvy,

Poznámka

Ak nie je nájomná zmluva výslovne uzatvorená na určitý čas, znamená to, že zmluva bola uzatvorená na neurčitý čas. Trvanie zmluvy má vplyv na spôsob zániku nájomnej zmluvy. Napríklad nájom nebytového priestoru dohodnutý na určitý čas je možné vypovedať iba v zákonom uvedených prípadoch.

–   podpisy zmluvných strán a dátum vyhotovenia zmluvy.

Poznámka

Nájomná zmluva musí obsahovať dátum a podpisy zmluvných strán. V prípade, ak je nehnuteľnosť v bezpodielovom vlastníctve manželov, nájomnú zmluvu podpisujú obaja manželia. V prípade právnickej osoby podpisuje zmluvu aj štatutárny zástupca. V tom prípade sa uplatňuje spôsob, ktorý je uvedený v obchodnom registri. Okrem štatutárneho zástupcu to môže byť aj iná osoba, ktorá má oprávnenie podpisovať za právnickú osobu. Kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť.

Podpisy zmluvných strán nemusia byť overené, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Overenie sa vyžaduje zákonom o pobyte cudzincov za účelom preukázania zabezpečenia bývania cudzinca.

Zásady nájomnej zmluvy na byt – forma

–   písomná zmluva sa nevyžaduje, ako sme už uviedli vyššie,

–   ústna forma nájomnej zmluvy – zápisnica sa vyhotovuje ako doklad, ale nie je povinnosťou ju vyhotoviť,

–   zmluva môže obsahovať nepovinnú obsahovú náležitosť, ktorou je opis príslušenstva a stavu bytu.

 

Nájomná zmluva – zákon o krátkodobom nájme bytu

–   je výhodnejšia pre prenajímateľa,

–   zmluva obsahuje obmedzené trvanie zmluvy – je možné ju uzatvoriť maximálne na dobu dvoch rokov,

–   je možné predĺženie zmluvy – dvakrát o najviac dva roky – spolu šesť rokov – po tomto období môže byť zmluva uzatvorená podľa Občianskeho zákonníka,

–   povinná je písomná forma – nesplnenie tejto formy má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy – znamená to, ako keby zmluva nebola vôbec uzatvorená,

–   zmluva musí obsahovať všetky náležitosti, ktoré sme vyššie uviedli pi nájomnej zmluve na byt podľa Občianskeho zákonníka a ďalšie náležitosti:

•    opis stavu bytu,

•    opis stavu príslušenstva a vybavenia bytu,

•    opis závad bytu – ak sú prenajímateľovi známe,

•    doba nájmu,

•    vyhlásenie nájomcu že si je vedomý skutočností, že nájomná zmluva sa uzatvára podľa zákona o krátkodobom nájme bytu (zákon č. 98/2014 Z. z.).

 

Výpovedná doba

Výpovedná doba je odlišná medzi zmluvou podľa Občianskeho zákonníka a zmluvou podľa zákona o krátkodobom nájme bytu. Spravidla ide o dobu jeden mesiac, čo je minimálna výpovedná lehota.

Zákon však umožňuje zmluvným stranám si dohodnúť aj dlhšiu výpovednú lehotu. Výpovedná doba môže byť aj kratšia (minimálne je však 15 dní) vo výnimočných prípadoch:

–   nájomca neplatí nájomné,

–   bez súhlasu prenajímateľa bývajú v byte cudzie osoby,

–   byt nie je spôsobilý na užívanie.

Oproti nájmu podľa Občianskeho zákonníka je opačne upravená neplatnosť skončenia nájmu v prípade nájmu podľa zákona o krátkodobom nájme bytu. Podanie žaloby na súd nemá za následok odklad výpovede nájmu. Taktiež pri zmluve podľa zákona o krátkodobom nájme bytu nevzniká nájomcovi pri skončení nájmu právo na bytovú náhradu.

 

Zánik nájomnej zmluvy

–   k zániku dochádza vždy, ak sa strany dohodnú na zániku písomnou dohodou – platí pri bytoch a aj pri nebytových priestoroch,

–   nájomná zmluva na nebytové priestory, ktorá je uzatvorená na určitý čas, môže byť vypovedaná len zo zákonom stanovených dôvodov,

–   ak je zmluva uzatvorená na neurčitý čas – možno je vypovedať aj bez uvedenia dôvodov – platí 3 mesačná výpovedná doba, prípadne iná výpovedná doba, ktorá bola v zmluve dojednaná,

–   nájomná zmluva na byt môže byť vypovedaná iba zo zákonných dôvodov – iné dojednania sú neplatné – neplatnosť môže nájomca uplatniť na súde do 3 mesiacov odo dňa doručenia výpovede.

 

Práva a povinností nájomcu a prenajímateľa

–   musia byť dohodnuté písomne – najmä pri zmluve o nájme nebytových priestorov,

–   povinnosť odovzdať nájomcovi nebytový priestor v spôsobilom stave,

–   právo na zaplatenie nájomného,

–   právo kontrolovať užívanie nebytového priestoru,

–   povinnosťou prenajímateľa je počas celej doby nájmu bytu na vlastné náklady v tomto stave aj udržiavať,

–   plnenie služieb spojených s nájmom a zabezpečovať riadne plnenie služieb,

–   právo odstúpiť od zmluvy,

–   právo kontrolovať užívanie nebytového priestoru,

–   právo užívať nebytový priestor v rozsahu dohodnutom v nájomnej zmluve,

–   povinnosť riadne a včas uhrádzať nájomné,

–   povinnosť uhrádzať náklady spojené s obvyklým udržiavaním nebytového priestoru,

–   povinnosť oznamovať prenajímateľovi potrebu opráv nebytového priestoru a umožniť prenajímateľovi vykonanie opráv,

–   povinnosť starať sa aby na nebytovom priestore nevznikla škoda,

–   právo vykonať na nebytovom priestore zmeny so súhlasom prenajímateľa,

–   povinnosť vrátiť nebytový priestor v stave v akom bol prevzatý,

–   možnosť nájomcu vykonať opravy sám,

–   povinnosť nájomcu starať sa o to, aby nevznikla škoda,

–   právo nájomcu vykonávať na nebytovom priestore zmeny.

§ 663

Nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.

Komentár k § 663

Ustanovenie upravuje účel nájomnej zmluvy. Ide o zmluvu, ktorou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky. Nájomná zmluva musí obsahovať základné náležitosti, aby bola platná.

§ 664

Prenajímateľ je povinný prenechať prenajatú vec nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie, alebo ak sa spôsob užívania nedohodol, obvyklé užívanie, a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať.

Komentár k § 664

Občiansky zákonník v ustanovení vymedzuje povinnosti prenajímateľa v súvislosti s prenechaním veci do nájmu nájomcovi.

§ 665

(1) Nájomca je oprávnený užívať vec spôsobom určeným v zmluve; ak sa nedohodlo inak, primerane povahe a určeniu veci. Prenajímateľ je oprávnený požadovať prístup k veci za účelom kontroly, či nájomca užíva vec riadnym spôsobom.

(2) Nájomca je povinný vec užívať iba v prípade, že sa tak dohodlo alebo že neužívaním by sa vec znehodnotila viac než jej užívaním.

Komentár k § 665

Nájomná zmluva prináša povinnosti nielen pre prenajímateľa, ale tiež pre nájomcu. Okrem povinností má zároveň nájomca aj práva, ktorému z tohto zmluvného vzťahu patria.

Práva nájomcu

–   užívanie veci v nájme – spôsob je dohodnutý v zmluve.

Povinnosti nájomcu

–   umožniť prístup prenajímateľovi vec v nájme kontrolovať, či sa užíva riadnym a v zmluve stanoveným spôsobom,

–   užívanie veci v nájme spôsobom, aby nedochádzalo k jej znehodnoteniu.

§ 666

(1) Nájomca je oprávnený dať prenajatú vec do podnájmu, ak zmluva neurčuje inak.

(2) Ak nájomca dá vec do podnájmu v rozpore so zmluvou, prenajímateľ má právo odstúpiť od zmluvy.

Komentár k § 666

Ustanovenie dáva nájomcovi právo prenajatú vec do podnájmu, pokiaľ to nájomná zmluva nevylučuje. V prípade, že prenájom zmluva vylučuje a aj napriek tomu nájomca vec dá do prenájmu, právom prenajímateľa je od zmluvy odstúpiť.

§ 667

(1) Zmeny na veci je nájomca oprávnený vykonávať len so súhlasom prenajímateľa. Úhradu nákladov s tým spojených môže nájomca požadovať len v prípade, že sa na to prenajímateľ zaviazal. Ak zmluva neurčuje inak, je oprávnený požadovať úhradu nákladov až po ukončení nájmu po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci. Ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci.

(2) Ak nájomca vykoná zmeny na veci bez súhlasu prenajímateľa, je povinný po skončení nájmu uviesť vec na svoje náklady do pôvodného stavu. Ak v dôsledku vykonávaných zmien hrozí na veci prenajímateľovi značná škoda, je prenajímateľ oprávnený odstúpiť od zmluvy.

Komentár k § 667

Ustanovenie sa zaoberá zmenami na veci v prenájme, ktoré sa môžu vykonávať len zásadne len so súhlasom prenajímateľa. Čo sa týka nákladov týkajúcich sa zmeny veci, tak tie hradí nájomca, ak sa s prenajímateľom nedohodli inak. Zákon však umožňuje nájomcovi po skončení nájmu žiadať od prenajímateľa protihodnotu za zmeny, ktoré na veci vykonal.

Zákon tiež upravuje postup v prípade, že nájomca vykonal zmeny na veci bez súhlasu prenajímateľa alebo bez zmluvnej dohody. V uvedenom prípade musí nájomca dať vec v nájme do pôvodného stavu po ukončení nájomného vzťahu medzi stranami, prípadne, ak zmenami dochádza k znehodnoteniu alebo poškodeniu veci, tak prenajímateľ môže od zmluvy aj odstúpiť a ukončiť zmluvný vzťah.

§ 668

(1) Nájomca je povinný oznámiť prenajímateľovi bez zbytočného odkladu potreby opráv, ktoré má vykonať prenajímateľ. Pri porušení tejto povinnosti zodpovedá nájomca za škodu tým spôsobenú a nemá nároky, ktoré by mu inak prislúchali pre nemožnosť alebo obmedzenú možnosť užívať vec pre vady veci, ktoré sa včas prenajímateľovi neoznámili.

(2) Nájomca je povinný znášať obmedzenie v užívaní prenajatej veci v rozsahu potrebnom na vykonanie opráv a udržiavanie veci.

Komentár k § 668

V prípade, že vec, ktorá je v nájme na základe nájomnej zmluvy, vyžaduje nejaké opravy, tak povinnosťou prenajímateľa je tieto opravy vykonať, aby vec mohla plniť ten účel, na ktorý bola zmluvy vykonaná. V prípade, že nájomca uvedené a potrebné úpravy neoznámi prenajímateľovi, tak nakoniec za prípadné škody v dôsledku nevykonaných opráv zodpovedá nájomca. Zároveň mu nevznikajú nároky, ktoré by mu prislúchali, keby prenajímateľa s potrebou opráv oboznámil.

V prípade, že vec prináša určité obmedzenia v jej užívaní, nakoľko vyžaduje potrené vykonanie opráv, tak je jeho povinnosťou znášať uvedené obmedzenia.

§ 669

Ak nájomca vynaložil na vec náklady pri oprave, na ktorú je povinný prenajímateľ, má nárok na náhradu týchto nákladov, ak sa oprava vykonala so súhlasom prenajímateľa alebo ak prenajímateľ bez zbytočného odkladu opravu neobstaral, hoci sa mu oznámila jej potreba. Inak môže nájomca požadovať len to, o čo sa prenajímateľ obohatil.

Komentár k § 669

V prípade nákladov, ktoré nájomca vynaložil na opravu veci v prenájme namiesto prenajímateľa, má právo žiadať ich náhradu. Táto náhradu mu však prislúcha v prípade, že sa na tom dopredu s prenajímateľom, že vec dá opraviť alebo ak prenajímateľ opravu nevykonal, aj napriek tomu, že ho nájomca o tom informoval. Ak nájomcovi náklady neprináležia, tak má právo minimálne žiadať to, o čo sa prenajímateľ obohatil touto opravou veci v nájme.

§ 670

Nájomca je povinný starať sa o to, aby na veci nevznikla škoda. Je povinný dať vec poistiť, len ak to určuje zmluva.

Komentár k § 670

Zákon v ustanovení vymedzuje povinnosť nájomcu starať sa o vec v nájme na základe nájomnej zmluvy takým spôsobom, aby nedochádzalo k prípadným škodám. Zároveň je možnosť v zmluve dojednať poistenie tejto veci.

Poznámka

Prenajatú vec užívať, jeho povinnosťou je iba vec riadne uschovať. Pri zmluve o výpožičke sa užívanie veci vypožičiavateľom predpokladá. Zároveň sa nevylučuje, aby si zmluvné strany dohodli, že vypožičiavateľ bude vec užívať len na konkrétny, špecificky určený účel.

Odovzdanie veci v riadnom stave

–   ide o základnú povinnosť požičiavateľa,

–   vec musí byť spôsobilá na používanie, na ktoré je určená,

–   používanie musí byť v súlade s účelom, na ktorý vec slúži,

–   povinnosťou požičiavateľa a vypožičiavateľa riadne informovať o všetkých dôležitých návodoch a postupoch pri používaní veci.

Druhý oddiel

Nájomné

Komentár k druhému oddielu

Druhý oddiel upravuje nájomné v znení § 671 až § 675.

Ako sme už uviedli vyššie, nájomná zmluva medzi zmluvnými stranami musí obsahovať dohodu o výške nájmu a spôsobe úhrady záloh na nájomné. Platí zásada, že nájomné nemôže byť nulové.

Čo sa týka úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu alebo preddavok na ne sa platí spolu s nájomným, ak sa účastníci nedohodnú alebo právny predpis neustanoví inak.

 

Spôsob dojednania nájomného

–   môže byť určené pevnou sumou, na ktorej sa dohodli zmluvné strany,

–   môže byť dojednaný spôsob, na základe ktorého sa bude určovať výška nájomného.

Zároveň platí, že musí byť aj dojednaný termín, kedy bude nájomca nájomné hradiť prenajímateľovi – dátum splatnosti. Nájomca musí plniť vždy svoju povinnosť do stanoveného termínu. Pri nájme poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov sa nájomné platí polročne pozadu 1. apríla a 1. októbra. Čo sa týka ostatných nájmov, tak sa nájomné platí mesačne pozadu.

Omeškanie platenia nájomného

V prípade, že nájomca nezaplatí nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu do piatich dní po jej splatnosti, je povinný zaplatiť prenajímateľovi poplatok z omeškania.

 

Zľava z nájomného

Zákon umožňuje nájomcovi právo na primeranú zľavu z nájomného. Uvedené sa uplatňuje v prípade, ak prenajímateľ napriek upozorneniu od nájomcu neodstráni v byte alebo v dome chybu, ktorá podstatne alebo po dlhší čas zhoršuje ich užívanie.

Právo na primeranú zľavu z nájomného má nájomca aj vtedy, ak sa neposkytovali plnenia spojené s užívaním bytu alebo sa poskytovali chybne, a ak sa v dôsledku toho užívanie bytu zhoršilo.

Rovnaké právo má nájomca, ak stavebnými úpravami v dome sa podstatne alebo po dlhší čas zhoršia podmienky užívania bytu alebo domu.

Nájomca má právo na primeranú zľavu z úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, pokiaľ ich prenajímateľ riadne a včas neposkytuje. Právo na zľavu z nájomného alebo z úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu treba uplatniť u prenajímateľa bez zbytočného odkladu. Právo zanikne, ak sa neuplatnilo do šiestich mesiacov od odstránenia nedostatkov.

 

Záložné právo

Ako sme už uviedli vyššie, prenajímateľ má záložné právo na veci nájomcu v byte alebo v dome, a to napríklad pre prípad neplatenia nájomného včas a riadne. Záložné právo si uplatní v prípade, ak nájomca porušuje zmluvu, môže zadržať veci napríklad pri vysťahovaní, ale len na stanovenú lehotu 8 dní, dokedy musí požiadať súd o súpis týchto veci. Ak tak neurobí, je povinný veci nájomcovi vydať. Súpis je oprávnená urobiť osoba poverená súdom, prípadne exekútor.

§ 671

(1) Nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania.

(2) Ak nie je dohodnuté alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, platí sa nájomné z poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov polročne pozadu 1. apríla a 1. októbra, pri ostatných nájmoch mesačne pozadu.

Komentár k § 671

Nájomné musí byť v nájomnej zmluve vymedzené. Ide o sumu, ktorú musí nájomca na základe nájomnej zmluvy platiť v rovnakých časových intervaloch. Výška nájomného sa odvíja od hodnoty prenajatej veci – hnuteľnej veci alebo nehnuteľnosti, prípadne od poľnohospodárskeho alebo lesného pozemku.

§ 672

(1) Na zabezpečenie nájomného má prenajímateľ nehnuteľnosti záložné právo k hnuteľným veciam, ktoré sú na prenajatej veci a patria nájomcovi alebo osobám, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti, s výnimkou vecí vylúčených z výkonu rozhodnutia.

(2) Záložné právo zanikne, ak sú veci odstránené skôr, než boli spísané osobou poverenou súdom, ibaže by boli odstránené na úradný príkaz a prenajímateľ ohlási svoje práva na súde do ôsmich dní po výkone. Ak sa nájomca sťahuje alebo ak sa odstraňujú veci, napriek tomu, že nájomné nie je zaplatené alebo zabezpečené, môže prenajímateľ zadržať veci na vlastné nebezpečenstvo, do ôsmich dní však musí žiadať o súpis osobou poverenou súdom, alebo musí veci vydať. Osobou poverenou súdom môže byť aj súdny exekútor.

Komentár k § 672

Ustanovenie upravuje záložné právo na účely zabezpečenia nájomného pri prenájme nehnuteľnosti. Prenajímateľ má záložné právo k hnuteľným veciam pri prenájme nehnuteľnosti. Ide o hnuteľné veci, ktoré patria nájomcovi a osobám s ním žijúcim. Do zálohu nepatria však veci vylúčené z výkonu rozhodnutia.

Ustanovenie upravuje zánik záložného práva. Účelom záložného práva je zadržať veci nájomcu v prípade, ak by neplatil nájomné, na základe čoho došlo k zániku zmluvy a nechce chýbajúce nájomné doplatiť. Veci zadržuje na vlastné nebezpečenstvo ale iba 8 dní. V súvislosti so zadržaním má povinnosť požiadať súd o súpis týchto vecí osobou, ktorú poveril súd. Ak sa tak nestane, veci musia byť nájomcovi vydané. Záložné právo zaniká ne veci, ktoré boli už predtým z bytu odstránené.

§ 673

Nájomca nie je povinný platiť nájomné, pokiaľ pre vady veci, ktoré nespôsobil, nemohol prenajatú vec užívať dohodnutým spôsobom alebo ak sa spôsob užívania nedohodol primerane povahe a určeniu veci.

Komentár k § 673

Ustanovenie upravuje, kedy je nájomca povinný platiť nájomné. Ide o zákonom vymedzené prípady:

–   predmet nájmu má vady – nespôsobil ich nájomca,

–   nie je možné prenajatú vec užívať dojednaným spôsobom,

–   ak nebol primeraný spôsob užívania veci dohodnutý.

§ 674

Ak nájomca môže užívať prenajatú vec z dôvodov uvedených v § 673 iba obmedzene, má nájomca nárok na primeranú zľavu z nájomného. Prenajímateľ si však musí započítať náklady, ktoré ušetril, a cenu výhod, ktoré mal z toho, že nájomca užíval vec len obmedzene.

Komentár k § 674

Zákon vymedzuje možnosť z vyššie uvedených dôvodov užívať vec obmedzeným spôsobom. V tom prípade mu však vzniká nárok na zľavu z nájomného.

§ 675

Právo na odpustenie alebo na poskytnutie zľavy z nájomného sa musí uplatniť u prenajímateľa bez zbytočného odkladu. Právo zanikne, ak sa neuplatní do šiestich mesiacov odo dňa, keď došlo ku skutočnostiam toto právo zakladajúcim.

Komentár k § 675

Právo na zľavu z nájomného alebo odpustenie nájomného vzniká v prípade, že si ho nájomca uplatnil u prenajímateľa čo najskôr.

Zákon upravuje zánik tohto práva v prípade jeho neuplatnenia v lehote šiestich mesiacov, do vzniku skutočností, ktoré ho umožnili.

Tretí oddiel

Skončenie nájmu

Komentár k tretiemu oddielu

Tretí oddiel upravuje v ustanovení skončenie nájmu v ustanoveniach § 676 až § 684.

 

Zánik nájomnej zmluvy – skončenie nájmu

–   právna skutočnosť, ktorá sa dotýka fyzických osôb ale aj podnikateľov,

–   zákon v treťom oddiele vymedzuje niekoľko spôsobov zániku nájomnej zmluvy:

•    zánik uplynutím dojednanej doby,

•    zánik výpoveďou – nájomná zmluva dojednaná na dobu neurčitú,

•    zákon dohodou zmluvných strán,

•    zánik odstúpením od zmluvy,

•    zánik zničením alebo stratou prenajatej veci.

 

Spôsoby skončenia nájmu

–   jednotlivé spôsoby sa členíme podľa toho, na aký čas bola zmluva dohodnutá,

•    Dojednaná doba neurčitá

–   ku skončeniu nájmu je možné pristúpiť aj bez udania dôvodu – strany v zmluve sa však môžu dohodnúť aj inak – rôzne spôsoby vymedzené v zmluve – zmluva môže skončiť zo strany nájomcu alebo prenajímateľa,

–   nájom možno skončiť bez uvedenia dôvodu – písomne,

–   výpovedná lehota je 3 – mesačná -lehota vždy plynie od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede – aj výpovedná lehota môže byť dojednaná inak.

•    Dojednaná doba určitá

–   prenajímateľ nemusí vždy čakať až kým dohodnutý čas uplynie,

–   nájom možno skončiť skôr.

 

Osobitné prípady skončenia nájmu

–   prenajímateľ

•    nájomca užíva priestor v rozpore so zmluvou, nakoľko v zmluve musí byť uvedený aj účel samotného nájmu,

•    častým dôvodom je meškanie s nájomným a platbami, ktoré s užívaním priestoru súvisia – stačí iba 1 mesiac,

•    užívanie nebytového priestoru je viazané na užívanie bytu a nájomcovi bola uložená povinnosť byt vypratať,

•    nájomca, ktorý na základe zmluvy má prenajímateľovi poskytovať na úhradu nájomného určité služby, tieto služby neposkytuje riadne a včas,

•    nájomca alebo osoby, ktoré s ním užívajú nebytový priestor, napriek písomnému upozorneniu hrubo porušujú pokoj alebo poriadok,

–   nájomca

•    ak samotný nájomca stratí spôsobilosť prevádzkovať činnosť, na ktorú si nebytový priestor najal,

•    v prípade porušenia prenajímateľových povinností – zákon tu konkretizuje prípad, kedy sám prenajímateľ neodovzdá nebytový priestor nájomcovi v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie, v tomto stave ho na svoje náklady neudržiava a nezabezpečuje riadne plnenie služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru spojené.

Výpoveď zmluvy

Bez ohľadu na to, ktorá zo strán dáva výpoveď z nájmu, výpoveď sa zasiela

–   poštou – najlepšie doporučene,

Poznámka

V praxi sa stáva, že protistrana výpoveď neprevezme napriek tomu, že išlo o doporučené zaslanie. V tom prípade sa výpoveď považuje za doručenú dňom, kedy sa zásielka dostala do sféry adresáta, a teda, kedy si ju už mohol prevziať (od 1. dňa uloženia zásielky, adresátovi sa necháva oznámenie o jej uložení). Uvedené je dôležité nielen pre ochranu druhej zmluvnej strany ale aj pre počítanie lehôt vo veci výpovede.

–   odovzdá sa protistrane osobne.

 

Výpovedná lehota

V prípade, že bola daná písomná výpoveď, skončí sa nájom uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota je tri mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď. Prenajímateľ môže nájomcovi písomne určiť dlhšiu výpovednú lehotu. Na doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu.

 

Neplatenie nájmu

V prípade, ak bola daná výpoveď z dôvodu, že nájomca nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, a preukáže, že ku dňu doručenia výpovede bol v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, výpovedná lehota sa predlžuje o ochrannú lehotu, ktorá trvá šesť mesiacov.

 

Obsah výpovede

–   dôvod musí byť vo výpovedi skutkovo vymedzený takým spôsobom, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom – v opačnom prípade je výpoveď neplatná,

–   dôvod výpovede nie je možné dodatočne meniť.

 

Zánik výpovede

–   ak nájomca, ktorý je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, pred uplynutím ochrannej lehoty zaplatí prenajímateľovi dlžné nájomné alebo sa písomne dohodne s prenajímateľom o spôsobe jeho úhrady – dôvod výpovede nájmu bytu zanikol,

–   neplatnosť výpovede môže nájomca uplatniť na súde do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede.

§ 676

(1) Nájom sa skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal, ak sa prenajímateľ nedohodne s nájomcom inak.

(2) Ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu.

Komentár k § 676

Ustanovenie upravuje ako sa končí nájom na základe nájomnej zmluvy medzi zmluvnými stranami. K skončeniu teda dochádza uplynutím doby, na ktorú bol dojednaný. Zákon umožňuje však dohodnúť sa na skončení nájmu v zmluve aj iným spôsobom a skončením doby nájmu.

V prípade, že nájomca po skončení nájmu pokračuje v užívaní veci (bytu, nebytového priestoru), a prenajímateľ nenamieta, dochádza automaticky k obnove zmluvy, ktorá už skončila. V zmluve zostávajú zachované tie isté podmienky. V prípade, že je nájom dojednaný na dlhšiu dobu ako rok, vždy sa obnovuje na rok, v prípade inej doby kratšej, sa obnovuje na takto stanovenú dobu.

Prenajímateľ má možnosť namietať na súde užívanie veci nájomcom aj v prípade, že nájomná zmluva skončila. Možnosťou rozhodnutia súdu je vypratanie nehnuteľnosti. Lehota na namietanie je 0 dní po skončení nájmu, ak tak teda neurobí, zmluva sa obnovuje.

§ 677

(1) Zrušiť nájomnú zmluvu dojednanú na neurčitú dobu možno, ak nedôjde k dohode prenajímateľa s nájomcom, iba výpoveďou.

(2) Ak osobitný zákon neustanovuje inak, nájomnú zmluvu možno vypovedať pri nájmoch nehnuteľností v trojmesačnej lehote a pri nájmoch hnuteľných vecí v jednomesačnej lehote.

Komentár k § 677

Ustanovenie upravuje skončenie nájmu zrušením nájomnej zmluvy, ktorá bola dojednaná na dobu neurčitú. Môžu sa zmluvné strany buď dohodnúť na skončení nájmu alebo dá prenajímateľ nájomcovi výpoveď z nájmu. Výpoveď sa uplatňuje v prípade, že nedôjde k dohode.

Výpovedná doba

–   v dĺžke tri mesiace – nájom nehnuteľností,

–   v dĺžke jeden mesiac – nájom hnuteľných vecí.

§ 678

Ustanovenia o výpovednej dobe, vyprataní a odovzdaní platia iba vtedy, ak zmluva alebo osobitné predpisy neustanovujú inak.

Komentár k § 678

Právna úprava týkajúca sa výpovednej doby, vyprataní nehnuteľnosti a odovzdaní sa uplatňuje len v prípade, že zmluva neobsahuje iné dojednanie alebo iný právny predpis neustanovuje inak.

§ 679

(1) Nájomca je oprávnený odstúpiť od zmluvy kedykoľvek, ak bola prenajatá vec odovzdaná v stave nespôsobilom na dohodnuté alebo obvyklé užívanie alebo ak sa stane neskôr – bez toho, aby nájomca porušil svoju povinnosť – nespôsobilou na dohodnuté alebo obvyklé užívanie, ak sa stane neupotrebiteľnou alebo ak sa mu odníme taká časť veci, že by sa tým zmaril účel zmluvy.

(2) Ak sú miestnosti, ktoré boli prenajaté na obývanie alebo na to, aby sa v nich zdržiavali ľudia, zdraviu závadné, má nájomca toto právo aj vtedy, ak o tom vedel pri uzavretí zmluvy. Práva odstúpiť od zmluvy sa nemožno vopred vzdať.

(3) Prenajímateľ môže kedykoľvek odstúpiť od zmluvy, ak nájomca napriek písomnej výstrahe užíva prenajatú vec alebo ak trpí užívanie veci takým spôsobom, že prenajímateľovi vzniká škoda alebo že mu hrozí značná škoda. Ak nejde o byt alebo nebytový priestor, môže prenajímateľ tiež odstúpiť od zmluvy, ak nájomca, hoci upomenutý, nezaplatil splatné nájomné ani do splatnosti ďalšieho nájomného, a ak je táto doba kratšia ako tri mesiace, do troch mesiacov, alebo ak s ohľadom na právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu treba prenajatú vec vypratať.

Komentár k § 679

Zákon v ustanovení upravuje inštitút odstúpenia od zmluvy. odstúpiť od zmluvy môže nájomca i prenajímateľ.

Práva na odstúpenie sa nemožno vzdať.

 

Právo nájomcu odstúpiť od zmluvy

–   môže odstúpiť kedykoľvek, ak bola prenajatá vec odovzdaná v stave nespôsobilom na dohodnuté alebo obvyklé užívanie,

–   môže odstúpiť od zmluvy aj neskôr bez toho, aby nájomca porušil svoju povinnosť a vec je nespôsobilá na dohodnuté alebo obvyklé užívanie,

–   môže odstúpiť od zmluvy, ak sa vec stane neupotrebiteľnou,

–   môže odstúpiť od zmluvy, ak sa mu odníme taká časť veci, že by sa tým zmaril účel zmluvy,

–   môže odstúpiť, ak miestnosti, ktoré boli prenajaté na obývanie sú zdraviu závadné.

 

Právo prenajímateľa odstúpiť od zmluvy

–   môže kedykoľvek, ak nájomca napriek písomnej výstrahe užíva prenajatú vec,

–   môže odstúpiť, ak trpí užívanie veci takým spôsobom, že mu vzniká škoda,

–   môže odstúpiť, ak mu hrozí značná škoda,

–   môže odstúpiť, ak nájomca, hoci upomenutý, nezaplatil splatné nájomné ani do splatnosti ďalšieho nájomného, ak nejde o byt alebo nebytový priestor.

§ 680

(1) Zničením prenajatej veci nájomná zmluva zaniká.

(2) Ak dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa a nájomca je oprávnený zbaviť sa svojich záväzkov voči prvšiemu vlastníkovi, len čo mu bola zmena oznámená alebo nadobúdateľom preukázaná.

(3) Ak dôjde ku zmene vlastníctva k nehnuteľnej veci, môže z tohto dôvodu vypovedať nájomnú zmluvu iba nájomca, a to aj vtedy, ak bola zmluva uzavretá na dobu určitú; výpoveď však musí podať v najbližšom výpovednom období, pokiaľ je zákonom alebo dohodou ustanovené. Pri zmene vlastníctva k hnuteľnej veci môže zmluvu vypovedať aj nadobúdateľ.

Komentár k § 680

Ustanovenie upravuje aj ďalší spôsob skončenia nájmu. Ide o zánik nájomnej zmluvy, ak došlo k zničeniu prenajatej veci.

Ustanovenie tiež upravuje prípady, ak dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci. Nadobúdateľ sa stáva právnym nástupcom a tým aj prenajímateľom prenajatej veci.

Povinnosťou nájomcu je si vysporiadať všetky záväzky, ktoré má voči pôvodnému prenajímateľovi, s ktorým uzavrel zmluvu. Uvedenú povinnosť si musí splniť ihneď, ako mu zmena prenajímateľa bola oznámená. Má možnosť žiadať preukázanie, že k zmene prenajímateľa došlo.

V prípade zmeny vlastníctva k nehnuteľnej veci, môže byť zmluva vypovedaná iba nájomcom v prípade, že bola uzavretá na dobu určitú. Platí však zásada, že musí byť výpoveď podaná v najbližšom výpovednom období.

Ak dôjde k zmene vlastníctva pri hnuteľnej veci, tak zmluvu môže vypovedať nájomca aj prenajímateľ.

§ 681

Po podanej výpovedi alebo tri mesiace pred skončením nájmu a odovzdaním veci je nájomca nehnuteľnej veci povinný, ak sa nedohodlo inak, umožniť záujemcovi o prenajatie jej prehliadku v prítomnosti prenajímateľa alebo jeho zástupcu. Nájomca nesmie byť prehliadkou zbytočne obťažovaný.

Komentár k § 681

Ustanovenie sa zaoberá prehliadkou, ktorá sa umožňuje prípadnému záujemcovi o nájom veci. Prehliadka je umožnená po podanej výpovedi prípadne tri mesiace pred skončením nájmu. Nájomca je povinný, aj napriek tomu, že v byte napríklad ešte býva, umožniť prehliadku pre potenciálnych nájomcov. Pri prehliadke musí byť prítomný prenajímateľ, prípadne jeho zástupca (napr. realitný maklér). Zároveň však nájomca nemôže byť prehliadkou obmedzovaný.

§ 682

Ak sa nájom skončí, je nájomca povinný vrátiť prenajatú vec v stave zodpovedajúcom dojednanému spôsobu užívania veci; ak sa spôsob užívania výslovne nedohodol, v stave, v akom ju prevzal, s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie.

Komentár k § 682

Po skončení nájmu na základe nájomnej zmluvy, má nájomca viaceré povinnosti. Zásadne musí vždy vec nájmu odovzdať v stave zodpovedajúcom stavu, na akom sa zmluvné strany dohodli. V prípade, že zmluva takúto dohodu neobsahuje, tak musí nájomca vec odovzdať v takom stave, v akom ju prevzal, pričom sa berie ohľad na bežné opotrebenie.

§ 683

(1) Ak došlo k poškodeniu alebo nadmernému opotrebeniu prenajatej veci v dôsledku jej zneužitia, zodpovedá nájomca aj za škody spôsobené osobami, ktorým umožnil k prenajatej veci prístup, za náhodu však nezodpovedá.

(2) Domáhať sa náhrady možno len do šiestich mesiacov od vrátenia prenajatej veci; inak nárok zanikne.

Komentár k § 683

Ustanovenie upravuje postup v prípade, že počas nájmu došlo k nadmernému opotrebeniu. Nájomca zodpovedá za škody, ktoré na veci spôsobil v dôsledku zneužitia. Tiež zodpovedá za všetky škody na prenajatej veci, ktoré priamo nespôsobil on ale aj ďalšie osoby, ktorým umožnil vec užívať.

V prípade, že došlo k nejakej škody čisto náhodne, zodpovednosť je z jeho strany vylúčená.

Náhrad za spôsobené škody sa môže domáhať prenajímateľ, keď došlo k vráteniu veci a ukončeniu zmluvy nájme. Právo na uplatnenie náhrad má do stanovenej lehoty, a to do 6 mesiacov od vrátenia veci. V prípade, že lehotu prenajímateľ nevyužije na uplatnenie náhrady, právo mu zo zákona zaniká.

§ 684

Ak tretia osoba uplatňuje k veci práva, ktoré sú nezlučiteľné s právami nájomcu, je prenajímateľ povinný urobiť potrebné právne opatrenia na jeho ochranu. Ak tak prenajímateľ v primeranej lehote neurobí alebo ak nie sú jeho opatrenia úspešné, môže nájomca odstúpiť od zmluvy.

Komentár k § 684

Povinnosťou prenajímateľa je urobiť všetky potrebné právne opatrenia na jeho ochranu v prípade, ak si tretia osoba uplatňuje k veci práva, ktoré sú nezlučiteľné s právami nájomcu. Ak nie sú práva zo strany prenajímateľa vykonané v primeranej lehote, právom nájomcu je odstúpiť od zmluvy. Rovnako sa to týka aj neúspešného uplatnenia práva na jeho ochranu (prenajímateľa).

Štvrtý oddiel

Osobitné ustanovenia o nájme bytu

Komentár k štvrtému oddielu

Do štvrtého oddielu patria ustanovenia § 685 až § 715. Štvrtý oddiel upravuje

Osobitné ustanovenia o nájme bytu – § 685 a § 686.

Práva a povinnosti z nájmu bytu – § 687 až § 695.

Nájomné a úhrada za plnenia poskytované s užívaním bytu – § 696 až § 699.

Spoločný nájom bytu – § 700 až § 702.

Spoločný nájom bytu manželmi – § 703 až 705a.

Prechod nájmu bytu – § 706 ž § 709.

Zánik nájmu bytu – § 710 a § 711.

Bytové náhrady – § 712 až § 714.

Úprava práv nájomcov pri vzájomnej výmene bytu – § 715 a § 716.

§ 685

(1) Nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Nájom bytu je chránený; ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v zákone.

(2) Nájomnú zmluvu o nájme družstevného bytu možno uzavrieť za podmienok upravených v stanovách bytového družstva.

(3) Zákony národných rád ustanovia, čo sa rozumie služobným bytom, bytom osobitného určenia a bytom v domoch osobitného určenia a za akých podmienok možno uzavrieť nájomnú zmluvu o nájme služobného bytu, o nájme bytu osobitného určenia a o nájme bytu v domoch osobitného určenia.

§ 686

(1) Nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Mala by tiež obsahovať aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, vyhotoví sa o jej obsahu zápisnica.

(2) Ak doba nájmu nie je dohodnutá, predpokladá sa, že zmluva o nájme sa uzavrela na dobu neurčitú.

Komentár k § 685 a § 686

Nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou. Ide o špeciálnu právnu úpravu na základe nájomnej zmluvy. Touto zmluvou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania. Nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Nájom bytu je chránený. V prípade, že ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v zákone.

 

–   Zmluva o nájme bytu nemusí mať písomnú podobu

O obsahu zmluvy o nájme bytu, ak nebola vyhotovená písomne, je potrebné vyhotoviť zápisnicu, ktorá vlastne predstavuje doklad o tom, že sa zmluva uzatvorila. V zásade sa odporúča písomná forma nájomnej zmluvy.

–   Nájomná zmluva sa uzatvára podľa Občianskeho zákonníka

Tento právny predpis upravuje tiež vzájomné práva a povinnosti nájomcu a prenajímateľa.

 

–   Nájomná zmluva musí obsahovať údaje o zmluvných stranách

Zmluvnými stranami, ako sme už uviedli, je nájomca a prenajímateľ. V prípade fyzickej osoby ide o tieto základné údaje – meno a priezvisko, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, adresu trvalého pobytu, v prípade právnickej osoby – obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo.

 

–   Zmluva musí obsahovať veľkosť bytu a jeho adresu

K zmluve o nájme bytu sa prikladá aj kópia listu vlastníctva, ktorou prenajímateľ potvrdí vlastníctvo nehnuteľnosti.

 

–   Z čoho prenajímaná nehnuteľnosť pozostáva

V nájomnej zmluve musí byť pripojený tiež aj zoznam zariadenia bytu a preberací protokol.

 

–   Základné identifikačné údaje o spolunájomcoch

Nájomná zmluva by mala obsahovať aj také údaje, aby prenajímateľ bol informovaný o osobách, ktoré nehnuteľnosť užívajú.

 

–   Na akú dobu sa prenájom uzatvára

V nájomnej zmluve je potrebné uviesť konkrétny dátum odkedy a dokedy bude doba prenájmu trvať. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na spôsobe predĺženia nájomnej zmluvy. Ak doba nájmu nie je dohodnutá, predpokladá sa, že zmluva o nájme sa uzavrela na dobu neurčitú.

 

–   Dohodnutá výška nájomného

Zmluvné strany by mali vymedziť v zmluve dátum, do ktorého je nájomca povinný nájom uhradiť a spôsob, akým bude prenajímateľ nájom uhrádzať.

 

–   Vymedzenie, kto bude platiť náklady za spotrebované energie

 

–   Spôsob, akým možno na základe dohody ukončiť nájomný vzťah

 

Nájomná zmluva o nájme družstevného bytu

Poznámka

Základným rozdielom medzi bytom v osobnom vlastníctve a bytom družstevným je, že pokiaľ ide o byt v osobnom vlastníctve, tento má konkrétneho majiteľa, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva.

Družstevný byt

Nájom na družstevný byt je možné uzavrieť za podmienok upravených v stanovách bytového družstva. Družstevný byt je možné prenajímať len s písomným súhlasom príslušného bytového družstva. V prípade, že družstvo dá písomný súhlas s prenájmom bytu, je potrebné so záujemcom spísať zmluvu o nájme bytu, ktorá by mala obsahovať všetky dohodnuté podmienky prenájmu. V tomto prípade však nejde o nájom, kedy bytové družstvo dáva do nájmu byt členovi družstva, ide o prípad, kedy člen družstva dá do podnájmu byt, ktorý mu prenajalo bytové družstvo.

