Duševná práca nevyčerpáva

V práci strávime v bdelom stave významnú časť nášho života. Bez ohľadu na to, čo je jej predmetom, pracovná činnosť sa stáva čoraz viac náročnou na komplexný osobný a psychický vklad človeka spojený s jej realizáciou. Vedci zistili, že vykonávanie duševnej práce nespôsobuje únavu organizmu. Ak sa po jej výkone cítite unavení, dôvodom nie je množstvo, ale skôr spôsob, akým ste prácu vykonávali. Rešpektovaním určitých zásad pri duševnej práci a osvojením si účinných techník relaxácie môžete zmierniť únavu a predchádzať rôznym ochoreniam spojeným s jej nesprávnym vykonávaním.

Fyzická práca verzus duševná práca

Dnes je však už aj pri fyzickej práci potrebné, aby si človek neustále zdokonaľoval svoje zručnosti a nadobúdal nové vedomosti – aby „na sebe pracoval“. Zvyčajné rozdelenie práce na fyzickú a duševnú už neplatí v plnej miere.

Navyše, niektoré tradičné profesie zanikajú, pretože sa buď stávajú nepotrebnými, alebo nemôžu zamestnať taký počet pracovníkov ako donedávna. Zvyšuje sa ale počet programátorov, analytikov a ďalších povolaní využívajúcich moderné technológie.

Väčšina povolaní sa dnes spája s dvoma protipólmi

– buď pracovník strávi celý deň za počítačom v klimatizovanej kancelárii, alebo naopak, je neustále v pohybe a v práci sa takmer nezastaví. Žiadny z týchto extrémov nie je správny. V druhom prípade obvykle stúpa hladina stresu, kým pri sedavom zamestnaní trpí celý rad telesných sústav, predovšetkým kosti a kĺby, ale aj oči či cievny systém. Navyše, ak sedíte celý deň zavretý v kancelárii, vaše telo nedostane príležitosť spáliť všetky tuky, ktoré za deň prijme. Najväčším problémom v tomto prípade je fakt, že mozog spaľuje cukor, zatiaľ čo tuk z jedla sa v tele usádza. To vedie následne k ďalším zdravotným problémom.

Prichádzate z práce unavení a s bolesťami hlavy

môže za to pravdepodobne stres a nervozita z nevybavenej pošty, odvolaných stretnutí a ďalších pracovných problémov. Príčinou únavy pri sedavom zamestnaní nebýva obvykle práca, ale starosti, frustrácia a hnev. Pracovať treba s nadšením. Len tak sa vyhnete negatívnym dopadom zvýšenej pracovnej záťaže.

Okrem vedeckého hľadiska je záujem venovaný aj praktickým aspektom starostlivosti o zamestnancov. V ponuke tréningov a kurzov v rámci rozvoja ľudských zdrojov možno nájsť kurzy so zameraním na zvládanie stresu a predchádzanie výskytu syndrómu vyhorenia, či už v rámci primárnej prevencie alebo následnej intervencie.

Ak pracujete duševne, málokedy  vás unaví množstvo práce

ktorú urobíte. Je možné, že vás unavuje množstvo práce, ktorú neurobíte“, tvrdí Dale Carnegie vo svojej knihe Ako sa tešiť zo života a z práce. Vedci dospeli k ohromujúcemu a dôležitému poznatku: duševná práca nespôsobuje únavu. Mnohým sa to môže zdať nepravdepodobné, avšak už dávnejšie sa skúmalo, ako dlho môže ľudský mozog pracovať bez toho, aby sa znížila táto jeho schopnosť – čo v podstate vystihuje vedeckú definíciu únavy.

Ľudský mozog môže pracovať rovnako dobre a rýchlo aj po ôsmich až dvanástich hodinách práce. Mozog nepozná žiadnu únavu.

Čo potom spôsobuje, že po výkone duševnej práce bývame unavení? Podľa názorov psychiatrov v tomto prípade únava pochádza najmä z nášho duševného a emocionálneho postoja.

 Naši predkovia museli pri zháňaní obživy využívať prevažne svoje svaly

Po istej myšlienkovej úvahe sa rozhodli pre konkrétnu činnosť a zámer realizovali namáhavou svalovou prácou. Pri takejto intenzívnej aktivite dochádzalo k vyčerpaniu energetických zásob organizmu. Po celodennej namáhavej práci bolo nutné obnoviť pracovnú kapacitu unaveného organizmu – doplniť energiu a pasívne si odpočinúť.

Situácia sa koncom dvadsiateho storočia extréme zmenila.

Výrazne začal narastať počet administratívnych pracovníkov, ktorí väčšinu dňa presedia pri svojich pracovných stoloch a spracovávajú podklady, vytvárajú výstupy pre prácu ďalších úradníkov. Výdaj energie takto pracujúcich ľudí je na rovnakej úrovni ako výdaj osoby nečinne sediacej v kresle. Aj napriek tomu dochádza u duševne pracujúcich k vzniku únavy.

Únava vznikajúca v dôsledku intelektuálnej aktivity

sa podstatne odlišuje od únavy fyzicky pracujúcej osoby. Nie je vyvolaná primárne poklesom disponibilných zdrojov energie a drobným poškodením svalových buniek tak, ako je to pri fyzicky namáhavej činnosti.

Aj napriek tomu, že duševná práca nevyvoláva výraznejší pokles energetických zdrojov organizmu, navodzuje pocit únavy. Ten môže byť zložitými duševnými procesmi presmerovaný ku starším mechanizmom odstraňovania únavy, ktorými boli po tisícročia pasívny odpočinok a konzumácia energie. Po dokončení dennej duševne náročnej práce pociťujeme hlad, cítime sa unavení. Preto sa schuti najeme, napijeme, usadíme do kresla a sledujeme televíziu alebo si zdriemneme. Organizmus sa aplikáciou nevhodného mechanizmu regenerácie dopúšťa veľkej chyby, ktorá vedie vo svojich dôsledkoch k obezite, metabolickým poruchám a ochoreniam srdca.

Ľudia odmeňujú sami seba za tvrdú prácu

Ak pre nás zvládnutie nejakej úlohy nie je zábavou – nie je to niečo, čo sme chceli robiť, potom si myslíme, že si za to zaslúžime kompenzáciu,“ tvrdí doktor Brian Wansink, autor stoviek článkov a kníh o stravovacích návykoch. Je to otázkou zvyku – odmalička sme boli vedení k systému odmeny a trestu.

Únava po duševnej práci neznamená, že je telo ohrozené úbytkom energie. Duševne unavený človek má po ukončení práce energie dostatok, ba priam až nadbytok. Pokiaľ sa aj napriek tomu pustí do jedla, telo musí nadbytočné cukry premieňať na tuky, v krvi sa prepravuje nadbytok nepotrebných látok, v tele prebieha mnoho neefektívnych činností, ktoré v ňom vyvolávajú zmätok.

Fyzická aktivita pomôže vášmu organizmu k zotaveniu

– zbaví vás duševnej únavy a vy sa tak vrátite domov unavení podobne, ako ľudia v minulých tisícročiach. Tento typ únavy potom ľahko odstránite vhodnou stravou a odpočinkom či hlbokým spánkom.

Psychiatri tvrdia, že väčšina únavy pochádza z našich duševných a citových postojov

Vo všeobecnosti existujú podľa A. Pinesa a E. Aronsona 3 druhy vyčerpania:

•    fyzické (spája sa s výrazným znížením energie, chronickou únavou, celkovou slabosťou),

•    emocionálne (prejavuje sa pocitmi beznádeje, bezmocnosti),

•    mentálne (predstavuje negatívny postoj k sebe, k práci, k svetu, človek stráca pocit vlastnej hodnoty a zmysluplnosti života).

Prevenciou proti únavovému syndrómu je rešpektovať svoje potreby. Telo veľmi dobre vie, kedy treba prerušiť činnosť. Prvým krokom je zachytiť tento signál.

Známy britský psychiater, J. A. Hadfield tvrdí, že väčšina únavy, ktorou trpíme, má duševný pôvod, pričom vyčerpanie čisto telesného pôvodu je v skutočnosti veľmi vzácne.

Ak ste na konci dňa veľmi unavení

zrejme to nezapríčinila vaša duševná práca, ale spôsob, akým ste ju vykonávali. Preto dbajte na to, aby ste dodržiavali určité pravidlá:

•    Pracujte v čo najpohodlnejšej polohe. Majte na pamäti, že napätie v tele vyvoláva bolesti chrbtice a nervovú únavu.

•    V priebehu dňa sa zamýšľajte nad tým, či si nerobíte prácu ťažšou, než je v skutočnosti. Nepoužívate zbytočne svaly, ktoré vôbec neovplyvňujú vašu prácu?

•    Pristupujte k práci s nadšením. Pomôže vám to odpútať sa od osobných problémov, ale môže vám tiež priniesť ďalší postup či zvýšenie platu. A ak vám ho aj neprinesie, aspoň tak znížite vašu únavu na minimum.

•    Osvojte si techniky relaxácie.

Pri relaxácii treba vždy začať uvoľňovaním svalov

Dale Carnegie v knihe „Ako sa tešiť zo života a z práce“ uvádza: „Ešte nikdy som nevidel unavenú alebo nervovo zrútenú mačku či mačku trpiacu nespavosťou, nervozitou alebo žalúdočnými vredmi. Ak sa naučíme relaxovať ako mačka, pravdepodobne sa vyhneme všetkým týmto neduhom.“

Za zamyslenie stojí výrok Dr. Daniela W. Josselyna: “Svoje úspechy meriam nie podľa toho, aký som večer unavený, ale podľa toho, nakoľko unavený nie som. Keď si večer pripadám obzvlášť unavený, alebo keď mi moja podráždenosť dáva najavo, že mám unavené nervy, je mi celkom jasné, že uplynulý deň som využil neefektívne z hľadiska kvantity, ale aj kvality.”

Ak bývate v práci permanentne
unavení

nad klávesnicou sa vám zatvárajú oči a na poradách sa nedokážete sústrediť, je možné, že sa u vás objavujú príznaky syndrómu vyhorenia, či dokonca chronického únavového syndrómu, ktorý sa považuje za hlbší a trvalejší stav.

Syndróm vyhorenia podľa Maslachovej a Jacksonovej (1981) možno definovať ako syndróm vyznačujúci sa emocionálnym vyčerpaním, negatívnymi reakciami a postojmi voči klientom, ako aj tendenciou negatívne hodnotiť samého seba vo vzťahu k vlastnej práci s klientmi.

Duševne pracujúci ľudia sú touto diagnózou obzvlášť ohrozovaní. Mnohí si myslia, že ide len o chvíľkovú nechuť do práce alebo depresiu, z ktorej sa dá jednoducho vyspať. Nanešťastie, syndróm vyhorenia je regulárna diagnóza, ktorá sa vyskytuje predovšetkým u tých povolaní, pri ktorých je prítomná interakcia medzi ľuďmi – lekári, učitelia, manažéri, vychovávatelia, úradníci. Vyhorieť môže ale aj ktokoľvek iný – žena v domácnosti, upratovačka, dokonca aj vedec, ktorý celé dni presedí v laboratóriu nad skúmavkami. Ohrození sú podľa psychológov aj študenti prežívajúci obavy z budúcnosti a nedostatku praxe. Ešte rizikovejší sú umelci – ľudia, ktorí sú od svojej inšpirácie a tvorivosti existenčne závislí. Okrem klasického syndrómu vyhorenia, ktorý sprevádzajú fyzické a psychické príznaky, im môže navyše vyhorieť zdroj umeleckej inšpirácie.

Typy ľudí náchylných k vyhoreniu

•    so silnou potrebou pomáhať (tí, ktorí viac dávajú než prijímajú),

•    so sklonom k úzkostlivosti,

•    mimoriadne citliví, vnímaví,

•    vytyčujúci si príliš vysoké ciele,

•    ktorí nemajú čas na odpočinok a relaxáciu,

•    s nízkou úrovňou asertivity (nevedia povedať „nie“),

•    pociťujúci neustále ohrozenie svojej sebaúcty, kladného sebahodnotenia,

•    žijúci v neustálom časovom strese,

•    s nahromadenými sťaženými životnými podmienkami.

Burn out prebieha v niekoľkých fázach

Kým sa pracujúci človek dostane do tej poslednej, môže ubehnúť pár mesiacov, ale aj rok. Spúšťačom je najmä stres, neadekvátne nároky na zamestnanca, frustrácia, pocit, že na pracovisku nič nefunguje, ale aj zlé medziľudské vzťahy a vysoké emocionálne vypätie.

Prvou fázou je pôsobenie stresu.

V druhej fáze sa zvyšuje rezistencia voči napätiu a stresu

vtedy sa človek začína izolovať od spolupracovníkov a začne u neho prevládať cynizmus.

V tretej fáze hovoríme o syndróme vyhorenia, ktorá sa vyznačuje absolútnou apatiou voči dianiu na pracovisku, pracovník sa cíti tak vyčerpaný, že aj vykonanie tej najľahšej činnosti je pre neho nadľudský výkon. Okrem pocitových príznakov môže syndróm sprevádzať aj rad fyzických symptómov, ako sú žalúdočná nervozita, zvracanie, tiky očí či rúk, bolesti hlavy alebo poruchy v spánkovom cykle.

Opakované stavy nepohody

zvýšenie ich frekvencie alebo intenzity môžu prepuknúť až do psychickej choroby. Východisko treba hľadať predovšetkým v zlepšení životného štýlu, ktorý môže každý človek ovplyvniť sám – v uplatňovaní zásad tzv. psychohygieny v každodennom živote.

Jej princípy sa uplatňovali už v staroveku – v spojitosti s predstavami, ako žiť harmonicky a šťastne.

Pravidlá psychohygieny

slúžia ako návod k riadeniu a ovplyvňovaniu seba samého a tiež vlastného prostredia. Zameriavajú sa na možnosti autoregulácie, sebakontrolu, sebavýchovu a sebadisciplínu a tiež na prevenciu odstraňovania škodlivých faktorov, ktoré by mohli negatívne pôsobiť na naše zdravie. Človek nemusí a ani by nemal pasívne podliehať svojím, či cudzím náladám, mal by sa ich usilovať vedome ovládať a regulovať. Sebakontrola je spojená s úspechom v mnohých aspektoch života.