Nahradenie oznámenia

o trvaní zamestnania žalobou

Najvyšší súd SR sa rozsudkom, sp. zn. 2 Cdo 81/2010 z 31. januára 2012 zaoberal otázkou, či je možné oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ (pri neplatnom skončení pracovného pomeru) ďalej zamestnával, nahradiť žalobou. Podľa predmetného rozhodnutia to možné je, ale len takou žalobou, ktorou sa zamestnanec domáha nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale tiež náhrady mzdy v zmysle § 79 ZP.

Ak zamestnanec neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a žalobou na súde sa domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bez náhrady mzdy, netrvá na ďalšom zamestnávaní.

SPOR - Okresný prvostupňový súd rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 5 228,04 € s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne od 14. 4. 2004 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku v časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 1. 2. 2004 do 13. 4. 2004 návrh zamietol a vyslovil, že o povinnosti na náhradu trov konania rozhodne samostatným uznesením. Uviedol, že Okresný súd rozsudkom v spojení s rozsudkom Krajského súdu určil, že výpoveď z pracovného pomeru z 18. 11. 2003, daná odporcom navrhovateľovi, je neplatná. Je nesporné, že v tomto konaní sa navrhovateľ domáhal len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou bez náhrady mzdy. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ po doručení výpovede neoznámil odporcovi či už ústne alebo písomne, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. Oznámenie navrhovateľa – zamestnanca voči odporcovi – zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, bolo ale nahradené žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou ako procesným a súčasne hmotnoprávnym právnym úkonom. Z hľadiska nároku na náhradu mzdy je pritom rozhodujúce, kedy bola odporcovi takáto žaloba doručená a nie kedy došla na súd. Vzhľadom na to dospel k záveru o dôvodnosti nároku navrhovateľa na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej ZP) za obdobie od 14. 4. 2004 do 14. 1. 2005. Námietku odporcu, že vzhľadom na zamestnanie navrhovateľa od 1. 2. 2004 nepretržite by bolo priznanie náhrady mzdy v rozpore s dobrými mravmi, vyhodnotil za právne bezvýznamnú z dôvodu satisfakčného (nie reparačného) charakteru náhrady mzdy.

ODVOLACÍ KRAJSKÝ SÚD rozsudkom na odvolanie odporcu rozsudok súdu prvého stupňa zmenil vo výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 5 228,04 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne od 14. 4. 2004 do zaplatenia v lehote troch dní tak, že návrh navrhovateľa v tejto časti zamieta. Vyslovil, že vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa vo zvyšku v časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 1. 2. 2004 do 13. 4. 2004 zamietnutý (odvolaním nenapadnutý), zostáva nedotknutý a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania.

Uviedol, že navrhovateľ sa žalobou podanou na súde 29. 3. 2004, domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru doručenej mu odporcom 20. 11. 2003 (pracovný pomer mal uplynutím výpovednej lehoty skončiť dňom 31. 1. 2004), bez uplatnenia aj náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a dňom 1. 2. 2004 sa zamestnal v spoločnosti F., ktorú skutočnosť odporcovi neoznámil. Stotožnil sa s postupom prvostupňového súdu, ktorý vzhľadom na predmet konania (náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru) skúmal, či navrhovateľ kvalifikovane oznámil odporcovi, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a dospel k správnemu zisteniu, že takéto kvalifikované podanie navrhovateľ neurobil. Pri aplikácii ustanovenia § 79 ZP dospel ale k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého oznámenie zamestnanca (navrhovateľa) zamestnávateľovi (odporcovi), že trvá na ďalšom zamestnávaní nahradila žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Podľa názoru odvolacieho súdu samotné podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (bez uplatnenia náhrady mzdy) nepostačuje k nahradeniu oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a vznikol by mu tak nárok na náhradu mzdy až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci resp. keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

V prípade, ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, pracovný pomer sa neskončí na základe neplatného zrušovacieho prejavu, ale v dôsledku zákonom stanovenej nevyvrátiteľnej domnienky dohodou, a to buď uplynutím výpovednej lehoty, alebo dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť okamžitým skončením alebo neplatným skončením v skúšobnej dobe. Aj z tohto je potom zrejmé, že navrhovateľ, ktorý neoznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a v žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou si neuplatnil aj náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, nesplnil podmienku pre priznanie nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, že navrhovateľ ani nemal záujem naďalej u odporcu pracovať (neoznámil mu že trvá na ďalšom zamestnaní), nepriamo vyplýva aj z toho, že po dátume, kedy malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru (t. j. 31. 1. 2004) sa od 1. 2. 2004 zamestnal u iného zamestnávateľa.

ROZHODNUTIE NS SR - Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol ho zmeniť tak, že odporcovi bude uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 5 228,04 € spolu s úrokom z omeškania od 14. 4. 2004 do zaplatenia a nahradiť mu trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Nesúhlasil s právnym názorom odvolacieho súdu, keď pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru z hľadiska ustanovenia § 79 ZP dospel k záveru, že podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nenahrádza kvalifikované oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Zdôraznil, že právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 77 a § 79 ZP sa týka nárokov, ktoré spolu súvisia. Ide o nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru. Základným nárokom je právo zamestnanca domáhať sa na súde určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Ďalej ide o nárok, ktorý z neplatného skončenia pracovného pomeru vyplýva, a to nárok zamestnanca na náhradu mzdy, pri ktorom sa uplatňuje dispozičná zásada pri jeho podaní a prejednaní na súde. Pre rozhodnutie súdu o peňažných nárokoch má výrok súdneho rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru ten význam, že ním súd vlastne rozhoduje o jeho základe, výrok súdu o neplatnosti výpovede je predpokladom výroku súdneho rozhodnutia o povinnosti zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP.

Z uvedeného vyplýva záver, že ak zamestnanec v žalobe podanej po dni účinnosti výpovede z pracovného pomeru tvrdí, že zamestnávateľ s ním neplatne skončil pracovný pomer, potom z obsahu takej žaloby vyplýva, že sa zamestnanec domáha jednak určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, jeho ďalšieho trvania a taktiež aj náhrady mzdy podľa citovaného ustanovenia.

V tomto smere môže, avšak nemusí, ísť aj o vecnú kumuláciu uvedených žalobných nárokov. Preto pri nepreukázaní kvalifikovaného oznámenia možno konštatovať, že žaloba o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru podaná na súde v lehote podľa § 77 ZP, nahrádza oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že na doterajšom zamestnávaní trvá. Neobstojí preto záver odvolacieho súdu, že zároveň o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamestnanec musí požiadať aj o náhradu mzdy, a že teda kvalifikovane neoznámil odporcovi, že trvá na tom, aby ho tento ďalej zamestnával.

Odporca považoval skutočnosti uvádzané navrhovateľom v dovolaní za zavádzajúce a nesprávne a rozhodnutie krajského súdu za vecne správne. Preto navrhol dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Konštatoval, že navrhovateľ sa v konaní vedenom na Okresnom súde domáhal výlučne určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Zo žaloby a ani zo skutkových tvrdení v nej uvedených žiadnym spôsobom nevyplýva skutočnosť, že by sa navrhovateľ zároveň ňou domáhal aj nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Pritom základnou hmotnoprávnou podmienkou priznania nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je kvalifikované oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. V tomto konaní je právne irelevantné, či vyzval navrhovateľa k nástupu do práce a či mu umožnil pokračovať v práci podľa pôvodnej pracovnej zmluvy tak, ako to navrhovateľ tvrdí. Kvalifikované oznámenie o tom, že navrhovateľ trvá na ďalšom zamestnávaní, je jednostranným právnym úkonom navrhovateľa jemu adresovaným, ktorý úkon však navrhovateľ neuskutočnil a tak jeho uskutočnenie nemohol v konaní ani preukázať.

V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia ustálenej súdnej judikatúry, z ktorých vyplýva záver, že požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde žalobu len o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nahradzuje len taká žaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil nielen neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ale aj náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 79 ZP. Navrhovateľ v konaní nepreukázal kvalifikované oznámenie, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Toto oznámenie nemohlo byť účinne nahradené dňa 13. 4. 2004 doručením mu žaloby len o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. Mohlo byť účinne nahradené až dňa 26. 3. 2007 doručením návrhu na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, čo bolo ale až po právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti výpovede (21. 11. 2006). Preto podľa jeho názoru navrhovateľovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, lebo neboli splnené všetky hmotnoprávne podmienky na jeho priznanie a následne ani nároku na príslušenstvo.

V zmysle § 242 ods. 2 O. s. p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a ani dovolací súd vadu konania v zmysle § 242 ods. 1 písm. b) O. s. p. nezistil.

Navrhovateľ v dovolaní tvrdil, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Predmetom daného konania je náhrada mzdy, ktorú si navrhovateľ (zamestnanec) uplatnil voči odporcovi (zamestnávateľovi) titulom neplatného skončenia pracovného pomeru.

Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmavanej veci zistené, že navrhovateľ sa v konaní vedenom na okresnom súde domáhal žalobou podanou 29. 3. 2004 určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru z 18. 11. 2003 danej mu odporcom podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP (t. j. z dôvodu organizačných zmien došlo k zrušeniu jeho pracovného miesta ku dňu 31. 1. 2004).

Rozsudkom v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline bolo určené, že táto výpoveď je neplatná. Od 1. 2. 2004 sa navrhovateľ zamestnal v spoločnosti F. Následne samostatným návrhom (v preskúmavanom konaní), podaným 15. 11. 2005 a doručeným odporcovi 27. 3. 2007 sa navrhovateľ domáhal náhrady mzdy titulom tohto neplatného skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ po doručení mu výpovede z pracovného pomeru odporcovi neoznámil (či už ústne alebo písomne), že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Z tejto skutočnosti súdy nižších stupňov zhodne vychádzali. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že oznámenie navrhovateľa, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nahradila žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (doručená odporcovi), aj keď sa ňou nedomáhal voči odporcovi náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a preto je návrh navrhovateľa na náhradu mzdy dôvodný. V porovnaní s ním, odvolací súd dospel k inému záveru, že oznámenie navrhovateľa, že trvá na ďalšom zamestnávaní mohla nahradiť len žaloba, ktorou by sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a súčasne náhrady mzdy, z ktorého dôvodu je návrh navrhovateľ na náhradu mzdy uplatnený v danom konaní nedôvodný.

Teda predmetom prieskumu dovolacím súdom je správnosť právneho záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával ako hmotnoprávna podmienka náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde len žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nahradzuje len taká žaloba, ktorou sa zamestnanec domáhal nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale ňou uplatnil aj náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 79 ZP. A následne z neho vyplývajúceho záveru o nedôvodnosti nároku uplatneného navrhovateľom na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 1 ZP, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada mzdy patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

V prípadoch, keď zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, predpokladá ustanovenie § 79 ods. 4 Zákonníka práce, že pracovný pomer skončil dohodou a to uplynutím výpovednej lehoty pri neplatnej výpovedi. Pri neplatnom okamžitom zrušení pracovného pomeru alebo zrušení v skúšobnej dobe, dňom, kedy mal pracovný pomer týmto spôsobom skončiť a zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že uplatnenie nárokov zamestnanca z neplatného skončenia pracovného pomeru (či už výpoveďou, okamžitým skončením, dohodou alebo skončením v skúšobnej dobe), sú ponechané na vôľu zamestnanca.

Ak po neplatnom skončení pracovného pomeru trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer neskončí a zamestnávateľ je povinný voči nemu plniť všetky záväzky, ktoré mu z pracovného pomeru vyplývajú. Nevyhnutým predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (ak nedôjde k mimosúdnej dohode), je právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Podľa § 77 ZP, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Nároky zamestnanca na náhradu mzdy pri (súdom určenom) neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa výpoveďou, okamžitým skončením, dohodou alebo skončením v skúšobnej dobe sú upravené zvlášť pre prípad, že zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával a zvlášť pre prípad, že netrvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný.

Oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, môže zamestnanec kedykoľvek potom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď, alebo s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe, najneskôr ale do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. V prípade ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a zamestnávateľ ho ďalej zamestnávať odmietne, je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy (vo výške priemerného mesačného zárobku) až do doby, kedy mu umožní pokračovať v práci alebo do dňa, kedy s ním platne skončí pracovný pomer. Z toho možno vyvodiť, že základným hmotnoprávnym predpokladom uplatnenia nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, je jeho oznámenie zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával (a že spochybnil žalobou platnosť rozväzovacieho právneho úkonu zamestnávateľa). Ak zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával (neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní), je ustanovením § 79 ods. 4 ZP, konštruovaná právna fikcia, že pracovný pomer skončí dohodou, (nie na základe neplatného skončenia pracovného pomeru) a náhrada mzdy zamestnancovi (okrem zákonom stanoveného rozsahu pri neplatnom okamžitom zrušení alebo zrušení v skúšobnej dobe) nepatrí. Právna úprava skončenia pracovného pomeru týmto spôsobom rešpektuje skutočnosť, že nie je v záujme zamestnanca, aby naďalej trval pracovný pomer, na ktorého pokračovaní zamestnanec záujem nemá, i keď podnet k jeho skončeniu spočíva v neplatnom právnom úkone.

Pre splnenie účelu právnej fikcie skončenia pracovného pomeru dohodou, ktorým je dosiahnutie právnej istoty, že pracovný pomer takto skutočne skončil a že zamestnancovi potom nepatrí náhrada mzdy (pri neplatnom okamžitom skončení a skončení v skúšobnej dobe vo väčšom rozsahu ako za dobu výpovednej lehoty), musia byť splnené všetky predpoklady, ktoré zákon s ňou spája. Týmito predpokladmi vyplývajúcimi z ustanovenia § 79 ods. 4 ZP sú neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a netrvanie zamestnanca, aby ho zamestnávateľ, napriek takémuto skončeniu pracovného pomeru ďalej zamestnával a naďalej plnil povinnosti vyplývajúce mu z pracovného pomeru (skončeného neplatne) vrátane mzdových nárokov. Z následkov právnej fikcie týkajúcich sa tak skončenia pracovného pomeru, ako aj náhrady mzdy (§ 79 ods. 4 ZP), a výslovnej viazanosti nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (§ 79 ods. 1, 2 ZP) na okamih prejavu jeho vôle voči zamestnávateľovi (oznámiť mu), ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer, zotrvať v pracovnom pomere (náhrada mzdy patrí odo dňa oznámenia zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní) vyplýva, že oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní a nárok na náhradu mzdy sú navzájom prepojené a závislé jeden na druhom. Potom uplatnenie takéhoto nároku, čo je možné len pri žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (ak pracovník žalobu nepodá, pracovný pomer skončí na základe rozväzovacieho právneho úkonu) znamená, že zamestnanec trvá na tom, aby zamestnávateľ ďalej plnil svoje záväzky z pracovného pomeru voči nemu, t. j. aby ho ďalej zamestnával. Z toho možno vyvodiť záver, že oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ (po neplatnom skončení pracovného pomeru) ďalej zamestnával môže nahradiť len taká žaloba, ktorou sa zamestnanec domáha nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale tiež náhrady mzdy v zmysle § 79 ZP. Ak totiž neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a žalobou na súde sa domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bez náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného, netrvá na ďalšom zamestnávaní.

S takýmto prejavom vôle zákon nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (výpoveďou) nespája. Preto je správny záver odvolacieho súdu, vyplývajúci zo zisteného skutkového stavu, podľa ktorého navrhovateľ nesplnil podmienku pre priznanie mu náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 18. 11. 2003 danou mu odporcom, t. j. oznámenia, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Napokon, navrhovateľ sa aj od 1. 2. 2004 (pracovný pomer podľa neplatnej výpovede mal skončiť 31. 3. 2004) zamestnal u iného zamestnávateľa.

JUDr. Jozef Jaško

K rubrike „Judikatúra“ sme publikovali

• Zákonník práce (zák. č. 311/2001 Z. z.)
– Zákony III časť A/2019

• Dôkazné bremeno – zodpovednosť za spôsobenie škody, Zmluva o dielo podľa Obchodného zákonníka – judikáty – mesačník PAM 2/2019

• Odpočítanie DPH pri vyvolanej investícii, Poukazy z pohľadu zákona o DPH v roku 2019
– mesačník DUO 2/2019

• Plnenie protiprávneho konania zamestnanca
– mesační PAM 11-12/2018

• Kontrola podnikania bez chýb, pokút a penále, Podnikáme bezpečne, Účtovanie – zákony a predpisy, Vnútropodnikové smernice, Kontrola podnikania – odborné tematické publikácie

§ 63 zákona č. 311/2001 Z. z.
cit. na strane 62

Výpoveď daná zamestnávateľom

(1) Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak

a) sa zamestnávateľ alebo jeho časť

1. zrušuje alebo

2. premiestňuje a zamestnanec nesúhlasí so zmenou dohodnutého miesta výkonu práce,

b) sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa  HYPERLINK "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/20190101" \l "paragraf-58" \o "Odkaz na predpis alebo ustanovenie" § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu,

c) zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva,

d) zamestnanec

1. nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce,

2. prestal spĺňať požiadavky podľa  HYPERLINK "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/20190101" \l "paragraf-42.odsek-2" \o "Odkaz na predpis alebo ustanovenie" § 42 ods. 2,

3. nespĺňa bez zavinenia zamestnávateľa požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce určené zamestnávateľom vo vnútornom predpise alebo

4. neuspokojivo plní pracovné úlohy a zamestnávateľ ho v posledných šiestich mesiacoch písomne vyzval na odstránenie nedostatkov a zamestnanec ich v primeranom čase neodstránil,

e) sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

(2) Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa  HYPERLINK "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/20190101" \l "paragraf-58" \o "Odkaz na predpis alebo ustanovenie" § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak