Základné princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tvoria rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované právne normy Civilného mimosporového poriadku.

PRVÁ ČASŤ

VŠEOBECNÁ ČASŤ

PRVÁ HLAVA

ZÁKLADNÉ USTANOVENIA

Prvý diel

Predmet zákona

§ 1

Podľa tohto zákona súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto zákone.

§ 2

(1)   Na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

(2)   Na účely tohto zákona sa pojmy žaloba, strana a spor vykladajú ako návrh na začatie konania, účastník konania (ďalej len „účastník“) a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.

komentár k § 1 a § 2

V právnom režime Civilného mimosporového poriadku sa prejednávanú a rozhodujú len veci, ktoré sú upravené výslovne v osobitnej časti tohto zákona. Pod pojmom veci je treba rozumieť konania. Tento zákon tak nie je možné aplikovať, a to ani analogicky, na konania, ktoré sa spravujú Civilným sporovým poriadkom, Správnym súdnym poriadkom alebo inými zákonmi.

Civilný mimosporový poriadok neobsahuje komplexnú procesnoprávnu úpravu pre oblasť mimosporových konaní, preto sa na konania podľa tohto zákona použijú podporne aj ustanovenia Civilného sporového poriadku, a to v prípade, ak mimosporový kódex nemá odlišnú úpravu, alebo výslovne nevylučuje úpravu konkrétnych inšitútov Civilného sporového poriadku. Kde mimosporový poriadok neobsahuje odlišnú právnu úpravu a ani nevylučuje úpravu v Civilnom sporovom poriadku, použije sa priamo ustanovenie Civilného sporového poriadku. Napríklad si zoberme otázku vecnej príslušnosti súdu. V druhom dieli prvej hlavy prvej časti CMP nenachádzame úpravu vecnej príslušnosti súdu na konanie a rozhodnutie. Preto sa plne aplikuje § 12 CSP, podľa ktorého je na konanie v prvej inštancii je príslušný okresný súd. Aby bolo možné podporne aplikovať ustanovenia Civilného sporového poriadku, je potrebné si tomu v zmysle § 2 ods. 2 prispôsobiť terminológiu, keďže táto je odlišná v sporovom a mimosporovom konaní. Kým v sporovom konaní hovoríme o žalobe, v mimosporovom konaní ide o návrh. Ak hovoríme v sporovom konaní o strane, ide o účastníka konania a pokiaľ Civilný sporový poriadok hovorí o spore, v režime mimosporového procesu ide o konanie.

Pozri aj ustanovenie § 34, § 46 CMP.

Druhý diel

Niektoré ustanovenia o príslušnosti súdu

§ 3

(1)   Na konanie je miestne príslušný súd, o ktorom to ustanoví tento zákon.

(2)   Ak nie je príslušnosť súdu určená podľa predchádzajúceho odseku, je na konanie miestne príslušný súd, ktorý je všeobecným súdom navrhovateľa.

k  omentár k § 3

V krátkosti sa pozastavme pri nadpise tohto dielu zákona, ktorý znie „Niektoré ustanovenia o príslušnosti súdu“. Túto štylizáciu používa Civilný mimosporový poriadok v prípade, ak sú v ňom upravené len niektoré odlišné ustanovenia toho ktorého inštitútu, pričom tento inštitút komplexne upravuje Civilný sporový poriadok, ktorého ustanovenia sa použijú len vtedy, ak Civilný mimosporový poriadok v uvedených „niektorých ustanoveniach“ neobsahuje odlišnú úpravu. Ak nadpis neobsahuje slová „niektoré ustanovenia o ……“ (pozri napríklad právnu úpravu dovolania generálneho prokurátora v štvrtom dieli tretej hlavy prvej časti) znamená to, že Civilný mimosporový poriadok upravuje tento inštitút komplexne a právna úprava tohto inštitútu v Civilnom sporovom poriadku sa nepoužije.

Na konanie je miestne príslušný súd, o ktorom to ustanoví tento zákon v osobitnej časti, spravidla ako výlučnú miestnu príslušnosť, pričom pri takomto určení zákonodarca prihliadal na potrebu zvýšenej procesnej ochrany vecí prejednávaných podľa tohto zákona. Takúto úpravu nachádzame v ustanoveniach § 92, § 101, 106, § 112, § 124, 136, § 154, § 158, § 159, § 220, § 232, § 252, § 273, § 311, § 334 a § 371. Pokiaľ nie je príslušnosť súdu takto určená, a teda nie je pri konkrétnom konaní ustanovená, na konanie je miestne príslušný súd, ktorý je všeobecným súdom navrhovateľa (a teda ide o odlišné určenie všeobecnej miestnej príslušnosti, než v režime sporového konania, kde je všeobecná miestna príslušnosť založená na všeobecnom súde žalovaného). Všeobecným súdom fyzickej osoby je súd, v ktorého obvode má fyzická osoba adresu trvalého pobytu. Všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v ktorého obvode má právnická osoba adresu sídla. Všeobecným súdom zahraničnej právnickej osoby je súd, v ktorého obvode je v Slovenskej republike umiestnená organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby. Ak všeobecný súd takto nemožno určiť, je všeobecným súdom súd, v ktorého obvode mala fyzická osoba alebo právnická osoba v Slovenskej republike poslednú adresu trvalého pobytu alebo adresu sídla a ak ani takého súdu niet, je príslušný súd, v ktorého obvode má majetok.

§ 4

Ak bol podaný návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti, majú právo vyjadriť sa k návrhu tí účastníci, ktorých účasť v konaní vyšla najavo v čase podania návrhu.

k  omentár k § 4

Na návrh ktorejkoľvek zo strán možno spor prikázať inému súdu tej istej inštancie aj z dôvodu vhodnosti. O prikázaní sporu rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa má spor prikázať. Na opakované návrhy strán súd neprihliada.

Úvaha súdu o vhodnosti delegácie zahŕňa komplexné posúdenie predmetu konania a pomerov účastníkov na oboch procesných stranách. Súd prihliada na pomery a dopad prípadného prikázania veci tak na strane účastníka, ktorý vhodnú delegáciu navrhuje, ako aj na pomery a dopad prípadnej delegácie veci na ostatných účastníkov. Pri tom všetkom treba mať na zreteli aj výnimočnosť inštitútu delegácie veci. Prikázanie (delegácia) veci z dôvodu vhodnosti predstavuje výnimku z ústavne zaručenej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ktorý je daný na podklade vopred stanovených zákonných pravidiel vecnej a miestnej príslušnosti súdov. K prikázaniu veci je preto na mieste pristúpiť v tých výnimočných prípadoch, v ktorých by prejednanie veci iným než (doposiaľ) príslušným súdom znamenalo z komplexného pohľadu hospodárnejšie, rýchlejšie, alebo po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie posúdenie veci.

Dôvody delegácie môžu byť rôzne v závislosti od predmetu konania, postavenia účastníkov ale aj doterajších výsledkov konania. Dôvody na strane účastníkov konania vyplývajúce z ich postavenia môžu mať najmä osobnú, zdravotnú, finančnú prípadne sociálnu povahu. Vzhľadom k charakteru delegácie veci ako výnimky zo zásady, že vec prejednáva a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom a vopred stanovených pravidiel vecnej a miestnej príslušnosti, musí mať však aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter. V neposlednom rade nadriadený súd berie v úvahu aj prípadné dôsledky navrhovanej vhodnej delegácie a starostlivo skúma, či delegovaním veci inému súdu nedôjde iba k tomu, že obdobným spôsobom zaťaží druhého účastníka konania (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR 3 Ndc 20/­2010).

Vyššie citované ustanovenie § 39 Civilného sporového poriadku upravujúce prikázanie sporu (konania) inému súdu sa plne uplatní aj v režime mimosporového konania, pričom ustanovenie § 4 CMP naviac upravuje, že pokiaľ bol podaný návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti, majú právo vyjadriť sa k návrhu tí účastníci, ktorých účasť v konaní vyšla najavo v čase podania návrhu. Toto ustanovenie reaguje na prípady, kedy sa účastníctvo počas konania mení. Zákonodarca uvedené vysvetlil tak, že najmä vo vzťahu ku konaniam, ktoré je možné začať aj ex offo, z dôvodu hospodárnosti konania priznáva zákon právo vyjadriť sa k možnej delegácii veci inému ako príslušnému súdu len tým účastníkom, ktorí sú v čase podania tohto návrhu známi. Ak by súd neskôr pribral do konania podľa § 10 ods. 1 CMP ďalšieho účastníka, tento už nebude mať právo vyjadriť sa k návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti.

§  Judikatúra

     Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. januára 2019, sp. zn. 3Ndc/15/­2018: Nepriaznivý zdravotný stav maloletého dieťaťa vyžadujúci sústavnú a celodennú opateru je dôvodom pre prikázanie konania o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností inému súdu z dôvodu vhodnosti. Návrh na delegáciu nemusí podať len ten z účastníkov, na ktorého ochranu zákon ustanovil pravidlo miestnej príslušnosti súdu (§ 92 veta druhá CMP).

     Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 164/03 zo 14. januára 2004: Nadriadenosť súdu vyjadruje jeho postavenie v organizačných vzťahoch, a nie v procesných vzťahoch. Preto pri rozhodovaní nadriadeného súdu o vhodnosti delegácie nemožno jeho postavenie chápať rovnako ako v procesných vzťahoch. Nemožno preto uvažovať o odvolacom alebo dovolacom súde ako o nadriadených súdoch, ale iba o krajskom súde alebo Najvyššom súde Slovenskej republiky ako o článkoch súdnej sústavy.

     Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2013, sp. zn. 4 Ndc 6/2013: Pri delegácii z dôvodu vhodnosti treba vždy vziať na zreteľ aj predmet konania a to, či sa miestna príslušnosť súdu v danom konaní neriadi ustanoveniami zákona o výlučnej miestnej príslušnosti; zákonodarca totiž úpravou výlučnej miestnej príslušnosti vyjadril zámer, aby sa konanie o určitých veciach neuskutočňovalo na súde, ktorého miestna príslušnosť by bola daná všeobecnými kritériami alebo by vyplývala z možnosti účastníka zvoliť si spomedzi dvoch miestne príslušných súdov, alebo aby vec prejednal a rozhodol práve ten súd, ktorého príslušnosť zákon stanovil odlišne podľa osobitných kritérií, ktorým z hľadiska miestnej príslušnosti priznal prioritu. Miestna príslušnosť v konaní o dedičstve sa riadi ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o výlučnej miestnej príslušnosti, konkrétne § 88 ods. 1 písm. l) OSP (teraz § 158 CMP – pozn. autorky). Ide teda o zákonom vyjadrenú zásadu, aby vec prejednal a rozhodol posledný všeobecný súd poručiteľa. Preto dôvodom na výnimku z tejto zásady na základe návrhu na delegáciu z dôvodu vhodnosti môžu byť len také okolnosti, ktoré celkom jednoznačne a zároveň v súlade so zákonom a ústavným právom na zákonného sudcu odôvodňujú vhodnosť prejednania veci iným než príslušným súdom.

     Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2017, sp. zn. 6 Ndc 8/2017: Dôvodmi vhodnosti pre prikázanie sporu inému súdu môžu byť len také okolnosti, ktoré umožnia hospodárnejšie, rýchlejšie alebo po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie (a logicky tiež rozhodnutie) sporu iným ako príslušným súdom. Úvaha o vhodnosti delegácie preto zahŕňa posúdenie predmetu konania i pomerov strán sporu, pričom na pomery strany sporu, ktorá delegáciu navrhuje, možno prihliadnuť, len ak ich zohľadnenie nebude mať negatívny dopad na druhú stranu sporu. Rozhodne nie zanedbateľný význam pri posudzovaní existencie dôvodov pre uplatnenie opisovanej výnimky z pravidla potom samozrejme má i stanovisko ostatných strán sporu.

     Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. apríla 2015, sp. zn. 3Ndob/6/2015: Problémy súvisiace s prekonávaním väčších vzdialenosti, či vynaložením vyšších výdavkov za účelom dostavenia sa na súd sú skôr bežné a nemôžu byť bez ďalšieho dôvodom na prikázanie veci inému súdu.

§ 5

Súd aj bez námietky skúma príslušnosť počas celého konania.

komentár k § 5

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť skúmať z úradnej povinnosti príslušnosť počas celého konania, a to vecnú príslušnosť, miestnu príslušnosť, funkčnú príslušnosť, prípadne kauzálnu príslušnosť. Ustanovenie svojim obsahom vylučuje aplikáciu ustanovenia § 40 a § 41 CSP. Ak by bola v konaní podaná zo strany účastníka námietka miestnej nepríslušnosti a súd by ju nepovažoval za dôvodnú, podporne aplikuje § 42 CSP, čo znamená, že na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne, pričom neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Ak by námietku považoval za dôvodnú, postupuje rovnako, akoby nedostatok príslušnosti zistil sám, teda podľa § 6.

§ 6

(1)   Ak súd zistí, že nie je príslušný, bezodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov.

(2)   Ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, bezodkladne predloží súdny spis bez rozhodnutia spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie o príslušnosti; ak ide o spor o miestnu príslušnosť, predloží súdny spis svojmu nadriadenému súdu. Týmto rozhodnutím sú súdy viazané.

(3)   Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania alebo iného podania zostávajú pri postúpení veci zachované.

komentár k § 6

Rozdielom medzi procesom postupovania veci príslušnému súdu v sporovom konaní podľa § 43 CSP a procesom postupovania veci príslušnému súdu v mimosporovom konaní podľa § 6 CMP je povinnosť súdu upovedomiť v mimosporovom konaní o postúpení veci všetkých účastníkov bez ohľadu na to, či už majú o konaní vedomosť. Rozhodnutie v sporoch o príslušnosť doručuje súd, ktorý bol rozhodnutím určený ako príslušný. Do pozornosti dávame tiež ustanovenie § 112 ods. 2 CMP, ktoré upravuje inštitút prenesenia príslušnosti na iný súd.

§  Príklad

Janka Múdreho po ukončení strednej školy prijali na vysokú školu do Bratislavy. Jeho rodičia sú rozvedení a jeho matka, s ktorou býva v jednej domácnosti v Humennom, nemá dostatok prostriedkov na financovanie jeho štúdia. Jankov otec, ktorý sa po rozvode odsťahoval do Piešťan, kde býva aj v súčasnosti, prispieva na jeho výživu podľa rozhodnutia súdu sumou 50 eur mesačne. Keďže táto suma už nezodpovedá zvýšeným Jankovým potrebám a jeho otec nie je ochotný mu prispievať vyššou sumou, rozhodol sa Janko žiadať zvýšenie výživného súdom. Niekto Jankovi poradil, že svoj návrh musí podať na súd, v obvode ktorého má bydlisko povinná osoba, preto návrh zaslal poštou na Okresný súd Piešťany. Podľa § 154 CMP je však na konanie vo veciach výživného plnoletých osôb a iných obdobných nárokov miestne príslušný všeobecný súd navrhovateľa. Všeobecným súdom fyzickej osoby je súd, v ktorého obvode má fyzická osoba adresu trvalého pobytu. Keďže navrhovateľom v tomto prípade je Janko, ktorý má trvalý pobyt v Humennom, svoj návrh na zvýšenie výživného mal podať na Okresný súd Humenné. Okresný súd Piešťany Jankov návrh obdržal a skúmal podľa § 5 CMP, či je príslušný na konanie a rozhodnutie v tejto veci. Keďže zistil, že nie je príslušný, postupoval podľa § 6 CMP a postúpil vec Okresnému súdu Humenné. O tomto postúpení zároveň upovedomil Janka a aj jeho otca.

Tretí diel

Niektoré ustanovenia o účastníkoch

§ 7

Účastníci

(1)   Účastníkom je ten, koho tento zákon za účastníka označuje.

(2)   V konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu, je účastníkom aj ten, o koho právach a povinnostiach sa má konať.

komentár k § 7

Kým v sporovom konaní sa nahradil pojem účastníci konania pojmom strany sporu, v mimosporovom konaní sa ponechal pojem účastníci konania a rovnako sa ponechala druhá (odsek 1) a tretia (odsek 2) definícia účastníctva.

§ 8

(1)   Návrh navrhovateľa, ktorému nesvedčí účastníctvo podľa § 7, súd uznesením odmietne.

(2)   Ak súd z obsahu návrhu uvedeného v odseku 1 zistí, že sú dané dôvody na začatie konania aj bez návrhu, rozhodne o začatí konania bez návrhu.

komentár k § 8

Ustanovenie odseku 8 súvisí s definíciou účastníctva v § 7. Ak by bol podaný návrh zo strany navrhovateľa, ktorému však nesvedčí účastníctvo, t. j. zákon ho za účastníka neoznačuje a ani sa nemá o jeho právach a povinnostiach konať v prípade ak ide o konanie, ktoré možno začať aj bez návrhu, v takom prípade súd uznesením návrh tohto subjektu odmietne. Úplne však takýto návrh súd nemôže odignorovať. Je povinný sa s obsahom návrhu oboznámiť, pričom z návrhu môže zistiť, že sú dané dôvody na začatie konania aj bez návrhu. V takom prípade jednak uznesením odmietne návrh navrhovateľa, avšak súčasne rozhodne o začatí konania bez návrhu (§ 23), t. j. vydá o začatí konania uznesenie.

§  Príklad

Anička Milá býva pri svojej starej mame, ktorá bola jej poručníčkou od jej detstva. Anička je však v súčasnosti už plnoletá a slobodná. Aničke sa narodilo dieťa, ale nikomu nechce povedať, kto je jeho otcom. Ani starej mame sa s touto informáciou nezverila. Stará mama sa však nechce zmieriť s tým, že dieťa jej vnučky bude vyrastať bez otca. Má podozrenie, že by otcom dieťaťa mohol byť Jožko Veselý z vedľajšej dediny, ktorého videla párkrát v spoločnosti Aničky. Stará mama navštívila Jožka, no ten uviedol, že otcom dieťaťa určite nemôže byť, nakoľko sú s Aničkou len kamaráti. Stará mama Aničky však nadobudla pocit, že Jožko klame a chce sa vyhnúť zodpovednosti za výchovu dieťaťa. Podala preto návrh na súd, kde uviedla, že je starou mamou Aničky a žiadala, aby súd určil, že otcom Aničkinho dieťaťa je Jožko Veselý. Aničke však o tomto návrhu nepovedala, lebo vedela, že by s podaním tohto návrhu Anička určite nesúhlasila, keďže chce dieťa vychovávať sama. Súd návrh starej mamy uznesením odmietol podľa § 8 ods. 1 CMP. V uznesení súd uviedol, že účastníkom konania o určenie otcovstva je navrhovateľ podľa predpisov rodinného práva, dieťa, matka a muž, ktorého otcovstvo má byť určené (§ 108 ods. 2 CMP). Navrhovateľom podľa predpisov rodinného práva môže byť dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom (§ 94 ods. 1 zákona o rodine). Stará matka, ktorá už nie je ani zákonnou zástupkyňou Aničky a ani jej splnomocnenou zástupkyňou, však sama takýto návrh podať nemôže, keďže jej nesvedčí účastníctvo podľa § 7 CMP.

§ 9

Ak to okolnosti vyžadujú, môže súd rozhodnúť, že ten, kto nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, musí byť v konaní zastúpený svojím zákonným zástupcom alebo procesným opatrovníkom, aj keď ide o vec, v ktorej by mohol konať samostatne.

komentár k § 9

Predkladateľ uvedené ustanovenie vysvetľuje tak, že povaha mimosporového konania odôvodňuje osobitný procesný režim pri nedostatku procesnej spôsobilosti v navrhovanom znení. Ustanovenie je zvýšenou právnou ochranou subjektov, ktoré nemajú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, ale v konaní pred súdom je dôvodné ich zastúpenie zákonným zástupcom, hoci v hmotnoprávnych vzťahoch by mohli konať samostatne. Uvedené súvisí so špecifickosťou procesných úkonov a s postupom v konaní pred súdom.

§ 10

Pribratie do konania

(1)   Ak sa niekto z tých, o ktorých právach a povinnostiach sa má konať, nezúčastní konania od jeho začatia, vydá súd, len čo sa o ňom dozvie, uznesenie, ktorým ho priberie do konania ako účastníka.

(2)   Ak sa stal účastníkom ten, o koho právach alebo povinnostiach sa nekoná, súd uznesením konanie vo vzťahu k nemu zastaví.

komentár k § 10

Pre prípady, kde určenie okruhu účastníkov nie je v čase začatia konania jednoznačné je zakotvená možnosť pribratia do konania. Ak by sa niekto z tých, o ktorých právach a povinnostiach sa má konať (pozri § 7 ods. 2), nezúčastní konania od jeho začatia a súd sa o ňom dozvie, tak ihneď čo sa o ňom dozvie ho priberie do konania ako účastníka, pričom tak urobí formou uznesenia.

Z procesného hľadiska je zároveň nevyhnuté zastavenie konania voči tomu, kto získal procesné postavenie účastníka, ale jeho práva resp. povinnosti nie sú predmetom konania.

§ 11

V konaniach podľa tohto zákona je intervencia vylúčená.

komentár k § 11

Intervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku konania. V mimosporovom konaní je intervencia vylúčená, a teda ustanovenia § 81 až § 88 Civilného sporového poriadku sa nesmú aplikovať.

§ 12

(1)   Súd môže uznesením pribrať Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže do konania vo veciach podľa prvej hlavy druhej časti a podľa štvrtej časti tohto zákona, ak ide o vec s medzinárodným prvkom.

(2)   Súd môže uznesením pribrať do konania aj iný subjekt, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

(3)   Subjekt podľa odsekov 1 a 2 je v konaní oprávnený na všetky úkony, ktoré môže vykonať účastník, ak nejde o úkony, ktoré môže vykonať len subjekt právneho vzťahu.

komentár k § 12

Predkladateľ Civilného mimosporového poriadku vysvetlil, že v jednotlivých osobitných konaniach podľa druhej časti zákona môže byť odôvodnená zvýšená ochrana prostredníctvom subjektov, ktorým uvedené vyplýva z ich právomoci. V tých mimosporových konaniach, ktoré sa týkajú detí a ide o právne vzťahy s cudzím prvkom, ustanovenie reflektuje povahu a funkcie Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (pozri www.cipc.gov.sk), rovnako súd môže do konania pribrať orgán sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately alebo právnoochranné subjekty. V konaní môžu tieto subjekty vykonávať procesné práva a povinnosti s obmedzením tých, ktoré majú dopad do sféry hmotného práva.

§ 13

Účasť prokurátora

(1)   Prokurátor môže vstúpiť do začatého konania okrem konania o rozvod manželstva. Ak je s konaním o rozvod manželstva spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode, môže prokurátor vstúpiť do konania v tejto časti.

(2)   Prokurátor môže podať návrh na začatie konania, ak možno konanie začať aj bez návrhu, a ak to ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.

komentár k § 13

Prokuratúra je samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti. Prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Prokurátor môže vstúpiť do každého začatého mimosporového konania s výnimkou konania o rozvod manželstva, avšak aj do tohto konania môže vstúpiť, ak je spojené s úpravou pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode, avšak prokurátor môže aj sám iniciovať konanie, teda podať návrh na začatie konania v tých konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu (napríklad konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, konania o osvojiteľnosti, zrušenie osvojenia, konania o dedičstve, o vyhlásenie za mŕtveho, o spôsobilosti na právne úkony, o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení a iné) alebo aj v iných konaniach, ak je to zákonom pripustené. Účasť prokurátora ako orgánu ochrany práva je v CMP posilnená aj inštitútom dovolania generálneho prokurátora.

Štvrtý diel

Niektoré ustanovenia o úkonoch súdu a účastníkov

Zápisnica

§ 14

Každý okresný súd je povinný spísať podanie do zápisnice a postúpiť ho bezodkladne príslušnému súdu. Takéto podanie má tie isté účinky, ako keby sa spísalo na príslušnom súde.

§ 15

Ak zápisnica obsahuje dohodu subjektov právneho vzťahu, podpisujú ju aj subjekty, ktoré dohodu uzavreli.

komentár k § 14 a § 15

Kým v sporových konaniach je po účinnosti Civilného sporového poriadku už vylúčená možnosť spisovania podaní do zápisnice súdom, predkladateľ túto možnosť v mimosporových konaniach ponechal, navyše je podanie povinný spísať každý, aj nepríslušný okresný súd. Ak by podanie spísal nepríslušný súd, zápisnicu obsahujúcu toto podanie postúpi bezodkladne príslušnému súdu. Ustanovenie § 6 sa neuplatní.

Keďže v mimosporových konaniach nie je vylúčené aj uzavretie dohody o predmete konania, súd v prípade, ak zápisnica obsahuje dohodu subjektov právneho vzťahu vyžaduje sa na nej aj podpis subjektov, ktoré dohodu uzavreli. Pre úplnosť poznamenávame, že pod pojmom „podanie“ je potrebné rozumieť každý úkon určený súdu. Podaním vo veci samej je napríklad návrh, zmena návrhu, späťvzatie návrhu, odvolanie a i. Podotýkame, že účastník resp. iný subjekt môže podanie spísať aj sám, prípadne prostredníctvom zástupcu písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Zmyslom spísania podania do zápisnice súdu je zvýšená ochrana subjektov v mimosporovom konaní. Je však potrebné dodať, že súd nie je povinný poskytovať účastníkom a iným subjektom právne poradenstvo nad rámec zákonnej poučovacej povinnosti.

Súdny komisár

§ 16

(1)   V prípadoch ustanovených týmto zákonom súd poverí notára, aby ako súdny komisár konal a rozhodoval v určitej veci; poverenie nie je súdnym rozhodnutím.

(2)   Rozhodnutia vydané notárom a úkony vykonané notárom na základe poverenia sú rozhodnutiami a úkonmi súdu prvej inštancie.

§ 17

Poverenie je účinné, len čo ho súd notárovi oznámi.

§ 18

Súd môže uznesením odňať vec poverenému notárovi, ak napriek predchádzajúcemu upozorneniu súdu spôsobí zbytočné prieťahy v konaní alebo v iných odôvodnených prípadoch.

§ 19

(1)   O vylúčení notára alebo jeho zamestnancov rozhoduje uznesením súd prvej inštancie.

(2)   Ustanovenia Civilného sporového poriadku o vylúčení sudcov a iných osôb sa použijú primerane.

§ 20

Ak súd vec notárovi odňal alebo ak rozhodol, že je vylúčený, poverí iného notára.

§ 21

Ak je podľa osobitného predpisu ustanovený zástupca notára alebo náhradník notára, prevezme veci, v ktorých už súd udelil poverenie.

§ 22

Ak notár poverí úkonmi súdneho komisára notárskeho kandidáta, úkony notárskeho kandidáta sa považujú za úkony notára.

komentár k § 16 až § 22

Nová právna úprava zvyšuje ingerenciu notára v mimosporových konaniach upravených v osobitnej časti Civilného mimosporového poriadku. Ako vysvetlil predkladateľ, ustanovenia vyjadrujú delegovanie decíznej právomoci na súdneho komisára, ako aj kvalitatívne vnímanie úkonov ním realizovaných na základe poverenia.

§  Judikatúra

     Uznesenie Ústavného súdu SR zo 6. februára 2019, sp. zn. PL. ÚS 12/­2019: Notár vykonávajúci na základe zákona súdnu moc ako súdny komisár vybavený rozhodovacou pôsobnosťou nie je súdom v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy, nevzťahuje sa naňho preto ani ustanovenie čl. 142 ods. 2 ústavy, lebo je zrejmé, že nemá (a mať nemusí) všetky atribúty súdu (súdneho orgánu). Zákon však notárovi zveruje v určitom rozsahu súdnu pôsobnosť (konať a rozhodovať), to ho v tejto pozícii nijako ústavnoprávne nediskvalifikuje, pretože v konečnom dôsledku proti jeho postupu i rozhodnutiu (rozhodovaniu) možno podať opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy súd (§ 69, § 72, § 73 CMP). Článok 46 ods. 1 ústavy (prípadne čl. 6 ods. 1 dohovoru) nebráni, aby zákon predradil rozhodovaciu kompetenciu inej úradnej osobe (resp. inému orgánu) než súdu. Súdny komisár sa v dedičskom konaní zverenou rozhodovacou pôsobnosťou podieľa (spolupodieľa) ako justičný orgán v prvej inštancii na dedičskom konaní pri plnení pozitívneho záväzku štátu ochrany ľudských práv a slobôd v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavnoprávny rozmer pôsobnosti notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve dotvárajú kritéria určené pre „súd“ (justičný orgán) v kontexte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Notár ako súdny komisár je aj z pohľadu práva Európskej únie považovaný za „súd“ napríklad v zmysle čl. 3 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 650/­2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (Úr. vest. 2012, L 201, s. 107), rovnako spĺňa podmienky súdu v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

DRUHÁ HLAVA

KONANIE V PRVEJ INŠTANCII

Prvý diel

Niektoré ustanovenia o priebehu konania v prvej inštancii

§ 23

(1)   Konanie sa začína na návrh.

(2)   Ak tento zákon neustanovuje inak, možno začať konanie aj bez návrhu. O začatí konania bez návrhu súd vydá uznesenie.

§ 24

Konanie je začaté doručením návrhu na začatie konania súdu alebo vydaním uznesenia o začatí konania.

komentár k § 23 a 24

Mimosporové konanie môže začať na návrh alebo bez návrhu, teda môže ho začať sám súd z úradnej povinnosti. Platí, že ak Civilný mimosporový poriadok neustanovuje inak, t. j. nemá úpravu, že konanie môže začať výlučne len na návrh (napríklad podľa § 118 ods. 1 konanie o umorenie listiny možno začať iba na návrh), tak môže začať aj bez návrhu. Ak súd začne konanie bez návrhu, vydá o tom uznesenie, pričom vydaním uznesenia o začatí konania sa konanie začína a súd je povinný doručiť ho do vlastných rúk všetkým účastníkom (pozri § 7). Ak konanie možno začať aj bez návrhu, môže podať návrh aj prokurátor (pozri § 13 ods. 2).

§ 25

V návrhu na začatie konania sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie účastníkov, ich zástupcov, ak ich majú, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a musí byť zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha.

§ 26

(1)   Navrhovateľ je povinný pripojiť k návrhu listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva.

(2)   Ak je splnenie povinnosti uvedenej v odseku 1 spojené s nepomernými ťažkosťami, postačí, ak účastník označí v návrhu listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva.

komentár k § 25 a § 26

Upravujú sa povinné náležitosti návrhu na začatie konania. Všeobecnými náležitosťami podania sú podľa § 127 Civilného sporového poriadku uvedenie a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. Osobitnými náležitosťami návrhu sú okrem týchto náležitostí aj označenie účastníkov, ich zástupcov, ak ich majú, pričom fyzická osoba sa v žalobe označuje menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu alebo pobytu, dátumom narodenia alebo iným identifikačným údajom, právnická osoba sa v žalobe označuje názvom alebo obchodným menom, adresou sídla a identifikačným číslom organizácie, ak je pridelené. Ďalšími obligatórnymi, teda povinnými náležitosťami návrhu na začatie konania sú pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov (dôkazných prostriedkov) na ich preukázanie. Teda ak navrhovateľ napríklad v návrhu tvrdí, že je synom odporcu, ako dôkazný prostriedok označí svoj rodný list. Ak navrhovateľ tvrdí, že jeho mesačný príjem je 500 eur, ako dôkazný prostriedok označí potvrdenie o výške svojho mesačného príjmu a podobne. Podotýkame, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka.

Z obsahu návrhu musí byť vždy zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha. Uvedené to môže byť aj osobitne, ako tzv. petit návrhu, avšak postačuje, ak je požiadavka navrhovateľa z návrhu jasná a nepochybná. Právne posúdenie uplatneného práva nie je povinnou náležitosťou návrhu. Ak návrh nemá všetky povinné náležitosti, súd postupuje podľa § 129 Civilného sporového poriadku a navrhovateľa vyzve na doplnenie návrhu. Navrhovateľ je povinný k návrhu zároveň pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva (rodný list, sobášny list, potvrdenie o príjme, lekárske potvrdenia a podobne). Ak by však išlo o také listinné dôkazy, ku ktorým nemá prístup, stačí, že ich v návrhu označí a tieto dôkazy si zaobstará v prípade potreby súd (napríklad môže ísť o potvrdenie o výške príjmu druhého účastníka). Listinné dôkazy môže navrhovateľ pripojiť aj vo fotokópii. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3 Obo 61/­2009 zo dňa 25. 11. 2010 konštatoval, že pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. Procesný predpis v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny.

§ 27

Ak sa konanie začalo bez návrhu, doručí súd uznesenie o začatí konania účastníkom do vlastných rúk.

komentár k § 27

Mimosporové konanie môže začať na návrh alebo bez návrhu, teda môže ho začať sám súd z úradnej povinnosti. Ak Civilný mimosporový poriadok neustanovuje inak, t. j. nemá úpravu, že konanie môže začať výlučne len na návrh, tak môže začať aj bez návrhu. Ak súd začne konanie bez návrhu, vydá o tom uznesenie, pričom vydaním uznesenia o začatí konania sa konanie začína a súd je povinný doručiť ho do vlastných rúk všetkým účastníkom. K doručovaniu do vlastných rúk pozri komentár k § 105 a k § 111 CSP.

§ 28

(1)   Navrhovateľ môže počas konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh doručí súd ostatným účastníkom do vlastných rúk, ak neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

(2)   Zmenu návrhu súd nepripustí, ak by výsledky konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Po vydaní uznesenia, ktorým súd zmenu návrhu nepripustil, pokračuje v konaní o pôvodnom návrhu.

komentár k § 28

Zmena návrhu je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo. Zmenou návrhu je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v návrhu.

Pokiaľ je konanie začaté na návrh navrhovateľa, môže navrhovateľ počas konania meniť svoj návrh v súlade so svojim dispozičným oprávnením, avšak len so súhlasom súdu. To znamená, že súd je povinný o zmene návrhu rozhodnúť formou uznesenia buď tak, že zmenu návrhu pripúšťa, alebo nepripúšťa. Pokiaľ súd zmenu návrhu pripustí, doručí zmenu návrhu spolu s uznesením o jej pripustení účastníkom do vlastných rúk. Ak o pripustení zmeny návrhu rozhodol súd na pojednávaní, na ktorom zároveň doručil prítomným účastníkom zmenu návrhu, nie je potrebné už týmto účastníkom zmenu návrhu s uznesením doručiť.

Súd pri rozhodovaní o pripustení zmeny návrhu nie je len štatistom, ale skúma, či výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Ak by bol toho názoru, že nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, zmenu návrhu nepripustí. Už po vydaní uznesenia (nie až od doručenia účastníkom), ktorým súd zmenu návrhu nepripustil, pokračuje v konaní o pôvodnom návrhu.

Ak o pripustení zmeny návrhu rozhoduje súdny úradník, proti jeho uzneseniu je prípustná sťažnosť (pozri § 239 CSP). Ak rozhoduje sudca, odvolanie nie je prípustné.

Pokiaľ by navrhovateľ v podaní označenom ako zmena návrhu žiadal obmedzenie predmetu konania, pôjde o čiastočné späťvzatie návrhu podľa § 29 ods. 1 tretej vety CMP.

§ 29

(1)   Navrhovateľ môže počas konania zobrať návrh na začatie konania späť, a to celkom alebo sčasti. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

(2)   Súd konanie nezastaví, ak sa mohlo začať aj bez návrhu a je potrebné v konaní pokračovať.

(3)   Súd konanie nezastaví, ak niektorý z účastníkov so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí.

komentár k § 29

Aj späťvzatie návrhu, rovnako ako zmena návrhu patria medzi tzv. dispozičné úkony navrhovateľa, ktorými disponuje so svojim návrhom. Navrhovateľ môže vziať svoj návrh späť, a to buď celkom, alebo len sčasti. Ak navrhovateľ zoberie svoj návrh späť v celom rozsahu, súd celé konanie zastaví, ak zoberie návrh späť len sčasti, súd konanie zastaví len v obmedzenej časti, teda v časti, o ktorej už navrhovateľ nemá záujem viesť konanie. Odseky 2 a 3 upravujú prípady, kedy súd späťvzatiu navrhovateľa nevyhovie a konanie nezastaví. Môže tak byť v prípade, ak bolo konanie začaté síce na návrh, ale ide o taký typ konania, ktoré môže začať aj bez návrhu a súd je toho názoru, že je v konaní potrebné pokračovať. Napríklad môže ísť o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Druhým prípadom, kedy súd konanie napriek späťvzatiu návrhu zo strany navrhovateľa nezastaví, je situácia, kedy niektorý z účastníkov so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí. Tieto vážne dôvody je povinný preukázať ten účastník, ktorý vyjadril svoj nesúhlas so zastavením konania, pričom nie je možné ich zovšeobecniť, nakoľko sa spravidla týkajú konkrétnych okolností prípadu. Nezastavenie konania z dôvodu späťvzatia podľa odseku 3 by malo mať miesto vtedy, ak by účastníkovi zastavením konania mohla byť spôsobená ujma, či už majetková alebo morálna. Z uvedeného však vyplýva aj jednoznačný záver, že späťvzatie návrhu musí byť ešte pred rozhodnutím súdu doručené ostatným účastníkov spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu, a teda či so späťvzatím návrhu súhlasia, alebo nesúhlasia, v takom prípade sú povinný svoj nesúhlas odôvodniť.

Súd súčasne so zastavením konania rozhodne aj o trovách konania. Generálne sa vylučuje v mimosporových konaniach nárok na náhradu trov konania, s výnimkami ustanovenými v § 53 až § 56 CMP. K vráteniu zaplateného súdneho poplatku pri späťvzatí návrhu pozri § 11 ods. 3 a 4 zákona o súdnych poplatkoch.

Späťvzatie návrhu môže navrhovateľ spísať aj do zápisnice podľa § 14 CMP, prípadne ho podať písomne v listinnej alebo elektronickej podobe (§ 125 CSP).

Oproti procesnému postupu súdu v sporovom konaní upozorňujeme na to, že v prípade čiastočného späťvzatia návrhu v mimosporovom konaní súd rozhoduje o ňom ihneď po doručení späťvzatia, a nie až v rozhodnutí o veci samej (porovnaj § 145 ods. 2 CSP). Taktiež účinnosť nesúhlasu so späťvzatím návrhu nie je limitovaná určitým štádiom konania, a teda účastník môže v mimosporovom konaní účinne vyjadriť nesúhlas so späťvzatím v ktoromkoľvek štádiu konania (porovnaj § 146 ods. 1 druhá veta CSP).

Proti uzneseniu o zastavení konania (aj čiastočnom) ako aj o nároku na náhradu trov konania je prípustné odvolanie [§ 357 písm. a) a m) CSP], preto o zastavení konania nemôže rozhodovať vyšší súdny úradník.

Upozorňujeme na špeciálnu úpravu v konaní o rozvod manželstva v ustanovení § 95, podľa ktorého ak navrhovateľ vzal návrh späť, súd konanie nezastaví, ak druhý manžel so späťvzatím návrhu nesúhlasí (postačuje jednoduchý nesúhlas bez odôvodnenia). Súhlas druhého manžela sa tu však nevyžaduje, kým mu návrh na rozvod manželstva nebol doručený.

?  Príklad

Helena Malá je vydatá za Jána Malého. Sú síce stále manželia, ale ich spolužitie nie je dobré, už roky si nerozumejú a žijú oddelene. Helena Malá žije sama a je nezamestnaná. Jej príjem tvoria len dávky v hmotnej núdzi a iné štátne sociálne dávky. Tieto jej ale na živobytie nepostačujú, pokrývajú len časť nájomného. Doteraz jej finančne pomáhali jej súrodenci, títo však už odmietajú finančne Helenu podporovať a tvrdia jej, že by ju mal finančne podporovať jej manžel. Helena sa preto obrátila na súd s návrhom na určenie manželského výživného, v ktorom žiada od svojho manžela, aby jej prispieval na výživu sumou 100 eur mesačne. Vo svojom návrhu poukázala na to, že podľa zákona o rodine (§ 71 zákona o rodine) majú manželia vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. Súd začal vo veci konať. V priebehu tohto súdneho konania si však Helena našla nové zamestnanie a jej návrh sa stal nedôvodným. Helena preto napísala na súd list, ktorý nazvala: „Späťvzatie návrhu na určenie manželského výživného podľa § 29 ods. 1 CMP“, kde uviedla, že svoj návrh berie späť v plnom rozsahu, nakoľko je zamestnaná a svoje potreby si už vie zabezpečiť sama. Súd uznesením konanie o určenie manželského výživného zastavil podľa § 29 ods. 1 CMP.

§ 30

Po začatí konania postupuje súd v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase prejednaná a rozhodnutá.

§ 31

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.

§ 32

(1)   Účastníci sú povinní úplne a pravdivo opísať skutkové okolnosti potrebné na rozhodnutie.

(2)   Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení.

komentár k § 30 až § 32

Súd postupuje z úradnej povinnosti na základe zákona na účely prejednania a rozhodnutia veci tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Aj napriek tomu, že sú účastníci povinní úplne a pravdivo opísať skutkové okolnosti potrebné na rozhodnutie a zároveň povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení (základné procesné povinnosti účastníkov konania) platí, že súd je povinný v mimosporovom konaní z úradnej povinnosti (tzv. princíp oficiality) zistiť skutočný stav veci, a preto je povinný pokračovať v konaní, aj keď sú účastníci nečinní, t. j. nereagujú na výzvy súdu, nedostavia sa na pojednávanie a podobne. Samozrejme, nie je vylúčené ich za nečinnosť postihovať, napríklad uložením poriadkovej pokuty a podobne. Zákonodarca uviedol, že princíp oficiality ovládajúci mimosporové konanie sa prejavuje zvýšenou procesnou ingerenciou súdu, pričom princíp hospodárnosti je vyžadovaný o to viac, že na väčšine mimosporových konaní a ich vyriešení v čo najkratšom možnom čase je eminentný verejný záujem. Zisťovanie skutočného stavu veci predpokladá široké spektrum informácií a je dôvodné využitie súčinnosti čo najširšieho spektra subjektov. Nečinnosť účastníkov konania nemôže byť na úkor dôrazu na efektívne a pružné prejedanie a rozhodnutie veci.

§ 33

(1)   Súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak tento zákon neustanovuje, že vec sa môže prejednať bez pojednávania.

(2)   Na pojednávanie predvolá súd účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná; predvolanie sa doručuje tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní predo dňom, keď sa má pojednávanie konať.

komentár k § 33

Prejednanie a rozhodnutie v mimosporovom konaní by malo prebehnúť na pojednávaní. Zákon však na viacerých miestach ustanovuje výnimky. Pozri napríklad ustanovenia § 132, § 223, § 262, § 285, § 295, § 307, § 314, § 343, § 349, § 374.

Účastníci konania musia byť riadne a včas upovedomení nielen o dátume a čase nariadeného pojednávania, ale tiež o mieste, kde sa pojednávanie má konať, a to tak, aby o ňom nemohli vzniknúť žiadne pochybnosti. Ak boli účastníci konania chybne predvolaní na pojednávanie do inej pojednávacej miestnosti než tej, v ktorej bola vec z tohto dôvodu bez ich účasti prejednaná a rozhodnutá, išlo o nesprávny postup súdu, ktorým im bola odňatá možnosť konať pred súdom (R 64/­2002). Rovnako to platí aj vtedy, ak súd neumožní účastníkovi konania prípravu na pojednávanie.

Aj účastník konania, ktorý je vo výkone trestu, má právo byť riadne predvolaný na súdne pojednávanie, právo na dostatočnú prípravu na pojednávanie, právo predniesť alebo doplniť svoje návrhy, zhrnúť ich a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. (R 70/­2003).

§  Judikatúra

     Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. augusta 2017 sp. zn. 5 Cdo 47/­2017, publikované pod publikačným číslom R 22/­2018: V mimosporových konaniach je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie iba v prípadoch uvedených v ustanovení § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

§ 34

Ustanovenia Civilného sporového poriadku o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany a koncentrácii konania sa v konaniach podľa tohto zákona nepoužijú. Ustanovenia Civilného sporového poriadku o zázname procesných úkonov technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku sa v konaniach vykonávaných notármi ako súdnymi komisármi nepoužijú.

komentár k § 34

Podľa § 2 ods. 1 CMP platí, že na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. V konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku je napriek tomu, že CMP neobsahuje odlišnú úpravu vylúčené aplikovať ustanovenia § 149 až § 154:

–   o prostriedkoch procesného útoku a prostriedkoch procesnej obrany a

–   o zákonnej a sudcovskej koncentrácii konania.

Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

Predkladateľ túto úpravu odôvodnil tak, že z povahy mimosporového konania vyplýva nutné vylúčenie určitých inštitútov sporového konania vzhľadom na generálnu subsidiaritu CSP zakotvenú v § 2. Pri konaní v prvej inštancii sú zo všeobecných inštitútov sporového konania vylúčené enumerované inštitúty a tým sa pre mimosporový proces vymedzujú odlišne hranice procesnej aktivity účastníkov a tiež sa vylučuje prísnosť zákona vyjadrená v CSP koncentráciou konania.

K druhej vete uvádzame, že v konaniach vykonávaných notármi ako súdnymi komisármi sa neaplikuje § 98 CSP, nakoľko dedičské konanie je nesporové, neverejné konanie, preto úprava reaguje na špecifický charakter dedičského konania. Ústavnoprávny výbor Národnej rady SR uviedol, že špecifickosť a charakter tohto konania bol za platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov uznaný a zákonodarcom transformovaný do ustanovenia, na základe ktorého bolo konanie vedené notárom, ako povereným súdnym komisárom jediné konanie, ktoré bolo obligatórne neverejné. Túto zásadu zákonodarca rešpektuje aj v CMP, a preto ponechal dedičské konanie ako obligatórne neverejné. Pre vyššie uvedené dôvody nie je preto vhodné, aby sa konania vykonávané notármi ako súdnymi komisármi nahrávali pomocou technických prostriedkov na zaznamenávanie zvuku.

Druhý diel

Niektoré ustanovenia o dokazovaní

§ 35

Súd je povinný zistiť skutočný stav veci.

§ 36

Súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci.

komentár k § 35 a § 36

Súd postupuje v súčinnosti s účastníkmi konania tak, aby zistil skutočný stav veci. Súd je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli. Aj napriek tomu, že ustanovenie § 32 ukladá procesnú povinnosť účastníkom konania úplne a pravdivo opísať skutkové okolnosti potrebné na rozhodnutie a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, nie je táto povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť účastníkov konania absolútna, prejavuje sa len v určitej miere. Súd sa totiž nemôže na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania spoliehať, keďže mimosporové konanie dôsledne ovláda princíp materiálnej pravdy vyžadujúci od súdu úplné zistenie skutočného stavu veci, čomu je prispôsobená i koncepcia dokazovania, kde sa aplikuje tzv. vyšetrovací (vyhľadávací) princíp civilného procesu.

§  Príklad

Matka maloletého dieťaťa ako jeho zákonná zástupkyňa podala na súd návrh na určenie výživného od otca dieťaťa, s ktorým nežije v spoločnej domácnosti. V návrhu uviedla, že ako dôkaz predkladá rodný list, ktorý preukazuje otcovstvo dieťaťa a potvrdenie o výške svojho príjmu, ktorý však nepostačuje na všetky náklady súvisiace s domácnosťou a výživou a výchovou dieťaťa. O výške príjmu otca dieťaťa a ani o jeho majetkových pomeroch nemá vedomosť. Keďže súd je povinný zistiť skutočný stav veci, súd vylustroval vo verejných registroch súčasného zamestnávateľa otca dieťaťa, vyžiadal si od tohto zamestnávateľa potvrdenie o výške mesačného príjmu otca dieťaťa, taktiež súd sám zistil, či je otec dieťaťa vlastníkom nehnuteľností, motorových vozidiel a podobne. Zároveň vyzval otca dieťaťa, nech súdu zdokladuje výšku svojich mesačných príjmov a výdavkov. Súd tak postupoval preto, že je povinný podľa § 36 CMP vykonať aj iné dôkazy, ako navrhla matka dieťaťa, nakoľko je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci, teda na zistenie majetkových pomerov povinného rodiča pre účely určenia vyživovacej povinnosti.

§  Judikatúra

     Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. 2. 2019, sp. zn. 3 Cdo 236/­2018: Pri uplatnení princípu potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné oprávnenej osobe súd neprihliada len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jeho potenciálnych príjmov, to znamená príjmov, ktoré povinný (potenciálne) mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce. Tento princíp sa uplatňuje aj vtedy, keď povinný svojím konaním berie na seba neprimerané majetkové riziká, zahŕňajúce aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, prípadne vedie až k strate jeho príjmu a tým aj k strate možnosti platiť výživné. Na zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného preukázania takého dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného. Obdobné negatívne dopady na možnosť platiť výživné, aké má konanie povinného, ktorým sa sám bez vážneho dôvodu (nie v dôsledku objektívnych príčin ním nezavinených), vzdal doterajšieho výhodnejšieho zamestnania (s vyšším príjmom) a zamenil ho za zamestnanie menej výhodné, kde dosahuje nižší príjem (§ 75 ods. 1 veta druhá zákona o rodine), má úmyselné protiprávne konanie povinného majúceho znaky trestnej činnosti, za ktoré bol vzatý do väzby a následne mu bol súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, pri výkone ktorého došlo k poklesu alebo až strate jeho príjmov. Aj v takom prípade je namieste uplatnenie princípu potencionality príjmov. Skutočnosť, že takýmto konaním sa povinný vzdal objektívnej možnosti platiť výživné, nemôže byť na úkor oprávneného. Opačný výklad ustanovenia § 75 ods. 1 veta druhá zákona o rodine by viedol k absurdným dôsledkom, medziiným k tomu, že povinný by sa svojim úmyselným násilným konaním voči oprávnenému s následnou väzbou a právoplatným uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody „zbavil“ (alebo mohol „zbaviť“) svojej vyživovacej povinnosti.

     Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. marca 2018 sp. zn. 3 Cdo 88/­2017 publikované pod číslom R 65/­2018: Súd pri určovaní výšky výživného na maloleté dieťa prihliada aj na to, do akej miery sú potreby maloletého hradené z dávok štátnej sociálnej podpory, nevynímajúc dávky platené zo zahraničia.

§ 37

Súd si môže osvojiť zhodné skutkové tvrdenia účastníkov, ak nemá pochybnosti o ich pravdivosti, len ak nie sú v rozpore s vykonaným dokazovaním.

komentár k § 37

Aj napriek tomu, že je súd povinný zistiť skutočný stav veci a vykonať v prípade potreby dokazovanie aj nad rámec účastníkmi navrhnutých dôkazov, zákon nevylučuje, aby súd vychádzal zo zhodných tvrdení účastníkov, tieto zhodné tvrdenia však musia byť konfrontované s výsledkami vykonaného dokazovania, teda nesmú byť v rozpore s vykonaným dokazovaním a nesmú vzniknúť pochybnosti o ich pravdivosti.

§  Príklad

Na súde prebieha konanie o určenie otcovstva. Podľa § 94 zákona o rodine sa za otca považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní, ak jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti. Matka dieťaťa v konaní uviedla, že v rozhodnom období mala s domnelým otcom dieťaťa pohlavný styk. Muž, ktorého matka v návrhu označila za otca dieťaťa (domnelý otec) uviedol, že je pravdou, že v tomto období mal s matkou dieťaťa pohlavný styk, avšak podľa jeho vedomostí mala v tomto období pohlavný styk aj s inými mužmi. Súd si v súlade s ustanovením § 37 CMP preto osvojil zhodné skutkové tvrdenie účastníkov, t. j. že v rozhodujúcom období súložila matka dieťaťa s mužom, ktorého označuje za otca.

§ 38

(1)   Ak je účastníkom maloletý, ktorý je schopný vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne.

(2)   Názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti iných osôb.

komentár k § 38

Podľa článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni. Za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.

Z uvedeného vychádza ustanovenie § 43 zákona o rodine, podľa ktorého maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.

Predkladateľ novej procesnej právnej úpravy konštatuje, že zisťovanie názoru maloletého je obligatórnym postupom súdu, pričom vyjadrenie názoru dieťaťa nie je podmienené vekovou hranicou ani rozumovou vyspelosťou, ale schopnosťou ho vyjadriť, a to primárne samostatne. Predkladateľ sa snažil eliminovať zisťovanie názoru dieťaťa sprostredkovane, pričom spôsob zisťovania názoru dieťaťa ponecháva na sudcu a predpokladá jeho prispôsobenie veku a vyspelosti dieťaťa.

§  Judikatúra

     Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2018, 5 Cdo 103/­2018: Ak súd pri vykonávaní dôkazu nepostupoval v súlade s ustanovením § 98 ods. 1 CSP, keď namiesto vykonania záznamu z výsluchu technickým zariadením, zaznamenal výsluch maloletého v listinnej forme, ktorá nemá ani formu zápisnice v zmysle § 99 CSP, porušil tým ustanovenie § 98 ods. 1 CSP a dopustil sa vady konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

     Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 659/­2017 z 24. októbra 2017 publikované pod číslom 69/­2017: Argumentácia sťažovateľa, že všeobecné súdy nevypočuli maloletého a nezisťovali jeho názor týkajúci sa jeho zverenia do starostlivosti jedného z rodičov, sama osebe bez zohľadnenia ďalších relevantných skutočností (napr. vek maloletého, vypočutie maloletého znalcom) nie je spôsobilým/postačujúcim dôvodom na vyslovenie porušenia označených základných práv sťažovateľa.

     Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 25. júna 2008 sp.zn. 4 Cdo 136/ 2008 publikované pod publikačným číslom R 34/­2014: Procesný postup súdu v rámci ktorého zisťuje názor maloletého bez prítomnosti právneho zástupcu rodiča, nemá za následok odňatie možnosti rodiča konať pred súdom.

Tretí diel

Niektoré ustanovenia o súdnych
rozhodnutiach

§ 39

(1)   Rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej.

(2)   Tento zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením.

komentár k § 39

Vo veci samej, teda v merite veci sa rozhoduje zásadne formou rozsudku, pokiaľ zákon výslovne neustanovuje, že súd rozhoduje vo veci samej uznesením. Uznesením súd z dôvodu efektívnosti rozhoduje v merite veci napríklad vo veciach podľa § 111 písm. a), e), f), g), j) až p) CMP, čo vyplýva z ustanovenia § 120 ods. 1 CMP.

§ 40

Súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, aj vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu.

komentár k § 40

Súd je v zásade viazaný návrhom navrhovateľa, čo znamená, že nemôže prisúdiť viac, než čoho sa domáha navrhovateľ vo svojom návrhu. Právna teória hovorí o zásade „ne ultra petitum“. Princíp oficiality a princíp materiálnej pravdy sa prejavujú v mimosporových konaniach aj tým, že neplatí zásada ne ultra petitum, teda že súd zásadne nie je viazaný návrhom účastníkov ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu.

§  Judikatúra

     Uznesenie Ústavného súdu SR z 10. 11. 2011, č. k. IV. ÚS 489/­2011-13: Súd môže vo svojom rozhodnutí znížiť výživné pre maloleté dieťa aj od skoršieho dátumu než požaduje navrhovateľ v návrhu na zníženie výživného, keďže ide o konanie vo veci starostlivosti o maloletých, ktoré možno začať aj bez návrhu.

§  Príklad

Na súde prebieha konanie o určenie výživného k maloletému dieťaťu. Matka dieťaťa, ktorá ako jeho zákonná zástupkyňa podala na súd návrh na určenie výživného, požaduje vo svojom návrhu, aby súd zaviazal otca dieťaťa na platenie výživného vo výške 100 eur mesačne. Konanie o výžive maloletého môže súd začať aj bez návrhu (pozri § 23 ods. 2 CMP a § 111 a nasl. CMP), preto môže prekročiť návrh matky dieťaťa, čo znamená, že môže prisúdiť aj vyššie výživné, než požadovala matka dieťaťa. Ak by v danom prípade mal súd za to, že schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca dovoľujú priznať výživné, napríklad vo výške 150 eur, môže tak súd urobiť s poukazom na § 40 CMP.

§ 41

Ak súd v konaní nariadil pojednávanie, rozsudok sa vyhlasuje na pojednávaní, na ktorom súd ukončil dokazovanie.

komentár k § 41

Ustanovenie § 41 CMP predstavuje špeciálnu úpravu vo vzťahu k § 219 ods. 2 CSP, ktoré sa tým pádom nemôže pre oblasť mimosporového konania uplatniť. Pokiaľ súd v konaní nariadil pojednávanie, tak na tom termíne pojednávania, na ktorom ukončil dokazovanie je povinný rozsudok vyhlásiť. Nemá možnosť pojednávanie odročiť za účelom vyhlásenia rozsudku tak, ako je tomu v sporovom konaní, pričom dôvodom tejto úpravy je čo najrýchlejšie rozhodnutie vo veci. Vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.

§ 42

Vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa rozsudok vyhotoví a odošle do desiatich dní odo dňa jeho vyhlásenia.

komentár k § 42

Podľa § 223 ods. 3 CSP rozsudok sa vyhotoví a odošle do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia, ak predseda súdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak. Avšak vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, teda vo veciach podľa § 111 a nasledujúcich je táto lehota na vyhotovenie a odoslanie rozsudku skrátená, a teda súd je povinný v lehote desiatich kalendárnych dní odo dňa vyhlásenia rozsudku tento aj vyhotoviť aj odoslať. Do pozornosti dávame, že súd rozhoduje vo veciach starostlivosti súdu o maloletých rozsudkom len vo veciach podľa § 111 písm. b) až d), h) a i), inak rozhoduje vo veci samej uznesením.

§ 43

Rozsudok, ktorým je rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

komentár k § 43

Rozsudky v statusových veciach pôsobia erga omnes, teda nie len pre účastníkov konania. Pôjde napríklad o rozsudky o rozvode manželstva, neplatnosti manželstva, určenie rodičovstva, osvojení, spôsobilosti na právne úkony, vyhlásení za mŕtveho a i.

§ 44

Rozsudky o výživnom sú vykonateľné doručením.

komentár k § 44

Vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami. V zásade platí, že rozsudky sú vykonateľné až márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Ustanovenie § 44 upravuje výnimku pre rozsudky o výživnom, a to pre všetky druhy vyživovacích povinností, nie len vyživovacej povinnosti rodičov k deťom. Predbežná vykonateľnosť rozsudkov o výživnom (alebo pri spojení veci rozsudkov v časti o výživnom) je stanovená priamo zo zákona, a teda súd nie je povinný o predbežnej vykonateľnosti rozhodovať vo výroku takéhoto rozsudku. Zmyslom je zabezpečenie uspokojenia materiálnych potrieb v rodinnoprávnych vzťahoch. Zjednodušene by sa dalo toto ustanovenie interpretovať tak, že ihneď po doručení rozsudku o výživnom je účastník, ktorému bola uložená povinnosť platiť výživné, povinný podľa tohto rozsudku plniť aj napriek tomu, že rozsudok ešte nie je právoplatný. Ani prípadné podanie odvolania proti tomuto rozsudku nemá na povinnosť platiť výživné vplyv a povinnosť je dokonca aj vynútiteľná exekučne.

§  Príklad

Janka Nováková a Peter Novák sa rozvádzajú. Keďže z ich manželstva pochádza maloletá Margarétka Nováková, s konaním o rozvod manželstva je spojené aj konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletej dcére. Súd rozhodol, že manželstvo účastníkov konania rozvádza, maloletú Margarétku zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky a otcovi Petrovi Novákovi uložil povinnosť platiť na maloletú výživné vo výške 100 eur mesačne vopred do rúk matky, a to vždy do 10. dňa v kalendárnom mesiaci. Peter Novák si prevzal rozsudok 5. marca 2019, ale s výrokom o výške výživného nesúhlasí a mieni podať odvolanie. Výrok rozsudku teda neakceptoval a výživné platiť dobrovoľne nezačal. Janka Nováková preto podala prostredníctvom exekútora návrh na vykonanie exekúcie, keďže rozsudky o výživnom sú vykonateľné už doručením povinnej osobe.

§ 45

Ak sa uznesením rozhoduje o veci samej, doručuje sa do vlastných rúk.

komentár k § 45

Vo veci samej, teda v merite veci sa rozhoduje zásadne formou rozsudku, pokiaľ zákon výslovne neustanovuje, že súd rozhoduje vo veci samej uznesením (pozri aj § 39). Ak by išlo o prípad, kedy súd rozhoduje o veci samej uznesením, toto tzv. meritórne uznesenie je povinný doručiť do vlastných rúk všetkým účastníkom konania. K doručovaniu do vlastných rúk pozri § 111 Civilného sporového poriadku.

§ 46

Ustanovenia Civilného sporového poriadku o platobnom rozkaze, rozsudku pre zmeškanie, rozsudku pre uznanie nároku a rozsudku pre vzdanie sa nároku sa v konaniach podľa tohto zákona nepoužijú.

komentár k § 46

V režime mimosporového konania je vylúčené použiť zo všeobecnej úpravy v Civilnom sporovom poriadku skrátené formy konania a rozhodnutia, konkrétne:

–   ustanovenia o platobnom rozkaze, t. j. § 265 až § 268,

–   ustanovenia o rozsudku pre zmeškanie, t. j. § 273 až § 281,

–   rozsudku pre uznanie, t. j. § 282 až § 285 a

–   rozsudku pre vzdanie sa nároku, t. j. § 286 až § 289.

Štvrtý diel

Niektoré ustanovenia o trovách
konania

Druhy trov konania

§ 47

Trovami konania sú aj odmena notára za vykonané úkony súdneho komisára a jeho účelne vynaložené hotové výdavky.

§ 48

V konaní o dedičstve sú trovami konania aj odmena správcu dedičstva a jeho účelne vynaložené hotové výdavky.

komentár k § 47 a § 48

Podľa § 251 CSP trovami konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní (teda v období od začatia konania podľa § 24 CSP až do jeho právoplatného skončenia) v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Popri subsidiárne aplikovateľných ustanoveniach CSP predkladateľ zaradil do výpočtu trov aj osobitné druhy trov, ktoré vznikajú v niektorých mimosporových konaniach.

Platenie trov konania

§ 49

(1)   Účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu a jeho zástupcovi, ak nejde o trovy konania, ktoré platí štát.

(2)   Súd môže uložiť účastníkovi, u ktorého nie sú podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, aby zložil preddavok na trovy dôkazu, ktorý navrhol alebo ktorý nariadil súd o skutočnostiach ním uvedených alebo v jeho záujme.

(3)   Spoločné trovy platia účastníci podľa pomeru účastníctva na veci a na konaní.

komentár k § 49

Zákon rozlišuje medzi platením trov konania a ich náhradou. Každý účastník si platí trovy, ktoré mu vznikajú, teda sám si platí prípadné súdne poplatky, odmenu splnomocneného advokáta a pod. Zákon však v určitých prípadoch predpokladá platenie trov štátom, napríklad trovy dôkazov v konaní o spôsobilosti na právne úkony platí podľa zákona štát.

Pokiaľ trovy dôkazov neplatí podľa zákona štát a zároveň nie sú u účastníka podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov (k týmto podmienkam pozri § 254 CSP), súd môže tomuto účastníkovi uložiť povinnosť, aby zložiť preddavok na trovy dôkazu, ak tento dôkaz navrhol (napríklad vykonanie znaleckého dokazovania), ale aj v prípade, ak takýto dôkaz síce nenavrhol, ale súd ho nariadil na preukázanie skutočností, ktoré uviedol alebo sú v jeho záujme. Samozrejme len v prípade, ak sa očakáva vznik trov v súvislosti s týmto dôkazom. Existenciu podmienok na oslobodenie od súdnych poplatkov, t. j. majetkové a rodinné pomery účastníka súd skúma pred uložením povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazu sám z úradnej povinnosti, t. j. bez návrhu účastníka. Existencia zákonného oslobodenia od súdneho poplatku podľa § 4 zákona o súdnych poplatkov nemá na uloženie preddavku vplyv. Ak by súd v rámci tohto predbežného zisťovania mal za preukázané, že účastníkove pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov (napríklad ide o nemajetnú, sociálne odkázanú osobu), nevydáva o tom rozhodnutie, len povinnosť zložiť preddavok jej neuloží.

§  Príklad

Na súde prebieha konanie o určenie otcovstva. Označený otec svoje otcovstvo popiera. Súd je toho názoru, že pre zistenie skutočného stavu veci je potrebné v konaní nariadiť znalecké dokazovanie z odboru genetiky, odvetvie analýza DNA. Takéto znalecké dokazovanie stojí približne 500 eur a znalec požaduje zaplatenie preddavku na nákup testovacích súprav. Matka dieťaťa ako navrhovateľka je nezamestnaná, sociálne odkázaná, a teda súd je toho názoru, že sú u nej splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov. Označený otec dieťaťa je zamestnaný, jeho príjem je vysoko nad hranicou minimálnej mzdy, nemá žiadne nadštandardné výdavky, preto je súd toho názoru, že u neho nie sú podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov. Aj keď ani jeden z účastníkov nenavrhol vykonanie znaleckého dokazovania, súd je toho názoru, že toto dokazovanie je v záujme aj matky aj otca, keďže môže otcovstvo buď potvrdiť alebo vyvrátiť. Súd preto uznesením uloží označenému otcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 500 eur. Ak by v tomto modelovom prípade neboli u matky splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, súd by mohol uložiť každému z nich povinnosť zložiť preddavok po 250 eur. (Len pre úplnosť tu poznamenávame, že v súdnej praxi sa možno stretnúť v obdobných situáciách aj s inými procesnými postupmi, nakoľko uloženie preddavku podľa § 49 ods. 2 CMP je fakultatívne, teda nie povinné).

§ 50

(1)   V konaní o dedičstve platí odmenu notára a jeho hotové výdavky dedič, ktorý nadobudol dedičstvo. Ak je dedičov niekoľko, platia tieto trovy podľa vzájomného pomeru ceny nadobudnutého dedičstva.

(2)   Ak sa vykonala likvidácia dedičstva, platí sa odmena notára a jeho hotové výdavky z výťažku likvidácie. V rozsahu, v akom odmenu notára a jeho hotové výdavky nemožno uhradiť z výťažku likvidácie, platí ich štát.

(3)   Ak sa dodatočné konanie o dedičstve zastavilo, platí odmenu notára a jeho hotové výdavky navrhovateľ.

(4)   V ostatných prípadoch platí odmenu notára a jeho hotové výdavky štát.

§ 51

V konaní o umorenie listiny platí odmenu notára a jeho hotové výdavky navrhovateľ.

komentár k § 50 a § 51

Osobitne sa ustanovujú zásady platenia trov v dedičskom konaní, ako aj v konaní o umorení istiny.

Náhrada trov konania

§ 52

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

komentár k § 52

Náhrada zaplatených trov konania účastníkovi je v mimosporových konaniach zásadne vylúčená, a teda žiaden z účastníkov nemá voči ostatným účastníkom nárok na náhradu trov konania, ktoré v konaní sám platil. Výnimky sú ustanovené v § 53 až § 55.

§ 53

V konaní vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veciach notárskych úschov môže súd priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorí mali vo veci úspech, proti účastníkom, ktorí úspech nemali, ak to možno spravodlivo požadovať.

komentár k § 53

Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Ak niektorý z týchto atribútov chýba, konkrétny náklad nie je možné považovať za trovy konania.

Ustanovenie § 53 predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania na základe úspechu v konaní, avšak s materiálnym korektívom možnosti spravodlivo náhradu trov konania požadovať, čiže pre rozhodnutie o náhrade trov konania je potrebné, aby kumulatívne bola splnená podmienka úspechu účastníka z hľadiska procesného výsledku konania a zároveň možno spravodlivo požadovať, aby neúspešná strana trovy úspešného účastníka hradila.

Ako vysvetľuje judikatúra, úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Procesný úspech v plnom rozsahu na strane navrhovateľa znamená, že súd v plnom rozsahu vyhovie jeho návrhu vo veci samej a na strane odporcu, že súd v plnom rozsahu návrh zamietne (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR spisová značka 7 Cdo 39/­2011).

Konaniami vo veciach určenia rodičovstva sú konanie o určenie materstva, určenie otcovstva, zapretie otcovstva a prípustnosti podania návrhu na zapretie otcovstva dieťaťom. Konaniami vo veciach notárskych úschov sú konanie o námietkach proti vydaniu predmetu notárskej úschovy zloženej na účely splnenia záväzku, konanie o námietkach proti vydaniu výťažku z predaja zálohu zloženého do notárskej úschovy, konanie o prepadnutí predmetu notárskej úschovy štátu.

Predkladateľ zdôraznil, že v týchto konaniach súd individuálne posúdi (ide o fakultatívny inštitút) nielen možnosť priznať náhradu trov konania, ale aj rozsah náhrady so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu, s použitím spomínaného materiálneho korektívu.

§  Príklad

Na súde prebieha na základe návrhu matky dieťaťa konanie o určenie otcovstva. Označený otec svoje otcovstvo od začiatku konania popieral a tvrdil, že matka dieťaťa udržiavala intímny vzťah s viacerými mužmi. Na základe analýzy DNA bolo znaleckým dokazovaním jeho otcovstvo vylúčené a súd návrh matky dieťaťa zamietol. Otec dieťaťa bol v konaní zastúpený advokátom a podľa uznesenia súdu musel zložiť aj preddavok na znalecké dokazovanie vo výške 500 eur. Celkovo mu v konaní vznikli trovy vo výške 950 eur. Náhradu týchto trov požaduje od navrhovateľky, ktorá voči nemu podala návrh, ktorý sa ukázal byť nedôvodný. Súd vo veci aplikoval ustanovenie § 53 a uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť označenému otcovi sumu 950 eur titulom náhrady trov konania, keďže ide o konanie vo veciach určenia rodičovstva, označený otec bol v konaní úspešný a požadovanie náhrady účelne vynaložených trov na obranu nemožno v danom prípade považovať za nespravodlivé.

§ 54

Ak účastník, jeho zástupca alebo ten, kto mal v konaní nejakú povinnosť, zavinil trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, je povinný ich nahradiť.

komentár k § 54

Ustanovenie umožňuje uložiť povinnosť náhrady tzv. separátnych trov buď účastníkovi, jeho zástupcovi alebo tomu, kto mal v konaní nejakú povinnosť (svedok, znalec a i.), pokiaľ zavinili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli. To, že ide o separátne trovy znamená, že náhrada týchto zavinených trov je ukladaná mimo ostatných trov konania, sú oddelené od ostatných trov. Ak napríklad účastník, ktorý má v konaní úspech a priznáva sa mu náhrada jeho trov konania podľa § 53 prípadne podľa § 55, zmaril svojou neospravedlnenou neúčasťou pojednávanie, môže mu byť uložená povinnosť náhrady separátnych trov, ktoré vznikli účastníkom prítomným na tomto pojednávaní. Takto sankcionovať však možno len pre porušenie procesných povinností, nie pre riadne využitie procesných práv (napríklad za podanie odvolania proti rozsudku, ktoré nebolo odvolacím súdom považované za dôvodné a odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok).

§  Príklad

Okresný súd Komárno v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností nariadil pojednávanie na deň 5. 3. 2018, na ktoré predvolal matku dieťaťa, otca dieťaťa a jeho právneho zástupcu a kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa. Všetci účastníci mali doručenie predvolania riadne vykázané, teda predvolanie im bolo riadne doručené. Otec dieťaťa spolu so svojim advokátom pricestovali z Michaloviec, prítomný bol aj kolízny opatrovník dieťaťa, teda zástupca Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Komárne. Matka sa na pojednávanie nedostavila, svoju neúčasť neospravedlnila. Súd pojednávanie odročil, keďže mal za to, že bez výsluchu matky dieťaťa nie je možné vo veci rozhodnúť. Otec dieťaťa podal na súd v konaní návrh podľa § 54 CMP na náhradu trov konania spočívajúcich v cestovnom a náhrade za stratu času, ktorá mu vznikla neospravedlnenou neúčasťou matky na vytýčenom pojednávaní. Súd mu uznesením náhradu týchto trov priznal, keďže bol toho názoru, že matka zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli (ak by svoju neúčasť včas ospravedlnila, otec so svojim advokátom nemuseli vycestovať z Michaloviec).

§ 55

Súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.

komentár k § 55

K ustanoveniu, pri ktorom sa predpokladá jeho častá aplikácia v mimosporových konaniach predkladateľ uviedol, že materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Na rozdiel od § 53 sa však neaplikuje princíp náhrady trov konania z hľadiska úspechu v konaní.

Rozhodnutie o náhrade trov konania podľa tohto ustanovenia musí byť s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu akceptovateľné z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti. Ak napríklad v konaní o rozvod manželstva je vykonaným dokazovaním preukázané, že jeden z manželov zavinil rozvrat vzťahov medzi manželmi, je spravodlivé mu uložiť náhradu trov konania, ktoré vznikli v konaní o rozvod manželstva druhému z manželov, pričom by bolo irelevantné, ak by bol navrhovateľom, a teda z hľadiska procesného výsledku bol v konaní úspešný.

§ 56

Povinnosť nahradiť trovy konania nemožno uložiť prokurátorovi.

komentár k § 56

Povinnosť náhrady trov konania v prípadoch, kedy súd podľa § 53 až § 55 náhradu trov konania prizná, nemožno z povahy veci uložiť prokurátorovi.

Rozhodovanie o trovách konania

§ 57

O povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh.

§ 58

O nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

komentár k § 57 a § 58

Zásadným rozdielom v otázke rozhodovania o trovách konania oproti sporovému poriadku je rozhodovanie len na návrh. Pokiaľ návrh na náhradu trov konania nebol podaný, súd uvedie len výrok podľa § 52, a to že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Návrh na náhradu trov konania musí spĺňať všeobecné náležitosti podania podľa § 127 ods. 1 a 2. V návrhu je treba preukázať a odôvodniť účelne vynaložené výdavky, ktorých náhrady sa subjekt domáha. Musí ísť o trovy, ktoré vznikli počas konania v príčinnej súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Ak o tomto nároku rozhodne, na rozdiel od všeobecnej úpravy v civilnom sporovom konaní súd rozhoduje jediným rozhodnutím o nároku, aj o výške náhrady trov konania. K prípustnosti odvolania pozri § 355 a § 357 CSP.