 

Zmluva o nájme družstevného bytu

Je potrebné je spísať zmluvu o nájme s požadovanými podmienkami:

–   presná doba trvania nájmu – ak ide o dobu určitú, je dôležitý dátum začatia a ukončenia nájmu. Ak je zmluva o nájme bytu uzatvorená na dobu neurčitú, je potrebné uviesť dátum začiatku poskytnutia nájmu. V oboch prípadoch je dobré si vopred určiť dĺžku výpovednej lehoty, ktorá je rovnaká tak pre prenajímateľa ako aj pre nájomcu,

–   suma, za ktorú chce prenajímateľ ponechať byt v prenájme nájomcovi a výška úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu. Tým sa rozumie suma za spotrebu elektrickej energie, vody, plynu,

–   predmet užívania – o aký byt sa jedná, kde sa nachádza, na akom poschodí, prípadne číslo bytu,

–   inventárny zoznam – ak sa prenajíma byt zariadený, prenajímateľ a nájomca si odsúhlasia zoznam vecí, ktoré budú v byte ponechané k dispozícii nájomcovi. Obojstranný súhlas treba potvrdiť svojimi podpismi,

–   práva a povinnosti prenajímateľa a nájomcu,

–   odovzdávací protokol – stavy vodomeru, elektromeru, plynomeru, ďalej či byt bol prevzatý bez závad, v prípade, ak boli zistené závady treba vyšpecifikovať aké a do akej doby budú odstránené a kým.

 

Skončenie nájmu družstevného bytu

–   končí sa uplynutím doby na ktorú sa dojednal,

–   povinnosťou nájomcu je vrátiť prenajatý byt v stave zodpovedajúcom dojednanému spôsobu užívania bytu alebo v stave, v akom ho prevzal, s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie, a to v prípade, ak sa spôsob užívania výslovne nedohodol).

 

Nájom v ostatných typoch bytov

Zákony národných rád ustanovia, čo sa rozumie služobným bytom, bytom osobitného určenia a bytom v domoch osobitného určenia a za akých podmienok možno uzavrieť nájomnú zmluvu o nájme služobného bytu, o nájme bytu osobitného určenia a o nájme bytu v domoch osobitného určenia.

 

Nájomná zmluva pri týchto bytoch – obsah

–   označenie predmetu a rozsahu užívania,

–   výška nájomného,

–   výška úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu,

–   spôsob výpočtu výšky úhrady,

–   opis príslušenstva bytu,

–   opis stavu bytu.

 

Zápisnica

Ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, vyhotoví sa o jej obsahu zápisnica. Ak doba nájmu nie je dohodnutá, predpokladá sa, že zmluva o nájme sa uzavrela na dobu neurčitú.

Práva a povinnosti
z nájmu bytu

§ 687

(1) Prenajímateľ je povinný odovzdať nájomcovi byt v stave spôsobilom na riadne užívanie a zabezpečiť nájomcovi plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu.

(2) Ak nájomná zmluva neurčuje inak, drobné opravy v byte súvisiace s jeho užívaním a náklady spojené s bežnou údržbou uhrádza nájomca. Pojem drobných opráv a nákladov spojených s bežnou údržbou bytu upravuje osobitný predpis.

(3) Práva a povinnosti nájomcu – člena družstva – pokiaľ ide o vykonávanie drobných opráv v byte a pokiaľ ide o úhradu nákladov spojených s bežnou údržbou bytu, upravujú stanovy družstva.

§ 688

Nájomca bytu a osoby, ktoré žijú s nájomcom v spoločnej domácnosti, majú popri práve užívať byt aj právo užívať spoločné priestory a zariadenie domu, ako aj požívať plnenia, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním bytu.

§ 689

Nájomca je povinný užívať byt, spoločné priestory a zariadenie domu riadne a riadne požívať plnenia, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním bytu.

§ 690

Nájomcovia sú povinní pri výkone svojich práv dbať, aby sa v dome vytvorilo prostredie zabezpečujúce ostatným nájomcom výkon ich práv.

§ 691

Ak prenajímateľ nesplní svoju povinnosť odstrániť závady brániace riadnemu užívaniu bytu, alebo ktorými je výkon nájomcovho práva ohrozený, má nájomca právo po predchádzajúcom upozornení prenajímateľa závady odstrániť v nevyhnutnej miere a požadovať od neho náhradu účelne vynaložených nákladov. Právo na náhradu musí uplatniť u prenajímateľa bez zbytočného odkladu. Právo zanikne, ak sa neuplatnilo do šiestich mesiacov od odstránenia závad.

§ 692

(1) Nájomca je povinný oznámiť bez zbytočného odkladu prenajímateľovi potrebu tých opráv v byte, ktoré má znášať prenajímateľ, a umožniť ich vykonanie; inak zodpovedá za škodu, ktorá nesplnením tejto povinnosti vznikla.

(2) Ak sa nájomca nepostará o včasné vykonanie drobných opráv a bežnú údržbu bytu, má prenajímateľ právo tak urobiť po predchádzajúcom upozornení nájomcu na svoje náklady sám a požadovať od neho náhradu.

§ 693

Nájomca je povinný odstrániť závady a poškodenia, ktoré spôsobil v dome sám alebo tí, ktorí s ním bývajú. Ak sa tak nestane, má prenajímateľ právo po predchádzajúcom upozornení nájomcu závady a poškodenia odstrániť a požadovať od nájomcu náhradu.

§ 694

Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy ani inú podstatnú zmenu v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady.

§ 695

Prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu a iné podstatné zmeny v byte iba so súhlasom nájomcu. Tento súhlas možno odoprieť len z vážnych dôvodov. Ak prenajímateľ vykonáva také úpravy na príkaz príslušného orgánu štátnej správy, je nájomca povinný ich vykonanie umožniť; inak zodpovedá za škodu, ktorá nesplnením tejto povinnosti vznikla.

 

Komentár k § 687 až § 695

Ustanovenia § 687 až § 695 upravujú práv a povinností vyplývajúce z nájmu bytu.

Stav bytu

–   prenajímateľ je povinný odovzdať nájomcovi byt v stave spôsobilom na riadne užívanie, nájomca musí byť informovaný o prípadných závadách.

 

Opravy

V prípade, že nájomná zmluva neupravuje iné dojednanie, drobné opravy v byte súvisiace s jeho užívaním a náklady spojené s bežnou údržbou uhrádza nájomca. Nájomca je povinný oznámiť bez zbytočného odkladu prenajímateľovi potrebu tých opráv v byte, ktoré má urobiť prenajímateľ, a umožniť ich vykonanie; inak zodpovedá za škodu, ktorá nesplnením tejto povinnosti vznikla.

Poznámka

Stavebné úpravy a udržiavacie práce, ktorými sa podstatne nezmení vzhľad stavby, nezasahujú sa do nosných konštrukcií stavby, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti sa môžu vykonávať iba na základe ohlásenia stavebnému úradu.

Ak ide o vykonávanie drobných opráv v byte, tak úhradu nákladov spojených s bežnou údržbou bytu, upravujú stanovy družstva.

 

Spoločné priestory

Nájomca bytu a osoby, ktoré žijú s nájomcom v spoločnej domácnosti, majú popri práve užívať byt aj právo užívať spoločné priestory a zariadenie domu. Zároveň majú právo požívať plnenia, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním bytu.

Poznámka

Povinnosťou nájomcov je pri výkone svojich práv dbať, aby sa v dome vytvorilo prostredie zabezpečujúce ostatným nájomcom výkon ich práv.

Právo na náhradu

V prípade, že prenajímateľ nesplní svoju povinnosť odstrániť nedostatky brániace riadnemu užívaniu bytu, alebo ktorými je výkon nájomcovho práva ohrozený, má nájomca právo po predchádzajúcom upozornení prenajímateľa nedostatky odstrániť v nevyhnutnej miere a požadovať od neho náhradu vynaložených nákladov. Právo na náhradu musí uplatniť u prenajímateľa bez zbytočného odkladu. Právo zanikne, ak sa neuplatnilo do šiestich mesiacov od odstránenia nedostatkov.

 

Povinnosti

–   povinnosť prenajímateľa je odovzdať nájomcovi byt v stave spôsobilom na riadne užívanie a zabezpečiť nájomcovi plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu,

–   prípade, že sa nájomca nepostará o včasné vykonanie drobných opráv a bežnú údržbu bytu, vzniká prenajímateľovi právo tak urobiť po predchádzajúcom upozornení nájomcu na svoje náklady sám a následne požadovať od neho náhradu,

–   nájomca je povinný odstrániť nedostatky a poškodenia, ktoré spôsobil v dome sám alebo tí, ktorí s ním bývajú. V prípade, že tak neurobí, má prenajímateľ právo po predchádzajúcom upozornení nájomcu nedostatky a poškodenia odstrániť a požadovať od nájomcu náhradu,

–   nájomca nemôže vykonávať stavebné úpravy ani inú podstatnú zmenu v byte bez súhlasu prenajímateľa – ani na svoje náklady,

–   prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu a iné podstatné zmeny v byte iba so súhlasom nájomcu. Tento súhlas možno odoprieť len z vážnych dôvodov. Ak prenajímateľ vykonáva také úpravy na príkaz príslušného úradu štátnej správy, je nájomca povinný ich vykonanie umožniť; inak zodpovedá za škodu, ktorá nesplnením tejto povinnosti vznikla.

Nájomné a úhrada za plnenia
poskytované s užívaním bytu

§ 696

(1) Spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, spôsob ich platenia, ako aj prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy, ustanovuje osobitný právny predpis.

(2) Úhrada za plnenia poskytované s užívaním bytu alebo preddavok na ne sa platí spolu s nájomným, ak sa účastníci nedohodnú alebo právny predpis neustanovuje inak.

§ 697

Ak nájomca nezaplatí nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu do piatich dní po jej splatnosti, je povinný zaplatiť prenajímateľovi poplatok z omeškania.

§ 698

(1) Nájomca má právo na primeranú zľavu z nájomného, dokiaľ prenajímateľ napriek jeho upozorneniu neodstráni v byte alebo v dome závadu, ktorá podstatne alebo po dlhší čas zhoršuje ich užívanie. Právo na primeranú zľavu z nájomného má nájomca aj vtedy, ak sa neposkytovali plnenia spojené s užívaním bytu alebo sa poskytovali vadne, a ak sa v dôsledku toho užívanie bytu zhoršilo.

(2) Rovnaké právo má nájomca, ak stavebnými úpravami v dome sa podstatne alebo po dlhší čas zhoršia podmienky užívania bytu alebo domu.

(3) Nájomca má právo na primeranú zľavu z úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, pokiaľ ich prenajímateľ riadne a včas neposkytuje.

§ 699

Právo na zľavu z nájomného alebo z úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu treba uplatniť u prenajímateľa bez zbytočného odkladu. Právo zanikne, ak sa neuplatnilo do šiestich mesiacov od odstránenia závad.

Komentár k § 696 až § 699

Nájomné a úhrada za plnenia poskytované s užívaním bytu sú upravené v ustanoveniach § 696 až § 699.

 

Zmena v nájomnej zmluve

K zmenám patrí

–   spôsob výpočtu nájomného,

–   zmeny úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu,

–   zmena spôsobu platenia úhrad,

–   jednostranné zvýšenie nájomného,

–   zvýšenie úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu,

–   zmeny ďalších podmienok nájomnej zmluvy.

Všetky tieto zmeny ustanovuje osobitný právny predpis.

 

Úhrada za plnenia poskytované s užívaním bytu alebo preddavok na ne

–   uvedené sa platí spolu s nájomným – zákon umožňuje aj inú dohodu zakotvenú v zmluve.

 

Poplatok z omeškania

–   môže si ho uplatniť prenajímateľ v prípade, ak nájomca nezaplatí nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu do stanovenej lehoty,

–   lehota na úhradu je 5 pracovných dní po splatnosti.

 

Zľava z nájomného

–   na zľavu má nárok nájomca v prípade, ak prenajímateľ neodstráni v byte alebo v dome závadu, ktorá podstatne alebo po dlhší čas zhoršuje ich užívanie bytu – a to aj napriek tomu, že prenajímateľa na závadu upozornil – primeraná zľava z nájomného,

–   nájomca má nárok aj na zľavu aj v prípade, ak sa neposkytovali plnenia spojené s užívaním bytu alebo sa poskytovali vadne – dôsledkom je zhoršené užívanie bytu – primeraná zľava,

–   nájomca má právo na zľavu aj v prípade, ak stavebnými úpravami v dome zhoršili podmienky užívania bytu alebo domu,

–   nájomca má právo na zľavu aj v prípade, ak prenajímateľ riadne a včas neposkytuje plnenia spojené s užívaním v byte.

 

Uplatnenie práva na zľavu

–   právo si uplatňuje nájomca,

–   právo uplatňuje u prenajímateľa,

–   právo uplatňuje bez zbytočného odkladu,

–   právo musí byť uplatnené do šiestich mesiacov od odstránenia závad,

–   právo zanikne, ak v lehote 6 mesiacov uplatnené nebolo.

 

Na účely tejto právnej úpravy je potrebné rozlišovať

–   nájomné ako cenu za užívanie cudzieho bytu,

–   úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, medzi ktoré patrí napríklad úhrada za kúrenie, za dodávku teplej vody, za vodné a stočné, za užívanie výťahu, za odpratávanie snehu, za osvetlenie spoločných priestorov v dome, za odvoz smetí, za upratovanie spoločných priestorov a pod.

Úhrady za plnenia súvisiace s užívaním bytu nie sú zahrnuté do výšky nájomného.

Podľa § 696 ods. 2 sa úhrada za plnenia poskytované s užívaním bytu alebo preddavok na ne sa platí s nájomným, ak sa účastníci nedohodnú alebo právny predpis neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva, že nájomca je povinný platiť úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, resp. preddavky na ne, iba ak sa účastníci v nájomnej zmluve nedohodli inak. V súlade s uvedeným je potrebné preštudovať nájomnú zmluvu, má nájomca uzatvorenú s prenajímateľom a zistiť ako je spôsob úhrady uvedených platieb upravený v nájomnej zmluve.

Ak nájomná zmluva úpravu spôsobu platby úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu neobsahuje, v súlade s týmto zákonom je nájomca tieto úhrady povinný platiť.

 

Nedoplatky

V prípade nedoplatkov na preddavkovo poskytovaných plneniach je dôležité, že dohodnutá výška preddavkových platieb za odber elektriny alebo plynu zohľadňuje buď skutočný odber elektriny alebo skutočný odber plynu za predchádzajúce zúčtovacie obdobie, alebo plánovaný odber elektriny alebo plánovaný odber plynu na nadchádzajúce zúčtovacie obdobie, a bude upravená iba o rozdiel medzi cenou elektriny alebo plynu určenou alebo schválenou Úradom pre reguláciu sieťových odvetví. Rozdiel predstavuje na preddavkovo poskytovaných plneniach buď nedoplatok alebo preplatok. Nájomca je povinný zaplatiť aj nedoplatky za plnenia, ak sa v nájomnej zmluve nedohodlo inak.

Podmienkou splatnosti nedoplatku za služby poskytované s užívaním bytu je, že vyúčtovanie úhrad za plnenie poskytované s užívaním bytu bolo vykonané riadne a nájomca s ním bol oboznámený. O vyúčtovaní úhrad za plnenie poskytované s užívaním bytov (cien a záloh za dodávku tepla a teplej úžitkovej vody) možno hovoriť a vyúčtovanie môže privodiť splatnosť nedoplatku plynúceho z tohto vyúčtovania len vtedy, ak obsahuje všetky predpísané náležitosti a ak je v ňom uvedená cena vykonanej služby v správnej výške. Ak vyúčtovaniu chýba niektorá z predpísaných náležitostí alebo je v nej uvedená nesprávna výška ceny, vyúčtovanie nie je riadne a spôsobilé vyvolať splatnosť nedoplatku plynúceho z vyúčtovania. Aby sa tak mohlo stať, musel by prenajímateľ vystaviť nové úplné vyúčtovanie znejúce na cenu v správnej výške. Ak teda prenajímateľ vykoná vyúčtovanie nesprávne, nie je tu (poriadne) vyúčtovanie ako predpoklad pre vznik platobnej povinnosti nájomcu.

V prípade, ak sú nedoplatky vyčíslené nesprávne, je možné výšku nedoplatkov namietať u prenajímateľa a žiadať nové vyúčtovanie.

Spoločný
nájom bytu

§ 700

(1) Byt môže byť v spoločnom nájme viacerých osôb. Spoloční nájomcovia majú rovnaké práva a povinnosti.

(2) Spoločný nájom vzniká tiež dohodou medzi doterajším nájomcom, ďalšou osobou a prenajímateľom.

(3) Pri družstevnom byte môže spoločný nájom vzniknúť len medzi manželmi.

§ 701

(1) Bežné veci týkajúce sa spoločného nájmu bytu môže vybavovať každý zo spoločných nájomcov. V ostatných veciach je potrebný súhlas všetkých; inak je právny úkon neplatný.

(2) Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločného nájmu bytu sú oprávnení a povinní všetci spoloční nájomcovia spoločne a nerozdielne.

§ 702

(1) Ak medzi spoločnými nájomcami dôjde k nezhode o právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoločného nájmu bytu, rozhodne na návrh niektorého z nich súd.

(2) Súd môže v prípadoch hodných osobitného zreteľa na návrh spoločného nájomcu zrušiť právo spoločného nájmu bytu, ak vznikne ním nezavinený stav, ktorý bráni spoločnému užívaniu bytu spoločnými nájomcami. Zároveň určí, ktorý zo spoločných nájomcov alebo ktorí z nich budú byt ďalej užívať.

Komentár k § 702

Spoločný nájom bytu je upravený ustanoveniami § 700 až 702.

Zákon upravuje možnosť jedného bytu v spoločnom nájme viacerých osôb. Z nájomnej zmluvy pre všetkých nájomníkov vyplývajú rovnaké práva a povinností.

 

Vznik spoločného nájmu bytu

–   vzniká na základe zmluvy medzi zmluvnými stranami,

–   vzniká dohodou medzi doterajším nájomcom, ďalšou osobou a prenajímateľom,

–   pri družstevnom byte vzniká len medzi manželmi.

 

Veci týkajúce sa spoločného nájmu bytu

–   bežné veci môže vybavovať každý z nájomcov,

–   ostatné veci nemôže vybavovať každý z nájomcov samostatne, zákon vyžaduje potrebný súhlas všetkých spoločných nájomníkov – v opačnom prípade je každý taký úkon neplatný.

 

Práva a povinností spoločných nájomcov

–   k právnych úkonov, ktoré sa týkajú spoločného nájmu bytu sú oprávnení a povinní všetci spoloční nájomcovia – ide o spoločné a nerozdielné právo a povinnosť,

–   ak majú spoloční nájomcovia nezhody – rozhoduje o nich súd, pričom návrh podáva niektorý z nich.

 

Zrušenie spoločného nájmu bytu

–   spoločný nájom bytu môže zrušiť súd,

–   podmienku sú prípady osobného zreteľa – dochádza k vzniku stavu, ktorý bráni v spoločnom užívaní bytu,

–   súd okrem zrušenia spoločného nájmu určí, kto je naďalej oprávnený byť užívať a kto naopak nie.

Spoločný nájom
bytu manželmi

§ 703

(1) Ak sa za trvania manželstva manželia alebo jeden z nich stanú nájomcami bytu, vznikne spoločný nájom bytu manželmi.

(2) Ak vznikne len jednému z manželov za trvania manželstva právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu, vznikne so spoločným nájmom bytu manželmi aj spoločné členstvo manželov v družstve; z tohto členstva sú obaja manželia oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne.

(3) Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak manželia spolu trvale nežijú.

§ 704

(1) Ak sa niektorý z manželov stal nájomcom bytu pred uzavretím manželstva, vznikne obom manželom spoločný nájom bytu uzavretím manželstva.

(2) To isté platí, ak vzniklo pred uzavretím manželstva niektorému z manželov právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu.

§ 705

(1) Ak sa rozvedení manželia nedohodnú o nájme bytu, súd na návrh jedného z nich rozhodne, že sa zrušuje právo spoločného nájmu bytu. Súčasne určí, ktorý z manželov bude byt ďalej užívať ako nájomca.

(2) Ak nadobudol právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu jeden z rozvedených manželov pred uzavretím manželstva, zanikne právo spoločného nájmu bytu rozvodom; právo užívať byt zostane tomu z manželov, ktorý nadobudol právo na nájom bytu pred uzavretím manželstva. V ostatných prípadoch spoločného nájmu družstevného bytu rozhodne súd, ak sa rozvedení manželia nedohodnú, na návrh jedného z nich o zrušení tohto práva, ako aj o tom, kto z nich bude ako člen družstva ďalej nájomcom bytu; tým zanikne aj spoločné členstvo rozvedených manželov v družstve.

(3) Pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu vezme súd zreteľ najmä na záujmy maloletých detí a stanovisko prenajímateľa.

§ 705a

Ak sa z dôvodu fyzického násilia alebo psychického násilia, alebo hrozby takýmto násilím vo vzťahu k manželovi alebo k rozvedenému manželovi ako spoločnému užívateľovi bytu alebo k blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným, môže súd na návrh jedného z manželov alebo rozvedených manželov obmedziť užívacie právo druhého z nich, alebo ho z jeho užívania úplne vylúčiť.

Komentár k § § 703 až § 705a

Spoločný nájom bytu manželmi je upravená ustanoveniami § 703 až § 705a. Ide o špecifický druh spoločného nájmu bytu.

K vzniku tohto nájmu zásadne dochádza len medzi manželmi, za podmienky, že spolu trvale žijú.

Spoločný nájom manželmi vzniká zo zákona, aj keď nájomná zmluva bola uzavretá len jedným z manželov. O spoločný nájom manželmi nejde, ak byt užíva niektorý z manželov na základe vlastníckeho práva. Pri nájme družstevných bytov má vznik spoločného nájmu bytu manželmi za následok aj vznik spoločného členstva v družstve, z tohto členstva sú obaja manželia oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne.

Ak sa niektorý z manželov stal nájomcom bytu pred uzavretím manželstva, vznikne obom manželom spoločný nájom bytu uzavretím manželstva. To isté platí, ak vzniklo pred uzavretím manželstva niektorému z manželov právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu.

 

Spoločný nájom

–   charakteristický je svojou nedielnosťou a kogentnou právnou úpravou.

Poznámka

Od ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spoločný nájom bytu manželmi, nie je možné sa odchýliť. Nejasnosti, či definície pojmov spadajúcich do tejto oblasti, ako napríklad trvalé opustenie domácnosti, časom dala podobu judikatúra Najvyššieho súdu SR.

Podstata spoločného nájmu bytu

BSM nie je jediným špecifikom, ktoré právny poriadok vzhľadom k majetkovým právam manželov upravuje. Podstata spoločného nájmu bytu manželmi spočíva v tom, že obom manželom patrí spoločne a nerozdielne.

 

Nedielnosť

Nedielnosť sa prejavuje predovšetkým v tom, že výpoveď z nájmu bytu musí byť zo strany prenajímateľa doručená obom manželom – ak by bola výpoveď doručená len jednému z manželov, účinky výpovede nenastanú.

Spoločný nájom bytu manželmi vzniká, ak za trvania manželstva sa jeden z nich alebo obaja stanú nájomcami bytu. Ak by však jeden z manželov počas trvania manželstva nadobudol právo spoločného nájmu bytu prislúchajúce jemu a ďalšej, inej osobe spoločne, k príslušnému bytu právo spoločného nájmu bytu manželmi nevznikne. Ak sa niektorý z manželov stal nájomcom bytu pred uzatvorením manželstva, moment uzatvorenia manželstva je i momentom vzniku spoločného nájmu bytu. V tomto prípade ide o rozdiel s vlastníckym právom, nakoľko manžel, ktorý byt nadobudol pred uzatvorením manželstva, zostáva i po jeho uzavretí výlučným vlastníkom predmetného bytu.

§   Judikatúra

Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. 8. 2011, sp. zn. 3 Cdo 44/2011

Nedielna povaha spoločného nájmu bytu sa v prípade spoločného nájmu bytu manželmi prejavuje aj v obmedzenej možnosti zániku nájmu len jednému z manželov. Na základe prejavu vôle (výpovede) prenajímateľa nemôže spoločný nájom bytu manželmi zaniknúť len jednému z nich (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. januára 2010 sp. zn. 5 Cdo 211/2008).

Kedy nevzniká spoločný nájom bytu manželmi

–   pri služobných bytoch,

–   bytoch osobitného určenia,

–   bytu v domoch osobitného určenia,

–   pri nebytových priestoroch.

 

Zánik spoločného nájmu bytu

–   zaniká rozhodnutím súdu,

–   zaniká z dôvodov:

•    ak zomrie jeden z manželov, ktorí boli spoločnými nájomcami bytu,

•    ak nájomca opustí trvale spoločnú domácnosť.

§   Judikatúra

Spoločný nájom bytu manželov zanikne aj v prípade, keď sa jeden z rozvedených manželov stane vlastníkom bytu, ktorý manželia mali do tej doby v spoločnom nájme. Po rozvode sa manželia môžu dohodnúť, ktorý z nich bude byt naďalej užívať. Pokiaľ k takej dohode nedôjde, súd na návrh jedného z nich rozhodne o zrušení spoločného nájmu a určí, ktorý z manželov bude ako nájomca byť ďalej užívať. V prípade smrti jedného z manželov platí, že jediným nájomcom sa stane pozostalý manžel. Rovnaké právne následky ako smrť jedného z manželov má aj jeho vyhlásenie za mŕtveho. Pokiaľ by bolo vyhlásenie za mŕtveho zrušené, vzniknuté právne následky zaniknú ex tunc a právo spoločného nájmu sa obnovuje. K jeho obnoveniu nedôjde, pokiaľ pozostalý manžel medzičasom uzatvoril nové manželstvo.

Poznámka

Trvalé opustenie domácnosti musí byť výrazom slobodnej vôle jedného z manželov. Ide napríklad o prípady odsťahovania sa do nového bytu, vysťahovanie do zahraničia a podobne. Opustením domácnosti je potrebné rozumieť konanie nájomcu, ktoré je motivované úmyslom zrušiť spoločnú domácnosť a už ju neobnovovať. Jeho rozhodnutie nebude časovo obmedzené a bude konečné.

Spoločný nájom družstevného bytu

Tento nájom je spojený s členstvom v bytovom družstve. Pokiaľ len jednému z manželov vznikne právo na uzatvorenie zmluvy o nájme, vznikne spolu s právom spoločného nájmu aj spoločné členstvo manželov v družstve. Pre vznik spoločného nájmu družstevného bytu je rozhodujúce uzatvorenie nájomnej zmluvy, nie deň, kedy bol byť pridelený jednému z manželov.

 

Zánik práva spoločného nájmu družstevného bytu

–   v prípade rozvodu manželov právo byt užívať zostane tomu z nich, ktorý právo na nájom bytu nadobudol pred uzatvorením manželstva,

–   o práve užívať nájom bytu rozhoduje súd na návrh jedného z manželov (rozhoduje aj o členstve),

–   zanikne smrťou manžela – pozostalý manžel zostáva členom družstva, patrí mu členský podiel za podmienky, že právo na družstevný byt nadobudli manželia za trvania manželstva,

–   ak zomrelý nadobudol právo na družstevný byt pred uzatvorením manželstva, jeho smrťou prejde členstvo v družstve ako i nájom bytu na toho dediča, na ktorého bude prevedený členský podiel.

Prechod nájmu bytu

§ 706

(1) Ak nájomca zomrie a ak nejde o byt v spoločnom nájme manželov, stávajú sa nájomcami (spoločnými nájomcami) jeho deti, vnuci, rodičia, súrodenci, zať a nevesta, ktorí s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a nemajú vlastný byt. Nájomcami (spoločnými nájomcami) sa stávajú aj tí, ktorí sa starali o spoločnú domácnosť zomretého nájomcu alebo na neho boli odkázaní výživou, ak s ním žili v spoločnej domácnosti aspoň tri roky pred jeho smrťou a nemajú vlastný byt.

(2) Ak sa prenajímateľ domnieva, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu bytu podľa odseku 1, môže sa v lehote troch mesiacov odo dňa, keď sa o nich dozvedel, najneskôr však v lehote troch rokov odo dňa smrti nájomcu, domáhať na súde, aby určil, že k prechodu nájmu bytu nedošlo.

(3) Ak zomrie nájomca družstevného bytu a ak nejde o byt v spoločnom nájme manželov, prechádza smrťou nájomcu jeho členstvo v družstve a nájom bytu na toho dediča, ktorému pripadol členský podiel.

§ 707

(1) Ak zomrie jeden z manželov, ktorí boli spoločnými nájomcami bytu, stane sa jediným nájomcom pozostalý manžel.

(2)  Ak ide o družstevný byt, zanikne smrťou jedného z manželov spoločný nájom bytu manželmi. Ak sa právo na družstevný byt nadobudlo za trvania manželstva, zostáva členom družstva pozostalý manžel a jemu patrí členský podiel; na to prihliadne súd v konaní o dedičstve. Ak zomrel manžel, ktorý nadobudol právo na družstevný byt pred uzavretím manželstva, prechádza jeho smrťou členstvo v družstve a nájom družstevného bytu na toho dediča, ktorému pripadol členský podiel. Ak ide o viac predmetov nájmu, môže členstvo poručiteľa prejsť na viacerých dedičov.

(3) Ak zomrie jeden zo spoločných nájomcov, prechádza jeho právo na ostatných spoločných nájomcov.

§ 708

Ustanovenia § 706 ods. 1 a 2 a § 707 ods. 1 platia aj v prípade, ak nájomca opustí trvale spoločnú domácnosť.

§ 709

Ustanovenia § 703 až 708 neplatia pre byty trvale určené ako služobné byty, pre byty osobitného určenia a pre byty v domoch osobitného určenia.

Komentár k § 706 až § 709

Prechod nájmu bytu upravujú ustanovenia § 706 až § 709.

 

Prechod práv po smrti nájomcu

Po smrti nájomcu dochádza k prechodu jeho práva, ktoré vyplýva z nájomnej zmluvy, na osoby vymedzené zákonom:

–   deti,

–   vnuci,

–   rodičia,

–   súrodenci,

–   zať a nevesta, ktorí s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a nemajú vlastný byt.

 

Podmienka spoločného žitia v domácnosti

Zákon vyžaduje, aby podmienka bola splnená minimálne tri roky pred jeho smrťou a tiež, že nemajú vlastný byt.

 

–   nájomcami sa stávajú aj tí, ktorí sa starali o spoločnú domácnosť zomretého,

–   nájomcami sa stávajú aj tí, ktorí na neho boli odkázaní výživou.

K prechodu práv a k vzniku prípadov spoločného nájmu bytu dochádza priamo zo zákona – nie je potrebné uzatvoriť novú nájomnú zmluvu.

Poznámka

V minulosti platilo, že prenajímateľ sa mohol kedykoľvek domáhať na súde, že neboli splnené zákonné podmienky prechodu nájmu bytu. Postupom času však muselo dôjsť k zmene, pretože sa stávalo, že prenajímateľ sa až po relatívne dlhšom čase dozvie o smrti nájomcu a o existencii osôb, na ktoré prešli jeho práva vyplývajúce z nájomnej zmluvy. Na druhej strane aj ten, kto užíval byt po smrti nájomcu, žil v neistote, pretože prenajímateľ mohol kedykoľvek na súde spochybniť prechod nájmu bytu. S pribúdajúcim časom bolo pritom dokazovanie čoraz ťažšie. Svedkovia už napríklad nemuseli byť nažive alebo si nepamätali, kto s nájomcom žil v spoločnej domácnosti v deň jeho smrti.

Podmienky prechodu nájmu

Ak sa prenajímateľ domnieva, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu bytu, môže sa v trojmesačnej lehote odo dňa, keď sa to dozvedel, najneskôr však do troch rokov od smrti nájomcu, domáhať na súde, aby určil, že k prechodu nájmu bytu nedošlo.

Od opustenia spoločnej domácnosti treba odlišovať prípady tzv. rozdelenia spoločnej domácnosti. Napríklad ak sa rodičia odsťahujú a v byte zanechajú dospelé deti.

§   Judikatúra

–   Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 111/2005

Zákonné podmienky prechodu práva nájmu bytu uvedené v ustanovení § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba vykladať reštriktívne, rešpektujúc účel tohto zákonného ustanovenia. Spolužitie s nájomcom bytu majúce charakter spoločnej domácnosti musí byť uskutočňované v byte, ktorého sa prechod práva nájmu týka.

–   Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 37/2003

Trvalým opustením spoločnej domácnosti v zmysle § 708 OZ možno rozumieť konanie nájomcu bytu, ktoré je vedené s úmyslom spoločnú domácnosť zrušiť a už ju neobnoviť. Za takéto konanie možno považovať výslovné vyhlásenie nájomcu, že spoločnú domácnosť nezdieľajú.

Prechod nájmu bytu z nájomcu na ďalšie osoby

Zákon umožňuje uvedený prechod len v dôsledku smrti doterajšieho nájomcu alebo v prípade, že doterajší nájomca trvalo opustil spoločnú domácnosť prenajatého bytu, teda ju opustil definitívne a nastálo.

 

Trvalé opustenie spoločnej domácnosti – má rovnaké dôsledky ako smrť nájomcu.

Znakom trvalého opustenia spoločnej domácnosti nie je len odsťahovanie si oblečenia, osobných vecí a odhlásenie sa z trvalého pobytu. Rovnako sa prihliada na všetky okolnosti, a to či je možné z nich usudzovať jednoznačný a nezvratný úmysel nájomcu naozaj trvale opustiť spoločnú domácnosť a nevrátiť sa do nej.

 

Prechod nájmu bytu v bytov trvalo určených ako služobné byty, bytov osobitného určenia a bytov v domoch osobitného určenia

Zákon vylučuje prechod nájmu v týchto bytoch.

 

Prechod nájmu v družstevnom byte

Zákon v tomto prípade pripúšťa prechod nájmu, ale iba za podmienky – smrti nájomcu. K prechodu nájmu dochádza za osobitných podmienok, a to najmä pre súvis nájmu ako takého nájmu s členstvom v družstve.

Pri všetkých ostatných bytoch je prechod nájmu v dôsledku smrti nájomcu alebo ak nájomca trvalo opustil spoločnú domácnosť. V prípade, že zomrie nájomca, prípadne opustí trvale spoločnú domácnosť, tak dochádza k prechodu práva nájmu bytu zo zákona. To znamená, že nedochádza k prechodu práva nájmu na základe právneho úkonu dvoch osôb.

 

Nejde o byt v spoločnom nájme manželov

V uvedenom prípade sa stávajú nájomcami, respektíve spoločnými nájomcami:

–   deti,

–   vnuci,

–   rodičia,

–   súrodenci,

–   zať a nevesta zomrelého, a to za podmienky, že s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a nemajú vlastný byt.

V prípade, že ide o spoločný nájom manželov a zomrie jeden z manželov, stane sa jediným nájomcom pozostalý manžel.

 

Prenajímateľ sa domnieva, že neboli splnené podmienky na prechod nájmu bytu

–   môže sa domáhať, aby súd určil, že k prechodu nájmu bytu nedošlo,

–   musí sa toho na súde domáhať v subjektívnej lehote 3 mesiace odo dňa, keď sa dozvedel, že neboli splnené podmienky na zákonný prechod práva nájmu bytu, najneskôr však do 3 rokov odo dňa smrti pôvodného nájomcu.

Zánik nájmu bytu

§ 710

(1) Nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom alebo písomnou výpoveďou.

(2) Ak bol nájom bytu dohodnutý na určitý čas, zanikne tiež uplynutím tohto času. Ustanovenie § 676 ods. 2 neplatí pre zánik nájmu bytu.

(3) Ak bola daná písomná výpoveď, skončí sa nájom bytu uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota je tri mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď. Prenajímateľ môže nájomcovi písomne určiť dlhšiu výpovednú lehotu. Na doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu.^5a)

(4) Ak bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d), že nájomca nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, a preukáže, že ku dňu doručenia výpovede bol v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov,^5b) výpovedná lehota sa predlžuje o ochrannú lehotu, ktorá trvá šesť mesiacov.

Komentár k § 710

K zániku práva nájmu bytu určitého nájomcu bez toho, že by právo nájmu prešlo na inú osobu, dochádza v prípadoch:

•    odstúpenie od nájomnej zmluvy, či už zo strany nájomcu, alebo prenajímateľa,

•    dôjde k zničeniu bytu napr. v dôsledku požiaru, živelnej pohromy a ďalšie,

•    dôjde medzi prenajímateľom a nájomcom k uzavretiu písomnej dohody o skončení nájmu bytu,

•    nájomca alebo prenajímateľ dajú písomnú výpoveď,

•    smrť nájomcu alebo trvalé opustenie spoločnej domácnosti nájomcom bytu trvale určeného ako služobný byt, bytu osobitného určenia, alebo bytu v dome osobitného určenia,

•    zomrel nájomca alebo trvalé opustenie spoločnej domácnosti nájomcom bytu a právo nájmu bytu neprešlo na iné osoby.

Poznámka

Doručovanie písomnej výpovede podľa Civilného sporového poriadku

Adresa na doručovanie

Ak nejde o doručovanie do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu, o doručovanie v osobitných prípadoch a adresát neuviedol inú adresu na doručovanie, doručuje súd písomnosti fyzickej osobe na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky alebo adresu miesta pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky podľa druhu pobytu cudzinca, alebo právnickej osobe na adresu sídla zapísaného v obchodnom registri alebo inom verejnom registri. Strana si môže zvoliť zástupcu na doručovanie. Ak fyzická osoba nemá adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky, doručuje súd písomnosti tejto fyzickej osobe oznámením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu. Písomnosť sa považuje po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie.

Doručujúce orgány

Doručujúcim orgánom je poštový podnik, súdny doručovateľ. Doručujúcim orgánom v osobitných prípadoch je aj Zbor väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, ak ide o doručovanie fyzickým osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo väzbe, zariadenie na výkon ústavnej starostlivosti alebo ochrannej výchovy, ak ide o doručovanie fyzickým osobám umiestneným v týchto zariadeniach, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, ak ide o doručovanie fyzickým osobám požívajúcim diplomatické výsady a imunity alebo osobám, ktoré sú v obydlí toho, kto požíva diplomatické výsady a imunity, alebo osobám, ktorým má byť písomnosť doručená v budove alebo v miestnosti chránenej diplomatickou imunitou, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, ak ide o doručovanie profesionálnym vojakom a písomnosť nemožno doručiť inak.

Ak to súd považuje za potrebné, môže určiť, že písomnosť sa doručí prostredníctvom útvaru policajného zboru, súdneho exekútora alebo obecnej polície.

Prijímanie doručovaných písomností

Za adresáta je oprávnená písomnosť prijať osoba, ktorá na to bola adresátom písomne splnomocnená alebo poverená. Písomnosť určenú advokátovi, notárovi, súdnemu exekútorovi a patentovému zástupcovi môže prijať aj osoba, ktorá je v pracovnom pomere alebo inom obdobnom pracovnom vzťahu k adresátovi a ten ju poveril prijímaním písomností.

Ak má strana zástupcu so splnomocnením na celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Písomnosť sa doručuje aj strane, ak strana má osobne v konaní niečo vykonať alebo ak o tom súd rozhodne s ohľadom na povahu veci. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku, ako aj procesné poučenia vydané súdom sa doručujú iba zástupcovi. Ak má strana viacerých advokátov, doručí sa písomnosť tomu z nich, ktorého určí strana na doručovanie písomností. Ak strana výslovne neurčí žiadneho z advokátov, doručuje sa ktorémukoľvek z nich.

Doručovanie písomností do vlastných rúk

Do vlastných rúk sa doručuje tak, že adresát potvrdí prijatie písomnosti na potvrdení o doručení písomnosti; údaje v doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Doručenka je verejnou listinou. Do vlastných rúk sa doručujú písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon, a písomnosti, pri ktorých to nariadi súd. Ak nemožno doručiť písomnosť na adresu, písomnosť sa považuje dňom vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie.

Doručovanie písomností inak ako do vlastných rúk

Ak nemožno doručiť písomnosť, ktorá sa nedoručuje do vlastných rúk, na adresu, písomnosť sa považuje dňom vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie.

§ 711

(1) Prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak

a)  prenajímateľ potrebuje byt pre seba, manžela, pre svoje deti, vnukov, zaťa alebo nevestu, svojich rodičov alebo súrodencov,

b)  nájomca prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný,

c)  nájomca alebo ten, kto je členom jeho domácnosti, hrubo poškodzuje prenajatý byt, jeho príslušenstvo, spoločné priestory alebo spoločné zariadenia v dome alebo sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných nájomcov alebo vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje dobré mravy v dome,

d)  nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace, alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa,

e)  je potrebné z dôvodu verejného záujmu s bytom alebo s domom naložiť tak, že byt nemožno užívať, alebo ak byt alebo dom vyžaduje opravy, pri ktorých vykonávaní nemožno byt alebo dom najmenej počas šiestich mesiacov užívať,

f)  nájomca prestal spĺňať predpoklady užívania bytu osobitného určenia^5c) alebo predpoklady užívania bytu vyplývajúce z osobitného určenia domu,^5d)

g)  nájomca využíva byt bez súhlasu prenajímateľa na iné účely ako na bývanie.

(2) Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

(3) Výpoveď z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. b), e) a f) je neplatná, ak prenajímateľ nepriložil k výpovedi listinu, ktorá preukazuje dôvod výpovede.

(4) Ak ide o byt osobitného určenia alebo o byt v dome osobitného určenia, možno vypovedať nájom podľa odseku 1 len po predchádzajúcom súhlase toho, kto svojím nákladom takýto byt zriadil, alebo jeho právneho nástupcu, alebo príslušného orgánu, ktorý uzavretie zmluvy o jeho nájme odporučil.

(5) Ak nájomca, ktorý je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, pred uplynutím ochrannej lehoty (§ 710 ods. 4) zaplatí prenajímateľovi dlžné nájomné alebo sa písomne dohodne s prenajímateľom o spôsobe jeho úhrady, rozumie sa tým, že dôvod výpovede nájmu bytu zanikol.

(6) Neplatnosť výpovede môže nájomca uplatniť na súde do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede. Účinky výpovede nastanú až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa zamietne návrh na určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu.

Komentár k § 711

Zánik nájmu bytu upravujú ustanovenia § 710 a § 711. Ide o skončenie nájomného vzťahu bytu bez prechodu nájmu. Zánik práva nájmu bytu určitého nájomcu bez toho, že by právo nájmu prešlo na inú osobu, dochádza v prípadoch podľa ustanovenia § 710.

 

Výpoveď prenajímateľa

–   ide o jednostranný právny úkon, na ktorý je oprávnený tak prenajímateľ, ako nájomca,

–   musí byť vždy písomná, ak keď nájomná zmluva nebola uzavretá v písomnej forme,

–   výpoveď druhej musí byť doručená preukázateľným spôsobom.

Prenajímateľ môže vypovedať nájom

Zákon vymedzuje taxatívne určené dôvody, pre ktoré môže prenajímateľ dať výpoveď nájomcovi. Z uvedeného vyplýva, že nie je možné vypovedať nájom z akéhokoľvek iného dôvodu:

–   prenajímateľ potrebuje vec pre seba, manžela, pre svoje deti, vnukov, zaťa alebo nevestu, svojich rodičov alebo súrodencov,

–   nájomca alebo ten, kto je členom jeho domácnosti, hrubo poškodzuje prenajatú vec, jeho príslušenstvo, spoločné priestory alebo spoločné zariadenia v dome alebo sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných nájomcov alebo vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje dobré mravy v dome,

–   nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace, alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa,

–   je potrebné z dôvodu verejného záujmu s bytom alebo s domom naložiť tak, že byt nemožno užívať, alebo ak byt alebo dom vyžaduje opravy, pri ktorých vykonávaní nemožno byt alebo dom najmenej počas šiestich mesiacov užívať,

–   nájomca využíva byt bez súhlasu prenajímateľa na iné účely ako na bývanie.

Výpoveď z nájmu bytu pre nezaplatenie nájomného alebo úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu

–   za dlhší čas ako tri mesiace musí byť konkretizovaná časovým obdobím aj výškou nedoplatku,

–   nedostatok tohto vymedzenia nie je možné odstrániť dodatočným doplnením údajov.

 

Kedy je výpoveď neplatná

–   ak prenajímateľ vo výpovedi jasne a presne neuvedie dôvod výpovede – môže byť jeden alebo viac dôvodov výpovede,

–   ak prenajímateľ neuvedie presne konkrétny dôvod – vymedzenie ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Dôvod výpovede nie je možné dodatočne meniť.

 

Listina preukazujúca dôvod výpovede

Ide o listinu, ktorú je v prípade potreby prenajímateľ povinný priložiť k výpovedi aj listinu, ktorá preukazuje, že:

•    nájomca prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný,

•    je potrebné z dôvodu verejného záujmu s bytom alebo s domom naložiť tak, že byt nemožno užívať, alebo ak byt alebo dom vyžaduje opravy, pri ktorých vykonávaní nemožno byt alebo dom najmenej počas šiestich mesiacov užívať,

•    nájomca prestal spĺňať predpoklady užívania bytu osobitného určenia alebo predpoklady užívania bytu vyplývajúce z osobitného určenia domu.

V uvedených prípadoch je možné dať výpoveď iba po predchádzajúcom súhlase toho, kto na vlastné náklady takýto byt zriadil, alebo príslušného orgánu, ktorý uzavretie nájomnej zmluvy odporučil.

§   Judikatúra

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 2/2007

Skutkové vymedzenie výpovede nemožno stotožniť s odkazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale musí ísť o konkretizovanie naplnenia uvedeného dôvodu skutočnosťami, v ktorých prenajímateľ vidí realizáciu zákonného dôvodu výpovede nájmu bytu. V prípade chýbajúceho skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu tento nedostatok nemožno napraviť dodatočným dopĺňaním údajov, pretože dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

Výpovedná lehota

Každá výpoveď musí obsahovať dôvod výpovede a uvedenie lehoty, v ktorej sa nájom skončí. Výpovedná lehota musí byť vždy uvedená, pretože jej neuvedenie alebo uvedenie kratšej lehoty, je v rozpore so zákonom. Vo výpovedi ide potom o neurčitý prejav, čo znamená, že výpoveď je neplatná. Sú chýbajúci právny úkon nenahradí svojím rozhodnutím.

 

Dĺžka výpovednej lehoty

Dĺžka výpovednej lehoty je 3 mesiace, ale môže byť aj dlhšia. Výpovedná lehota začína vždy plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, kedy bola písomná výpoveď doručená nájomcovi.

 

Predĺženie výpovednej lehoty

Zákon umožňuje predĺžiť výpovednú lehotu o ochrannú lehotu. Tá je v dĺžke 6 mesiacov. K predĺženiu dochádza v prípade, ak prenajímateľ dal výpoveď nájomcovi za nezaplatenie nájomného alebo za nezaplatenie úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace. Zároveň je podmienkou preukázanie nájomcu, že sa z objektívnych dôvodom nachádza v hmotnej núdzi. Nájomca to preukazuje zásadne prenajímateľovi. Ak by v tejto lehote nájomné doplatil, výpoveď nemusí byť platná.

Dôvody výpovede prideleného služobného bytu

Preukázanie, že nájomca prestal vykonávať prácu, na ktorú bol nájom bytu viazaný,

•    dôvodom môže byť aj poškodzovanie bytu nájomcom a príslušníkmi jeho rodiny,

•    hrubé porušenie práv nájomcu – neplatenie nájomného alebo prenajatie bytu tretej osobe bez súhlasu prenajímateľa,

•    dôvody verejného záujmu pri využívaní prenajatého bytu (sanácia, rekonštrukcia, ...),

•    užívanie bytu na iné účely ako na ktorý bol byt prenajatý.

 

Žaloba na súde proti výpovedi

Nájomca má možnosť sa proti podanej výpovedi brániť. Môže podať žalobu na súde v stanovenej lehote, ktorá je v dĺžke tri mesiace od doručenia výpovede od prenajímateľa.

Bytové náhrady

§ 712

(1) Bytovými náhradami sú náhradný byt, náhradné ubytovanie a prístrešie.

(2) Náhradným bytom je byt, ktorý svojou veľkosťou a vybavením zabezpečuje ľudsky dôstojné bývanie nájomcu a členov jeho domácnosti.

(3) Náhradným ubytovaním je byt s jednou obytnou miestnosťou alebo obytná miestnosť v slobodárni, ubytovni alebo v iných zariadeniach určených na trvalé bývanie alebo podnájom v zariadenej alebo nezariadenej časti bytu u iného nájomcu. Byt alebo obytnú miestnosť môžu užívať viacerí nájomcovia.

(4) Prístreším je prechodné ubytovanie, najmä v spoločnej nocľahárni alebo v iných zariadeniach na to určených,^5e) a priestor na uskladnenie bytového zariadenia a ostatných vecí domácej a osobnej potreby.

§ 712a

(1) Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodov podľa § 711 ods. 1 písm. a), e) alebo písm. f) alebo z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b) nájomcovi, ktorý prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, z dôvodu na strane zamestnávateľa^5f) alebo z dôvodu, za ktorý zamestnávateľ zodpovedá podľa osobitných predpisov,^5g) nájomca má právo na náhradný byt, ktorý je veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný bytu, ktorý má vypratať, a to s prihliadnutím na jeho životné a pracovné potreby. Nájomca má tiež právo na úhradu nevyhnutných výdavkov spojených so sťahovaním. V iných prípadoch skončenia vykonávania práce, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, nemá nájomca, ktorému bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b), právo na bytovú náhradu.

(2) Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. c), nájomca nemá právo na bytovú náhradu. Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. c) a ide o dôvod hodný osobitného zreteľa, má nájomca právo na prístrešie.

(3) Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) nájomcovi, ktorý preukáže, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, nájomca má právo len na náhradné ubytovanie. V iných prípadoch skončenia nájomného pomeru z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) nájomca nemá právo na bytovú náhradu; ak ide o dôvod hodný osobitného zreteľa, má nájomca právo na prístrešie.

(4) Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodov uvedených v odseku 3 nájomcovi, ktorý sa stará o maloleté dieťa alebo o bezvládnu osobu, ktorí sú členmi jeho domácnosti, a ak to pomery prenajímateľa umožňujú, poskytne sa mu namiesto náhradného ubytovania náhradný byt. Náhradný byt môže mať horšiu kvalitu a menšiu obytnú plochu, ako má byt, ktorý má nájomca vypratať. Náhradný byt mu možno poskytnúť aj mimo obce, v ktorej sa nachádza ním vypratávaný byt. Vzdialenosť náhradného bytu musí však umožniť dennú dochádzku do práce.

(5) Ak sa nájomný pomer skončil opätovne z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) nájomcovi, ktorý preukáže, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, poskytne sa nájomcovi namiesto náhradného bytu alebo náhradného ubytovania iba prístrešie.

(6) Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. g), nájomca nemá právo na bytovú náhradu.

(7) Ak ide o prípady podľa § 705 ods. 2 prvej vety, stačí rozvedenému manželovi, ktorý je povinný byt vypratať, poskytnúť náhradné ubytovanie; súd však z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže rozhodnúť, že rozvedený manžel má právo na náhradný byt.

(8) Ak ide o prípady podľa § 705 ods. 1 a 2 druhej vety môže súd, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, rozhodnúť, že rozvedený manžel má právo len na náhradné ubytovanie alebo na prístrešie. Ak sa rozvedený manžel za trvania manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia alebo psychického násilia, súd rozhodne, že bytová náhrada mu nepatrí.

(9) Pri zániku nájmu dohodnutého na určitý čas nemá nájomca právo na bytovú náhradu. Osobitný zákon môže ustanoviť, kedy aj v týchto prípadoch má nájomca právo na bytovú náhradu.^5h)

§ 712b

Zrušený.

§ 712c

(1) Ak tento zákon neustanovuje inak, nájomca nie je povinný vysťahovať sa z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada. Spoloční nájomcovia majú právo len na jednu bytovú náhradu.

(2) Ustanovenia osobitného zákona⁵ⁱ) o zabezpečení bytovej náhrady a prístrešia platia primerane.

(3) Nájomca, ktorý má byt vypratať, je povinný uzavrieť zmluvu o bytovej náhrade do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady; ak nájomnú zmluvu bezdôvodne neuzavrie, jeho nárok na bytovú náhradu zanikne.

§ 713

(1) Ak služobný byt po smrti nájomcu alebo po rozvode jeho manželstva užívajú ďalej manžel, prípadne osoby uvedené v § 706 ods. 1, nie sú povinné sa z bytu vysťahovať, dokiaľ im nie je zabezpečený primeraný náhradný byt, ak nestačí podľa osobitného zákona poskytnutie náhradného ubytovania. To platí aj v prípade, ak nájomca služobného bytu opustí trvale spoločnú domácnosť.

(2) Ustanovenie odseku 1 sa primerane použije aj na byty osobitného určenia a na byty v domoch osobitného určenia.

§ 714

Zánikom členstva osoby v bytovom družstve zanikne jej nájom bytu. Nájomca družstevného bytu nie je povinný sa z bytu vysťahovať, dokiaľ mu nie je zabezpečený primeraný náhradný byt. Vrátenia členského podielu sa môže člen domáhať až po vysťahovaní z bytu, a to v lehote danej stanovami družstva.

Komentár k § 712 až § 714

Bytové náhrady sú upravené ustanoveniami § 712 až § 714.

V prípade, že sa nájomný pomer skončil výpoveďou pre neplatenie nájomného alebo úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, zákon v týchto ustanoveniach vymedzuje prípady poskytnutia bytovej náhrady nájomcovi.

Bytové náhrady

–   náhradný byt,

–   náhradné ubytovanie,

–   prístrešie.

 

Náhradný byt

Ide o byt, ktorý svojou veľkosťou a vybavením zabezpečuje ľudsky dôstojné bývanie nájomcu a členov jeho domácnosti.

 

Náhradné ubytovanie

Ide o byt s jednou obytnou miestnosťou alebo obytná miestnosť v slobodárni, ubytovni alebo v iných zariadeniach určených na trvalé bývanie alebo podnájom v zariadenej alebo nezariadenej časti bytu u iného nájomcu. Byt alebo obytnú miestnosť môžu užívať viacerí nájomcovia.

 

Prístrešie

Ide o prechodné ubytovanie, najmä v spoločnej nocľahárni alebo v iných zariadeniach na to určených.

 

Občiansky zákonník vymedzuje poskytnutie bytových náhrad

–   nájomca v zásade nemá právo na bytovú náhradu,

–   v prípade osobitného zreteľa, má nájomca právo na prístrešie,

–   ak nájomca preukáže, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, má právo na náhradné ubytovanie – jedna obytná miestnosť,

–   poskytnutie náhradného bytu nájomcovi, ktorý sa stará o maloleté dieťa alebo bezvládnu osobu – sú to členovia jeho domácnosti,

Poznámka

Náhradný byt pridelený nájomcovi môže mať horšiu kvalitu ale aj menšiu obytnú plochu ako má byt, ktorý musel nájomca vypratať. Zároveň mu môže byť poskytnutý byt mimo obce, v ktorej sa nachádzal jeho prenajatý byt. Musí byť umožnená denná dochádzka do práce. V zásade však prenajímateľ môže poskytnúť náhradný byt v prípade, ak to jeho pomery umožňujú.

–   v prípade, ak nájomný pomer skončil opätovne z dôvodu neplatenia nájomného, nájomcovi v hmotnej núdzi sa poskytne iba prístrešie – nájomca ani po poskytnutí náhradného bytu alebo náhradného ubytovania v novom nájomnom vzťahu nie je schopný platiť nájomné.

 

Vysťahovanie sa po skončení nájmu

–   nájomca je povinný sa z bytu vysťahovať po skončení nájmu, pokiaľ mu nie je zabezpečená bytová náhrada, ktorá mu patrí.

Poznámka

Ak sa nájomný pomer skončil výpoveďou z dôvodu neplatenia nájomného alebo úhrad za služby, bytovú náhradu zabezpečuje obec. Tiež ju môže zabezpečiť aj prenajímateľ.

Zabezpečenie bytovej náhrady

Ide o predloženie písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie, o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má vypratať byt.

 

Zmluva o bytovej náhrade

–   zmluvu má povinnosť uzavrieť nájomca do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady,

–   zmluvou nevzniká ešte samotný nájom k náhradnému bytu alebo náhradnému ubytovaniu,

–   ide o dvojstranný právny úkon – osoba zabezpečujúca bytovú náhradu vyhlasuje zabezpečenie bytovej náhrady uvedením

•    presného určenia objektu nájmu,

•    doby nájmu,

•    výšky nájomného,

•    času vzniku nájmu,

•    označenia osoby prenajímateľa,

•    inými podmienkami nájmu

nájomca s takouto náhradou súhlasí,

–   v prípade, že nájomca bezdôvodne neuzavrie nájomnú zmluvu – dochádza k zániku práva na bytovú náhradu.

Poznámka

Prenajímateľ má zo zákona možnosť žalovať nájomcu o vypratanie bytu, pričom sa rieši, či zabezpečená bytová náhrada bola adekvátna bytovej náhrade, na ktorú má nájomca právo. Nájomca sa môže tiež domáhať určenia, že jeho právo na bytovú náhradu nezaniklo, pretože prenajímateľ alebo obec nezabezpečila bytovú náhradu, na ktorú má nárok.

Kedy nevzniká nárok na bytovú náhradu

–   nájomný pomer sa skončil preto, že nájomca alebo členom jeho domácnosti hrubo poškodzuje prenajatý byt, jeho príslušenstvo, spoločné priestory alebo spoločné zariadenia v dome,

–   nájomný pomer sa skončil preto, že nájomca alebo členom jeho domácnosti sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných nájomcov alebo vlastníkov bytov,

–   nájomný pomer sa skončil preto, že nájomca alebo členom jeho domácnosti ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje dobré mravy v dome, nemá nárok na bytovú náhradu,

–   nájomný pomer sa skončil preto, že nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace,

–   nájomný pomer sa skončil preto, že nájomca prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa.

 

Dôvody osobitného zreteľa

V iných prípadoch skončenia nájomného pomeru nájomca nemá právo na bytovú náhradu; s výnimkou, ak ide o dôvod hodný osobitného zreteľa, má nájomca právo na prístrešie.

 

Zánik nájmu dohodnutého na určitý čas

V uvedenom prípade nemá nájomca právo na bytovú náhradu, ale osobitný právny predpis aj v týchto prípadoch stanovuje, kedy má nájomca právo na bytovú náhradu.

Nájomca nemá povinnosť vysťahovať sa z bytu a byt vypratať v tom prípade, ak nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada.

Platí zásada, že spoloční nájomcovia majú právo len na jednu bytovú náhradu.

Úprava práv nájomcov
pri vzájomnej výmene bytu

§ 715

So súhlasom prenajímateľov sa môžu nájomcovia dohodnúť o výmene bytu. Súhlas aj dohoda musia mať písomnú formu. Ak prenajímateľ odoprie bez závažných dôvodov súhlas s výmenou bytu, môže súd na návrh nájomcu rozhodnutím nahradiť prejav vôle prenajímateľa.

§ 716

(1) Právo na splnenie dohody o výmene bytu sa musí uplatniť na súde do troch mesiacov odo dňa, keď bol s dohodou vyslovený súhlas; inak právo zanikne.

(2) Ak nastanú dodatočne u niektorého z účastníkov také závažné okolnosti, že nemožno od neho splnenie dohody spravodlivo požadovať, môže od dohody odstúpiť; musí tak však urobiť bez zbytočného odkladu. Povinnosť na náhradu škody tým nie je dotknutá.

Komentár k § 715 a § 716

Právnu úpravu práv nájomcov pri vzájomnej výmene bytu upravujú ustanovenia § 715 a § 716. So súhlasom prenajímateľov sa môžu nájomcovia dohodnúť o výmene bytu.

Forma súhlasu a dohody

–   zásadne musí ísť o písomnú formu.

Nedostatok písomnej formy spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. S výmenou bytu musia súhlasiť všetci spoloční nájomcovia a v prípade spoločného nájmu bytu manželmi obaja manželia.

V prípade, že prenajímateľ odoprel bez závažných dôvodov súhlas s výmenou bytu, môže súd na návrh nájomcu rozhodnutím nahradiť prejav vôle prenajímateľa.

 

Možnosť úpravy vlastníckych vzťahov výmenou bytov

Zákon teda dáva občanom prostredníctvom možnosť upraviť svoje nájomné, príp. vlastnícke vzťahy vzájomnou výmenou bytov. Na výmenu bytu je potrebný súhlas prenajímateľov s dohodou nájomcov o výmene bytov. Súhlas je hlavným predpokladom výmeny bytov. Súhlas aj dohoda musia mať písomnú formu. V prípade, že by prenajímateľ odoprel bez závažných dôvodov súhlas s výmenou bytu, môže súd na návrh nájomcu rozhodnutím nahradiť prejav vôle prenajímateľa.

 

Lehota

V súvislosti s plnením dohody o výmene bytov zákon ustanovuje 3-mesačnú lehotu na súdne uplatnenie práva na splnenie dohody. Trojmesačná lehota tu plynie odo dňa , keď bol s dohodou vyslovený súhlas. Ak sa toto právo v danej lehote na súde neuplatní, právo zanikne.

 

Kedy je možná výmena bytov

Výmena bytov je tak možná, ak vymieňajúce strany sú nájomcami bytov alebo ak jedna zo strán je nájomcom a druhá strana je vlastníkom bytu, resp. byt užíva na základe iného právneho dôvodu než je nájom. Ak ide o spoločný nájom bytu, účastníkmi dohody by boli všetci spolunájomníci. Samotné uzavretie dohody o výmene bytov je dôvodom na uzavretie novej nájomnej zmluvy o nájme vymeneného bytu. Ak by po uzavretí dohody nastali dodatočne u niektorého z účastníkov také závažné okolnosti, že nemožno od neho splnenie dohody spravodlivo požadovať, môže od dohody odstúpiť. Musí tak ale urobiť bez zbytočného odkladu.

Piaty oddiel

Nájom obytných miestností
v zariadeniach určených
na trvalé bývanie

§ 717

(1) V zariadeniach určených na trvalé bývanie vzniká nájom obytnej miestnosti nájomnou zmluvou uzavretou medzi prenajímateľom a nájomcom.

(2) Ak sú na užívanie tej istej miestnosti uzavreté nájomné zmluvy s viacerými nájomcami, je každý z nich samostatným nájomcom, a to v rozsahu, ktorý mu bol v dohode vymedzený.

§ 718

Ak je nájomca povinný sa z obytnej miestnosti vysťahovať, stačí mu poskytnúť náhradné ubytovanie, pokiaľ nájomnou zmluvou nedohodli účastníci niečo iné.

Komentár k § 717 a § 718

Zariadenie určené na trvalé bývanie je upravené na účely nájmu obytných miestností v týchto zariadenia v ustanoveniach § 717 a § 718.

 

Zariadenia určené na trvalé bývanie

–   ide o ubytovacie zariadenia,

–   slobodárne, ubytovne, penzióny – poskytujú hromadné ubytovanie,

–   bývanie v týchto zariadeniach má trvalý charakter. Takéto zariadenie

–   prevádzkuje ich právnická osoba alebo fyzická osoba – podnikateľ,

–   musí spĺňať požiadavky na vnútorné prostredie, priestorové usporiadanie, funkčné členenie, vybavenie a na prevádzku ubytovacích zariadení ustanovených v osobitných právnych predpisoch,

–   budovy alebo ich časti, kde sa poskytuje ubytovanie internátneho typu – vysokoškolské internáty, stredoškolské internáty, ubytovne, domovy sociálnych služieb, domovy dôchodcov, zariadenia chráneného bývania.

 

Ubytovacie zariadenie nižšieho štandardu

•    poskytujú ubytovacie služby najviac tri mesiace v roku – ide o ubytovacie zariadenia s časovo obmedzeným ubytovaním

–   útulky,

–   zariadenia opatrovateľskej služby s časom ubytovania do troch mesiacov,

–   sezónne ubytovacie zariadenia,

•    ubytovacími zariadeniami nižšieho štandardu – útulky a sezónne ubytovacie zariadenia,

•    ubytovacia bunka – časť ubytovacieho zariadenia, ktorú tvoria dve alebo tri izby, spoločná predsieň a zariadenia na osobnú hygienu.

 

 

Prevádzka zariadenia určeného na trvalé bývanie

Spoločné ubytovanie viacerých osôb v ubytovacom zariadení si vyžaduje osobitnú právnu úpravu minimálnych požiadaviek na vnútorné prostredie a prevádzku týchto zariadení.

 

Povinnosti fyzickej osoby – podnikateľa a právnickej osoby prevádzkujúcej

–   povinnosť zabezpečiť, aby ubytovacie zariadenie spĺňalo požiadavky na vnútorné prostredie, priestorové usporiadanie, funkčné členenie, vybavenie a na prevádzku ubytovacích zariadení,

–   povinnosť vypracovať prevádzkový poriadok ubytovacieho zariadenia,

–   povinnosť predložiť prevádzkového poriadku regionálnemu úradu verejného zdravotníctva na schválenie, uvedená povinnosť sa týka aj prípadnej zmeny tohto poriadku.

 

Požiadavky na ubytovacie zariadenie

–   prívod studenej pitnej vody a teplej vody,

–   stanovená plocha izby, do ktorej sa nezapočítava plocha vstavaných skríň,

–   ubytovacieho zariadenia, svetlá výška izby, počet izieb v ubytovacích bunkách, počet ubytovaných a základné vybavenie izby,

–   môže mať poschodové postele.

 

Čo musí byť v ubytovacích zariadeniach zriadené

–   osobitná miestnosť alebo samostatná kabína v umyvárni na vypranie osobnej bielizne a odevov a primerane aj priestory na sušenie a žehlenie osobnej bielizne a odevov,

–   sklad inventára a oddelený sklad na čistú bielizeň a špinavú bielizeň s možnosťou vetrania,

–   miestnosť s možnosťou vetrania na ukladanie pracovných pomôcok na upratovanie vybavená výlevkou s prívodom pitnej a teplej vody,

–   zariadenia na osobnú hygienu – umyvárne a záchody so samostatným vchodom z predsiene ubytovacej bunky alebo spoločné umyvárne a spoločné záchody pre viac ubytovacích miestností oddelené pre mužov a ženy so samostatným vchodom z chodby ubytovacieho zariadenia.

 

Vznik nájmu v zariadeniach určených na trvalé bývanie

Samotný nájom vzniká nájomnou zmluvou, ktorá je uzavretá medzi prenajímateľom a nájomcom. V prípade, že na užívanie tej istej miestnosti sú uzavreté nájomné zmluvy s viacerými nájomcami, je každý z nich samostatným nájomcom, a to v rozsahu, ktorý mu bol v dohode vymedzený.

 

Výpoveď

Zásadne musí mať písomnú formu, pričom výpoveď musí obsahovať výpovednú lehotu a uvedenie niektorého výpovedného dôvodu.

 

Dôvody výpovede

–   prenajímateľ potrebuje byt pre seba, manžela, pre svoje deti, vnukov, zaťa alebo nevestu, svojich rodičov alebo súrodencov,

–   nájomca prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný,

–   nájomca alebo ten, kto je členom jeho domácnosti, hrubo poškodzuje prenajatý byt, jeho príslušenstvo, spoločné priestory alebo spoločné zariadenia v dome alebo sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných nájomcov alebo vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje dobré mravy v dome,

–   nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace, alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa,

–   je potrebné z dôvodu verejného záujmu s bytom alebo s domom naložiť tak, že byt nemožno užívať, alebo ak byt alebo dom vyžaduje opravy, pri ktorých vykonávaní nemožno byt alebo dom najmenej počas šiestich mesiacov užívať,

–   nájomca prestal spĺňať predpoklady užívania bytu osobitného určenia alebo predpoklady užívania bytu vyplývajúce z osobitného určenia domu,

–   nájomca využíva byt bez súhlasu prenajímateľa na iné účely ako na bývanie.

 

Vysťahovanie

V prípade, že je nájomca povinný sa z obytnej miestnosti vysťahovať, stačí mu poskytnúť náhradné ubytovanie, pokiaľ nájomnou zmluvou nedohodli účastníci niečo iné.

Šiesty oddiel

Podnájom bytu
(časti bytu)

§ 719

(1) Prenajatý byt alebo jeho časť možno inému prenechať do podnájmu na dobu určenú v zmluve o podnájme alebo bez časového určenia len s písomným súhlasom prenajímateľa. Zmluva o podnájme upravuje podmienky skončenia podnájmu, najmä možnosť dať výpoveď zo strany prenajímateľa; ak sa nedohodlo inak, platí, že podnájom možno vypovedať bez uvedenia dôvodov v lehote podľa § 710 ods. 3.

(2) Ak nájomca nemôže zo závažných dôvodov po dlhšiu dobu byt užívať a ak prenajímateľ nesúhlasí bez závažných dôvodov s tým, aby prenajatý byt alebo jeho časť nájomca prenechal inému do podnájmu, môže súd na návrh nájomcu rozhodnutím nahradiť prejav vôle prenajímateľa.

(3) Ak bol podnájom dojednaný na určitú dobu, skončí sa tiež uplynutím tejto doby.

(4) Po skončení podnájmu podnájomník nemá právo na náhradný podnájom.

Komentár k § 719

Jednou z foriem uspokojovania potreby bývania je podnájom bytu alebo jeho časti. To znamená, že dochádza k podnájmu jednej izby prípadne dvoch alebo viacerých izieb podľa toho, o aký veľký byt ide. Ide však o právo spoločného užívania príslušenstva bytu.

Zákon oprávňuje nájomcu bytu, aby prenajatý byt alebo jeho časť (napríklad izba v byte), prenechal za odplatu inej osobe, spravidla fyzickej do podnájmu na dobu určenú v zmluve o podnájme alebo bez časového určenia.

 

Zmluvné strany

–   nájomca – osoba, ktorá dáva do podnájmu časť bytu, na nájom ktorého uzavrela s prenajímateľom zmluvu o nájme bytu,

–   podnájomca – osoba, ktorej nájomca prenecháva svoj byt alebo jeho časť do podnájmu – môže byť aj viac osôb.

 

Podnájomný vzťah

Ide o vzťah medzi nájomcom a podnájomcom, pričom pri takomto vzťahu nevzniká právny vzťah medzi podnájomcom a prenajímateľom. Osobu, ktorá je prenajímateľom vo vzťahu k nájomcovi, nie je možné považovať za zmluvnú stranu zmluvy o podnájme.

 

Byt

Je ním obytná miestnosť alebo súbor obytných miestností s príslušenstvom usporiadaný do funkčného celku s vlastným uzavretím, určený na trvalé bývanie.

Ide o miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky.

 

Obytná miestnosť

Ide o je miestnosť – izbu, ktorá svojím stavebno-technickým riešením a vybavením spĺňa podmienky na trvalé bývanie.

 

Príslušenstvo bytu

Ide o miestnosti, ktoré plnia komunikačné, hospodárske alebo hygienické funkcie bytu.

 

Podnájomný vzťah

Ide o vzťah medzi nájomcom a podnájomcom a právo uzavrieť zmluvu o podnájme je jedným z dispozičných oprávnení nájomcu bytu. Pri takomto vzťahu nevzniká právny vzťah medzi podnájomcom a prenajímateľom.

 

Forma zmluvy o podnájme

–   nevyžaduje sa písomná forma zmluvy – môže byť aj ústna alebo konkludentná,

 

Súhlas prenajímateľa

Zmluva o podnájme bytu (časti bytu) môže uzavrieť nájomca s inou osobou zásadne s písomným súhlasom prenajímateľa. Prenajímateľom je osoba, ktorá nájomcovi prenechala do nájmu byt. Nájomca má s prenajímateľom uzavretú platnú zmluvu o nájme bytu. Písomný súhlas prenajímateľa musí byť k dispozícii pred uzavretím zmluvy o podnájme bytu alebo jeho časti. Nájomca má povinnosť uvedené potvrdenie preukázať kedykoľvek osobe, s ktorou zmluvu uzatvára.

Súhlas prenajímateľa sa týka rozhodnutia nájomcu, že prenecháva časť bytu, ktorý užíva, do podnájmu. Prenajímateľ nemá právo výberu osoby, s ktorou nájomca uzatvára zmluvný vzťah.

 

Nahradenie vôle prenajímateľa

Nájomca sa môže domáhať na súde rozhodnutia, aby nahradil nesúhlasný prejav vôle prenajímateľa a rozhodol takým spôsobom, že má nájomca právo svoj byt alebo jeho časť dať do podnájmu inej osobe.

Ide o tieto prípady:

–   nájomca nemôže zo závažných dôvodov po dlhšiu dobu byt užívať,

–   prenajímateľ nesúhlasí bez závažných dôvodov s tým, aby nájomca prenajatý byt alebo jeho časť prenechal inému do podnájmu.

Rozhodnutie súdu o nahradení vôle prenajímateľa prichádza do úvahy, ak nájomca:

•    nemôže užívať celý svoj byt a

•    do podnájmu chce prenechať buď celý svoj byt alebo iba jeho časť.

 

Dôsledky uzavretia zmluvy

–   nájomca uzavrel zmluvu o podnájme bez písomného súhlasu prenajímateľa – konal v rozpore so zákonom

•    písomný súhlas prenajímateľa si nájomca nevyžiadal,

•    prenajímateľ odmietol dať súhlas – zmluva uzavretá bez jeho súhlasu je absolútne neplatná – nájomca môže vypovedať zmluvu nájomcovi, ktorý hrubo porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy.

V prípade, že nájomný pomer nájomcu skončil výpoveďou, tak nájomca nemá právo na bytovú náhradu, ale iba

•    právo na prístrešie – dôvod hodný osobitného zreteľa,

•    právo na náhradné ubytovanie – nájomca preukáže, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov.

 

Obsahové náležitosti zmluvy o podnájme

Zmluva upravuje vznik podnájomného vzťahu, podmienky skončenia podnájmu, najmä možnosť dať výpoveď zo strany prenajímateľa; ak sa nedohodlo inak, platí, že podnájom možno vypovedať bez uvedenia dôvodov v stanovenej lehote.

–   zmluva – dvojstranný právny úkon medzi nájomcom a podnájomcom,

Poznámka

Nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.

–   označenie prenajímateľa – v prípade tejto zmluvy je ním nájomca,

–   označenie nájomcu – v prípade tejto zmluvy je ním podnájomca,

–   vymedzenie veci, ktorou je byt alebo časť bytu,

–   vymedzenie odplaty, za ktorú prenajímateľ prenecháva vec na dočasné užívanie,

–   má mať aj ďalšie obsahové náležitosti, najmä:

–   vymedzenie predmetu podnájmu,

–   výšku podnájomného, t. j. odplaty za užívanie bytu alebo jeho časti,

–   určenie podielu na úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu alebo jeho časti a

–   určenie doby trvania podnájmu (t. j. na dobu určenú v zmluve o podnájme alebo bez časového určenia).

 

Zmluva by mala obsahovať:

–   úpravu vzájomných práv a povinností podnájomcu a nájomcu.

Zmluva nemôže obsahovať:

–   podmienky skončenia podnájmu.

 

Skončenie podnájmu

–   uplynutím dohodnutej doby,

–   zánikom práva nájomcu užívať byt alebo časť, ktorú nájomca prenechal do podnájmu,

–   v priebehu trvania podnájmu

•    dohodou nájomcu s podnájomcom – dohoda v písomnej forme, uvedenie dňa skončenia podnájmu a vypratania bytu, spôsob vyrovnania vzťahov podnájomcu s nájomcom,

•    výpoveďou podnájmu bytu alebo časti bytu,

•    smrťou podnájomcu,

•    zánikom bytu, ktorý bol prenechaný do podnájmu – zánik živelnou pohromou, požiarom.

Po skončení podnájmu podnájomník nemá právo na náhradný podnájom.

 

Výpoveď podnájmu

Zmluva o podnájme upravuje podmienky skončenia podnájmu, najmä možnosť dať výpoveď zo strany prenajímateľa; ak sa nedohodlo inak, platí, že podnájom možno vypovedať bez uvedenia dôvodov v stanovenej lehote. Ak bola daná písomná výpoveď, skončí sa nájom bytu uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota je tri mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď. Prenajímateľ môže nájomcovi písomne určiť dlhšiu výpovednú lehotu. Na doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu.

Siedmy oddiel

Nájom a podnájom nebytových priestorov

§ 720

Nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje osobitný zákon.⁶)

Komentár k § 720

Nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov.

 

Zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov

vzťahuje sa

–   na nebytové priestory, ktorými sú miestnosti alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely ako na bývanie,

Poznámka

Nebytovými priestormi nie sú príslušenstvo bytu ani spoločné priestory domu.

–   na byty, pri ktorých bol udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely.

S nebytové priestormi nakladajú ich vlastníci, prípadne tí, ktorí vykonávajú právo hospodárenia.

 

Zmluva o nájme nebytového priestoru

Prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie inému – nájomcovi – zmluvou o nájme. Nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené. Zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Pri nebytových priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia založená národným výborom, možno zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

V prípade, že zmluva neobsahuje uvedené náležitosti, je neplatná.

 

Prikázanie nájomcu

V prípadoch ustanovených zákonmi národných rád možno prikázať prenajímateľovi, aby prenajal nebytový priestor a uzavrel nájomnú zmluvu s určeným nájomcom; v tomto prípade môže prenajímateľ vypovedať zmluvu iba so súhlasom orgánu, ktorý prikázal jej uzavretie.

 

Práva a povinnosti prenajímateľa a nájomcu

Ak nie je dohodnuté inak, prenajímateľ je povinný odovzdať nebytový priestor nájomcovi v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie, v tomto stave ho na svoje náklady udržiavať a zabezpečovať riadne plnenie služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru spojené. Nájomca je oprávnený užívať nebytový priestor v rozsahu dohodnutom v zmluve. Nájomca je povinný uhrádzať náklady spojené s obvyklým udržiavaním. Nájomca je povinný bez zbytočného odkladu oznámiť prenajímateľovi potrebu opráv, ktoré má prenajímateľ urobiť, a umožniť vykonanie týchto i iných nevyhnutných opráv; inak nájomca zodpovedá za škodu, ktorá nesplnením povinnosti vznikla.

 

Podnájom

Nájomca je oprávnený prenechať nebytový priestor alebo jeho časť na určitý čas do podnájmu len so súhlasom prenajímateľa. Práva a povinnosti sa vzťahujú aj na toho, komu sa nebytový priestor prenechal do podnájmu.

 

Nájomné

Ak výška nájomného alebo úhrada za podnájom nie je upravená všeobecne záväzným právnym predpisom, určí sa dohodou.

Ak nájomca môže nebytový priestor užívať obmedzene len preto, že prenajímateľ neplní svoje povinnosti zo zmluvy alebo povinnosti ustanovené týmto zákonom, má nájomca nárok na pomernú zľavu z nájomného; toto ustanovenie sa vzťahuje aj na podnájom.

 

Skončenie nájmu

Nájom dojednaný na určitý čas sa skončí uplynutím času, na ktorý bol dojednaný. Prenajímateľ môže písomne vypovedať zmluvu uzavretú na určitý čas pred uplynutím času, ak

–   nájomca užíva nebytový priestor v rozpore so zmluvou,

–   nájomca o viac ako jeden mesiac mešká s platením nájomného alebo za služby, ktorých poskytovanie je spojené s nájmom,

–   nájomca, ktorý na základe zmluvy má prenajímateľovi poskytovať na úhradu nájomného určité služby, tieto služby neposkytuje riadne a včas,

–   nájomca alebo osoby, ktoré s ním užívajú nebytový priestor, napriek písomnému upozorneniu hrubo porušujú pokoj alebo poriadok,

–   užívanie nebytového priestoru je viazané na užívanie bytu a nájomcovi bola uložená povinnosť byt vypratať,

–   bolo rozhodnuté o odstránení stavby alebo o zmenách stavby, čo bráni užívať nebytový priestor,

–   nájomca prenechá nebytový priestor alebo jeho časť do podnájmu bez súhlasu prenajímateľa,

–   ide o nájom nebytového priestoru v nehnuteľnosti vydanej oprávnenej osobe podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd,

–   ide o nájom nebytového priestoru v nehnuteľnosti prevedenej pôvodnému vlastníkovi podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku.

 

Nájomca môže písomne vypovedať zmluvu uzavretú na určitý čas pred uplynutím dojednaného času

–   ak stratí spôsobilosť prevádzkovať činnosť, na ktorú si nebytový priestor najal,

–   ak nebytový priestor sa stane bez zavinenia nájomcu nespôsobilý na dohovorené užívanie,

–   ak prenajímateľ hrubo porušuje svoje povinnosti.

 

Ak sa nájom uzavrie na neurčitý čas

V uvedenom sú prenajímateľ i nájomca oprávnení vypovedať zmluvu písomne bez udania dôvodu, ak nie je dohodnuté inak.

Prenajímateľ je povinný vypovedať zmluvu, ak sa mu uložila povinnosť uzavrieť zmluvu s prikázaným nájomcom.

 

Výpovedná lehota

Tá je v dĺžke tri mesiace, ak nebolo dohodnuté inak; počíta sa od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede.

Ak nebolo dohodnuté inak, je v prípade skončenia nájmu nájomca povinný vrátiť nebytový priestor v stave, v akom ho prevzal, s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie.

 

Zánik nájmu

–   zánikom predmetu nájmu,

–   smrťou nájomcu, pokiaľ dedičia po poručiteľovi, ktorý bol nájomcom, do 30 dní od jeho smrti neoznámia prenajímateľovi, že pokračujú v nájme,

–   zánikom právnickej osoby, ak je nájomcom.

Ôsmy oddiel

Osobitné ustanovenia
o podnikateľskom nájme
hnuteľných vecí

§ 721

(1) Ak má vec, ktorá bola prenajatá, vady, pre ktoré ju nemožno riadne užívať alebo ktoré také užívanie sťažujú, má nájomca právo, aby sa mu poskytla iná vec slúžiaca tomu istému účelu. Okrem toho má právo na odpustenie nájomného alebo na zľavu z nájomného za dobu, po ktorú nemohol vec pre jej vadu riadne užívať buď vôbec, alebo len za sťažených podmienok.

(2) Právo na odpustenie alebo na zľavu z nájomného sa musí uplatniť u prenajímateľa najneskôr do konca doby, na ktorú bol nájom dojednaný.

§ 722

(1) Za opotrebenie veci spôsobené riadnym užívaním nájomca nezodpovedá.

(2) Vzniknuté poškodenie, stratu alebo zničenie veci je nájomca povinný ohlásiť prenajímateľovi bez zbytočného odkladu. Povinnosť nájomcu nahradiť škodu sa spravuje ustanoveniami tohto zákona o zodpovednosti za škodu; nájomca však nezodpovedá za škodu, ktorá vznikla tým, že ten, kto vec prenajal, nesplnil povinnosť uloženú ustanovením § 617.

