Neplatnosť právnych úkonov

v pracovnom práve

Dôležitou právnou skutočnosťou spôsobujúcou v oblasti pracovného práva vznik, zmenu, zánik pracovnoprávnych vzťahov alebo vznik, zmenu, zánik práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu je právny úkon. Vlastnosťou právneho úkonu je aj jeho neplatnosť. Neplatnosť právneho úkonu viaže na seba právne následky. Aké právne následky vyvoláva neplatnosť právneho úkonu v pracovnom práve?

PRÁVNY ÚKON, ktorý obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, je platný. Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len ZP) obsahuje v § 17 osobitné ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov, ktoré sa vzťahujú na oblasť individuálnych a kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov. Ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov upravené v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ) sú vo vzťahu k týmto ustanoveniam subsidiárnymi v súlade s ust. § 1 ods. 4 ZP. Znamená to, že sa ustanovenia OZ o neplatnosti právnych úkonov použijú vtedy, keď ZP daný prípad nerieši. Platný právny úkon spôsobuje, že sa naplní vôľa konajúcej osoby v tom, že nastanú účinky, ktoré platné právo s takýmto právnym úkonom spája. Argumentom a contrario možno v jednoduchosti charakterizovať neplatnosť právnych úkonov tak, že sa nenaplní vôľa konajúcej osoby v tom zmysle, že nespôsobí účinky, ktoré platné právo s takým právnym úkonom spája. Následkom neplatnosti právneho úkonu je okrem toho, že nevyvolá zamýšľané účinky. Následkom môže byť uloženie povinnosti plniť druhému účastníkovi určité peňažné plnenie v podobe náhrady škody, v prípade pracovného práva aj náhrady mzdy.

ABSOLÚTNA A RELATÍVNA NEPLATNOSŤ. V súvislosti s neplatnosťou právnych úkonov sa rozlišuje absolútna a relatívna neplatnosť. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od počiatku (ex tunc) voči každému. Vzhľadom na skutočnosť, že neplatnosť nastáva priamo zo zákona nie je potrebné, aby neplatnosť bola deklarovaná súdnym rozhodnutím, prípadne rozhodnutím iného orgánu. Na absolútnu neplatnosť je povinný súd prihliadať z úradnej povinnosti. Absolútnej neplatnosti sa môže dovolať každý, nielen účastník právneho úkonu a možno sa jej dovolávať kedykoľvek. Ohľadom absolútnej neplatnosti neplatia žiadne premlčacie lehoty. V prípade absolútnej neplatnosti právneho úkonu, tento právny úkon nie je možné dodatočne odstránením dôvodov neplatnosti napraviť (konvalidovať). Absolútnu neplatnosť nemožno zhojiť dodatočným schválením tohto právneho úkonu. Právny úkon je potrebné opakovať. Od absolútnej neplatnosti treba odlišovať ničotný právny úkon (nulitný právny úkon). Na ničotný právny úkon sa hľadí ako by vôbec neexistoval. ZP nerozlišuje medzi nulitným a absolútne neplatným právnym úkonom. V pracovnom práve prevláda absolútna neplatnosť právnych úkonov, čo súvisí s ochrannou funkciou pracovného práva.

Relatívna neplatnosť právneho úkonu nevzniká priamo zo zákona. Účastník, ktorému je neplatnosť na ujmu sa musí tejto neplatnosti dovolať. Znamená to, že relatívnej neplatnosti sa nemôže dovolávať každý. Nemôže sa jej dovolávať ten, kto neplatnosť právneho úkonu spôsobil. Pokiaľ súd nevysloví rozhodnutím, že právny úkon je neplatný, má právny úkon účinky platného právneho úkonu.