TRETIA HLAVA

OPRAVNÉ PROSTRIEDKY

Prvý diel

Niektoré ustanovenia o odvolaní

§ 59

(1)   Odvolanie je prípustné aj proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, okrem uznesenia, ktorým súd poveril účastníka zvolaním valného zhromaždenia podľa § 304 písm. f).

(2)   Odvolanie je prípustné aj proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zrušení rozhodnutia o dedičstve, ak sa dodatočne zistí, že poručiteľ žije, alebo ak bolo zrušené jeho vyhlásenie za mŕtveho.

komentár k § 59

Podľa § 355 CSP proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje a proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. Uvedené ustanovenie je plne aplikovateľné aj v režime mimosporového konania, a to s poukazom na § 2 ods. 1 CMP. Civilný sporový poriadok uvádza uznesenia, proti ktorým je prípustné odvolanie v ustanovení § 357, a to formou taxatívneho výpočtu. Ustanovenie § 59 rozširuje výpočet uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie, o uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo vo veci samej (pozri § 39), okrem uznesenia, ktorým súd poveril účastníka zvolaním valného zhromaždenia podľa § 304 písm. f) a proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zrušení rozhodnutia o dedičstve, ak sa dodatočne zistí, že poručiteľ žije, alebo ak bolo zrušené jeho vyhlásenie za mŕtveho. Odvolanie je podľa § 69 prípustné aj proti uzneseniu vydanému notárom ako súdnym komisárom.

§  Judikatúra

     Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. augusta 2017 sp. zn. 5 Cdo 47/­2017, publikované pod publikačným číslom R 22/­2018: V mimosporových konaniach je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie iba v prípadoch uvedených v ustanovení § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

§ 60

Odvolanie nie je prípustné, ak proti uzneseniu možno podať sťažnosť.

komentár k § 60

Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V takom prípade už nie je proti uzneseniu prípustné odvolanie.

§ 61

(1)   Zmeškanie lehoty na podanie odvolania nemožno odpustiť, ak bolo rozsudkom vyslovené, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je.

(2)   Ak rozsudok uvedený v odseku 1 neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozsudku.

komentár k § 61

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Len pri rozsudkoch uvedených v odseku 1 nie je možné subsidiárne aplikovať ustanovenie § 122 CSP upravujúce odpustenie zmeškania lehoty, ak ju účastník zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí (podanie odvolania). Pri uvedených rozsudkoch nie je prípustné ani predĺženie odvolacej lehoty v prípade nesprávneho alebo absentujúceho poučenia, a teda je vylúčená aj aplikácia § 362 ods. 3 CSP. Zmyslom ustanovenia § 61 je reakcia na zákonný zákaz dvojmanželstva, ku ktorému by aplikáciou inštitútu odpustenia zmeškania lehoty mohlo dôjsť (z tohto dôvodu nie je prípustná proti týmto rozsudkom ani žaloba na obnovu konania) a v prípade predĺženia odvolacej lehoty pri nesprávnom alebo absentujúcom poučení je zmyslom úpravy právna istota účastníkov.

§ 62

Odvolacie dôvody

(1)   Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci.

(2)   Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní.

(3)   Ak odvolanie neobsahuje odvolacie dôvody alebo ak sú odvolacie dôvody nezrozumiteľné, súd vyzve odvolateľa na doplnenie odvolacích dôvodov.

komentár k § 62

Odsek 1 rozširuje výpočet odvolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 365 CSP aj o nesprávne alebo neúplné zistenie skutočného stavu veci.

Pokým v sporovom procese odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňal len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, v sporovom konaní odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní. Odchýlky od všeobecného režimu ustanoveného v CSP sú odôvodnené predovšetkým systémom úplnej apelácie, ktorý sa v mimosporových konaniach uplatňuje a ktorý smeruje k zisteniu skutočného stavu veci ako podkladu meritórneho rozhodnutia. Zdôrazňujeme, že odvolací súd nie je odvolacími dôvodmi viazaný.

§ 63

Nové skutkové tvrdenia a dôkazy

V odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové dôkazné návrhy.

komentár k § 63

Zákon v mimosporových konaniach neobmedzuje procesnú aktivitu účastníkov konania princípom koncentrácie. Ustanovenie § 63 akcentuje úplný apelačný systém v mimosporových konaniach, ktorý zahŕňa aj tzv. právo novôt v odvolacom konaní. Tým pádom je primeraná subsidiárna aplikácia ustanovenia § 366 vylúčená.

§ 64

Dispozícia s návrhom na začatie
konania

Zmena návrhu na začatie konania je v odvolacom konaní prípustná.

komentár k § 64

Kým v sporových konaniach nie je v zmysle § 371 možné v odvolacom konaní meniť žalobu, v mimosporových konaniach, ak bolo konanie začaté na návrh, je zmena návrhu na začatie konania v odvolacom konaní za splnenia zákonných podmienok prípustná. Súvisí to s princípom úplnej apelácie v mimosporových konaniach. K zmene návrhu pozri ustanovenie § 28 CMP.

§ 65

Viazanosť rozsahom odvolania

Odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu.

komentár k § 65

Rozsahom odvolania nie je odvolací súd viazaný len vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu, čo vyplýva z princípu oficiality, ktorý ovláda mimosporové konania. Odvolací súd tu preskúmava rozhodnutie v celom rozsahu, teda aj tie výroky, ktoré odvolaním napadnuté neboli. Pozri aj § 23 ods. 2 CMP. Vo veciach, ktoré začínajú len na návrh (napríklad konanie o osvojenie) je odvolací súd rozsahom odvolania viazaný.

Viazanosť odvolacími dôvodmi

§ 66

Odvolací súd nie je odvolacími dôvodmi viazaný.

komentár k § 66

Odvolacie dôvody (pozri § 62) možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní, pričom odvolací súd nie je odvolacími dôvodmi viazaný, a to ani vo veciach, ktoré možno začať len na návrh. Ustanovenie § 380 ods. 1 CSP sa neuplatní.

§ 67

Na vady konania pred súdom prvej inštancie prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

komentár k § 67

O vady konania podľa § 67 pôjde vždy, ak sa vyskytne vada, v dôsledku ktorej došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Ak sa síce vyskytne procesná vada, ktorá však nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd na takúto vadu konania neprihliada.

§ 68

Dokazovanie v odvolacom konaní

Odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní, ak to pre zistenie skutočného stavu veci považuje za potrebné.

komentár k § 68

Ustanovenie predstavuje špeciálnu úpravu vo vzťahu k ustanoveniu § 384 CSP. Súd je v mimosporových konaniach povinný zistiť skutočný stav veci (pozri § 35 CMP). Pozri aj článok 6 základných princípov. Princíp materiálnej pravdy a tiež princíp vyšetrovací sa v odvolacom konaní prejavuje okrem iného aj povinnosťou zopakovať alebo doplniť dokazovanie (napríklad znovu vypočuť účastníka alebo svedka, resp. vykonať aj dôkaz, ktorý ešte nebol v konaní vykonaný), ak to vyplýva z povinnosti zistiť skutočný a úplný stav veci.

Odvolanie proti uzneseniu vydanému notárom ako súdnym komisárom

§ 69

Proti uzneseniu vydanému notárom ako súdnym komisárom je odvolanie prípustné.

§ 70

(1)   Odvolanie proti uzneseniu vydanému notárom ako súdnym komisárom sa podáva u notára, ktorý uznesenie vydal.

(2)   Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané v lehote na súde prvej inštancie, ktorý notára poveril, alebo na príslušnom odvolacom súde.

§ 71

Po podaní odvolania notár predloží vec súdu prvej inštancie.

§ 72

(1)   Ak nie sú dôvody na postup podľa odseku 2, súd prvej inštancie predloží na rozhodnutie odvolaciemu súdu odvolanie proti uzneseniu

a)  o spornom dedičskom práve podľa § 193,

b)  o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 195 ods. 2,

c)  o dedičstve podľa § 203 ods. 1,

d)  o nariadení likvidácie dedičstva podľa § 205,

e)  ktorým sa návrh na umorenie listiny odmietol,

f)  ktorým sa návrh na umorenie listiny zamietol,

g)  o umorení listiny.

(2)   Ak na základe obsahu spisu dospeje súd prvej inštancie k záveru, že odvolanie proti uzneseniu uvedenému v odseku 1 je dôvodné, odvolaním napadnuté uznesenie zmení alebo zruší a vec vráti notárovi na ďalšie konanie.

(3)   Proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zmene napadnutého uznesenia je odvolanie prípustné.

(4)   Ak bola vec vrátená na ďalšie konanie, je notár právnym názorom súdu prvej inštancie viazaný.

§ 73

(1)   Ak nejde o odvolanie proti uzneseniu podľa § 72 ods. 1, je na konanie o odvolaní funkčne príslušný súd prvej inštancie.

(2)   Ak nejde o prípad podľa § 72 ods. 3, proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o odvolaní nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o odvolaní nie je dovolanie prípustné.

komentár k § 69 až § 73

Prípustnosť odvolania proti uzneseniu vydanému notárom ako súdnym komisárom je upravená osobitne komplexne. Predkladateľ vysvetlil, že súdny komisár vykonáva decíznu právomoc na základe delegovania tejto právomoci verifikovanej poverením a proti takýmto uzneseniam je odvolanie zásadne prípustné. Takéto odvolanie sa podáva priamo u notára, ktorý bol poverený ako súdny komisár, prípadne priamo na súde prvej inštancie, ktorý o tomto odvolaní bude rozhodovať alebo na príslušnom odvolacom súde. Na konanie o odvolaní voči uzneseniu notára vo funkcii súdneho komisára je zásadne funkčne príslušný súd prvej inštancie s výnimkami podľa § 72 a § 73. Po predložení odvolania súdu prvej inštancie v prípadoch meritórnych uznesení podľa § 72 ods. 1 je procesný postup diferencovaný podľa toho, či súd prvej inštancie vyhodnotí odvolanie ako dôvodné alebo nie. Ak odvolanie vyhodnotí ako dôvodné, napadnuté rozhodnutie sám zmení alebo ho zruší a vráti súdnemu komisárovi na ďalšie konanie – v tomto prípade vysloví právny názor, ako v konaní ďalej postupovať, ktorým je súdny komisár viazaný. Ak napadnuté rozhodnutie uznesením zmení, je proti tomuto uzneseniu prípustné odvolanie, o ktorom rozhoduje odvolací súd. Ak súd prvej inštancie vyhodnotí odvolanie ako nedôvodné, predloží ho na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Ak nejde o prípady meritórnych uznesení vymenovaných v § 72, funkčná príslušnosť na odvolanie svedčí súdu prvej inštancie, proti ktorému odvolanie ani dovolanie prípustné nie je. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa v tomto prípade nepovažuje za rozhodnutie odvolacieho súdu, preto predkladateľ len proklamatívne zdôraznil neprípustnosť dovolania proti tomuto uzneseniu.

Druhý diel

Niektoré ustanovenia o žalobe na obnovu konania

§ 74

Žaloba na obnovu konania nie je prípustná proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je.

komentár k § 74

Aj ustanovenia o žalobe na obnovu konania sú koncipované len ako „niektoré ustanovenia“, a to z dôvodu, že pokiaľ CMP neobsahuje odlišnú úpravu, aplikujú sa ustanovenia Civilného sporového poriadku o žalobe na obnovu konania, teda konkrétne ustanovenia § 397 a nasledujúce. Civilný mimosporový poriadok totiž neobsahuje komplexnú procesnoprávnu úpravu pre oblasť mimosporových konaní, preto sa na konania podľa tohto zákona použijú podporne aj ustanovenia Civilného sporového poriadku, a to v prípade, ak mimosporový kódex nemá odlišnú úpravu, alebo výslovne nevylučuje úpravu konkrétnych inšitútov Civilného sporového poriadku. Kde mimosporový poriadok neobsahuje odlišnú právnu úpravu a ani nevylučuje úpravu v Civilnom sporovom poriadku, použije sa priamo ustanovenie Civilného sporového poriadku.

S ohľadom na zákonný zákaz dvojmanželstva, ku ktorému by obnovou konania mohlo dôjsť, je zavedená neprípustnosť žaloby na obnovu konania proti rozsudkom uvedeným v § 74.

§ 75

Žaloba na obnovu konania je prípustná aj proti právoplatnému uzneseniu vydanému v konaní o dedičstve a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, ak zmenu alebo zrušenie uznesenia nemožno dosiahnuť inak.

komentár k § 75

Právoplatné uznesenie vydané v konaní o dedičstve je ďalším rozhodnutím, proti ktorému je prípustná žaloba na obnovu konania, avšak prípustnosť je viazaná na podmienku, že zmenu alebo zrušenie uznesenia nemožno dosiahnuť iným procesným postupom. K žalobe na obnovu konania pozri § 397 a nasl. CSP. Žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov, odkedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť. Žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia.

Pod číslom 137/­2019 Z. z. vyšla v Zbierke zákonov novela Civilného mimosporového poriadku, ktorá nadobudla účinnosť 1. júna 2019 a ktorá povolila podanie žaloby na obnovu konania aj proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania. Predkladatelia novely boli toho názoru, že v prípade, že by zákonodarca nepovolil žalobu na obnovu konania v návratových konaniach, postupoval by asymetricky, v priamom rozpore so spravodlivým súdnym konaním a vážne by zasiahol do práv účastníkov konania a najmä do práv maloletého dieťaťa, nakoľko ani sám súd nemôže vopred predpokladať situáciu, ktorá nastane po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nehovoriac o možných nedostatkoch priebehu konania vo veci samej.

Uvedenú novelu odmietol podpísať prezident, keďže bol toho názoru, že rozširovanie procesných možností, ktoré umožňujú faktické predlžovanie návratového konania, je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa a môže viesť k oslabeniu účinkov Haagskeho dohovoru a Nariadenia Brusel IIa. Rovnako je možné sa domnievať, že účastníci návratového konania môžu a budú tento mimoriadny opravný prostriedok využívať aj za účelom ďalšieho predlžovania konania s cieľom dosiahnuť zmenu v parametroch rozhodovania vo veci samej pomocou plynutia času, napr. zmenou obvyklého pobytu a tým aj príslušnosti na rozhodovanie vo veci samej. Takáto zmena by mohla byť podľa prezidenta spôsobilá zvýhodniť tú stranu sporu, ktorá takúto zmenu dosiahla protiprávnym konaním, čo je v rozpore so zásadami právneho štátu aj dobrých mravov. Keďže aj cieľom návratového konania je chrániť najlepší záujem dieťaťa, a to aj prostredníctvom umožnenia pobytu, výchovy a rozvoja maloletého v mieste, kde sa dlhšie zdržiava, a je teda predpoklad naviazanosti maloletého na dané miesto a kultúru. Vzhľadom na rýchly vývin maloletých a ich citlivosť na zmeny, najmä na také, ktoré sú spôsobilé privodiť traumu, čo únos jednoznačne spôsobilý je, má Haagsky dohovor za cieľ zabrániť takýmto vplyvom z dlhodobého hľadiska, resp. ich vplyv čo najviac zmierniť, a to práve rýchlym rozhodovaním v takýchto konaniach, aby boli negatívne následky minimalizované. Prezident zdôraznil, že akékoľvek rozhodnutie v návratovom konaní neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej, a teda nemá charakter res iudicata vo vzťahu k úprave rodičovských práv a povinností. Aj preto, v prípade potenciálneho porušenia práv účastníka návratového konania, nie je žaloba na obnovu konania nevyhnutnou, nakoľko náprava môže byť zabezpečená aj v meritórnom konaní.

Tretí diel

Niektoré ustanovenia o dovolaní

§ 76

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.

komentár k § 76

Ustanovenia o dovolaní sú koncipované len ako „niektoré ustanovenia“, a to z dôvodu, že pokiaľ CMP neobsahuje odlišnú úpravu, aplikujú sa ustanovenia Civilného sporového poriadku o dovolaní, teda konkrétne ustanovenia § 419 a nasledujúce CSP. Civilný mimosporový poriadok totiž neobsahuje komplexnú procesnoprávnu úpravu pre oblasť mimosporových konaní, preto sa na konania podľa tohto zákona použijú podporne aj ustanovenia Civilného sporového poriadku, a to v prípade, ak mimosporový kódex nemá odlišnú úpravu, alebo výslovne nevylučuje úpravu konkrétnych inšitútov Civilného sporového poriadku. Kde mimosporový poriadok neobsahuje odlišnú právnu úpravu a ani nevylučuje úpravu v Civilnom sporovom poriadku, použijú sa priamo ustanovenia Civilného sporového poriadku.

Právoplatný rozsudok o rozvode manželstva, alebo o neplatnosti alebo neexistencii manželstva nie je možné napadnúť dovolaním, a to z dôvodu zákazu dvojmanželstva, k porušeniu ktorého by pripustením mimoriadneho opravného prostriedku mohlo dôjsť. Z tohto dôvodu nie je prípustná ani žaloba na obnovu konania, dovolanie generálneho prokurátora a ani odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania a ani predĺženie odvolacej lehoty v prípade nesprávneho alebo neúplného poučenia. Obmedzenie vo vzťahu k prípustnosti sa vzťahuje aj na rozhodnutie v konaní o návrat maloletého vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, t. j. v konaní podľa § 123 a nasledujúcich CMP.

§  Judikatúra

     Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. januára 2019, sp. zn. 3Cdo/238/­2018: Vylúčenie prípustnosti dovolania proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP) sa vzťahuje tiež na dovolanie smerujúce proti takému uzneseniu odvolacieho súdu vydanému v čase pred realizáciou faktického návratu maloletého dieťaťa do cudziny, ktorým bolo po právoplatnosti uznesenia nariaďujúceho jeho návrat rozhodnuté o prijatí vhodného opatrenia v zmysle § 130 CMP. Prípustnosť dovolania proti tomuto uzneseniu nemôže založiť ani procesná vada zmätočnosti uvedená v § 420 CSP (viď judikát R 20/­2017), ale ani okolnosť, ktorá by inak bola relevantná podľa § 421 ods. 1 CSP.

§ 77

Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu.

komentár k § 77

Ustanovenia § 76 a § 77 sú štylizované ako „Niektoré ustanovenia o dovolaní“. Takúto štylizáciu používa Civilný mimosporový poriadok v prípade, ak sú v ňom upravené len niektoré odlišné ustanovenia toho ktorého inštitútu, pričom tento inštitút komplexne upravuje Civilný sporový poriadok, ktorého ustanovenia sa použijú len vtedy, ak Civilný mimosporový poriadok v uvedených „niektorých ustanoveniach“ neobsahuje odlišnú úpravu. Ustanovenie § 77 preto predstavuje odlišnú úpravu viazanosti rozsahom dovolania, ktorá vylučuje aplikáciu § 439 CSP. Dôvodom úpravy je uplatnenie princípu oficiality, ktorý ovláda mimosporové konanie.

Štvrtý diel

Dovolanie generálneho prokurátora

§ 78

(1)   Proti právoplatnému rozhodnutiu súdu v konaní podľa tohto zákona je prípustné dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ak to vyžaduje verejný záujem alebo ochrana práv a ak nápravu nemožno v čase podania dovolania generálneho prokurátora dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

(2)   Dovolanie generálneho prokurátora je prípustné, ak potreba zrušiť alebo zmeniť právoplatné rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty.

§ 79

(1)   Dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

(2)   Dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.

§ 80

(1)   Generálny prokurátor podá dovolanie iba na základe podnetu účastníka alebo osoby dotknutej právoplatným rozhodnutím súdu. Generálny prokurátor nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania.

(2)   Generálny prokurátor môže podať dovolanie aj bez podnetu vo veciach, v ktorých môže prokurátor do konania vstúpiť, a to aj vtedy, ak prokurátor do konania nevstúpil.

§ 81

Dovolanie podáva generálny prokurátor na Najvyššom súde Slovenskej republiky do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

§ 82

(1)   V dovolaní generálneho prokurátora sa musí popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda.

(2)   Rozsah dovolania generálneho prokurátora možno meniť len v lehote podľa § 81. Dôvody možno meniť až do vyhlásenia rozhodnutia.

§ 83

Dovolanie generálneho prokurátora možno odôvodniť tým, že

a)  sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b)  ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal procesnú subjektivitu,

c)  účastník nemal spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d)  v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e)  rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

f)  došlo k zásahu do práva na spravodlivý proces,

g)  konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

h)  súd nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci,

i)  rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

§ 84

Dovolanie generálneho prokurátora doručí dovolací súd účastníkom na vyjadrenie.

§ 85

Rozhodnutie o dovolaní generálneho prokurátora doručí dovolací súd účastníkom a generálnemu prokurátorovi.

§ 86

Na konanie o dovolaní generálneho prokurátora sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku o konaní na dovolacom súde, ak tento zákon neustanovuje inak.

komentár k § 78 až § 86

Právna úprava dovolania generálneho prokurátora v mimosporovom konaní je komplexná a podporne sa neaplikujú ustanovenia upravujúce tento mimoriadny opravný prostriedok v Civilnom sporovom poriadku. Generálny prokurátor ako osobitný orgán ochrany práva je procesne legitimovaný na uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku tam, kde to vyžaduje verejný záujem či ochrana práv a nápravu nemožno zjednať inak. Predkladateľ vysvetlil, že prípustnosť je na posúdení hodnotového balansu nad vážnosťou zásahu do práv a právom chránených záujmov, ktoré sú predmetom konania vo vzťahu k princípu zachovania právnej istoty integrovaného v právoplatnom rozhodnutí súdu.

Dovolanie generálneho prokurátora sa nepripúšťa voči rozhodnutiu najvyššieho súdneho orgánu sústavy všeobecného súdnictva, teda nie je prípustné proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR a z dôvodov právnej istoty proti rozsudkom o rozvode, neplatnosti či neexistencii manželstva a vo veci návratu maloletého vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania. Lehota jedného roka od právoplatnosti napádaného rozhodnutia na podanie dovolania (§ 81), ako aj náležitosti (§ 82) a dôvody (§ 83) sa ponechali v zásade v intenciách doterajšieho inštitútu mimoriadneho dovolania. Na konanie o dovolaní generálneho prokurátora sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku o konaní na dovolacom súde.

DRUHÁ ČASŤ

OSOBITNÁ ČASŤ

PRVÁ HLAVA

KONANIA V NIEKTORÝCH RODINNOPRÁVNYCH VECIACH

Prvý diel

Konanie o povolenie uzavrieť manželstvo

§ 87

(1)   Konanie o povolenie uzavrieť manželstvo sa začína len na návrh.

(2)   Návrh podáva osoba, ktorá môže manželstvo uzavrieť iba s povolením súdu.

(3)   Osoby, ktoré chcú uzavrieť manželstvo, podávajú návrh spoločne, ak každá z nich môže manželstvo uzavrieť iba s povolením súdu.

komentár k § 87

Konanie o povolenie uzavrieť manželstvo bolo v Občianskom súdnom poriadku upravené v ustanovení § 194. Aj v novom kódexe je toto osobitné mimosporové konanie upravené ako tzv. návrhové konanie, čo znamená, že sa môže začať len na návrh, nemôže ho súd začať z úradnej povinnosti. Novinkou je možnosť podania spoločného návrhu obidvomi snúbencami, t. j. osobami, ktoré chcú uzavrieť manželstvo, ak každá z nich môže manželstvo uzavrieť iba s povolením súdu. Ak by len jeden snúbenec potreboval k uzavretiu manželstva povolenie súdu, teda na strane druhého snúbenca nie sú žiadne okolnosti vylučujúce uzavretie manželstva, návrh podáva osoba, ktorá môže manželstvo uzavrieť s povolením súdu a druhý snúbenec je účastníkom konania (§ 89).

Hmotnoprávny základ pre konanie o povolenie uzavrieť manželstvo nachádzame v ustanoveniach § 11 a § 12 zákona o rodine. V zmysle § 11 zákona o rodine manželstvo nemôže uzavrieť maloletý; súd však môže v súlade s účelom manželstva výnimočne povoliť uzavretie manželstva maloletému staršiemu ako 16 rokov, pričom bez povolenia súdu je manželstvo neplatné. V takom prípade súd aj bez návrhu rozhodne, že manželstvo je neplatné. Podľa § 12 zákona o rodine manželstvo nemôže uzavrieť ani osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony, avšak osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže uzavrieť manželstvo len s povolením súdu. Manželstvo nemôže uzavrieť osoba postihnutá duševnou poruchou, ktorá by mala za následok obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Súd však môže uzavretie manželstva takej osobe povoliť, ak je jej zdravotný stav zlučiteľný s účelom manželstva. Ak uzavrie manželstvo osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba, ktorá trpí duševnou poruchou, ktorá by mala za následok pozbavenie spôsobilosti na právne úkony, súd rozhodne o tom, že manželstvo je neplatné, aj bez návrhu. Ak bez povolenia súdu uzavrie manželstvo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, alebo osoba postihnutá duševnou poruchou, ktorá by mala za následok obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, rozhodne súd o neplatnosti tohto manželstva na návrh ktoréhokoľvek z manželov. Súd nerozhodne o neplatnosti manželstva a manželstvo sa stane platným, ak sa zdravotný stav manžela stal zlučiteľným s účelom manželstva.

K ďalším procesným podmienkam konania o povolenie uzavrieť manželstvo treba uviesť, že konanie je oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch a príslušnosť súdu sa určuje podľa § 3 ods. 2 CMP, čo znamená, že na konanie je miestne príslušný ten okresný súd, ktorý je všeobecným súdom navrhovateľa – v obvode ktorého má navrhovateľ evidovaný trvalý pobyt. V prípade spoločného návrhu podľa odseku 3 a navrhovatelia majú trvalý pobyt v obvodoch iných okresných súdov, návrh podajú na ktorýkoľvek z nich.

§ 88

Navrhovateľ má v konaní spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu.

komentár k § 88

Podľa § 67 CSP každý môže pred súdom samostatne konať v rozsahu, v akom má spôsobilosť na právne úkony. V rozsahu, v akom nemá fyzická osoba spôsobilosť samostatne konať pred súdom, koná za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník. Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti (spôsobilosť na právne úkony) vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou a plnoletosť sa nadobúda dovŕšením osemnásteho roku veku. Podľa § 9 Občianskeho zákonníka maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku. V zmysle § 11 zákona o rodine môže súd v súlade s účelom manželstva výnimočne povoliť uzavretie manželstva maloletému staršiemu ako 16 rokov. Tento maloletý starší ako 16 rokov teda nenadobudol plnoletosť, nemá teda plnú spôsobilosť na právne úkony, je spôsobilý len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej veku.

V konaní o povolenie uzavrieť manželstvo má tento maloletý spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu, nemusí byť teda zastúpený svojom zákonným zástupcom alebo procesným opatrovníkom. Jeho zákonný zástupca však je účastníkom konania podľa § 89 CMP, len vystupuje samostatne, nie ako zákonný zástupca navrhovateľa. Obdobne to platí aj pri osobách s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony alebo osobách postihnutých duševnou poruchou, ktorá by mala za následok obmedzenie spôsobilosti na právne úkony.

§ 89

Účastníkmi konania o povolenie uzavrieť manželstvo sú tí, ktorí chcú uzavrieť manželstvo, a ich zákonní zástupcovia.

komentár k § 89

Účastníctvo v konaní o povolenie uzavrieť manželstvo vychádza z tzv. druhej definície účastníctva upravenej v § 7 ods. 1 CMP, podľa ktorého je účastníkom ten, koho tento zákon za účastníka označuje. Vymedzenie účastníctva má relevanciu o. i. pre okruh subjektov, ktoré sú predvolávané na pojednávanie, ktorým sa doručuje rozhodnutie súdu a majú aj iné procesné práva a povinnosti vyplývajúce z procesnoprávnych predpisov. Účastníkmi konania sú obidvaja snúbenci, či už podali spoločný návrh, alebo návrh podala len jedna osoba a ich zákonní zástupcovia.

§ 90

Súd vyslúchne navrhovateľa bez prítomnosti ďalších osôb vždy, ak o to navrhovateľ požiada. O tomto práve musí byť navrhovateľ poučený pred výsluchom.

komentár k § 90

Upravuje sa priebeh pojednávania v konaní o povolenie uzavrieť manželstvo, pričom samostatný výsluch navrhovateľa, t. j. bez prítomnosti ďalších osôb je viazaný na jeho žiadosť. O tomto práve je súd povinný navrhovateľa resp. pri spoločnom návrhu navrhovateľov poučiť pred ich výsluchom. Zmyslom samostatného výsluchu navrhovateľa je zistenie skutočného dôvodu pre uzavretie manželstva, teda aby výsluch navrhovateľa nebol ovplyvnený prítomnosťou zákonných zástupcov navrhovateľa (rodičov, poručníkov, opatrovníkov).

§ 91

Rozsudok o povolení uzavrieť manželstvo obsahuje vo výroku označenie osoby, s ktorou má navrhovateľ manželstvo uzavrieť.

komentár k § 91

Upravuje sa osobitná obsahová náležitosť výrokovej časti rozsudku o povolení uzavrieť manželstvo. Z tohto rozsudku musí byť zrejmé kto a s kým môže uzavrieť manželstvo. Nie je prípustné blanketové povolenie súdu, teda súhlas súdu s uzavretím manželstva navrhovateľom a bližšie neurčenou osobou. Výrok rozsudku, ktorým sa povoľuje uzavrieť manželstvo preto musí znieť napríklad tak, že „Súd povoľuje, aby maloletá meno a priezvisko, narodená, bytom, dcéra matky XY, narodenej, bytom a otca XY, narodeného, bytom uzavrela manželstvo s meno a priezvisko, narodeným, bytom, syna XY, narodenej, bytom a otca XY, narodeného, bytom.“. Pravidelným bude tiež výrok o trovách konania podľa § 52, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania. Výrok neobsahuje určenie lehoty, v rámci ktorej sú snúbenci povinní manželstvo uzavrieť a nie je ani nútene vymožiteľný. Ak by po skončení konania došlo k rozchodu snúbencov určených v rozsudku súdu, nie je vylúčené navrhovateľom iniciovať opäť konanie o povolenie uzavrieť manželstvo, avšak s inou osobou.

Druhý diel

Konanie o rozvod manželstva

§ 92

Miestna príslušnosť súdu

Na konanie o rozvod manželstva je miestne príslušný súd, v ktorého obvode mali manželia posledné spoločné bydlisko, ak v obvode tohto súdu má bydlisko aspoň jeden z nich. Inak je miestne príslušný všeobecný súd toho manžela, ktorý návrh nepodal. Ak takto príslušnosť súdu nemožno určiť, je príslušný všeobecný súd navrhovateľa.

komentár k § 92

Upravuje sa výlučná miestna príslušnosť na konanie o rozvod manželstva. Vysvetlime si ustanovenie na príkladoch. Ak mali manželia posledné spoločné bydlisko v obvode Okresného súdu Zvolen a v obvode tohto súdu v čase podania návrhu má ešte stále bydlisko, (miesto, kde sa trvale fakticky bez ohľadu na evidovaný pobyt zdržuje) aspoň jeden z nich, príslušným je Okresný súd Zvolen. Ak by v čase podania návrhu už v obvode tohto súdu nebýval ani jeden z manželov, už sa na reálne faktické bydlisko neprihliada, ale do popredia pre určenie príslušného súdu prichádza údaj o evidovanom trvalom pobyte manžela, ktorý návrh nepodal. Ak teda mali manželia posledné spoločné bydlisko v obvode Okresného súdu Zvolen a v čase podania návrhu v obvode tohto súdu už ani jeden nebýva, ale navrhovateľ má nahlásený trvalý pobyt v okrese Lučenec a druhý manžel (ktorý návrh nepodal) má trvalý pobyt v okrese Humenné, na konanie bude príslušný Okresný súd Humenné. Ak by však takto príslušnosť súdu nebolo možné určiť, je príslušný všeobecný súd navrhovateľa. Pojem „všeobecný súd“ je zadefinovaný v ustanovení § 14 CSP, podľa ktorého všeobecným súdom fyzickej osoby je súd, v ktorého obvode má fyzická osoba adresu trvalého pobytu.

Ak by navrhovateľ podal návrh na miestne nepríslušný okresný súd, postupuje súd podľa § 6 CMP.

§ 93

Konanie sa začína len na návrh jedného z manželov.

komentár k § 93

Konanie o rozvod manželstva je návrhovým konaním, nemôže ho začať súd z úradnej povinnosti, ale len na návrh niektorého z manželov. Návrh musí obsahovať náležitosti uvedené jednak v ustanovení § 127 CSP (všeobecné náležitosti podania) a náležitosti uvedené v § 25 CMP (osobitné náležitosti návrhu na začatie konania). Čiže návrh na rozvod manželstva musí obsahovať v prvom rade označenie súdu, ktorému je určený, musí byť z neho zrejmé, ktorý z manželov ho podáva a proti komu smeruje. Manželia musia byť označení menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu a ak sa na adrese trvalého pobytu nezdržujú, tak je vhodné uviesť aj miesto, kde sa skutočne zdržujú, aby súd nemal problém s doručovaním súdnych zásielok. V návrhu opíšu, kde mali posledné spoločné bydlisko, opíšu stručne priebeh manželstva až k dôvodom, ktoré viedli k podaniu návrhu. Podotýkame, že podľa § 100 je s konaním o rozvod manželstva spojené aj konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode, preto je potrebné opísať aj vzťah manželov k ich deťom, v návrhu musia byť označené dôkazy na preukázanie tvrdení – sobášny list, ak ide o manželstvo s maloletými deťmi tak aj ich rodné listy, potvrdenia o príjme, výsluchy účastníkov alebo aj svedkov a podobne.

K návrhu navrhovateľ pripojí listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, spravidla pôjde o sobášny list, rodné listy maloletých detí a i. Ak by navrhovateľ napríklad nemal možnosť pripojiť k návrhu potvrdenie o príjme manžela pre účely určenia vyživovacej povinnosti k maloletým deťom, takýto dôkaz len uvedie v návrhu a súd si ho zabezpečí sám. Návrh musí obsahovať aj žiadosť, teda uvedenie čoho sa navrhovateľ domáha. Návrh musí byť podpísaný navrhovateľom a je potrebné ho podať v dvoch vyhotoveniach a v prípade, ak z manželstva pochádzajú maloleté deti, je potrebné ho podať v troch vyhotoveniach. Za podaný návrh sa platí súdny poplatok vo výške 66 eur, navrhovateľ však môže požiadať súd o oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 254 CSP. Keď jeden z manželov podá návrh na rozvod manželstva, nie je prípustné, aby následne druhý z manželov podal na ten istý súd, alebo iný súd svoj návrh na rozvod toho istého manželstva, nakoľko o rozvode toho istého manželstva môže súčasne prebiehať vždy len jedno konanie. Ak by sa tak však stalo, súd zastaví konanie, ktoré sa začalo neskôr s poukazom na ustanovenie § 159, § 161 CSP a § 2 ods. 1 CMP.

§ 94

Účastníkmi konania o rozvod manželstva sú manželia.

komentár k § 94

Definuje sa okruh účastníkov konania podľa druhej definície účastníctva v § 7 ods. 1 CMP.

Keďže s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode, účastníkom konania o rozvod manželstva rodičov maloletého dieťaťa je aj kolízny opatrovník maloletého dieťaťa. Uvedené vychádza o. i. z ustanovenia § 31 ods. 2 zákona o rodine, podľa ktorého žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať (kolízny opatrovník).

§ 95

(1)   Ak navrhovateľ vzal návrh späť, súd konanie nezastaví, ak druhý manžel so späťvzatím návrhu nesúhlasí.

(2)   Súhlas druhého manžela sa nevyžaduje, kým mu návrh na rozvod manželstva nebol doručený.

komentár k § 95

Späťvzatie návrhu, teda prejav vôle navrhovateľa, aby súd zastavil konanie, patrí medzi dispozičné úkony navrhovateľa. Dokým návrh na rozvod manželstva nebol zo strany súdu doručený druhému manželovi, nie je toto dispozičné právo navrhovateľa obmedzené, čo znamená, že ak navrhovateľ zoberie dovtedy svoj návrh späť, súd konanie zastaviť musí bez ohľadu na stanovisko druhého manžela. Avšak ak už súd návrh na rozvod manželstva druhému manželovi doručil, teda návrh na rozvod manželstva sa už dostal do dispozície druhému manželovi a po tomto okamihu zoberie navrhovateľ svoj návrh späť, súd je už povinný vyžiadať si stanovisko druhého manžela ku späťvzatiu návrhu, a teda či so späťvzatím návrhu a zastavením konania o rozvod manželstva súhlasí alebo nesúhlasí a žiada vo veci konať ďalej. Druhý manžel svoj nesúhlas nemusí odôvodňovať.

Ak bol návrh vzatý späť pred prvým pojednávaním a bol zaplatený súdny poplatok, súd nariadi vrátiť poplatok v plnej výške. Ak sa návrh vzal späť pred zaplatením poplatku, poplatok sa nevyrubuje. Ak sa návrh na začatie konania o rozvod manželstva vzal späť po prvom pojednávaní na príslušnej inštancii súdov, vráti sa polovica všetkých zaplatených poplatkov.

§  Príklad

Janka Nováková a Ján Novák sú manželia. Pred nedávnom medzi nimi začali vznikať nezhody, ktoré sa týkajú hlavne výchovy ich maloletej dcéry. Keďže sa nevedia dohodnúť na zásadných otázkach, postupne vznikajú medzi nimi konflikty aj pri úplných banalitách. Po jednej z hádok sa Janka rozhodla, že podá návrh na rozvod manželstva, v ktorom bude žiadať zverenie dcéry do svojej osobnej starostlivosti. Návrh podala a súd tento návrh doručil Jánovi. Zároveň súd vytýčil termín pojednávania. Ako sa blížil termín pojednávania, Janka čím ďalej tým viac rozmýšľala nad tým, či nie je predsa v záujme maloletej dcéry zachovanie rodiny. Na pojednávaní súd vyzval Janku, aby uviedla, či na návrhu trvá. Janka sa postavila a uviedla, že svoj návrh berie späť a bude sa snažiť obnoviť s Jánom manželské spolužitie v záujme maloletej dcéry, pre ktorú je určite vhodné, aby vyrastala s obidvomi rodičmi. Sudca sa následne obrátil na Jána s otázkou, či súhlasí so späťvzatím návrhu na rozvod manželstva. Ján sa postavil a uviedol, že so späťvzatím nesúhlasí. Sudca preto konanie podľa § 95 ods. 1 CMP nezastavil, do zápisnice nadiktoval uznesenie v znení: „Konanie sa nezastavuje.“ a pokračoval ďalej v konaní výsluchmi manželov. V ďalšom priebehu dokazovania vyšlo najavo, že Ján udržoval už dlhšiu dobu mimomanželský vzťah s inou ženou, o ktorom však Janka nevedela, a taktiež už zvažoval podanie návrhu na rozvod manželstva, keďže so svojou novou partnerkou plánuje založenie rodiny.

§ 96

(1)   Súd vedie manželov k odstráneniu príčin rozvratu a usiluje sa o ich zmierenie.

(2)   Ak je to účelné a umožňujú to okolnosti prejednávanej veci, môže súd účastníkov vyzvať, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou.

komentár k § 96

Súd musí v konaní o rozvod manželstva zisťovať príčiny rozvratu vzťahov medzi manželmi a mal by sa snažiť ich odstrániť, resp. viesť manželov k odstráneniu príčin rozvratu vzťahov. K zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch, keď sú vzťahy medzi manželmi už tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd má tiež možnosť vyznať účastníkov, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou.

Mediácia je mimosúdna činnosť, pri ktorej osoby zúčastnené na mediácii pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu. Výkon mediácie, základné princípy, organizáciu a účinky mediácie upravuje zákon č. 420/­2004 Z. z. o mediácii a o doplnení niektorých zákonov. Mediátorom podľa tohto zákona môže byť každá fyzická osoba zapísaná v registri mediátorov, na ktorej sa osoby zúčastnené na mediácii dohodnú a ktorá s osobami zúčastnenými na mediácii uzavrie dohodu o začatí mediácie. Výkon činnosti mediátora je podnikaním.

§ 97

(1)   Ak sa navrhovateľ nedostaví na pojednávanie a svoju neúčasť neospravedlní včas a vážnymi dôvodmi, súd konanie zastaví.

(2)   Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak druhý z manželov, ktorý sa na pojednávanie dostavil, vyhlási, že na prejednaní veci trvá.

komentár k § 97

Ustanovenie § 97 je novým v právnej úprave. Zaviedla sa tu procesná sankcia za pasivitu navrhovateľa v konaní o rozvod manželstva, konkrétne za neospravedlnenú neúčasť navrhovateľa na pojednávaní. V prípade ospravedlnenia neúčasti je posúdenie jeho včasnosti a vážnosti dôvodov neúčasti na úvahe súdu. Ak má súd riadne vykázané doručenie predvolania navrhovateľovi alebo sa predvolanie považuje za doručené podľa § 111 alebo § 112 CSP (resp. v prípade doručenia do elektronickej schránky navrhovateľa podľa § 32 ods. 5 zákona o e-Governmente) a navrhovateľ sa na pojednávanie nedostaví bez relevantného ospravedlnenia, súd konanie musí obligatórne zastaviť. Iba v prípade, ak by na tomto pojednávaní bol prítomný druhý manžel, ktorý pred súdom vyhlási, že na prejednaní veci, teda na meritórnom rozhodnutí súdu trvá (spravidla má taktiež záujem na rozvode manželstva), odsek 1 sa nemôže aplikovať. K predvolaniu na pojednávanie pozri § 100 a § 178 CSP. Proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie. Súd zároveň rozhodne aj o náhrade trov konania, a to buď podľa § 52, alebo, ak tu bol podaný návrh na náhradu trov konania, aj podľa § 55. Ak z dôvodu neospravedlnenej neúčasti navrhovateľa vznikli druhému manželovi trovy, súd môže rozhodnúť aj o náhrade separátnych trov podľa § 54.

§  Príklad

Sudca vytýčil dátum pojednávania vo veci rozvodu manželov Janky Novákovej a Jána Nováka na deň 5. 3. 2018 o 8:00 hod. v pojednávacej miestnosti č. 1 príslušného okresného súdu. Návrh na rozvod podala Janka Nováková. Ján Novák s rozvodom nesúhlasí. V určený deň a hodinu sudca vyzval účastníkov, aby vstúpili do pojednávacej miestnosti. Prítomný bol len Ján Novák. Janka Nováková sa na pojednávanie nedostavila. Súdu zaslala ráno v deň pojednávania e-mail, v ktorom uviedla, že sa pojednávania nezúčastní pre „pracovné povinnosti“, pričom bližšie o týchto pracovných povinnostiach neuviedla nič. V e-maili ďalej uviedla, že na svojom návrhu trvá a žiada, aby súd konal v jej neprítomnosti. Sudca konanie o rozvod manželstva zastavil. Svoje rozhodnutie sudca odôvodnil tým, že navrhovateľka sa nedostavila na pojednávanie. Jej ospravedlnenie nebolo včasné, keďže ho zaslala len v deň pojednávania ráno pred pojednávaním a už vôbec nebolo odôvodnené vážnymi dôvodmi. Z bližšie nekonkretizovaných „pracovných povinností“ nemohol súd vyvodiť záver, že ide o vážne a ospravedlniteľné dôvody neúčasti. Keďže Ján na prejednaní veci netrval (§ 97 ods. 2 CMP), súdu neostávalo iné, než konanie zastaviť podľa § 97 ods. 1 CMP.

§ 98

(1)   Ak to účastníci zhodne navrhnú, súd konanie preruší.

(2)   Súd v konaní pokračuje na návrh po uplynutí troch mesiacov; ak sa návrh na pokračovanie v konaní nepodá do jedného roka, súd konanie zastaví.

komentár k § 98

V prípade konsenzu manželov v otázke prerušenia konania o rozvod manželstva je súd povinný uznesením konanie prerušiť. Proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Zákon tu preferuje zmierlivé riešenie rozporov účastníkov konania a zachovanie manželstva pred jeho zánikom. Ak je medzi manželmi konsenzus v otázke obnovenia spolužitia a je tu snaha o odstránenie príčin rozvratu vzťahov, podľa nášho názoru nie je efektívne a hospodárne, aby konanie o rozvod manželstva ostávalo prerušené a neskončené, efektívnym riešením je späťvzatie návrhu s možnosťou vrátenia zaplateného súdneho poplatku, nakoľko manželom stále ostáva možnosť, aby kedykoľvek po právoplatnom zastavení konania, ak by k obnoveniu vzťahov nedošlo, opäť podal niektorý z nich nový návrh na rozvod manželstva.

§ 99

Ak jeden z manželov stratí procesnú subjektivitu skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd konanie zastaví; ak bol vydaný rozsudok, súd ho uznesením zruší a konanie zastaví.

komentár k § 99

Procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva. Procesná subjektivita fyzickej osoby zaniká smrťou. Podľa § 21 zákona o rodine manželstvo zaniká smrťou alebo vyhlásením jedného z manželov za mŕtveho. Ak bol jeden z manželov vyhlásený za mŕtveho, manželstvo zaniká dňom, keď rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho nadobudne právoplatnosť. V rámci konania o rozvod manželstva môžu vzniknúť nasledovné situácie:

–   K strate procesnej subjektivity došlo pred začatím konania, teda navrhovateľ podá návrh na rozvod manželstva proti zomretému manželovi. Takáto situácia sa vyskytuje veľmi zriedkavo, spravidla ak manželia dlhodobo spolu nežijú a navrhovateľ nemá o smrti druhého manžela vedomosť. Ak by k takejto situácii došlo, súd konanie zastaví podľa § 62 CSP, keďže v rámci skúmania procesných podmienok podľa § 161 CSP zistí nedostatok procesnej subjektivity.

–   K strate procesnej subjektivity ktoréhokoľvek z manželov dôjde po podaní návrhu na rozvod manželstva, avšak do vyhlásenia rozsudku vo veci samej. V takomto prípade súd konanie zastaví podľa § 99 CMP v spojitosti s § 161 CSP.

–   K strane procesnej subjektivity ktoréhokoľvek z manželov dôjde počas konania v čase od vyhlásenia rozsudku o rozvode manželstva do nadobudnutia jeho právoplatnosti. V takom prípade súd nielen konanie zastaví, ale je povinný rozsudok zrušiť, čiže vo výroku tohto uznesenia uvedie, že rozsudok zrušuje a konanie zastavuje, pričom to odôvodní § 99 CMP a § 161 CSP.

Uznesenie o zastavení konania sa doručuje len žijúcemu manželovi. Súd nezisťuje okruh právnych nástupcov nebohého manžela a ani im rozhodnutie o zastavení konania nedoručuje.

§ 100

S konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode.

komentár k § 100

Pokiaľ ide o rozvod manželstva rodičov maloletého dieťaťa, je priamo zo zákona s konaním o rozvod manželstva spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode. To znamená, že súd v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, upraví aj výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného. Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa. Autoritatívne rozhodnutie súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností možno nahradiť dohodou rodičov. Táto dohoda musí byť schválená súdom, inak je nevykonateľná. Rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo a táto dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode. Ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode, samozrejme pokiaľ sa rodičia výslovne nevyjadrili, že úpravu styku s dieťaťom nežiadajú upraviť.

Tretí diel

Konanie o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva

§ 101

Miestna príslušnosť súdu

Na konanie o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva je miestne príslušný súd, v ktorého obvode mali manželia posledné spoločné bydlisko, ak v obvode tohto súdu má bydlisko aspoň jeden z nich. Inak je miestne príslušný všeobecný súd toho manžela, ktorý návrh nepodal. Ak takto príslušnosť súdu nemožno určiť, je príslušný všeobecný súd jedného z manželov.

komentár k § 101

Upravuje sa výlučná miestna príslušnosť na konanie o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva obdobne ako je to pri konaní o rozvod manželstva. Pozri aj komentár k § 92. Pojem „všeobecný súd“ je zadefinovaný v ustanovení § 14 CSP, podľa ktorého všeobecným súdom fyzickej osoby je súd, v ktorého obvode má fyzická osoba adresu trvalého pobytu. Ak sa konanie začína ex offo a účastníci konania nebývajú spoločne, tak sú príslušné oba súdy, kde bývajú.

§ 102

Konanie o určenie neplatnosti manželstva sa začína len na návrh, ak osobitný predpis neustanovuje, že konanie možno začať aj bez návrhu.

komentár k § 102

Konanie o určenie neplatnosti manželstva sa začína v zásade len na návrh, avšak zákon o rodine ustanovuje prípady, kedy konanie o určenie neplatnosti manželstva možno začať aj bez návrhu. Ide o ustanovenia § 9 ods. 2 (existencia iného manželstva), § 10 (manželstvo medzi predkami a potomkami), § 11 (uzavretie manželstva maloletým starším ako 16 rokov bez povolenia súdu), § 12 ods. 4 (uzavretie manželstva osobou pozbavenou spôsobilosti na právne úkony alebo osobou, ktorá trpí duševnou poruchou, ktorá by mala za následok pozbavenie spôsobilosti na právne úkony). Konanie o určenie neexistencie manželstva môže začať aj bez návrhu (§ 23 ods. 2 CMP).

§ 103

Účastníkmi konania o určenie neplatnosti manželstva sú manželia.

komentár k § 103

Definuje sa okruh účastníkov konania podľa druhej definície účastníctva v § 7 ods. 1 CMP.

Štvrtý diel

Konania vo veciach určenia
rodičovstva

§ 104

Činnosť súdu pred začatím
konania

(1)   Ak sa narodí dieťa, u ktorého nie je otcovstvo určené zákonnou domnienkou svedčiacou manželovi matky ani súhlasným vyhlásením rodičov pred orgánom, ktorý vedie matriku, vyslúchne súd, ktorý je príslušný na konanie vo veciach určenia rodičovstva, matku a toho, koho matka označí za otca, či uznáva, že je otcom.

(2)   Ak dôjde k súhlasnému vyhláseniu rodičov o otcovstve, uvedie sa to v zápisnici a oznámi orgánu, ktorý vedie matriku, v ktorej je dieťa zapísané. Od výsluchu a vyhlásenia matky môže súd upustiť z dôvodov uvedených v predpisoch rodinného práva.

(3)   Ak k určeniu otcovstva podľa odsekov 1 a 2 nedôjde a matka v primeranom čase nepodá návrh na určenie otcovstva, môže súd ustanoviť dieťaťu procesného opatrovníka na podanie takého návrhu a na to, aby dieťa v konaní zastupoval.

komentár k § 104

V ustanovení § 104 sa do novej právnej úpravy prebralo konanie o určenie otcovstva súhlasným vyhlásením, ktoré sa v zásade nemení. Toto konanie predchádza konaniu o určenie otcovstva treťou zákonnou domnienkou podľa zákona o rodine. V zákone o rodine je špecifikovaný prípad, kedy súd upustí od výsluchu matky – ak nemôže pre duševnú poruchu posúdiť význam svojho konania, alebo ak je zadováženie jej vyhlásenia spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou (§ 91 ods. 4).

§ 105

Konaniami vo veciach určenia rodičovstva sú konanie o

a)  určenie materstva,

b)  určenie otcovstva,

c)  zapretie otcovstva a

d)  prípustnosti podania návrhu na zapretie otcovstva dieťaťom.

komentár k § 105

Vypočítavajú sa konania, ktoré sa budú spravovať úpravou podľa štvrtého dielu nazvaného „Konania vo veciach určenia rodičovstva“.

§ 106

Miestna príslušnosť súdu

Na konania vo veciach určenia rodičovstva je miestne príslušný súd, v ktorého obvode má dieťa bydlisko. Ak takého súdu niet, je príslušný všeobecný súd matky, inak všeobecný súd toho, koho otcovstvo má byť určené alebo zapreté.

komentár k § 106

Osobitný režim miestnej príslušnosti sleduje ako prvoradý záujem maloletého dieťaťa, len subsidiárne sa aplikujú kritériá všeobecného súdu matky, resp. všeobecného súdu muža, ktorého otcovstvo má byť určené alebo zapreté, čiže príslušnosť v konaniach vo veciach určenia rodičovstva sa určuje v nasledovnom poradí:

1.  V zásade je príslušný súd, v ktorého obvode má dieťa bydlisko. Pojem bydlisko nie je totožný z pojmom všeobecný súd ani pojmom trvalý pobyt. Bydliskom je faktické miesto, kde sa dieťa zdržiava trvalo.

2.  Pokiaľ nemožno určiť príslušnosť podľa bodu 1, je príslušný všeobecný súd matky, to znamená súd, v obvode ktorého má matka nahlásený trvalý pobyt.

3.  Ak nie je možné určiť príslušnosť súdu ani podľa bodu 2, je príslušný všeobecný súd toho, koho otcovstvo má byť určené alebo zapreté. Rovnako platí, že pod všeobecným súdom je potrebné rozumieť súd, v ktorého obvode má fyzická osoba adresu trvalého pobytu. Je irelevantné, že sa domnelý alebo matrikový otec fakticky zdržiava na inej adrese, než je adresa trvalého pobytu. Relevantným pre určenie príslušnosti je trvalý pobyt evidovaný v Registri obyvateľov Slovenskej republiky.

Súd aj bez námietky skúma príslušnosť počas celého konania a v prípade ak zistí, že nie je príslušný, postupuje podľa § 6 CMP.

§ 107

Konanie sa začína len na návrh.

komentár k § 107

Konanie je návrhové, t. j. nemôže ho súd začať z úradnej povinnosti. Návrh musí obsahovať všeobecné náležitosti podania uvedené v § 127 CSP a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania uvedené v § 25 CMP.

K odseku 4 dávame do pozornosti, že podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom.

Podľa § 73 ods. 2 písm. d) bod 3. zákona č. 305/­2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny podáva návrhy na súd na zapretie otcovstva podľa osobitného predpisu, pričom týmto osobitným predpisom je § 96 zákona o rodine.

§ 108

(1)   Účastníkom konania o určenie materstva je navrhovateľ podľa predpisov rodinného práva, dieťa, matka a otec.

(2)   Účastníkom konania o určenie otcovstva je navrhovateľ podľa predpisov rodinného práva, dieťa, matka a muž, ktorého otcovstvo má byť určené.

(3)   Účastníkom konania o zapretie otcovstva je dieťa, matka a muž, ktorého otcovstvo má byť zapreté.

(4)   Účastníkom konania o prípustnosti podania návrhu na zapretie otcovstva dieťaťom je len dieťa.

komentár k § 108

V závislosti od typu konania sa definuje okruh účastníkov konania podľa druhej definície účastníctva v § 7 ods. 1 CMP.

Návrh navrhovateľa, ktorému nesvedčí účastníctvo, súd uznesením odmietne (pozri § 8 CSP).

§ 109

Ak počas konania o určenie otcovstva dôjde k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov alebo k osvojeniu dieťaťa, súd konanie zastaví.

komentár k § 109

Nie je vylúčené, že počas konania o určenie otcovstva (tzv. tretia domnienka otcovstva) dôjde k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov (teda dobrovoľne podľa tzv. druhej domnienky otcovstva). Keďže predmet konania v danom prípade odpadá (základným predpokladom pre určenie otcovstva rozhodnutím súdu podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine totiž je, že nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov), súd musí konanie zastaviť. Rovnako to platí v prípade, ak dôjde počas konania o určenie otcovstva k osvojeniu dieťaťa. Špecifikom konaní vo veciach určenia rodičovstva je, že v nich súd môže priznať náhradu trov konania podľa zásady úspechu za splnenia podmienky, že to možno spravodlivo požadovať (pozri § 53). Úspech vo veci však predpokladá meritórne rozhodnutie súdu.

K uvedenému poznamenávame, že vzhľadom k tomu, že s konaním o určenie otcovstva je spojené konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a o výžive maloletého, čo je nenávrhové konanie, ktoré súd môže začať aj bez návrhu, preto ak súd konanie o určenie otcovstva síce podľa § 109 zastaví, môže s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu pokračovať v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a o výžive maloletého.

§ 110

S konaním o určenie otcovstva je spojené konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a o výžive maloletého.

komentár k § 110

Súd v konaní o určenie otcovstva z dôvodu zákonného spojenia vecí v prípade určenia otcovstva rozhoduje z úradnej povinnosti aj o tom, komu bude dieťa zverené do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok a ako má ten z rodičov, ktorému dieťa nebolo zverené, prispievať na jeho výživu. Môže rozhodnúť aj o styku s maloletým dieťaťom.

Piaty diel

Konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých

§ 111

V konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých súd rozhoduje o

a)  mene a priezvisku maloletého,

b)  úprave výkonu rodičovských práv a povinností,

c)  výžive maloletého,

d)  styku s maloletým,

e)  poručníctve,

f)  opatrovníctve maloletého,

g)  odovzdaní maloletého,

h)  veciach maloletého, o ktorých sa rodičia nevedia dohodnúť,

i)  schválení právneho úkonu maloletého,

j)  zastupovaní maloletého,

k)  správe majetku maloletého,

l)  ústavnej starostlivosti a iných výchovných opatreniach,

m) ochranných opatreniach,

n)  pestúnskej starostlivosti,

o)  zverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti,

p)  iných veciach, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

k  omentár k § 111

V ustanovení sa upravujú formou taxatívneho výpočtu konania, ktoré sa zahŕňajú pod tzv. konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých.

§ 112

Miestna príslušnosť súdu

(1)   Na konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých je miestne príslušný súd, v ktorého obvode má maloletý v čase začatia konania bydlisko určené dohodou rodičov alebo iným zákonným spôsobom.

(2)   Ak sa zákonným spôsobom zmenia okolnosti, podľa ktorých sa posudzuje miestna príslušnosť, môže súd preniesť svoju príslušnosť na iný súd, ak to vyžaduje záujem maloletého. Ak tento súd nesúhlasí s prenesením príslušnosti, rozhodne jeho nadriadený súd.

komentár k § 112

V odseku 1 sa upravuje výlučná miestna príslušnosť súdu na konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých. Vychádza sa z bydliska maloletého určeného dohodou rodičov alebo iným zákonným spôsobom. Bydlisko je miesto, kde sa maloletý fakticky trvalo zdržiava. Dôvodová správa vysvetľuje, že tzv. iný zákonný spôsob určenia bydliska maloletého je napríklad umiestnenie dieťaťa do ústavnej starostlivosti, určenie bydliska jedným z rodičov, pokiaľ druhý nežije a podobne.

V konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletých je zákonom daná možnosť prenesenia príslušnosti súdu na iný súd, ak to vyžaduje záujem maloletého. Ide o výnimku zo zásady perpetuatio fori, podľa ktorej sa príslušnosť určuje podľa okolností v čase začatia konania a takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania (pozri § 36 ods. 2 CSP). Predpokladom prenesenia príslušnosti je, že dôjde k trvalej zmene okolností, podľa ktorých sa posudzuje miestna príslušnosť, t. j. k trvalej zmene bydliska maloletého, a to zákonným spôsobom (teda nie konaním, ktoré je v rozpore so zákonom, napríklad únos a pod.) a súčasne je to v záujme maloletého. Záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa podľa zákona o rodine zohľadňuje najmä úroveň starostlivosti o dieťa, bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa, ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

O prenesení príslušnosti súd rozhoduje uznesením, kde vo výroku uvedie napríklad: „Okresný súd X prenáša svoju miestnu príslušnosť vo veci starostlivosti o maloletého …… na Okresný súd Y, ktorému bude po právoplatnosti tohto uznesenia spis postúpený ako súdu miestne príslušnému.“ Uznesenie sa doručí všetkým účastníkom, odvolanie proti nemu nie je prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Ak súd, na ktorý bola príslušnosť prenesená, nesúhlasí s prenesením príslušnosti, predloží vec jemu nadriadenému súdu na rozhodnutie.

§ 113

Ak nie je príslušný súd známy alebo ak nemôže včas vykonať procesné úkony, koná súd, v ktorého obvode sa maloletý zdržuje. Len čo je to však možné, postúpi vec príslušnému súdu.

k  omentár k § 113

Ustanovenie odôvodnil predkladateľ tým, že osobitný dôraz na efektívnosť postupu súdu pri rozhodovaní vo veciach maloletých sa premieta aj do úpravy procesného režimu umožňujúcemu dočasne sa odchýliť od procesných podmienok. Ak neexistuje právne bydlisko podľa režimu podľa § 112 CMP alebo príslušný súd nemôže včas vykonať procesné úkony (musel by mu byť doručený spisový materiál, s týmto by sa musel oboznámiť, pričom vec neznesie odklad a pod.), vykoná procesné úkony v záujme maloletého súd, kde sa maloletý fakticky zdržiava. Malo by ísť však o výnimočnú situáciu, keďže zákonodarca zdôraznil, že sa preferuje, aby o dieťati rozhodoval príslušný súd.

§ 114

Konanie o uložení ochrannej výchovy možno začať aj na návrh prokurátora.

komentár k § 114

Zakotvuje sa osobitné návrhové oprávnenie prokurátora na uloženie ochrannej výchovy podľa § 105 Trestného zákona.

§ 115

Súd vybavuje podnety a upozornenia fyzických osôb a právnických osôb a vykonáva opatrenia na zabezpečenie riadnej starostlivosti o maloletých. Na tento účel môže súd aj pred začatím konania vykonať potrebné procesné úkony, najmä predvolanie na výsluch, obhliadku, žiadosť o vyjadrenie alebo o súčinnosť orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, obce alebo iných fyzických osôb a právnických osôb.

komentár k § 115

Konanie sa síce v zásade začína na návrh, avšak ak tento zákon neustanovuje inak, možno začať konanie aj bez návrhu. O začatí konania bez návrhu súd vydá uznesenie. Ak sa súd dozvie z podnetu fyzickej alebo právnickej osoby o potrebe začať konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletých, takéto konanie začne bez návrhu z úradnej povinnosti. Je oprávnený ešte pred tým, než vydá uznesenie o začatí konania, vykonať procesné úkony, ktoré potrebuje pre zistenie skutočností potrebných pre začatie konania ako sú výsluch, obhliadka, žiadosť o vyjadrenie, môže požiadať o súčinnosť orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (spravidla úrad práce, sociálnych vecí a rodiny), obec a pod.

§ 116

Ak sa to neprieči účelu konania, súd je povinný informovať o prebiehajúcom konaní maloletého, ktorý je s prihliadnutím na rozumovú a vôľovú vyspelosť schopný pochopiť jeho význam, a objasniť mu dôsledky súdneho rozhodnutia vo veci.

komentár k § 116

Zakotvené právo maloletého na informácie vychádza z Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov ako Oznámenie č. 104/­1991 Zb. Je úlohou súdu, aby zvolil také procesné úkony primerané vyspelosti dieťaťa, ktoré mu umožnia pochopiť význam a následky rozhodnutia v súdnom konaní. Pozri aj § 38 CMP.

§ 117

Ak treba, aby za maloletého konal opatrovník, súd na návrh ustanoví za opatrovníka najmä blízku osobu maloletého, u ktorej je predpoklad, že bude konať v záujme maloletého, ak s ustanovením súhlasí. Inak ustanoví za opatrovníka orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

komentár k § 117

Ustanovenie reaguje na prípady, kedy iný právny predpis obsahuje úpravu, aby za maloletého konal opatrovník. Takýmto predpisom je hlavne zákon o rodine. Súd opatrovníka ustanoví na návrh, pričom určuje, že prioritne sa za opatrovníka ustanovuje blízka osoba, u ktorej je predpoklad, že bude konať v záujme maloletého a súčasne súhlasí s ustanovením za opatrovníka. Ak takejto osoby niet, ustanoví za opatrovníka orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Predkladateľ uviedol, že v uvedenom ustanovení sa zachováva ochrana maloletého v konaní prostredníctvom osobitného hmotnoprávneho opatrovníka, ktorý má v konaní postavenie zákonného zástupcu.

§ 118

(1)   Súd vedie účastníkov k zmiernemu riešeniu.

(2)   Ak je to účelné a umožňujú to okolnosti prejednávanej veci, môže súd účastníkov vyzvať, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou.

komentár k § 118

Zákon uprednostňuje zmierne riešenie sporu, teda riešenie, na ktorom participovali a súhlasia s ním všetci účastníci. Súd je povinný viesť účastníkov konania (najčastejšie rodičov maloletého dieťaťa) k odstráneniu ich vzájomných nezhôd týkajúcich sa starostlivosti o maloleté dieťa. Ak je dohoda účastníkov vylúčená napríklad pre ich rozdielne postoje, rozhodne súd sám na základe zisteného skutočného stavu veci.

§ 119

Právny úkon, ktorý urobil zákonný zástupca za maloletého, súd schváli, ak je to v záujme maloletého.

k  omentár k § 119

Maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku. Pokiaľ fyzické osoby nie sú spôsobilé na právne úkony, konajú za nich ich zákonní zástupcovia. Ak zákonní zástupcovia sú povinní aj spravovať majetok tých, ktorých zastupujú, a ak nejde o bežnú vec, je na nakladanie s majetkom potrebné schválenie súdu. Ak zákonný zástupca, t. j. rodič, poručník alebo opatrovník urobili právny úkon za maloletého, je potrebné iniciovať konanie o schválenie právneho úkonu za maloletého. Toto konanie môže začať na návrh, ale aj bez návrhu. Ustanovenie kolízneho opatrovníka v konaní sa spravuje § 31 ods. 2 zákona o rodine. Súd v konaní zisťuje, či je urobený právny úkon v záujme maloletého. Ešte predtým je však povinný skúmať, či je právny úkon v súlade so zákonom, resp. či neodporuje zákonu. Ak by zistil, že právny úkon je neplatný, neschváli ho. Ak je úkon lege artis, ďalej zisťuje, či je úkon v záujme maloletého, teda či je pre maloletého prínosný a maloletý má z neho benefit, či tento úkon neohrozuje zabezpečenie jeho výživy v budúcnosti a podobne. Vo veci súd rozhoduje formou rozsudku.

§ 120

(1)   Súd rozhoduje rozsudkom vo veciach podľa § 111 písm. b) až d), h) a i), inak rozhoduje vo veci samej uznesením.

(2)   Súd rozhoduje rozsudkom tiež o predĺžení náhradnej starostlivosti okrem náhradnej osobnej starostlivosti po dosiahnutí plnoletosti dieťaťa a o zrušení rozhodnutí o takejto náhradnej starostlivosti.

(3)   Rozhodnutie okrem všeobecných náležitostí obsahuje aj poučenie o spôsoboch jeho výkonu.

k  omentár k § 120

Upravuje sa forma rozhodnutia vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, pričom súd rozhoduje buď rozsudkom alebo uznesením. V odseku 3 sa upravuje osobitná náležitosť rozhodnutia, teda aj rozsudku aj uznesenia vo veci starostlivosti o maloletých. Pri štylizovaní poučenia o spôsobe výkonu rozhodnutia súd vychádza hlavne z predmetu konania. Ak ide o rozhodnutia, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, súd vychádza zo znenia § 376, avšak môže odcitovať aj § 386 a v prípade ak ide o peňažné plnenie, vychádza pri štylizácií poučenia o spôsobe núteného výkonu aj z príslušných ustanovení Exekučného poriadku, hlavne z § 63 EP.

§ 121

Rozsudky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a výžive maloletých a o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu možno zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery.

komentár k § 121

Ak dôjde k zmene pomerov na strane oprávneného alebo povinného, pričom ide o zásadnú zmenu tých pomerov, ktoré tvorili skutkový základ rozsudku o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a výžive maloletých a o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, môže súd na návrh alebo aj bez návrhu takýto rozsudok. Zákonodarca vysvetlil, že v uvedenom ustanovení akcentuje zásada zmeniteľnosti ustanovených typov rozsudkov podľa zásady výhrady nezmenených pomerov (rebus sic stantibus), rozhodnutie teda bude reflektovať zmenené pomery, bez potreby riešiť uvedené prostredníctvom systému opravných prostriedkov. Judikatúra uvádza (pozri R 97/­1967), že změna poměrů odůvodňuje změnu rozhodnutí o výchově nezletilého dítěte, popř. soudem schválené dohody rodičů o výchově nezletilého dítěte, jen tehdy, jestliže jiné okolnosti převažují nad požadavkem stálosti výchovného prostředí. Tak tomu je obvykle v těch případech, v nichž se dříve provedená úprava výchovy nezletilého dítěte stane – s ohledem na změnu poměrů – úpravou, která nadále nezajišťuje nejpříznivější podmínky pro zdárný vývoj dítěte.

§  Judikatúra

     Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. marca 2019, sp. zn. 8Cdo/202/­2018: Podľa § 78 ods. 1 a 3 zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov. Podľa § 121 CMP rozsudky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a výžive maloletých a o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu možno zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery. Uvedené právne úpravy vychádzajú z koncepcie zmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí v dôsledku uplatnenia klauzuly rebus sic stantibus. Nové rozhodnutie reflektuje zmenené pomery, bez potreby riešiť uvedené prostredníctvom systému opravných prostriedkov. Pri rozhodovaní súdu o zmene právoplatného rozsudku v týchto veciach nejde o nové rozhodnutie, ale len o porovnanie stavu v čase pôvodného rozhodovania s neskoršími okolnosťami za účelom posúdenia toho, či sa zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, určenie výživného alebo priznanie, obmedzenie, pozbavenie rodičovských práv a povinností alebo pozastavenie ich výkonu. Pri zmene takéhoto rozsudku už súd nemôže preskúmavať správnosť pôvodného rozsudku, môže sa zaoberať len otázkou, či došlo k zmene rozhodujúcich pomerov.

     R 13/­1965: V řízení o zvýšení výživného nutno zjišťovat výdělkové možnosti a schopnosti obou rodičů, a to i když návrh směřující k nové úpravě výživného se domáhá nové úpravy jen u jednoho z rodičů.

     Uznesenie Ústavného súdu SR z 10. 11. 2011, č. k. IV. ÚS 489/­2011-13: Súd môže vo svojom rozhodnutí znížiť výživné pre maloleté dieťa aj od skoršieho dátumu než požaduje navrhovateľ v návrhu na zníženie výživného, keďže ide o konanie vo veci starostlivosti o maloletých, ktoré možno začať aj bez návrhu.

     R 27/­1974: Pro posouzení předpokladů ke změně pravomocného rozsudku o výživném musí být doložen závěr, že došlo ke změně poměrů a že v důsledku toho je třeba změnit i výši výživného. Nestačí jen úvaha o tom, zda dosavadní výživné je přiměřené. Jinak by totiž šlo o nepřípustnou reparaci pravomocného soudního rozhodnutí.

     Uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 24. 5. 2016, sp. zn. 20 Cdo 380/­2016: Ak súd schváli dohodu rodičov o výživnom pre maloleté dieťa, nemožno túto dohodu účinne meniť inak než rozhodnutím súdu, t. j. rozsudkom, ktorým súd určí novú výšku výživného alebo rozsudkom, ktorým súd schváli novú dohodu o výške výživného.

     Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR z 27. apríla 1967, sp. zn. 5 Cz 6/67, R 97/­1967: Zmena pomerov odôvodňuje zmenu rozhodnutia o výchove maloletého dieťaťa, prípadne súdom schválenej dohody rodičov o výchove maloletého dieťaťa len vtedy, ak iné okolnosti prevažujú nad požiadavkou stálosti výchovného prostredia. Tak je to obvykle v tých prípadoch, v ktorých sa skôr vykonaná úprava výchovy maloletého dieťaťa stane vzhľadom na zmenu pomerov úpravou, ktorá naďalej nezabezpečuje najpriaznivejšie podmienky na zdarný vývoj dieťaťa na uvedomelého občana. Rozhodujúcim hľadiskom na úvahy o najvhodnejšej úprave výchovy maloletého dieťaťa zostáva vždy záujem dieťaťa; a v jeho záujme nie je, aby bolo len so zreteľom na nové pomery otca odňaté z výchovného prostredia, v ktorom vyrastá už viac rokov, a aby bolo súčasne vzdialené od svojich súrodencov.

§  Príklad

Súd v roku 2010 rozsudkom určil, že Jozef Kováč je povinný platiť výživné na svojho maloletého syna Arpáda vo výške 100 eur mesačne. V čase rozhodovania súdu bol Jozef Kováč zamestnaný a poberal slušný príjem. Jeho zamestnávateľ však skrachoval a so všetkými zamestnancami bol ukončený pracovný pomer. Jozef sa snažil nájsť si prácu vo svojom regióne a aj mimo región, avšak neúspešne. Poberá len dávky v hmotnej núdzi, z ktorých nie je schopný platiť aj výživné. Podal preto v roku 2018 na súd návrh na zníženie výživného na úroveň tzv. minimálneho výživného, a to podľa § 121 CMP a § 78 ods. 1 zákona o rodine. Svoj návrh odôvodnil tým, že u neho ako osoby povinnej došlo k zásadnej zmene pomerov týkajúcej sa možností a schopností platiť výživné a súčasné možnosti mu neumožňujú platiť výživné vo výške vyššej než je zákonom stanovené minimálne výživné.

§ 122

Ak vo veciach starostlivosti súdu o maloletých súd rozsudkom schválil dohodu rodičov, nie sú rodičia oprávnení podať voči výroku, ktorým bola dohoda schválená, odvolanie.

komentár k § 122

Súd je povinný viesť účastníkov konania vo veciach starostlivosti o maloletých k zmiernemu riešeniu, ktoré môže vyústiť k uzavretiu rodičovskej dohody. Túto súd schváli, ak je v záujme maloletého dieťaťa. Ak by súd rozsudkom (pozri § 120 ods. 1 CMP) schválil dohodu rodičov, voči výroku, ktorým bola dohoda schválená, nie je prípustné odvolanie. Zmyslom tohto ustanovenia bolo zamedziť šikanóznym podávaniam odvolania tam, kde rozhodnutie vychádza z konsenzuálneho prejavu vôle účastníkov.

Šiesty diel

Konanie o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní

§ 123

(1)   V konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.

(2)   Súd vykonáva dokazovanie len v rozsahu potrebnom na zistenie skutočností podľa odseku 1.

§ 124

Miestna príslušnosť súdu

(1)   Na konanie o návrat maloletého, ktorý bol neoprávnene premiestnený alebo zadržaný, je miestne príslušný

a)  Okresný súd Bratislava I pre obvody Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre,

b)  Okresný súd Banská Bystrica pre obvody Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Žiline a Krajského súdu v Trenčíne,

c)  Okresný súd Košice I pre obvody Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove.

(2)   Na konanie o opravných prostriedkoch vo veciach podľa odseku 1 je príslušný

a)  Krajský súd v Bratislave pre obvody súdov uvedených v odseku 1 písm. a),

b)  Krajský súd v Banskej Bystrici pre obvody súdov uvedených v odseku 1 písm. b),

c)  Krajský súd v Košiciach pre obvody súdov uvedených v odseku 1 písm. c).

§ 125

Konanie sa začína len na návrh.

§ 126

Účastníkmi konania o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní sú navrhovateľ, ten, kto podľa navrhovateľa porušuje právo a maloletý; za maloletého koná súdom ustanovený procesný opatrovník.

§ 127

Ak navrhovateľ nie je zastúpený advokátom, musí uviesť adresu na doručovanie písomností v Slovenskej republike.

§ 128

Konanie možno prerušiť iba z dôvodu, že súd

a)  pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci alebo jeho jednotlivé ustanovenia, nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu,

b)  podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

§ 129

V konaní nemožno odpustiť zmeškanie lehoty.

§ 130

(1)   Súd prijme aj bez návrhu vhodné opatrenia na zabezpečenie podmienok pre návrat maloletého.

(2)   Súd môže rozhodnúť o dočasnej úprave styku navrhovateľa s maloletým.

(3)   O prijatí vhodných opatrení súd rozhoduje bezodkladne, spravidla bez výsluchu účastníkov.

§ 131

(1)   Súd v lehote troch dní od začatia konania uloží uznesením tomu, kto podľa navrhovateľa právo porušuje, aby sa v lehote siedmich dní od doručenia uznesenia k veci písomne vyjadril a ak s návrhom nesúhlasí, pripojil k vyjadreniu listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva, prípadne označil iné dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení a uviedol, či sa vzdáva práva účasti na pojednávaní.

(2)   Uznesenie podľa odseku 1 sa doručuje do vlastných rúk.

(3)   Ak sa ten, kto podľa navrhovateľa právo porušuje, bez vážneho dôvodu na výzvu súdu podľa odseku 1 v ustanovenej lehote nevyjadrí a ani v tejto lehote neoznámi súdu, aký závažný dôvod mu v tom bráni, má sa za to, že sa vzdáva práva účasti na pojednávaní a že proti návrhu nemá námietky; o tomto musí byť poučený.

§ 132

Pojednávanie netreba nariadiť, ak

a)  sa má za to, že ten, kto podľa navrhovateľa právo porušuje, proti návrhu nemá námietky alebo

b)  na rozhodnutie vo veci postačujú účastníkmi predložené listinné dôkazy a účastníci sa práva účasti na prejednávaní veci vzdali alebo s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania súhlasia.

§ 133

(1)   Súd rozhoduje uznesením.

(2)   Uznesenie podľa odseku 1 je vykonateľné, len čo nadobudne právoplatnosť.

§ 134

(1)   Ak neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, vydá súd rozhodnutie spravidla do šiestich týždňov od začatia konania; ak vydá súd rozhodnutie po uplynutí tejto lehoty, uvedie v odôvodnení rozhodnutia skutočnosti, pre ktoré nebolo možné lehotu dodržať.

(2)   V rozhodnutí súd poučí účastníkov o možnosti výkonu rozhodnutia.

komentár k § 123 až § 134

Konanie o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní je novým mimosporovým konaním, pričom sa vychádzalo z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 119/­2001 Z. z. o prijatí Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí). Cieľom úpravy je zabezpečenie primárnej ochrany dieťaťa a jeho status quo, aby o dieťati rozhodoval súd štátu obvyklého pobytu dieťaťa, aby boli dodržiavané práva dieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov a premiestnené a zadržiavané proti jeho vôli, ako prevencia pred zneužitím získania priaznivejšieho rozhodnutia výberom rozhodného práva. Konanie sa musí uskutočniť v čo najkratšom čase, preto sa dokazovanie obmedzuje len na zistenie skutočností podľa § 123 ods. 2. Kauzálna príslušnosť na toto návrhové konanie vo veciach vrátenia maloletého dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané, zostáva zachovaná tak, ako bola doteraz upravená v ustanovení § 14a zákona č. 371/­2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov SR. Špecifikom je osobitná procesná povinnosť navrhovateľa nezastúpeného v tomto konaní advokátom uviesť adresu na doručovanie písomnosti v Slovenskej republiky, ktorá sa zaviedla z hľadiska procesnej ekonómie a bezproblémového doručovania písomností v tomto konaní. Z dôvodov procesnej ekonómie sa obmedzila možnosť prerušiť konanie, vylúčila možnosť odpustiť zmeškanie lehoty, zaviedla možnosť upustiť od ústneho pojednávania. Súd môže na návrh, ale aj bez návrhu rozhodnúť o dočasnej úprave styku navrhovateľa s maloletým alebo primeranými opatreniami prispieť k vytvoreniu podmienok pre návrat dieťaťa. Procesný postup súdu sleduje súčinnosť účastníka, ktorý porušuje právo navrhovateľa, pričom cieľom je získať jeho vyjadrenie, resp. listinné, prípadne iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a tiež jeho stanovisko k prejedaniu veci bez pojednávania. Výzvu súd realizuje uznesením, ktoré sa doručuje do vlastných rúk.

Konania sa dotkla aj prvá novela Civilného mimosporového konania č. 137/­2019 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť 1. júna 2019 a ktorá povolila podanie žaloby na obnovu konania aj proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.

§  Judikatúra

     Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2016 sp. zn. 3 Cdo 181/­2016 publikované pod č. R 20/­2017: Prípustnosť dovolania podaného od 1. júla 2016 proti uzneseniu vydanému odvolacím súdom v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania je v zmysle § 76 Civilného mimosporového poriadku vylúčená a nemôže ju založiť ani prípadná procesná vada konania uvedená v § 420 Civilného sporového poriadku.

Siedmy diel

Konania vo veciach
osvojenia

§ 135

Konaniami vo veciach osvojenia sú konanie o

a)  osvojiteľnosti,

b)  osvojenie a

c)  zverení maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti.

komentár k § 135

Konaniami vo veciach osvojenia sú tri relatívne samostatné konania, pričom konanie o osvojiteľnosti zásadne predchádza konaniu o osvojenie dieťaťa a konaniu o osvojenie predchádza konanie o zverenie dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti. Všetky konania sú oslobodené od súdnych poplatkov.

§ 136

Miestna príslušnosť súdu

Na konanie vo veciach osvojenia je miestne príslušný súd, v ktorého obvode má dieťa v čase začatia konania bydlisko určené dohodou rodičov alebo iným zákonným spôsobom. Ak takého súdu niet, je na konanie príslušný súd, v ktorého obvode sa dieťa zdržuje.

komentár k § 136

Ustanovuje sa výlučná miestna príslušnosť na konanie vo veciach osvojenia. Táto sa odvíja od faktického bydliska určeného dohodou rodičov alebo iným zákonným spôsobom (napríklad umiestnenie dieťaťa v ústavnom zariadení), ktoré má dlhodobý, resp. trvalý charakter. Ak takéhoto súdu niet, na konanie je príslušný súd, v ktorého obvode sa dieťa zdržuje, teda kde sa v čase podania návrhu fakticky nachádza.

Konanie o osvojiteľnosti

§ 137

(1)   Návrh na začatie konania o osvojiteľnosti môže podať zákonný zástupca dieťaťa, u ktorého sú splnené predpoklady na osvojenie podľa predpisov rodinného práva, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo zariadenie, v ktorom je dieťa umiestnené.

(2)   Ak súd zistí, že sú splnené predpoklady na osvojenie podľa predpisov rodinného práva, môže začať konanie aj bez návrhu, ak sa už nezačalo skôr na návrh.

§ 138

(1)   Účastníkmi konania o osvojiteľnosti sú navrhovateľ, dieťa a jeho rodičia.

(2)   Maloletý rodič dieťaťa, ktorý dosiahol vek 16 rokov, je účastníkom, aj keď nie je zákonným zástupcom dieťaťa. V konaní má spôsobilosť samostatne konať pred súdom. Maloletý rodič dieťaťa, ktorý nedosiahol vek 16 rokov, musí byť zastúpený svojím zákonným zástupcom.

(3)   Rodičia dieťaťa nie sú účastníkmi, ak sú pozbavení rodičovských práv a povinností, ak sú pozbavení spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu alebo ak nie sú schopní posúdiť dôsledky osvojenia. V týchto prípadoch je účastníkom poručník.

(4)   Rodičia dieťaťa nie sú účastníkmi ani vtedy, ak dali súhlas na osvojenie dieťaťa vopred bez vzťahu k určitým osvojiteľom.

§ 139

Súd v konaní môže vyslúchnuť toho, v koho starostlivosti sa dieťa nachádza, alebo štatutárny orgán zariadenia na výkon rozhodnutia súdu, v ktorom je dieťa umiestnené. Súd v konaní o osvojiteľnosti skúma aj okolnosti na strane dieťaťa vylučujúce splnenie účelu osvojenia.

§ 140

Ak nie sú splnené podmienky osvojiteľnosti, súd konanie zastaví.

§ 141

O osvojiteľnosti rozhodne súd najneskôr do troch mesiacov odo dňa začatia konania. Túto lehotu možno predĺžiť najviac o tri mesiace, ak rozhodnutiu súdu bránia vážne dôvody a objektívne príčiny.

§ 142

Súd na návrh rozsudok o osvojiteľnosti zruší, ak dôjde k zmene pomerov. Návrh možno podať len do času, kým nie je dieťa odovzdané na základe rozhodnutia súdu do starostlivosti budúcich osvojiteľov.

komentár k § 137 až § 142

Hmotnoprávny základ konania o osvojiteľnosti je v ustanovení § 102 zákona o rodine. Procesnoprávna úprava v Civilnom mimosporovom poriadku vychádza z ustanovenia § 180a Občianskeho súdneho poriadku. Ide o konanie, ktoré môže začať aj bez návrhu, ak súd zistí, že sú splnené predpoklady na osvojenie podľa zákona o rodine (pozri § 97 a nasledujúce zákona o rodine). Nie je vylúčené tiež začatie konania na návrh, pričom tento návrh môže podať zákonný zástupca dieťaťa, u ktorého sú splnené predpoklady na osvojenie, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (pozri § 102 ods. 4 zákona o rodine) a novinkou je možnosť podania návrhu zariadením, v ktorom je dieťa umiestnené. K náležitostiam návrhu pozri § 25 CMP. Novinkou je tiež úprava procesného postupu súdu v prípade, ak zistí, že nie sú splnené podmienky osvojiteľnosti. V takom prípade súd konanie uznesením zastaví. Proti uzneseniu je prípustné odvolanie. Lehota troch mesiacov v rámci ktorej by súd mal o osvojiteľnosti rozhodnúť zostala zachovaná aj v novej právnej úprave. V ustanovení § 142 je zavedená možnosť zrušenia rozsudku o osvojiteľnosti, ak dôjde k zmene pomerov, ktoré tvorili základ rozhodnutia o osvojiteľnosti. Zrušenie rozsudku o osvojiteľnosti je prípustné len na návrh. Súd môže reflektovať len na návrh podaný do momentu, kým nie je dieťa odovzdané do starostlivosti budúcich osvojiteľov, keďže zákonodarca uprednostňuje právnu istotu vzťahov medzi osvojiteľmi a dieťaťom pred povinnosťou prihliadať na zmenu pomerov.

Konanie o osvojenie

§ 143

Konanie o osvojenie možno začať len na návrh.

§ 144

(1)   Účastníkmi konania o osvojenie sú osvojované dieťa, jeho rodičia, prípadne poručník, osvojiteľ a jeho manžel.

(2)   Rodičia osvojovaného dieťaťa nie sú účastníkmi konania o osvojení, ak sú pozbavení rodičovských práv a povinností alebo ak sú pozbavení spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu. V týchto prípadoch je účastníkom poručník.

(3)   Rodičia osvojovaného dieťaťa nie sú účastníkmi ani vtedy, ak na osvojenie netreba ich súhlas podľa predpisov rodinného práva; to platí aj vtedy, ak súd právoplatne rozhodol, že dieťa je osvojiteľné.

(4)   Manžel osvojiteľa nie je účastníkom, ak na osvojenie netreba jeho súhlas.

§ 145

O osvojení rozhodne súd bezodkladne, najneskôr do šiestich mesiacov od podania návrhu na osvojenie. Konanie možno predĺžiť, len ak z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy.

§ 146

(1)   Osvojované dieťa súd vyslúchne, len ak je schopné pochopiť význam osvojenia a výsluch nie je v rozpore s jeho záujmom. Ak sa nemá osvojované dieťa vyslúchnuť, nepredvoláva sa na pojednávanie.

(2)   Ostatných účastníkov musí súd vždy vyslúchnuť, a to podľa možnosti osobne.

§ 147

(1)   Súd zistí, či sa zdravotný stav osvojovaného dieťaťa aj osvojiteľa neprieči účelu osvojenia. S výsledkami vyšetrenia súd oboznámi účastníkov.

(2)   Účastníkov súd poučí o význame osvojenia z hľadiska záujmu spoločnosti aj z hľadiska záujmu osvojovaného dieťaťa, ako aj o tom, aké povinnosti má osvojiteľ.

§ 148

V rozsudku, ktorým sa vyslovuje osvojenie, súd uvedie aj priezvisko, ktoré bude osvojenec mať.

§ 149

Právoplatný rozsudok o osvojení súd zašle orgánu, ktorý vedie matriku.

§ 150

Konanie o zrušenie osvojenia môže súd začať na návrh osvojenca alebo osvojiteľa alebo aj bez návrhu.

komentár k § 143 až § 150

Osvojením vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi. Medzi osvojencom a príbuznými osvojiteľa vzniká osvojením príbuzenský vzťah. Osvojitelia majú pri výchove detí rovnakú zodpovednosť a rovnaké práva a povinnosti ako rodičia. Konanie o osvojenie je návrhové konanie a o osvojení rozhoduje súd na návrh osvojiteľa. Z dôvodu právneho záujmu na efektívnom postupe v konaní a meritórnom rozhodnutí veci v krátkom čase sa v tomto type statusového konania ponechala lehota na rozhodnutie súdu, avšak doterajšia jednoročná lehota bola skrátená na šesť mesiacov. Súd v konaní o osvojenie rozhoduje na pojednávaním, je vylúčené rozhodnutie bez pojednávania. Úprava výsluchu osvojovaného dieťaťa v ustanovení § 146 ostala nezmenená oproti doterajšej úprave v ustanovení § 182. Novinkou v tomto type konania je povinnosť súdu zisťovať zdravotný stav dieťaťa komplexne, a to podľa potreby nie len na základe lekárskeho vyšetrenia, ale napríklad tiež psychologického posúdenia, novinkou v procesnoprávnej úprave konania o osvojenie je tiež zakotvenie povinnosti súdu zasielať právoplatný rozsudok o osvojení orgánu poverenému vedením matriky. Kým konanie o osvojenie môže začať len na návrh, konanie o zrušenie osvojenia môže začať aj bez návrhu, pričom osvojenie môže súd zrušiť z vážnych dôvodov, ktoré sú v záujme maloletého dieťaťa, do šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o osvojení na návrh osvojenca alebo osvojiteľa alebo aj bez návrhu. Návrhom iniciovať konanie o zrušenie osvojenia môže nielen osvojiteľ, ale aj osvojenec. Konanie o osvojenie aj konanie o zrušenie osvojenia sú oslobodené od súdnych poplatkov.

Konanie o zverení maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti

§ 151

Konanie sa začína len na návrh budúceho osvojiteľa.

§ 152

Účastníkmi konania o zverení maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti sú tí, ktorí by nimi boli v konaní o osvojenie.

§ 153

(1)   O zverení maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti súd rozhoduje uznesením.

(2)   Vo výroku uznesenia súd vymedzí rozsah práv a povinností budúceho osvojiteľa k maloletému.

komentár k § 151 až § 153

Pred rozhodnutím súdu o osvojení musí byť maloleté dieťa najmenej po dobu deviatich mesiacov v starostlivosti budúceho osvojiteľa. O zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov rozhodne súd na návrh budúceho osvojiteľa, a teda toto konanie z povahy veci je len návrhové, nemôže ho začať súd z úradnej povinnosti.

O účastníkoch konania platia primerane ustanovenia o účastníkoch konania o osvojenie (pozri § 144). V merite veci rozhoduje súd s ohľadom na procesnú ekonómiu uznesením, pričom v rozhodnutí o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov súd vymedzí rozsah ich práv a povinností k maloletému dieťaťu.

Ak budúci osvojiteľ nepodá návrh na osvojenie maloletého dieťaťa najneskôr v lehote osemnástich mesiacov od zverenia maloletého dieťaťa do starostlivosti budúceho osvojiteľa, súd môže zrušiť predosvojiteľskú starostlivosť.

Ôsmy diel

Konanie vo veciach výživného plnoletých osôb

§ 154

Miestna príslušnosť súdu

Na konanie vo veciach výživného plnoletých osôb a iných obdobných nárokov je miestne príslušný všeobecný súd navrhovateľa.

§ 155

Konanie sa začína len na návrh.

§ 156

Účastníkmi konania vo veciach výživného plnoletých osôb sú navrhovateľ a osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné.

§ 157

Rozsudok vo veciach výživného možno na návrh zmeniť alebo zrušiť, ak sa zmenia pomery.

komentár k § 154 až § 157

Za konania vo veciach výživného plnoletých osôb sa považuje:

–   vyživovacia povinnosť rodičov k plnoletým deťom,

–   vyživovacia povinnosť plnoletých detí k rodičom,

–   vyživovacia povinnosť medzi ostatnými príbuznými,

–   vyživovacia povinnosť medzi manželmi,

–   príspevok na výživu rozvedeného manžela,

–   príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke za podmienky plnoletosti účastníkov.

Konanie je návrhové, nemôže ho súd začať z úradnej povinnosti. Návrh musí obsahovať náležitosti podľa 25 CMP, pričom účastníkmi sú navrhovateľ a osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné (odporca). Pokiaľ ide o konania vo veciach vzájomnej vyživovacej povinnosti rodičov a detí (aj plnoletých detí), sú tieto konania celé oslobodené od súdnych poplatkov, a teda neplatí žiaden z účastníkov súdne poplatky. Pri ostatných druhoch vyživovacích povinností je v konaní o určenie výživného, v konaní o jeho zvýšení, ako aj v konaní o uplatnení práva na zaplatenie úrokov z omeškania s plnením výživného oslobodený od poplatku len navrhovateľ, čo znamená, že v prípade úspechu navrhovateľa súd aplikuje § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkov a uloží povinnosť zaplatiť súdny poplatok neúspešnému odporcovi, ak tento nie je od poplatku oslobodený podľa § 254 CSP.

Podľa položky 8 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, z návrhu na určenie výživného medzi manželmi, príspevku na výživu rozvedeného manžela, vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými a z návrhu o ich zvýšenie sa platí súdny poplatok vo výške 2 % z ceny predmetu konania, najmenej však 16,50 eura. Z návrhu na zníženie alebo na zrušenie výživného medzi manželmi, príspevku na výživu rozvedeného manžela a vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými sa platí súdny poplatok vo výške 2 % z ceny predmetu konania, najmenej 16,50 eura.

Na konanie vo veciach výživného plnoletých osôb a iných obdobných nárokov (napríklad na zaplatenie úrokov z omeškania s plnením výživného) je podľa novej právnej úpravy už miestne príslušný všeobecný súd navrhovateľa (podotýkame, že nielen vo veciach určenia výživného, ale aj v konaniach o zníženie alebo zrušenie vyživovacej povinnosti). Všeobecným súdom navrhovateľa je súd, v ktorého obvode má navrhovateľ adresu trvalého pobytu. Skutočnosť, že sa navrhovateľ fakticky zdržiava na inom mieste, než je jeho adresa trvalého pobytu, nemá vplyv na určenie miestnej príslušnosti súdu. Na rozdiel od sporového konania je súd v mimosporových konaniach povinný skúmať miestnu príslušnosť počas celého konania z úradnej povinnosti (pozri § 5 CMP) a ak zistí, že nie je miestne príslušný, postupuje podľa § 6 CMP.

Predkladateľ upozornil, že v dôsledku subsidiárnej aplikácie Civilného sporového poriadku je aj v konaní vo veciach výživného plnoletých osôb možné uzavrieť aj zmier podľa § 148 CSP. Súd rozhodne o tom, či uzavretý zmier schvaľuje, neschváli ho, ak je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Súd zmier schvaľuje rozsudkom (pozri § 39 CMP). Aj v prípade, ak účastníci uzavrú zmier, súd je povinný skúmať hmotnoprávne podmienky uzavretia zmieru, keďže v mimosporových konaniach platí zásada materiálnej pravdy.

Pokiaľ dôjde k podstatnej a trvalej zmene tých pomerov, ktoré tvorili základ rozsudku o výživnom, a to buď na strane oprávnenej osoby (zvýšenie nákladov a pod.) alebo povinnej osoby (zníženie príjmov a pod.), môže či už oprávnená osoba alebo povinná osoba podať návrh na zmenu alebo zrušenie rozsudku o výživnom.

§  Príklad

Súd v roku 2010 rozsudkom určil, že Jozef Kováč je povinný platiť výživné na svojho vtedy ešte maloletého syna Arpáda Kováča vo výške 100 eur mesačne. V roku 2017 ukončil Arpád strednú školu a zamestnal sa v miestnom hypermarkete. Jozef sa o tejto skutočnosti dozvedel náhodou pri návšteve tohto hypermarketu, kde videl svojho syna za pokladňou. Keďže so synom nežijú v spoločnej domácnosti, dokonca bývajú v iných mestách, nemal Jozef vedomosť o tom, že by jeho syn nepokračoval v ďalšom vzdelávaní na vysokej škole, a preto mu stále posielal výživné každý mesiac v súdom určenej výške. Keď sa však dozvedel, že jeho syn je už schopný sám sa živiť, je toho názoru, že došlo k zániku jeho vyživovacej povinnosti. Jozef má trvalý pobyt v Lučenci. Jeho syn Arpád má trvalý pobyt vo Zvolene. Jozef preto podá na súd návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti. Tento návrh podá na Okresnom súde Lučenec, keďže na konanie vo veciach výživného plnoletých osôb bez ohľadu na to, či ide o určenie výživného, alebo o zníženie alebo zrušenie výživného, je príslušný všeobecný súd navrhovateľa.

Pozri aj príklad uvedený v komentári k § 6 CMP.

DRUHÁ HLAVA

KONANIE O DEDIČSTVE

Miestna príslušnosť súdu

§ 158

Na konanie o dedičstve je miestne príslušný súd, v ktorého obvode

a)  mal poručiteľ v čase smrti adresu trvalého pobytu,

b)  sa nachádza majetok poručiteľa, ak nie je daná príslušnosť podľa písmena a),

c)  poručiteľ zomrel, ak nie je daná príslušnosť podľa písmena a) alebo písmena b).

§ 159

Na dodatočné konanie o dedičstve je miestne príslušný súd, na ktorom bolo konanie o dedičstve skončené.

§ 160

(1)   Ak je v súvislosti s konaním o dedičstve potrebné schváliť právny úkon maloletého dediča súdom, je na schválenie právneho úkonu príslušný súd konajúci o dedičstve.

(2)   Ak je maloletý dedič účastníkom dohody podliehajúcej schváleniu súdom, môže rozhodnúť súd o schválení právneho úkonu maloletého dediča a o schválení dohody jedným uznesením.

(3)   Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa použijú aj vtedy, ak účastník nemá spôsobilosť na právne úkony v potrebnom rozsahu.

komentár k § 158 až § 160

Za účelom odbremenenia súdov sa celé prvoinštančné konanie o dedičstve vrátane vydávania všetkých rozhodnutí zverilo notárom ako súdnym komisárom. Sprehľadnila sa úprava účastníkov dedičského konania, ktorá je v súčasnosti roztrúsená vo viacerých ustanoveniach, aby v praxi nepretrvávali problémy, najmä s účasťou veriteľov v konaní o dedičstve a ich právami a povinnosťami. Novým spôsobom sa upravil procesný postup v prípadoch likvidácie dedičstva tak, aby sa odstránili doterajšie výkladové problémy a nejednoznačná výkladová prax.

V úvodných ustanoveniach § 158 až § 160 sa upravuje miestna príslušnosť súdu, pričom táto je založená na adrese trvalého pobytu poručiteľa evidovanej v Registri obyvateľov SR. Ak takto nie je možné príslušnosť určiť, je príslušný súd, v ktorom sa nachádza majetok poručiteľa a ak nie je daná príslušnosť ani takto, miestne príslušným na konanie o dedičstve je súd, v obvode ktorého poručiteľ zomrel.

Novo sa výslovne zakotvuje miestna príslušnosť na tzv. dodatočné konanie o dedičstve (predtým konanie o novoobjavenom majetku) podľa § 211 CMP, kde je miestne príslušný súd, na ktorom bolo konanie o dedičstve skončené. Ustanovenie § 160 bolo prijaté s cieľom zjednodušiť a zhospodárniť schvaľovanie právnych úkonov maloletého dediča súdom. Predkladateľ uviedol, že v praxi sa častokrát stávalo, že príslušným na schválenie právneho úkonu nespôsobilej osoby bol iný súd, ako dedičský súd (poručenský súd podľa bydliska nespôsobilej osoby), čo predlžovalo režim schvaľovania právneho úkonu, preto ak je v súvislosti s konaním o dedičstve potrebné schváliť právny úkon maloletého dediča alebo dediča, ktorý nemá spôsobilosť na právne úkony v potrebnom rozsahu, je na schválenie právneho úkonu príslušný súd konajúci o dedičstve. Ide teda aj o výnimku z ustanovenia § 112 v spojitosti s § 111 písm. i) CMP.

Niektoré ustanovenia o úkonoch súdu prvej inštancie

§ 161

(1)   V konaní o dedičstve poverí súd notára, aby vo veci konal a rozhodoval.

(2)   Poverenie podľa odseku 1 sa nevzťahuje na

a)  rozhodnutie o začatí dedičského konania,

b)  žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v cudzine, ak z osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vyplýva, že o poskytnutie právnej pomoci môže požiadať výlučne súd,

c)  rozhodnutie o vylúčení notára a jeho zamestnancov,

d)  rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o dedičstve, ak sa dodatočne zistí, že poručiteľ žije, alebo ak bolo zrušené jeho vyhlásenie za mŕtveho.

§ 162

Súd poveruje notárov so sídlom vo svojom obvode rovnomerne podľa rozvrhu práce, ktorý na návrh Notárskej komory Slovenskej republiky vydá predseda okresného súdu na každý kalendárny rok.

§ 163

Súd rozhoduje uznesením.

§ 164

(1)   V uznesení vydanom notárom sa okrem všeobecných náležitostí uvedie označenie súdu, ktorý notára poveril, a označenie notára, ktorý uznesenie vydal.

(2)   Uznesenie podpíše notár, ktorý ho vydal, a označí ho odtlačkom úradnej pečiatky notára.

komentár k § 161 až § 164

Miestne príslušný súd poverí notára so sídlom vo svojom obvode na konanie a rozhodovanie v konaní o dedičstve. Ustanovenie § 161 ods. 2 CMP vymenúva formou taxatívneho výpočtu rozhodnutia, o ktorých notár rozhodnúť nemôže, teda sa na ne nevzťahuje udelené poverenie a v týchto veciach rozhodne súd. Poverenie nie je súdnym rozhodnutím. Rozhodnutia vydané notárom a úkony vykonané notárom na základe poverenia sú rozhodnutiami a úkonmi súdu prvej inštancie. Poverenie je účinné, len čo ho súd notárovi oznámi. Súd môže uznesením odňať vec poverenému notárovi, ak napriek predchádzajúcemu upozorneniu súdu spôsobí zbytočné prieťahy v konaní alebo v iných odôvodnených prípadoch.

Podotýkame, že ustanovenia Civilného sporového poriadku o zázname procesných úkonov technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku sa v konaniach vykonávaných notármi ako súdnymi komisármi nepoužijú. Odmena notára za vykonané úkony súdneho komisára a jeho účelne vynaložené hotové výdavky sa považujú za trovy konania.

K forme rozhodovania v konaní o dedičstve zákonodarca uviedol, že osobitná povaha konania o dedičstve umožňuje ponechať súčasný režim rozhodovania uznesením aj vo veci samej. Zároveň sa zaviedli do ustanovenia § 164 CMP osobitné náležitosti uznesenia oproti všeobecnému režimu CSP, čo je odôvodnené povahou veci. Všeobecné náležitosti uznesenia upravuje ustanovenie § 236 CSP.

Proti uzneseniu vydanému notárom ako súdnym komisárom je odvolanie prípustné. Odvolanie proti uzneseniu vydanému notárom ako súdnym komisárom sa podáva u notára, ktorý uznesenie vydal. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané v lehote na súde prvej inštancie, ktorý notára poveril, alebo na príslušnom odvolacom súde. Po podaní odvolania notár predloží vec súdu prvej inštancie. K následnému postupu súdu prvej inštancie pozri § 72 CMP.

Účastníci

§ 165

Účastníkmi konania o dedičstve sú tí, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi.

§ 166

(1)   Ak má dedičstvo pripadnúť štátu ako odúmrť, je účastníkom štát.

(2)   Štát je účastníkom v rozsahu, v akom sa rozhoduje, že majetok, ktorý sa pri likvidácii dedičstva nepodarilo speňažiť, má pripadnúť štátu.

§ 167

Ak má byť konanie zastavené preto, že poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty, je účastníkom aj ten, kto sa postaral o poručiteľov pohreb.

§ 168

Veriteľ poručiteľa je účastníkom

a)  v rozsahu uzavretia a schválenia dohody dedičov a veriteľa, ktorou sa vyporiadava pohľadávka veriteľa,

b)  v rozsahu uzavretia a schválenia dohody dedičov a veriteľa o prenechaní predlženého dedičstva na úhradu dlhov,

c)  po právoplatnosti uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva, ak prihlásil svoju pohľadávku.

§ 169

Manžel poručiteľa je účastníkom v rozsahu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

§ 170

Správca dedičstva je účastníkom, ak ide o ustanovenie správcu dedičstva, o úkony správy dedičstva a o odmenu správcu dedičstva.

§ 171

Notár je účastníkom v časti týkajúcej sa jeho odmeny a hotových výdavkov.

§ 172

(1)   Ak v priebehu konania zomrie dedič poručiteľa, koná súd s tými, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú dedičmi zomretého dediča.

(2)   Ak v prípade uvedenom v odseku 1 v konaní o dedičstve po zomretom dedičovi poručiteľa nedošlo k poučeniu o dedičskom práve a o možnosti dedičstvo odmietnuť, vykoná toto poučenie súd v konaní o dedičstve po poručiteľovi.

(3)   V prípade uvedenom v odseku 1 sa v konaní o dedičstve po zomretom dedičovi poručiteľa neprejedná majetok, ktorý patril poručiteľovi.

(4)   Odseky 1 až 3 sa použijú primerane, ak v priebehu konania o dedičstve zomrie manžel poručiteľa, ak bezpodielové spoluvlastníctvo nie je vyporiadané.

komentár k § 165 až § 172

Účastníkom konania o dedičstve je ten, koho zákon za účastníka označuje (tzv. druhá definícia účastníctva). Zásadne sú účastníkmi konania o dedičstve tí, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi, pričom tieto osoby sú účastníkmi konania aj v prípade zastavenia konania, pretože poručiteľ nezanechal žiaden majetok. V prípade, ak má byť konanie zastavené preto, že poručiteľ zanechal len majetok nepatrnej hodnoty, je účastníkom aj ten, kto sa postaral o poručiteľov pohreb.

Najvyšší súd SR v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 2 Cdo 26/­2011 uviedol, že dôvodnosť toho, že určitá osoba je poručiteľovým dedičom, súd posudzuje na základe skutočností, ktoré sú významné podľa hmotného práva. Začiatok účastníctva v dedičskom konaní závisí na tom, kedy sa súd dozvie o skutočnostiach, z ktorých dedičské právo vyplýva a trvá tak dlho, pokiaľ chovanie alebo konanie osoby, ktorej svedčí niektorý z titulov dedenia, smeruje k tomu, aby sa skutočne stal dedičom, alebo pokiaľ nebudú zistené ďalšie skutočnosti, ktoré ukazujú, že dedičom je niekto iný, prípadne, že poručiteľ nemá žiadneho dediča. Osoba, ktorá na súde (u súdneho komisára) uplatnila svoje dedičské právo (t.j. osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je poručiteľovým dedičom), sa nestáva účastníkom dedičského konania až po tom, čo bude jednoznačne zistené, že je poručiteľovým dedičom, ale je účastníkom dedičského konania už od okamihu uplatnenia svojho dedičského práva na súde (u súdneho komisára). Postavenie účastníka stratí, ak bude zistené, že jej v skutočnosti žiadny z dedičských titulov nesvedčí alebo že z iných dôvodov nemôže dediť. Ak zanechal poručiteľ závet, je potrebné považovať za účastníkov konania vedľa závetných dedičov tiež neopomenuteľných dedičov (§ 479 Občianskeho zákonníka) a ďalšie osoby, ktorým svedčí dedenie zo zákona (§ 473 až § 475a Občianskeho zákonníka). Ich účastníctvo trvá tak dlho, pokiaľ sa nepreukáže, že k dedeniu zo zákona nedôjde. Ak nastúpi dedenie zo závetu, neopomenuteľní a zákonní dedičia prestávajú byť účastníkmi konania vtedy, ak sa nedovolali neplatnosti závetu. Skutočnosti, ktoré sú významné pre posúdenie dedičského práva, šetrí súd z vlastnej iniciatívy bez toho, aby bol viazaný prípadnými návrhmi, ktoré učinia osoby, ktoré uplatňujú svoje dedičské právo. Tých, u ktorých možno mať dôvodne za to, že sú dedičmi, potom vyrozumie o ich dedičskom práve a o možnosti dedičstvo odmietnuť.

Veriteľ poručiteľa je účastníkom len v taxatívne stanovených prípadoch. Vyporiadaním pohľadávky podľa písm. a) sa myslí taká situácia, kedy má prejsť pohľadávka veriteľa na dedičov inak, ako zo zákona podľa § 470 Občianskeho zákonníka (dohodou). Predkladateľ dodal, že nová právna úprava zároveň precizuje, že účastníkom konania je veriteľ až po nariadení likvidácie (prihlásení svojej pohľadávky).

Ak niektorý z dedičov zomrel pred skončením konania o dedičstve, treba na jeho mieste konať s jeho dedičmi a ak takých dedičov niet, treba konať so zástupcom štátu (Z IV., str. 810). V ustanovení § 172 je novo upravený inštitút dedičskej transmisie, a to v intenciách účastníctva v konaní. Inštitút transmisie nebol v doterajšej právnej úprave obsiahnutý a v praxi spôsoboval nejednotný postup súdov a notárov. Zákonodarca vysvetlil, že v § 172 ods. 2 zákon rieši aplikačné problémy doterajšej právnej úpravy a výslovne ustanovuje, v ktorom konaní bude poučený dedič zomretého dediča o dedičskom práve. Prioritne by mal súdny komisár v konaní o dedičstve disponovať dedičským rozhodnutím po zomretom dedičovi, resp. potvrdením o okruhu dedičov, ktoré mu môže vyhotoviť notár, ktorý vedie konanie po zomretom dedičovi až po tom, čo sa dedičia vyjadria k možnosti dedičstvo prijať alebo odmietnuť (takisto až po vysporiadaní sa so závetom alebo listinou o vydedení). Súdny komisár sám realizuje poučenie a určí okruh dedičov po zomretom dedičovi až po tom, čo takýto postup nie je možný, alebo napr. konanie po zomretom dedičovi bolo zastavené pre nemajetnosť alebo pre vydanie majetku nepatrnej hodnoty. Predkladateľ na vysvetlenie dodal, že rovnako normatívnou úpravou podľa § 172 odseku 3 sa odstraňujú doterajšie aplikačné problémy výslovným ustanovením režimu neprejednania majetku po zomretom dedičovi.

§ 173

Povinnosť orgánu, ktorý vedie
matriku

Orgán, ktorý vedie matriku, oznámi úmrtie vo svojom matričnom obvode súdu príslušnému na konanie o dedičstve.

komentár k § 173

Povinnosť uložená orgánu, ktorý vedie matriku oznámiť úmrtie miestne príslušnému súdu zostala v novej právnej úprave nezmenená. K miestnej príslušnosti pozri § 158 CMP.

§ 174

Začatie konania

(1)   Konanie je začaté na návrh, ak je z neho zjavné, že navrhovateľ ako dedič žiada prejednanie dedičstva po poručiteľovi.

(2)   Súd uznesením začne konanie aj bez návrhu, len čo sa dozvie, že niekto zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho, ibaže sa konanie už začalo na návrh.

(3)   Uznesenie o začatí konania netreba doručiť.

komentár k § 174

Tak, ako tomu bolo podľa právnej úpravy v ustanovení § 175a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, konanie o dedičstve sa môže začať na návrh, ale aj bez návrhu. Pravidlom je však začatie konania bez návrhu na základe oznámenia orgánu, ktorý vedie matriku podľa § 173 CMP. Z dôvodu, že v prípade, ak súd začína konanie z úradnej povinnosti, je povinný o začatí konania vydať uznesenie (pozri § 23 ods. 2 CMP), zákon v odseku 3 upravuje, že uznesenie o začatí konania nie je potrebné doručovať.

§ 175

Predbežné vyšetrenie

V predbežnom vyšetrení vykoná súd všetky potrebné úkony na zistenie dedičov, poručiteľovho majetku a jeho dlhov, prípadne zisťuje, či treba urobiť aj neodkladné úkony.

Zisťovanie stavu a obsahu závetu

§ 176

(1)   Súd bezodkladne vykoná vyšetrenie v evidencii, ktorá je vedená v Notárskom centrálnom registri závetov, či je v nej evidovaný závet poručiteľa, listina o vydedení alebo odvolanie týchto úkonov, alebo vyhlásenie o voľbe práva podľa osobitného predpisu (ďalej len „závet“), a u ktorého notára je uložený.

(2)   Ak poručiteľ zanechal závet, zistí súd jeho stav a obsah. O zistení stavu a obsahu závetu sa vyhotoví zápisnica, ku ktorej sa pevne pripojí úradne osvedčená kópia závetu.

komentár k § 175 a § 176

Po tom ako súd začne konanie a poverí notára, tento v rámci predbežného vyšetrenia postupuje podľa § 175 a § 176, ide o úpravu v zásade prebratú z doterajších ustanovení § 175c a § 175d OSP. Novinkou je to, že zistenie stavu a obsahu závetu robí notár poverený na prejednanie dedičstva a nie ten, u ktorého je závet uložený. Zároveň sa tu zosúlaďuje právna úparva s predpismi Európskej únie, konkrétne s ustanovením čl. 22 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/­2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve.

Pri zisťovaní poručiteľovho majetku, vrátane jeho dlhov, je zásadne rozhodujúci skutkový stav, aký tu bol v čase smrti poručiteľa. Pre zaradenie dlhu do pasív dedičstva je teda určujúce, či dlh v čase smrti poručiteľa existoval. Predmetom dedičstva (jeho vyporiadania) nemôže byť preto dlh, ktorý vznikol až po smrti poručiteľa.

Dlhom zaťažujúcim dedičstvo nie je nedoplatok nájomného za byt, ktorého nájomcom bol poručiteľ a úhrady za plnenia poskytované s užívaním (neužívaním) tohto bytu, ak vznikol za dobu od smrti poručiteľa do vyporiadania dedičstva. Dlhom patriacim do pasív dedičstva nemôžu byť ani pohľadávky vzniknuté síce v súvislosti s bytom, ktorého nájomcom bol poručiteľ, ale po jeho smrti. Takéto dlhy nepatria do pasív dedičstva po poručiteľovi a nemôžu byť ani predmetom dohody o vyporiadaní dedičstva. Ak sa napriek tomu stanú predmetom dohody o vyporiadaní dedičstva, ide o dohodu, ktorá odporuje zákonu a ktorú nemožno schváliť. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že dedičia (niektorí z nich) urobili prejav vôle, ktorým uznali pasíva dedičstva vzniknuté po smrti poručiteľa, resp. že jeden z dedičov uzatvoril s veriteľom dohodu o výške pohľadávky (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. augusta 2012, sp. zn. 6 M Cdo 12/­2011).

§ 177

Súd umožní nahliadnuť do závetu tomu, kto osvedčí, že má na tom právny záujem.

k  omentár k § 177

Ustanovenie § 177 obsahuje ďalšiu novinku v právnej úprave, a to právo na nahliadnutie do závetu tomu, kto osvedčí, že má na tom právny záujem. Takouto osobou bude spravidla blízka osoba alebo zákonný dedič. Podotýkame, že Spravovací a kancelársky poriadok v ustanovení § 98 ustanovoval, právo nahliadnuť do závetu len účastníkom konania. Úprava v § 177 poskytuje teda toto právo širšiemu okruhu subjektov.

§ 178

Po právoplatnom skončení konania sa založí originál závetu, ak závet nie je spísaný vo forme notárskej zápisnice, do zbierky vyhlásených závetov vedenej na okresnom súde.

komentár k § 178

Poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice. Závet zostáva u notára až do právoplatného skončenia konania. Ak nejde o závet spísaný vo forme notárskej zápisnice, po právoplatnom skončení konania sa založí originál závetu do zbierky vyhlásených závetov vedenej na okresnom súde.

§ 179

Neodkladné úkony

Ak treba, urobí súd aj bez návrhu neodkladné úkony, najmä zabezpečí dedičstvo, vykoná súpis na mieste samom, zverí veci osobnej potreby manželovi poručiteľa alebo inému členovi domácnosti, postará sa o predaj vecí, ktoré nemožno uschovať bez nebezpečenstva škody alebo nepomerných nákladov, prípadne ustanoví správcu dedičstva alebo jeho časti.

komentár k § 179

Právna úprava neodkladných úkonov vychádza z ustanovenia § 175e ods. 1 OSP, ktorý upravoval tzv. neodkladné opatrenia. Účelom neodkladných opatrení (teraz neodkladných úkonov) je, aby sa v záujme dedičov alebo vo všeobecnom záujme vylúčila možnosť poškodenia alebo straty majetku, o ktorom poznatky získané počas konania ukazujú, že patril alebo by mohol patriť poručiteľovi. V súvislosti s prijímaním neodkladných opatrení súd (súdny komisár) nerieši otázku, či ním dotknutá vec, právo alebo iná majetková hodnota skutočne patrí do dedičstva; neodkladným opatrením môže byť zabezpečená tiež vec, u ktorej je vlastníctvo poručiteľa pochybné alebo sporné. Prostredníctvom neodkladných opatrení nemožno, s ohľadom na ich účel, riešiť užívanie vecí jednotlivými dedičmi do skončenia dedičského konania. Neodkladné opatrenia musia byť súčasne prijímané len v takom rozsahu a len takým spôsobom, ktorým nebude bezdôvodne zasahované do právnych pomerov tretích osôb (osôb nezúčastnených na dedičskom konaní). Neodkladné opatrenie dotýkajúce sa práv tretích osôb preto musí byť vždy podložené skutočnou potrebou zabezpečenia a uchovania majetku, vyplývajúcou z dôvodnej obavy, že by bez jeho prijatia hrozilo nebezpečenstvo straty alebo poškodenia majetku, ktorý by mohol patriť do dedičstva. (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 30. januára 2008, sp. zn. 21 Cdo 1923/­2007).

Zabezpečenie dedičstva

§ 180

(1)   Zabezpečenie vecí patriacich do dedičstva sa vykoná najmä ich uložením do úschovy u notára, ktorý koná ako súdny komisár, alebo uložením u uschovávateľa, alebo zapečatením v poručiteľovom byte alebo na inom vhodnom mieste.

(2)   Ak bol poručiteľ majiteľom bankového účtu alebo vkladnej knižky, môže súd uznesením zakázať výplatu z bankového účtu alebo z vkladnej knižky.

(3)   Ak mal poručiteľ pohľadávky, môže súd uznesením uložiť jeho dlžníkovi, aby plnenie zložil do notárskej úschovy a poučí ho, že inak plnenie nebude mať za následok splnenie dlhu.

§ 181

Pri predaji hnuteľných vecí, ktoré nemožno uschovať bez nebezpečenstva škody alebo nepomerných nákladov, postupuje súd primerane podľa ustanovení o likvidácii dedičstva.

komentár k § 180 a § 181

Ustanovenie vychádza z doterajšej úpravy v ustanovení § 175e ods. 2 OSP. V odseku 1 je treba rozumieť pod „úschovou u notára“ len úschovu u notára v dedičskom konaní, nie tzv. notársku úschovu.

V rámci neodkladného opatrenia môže súdny komisár požiadať toho, kto má u seba veci nepochybne patriace poručiteľovi, kľúč od bytu poručiteľa, od iných miestností, priestorov alebo technické osvedčenie vozidla či inú listinu umožňujúcu používanie predmetov z dedičstva, aby uvedenú vec zložil do úschovy u súdneho komisára. Ak sa neodkladné opatrenie dotýka dôležitých záujmov účastníkov alebo sa dotýka tretích osôb, alebo ak bola žiadosť notára bezvýsledná, o neodkladnom opatrení rozhodne súd uznesením, ktoré doručí všetkým, ktorých sa dotýka. Neodkladné opatrenie zabezpečením motorového vozidla a iných vecí, ktoré možno používať len na základe úradného osvedčenia, vykoná sa uložením príslušných úradných dokladov, prípadne kľúčov do úschovy u súdneho komisára. Tak sa postupuje len v prípade, ak sa predmet môže ponechať na mieste, kde je to dovolené a kde je to vhodné vzhľadom na povahu predmetu, inak sa predmet umiestni u vhodného uschovávateľa. Neodkladné opatrenie zapečatením bytu alebo iných priestorov poručiteľa vykoná súdny komisár tak, aby bolo možné zistiť, či došlo k neoprávnenému vniknutiu do týchto priestorov. Zapečatenie možno vykonať len vtedy, ak bol poručiteľ jediným užívateľom týchto priestorov, ­alebo ak tomu nebráni iná závažná okolnosť. Prekážka, ktorá bráni zapečateniu, uvedie sa v zápisnici o úkone. O vykonaní tohto neodkladného opatrenia spíše súdny komisár zápisnicu a podľa okolností upovedomí tiež vlastníka, prípadne správcu objektu. Neodkladné opatrenie súpisom na mieste vykoná súdny komisár v prítomnosti účastníkov. Ak účastníci nie sú prítomní alebo známi, tento úkon možno vykonať len vtedy, ak bude pri súpise prítomná nezúčastnená osoba ako svedok. O súpise sa spíše zápisnica, v ktorej sa opíšu veci, ktoré sú v byte poručiteľa alebo na inom mieste. Cennejšie veci sa opíšu presne, aby sa vylúčila možnosť ich zámeny. Ak niektorý účastník tvrdí, že určitá vec, ktorá je v byte poručiteľa alebo na inom mieste, do súpisu nepatrí, táto vec sa v súpise uvedie s poznámkou, kto a aké nároky si na vec robí. Do súpisu vecí sa nezapisujú veci potrebné na pohreb poručiteľa a bezcenné veci. Ak sa súpis koná v priestoroch, ktoré boli predtým zapečatené, v zápisnici sa uvedie, v akom stave sa zapečatenie nachádza a či sa nezistili stopy neoprávneného vniknutia. V závere zápisnice sa uvedie, či sa po skončení úkonu vstupy do priestorov znova zapečatili. Ak sú viditeľné stopy po násilnom vniknutí do uvedených priestorov, súpis sa nevykoná a súdny komisár to oznámi orgánom Policajného zboru. Ak je objekt v stave, ktorý by osoby zúčastnené na úkone ohrozoval na živote, zdraví alebo majetku, súpis sa odloží. Súdny komisár to bezodkladne oznámi príslušným orgánom, právnickým osobám alebo fyzickým osobám s požiadavkou na uskutočnenie opatrení, ktorými by sa odstránilo uvedené ohrozenie osôb vstupujúcich do objektu na účel vykonania úkonu.

Pri predaji hnuteľných vecí, ktoré povahou nemožno uschovať, sa primerane použije ustanovenie o likvidácii dedičstva (podľa doterajšej úpravy sa podporne používali ustanovenia o výkone rozhodnutia predajom hnuteľných vecí, ktoré už nová právna úprava v CMP neobsahuje). V ustanovení § 180 ods. 3 sa notárskou úschovou rozumie tzv. solučná úschova s účinkami splnenia dlhu.

Správca dedičstva

§ 182

(1)   Správcu dedičstva alebo jeho časti ustanoví súd najmä z okruhu dedičov alebo z okruhu osôb blízkych poručiteľovi; za správcu dedičstva môže byť ustanovený aj notár, ak v tomto konaní nie je súdnym komisárom. Ak je predmetom dedenia podnik, ustanoví súd za správcu dedičstva osobu, ktorá má skúsenosť s vedením podniku.

(2)   Ak má dedičstvo pripadnúť štátu ako odúmrť, môže súd ustanoviť za správcu dedičstva štát.

(3)   Za správcu dedičstva možno ustanoviť iba toho, kto s ustanovením súhlasí.

§ 183

(1)   V uznesení o ustanovení správcu dedičstva vymedzí súd rozsah spravovaného majetku a uvedie účel, na ktorý bol správca dedičstva ustanovený.

(2)   Správca dedičstva začína výkon správy doručením uznesenia, ktorým bol ustanovený.

§ 184

(1)   Správca dedičstva vykonáva úkony nevyhnutné na zachovanie majetkových hodnôt patriacich do dedičstva, a to v rozsahu vymedzenom súdom.

(2)   Správca dedičstva je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu, ktorá vznikla porušením povinností vyplývajúcich z funkcie správcu dedičstva.

(3)   Na výzvu súdu správca dedičstva predloží priebežnú správu o svojej činnosti.

§ 185

(1)   Z dôležitých dôvodov môže súd uznesením zbaviť správcu dedičstva funkcie; podľa povahy veci môže ustanoviť nového správcu dedičstva.

(2)   Správca dedičstva, ktorý bol funkcie zbavený, je povinný riadne informovať nového správcu dedičstva o skutočnostiach potrebných na riadny výkon funkcie správcu dedičstva a odovzdať mu všetky doklady.

§ 186

(1)   Funkcia správcu dedičstva zaniká právoplatnosťou uznesenia, ktorým sa konanie končí.

(2)   Funkcia správcu dedičstva zaniká právoplatnosťou uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva, ak súd nerozhodne, že správca dedičstva vykonáva správu majetku v určenom rozsahu aj počas likvidácie dedičstva. Správca dedičstva však nemôže vykonávať speňažovanie majetku poručiteľa.

(3)   Po skončení konania správca dedičstva predloží súdu konečnú správu o svojej činnosti. Súd rozhodne o odmene a náhrade hotových výdavkov správcu dedičstva, ktoré platí dedič, ktorý nadobudol dedičstvo; ak je dedičov niekoľko, platia tieto trovy podľa vzájomného pomeru ceny nadobudnutého dedičstva. V ostatných prípadoch platí tieto trovy štát.

komentár k § 182 až § 186

Správcom dedičstva môže byť okrem osoby z okruhu dedičov alebo blízkych osôb aj notár nevykonávajúci v konkrétnom konaní o dedičstve funkciu súdneho komisára. Za správcu môže byť ustanovený aj štát, ak je z predbežného vyšetrenia zrejmé, že má dedičstvo pripadnúť štátu ako odúmrť. Ako zdôraznil zákonodarca, inštitút správcu dedičstva by mal byť v praxi využívaný najmä v prípadoch, kedy poručiteľ bol jediným konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, ale aj v iných prípadoch, kedy by bez odbornej správy došlo k zníženiu alebo zániku majetkových hodnôt poručiteľa. Z tohto dôvodu sa v prípade, ak je predmetom dedenia podnik ustanoví za správcu dedičstva ten, kto má skúsenosti s vedením podniku. Bez súhlasu nemôže byť nikto za správcu dedičstva ustanovený, nakoľko by sa nemohlo predpokladať, že svoju funkciu bude vykonávať s cieľom zachovania majetkových hodnôt poručiteľa. Súd môže zbaviť správcu dedičstva funkcie a ustanoviť nového správcu dedičstva. V prípadoch, kedy to potrebné nebude, môže súd ďalej konať aj bez správcu dedičstva, pričom predkladateľ zdôrazňuje v ustanovení § 185 CMP formálne uskutočnenie postupu podľa tohto ustanovenia uznesením. V ustanovení § 186 je upravený zánik funkcie správcu dedičstva (odseky 1 a 2) a povinnosti správcu po skončení funkcie (odsek 3). Častým prípadom v praxi pravdepodobne bude, že funkciu správcu bude vykonávať so súhlasom ostatných dedičov jeden z dedičov (ten u koho na to budú najlepšie predpoklady). Preto bude možné, aby si správca nenárokoval svoju odmenu, ani náhradu hotových výdavkov za výkon funkcie. Inak súd rozhodne o odmene a náhrade hotových výdavkov správcu dedičstva, ktoré je povinný zaplatiť dedič, ktorý nadobudol dedičstvo, resp. viacerí dedičia podľa pomeru ceny nadobudnutého dedičstva. Inak znáša tieto trovy štát.

Zastavenie konania

§ 187

(1)   Súd konanie zastaví, ak poručiteľ nezanechal žiadny majetok.

(2)   Uznesenie o zastavení konania sa doručuje účastníkom, ktorí sú známi a ktorých pobyt je známy.

komentár k § 187

Ak sa zistí, že poručiteľ nezanechal žiadny majetok, uznesením sa konanie zastaví. Novinkou v právnej úprave je presné určenie okruhu subjektov, ktorým sa uznesenie podľa § 187 doručuje. Je potrebné ho doručiť len tým účastníkom (k účastníkom pozri § 165 a nasl.), ktorí sú známi a ktorých pobyt je známy. To znamená, že ak aj je známy účastník, avšak jeho pobyt známy nie je, uznesenie sa mu nedoručuje. Zákon neukladá povinnosť vykonávať všetky dostupné úkony na zistenie jeho pobytu.

Zákonodarca vysvetlil, že známym pobytom podľa odseku 2 sa rozumie pobyt v čase vydania uznesenia podľa odseku 1. Prax súdov pri doručovaní uznesenia o zastavení konania pre nemajetnosť doteraz nebola jednotná. Kým niektoré súdy doručovali uznesenie všetkým „potenciálnym“ dedičom (v prípade, že poručiteľ nezanechal majetok, účastníci neboli poučovaní o dedičskom práve, keďže neexistoval jeden z predpokladov dedenia – zanechaný majetok poručiteľa), iné ho doručovali len usporiadateľovi pohrebu a ďalšie ho len založili v spise. Nová úprava by mala odstrániť aj tento problém, navyše nové znenie, s úmyslom zbytočne nepredlžovať konanie, a s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti, počíta s prípadmi, kedy nebudú známe adresy pobytov všetkých dedičov.

Proti uzneseniu vydanému notárom ako súdnym komisárom je odvolanie prípustné (pozri § 69 a nasl. CMP).

§ 188

(1)   Ak poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty alebo ak majetok poručiteľa nedosahuje výšku primeraných nákladov spojených s pohrebom poručiteľa, môže ho súd vydať tomu, kto sa postaral o pohreb, a konanie o dedičstve zastaviť.

(2)   Ak ten, kto sa postaral o pohreb poručiteľa, s prevzatím majetku nesúhlasí alebo ak je sporné, kto sa postaral o pohreb, súd majetok prejedná ako dedičstvo.

(3)   Uznesenie podľa odseku 1 sa doručuje účastníkom, ktorí sú známi a ktorých pobyt je známy, a tomu, kto sa postaral o pohreb poručiteľa.

komentár k § 188

Nová právna úprava vychádza z ustanovenia § 175h ods. 2 OSP, avšak ako alternatívne kritérium k pojmu majetok nepatrnej hodnoty zavádza aj kritérium majetku, ktorý nedosahuje výšku primeraných nákladov spojených s pohrebom poručiteľa.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČSR z 25. júna 1981, sp. zn. 4 Cz 18/­1981 pre posúdenie toho, či ide o nepatrný majetok poručiteľa, je rozhodujúca výška aktív poručiteľa. Nemožno preto prihliadať k výške jeho dlhov a nepatrnosť majetku nemožno posudzovať z hľadiska čistej hodnoty dedičstva. Podľa judikátu R 20/­1989 aj nehnuteľný majetok poručiteľa môže byť vydaný tomu, kto sa postaral o pohreb, ak ide o nehnuteľnosť nepatrnej hodnoty.

Podľa R 18/­1986 účelom tohto ustanovenia je skrátiť a zjednodušiť konanie. Tento postup prichádza do úvahy spravidla tam, kde nie sú dediči alebo kde dediči nemajú o dedičstvo záujem pre jeho nepatrnosť. Nepatrný majetok sa vydáva tomu, kto sa postaral o pohreb poručiteľa, pričom nie je rozhodné, v akom vzťahu bol voči zomretému a z akého dôvodu hradil náklady spojené s jeho pohrebom. Obstarávateľ pohrebu, ktorému bol nepatrný majetok štátnym notárstvom vydaný, nevstupuje do práv poručiteľa ako jeho dedič, aj keby inak patril do okruhu jeho dedičov. K vydaniu nepatrného majetku nemôže dôjsť proti vôli toho, kto sa postaral o pohreb. Z povahy veci však rovnako vyplýva, že ten, ktorému je nepatrný majetok vydaný, prevezme všetok tento majetok, nielen niektoré jeho časti. Situáciu, kedy ten, kto sa postaral o pohreb s prevzatím majetku nesúhlasí, alebo ak je sporné, kto sa postaral o pohreb, súd nemôže postupovať podľa odseku 1 a majetok musí prejednať ako dedičstvo.

Doručovanie uznesenia o zastavení konania podľa § 188 ods. 1 je riešené obdobne ako doručovanie uznesenia o zastavení konania podľa § 187 ods. 2 s tým, že obligatórne sa uznesenie doručí aj tomu, kto sa postaral o pohreb poručiteľa (spravidla je ním však účastník). Ďalej sa doručuje osobám známym podľa výsledku predbežného vyšetrenia. Pri zisťovaní ich adresy vykoná notár iba základné šetrenia, ďalšie náročnejšie úkony, ktoré by inak vykonával, odpadávajú. Ohľadom doručovania sa podporne použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku aj vrátane ustanovení upravujúcich fikciu doručenia. Proti uzneseniu je prípustné odvolanie, kvôli zaručeniu procesných práv účastníkov.

Upovedomenie o dedičskom práve

§ 189

(1)   Ak konanie nebolo zastavené, upovedomí súd tých, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú dedičmi, o ich dedičskom práve a o možnosti dedičstvo odmietnuť v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď súd dediča o práve dedičstvo odmietnuť upovedomil; túto lehotu môže súd z dôležitých dôvodov predĺžiť. Súčasne dedičov poučí o náležitostiach a o účinkoch odmietnutia dedičstva.

(2)   Upovedomenie vrátane poučenia podľa odseku 1 vykoná súd ústne do zápisnice alebo ho doručí do vlastných rúk. Doručenie je účinné vtedy, ak písomnosť prevzal dedič alebo jeho zástupca s osobitným splnomocnením na tento úkon; ustanovenie § 111 ods. 3 Civilného sporového poriadku sa nepoužije.

(3)   Ak sa súdu nepodarí upovedomenie o dedičskom práve doručiť podľa odseku 2, je súd povinný urobiť všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu dediča. Dedič, ktorému sa upovedomenie o dedičskom práve nepodarilo doručiť podľa odseku 2 napriek potrebným šetreniam, sa považuje za dediča, ktorého pobyt nie je známy.

§ 190

(1)   Ak nie je známy ten, o kom sa možno dôvodne domnievať, že je poručiteľovým dedičom, alebo ak nie je známy jeho pobyt, súd mu ustanoví procesného opatrovníka. O jeho dedičskom práve ho upovedomí verejnou vyhláškou. Vo verejnej vyhláške ho súd vyzve, aby sa prihlásil na súde alebo u procesného opatrovníka v lehote nie kratšej ako jeden mesiac od zverejnenia verejnej vyhlášky na úradnej tabuli súdu a poučí ho o následkoch, ak sa neprihlási včas.

(2)   Verejná vyhláška sa doručí ostatným účastníkom, procesnému opatrovníkovi a zverejní sa na úradnej tabuli súdu, webovej stránke príslušného súdu a webovom sídle Notárskej komory Slovenskej republiky. Verejná vyhláška môže byť zverejnená aj prostredníctvom hromadných oznamovacích prostriedkov.

komentár k § 189 a § 190

Ustanovenie vychádza z doterajšieho § 175i a ukladá povinnosť notárovi ako súdnemu komisárovi v prípade, ak konanie nebolo zastavené podľa § 187 alebo § 188 alebo z iného dôvodu, povinnosť upovedomiť tých, o ktorých sa z predbežného vyšetrenia možno dôvodne domnievať, že sú dedičmi, o ich dedičskom práve a o možnosti dedičstvo odmietnuť v zákonnej jednomesačnej lehote. Súčasne sa upravujú povinné poučenia, ktoré kopírujú doterajšiu úpravu.

V novej právnej úprave sa posilňuje ochranná funkcia dediča, a to tým, že sa ustanovuje, že doručenie upovedomenia je účinné len vtedy, ak písomnosť prevzal dediť alebo jeho zástupca s osobitným splnomocnením na tento úkon, a teda nepostačuje splnomocnenie na preberanie poštových zásielok. Je vylúčené aplikovať ustanovenie § 111 ods. 3 CSP, ktoré upravuje tzv. fikciu doručenia (písomnosť sa považuje dňom vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, ak bola doručená na adresu podľa § 106 CSP). Úkonmi potrebnými na zistenie skutočného pobytu dediča, ktoré uvádza odsek 3, sú podľa dôvodovej správy lustrácia matriky, registra obyvateľov, zahraničnej polície a podobne. Odporúča sa tiež využitie § 108 CSP, lustrácia v Sociálnej poisťovni a i. Ak sa ani napriek všetkým úkonom nepodarilo upovedomenie o dedičskom práve doručiť, ide o dediča, ktorého pobyt nie je známy. V takom prípade notár postupuje podľa § 190. K procesnému opatrovníkovi pozri § 71 a iné CSP.

Podľa § 468 Občianskeho zákonníka na neznámeho dediča alebo na dediča, ktorého pobyt nie je známy, ktorý bol o svojom dedičskom práve upovedomený vyhláškou súdu a ktorý v určenej lehote nedal o sebe vedieť, sa pri prejednaní dedičstva neprihliada. Jeho opatrovník nemôže vyhlásenie o odmietnutí či neodmietnutí dedičstva urobiť. Práve v intenciách ustanovenia § 468 Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať § 189 ods. 3 CMP.

Ak dedič odpovedá na upovedomenie, postačuje tu písomné vyhlásenie s podpisom bez potreby overenia tohto podpisu. Rozhodujúci je obsah a zmysel urobeného prejavu vôle, ktorý smeruje k odmietnutiu dedičstva. Ak dedič použije napríklad výrazy, že sa dedičstva „zrieka“ alebo „vzdáva“, treba to považovať za odmietnutie dedičstva podľa § 463 OZ (Z I, str. 524).

§ 191

Pojednávanie

(1)   Pred vydaním uznesenia o spornom dedičskom práve, uznesenia o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, uznesenia o dedičstve a uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva nariadi súd pojednávanie.

(2)   Pojednávanie je neverejné.

(3)   Na prejednanie dedičstva netreba nariaďovať pojednávanie, ak súd potvrdí jeho nadobudnutie jedinému dedičovi alebo ak dedičstvo pripadne štátu ako odúmrť.

komentár k § 191

V odseku 1 sú upravené prípady, kedy je pojednávanie povinné. Naopak, odsek 3 uvádza, kedy je nariadenie pojednávania fakultatívne, a teda nepovinné.

V konaniach vykonávaných notármi ako súdnymi komisármi sa neaplikuje § 98 CSP upravujúci povinné vyhotovovanie záznamu technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku, nakoľko dedičské konanie je nesporové a neverejné konanie.

Spor o dedičské právo

§ 192

Ak niekto pred potvrdením nadobudnutia dedičstva tvrdí, že je dedičom, a popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol, ide o spor o dedičské právo.

§ 193

(1)   Ak rozhodnutie sporu o dedičskom práve závisí iba na právnom posúdení skutočností, ktoré medzi účastníkmi nie sú sporné, súd uznesením rozhodne, s ktorým účastníkom bude ďalej konať a ktorému účastníkovi účasť v konaní o dedičstve ukončuje.

(2)   Uznesenie sa doručuje aj účastníkovi, ktorému sa účasť v konaní ukončuje.

(3)   Dedičské právo toho, koho účasť v konaní bola ukončená, nezaniká; v konaní o dedičstve sa však na neho ďalej neprihliada.

§ 194

(1)   Ak rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac.

(2)   Súd pokračuje v konaní s účastníkmi podľa výsledku sporu.

(3)   Ak žaloba nebola podaná v lehote, ak bolo konanie o žalobe zastavené alebo ak bola žaloba odmietnutá, platí, že spor o dedičské právo bol rozhodnutý v neprospech žalobcu.

komentár k § 192 až § 194

Napriek mimosporovému charakteru konania o dedičstve sa môžu v jeho priebehu vyskytnúť sporné otázky incidenčného charakteru. Ich riešenie predkladateľ upravuje v § 193 a § 194.

Ak tvrdí niekto o sebe, že je dedičom a popiera, že by dedičské právo svedčilo niekomu inému, kto sa vydáva za dediča, je tu spor o dedičské právo. Tvrdené dedičské práva totiž vedľa seba nemôžu buď celkom alebo čiastočne, obstáť a nemôžu byť podkladom pre uznesenie o dedičstve. Pretože účastníctvo v dedičskom konaní odráža hmotné dedičské právo, nie je možné uvedený spor riešiť výlučne až uznesením o dedičstve. Spor o dedičské právo sa prejavuje tiež v tom, s kým má byť v priebehu dedičského konania jednané a kto má mať možnosť vykonávať svojimi procesnými úkonmi vplyv na priebeh a výsledok konania, teda v tom, kto má byť považovaný za účastníka dedičského konania (Najvyšší súd SR vo veci 2 Cdo 26/­2011).

Postup notára pri spore o dedičské právo závisí od toho, či vyriešenie sporu je otázkou len právnou alebo či je medzi účastníkmi sporná tiež skutková stránka veci. V prípade, ak rozhodnutie sporu o dedičskom práve závisí iba na právnom posúdení skutočnosti, ktoré medzi účastníkmi nie sú sporné (tzv. právny spor), notár priamo v konaní o dedičstve musí vydať pre účely priebehu konania uznesenie (v doterajšej úprave nebolo vydanie uznesenia povinné), v ktorého výrokovej časti určí, s ktorým účastníkom bude ďalej konať a ktorému účastníkovi ukončuje účastníctvo v konaní o dedičstve, to znamená, že na túto osobu sa už nebude prihliadať a uznesenie, ktorým sa účasť na konaní ukončuje bude pre túto osobu poslednou písomnosťou, ktorú jej notár doručí. Môže ísť o prípady, kedy je potrebné posúdiť, či konkrétnej osobe svedčí dedičský titul z dedenia zo zákona, napríklad pri dedení zo zákona uplatňuje dedičské právo súrodenec poručiteľa, hoci poručiteľ zanechal potomkov, ktorí dedičstvo neodmietli a sú spôsobilí dediť a podobne. Proti uzneseniu vydanému notárom je odvolanie prípustné (pozri § 69 a nasl. CMP).

Posúdenie platnosti závetu z hľadiska jeho formálnych náležitostí je otázkou právneho posúdenia veci, ktoré v zmysle § 175k ods. 1 a 2 OSP prináleží súdu v dedičskom konaní (rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 297/­2012).

V ustanovení § 194 je upravený postup pri tzv. skutkovom spore, teda situácii, keď rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností. Postup zostáva obdobný, ako tomu bolo v doterajšej právnej úprave podľa § 175k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Zavádza sa však minimálna dĺžka tzv. sudcovskej lehoty na podanie žaloby. Keďže ide o sudcovskú lehotu, táto môže byť predĺžená podľa § 118 CSP, avšak vzhľadom na následok jej uplynutia uvedený v § 194 ods. 3 CMP je nevyhnutné, aby v určenej lehote bola žiadosť nielen podaná, ale bolo o nej aj rozhodnuté. Výsledok tohto sporu je potom určujúci pre pokračovanie v konaní o dedičstve. Novinkou je odsek 3, kde je zakotvená tzv. nevyvrátiteľná domnienka, ktorá je podľa predkladateľa nevyhnutná pre pokračovanie v konaní o dedičstve, ak o žalobe nebolo meritórne rozhodnuté. Domnienka, že „spor o dedičské právo bol rozhodnutý v neprospech žalobcu“ znamená, že prestáva byť účastníkom dedičského konania a notár pokračuje v dedičskom konaní bez zreteľa na túto osobu.

Ak sú medzi účastníkmi sporné skutkové okolnosti, na ktorých závisí rozhodnutie o dedičskom práve, nemá súd v nesporovom dedičskom konaní z procesného hľadiska možnosť objasňovať sporné skutočnosti. Zákon súdu (súdnemu komisárovi) v prvom rade ukladá, aby sa pokúsil uvedený spor o dedičskom práve vyriešiť dohodou. Ak sa spor nepodarí odstrániť dohodou a skutočnosti rozhodné pred posúdením dedičského práva zostanú i po pokuse o odstránenie sporu medzi účastníkmi sporné, vydá súd uznesenie, ktorým odkáže toho z účastníkov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou na súde. Menej pravdepodobným sa spravidla javí dedičské právo u toho účastníka, ktorý spochybňuje zo skutkového hľadiska existujúci dedičský titul, napríklad tvrdí, že závet alebo listina o vydedení je neplatná alebo tvrdí, že s poručiteľom žil najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a podobne (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2012, sp. zn. 2 Cdo 26/­2011).

Výrok uznesenia vydaného v konaní o dedičstve podľa ustanovenia § 194 CMP musí obsahovať údaj o tom, akú žalobu má odkázaný účastník podať. Zákonodarca sa v novej úprave pravdepodobne inšpiroval § 18 zákona č. 95/­1963 Sb., nakoľko kým podľa doterajšej úpravy notár odkázal dediča, aby „svoje právo uplatnil žalobou“, podľa novej úpravy ho odkazuje, aby „určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou“ (napríklad, že dôvody vydedenia nie sú dané).

Vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

§ 195

(1)   Ak zaniklo manželstvo poručiteľa jeho smrťou alebo vyhlásením za mŕtveho, vyporiada sa bezpodielové spoluvlastníctvo manželov v konaní o dedičstve po poručiteľovi.

(2)   Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov sa môže vyporiadať dohodou medzi pozostalým manželom a dedičmi, uzavretou písomne alebo ústne do zápisnice, ktorá podlieha schváleniu súdom. Ak nedôjde k dohode, rozhodne o vyporiadaní súd.

(3)   Ak sú medzi účastníkmi sporné skutočnosti o rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na sporný majetok sa neprihliada. Ustanovenie § 198 ods. 2 sa použije primerane.

(4)   Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo rozhodnutie súdu o vyporiadaní obsahuje vymedzenie rozsahu majetku poručiteľa a jeho dlhov s údajom o hodnote majetku a určenie, čo z tohto majetku patrí do dedičstva a čo patrí pozostalému manželovi.

(5)   Ak sa pred skončením konania zistí ďalší majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, pri jeho vyporiadaní sa postupuje podľa odseku 2.

§ 196

Ak zaniklo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov za života poručiteľa, vyporiada sa podľa § 195, ak toto spoluvlastníctvo nebolo ku dňu smrti poručiteľa vyporiadané a ak sa o jeho vyporiadaní nezačalo za života poručiteľa konanie na súde na základe žaloby.

komentár k § 195 a § 196

Zákonodarca konštatoval, že právna úprava vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov v konaní o dedičstve zostáva zachovaná a zásadným spôsobom nebola menená.

Predpokladom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov v dedičskom konaní je jednak existencia majetku, ktorý tvoril bezpodielové spoluvlastníctvo poručiteľa a pozostalého manžela, a jednak skutočnosť, že počas života poručiteľa sa nezačalo konanie na súde o vyporiadanie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Ak sa takéto konanie začalo, súdny komisár počká na záverečné rozhodnutie v danom konaní a do dedičstva zahrnie majetok, príp. dlhy v súlade s daným rozhodnutím, ktorým je viazaný. Pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľa a pozostalého manžela v dedičskom konaní je pozostalý manžel účastníkom konania, aj keď nie je dedičom, a to v časti konania, v ktorej sa vyporiadava bezpodielové spoluvlastníctvo jeho a poručiteľa. Obdobne je to i v situácii, ak zanikne manželstvo rozvodom počas života poručiteľa, avšak medzi poručiteľom a bývalým manželom nedošlo počas života poručiteľa k vyporiadaniu ich bezpodielového spoluvlastníctva a ku dňu smrti poručiteľa neprešli tri roky od zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva rozvodom. Aj v takom prípade, ak nebola medzi nimi za života poručiteľa uzavretá dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva a ani sa nezačalo o jeho vyporiadaní konanie na súde, vyporiada sa bezpodielové spoluvlastníctvo v konaní o dedičstve. Účastníkom dedičského konania je takto aj bývalý manžel poručiteľa v časti konania, v ktorej dôjde k vyporiadaniu ich bezpodielového spoluvlastníctva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. novembra 2012, sp. zn. 4 M Cdo 19/­2012).

V konaní o dedičstve pri ustálení masy BSM treba rozhodnúť, čo patrí do dedičstva a čo pozostalému manželovi. Majetok v BSM sa môže vyporiadať dohodou medzi pozostalým manželom a dedičmi uzavretou písomne alebo ústne do zápisnice. Dedič a pozostalý manžel (alebo jeho právni nástupcovia) sa môžu dohodnúť aj tak, že celá masa BSM patrí do dedičstva a že pozostalému manželovi (resp. do dedičstva po ňom) patrí tzv. náhradová pohľadávka. Náhradová pohľadávka je jeho pohľadávka voči dedičstvu (dlh poručiteľa) a teda v prípade, že si ju uplatní, radí sa do pasív dedičstva poručiteľa, čo umožňuje dedičom a pozostalému manželovi sa dohodnúť o jej úhrade (o spôsobe a lehote). V prípadoch, keď k dohode nedôjde, zodpovedajú dedičia za pohľadávku manžela v rámci zodpovednosti za dlhy poručiteľa (§ 470 Občianskeho zákonníka). Pri náhradovej pohľadávke sa neurčuje povinnosť na plnenie, dedičský súd sa obmedzí len na jej konštituovanie (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2009, sp. zn. 4 M Cdo 12/­2009).

Majetok a dlhy poručiteľa

§ 197

Súd zistí majetok a dlhy poručiteľa a vykoná ich súpis.

komentár k § 197

Majetkom sú všetky aktíva poručiteľa a dlhmi sa rozumejú všetky pasíva poručiteľa.

§ 198

(1)   Ak sú majetok alebo dlhy medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistej hodnoty dedičstva na ne neprihliada.

(2)   Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak bolo o sporných skutočnostiach rozhodnuté právoplatným rozsudkom pred skončením konania o dedičstve.

komentár k § 198

Čistou hodnotou dedičstva sa rozumie absolútna hodnota majetku, od ktorého sa odpočíta hodnota dlhov poručiteľa.

§ 199

(1)   Na návrh dedičov vydá súd uznesenie, v ktorom vyzve veriteľov, aby mu oznámili svoje pohľadávky v lehote, ktorú v uznesení určí a ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac.

(2)   Uznesenie súd zverejní na úradnej tabuli súdu, na webovej stránke príslušného súdu a webovom sídle Notárskej komory Slovenskej republiky.

komentár k § 199

Zákonodarca k ustanoveniu uviedol, že postup podľa odseku 1 slúži na zistenie čistej hodnoty dedičstva a môže byť využitý len na návrh dedičov, pričom notifikácia tohto uznesenia je zabezpečená elektronickými prostriedkami. V praxi má podľa zákonodarcu konvokácia význam najmä v prípadoch, kedy dedičia neboli v „blízkom kontakte“ s poručiteľom, prípadne nemajú informácie o všetkých jeho prípadných dlhoch.

§ 200

(1)   Na základe súpisu majetku a dlhov poručiteľa súd uznesením určí všeobecnú hodnotu majetku, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva, prípadne výšku jeho predlženia v čase smrti poručiteľa.

(2)   Všeobecnou hodnotou majetku je cena, ktorá by sa mala dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže pri poctivom predaji, keď kupujúci i predávajúci budú konať s náležitou informovanosťou a opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou.

(3)   Uznesenie podľa odseku 1 možno aj bez návrhu zmeniť, ak sa pred právoplatným skončením konania o dedičstve zistia nové skutočnosti.

komentár k § 200

Nová právna úprava upúšťa od pojmu „všeobecná cena majetku“ a zavádza pojem „všeobecná hodnota majetku“, ktorý v odseku 2 definuje. Uznesenie podľa odseku 1 býva spravidla súčasťou uznesenia o dedičstve podľa § 203 ods. 1 CMP. Jeho zmena je však do právoplatného skončenia konania o dedičstve možná, a to aj bez návrhu, ak sa zistia nové skutočnosti.

§  Judikatúra

     Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2018 sp. zn. 8 CdoGp 1/2017 publikované pod číslom R 66/­2018: Všeobecná cena pohľadávky ako majetkového práva patriaceho do dedičstva sa za určitých okolností, ktoré majú vplyv na jej vymožiteľnosť, nemusí rovnať jej výške.

§ 201

Dedičia môžu veci patriace do dedičstva počas konania scudziť alebo urobiť iné opatrenia presahujúce rámec obvyklého hospodárenia len so súhlasom súdu.

komentár k § 201

Ide o právnu úpravu, ktorá bola do účinnosti Civilného mimosporového poriadku upravená v § 175r Občianskeho súdneho poriadku.

Skončenie prejednania dedičstva

§ 202

Dedičia a veritelia sa môžu dohodnúť o tom, že predlžené dedičstvo sa prenechá veriteľom na úhradu dlhov. Súd túto dohodu schváli, ak neodporuje osobitnému predpisu; ak dohodu neschváli, pokračuje v konaní po právoplatnosti uznesenia.

komentár k § 202

Preberá sa doterajšia úprava v ustanovení § 175p OSP, pričom osobitným predpisom je napríklad Občiansky zákonník, ale napríklad aj zákon č. 180/­1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom.

§ 203

(1)   Súd v uznesení o dedičstve

a)  potvrdí nadobudnutie dedičstva jedinému dedičovi,

b)  potvrdí, že dedičstvo, ktoré nenadobudol žiadny dedič, pripadlo štátu,

c)  schváli dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva; veriteľ poručiteľa je účastníkom dohody, ak sa vyporiadava jeho pohľadávka,

d)  schváli dohodu o prenechaní predlženého dedičstva na úhradu dlhov,

e)  potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov, ak medzi účastníkmi nedôjde k dohode, alebo vykoná vyporiadanie medzi dedičmi a rozhodne o tom, čo ktorý z dedičov nadobudol,

f)  neschváli dohodu o vyporiadaní dedičstva a potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov alebo vykoná vyporiadanie medzi dedičmi a rozhodne o tom, čo ktorý z dedičov nadobudol.

(2)   Súčasťou uznesenia podľa odseku 1 môže byť aj uznesenie podľa § 195 a 200.

komentár k § 203

Opätovne zdôrazňujeme, že aj keď tu zákon spomína súd, ide o notára, ktorého súd poveril, aby vo veci konal a rozhodoval. Najzásadnejšou zmenou je zrušenie inštitútu osvedčenia o dedičstve. Notár rozhoduje formou uznesenia. Proti jeho uzneseniu je prípustné odvolanie.

Zákonodarca dodal, že v prípade, ak notár vykoná vyporiadanie medzi dedičmi, postupuje napríklad podľa § 707 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 264/­1992 Zb., alebo podľa § 22 a 23 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/­1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov. Fakultatívnou súčasťou tohto uznesenia môžu byť aj uznesenia podľa odseku 2, čo bude spravidla odôvodnené princípom procesnej ekonómie.

Dohodu o vyporiadaní medzi dedičmi možno uzavrieť iba o majetku, ktorý je v čase uzavretia dohody známy. Dohoda, ktorou sa dedičia vyporiadavajú o majetku, ktorý eventuálne ešte len bude dodatočne objavený, má predmet natoľko neurčitý, že niet podkladu pre to, aby notár mohol posúdiť, či takáto dohoda neodporuje zákonu, a aby sa mohlo rozhodnúť o jej schválení. Dohodu, v ktorej sa účastníci vyporiadavajú aj na prípad, že v budúcnosti dôjde k objaveniu ďalšieho poručiteľovho majetku, nemôže byť schválená (Z IV, str. 839).

§ 204

(1)   Prejednanie dedičstva je skončené právoplatnosťou uznesenia podľa § 203.

(2)   Po skončení prejednania dedičstva súd zruší vykonané zabezpečenie dedičstva, ak k jeho zrušeniu nedošlo už skôr.

komentár k § 204

Prejednanie dedičstva je skončené právoplatnosťou uznesenia o dedičstve podľa § 203 CMP. V zmysle ustanovenia odseku 2 sa zrušia najmä všetky zákazy výplaty vkladov, poistiek a iných hodnôt, ktoré boli v konaní o dedičstve nariadené alebo podľa zákona vykonané.

Likvidácia dedičstva

§ 205

(1)   Ak je dedičstvo predlžené a ak nedôjde k dohode dedičov a veriteľov o jeho prenechaní veriteľom na úhradu dlhov podľa § 202, môže súd aj bez návrhu uznesením nariadiť likvidáciu dedičstva.

(2)   Súd nariadi likvidáciu dedičstva aj vtedy, ak štát navrhol likvidáciu nepredlženého dedičstva preto, že veriteľ odmietol prijať na úhradu svojej pohľadávky vec z dedičstva.

(3)   O nariadení likvidácie vydá súd uznesenie, v ktorom vyzve veriteľov, aby si prihlásili svoje pohľadávky v lehote, ktorú v uznesení určí, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac s uvedením výšky, právneho dôvodu a spôsobu zabezpečenia, a upozorní ich, že pohľadávky, ktoré nebudú pri likvidácii uspokojené, zaniknú. Toto uznesenie zverejní na úradnej tabuli súdu, na webovej stránke príslušného súdu a na webovom sídle Notárskej komory Slovenskej republiky.

(4)   Len čo uznesenie o nariadení likvidácie dedičstva nadobudne právoplatnosť, nepostupuje sa už podľa § 202 až 204.

§ 206

(1)   Právoplatnosťou uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva sa exekučné konanie na majetok poručiteľa zastavuje.

(2)   Ak bola v exekučnom konaní vykonaná dražba nehnuteľnosti a doposiaľ nebolo rozhodnuté o schválení príklepu, rozhodne o schválení príklepu exekučný súd.

(3)   Ak bola v exekučnom konaní vykonaná dražba nehnuteľnosti a ak exekučný súd príklep schválil, vydá exekútor výťažok dražby po odpočítaní trov exekúcie súdu konajúcemu o dedičstve.

§ 207

(1)   Likvidáciu dedičstva súd vykoná speňažením všetkého poručiteľovho majetku.

(2)   Notár je povinný postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby majetok speňažil za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný majetok za obdobných podmienok obvykle predáva. Majetok možno speňažiť priamym predajom, dražbou prostredníctvom dražobníka, ponukovým konaním alebo iným vhodným spôsobom. Výťažok speňaženia sa ukladá na osobitný bankový účet zriadený na tento účel notárom.

(3)   Pri speňažovaní majetku koná notár vo vlastnom mene. O každom speňažovaní majetku notár informuje účastníkov a prihliada na ich výhodnejšie návrhy na speňažovanie majetku.

(4)   Majetok poručiteľa, ktorý sa nepodarilo speňažiť podľa odsekov 1 až 3, pripadá na základe rozhodnutia súdu štátu ku dňu smrti poručiteľa.

§ 208

(1)   Súd vykoná rozvrh výťažku speňaženia majetku poručiteľa medzi veriteľov.

(2)   Na rozvrh výťažku sa primerane použijú ustanovenia Exekučného poriadku o rozvrhu výťažku z predaja nehnuteľnosti. Poverenie notára sa vzťahuje aj na vydanie tých uznesení, ktoré v konaní o rozvrhu výťažku vydáva exekučný súd.

§ 209

Právoplatným skončením likvidácie zanikajú proti dedičom neuspokojené pohľadávky veriteľov. Ak sa objaví ďalší poručiteľov majetok, rozdelí ho súd veriteľom do výšky ich neuspokojených pohľadávok bez zreteľa na tento zánik. Ak zostane majetkový prebytok, prejedná ho súd ako dedičstvo.

komentár k § 205 až § 209

V prípadoch predpokladaných v § 205 sa namiesto fázy prejednania dedičstva môže uznesením nariadiť likvidácia dedičstva. V ust. § 205 ods. 2 je upravená situácia, kedy súd likvidáciu nariadiť musí. V uznesení o nariadení likvidácie je zároveň povinne aj konvokácia veriteľov s procesnými následkami ustanovenými pre prípad neprihlásenia pohľadávok veriteľov do likvidácie. Publicita uznesenia o nariadení likvidácie je zabezpečená predovšetkým elektronickými prostriedkami. Konvokácia je povinná aj keď už raz bola urobená na návrh dedičov podľa § 199.

Predkladateľ uviedol, že z pôvodnej právnej úpravy nebolo zrejmé, čo sa stane s exekučným konaním na majetok poručiteľa nariadením likvidácie dedičstva. Z dôvodu odstránenia doterajších aplikačných nejasností, nové ustanovenie § 206 explicitne ustanovuje, že nariadením likvidácie sa exekučné konanie zastavuje a majetok poručiteľa sa bude ďalej speňažovať likvidáciou. Ďalej sa upravuje postup pri likvidácii dedičstva, rozvrhu výťažku speňaženia majetku medzi veriteľov a následky skončenia likvidácie. V Exekučnom poriadku ako generálnej norme je pomerne podrobne upravený postup pri speňažovaní majetku. Nejavilo sa preto ako vhodné ani účelné zavádzať osobitný procesný režim v CMP, predkladateľ preto zvolil formu primeranej aplikácie ustanovení Exekučného poriadku. Niektoré aplikačné problémy, ktoré tým môžu byť vyvolané však podľa názoru predkladateľa nepredstavujú takú komplikáciu, ktorá by opodstatňovala potrebu ustanovovania osobitného procesného režimu v CMP. Pri postupe podľa Exekučného poriadku sa trovy pohrebu budú považovať za akúkoľvek inú nezabezpečenú pohľadávku.

Predpokladom zániku neuspokojených pohľadávok veriteľov poručiteľa voči dedičom je to, že po speňažení majetku neboli aspoň čiastočne uspokojené v rámci rozvrhu výťažku a poručiteľ iný majetok nezanechal. V prípade, že sa neskôr objaví iný majetok poručiteľa, ktorý nebol speňažený v rámci likvidácie, bude tento majetok predmetom dodatočného postupu, po ktorom budú pohľadávky uspokojované v rámci poradia rozvrhu výťažku, bez ohľadu na tento zánik pohľadávok.

Iné úkony súdu a účastníkov v súvislosti s prejednaním dedičstva

§ 210

Ak sa dodatočne zistí, že poručiteľ žije alebo ak bolo zrušené jeho vyhlásenie za mŕtveho, zruší súd uznesenie o dedičstve podľa § 202 a 203.

komentár k § 210

Poverenie udelené notárovi sa nevzťahuje na rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o dedičstve, ak sa dodatočne zistí, že poručiteľ žije, alebo ak bolo zrušené jeho vyhlásenie za mŕtveho. Tento úkon, resp. toto rozhodnutie preto notár nemôže urobiť. Súd zruší buď uznesenie o schválení dohody dedičov a veriteľov o prenechaní dedičstva veriteľom na úhradu dlhov alebo uznesenie o dedičstve. Natíska sa otázka, čo v prípade nariadenia likvidácie. Ak už bola likvidácia právoplatne skončená, dodatočné zistenie o tom, že poručiteľ žije nemá na skončenú likvidáciu vplyv, nakoľko majetok poručiteľa bol zlikvidovaný jeho speňažením a rozvrhom výťažku.

§ 211

(1)   Ak sa objaví po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa konanie o dedičstve skončilo, ďalší poručiteľov majetok, prípadne aj dlh, súd na návrh vykoná o tomto majetku dodatočné konanie o dedičstve. Ak sa objaví iba dlh poručiteľa, dodatočné konanie o dedičstve sa nevykoná.

(2)   V odôvodnených prípadoch, najmä na podnet súdu, notára, štátneho orgánu alebo orgánu územnej samosprávy môže súd o majetku uvedenom v odseku 1 začať konanie aj bez návrhu.

(3)   Súd dodatočné konanie o dedičstve zastaví, ak majetok označený v návrhu nebol vo vlastníctve poručiteľa.

komentár k § 211

Nie je vylúčené, že po právoplatnom skončení konania o dedičstve (mohlo byť skončené napríklad podľa § 187 ods. 1, § 188 ods. 1, § 203) sa objaví ďalší poručiteľov majetok, prípadne aj dlh. V takom prípade môže dedič podať návrh na tzv. dodatočné konanie o dedičstve.

Návrh musí obsahovať náležitosti podľa § 25 CMP, pričom je potrebné, aby obsahoval označenie všetkých osôb prichádzajúcich do úvahy ako dedičia poručiteľa, uvedenie toho, čo sa návrhom sleduje (t.j. ktorý novoobjavený majetok poručiteľa sa má prejednať) a pripojenie listinných dôkazov (úmrtný list, pôvodné rozhodnutie vydané v dedičskom konaní, doklady preukazujúce vlastníctvo poručiteľa k novoobjavenému majetku). I keď zákonodarca týmto spôsobom zaviedol určité prvky sporového konania do dedičského konania dotýkajúceho sa novoobjaveného majetku, nestráca ani takéto dedičské konanie charakter nesporového konania, ktorého hlavným cieľom je usporiadanie majetkových vzťahov po smrti poručiteľa v záujme právnej istoty právnych nástupcov poručiteľa a tých, ktorých právnych vzťahov sa nástupníctvo týka. Zmyslom podania návrhu na prejednanie novoobjaveného majetku je zabezpečiť usporiadanie dedičstva aj v prípade, že pôvodné dedičské konanie je právoplatne skončené, avšak nezahrňovalo celé dedičstvo po poručiteľovi. Charakter a zásady dedičského konania ako nesporového konania neumožňujú striktnú aplikáciu ustanovenia § 129 CSP na toto konanie v takom rozsahu, v akom sa aplikujú v sporovom konaní. Inými slovami ustanovenie § 211 CMP nič nemení na tom, že aj konanie o novoobjavenom dedičstve je konaním, v ktorom sa uplatňuje vyšetrovacia zásada, v dôsledku čoho súdu nič nebráni, aby nesplnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti zo strany účastníkov nahradil vlastnou činnosťou (citované z odôvodnenia R 8/2015 a prispôsobené novej právnej úprave).

Návrh je spoplatnený podľa položky 18a sadzobníka súdnych poplatkov. Na dodatočné konanie o dedičstve je miestne príslušný súd, na ktorom bolo konanie o dedičstve skončené.

V prípadoch podľa odseku 2 môže začať konanie aj bez návrhu.

Dôvodom dodatočného dedičského konania nie je vadné skutkové zistenie, ktoré mohlo mať vplyv na rozhodnutie, ktorým bolo pôvodné dedičské konanie skončené, ani porušenie procesných zásad pri konaní a rozhodovaní vo veci, ale neúplnosť skutkových podkladov týkajúcich sa len rozsahu poručiteľovho majetku a dlhov, ktorá sa nedotýka správnosti pôvodného rozhodnutia. Konanie o dodatočnom prejednaní dedičstva, na rozdiel od obnovy konania, neotvára vec už raz právoplatne skončenú, ale naopak, nadväzuje na výsledky doterajšieho dedičského konania, vychádza z nich a v ničom do stavu ním vytvoreného nezasahuje (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 11. mája 2004, sp. zn. 30 Cdo 1131/­2003). Vyhlásenie o odmietnutí alebo neodmietnutí dedičstva sa vzťahuje na celé dedičstvo po poručiteľovi, teda aj na majetok novo objavený (R 37/­1974).

§ 212

(1)   Nezaradenie majetku alebo dlhov, ktoré boli medzi účastníkmi sporné, do dedičstva nebráni účastníkom, aby sa domáhali svojho práva žalobou.

(2)   Skončenie konania o dedičstve nebráni tomu, kto nebol účastníkom konania o dedičstve, aby sa domáhal svojho práva žalobou okrem prípadu, keď sa vykonala likvidácia dedičstva.

komentár k § 212

Ak sú majetok alebo dlhy medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti a pri výpočte čistej hodnoty dedičstva na ne neprihliada. Samozrejme uvedené neplatí, ak bolo o sporných skutočnostiach rozhodnuté právoplatným rozsudkom pred skončením konania o dedičstve (§ 198 ods. 1 a 2 CMP). Tiež, ak sú medzi účastníkmi sporné skutočnosti o rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na sporný majetok sa neprihliada (§ 195 ods. 3 CMP).

V nadväznosti na ustanovenie § 195 ods. 3 a § 198 ods. 1 CMP zákon uvádza, že nezaradenie sporného majetku alebo dlhov do dedičstva nie je na prekážku uplatnenia svojho práva žalobou v sporovom konaní podľa Civilného sporového poriadku mimo konania o dedičstve, pričom je irelevantné, či sa tak stalo, resp. stane už počas konania o dedičstve, alebo až po jeho skončení. Judikatúra ohľadom premlčania práva podať žalobu uvádza, že právo k majetku patriacemu do dedičstva, ktorý nebol v konaní o dedičstvo zaradený do aktív dedičstva v dôsledku postupu podľa ustanovenia § 175k ods. 3 OSP (teraz § 198 CMP) alebo v zmysle ustanovenia § 175l ods. 1 druhej vety OSP (teraz § 195 ods. 3 CMP), možno žalobou prvýkrát vykonať potom, čo nadobudlo právoplatnosť uznesenie súdu, ktorým bolo skončené dedičské konanie, v ktorom bolo uplatňované zaradenie majetku do aktív dedičstva a v ktorom nedošlo k zaradeniu majetku do aktív dedičstva (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 1305/­2010).

Podľa § 485 Občianskeho zákonníka ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča. Nepravý dedič má právo, aby mu oprávnený dedič nahradil náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil; takisto mu patria úžitky z dedičstva. Ak však vedel alebo mohol vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný, má právo len na náhradu nevyhnutných nákladov a je povinný oprávnenému dedičovi okrem dedičstva vydať i jeho úžitky.

§ 213

(1)   Ak prejednanie dedičstva nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, vykoná súd predbežné vyšetrenie a vydá účastníkom na ich žiadosť úradné potvrdenie o výsledku tohto vyšetrenia.

(2)   Ak sa má majetok vydať do cudziny, upovedomí o tom súd tuzemských dedičov a veriteľov oznámením, ktoré sa zverejní na čas jedného mesiaca na úradnej tabuli súdu, webovej stránke príslušného súdu a webovom sídle Notárskej komory Slovenskej republiky; známym účastníkom sa toto oznámenie doručí.

komentár k § 213

Ide o úpravu prebratú z ustanovenia § 175z Občianskeho súdneho poriadku. V prípade právomoci cudzieho štátu vo veci prejednania dedičstva sa úkony súdu Slovenskej republiky obmedzia len na predbežné šetrenia podľa odseku 1. V prípade povinnosti vydať majetok do cudziny sa preferuje doručenie upovedomenia podľa odseku 2 známym účastníkom. Publicita vo vzťahu k neznámym účastníkom je zabezpečená elektronickými prostriedkami.

Do pozornosti dávame Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/­2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve. Ak nejde o prípad, ktorý by sa spravoval citovaným nariadením, pozri aj § 44 – § 47 zákona č. 97/­1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.

Európske osvedčenie o dedičstve

§ 214

Orgánom štátu pôvodu s právomocou vydať európske osvedčenie o dedičstve je notár poverený súdom na konanie o dedičstve. Po skončení konania o dedičstve je ním notár, ktorý bol poverený na konanie o dedičstve. Ak takého notára niet, poverí súd na konanie o žiadosti o vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve notára spôsobom podľa § 162.

§ 215

(1)   Ak notár na základe žiadosti vydá európske osvedčenie o dedičstve, zaregistruje ho v Notárskom centrálnom registri listín.

(2)   Ak nie sú splnené podmienky na vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve, notár o tom bezodkladne upovedomí žiadateľa. V upovedomení uvedie dôvody nevydania európskeho osvedčenia o dedičstve.

§ 216

(1)   Osoba oprávnená podľa osobitného predpisu môže navrhnúť, aby súd určil, že vydané európske osvedčenie o dedičstve nezodpovedá skutočnosti.

(2)   Osoba oprávnená podľa osobitného predpisu môže navrhnúť, aby súd určil, že odmietnutie vydať európske osvedčenie o dedičstve bolo nedôvodné.

§ 217

Notár upovedomí osoby oprávnené podľa osobitného predpisu o

a)  oprave, zmene alebo odvolaní európskeho osvedčenia o dedičstve,

b)  pozastavení účinkov európskeho osvedčenia o dedičstve,

c)  nevyhovení žiadosti o opravu, zmenu, odvolanie alebo pozastavenie účinkov európskeho osvedčenia o dedičstve a o dôvodoch nevyhovenia.

§ 218

(1)   Osoba oprávnená podľa osobitného predpisu môže navrhnúť, aby súd určil, že oprava, zmena alebo odvolanie európskeho osvedčenia o dedičstve alebo pozastavenie jeho účinkov, je nedôvodné.

(2)   Osoba oprávnená podľa osobitného predpisu môže navrhnúť, aby súd určil, že nevyhovenie žiadosti o opravu, zmenu alebo odvolanie európskeho osvedčenia o dedičstve alebo o pozastavenie jeho účinkov bolo nedôvodné.

§ 219

(1)   O návrhoch podľa § 216 a 218 rozhoduje súd uznesením. Odvolanie proti tomuto uzneseniu je prípustné.

(2)   Návrh podľa § 216 a 218 je opravným prostriedkom podľa osobitného predpisu.

komentár k § 214 až § 219

V ustanoveniach sa zavádzajú do slovenského právneho poriadku príslušné ustanovenia Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 650/­2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve.

TRETIA HLAVA

KONANIA V NIEKTORÝCH STATUSOVÝCH
VECIACH FYZICKÝCH OSÔB

Prvý diel

Konanie o vyhlásenie za mŕtveho

§ 220

Miestna príslušnosť súdu

Na konanie o vyhlásenie za mŕtveho je miestne príslušný všeobecný súd toho, kto má byť vyhlásený za mŕtveho.

komentár k § 220

Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Smrťou táto spôsobilosť zanikne. Ak smrť nemožno preukázať predpísaným spôsobom, súd fyzickú osobu vyhlási za mŕtvu, ak zistí jeho smrť inak. Za mŕtveho súd vyhlási aj nezvestnú fyzickú osobu, ak so zreteľom na všetky okolnosti možno usúdiť, že už nežije.

V ustanovení § 220 sa upravuje výlučná miestna príslušnosť na konanie o vyhlásenie za mŕtveho. Ide o modifikovanú úpravu, ktorá platila aj do prijatia Civilného mimosporového poriadku, a to v ustanovení § 88 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Na rozdiel od sporového konania je súd v mimosporových konaniach povinný skúmať miestnu príslušnosť počas celého konania z úradnej povinnosti (pozri § 5 CMP) a ak zistí, že nie je miestne príslušný, postupuje podľa § 6 CMP. Všeobecným súdom fyzickej osoby je súd, v ktorého obvode má fyzická osoba adresu trvalého pobytu.

§ 221

(1)   Návrh na začatie konania môže podať ten, kto má na veci právny záujem.

(2)   Konanie začne súd aj bez návrhu, ak domnelú smrť fyzickej osoby nemožno preukázať predpísanou prehliadkou mŕtveho tela.

komentár k § 221

Odsek 1 vychádza z doterajšej právnej úpravy, pričom oprávňuje podať návrh na začatie konania toho, kto má na veci právny záujem. Takouto osobou môže byť napríklad potomok, vnuk, manžel, ktorí majú záujem o uplatnenie svojho dedičského práva k majetku osoby, ktorá má byť vyhlásená za mŕtvu. Odsek 2 umožňuje začať konanie aj bez návrhu. O začatí konania bez návrhu súd vydá uznesenie podľa § 23 ods. 2.

§ 222

Súd ustanoví procesného opatrovníka fyzickej osobe, ktorá má byť vyhlásená za mŕtvu.

komentár k § 222

Pokiaľ návrh nemá vady a sú splnené aj ostatné podmienky konania, súd ustanoví fyzickej osobe, ktorá má byť vyhlásená za mŕtvu procesného opatrovníka. K procesnému opatrovníkovi pozri ustanovenia § 69 až § 71 CSP. Za procesného opatrovníka súd ustanoví blízku osobu alebo inú osobu z rodinného prostredia strany, ktorá je spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu, u ktorej je predpoklad, že bude konať v súlade so záujmami strany a s ustanovením súhlasí. Ak takej osoby niet, súd za procesného opatrovníka ustanoví obec, v ktorej mala strana poslednú adresu trvalého pobytu. V prípade bezprostredného nebezpečenstva z omeškania, alebo ak osôb podľa predchádzajúcich odsekov niet, súd môže ustanoviť za procesného opatrovníka súdneho úradníka.

§ 223

(1)   Súd môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

(2)   Ak súd zistí, že nie sú splnené predpoklady na vyhlásenie za mŕtveho, uznesením konanie zastaví.

komentár k § 223

Nariadenie pojednávania je v tomto konaní fakultatívne. Súd sám zváži potrebu nariadenia pojednávania. Ak by súd zistil, či už len na základe oboznámenia sa s návrhom alebo vykonaným dokazovaním, či úkonmi podľa § 227, že nie sú splnené predpoklady na vyhlásenie za mŕtveho, uznesením konanie zastaví. Proti uzneseniu je prípustné odvolanie.

§ 224

(1)   Ak je isté, že fyzická osoba nežije, súd vyhlási fyzickú osobu za mŕtvu.

(2)   Vo výroku rozsudku súd uvedie presnú identifikáciu fyzickej osoby a deň jej smrti.

§ 225

(1)   Ak je vzhľadom na všetky okolnosti pravdepodobné, že fyzická osoba nežije, súd vydá verejnú vyhlášku, ktorou vyzve toho, kto má byť vyhlásený za mŕtveho, aby sa prihlásil do jedného roka.

(2)   Súd vo verejnej vyhláške vyzve každého, kto má o fyzickej osobe správy, aby ich podal súdu alebo procesnému opatrovníkovi.

(3)   Súd vo verejnej vyhláške uvedie podstatné okolnosti prípadu a poučenie, že po márnom uplynutí lehoty môže byť fyzická osoba vyhlásená za mŕtvu.

§ 226

(1)   Súd verejnú vyhlášku zverejní na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu.

(2)   Výzvu, ktorá je obsahom verejnej vyhlášky, môže súd zverejniť aj iným spôsobom.

§ 227

Súd podľa okolností prípadu vykoná úkony potrebné na zistenie, či je fyzická osoba nažive.

§ 228

(1)   Ak aj po uplynutí lehoty podľa § 225 ods. 1 je vzhľadom na všetky okolnosti pravdepodobné, že fyzická osoba nežije, súd vyhlási fyzickú osobu za mŕtvu.

(2)   Vo výroku rozsudku súd uvedie presnú identifikáciu fyzickej osoby a deň predpokladanej smrti, prípadne deň, ktorý fyzická osoba pravdepodobne neprežila.

komentár k § 224 a § 228

Ak smrť nemožno preukázať predpísaným spôsobom, súd:

1.  fyzickú osobu vyhlási za mŕtvu, ak zistí jeho smrť inak.

2.  Za mŕtvu súd vyhlási aj nezvestnú fyzickú osobu, ak so zreteľom na všetky okolnosti možno usúdiť, že už nežije.

Pre prvý uvádzaný prípad ustanovenie § 224 zavádza eventualitu konania bez vydania tzv. ediktu (verejnej vyhlášky), kedy je nad všetky rozumné pochybnosti isté, že fyzická osoba už nežije (napr. letecké katastrofy, banské nešťastia a pod.), len nie je daná možnosť reálneho vykonania ohliadky tela a vyslovenie smrti. V týchto prípadoch nie je dôvodné podmieňovať rozhodnutie súdu uplynutím ediktálnej doby (§ 225 ods. 1 CMP), ak sú splnené ostatné predpoklady pre vydanie rozhodnutia. Výrok rozhodnutia potom obsahuje deň smrti fyzickej osoby a presnú identifikáciu fyzickej osoby. Táto identifikácia môže byť realizovaná uvedením dátumu narodenia, miesta narodenia, rodného čísla, prezývky, najčastejšie však uvedením rodičov fyzickej osoby, napríklad: „Súd XY, narodeného dňa, miesto narodenia, rodné číslo, naposledy bytom, syna otca XY a matky XY vyhlasuje za mŕtveho. Za deň jeho smrti určuje deň ……“.

V ostatných prípadoch kedy je vzhľadom na všetky okolnosti pravdepodobné, že fyzická osoba nežije, súd postupuje podľa § 225 a vydá verejnú vyhlášku, ktorou vyzve toho, kto má byť vyhlásený za mŕtveho, aby sa prihlásil do jedného roka a taktiež každého, kto má o fyzickej osobe správy, aby ich podal súdu alebo procesnému opatrovníkovi. Upravujú sa ďalšie podstatné náležitosti tejto vyhlášky a spôsob jej zverejnenia. Iným vhodným spôsobom zverejnenia vyhlášky podľa § 226 ods. 2 je zabezpečenie publicity prostredníctvom obce, rozhlasu, či iných masovokomunikačných prostriedkov alebo informačných médií.

Predkladateľ vysvetlil, že ak aj po šetrení súdu prostredníctvom orgánov polície a iných štátnych orgánov, výsluchom svedkov a pod., sa javí ako pravdepodobné, že fyzická osoba už nežije, rozhodne súd rozsudkom o jej vyhlásení za mŕtvu, pričom tento rozsudok musí spĺňať náležitosti podľa § 228 odsek 2, s dôrazom na to, že výrok rozsudku obsahuje identifikáciu len prezumptívneho dňa smrti, resp. dňa, ktorý fyzická osoba neprežila.

Zmena a zrušenie rozsudku

§ 229

Ak ten, kto bol vyhlásený za mŕtveho, zomrel v iný deň, ako je uvedený v rozsudku, súd aj bez návrhu vydá rozsudok, ktorým vykoná opravu.

komentár k § 229

Nie je vylúčené, že po rozhodnutí o vyhlásení za mŕtveho a určení dňa smrti (§ 224 ods. 2), resp. dňa predpokladanej smrti alebo dňa, ktorý fyzická osoba pravdepodobne neprežila (§ 228 ods. 2), sa zistí, že ten, kto bol vyhlásený za mŕtveho, zomrel v iný deň, ako je uvedený v rozsudku. V takom prípade súd aj bez návrhu vydá rozsudok, ktorým vykoná opravu. Súd nie je povinný nariadiť pojednávanie. Rozsudok však musí vyhlásiť verejne (§ 219 CSP). Vo výroku uvedie napríklad: „Súd opravuje deň smrti (resp. deň predpokladanej smrti alebo deň, ktorý fyzická osoba pravdepodobne neprežila) osoby XY uvedený v rozsudku číslo konania zo dňa, a to z pôvodne určeného dňa na deň…“.

§ 230

Ak sa zistí, že ten, kto bol vyhlásený za mŕtveho, je nažive, súd aj bez návrhu začne konanie a vydá rozsudok, ktorým rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho zruší.

komentár k § 230

Súd uznesením začne konanie o dedičstve aj bez návrhu, len čo sa dozvie, že niekto zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho, ibaže sa konanie už začalo na návrh. To znamená, že po vyhlásení osoby za mŕtvu sa začne na návrh alebo aj bez návrhu konanie o dedičstve.

Ak by sa zistilo, že ten, kto bol vyhlásený za mŕtveho je stále nažive, súd je povinný začať konanie (t. j. vydať uznesenie o začatí konania o zrušení rozsudku o vyhlásení za mŕtveho podľa § 23 ods. 2 CMP) a následne vydať rozsudok, ktorým svoje rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho zruší. Pojednávanie nie je potrebné nariaďovať.

Na rozhodnutie o dedičstve má tento rozsudok taký vplyv, že v prípade, ak sa dodatočne zistí, že poručiteľ žije alebo ak bolo zrušené jeho vyhlásenie za mŕtveho, zruší súd uznesenie o dedičstve podľa § 202 a 203 CMP. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zrušení rozhodnutia o dedičstve, ak sa dodatočne zistí, že poručiteľ žije, alebo ak bolo zrušené jeho vyhlásenie za mŕtveho, je prípustné odvolanie. Na toto rozhodnutie sa nevzťahuje poverenie udelené notárovi.

Druhý diel

Konanie o spôsobilosti na právne úkony

§ 231

V konaní o spôsobilosti na právne úkony súd rozhoduje o

a)  obmedzení spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony,

b)  zmene obmedzenia spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony,

c)  navrátení spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony.

komentár k § 231

Ustanovuje sa predmet konania spôsobilosti na právne úkony v rámci jedného typu konania z dôvodu procesnej účelnosti, pričom sa vylúčilo už v súčasnosti protiprávne pozbavovanie spôsobilosti na právne úkony, ktoré je v rozpore s ľudskoprávnymi štandardami.

§ 232

Miestna príslušnosť súdu

Na konanie o spôsobilosti na právne úkony je miestne príslušný súd, v ktorého obvode má bydlisko ten, o koho spôsobilosti sa koná.

komentár k § 232

Pre určenie miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie o spôsobilosti na právne úkony je relevantným bydlisko toho, o koho spôsobilosti sa koná a príslušný je súd, v obvode ktorého má táto osoba bydlisko. Do pozornosti dávame, že zákon tu nepoužíva pojem „všeobecný súd“, nakoľko pri určení všeobecného súdu sa vychádza z evidovaného trvalého pobytu osoby, ale pojem „bydlisko“, ktorým rozumieme miesto, kde sa osoba v skutočnosti zdržiava bez ohľadu na jej evidovaný pobyt. Malo by ísť o miesto, kde sa osoba zdržiava trvale alebo dlhodobo.

§ 233

(1)   Návrh na začatie konania môže podať blízka osoba, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, poskytovateľ sociálnych služieb alebo ten, kto má na veci právny záujem.

(2)   Návrh na začatie konania môže podať aj ten, o koho spôsobilosti sa má konať.

komentár k § 233

Ustanovenie vymedzuje okruh aktívne legitimovaných subjektov, ktoré môžu podať návrh na začatie konania o obmedzení spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony, o zmene obmedzenia spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony a o navrátení spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony. Okruh tzv. blízkych osôb definuje ustanovenie § 117 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Ten, o koho spôsobilosti sa má konať sa spravidla bude domáhať návrhom zmeny obmedzenia spôsobilosti na právne úkony a navrátenia spôsobilosti na právne úkony.

