Náhrada škody
Predchádzanie škodám (§ 177 a § 178)
Tieto ustanovenia upravujú práva a povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov, ktorých cieľom je prevencia pred vznikom škody.
Zamestnávatelia sú povinní vytvárať také pracovné podmienky, aby nedochádzalo k ohrozeniu života, zdravia a majetku a v prípade zistenia nedostatkov sú povinní učiniť opatrenia na ich odstránenie.
S týmto cieľom sú zamestnávatelia oprávnení vykonávať kontrolu vecí, ktoré zamestnanci vnášajú na pracovisko alebo z neho odnášajú. Táto kontrolná právomoc nie je však neobmedzená. Pri jej vykonávaní nesmie dôjsť k porušeniu predpisov o ochrane osobnej slobody a nesmie byť ponižovaná ľudská dôstojnosť.
Prevenčná povinnosť vyjadrená v citovaných ustanoveniach Zákonníka práce je konkretizovaná bližšie v § 146 a 147 Zákonníka práce. Starostlivosť zamestnávateľov o bezpečnosť a zdravie zamestnancov a zlepšovanie pracovných podmienok je neoddeliteľnou súčasťou plánovania a plnenia pracovných úloh. Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci je stav pracovných podmienok, ktoré vylučujú alebo minimalizujú pôsobenie nebezpečných a škodlivých činiteľov pracovného procesu a pracovného prostredia na zdravie zamestnancov. Zamestnanci sú povinní počínať si tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu života, zdravia a k poškodeniu alebo zničeniu majetku. Pre prípad, že zamestnávateľovi hrozí škoda, má zamestnanec jednak oznamovaciu povinnosť a v prípade potreby aj povinnosť zakročiť na jej odvrátenie.
Pokiaľ ide o zakročovaciu povinnosť, táto nie je neobmedzená a zamestnanec ju nemá, ak by tým vystavil vážnemu ohrozeniu seba alebo ostatných zamestnancov alebo blízke osoby. Tieto povinnosti zamestnancov bližšie konkretizuje § 148 Zákonníka práce.
Prevenčné povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov zakotvené v uvedených ustanoveniach sú však základnými, všeobecnými. Tieto povinnosti účastníkov pracovno-právnych vzťahov sú ďalej konkretizované predovšetkým v zákone č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov.
Pre uplatnenie zodpovednosti v pracovnoprávnych vzťahoch je potrebné splniť nasledujúce podmienky:
1. existencia pracovnoprávneho vzťahu, a to nie len pracovného pomeru, ale aj vzťahov, ktoré vznikajú na základe dohôd o prácach mimo pracovného pomeru,
2. protiprávne konanie, opomenutie alebo zdržanie sa určitého konania (porušenie pracovnoprávnych predpisov, ale aj napr. Trestného zákona),
3. vznik škody,
4. príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním,
5. zavinenie.
Všeobecná zodpovednosť zamestnanca za škodu (§ 179 až 181)
V ustanoveniach je upravená všeobecná zodpovednosť zamestnanca za škodu spôsobenú zamestnávateľovi.
Podľa týchto ustanovení ZP zodpovedá zamestnanec zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením a za škodu, ktorú spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom.
Predpoklad úmyselného konania proti dobrým mravom preukazuje zamestnávateľ.
Pojem „dobré mravy“ Zákonník práce nedefinuje, ale vo všeobecnosti sa pod týmto pojmom rozumie súbor pravidiel morálneho charakteru, ktoré pravidlá sú všeobecne platné v demokratickej spoločnosti a prostredníctvom týchto pravidiel sa uplatňuje v spoločnosti vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a rešpektovanie.
V týchto prípadoch ide o tzv. subjektívnu zodpovednosť za škodu s prezumpciou (s predpokladom) neviny, t. j. o zodpovednosť, ktorá je založená na princípe zavinenia, čo v praxi znamená, že zamestnávateľ musí zamestnancovi preukázať, že škodu zavinil, pričom môže ísť tak o úmyselné alebo aj nedbanlivostné zavinenie.
Predpoklady tejto zodpovednosti sú štyri a musia byť splnené všetky súčasne.
Predpoklady vzniku tejto pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu:
– vznik škody,
– porušenie povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením alebo úmyselné konanie proti dobrým mravom,
– príčinná súvislosť medzi prvým a druhým predpokladom,
– zavinenie.
V zmysle ustanovenia § 180 ZP zamestnanec, ktorý je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá za spôsobenú škodu iba vtedy, ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť následky svojho konania.
Pre záver o existencii zodpovednosti za škodu musia byť splnené súčasne dve zložky, a to vôľová a rozumová, teda schopnosť ovládnuť svoje konania a posúdiť jeho následky. Ak sa však zamestnanec uvedie vlastnou vinou do takého stavu, že nie je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť následky svojho konania, v zmysle druhej vety § 180 ZP zodpovedá za škodu spôsobenú v tomto stave. Ide predovšetkým o prípady, kedy sa zamestnanec do takého stavu uvedie požitím alkoholických nápojov, drog alebo iných návykových látok, pričom nie je rozhodujúce, či sa do tohto stavu uviedol úmyselne alebo z nedbanlivosti.
Od zamestnanca, ktorý vedome poruší svoju oznamovaciu alebo zakročovaciu povinnosť zakotvenú v ustanovení § 178 ods. 2 Zákonníka práce, môže zamestnávateľ požadovať, aby prispel na úhradu škody v primeranom rozsahu a za predpokladu, že ju nemožno uhradiť inak. Zamestnávateľ prihliadne najmä na to, čo bránilo zamestnancovi v splnení uvedených povinností. Vzhľadom na to, že zamestnávateľ nemá právo zisťovať osobné a majetkové pomery zamestnanca, vypúšťajú sa ustanovenia, ktorými má zamestnávateľ pri určovaní náhrady škody prihliadať na osobné a majetkové pomery zamestnanca. Ide o ochranu osobných údajov zamestnanca a o zásadu rovnakého zaobchádzania a zákaz diskriminácie (zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov, § 13 Zákonníka práce, zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Súčasne nie je možné od zamestnávateľa požadovať, aby posúdil, aký je spoločenský význam škody.
V danom prípade výška náhrady škody nesmie presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Zamestnávateľ sa však stále môže rozhodnúť, či náhradu škody bude požadovať a v akej výške.
V prípade, že zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu pri odvracaní škody alebo nebezpečenstva hroziaceho zamestnávateľovi, nebolo by spravodlivé, aby za túto škodu zodpovedal, za predpokladu, že tento stav úmyselne nevyvolal, a ak si pritom počínal spôsobom primeraným okolnostiam prípadu.
Zamestnanec tiež nezodpovedá za škodu, ktorá vyplýva z podnikateľského rizika.
Zodpovednosť zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať (§ 182)
Ustanovením je upravená zodpovednosť zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať.
Charakteristikou tejto zodpovednosti za škodu je, že je to subjektívna zodpovednosť založená na princípe prezumpcie viny zamestnanca a zásadne sa uhrádza celá skutočná škoda (schodok).
Zavinenie zo strany zamestnanca sa tu teda predpokladá, zamestnávateľ ho nedokazuje, zamestnanec sa však môže tejto z tejto zodpovednosti „vyviniť“(exkulpovať) celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.
Túto zodpovednosť preberá zamestnanec na seba uzavretím písomnej dohody o hmotnej zodpovednosti. V dohodách sa môže zamestnávateľ súčasne so zamestnancami dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzavreli dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne. Ide tzv. spoločnú hmotnú zodpovednosť. Dohoda o hmotnej zodpovednosti musí byť písomná, môže byť uzatvorená iba so zamestnancami, ktorí dovŕšili 18 rokov veku a jej predmetom môže byť hodnoty určené na obeh alebo obrat a ktoré sú povinní vyúčtovať, inak je neplatná.
Ďalším charakteristickým znakom týchto hodnôt je, že zodpovedný zamestnanec s týmito zverenými hodnotami osobne disponuje po celú dobu, po ktorú mu boli zverené.
Ak by zverené hodnoty nevykazovali uvedené znaky, dohoda o hmotnej zodpovednosti by bola neplatná.
Ide najmä o tieto hodnoty:
– hotovosti,
– ceniny,
– tovar,
– zásoby materiálu a pod.
Vylúčené sú základné prostriedky (napr. motorové vozidlá) a predmety drobné a krátkodobé (napr. inventárne predmety).
Komentár k § 183 Zákonníka práce
Hmotne zodpovedný zamestnanec, ktorý podpísal dohodu o hmotnej zodpovednosti a tým prevzal osobnú zodpovednosť za zverené hodnoty, môže od tejto dohody odstúpiť jednostranným právnym úkonom. Je logické, že odstúpenie musí mať písomnú formu. Zákonník práce však s nedostatkom písomnej formy nespája sankciu neplatnosti takéhoto odstúpenia. To znamená, že aj inak jednoznačne prejavené odstúpenie je platné, bez písomnej formy sa však zamestnanec dostáva do nevýhodného postavenia, často do dôkaznej núdze, pretože on sám musí inými prostriedkami dokázať, že od dohody hmotnej zodpovednosti platne odstúpil v určitom konkrétnom momente.
Komentár k § 184 Zákonníka práce
Dôležité miesto pri tomto type zodpovednosti za škodu má inventarizácia.
Musí sa vykonať pri uzatvorení dohody o hmotnej zodpovednosti, pri jej zániku, pri preradení zamestnanca na inú prácu alebo na iné pracovisko a pri skončení pracovného pomeru. Ak zamestnanec so spoločnou hmotnou zodpovednosťou pri skončení pracovného pomeru nepožiada o uskutočnenie inventarizácie, je zodpovedný za prípadný schodok, ktorý sa zistí pri najbližšej inventarizácii.
To isté platí v prípade pristúpenia k spoločnej hmotnej zodpovednosti.
Zodpovednosť zamestnanca za stratu zverených predmetov (§ 185)
Čo sa týka zodpovednosti zamestnanca za stratu zverených predmetov, ktorá je upravená v ustanovení § 185 Zákonníka práce, táto je založená na rovnakých princípoch ako zodpovednosť zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, s tým, že túto zodpovednosť preberá zamestnanec na základe písomného potvrdenia a jej predmetom sú nástroje, ochranné pracovné prostriedky a iné podobné predmety.
Charakteristickým znakom je tiež, že zamestnanec zodpovedá iba za stratu uvedených predmetov, t. j. keď chýbajú a nie za ich poškodenie. Pri poškodení predmetov by sa mohla uplatniť iba všeobecná zodpovednosť zamestnanca za škodu pri splnení predpokladov podľa § 179 a nasl. ZP.
Odsek 3 - Znenie umožňuje, aby po dohode so zástupcami zamestnancov zamestnávateľ vymedzil okruh predmetov, ktoré zamestnancovi zveril zamestnávateľ na výkon práce, aby si tieto predmety sám poistil pre prípad straty a zničenia. Zároveň je možné vymedziť okruh zamestnancov, ktorým poistí zverený predmet pre prípad straty a zničenia.
Všeobecná zodpovednosť zamestnávateľa za škodu (§ 186 až 192)
Ustanovenia upravujú rozsah a spôsob náhrady škody.
Škoda sa zásadne uhrádza v peniazoch, i keď Zákonník práce umožňuje škodcovi nahradiť vzniknutú škodu aj uvedením do predchádzajúceho stavu. Uprednostňuje však peňažnú reštitúciu.
Ak ide o rozsah náhrady škody, tento závisí od toho, či škoda bola spôsobená z nedbanlivosti alebo úmyselne. Výška náhrady škody spôsobenej z nedbanlivosti nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým škodu spôsobil.
V prípadoch osobitnej zodpovednosti, v prípade, ak škoda bola spôsobená úmyselne a v prípade, že škoda bola spôsobená pod vplyvom alkoholu alebo po požití omamných alebo psychotropných látok, toto obmedzenie neplatí a škoda sa uhrádza v plnej sume.
Navyše v prípade, že škoda bola spôsobená úmyselne, môže zamestnávateľ požadovať okrem skutočnej škody aj náhradu ušlého zisku.
Ak škodu spôsobil porušením povinností aj zamestnávateľ, zamestnanec uhradí pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia. Ak za škodu zodpovedá zamestnávateľovi niekoľko zamestnancov, každý z nich uhradí pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia.
Komentár k § 192 Zákonníka práce
Podľa tohto znenia zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá vznikla zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením a aj za škodu, ktorú zamestnancovi spôsobili porušením právnych povinností v rámci plnenia úloh zamestnávateľa tí, ktorí konali v mene zamestnávateľa. V tejto súvislosti sa majú na mysli osoby, ktoré konajú v mene zamestnávateľa podľa ustanovení § 9 a 10 Zákonníka práce.
Ide o všeobecnú zodpovednosť zamestnávateľa za škodu.
Na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu spôsobenú zamestnávateľovi, je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, teda zavinenie zamestnávateľa sa neskúma, je to zodpovednosť zo zákona alebo zodpovednosť za výsledok konania.
Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu na odložených veciach (§ 193)
V ustanovení je upravená zodpovednosť zamestnávateľa za škodu, ktorá vznikla na odložených veciach, teda na veciach, ktoré si zamestnanec odložil u zamestnávateľa pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením na mieste na to určenom, a ak nie je také miesto určené, tak na mieste, kde sa veci obvykle odkladajú.
Miesto na odkladanie vecí môže byť určené výslovne, a ak nie je určené výslovne, postačuje konkludentné určenie, teda musí ísť o také miesto, kde sa veci obvykle odkladajú.
Za veci, ktoré sa obvykle do zamestnania nenosia, zodpovedá zamestnávateľ len vtedy, ak ich prevzal do úschovy. Ak tieto veci zamestnávateľ do úschovy neprevzal, zodpovedá najviac do výšky 165,97 €.
Zákonník práce stanovuje pre uplatnenie tohto práva prekluzívnu 15 – dňovú lehotu, čo v praxi znamená, že ak zamestnanec neupovedomí zamestnávateľa o vzniku škody bez zbytočného odkladu, najneskôr v lehote 15 dní odo dňa, keď sa o škode dozvedel, jeho právo na náhradu škody zaniká.
Ing. Janka Kubíková