Ak súd vysloví právoplatným rozhodnutím, že právny úkon je neplatný, môže sa neplatnosti dovolať každý. Relatívnej neplatnosti je potrebné sa dovolať v rámci ustanovenej premlčacej lehoty. V prípade vyslovenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu, táto pôsobí od počiatku (ex tunc) a nie od momentu, kedy bola relatívna neplatnosť vyslovená. Výnimkou je odstúpenie od dohody o hmotnej zodpovednosti. Jeho účinnosť nastáva momentom odstúpenia od dohody (ex nunc). Pri relatívnej neplatnosti môže byť právny úkon druhou stranou dodatočne schválený, prípadne môže dôvod neplatnosti pominúť. Ak sa na základe právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený za relatívne neplatný, plnilo, takéto plnenie sa považuje za bezdôvodné obohatenie. Účastník je povinný druhému účastníkovi vydať všetko čo na základe neplatného právneho úkonu získal. O relatívnu neplatnosť ide všade tam, kde ju výslovne vyjadrí zákonodarca. V prípade ZP je takým ustanovením § 77, ktorý upravuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru.

NEPLATNOSŤ Z DÔVODU NESPLNENIA NÁLEŽITOSTÍ PRÁVNEHO ÚKONU PODĽA OZ. Aj napriek tomu, že má ZP osobitné ustanovenia o právnych úkonoch, je potrebné aj v oblasti pracovného práva rešpektovať ustanovenia OZ o náležitostiach právneho úkonu. Požiadavkou zákonodarcu je, aby právny úkon bol urobený slobodne, vážne, určito, zrozumiteľne a s možným plnením. Právny úkon nie je urobený slobodne, pokiaľ bol urobený pod hrozbou nátlaku. Vážnosť znamená, že účastník skutočne zamýšľal spôsobiť následky, ktoré sú s právnym úkonom spojené, že tento úkon nebol myslený ako žart. Právny úkon je urobený určito ak je napríklad dostatočne vymedzený druh práce, ktorú má zamestnanec vykonávať (napr. určito nie je vymedzený druh práce, ak sa v pracovnej zmluve použije formulácia, že zamestnanec bude vykonávať akékoľvek práce na pokyn zamestnávateľa). Zrozumiteľnosť, znamená, že každá zo strán právneho úkonu vie určiť, čo sa právnym úkonom zamýšľa bez toho, že by sa museli aplikovať výkladové pravidlá.

Možné plnenie je také plnenie, ktoré sa dá vykonať vzhľadom na vedecko-technický stupeň poznania ako aj fyzické sily zamestnanca. Ak nebol právny úkon urobený slobodne, vážne, určito, zrozumiteľne a s nemožným plnením stáva sa absolútne neplatným.

Podľa ust. § 38 ods. 1 OZ ak osoba, ktorá urobila právny úkon, nemala spôsobilosť na právne úkony, OZ postihuje taký právny úkon absolútnou neplatnosťou. V prípade zamestnanca vzniká jeho spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti v pracovnoprávnych vzťahoch dňom, kedy dovŕšil vek 15 rokov. U zamestnávateľa treba rozlišovať či ide o zamestnávateľa fyzickú osobu alebo zamestnávateľa právnickú osobu. Zamestnávateľ fyzická osoba nadobúda spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti dňom dovŕšenia plnoletosti, ktorá v súlade s ustanoveniami OZ nastáva dňom, kedy fyzická osoba dovŕšila 18 rokov, prípadne ak osoba staršia ako 16 rokov uzatvorila manželstvo. U zamestnávateľa právnickej osoby je vznik spôsobilosti na právne úkony viazaný na jej vznik, ku ktorému môže dôjsť jej registráciou v príslušnom registri, alebo je jej vznik upravený v príslušnej právnej norme. Spôsobilosť na právne úkony môže byť v prípade fyzickej osoby obmedzená alebo môže byť fyzická osoba úplne pozbavená spôsobilosti na právne úkony. Dôvody spôsobujúce obmedzenie alebo pozbavenie spôsobilosti na právne úkony sú predmetom úpravy v OZ. Ak bola osoba úplne pozbavená spôsobilosti na právne úkony, takáto osoba nemôže uzatvoriť žiadny z právnych úkon, pracovnoprávne nevynímajúc. Pri obmedzení je potrebné skúmať v akom rozsahu súd vo svojom rozhodnutí vymedzil, ktoré právne úkony môže jednotlivec robiť a ktoré nie. Podľa ust. § 19a ods. 1 OZ môže byť spôsobilosť právnickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti obmedzená len zákonom. O absolútnu neplatnosť právneho úkonu pôjde aj vtedy, ak právny úkon urobila osoba v stave duševnej poruchy, ktorá ju robí na tento úkon neschopnou.

Požiadavkou platného právneho úkonu je, aby svojím obsahom alebo účelom neodporoval zákonu, aby zákon neobchádzal, prípadne aby sa nepriečil dobrým mravom. Uvedené požiadavky nie sú predmetom úpravy ZP, ale ust. § 39 OZ, ktorého priama aplikácia je zabezpečená cez ust. § 1 ods. 4 ZP. Za konanie rozporné so zákonom, treba považovať situáciu, keď zamestnávateľ pokryje výkon závislej práce niektorou zo zmlúv upravených Občianskym zákonníkom alebo Obchodným zákonníkom. Nedodržanie vyššie uvedených požiadaviek má za následok, že právny úkon je potrebné považovať za absolútne neplatný, nedovolený. Takýto právny úkon síce nebude odporovať ustanoveniu, podľa ktorého bol právny úkon urobený, no jeho dôsledky budú zacielené na to, aby zákon dodržaný nebol.

NEPLATNOSŤ PRÁVNEHO ÚKONU PODĽA ZP. ZP má osobitné ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov, ktoré reagujú na špecifiká pracovnoprávnych vzťahov a prejavuje sa tu vplyv ochrannej funkcie pracovného práva. Podľa ust. § 17 ods. 1 ZP je neplatný právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv. Týka sa to tak práv, ktoré zamestnanec má ako aj tých, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti. K vzdaniu sa môže dôjsť samostatným právnym úkonom, ktorého obsahom bude len vzdanie sa určitého práva, ktoré patrí zamestnancovi, prípadne ktoré by mu malo patriť v budúcnosti. Prejav vôle zamestnanca, ktorý by smeroval k vzdaniu sa určitého jeho práva môže byť obsahom iného právneho úkonu, napríklad pracovnej zmluvy. V týchto prípadoch je potrebné skúmať či sa dôvod neplatnosti v podobe vzdania sa práva vopred týka celého právneho úkonu alebo iba jeho časti. Ak sa týka len časti právneho úkonu, bude neplatná len táto časť, ak z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu, prípadne z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu právneho úkonu. V prípade, že by sa zamestnávateľ vopred vzdal svojich práv, a to aj prípadných práv, ktoré by mu vznikli v budúcnosti, neupravuje ZP túto situáciu ako dôvod, pre ktorý by mal byť taký právny úkon postihnutý neplatnosťou.

V ustanovení § 17 ods. 2 ZP sa rieši neplatnosť právneho úkonu pod podmienkou, že tak výslovne ustanoví ZP alebo iný osobitný predpis. Výslovné ustanovenie neplatnosti sa realizuje cez doložku neplatnosti. Doložkou neplatnosti je formulácia „inak je právny úkon neplatný“.

Týka sa to týchto situácií:

-    ak ide o právny úkon zamestnávateľa, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán,

-    ak ide o právny úkon zamestnávateľa, na ktorý neudelil predpísaný súhlas zákonný zástupca,

-    ak ide o právny úkon zamestnávateľa, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov,

-    ak ide o právny úkon zamestnávateľa, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov,

-    ak ide o právny úkon zamestnávateľa, ktorý sa neurobil formou predpísanou ZP.

Ak sa v niektorom ustanovení ZP alebo osobitného predpisu výslovne ustanoví, že nesplnenie si vyššie opísaných požiadaviek spôsobuje neplatnosť právneho úkonu zamestnávateľa pomocou doložky neplatnosti, taký právny úkon je absolútne neplatný. Neplatnosťou bude postihnutý samotný právny úkon zamestnávateľa, ktorému malo predchádzať udelenie súhlasu, prerokovanie s príslušným subjektom. Absencia doložky neplatnosti síce spôsobí, že taký právny úkon bude platný, nesplnenie si vyššie uvedených požiadaviek môže však založiť vznik administratívnoprávnej zodpovednosti. Pre porovnanie možno uviesť dohodu o hmotnej zodpovednosti a pracovnú zmluvu. Dohodu o hmotnej zodpovednosti je potrebné uzatvoriť písomne. V opačnom prípade ju ZP cez doložku neplatnosti považuje za neplatnú. Účastníci takej dohody sa nemôžu na ňu odvolávať, nemôžu požadovať na jej základe žiadne plnenie. U pracovnej zmluvy sa vychádza z ustanovenia, že pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou (ust. § 42 ods. 1 ZP). Toto ustanovenie, ani žiadne iné ustanovenie neustanovuje, že by absencia písomnej formy pracovnej zmluvy, spôsobovala neplatnosť pracovnej zmluvy. Účastníci pracovnej zmluvy sa v súvislosti s absenciou pracovnej zmluvy v písomnej podobe vystavujú možnosti vzniku administratívnoprávnej zodpovednosti, tým že nerešpektovali ustanovenie § 42 ods. 1 ZP.

Odlišne je v oblasti občianskeho práva a pracovného práva riešené konanie v omyle. Podľa ust. § 49a OZ je právny úkon neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

V pracovnom práve konanie v omyle nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu, ale zakladá právo na odstúpenie od zmluvy. Vyplýva to zo znenia ust. § 19 ods. 1 ZP, podľa ktorého účastník, ktorý konal v omyle, ktorý druhému účastníkovi musel byť známy, má právo od zmluvy odstúpiť, ak sa omyl týka takej okolnosti, že by bez neho k zmluve nedošlo.

NÁSLEDKY NEPLATNÝCH PRÁVNYCH ÚKONOV. Podľa ust. § 17 ods. 3 ZP zákonodarca ustanovuje, že neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu. Toto tvrdenie platí za predpokladu, že si zamestnanec nespôsobil neplatnosť právneho úkonu sám. Zákonodarca bližšie nešpecifikuje o akú ujmu má ísť. Vzhľadom na znenie druhej vety ust. § 17 ods. 3 ZP pôjde o akúkoľvek ujmu okrem škody. Ujma môže spočívať napríklad v tom, že by sa mu v dôsledku neplatnosti zhoršilo postavenie v pracovnoprávnom vzťahu oproti iným zamestnancom, že by sa mu zúžil rozsah práv, ktoré mu vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu. V ust. § 17 ods. 3 ZP sa rieši situácia, ak bola neplatnosťou právneho úkonu spôsobená škoda zamestnancovi. V takomto prípade zákonodarca ukladá zamestnávateľovi povinnosť nahradiť takto vzniknutú škodu zamestnancovi. V akom rozsahu a akým spôsobom je zamestnávateľ povinný takto spôsobenú škodu nahradiť sa stanoví podľa ustanovení § 217 a nasl. ZP. V súlade s ust. § 80 ZP si zamestnávateľ nemôže uplatňovať nárok na náhradu škody pre neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru. V prípade, že sa neplatným právnym úkonom spôsobila škoda zamestnávateľovi podľa teórie pracovného práva za ňu zodpovedá zamestnanec v súlade s ustanoveniami o zodpovednosti v pracovnom práve len vtedy, ak neplatnosť právneho úkonu spôsobil sám a súčasne sú dané všetky predpoklady zodpovednosti.

Následkom neplatného právneho úkonu môže byť vznik bezdôvodného obohatenia. V súlade s ust. § 222 ZP ods. 2 sa za bezdôvodné obohatenie považuje majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu. Bezdôvodné obohatenie môže vzniknúť na strane tak zamestnanca ako aj zamestnávateľa. Zákonodarca ustanovuje v § 222 ods. 1 ZP, že účastník, ktorý sa bezdôvodne obohatil musí obohatenie vydať druhému účastníkovi. S bezdôvodným obohatením sa musí vydať všetko, čo sa ním nadobudlo. V prípade, že to nie je možné, pretože obohatenie spočívalo vo výkonoch, je potrebné poskytnúť peňažnú náhradu. V súlade s ust. § 222 ods. 4 ZP sa s predmetom bezdôvodného obohatenia vydávajú aj úžitky z neho. Platí to za podmienky ak ten, kto sa bezdôvodne obohatil nekonal dobromyseľne. Osobitne ZP rieši situáciu, keď sú neprávom vyplatené sumy zamestnancovi v súvislosti s neplatným právnym úkonom. Podľa ust. § 222 ods. 6 ZP je zamestnávateľ oprávnený požadovať vrátenie takto neprávom vyplatených súm, ak zamestnanec vedel alebo z okolností musel predpokladať, že vyplatené sumy sú nesprávne určené alebo vyplatené omylom. Zákonodarca v tomto prípade ustanovuje trojročnú lehotu, v ktorej je zamestnávateľ oprávnený požadovať vrátenie súm. Lehota sa počítať odo dňa výplaty neprávom vyplatených súm.

NÁHRADA MZDY. Ďalším následkom neplatnosti právneho úkonu je povinnosť nahradiť mzdu. Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy v prípade, že zamestnancovi bola daná neplatná výpoveď alebo bol s ním neplatne skončený pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Náhradu mzdy zamestnávateľ zamestnancovi poskytuje vo výške jeho priemerného zárobku. Poskytuje ju odo dňa keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával až do doby, keď mu bude zamestnávateľom umožnené ďalej pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru z dôvodu naplnenia podmienky podľa ust. § 79 ods. 1.

Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Čas za ktorý sa poskytne náhrada mzdy môže byť súdom primerane znížený alebo súd môže rozhodnúť, že za určité obdobie náhradu mzdy vôbec neprizná. Podmienky sú stanovené v ust. § 79 ods. 2 ZP. Takto nemôže súd postupovať, ak ide o oznamovateľa kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Pri neplatnej dohode o skončení pracovného pomeru priznáva zákonodarca zamestnancovi nárok na náhradu ušlej mzdy. V súlade s ust. § 80 sa pri posudzovaní nároku postupuje ako pri neplatnej výpovedi.

V súvislosti s neplatnosťou právnych úkonov rieši OZ konverziu právneho úkonu, simulovaný a disimulovaný právny úkon. ZP v tejto súvislosti neobsahuje osobitné ustanovenia. Konverziu právneho úkonu rieši OZ v ust. § 41a ods. 1.

Podstatou je, že ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný a ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby, možno sa na tento platný právny úkon odvolať. V súlade s ust. § 41a ods. 2 OZ platí, že ak právnym úkonom (simulovaný právny úkon) má byť zastretý iný právny úkon (disimulovaný právny úkon), platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a zároveň sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý (ust. § 41a ods. 2 OZ druhá veta).

Mgr. Martina Kovalčíková

Použitá literatúra:

• BARANCOVÁ, H. Zákonník práce. Komentár. 2. Vydanie. Praha: C. H. Beck, 2012, 1072 s., ISBN 978-80-7400-416-2; • TOMAN, J. Individuálne pracovné právo. Všeobecné ustanovenia a pracovná zmluva. Bratislava: Friedrich Ebert Stiftung, 2014, 390 s., ISBN 978-80-89149-41-4.

§ 79 zákona č. 311/2001 Z. z.

(1) Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

(2) Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov...

(3) Ustanovenie odseku 2 sa nevzťahuje na oznamovateľa kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, ak došlo k skončeniu pracovného pomeru počas poskytovania ochrany podľa osobitného predpisu.

(4) Ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak

a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,

b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

(5) V prípadoch ustanovených v odseku 4 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov...