Komunikácia a možnosti optimálneho využitia v interpersonálnych vzťahoch

Dnešný svet a jeho aktéri, či už na poli pracovnom alebo súkromnom, sú celkom v odlišnom postavení, s odlišnými záujmami, prioritami, nedostatkami a benefitmi, v porovnaní so všetkými predošlými generáciami. Toto tvrdenie si pokojne môžeme dovoliť konštatovať a dokazovať mnohými argumentmi, dôkazmi či empirickými skúsenosťami. Je to dôsledok nezvratných globalizačných vplyvov, možno aj politického, sociologického či demografického vývoja. Svet, ľudia a všetko okolo nás je iné, neporovnateľné.

Spoločenstvo ľudí

Príkladov by bolo veľa, ale pre účel tohto príspevku skúsme zúžiť uhol pohľadu na spoločenstvo ľudí v určitom podniku, spoločnosti, ktorých v profesnom živote spája prvoradý cieľ, pre ktorý bola zriadená spoločnosť, v ktorej pracujú. Chcú vytvárať priestor pre sebarealizáciu (ako riadiaci či výkonní pracovníci), chcú prispievať podľa svojich možností k tvorbe zisku spoločnosti a k napĺňaniu požiadaviek jej koncových zákazníkov. Bez ohľadu na to, či pracujú v spoločnosti výrobnej, či poskytujúcej služby, majú dominantné postavenie, pretože žiadne aktíva okrem ľudských zdrojov nie sú v rebríčku dôležitosti na inom, ako prvom mieste. A aby riadiaci a výkonní pracovníci toto svoje postavenie zúročili, musia vedieť spolu komunikovať. Len účelná a účelová výmena podnetov rôzneho druhu môže všetko úsilie „živiť“, „poháňať“.

Komunikačné bariéry znamenajú zábrany

ktoré sa musia prekonávať pri komunikácii, poprípade bránia komunikácii. Najčastejšími komunikačnými bariérami sú:

•    nesprávne kódovanie, respektíve dekódovanie oznámenia,

•    nadmerná komunikácia,

•    zlý výber komunikačného média,

•    nevhodný slovník, nesprávne, neadekvátne informácie,

•    žiadna spätná väzba,

•    konflikty medzi jednotlivcami, napríklad emocionálne bloky, negatívne skúsenosti z minulosti,

•    rozdiely medzi ľuďmi, postavením v spoločnosti,

•    nepočúvanie druhej strany alebo nepočúvanie sa navzájom,

•    fyzické nepohodlie,

•    problém s výstižným formulovaním myšlienok,

•    poučovanie, hluk, manipulácia,

•    vyhrážanie a zosmiešňovanie,

•    poskytovanie nevyžiadaných rád.

Najjednoduchšou radou pre elimináciu dlhého sledu komunikačných bariér

je ochota a reálna snaha uvažovať o možnosti, ako odstrániť či znížiť tieto bariéry, a tak zlepšiť komunikovanie medzi ľuďmi. Odporúča sa vybratie vhodného prostredia na komunikáciu, predvídanie, respektíve príprava na možné otázky k téme, využívanie spätnej väzby pre správnu interpretáciu informácií, využiť dostatok času, ktorý je potrebný pre prípravu komunikácie, uvedomenie si, že informácie majú byť podané stručne a zreteľne a nerobiť prijímateľovi mojich správ to, čo nechcem, aby robil on mne. (Vymětal, 2008)

Odstraňovaniu nedostatkov však predchádza znalosť problému nielen empirická, ale aj abstraktná. O komunikácii je tiež možné dozvedieť sa množstvo informácií a poznatkov, ktorých vypovedaciu schopnosť ovplyvňuje prioritné videnie toho ktorého autora. Samotná komunikácia jej kvalita v akomkoľvek podniku, čo by v živom sociálnom systéme, ovplyvňujú úspešnosť podniku, pretože pomáha zvládať veľa nových a náročných požiadaviek, ktoré sú kladené na súčasných ľudí a manažérov. Podľa Farkašovej (2015) k nim patria:

•    vysoká dynamika získavania nových poznatkov a informácií,

•    závislosť a pružnosť zmien správania sa ľudí kvôli reakciám na nové podmienky a informácie života,

•    flexibilita ľudí,

•    motivácia,

•    zmeny životného štýlu,

•    nové ekonomické podmienky.

