Dedenie peňažných práv
zamestnanca
Právny poriadok spája následky s občianskoprávnymi skutočnosťami, ktoré možno charakterizovať ako objektívne reálne skutočnosti iné než zákon, prípadne iné právne predpisy, ktoré na základe zákona spôsobujú právne následky. Čo je jednou z rozhodujúcich právnych skutočností pri uspokojovaní nárokov? Zanikajú nároky zamestnávateľa, ktoré mu vznikli z pracovnoprávneho vzťahu, smrťou zamestnanca? Kedy sa mzdové nároky stávajú predmetom dedičstva?
PRÁVNE SKUTOČNOSTI MÔŽEME TRIEDIŤ podľa rôznych kritérií. Podľa základného kritéria môžeme deliť právne skutočnosti na subjektívne právne skutočnosti a objektívne právne skutočnosti. Objektívne právne skutočnosti označujeme ako právne relevantné udalosti, ako napríklad narodenie, uplynutie lehoty, alebo aj smrť. So smrťou zamestnanca spája Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z. v z.n.p.) viacero právnych následkov. Základným právnym následkom smrti zamestnanca je zánik pracovnoprávneho vzťahu. Smrť zamestnanca a tým spôsobený prechod práv upravuje Zákonník práce ust. § 35.
PRI USPOKOJOVANÍ NÁROKOV vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov je smrť zamestnanca jednou z rozhodujúcich právnych skutočností. Zákonník práce so smrťou zamestnanca spája právne následky, ako vo vzťahu k nárokom zamestnanca, tak aj vo vzťahu k nárokom zamestnávateľa.
Podľa ust. § 35 ods. 1 Zákonníka práce, ak osobitný predpis neustanovuje inak, peňažné nároky zamestnanca jeho smrťou nezanikajú. Do štvornásobku jeho priemerného zárobku prechádzajú mzdové nároky z pracovného pomeru postupne priamo na jeho manžela, deti a rodičov, ak s ním žili v čase smrti v domácnosti. Predmetom dedičstva sa stávajú, ak týchto osôb niet. To znamená, že pokiaľ ide o nároky zamestnanca, zásadne platí, že smrťou zamestnanca nezanikajú.
Mzdové nároky z pracovného pomeru (nárok na mzdu za prácu vykonávanú na základe pracovnej zmluvy) špecificky prechádzajú postupne priamo na manžela, resp. manželku zamestnanca, potom na jeho deti a napokon na jeho rodičov bez toho, aby stali predmetom dedičstva, teda predmetom pozostalosti.
ROZSAH TÝCHTO NÁROKOV SA USTANOVUJE MAXIMÁLNYM LIMITOM, a to štvornásobkom priemernej mesačnej mzdy zamestnanca. Po smrti zamestnanca sa teda jeho mzdové nároky do tohto rozsahu stávajú nárokom manžela. Ak zomrelý zamestnanec nemal manžela, tak mzdové nároky sú nárokom jeho detí a ak nemal zomrelý zamestnanec ani deti, mzdové nároky získavajú jeho rodičia. Podmienkou prechodu mzdových nárokov však je, aby uvedené osoby žili so zamestnancom v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti.
Uvedené mzdové nároky zomretého zamestnanca je zamestnávateľ povinný vyplatiť tým, ktorí so zamestnancom žili v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti bez ohľadu na prejednanie dedičstva, pretože tieto nároky sa nezapočítavajú do dedičstva. Toto ustanovenie Zákonníka práce má výrazný ochranný charakter vo vzťahu k najbližším pozostalým po zomrelom zamestnancovi, za predpokladu, ak s ním žili v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti. Absencia takéhoto ustanovenia by mohla dostať najbližších príbuzných zamestnanca do nepriaznivej životnej situácie, nakoľko až do času prejednania dedičstva by im mohli chýbať finančné prostriedky na zabezpečenie základných životných potrieb.
PREDMETOM DEDIČSTVA SA MZDOVÉ NÁROKY STÁVAJÚ len v tom prípade, ak zosnulý zamestnanec nemal manžela, deti a ani rodičov, ktorí s ním v čase jeho smrti žili v spoločnej domácnosti. Čo sa rozumie spoločným žitím v domácnosti upravuje Občiansky zákonník (zákon č. 40/1964 Zb. v z.n.p.), ktorý spoločným žitím v domácnosti rozumie trvalé spolužitie fyzických osôb, ktoré spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Pojem trvalé spolužitie možno charakterizovať dvoma základnými skutočnosťami, a to jednak spravidla spoločnou adresou trvalého bydliska a faktickým zdržiavaním sa v ňom a jednak spoločným (podľa možností a schopností jednotlivých členov domácnosti) uhrádzaním nákladov na svoje potreby, prípadne činnosťami súvisiacimi s prevádzkou domácnosti.
V APLIKAČNEJ PRAXI VZNIKAJÚ INTERPRETAČNÉ PROBLÉMY, aj z dôvodu veľmi stručnej a všeobecnej úpravy problematiky v Zákonníku práce, ktorá je skoncentrovaná do jediného ustanovenia. Jedným z nich je, ako postupovať v prípade určenia okruhu oprávnených osôb na vyplatenie štvornásobku zárobku zomretého zamestnanca, ak sa o tento nárok uchádza nielen manžel, ale súčasne aj deti a prípadne aj rodičia a všetci spĺňajú podmienku, že so zomretým zamestnancom žili v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti.
Dikcia ustanovenia výslovne stanovuje postupnosť pri vyplácaní mzdových nárokov. To znamená, že aj keď okruh oprávnených osôb je širší, manželka, ktorá uplatní nárok voči bývalému zamestnávateľovi svojho zomrelého manžela, je v tomto okruhu uvedená na prvom mieste. Preto ak manželka uplatní nárok na náhradu mzdových nárokov svojho zomrelého manžela, zamestnávateľ je povinný len jej plniť do výšky štvornásobku priemerného mesačného zárobku zomretého zamestnanca, aj keď v čase jeho smrti s ním žili v spoločnej domácnosti aj deti a rodičia a eventuálne obe kategórie si uplatňujú voči zamestnávateľovi nárok.
Z určeného okruhu oprávnených osôb vyplýva, že uvedený nárok by si nemohla uplatniť bývalá manželka, ktorá bola so zomretým zamestnancom rozvedená, aj keď s ním žila v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti. A rovnako platí, že nárok by si nemohla uplatniť ani manželka, ak v čase smrti nežila so zomretým zamestnancom v spoločnej domácnosti.
Tiež by si nárok nemohla voči zamestnávateľovi uplatniť družka zomretého zamestnanca a musela by čakať na prejednanie dedičstva.
Pokiaľ neexistuje manžel, deti a ani rodičia zomretého zamestnanca, ktorí so zamestnancom v čase jeho smrti žili v spoločnej domácnosti, jeho mzdové nároky sa stávajú predmetom dedičstva.
SÚČASŤOU DEDIČSTVA SA STÁVA AJ TÁ ČASŤ MZDOVÝCH NÁROKOV po zomretom zamestnancovi, ktorá prevyšuje sumu štvornásobku priemerného mesačného zárobku zomretého zamestnanca, aj keď na vyplatenie mzdových nárokov existuje oprávnený subjekt. Do obsahového rámca mzdových nárokov zomretého zamestnanca vo vzťahu k tým, ktorí s ním žili v čase smrti v spoločnej domácnosti, nepatria odmeny za výkon práce na základe dohody o vykonaní práce. Tieto nároky sa stávajú súčasťou dedičstva. Rovnako nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku prechádza na dedičov.
Smrťou zamestnanca nezanikajú už splatné náhrady poskytované z titulu pracovného úrazu a chorôb z povolania, ktoré zomrelému patrili až do doby jeho smrti s výnimkou náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. V tomto prípade však nejde o mzdové nároky, preto neprechádzajú priamo na tých, ktorí žili so zamestnancom v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti, ale stávajú sa súčasťou dedičstva.
Ostatné peňažné nároky zomretého zamestnanca, ktoré nemajú právnu povahu mzdových nárokov voči zamestnávateľovi, sa stávajú predmetom dedičstva. Nárok zamestnanca na dovolenku nemožno preniesť na iného, napriek tomu nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, resp. jej pomernú časť, je peňažným nárokom zamestnanca, ktorý je potrebné posudzovať ako ostatné nároky zamestnanca.
Vysporiadanie daných nárokov sa potom v plnom rozsahu spravuje právnym režimom dedenia podľa ust. § 460 a nasl. Občianskeho zákonníka.
V ZMYSLE USTANOVENÍ OBČIANSKEHO ZÁKONNÍKA SA DEDÍ zo závetu, zo zákona alebo z oboch týchto dôvodov. Ak nenadobudne dedičstvo dedič zo závetu, nastupujú miesto neho dedičia zo zákona a ak sa nadobudne zo závetu len časť dedičstva, nadobudnú zvyšnú časť dedičia zo zákona. V prípade, ak by dedičstvo nenadobudol žiadny dedič, pripadne ako odúmrť štátu.
Dedič môže dedičstvo ústnym vyhlásením na súde alebo písomným vyhlásením odmietnuť, pričom tak môže urobiť len do jedného mesiaca odo dňa, keď bol súdom o tomto práve a jeho následkoch upovedomený. Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva nemožno odvolať, rovnako ako nemožno odvolať, ak dedič vyhlási, že dedičstvo neodmieta.
Náš právny poriadok uprednostňuje dedenie zo závetu, t.j. dedenie na základe vlastnej vôle poručiteľa (zomrelej osoby).
Všeobecne môže poručiteľ závet napísať buď vlastnou rukou, alebo ho môže zriadiť v inej písomnej forme za účasti dvoch svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice. Aby bol závet platný, musí obsahovať vždy deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný. Rovnako je neplatný spoločný závet viacerých poručiteľov. Akékoľvek podmienky pripojené k závetu nemajú právne následky.
ZÁVET JE MOŽNÉ ZRUŠIŤ napísaním neskoršieho platného závetu alebo odvolaním závetu, pričom odvolanie závetu musí mať rovnakú formu, aká je potrebná pre samotný závet. A rovnako poručiteľ môže zrušiť závet aj tým, že zničí listinu, na ktorej bol napísaný. Ak poručiteľ nezanechal platný závet, prichádza na rad dedenie zo zákona. V prípade dedenia zo zákona dedia dedičia podľa štyroch dedičských skupín.
V prevej dedičskej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, pričom každý z nich dedí rovnakým dielom. Ak nededia poručiteľovi deti, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi dedičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.
Ak nededí manžel a ani rodičia poručiteľa, dedia v tretej skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. A ak nededí žiadny dedič v tretej skupine, v štvrtej skupine dedia rovnakým dielom prarodičia poručiteľa.
ZÁKONNÍK PRÁCE UPRAVUJE TIEŽ NÁROKY ZAMESTNÁVATEĽA pre prípad smrti zamestnanca. Podľa ust. § 35 ods. 2 Zákonníka práce peňažné nároky zamestnávateľa zanikajú smrťou zamestnanca s výnimkou nárokov, o ktorých sa právoplatne rozhodlo alebo ktoré zamestnanec pred svojou smrťou písomne uznal čo do dôvodu aj sumy, a nárokov na náhradu škody spôsobenej úmyselne alebo stratou predmetov zverených zamestnancovi na písomné potvrdenie.
To znamená, že na rozdiel od nárokov zamestnanca, nároky zamestnávateľa, ktoré mu vznikli z pracovnoprávneho vzťahu, smrťou zamestnanca zanikajú.
VÝNIMOČNE NEZANIKÁ NÁROK ZAMESTNÁVATEĽA
– o ktorom sa právoplatne rozhodlo, t.j. nárok, ktorý bol zamestnávateľovi priznaný na základe právoplatného rozhodnutia príslušného súdu
– ktorý zamestnanec pred svojou smrťou písomne uznal čo do dôvodu a výšky; predpokladom jeho úspešného uplatnenia je písomná forma uznania nároku zamestnávateľa na plnenie zo strany zamestnanca
– na úhradu škody spôsobenej úmyselne; dôkazným bremenom na preukázanie úmyslu zamestnanca spôsobiť zamestnávateľovi škodu je zaťažený zamestnávateľ
– na náhradu škody spôsobenej stratou predmetov zverených zamestnancovi na písomné potvrdenie, t.j. predmetov, ktoré je zamestnanec v súvislosti so skončením pracovnoprávneho vzťahu povinný vrátiť zamestnávateľovi.
Uspokojenie takto zachovaných nárokov podlieha režimu konania o vysporiadaní dedičstva po zomretom zamestnancovi. Úspešnosť ich uspokojenia predpokladá predovšetkým ich uplatnenie zamestnávateľom v dedičskom konaní a následne aj spôsobilosť dedičstva, teda existenciu dedičstva, ako aj z hľadiska jeho rozsahu možnosť nárok zamestnávateľa uspokojiť z dedičstva. V prípade takto zachovaných nárokov, ak si ich chce zamestnávateľ uplatniť, musí si ich uplatniť ako pohľadávku v dedičskom konaní.
DEDIČ ZA DLHY PORUČITEĽA, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou, zodpovedá v zmysle Občianskeho zákonníka do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Ak je dedičov viac, zodpovedajú za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu.
Ak je dedičstvo predlžené (t.j. ak dlhy poručiteľa prevyšujú majetok patriaci do dedičstva – do pozostalosti), môžu sa dedičia dohodnúť s veriteľmi, že im prenechajú dedičstvo na úhradu dlhov. Platnosť takejto dohody predpokladá schválenie súdom. Súd dohodu medzi dedičmi a veriteľmi schváli v prípade, ak neodporuje zákonu alebo dobrým mravom.
Keby nedošlo k dohode medzi dedičmi a veriteľmi, spravuje sa povinnosť dedičov plniť tieto dlhy ustanoveniami Civilného mimosporového poriadku (zákon č. 161/2015 Z. z. v z.n.p.) o likvidácii dedičstva, ust. § 205 a nasl.
ZÁVER - Dedičia nezodpovedajú veriteľom, ktorí neoznámili svoje pohľadávky i napriek tomu, že ich na to súd na návrh dedičov vyzval, pokiaľ je uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov cena nimi nadobudnutého dedičstva vyčerpaná.
JUDr. Sandra Mrukviová Tomiová
