Môže mzdová účtovníčka

konať v mene zamestnávateľa?

Predmetom tohto stručného článku by malo byť načrtnutie oprávnení mzdovej účtovníčky ako zamestnanca konať, t. j. robiť právne úkony v mene zamestnávateľa. Zamestnávateľ je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch.

Z otázky uvedenej v nadpise tohto článku sa natíska ihneď ďalšia pod-otázka, a to, či by mohla mzdová účtovníčka konať v mene zamestnávateľa len v pracovnoprávnych vzťahoch, t. j. voči ostatným zamestnancom, alebo aj voči obchodným partnerom zamestnávateľa, a teda spravidla v obchodných záväzkových vzťahoch, samozrejme, pokiaľ je zamestnávateľom podnikateľský subjekt (pozri § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka).

Pokiaľ by sme zúžili otázku kompetencie mzdovej účtovníčky na konanie, t. j. robenie právnych úkonov v mene zamestnávateľa len na pracovnoprávne vzťahy vo vzťahu k ostatným zamestnancom, odpoveď by sme mali hľadať v Zákonníku práce, konkrétne v ustanovení § 9 ZP, nakoľko Zákonník práce upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby, prípadne aj vo všeobecných stanoveniach Občianskeho zákonníka, ktorý sa subsidiárne aplikuje aj v pracovnoprávnych vzťahoch, pokiaľ absentuje osobitná úprava v Zákonníku práce.

Nuž a pokiaľ by sme sa zamýšľali nad oprávnením mzdovej účtovníčky robiť právne úkony za zamestnávateľa – podnikateľa vo vzťahu k iným subjektom, odpoveď nám dá Obchodný zákonník v ustanoveniach § 15 a § 16. Ale to už by bola téma na širšiu diskusiu.

KONANIE V MENE ZAMESTNÁVATEĽA V PRACOVNOPRÁVNYCH VZŤAHOCH

Ako sme už uviedli v úvode, právnu úpravu okruhu osôb, ktoré sú oprávnené robiť právne úkony za zamestnávateľa ustanovuje § 9 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, a to nasledovne:

§ 9

(1) V pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi.

(2) Zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca.

Namiesto štatutárneho orgánu právnickej osoby alebo namiesto zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou môže v pracovnoprávnych vzťahoch vykonávať právne úkony nimi poverený zamestnanec resp. zamestnanci.

Zamestnávateľ však môže svojho zamestnanca poveriť len na určité konkrétne právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene, čiže by nešlo o generálne poverenie, ale o tzv. poverenie špeciálne, ktoré z tohto dôvodu vyžaduje uvedenie rozsahu oprávnenia pre povereného zamestnanca.

Mzdová účtovníčka zamestnávateľa, pokiaľ je jeho radovou zamestnankyňou, by teda mohla v pracovnoprávnych vzťahoch robiť vymedzené právne úkony na základe písomného poverenia svojho zamestnávateľa. Ak by však bola pri konkrétnom zamestnávateľovi zamestnaná ako vedúca jeho organizačného útvaru, bola by oprávnená ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z tejto funkcie určené organizačnými predpismi, a teda aj bez písomného poverenia.

Odborná literatúra uvádza, že ak takto poverený zamestnanec prekročí rozsah oprávnenia udeleného v poverení, potom s poukazom na ust. § 10 ods. 2 ZP takýto právny úkon prioritne zaväzuje zamestnávateľa.

Nezaväzoval by ho iba vtedy, ak zamestnanec, voči ktorému právny úkon zamestnanca vystupujúceho v mene zamestnávateľa smeruje, vedel alebo musel vedieť o tom, že zamestnanec, ktorý vystupoval v mene zamestnávateľa, prekročil rámec svojho oprávnenia, alebo ak takýto zamestnanec konal bez poverenia¹⁾.

ABSOLÚTNA NEPLATNOSŤ PRÁVNEHO ÚKONU

Do pozornosti dávame v intenciách témy tohto článku rozsudok Krajského súdu v Trnave z 12. novembra 2019, spisová značka 25CoPr/3/2019, v ktorom sa venoval neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru za zamestnávateľa neoprávnenou osobou.

Súd v odôvodnení rozsudku komplexne vysvetľuje:

V predmetnej právnej veci, bolo pre rozhodnutie súdu predovšetkým rozhodujúce vyriešenie otázky, či okamžité skončenie pracovných pomerov so žalobkyňami, podpísala v mene žalovaného osoba na to oprávnená. Okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľa so zamestnancom, je právnym úkonom a rovnako ako iné právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch, môže byť postihnuté vadami. Zákonník práce vymedzuje v ust. § 9 okruh osôb, ktoré sú oprávnené robiť právne úkony za zamestnávateľa. Fyzická osoba zamestnávateľ vykonáva v pracovnoprávnych vzťahoch právne úkony osobne. V mene zamestnávateľa právnickej osoby, robí v pracovnoprávnych vzťahoch právne úkony prioritne štatutárny orgán, resp. člen štatutárneho orgánu. Namiesto fyzickej osoby zamestnávateľa a namiesto štatutárneho orgánu, resp. člena štatutárneho orgánu zamestnávateľa právnickej osoby, môžu v pracovnoprávnych vzťahoch vykonávať právne úkony nimi poverení zamestnanci. V takomto prípade ide o splnomocnenie vystavené štatutárnym orgánom, resp. členom štatutárneho orgánu zamestnávateľa právnickej osoby, ktorým sa štatutárny orgán, resp. člen štatutárneho orgánu necháva zastúpiť splnomocnencom pri úkonoch patriacich štatutárnemu orgánu, resp. členovi štatutárneho orgánu zamestnávateľa právnickej osoby. Iný zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci organizačných útvarov zamestnávateľa, sú zákonne splnomocnení robiť v mene zamestnávateľa právne úkony v rozsahu vyplývajúcom z ich funkcií určených organizačnými predpismi zamestnávateľa. Zamestnávateľ tiež môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V takomto poverení musí byť uvedený aj rozsah oprávnenia povereného zamestnanca. Právnická osoba môže tiež konať aj prostredníctvom zástupcu, ktorým môže byť nielen právnická, ale aj fyzická osoba. Predpokladom je však existencia poverenia alebo splnomocnenia na konkrétne úkony, ktoré však musia byť písomné, ak samotný právny úkon má byť urobený v písomnej forme. Podľa osobitnej právnej úpravy v zmysle Obchodného zákonníka, môžu v oblasti pracovnoprávnych vzťahov vykonávať právne úkony tiež likvidátor, správca konkurznej podstaty, prokurista, či vedúci organizačnej zložky. Právnym úkonom podľa § 9 Zákonníka práce sa v zmysle subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka rozumie prejav vôle, smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Zákonník práce potom v ust. § 17 obsahuje špeciálnu právnu úpravu neplatnosti právnych úkonov v pracovnoprávnych vzťahoch, avšak ak určitú otázku Zákonník práce výslovne neupravuje, použijú sa v súlade s ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, teda je nevyhnutné akceptovať aj ďalšie Občianskym zákonníkom uvádzané dôvody všeobecnej neplatnosti právneho úkonu. Vzhľadom na to treba za neplatný v pracovnoprávnych vzťahoch považovať aj taký právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Takýmto právnym úkonom, ktorý svojím obsahom odporuje zákonu, je aj okamžité skončenie pracovného pomeru podpísané osobou na to neoprávnenou, nakoľko ide o právny úkon v rozpore s ustanovením § 9 Zákonníka práce. V takomto prípade totiž neoprávnená osoba predstiera vôľu osoby, v mene ktorej konala, hoci táto osoba (tu zamestnávateľ) takúto vôľu v skutočnosti nemala a ani ju neprejavila a keďže sa tohto právneho úkonu nezúčastnila, ani ju prejaviť nemohla. Neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka je pritom absolútnou neplatnosťou, ktorá pôsobí priamo zo zákona a od začiatku, takže subjektívne práva a povinnosti z takého úkonu vôbec nevzniknú a súd na takúto neplatnosť prihliada z úradnej povinnosti.

Môže konať za zamestnávateľa jeho mzdová účtovníčka ak nie je jeho zamestnancom?

Obdobnú otázku mal na stole Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. I. ÚS 155/2017 konštatoval, že z hľadiska terminológie totiž nemožno pojmovo spájať či stotožňovať poverenie so zastúpením (splnomocnením), ide o odlišné právne inštitúty, s rozdielnymi potenciálnymi právnymi následkami, ktoré sú upravené inými kódexmi súkromného práva.

Poverenie podľa § 9 Zákonníka práce sa viaže iba na osobu zamestnanca zamestnávateľa, pričom jeho zodpovednosť sa riadi normami pracovného práva s výraznou ochranou funkciou. Zastúpenie ako občianskoprávny inštitút umožňuje, aby za zamestnávateľa mohli robiť právne úkony aj iné osoby než jeho vlastní zamestnanci, pričom vzájomné vzťahy medzi zastúpeným a zástupcom sa riadia normami občianskeho práva.

Zastúpiť sa môže nechať zamestnanec aj zamestnávateľ, poverenie je len oprávnením zamestnávateľa (porovnaj Olšovská, A. Zastúpenie v pracovnom práve. In: Zastúpenie v súkromnom práve. Beckova edícia právne inštitúty. Praha: C. H. Beck, 2012). Rozdielne právne následky poverenia a zastúpenia sú najmä v rozsahu potenciálnej náhrady škody, ktorý ma poverený zamestnanec na rozdiel od splnomocneného zástupcu zákonom obmedzený.

Okrem toho sa právna úprava poverenia podľa Zákonníka práce líši od zastúpenia podľa Občianskeho zákonníka aj v následkoch prekročenia právomocí vyplývajúcich z plnomocenstva (porovnaj § 10 ods. 2 ZP contra § 33 ods. 1 a 2 OZ).

Označené základné rysy oboch inštitútov vedú k záveru, že ich nemožno vnímať ako zastupiteľné inštitúty (už vôbec nie ako totožné inštitúty), ale ako vzájomne sa doplňujúce právne prostriedky. Zastúpenie na základe plnej moci podľa Občianskeho zákonníka dopĺňa chýbajúcu úpravu Zákonníka práce a dotvára celkový a komplexný právny rámec konania za zamestnávateľa (porovnaj Dolobáč, M. Splnomocnenie na pracovnoprávne úkony. In: Súkromné právo, 3/2017).

Ústavný súd SR dodal, že vylúčením možnosti zastúpenia v pracovnoprávnych vzťahoch prísnym formálnym výkladom ustanovenia § 9 ZP, ako domnelej komplexnej úpravy nahradzujúcej zastúpenie na základe plnej moci, by bol odmietnutý základný inštitút súkromného práva. Plnomocenstvo nachádza uplatnenie najmä tam, kde splnomocniteľ nemôže alebo nechce konať sám (alebo aj prostredníctvom vlastných zamestnancov), a preto uskutočnenie právneho úkonu vo svojom mene prenecháva tretej osobe.

JUDr. Edmund Horváth

§ 9 zákona č. 311/2001 Z. z.

(1) V pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi.

(2) Zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca.

(3) Vedúci zamestnanci zamestnávateľa sú zamestnanci, ktorí sú na jednotlivých stupňoch riadenia zamestnávateľa oprávnení určovať a ukladať podriadeným zamestnancom zamestnávateľa pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im na ten účel záväzné pokyny.

§ 10 zákona č. 311/2001 Z. z.
citácia na strane 54

(1) Právne úkony štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov a poverených zamestnancov (§ 9 ods. 1 a 2) zaväzujú zamestnávateľa, ktorý na základe týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti.

(2) Ak štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu alebo poverený zamestnanec prekročil právnym úkonom v pracovnoprávnych vzťahoch svoje oprávnenie, nezaväzujú tieto úkony zamestnávateľa, ak zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že tento štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu alebo poverený zamestnanec svoje oprávnenie prekročil. To isté platí, ak právny úkon urobil zamestnanec zamestnávateľa, ktorý na to nebol oprávnený zo svojej funkcie, ani tým nebol poverený.

§ 33 zákona č. 40/1964 Zb.

(1) Ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie schválil.

(2) Ak splnomocnenec pri konaní prekročil svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa alebo ak niekto koná za iného bez plnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo, právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schváli. Ak splnomocniteľ neschváli prekročenie plnomocenstva alebo konanie bez plnomocenstva, môže osoba, s ktorou sa konalo, od splnomocnenca požadovať buď splnenie záväzku, alebo náhradu škody spôsobenej jeho konaním.

(3) Ustanovenie odseku 2 neplatí, ak osoba, s ktorou sa konalo, o nedostatku plnomocenstva vedela.

§ 39 zákona č. 40/1964 Zb.

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

§ 15 zákona č. 513/1991 Zb.
citácia na strane 54

(1) Kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza.

(2) Ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa odseku 1, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť.

§ 16 zákona č. 513/1991 Zb.
citácia na strane 54

Podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená.