Gastrolístky – zamestnanec a SZČO

Gastrolístky alebo tiež stravovacie poukážky (zákonný pojem) sú jedným zo spôsobov zabezpečenia stravovania, ktoré je povinnosťou zamestnávateľa. Zároveň predstavujú vhodný spôsob zabezpečenia stravovania aj u SZČO. Aké pravidlá platia pre poskytnutie gastrolístkov zamestnancom,
a aké pre ich uplatnenie u SZČO?

Gastrolístky a zamestnanec

Podľa § 152 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len ZP) je zamestnávateľ povinný zabezpečiť stravovanie alebo poskytnúť finančný príspevok na stravovanie, a to každému zamestnancovi v pracovnom pomere, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny.

Uvedená povinnosť sa nevzťahuje na zamestnancov vykonávajúcich práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, aj tu sa však zamestnávateľ môže zaviazať na dobrovoľné zabezpečenie stravovania, či poskytovania finančného príspevku.

ZP rozlišuje viaceré spôsoby (formy) zabezpečenia stravovania, a to:

•    zabezpečenie poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení;

•    zabezpečenie poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, alebo;

•    zabezpečenie stravovania prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby (tzv. gastrolístky);

•    zabezpečenie stravovania poskytnutím finančného príspevku na stravovanie, ak si ho zamestnanec vyberie (§ 152 ods. 7 ZP) alebo ak sú splnené podmienky (§ 152 ods. 6 ZP).

Zamestnanec si môže zvoliť, či chce dostávať gastrolístky alebo finančný príspevok len tam, kde zamestnávateľ nezabezpečuje podnikové stravovanie, t. j. vo vlastnej jedálni alebo v jedálni iného subjektu (zamestnávateľa).

Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi gastrolístky vopred (preddavkovo), aby si zamestnanec mohol za ne v deň, keď splnil podmienky podľa § 152 ZP, zabezpečiť stravu. ZP neupravuje spôsob, akým má zamestnávateľ pre zamestnancov zabezpečovať gastrolístky, napr. či tak má robiť na dennej, týždennej, mesačnej báze. Platí len jedna zásada, a to, že gastrolístok má mať zamestnanec k dispozícii na zakúpenie stravy v deň, keď vykonáva prácu v pracovnej zmene viac ako 4 hodiny.

V praxi sa gastrolístky poskytujú spravidla vopred na príslušný kalendárny mesiac podľa predpokladaného počtu pracovných zmien, ktoré má zamestnanec odpracovať. Následne, ak zamestnanec mal poskytnutých viac gastrolístkov, ako mu patrilo, možno tento „zostatok“ preniesť do nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Gastrolístky zamestnávateľ spravidla odovzdáva zamestnancom proti ich podpisu, nie je potrebné ich doručovať režimom § 38 ZP.

Okrem zabezpečenia stravovania je povinnosťou zamestnávateľa tiež prispieť zamestnancom na stravovanie. ZP osobitne upravuje pravidlá v akej výške sa táto povinnosť realizuje pri poskytovaní gastrolístkov. Podľa § 152 ods. 4 ZP pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, sa cenou jedla rozumie hodnota stravovacej poukážky. Hodnota stravovacej poukážky musí predstavovať najmenej 75 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu.

Ide o opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR o sumách stravného č. 281/2022 Z. z. Od 1. 9. 2022 platia nasledujúce sumy stravného pre jednotlivé časové pásma:

Minimálna hodnota gastrolístka je určená ako suma 75 % zo sumy stravného pre časové pásmo 5 až 12 hodín, t. j. od 1. 9. 2022 pôjde o sumu 4,80 eura. Cenou jedla sa rozumie hodnota stravovacej poukážky. Zamestnávateľ tak v zmysle § 152 ods. 3 ZP prispieva zamestnancovi na stravovanie najmenej 55 % z ceny jedla (cenou jedla je hodnota stravovacej poukážky, t. j. najmenej 55 % z minimálnej hodnoty stravovacej poukážky = 55 % z 75 % zo sumy stravného pre časové pásmo 5 až 12 hodín).

Od 1. 9. 2022 je minimálny príspevok na stravovanie zamestnanca vo výške 2,64 eura. Súčasne, však zamestnávateľ prispieva najviac na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu (t.j. od 1. 9. 2022 najviac 55 % z 6,40 eura ≈ 3,52 eura). Ak teda zamestnávateľ poskytuje zamestnancom gastrolístky v hodnote 4,80 eura môže sa hýbať so svojím príspevkom na stravovanie od 2,64 eura do 3,52 eura.

Okrem toho zamestnávateľ poskytuje zamestnancom na stravovanie ešte navyše príspevok zo sociálneho fondu (zákon. č 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde v z. n. p.).

