15. 11. 2026
INFORMAČNÝ PORTÁL

Je pracovisko

centrum konfliktov?

Mgr. Monika Jakubíková, PhD.

V zamestnaní trávime osem a viac hodín denne a sme nútení spolupracovať aj s ľuďmi, s ktorými nám to ide ťažko. Sú to častokrát iné osobnostné typy, delia sa s nami o kanceláriu, pozornosť šéfa, súťažia o zdroje (finančné, materiálne či ľudské), jednoducho máme v zamestnaní dosť príležitostí, ako sa dostať do konfliktnej situácie.

 

PROBLÉMOM JE TIEŽ RÔZNY POHĽAD NA TÚ ISTÚ SKUTOČNOSŤ – každý z nás sa díva na svet vlastným „filtrom“, ktorý tvoria naše skúsenosti, spomienky, názory, očakávania. Mnoho ľudí je však presvedčených, že skutočnosť je len taká, ako ju vidia oni a nepripustia, že ju niekto môže vidieť inak. A to je hneď predpokladom ku vzniku konfliktu.

Slovo konflikt je latinského pôvodu – conflictus= zrážka. Slovo sa skladá z dvoch častí, z predpony con, ktorá naznačuje, že ide o vzájomné stretnutie dvoch účastníkov a nie jednostrannú záležitosť, flictus znamená náraz, úder. Vidíme, že samotné slovo konflikt nevyjadruje nič pozitívne, stretáva sa v ňom nárok dvoch opačných strán, protichodných síl, záujmu o rovnakú vec a s tým súvisiace súperenie.

Pracovisko je prostredie, kde dochádza ku skrytým i otvoreným konfliktom. Vo firmách, kde sa konflikty neriešia alebo riešia nesprávne, dochádza k tomu, že sú tam prítomné dlhodobé historické konflikty, ktorých pôvodní aktéri už ani nemusia byť vo firme, ale stále pretrváva napätie medzi oddeleniami, prítomné sú časté osobné spory a sťažnosti, nezáujem o spoluprácu, izolácia od kolegov (urobím si svoju prácu a idem domov, nestarám sa o ostatné), je prítomná rezignácia (na všetko, na čo sa ľudí opýtate, dostanete odpoveď „je mi to jedno“).

Existujú typy osobností, ktoré konflikty radi vyvolávajú a cítia sa v nich ako ryba vo vode, sú typy ľudí, ktorí urobia všetko preto, aby nemuseli konflikty riešiť, vždy radšej ustúpia alebo sa tvária, že problém neexistuje.

Mnoho konfliktov vzniká na pracovisku ako následok nedorozumenia, často sa ale nedorozumenie nevysvetlí a prepukne konflikt, ktorý z racionálneho hľadiska nemá odpodstatnenie. Konflikty však viac než na racionálnej úrovni, prebiehajú na emocionálnej úrovni, ktoré je veľmi osobná, skresľuje pocity voči protistrane, ide o nahromadené emócie a vo finále už v práci ani tak nejde o to, kto zabudol vziať na poradu potrebný dokument, ale ide o to, „kto z koho“. Emócie úplne prekryjú racionálnu podstatu sporu. V iných prípadoch zase zistíme, že racionálna podstata sporu ani neexistuje a ide len o konflikt na emocionálnej rovine, aj keď ho obaja účastníci sporu označujú ako konflikt o niečo celkom iné.

Možno máte kolegu, ktorý sa vždy usiluje o presadenie svojho riešenia a neberie ohľad na žiadne iné názory. Možno ste typ, ktorý sa konfliktu vždy vyhne a potom si doma za to nadáva a cíti sa zle. Je dôležité uvedomiť si, ako konflikty prebiehajú, aké v nich máme možnosti aktívne pristúpiť k výberu vhodnej možnosti v priebehu konfliktu.

 

PODĽA POČTU ÚČASTNÍKOV KONFLIKTU JE MOŽNÉ DELIŤ KONFLIKTY NA:

-    intrapersonálne – to znamená vnútorné konflikty, prebiehajúce v psychike jednej osoby,

-    interpersonálne – teda konflikty medzi dvoma účastníkmi,

-    skupinové konflikty – konflikty v rámci jednej skupiny,

-    medziskupinové konflikty – konflikty medzi dvoma, prípadne i viacerými rôznymi skupinami osôb, v práci to predstavuje konflikty medzi oddeleniami, časťami firmy.

 

Delenie môže zahŕnať i psychologické charakteristiky konfliktu, kedy rozlišujeme napr. konflikt názorov, konflikt záujmov, konflikt hodnôt, konflikt predstáv a iné.

 

PRÍČINY KONFLIKTOV - Konflikty na pracovisku môže prepuknúť náhle a neočakávane, ale často vidíme, že majú svoju dlhšiu históriu. Aké sú časté príčiny, prečo konflikt na pracovisku vznikne: nedorozumenie, vzájomné nechápanie sa, rozdiely vo vnímaní, nedbalosť, nedodržanie slova, polopravdy, klamstvá, zámerné poškodenie druhého, rozdielne názory bez snahy o pochopenie druhého, strach, obmedzené zdroje, nevytvorenie hraníc (čo potrebujeme, čo chceme – preto nám ich druhí porušujú), narušenie teritória (niekto nám vezme šálku v práci), nejednoznačné vymedzenie zodpovednosti jednotlivých strán (každý si myslí, že to má urobiť ten druhý), postranné úmysly (jedna strana chce niečo, čo nechce pred druhou odkryť).

 

FÁZY KONFLIKTU A SPÔSOBY ZVLÁDANIA - Plamínek (2012) definuje 5 fáz konfliktu. Pred viditeľným vypuknutím konfliktu sa obvykle začínajú objavovať varovné príznaky (1. fáza), ktoré sa môžu, ak zostanú nepovšimnuté, vyvinúť do stále prítomných odlišností (2. fáza). Konflikt je stále možné riešiť vecne, ale práve v tejto fáze rýchlo získava vzťahovú dimenziu a stáva sa sporom.  Ak nie je konflikt riešený, odlišnosti sa vyvinú do polarity (3. fáza). Vecné problémy sú zosobňované, vzájomné interakcie nadobúdajú povahu „kto z koho“, čo je náročné a nemôže to trvať večne. Práve preto má polarita tendenciu prerásť do separácie (4. fáza) alebo do deštrukcie (5. fáza). Ak spolu účastníci nemusia žiť alebo spolupracovať, môže byť separácia poslednou fázou vývoja konfliktu. Ak ale musia spolu fungovať, konflikt môže prejsť do deštrukcie, ktorá môže systém zničiť alebo postupne prejsť do fázy vyčerpania (6. fáza). Ak neriešený konflikt nespôsobí zrútenie systému, prechádza do fázy latencie (7. fáza), ktorá môže účinkom času systém vrátiť opäť do stability.

Spôsoby zvládania konfliktu autor rozdeľuje podľa dvoch kľúčových parametrov a to podľa miery, do akej účastníci konfliktu rozhodujú o výsledku a tiež o spôsobe riešenia. Ako spôsoby riešenia uvádza nasledovné:

Pasivita - Niektoré konflikty je možné riešiť tak, že ich neriešime. Veci, ktoré sa dnes javia ako dôležité, môžu byť o pár týždňov úplne zabudnuté. Tento spôsob má však svoje riziká, najmä ak takto pristúpime k nejakému zásadnému konfliktu.

Delegácia - Riešenie konfliktu môžeme delegovať na niekoho iného. Môžeme sa obrátiť na súd, na odborníka alebo na nadriadeného, v prípade, že ide o spor s kolegom.

Náhoda - Konflikt je možné v niektorých prípadoch vyriešiť náhodou – napríklad losovaním. O výsledku konfliktu tak rozhodne náhoda, obe strany to môžu vnímať ako spravodlivé.

Mediácia a facilitácia - Strany konfliktu môžu do jeho riešenia zapojiť neutrálnych odborníkov. Títo regulujú proces vyjednávania, ale právo rozhodnúť o riešení je stále na zúčastnených stranách konfliktu.

Vyjednávanie - Prebieha ako priama komunikácia medzi protistranami, obe strany kontrolujú proces i výsledok konfliktu.

Násilie - Niektorá z protistrán vyrieši konflikt násilným spôsobom.

 

PRI KONFLIKTE SÚ NAJČASTEJŠÍM VÝSLEDKOM TRI FORMY SPRÁVANIA:

Útek - V tomto prípade súhlasíme s oponentom a tým sa snažíme vyhnúť konfliktu. Vo všeobecnosti sa viac hodí v situácii, kedy si viac ceníme vzťah, než to, čo chceme dosiahnuť. Zo strategického hľadiska môže byť tento model správny napríklad ako postoj firmy „zákazník má vždy pravdu“. U submisívnych osôb (teda tých, pre ktorých je tento model správania prirodzený a nie vedome zvolený), však môže viesť k pocitu frustrácie a zníženiu sebavedomia, tieto osoby môžu byť druhými potom zneužívané.

Útok - V tomto prípade využijeme čokoľvek, čo nám pomôže vyhrať, či už ide o zastrašovanie, predstieranie alebo čokoľvek iné. Tento model používajú ľudia, pre ktorých má dosiahnutie svojho cieľa vyššiu hodnotu než udržanie vzťahu. Tento model je v niektorých situáciách možné využiť legitímne – napríklad ak máme nezodpovedného zamestnanca, na ktorého chceme vyvinúť nátlak, lebo všetky snahy o dohodu už zlyhali.

Kompromis - Tento model by mal uspokojiť záujmy oboch strán, predstavuje spoločné hľadanie cesty ku dohode. Ide o obhajovanie svojich záujmov bez výčitiek, obviňovania druhej strany, predkladania neprimeraných požiadaviek či nepriateľstva. Uznáva dôležitosť potrieb oboch strán a hľadá spôsoby, ako ich uspokojiť. Kompromis vylučuje súperenie. Neznamená ale ani ustúpenie či predstieranie toho, že problém neexistuje.  Ak však druhá strana nie je ochotná ku kompromisu, obvykle sa uchýlime k niektorému z predošlých dvoch spomínaných modelov správania.

Pri konflikte nám nepomáhajú výroky, ktoré prehlbujú bariéru medzi nami a protistranou. Skúsme sa vyhnúť nasledovným vyjadreniam: To je len strata času. To nebude fungovať. Problém je jednoznačne na vašej strane. O tom nemá cenu diskutovať. Nerozumiete tomu. To je moje posledné slovo. To všetko som už počul. Nedáva to zmysel. Hovorte si čo chcete, najlepšie by bolo...  Mali by ste sa zmeniť. Toto je pre vás typické.

 

POZITÍVA A NEGATÍVA KONFLIKTOV - Ako prínosy konfliktov uvádzajú Cejthamr a Dědina (2010) nasledovné:

·    nové, lepšie nápady,

·    ľudia sú nútení hľadať nové riešenia, postupy,

·    dlhodobé spory sa pomenujú a začnú riešiť,

·    vyjasnenie individuálnych stanovísk,

·    stimulácia záujmu zamestnancov a ich tvorivosti,

·    príležitosť otestovať si svoje schopnosti,

·    získanie širšieho pohľadu na problém.

 

Ako negatíva vidia to, že:

·    niektorí ľudia sa v konflikte môžu cítiť porazení, ponížení,

·    niekedy narastie odstup medzi zamestnancami,

·    atmosféra nedôvery a podozrievania,

·    narastá odpor, zhoršuje sa tímová práca,

·    rastie fluktuácia – ľudia odchádzajú z firmy.

 

ZÁVER - Konflikt je možné považovať za jav, ktorý je niekedy vo firme nutne prítomný a nemožno sa mu úplne vyhnúť. Otázkou však je, ako k nemu pristúpiť tak, aby bol vnímaný ako pozitívna hybná sila inovácií. Toto je úloha v prvom rade pre všetkých lídrov, ktorí svojim prístupom určujú, ako je ku konfliktom pristupované na nižších úrovniach vo firme. Je potrebné si uvedomiť racionálnu a emocionálnu rovinu konfliktu a nezabúdať na naše právo líšiť sa v pohľade na svet.

 

Použitá literatúra:

• CEJTHAMR,V., DĚDINA, J.: Management a organizační chování. Praha:Grada, 2010; • MCCONNON, S. a M.:Jak řešit konflikty na pracovišti. Praha: Grada, 2009; • PLAMÍNEK, J.: Konflikty a vyjednávaní. Praha: Grada 2012.