Pojem komunikácia vznikol z latinského slova communicatio

teda zúčastnenie sa a slovesa communicare, ktoré predstavuje v preklade viacero významov - robiť niečo spoločným, spoločne zdieľať, radiť sa s niekým, dorozumievať sa, spojenie a súvislosť. (V. Farkašová, 2015) J. Kristová vo svojej knihe píše: „Thesauruslinguaelatinae, jeden z najobsažnejších latinských slovníkov, definuje slovo communicare ako participare, čiže zúčastňovať sa s niekým na niečom, podieľať sa, mať podiel na niečom, čo nie je iba moje alebo tvoje.“

Všeobecná definícia pre komunikáciu neexistuje, väčšina autorov ju definuje či skôr popisuje s prihliadnutím k svojmu konkrétnemu zameraniu. Komunikácia predstavuje prijímanie, spracovanie a odovzdávanie informácií.

Z pohľadu psychológie ju definujeme ako prenos myšlienok, postojov a jednania

od jedného človeka ku druhému. V. Farkašová píše: „M. Sedlák považuje komunikáciu za proces prenášania informácií od jednej osoby na druhú.“. J. Plamínek hovorí, že komunikácia nie je len nejaký tok informácií od niekoho k niekomu, ale je to aj spoločné zdieľanie myšlienok, pocitov a hodnôt.“ „Každá ľudská komunikácia je ovplyvnená mentálnymi reprezentáciami účastníkov, a to vedomý aj mimo vedomými, stereotypným posudzovaním iných ľudí, kontextom či súborom kontextov komunikácie a celkovým sebauvedomovaním jednotlivých účastníkov.“ Z. Vybíral. M. Mikuláštík zhrnul pojem komunikácia do štyroch základných bodov:

•    komunikácia je prenosom a výmenou informácií v písanej, obrazovej, hovorenej alebo v činnostnej forme, ktorá sa uskutočňuje medzi ľuďmi, čo sa prejavuje určitým účinkom,

•    komunikácia je nástrojom pre vytváranie vzťahov a jeho ovplyvňovanie,

•    komunikácia je nevyhnutná k efektívnemu vyjadrovaniu seba,

•    komunikácia je výmena informácií medzi ľuďmi využitím systému symbolov.

Z opísaných popisov komunikácie vyplýva, že v širšom slova zmysle sa tento pojem netýka len výmeny informácií medzi ľuďmi, ale aj výmeny informácií všeobecne medzi živými a aj medzi neživými organizmami, človek – človek, človek – zviera, teplota v miestnosti – teplomer.

Komunikácia medzi ľuďmi sa nazýva sociálna komunikácia, ktorá sa zvyčajne delí na tri základné druhy:

1.  ústna (porada, diskusia, vysvetľovanie, rozhovor...),

2.  písomná (list, poznámka, správa, SMS, e-mail...),

3.  vizuálna (graf, tabuľka, fotografia, film, videozáznam, plagát, prezentácia v PowerPoint-e, diagram...).

Komunikujeme s nejakým zámerom

Vedie nás k tomu motivácia. Prostredníctvom rozprávania alebo písania sa snažíme odovzdať naše myšlienky niekomu inému, snažíme sa dosiahnuť určitý cieľ. Rôzne kultúry kladú rozličný dôraz na odlišné zámery a motívy. Poznáme päť hlavných cieľov, ktoré sa zdajú byť spoločné pre väčšinu komunikácií (DeVito, 2001):

Komunikačný proces možno
v súčasnosti vysvetliť tzv. komunikačným modelom

v ktorom sa definuje prenos oznámenia (správa, informácia, ...) v tvare signálu (rečového, akustického, hmatového, ...) od odosielateľa (komunikátor, vysielač, ...) ku príjemcovi (poslucháč, prijímateľ, ...).

Komunikačným médiom môže byť rozhovor

prostredníctvom telefónu, faxu, e-mailu, video konferencie. Ďalej tu patrí chat, rôzne porady, diskusie, obežník, prehlásenia ale aj prvky neverbálnej komunikácie. Pri komunikovaní konáme a reagujeme nielen na základe súčasnosti, ale aj na základe minulosti - z predchádzajúcich postojov, situácií, kultúrnych návykov a rôznych ďalších faktorov. Teda akcia a reakcia pri komunikácii nie je určená len tým, čo bolo povedané, ale aj spôsobom, akým si zúčastnená strana – osoba interpretuje to, čo bolo povedané.