Gastrolístky a SZČO

Všeobecne platí, že výdavok na stravovanie je uznateľným daňovým výdavkom daňovníka, ktorý dosahuje príjem podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z. n. p., (ďalej len zákon o dani z príjmov). Základnou podmienkou uplatňovania výdavkov vynaložených na stravovanie za každý odpracovaný deň je, že:

Ad 1) SZČO súčasne nevzniká nárok na príspevok na stravovanie podľa osobitného predpisu, ktorým je ZP. Inak povedané, SZČO si môže uplatniť výdavok na stravovanie za každý odpracovaný deň, ak nie je súčasne zamestnancom, kedy by v pracovnom pomere odpracovala viac ako 4 hodiny a z tohto titulu by jej vznikal nárok na stravovanie podľa § 152 Zákonníka práce. V tejto situácii medzi odborníkmi nepanuje jednotný názor. Rozpory sa týkajú výkladu pojmu súčasne. Situáciu si objasníme na príklade.

Príklad

Pani Jana je zamestnancom spoločnosti XY a súčasne podniká ako živnostníčka – internetový predaj vlastnoručne vyrobených mydielok. Môže si zahrnúť do daňových výdavkov stravné ako SZČO napriek tomu, že sa v pracovných dňoch stravuje ako zamestnanec spoločnosti XY v jej vlastnom stravovacom zariadení?

Časť odborníkov zastáva názor, že pani Jana si môže uplatniť nárok na stravné ako SZČO za predpokladu, že svoju podnikateľskú činnosť vykonáva po pracovnom čase. V súlade s § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov daňovník s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 nemá nárok na stravné, ak mu súčasne vzniká príspevok na stravovanie v súvislosti s výkonom závislej činnosti. Vzhľadom na to, že pani Jane nárok na stravné zo závislej činnosti a pri výkone podnikateľskej činnosti nevznikol súčasne, ale postupne, môže si uplatniť stravné ako daňový výdavok pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, dokonca aj počas soboty a nedele, ak vykonáva podnikateľskú činnosť aj počas týchto dní.¹⁾ Prevažujúca časť odbornej verejnosti sa však prikláňa k stanovisku, že ak je SZČO súčasne zamestnancom, nie je oprávnená si uplatňovať výdavky vynaložené na svoje stravovanie, hoc aj by svoju samostatne zárobkovú činnosť vykonávala po skončení riadneho pracovného času. Dokonca je irelevantné, že SZČO v pozícii zamestnanca odmietne stravovanie, ktoré je povinne zabezpečované zamestnancom. Pri súbehu výkonu závislej činnosti a podnikania, je status zamestnanca rozhodujúci a stačí, existencia nároku na stravovanie podľa § 152 ZP za konkrétny pracovný deň, t. j. reálny výkon práce viac ako 4 hodiny v rámci pracovnej zmeny. Ak by teda pani Jana čerpala v práci dovolenku, ale počas nej sa venovala svojmu podnikaniu, môže si do daňových výdavkov uplatniť výdavky na stravovanie SZČO za dni dovolenky, počas ktorej jej zamestnávateľ neposkytuje príspevok na stravovanie podľa ZP.

Ad 2) SZČO si neuplatňuje výdavky na stravovanie iným spôsobom, t. j. podľa § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov. SZČO si nemôže uplatniť výdavky na stravovanie za ten odpracovaný deň, za ktorý si uplatnila výdavky vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p., ktoré sa na rozdiel od výdavkov podľa § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov uplatňujú paušálne.

Ad 3) Výdavok na stravovanie si nemôže uplatňovať tá SZČO, ktorá postupuje podľa § 6 ods. 10 zákona o dani z príjmov, t. z. uplatňuje si percentuálne výdavky vo výške 60 % z príjmov, keďže všetky výdavky okrem odvodov do Sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne sú v danom 60-percentnom paušále už zahrnuté.

V súlade so zákonom o dani z príjmov si SZČO môže uplatňovať do daňových výdavkov výdavky na vlastné stravovanie, a to za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku, najviac vo výške 55 % sumy ustanovenej na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, čo je (od 1. 9. 2022) vo výške 3,52 eura za každý odpracovaný deň. V roku 2022 boli upravené podmienky stravného, a to tak, že od 1. januára 2022 už netreba preukazovať výšku stravného dokladom.

Výdavky na vlastné stravovanie SZČO tak nie je povinná preukazovať dokladom o nákupe stravy alebo stravovacej poukážky, ale na rozdiel od minulého roku už nemôže byť daňovo uznateľným výdavkom celá hodnota gastrolístka.

Maximálna suma výdavkov na stravovanie podnikateľa sa odvíja od počtu odpracovaných kalendárnych dní v príslušnom zdaňovacom období. SZČO si môže dať do nákladov stravné aj za dni pracovného voľna a pracovného pokoja, ako aj štátne sviatky, ak v týchto dňoch pracovala. Z povahy veci vyplýva, že znižovať základ dane o výdavky vynaložené na stravovanie, si SZČO nemôže uplatňovať za deň (dni), keď je práceneschopná, či v čase svojho pracovného voľna.

doc. JUDr. Jana Žuľová, PhD.
Právnická fakulta, UPJŠ

  1) MARKOVIČOVÁ E.: Daňové a nedaňové výdavky.