§ 723

(1) Ak nájomca vráti vec po dobe dohodnutej v zmluve, je povinný platiť nájomné až do vrátenia veci. Ak je nájomca s vrátením veci v omeškaní, je povinný zaplatiť aj poplatok z omeškania.

(2) Ak sa vec stratila alebo bola zničená, je nájomca povinný platiť nájomné a poplatok z omeškania, ak sa jeho platenie dohodlo, dokiaľ stratu alebo zničenie veci prenajímateľovi neohlásil alebo dokiaľ sa o tom prenajímateľ inak nedozvedel.

Komentár k § 721 až § 723

Ôsmy diel upravuje podnikateľsky nájom hnuteľných vecí. Rozdiel medzi týmto typom nájmu a výpožičkou je napríklad v tom, že vypožičanie individuálne určenej veci je bezplatné.

Poznámka

Ustanovenia Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve možno preto aplikovať aj na vzťahy medzi obchodnými subjektmi. Z osobitných ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich nájomné vzťahy to sú ustanovenia o zmluve o kúpe najatej veci upravené a ustanovenia o zmluve o nájme dopravného prostriedku. Ustanovenia § 663 až 684 OZ upravujú nájomnú zmluvu a nájomný pomer všeobecne, to znamená, že tieto ustanovenia možno aplikovať, ako už bolo uvedené, aj na osobitné druhy nájmov, ktoré sú upravené v Občianskom zákonníku, t. j. na nájom bytu, nájom iných obytných miestností, podnájom a na podnikateľský nájom hnuteľných vecí, pokiaľ tieto jednotlivé druhy nájmov nie sú upravené osobitnými ustanoveniami, ktoré použitie všeobecných predpisov o nájme vylučujú. Medzi hlavný pojmový znak nájomnej zmluvy patrí prenechanie veci za účelom jej užívania alebo brania úžitkov.

Podnikateľský nájom hnuteľných vecí

V prípade, že má vec, ktorá bola prenajatá, vady, pre ktoré ju nemožno riadne používať alebo ktoré používanie sťažujú, má nájomca právo, aby sa mu poskytla iná vec slúžiaca tomu istému účelu.

Okrem toho má právo na odpustenie nájomného alebo na zľavu z neho za dobu, po ktorú vec nemohol používať vôbec alebo len za sťažených podmienok. Právo na odpustenie alebo na zľavu z nájomného si musí uplatniť u prenajímateľa najneskôr do konca doby, na ktorú bol nájom dojednaný.

Podľa § 675 sa právo na odpustenie alebo na zľavu z nájomného musí uplatniť u prenajímateľa bez zbytočného odkladu a zanikne, ak sa neuplatní do šiestich mesiacov odo dňa, keď prišlo k skutočnostiam zakladajúcim toto právo.

Ak by napríklad prenajímateľ napriek tomu odmietol odpustiť nájomné alebo poskytnúť zľavu z neho, môže si subjekt právo uplatňovať na súde. Premlčí sa v trojročnej lehote odo dňa uplatnenia tohto práva u prenajímateľa.

Podnikateľský nájom hnuteľných vecí je obsahom dohody o dočasnom a odplatnom prenechaní hnuteľnej veci, pričom prenechanie musí byť súčasťou opakovanej činnosti, vykonávanej samostatne, vlastným menom, na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku. Pozri živnostenský zákon (zákon č. 455/1991 Zb.).

Pri podnikateľskej činnosti sa môžeme stretnúť teda nie len s nájmom nebytového priestoru – kanceláriami, ale aj s nájmom hnuteľných vecí – technikou, automobilom, predmetom priemyselného charakteru atď. Pokiaľ ide o podnikateľský nájom dopravného prostriedku, ten má svoje špecifiká a odlišuje sa od nájmu ostatných hnuteľných vecí. Úpravu obsahuje Obchodný zákonník.

 

Právna úprava nájmu hnuteľných vecí

Právna úprava nájmu hnuteľných vecí je obsiahnutá v ustanoveniach § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú nájom vo všeobecnosti, teda sa vzťahujú nielen na nájom hnuteľných vecí, ale aj na nájom bytu a pod. Ustanovenia § 721 až § 723 Občianskeho zákonníka sa vzťahujú len na podnikateľský nájom hnuteľných vecí. Ak nájomnú zmluvu uzatvoria dvaja podnikatelia, treba použiť taktiež Obchodný zákonník. Právnym základom nájmu hnuteľných vecí je nájomná zmluva.

Právom nájomcu je v prípade podnikateľského nájmu hnuteľných na odovzdanie veci v stave spôsobilom na riadne užívanie. Ak má prenajatá vec vady, pre ktoré bránia tomu, aby sa vec mohla riadne užívať, alebo ktoré takéto užívanie sťažujú, má nájomca v prvom rade právo, aby mu bola poskytnutá iná vec slúžiaca tomu istému účelu. Popri práve na výmenu veci má nájomca právo na odpustenie nájomného alebo na zľavu na nájomnom za dobu, po ktorú vec nemohol pre jej vadu vôbec užívať, ale len za sťažených podmienok. Odpustenie nájomného prichádza do úvahy za celú dobu, počas ktorej nájomca vec nemohol vôbec užívať. Zľavu na nájomnom môže nájomca žiadať, ak vec síce mohol užívať, ale len za sťažených podmienok. Rozsah zľavy závisí od miery, v akej bolo sťažené užívanie veci. Každý prípad sa musí posúdiť s prihliadnutím na všetky okolnosti spojené s užívaním veci.

 

Uplatnenie práva na odpustenie nájomného alebo práva na zľavu na nájomnom

–   uvedené právo musí byť uplatnené u prenajímateľa,

–   na uplatnenie zákon upravuje prepadnú lehotu,

–   uplatnením u prenajímateľa začína nájomcovi plynúť 3 ročná premlčacia doba na uplatnenie práva na súde.

 

Prepadná lehota

–   začína plynúť odo dňa, kedy toto právo vzniklo,

–   končí dňom, ktorý je posledným dňom trvania nájmu,

–   ide o prekluzívnu lehotu,

–   márnym uplynutím je zánik práva.

 

Vady

–   za opotrebenie spôsobené riadnym užívaním veci nenesie nájomca zodpovednosť – užívacie právo sa však muselo vykonávať spôsobom zodpovedajúcim účelu a povahe veci,

–   ak sa vec používala na účel, ktorý nebol dohodnutý – nadmerné užívanie veci nad rozsah – za škodu spôsobenú znehodnotením veci nájomca zodpovedá,

–   spor týkajúci sa spôsobenej škody posudzuje znalec.

 

Ohlásenie škôd

–   škody musia byť ohlásené prenajímateľovi bez zbytočného odkladu,

–   ohlásené musia byť poškodenie, straty, zničenia prenajatej veci,

–   za nesplnenie ohlásenia zákon nestanovuje sankcie,

–   ak škodu nájomca nespôsobil, musí túto skutočnosť preukázať.

 

Nevrátenie veci

–   nevrátim veci, ktorú mal nájomca v nájme, sa dostáva do omeškania,

–   za omeškanie má povinnosť nájomca platiť nájom, ktorý bol dojednaný v nájomnej zmluve,

–   počas omeškania nedochádza k predĺženiu nájomnej zmluvy,

–   nájomca je povinný zaplatiť poplatok z omeškania.

 

Strata alebo zničenie prenajatej veci

–   prenajímateľ má právo na náhradu škody,

–   prenajímateľ má právo na poplatok z omeškania,

–   prenajímateľ má právo na dojednané nájomné – ak mu nájomca stratu alebo zničenie neoznámil.

ÔSMA HLAVA

PRÍKAZNÁ ZMLUVA

Komentár k ôsmej hlave

Príkaznou zmluvou sa príkazník zaväzuje pre príkazcu obstarať nejakú vec alebo vykonať inú činnosť. Príkazník v dôsledku tejto skutočnosti pri obstarávaní záležitostí koná v mene a na účet príkazcu.

Predmetom príkazu je len obstaranie nejakej veci alebo vykonanie nejakej činnosti bez ohľadu na výsledok.

Prvý oddiel

Všeobecné ustanovenia

§ 724

Príkaznou zmluvou sa zaväzuje príkazník, že pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť.

Povinnosti príkazníka

§ 725

Príkazník je povinný konať pri plnení príkazu podľa svojich schopností a znalostí. Od príkazcových pokynov sa príkazník môže odchýliť len vtedy, ak je to nevyhnutné v záujme príkazcu a ak nemôže včas dostať jeho súhlas; inak zodpovedá za škodu.

§ 726

Príkazník je povinný vykonať príkaz osobne. Ak zverí vykonanie príkazu inému, zodpovedá, akoby príkaz vykonával sám; ak však príkazca dovolil, aby si ustanovil zástupcu, alebo ak bol tento nevyhnutne potrebný, zodpovedá príkazník iba za zavinenie pri voľbe zástupcu.

§ 727

Príkazník je povinný podať príkazcovi na jeho žiadosť všetky správy o postupe plnenia príkazu a previesť na príkazcu všetok úžitok z vykonaného príkazu; po vykonaní príkazu predloží príkazcovi vyúčtovanie.

Povinnosti príkazcu

§ 728

Príkazca je povinný, ak sa inak nedohodlo, poskytnúť príkazníkovi vopred na jeho žiadosť primerané prostriedky nevyhnutné na splnenie príkazu a nahradiť príkazníkovi potrebné a užitočné náklady vynaložené pri vykonávaní príkazu, a to aj keď sa výsledok nedostavil.

§ 729

(1) Príkazca je ďalej povinný nahradiť príkazníkovi okrem zavinenej škody aj tú škodu, ktorá vznikla v súvislosti s výkonom príkazu.

(2) Ak príkazník utrpí pri výkone príkazu škodu len náhodou, môže sa domáhať náhrady iba vtedy, ak sa zaviazal vykonať príkaz bezplatne; nedostane však viac, než by mu patrilo ako obvyklá odmena, keby bola dojednaná.

§ 730

(1) Príkazca je povinný poskytnúť príkazníkovi odmenu iba vtedy, ak bola dohodnutá alebo je obvyklá, najmä vzhľadom na povolanie príkazníka.

(2) Príkazca je povinný poskytovať odmenu, aj keď výsledok nenastal, ibaže nezdar konania bol spôsobený porušením povinnosti príkazníka.

Zánik príkaznej zmluvy

§ 731

Pre zánik príkaznej zmluvy sa použijú primerane ustanovenia o zániku plnomocenstva (§ 33b).

§ 732

Ak príkazná zmluva zanikla odvolaním, je príkazca povinný nahradiť príkazníkovi náklady vzniknuté do odvolania, utrpenú škodu, a ak prislúcha príkazníkovi odmena, aj jej časť zodpovedajúcu vykonanej práci. To platí aj vtedy, ak sa dokončenie príkazného konania zmarilo náhodou, na ktorú nedal príkazník podnet.

Komentár k § 724 až § 732

Občiansky zákonník – ustanovenia § 724 až § 732.

Obchodný zákonník – tento typ zmluvy nie je upravený, preto sa ustanovenia Občianskeho zákonníka o príkaznej zmluve použijú aj v obchodných právnych vzťahoch.

Keďže príkazná zmluva je upravená v Občianskom zákonníku, predpokladá sa, že aspoň jedna zo zmluvných strán je nepodnikateľ. V praxi to je zväčša príkazník. Ak by mali byť obidve zmluvné strany podnikatelia, mali by si svoje práva a povinnosti upraviť mandátnou zmluvou uzatvorenou podľa § 566 a nasledujúcich ustanovení Obchodného zákonníka, ktorá je ako zmluvný typ predsa len vhodnejšia na podnikateľskú činnosť.

Ustanovenia § 724 – § 732 platia pre všetky príkazné zmluvy, naproti tomu § 733 – § 736 len pre príkaznú zmluvu, predmetom ktorej je obstaranie veci (napr. obstaranie vstupenky na finále na majstrovstvách sveta v hokeji) a § 737 – § 741 len pre tie, ktorých predmetom je obstaranie predaja veci (napr. záväzok príkazníka, že „zoženie“ pre príkazcu. Obstaraním je nielen obstaranie hmotnej veci, ale i obstaranie akejkoľvek záležitosti. Podstata konania podľa príkazu spočíva v tom, že príkazník nekoná za seba (pre seba) alebo na svoj účet. Príkazník vždy koná v záujme a v prospech príkazcu. Okrem toho príkazník nezodpovedá za to, či sa očakávaný výsledok dostaví alebo nie.

Príkaznou zmluvou sa zaväzuje príkazník, že pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť – ide o príkaz.

Príkazná zmluva by mala byť využívaná len na príležitostný výkon činností. Ak má napríklad remeselník záujem vykonávať takúto činnosť pravidelne mal by ju vykonávať na základe živnostenského oprávnenia alebo ako zamestnanec v pracovnom pomere.

Tieto ustanovenia poskytujú základný právny rámec úpravy, konkrétnejšia úprava vzájomných práv a povinností závisí od dohody zmluvných strán.

Poznámka

Podmienka vykonávať činnosť na základe príkaznej zmluvy príležitostne úzko súvisí s definíciou podnikania. Jedným zo znakov podnikania je sústavný výkon činnosti. Sústavnosťou sa pritom nerozumie len nepretržitý výkon činnosti, ale za sústavnú činnosť je možné považovať aj činnosť vykonávanú v turnusoch alebo dokonca aj činnosť nepravidelne sa opakujúcu. Jedným z rozhodujúcich faktorov je aj úmysel toho, kto činnosť vykonáva, vykonávať ju opakovane a za účelom dosiahnutia zisku.

Zmluvné strany

–   príkazník – ten, čo je poverený vykonaním činnosti, koná v mene a na účet druhej strany – príkazcu,

•    je oprávnenou osobou,

–   príkazca – ten, pre ktorého vykonáva činnosť príkazník,

•    je oprávnenou osobou,

–   účastníkom príkaznej zmluvy môže byť fyzická, právnická osoba.

 

Príkazná zmluva

–   ide o zaobstaranie alebo vykonanie veci prostredníctvom zástupcu,

–   osobitné typy príkaznej zmluvy:

•    obstaranie veci – zmluva o obstaraní veci,

•    obstaranie predaja veci – zmluva o obstaraní predaja veci,

–   nemusí byť len samostatnou zmluvou – môže byť aj súčasťou inej zmluvy,

–   predmetom tejto zmluvy môže byť

•    zaobstaranie hnuteľnej veci,

•    zaobstaranie nehnuteľnej veci,

•    správa majetku,

•    uzavretie zmluvy,

•    vykonanie právnych úkonov vo vzťahu k úradom, súdom či tretím osobám,

–   je bozodplatná – môže byť poskytnutá výnimočne odmena – ak bola dohodnutá alebo je obvyklá vzhľadom na povolanie príkazníka, alebo ak je činnosť, ktorú má príkazník vykonať, predmetom jeho podnikateľskej činnosti – odmena sa zaplatí aj vtedy, ak požadovaný výsledok nenastal,

–   môže mať písomnú formu – zákon túto formu nevyžaduje,

–   môže byť uzavretá aj ústne, z hľadiska právnej istoty možno odporučiť, čo platí pre všetky typy zmlúv, písomnú formu.

 

Obsahové náležitosti príkaznej zmluvy

–   určenie a označenie zmluvných strán,

–   predmet príkaznej zmluvy,

–   určenie doby plnenia,

–   určenie ceny,

–   určenie súčinnosti príkazcu.

 

Povinnosti príkazníka

–   koná v mene príkazcu – nie za seba,

–   koná na účet príkazcu,

–   je povinný konať osobne,

–   v prípade, že vykonanie príkazu zverí inej osobe bez toho, aby príkazca o tom vedel – zodpovedá za to sám osobne, ako by konal on – na zastúpenie jeho osoby sa vyžaduje súhlas príkazcu,

–   jeho záväzok je splnený riadne v prípade, ak vykonal to, na čo sa zaviazal – neberie sa ohľad na výsledok,

–   vykoná riadne všetku tú činnosť, na ktorú sa zaviazal, ale nenesie zodpovednosť, ak sa očakávaný výsledok nedostavil,

–   všetky príkazy musí plniť podľa svojich znalostí a schopností,

–   musí dodržiavať stanovené pokyny a postupy,

–   za nedodržanie pokynov a postupov zodpovedá za všetky škody spôsobené týmto konaním,

Poznámka

V prípade, že nebolo možné zo strany príkazníka obstarať včas súhlas príkazcu na určité konanie, ktoré je odchylné od pokynov príkazcu, ale je v jeho záujme, zákon dáva možnosť príkazníkovi odkloniť sa od príkazcových usmernení. Ak však postup príkazníka nebol v prospech príkazcu a nemal snahu ho o tom informovať, tak zásadne ide o konanie proti príkazcovi.

–   musí podávať správy o postupe pri plnení príkazu – ak ho príkazca o to požiada,

–   musí previesť všetok úžitok z vykonania veci v prospech príkazcu a na jeho účet,

–   po vykonaní veci, na ktorú bol poverený, musí predložiť vyúčtovanie.

 

Občiansky zákonník bližšie nešpecifikuje o aké veci alebo činnosti, ktoré má príkazník vykonať, sa môže jednať. V zásade však nejde o vykonanie akejkoľvek činnosti. Obmedzenia upravujú osobitné zákony.

 

Odmena príkazníka

–   mala by byť v zmluve výslovne dohodnutá – inak má príkazník nárok na odmenu, len ak je táto obvyklá najmä vzhľadom na jeho povolanie.

 

Škoda spôsobená príkazníkom

V prípade vzniku škody sa uplatnia všeobecné ustanovenia o zodpovednosti za škodu. Príkazník má povinnosť uhradiť škodu a prípadný ušlý zisk v skutočnej výške. Rovnaký postup platí aj v prípade, ak bola škoda spôsobená z nedbanlivosti.

 

Povinnosti príkazcu

–   poskytnúť príkazníkovi vopred na jeho žiadosť primerané prostriedky nevyhnutné na splnenie príkazu – ak sa nedohodlo inak,

–   nahradiť príkazníkovi potrebné a užitočné náklady vynaložené pri vykonávaní príkazu bez tohto, či sa výsledok dostavil alebo nie,

–   nahradiť príkazníkovi okrem zavinenej škody aj tú škodu, ktorá vznikla v súvislosti s výkonom príkazu,

Poznámka

V prípade, že príkazník utrpí pri výkone príkazu škodu len náhodou, môže sa domáhať náhrady iba vtedy, ak sa zaviazal vykonať príkaz bezplatne; nedostane však viac, než by mu patrilo ako obvyklá odmena, keby bola dojednaná.

–   poskytnúť príkazníkovi odmenu iba vtedy, ak bola dohodnutá alebo je obvyklá vzhľadom na povolanie príkazníka – odmena nemusí byť zaplatená vždy,

–   poskytovať odmenu, aj keď výsledok nenastal.

 

Povinnou osobou v tomto záväzkovom vzťahu je predovšetkým príkazník, lebo príkazca má jedine povinnosť zaplatiť odmenu za obstaranie záležitosti; i to nemusí byť vždy. Ak sa strany nedohodnú inak, tak okrem odmeny za vykonanie príkazu je príkazca povinný poskytovať príkazníkovi už vopred primeranú zálohu (prostriedky, ktoré sú nevyhnutné na splnenie príkazu). Zákon taktiež príkazcovi ukladá, aby mu nahradil potrebné a užitočné vynaložené náklady. Je dôležité nezabúdať, že na všetky tieto prostriedky má príkazník nárok bez ohľadu na to, či sa výsledok dostaví alebo nie.

Zánik príkaznej zmluvy

Pokiaľ ide o zánik príkaznej zmluvy, zákon odkazuje na analogické použitie právnej úpravy o zániku plnomocenstva. To okrem iného znamená, že príkazca sa nemôže v zmluve vopred platne vzdať práva príkaznú zmluvu kedykoľvek odvolať.

Najobvyklejším spôsobom zániku záväzkov z príkaznej zmluvy je samotné splnenie príkazu riadnym spôsobom – v dohodnutej lehote. Nič nebráni tomu, aby sa účastníci dodatočne dohodli na neskoršom splnení príkazu.

Záväzok z príkazu zaniká taktiež dodatočnou a objektívnou nemožnosťou plnenia. Predpokladom tohto spôsobu zániku záväzku je skutočnosť, že plnenie príkazu sa stalo objektívne nemožným po vzniku zmluvy a zároveň ešte pred samotným vykonaním príkazu.

Druhý oddiel

Zmluva o obstaraní veci

§ 733

Zmluvou o obstaraní veci sa obstarávateľ zaväzuje objednávateľovi obstarať určitú vec. Obstarávateľ má právo vec obstarať aj prostredníctvom inej osoby. Objednávateľ je povinný obstarávateľovi za obstaranie veci poskytnúť odmenu.

§ 734

O uzavretí zmluvy musí obstarávateľ vydať objednávateľovi písomné potvrdenie, v ktorom musí byť uvedený predmet obstarania, jeho cena a doba obstarania.

§ 735

Objednávateľ môže až do obstarania veci od zmluvy odstúpiť; musí však obstarávateľovi nahradiť účelne vynaložené náklady a inú ujmu vzniknutú obstarávateľovi, pokiaľ jej obstarávateľ nemohol zabrániť. Tým nie je dotknutý nárok na uplatnenie práv vyplývajúcich z omeškania alebo z vadného plnenia obstarávateľa.

§ 736

Obstarávateľ je povinný pri obstarávaní dbať na pokyny objednávateľa; odchýliť sa od nich môže iba vtedy, ak je to v záujme objednávateľa nevyhnutné a ak nemôže včas dosiahnuť jeho súhlas.

Komentár k § 733 až § 736

Zmluva o obstaraní veci je osobitným druhom zmluvy príkaznej. Predmet obstarania, čiže určitá vec musí byť vždy presne určená, aby sa dalo posúdiť splnenie záväzku obstarávateľa.

 

Náležitosti zmluvy

–   určenie zmluvných strán – obstarávateľa a objednávateľ zmluvy,

–   osobitné vymedzenie predmetu obstarania určitej veci – veci ktorú má obstarávateľ obstarať (nemusí to byť len hmotná vec, môže ísť tiež o inú záležitosť, inú činnosť a pod.) – sprievodcovská činnosť, obstaranie zájazdu prostredníctvom cestovnej kancelárie, obstaranie určitého práva, ...

–   cena obstarania – odmena obstarávateľa za obstaranie veci,

Poznámka

Pri dohode o výške odmeny by sa mali objednávateľ a obstarávateľ dohodnúť, čo zahŕňa dohodnutá odmena a či a aké nevyhnutné náklady môže obstarávateľ veci požadovať od objednávateľa okrem zaplatenia dohodnutej odmeny.

–   doba obstarania – dokedy musí obstarávateľ vec obstarať.

 

Zmluvné strany

–   objednávateľ,

–   obstarávateľ.

 

Zmluva

–   ide o zmluvu odplatnú – výška odmeny nie je v zákone upravená – vždy si hu zmluvné strany dohodnú,

–   nie je predpísaná písomná forma – môže byť aj v ústnej forme,

–   zmluvné strany by mali v zmluve dohodnúť splatnosť odmeny, prípadne podmienky jej uplatnenia obstarávateľom.

 

Písomné potvrdenie o uzavretí zmluvy

–   musí ho obstarávateľ pri zmluve uzavretej v ústnej forme vydať objednávateľovi,

–   obsahuje predmet obstarania, cenu a dobu obstarania veci,

–   nie je dôvodom na vyslovenie neplatnosti zmluvy,

–   ide o dôležitý úkon vedúci k presnému určeniu povinností obstarávateľa pri obstaraní veci,

–   smeruje na odstránenie prípadných nejasností o podmienkach zmluvného vzťahu,

–   slúži na posúdenie riadneho splnenia záväzku obstarávateľa.

 

Práva a povinnosti obstarávateľa

–   má právo na odplatu,

–   právo na náhradu nevyhnutných nákladov,

–   povinný pri obstarávaní dbať na pokyny objednávateľa,

–   od pokynov má právo sa odchýliť v prípade, ak je to v záujme objednávateľa a nemôže včas dosiahnuť jeho súhlas.

 

Práva a povinnosti objednávateľa

–   môže od zmluvy odstúpiť až do obstarania veci,

–   je povinný obstarávateľovi nahradiť nevyhnutne vynaložené náklady na obstaranie veci do doby odstúpenia od zmluvy objednávateľom.

Tretí oddiel

Zmluva o obstaraní
predaja veci

§ 737

Zmluvou o obstaraní predaja veci vznikne objednávateľovi právo, aby obstarávateľ prevzal od neho do predaja zverenú vec a urobil potrebné opatrenia na predaj.

§ 738

Zmluva musí byť uzavretá písomne. Musí obsahovať najmä predmet predaja, cenu, za ktorú sa má predmet predať, odmenu obstarávateľa za obstaranie predaja a poplatok pre prípad odstúpenia od zmluvy pred dohodnutou dobou určenou na predaj veci.

§ 739

(1) Obstarávateľ má právo na odmenu iba vtedy, ak sa zverená vec predala.

(2) Objednávateľ má právo, aby mu obstarávateľ vyplatil po zrážke odmeny sumu, za ktorú vec predal.

§ 740

Ak obstarávateľ nepredá vec do troch mesiacov odo dňa, keď mu bola vec zverená do predaja, zmluva sa zrušuje, ak sa medzi objednávateľom a obstarávateľom nedohodlo inak. Účastníci sa môžu dohodnúť, že sa po uplynutí určenej doby predá vec za nižšiu cenu.

§ 741

(1) Pri predaji veci zverenej do predaja zodpovedá obstarávateľ predaja kupujúcemu za vady predanej veci; obstarávateľ predaja zodpovedá aj za to, že predaná vec má vlastnosti, ktoré obstarávateľ pri predaji uviedol.

(2) Inak pre túto zodpovednosť platia obdobne ustanovenia týkajúce sa predaja použitých vecí.

Komentár k § 737 až § 741

Obstarávateľ sa zaväzuje, že v prospech objednávateľa uzatvorí s treťou osobou kúpnu zmluvu. Od príkaznej zmluvy sa zmluva o obstaraní predaja veci odlišuje tým, že predmet zmluvy o obstaraní predaja veci je úzko vymedzený a je ním predaj zverenej veci.

Zmluva o obstaraní predaja veci

–   prostredníctvom zmluvy vzniká objednávateľovi právo, aby obstarávateľ prevzal od neho do predaja zverenú vec a urobil potrebné opatrenia na predaj,

–   musí mať zásadne písomnú formu,

–   ide o komisionársku zmluvu

 

Obsahové náležitosti zmluvy

–   určenie zmluvných strán,

–   určenie predmetu predaja,

–   stanovenie ceny, za ktorú sa má predmet predať,

–   určenie odmeny obstarávateľa za obstaranie predaja,

–   doba, v ktorej má byť predaj realizovaný,

–   deň, keď bola vec zverená do predaja,

–   určenie poplatku pre prípad odstúpenia od zmluvy pred dohodnutou dobou určenou na predaj veci.

 

Zmluvné strany

–   objednávateľ – vlastník veci, ktorá sa má predať – komitent,

–   obstarávateľ – osoba, ktorá má pre objednávateľa vec predať – komisionár,

–   účastníkmi zmluvy sú objednávateľ, ktorý nie je podnikateľom a obstarávateľ, ktorý je podnikateľ, nemôže ísť o dvoch podnikateľov na jednej aj druhej strane.

 

Predmet zmluvy

–   akákoľvek oceniteľná vec,

–   môže ísť o hnuteľnú vec i nehnuteľnosť,

–   nemôže ním byť cenný papier,

–   vec môže byť nová aj použitá,

–   na vznik zmluvy sa nevyžaduje, aby vec bola obstarávateľovi odovzdaná,

–   vec sa pri zverení nestáva sa vlastníctvom obstarávateľa,

 

Práva a povinnosti obstarávateľa

–   právo na odmenu iba vtedy, ak sa zverená vec predala,

–   zodpovedá kupujúcemu za vady predanej veci – je povinný sa o ňu starať, aby nedošlo k jej strate, zničeniu či poškodeniu,

–   zodpovedá za to, že predaná vec má vlastnosti, ktoré obstarávateľ pri predaji uviedol,

–   koná za objednávateľa na základe tzv. nepriameho zastúpenia, keď nepriamy zástupca, čiže obstarávateľ, robí právny úkon vo svojom mene na účet zastúpeného, čiže objednávateľa,

–   neznáša zodpovednosť za to, že záväzok nesplnil, pokiaľ neporušil žiadnu zmluvnú či zákonnú povinnosť.

 

Práva a povinnosti objednávateľa

–   právo na vyplatenie po zrážke sumu, za ktorú vec predal.

 

Odmena obstarávateľa

–   odmena je viazaná na dosiahnutie výsledku,

–   nemá nárok na vyplatenie odmeny – ak sa predaj nepodarilo uskutočniť, aj keď urobil všetko, čo bolo v jeho moci.

 

Zrušenie zmluvy

V prípade, že sa nepredá vec do troch mesiacov odo dňa, keď mu bola vec zverená do predaja, zmluva sa zrušuje za podmienky, že nebola dohoda medzi zmluvnými stranami iná. Účastníci sa môžu dohodnúť, že sa po uplynutí určenej doby predá vec za nižšiu cenu.

§ 741a až § 741k

Zrušené.

Komentár k § 741a až § 741k

Od 1. 1. 2019 sa v ôsmej časti v ôsmej hlave vypustil štvrtý oddiel vrátane nadpisu (ustanovenia § 741a až § 741k), upravujúci zmluva o obstaraní zájazdu.

DEVIATA HLAVA

KONANIE BEZ PRÍKAZU

§ 742

Ak niekto bez toho, aby bol na to oprávnený, obstará cudziu záležitosť, aby odvrátil hroziacu škodu, je ten, ktorého záležitosť bola obstaraná, povinný nahradiť konateľovi bez príkazu nevyhnutné náklady, aj keď sa výsledok bez zavinenia konajúceho nedostavil.

§ 743

(1) Ak nejde o odvrátenie hroziacej škody, musí ten, kto chce obstarať záležitosť iného, upovedomiť ho o tom a vyčkať na jeho súhlas.

(2) Ak tak neurobí a ak ide o záležitosť v prospech iného, má konateľ bez príkazu nárok na náhradu nákladov, ktorými sa ten, v ktorého záujme konal, v čase skončenia konania obohatil.

§ 744

(1) Kto zasiahne do záležitostí iného bez toho, aby šlo o odvrátenie hroziacej škody, zodpovedá za vzniknutú škodu; v rámci tejto zodpovednosti zodpovedá aj za náhodu, ibaže by vznikla aj bez jeho zásahu.

(2) To isté platí, ak zasiahne niekto do záležitostí iného proti jeho prejavenej vôli.

§ 745

Ak konateľ bez príkazu nemá nárok na náhradu nákladov, je oprávnený vziať si, pokiaľ je to možné, čo obstaral na svoje náklady.

§ 746

Konateľ bez príkazu je povinný dokončiť konanie, podať o ňom vyúčtovanie a previesť všetko, čo pri tom získal, na toho, koho záležitosť obstaral.

Komentár k § 742 až § 746

Konanie bez príkazu (negotiorum gestio), ktoré je upravené v ustanoveniach § 742 až § 746. Ide o inštitút občianskeho práva hmotného. Patrí medzi záväzkové právne vzťahy a vzniká zo zákona.

 

Účel konania bez príkazu

Uvedený príkaz spočíva v obstaraní cudzej záležitosti bez toho, aby ten, kto takto koná, mal na to oprávnenie. Pokiaľ niekto nemá oprávnenie zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných osôb na základe určitej zmluvy alebo iného práva, nesmie zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných osôb.

 

Skutkové podstaty konania bez príkazu

–   konanie bez príkazu v prípade odvracania hroziacej škody, súvisí s problematikou predchádzania škodám,

–   konajúci, bez toho, aby šlo o odvracanie hroziacej škody, koná bez súhlasu osoby, do ktorej záležitosti zasahuje – tomu, kto chcel obstarať záležitosť iného, sú uložené určité právne povinnosti, napr. ak niekto za iného omylom splní dlh

 

Právna úprava

Občiansky zákonník – ustanovenia § 742 až § 746.

Obchodný zákonník – konanie bez príkazu neupravuje, preto právna úprava podľa Občianskeho zákonníka platí aj na právne vzťahy medzi podnikateľmi.

Ak niekto bez toho, aby bol na to oprávnený, obstará cudziu záležitosť, aby odvrátil hroziacu škodu, je ten, ktorého záležitosť bola obstaraná, povinný nahradiť konateľovi bez príkazu nevyhnutné náklady, aj keď sa výsledok bez zavinenia konajúceho nedostavil.

V prípade, že nejde o odvrátenie hroziacej škody, musí ten, kto chce obstarať záležitosť iného, upovedomiť ho o tom a vyčkať na jeho súhlas. Ak tak neurobí a ak ide o záležitosť v prospech iného, má konateľ bez príkazu nárok na náhradu nákladov, ktorými sa ten, v ktorého záujme konal, v čase skončenia konania obohatil.

Kto zasiahne do záležitostí iného bez toho, aby šlo o odvrátenie hroziacej škody, zodpovedá za vzniknutú škodu; v rámci tejto zodpovednosti zodpovedá aj za náhodu, ibaže by vznikla aj bez jeho zásahu. To isté platí, ak zasiahne niekto do záležitostí iného proti jeho prejavenej vôli.

Ak konateľ bez príkazu nemá nárok na náhradu nákladov, je oprávnený vziať si, pokiaľ je to možné, čo obstaral na svoje náklady.

Konateľ bez príkazu je povinný dokončiť konanie, podať o ňom vyúčtovanie a previesť všetko, čo pri tom získal, na toho, koho záležitosť obstaral.

 

Obstaranie záležitosti

–   majetková povaha – odvrátenie škody na určitej veci,

–   nemajetková povaha – napr. dozor nad maloletými osobami.

 

Konanie bez príkazu

–   spočíva v uskutočňovaní právnych úkonov,

–   spočíva v skutočnej činnosti,

–   obstarávanie cudzej záležitosti tým, kto takto koná, pričom toto konanie uskutočňuje bez príkazu toho, a prospech koho sa záležitosť zabezpečovala,

–   obstaranie cudzej záležitosti,

–   ide o dovolené právne konanie – niekto, bez toho, aby na to bol oprávnený, obstará cudziu vec za účelom odvrátenia hroziacej škody,

–   následky konania bez príkazu sú rozdielne,

–   o konanie bez príkazu znamená bez súhlasu osoby, za ktorú má byť konané (konanie so súhlasom ide o príkaznú zmluvu),

–   konajúcemu bez príkazu nemusí byť a každom prípade jasné, či sa jeho konanie môže alebo nemusí týkať prípadu odvrátenia škody.

 

Obsahové náležitosti konania bez príkazu

–   záležitosť týkajúca sa majetku inej osoby – rozhodná záležitosť (právna alebo faktická),

–   vymedzenie úmyslu konania za iného, cieľom je výsledok pre iného,

–   konanie v prospech iného,

–   neexistencia príkazu – ak sa ten, prospech ktorého sa koná, dozvie dodatočne a nezakročí,

Povinnosti toho, kto chce obstarať cudziu záležitosť, pri ktorej nehrozí škoda

–   pred obstaraním záležitosti musí informovať osobu, za ktorú chce konať, o svojom úmysle obstarania,

–   pred obstaraním záležitosti musí vyčkať na súhlas osoby, v prospech ktorej sa má konať.

Nesplnenie týchto povinností prináša právne následky.

Môžu nastať situácie, že ten, v prospech koho sa konalo, konanie bezpríkazného konateľa buď dodatočne schváli alebo neschváli.

 

Dodatočné schválenie

–   môže byť urobené aj mlčky,

–   právny úkon konateľa bez príkazu ten, v prospech koho sa konalo,

–   vznikne právny vzťah so spätnými účinkami na celé konanie bezpríkazného konateľa.

 

Neschválenie

–   ten, v prospech koho sa konalo, môže uplatňovať svoje práva na súde žalobou,

–   ak bezpríkazný konateľ obstaral záležitosť, ktorej obstaranie pre pána veci vyplýva z právneho predpisu, má voči tomu, v prospech koho sa konalo, rovnaké práva ako príkazník,

–   ak nejde o prípade o vyššie uvedený postup, konateľ bez príkazu má právo na náhradu nákladov, ak konanie bolo prospešné pre toho, o koho záležitosť išlo,

–   ak konateľ bez príkazu konal proti vôli toho, v prospech koho sa konalo, je povinný veci uviesť do pôvodného stavu a zodpovedá aj za škodu, ktorá vznikla náhodou,

–   konateľ bez príkazu môže požadovať aj odmenu, ak je to v danom prípade obvyklé, konajúci môže požadovať iba náhradu tých nákladov, o ktoré sa obohatil v dobe skončenia konania ten, v koho záujme bolo konané.

 

Nahradenie spôsobenej škody

–   povinným nahradiť škodu je ten, kto obstaráva bez oprávnenia cudziu záležitosť, bez toho, že by odvracal bezprostredne hroziacu škodu – týmto znáša dôsledky svojho konania,

–   ide o prísnejší spôsob ako pri všeobecnej zodpovednosti za škodu,

–   konajúci zodpovedá aj za náhodu,

–   nárok na náhradu škody vzniká konajúcemu, tiež aj nárok z bezdôvodného obohatenia.

 

Povinnosti konateľa bez príkazu

–   ide o rovnaké povinnosti aké má príkazník,

–   musí riadne dokončiť konanie bez očakávania výsledku,

–   musí podať o konaní vyúčtovanie,

–   musí previesť všetko, čo pri tom získal, na toho, koho záležitosť bola obstaraná,

–   povinnosť nahradiť škodu, ak nedokončí riadne konanie, pričom vznikne tomu, v koho prospech sa konalo škoda,

–   previesť na toho, v koho prospech sa týkalo majetkový prospech, ktorý pri konaní.

DESIATA HLAVA

ZMLUVA O ÚSCHOVE

§ 747

(1) Zmluvou o úschove vznikne zložiteľovi právo, aby uschovávateľ hnuteľnú vec prevzatú od neho do úschovy riadne opatroval. Zmluvu o úschove možno uzavrieť aj tak, že sa odovzdanie aj prevzatie veci zabezpečí mechanickými prostriedkami.

(2) V zmluve možno dohodnúť, že uschovávateľ môže vec odovzdať do úschovy ďalšiemu uschovávateľovi.

§ 748

Zložiteľ je povinný nahradiť uschovávateľovi nevyhnutné náklady, ktoré na vec pri jej opatrovaní vynaložil; odmenu za úschovu je povinný zaplatiť len vtedy, ak sa tak dohodol alebo ak to zodpovedá predmetu podnikania uschovávateľa alebo zvyklostiam.

§ 749

(1) Uschovávateľ je povinný prevzatú vec opatrovať dohodnutým spôsobom, a ak sa dohoda o spôsobe úschovy neuzavrela, je povinný ju opatrovať starostlivo, najmä je povinný dať ju poistiť, ak je to obvyklé, a po uplynutí doby úschovy prevzatú vec vrátiť spolu s tým, čo k nej pribudlo.

(2) Uschovávateľ je povinný vrátiť vec zložiteľovi na požiadanie aj pred uplynutím dojednanej doby úschovy, ale sám nie je oprávnený vrátiť ju skôr, ibaže vec nemôže pre nepredvídateľnú okolnosť bezpečne alebo bez vlastnej škody opatrovať.

§ 750

Ak nie je dojednané a ani z okolností zrejmé, ako dlho má byť vec v úschove, môže zložiteľ kedykoľvek žiadať vrátenie veci a uschovávateľ môže vec kedykoľvek vrátiť.

§ 751

Ak uschovávateľ použije prevzatú vec, ak umožní jej použitie inému, ak ju dá bez dovolenia zložiteľa alebo bez nevyhnutnej potreby niekomu inému do úschovy alebo ak je v omeškaní s jej vrátením, zodpovedá aj za náhodnú škodu, ibaže by táto škoda postihla uschovanú vec aj inak.

§ 752

Zložiteľ je povinný, ak sa účastníci nedohodli inak, nahradiť uschovávateľovi škodu vzniknutú mu úschovou, ako aj náklady, ktoré uschovávateľ na vec vynaložil na splnenie svojej povinnosti.

§ 753

Vzájomných práv z úschovy sa možno domáhať iba do šiestich mesiacov po vrátení veci; inak zaniknú.

Komentár k § 747 až § 753

Uvedená zmluva slúži na dočasné uschovanie hnuteľnej veci. Upravujú ju ustanovenia § 747 až § 753. Zmluvou o úschove je možné zabezpečiť dočasné opatrovanie veci za odmenu, pričom zmluva nemusí mať písomnú formu ale musia byť dohodnuté základné obsahové náležitosti.

 

Účel zmluvy o úschove

–   tento typ zmluvy je možné využiť v prípade ak jedna zmluvná strana potrebuje uschovať hnuteľnú vec – potrebuje, aby ju niekto opatroval a zachoval (pod hnuteľnou vecou rozumieme napríklad nejakú elektroniku, auto, atď.),

–   cieľom nie je zveľadenie uschovanej veci,

–   predmetom úschovy môže byť len hnuteľná vec.

 

Zmluvné strany

–   zložiteľ – ten, kto odovzdáva vec do úschovy – môže byť FO aj PO,

–   uschovávateľ – ten, kto vec do úschovy preberá – môže byť ako FO, ktorá len príležitostne prevezme do úschovy vec inej osoby, aj podnikateľ, ktorý poskytuje uschovávacie služby a rámci svojho predmetu podnikania,

–   ich vzťah je vzťahom samostatným.

 

Zmluva o úschove

–   občianska zmluva,

–   dvojstranný právny úkon medzi zložiteľom a uschovávateľom,

–   vzniká ňou zložiteľovi právo, aby uschovávateľ hnuteľnú vec, ktorú prevzal od neho do úschovy, riadne opatroval,

–   prevzatie veci môže byť zabezpečené mechanickými prostriedkami,

–   umožňuje pre uschovávateľa možnosť odovzdania do úschovy ďalšiemu uschovávateľovi, bez toho, aby sa pôvodné subjekty zmenili,

–   pre platnosť zmluvy sú dôležité obsahové náležitosti, bez ktorých zmluva nie je platná,

–   nemusí mať písomnú podobu – postačuje aj ústna dohoda o podstatných náležitostiach zmluvy,

–   zákon nepredpisuje žiadnu formu zmluvy,

–   predmetom úschovy môže byť len hnuteľná vec,

–   vzniká okamihom, kedy sa strany dohodnú na podstatných náležitostiach.

 

Obsahové náležitosti zmluvy o úschove

•    povinné

–   zmluvné strany – presné označenie týchto strán, a to kto je uschovávateľom a kto je zložiteľom – označenie osobných údajov

•    u podnikateľa: obchodné meno, právna forma, sídlo, IČO,

•    u fyzickej osoby: meno, priezvisko, dátum narodenia, trvalé bydlisko,

–   predmet zmluvy – presné označenie predmetu zmluvy, čiže označenie veci, ktorá má byť uschovaná od zložiteľa u uschovávateľa – označenie predmetu je dôležité najmä pre jeho ochranu a následné vydanie zložiteľovi, aby bolo jasné, o akú vec ide,

–   odovzdanie veci – ide o dohodu kde ako na koľko a kým,

•    nepovinné

–   odplata – v zmluve môže byť dohodnutá výška odplaty – nejde teda o nevyhnutnú obsahovú náležitosť zmluvy – ak je dohodnutá, tak odplatu platí zložiteľ uschovávateľovi za opatrovanie veci v úschove,

–   náklady – zložiteľ v prípade vzniku nákladov platí okrem dohodnutej odplaty uschovávateľovi tiež nevyhnutné náklady, ak počas uschovania vzniknú,

–   doba trvania úschovy – uvedená doba môže, ale i nemusí byť zmluvne dohodnutá – ide o termín, do ktorého je povinný uschovávateľ opatrovať vec pre zložiteľa – je výhodnejšie pre zložiteľa, keď je termín dohodnutý

•    ak termín dohodnutý nie je – uchovávateľ je povinný zložiteľovi vydať vec ihneď, ako ho o to požiada, pričom tento postup platí rovnako aj opačne – uchovávateľ môže kedykoľvek vec zložiteľovi vrátiť,

•    ak termín dohodnutý je – uschovávateľ nemôže vrátiť vec pred uplynutím doby úschovy, pričom zložiteľ má možnosť požiadať o skoršie vydanie veci,

–   odovzdanie veci do úschovy tretej osobe – zákon umožňuje aj túto možnosť, na ktorej sa môžu zmluvné strany dohodnúť, pričom uschovávateľ sa stáva len akýmsi sprostredkovateľom pri uschovaní veci od zložiteľa – ak zmluva uvedenú dohodu neobsahuje, tak zákon neumožňuje uvedený spôsob uschovania a musí vec uschovávateľ uschovať sám. V prípade, že by k tomu aj tak pristúpil, je zodpovedný za prípadné vzniknuté škody zložiteľovi.

 

Práva a povinnosti zmluvných strán

–   práva a povinností vznikajú zmluvným stranám okamihom podpisu alebo dohody o zmluve o úschove a jej obsahových náležitostiach,

–   všetky práva a povinností zmluvným stranám vyplývajú priamo zo zákona,

–   nie je povinnosťou ich v zmluve vymedziť, aj keď pôsobia na zmluvné strany záväzujúco,

•    uschovávateľ

–   je povinný vec opatrovať vopred zmluvne dohodnutým spôsobom,

–   je povinný vec opatrovať vždy riadne a starostlivo – zákon umožňuje dohodu v zmluve o spôsobe opatrovania veci,

–   je povinný vec opatrovať zásadne sám – ak nie je dohoda v zmluve o tretej strane,

–   nemôže používať zverenú vec do úschovy,

–   zverenú vec musí vrátiť v takom stave, v akom ju do úschovy prebral, ak by došlo ku škode, tak musí preukázať, že ide o náhodu alebo ju nespôsobil on,

•    zložiteľ

–   je povinný nahradiť uschovávateľovi všetky nevyhnutné náklady, ktoré uschovávateľovi vznikli pri úschove veci,

–   je povinný zaplatiť uschovávateľovi odmenu, ale len v prípade , že sa na nej strany v zmluve dohodli,

–   je povinný nahradiť uschovávateľovi škodu, ak mu vznikla pri opatrovaní veci,

–   na uplatnenie práv zo zmluvy o úschove určuje zákon jej účastníkom lehotu šiestich mesiacov.

 

Zánik zmluvy o úschove

K zániku môže dôjsť rôznymi spôsobmi:

•    splnením záväzku,

•    výpoveďou v zmysle zmluvy,

•    odstúpením od zmluvy,

•    dohodou strán,

•    uplynutím doby, na ktorú bolo trvanie úschovy dohodnuté, ak bola takáto doba dojednaná,

•    ak zložiteľ využije svoje právo a požiada uschovávateľa, aby mu ešte pred uplynutím dojednanej doby vec vrátil,

•    ak sa zmluvné strany nedohodli na dobe trvania úschovy, zložiteľ môže kedykoľvek požiadať o vrátenie veci a uschovávateľ môže kedykoľvek opatrovanú vec vrátiť.

Poznámka

Okrem zmluvy o úschove poznáme aj zmluvu o uložení veci, pričom medzi týmito zmluvami je zásadný rozdiel. Zmluva o uložení veci je obchodnoprávnou zmluvou, ktorú upravuje Obchodný zákonník v ustanoveniach § 516 – § 526. V zmluve o úschove si môžu zmluvné strany dohodnúť odplatu za opateru veci, čo pri zmluve o uložení veci neplatí, nakoľko je táto zmluva bezodplatná.

JEDENÁSTA HLAVA

ZMLUVA O UBYTOVANÍ

§ 754

(1)  Zo zmluvy o ubytovaní vznikne objednávateľovi právo, aby mu ubytovateľ poskytol prechodné ubytovanie na dohodnutú dobu alebo na dobu vyplývajúcu z účelu ubytovania v zariadení na to určenom (hotely, nocľahárne, ubytovne a iné zariadenia).

(2) Za ubytovanie a služby s ním spojené je objednávateľ povinný zaplatiť ubytovateľovi cenu v lehotách určených ubytovacími poriadkami.

§ 755

Ubytovaný má právo užívať priestory, ktoré mu boli na ubytovanie vyhradené, ako aj užívať spoločné priestory ubytovacieho zariadenia a používať služby, ktorých poskytovanie je s ubytovaním spojené.

§ 756

Ubytovateľ je povinný odovzdať ubytovanému priestory vyhradené mu na ubytovanie v stave spôsobilom na riadne užívanie a zabezpečiť mu nerušený výkon jeho práv spojených s ubytovaním.

§ 757

Ubytovaný je povinný užívať priestory vyhradené mu na ubytovanie a plnenia spojené s ubytovaním riadne; v týchto priestoroch nesmie ubytovaný bez súhlasu ubytovateľa vykonávať žiadne podstatné zmeny.

§ 758

O zodpovednosti ubytovateľa za veci vnesené do ubytovacích priestorov ubytovaným alebo pre neho platia ustanovenia § 433 a 436.

§ 759

(1) Ubytovaný môže odstúpiť od zmluvy pred uplynutím dohodnutej doby; ujmu vzniknutú ubytovateľovi predčasným zrušením ubytovania je ubytovaný povinný nahradiť, iba ak nemohol ubytovateľ ujme zabrániť.

(2) Ubytovateľ môže od zmluvy pred uplynutím dohodnutej doby odstúpiť, ak ubytovaný v ubytovacom zariadení aj napriek výstrahe hrubo porušuje dobré mravy alebo inak hrubo porušuje svoje povinnosti zo zmluvy.

Komentár k § 754 až § 759

Zmluva o ubytovaní sa využíva na prechodné ubytovanie v ubytovacom zariadení. Upravuje ju jedenásta hlava v ustanoveniach § 754 až § 759. Po uzatvorení zmluvy o ubytovaní vznikne objednávateľovi právo, aby mu ubytovateľ poskytol prechodné ubytovanie na dohodnutú dobu alebo na dobu vyplývajúcu z účelu ubytovania v zariadení na to určenom.

§   Judikatúra

Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. decembra 2016, sp. zn. 3 Cdo 460/2015

Z ustanovenia § 754 vyplýva, že účelom zmluvy o ubytovaní je poskytnúť ubytovanie na prechodnú dobu a prechodnosť ubytovania musí vyplývať z obsahu zmluvy alebo z účelu ubytovania. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o ubytovaní patrí dohoda o predmete ubytovania, cena ubytovania a doba ubytovania. Zmluva o ubytovaní zanikne spravidla uplynutím doby alebo odstúpením od zmluvy, alebo niektorým zo všeobecných dôvodov zániku právneho vzťahu, pričom žiadny z týchto spôsobov zániku zmluvy o ubytovaní nie je viazaný na podmienku zabezpečenia bytovej náhrady alebo na obdobnú podmienku (§ 712 Občianskeho zákonníka).

Zmluvné strany

–   ubytovaný,

–   ubytovateľ – spravidla podnikateľ s oprávnením poskytovania ubytovacích služieb.

 

Zmluva o ubytovaní

–   dvojstranná zmluva,

–   obsahuje dohodu o predmete ubytovania,

–   zákon neupravuje predpísanú formu zmluvy,

–   najčastejšie sa uzaviera konkludentným konaním – mlčky,

–   poskytuje sa ňou prechodné ubytovanie – základný znak tohto typu zmluvy,

–   s ubytovaním sa poskytujú aj určité služby, ktoré sú s ním obvykle spojené.

Poznámka

Poskytovaním určitých služieb, ktoré sú spojené s ubytovaním, je hlavným znakom pri odlíšení od rôznych foriem nájmu bytu alebo iných obytných miestností, pri ktorých ide väčšinou o trvalejšie bývanie.

Kde sa uplatňuje zmluva o ubytovaní

–   rôzne zariadenia určené na dočasné ubytovanie,

–   hotely, chatové osady, kempingy, ubytovne, kúpeľné a rekreačné zariadenia.

 

Obsahové náležitosti zmluvy o ubytovaní

–   dohoda o predmete ubytovania – miesto, kde sa ubytovanie ubytovanému poskytuje,

–   doba ubytovania – môže ale nemusí byť dohodnutá, v prípade ak nie je dohodnutá, tak sa trvanie zmluvy riadi súvisiacimi okolnosťami, ktoré sa týkajú tohto ubytovania,

–   odplata – môže a nemusí byť dohodnutá v zmluve – ide o sumu, ktorú si ubytovanie stanoví za ubytovanie a služby s tým súvisiace – cena za ubytovanie môže byť vymedzená ubytovacím poriadkom,

–   dohoda o platení za ubytovanie.

 

Práva a povinnosti ubytovaného

–   platiť za ubytovanie buď podľa dohody dojednanej v zmluve alebo podľa ubytovacieho poriadku,

–   platiť za ubytovanie riadne a včas,

–   musí dodržiavať ubytovací poriadok,

–   má právo užívať všetky súvisiace služby pri ubytovaní,

–   môže používať vyhradené priestory, ktoré mu boli na ubytovanie riadne odovzdané a tiež spoločné priestory ubytovania,

–   má právo na využívanie všetkých služieb poskytovaných v rámci ubytovania,

–   je povinný užívať vyhradené priestory a ďalšie služby riadne a takým spôsobom, na ktorý sú určené,

–   zabrániť poškodeniu, zničeniu, strate ubytovacích predmetov,

–   dbať o poriadok a čistotu a vyhýbať sa robeniu nejakých zmien v ubytovacom zariadení.

 

Práva a povinnosti ubytovateľa

–   je povinný odovzdať ubytovanému vyhradené priestory v stave spôsobilom na riadne užívanie,

–   je povinný zabezpečiť ubytovanému nerušene užívanie vyhradených a spoločných priestorov,

–   je povinný poskytovať ubytovanému všetky služby spojené s ubytovaním,

–   zodpovedá za veci, ktoré ubytovateľ do ubytovania doniesol a vznikla mu na nich škoda.

 

Zánik zmluvy o ubytovaní

–   k zániku dochádza spravidla uplynutím doby, na ktorú bolo ubytovanie dohodnuté,

–   k zániku dochádza odstúpením od zmluvy,

–   k zániku dochádza aj na základe dôvodov zániku právneho vzťahu,

–   zánik zmluvy nezakladá nárok na náhradné ubytovanie.

DVANÁSTA HLAVA

ZMLUVY O PREPRAVE

Komentár k dvanástej hlave

V Občianskom zákonníka patria k zmluvám o preprave

–   zmluva o preprave osôb (§ 760 – 764),

–   zmluva o preprave nákladu (§ 765 – 771).

Uvedená úprava sa aplikuje na občianskoprávne vzťahy, teda najčastejšie vo vzťahu medzi nepodnikateľmi, prípadne medzi podnikateľom a nepodnikateľom. Zmluva o preprave osôb sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka stále, bez ohľadu na vlastnosti strán, prípadne okolnosti uzavretia zmluvy.

Prvý oddiel

Zmluva
o preprave osôb

§ 760

Zmluvou o preprave osôb vzniká cestujúcemu, ktorý za určené cestovné použije dopravný prostriedok, právo, aby ho dopravca prepravil do miesta určenia riadne a včas.

§ 761

Dopravca je povinný starať sa pri preprave najmä o bezpečnosť a pohodlie cestujúcich a pri hromadnej preprave im umožniť používanie spoločenských a kultúrnych zariadení. Podrobnosti upravia prepravné poriadky.

§ 762

(1) Ak má cestujúci batožinu, prepravuje ju dopravca buď spoločne s ním a pod jeho dohľadom, alebo oddelene.

(2) Ak sa batožina prepravuje oddelene, je dopravca povinný dbať, aby sa prepravila do miesta určenia najneskôr v rovnaký čas s cestujúcim.

Zodpovednosť

§ 763

(1) Pri pravidelnej preprave osôb určujú prepravné poriadky, aké práva má cestujúci voči dopravcovi, ak sa preprava nevykonala včas.

(2) Pri nepravidelnej preprave osôb je dopravca povinný nahradiť škodu vzniknutú cestujúcemu tým, že preprava nebola vykonaná včas; podmienky a rozsah náhrady určujú prepravné poriadky.

(3) Práva podľa odsekov 1 a 2 musí cestujúci uplatniť u dopravcu bez zbytočného odkladu; ak sa práva neuplatnili najneskôr do šiestich mesiacov, zaniknú.

§ 764

(1) Ak cestujúcemu vznikne počas prepravy škoda na zdraví alebo škoda na batožinách prepravovaných spoločne s ním alebo na veciach, ktoré mal pri sebe, zodpovedá za ňu dopravca podľa ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov (§ 427 až 431).

(2) Za škodu spôsobenú na batožinách prepravovaných oddelene od cestujúcich zodpovedá dopravca podľa ustanovení o zodpovednosti pri nákladnej preprave.

Komentár k § 760 až § 764

Zmluva o preprave osôb vzniká cestujúcemu, ktorý za určené cestovné použije dopravný prostriedok, právo, aby ho dopravca prepravil do miesta určenia riadne a včas.

 

Podľa § 760 zmluvou o preprave osôb vzniká cestujúcemu, ktorý za určené cestovné použije dopravný prostriedok, právo, aby ho dopravca prepravil do miesta určenia riadne a včas. Citované ustanovenie nepriamo vymedzuje pojem zmluva o preprave osôb tým, že ustanovuje základné práva a povinnosti účastníkov tejto zmluvy. Podľa tohto ustanovenia zmluvou o preprave osôb vzniká cestujúcemu, ktorý za určené cestovné použije dopravný prostriedok, právo, aby ho dopravca prepravil na miesto určenia riadne a včas. Z tohto ustanovenia vyplývajú aj pojmové znaky zmluvy o preprave osôb.

Občiansky zákonník upravuje prepravné zmluvy (zmluvy o preprave osôb a zmluvy o preprave nákladu) v § 760 až § 773 Obč. zák. Úprava prepravných zmlúv v Občianskom zákonníku je veľmi stručná a obsahuje iba základné pravidlá, ktoré platia pri prepravných zmluvách. Vzhľadom na väčšie množstvo spôsobov dopravy, ktoré si vyžadujú špecifické úpravy, nebolo možné všetky otázky týkajúce sa právnej úpravy upraviť v Občianskom zákonníku podrobnejšie. Podrobnejšiu úpravu osobnej a nákladnej prepravy určujú osobitné predpisy, najmä prepravné poriadky a tarify.

 

Zmluvné strany

•    dopravca – právnická osoba vykonávajúca prepravu osôb na základe príslušného oprávnenia,

•    cestujúci – fyzická osoba, ktorú má dopravca premiestniť do miesta určenia.

 

Zmluva o preprave osôb

–   na základe tejto zmluvy vzniká zmluvný vzťah medzi dopravcom a cestujúcim,

–   ide o záväzkový právny vzťah medzi dopravcom a cestujúcim,

–   zmluva sa uzatvára medzi dopravcom – právnickou osobou, ktorá vykonáva prepravu osôb na základe oprávnenia na jednej strane a cestujúcim na strane druhej.

 

Účel zmluvy o preprave

Na základe musí dopravca premiestniť cestujúceho spolu s jeho batožinou riadne a včas do miesta určenia. ide o záväzok dopravcu voči cestujúcemu. Dopravca má právo na zaplatenie cestovného od cestujúceho podľa prepravného poriadku.

 

Uzavretie zmluvy

–   zakúpenie cestovného lístka,

–   nastúpenie do dopravného prostriedku – predplatný cestovný lístok,

–   prechod cez kontrolný priestor – metro.

 

Dopravca môže uzavrieť zmluvu o preprave osôb s cestujúcim

–   prostredníctvom vodiča vozidla taxislužby na stanovišti taxislužby alebo kdekoľvek na území určenom v koncesii, kde sa počas jazdy bez cestujúceho nachádza s vozidlom taxislužby;

–   vo svojom sídle, na inom vopred zverejnenom mieste alebo na obvyklej zastávke vozidla taxislužby na pravidelnej trase, ktorá však nesmie byť súbežná s trasou autobusovej linky;

–   prostredníctvom dispečingu, pričom zmluva o preprave sa uzatvára na základe ústnej objednávky cestujúceho, ktorý dáva bezpochyby najavo, že chce uzatvoriť prepravnú zmluvu a to za účelom prepravy na určené miesto, čím súhlasí aj s cenou dopravcu za vykonanie prepravy cestujúceho.

 

Práva a povinnosti cestujúceho

Pred uskutočnením prepravy a uzavretím prepravnej zmluvy ma cestujúci právo oboznámiť sa s platným cenníkom taxislužby. Po vykonanej preprave je vodič taxislužby povinný vydať cestujúcemu potvrdenku, ktorá obsahuje najmä údaje podľa prepravného poriadku.

Uskutočnením prepravy na základe uzavretej prepravnej zmluvy a podľa podmienok prepravného poriadku vzniká cestujúcemu povinnosť zaplatiť určené cestovné podľa tarify.

V prípade porušenia povinností musí cestujúci zaplatiť zmluvnú pokutu, ktorej podmienky a výšku určujú prepravné poriadky.

 

Povinnosti dopravcu

–   má povinnosť postarať sa o bezpečnosť a pohodlie cestujúcich,

–   má povinnosť riadne a včas prepraviť cestujúceho na miesto určenia podľa zmluvných podmienok a podmienok prepravného poriadku,

–   má právo odmietnuť uzavretie prepravnej zmluvy a vykonanie prepravy vo vymedzených prípadoch,

–   zodpovedá za prípadné škody počas prepravy (týka sa to aj batožiny).

 

Zásady

Právny základom záväzkov v osobnej preprave je zmluva o preprave osôb, ktorej všeobecnú právnu úpravu obsahuje Občiansky zákonník.

Preprava osôb je služba poskytovaná cestujúcim, ktorá spočíva v preprave predmetu (veci) a osoby dopravným prostriedkom do miesta určenia, a to riadne a včas, za určené cestovné. Rozlíšenie spôsobu, akým je batožina prepravovaná (t. j. buď spoločne s cestujúcim, pod jeho dohľadom alebo osobitne) má význam z hľadiska zodpovednosti prepravcu za škodu na týchto veciach.

Zmluvou o preprave osôb vzniká právny vzťah medzi dopravcom (fyzickou alebo právnickou osobou prevádzajúcou dopravu na základe príslušného povolenia) a cestujúcim (každá fyzická osoba, k tomuto spôsobilá, ktorá spĺňa podmienky určené prepravnými poriadkami a tarifami).

Právne postavenie oboch účastníkov je ovplyvnené okolnosťou, či ide o pravidelnú, alebo nepravidelnú prepravu osôb. To má vplyv najmä na rozsah práv a povinností, ako aj na zodpovednosť prepravcu, ak prepravu nevykoná včas.

Druhý oddiel

Zmluva o preprave nákladu

§ 765

(1) Zmluvou o preprave nákladu vzniká odosielateľovi právo, aby mu dopravca za prepravné zásielku prepravil do určeného miesta a vydal ju určenému príjemcovi.

(2) Odosielateľ je povinný dopravcovi na požiadanie objednávku prepravy písomne potvrdiť.

(3) Dopravca je povinný na požiadanie odosielateľa prevzatie zásielky písomne potvrdiť.

§ 766

(1) Až do vydania zásielky má odosielateľ právo dávať za podmienok ustanovených prepravnými poriadkami dopravcovi nové príkazy.

(2) Kedy a za akých podmienok právo dávať dopravcovi nové príkazy patrí príjemcovi, určujú prepravné poriadky.

§ 767

Dopravca je povinný vykonať prepravu s odbornou starostlivosťou a v určenej lehote.

§ 768

(1) Dopravca môže použiť na vykonanie prepravy aj iné fyzické alebo právnické osoby; pritom zodpovedá, akoby prepravu vykonal sám.

(2) Ak vykonáva prepravu spoločne niekoľko dopravcov podľa prepravného poriadku ako združenú prepravu, určujú prepravné poriadky, ktorý z dopravcov a za akých podmienok za túto prepravu zodpovedá.

Zodpovednosť

§ 769

(1) Dopravca zodpovedá za škodu, ktorá vznikla na prepravovanej zásielke v čase od prevzatia na prepravu až do vydania, ibaže škoda bola spôsobená odosielateľom alebo príjemcom, vadnosťou zásielky, jej obalu alebo balenia, osobitnou povahou zásielky alebo okolnosťou, ktorú dopravca nemohol odvrátiť.

(2) Prepravné poriadky môžu určiť, za akých podmienok sa predpokladá, že škoda vznikla niektorou z príčin uvedených v odseku 1.

(3) Na škody vzniknuté na prepravovaných zásielkach sa nevzťahujú ustanovenia § 427 až 431.

§ 770

(1) Pri strate alebo zničení zásielky je dopravca povinný nahradiť cenu, ktorú mala stratená alebo zničená zásielka v čase, keď bola prevzatá na prepravu. Okrem toho je povinný znášať účelne vynaložené náklady vzniknuté v súvislosti s prepravou stratenej alebo zničenej zásielky. Pri poškodení alebo čiastočnej strate zásielky uhrádza dopravca sumu, o ktorú bola zásielka znehodnotená; ak je účelné vykonať opravu, uhrádza dopravca náklady opravy.

(2) Za iné škody z nákladnej prepravy, ako sú škody na prepravovanej zásielke, zodpovedá dopravca, len ak boli spôsobené prekročením dodacej lehoty; podmienky a rozsah náhrady určujú prepravné poriadky.

§ 771

Právo na náhradu škody musí odosielateľ uplatniť u dopravcu do šiestich mesiacov od vydania zásielky príjemcovi, alebo ak k vydaniu zásielky nedošlo, do šiestich mesiacov od prevzatia zásielky na prepravu; inak právo zanikne.

Komentár k § 765 až § 771

Zmluva o preprave nákladu slúži na prepravu zásielky do určitého miesta a odovzdanie ju príjemcovi.

Ide o záväzkovo – právne vzťahy, predmetom ktorých je preprava vecí – nákladov.

 

Zmluvné strany

–   odosielateľ,

–   príjemca.

 

Zmluva o preprave nákladu

–   na základe zmluvy vzniká odosielateľovi právo, aby mu dopravca za prepravné prepravil do určeného miesta zásielku a vydal ju určenému príjemcovi.

Zmluvou o preprave nákladu vzniká odosielateľovi právo, aby mu dopravca za prepravné zásielku prepravil do určeného miesta a vydal ju určenému príjemcovi. Predmetom tejto zmluvy môže byť akýkoľvek druh prepravy nákladu – cestná, železničná, lodná atď. Zmluva podľa Občianskeho zákonníka prioritne upravuje vzťahy medzi dvoma nepodnikateľmi, prípadne nepodnikateľom a podnikateľom. Ak by mal byť odosielateľom nákladu jeho príjemcom tiež podnikateľ, na zmluvu o preprave nákladu bude potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka a teda Zmluvu o preprave veci.

 

Právna úprava

Občiansky zákonník – ustanovenia § 765 až § 771.

Obchodný zákonník – upravuje tri zmluvné typy

–   zasielateľská zmluva – § 601 až § 609,

–   zmluva o preprave veci – § 610 až § 629,

–   zmluva o prevádzke dopravného prostriedku – § 638 až § 641.

Občiansky aj Obchodný zákonník obsahujú len všeobecnú úpravu zmluvnej prepravy osôb a nákladu. Podrobnejšia právna úprava práv a povinností je prenechaná prepravným poriadkom a tarifám, pričom nemožno zabudnúť ani na medzinárodné zmluvy, ktoré sú pre SR záväzné – uverejnené v Zbierke zákonov.

 

Povinnosti a práva dopravcu

–   je povinný uskutočniť prepravu veci s odbornou starostlivosťou, riadne a včas, v určenej dobe,

–   má právo na prepravu použiť aj iné osoby – jeho zodpovednosť sa tým nemení – to znamená, ako keby dopravu vykonal sám,

–   má právo predať zásielku, ak ju príjemca do šiestich mesiacov neprevezme,

–   zodpovedá za škodu pri omeškaní dopravy alebo za škody na prepravovanej veci – zodpovednosť má až do odovzdania veci príjemcovi.

 

Povinnosti práva odosielateľa

–   je povinný zaplatiť cenu prepravy,

–   je povinný odovzdať vec na prepravu.

 

Príjemca

–   je povinný zásielku prevziať na mieste, ktoré bolo dopredu určené,

–   ak si zásielku neprevezme do šiestich mesiacov – dopravca ju môže predať.

 

Zodpovednosť za škodu

Zákon osobitne upravuje zodpovednosť za škodu pri nákladnej preprave, ktorej ustanovenia sa aplikujú aj na zodpovednosť za škodu spôsobenú na batožine prepravovanej osobitne na základe zmluvy o preprave osôb. Dopravca zodpovedá za škodu, ktorá vznikla na prepravovanej zásielke v čase od prevzatia na prepravu až do vydania, ibaže škoda bola spôsobená odosielateľom alebo príjemcom, vadnosťou zásielky, jej obalu alebo balenia, osobitnou povahou zásielky alebo okolnosťou, ktorú dopravca nemohol odvrátiť.

Tretí oddiel

Spoločné ustanovenia
k zmluvám o preprave

§ 772

Podrobnejšiu úpravu osobnej a nákladnej prepravy určujú osobitné predpisy, najmä prepravné poriadky a tarify. V rámci tejto úpravy môžu prepravné poriadky tiež prevziať ustanovenia platné v medzinárodnej preprave pre vnútroštátnu prepravu; zodpovednosť za škodu na zdraví ustanovená týmto zákonom nesmie byť obmedzená.

§ 773

(1) O nevyzdvihnutých (neodobratých) zásielkach platia ustanovenia § 656 ods. 2 a 3.

(2) Prepravné poriadky môžu určiť pre vyzdvihnutie (odobratie) niektorých zásielok, najmä vecí nebezpečnej povahy alebo vecí, ktoré sa rýchlo kazia, lehoty kratšie ako 6 mesiacov.

Komentár k § 772 a §773

V týchto ustanoveniach ide splnomocnenie na podrobnejšiu úpravu osobnej i nákladnej prepravy osobitnými predpismi, ku ktorým patria nielen všeobecne záväzné právne predpisy, medzinárodné dohovory, ale aj prevádzkové predpisy upravujúce jednotlivé druhy dopravy a najmä prepravné poriadky a tarify. Prepravné poriadky a tarify sa môžu odchyľovať od ustanovenia Občianskeho zákonníka jednak na základe uvedeného zákonné splnomocnenia, jednak na základe medzinárodných zmlúv.

 

Nevyzdvihnuté (neodobraté) zásielky

Ak si objednávateľ nevyzdvihne vec v lehote šiestich mesiacov odo dňa, keď bol povinný ju vyzdvihnúť, má zhotoviteľ právo vec predať. Ak zhotoviteľ pozná adresu objednávateľa a ak ide o vec väčšej hodnoty, je zhotoviteľ povinný o zamýšľanom predaji objednávateľa vopred upovedomiť a poskytnúť mu primeranú dodatočnú lehotu na vyzdvihnutie veci.

Ak dôjde k predaju nevyzdvihnutej veci, vyplatí zhotoviteľ objednávateľovi výťažok predaja po odpočítaní ceny opravy alebo úpravy, poplatku za uskladnenie a nákladov predaja. Právo na výťažok predaja musí objednávateľ uplatniť u zhotoviteľa.

 

Prepravné poriadky

–   môžu určiť pre vyzdvihnutie alebo odobratie niektorých zásielok, najmä vecí nebezpečnej povahy alebo vecí, ktoré sa rýchlo kazia, lehoty kratšie ako 6 mesiacov.

 

Osobitné právne predpisy

–   zákon č. 513/2009 Z. z. o dráhach,

–   zákon č. 514/2009 Z. z. o doprave na dráhach,

–   zákon č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave,

–   zákon č. 143/1998 Z. z. o civilnom letectve,

–   zákon č. 338/2000 Z. z. o vnútrozemskej plavbe v z.n.p.

TRINÁSTA HLAVA

SPROSTREDKOVATEĽSKÁ ZMLUVA

§ 774

Sprostredkovateľskou zmluvou sa sprostredkovateľ zaväzuje obstarať záujemcovi za odmenu uzavretie zmluvy a záujemca sa zaväzuje sprostredkovateľovi poskytnúť odmenu vtedy, ak bol výsledok dosiahnutý pričinením sprostredkovateľa.

§ 775

Sprostredkovateľovi patrí odmena v dohodnutej výške; odmenu treba dojednať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, inak je zmluva neplatná podľa § 40a.

§ 776

Sprostredkovateľovi patrí okrem odmeny náhrada nákladov iba vtedy, ak je to výslovne dohodnuté; pri pochybnostiach, len ak mu vznikol nárok na odmenu.

§ 777

Záujemca a sprostredkovateľ sú povinní oznamovať si navzájom všetky dôležité okolnosti súvisiace so sprostredkovaním, najmä okolnosti, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie záujemcu uzavrieť sprostredkúvanú zmluvu. Sprostredkovateľ je oprávnený za záujemcu konať alebo prijímať čokoľvek, len ak bol na to splnomocnený písomným plnomocenstvom.

Komentár k § 774 až § 777

Sprostredkovateľskú zmluvu upravujú ustanovenia § 774 až § 777.

 

Účel sprostredkovateľskej zmluvy

–   jedna strana – záujemca – sa zaväzuje zaplatiť druhej strane – sprostredkovateľovi – odmenu za to, že sprostredkovateľ vytvorí pre záujemcu príležitosť uzavrieť zmluvu – napríklad kúpnu alebo nájomnú zmluvu,

–   predpokladom je, že sa požadovaný výsledok dosiahne pričinením sprostredkovateľa.

 

Sprostredkovateľská zmluva

–   ide o obstarávateľskú zmluvu – v praxi sa často používa,

–   využíva sa napríklad v realitnom sektore – majiteľ nehnuteľnosti sa dohodne s realitným maklérom, že ten mu za odmenu nájde záujemcu o danú nehnuteľnosť,

–   zmluvou sa sprostredkovateľ zaväzuje obstarať záujemcovi za odmenu príležitosť uzavrieť určitú zmluvu,

–   musí obsahovať obsahové náležitosti,

–   ide o odplatnú zmluvu,

–   využíva sa aj v oblasti finančného poradenstva,

–   zmluvou vzniká pre sprostredkovateľa povinnosť vyvíjať činnosť smerujúcu k obstaraniu príležitosti záujemcu uzatvoriť zmluvu, na druhej strane vzniká záujemcovi povinnosť zaplatiť za túto činnosť sprostredkovateľovi odmenu,

–   zmluva prináša pre zmluvné strany práva a povinnosti, ktoré v zásade musia byť vymedzené v zmluve,

–   musí byť v nej rámcovo vymedzené k uzatvoreniu akej zmluvy alebo príležitosti smeruje činnosť sprostredkovateľa,

–   zmluva nemusí mať písomnú formu – zákon umožňuje aj ústnu formu.

Poznámka

Písomná forma sprostredkovateľskej zmluvy posilňuje právnu istotu predovšetkým v otázke výšky dojednanej odplaty – provízie, prípadne odmeny. V prípade, že by nebola zmluva uzatvorená v písomnej formy, mohlo by v budúcnosti dôjsť k sporu o výške odplaty, pričom by jedna zmluvná strana tvrdila, že sa dohodla vyššia a druhá strana by tvrdila opak.

Zmluvné strany

–   sprostredkovateľ – ten, kto má vykonať činnosť smerujúcu k vytvoreniu príležitosti pre záujemcu uzatvoriť zmluvu,

–   záujemca – ten, kto sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odmenu za vykonanie činnosti,

–   zmluvné strany sa dohadujú na sprostredkovaní.

 

Obsahové náležitosti zmluvy

Zmluva, aby bola platná, musí obsahovať základné obsahové náležitosti.

–   zmluvné strany – presné označenie záujemcu a sprostredkovateľa – ak by zmluva neobsahovala presné označenie zmluvných strán, tak by spôsobovalo problémy určiť, kto má povinnosť vykonávať činnosť smerujúcu k obstaraniu príležitosti záujemcu uzatvoriť zmluvu a na druhej strane, kto má povinnosť zaplatiť sprostredkovateľovi odmenu. Strany musia obsahovať identifikačné údaje,

–   predmet zmluvy – presné označenie predmetu zmluvy, aby bolo jasné, akú činnosť má vykonávať sprostredkovateľ – ide o činnosť, za ktorú mu musí záujemca zaplatiť odmenu – to znamená, že ide o jeho povinnosť. V zmluve musí byť presne špecifikované, čo má byť sprostredkované,

–   odmena – presné špecifikovanie odmeny – provízie alebo odplaty, pretože sprostredkovateľská zmluva je odplatný typ zmluvy.

Poznámka

Na základe sprostredkovateľskej zmluvy patrí sprostredkovateľovi za vykonanie činnosti vždy odplata, ktorej výška by mala byť primeraná. Zákon umožňuje, aby bola výška odmeny určená

–   pevnou sumou, alebo

–   percentom z hodnoty sprostredkovanej zmluvy.

Práva a povinnosti zmluvných strán

•    sprostredkovateľ

–   je povinný vyvíjať činnosť, ktorá smeruje k obstaraniu príležitosti pre záujemcu uzatvoriť dohodnutú zmluvu – obsah tejto činnosti nie je presne určený,

–   sprostredkovateľ má za úlohu nájsť tretiu osobu, pôsobí pri prerokúvaní veci a pripraví uzavretie zmluvy,

Poznámka

Medzi činnosťou sprostredkovateľa a uzatvorením zmluvy musí byť priama príčinná súvislosť. Podmienkou sprostredkovania je, aby sa dosiahol výsledok, ku ktorému sprostredkovanie smerovalo. V prípade, že sa nedostaví výsledok, nemožno hovoriť o sprostredkovaní.

–   činnosť sprostredkovateľa realizuje osobne – zákon však nevylučuje ani tretiu osobu, prostredníctvom ktorej môže sprostredkovateľ vykonávať činnosť – nevyžaduje si ani súhlas záujemcu,

–   zmluva môže obsahovať dohodu, že sprostredkovateľ musí vyvíjať činnosť osobne a nie prostredníctvom tretej osoby.

 

•    záujemca

–   je povinný vyplatiť sprostredkovateľovi dojednanú odmenu – províziu.

 

Provízia

Poskytnutie provízie je priamo naviazané na dostavenie sa očakávaného výsledku, ktorý bol dosiahnutý pričinením sprostredkovateľa. K tomu, aby mal sprostredkovateľ nárok na províziu v dohodnutej výške, zákon vymedzuje splnenie podmienok

–   prvá podmienka je, že sprostredkovateľ uzavrel s treťou osobou sprostredkovávanú zmluvu,

–   druhá podmienka je, že k uzavretiu zmluvy medzi zmluvnými stranami došlo priamym pričinením sprostredkovateľa.

Nárok na províziu nevzniká v prípade, že aj napriek tomu, že bola uzavretá zmluva, ale sprostredkovateľ k tomu neprispel svojim pričinením.

 

Splnomocnenie sprostredkovateľa konať a prijímať za záujemcu

Predmetom zmluvy je obstaranie uzatvorenia sprostredkovanej zmluvy, čiže vytvorenie príležitosti pre záujemcu, aby mohol uzatvoriť takúto sprostredkovanú zmluvu. Sprostredkovateľ už ale ďalej nie je oprávnený uzatvoriť s treťou osobou samotnú sprostredkovanú zmluvu. Taktiež nie je oprávnený prijímať čokoľvek v mene a na účet záujemcu.

Na to, aby mohol sprostredkovateľ konať a prijímať plnenia za záujemcu je potrebné, aby ho na to záujemca splnomocnil na základe plnomocenstva, ktoré musí mať písomnú formu, a to aj v prípade, ak samotná zmluva bola uzatvorená ústne.

 

Zánik sprostredkovateľskej zmluvy

K zániku sprostredkovateľskej zmluvy dochádza

–   splnením zmluvy,

–   dosiahnutím dojednaného výsledku,

–   výpoveďou – tá je možná, ak bola zmluva dohodnutá na dobu neurčitú, čiže nie je stanovený termín,

–   odstúpenie od zmluvy – dôvody odstúpenia si môžu zmluvné strany dojednať dopredu.

 

Rozdiely zmluvy medzi inými zmluvami

•    sprostredkovateľská zmluva – zmluva o sprostredkovaní

–   sprostredkovateľská zmluva – typ občianskej zmluvy,

–   zmluva o sprostredkovaní – typ obchodnej zmluvy.

–   sprostredkovateľskú zmluvu uzatvárajú

•    dve fyzické osoby – nepodnikatelia,

•    podnikateľ s nepodnikateľom – môžu sa dohodnúť aj na zmluve podľa Obchodného zákonníka – zmluva o sprostredkovaní – povinnosť uviesť to v zmluve,

–   podnikatelia si nemôžu vybrať a vždy uzatvárajú zmluvu o sprostredkovaní podľa Obchodného zákonníka,

–   rôzne uplatňovanie nároku na náhradu škody, premlčanie práve a ďalšie.

 

•    sprostredkovateľská zmluva – obstarávateľské zmluvy

–   sprostredkovateľská zmluva je podobná príkaznej zmluve a zmluve o obstaraní predaja veci,

–   príkazná zmluva – odmena patrí osobe iba vtedy, ak to bolo dojednané medzi zmluvnými stranami prípadne to vyplýva z povahy činnosti, odmena nie je naviazaná na výsledok,

–   predmetom príkaznej zmluvy je obstaranie určitej veci alebo vykonanie inej činnosti,

–   zmluva o obstaraní predaja veci – predmetom je prevzatie určitej konkrétnej veci za účelom obstarania jej predaja,

–   osoba, ktorá prevzala vec za účelom jej predaja, je oprávnená sama uzatvoriť zmluvu, a tak predať danú vec – rozdiel v porovnaní so sprostredkovateľskou zmluvou.

ŠTRNÁSTA HLAVA

VKLADY

Všeobecné ustanovenia

§ 778

Zmluva o vklade vzniká medzi fyzickou alebo právnickou osobou (ďalej len „vkladateľ“) a peňažným ústavom zložením vkladu v peňažnom ústave a jeho prijatím peňažným ústavom.

§ 779

Vkladateľ má právo na úroky alebo na iné majetkové výhody dohodnuté s peňažným ústavom, a ak neboli dohodnuté, v obvyklej výške s prihliadnutím na dĺžku doby, v ktorej boli peňažné prostriedky viazané na účte.

§ 780

(1) Vkladateľ a v zákonom ustanovených prípadoch aj iná oprávnená osoba má právo s vkladom nakladať po preukázaní svojej totožnosti  v zákonom ustanovených prípadoch.

(2) Vkladateľ môže po dohode s peňažným ústavom viazať (vinkulovať) výplatu vkladu na oznámenie hesla alebo na splnenie inej podmienky.

(3) Ak vkladateľ nepozná heslo, musí preukázať, že mu vklad patrí.

Vklady na vkladných knižkách

§ 781

(1) Prijatie vkladu potvrdí peňažný ústav vkladnou knižkou upravenou tak, aby z nej bola zrejmá výška vkladu, jeho zmeny a konečný stav.

(2) Ak nie je preukázaná iná výška vkladu, je rozhodujúci zápis vo vkladnej knižke.

§ 782

Vkladná knižka môže byť vystavená len na meno.

§ 783

(1) Bez predloženia vkladnej knižky nemožno s vkladom nakladať, ak tento zákon neustanovuje inak.

(2)  S vkladom na vkladnej knižke na meno je oprávnený nakladať ten, na koho meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu, rodné číslo alebo dátum narodenia fyzickej osoby alebo názov, adresu sídla a pridelené identifikačné číslo právnickej osoby je vkladná knižka vystavená, ak tento zákon neustanovuje inak. S vkladom na cestovnej vkladnej knižke je však v určených prípadoch oprávnený nakladať každý, kto predloží vkladnú knižku a preukazný lístok.

(3) S vkladom na vkladnej knižke na meno alebo s jeho časťou, ku ktorému bolo zriadené záložné právo, je oprávnený nakladať aj záložný veriteľ, v prospech ktorého bolo zriadené záložné právo, a to po predložení písomnej zmluvy o zriadení záložného práva na vklad na vkladnej knižke na meno alebo na jeho časť uzatvorenej medzi vkladateľom ako záložcom a záložným veriteľom banke alebo pobočke zahraničnej banky, ktorá vkladnú knižku na meno vystavila.

§ 784

(1) Pri strate alebo zničení vkladnej knižky môže vkladateľ s vkladom nakladať, len ak vyhlási peňažný ústav na jeho návrh alebo na návrh toho, kto má na tom právny záujem, vkladnú knižku za umorenú.

(2) Po umorení vydá peňažný ústav vkladateľovi novú vkladnú knižku alebo na požiadanie vyplatí celý vklad.

(3) Vykonávací predpis ustanovuje postup pri umorovaní vkladných knižiek a prípady, kedy môže peňažný ústav vykonať výplatu vkladu alebo vydať novú vkladnú knižku aj bez umorenia pôvodnej vkladnej knižky, ak je oprávnený známy.

§ 785

Ak vkladateľ po dvadsať rokov s vkladom nenakladal ani nepredložil vkladnú knižku na doplnenie záznamov, zrušuje sa vkladový vzťah uplynutím tejto doby; vkladateľ má právo na výplatu zostatku zrušeného vkladu.

§ 786

Vkladové listy

(1) Vkladový list je potvrdením peňažného ústavu o pevnom jednorazovom vklade. Výška vkladu je uvedená na vkladovom liste. Inak sa na vkladový list vzťahujú primerane ustanovenia tohto zákona o vkladných knižkách.

(2) Vkladový list je cenný papier.

(3) Listinný vkladový list môže mať len formu cenného papiera na meno. Na náležitosti vkladových listov sa vzťahujú všeobecné ustanovenia o náležitostiach cenných papierov a primerane ustanovenia osobitného zákona o náležitostiach dlhopisov; náležitosťou vkladového listu je aj záväzok peňažného ústavu ako emitenta vyplácať dohodnuté výnosy v určených termínoch, spôsob týchto výplat a určenie platobného miesta.

(4) Vkladový list na meno je prevoditeľný rubopisom, ak peňažný ústav ako emitent výslovne v texte vkladového listu neuviedol, že je neprevoditeľný. Pri neprevoditeľnom vkladovom liste na meno sa musí v texte vkladového listu v emisných podmienkach uviesť, ako bude emitent postupovať pri úmrtí ich majiteľa. Ak sa peňažný ústav ako emitent zaväzuje na odkúpenie neprevoditeľného vkladového listu na meno pred uplynutím doby jeho splatnosti, je povinný podmienky tohto odkúpenia uviesť v emisných podmienkach.

§ 787

Ďalšie formy
vkladov

(1) Peňažný ústav môže dojednať s vkladateľom aj iné formy vkladov.

(2) Pokiaľ nie je dojednané niečo iné, vzťahujú sa na tieto iné formy vkladov primerane ustanovenia o vkladných knižkách a vkladových listoch.

Komentár k § 778 až § 787

Občiansky zákonník rozlišuje vklady na vkladných knižkách a vkladové listy a ďalšie formy vkladov.

 

Vklady

–   zmluvný záväzkový vzťah,

–   vzniká za splnenia stanovených podmienok,

–   vkladom je peňažná suma zložená a peňažnom ústave.

 

Zmluvné strany

–   vkladateľ – fyzická osoba alebo právnická osoba – odovzdáva vklad,

–   peňažný ústav – prijíma vklad,

–   zmluvná voľnosť účastníkov zmluvného vzťahu.

 

Podmienky, splnenie ktorých môže dôjsť ku vkladom

–   účastníci vkladu sú fyzické osoby alebo právnické osoby,

–   na jednej starne je osoba (FO alebo PO), ktorá vklad ukladá na jednej strane a peňažný ústav, ktorý vklad prijíma na druhej strane,

–   medzi stranami dochádza k uzatvoreniu zmluvy medzi vkladateľom s peňažným ústavom- zmluva o vklade,

–   k zmluve dochádza zložením a následne prijatím vkladu.

 

Práva a povinnosti vkladateľa

–   má právo na úroky – výšku úrokov stanovuje peňažný ústav – má právo sa rozhodnúť, či podmienky prijíma alebo odmietne,

–   má právo na iné majetkové výhody dohodnuté s peňažným ústavom – ak neboli dopredu dohodnuté s ohľadom na dĺžku viazania prostriedkov na účte,

–   má právo s vkladom nakladať po preukázaní svojej totožnosti v zákonom ustanovených prípadoch – zákon to umožňuje aj tretej osobe vo vymedzených prípadoch,

–   môže po dohode s peňažným ústavom viazať (vinkulovať) výplatu vkladu na oznámenie hesla alebo na splnenie inej podmienky,

–   zásadne musí preukázať vlastníctvo ku vkladu – ak nepozná heslo.

 

Vkladné knižky

Boli a sú obľúbený bankový produkt ľudí na Slovensku. V tomto období sa však produkt vkladné knižky vo viacerých bankách rušia, nakoľko dlhodobo nereflektujú digitálnu stratégiu bánk a zároveň v zmysle zákona o cenných papieroch sa postupne ukončujú zmluvné vzťahy súvisiace s týmto produktom.

Ide o vkladový produkt vo forme cenného papiera, ktorý banka vystavuje ako potvrdenie o prijatí vkladu zloženého klientom za podmienok uvedených v zmluve o vkladnej knižke. Vkladná knižka predstavuje doklad o zmluvnom vzťahu medzi klientom – fyzickou osobou a bankou. Vkladná knižka sa vystavuje na meno, priezvisko a rodné číslo majiteľa a nie je ju možné zriadiť pre viacerých majiteľov.

Vo vkladnej knižke sa zaznamenávajú všetky zmeny, ktoré sa týkajú výšky vkladu, ako aj iné skutočnosti. Vklady je možné realizovať aj bez predloženia vkladnej knižky – v takom prípade je klient bez zbytočného odkladu povinný navštíviť obchodné miesto banky za účelom zapísania vkladu.

Podmienkou prijatia vkladu a vystavenia vkladnej knižky je vloženie minimálneho vkladu, ktorého výšku banka určuje.

 

Typy vkladných knižiek

–   vkladná knižka pre deti,

–   vkladná knižka bez viazanosti vkladu v EUR a cudzej mene (USD),

–   vkladná knižka s výpovednou lehotou.

Vkladná knižka môže byť vystavená len na meno.

Nakladanie s vkladnou knižkou

–   nie je možné nakladať s vkladom na vkladnej knižke bez jej predloženia,

–   s vkladom na vkladnej knižke na meno je oprávnený nakladať ten, na koho meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu, rodné číslo alebo dátum narodenia fyzickej osoby alebo názov, adresu sídla a pridelené identifikačné číslo právnickej osoby je vkladná knižka vystavená.

 

Záložný veriteľ

S vkladom na vkladnej knižke na meno alebo s jeho časťou, ku ktorému bolo zriadené záložné právo, je oprávnený nakladať aj záložný veriteľ, v prospech ktorého bolo zriadené záložné právo.

Záložný veriteľ musí predložiť písomnú zmluvu o zriadení záložného práva na vklad na vkladnej knižke na meno alebo na jeho časť uzatvorenej medzi vkladateľom ako záložcom a záložným veriteľom banke alebo pobočke zahraničnej banky, ktorá vkladnú knižku na meno vystavila.

 

Strata a zničenie vkladnej knižky

–   vkladateľ môže s vkladom nakladať, len ak vyhlási peňažný ústav na jeho návrh alebo na návrh toho, kto má na tom právny záujem, vkladnú knižku za umorenú,

–   po umorení vydá peňažný ústav

–   vkladateľovi novú vkladnú knižku,

–   na požiadanie vyplatí celý vklad.

Postup umorenia upravuje osobitný právny predpis, ktorým je vyhláška Ministerstva financií o peňažných službách občanom.

V prípade, že vkladateľ po dvadsať rokov s vkladom nenakladal ani nepredložil vkladnú knižku na doplnenie záznamov, zrušuje sa vkladový vzťah uplynutím tejto doby. Vkladateľovi vzniká právo na výplatu zostatku zrušeného vkladu.

 

Vkladové listy

Ide o cenný papier emitovaný bankou alebo sporiteľňou. Obvykle sa vyznačujú nízkymi hodnotami a sú určené pre drobných vkladateľov.

Vkladový list nemá len povahu potvrdenia o výške vkladu, ako je to u vkladnej knižky. Osobitosťou vkladového vzťahu oproti vkladu na vkladnej knižke je skutočnosť, že vklad môže byť iba jednorazový a jeho výška je nemenná.

 

Podmienky vkladového listu

–   vkladové listy môžu byť vystavené len na meno,

–   vkladový list na doručiteľa môže byť vystavený iba pre FO,

–   bez predloženia vkladového listu nemožno s vkladom nakladať,

–   s vkladom na vkladovom liste je oprávnený nakladať ten, na koho meno, priezvisko, adresu, dátum narodenia u FO alebo IČO u PO je vkladový list vystavený,

–   úpravy vkladového listu je oprávnený vykonávať iba peňažný ústav, ktorý ho vydal (emitent),

–   pri strate alebo zničení vkladového listu nemožno s vkladom na vkladovom liste nakladať, pokiaľ vkladový list nebol umorený.

 

Do základnej zákonnej úpravy o vkladových listoch v § 786 Občianskeho zákonníka výslovne (expresis verbis) sa ustanovilo, ktoré pre vkladové listy vyplývajú z relevantných ustanovení zákona o cenných papieroch (zákona č. 566/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov) a ustanovení zákona o dlhopisoch, (zákona č. 530/1990 Zb. v znení neskorších predpisov), pričom dovtedy neboli ani nepriamo (cez odkazy) zrejmé zo základnej zákonnej úpravy o vkladových listoch v § 786 Občianskeho zákonníka. Uvedené sprehľadnenie zákonnej úpravy o vkladových listoch v § 786 Občianskeho zákonníka bolo v záujme prehľadnosti pre vkladateľov.

 

Ďalšie formy vkladov

Zákon umožňuje peňažnému ústava dojednať s vkladateľom aj iné formy vkladov, pričom sa na tieto iné formy vkladov vzťahujú primerane ustanovenia o vkladných knižkách a vkladových listoch.

PÄTNÁSTA HLAVA

POISTNÉ ZMLUVY

Prvý oddiel

Poistná zmluva

§ 788

(1) Poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie označená a fyzická alebo právnická osoba, ktorá s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrela, je povinná platiť poistné.

(2) Poistná zmluva obsahuje najmä

a)  výšku poistnej sumy, v prípade poistenia osôb výšku zaručenej poistnej sumy,

b)  výšku poistného, jeho splatnosť a či ide o jednorazové poistné alebo bežné poistné,

c)  poistnú dobu,

d)  údaj o tom, či je dohodnuté, že v prípade poistenia osôb sa bude oprávnená osoba podieľať na výnosoch poisťovateľa a akým spôsobom,

e)  práva a povinnosti poisťovateľa, poisteného a toho, kto s poisťovateľom uzaviera poistnú zmluvu,

f)  výšku odkupnej hodnoty, ktorú poisťovateľ vyplatí v prípade poistenia osôb pri predčasnom ukončení poistenia.

(3) Súčasťou poistnej zmluvy sú všeobecné poistné podmienky poistiteľa (poistné podmienky), na ktoré sa poistná zmluva odvoláva a ktoré sú k nej pripojené alebo boli pred uzavretím zmluvy tomu, kto s poistiteľom zmluvu uzavrel, oznámené.

(4) V poistnej zmluve sa možno od poistných podmienok odchýliť len v prípadoch v nich určených. V iných prípadoch sa možno odchýliť, len pokiaľ je to na prospech poisteného.

§ 789

(1) Osobitný predpis môže ustanoviť, že poistenie vznikne bez uzavretia poistnej zmluvy na základe inej skutočnosti a za podmienok v ňom uvedených (zákonné poistenie).

(2) Osobitný predpis môže ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu (povinné zmluvné poistenie).

(3) Ak osobitný predpis členského štátu Európskej únie alebo štátu, ktorý je súčasťou Európskeho hospodárskeho priestoru (ďalej len „členský štát“), ustanoví povinné zmluvné poistenie, táto povinnosť je splnená, ak je poistná zmluva uzavretá v súlade s osobitnými predpismi členského štátu, ktoré sa týkajú tohto poistenia.

(4) Ak osobitný predpis členského štátu ustanovuje povinné zmluvné poistenie a súčasne právo tohto členského štátu ukladá poisťovateľovi povinnosť oznámiť oprávneným orgánom zánik poistného plnenia, môže tento zánik poisťovateľ uplatniť voči poškodeným tretím osobám len za podmienok ustanovených osobitným predpisom tohto členského štátu.

§ 790

Poistiť možno najmä

a)  majetok pre prípad jeho poškodenia, zničenia, straty, odcudzenia alebo iných škôd, ktoré na ňom vzniknú (poistenie majetku);

b)  fyzickú osobu pre prípad jej telesného poškodenia, smrti, dožitia sa určitého veku alebo pre prípad inej poistnej udalosti (poistenie osôb);

c)  zodpovednosť za škodu vzniknutú na živote a zdraví alebo na veci, prípadne zodpovednosť za inú majetkovú škodu (poistenie zodpovednosti za škodu).

§ 791

(1) Pre právne úkony týkajúce sa poistenia je potrebná písomná forma, ak nie je v tomto zákone alebo v poistných podmienkach ustanovené inak.

(2) Poistiteľ vydá tomu, kto s ním poistnú zmluvu uzavrel, poistku ako písomné potvrdenie o uzavretí poistnej zmluvy. Ak dôjde ku strate alebo k zničeniu poistky, vydá poistiteľ tomu, kto s ním poistnú zmluvu uzavrel, na jeho žiadosť a náklady druhopis poistky. Pokiaľ treba podľa poistných podmienok poistku predložiť na uplatnenie práva na poistné plnenie, môže poistiteľ požadovať, aby sa poistka pred vydaním druhopisu umorila.

(3) Ak poistka týkajúca sa medzinárodnej dopravy tovaru obsahuje oprávnenie toho, kto s poistiteľom zmluvu uzavrel, previesť právo z poistnej zmluvy rubopisom, a to aj nevyplneným, na ďalšie osoby, ktoré sú oprávnené na ďalší prevod, sú tieto osoby oprávnené na ďalší prevod (poistka na rad). Tento prevod dopravnej poistky rubopisom (indosamentom) má účinky postúpenia pohľadávky, aj keď poistiteľ nebol o postupe upovedomený. Poistiteľ nie je povinný skúmať platnosť rubopisu.

Komentár k § 788 až § 791

Poistná zmluva je upravené ustanoveniami § 788 až § 791. Poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie označená a fyzická alebo právnická osoba, ktorá s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrela, je povinná platiť poistné.

 

Právna úprava

Občiansky zákonník – pätnásta hlava.

Legislatíva v SR nepozná zákon o poistnej zmluve, preto tieto zmluvy upravuje Občiansky zákonník, ktorý definuje všetky potrebné pravidlá poistnej zmluvy.

 

Zmluvné strany

–   poistiteľ,

–   poistník.

 

Účel poistnej zmluvy

–   definuje podmienky, za ktorých je poistiteľ povinný vyplatiť dohodnutej osobe poistné plnenie,

–   poistník musí poistiteľovi hradiť platby – poistné,

–   zmluvy sú presne navrhnuté potrebám konkrétneho predmetu poistenia prípadne konkrétnemu klientovi,

–   nie je obchodnou zmluvou,

–   je potrebná písomná forma – platí pre právne úkony týkajúce sa poistenia.

 

Poisťovateľ

Je ním poisťovňa alebo zaisťovňa. Ide o právnickú osobu, ktorá získala úradné povolenie vykonávať poisťovaciu činnosť na území Slovenskej republiky alebo iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu. Na Slovensku môže vzniknúť poisťovňa len ako akciová spoločnosť. Zahraničná poisťovňa z iného členského štátu Európskej únie môže na Slovensku pôsobiť formou pobočky alebo na základe slobody poskytovať služby. Poisťovateľ uzatvára s poistníkom poistnú zmluvu a kryje riziká v zmluve dojednané.

 

Poistník

Ide o osobu, ktorá s poisťovateľom uzavrela poistnú zmluvu, a ktorá je povinná platiť dohodnuté poistné.

 

Podmienky byť poistníkom

–   ktorýkoľvek plnoletý občan – ten, ktorý dovŕšil 18 rokov,

–   spôsobilá osoba na právne úkony,

–   môže byť tiež podnikateľ – fyzická osoba – živnostník,

–   môže ním byť právnická osoba – spoločnosť s ručením obmedzeným, akciová spoločnosť, družstvo, nezisková organizácia, občianske združenie, príspevková alebo rozpočtová organizácia, ministerstvo, atď.

 

Podpísanie poistnej zmluvy

–   podpisuje ju poistník alebo ním splnomocnená osoba – v prípade fyzickej osoby,

–   podpisuje ju štatutárny zástupca – konateľ, člen predstavenstva, prokurista, predseda družstva alebo ním splnomocnená osoba – v prípade právnickej osoby.

 

Poistník a poistený

–   poistenie sa vzťahuje na poistenú osobu,

–   poistník poistnú zmluvu dojednáva, disponuje s ňou, môže ju zrušiť,

–   môže ísť o totožnú osobu alebo o rozdielne osoby,

–   pri uzatváraní poistenia sa môže poistník odlišovať od poistenej osoby.

 

Prípady kedy sú poistník a poistený odlišné osoby

–   rodič poistí svoje maloleté dieťa – poistník je rodič, dieťa je poistené,

–   nájomca leasingu si poistí havarijne vozidlo, ktoré financuje prostredníctvom finančného leasingu – poistník je nájomca leasingu, leasingová spoločnosť je poistená,

–   zamestnávateľ poistí svojho zamestnanca na pracovnú cestu – poistník je zamestnávateľ, zamestnanec je poistený.

Uvedené príklady vyplývajúcich najmä z povahy poistenia alebo ak je to účelné vzhľadom na okolnosti.

V prípade, že poistník a poistený sú rozdielne osoby, v prípade smrti poistníka vstupuje na jeho miesto automaticky poistený. Platí to aj v prípade maloletého dieťaťa, ktoré však nemôže plnohodnotne vykonávať povinnosti a práva poistníka, nakoľko nie je spôsobilé na právne úkony, preto musí mať zástupcu – zákonný zástupca, ktorý za neho koná.

 

Poistenie

–   právny vzťah medzi poisťovňou a poistníkom,

–   zaručuje poistenému alebo poškodenému poskytnutie poistného plnenia zo strany poisťovne v prípade vzniku poistnej udalosti,

–   vzťah je založený na základe poistnej zmluvy,

–   zmluva špecifikuje poistné podmienky, platobné podmienky, výšku poistného a iné zmluvné podmienky,

–   ide o zmluvný vzťah,

–   písomne zaznamenaný prostredníctvom poistnej zmluvy medzi poistiteľom a poistníkom.

 

Obsahové náležitosti poistnej zmluvy

–   výšku poistnej sumy,

–   výška zaručenej poistnej sumy – v prípade poistenia osôb,

–   výška poistného,

–   splatnosť poistného,

–   definícia, či ide o jednorazové poistné alebo bežné poistné,

–   poistná doba,

–   údaj o tom, či je dohodnuté, že v prípade poistenia osôb sa bude oprávnená osoba podieľať na výnosoch poisťovateľa a akým spôsobom,

–   práva a povinnosti poisťovateľa,

–   práva a povinnosti poisteného,

–   práva a povinnosti toho, kto s poisťovateľom uzaviera poistnú zmluvu,

–   výška odkupnej hodnoty, ktorú poisťovateľ vyplatí v prípade poistenia osôb pri predčasnom ukončení poistenia.

 

Súčasť poistnej zmluvy

–   všeobecné poistné podmienky poistiteľa – ide o poistné podmienky, na ktoré sa poistná zmluva odvoláva, tieto podmienky sú k poistnej zmluve pripojené – zákon umožňuje tiež, aby boli pred uzavretím zmluvy tomu, kto s poistiteľom zmluvu uzavrel, oznámené,

–   od poistných podmienok je možné sa odchýliť len v zmluve stanovených prípadoch, v iných prípadoch to nie je možné s výnimkou, ak je to na prospech poisteného.

 

Vznik poistenie

–   poistenie môže vzniknúť na základe zmluvy,

–   poistenie môže vzniknúť tiež bez uzavretia poistnej zmluvy, pričom musí existovať iná skutočnosť na základe iného právneho predpisu – príkladom je zákonné poistenie,

–   vznik povinného zmluvného poistenia – môže ho ustanoviť osobitný právny predpis u FP alebo PO.

Poznámka

Povinné zmluvné poistenie je splnené, ak je poistná zmluva uzavretá v súlade s osobitnými predpismi členského štátu, ktoré sa týkajú tohto poistenia v prípade, ak ho ustanoví osobitný predpis členského štátu Európskej únie alebo štátu, ktorý je súčasťou Európskeho hospodárskeho. Ak osobitný predpis členského štátu ustanovuje povinné zmluvné poistenie a súčasne právo tohto členského štátu ukladá poisťovateľovi povinnosť oznámiť oprávneným orgánom zánik poistného plnenia, môže tento zánik poisťovateľ uplatniť voči poškodeným tretím osobám len za podmienok ustanovených osobitným predpisom tohto členského štátu.

Znaky poistnej zmluvy

–   označenie zmluvných strán,

–   viazanie práva na poistné plnenie na vznik poistnej udalosti,

–   vymedzenie poistného plnenia,

–   platenie poistného,

–   poistné podmienky.

 

Čo je možné poistiť

–   majetok – poisťuje sa pre prípad poškodenia, zničenia, straty, odcudzenia alebo iných škôd, ktoré na ňom vzniknú – ide o poistenie majetku,

–   fyzickú osobu – poisťuje sa pre prípad telesného poškodenia, smrti, dožitia sa určitého veku alebo pre prípad inej poistnej udalosti – poistenie osôb,

–   zodpovednosť za škodu vzniknutú na živote a zdraví alebo na veci, prípadne zodpovednosť za inú majetkovú škodu – poistenie zodpovednosti za škodu,

–   poistenie právnej ochrany.

 

Písomné potvrdenie o uzavretí poistnej zmluvy a poistka

–   vydáva ho poistiteľ,

–   vydané je tomu, kto s poistnú zmluvu uzavrel s poistiteľom,

–   v prípade straty alebo zničenia poistky je vydaný poistiteľom druhopis,

–   druhopis je vydaný na žiadosť poistníka,

vydá poistiteľ tomu, kto s ním poistnú zmluvu uzavrel, na jeho žiadosť a náklady druhopis poistky. – v prípade, že je potrebné poistku predložiť na uplatnenie práva na poistné plnenie, môže poistiteľ požadovať, aby sa poistka pred vydaním druhopisu umorila,

Druhý oddiel

Uzavretie poistnej zmluvy

§ 792

(1) Na uzavretie poistnej zmluvy je potrebné, aby bol návrh prijatý v lehote, ktorú určil navrhovateľ, a ak ju neurčil, do jedného mesiaca odo dňa, keď druhý účastník návrh dostal. Poistná zmluva je uzavretá okamihom, keď navrhovateľ dostane oznámenie o prijatí svojho návrhu.

(2) Návrh poistiteľa možno prijať tiež zaplatením poistného vo výške uvedenej v návrhu, ak sa tak stane v lehote podľa odseku 1; poistná zmluva je v takom prípade uzavretá, len čo bolo poistné zaplatené.

§ 792a

(1) Pred uzavretím poistnej zmluvy poisťovateľ poskytne tomu, kto s ním uzaviera poistnú zmluvu, najmä tieto údaje:

a)  obchodné meno poisťovateľa a jeho právnu formu,

b)  názov štátu, kde sa nachádza sídlo poisťovateľa a názov štátu, kde sa nachádza pobočka poisťovateľa, ktorá uzaviera poistnú zmluvu,

c)  sídlo poisťovateľa a adresu umiestnenia pobočky poisťovateľa, ktorá uzaviera poistnú zmluvu.

(2) Pri poistení osôb okrem poistenia pre prípad úrazu poisťovateľ poskytne pred uzavretím poistnej zmluvy tomu, kto s ním uzaviera poistnú zmluvu, okrem údajov podľa odseku 1 aj tieto ďalšie údaje:

a)  obsah všetkých poistných plnení a všetkých nárokov vyplývajúcich z poistnej zmluvy,

b)  poistnú dobu,

c)  spôsob zániku poistnej zmluvy,

d)  spôsob platenia poistného a doba platenia poistného,

e)  spôsob výpočtu a rozdelenia podielov na výnosoch, ak sú súčasťou poistnej zmluvy,

f)  spôsob stanovenia odkupnej hodnoty, výšku odkupnej hodnoty a výšku poistnej sumy pri zúžení rozsahu poistenia a rozsah, v akom sú garantované,

g)  výšku poistného za každé poistenie, osobitne za hlavné poistenie a prípadné doplnkové poistenie,

h)  pri poistných zmluvách spojených s investičnými fondmi určenie podielových jednotiek, s ktorými je poistné plnenie spojené,

i)  povahu podkladových aktív pre poistné zmluvy spojené s investičnými fondmi,

j)  poučenie o práve na odstúpenie od zmluvy vrátane určenia náležitostí a formy oznámenia o odstúpení, spôsobe a mieste doručenia oznámenia o odstúpení a o označení osoby, ktorej sa toto oznámenie doručuje,

k)  všeobecné informácie o daňových predpisoch, ktoré sa vzťahujú na danú poistnú zmluvu,

l)  spôsob vybavovania sťažností toho, kto s poisťovateľom uzaviera poistnú zmluvu, poisteného a oprávnenej osoby,

m) právo štátu, ktoré platí pre poistnú zmluvu tam, kde zmluvné strany nemajú možnosť zvoliť si právo platné pre poistnú zmluvu, alebo právo štátu, ktoré navrhuje poisťovateľ, ak zmluvné strany majú možnosť zvoliť si právo,

n)  miesto zverejnenia správy o finančnom stave poisťovateľa podľa osobitného predpisu,

o)  ďalšie informácie a poučenia umožňujúce správne pochopiť riziká spojené s poistnou zmluvou, ktoré preberá ten, ktorý s poisťovateľom uzaviera poistnú zmluvu.

(3) Pri poistení, ktoré nie je poistením osôb a pri poistení pre prípad úrazu, poisťovateľ poskytne pred uzavretím poistnej zmluvy tomu, kto s ním uzaviera poistnú zmluvu, okrem údajov podľa odseku 1 aj údaje podľa odseku 2 písm. l) a m).

(4) Počas trvania poistnej zmluvy poisťovateľ poskytuje tomu, kto s ním uzavrel poistnú zmluvu, najmä tieto údaje:

a)  zmenu obchodného mena poisťovateľa, jeho právnej formy a sídla a zmenu adresy umiestnenia pobočky poisťovateľa, s ktorým bola poistná zmluva uzavretá,

b)  zmenu údajov uvedených v odseku 2 písm. a) až j),

c)  stav podielov na výnosoch za každý rok,

d)  zmenu všeobecných poistných podmienok a osobitných poistných podmienok.

(5) Ak v súvislosti s návrhom na uzavretie poistnej zmluvy poistenia osôb okrem poistenia pre prípad úrazu poisťovateľ poskytne údaje týkajúce sa možných platieb nad rámec dohodnutých platieb podľa poistnej zmluvy, poisťovateľ musí poskytnúť tomu, kto s ním uzaviera poistnú zmluvu, vzorový prepočet, pri ktorom sa možné poistné plnenie bez zmeny iných častí výpočtu vypočíta s troma rôznymi úrokovými sadzbami; to neplatí, ak ide o poistenie, pri ktorom nevzniká právo na odkupnú hodnotu. Poisťovateľ musí jasným a zrozumiteľným spôsobom informovať toho, kto s ním uzaviera poistnú zmluvu, že vzorový prepočet je modelovým výpočtom, a zo vzorového prepočtu nevyplývajú osobe žiadne nároky.

(6) Pri poistných zmluvách s podielom na výnosoch, musí poisťovateľ každoročne písomne informovať toho, s kým uzavrel poistnú zmluvu, o stave jeho nárokov vyplývajúcich z poistnej zmluvy vrátane stavu podielu na výnosoch. Ak poisťovateľ poskytol údaje o možnom vývoji podielov na zisku podľa odseku 5,musí toho, s kým uzavrel poistnú zmluvu, informovať aj o rozdieloch medzi skutočným stavom a vzorovým prepočtom.

§ 792b

Údaje podľa § 792a musia byť úplné, presné, pravdivé a zrozumiteľné a poskytujú sa písomne v štátnom jazyku Slovenskej republiky. Tieto údaje sa môžu poskytnúť aj v jazyku, ktorý požaduje ten, kto s poisťovateľom uzaviera poistnú zmluvu, alebo v jazyku štátu, ktorého právo platí pre poistnú zmluvu, ak zmluvné strany majú možnosť zvoliť si právo.

§ 793

(1) Kto s poistiteľom uzaviera poistnú zmluvu, je povinný odpovedať pravdivo a úplne na všetky písomné otázky poistiteľa týkajúce sa dojednávaného poistenia. To platí tiež, ak ide o zmenu poistenia.

(2) Túto povinnosť má aj ten, na ktorého majetok, život alebo zdravie alebo zodpovednosť za škody sa má poistenie vzťahovať, aj keď poistnú zmluvu sám neuzaviera.

§ 794

(1) Poistnú zmluvu možno uzavrieť aj v prospech inej osoby.

(2) Na poistné zmluvy uzavreté v prospech inej osoby sa primerane použijú ustanovenia o zmluve v prospech tretej osoby (§ 50) s tým, že súhlas inej osoby môže byť daný aj dodatočne pri uplatnení práv vyplývajúcich z poistnej udalosti.

Komentár k § 792 až § 794

V súlade s týmto zákonom vzniká poistenie dvomi spôsobmi. Po prvé je to podpisom zmluvy, ku ktorému bežne dochádza pri takzvaných „papierových“ poistkách. Poistenie teda vzniká týmto okamihom, ak nie je dojednané inak. Druhým spôsobom je zaplatenie prvého alebo jednorazového poistného. Keď klient zaplatí prvé alebo jednorazové poistné, nie je v niektorých špeciálnych prípadoch potrebné zmluvu ani podpisovať.

 

Uzavretie poistnej zmluvy

–   vznik dvojstranného právneho vzťahu – na jednej strane je poistiteľ a na druhej strane poistník, pričom poistníkom je FO alebo PO, ktorá uzavretím poistnej zmluvy zabezpečuje poistné plnenie pre seba alebo inú osobu (poisteného) pre prípad, že nastane určitá náhodná udalosť,

–   poistenie ako zmluvný vzťah, na základe ktorého poisťovňa preberá za poisteného riziko a poistník jej platí poistné,

–   poistnú zmluvu možno uzavrieť aj v prospech inej osoby.

 

Spôsoby vzniku poistenia

Z právneho hľadiska, ako sme už uviedli, ide o dva spôsoby

–   prijatím návrhu na uzavretie poistnej zmluvy navrhovateľom – obyčajne poistník (klient) podáva písomný návrh, ktorý poisťovňa preskúma, najmä po stránke ocenenia rizika, ale aj z formálneho hľadiska a keď tento návrh prijme, vystaví klientovi poistku ako potvrdenie o uzavretí poistenia;

–   zaplatením prvého alebo jednorazového poistného – tento spôsob vzniku poistenia má význam najmä vtedy, keď návrh na uzavretie poistnej zmluvy zatiaľ nestihol prejsť celým „schvaľovacím“ procesom v poisťovni, alebo je len na ceste od agenta do poisťovne, ale poistné krytie rizika už existuje, pretože klient zaplatil poistné.

Poistenie vzniká nultou hodinou nasledujúceho dňa po uzavretí poistenia, ak nie je v poistnej zmluve dohodnuté inak.

 

Predbežné krytie

Používa sa v niektorých prípadoch, ak je z praktického hľadiska nevyhnutné, aby poistné krytie vzniklo ihneď po písomnom formulovaní návrhu na uzavretie poistnej zmluvy, napríklad pri poistení motorového vozidla, ktoré bolo práve predané a klient ho ihneď po prevzatí chce používať. Vtedy ešte obyčajne nie je ani prijatý návrh na uzavretie poistnej zmluvy poisťovňou, ani zaplatené poistné, t. j. nie je splnená ani jedna podmienka vzniku poistenia z právneho hľadiska.

 

Obsah poistnej zmluvy

Poistná zmluva musí obsahovať všetky náležitosti podľa § 792a Občianskeho zákonníka a ďalšie súčasti, vychádzajúce zo zaužívaných zvyklostí a dlhoročných pravidiel. Tieto pravidlá sú plne v súlade s medzinárodným štandardom poistenia.

 

Poistné podmienky pre poistenie vo všeobecnosti

–   najmä podmienky vzniku a zániku poistnej zmluvy,

–   charakteristika pojmu poistná udalosť,

–   podmienky, za ktorých sa poskytne poistné plnenie,

–   podmienky a spôsob platenia poistného a podobne.

Všeobecné poistné podmienky sú poistné podmienky, používané pre určitú skupinu produktov, väčšinou je možné sa od nich odchýliť len v prospech klienta. Je z nich možné vyčítať celý princíp fungovania zmluvného vzťahu, a to najmä:

–   výklad pojmov,

–   čo je poistná udalosť,

–   čo môže byť predmetom poistenia,

–   poistné riziká – definície, opis a výluky,

–   stanovenie poistnej sumy,

–   spôsoby platenia poistného,

–   spôsoby vzniku a zániku poistenia,

–   plnenie pri poistnej udalosti.

 

Poistné podmienky doplňujúce

–   využívajú sa pre určitý druh poistenia,

–   ide o rôzne výluky z poistenia,

–   spôsob stanovenia poistného plnenia a podobne.

–   zmluvné dojednania sú určené pre konkrétny produkt a rozširujú, dopĺňajú alebo bližšie špecifikujú poistné podmienky,

–   osobitné poistné podmienky sa používajú obyčajne v prípade, keď sa poistník dohodne s poisťovňou, že sa odchýli od štandardných podmienok.

 

Návrh na uzavretie poistnej zmluvy

–   podáva ho poistník prostredníctvom tretej osoby (agenta) na tlačive poisťovne,

–   obsahuje základné identifikačné údaje o klientovi,

–   obsahuje požadované poistné riziká,

–   obsahuje poistné sumy,

–   obsahuje navrhovanú výšku poistného,

–   obsahuje lehotu platenia,

–   obsahuje ostatné poistnotechnické podmienky – spoluúčasti, obmedzenia plnenia, opis rizika – rizikové pomery a podobne.

 

Doložky a prílohy k poistnej zmluve

Doložky sa prikladajú k niektorým pripoisteniam, stanovujú výluky alebo obmedzenia plnenia, prípadne rušia niektoré výluky v poistných podmienkach. Prílohy k poistnej zmluve sú rôzne dokumenty, bližšie opisujúce riziko, napr. lekárske správy v životnom poistení alebo znalecký posudok, výkresy, zoznamy poistených vecí či fotodokumentácia v prípade majetkového poistenia; doložky by mali byť riadne očíslované a označené číslom poistnej zmluvy.

 

Doklad o zaplatení prvého alebo jednorazového poistného

Poistenie niekedy vzniká zaplatením prvého alebo jednorazového poistného a často býva zaplatenie viazané na dátum účinnosti poistenia, preto je vhodné, aby súčasťou (návrhu) poistnej zmluvy bol aj doklad o zaplatení poistného.

 

Podmienky uzavretia poistnej zmluvy

–   návrh musí byť prijatý v lehote, ktorú určil navrhovateľ,

–   v prípade neurčenia lehoty, do jedného mesiaca odo dňa, keď druhý účastník návrh dostal,

–   poistná zmluva je uzavretá okamihom, keď navrhovateľ dostane oznámenie o prijatí svojho návrhu.

 

Poskytnutie údajov pre uzavretím poistnej zmluvy

–   údaje poskytuje poisťovateľ a poskytuje ich tomu, kto s ním uzaviera poistnú zmluvu,

–   obchodné meno poisťovateľa, právna forma,

–   názov štátu, kde sa nachádza sídlo poisťovateľa a názov štátu, kde sa nachádza pobočka poisťovateľa, ktorá uzaviera poistnú zmluvu,

–   sídlo poisťovateľa a adresu umiestnenia pobočky poisťovateľa, ktorá uzaviera poistnú zmluvu.

–   ďalšie údaje pri poistení osôb okrem poistenia pre prípad úrazu poisťovateľ:

–   obsah všetkých poistných plnení a všetkých nárokov vyplývajúcich z poistnej zmluvy,

–   poistnú dobu,

–   spôsob zániku poistnej zmluvy,

–   spôsob platenia poistného a doba platenia poistného,

–   spôsob výpočtu a rozdelenia podielov na výnosoch, ak sú súčasťou poistnej zmluvy,

–   spôsob stanovenia odkupnej hodnoty, výšku odkupnej hodnoty a výšku poistnej sumy pri zúžení rozsahu poistenia a rozsah, v akom sú garantované,

–   výšku poistného za každé poistenie, osobitne za hlavné poistenie a prípadné doplnkové poistenie,

–   pri poistných zmluvách spojených s investičnými fondmi určenie podielových jednotiek, s ktorými je poistné plnenie spojené,

–   povahu podkladových aktív pre poistné zmluvy spojené s investičnými fondmi,

–   poučenie o práve na odstúpenie od zmluvy vrátane určenia náležitostí a formy oznámenia o odstúpení, spôsobe a mieste doručenia oznámenia o odstúpení a o označení osoby, ktorej sa toto oznámenie doručuje,

–   všeobecné informácie o daňových predpisoch, ktoré sa vzťahujú na danú poistnú zmluvu,

–   spôsob vybavovania sťažností toho, kto s poisťovateľom uzaviera poistnú zmluvu, poisteného a oprávnenej osoby,

–   právo štátu, ktoré platí pre poistnú zmluvu tam, kde zmluvné strany nemajú možnosť zvoliť si právo platné pre poistnú zmluvu, alebo právo štátu, ktoré navrhuje poisťovateľ, ak zmluvné strany majú možnosť zvoliť si právo,

–   miesto zverejnenia správy o finančnom stave poisťovateľa podľa osobitného predpisu,

–   ďalšie informácie a poučenia umožňujúce správne pochopiť riziká spojené s poistnou zmluvou, ktoré preberá ten, ktorý s poisťovateľom uzaviera poistnú zmluvu,

–   údaje počas trvania poistnej zmluvy poisťovateľ:

–   zmenu obchodného mena poisťovateľa, jeho právnej formy a sídla a zmenu adresy umiestnenia pobočky poisťovateľa, s ktorým bola poistná zmluva uzavretá,

–   zmenu údajov uvedených v odseku 2 písm. a) až j),

–   stav podielov na výnosoch za každý rok,

–   zmenu všeobecných poistných podmienok a osobitných poistných podmienok.

 

Údaje týkajúce sa platieb

Ak v súvislosti s návrhom na uzavretie poistnej zmluvy poistenia osôb okrem poistenia pre prípad úrazu poisťovateľ poskytne údaje týkajúce sa možných platieb nad rámec dohodnutých platieb podľa poistnej zmluvy, poisťovateľ musí poskytnúť tomu, kto s ním uzaviera poistnú zmluvu, vzorový prepočet, pri ktorom sa možné poistné plnenie bez zmeny iných častí výpoč­tu vypočíta s troma rôznymi úrokovými sadzbami.

Uvedená povinnosť neplatí, ak ide o poistenie, pri ktorom nevzniká právo na odkupnú hodnotu. Poisťovateľ musí jasným a zrozumiteľným spôsobom informovať toho, kto s ním uzaviera poistnú zmluvu, že vzorový prepočet je modelovým výpočtom, a zo vzorového prepočtu nevyplývajú osobe žiadne nároky.

 

Informačná povinnosť

Pri poistných zmluvách s podielom na výnosoch, musí poisťovateľ každoročne písomne informovať toho, s kým uzavrel poistnú zmluvu, o stave jeho nárokov vyplývajúcich z poistnej zmluvy vrátane stavu podielu na výnosoch. Zákon ustanovuje tiež povinnosť informovať aj o rozdieloch medzi skutočným stavom a vzorovým prepočtom.

V súlade s článkami 183 a 185 smernice Solventnosť II sa ustanovilo poskytovanie informácií poistníkom, a to pred uzavretím poistnej zmluvy a počas trvania poistnej zmluvy.

 

Poskytovanie údajov

–   musia byť úplné, presné, pravdivé a zrozumiteľné,

–   poskytujú sa písomne v štátnom ­jazyku Slovenskej republiky,

–   zákon ich umožňuje poskytnúť aj v jazyku, ktorý požaduje ten, kto s poisťovateľom uzaviera poistnú zmluvu.

 

Povinnosť poistiteľa odpovedať pravdivo a úplne

–   povinnosť platí pre toho, kto s poistiteľom uzaviera poistnú zmluvu,

–   musí odpovedať na všetky písomné otázky poistiteľa,

–   povinnosť platí aj v prípade zmeny poistenia,

–   povinnosť má aj ten, na ktorého majetok, život alebo zdravie alebo zodpovednosť za škody sa má poistenie vzťahovať.

Tretí oddiel

Práva a povinnosti
z poistenia

§ 795

(1) Povinnosť poistiteľa plniť a jeho právo na poistné vznikne prvým dňom po uzavretí poistnej zmluvy, ak nebolo účastníkmi dohodnuté, že vznikne už uzavretím poistnej zmluvy alebo neskôr.

(2) V poistení týkajúcom sa medzinárodnej dopravy tovaru možno dohodnúť, že sa poistenie vzťahuje aj na dobu pred uzavretím poistnej zmluvy. Poistiteľ však nie je povinný poskytnúť poistné plnenie, pokiaľ ten, kto s poistiteľom uzavrel poistnú zmluvu, v čase uzavretia poistnej zmluvy vedel alebo musel vedieť, že poistná udalosť už nastala.

§ 796

(1) Ten, kto s poistiteľom uzavrel poistnú zmluvu, je povinný platiť poistné, a to za dohodnuté poistné obdobia (bežné poistné); možno tiež dohodnúť, že poistné bude zaplatené naraz za celú dobu, na ktorú bolo poistenie dojednané (jednorazové poistné).

(2) Ak nebolo dohodnuté inak, je bežné poistné splatné prvého dňa poistného obdobia a jednorazové poistné dňom začiatku poistenia.

(3) Ak nie je v poistení týkajúcom sa medzinárodnej dopravy tovaru zaplatené poistné a ak nejde o prípad uvedený v § 795 ods. 2, nie je poistiteľ povinný poskytnúť poistné plnenie z poistných udalostí, ku ktorým došlo pred zaplatením poistného. Poistiteľ nemá právo na poistné, ak v čase uzavretia poistnej zmluvy vedel, že poistná udalosť nemôže nastať.

(4) Ak tak určujú poistné podmienky, je ten, kto s poistiteľom uzavrel poistnú zmluvu, zbavený povinnosti platiť poistné bez toho, aby tým bola dotknutá výška poistného plnenia.

§ 797

(1) Právo na plnenie má, pokiaľ nie je v tomto zákone alebo v poistných podmienkach ustanovené inak, ten, na ktorého majetok, život alebo zdravie, alebo na ktorého zodpovednosť za škody sa poistenie vzťahuje (poistený).

(2) Právo na plnenie vznikne, ak nastane skutočnosť, s ktorou je spojený vznik povinnosti poistiteľa plniť (poistná udalosť).

(3) Plnenie je splatné do pätnástich dní, len čo poistiteľ skončil vyšetrenie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti poistiteľa plniť. Vyšetrenie sa musí vykonať bez zbytočného odkladu; ak sa nemôže skončiť do jedného mesiaca po tom, keď sa poistiteľ o poistnej udalosti dozvedel, je poistiteľ povinný poskytnúť poistenému na požiadanie primeraný preddavok.

(4) Ak poistiteľ odmietol plniť čo i len z časti, je povinný uviesť dôvod neplnenia alebo zníženia plnenia; tento dôvod nie je možné dodatočne meniť.

§ 798

Poistiteľ je oprávnený plnenie z poistnej zmluvy primerane znížiť, ak na základe vedome nepravdivej alebo neúplnej odpovede (§ 793) bolo určené nižšie poistné.

§ 799

(1) Poistený je povinný zachovávať povinnosti, ktoré boli dohodnuté alebo ktoré sú v tomto zákone alebo v poistných podmienkach ustanovené.

(2) Kto má právo na plnenie, je povinný bez zbytočného odkladu poistiteľovi písomne oznámiť, že nastala poistná udalosť, dať pravdivé vysvetlenie o jej vzniku a rozsahu jej následkov a predložiť potrebné doklady, ktoré si poistiteľ vyžiada. Poistné podmienky mu môžu uložiť aj ďalšie povinnosti.

(3) Ak malo vedomé porušenie povinností uvedených v odsekoch 1 a 2 podstatný vplyv na vznik poistnej udalosti alebo na zväčšenie rozsahu následkov poistnej udalosti, je poistiteľ oprávnený plnenie z poistnej zmluvy znížiť podľa toho, aký vplyv malo toto porušenie na rozsah jeho povinnosti plniť. Poistiteľ nie je oprávnený počas trvania poistnej zmluvy plnenie z poistnej zmluvy znížiť z dôvodu, že poistné nebolo riadne a včas zaplatené.

Komentár k § 795 až § 799

Práva a povinnosti z poistenia majú účastníci poistenia, ktorými sú poisťovňa, poistník a poistený.

 

Účastníkmi poistenia

–   fyzické osoby,

–   právnické osoby:

 

Poisťovňa

Je ním finančný ústav, ktorý preberá na seba riziko klienta za úplatu, právna forma poisťovne je spravidla akciová spoločnosť alebo pobočka zahraničnej poisťovne.

 

Poistník

Ide o osobu, ktorá uzavrela poistnú zmluvu, môže ísť o plnoletého občana alebo živnostníka alebo právnickú osobu.

 

Poistený

Ide o osobu, na ktorej život, úraz, zdravie, majetok, zodpovednosť za škodu sa poistenie vzťahuje. Poistený v prípade poistenia osôb môže byť občan – fyzická osoba, v prípade poistenia majetku, zodpovednosti za škodu a motorových vozidiel môže ísť o občana, živnostníka alebo právnickú osobu.

 

Práva a povinnosti poisťovne

–   má právo na poistné počas trvania poistnej zmluvy,

–   je povinná poskytnúť poistné plnenie v prípade poistnej udalosti podľa § 795 – ide o základnú povinnosť,

–   poistné plnenie môže primerane znížiť na základe neúplnej alebo nepravdivej odpovede poistníka alebo poisteného.

 

Práva a povinnosti poistníka

–   má právo disponovať s vlastnou poistnou zmluvou,

–   základnou povinnosťou poistníka je platiť poistné,

–   je povinný odpovedať pravdivo na všetky otázky poistiteľa – ide o otázky týkajúce sa zistenia ocenenia rizika pred uzavretím poistenia alebo pri vybavení poistenia.

 

Práva a povinnosti poisteného

–   má právo na poistné plnenie v prípade poistnej udalosti,

–   má právo na vyplatenie plnenia do 15 dní od skončenia vyšetrovania poistnej udalosti,

–   má právo na vyplatenie k poistenému primeranej zálohy v prípade, ak poisťovňa nemôže vyšetriť rozsah škody do 1 mesiaca od dátumu poistnej udalosti,

–   je povinný odpovedať pravdivo na písomné otázky poisťovne,

–   je povinný včas oznámiť, že nastala poistná udalosť,

–   je povinný predložiť poisťovňou požadované doklady a podľa možností predchádzať vzniku škody,

–   musí urobiť všetky opatrenia, aby sa rozsah škody ďalej nezväčšoval v prípade, že nastala poistná udalosť.

 

Cieľom znenia odseku 4 je, aby v prípade odmietnutia poistného plnenia alebo jeho zníženia, nemal poistiteľ možnosť dodatočne meniť dôvody neplnenia ak ten, kto má právo na plnenie spochybnil a vyvrátil dôvod neplnenia. Uvedené ustanovenie teda zvýšilo právnu istotu toho, kto má právo na plnenie tak, že poistiteľ nemôže špekulatívne hľadať nové dôvody, prečo plnenie odmietol alebo znížil.

Tiež poistiteľ nie je oprávnený počas trvania poistnej zmluvy plnenie z poistnej zmluvy znížiť z dôvodu, že poistné nebolo riadne a včas zaplatené.

Ustanovenie § 801 ustanovuje lehoty pri zániku poistenia pre nezaplatenie, avšak počas trvania týchto lehôt je poistná zmluva i naďalej účinná a poistiteľ má právo na zaplatenie poistného. V prípade poistnej udalosti je teda poistiteľ povinný plniť a nárok na zaplatenie poistného mu nezaniká.

Ustanovenie odseku 3 ustanovuje, že ak stále poistné zmluva trvá, je poistiteľ povinný plniť tak akoby došlo k zaplateniu poistného, pretože aj po poistnej udalosti je poistník povinný dlžné poistné zaplatiť v celom rozsahu, a preto nie je dôvod na to, aby mu iba z dôvodu omeškania zaplatenia poistného bolo poistné plnenie znižované, keďže podľa ustanovenia § 803 patrí poistiteľovi poistné za dobu až do zániku poistenia.

Štvrtý oddiel

Zánik poistenia

§ 800

(1) Poistenie, pri ktorom je dojednané bežné poistné, zanikne výpoveďou ku koncu poistného obdobia; výpoveď sa musí dať aspoň šesť týždňov pred jeho uplynutím. Ak došlo k zmene výšky poistného a poistiteľ výšku poistného neoznámil tomu, kto s ním uzavrel poistnú zmluvu, najneskôr desať týždňov pred uplynutím poistného obdobia, neuplatní sa lehota podľa prvej vety.

(2) Možno tiež dohodnúť, že poistenie môže vypovedať každý z účastníkov do dvoch mesiacov po uzavretí poistnej zmluvy. Výpovedná lehota je osemdenná; jej uplynutím poistenie zanikne.

(3) Poistiteľ nemôže podľa odseku 1 vypovedať poistenie osôb s výnimkou poistenia pre prípad úrazu.

§ 801

(1) Poistenie zanikne aj tak, že poistné za prvé poistné obdobie alebo jednorazové poistné nebolo zaplatené do troch mesiacov odo dňa jeho splatnosti.

(2) Poistenie zanikne aj tak, že poistné za ďalšie poistné obdobie nebolo zaplatené do jedného mesiaca odo dňa doručenia výzvy poisťovateľa na jeho zaplatenie, ak nebolo poistné zaplatené pred doručením tejto výzvy. Výzva poisťovateľa obsahuje upozornenie, že poistenie zanikne, ak nebude zaplatené. To isté platí, ak bola zaplatená len časť poistného. Poisťovateľ je povinný doručiť výzvu podľa prvej vety do jedného mesiaca odo dňa splatnosti poistného. Ak nebola výzva podľa predchádzajúcej vety doručená, poistenie zanikne, ak poistné nebolo zaplatené do troch mesiacov odo dňa jeho splatnosti.

(3) Lehoty podľa odsekov 1 a 2 možno dohodou predĺžiť.

§ 802

(1) Pri vedomom porušení povinností uvedených v ustanoveniach § 793 môže poistiteľ od poistnej zmluvy odstúpiť, ak pri pravdivom a úplnom zodpovedaní otázok by poistnú zmluvu neuzavrel. Toto právo môže poistiteľ uplatniť do troch mesiacov odo dňa, keď takú skutočnosť zistil; inak právo zanikne.

(2) Ak sa poistiteľ dozvie až po poistnej udalosti, že jej príčinou je skutočnosť, ktorú pre vedome nepravdivé alebo neúplné odpovede nemohol zistiť pri dojednávaní poistenia a ktorá pre uzavretie poistnej zmluvy bola podstatná, je oprávnený plnenie z poistnej zmluvy odmietnuť; odmietnutím plnenia poistenie zanikne.

§ 802a

(1) V prípade poistenia osôb s výnimkou poistenia pre prípad úrazu môže osoba, ktorá s poistiteľom uzavrela poistnú zmluvu, najneskôr do tridsať dní odo dňa uzavretia poistnej zmluvy od tejto zmluvy odstúpiť.

(2) Prejav vôle osoby, ktorá s poistiteľom uzavrela poistnú zmluvu, urobený do tridsať dní odo dňa uzavretia poistnej zmluvy a smerujúci k jej zrušeniu sa považuje za odstúpenie od zmluvy podľa odseku 1.

§ 803

(1) Poistiteľ má právo na poistné za dobu do zániku poistenia. Ak poistenie zaniklo z dôvodu podľa § 801 ods. 1 alebo § 801 ods. 2, výška poistného, na ktoré má poistiteľ nárok, sa určí z poistného za predchádzajúce obdobie.

(2) Ak zanikne poistenie pred uplynutím doby, za ktorú bolo bežné poistné zaplatené, je poistiteľ povinný zvyšujúcu časť poistného vrátiť.

(3) Ak nastala poistná udalosť a dôvod ďalšieho poistenia tým odpadol, patrí poistiteľovi poistné do konca poistného obdobia, v ktorom poistná udalosť nastala; jednorazové poistné patrí poistiteľovi aj v týchto prípadoch vždy celé.

(4) Ak zanikne poistenie odstúpením od zmluvy podľa § 802a, vráti poistiteľ osobe, ktorá s poistiteľom uzavrela poistnú zmluvu, bez zbytočného odkladu, najneskôr však do tridsať dní od odstúpenia, zaplatené poistné; pritom má právo si od zaplateného poistného odpočítať, čo už plnil. Ak poskytnuté poistné plnenie, presahuje výšku zaplateného poistného, vráti osoba, ktorá s poistiteľom uzavrela zmluvu alebo poistený, poistiteľovi výšku poistného plnenia, ktorá presahuje zaplatené poistné.

§ 804

Poistné podmienky pre poistenie osôb určujú, v ktorých prípadoch je poistiteľ povinný vyplatiť pri zániku poistenia odbytné, kedy poistenie nezanikne pre neplatenie poistného a na ktoré prípady sa nevzťahuje ustanovenie § 803 ods. 2 o vrátení poistného.

Komentár k § 800 až § 804

Poistenie zaniká z rôznych príčin.

Poznámka

Od prvého októbra 2018 platí novela Občianskeho zákonníka, ktorá mala zefektívniť zánik poistenia z dôvodu nezaplatenia poistného. V praxi však úprava sťažila život poisťovniam ako aj ich klientom.

Poistenie je zmluvným vzťahom, ktorý možno vypovedať štandardne – dohodou, ale aj inými formami. Poistenie možno ukončiť vypovedaním poistnej zmluvy do dvoch mesiacov od jej uzatvorenia, a to zo strany poisteného alebo poisťovne, výpoveďou ku koncu poistného obdobia. Výpoveď je treba podať písomne najneskôr šesť týždňov pred uplynutím doby, na ktorú bolo poistenie dojednané.

Existujú však aj iné možnosti. Napríklad, ak si klient vyberie ukončenie zmluvného vzťahu nezaplatením poistného. Nie je to štandardný postup, ale Občiansky zákonník ho umožňuje. Poistná zmluva zaniká aj nezaplatením, ak poistné za prvé poistné obdobie, alebo jednorazové poistné, nebolo zaplatené do troch mesiacov odo dňa splatnosti alebo nezaplatením poistného, ak poistné za ďalšie poistné obdobie nebolo zaplatené do jedného mesiaca odo dňa doručenia výzvy poisťovne.

Práve výzva na zaplatenie poistného od poisťovne sa stala predmetom novely Občianskeho zákonníka. Do konca septembra 2018 totiž síce platilo, že poistenie zanikne, ak poistné nebolo zaplatené do jedného mesiaca odo dňa doručenia výzvy, avšak v zákone sa neuvádzalo, dokedy musí byť výzva z poisťovne zaslaná.

Takéto nejednoznačná interpretácia teda neurčovala poisťovni povinnosť, kedy má zaslať výzvu. To mohlo v niektorých prípadoch viesť k umelému predlžovaniu poistného vzťahu. Práve to bolo dôvodom na zmenu. Počas nezaplateného poistného má poisťovateľ totiž nárok na dlžné poistné aj s úrokmi z omeškania. V prípade poistnej udalosti však zároveň dochádzalo k výraznému kráteniu poistného plnenia.

Od októbra 2018sa preto do Občianskeho zákonníka dostala aj lehota, dokedy musí poisťovňa výzvu na zaplatenie zaslať. Poisťovateľ je tak povinný urobiť do jedného mesiaca odo dňa splatnosti poistného. No poisťovne nehodnotia úpravu pozitívne.

Poisťovne sa museli vyrovnať s novými daňovými povinnosťami. A aj novela Občianskeho zákonníka im zvýšila náklady, s ktorými nepočítali. Navyše samotné zasielanie výzvy do jedného mesiaca je podľa nich problematické. Nariadenie je možné aplikovať iba so zjavnými problémami, ako na strane poisťovní, tak aj na strane klientov. Poisťovne vynakladajú kopu financií a úsilia na zasielanie výziev, ktoré klientov zbytočne obťažovať a nebudú ochotní preberať si zásielky od doručovateľa. Neuvedomia si, že neprebratie zásielky spôsobí, že hoci sa klient o obsahu zásielky nedozvie, začne mu plynúť lehota pre zánik poistenia. Poistenie mu tak môže zaniknúť bez toho, aby sa o tom dozvedel.

 Neodôvodnené predlžovanie zmluvného vzťahu, ktoré sa uvádza v dôvodovej správe ako dôvod na túto legislatívnu zmenu, sa tak v realite nahradilo rýchlymi zánikmi poistných zmlúv, aj keď o to klient nemá záujem, alebo ani vedomosť.

Poisťovne posielajú výzvy na nezaplatene poistného. Negatívny dopad v praxi je v tom, že táto zmena má aj negatívny vplyv na klientov, lebo množstvo z nich malo nastavený trvalý príkaz na zaplatenie poistného na určitý deň, alebo poistné hradia s oneskorením. Takíto klienti predtým výzvy nedostávali, no po novom už áno.

Napriek tomu, že sa Občiansky zákonník snažil zjednotiť termín, dokedy klienti dostanú výzvu o nezaplatení, stále zostala v platnosti aj možnosť ukončenia poistenia nezaplatením poistného do troch mesiacov, čo istým spôsobom znížilo zaťaženie klientov, ktorí v taktom prípade nemusia chodiť na poštu iba pre to, že uhrádzali poistenie pár dní po splatnosti. Na druhej strane existencia dvoch prístupov je mätúca.

Výpoveď ku koncu poistného obdobia

Jednou z možností zániku poistenia je výpoveď ku koncu poistného obdobia. Podľa ustanovenia § 800 ods. 1 Občianskeho zákonníka je výpoveď potrebné dať aspoň šesť týždňov pred uplynutím poistného obdobia. Najneskôr v posledný deň predtým, ako začne plynúť posledných šesť týždňov poistného obdobia musí byť výpoveď doručená druhej zmluvnej strane v písomnej forme.

Takáto výpoveď však nemôže byť aplikovaná na vypovedanie poistenia osôb (okrem poistenia pre prípad úrazu).

Poisťovateľ je povinný poistníkovi oznámiť termín, do ktorého je možné podať výpoveď poistnej zmluvy iba pre zmluvy, kde je dojednané povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, čo upravuje zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pri ostatných typoch poistných zmlúv túto povinnosť nemá a preto poistník si musí poistné obdobie ustriehnuť sám.

 

Bežné poistenie – zánik výpoveďou

–   bežné poistenie zanikne výpoveďou ku koncu poistného obdobia,

–   výpoveď sa musí dať v stanovenej lehote, o je minimálne šesť týždňov pred jeho uplynutím,

–   v prípade zmeny výšky poistného, ak poistiteľ výšku poistného neoznámil tomu, kto s ním uzavrel poistnú zmluvu, najneskôr desať týždňov pred uplynutím poistného obdobia, neuplatní sa lehota 6 týždňov pred uplynutím,

–   môže dať výpoveď každý z účastníkov do dvoch mesiacov po uzavretí poistnej zmluvy,

–   poistenie zanikne výpovednou lehotou – tá je osemdenná,

–   poistiteľ nemôže pri bežnom poistení vypovedať poistenie osôb s výnimkou poistenia pre prípad úrazu.

V zmysle ods. 1 sa musí dať výpoveď aspoň 6 týždňov pred uplynutím poistného obdobia. Nakoľko predtým poisťovateľ nemal ustanovenú lehotu na oznámenie novej výšky poistného na nasledujúce poistné obdobie, poistník nedisponoval adekvátnou lehotou na posúdenie a prípadnú zmenu poisťovateľa, ak považuje navýšenie poistného za neakceptovateľné. S cieľom riešiť uvedenú disproporciu sa teda ustanovila povinnosť oznámiť najneskôr 10 týždňov pred uplynutím poistného obdobia výšku nového poistného. Zároveň sa upravila situácia, ak poisťovateľ 10 týždňovú lehotu nedodrží, a to tým spôsobom, že poistník je v takomto prípade oprávnený podať výpoveď až do konca poistného obdobia. Poistený má tak dostatok času na rozhodnutie, či novú výšku poistného akceptuje alebo nie.

 

Výpoveď do dvoch mesiacov po uzavretí zmluvy

Občiansky zákonník upravuje aj možnosť vypovedania poistnej zmluvy do dvoch mesiacov od jej uzavretia ktoroukoľvek zo zmluvných strán. Aby táto možnosť mohla byť aplikovaná, je potrebné, aby si ju zmluvné strany v poistnej zmluve dojednali.

Pokiaľ bola možnosť vypovedania poistnej zmluvy do dvoch mesiacov od jej uzavretia v poistnej zmluve dojednaná, je potrebné, aby bola výpoveď druhej zmluvnej strane doručená najneskôr v posledný deň z dvoch mesiacov od uzavretia zmluvy. Doručením výpovede následne plynie osemdenná výpovedná doba, ktorej uplynutím poistenie zanikne.

V zmysle ustanovenia § 801 ods. 2 poistenie zanikne aj v prípade, že poistné za ďalšie poistné obdobie nebolo zaplatené do jedného mesiaca od doručenia výzvy poisťovateľa na jeho zaplatenie. Nakoľko lehota, do kedy musí poisťovateľ predmetnú výzvu zaslať, nie je ustanovená, jej absencia môže viesť k neodôvodnenému predlžovaniu zmluvného vzťahu, počas ktorého na jednej strane má poisťovateľ nárok na dlžné poistné aj s úrokmi z omeškania, na strane druhej v prípade poistnej udalosti dochádza ku výraznému kráteniu poistného plnenia. Druhá veta ustanovenia odseku určuje moment zániku poistenia v prípade, ak poisťovateľ nevyzval poistníka na uhradenie dlžného poistného alebo jeho časti v ustanovenej lehote a nedošlo k zaplateniu poistného.

 

Zánik poistenia z dôvodu nezaplatenia poistného

Poistenie zanikne, ak poistné za prvé poistné obdobie nebolo zaplatené do troch mesiacov od jeho splatnosti alebo pri poistnom za ďalšie poistné obdobie, ak k zaplateniu poistného nedošlo do jedného mesiaca odo dňa doručenia výzvy poisťovateľa na zaplatenie poistného. Výzva pritom musí obsahovať upozornenie na zánik poistenia.

 

Odstúpenie od zmluvy

Občiansky zákonník upravuje aj možnosti odstúpenia od poistnej zmluvy. Poisťovateľ môže od zmluvy odstúpiť

–   ak poistník porušil svoju povinnosť odpovedať pravdivo a úplne na všetky písomné otázky poisťovateľa týkajúce sa dojednania poistenia a to v prípade, že pri poskytnutí pravdivých odpovedí by poistiteľ poistnú zmluvu neuzavrel.

Odstúpiť od zmluvy poistiteľ môže v lehote troch mesiacov, odkedy sa o porušení povinnosti dozvedel.

Pokiaľ sa poistiteľ o takomto porušení povinnosti dozvie až po poistnej udalosti, môže plnenie z poistnej zmluvy odmietnuť. Odmietnutím plnenia poistenie zanikne.

Odstúpiť od zmluvy môže aj poistník. Občiansky zákonník zakotvuje odstúpenie od zmluvy v prípade poistenia osôb (okrem poistenia pre prípad úrazu). Odstúpenie je v takomto prípade možné v lehote do tridsať (30) dní od uzatvorenia poistnej zmluvy.

 

Nárok na poistné pri zániku poistenia

Poistiteľ má nárok na poistné až do zániku poistenia. V prípade, ak si praje poistenie ukončiť, je preto potrebné presne vedieť, ku ktorému dňu poistenie zanikne.

Ak sa napríklad blíži koniec poistného obdobia a v poistení už neplánujete pokračovať aj v ďalšom poistnom období, je potrebné poistenie vypovedať v zákonom zakotvenej lehote šesť týždňov pred koncom poistného obdobia. Pokiaľ nie je výpoveď urobená v súlade s právnou úpravou poistenie zanikne až uplynutím jedného mesiaca od doručenia výzvy na úhradu poistného na ďalšie obdobie (pokiaľ samozrejme nebude uhradené). V takomto prípade by teda poistník musel zaplatiť poistné aj za obdobie dokiaľ by mu bola doručená výzva poistiteľa a obdobie do uplynutia lehoty jedného mesiaca.

Poistiteľ má teda právo na poistné za dobu do zániku poistenia. Výška poistného, na ktoré má poistiteľ nárok, sa určí z poistného za predchádzajúce obdobie.

V prípade, že zanikne poistenie pred uplynutím doby, za ktorú bolo bežné poistné zaplatené, je poistiteľ povinný zvyšujúcu časť poistného vrátiť.

Ak nastala poistná udalosť a dôvod ďalšieho poistenia tým odpadol, patrí poistiteľovi poistné do konca poistného obdobia, v ktorom poistná udalosť nastala; jednorazové poistné patrí poistiteľovi aj v týchto prípadoch vždy celé. Ak zanikne poistenie odstúpením od zmluvy, vráti poistiteľ osobe, ktorá s poistiteľom uzavrela poistnú zmluvu, bez zbytočného odkladu, najneskôr však do tridsať dní od odstúpenia, zaplatené poistné; pritom má právo si od zaplateného poistného odpočítať, čo už plnil.

Ak poskytnuté poistné plnenie, presahuje výšku zaplateného poistného, vráti osoba, ktorá s poistiteľom uzavrela zmluvu alebo poistený, poistiteľovi výšku poistného plnenia, ktorá presahuje zaplatené poistné.

Jasne sa ustanovili pravidlá určenia poistného rozhodného pre určenie nároku poisťovateľa na zaplatenie pomernej časti poistného, ak došlo k zániku poistenia z dôvodu nezaplatenia poistného. Vzhľadom k tomu, že poistník neakceptoval novú výšku poistného, je nutné vychádzať z výšky poistného dohodnutého za predchádzajúce poistné obdobie t. j. z výšky poistného, na ktorom sa poistník a poisťovateľ dohodli.

 

Zánik poistenia

–   poskytnutie nepravdivých informácii

Poistník a poistený musí odpovedať pravdivo na všetky otázky poisťovne pri uzatváraní poistnej zmluvy, aby poisťovňa mohla objektívne posúdiť riziko. Podľa § 802 Občianskeho zákonníka poskytnutie nepravdivých informácií je sankcionované.

Ak poistník uvedie poisťovni dôležité nepravdivé informácie a poisťovňa sa o nich dozvie po uzavretí poistenia, má právo do 3 mesiacov odstúpiť od poistnej zmluvy. Napríklad keď poistený v životnom poistení mal predtým dva srdcové infarkty a neuvedie túto skutočnosť v zdravotnom dotazníku v návrhu na uzavretie poistnej zmluvy, poistná udalosť sa nestala, ale poisťovňa sa nejakým spôsobom dozvie o tejto skutočnosti, môže odstúpiť od zmluvy bez nároku na vrátenie poistného.

Ak sa poisťovňa dozvie až po poistnej udalosti o tom, že poistník uviedol dôležité nepravdivé informácie pri uzatváraní poistnej zmluvy, môže odmietnuť vyplatiť poistné plnenie, čím poistenie zaniká.

Napríklad keď poistený mal dva infarkty, potom pri uzatváraní životného poistenia to zatajil, v priebehu poistenia dostal tretí infarkt a zomrel, poisťovňa odmietne vyplatiť oprávneným osobám poistné plnenie.

–   zánik poistenia pre neplatenie okrem PZP

Podľa § 801 Občianskeho zákonníka poistenie môže zaniknúť pre neplatenie poistného vtedy, keď:

–   prvé alebo jednorazové poistné nie je zaplatené do 3 mesiacov od uzavretia (nie začiatku ani účinnosti) poistenia,

–   následné poistné (druhá a ďalšie splátky) nie je zaplatené do 1 mesiaca od doručenia výzvy na zaplatenie.

Piaty oddiel

Zmena poistenia

§ 805

Poistné podmienky pre poistenie majetku a pre poistenie zodpovednosti za škodu týkajúce sa poistenia majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov určujú, za akých predpokladov zaniká poistenie majetku alebo poistenie zodpovednosti za škodu, na koho prechádzajú a na ktoré veci sa vzťahuje, ak zaniklo bezpodielové spoluvlastníctvo.

Komentár k § 805

Občiansky zákonník umožňuje

–   upraviť pomery ohľadne spoločných vecí,

–   poistenia zodpovednosti za škody, ktoré sa týkajú majetku a bezpodielovom spoluvlastníctve po jeho zániku.

Uvedené je možné prostredníctvom poistných podmienok. Dojednanie musí byť súčasťou poistných podmienok pre poistenie majetku.

Šiesty oddiel

Poistenie majetku

§ 806

Z poistenia majetku má poistený právo, aby mu bolo poskytnuté plnenie vo výške určenej podľa poistných podmienok, ak sa poistná udalosť týka veci, na ktorú sa poistenie vzťahuje.

§ 807

Ak je tá istá vec poistená pre rovnaký prípad u viacerých poistiteľov a ak prevyšuje úhrn poistných súm poistnú hodnotu veci alebo ak prevyšuje úhrn súm, ktoré by z uzavretých poistných zmlúv z tej istej udalosti poistitelia boli povinní plniť (viacnásobné poistenie), je každý z poistiteľov povinný poskytnúť plnenie do výšky hodnoty veci alebo dohodnutej poistnej sumy len v pomere sumy, ktorú by bol povinný plniť podľa svojej zmluvy, k sumám, ktoré by boli úhrnom povinní plniť všetci poistitelia.

§ 808

Pokiaľ je vec poistená pre tú istú dobu zároveň iným poistením proti jednotlivým osobitným nebezpečenstvám, poskytne poistiteľ plnenie z poistnej udalosti spôsobenej takým osobitným nebezpečenstvom – ak má vôbec povinnosť nahradiť škodu – pokiaľ poistený nemohol dosiahnuť plnenie z poistenia pre prípad takého osobitného nebezpečenstva.

§ 809

(1) Poistený je povinný dbať, aby poistná udalosť nenastala; najmä nesmie porušovať povinnosti smerujúce k odvráteniu alebo zmenšeniu nebezpečenstva, ktoré sú mu právnymi predpismi uložené alebo ktoré vzal na seba poistnou zmluvou.

(2) Ak poistený vedome alebo následkom požitia alkoholu alebo návykových látok porušil povinnosti uvedené v odseku 1 a toto porušenie podstatne prispelo ku vzniku poistnej udalosti alebo k väčšiemu rozsahu jej následkov, je poistiteľ oprávnený plnenie z poistnej zmluvy primerane znížiť. To isté platí, ak porušil tieto povinnosti vedome alebo následkom požitia alkoholu alebo návykových látok ten, kto s poisteným žije v spoločnej domácnosti.

§ 810

Poistený má právo na náhradu nákladov účelne vynaložených na odvrátenie poistnej udalosti, ktorá poistenému majetku bezprostredne hrozila. Takisto má právo na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil, aby zmiernil následky poistnej udalosti.

§ 811

Zrušený.

§ 812

Zmenou v osobe vlastníka poistenej veci poistenie zanikne, ak poistné podmienky neurčujú inak.

§ 813

(1) Ak poistený má proti inému právo na náhradu škody spôsobenej poistnou udalosťou, prechádza jeho právo na poistiteľa, a to do výšky plnenia, ktoré mu poistiteľ poskytol.

(2) Ak prešlo na poistiteľa právo podľa odseku 1 proti fyzickej osobe, platí pri jeho uplatňovaní primerane ustanovenie § 450.

(3) Na poistiteľa neprechádzajú nároky poisteného proti osobám, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti alebo ktoré sú na neho odkázané svojou výživou. To však neplatí, ak tieto osoby spôsobili škodu úmyselne.

§ 814

Ak poistiteľ nahradil poistenému len časť škody, je osoba, proti ktorej má poistený právo na úhradu zvyšujúcej časti škody, povinná uspokojiť poistiteľa až po uspokojení poisteného.

§ 815

(1) Poistenie sa môže vzťahovať na majetok iného než toho, kto poistnú zmluvu s poistiteľom uzavrel. Poistné podmienky určujú, kedy v tomto prípade nevzniká právo na plnenie z poistnej udalosti poistenému, ale inej osobe.

(2) Ak fyzická osoba zomrie alebo ak zanikne právnická osoba, ktorá dojednala poistenie vzťahujúce sa na majetok inej osoby, vstupuje táto osoba do poistenia na miesto toho, kto s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrel.

Komentár k § 806 až § 815

Poistenie majetku upravujú ustanovenia § 806 až § 815 v šiestom oddiele.

 

Účel poistenia majetku

–   poskytuje poistnú ochranu pred rizikami, ktorými je hnuteľný aj nehnuteľný majetok ohrozený.

 

Čo môže byť poistené

•    budova

–   rodinný dom, byt v bytovom, v rodinnom dome, rekreačný dom, chata, nebytový priestor a pod.,

–   vedľajšia stavba v mieste poistenia budovy – stavba postavená na základe stavebného povolenia, drobná stavba ohlásená stavebnému úradu a pod.,

–   stavebný materiál, stavebné mechanizmy, náradie,

•    domácnosť

–   ide o hnuteľné veci, ktoré slúžia k uspokojovaniu potrieb členov domácnosti, sú v ich vlastníctve alebo ich používajú,

–   ide o veci v byte, nebytovom priestore, priestoroch príslušenstva bytu, uzamykateľných priestoroch určených na ich výlučné užívanie, na oplotenom pozemku,

–   v rodinnom dome, rekreačnom dome, chate, vo vedľajších stavbách v mieste poistenia, na oplotenom pozemku.

Poistenie majetku

–   neživotné poistenie,

–   kryje škody na majetku,

–   fyzické osoby – poistenie domácnosti, poistenie batožiny,

–   právnické osoby – poistenie tovaru, strojov, prístrojov a iného majetku.

 

Poistná zmluva

–   poistiteľ sa zaväzuje poskytnúť v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť,

–   v zmluve bližšie označená fyzická alebo právnická osoba, ktorá s poisťovateľom poistnú zmluvu uzavrela, je povinná platiť poistné,

–   musí obsahovať výšku poistnej sumy, výšku poistného (splatnosť), poistnú dobu, oprávnenosť osoby podieľať sa na výnosoch ak je dojednané, práva a povinnosti poisťovateľa a poisteného a výšku odkúpnej hodnoty, ktorú poisťovateľ vyplatí v prípadne predčasného ukončenia poistnej zmluvy.

 

Poistenie majetku

–   jedno z poistných odvetví,

–   poisťovňa z neho v zmysle dohodnutých poistných podmienok poskytne poistnú náhradu za škodu utrpenú na poistenom majetku – škoda môže vzniknúť živelnou udalosťou, odcudzením, vlámaním, dopravnou nehodou.

 

Členenie poistenia majetku

•    poistenie nehnuteľnosti,

•    poistenie domácnosti.

 

Poistenie nehnuteľnosti

–   poistenie, ktoré finančne nahradí vzniknuté škody po zničení alebo narušení, buď osobou alebo inými udalosťami,

–   jeden z dvoch základných typov poistenia majetku,

–   druhý základný typ poistenia majetku poistenie domácnosti úzko súvisí s poistením nehnuteľnosti,

–   môže ho uzavrieť každý vlastník nehnuteľnosti a tým zabezpečiť jeho ochranu,

–   uzatvára sa pre zabezpečenie poistenej nehnuteľnosti, v prípade rôznych poistných udalostí – vandalizmus, požiar, povodeň a ďalšie,

–   na základe výšky poškodenia sa poškodenie vyčísli a poistenie má vyplatiť poškodenému poistencovi peňažné prostriedky,

–   uzatvára sa pre byty, bytové domy, rodinné domy a jeho súčastí – plot, garáž, rekreačné objekty – chaty, objekty vo výstavbe, nebytové priestory.

Platenie poistenia nehnuteľnosti

–   poistenec platí poistné spravidla raz za rok – môže byť dohodnuté aj iné obdobie,

–   výška poistného závisí od rozsahu poistného krytia a typu poistenej nehnuteľnosti, spôsobu uzatvorenia poistenia a zliav.

 

Poistenie domácnosti

–   ide o poistenie, ktoré finančne nahradí vzniknuté škody po zničení alebo strate osobného vlastníctva, ktoré sa nachádza v poistenej nehnuteľnosti,

–   poskytujú sa tiež finančné krytie osobných vecí dočasne odobratých z nehnuteľnosti poistencom, poistenie majetku v prístavbách a na záhradách,

Poznámka

Osobné vlastníctvo je čokoľvek, čo nie je nastálo spojené s nehnuteľnosťou, pretože vlastníctvo natrvalo spojené s nehnuteľnosťou môže byť poistené iba poistením nehnuteľnosti.

–   poistné má zodpovedať hodnote majetku domácnosti – ak by nezodpovedalo hodnote majetku domácnosti a bola by nižšia, hrozí podpoistenie, a naopak ak je vyššie išlo by o prepoistenie,

–   poisťovňa v prípade poistnej udalosti bude plniť maximálne do výšky hodnoty majetku,

Poznámka

Domácnosť je komplex hnuteľných vecí, ktoré dokopy skladajú zariadenie rodinného alebo bytového domu, bytu alebo rekreačného objektu. Medzi takéto veci patrí najmä nábytok, svietidlá, koberce, dekoračný textil, veci osobnej potreby, šatstvo a obuv cennosti, domáce elektrospotrebiče, športové potreby, hobby náradie a zariadenia a ostatné.

–   jedno z najúplnejších druhov poistení,

–   okrem základného obsahu poistenia sa dá aj mnoho udalostí pripoistiť alebo získať nadštandardné krytie,

–   najčastejšie riziká sú požiar, blesk a ďalšie,

–   je možné ho rozšíriť aj o rôzne iné druhy pripoistenia.

 

Z poistenia majetku má poistený právo, aby mu bolo poskytnuté plnenie vo výške určenej podľa poistných podmienok, ak sa poistná udalosť týka veci, na ktorú sa poistenie vzťahuje.

 

Tá istá vec poistená u viacerých poistiteľov

V prípade, že je tá istá vec poistená pre rovnaký prípad u viacerých poistiteľov a ak prevyšuje úhrn poistných súm poistnú hodnotu veci alebo ak prevyšuje úhrn súm, ktoré by z uzavretých poistných zmlúv z tej istej udalosti poistitelia boli povinní plniť (viacnásobné poistenie), je každý z poistiteľov povinný poskytnúť plnenie do výšky hodnoty veci alebo dohodnutej poistnej sumy len v pomere sumy, ktorú by bol povinný plniť podľa svojej zmluvy, k sumám, ktoré by boli úhrnom povinní plniť všetci poistitelia.

 

Poistenie iným poistením proti jednotlivým osobitným nebezpečenstvám

Pokiaľ je vec poistená pre tú istú dobu zároveň iným poistením proti jednotlivým osobitným nebezpečenstvám, poskytne poistiteľ plnenie z poistnej udalosti spôsobenej takým osobitným nebezpečenstvom – ak má vôbec povinnosť nahradiť škodu – pokiaľ poistený nemohol dosiahnuť plnenie z poistenia pre prípad takého osobitného nebezpečenstva.

 

Povinnosti a práva poisteného

–   je povinný dbať, aby poistná udalosť nenastala,

–   nesmie porušovať povinnosti smerujúce k odvráteniu alebo zmenšeniu nebezpečenstva, ktoré sú mu právnymi predpismi uložené alebo ktoré vzal na seba poistnou zmluvou,

–   má právo na náhradu nákladov účelne vynaložených na odvrátenie poistnej udalosti, ktorá poistenému majetku bezprostredne hrozila,

–   má právo na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil, aby zmiernil následky poistnej udalosti.

 

Porušenie povinností

V prípade, že poistený

–   vedome,

–   následkom požitia alkoholu,

–   následkom návykových látok

porušil povinnosti stanovené zákonom a toto porušenie podstatne prispelo ku vzniku poistnej udalosti alebo k väčšiemu rozsahu jej následkov, je poistiteľ oprávnený plnenie z poistnej zmluvy primerane znížiť, rovnako ak porušil tieto povinnosti ten, kto s poisteným žije v spoločnej domácnosti.

 

Zmena vlastníctva poistenej veci

Podľa § 812 Občianskeho zákonníka zmenou vlastníctva poistenej veci poistenie zaniká, ak nie je dohodnuté inak. Keď predá poistenec poistený dom, auto, loď alebo lietadlo, poistné krytie zaniká. To sa týka aj prípadu, keď vec prejde do vlastníctva po splatení leasingu (ak nie je v poistnej zmluve dohodnuté inak). Poisťovni v tomto prípade treba oznámiť jednoduchou formou, že došlo k tejto skutočnosti, zároveň požiadať o vrátenie nespotrebovaného poistného do konca poistného obdobia. Priložiť doklad o tom, že došlo k zmene vlastníctva, napríklad kúpnu zmluvu, faktúru, účtenku alebo oznámenie leasingovej spoločnosti o ukončení leasingu.

 

Prechod práva

V prípade, že má poistený proti inému právo na náhradu škody spôsobenej poistnou udalosťou, prechádza jeho právo na poistiteľa, a to do výšky plnenia, ktoré mu poistiteľ poskytol.

Na poistiteľa neprechádzajú nároky poisteného proti osobám, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti alebo ktoré sú na neho odkázané svojou výživou, výnimkou je, ak tieto osoby spôsobili škodu úmyselne.

 

Nahradenie len časti škody

V prípade, že poistiteľ nahradil poistenému len časť škody, tak osoba, proti ktorej má poistený právo na úhradu zvyšujúcej časti škody, je povinná uspokojiť poistiteľa až po uspokojení poisteného.

 

Poistenie vzťahujúce sa na majetok iného

–   môže sa vzťahovať na majetok iného než toho, kto poistnú zmluvu s poistiteľom uzavrel, pričom poistné podmienky určujú, kedy v tomto prípade nevzniká právo na plnenie z poistnej udalosti poistenému, ale inej osobe,

–   v prípade, že fyzická osoba zomrie alebo ak zanikne právnická osoba, ktorá dojednala poistenie vzťahujúce sa na majetok inej osoby, vstupuje táto osoba do poistenia na miesto toho, kto s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrel.

Siedmy oddiel

Poistenie osôb

§ 816

Z poistenia osôb má poistený právo, aby mu bola vyplatená dohodnutá suma alebo aby mu bol platený dohodnutý dôchodok, alebo aby mu bolo poskytnuté plnenie vo výške určenej podľa poistných podmienok, ak u neho nastane poistná udalosť.

§ 817

(1) Ak je dohodnuté, že poistnou udalosťou je smrť poisteného, môže ten, kto poistnú zmluvu s poistiteľom uzavrel, určiť osobu, ktorej má poistnou udalosťou vzniknúť právo na plnenie, a to menom alebo vzťahom k poistenému. Až do vzniku poistnej udalosti môže určenie osoby zmeniť; ak nie je ten, kto zmluvu uzavrel, sám poisteným, môže tak urobiť len so súhlasom poisteného. Zmena určenia osoby je účinná doručením oznámenia poistiteľovi.

(2) Ak nie je oprávnená osoba v čase poistnej udalosti určená alebo ak nenadobudne právo na plnenie, nadobúdajú toto právo manžel poisteného, a ak ho niet, deti poisteného.

(3) Ak niet osôb uvedených v odseku 2, nadobúdajú toto právo rodičia poisteného, a ak ich niet, osoby, ktoré žili s poisteným po dobu najmenej jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktoré sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázané výživou na poisteného; ak niet ani týchto osôb, nadobúdajú toto právo dedičia poisteného.

§ 818

Ak vznikne právo na plnenie niekoľkým osobám a ak nie sú podiely určené, má každý z nich právo na rovnaký diel.

§ 819

Ak zomrie ten, kto uzavrel s poistiteľom poistnú zmluvu, podľa ktorej je poistený niekto iný, vstupuje do poistenia na jeho miesto poistený. To isté platí, ak zanikne právnická osoba, ktorá poistnú zmluvu s poistiteľom uzavrela.

§ 820

Ak je poistnou udalosťou úraz poisteného, je poistiteľ oprávnený znížiť sumu, ktorú má vyplatiť, ak došlo k úrazu následkom požitia alkoholu alebo návykových látok poisteným.

§ 821

Právom voči poistiteľovi nie je dotknuté právo na náhradu škody proti tomu, kto za škodu zodpovedá.

Komentár k § 816 až § 821

Poistenie osôb, ktoré upravujú ustanovenia § 816 až § 821, sa delí na niekoľko základných skupín. Skupiny sa od seba líšia predmetom, na ktoré sa konkrétne poistenie vzťahuje.

Ide o rozdelenie na ochranu zdravia fyzických osôb pred možnými rizikami ako je úraz, smrť, choroba, strata práce, zodpovednosť za škody spôsobené tretím osobám a pod.

Poistenie osôb možno uzavrieť teda podľa druhu náhodných udalostí, ktoré sa dotýkajú života a telesnej integrity FO.

 

Účel poistenia osôb

–   poistený má právo, aby mu bola vyplatená dohodnutá suma, alebo

–   poistný má právo, aby mu bol platený dohodnutý dôchodok, alebo

–   poistený má právo, aby mu bolo poskytnuté plnenie vo výške určenej podľa poistných podmienok.

Poistenie sa vypláca v prípade, ak u poistenca nastala poistná udalosť.

 

Druhy poistenia vzťahujúce sa k poistení osôb

Druh poistenia	Na čo sa vzťahuje
Životné poistenie	na riziko smrti, na sporenie pre vek
Úrazové poistenie	na riziko úrazu, ochrnutie, apod.
Verejné zdravotné poistenie	na základnú zdravotnú starostlivosť
Súkromné zdravotné poistenie	ušlý zisk, liečenie chorôb a úrazu, atd.
Cestovné poistenie	na výdaje pri cestovaní (choroba, úraz apod.)
Poistenie zodpovednosti	za škodu na škody spôsobené tretím osobám

 

Životné poistenie

Cieľom tohto poistenia je poskytnúť ochranu poisteného pred neočakávanými, náhodnými udalosťami. Životné poistenie predstavuje pre poisteného ale aj pre jeho blízkych finančnú istotu v prípade nepredvídateľných udalostí. Uzatvorením tohto poistenia poistený získa poistnú ochranu

–   svojej osoby,

–   rodiny,

–   zároveň je možné prostriedky zhodnotiť.

Rozsah poistnej ochrany poistenca sa odvíja od zvoleného druhu poistenia. V prvom rade životné poistenie zabezpečuje osoby blízke poistencovi v prípade smrti poistenca, a zároveň pokrýva riziko smrti poistenca. V zásade ide o poistenie pre prípad smrti a pre prípad dožitia alebo pre prípad smrti alebo dožitia. V prípade životného poistenia nie je možné použiť všeobecné ustanovenie pri posudzovaní právnych vzťahov vzniknutých smrťou poisteného.

 

Poistná udalosť smrť poisteného

–   ten, kto poistnú zmluvu s poistiteľom uzavrel, môže určiť osobu, ktorej má poistnou udalosťou vzniknúť právo na plnenie – menom alebo vzťahom k poistenému – dostatočná identifikácia osoby,

–   ide o spôsob, akým sa určuje osoba, ktorej bude poistiteľ plniť a prípade smrti poisteného,

–   osobou, ktorá môže byť oprávnená na prijatie plnenia poistiteľa, môže byť aj iná osoba než je poistený,

–   počas života poisteného uvedená osoba nemá žiadne právo, to vzniká až po smrti poisteného,

–   poistený môže určiť túto osobu bez jej súhlasu aj bez jej vedomia a tiež je možné konkrétnu osobu kedykoľvek zmeniť. vyžaduje sa písomná forma. Zmena určenia osoby je účinná doručením oznámenia poistiteľovi,

–   v prípade, že osoba určená nie je alebo nenadobudne právo na plnenie – právo vzniká v poradí:

–   manželovi poisteného,

–   deťom poisteného,

–   rodičom poisteného,

–   osobám, ktoré žili s poisteným po dobu najmenej jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktoré sa starali o spoločnú domácnosť,

–   osoby, ktoré boli odkázané výživou na poisteného,

–   dedičia poisteného (zo zákona a zo závetu).

Ide o skupiny osôb, ktorým poistiteľ bude povinný plniť v prípade smrti poisteného. K tomuto právo dochádza v prípade ak osoba, ktorú určil poistník, zomrela pred poistnou udalosťou, a preto jej poistiteľ nemôže plniť, alebo poistník oprávnenú osobu odvolal a inú osobu na jej miesto nemenoval, alebo osoba, ktorej sa malo plniť, spôsobila úmyselne smrť poisteného.

 

Plnenie viacerým osobám

Zákon umožňuje plniť aj viacerým osobám. Poistený má možnosť tiež určiť ich podiely v poistnej zmluve, ktoré ak nie sú určené, tak má každý z nich právo na rovnaký diel.

 

Pokračovanie v poistení

ustanovením § 819 sa umožňuje, aby poistený pokračoval a poistení, ktoré a jeho prospech dohodla iná osoba (poistník).

Rovnako sa nemusí meniť poistná zmluva, pričom práva a povinnosti účastníka, ktorý uzavrel poistnú zmluvu, prechádzajú a prípade jeho smrti na poisteného priamo zo zákona.

Rovnako to platí aj v prípade, ak zanikne právnická osoba, ktorá poistnú zmluvu s poistiteľom uzavrela.

 

Úrazové poistenie

Cieľom úrazového poistenia je pre poisteného krytie rizika úrazu. Neochráni poistenca napr. pri úraze pri autonehode, ale jeho úlohou je zmierniť finančné dôsledky, ktoré môžu zhoršiť životnú situáciu poisteného. Poistenie sa môže uzavrieť na dlhšie ale aj kratšie obdobie.

Úrazové poistenie je má rôzne typy a tiež je možné poistiť rôzne rizika:

–   smrť úrazom,

–   trvalé následky,

–   denné odškodné pri úraze,

–   telesné poškodenie pri úraze,

–   pobyt v nemocnici v dôsledku úrazu.

 

Zníženie poistného plnenia v rámci úrazového poistenia

Ak je poistnou udalosťou úraz poisteného, je poistiteľ oprávnený znížiť sumu, ktorú má vyplatiť, ak došlo k úrazu následkom požitia alkoholu alebo návykových látok poisteným. Zníženie môže byť až do jednej polovice. K zníženiu poistného plnenia môže dochádzať aj z iných dôvodov – trestná činnosť.

 

Náhrada škody

To, že má poistiteľ právo na poistné plnenie, neznamená, že mu nevzniká právo na náhradu škody proti tomu, kto za škodu zodpovedá. Zákon však hovorí o dvoch samostatných nárokoch

–   poistné plnenie,

–   náhrada škody.

Ôsmy oddiel

Poistenie zodpovednosti
za škody

§ 822

Z poistenia zodpovednosti za škody má poistený právo, aby v prípade poistnej udalosti poistiteľ za neho nahradil podľa poistných podmienok škodu, za ktorú poistený zodpovedá.

§ 823

Náhradu platí poistiteľ poškodenému; poškodený však právo na plnenie proti poistiteľovi nemá, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.

§ 824

Poistné podmienky môžu určiť, v ktorých prípadoch zmenou v osobe vlastníka veci nezaniká poistenie zodpovednosti za škody.

§ 825

Poistiteľ nemá právo znížiť podľa ustanovenia § 799 ods. 3 náhradu, ktorú za poisteného vypláca poškodenému; sumu, o ktorú poistiteľ takto nemohol svoje plnenie znížiť, je povinný mu uhradiť poistený.

§ 826

Ak poistený spôsobí škodu následkom požitia alkoholu alebo návykových látok, má poistiteľ proti nemu právo na primeranú náhradu toho, čo za neho plnil.

§ 827

Pokiaľ poistiteľ nahradil za poisteného škodu, prechádza na neho právo poisteného na náhradu škody alebo iné obdobné právo, ktoré mu v súvislosti s jeho zodpovednosťou za škodu vzniklo proti inému. Ak prešlo na poistiteľa právo na náhradu škody proti fyzickej osobe, platí pri jeho uplatňovaní primerane ustanovenie § 450.

§ 828

(1) Poistenie sa môže vzťahovať aj na zodpovednosť iného než toho, kto poistnú zmluvu s poistiteľom uzavrel.

(2) Ak zomrie fyzická osoba alebo ak zanikne právnická osoba, ktorá dojednala poistenie vzťahujúce sa na zodpovednosť inej osoby, vstupuje táto osoba do poistenia na miesto toho, kto s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrel.

Komentár k § 822 až § 828

Poistenie zodpovednosti za škodu

•    zodpovednosť za škodu spôsobenú v bežnom živote tretím osobám,

•    zodpovednosť za škodu spôsobená pri výkone povolania,

•    zodpovednosť za škodu spôsobenú prevozom vozidla,

•    zodpovednosť za škodu spôsobenú v súvislosti s vlastníctvom nehnuteľností,

•    povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu – vzťahuje sa na škody vyplývajúce z výkonu určitej činnosti, niektoré profesie majú toto poistenie povinné zo zákona, napr. lekári.

 

Podmienky poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone povolania

–   poistené osoby poistenie sa vzťahuje na pracovníkov, ktorí sú v pracovnom (členskom alebo služobnom) pomere, u právnických osôb a podnikajúcich fyzických osôb so sídlom v SR,

–   rozsah poistenia– poistenie sa vzťahuje na zodpovednosť za škodu, ktorú poistený spôsobil svojmu zamestnávateľovi porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním,

•    poistnou udalosťou je vznik povinnosti poisteného nahradiť túto škodu,

•    poistenie sa nevzťahuje na zodpovednosť za škodu, ktorú poistený spôsobil úmyselne alebo po použití alkoholického nápoja alebo návykovej látky alebo použitím lieku označeného zákazom viesť motorové vozidlo. Taktiež nehradí ak škody vznikli nenastúpením do práce pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru a taktiež sa nevzťahuje na prevádzku dopravných prostriedkov, na ktoré sa vzťahu zákonné poistenie,

–   platenie poistného – poisťovňa má právo na poistné za dobu od vzniku až do jeho zániku,

–   plnenie poisťovne – zo sumy, ktorú je poistený podľa zákonníka práce povinný uhradiť zamestnávateľovi,

–   platnosť poistenia – územná platnosť poistenia je obmedzená územím SR,

–   povinnosti poisteného – poistený je povinný poskytnúť súčinnosť, ktorá je potrebná na zistenie príčiny a výšky škody, najmä je povinný bez zbytočného odkladu:

•    že došlo k poistnej udalosti a to písomnou formou na príslušnom tlačive konkrétnej poisťovne,

•    musí oznámiť, že zamestnávateľ proti poistenému si uplatnil právo na náhradu škody,

•    že v súvislosti s PU sa začalo trestné konanie proti poistenému,

•    že zamestnávateľ si uplatňuje právo na náhradu škody na súde.

Poistné podmienky môžu určiť, v ktorých prípadoch zmenou v osobe vlastníka veci nezaniká poistenie zodpovednosti za škody.

 

Účel poistenia

Poistenie sa týka zodpovednosti za škodu vzniknutú

–   na živote,

–   na zdraví,

–   na veci – majetková škoda.

Poistenému vzniká právo, aby v prípade, že dôjde k vzniku poistenej udalosti, poistiteľ za neho nahradil škodu, za ktorú zodpovedá. Napríklad v rámci zamestnania poškodí zamestnávateľ majetok firmy počítač, poistiteľ za neho nahradí škodu.

 

Poistený z poistenia zodpovednosti za škodu

–   má právo, aby v prípade poistnej udalosti poistiteľ za neho nahradil podľa poistných podmienok škodu, za ktorú poistený zodpovedá.

 

Kto platí náhradu

–   poistiteľ poškodenému, ale poškodený však právo na plnenie proti poistiteľovi nemá, ak osobitné predpisy neustanovujú inak (zákon o povinnom zmluvnom poistení).

Práva a povinnosti poistiteľa

–   nemá právo znížiť náhradu, ktorú za poisteného vypláca poškodenému; sumu, o ktorú poistiteľ takto nemohol svoje plnenie znížiť,

–   má právo na úhradu od poisteného,

–   má právo od poistiteľa na primeranú náhradu toho, čo za neho plnil v prípade, ak poistený spôsobí škodu následkom požitia alkoholu alebo návykových látok,

–   ak nahradil za poisteného škodu, prechádza na neho právo poisteného na náhradu škody alebo iné obdobné právo, ktoré mu v súvislosti s jeho zodpovednosťou za škodu vzniklo proti inému,

–   ak na neho prešlo právo na náhradu škody proti fyzickej osobe, platí pri jeho uplatňovaní primerane ustanovenie § 450, a to z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd náhradu škody primerane zníži. Vezme pritom zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, ako aj na osobné a majetkové pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila; prihliadne pritom aj na pomery fyzickej osoby, ktorá bola poškodená,

–   nemá právo znížiť náhradu vyplácanú poškodenému.

 

Smrť FO alebo zánik PO

V prípade, že zomrie fyzická osoba alebo ak zanikne právnická osoba, ktorá dojednala poistenie vzťahujúce sa na zodpovednosť inej osoby, táto osoba vstupuje do poistenia na miesto toho, kto s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrel.

Deviaty oddiel

§ 828a

(1) Poistnou zmluvou pri poistení právnej ochrany sa poisťovateľ zaväzuje uhradiť náklady poisteného spojené s uplatnením jeho práva v rozsahu vymedzenom v poistnej zmluve a poskytovať služby priamo spojené s týmto poistením za podmienok dohodnutých v poistnej zmluve.

(2) Poistná zmluva nemôže obmedziť poisteného v práve výberu svojho právneho zástupcu pri jeho zastupovaní a pri ochrane jeho práv.

(3) Poisťovateľ je povinný uzavrieť rozhodcovskú zmluvu podľa osobitného predpisu na riešenie sporov vyplývajúcich z poistenia právnej ochrany, ak ten, kto s poisťovateľom poistnú zmluvu uzaviera, pri uzavretí poistnej zmluvy o to požiada. Údaj o uzavretí rozhodcovskej zmluvy podľa prvej vety sa uvedie v poistnej zmluve o poistení právnej ochrany. Ak vznikne spor vyplývajúci z poistenia právnej ochrany, poisťovateľ je povinný informovať poisteného o jeho práve podľa odseku 2 a o možnosti riešiť spor v rozhodcovskom konaní.

(4) Ustanovenia odsekov 2 a 3 sa nevzťahujú na

a)  poistenie právnej ochrany, ktoré sa týka používania námorného dopravného prostriedku alebo poistných rizík vznikajúcich v súvislosti s jeho používaním,

b)  zastupovanie poisteného, ak je táto činnosť súčasne vykonávaná vo vlastnom záujme poisťovateľa v rámci poistenia zodpovednosti za škodu,

c)  poistenie právnej ochrany vykonávané poisťovateľom ako doplnkové poistenie k poisteniu pomoci osobám v núdzi počas cestovania alebo pobytu mimo miesta svojho trvalého pobytu.

(5) Poistenie právnej ochrany musí byť upravené samostatnou poistnou zmluvou alebo v samostatnej, zreteľne oddelenej časti poistnej zmluvy, v ktorej sa spresní najmä rozsah krytia právnej ochrany a výška poistného.

Komentár k § 828a

Poistenie právnej ochrany rodiny chráni všetkých členov domácnosti – rodičov aj deti, formou právnej pomoci v prípade nepredvídaných problémov.

Poistná zmluva nemôže obmedziť poisteného v práve výberu svojho právneho zástupcu pri jeho zastupovaní a pri ochrane jeho práv.

Poistenie právnej ochrany musí byť upravené samostatnou poistnou zmluvou alebo v samostatnej, zreteľne oddelenej časti poistnej zmluvy.

V samostatnej časti sa spresní

–   rozsah krytia právnej ochrany,

–   výška poistného.

 

Znenie odseku 5 sa do Občianskeho zákonníka doplnilo zákonom č. 39/2015 Z. z. o poisťovníctve, ktorým sa zmysle článku 199 smernice Solventnosť II stanovilo, že krytie právnej ochrany musí byť upravené samostatnou poistnou zmluvou alebo v samostatnej, zreteľne oddelenej časti poistnej zmluvy.

 

Povinnosti poisťovateľa

–   je povinný uzavrieť rozhodcovskú zmluvu na riešenie sporov vyplývajúcich z poistenia právnej ochrany, ak ten, kto s poisťovateľom poistnú zmluvu uzaviera, pri uzavretí poistnej zmluvy o to požiada,

–   údaj o uzavretí rozhodcovskej zmluvy sa uvedie v poistnej zmluve o poistení právnej ochrany,

–   je povinný informovať poisteného o jeho práve a o možnosti riešiť spor v rozhodcovskom konaní – ak vznikne spor vyplývajúci z poistenia právnej ochrany.

 

Čo môže poistenie kryť

–   Náhrada škody

Právna pomoc smeruje k nahradeniu škody na majetku alebo škodu na zdraví, ktorá bola spôsobená v súkromnom živote, napr. poškodenie veci, výdavky na lekára, nemocničné výdavky, bolestné, ušlý zárobok, atď.

–   Trestné a priestupkové právo

Poisťovňa zastupuje klienta v prípade, ak je obvinený z trestného činu z nedbanlivosti – napríklad cyklista obvinený zo zavinenia dopravnej nehody.

–   Poistné právo

Klient má problémy s poisťovňami, s ktorými má dojednané poistné zmluvy – neoprávnené odmietnutie alebo zníženie poistného plnenia, prieťahy pri likvidácii poistnej udalosti.

–   Zmluvné právo

Poisťovňa zastupuje klienta pri problémoch so zmluvami, týkajúcimi sa súkromného života v rámci ochrany spotrebiteľa – oprava, nájom, leasing, predaj, kúpa, servis.

–   Vlastnícke, susedské a nájomné právo

Poisťovňa zastupuje klienta v prípade problémov, ktoré sa týkajú nehnuteľnosti – napríklad posunutie hraníc pozemku, neoprávnené užívanie nehnuteľnosti, obťažovanie hlukom, pachom a odpadom, neoprávnené zvýšenie nájmu, zrušenie nájmu, neoprávnené účtovanie nedoplatkov, atď.

 

Na čo sa nevzťahuje

–   poistenie právnej ochrany, ktoré sa týka používania námorného dopravného prostriedku alebo poistných rizík vznikajúcich v súvislosti s jeho používaním,

–   zastupovanie poisteného, ak je táto činnosť súčasne vykonávaná vo vlastnom záujme poisťovateľa v rámci poistenia zodpovednosti za škodu,

–   poistenie právnej ochrany vykonávané poisťovateľom ako doplnkové poistenie k poisteniu pomoci osobám v núdzi počas cestovania alebo pobytu mimo miesta svojho trvalého pobytu.

ŠESTNÁSTA HLAVA

ZMLUVA
O ZDRUŽENÍ

§ 829

(1) Niekoľko osôb sa môže združiť, aby sa spoločne pričinili o dosiahnutie dojednaného účelu.

(2) Združenia nemajú spôsobilosť na práva a povinnosti.

§ 830

Každý z účastníkov je povinný vyvíjať činnosť na dosiahnutie dojednaného účelu spôsobom určeným v zmluve a zdržať sa akejkoľvek činnosti, ktorá by mohla znemožniť alebo sťažiť dosiahnutie tohto účelu.

§ 831

Popri pracovnej činnosti môžu byť účastníci združenia podľa zmluvy povinní poskytnúť na účely združenia peniaze alebo iné veci. Ak v zmluve nie je určená výška, predpokladá sa, že účastníci sú povinní poskytnúť rovnaké hodnoty.

§ 832

(1) Majetkové hodnoty je účastník povinný poskytnúť na účely zmluvy v dobe určenej v zmluve, inak bez zbytočného odkladu po uzavretí zmluvy.

(2)  Pokiaľ nie je poverený niektorý účastník správou vecí uvedených v odseku 1, nakladá s nimi za účelom dosiahnutia účelu zmluvy účastník, ktorý ich poskytol; je však povinný oddeliť ich od ostatného svojho majetku dohodnutým spôsobom alebo spôsobom, ktorý oznámi ostatným účastníkom zmluvy o združení.

§ 833

Poskytnuté peniaze alebo iné veci určené podľa druhu sú v spoluvlastníctve všetkých účastníkov v pomere k ich výške, a to oznámením o ich oddelení od ostatného majetku účastníka alebo odovzdaním poverenému účastníkovi. Veci jednotlivo určené sú v bezplatnom užívaní všetkých účastníkov.

§ 834

Majetok získaný pri výkone spoločnej činnosti sa stáva spoluvlastníctvom všetkých účastníkov.

§ 835

(1) Podiely na majetku získanom spoločnou činnosťou sú rovnaké, ak zmluva neurčuje inak.

(2) Zo záväzkov voči tretím osobám sú účastníci zaviazaní spoločne a nerozdielne.

§ 836

(1) Ak nie je v zmluve určené inak, rozhodujú účastníci o zaobstarávaní spoločných vecí jednomyseľne.

(2) Ak má podľa zmluvy rozhodovať väčšina hlasov, patrí každému účastníkovi jeden hlas; veľkosť podielu nerozhoduje.

§ 837

Každý účastník, aj keď nevykonáva správu, má právo sa presvedčiť o hospodárskom stave združenia. Ustanovenia zmluvy, ktoré tomu odporujú, sú neplatné.

§ 838

(1) Každý účastník môže zo združenia vystúpiť, nie však v nevhodnej dobe a na ujmu ostatných účastníkov združenia. Z vážnych dôvodov však môže zo združenia vystúpiť kedykoľvek, a to aj keď bola dohodnutá výpovedná lehota.

(2) Z vážnych dôvodov možno účastníka zo združenia vylúčiť, a to iba jednomyseľným uznesením ostatných účastníkov združenia, ak zmluva neurčuje inak.

§ 839

Účastníkovi, ktorý vystúpil alebo bol vylúčený, sa veci vnesené do združenia vrátia. Podiel majetku podľa stavu v deň vystúpenia alebo vylúčenia sa mu vyplatí v peniazoch.

§ 840

Účastník, ktorý vystúpil alebo ktorý bol vylúčený, sa nezbavuje zodpovednosti za záväzky z činnosti združenia, ktoré vznikli do dňa vystúpenia alebo vylúčenia.

§ 841

Pri rozpustení združenia majú účastníci nárok na vrátenie hodnôt poskytnutých na účel združenia a vyporiadajú sa medzi sebou o majetok získaný výkonom spoločnej činnosti združenia spôsobom určeným v zmluve, inak rovným dielom.

Komentár k § 829 až § 841

Občiansky zákonník upravuje právny základ združenia osôb v ustanoveniach § 829 až § 841.

 

Združenie

–   nemá právnu subjektivitu – nemôže nadobúdať práva a povinnosti,

–   nemôže vstupovať do právnych vzťahov ako osoba,

–   nemôže byť účastníkom konania,

–   nemôže sa dopustiť porušenia povinnosti,

–   nemôže samostatne vystupovať pred úradmi – daňový úrad, mesto, obec,

–   nemôže samostatne vystupovať pred inštitúciami – banky, poisťovne.

Vznik združenia

K vzniku združenia dochádza na základe zmluvy o združení. Účastníkmi združenia sú jednotlivé osoby, nevylučujú sa ani podnikatelia. Vznikom združenia nedochádza k vzniku nového právneho subjektu.

 

Cieľ združenia

Osoby – fyzické osoby aj právnické osoby – sa združujú s cieľom dosiahnutia dohodnutého účelu – zákon nevymedzuje, o aký účel má ísť, v zásade môže ísť aj o podnikateľské aktivity.

Účel združenia musí byť v súlade so zákonom, pričom nemusí ísť iba o podnikateľskú činnosť, ako sme už uviedli. Môže ísť o združenie, ktoré napomáha kultúre, čo znamená, že ide o hlavnú činnosť a podnikateľská sa stáva len ako vedľajšia.

Niekoľko osôb sa teda môže združiť, aby sa spoločne pričinili o dosiahnutie určitého cieľa. Podnikatelia, ktorí chcú podnikať spoločne, majú v podstate na výber dve alternatívy. Môžu založiť obchodnú spoločnosť alebo uzatvoriť zmluvu o združení. Mnohí si zvolia druhý spôsob, a to hlavne z časového hľadiska.

Poznámka

Zapísanie obchodnej spoločnosti do obchodného registra trvá totiž na Slovensku v priemere dva až šesť mesiacov. naopak je nevýhodou to, že združenie podľa Občianskeho zákonníka nemá právnu subjektivitu – nie je právnickou osobou.

Zmluva o združení

–   zákon nevyžaduje vyhotovenie zmluvy v písomnej forme, ak by iné právne predpisy nevyžadovali písomnú formu zmluvy o združení, postačovala by aj ústna dohoda účastníkov – písomnú formu vyžaduje zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorého je zmluva o združení neoddeliteľnou súčasťou žiadosti o registráciu pre daň z pridanej hodnoty,

–   Občiansky zákonník upravuje zmluvu o združení len všeobecne,

–   zákon uprednostňuje písomnú formu zmluvy.

 

Účastníci združenia

–   každý účastník je povinný vyvíjať činnosť spôsobom určeným v zmluve,

–   je povinný zdržať sa akýchkoľvek aktivít, ktoré by mohli znemožniť alebo sťažiť dosiahnutie účelu, na ktorý bolo združenie založené,

–   člen združenia musí vyvíjať činnosť pre združenie, ale neznamená to, že túto povinnosť musí vykonávať osobne – môže aj sprostredkovane prostredníctvom poverených osôb – ak ide o pracovnú činnosť,

–   môže do združenia vniesť majetkový vklad,

–   má povinnosť poskytnúť do združenia majetkové hodnoty v stanovenej dobe – doba sa určí v zmluve o združení a ak dohodnutá nie je, tak platí, že musí byť povinnosť splnená ihneď po uzavretí zmluvy.

 

Majetok združenia

–   s majetkovými hodnotami nakladá správca a v prípade, ak nie je vymenovaný, nakladá s nimi osoba, ktorá ich združeniu poskytla,

–   majetková hodnota musí byť oddelená od ostatného majetku dohodnutým spôsobom, o ktorom musia byť informovaní všetci účastníci združenia,

–   majetkové hodnoty a financie sú spoluvlastníctve všetkých účastníkov združenia, a to v pomere k ich výške,

–   jednotlivo určené veci sú v bezplatnom užívaní zainteresovaných osôb,

–   k strate vlastníctva na jednej strane a jeho nadobudnutiu na druhej strane dochádza v dôsledku plnenia zmluvy o združení,

–   majetok získaný pri výkone spoločnej činnosti združenia sa stáva spoluvlastníctvom všetkých jeho účastníkov.

 

Postupný vznik združenia

Zmluvu o združení je možné uzavrieť aj postupne. To znamená, že do združenia postupne pristupujú aj ďalší účastníci. K uvedenému je vždy potrebný súhlas ostatných členov združenia. každú člen musí dať súhlas jednotlivo v súlade so zákonom a v súlade so zmluvou o združení.

 

Podmienky týkajúce sa zmluvy o združení v záujme efektívneho a bezproblémového fungovania spolupráce účastníkov združenia

–   názov združenia, (významné najmä z účtovného a daňového hľadiska),

–   rozdelenie príjmov a daňových výdavkov pri spoločnom podnikaní,

–   majetok poskytnutý na spoločné podnikanie,

–   poverenie osoby zodpovednej za vedenie záznamov podľa § 70 zákona o DPH,

–   poverenie osoby zodpovednej za vedenie účtovníctva za združenie,

–   určenie podielov na majetku nadobudnutého pri spoločnom podnikaní,

–   rozhodovanie o obstaraní spoločných vecí.

 

Rozhodovanie účastníkov združenia

Všetky podiely účastníkov združenia na majetku, ktorý bol získaný spoločnou činnosťou, sú rovnaké. Zákon však umožňuje sa dohodnúť aj o inom spôsobe. Čo sa táka záväzkov voči tretím osobám, platí, že účastníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne, pričom zodpovedajú svojím vlastným majetkom, bez ohľadu na to, či existuje nejaký spoločný majetok združenia.

Účastníci rozhodujú o zaobstarávaní spoločných vecí jednomyseľne a v prípade rozhodovania väčšinou hlasou má každý účastník jeden hlas bez ohľadu na to, aký podiel má ten ktorý účastník.

 

Vystúpenie a vylúčenie účastníkov zo združenia

•    vystúpenie

–   vystúpenie zo združenia – jednostranný právny úkon,

–   k vystúpeniu sa nevyžaduje písomná forma – postačuje ústna forma,

–   účastník má právo zo združenia vystúpiť – podmienkou však je, že nemôže k tomu dôjsť v nevhodnom čase a spôsobom, že by došlo k ujme ostatných členov,

–   zákon umožňuje ak okamžité vystúpenie zo združenia zo zvlášť vážnych dôvodov – platí to aj v prípade, že bola dohodnutá výpovedná lehoty v zmluve,

–   platnosť alebo neplatnosť vystúpenia môže byť v súlade so zákonom napadnutá na súde,

–   účastníkovi, ktorý vystúpil zo združenia, sa veci vnesené do združenia vrátia a podiel majetku podľa stavu v deň vystúpenia sa mu vyplatí v peniazoch,

–   účastník, ktorý vystúpil zo združenia, sa nezbavuje zodpovednosti za záväzky z činnosti združenia, ktoré vznikli do dňa vystúpenia alebo vylúčenia,

•    vylúčenie

–   k vylúčeniu dochádza zo zvlášť vážnych dôvodov,

–   k vylúčeniu sa vyžaduje súhlas všetkých účastníkov združenia – jednomyseľný súhlas všetkých nielen prítomných účastníkov,

–   možnosť vylúčenia nie je možné odstrániť dohodou,

–   zákon umožňuje dohodu o spôsobe vylúčenia účastníka zo združenia,

–   rozhodnutie o vylúčení sa musí oznámiť vylúčenému účastníkovi – právne účinky uvedené rozhodnutie nadobúda až týmto oznámením,

–   zákon neupravuje spôsob, ako má k oznámeniu dochádzať,

–   vylúčený účastník združenia má právo sa obrátiť na súd a namietať jeho vylúčenie a súčasne preukázať, že na vylúčenie nie je dôvod,

–   účastníkovi, ktorý bol vylúčený, sa veci vnesené do združenia vrátia a podiel majetku podľa stavu v deň vystúpenia alebo vylúčenia sa mu vyplatí v peniazoch,

–   účastník, ktorý bol vylúčený, sa nezbavuje zodpovednosti za záväzky z činnosti združenia, ktoré vznikli do dňa vystúpenia alebo vylúčenia.

 

Rozpustenie združenia

Pri rozpustení združenia majú účastníci nárok na vrátenie poskytnutých hodnôt. V prípade, že ide o majetok získaný výkonom spoločnej činnosti združenia, rozdelia si ho medzi sebou spôsobom určeným v zmluve, inak rovnakým dielom. Zákon neupravuje samostatne, kedy sa združenie rozpúšťa, takže bude nutné vychádzať z textu zmluvy o združení.

SEDEMNÁSTA HLAVA

ZMLUVA
O DÔCHODKU

§ 842

Zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku.

§ 843

Zmluva o dôchodku sa musí uzavrieť písomne.

§ 844

Právo na dôchodok nemožno previesť na iného. Splatné dávky možno však postúpiť.

Komentár k § 842 až § 844

Zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku.

 

Zmluvné strany

–   dve fyzické osoby,

–   jedna fyzická osoba a jedna právnická osoba,

–   poberateľ dôchodku – môže byť len fyzická osoba – oprávnená osoba – jedna strana zmluvného vzťahu,

–   povinná osoba, ktorá bude vyplácať druhému účastníkovi zmluvy dôchodok – druhá strana zmluvného vzťahu.

 

Zmluva o dôchodku

–   osobitný občianskoprávny typ,

–   dvojstranný právny úkon,

–   musí byť uzavretá písomne – podmienka platnosti – podpísaná oboma stranami,

–   odplatný právny úkon.

 

Účel zmluvy o dôchodku

Jedna strana sľúbi určité plnenie za prísľub druhej strany, že jej bude vyplácať dôchodok, a to buď doživotne alebo inak určenú dobu neurčitého trvania – napríklad môže ísť aj o formu renty. K vyplácaniu dôchodku musí byť splnená podmienka plnenia na druhej strane.

Trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené právnou skutočnosťou. V prípade doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, že takto určená doba má neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie. Zákonodarca v ustanoveniach o zmluvách dôchodku nepracuje so slovom smrť, ale uvádza, že zmluva o dôchodku sa môže uzavrieť na doživotne, alebo inak určenú dobu neurčitého trvania.

 

Právo na dôchodok

–   uvedené právo nie je možné previesť na iného,

–   splatné dávky je možné postúpiť.

 

Obsahové náležitosti zmluvy o dôchodku

–   predmet zmluvy

•    vymedzenie predmetu u oprávnenej osoby – môže byť hnuteľná vec, nehnuteľnosť, peniaze,

•    vymedzenie predmetu u povinnej osoby – peňažná suma – dôchodok,

–   trvanie zmluvy – neurčitá doba – doživotná,

–   vyplácanie dôchodku – môže byť aj forma renty v dopredu určených intervaloch,

 

Postúpenie splátok

Zákon umožňuje postúpenie už splatných splátok dôchodku. K postúpeniu dochádza zmluvou už zročných splátok. Zákon vymedzuje zásadu, že nie je možné postúpiť jednotlivé splátky dôchodku, ktoré sa ešte nestali splatnými zo strany oprávneného.

OSEMNÁSTA HLAVA

STÁVKA A HRA

§ 845

(1) Výhry zo stávok a hier nemožno vymáhať; vymáhať nemožno ani pohľadávky z pôžičiek poskytnutých vedome do stávky alebo hry. Také výhry a pohľadávky nemožno ani platne zabezpečiť.

(2) Žreb sa posudzuje ako stávka alebo hra.

§ 846

Ustanovenie § 845 sa nevzťahuje na hazardné hry podľa osobitného predpisu.^7a)

Komentár k § 845 a § 846

Zákon upravuje v týchto ustanoveniach záväzky zo zmlúv o stávke a hre, pričom zákon upravuje len obmedzenie účinkov týchto zmlúv. Ide o záväzkový vzťah.

 

Spoločný znak zmlúv o stávke a hre

–   závislosť vzniku záväzku niektorej zmluvnej strany na existencii neistej skutočnosti, záleží zásadne len na náhode a výsledku, ktorý sa nedá predpokladať.

Zákon upravuje právny režim stávok, hier a žrebov, ktoré neprevádzkuje štát a vykonávajú sa bez úradného povolenia. Výhry zo stávok a hier nemožno vymáhať. Rovnako nie je možné vymáhať ani pohľadávky z pôžičiek poskytnutých vedome do stávky alebo hry. Také výhry a pohľadávky nemožno ani platne zabezpečiť. Rovnako ako stávka a hra sa posudzuje aj žreb. Výhry zo stávky a hry, ako aj plnenie pohľadávok nemožno platne zabezpečiť ručením ani zriadením záložného práva.

Stávka alebo hra vzniká uzatvorením zmluvy, ale zákon ju priamo neupravuje. Pri zmluve platia všeobecné ustanovenia o uzavieraní zmlúv.

 

Hazardné hry

–   môžu byť také, že všetci hráči (ak nepodvádzajú) majú rovnaké šance na výhru, ale šance môžu byť aj asymetrické,

–   v princípe každú hru možno hrať o peniaze, takže každá hra sa môže stať hazardnou hrou,

–   niekedy sa za hazardné hry považujú iba také hry, v ktorých záleží iba alebo hlavne na náhode a nezáleží alebo iba minimálne záleží na hráčskom umení hráčov.

DEVÄTNÁSTA HLAVA

VEREJNÁ SÚŤAŽ

§ 847

Ak fyzická alebo právnická osoba (ďalej len „vyhlasovateľ súťaže“) vyhlási verejnú súťaž na určité dielo alebo výkon, musí vo vyhlásení uviesť presné vymedzenie predmetu a lehoty súťaže, výšku cien a ostatné súťažné podmienky; taktiež musí vyhlásiť, kto, v akej lehote a podľa akých kritérií posúdi splnenie podmienok súťaže a vykoná ocenenie.

§ 848

(1) Vyhlasovateľ súťaže je povinný poskytnúť ceny vyhlásené verejnou súťažou tým, ktorí podľa vykonaného ocenenia splnili podmienky súťaže určené pre udieľanie cien.

(2) Ak sa výsledok dosiahol činnosťou niekoľkých súťažiacich, rozdelí sa cena, ak sa nevyhlásil iný postup a ak nedôjde k dohode, podľa toho, v akom pomere sa každý na dosiahnutom výsledku podieľal.

§ 849

(1) Verejnú súťaž možno odvolať len zo závažných dôvodov. Odvolanie sa musí vykonať rovnakým spôsobom, akým došlo k vyhláseniu súťaže, alebo iným rovnako účinným spôsobom.

(2) Ak dôjde k odvolaniu verejnej súťaže, vyhlasovateľ súťaže je povinný poskytnúť primerané odškodnenie súťažiacim, ktorí pred odvolaním súťaže jej podmienky prevažne alebo sčasti už splnili. Na toto právo musí vyhlasovateľ súťaže súťažiacich pri odvolaní súťaže upozorniť.

Komentár k § 847 až § 849

Ide o súťaž prístupnú verejnosti. Musí byť vyhlásená verejne – rozhlas, televízia tlač, ... Ide o jednostranný právny úkon fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá verejným vyhlásením sľubuje cenu tomu, kto vytvorí dielo či uskutoční výkon podľa súťaž