Napríklad pri čítaní knihy nejde len o to čo čítame, ale aj o predchádzajúcich poznatkoch, momentálnych emóciách, udalostiach. Vďaka tomu si danú knihu, film, rozhovor môžu dve osoby vysvetľovať rozlične. Pri verbálnej komunikácii môžu nastať odlišnosti vo výklade informácií, pretože aj keď slová a gestá sú rovnaké, ich interpretácia pre každého človeka z komunikácie môže byť odlišná a skreslená komunikačným šumom. Preto je dôležité, aby sa odosielateľ snažil čo najlepšie podať svoju správu a aby sa príjemca snažil čo najlepšie porozumieť dekódovaniu, aby nedošlo k nedorozumeniu. Za komunikačný šum považujeme väčšinou všetko čo sprevádza, narušuje a skresľuje komunikáciu.

Faktorov je celé spektrum. Obmedzujúcim je fyzický prenos signálu alebo oznámenia. Zmieniť možno reálny hluk v prostredí odosielateľa, hluk prechádzajúcich áut, šum počítača, slnečné okuliare. K fyziologickým obmedzeniam patrí obmedzenie odosielateľa alebo príjemcu – chyba zraku, sluchu, výslovnosti, pocit hladu, strata pamäti. Ku psychologickým obmedzenia patria poznávacia alebo mentálna interferencia, predpojatosť a kladené úsudky o odosielateľovi alebo príjemcovi, extrémne emócie (hnev, nenávisť, láska, smútok). K sémantickým obmedzenia patria rozdielne chápanie významov, odlišné jazyky, používanie slangu a žargónu, ktorým príjemca nerozumie.

Komunikácia sa realizuje smerom dovnútra organizácie, ale aj smerom von

Člení sa na:

M. Mikuláštík (2010) uviedol vo svojej publikácii tieto funkcie komunikácie:

•    informatívna funkcia – jej úlohou je predávanie potrebných informácií, dát, faktov medzi ľuďmi,

•    inštruktívna funkcia – predstavuje funkciu informatívnu ale s prídavkom vysvetlenia popisu, postupu, návodu ako niečo robiť, ako niečo dosiahnuť,

•    presvedčovacia funkcia – cieľom tejto funkcie je pôsobiť na iného človeka so zámerom zmeniť jeho názor, postoj pomocou racionálnych argumentov a logiky alebo emocionálnym presvedčovaním a pôsobením na city,

•    posilňovacia a motivujúca funkcia – možno povedať, že patrí do funkcie presvedčovacej, ide o zvýšenie pocitov sebavedomia, povzbudenie vzťahov k niečomu,

•    zábavná funkcia – komunikácia, v ktorej ide o to pobaviť, rozosmiať, pri ktorej sa vytvára pocit pohody a spokojnosti,

•    vzdelávacia a výchovná funkcia – realizovaná hlavne prostredníctvom vzdelávacích inštitúcií, zastrešuje funkciu informatívnu, inštruktívnu a poznávaciu,

•    socializačná a spoločensky integrujúca funkcia – ide o vytváranie vzťahov medzi ľuďmi, nadväzovanie kontaktov, zbližovanie; komunikácia závisí aj od toho do akej spoločenskej vrstvy patríme a do akých by sme chceli patriť, každá spoločenská vrstva má rozdielny spôsob komunikácie,

•    súvzťažnosť – informácie sú dávané do súvislostí, aby nám ich pomohli lepšie pochopiť,

•    funkcia osobnej identity – táto funkcia pomáha ľuďom zistiť odpovede na jednotlivé otázky – kto sme, v čo veríme, kam smerujeme; pomáha nám usporiadať si naše názory, postoje a veľa ďalších informácií o sebe samom,

•    poznávacia funkcia – prostredníctvom komunikačného procesu, do ktorého človek vstupuje, môže porovnávať a poznať nielen seba, ale aj iných ľudí, zistiť čo zlepšiť a čo naopak odstrániť, podeliť sa s každodennými zážitkami, plánmi a spomienkami,

•    zverovacia funkcia – pomáha človeku s prekonávaním ťažkostí, umožňuje „vyrozprávať sa“,

•    úniková funkcia – táto funkcia je veľmi dôležitá, keď sa potrebujeme odreagovať od svojich každodenných problémov, len tak sa s niekým porozprávať, odreagovať sa.

Zmienené poznatky vedú k naznačeniu určitej cesty ako zabrániť vzniku komunikačných bariér.

Hlavné zásady, ktoré treba pri nej dodržiavať

sú:

•    nepredkladanie problémov, ale rovno nastoliť riešenia týchto problémov,

chovať sa ku svojmu nadriadenému ako k obchodnému partnerovi.