Inzultácia zamestnanca – zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz

Vzťahy na pracovisku môžu mať rôznorodý charakter, častokrát však nejde o vzťahy priateľské. A platí to nielen vo vzťahoch medzi nadriadenými a podriadenými, ale aj medzi zamestnancami navzájom. Agresívne správanie a fyzické násilie pod strechou zamestnávateľa však už znamená prekročenie všetkých červených čiar. A to nielen pre negatívnu atmosféru na pracovisku spôsobenú takýmto správaním, ale aj pre možný vznik zodpovednosti za škodu na zdraví napadnutého zamestnanca. Môže vôbec za takéto násilné správanie jedinca niesť zodpovednosť jeho zamestnávateľ?

Relevantné zákonné ustanovenia

V predmetnom spore sa aplikovali a interpretovali predovšetkým tieto ustanovenia:

Päsťou do tváre

Medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako jeho zamestnávateľom bola riadne uzavretá pracovná zmluva, pričom žalobca u žalovaného pracoval ako skladový zamestnanec. V predmetný deň žalobcovi pracovná zmena začínala o 18.00 hod, preto nastúpil do zamestnania skôr a v čase cca 17.45 hod. v šatniach žalovaného určených na prezlečenie zamestnancov do pracovných úborov došlo k fyzickému útoku na žalobcu zo strany iného zamestnanca.

Žalobca akurát prišiel k svojej skrinke, stihol si položiť len tašku na lavičku, ani sa ešte nestihol začať prezliekať a už k nemu pristúpil útočník (iný zamestnanec žalovaného) a päsťou pravej ruky ho udrel do tváre.

V dôsledku tohto útoku na žalobcu mu bolo spôsobené ťažké ublíženie na zdraví s dobou liečenia 46 dní. Podľa žalobcu v dôsledku tohto útoku došlo aj k vzniku škody, ktorá pozostávala z: 1. bolestného, 2. sťaženého spoločenského uplatnenia, 3. straty zárobku počas práceneschopnosti, 4. náhrady straty (prípadnej) na zárobku po skončení práceneschopnosti.

Pracovný úraz ako dôvod dočasnej práceneschopnosti

Žalobca doručil žalovanému oznámenie o dočasnej práceneschopnosti, v ktorom bol ako dôvod dočasnej práceneschopnosti uvedený pracovný úraz. Na toto oznámenie žalovaný ako zamestnávateľ reagoval listom, v ktorom nárok žalobcu z pracovného úrazu neuznal a teda odmieta prijať zodpovednosť za úraz žalobcu. Žalovaný pritom svoje tvrdenia zdôvodňoval tým, že úraz nebol spôsobený pri výkone pracovných činností, ďalej, že úraz nebol spôsobený v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh a tiež, že k úrazu došlo pred začiatkom pracovnej doby.

Žalobca sa s argumentmi svojho zamestnávateľa nestotožnil

keďže podľa jeho názoru k pracovnému úrazu došlo už po nástupe do práce.

Po príchode na pracovisko sa v zmysle platného vnútorného poriadku žalovaného išiel prezliecť do pracovného oblečenia do šatní, ktoré sú určené na tento účel a kde bol bez slov a varovania napadnutý iným zamestnancom žalovaného.

Žalobca činnosť, ktorú vykonával v čase, kedy mu bolo spôsobené ublíženie na zdraví považoval za činnosť, ktorá sa zaraďuje medzi činnosti vykonávané v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh zamestnanca, nakoľko zamestnanec pri výkone svojej činnosti túto plní v pracovnom odeve na to určenom. Žalobca sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že šatne určené zamestnávateľom na prezliekanie sa pred a po skončení pracovnej zmeny nepovažujú za pracovisko zamestnávateľa a teda, že úraz, ktorý na takomto mieste vznikne pred samotným fyzickým vykonávaním pracovných úloh nie je pracovným úrazom.

Žalobca poukázal aj na súdnu prax

vychádzajúcu zo skutkového stavu, ktorá dospela k záveru, že v prípade ak je zamestnancovi určený vchod do areálu, končí cesta do zamestnania u tohto vchodu, a to bez ohľadu na to, kde sa vyznačuje príchod. Ak nie je vchod do areálu takto určený, je pracoviskom budova, v ktorej má zamestnanec plniť svoje pracovné úlohy, prípadne je umiestnený zamestnávateľ u ktorého je zamestnanec v pracovnom pomere. Žalobca sa pri tom ako zamestnanec v rámci interných pokynov a nariadení žalovaného pripravoval na výkon svojej pracovnej činnosti vo viaczmennej prevádzke žalovaného. Podľa jeho interných predpisov mal byť na výkon činnosti pripravený minimálne 10 minút pred faktickým vykonávaním svojej pracovnej činnosti a teda čas, ktorý zamestnanec strávi v šatni za účelom prípravy na výkon jeho náplne pracovnej činnosti, je potrebné považovať za úkony súvisiace s pracovnou činnosťou, nakoľko pri týchto úkonoch sa riadia pokynmi zamestnávateľa.

Žalobca ďalej uviedol, že si svoj nárok vyplývajúci z pracovného úrazu uplatnil u žalovaného ako svojho zamestnávateľa a následne aj u Sociálnej poisťovne. Žalovaný ako zamestnávateľ ale odmietol uznať úraz ako pracovný, a preto aj Sociálna poisťovňa odmietla poskytnúť plnenie z takejto udalosti. Preto bol zo strany Sociálnej poisťovne vyzvaný na podanie žaloby o určenie či došlo k pracovnému úrazu alebo nie, čo aj následne urobil.

Okresný súd sa so žalobou nestotožnil

Okresný súd sa so žalobou žalobcu o určenie či došlo k pracovnému úrazu alebo nie oboznámil a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná pre nesplnenie podmienok pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa.

Prvoinštančný súd vo svojom zamietavom rozsudku poukázal na to, že podľa výpovede žalobcu v trestnom konaní, v ktorom bol vypočutý ako svedok - poškodený, potom ako „prišiel k svojej skrinke, položil si tašku a k nemu pristúpil L. O. a päsťou pravej ruky ho udrel do tváre“. Zhodne aj svedok v trestnom konaní uviedol, že keď žalobca prišiel do šatne položil si tašku na lavičku a vtedy ho útočník napadol, udrel ho päsťou pravej ruky do tváre. Z týchto výpovedí dôvodil, že žalobca síce bol v šatni žalovaného, avšak iba prišiel do tohto priestoru. Nezačal sa ešte prezliekať. Úkony potrebné pred výkonom práce sú iste aj úkony spojené s prezlečením zamestnanca s kontrolou pracovných prostriedkov. Podľa názoru prvoinštančného súdu takúto činnosť však žalobca ešte nevykonával, iba sa dostavil na pracovisko. Nevykonával teda úkon v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Z vykonaného dokazovania preto súd dospel k záveru, že nesporne v prípade žalobcu došlo u neho k úrazu, avšak v čase, keď zamestnanec neplnil pracovnú úlohu ani nevykonával činnosť, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, a preto teda nejde o pracovný úraz.

Krajský súd vyčítal prvoinštančnému súdu prílišný formalizmus

Žalobca s rozhodnutím okresného súdu nesúhlasil a obrátil sa s odvolaním na krajský súd ako súd odvolací. Tento uviedol, že v zmysle § 220 ods. 2 Zákonníka práce sa za úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh považujú aj úkony potrebné pred začiatkom práce a týmto úkonom sú nepochybne aj úkony spojené s prezlečením sa zamestnanca do pracovného odevu pred nástupom na pracovnú zmenu. Súd prvej inštancie vyložil uvedené ustanovenie príliš reštriktívne, keď považoval za úkon v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh len samotný akt prezliekania sa. Odvolací súd uviedol, že žalobca v podanom odvolaní dôvodne namietal, že takýto výklad je príliš striktný a formalistický.

Prezlečenie do pracovného odevu bolo nevyhnutné z hľadiska povahy jeho pracovnej činnosti

Žalobca vošiel do šatne určenej žalovaným ako zamestnávateľom na prezliekanie do pracovného odevu pred začiatkom pracovnej zmeny, zložil a odložil si tašku na lavičku a pristúpil k svojej skrinke. V momente, kedy bol napadnutý iným zamestnancom, plnil pokyny žalovaného ako svojho zamestnávateľa prezliecť sa pred nástupom na zmenu do pracovného odevu a tento jediný zámer sledoval, keď sa riadne dostavil do šatne, odložil si tašku a pristúpil ku svojej šatňovej skrinke. Prezlečenie do pracovného odevu bolo nevyhnutné z hľadiska povahy jeho pracovnej činnosti a vyžadované od neho žalovaným ako zamestnávateľom, úkony vykonával pred zmenou začínajúcou sa o 18.00 hod., ktorú mal v ten deň nariadenú.

Žalobca tak dôvodne argumentuje v podanom odvolaní, že v momente útoku vykonával úkony súvisiace s prezliekaním, keď vošiel do šatne, zložil a odložil si tašku na lavičku a prišiel k svojej skrinke s úmyslom sa prezliecť.

Vykonával úkony so zámerom prezlečenia sa a uposlúchnutia pokynu žalovaného byť pred nástupom na zmenu riadne prezlečený do pracovného odevu. Do šatne prišiel jedine za týmto účelom. V danom prípade nešlo o vzájomný konflikt či o bitku zamestnancov, ale o jednostranný útok, na ktorý žalobca nedal nijaký reálny objektívny podnet v priestoroch žalovaného. Dostavenie sa do šatne so zámerom prezlečenia do pracovného odevu bola činnosť žalobcu nevyhnutne vyžadovaná povahou práce a pokynmi žalovaného ako zamestnávateľa, súvisela s prezliekaním sa do pracovného odevu, bola vykonávaná v priestoroch, kde sa už bol žalobca povinný riadiť pokynmi žalovaného a bola objektívne vykonávaná v prospech žalovaného ako zamestnávateľa. Žalobca sa v tomto smere svojím konaním nedopustil žiadneho excesu.

Vyčnievajúce právne otázky

S rozhodnutím odvolacieho súdu sa pochopiteľne nestotožnil žalovaný ako zamestnávateľ, a preto podal proti predmetnému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie. Dovolací súd skonštatoval, že za zásadnú možno označiť aplikáciu § 195 ods. 1 a 2 a § 220 ods. 2 Zákonníka práce na predmetný spor, a teda za vyčnievajúce právne otázky z obsahu dovolania, ktoré súdy riešili v predmetnej veci je možné vzhliadnuť nasledovné:

1. Je možné považovať úkony zamestnanca pred nástupom na pracovnú zmenu, vykonávané v šatni zamestnávateľa s úmyslom prezliecť sa do pracovného odevu, za úkony v súvislosti s plnením pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce?

2. Je možné považovať jednostranný fyzický útok zamestnanca na iného zamestnanca, ktorý v momente útoku vykonával úkony v súvislosti s prezliekaním, resp. úkony s úmyslom sa prezliecť do pracovného odevu pred nástupom na pracovnú zmenu, za pracovný úraz v zmysle § 195 ods. 2 Zákonníka práce?

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku vysvetlil, že Zákonník práce za pracovný úraz výslovne považuje poškodenie zdravia zamestnanca spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle, náhlym, násilným a krátkodobým pôsobením vonkajších vplyvov.

Môže ísť o vplyvy mechanické, ale aj chemické a duševné. Za pracovný úraz možno považovať aj úraz, ktorý sa stal pri výkone práce alebo v priamej súvislosti s týmto výkonom následkom prírodných udalostí. Za pracovný úraz treba považovať aj úraz, ku ktorému došlo pre plnenie pracovných povinností zamestnanca.

O pracovný úraz však nejde, ak došlo k poškodeniu zdravia zamestnanca v čase, keď prekročil, resp. vybočil z plnenia pracovných úloh alebo činnosti, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Zamestnávateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti len tým, že zamestnanec porušil bezpečnostný predpis. Musí ísť o zavinené porušenie predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.

Zodpovednosť zamestnávateľa je objektívna

Ide o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa. Jej predpokladom nie je zavinenie, v niektorých prípadoch ani protiprávnosť. Na vznik zodpovednosti sa však vyžaduje vznik ujmy, škodná udalosť a príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou. K pracovnému úrazu nemusí dôjsť z jedinej príčiny, ale aj z viacerých príčin. Ďalším predpokladom tejto zodpovednosti je, že musí ísť o zamestnanca v pracovnom pomere alebo inom právnom vzťahu podľa ust. § 215 Zákonníka práce a k pracovnému úrazu alebo chorobe z povolania došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Zodpovednosť za pracovné úrazy a choroby z povolania môže vzniknúť aj v pracovnom pomere na čiastočný pracovný úväzok. Tieto predpoklady preukazuje poškodený. Dodržanie všetkých povinností vyplývajúcich z bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci samo osebe ešte nie je dôvodom na obmedzenie alebo zbavenie sa zodpovednosti.

Prezliekanie zamestnanca pred a po skončení pracovnej zmeny je typickým úkonom potrebným na výkon práce

Vo vzťahu k prvej položenej právnej otázke Najvyšší súd SR uviedol, že otázku charakteru prezliekania sa zamestnanca a súvislosťou tejto činnosti s plnením pracovných úloh je podľa odbornej literatúry možné zhrnúť tak, že: ,,Typickými úkonmi potrebnými na výkon práce a úkonmi, ktoré sú počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení, hoci ich zákon výslovne neuvádza, sú napríklad prezliekanie zamestnanca pred a po skončení pracovnej zmeny.“

Pokiaľ ide o náhradu škody z titulu vzniku pracovného úrazu

za ktorý zodpovedá zamestnávateľ, v danom prípade je potrebné vychádzať z ustanovenia § 220 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení sa považujú za úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh (vymedzenie tohto pojmu je viazané k pracovnoprávnej zodpovednosti za pracovný úraz). K takýmto úkonom sa radí aj prezlečenie, osobná očista, príprava pracovných pomôcok a pod. Ak dôjde k pracovnému úrazu zamestnanca napr. pri očiste alebo prezliekaní, ktoré je odôvodnené povahou práce (musí byť splnená podmienka potrebnosti), a to aj mimo rámca pracovného času zamestnanca (na začiatku alebo na konci pracovnej zmeny), budú sa tieto úkony považovať za úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.

Povinnosť prezliekania sa do pracovného odevu

resp. prezliekania sa do civilného oblečenia je úkonom, ktorý je potrebný uskutočniť pred výkonom práce a po jeho skončení. Zákonník práce ho pomenúva podľa § 220 ods. 2 ako úkon v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Zákonodarca zaradil ustanovenie o plnení pracovných úloh a priamej súvislosti s ním do ôsmej časti Zákonníka práce s názvom Náhrada škody a nie do časti Pracovný čas a doba odpočinku, kde je komplexne upravený pracovný čas, z čoho jednoznačne je potrebné odvodiť, že úkony, ktoré vznikajú pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, majú význam v súvislosti s náhradou škody v zodpovednostných vzťahoch, dodal v rozsudku dovolací súd. Uviedol, že odvolací súd túto prvú položenú otázku v kontexte nastoleného skutkového stavu vyriešil správne.

Nie je rozhodujúce, kto je pôvodcom škody

Vo vzťahu k druhej právnej otázke, či je možné považovať jednostranný fyzický útok zamestnanca na iného zamestnanca, ktorý v momente útoku vykonával úkony v súvislosti s prezliekaním, resp. úkony s úmyslom sa prezliecť do pracovného odevu pred nástupom na pracovnú zmenu, za pracovný úraz v zmysle § 195 ods. 2 Zákonníka práce dovolací súd identifikoval a podporne poukázal na takmer 50 ročný dokument „Zhodnotenie rozhodovania súdov ČSR o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania“ prejednané a schválené občianskoprávnym kolégiom NS ČSR, z 27. januára 1975 pod Cpj 37/­74, publikované pod R 11/­1976 v čísle vydania (zväzku) 2-3 ročník 1976 na strane 93, ktoré sa venovalo výkladu pojmu plnenie pracovných úloh alebo priama súvislosť s ním práve v súvislosti s fyzickým napadnutím zamestnanca a posudzovaním pracovného úrazu.

Z uvedeného vyplynulo: ,,Ak dôjde k úrazu zamestnanca pri plnení pracovných úloh napríklad tým spôsobom, že ho napadne iný zamestnanec alebo osoba, ktorá pracuje u zamestnávateľa, ide o pracovný úraz, pretože pri posudzovaní objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz zamestnanca je rozhodujúce, že mu škoda vznikla pri plnení pracovných úloh, a nie to, kto je pôvodcom škody. V týchto prípadoch môže mať význam aj okolnosť, či poškodený dal podnet k napadnutiu iným zamestnancom. Ak dôjde k úrazu v čase, keď zamestnanec neplní pracovnú úlohu, ani nevykonáva činnosť, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, potom nemôže ísť o pracovný úraz....“.

Najvyšší súd SR skonštatoval správne právne posúdenie veci odvolacím súdom aj tejto druhej otázke, že v danom prípade išlo o pracovný úraz žalobcu, tak ako to konštatoval odvolací súd s poukazom na ust. § 195 ods. 1 a 2 Zákonníka práce so zohľadnením aj otázky priamej súvislosti utrpeného úrazu s plnením pracovných povinností (resp. úloh v zmysle § 220 ods. 2 Zákonníka práce) z hľadiska miestneho, časového a vecného.

Dovolanie žalovaného bolo v plnom rozsahu zamietnuté, čo znamená, že právoplatným sa v predmetnom spore stal rozsudok odvolacieho súdu. Úspešným v spore sa teda stal žalobca ako poškodený zamestnanec.

Mohol by sa zamestnávateľ zbaviť svojej zodpovednosti?

Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania je v Zákonníku práce koncipovaná ako objektívna zodpovednosť. Zákonnú úpravu liberácie, teda úplného alebo čiastočného zbavenia sa zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania nachádzame zakotvenú formou taxatívneho výpočtu liberačných dôvodov v ustanoveniach § 196 a nasledujúcich Zákonníka práce.

Aj v analyzovanom spore sa žalovaný ako zamestnávateľ v rámci svojej procesnej obrany zameral na liberačné dôvody uvedené v týchto ustanoveniach.

Žalovaný tvrdil, že inzultácia žalobcu s iným spoluzamestnancom, ktorej následkom bol vznik poškodenia zdravia u žalobcu, je konaním, ktoré je jednoznačne porušením právnych predpisov na zaistenie BOZP, resp. prinajmenšom sa jedná o ľahkomyseľné konanie žalobcu, ktoré mu spôsobilo poškodenie zdravia. S uvedenou procesnou obranou sa vysporiadal už odvolací súd, keď konštatoval, že tieto skutočnosti sa v konaní nepreukázali a v tomto smere jeho námietky zostali len v rovine ničím nepodložených tvrdení. Neuviedli, aký konkrétny predpis alebo pokyn mal byť žalobcom porušený, či bola zo strany žalovaného zabezpečená ich znalosť a vyžadované ich dodržiavanie a kontrola. Všeobecný odkaz na ich porušenie nepostačuje pre zbavenie sa zodpovednosti za škodu. Rovnako bolo povinnosťou žalovaného v konaní preukázať pre svoju čiastočnú liberáciu, že žalobca si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa, konal ľahkomyseľne, že existuje príčinná súvislosť medzi konaním žalobcu a vznikom ujmy na zdraví, existuje zavinenie žalobcu.

Ľahkomyseľné konanie zamestnanca

Podľa znenia zákonnej normy zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví. Zákon súčasne určuje, že za ľahkomyseľné konanie nemožno považovať bežnú neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika práce.

Súd k tvrdeniam žalovaného ohľadom ľahkomyseľného správania žalobcu zdôraznil

že Zákonník práce nedefinuje, aké konanie sa považuje za ľahkomyseľné, možno však povedať, že ide o také konanie, ktoré nevyžaduje, aby zamestnanec porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, ale vymyká sa obvyklému spôsobu správania sa v danej situácii a je zapríčinené tým, že zamestnanec pri svojom konaní neprihliada na svoju kvalifikáciu a skúsenosti, z ktorej je možné objektívne očakávať, že zamestnanec vie, kedy si môže spôsobiť ujmu na zdraví, a že sa takému konaniu vyhne. Inými slovami, zamestnanec koná ľahkomyseľne, keď s ohľadom na jeho vedomosti a skúsenosti neodôvodnene riskuje, že si svojím konaním zapríčiní ujmu na zdraví, pričom konanie zamestnanca samo osebe nemusí byť porušením predpisov a pokynov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Pri posudzovaní ľahkomyseľnosti konkrétneho konania sa berie ohľad na konkrétnu časovú a miestnu situáciu, pri ktorej zamestnanec vedome podstupuje riziko ohrozujúce jeho zdravie. Vzhľadom na tieto objektívne okolnosti sa potom určí, či konkrétne konanie zamestnanca bolo neobvyklé.

V ľahkomyseľnom konaní zamestnanca je viditeľná aj subjektívna stránka

t. j. zavinenie, ktoré musí dosahovať minimálne stupeň nedbanlivostného zavinenia, keď z odborných vedomostí a skúseností zamestnanec vie, alebo musí vedieť, že svojím konaním si môže privodiť ujmu na zdraví a bez primeraných dôvodov sa spolieha na to, že jeho konanie zostane bez následkov. Ľahkomyseľné konanie sa považuje za druh kvalifikovanej nedbanlivosti bez ohľadu na to, či je vedomou, alebo nevedomou nedbanlivosťou. Zamestnávateľ je zaťažený dôkazným bremenom preukázať, že u postihnutého zamestnanca išlo o ľahkomyseľné počínanie si, a teda že u neho bolo možné objektívne očakávať určité vedomosti a zručnosti s ohľadom na dosiahnutú kvalifikáciu a skúsenosti, vysvetlil súd.

V predmetnom spore bolo nesporné, že došlo k poškodeniu zdravia žalobcu úderom päsťou do tváre iným zamestnancom. Ako bolo vyššie uvedené, v konaní bolo nepochybne ustálené, že išlo o jednostranné napadnutie, nezávislé od vôle žalobcu, a preto nebolo vôbec možné uvažovať o zavinenom podiele žalobcu na poškodení jeho zdravia, čo logicky vylučuje pričítanie mu zodpovednosti za ľahkomyseľné konanie. Žalobca žiadnym svojim správaním nevyprovokoval útočníka k násilnému konaniu, nedal žiaden podnet k útoku. Napadnutý bol bez slova a predchádzajúceho upozornenia. V danom prípade nešlo o vzájomný konflikt, či bitku ako sa to snažil prezentovať žalovaný; zo strany žalobcu v tomto smere nedošlo k žiadnemu excesu, ktorý by mu bolo možné klásť za vinu.

Súd tiež dodal, že žalobca si pri tom, ako vykonával úkony súvisiace s prezliekaním nepočínal spôsobom, pri ktorom by vedome podstupoval riziko hroziaceho poškodenia na zdraví a v rozpore s obvyklým spôsobom správania. Nešlo o hazardérstvo alebo nebezpečné riskovanie, ktoré je v rozpore s obvyklým spôsobom správania. Žalobca nijako riziku napadnutia nemohol predísť, nemohol ho nijako predvídať či zabrániť mu.

Žalobca si nebol a nemohol byť nijako vedomý, že dostavením sa do šatne za účelom prezlečenia sa do pracovného odevu podstupuje riziko hroziaceho poškodenia na zdraví. Nebol a ani nemohol si byť vedomý, že v šatni v súvislosti s prezliekaním môže utrpieť úraz. Žalovaný ako zamestnávateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že prinajmenšom žalobcovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.

JUDr. Edmund Horváth

§ 195 Zákonníka práce

(1) Ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.

(2) Pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.

§ 220 Zákonníka práce

(1) Plnenie pracovných úloh je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty.

(2) V priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení. Takými úkonmi nie je cesta do zamestnania a späť, stravovanie, ošetrenie alebo vyšetrenie v zdravotníckom zariadení, ani cesta na ne a späť. Vyšetrenie v zdravotníckom zariadení vykonávané na príkaz zamestnávateľa alebo ošetrenie pri prvej pomoci a cesta na ne a späť sú úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.