§ 234

Návrh na začatie konania musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí podania opísanie skutočností odôvodňujúcich zásah do spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony a zdôvodnenie, že iné menej obmedzujúce opatrenia nie sú možné alebo opísanie skutočností odôvodňujúcich zmenu obmedzenia spôsobilosti na právne úkony alebo skutočností odôvodňujúcich navrátenie spôsobilosti na právne úkony.

§ 235

(1)   Ak návrh na začatie konania podáva ten, kto má na veci právny záujem, je náležitosťou návrhu aj opísanie skutočností odôvodňujúcich oprávnenie na podanie návrhu.

(2)   Súd môže navrhovateľovi podľa odseku 1 alebo navrhovateľovi, ktorým je blízka osoba, uložiť, aby v lehote, ktorú mu určí, predložil lekársku správu o zdravotnom stave osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná.

(3)   Ak navrhovateľ správu v lehote podľa odseku 2 nepredloží, súd konanie zastaví.

komentár k § 234 a § 235

Ustanovenie upravuje osobitné náležitosti návrhu na začatie konania o spôsobilosti na právne úkony. Všeobecné náležitosti podania sú upravené v § 127 CSP. Predkladateľ odôvodnil, že ustanovenie osobitných náležitostí návrhu na začatie konania je plne odôvodnené zásahom do integrity fyzickej osoby týmto druhom konania. Z tohto dôvodu sa ustanovila ako obligatórna náležitosť návrhu aj preukázanie skutočností, že menej radikálne zásahy do integrity fyzickej osoby neprichádzajú do úvahy. Za miernejšie opatrenia zákonodarca považuje zastupovanie (napríklad členom domácnosti) alebo ustanovenie opatrovníka. Ak návrh podáva osoba, ktorá má na veci právny záujem, povinnou náležitosťou návrhu je opísanie skutočností odôvodňujúcich oprávnenie na podanie návrhu, teda opísanie právneho záujmu na požadovanom určení. Ak z návrhu nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd postupuje podľa § 129 CSP.

Ak návrh na začatie konania podáva blízka osoba, alebo ten, kto má na veci právny záujem (teda nejde o prípad podania návrhu poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ani poskytovateľom sociálnych služieb), môže mu súd uložiť povinnosť, aby v stanovenej lehote (ide o sudcovskú lehotu, ktorá môže byť predĺžená podľa § 118 ods. 2 CSP) predložil lekársku správu o zdravotnom stave osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná, a to pod hrozbou zastavenia konania. Ide o úpravu, ktorá bola doteraz v ustanovení § 186 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Zmyslom tejto úpravy je zamedziť podávaniu šikanóznych návrhov.

§ 236

Účastníkmi konania o spôsobilosti na právne úkony sú navrhovateľ a ten, o koho spôsobilosti na právne úkony sa koná.

§ 237

Blízka osoba alebo ten, kto osvedčí právny záujem, môže navrhnúť, aby ho súd pribral ako účastníka do konania. Súd návrhu vyhovie, ak to považuje pre vedenie konania a pre ochranu dotknutých práv za účelné.

§ 238

Súd podľa okolností prípadu zváži, či je o začatí konania potrebné informovať blízku osobu alebo orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

komentár k § 236 až § 238

Ustanovuje sa okruh účastníkov konania (pozri § 7 CMP). Ak nepodala návrh blízka osoba alebo ten, kto má na veci právny záujem, majú tieto osoby právo navrhnúť, aby ich súd do konania pribral ako účastníka konania s cieľom vyjadriť sa v konaní. Súd tak nie je povinný urobiť, takémuto návrhu vyhovie, len ak to považuje pre vedenie konania a pre ochranu dotknutých práv za účelné. Rovnako je na úvahe súdu, či bude považovať za potrebné informovať blízke osoby. Pri posúdení zohľadní konkrétne okolnosti danej veci. Súd bude informovať orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ak prichádza do úvahy riešenie právnych pomerov maloletých detí.

§ 239

Ten, o koho spôsobilosti sa koná, má v konaní spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu.

§ 240

(1)   Súd ustanoví procesného opatrovníka tomu, o koho spôsobilosti sa koná, ak nemá zákonného zástupcu.

(2)   Ak sú procesné úkony zákonného zástupcu alebo procesného opatrovníka v rozpore s procesnými úkonmi osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná, alebo v rozpore s procesnými úkonmi zástupcu, ktorého si táto osoba zvolí, posúdi súd, ktorý procesný úkon je v záujme tejto osoby.

(3)   Rozhodnutie vo veci samej súd okrem zákonného zástupcu alebo procesného opatrovníka doručí aj osobe, o ktorej spôsobilosti sa koná. Osoba, o ktorej spôsobilosti sa koná, môže požiadať, aby jej súd doručoval všetky písomnosti v konaní.

komentár k § 239 a § 240

Ustanovenie § 239 vychádza z toho, že až do právoplatnosti rozsudku súdu o obmedzení (alebo zmene spočívajúcej v rozšírení obmedzenia) spôsobilosti na právne úkony má ten, o koho spôsobilosti sa koná, procesnú spôsobilosť, teda spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu. Základom je ustanovenie § 67 CSP, podľa ktorého každý môže pred súdom samostatne konať v rozsahu, v akom má spôsobilosť na právne úkony. Ak teda v danom rozsahu spôsobilosť nebola osobe obmedzená, má osoba spôsobilosť aj samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu.

Napriek vyššie uvedenému však zákon zavádza novinku spočívajúcu v súčasnom ustanovení procesného opatrovníka tejto osobe. Pre prípad kolízie úkonov týchto subjektov platí pravidlo podľa § 240 ods. 2. Ďalšia novinka je zakotvená v ustanovení § 240 ods. 3 a spočíva v tom, že sa osobe, o ktorej spôsobilosť na právne úkony ide, doručí rozhodnutie vo veci samej bezvýnimočne a v prípade ak o to požiada, musí jej súd doručovať všetky písomnosti v konaní bez ohľadu na jej zastúpenie. O tomto práve musí byť osoba poučená v zmysle § 241.

§ 241

(1)   Súd poučí osobu, o ktorej spôsobilosti sa koná, o jej procesných právach a povinnostiach, najmä o práve zvoliť si zástupcu.

(2)   Poučenie podľa odseku 1 súd uskutoční spôsobom, ktorý zohľadňuje zdravotný stav osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná.

komentár k § 241

Súd má v konaní o spôsobilosti na právne úkony osobitnú poučovaciu povinnosť vo vzťahu k osobe, o ktorej spôsobilosti sa koná. Dôraz sa kladie na vhodnosť spôsobu poučenia v zmysle princípu efektívneho a účinného prístupu k spravodlivosti. V poučení o procesných právach a povinnostiach by nemalo chýbať poučenie o práve zvoliť si zástupcu, o právach podľa § 240 ods. 3, § 242, § 243 ods. 3 CMP a i.

§ 242

Osoba, o ktorej spôsobilosti sa koná, môže požiadať, aby sa zúčastňoval konania jej dôverník, ktorý nie je jej zástupcom. O tejto možnosti ju súd poučí.

komentár k § 242

Zákonodarca k inštitútu dôverníka osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná uviedol, že právo podľa navrhovaného ustanovenia vychádza z Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Osobu nemožno k zastúpeniu nútiť, ale na jej žiadosť sa môže konania zúčastňovať ten, komu dôveruje, kto je jej známy, s kým sa poradí, kto pozná jej návyky. Môže ísť o rodinného príslušníka, priateľa, zamestnanca poskytovateľa sociálnych služieb alebo poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a podobne. Keďže dôverník je subjekt odlišný od zástupcu osoby a aj od účastníka konania podľa § 236 a ani § 237, nemá procesné práva a povinnosti účastníka. Pokiaľ osoba, o ktorej spôsobilosti sa koná, požiada o účasť dôverníka, je súd povinný zabezpečiť účasť dôverníka v konaní.

§ 243

(1)   Súd vyslúchne osobu, o ktorej spôsobilosti sa koná.

(2)   Súd výsluch uskutoční spôsobom, ktorý je vhodný a primeraný s ohľadom na zdravotný stav. Ak je výsluch na ujmu zdravotného stavu, možno od výsluchu upustiť. Súd v takom prípade osobu, o ktorej spôsobilosti sa koná, vzhliadne.

(3)   Ak o to požiada osoba, o ktorej spôsobilosti sa koná, vyslúchne ju súd vždy.

komentár k § 243

Výsluch osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná, by mal byť v konaní pravidlom. Zdôrazňuje sa vhodnosť a primeranosť tohto procesného úkonu vzhľadom na zdravotný stav vyslúchaného. Ak sa s ohľadom na zdravotný stav osoby výsluch nebude realizovať a súd upustí od výsluchu (napríklad z dôvodu, že osoba nekomunikuje alebo by výsluch mohol sťažiť jej zdravotný stav), je súd povinný osobu vzhliadnuť. Zákonodarca sa tu zjavne inšpiroval českou právnou úpravou. Vychádza sa zo zásady, že je neprípustné rozhodovať o takom závažnom zásahu do slobody človeka, akým je obmedzenie spôsobilosti na právne úkony len „od stola“, ale je treba počuť názor posudzovanej osoby, prípadne ju aspoň vidieť. Inak sa totiž o osude človeka rozhoduje na základe osobného kontaktu s ním a inak len na základe informácií obsiahnutých v spise. Pred samotným rozhodnutím musí sudca vyvinúť potrebné úsilie k tomu, aby zistil názor človeka, o ktorého spôsobilosti rozhoduje. Je pritom treba, aby použil taký spôsob dorozumievania, ktorý si vyberie človek, o ktorého obmedzenie spôsobilosti sa koná (citované z rozsudku Krajského súdu v Hradci Králové sp. zn. 26Co 197/­2014). Vzhliadnutie posudzovaného musí urobiť priamo sudca, ktorý v konaní rozhoduje, pričom by sa malo realizovať v prirodzenom prostredí osoby, teda v prostredí, v ktorom osoba väčšinu času žije (byt, zariadenie sociálnych služieb a pod.). Vzhliadnutie je procesným úkonom, preto sa naň vzťahujú ustanovenia § 98 a § 99 CSP. V zvukovom zázname, resp. zápisnici by mal súd zaznamenať priebeh vzhliadnutia, opísať správanie osoby, prostredie, prípadne komunikáciu s osobou, a to aj neverbálnu komunikáciu (kývnutie a podobne).

§ 244

Súd v konaní ustanoví a vyslúchne znalca.

§ 245

Na návrh znalca môže súd nariadiť, aby osoba, o ktorej spôsobilosti sa koná, bola najviac na štyri týždne umiestnená v zdravotníckom zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti (ďalej len „zdravotnícke zariadenie“), ak je to nevyhnutne potrebné na vyšetrenie jej zdravotného stavu.

§ 246

Od znaleckého dokazovania možno upustiť, ak súd na zistenie skutočného stavu veci považuje za postačujúce vyslúchnuť ošetrujúceho lekára.

komentár k § 244 až § 246

V konaní o spôsobilosti na právne úkony je ustanovenie a výsluch znalca v zásade obligatórne s výnimkou ustanovenou v § 246. Súd je povinný zistiť skutočný stav veci, takže znalecké dokazovanie nie je jediným dôkazným prostriedkom v tomto konaní, súd je povinný vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K povinnému internovaniu v zdravotníckom zariadení zákonodarca uviedol, že by malo ísť o krajné riešenie, pretože to predstavuje pomerne radikálny zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. Z tohto dôvodu aj dobu núteného umiestnenia skrátil z troch mesiacov v pôvodnej úprave § 187 ods. 3 OSP na štyri týždne. Trovy dôkazov v tomto konaní platí podľa § 251 ods. 1 CMP štát, preto nie je prípustné požadovať preddavok na znalecké dokazovanie. Ak by však bolo preukázané, že bol podaný zjavne bezdôvodný (t. j. šikanózny) návrh, súd uloží náhradu trov štátu navrhovateľovi podľa § 251 ods. 2 CMP.

Rozhodnutie o spôsobilosti na právne úkony

§ 247

(1)   Ak nie sú splnené podmienky na obmedzenie spôsobilosti, zmenu obmedzenia spôsobilosti alebo navrátenie spôsobilosti, súd konanie zastaví.

(2)   Ak sa konanie o zmenu obmedzenia spôsobilosti alebo o navrátenie spôsobilosti začalo na návrh osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná, môže súd rozhodnúť, že ďalší takýto návrh môže podať najskôr po uplynutí šiestich mesiacov, ak zlepšenie alebo zmenu zdravotného stavu nemožno očakávať.

komentár k § 247

Ak súd dokazovaním zistí, že nie sú splnené podmienky na obmedzenie spôsobilosti, zmenu obmedzenia alebo navrátenie spôsobilosti, pričom je irelevantné, či konanie začalo na návrh, alebo bez návrhu, uznesením konanie zastaví. Ak ide o konanie podľa § 231 písm. b) a c) CMP, ktoré začalo na návrh osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná a zlepšenie alebo zmenu zdravotného stavu tejto osoby nemožno očakávať, súd môže v tomto uznesení zároveň vo výrokovej časti rozhodnúť, že ďalší takýto návrh môže táto osoba podať najskôr po uplynutí šiestich mesiacov. Táto úprava je odôvodnená princípom procesnej ekonómie a nezahlcovaním súdnej sústavy bezpredmetnými návrhmi.

§ 248

(1)   Konanie o obmedzení spôsobilosti na právne úkony je spojené s konaním o ustanovení opatrovníka podľa § 272 až 277.

(2)   Ak súd rozhodne o obmedzení spôsobilosti na právne úkony, vo výroku rozsudku vymedzí rozsah, v akom spôsobilosť osoby na právne úkony obmedzil, a ustanoví jej opatrovníka.

komentár k § 248

Súd v začiatku konania je vždy povinný ustanoviť tomu, o koho spôsobilosti sa koná (aj napriek tomu, že má v konaní spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu), procesného opatrovníka, ak nemá zákonného zástupcu, a to podľa § 240 CMP. Opatrovník podľa § 248 CMP je však opatrovníkom hmotnoprávnym, ktorého ustanovuje súd až v samotnom rozhodnutí o obmedzení spôsobilosti na právne úkony. Hmotnoprávnym základom pre ustanovenie opatrovníka je ustanovenie § 27 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Tento opatrovník je zákonným zástupcom osoby, ktorej spôsobilosť bola obmedzená.

Vo výroku o obmedzení spôsobilosti na právne úkony súd musí vymedziť rozsah, v akom spôsobilosť na právne úkony obmedzil. Judikatúra uvádza, že tento rozsah obmedzenia spôsobilosti musí byť presne vymedzený, nakoľko osobu nemožno obmedziť vo väčšom rozsahu, než ktorá zodpovedá jeho duševnému stavu a skutočným možnostiam (napríklad, že osobe sa obmedzuje spôsobilosť na nakladanie s majetkom presahujúcim určitú hodnotu, spôsobilosť samostatne uzatvárať zmluvy, v ktorých hodnota poskytovaného plnenia presahuje určitú sumu, dávať svoj majetok do zálohu, ručiť svojim majetkom, konať v pracovnoprávnych veciach, dávať súhlas k zdravotníckym úkonom, ktoré nemajú charakter bežných úkonov a i.).

§ 249

(1)   Ak sú dôvody na zmenu obmedzenia spôsobilosti na právne úkony alebo na navrátenie spôsobilosti na právne úkony, súd rozsudkom skôr vydaný rozsudok zmení alebo zruší.

(2)   Súd rozsudok zruší aj vtedy, ak zistí, že na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony neboli dôvody.

k  omentár k § 249

Zákonodarca k uvedenému ustanoveniu uviedol, že je priestorom pre reflexiu na možnú zmenu rozhodnutia v prípade zmeny stavu, ktorý bol v čase vyhlásenia rozhodnutia. Oproti doterajšej právnej úprave predkladateľ precizuje formu rozhodnutia podľa tohto ustanovenia na rozsudok. Uvedené platí aj pre zrušenie rozhodnutia, ak pre jeho vydanie neboli dané dôvody.

§ 250

(1)   Súd zabezpečí uloženie rozsudku o spôsobilosti na právne úkony v Notárskom centrálnom registri listín.

(2)   Uloženie cudzieho súdneho rozhodnutia o spôsobilosti na právne úkony zabezpečí súd, ktorý rozhodol o uznaní tohto cudzieho súdneho rozhodnutia. Ak cudzie súdne rozhodnutie o spôsobilosti na právne úkony nevyžaduje uznanie osobitným rozhodnutím, zabezpečí uloženie tohto cudzieho súdneho rozhodnutia súd na podnet opatrovníka osoby, ktorej sa toto cudzie súdne rozhodnutie týka.

k  omentár k § 250

Úprava vychádza z doterajšieho ustanovenia § 189a ods. 2. Rozsudky o spôsobilosti na právne úkony sa ukladajú v Notárskom centrálnom registri listín, ktorý vedie Notárska komora SR. Odsek 2 reaguje na situácie upravené v zákona č. 97/­1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ako aj na situácie, ktoré budú vyplývať z ratifikácie haagskeho Dohovoru o ochrane dospelých osôb. Rozhodnutia o spôsobilosti musia byť evidované, keďže majú právne účinky v Slovenskej republike.

§ 251

Trovy konania

(1)   Trovy dôkazov platí štát.

(2)   Ten, kto podá zjavne bezdôvodný návrh na začatie konania o spôsobilosti na právne úkony, je povinný nahradiť ujmu, ktorá vznikla osobe, o ktorej spôsobilosti sa konalo, jej zástupcovi alebo štátu.

k  omentár k § 251

V konaní platí trovy dôkazov (znalecký posudok a i.) štát, ktorý z tohto titulu nepožaduje od účastníkov preddavky na trovy dôkazov, a teda je vylúčená aj aplikácia ustanovení o náhrade trov konania § 52 a nasl. CMP. Trovy právneho zastúpenia platí bez nároku na náhradu ten, kto sa dá zastupovať. Jedná sa v podstate o dôsledok skutočnosti, že rozhodovanie v takejto veci je zásadne závislé od znaleckých posudkov (Krajský súd v Prešove, sp. zn. 9CoP/5/2012).

Predpokladom postupu podľa § 251 ods. 2 CMP je, že bol podaný zjavne bezdôvodný návrh na začatie konania o spôsobilosti na právne úkony, keď s ohľadom na všetky okolnosti bolo možné usúdiť, že na takéto rozhodnutie neboli dané podmienky. Ak sa však navrhovateľ okolnosť o bezdôvodnosti návrhu objektívne dozvedal až počas prebiehajúceho konania na základe vykonaného dokazovania, nemožno mu túto povinnosť uložiť. Náhrada ujmy patrí vyšetrovanému, jeho zástupcovi a štátu. Pojem ujma je širší ako len pojem trovy konania a zahŕňa v sebe aj náhradu škody. Zjavne bezdôvodným návrhom je návrh vtedy, ak si musel byť navrhovateľ vzhľadom na okolnosti mu známe v dobe podania návrhu vedomý toho, že návrh nemôže byť úspešný. Ak sa ten, kto podal návrh na pozbavenie (teraz obmedzenie) spôsobilosti na právne úkony, mohol o neodôvodnenosti svojho návrhu presvedčiť až v priebehu konania a na základe vykonaných dôkazov, nie je povinný nahradiť ujmy, ktoré vyšetrovanému, jeho zástupcovi a štátu konaním vznikli (rozhodnutie 2Cz 79/79).

Ujmou je treba rozumieť všetky náhrady vyjadriteľné v peniazoch, ktoré v konaní vznikli skôr uvedených subjektom. Jedná sa teda o pojem širší, než sú trovy konania. V každom prípade súčasťou náhrady ujmy môže byť aj náhrada trov vzniknutých zastupovaním advokátom. Podmienkou priznania takejto náhrady ujmy je podanie zjavne bezdôvodného návrhu na začatie konania o spôsobilosti na právne úkony. Je ním taký návrh, keď ani z lekárskych správ ani z iných listinných dôkazov existujúcich v čase podávania návrhu nie je možné vyvodiť, že by u vyšetrovaného boli dané dôvody upravené v § 10 ods. 2, 3 Obč. zákonníka. Vyšetrovaná osoba teda nesmie v čase podania návrhu trpieť duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná alebo musí požívať alkoholické nápoje alebo omamné prostriedky, či jedy v takom rozsahu, že je schopná robiť len niektoré právne úkony (Krajský súd v Prešove, sp. zn. 9CoP/5/2012).

Tretí diel

Konanie o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom
zariadení

§ 252

Miestna príslušnosť súdu

Na konanie o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení je miestne príslušný súd, v ktorého obvode je toto zdravotnícke zariadenie.

§ 253

(1)   Zdravotnícke zariadenie, v ktorom je osoba umiestnená z dôvodov uvedených v osobitnom predpise (ďalej len „umiestnený“), je povinné oznámiť súdu do 24 hodín prevzatie umiestneného bez jeho informovaného súhlasu. Oznamovaciu povinnosť má zdravotnícke zariadenie aj vtedy, ak umiestnený svoj informovaný súhlas odvolá, a to do 24 hodín od odvolania informovaného súhlasu.

(2)   Ak je umiestnený, ktorý bol prijatý do zdravotníckeho zariadenia s informovaným súhlasom, obmedzený vo voľnom pohybe alebo styku s vonkajším svetom, je toto zdravotnícke zariadenie povinné urobiť oznámenie podľa odseku 1 do 24 hodín od takého obmedzenia.

komentár k § 252 a § 253

Miestna príslušnosť v konaní o prípustnosti prevzatia alebo držania v zdravotníctvom zariadení ako aj notifikačná povinnosť tohto zdravotníckeho zariadenia, v ktorom je osoba umiestnená informovaného súhlasu resp. obmedzená vo voľnom pobyte alebo styku s vonkajším svetom, zostáva zachovaná aj v novej právnej úprave.

Zmeškanie lehoty 24 hodín od obmedzenia slobody chorého platná právna úprava (ústava aj ústavný zák. č. 23/­1991 Zb.) neumožňuje odpustiť. Odpustením zmeškania lehoty by sa v tomto prípade závažne porušila ochrana osobnej slobody garantovaná v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a oslabila by sa právna istota, že k obmedzeniu osobnej slobody dôjde jedine v súlade so zákonom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/93).

§ 254

(1)   Návrh na začatie konania môže podať umiestnený.

(2)   Súd začne konanie bez návrhu na základe oznámenia zdravotníckeho zariadenia podľa § 253, ak sa konanie nezačalo už skôr na návrh.

komentár k § 254

Na iniciovanie konania je oprávnený umiestnený alebo ho začne súd z úradnej povinnosti na základe oznámenia zdravotníckeho zariadenia. Pokiaľ konanie začalo skôr na návrh umiestneného, neskôr doručené oznámenie zdravotníckeho zariadenia sa pripojí k spisovému materiálu.

§ 255

(1)   Účastníkom konania o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení je umiestnený a zdravotnícke zariadenie.

(2)   Blízka osoba môže navrhnúť, aby ju súd pribral ako účastníka do konania. Súd návrhu vyhovie, ak to považuje pre vedenie konania a ochranu umiestneného za účelné.

komentár k § 255

Definuje sa okruh účastníkov konania. Blízke osoby môžu byť fakultatívne pribraté rozhodnutím súdu na ich návrh. Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel. Iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

§ 256

Súd môže ustanoviť procesného opatrovníka umiestnenému aj vtedy, ak to považuje za potrebné na ochranu jeho záujmov, najmä ak má pochybnosti, či má umiestnený spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.

§ 257

(1)   Ak je umiestnený plnoletý, má v konaní spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu aj vtedy, ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.

(2)   Ak sú procesné úkony zákonného zástupcu alebo procesného opatrovníka v rozpore s procesnými úkonmi umiestneného alebo v rozpore s procesnými úkonmi zástupcu, ktorého si umiestnený zvolí, posúdi súd, ktorý procesný úkon je v záujme umiestneného.

(3)   Rozhodnutie vo veci samej súd okrem zákonného zástupcu alebo procesného opatrovníka doručí aj umiestnenému. Umiestnený môže požiadať, aby mu súd doručoval všetky písomnosti v konaní.

komentár k § 256 a § 257

Každý môže pred súdom samostatne konať v rozsahu, v akom má spôsobilosť na právne úkony. V rozsahu, v akom nemá fyzická osoba spôsobilosť samostatne konať pred súdom, koná za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník. Súd ustanoví procesného opatrovníka fyzickej osobe, ktorá nemôže samostatne konať pred súdom a nemá zákonného zástupcu. Rovnako postupuje, ak zákonný zástupca nemôže za fyzickú osobu konať alebo ak je nečinný. K procesnému opatrovníkovi pozri § 68 a nasl. CSP. Okrem tam uvedených všeobecných dôvodov ustanovenia procesného opatrovníka, ustanovenie § 256 CMP zavádza ďalšiu možnosť ustanoviť procesného opatrovníka umiestnenému. Zákonodarca vysvetlil, že hypotéza tohto ustanovenia bude dopadať najmä na prípady, kedy sudca nevie z dôvodu času zodpovedne vyhodnotiť, či má osoba spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.

Novinkou v právnej úprave je bezvýnimočné doručovanie rozhodnutia vo veci samej osobe, o ktorej spôsobilosť na právne úkony ide. V prípade ak o to táto osoba požiada, musí jej súd doručovať všetky písomnosti v konaní bez ohľadu na jej zastúpenie. Podotýkame, že rozhodnutie vo veci samej by súd mal doručiť okrem zákonného zástupcu alebo procesného opatrovníka a umiestneného aj blízkej osobe, ktorá bola pribratá ako účastník do konania podľa § 255 ods. 2 CMP. Pozri aj výklad k § 262.

§ 258

(1)   Umiestneného súd poučí o jeho procesných právach a povinnostiach, najmä o práve zvoliť si zástupcu.

(2)   Poučenie podľa odseku 1 súd uskutoční spôsobom, ktorý zohľadňuje zdravotný stav umiestneného.

komentár k § 258

Súd má v konaní o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení osobitnú poučovaciu povinnosť vo vzťahu k umiestnenému. Dôraz sa kladie na vhodnosť spôsobu poučenia v zmysle princípu efektívneho a účinného prístupu k spravodlivosti. V poučení o procesných právach a povinnostiach by nemalo chýbať poučenie o práve zvoliť si zástupcu, o právach podľa § 255 ods. 2, § 257 ods. 3, § 259, § 260 ods. 3, § 270 ods. 1 CMP a i.

§ 259

Umiestnený môže požiadať, aby sa zúčastňoval konania jeho dôverník, ktorý nie je jeho zástupcom. O tejto možnosti ho súd poučí.

komentár k § 259

Súd je povinný poučiť umiestneného v rámci poučovacej povinnosti podľa § 258 ods. 1 aj o možnosti, aby sa zúčastňoval konania jeho dôverník. Jeho účasť má hlavne psychologický význam. Napriek obligatórnosti zastúpenia dôverník nemá status účastníka konania, ani osoby na konaní zúčastnenej, a jeho úlohou je len morálna intervencia a podpora umiestneného. Rozhodnutia mu súd nedoručuje. V prípade, ak umiestnený požiadal o účasť dôverníka, je súd povinný túto osobu o procesných úkonoch informovať. Vzhľadom na charakter konania nie je mysliteľné, aby si účasť dôverníka pri procesných úkonoch zabezpečoval umiestnený sám.

§ 260

(1)   Súd umiestneného vyslúchne.

(2)   Výsluch umiestneného súd uskutoční spôsobom, ktorý je vhodný a primeraný s ohľadom na zdravotný stav. Ak je výsluch na ujmu zdravotného stavu, možno od výsluchu upustiť. Súd v takom prípade umiestneného vzhliadne.

(3)   Ak o to požiada umiestnený, vyslúchne ho súd vždy.

komentár k § 260

Vzhľadom na obdobnú úpravu výsluchu osoby ako aj povinnosti vzhliadnuť osobu, ak súd od výsluchu upustí, odkazujeme na komentár k § 243.

§  Judikatúra

     Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2018 sp. zn. 2 Cdo 31/­2018, publikované pod číslom R 67/­2018: Rozhodnutie o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení bez súhlasu umiestneného je tak závažným zásahom do osobnej slobody človeka, že prvotný výsluch alebo vzhliadnutie vykoná osobne sudca.

§ 261

Súd sa oboznámi s názorom ošetrujúceho lekára, prípadne ďalších osôb, ktoré môžu objasniť stav veci, a so zdravotnou dokumentáciou umiestneného.

komentár k § 261

Súd musí v konaní o prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia povinne vykonať výsluch ošetrujúceho lekára, ktorého spravidla vyslúchne pri osobnej návšteve zdravotníckeho zariadenia, kedy vyslúchne aj umiestneného, resp. ho aspoň vzhliadne (§ 260 ods. 2 CMP). Výsluch umiestneného musí súd vykonať vždy, ak o to požiada umiestnený (§ 260 ods. 3 CMP). Súd je povinný sa obligatórne oboznámiť aj so zdravotnou dokumentáciou umiestneného. Výsluchy ďalších osôb (blízke osoby, zákonný zástupca, zdravotnícky personál a pod.), resp. vykonanie iných dôkazov je na úvahe súdu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Aj tu platí, že súd je povinný zistiť skutočný stav veci.

K dokazovaniu v tomto konaní sa vyjadril Ústavný súd v náleze I. ÚS 193/­2013, kde uviedol, že prevzatie chorého do ústavu zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu je vážnym zásahom do základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1 ústavy. Preto nemôže byť ponechané iba na ústave zdravotníckej starostlivosti, ako jeho zamestnanci vyhodnotia splnenie podmienok na umiestnenie osoby do ústavu bez jej súhlasu a je tu vytvorená zákonná poistka v podobe tzv. „detenčného konania“, ktoré je upravené v § 191a nasl. OSP (teraz § 252 a nasl. CMP). Pokiaľ sa okresný súd a krajský súd uspokojili iba s vyjadrením lekára, na ktorom je v podstate uznesenie okresného súdu aj krajského súdu založené, napriek skutočnostiam, ktoré sa v okolnostiach sťažovateľkinej veci vyskytli a ktoré minimálne spochybňujú dôvodnosť jej umiestnenia v ústave bez súhlasu, potom súdny prieskum stratil zmysel a celé konanie bolo iba formálnym procesom, ktorý neslúžil na ochranu práv sťažovateľky. Ak by sa súdy v obdobných veciach vždy uspokojili iba s výsluchom ošetrujúceho lekára a chorého, bez toho, aby prihliadli na špecifiká konkrétneho prípadu, takýto postup súdov by mohol dokonca viesť ku zneužívaniu inštitútu prevzatia a umiestnenia chorého do ústavu vykonávajúceho zdravotnícku starostlivosť.

§ 262

(1)   Súd rozhodne o prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia uznesením bez nariadenia pojednávania.

(2)   Súd vydá uznesenie do piatich dní od obmedzenia osobnej slobody umiestneného.

(3)   Súd doručí uznesenie umiestnenému v zdravotníckom zariadení do 24 hodín od jeho vydania, najneskôr však do piatich dní od obmedzenia osobnej slobody.

§ 263

Zdravotnícke zariadenie umiestneného okamžite prepustí, ak súd rozhodol, že prevzatie do zdravotníckeho zariadenia bolo neprípustné.

§ 264

Zdravotnícke zariadenie je vždy oprávnené umiestneného prepustiť, a to aj keď súd rozhodol, že prevzatie do zdravotníckeho zariadenia bolo prípustné.

komentár k § 262 až § 264

Súd musí vydať uznesenie o prípustnosti alebo neprípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia, teda rozhodnúť a rozhodnutie vypracovať do piatich dní od obmedzenia osobnej slobody umiestneného a doručiť ho umiestnenému v lehote podľa odseku 3. Rozhoduje sa obligatórne bez nariadenia pojednávania, keďže je objektívne nemožné v tejto fáze rozhodovať s nariadením pojednávania.

Chorého možno bez jeho súhlasu prevziať do ústavnej starostlivosti, ak ohrozuje chorý vzhľadom na duševnú poruchu seba alebo svoje okolie. Na dôkaz splnenia tejto podmienky nestačí tvrdenie osoby alebo osôb domáhajúcich sa prevzatia iného do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu. Súd musí zistiť, či k prevzatiu došlo preto, lebo chorý naozaj ohrozil seba alebo svoje okolie spôsobom, ktorý je dostatočne závažný na to, aby sa obmedzila jeho osobná sloboda (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/93). Ak súd rozhodol, že prevzatie do zdravotníckeho zariadenia bolo neprípustné, zdravotnícke zariadenie musí umiestneného okamžite prepustiť. Okamžite znamená ihneď ako je zdravotníckemu zariadeniu ako účastníkovi konania podľa § 255 ods. 1 CMP doručené rozhodnutie o neprípustnosti prevzatia. Aj v prípade, ak bolo prevzatie prípustné, môže zdravotnícke zariadenie umiestneného prepustiť, keďže rozhodnutie súdu len deklaruje zákonnosť prevzatia.

Pokiaľ umiestnený dodatočne udelí informovaný súhlas s umiestnením, súd konanie zastaví.

§ 265

Po právoplatnosti uznesenia, ktorým súd vyslovil, že prevzatie umiestneného do zdravotníckeho zariadenia bolo prípustné, pokračuje súd v konaní o prípustnosti držania v zdravotníckom zariadení.

§ 266

(1)   Súd na prejednanie veci nariadi pojednávanie.

(2)   Súd nariadi znalecké dokazovanie a vyslúchne znalca. Za znalca nemôže súd ustanoviť lekára zdravotníckeho zariadenia, v ktorom sa umiestnený nachádza. Od znaleckého dokazovania možno upustiť, ak súd s ohľadom na vykonané dokazovanie má za to, že ďalšie držanie umiestneného v zdravotníckom zariadení je neprípustné.

(3)   Pri výsluchu umiestneného súd postupuje podľa § 260.

§ 267

Uznesenie o prípustnosti držania v zdravotníckom zariadení musí byť vydané do troch mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia.

§ 268

Zdravotnícke zariadenie umiestneného okamžite prepustí, ak súd rozhodol, že držanie v zdravotníckom zariadení je neprípustné.

komentár k § 265 až § 268

Zákonodarca vysvetlil, že obligatórnym následkom právoplatnosti uznesenia, ktorým bola konštatovaná prípustnosť prevzatia umiestneného do zdravotníckeho zariadenia, je pokračovanie vo forme druhej fázy tohto konania, a tou je prípustnosť držania v tomto zariadení. V tejto fáze konania je obligatórne nariadenie pojednávania a zásadne obligatórne nariadenie znaleckého dokazovania. Z obligatórnosti znaleckého dokazovania je prípustná výnimka podľa § 266 ods. 2 tretej vety. V zmysle princípu vyšetrovacieho a princípu materiálnej pravdy sa súd nemôže obmedziť výlučne na vykonanie znaleckého dokazovania ale podklad rozhodnutia bude tvoriť komplexne zistený skutočný stav veci. V tomto prípade netreba čakať na pomerne zdĺhavé znalecké dokazovanie. Trojmesačná lehota, ktorá bola doteraz upravená v § 191d ods. 4 OSP zostala zachovaná. Forma rozhodnutia je nová, súd rozhoduje uznesením. Aj keď súd rozhodol o prípustnosti držania v zdravotníckom zariadení, zariadenie ho môže na základe svojej úvahy prepustiť kedykoľvek.

§ 269

(1)   Najneskôr do uplynutia lehoty jedného roka od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd vyslovil, že držanie v zdravotníckom zariadení je prípustné, súd rozhodne o začatí konania o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení za predpokladu, že umiestnenie trvá a toto konanie sa nezačalo už skôr na návrh.

(2)   V konaní o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení podľa odseku 1 súd postupuje podľa § 252, 255 až 260, 264, 266 a 268.

§ 270

(1)   Umiestnený, jeho zvolený zástupca, jeho zákonný zástupca alebo blízka osoba môžu podať návrh na začatie konania o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení aj pred uplynutím lehoty podľa § 269 ods. 1.

(2)   V konaní o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení podľa odseku 1 súd postupuje podľa § 252, 255 až 260, 264, 266 a 268.

(3)   Ak súd rozhodne, že ďalšie držanie v zdravotníckom zariadení je prípustné, môže vysloviť, že nový návrh možno podať najskôr po uplynutí lehoty troch mesiacov.

komentár k § 269 a 270

V ustanoveniach sa upravuje konanie o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení. Návrh na začatie tohto konania môžu podať osoby podľa § 270 ods. 1. Ak toto konanie nezačalo na návrh, upravuje sa v ustanovení § 269 ods. 1 lehota, v ktorej je súd povinný vydať uznesenie o začatí konania o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení, ak umiestnenie stále trvá.

K § 270 ods. 3 predkladateľ uviedol, že ak je výsledkom tohto konania meritórne rozhodnutie o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení, je účelné zakotviť možnosť súdu v tomto uznesení limitovať možnosť podania ďalšieho návrhu na vyslovenie prípustnosti ďalšieho držania v tomto zariadení lehotou troch mesiacov. Zmena formy rozhodnutia na uznesenie o prípustnosti držania v ústave zdravotnej starostlivosti sleduje procesnú ekonómiu a menšiu formálnu striktnosť v procese vydávania tohto typu rozhodnutia na rozdiel od rozsudku, čo v tomto type považuje predkladateľ za dôvodné.

§ 271

Trovy dôkazov platí štát.

komentár k § 271

V ustanovení sa upravujú len trovy dôkazov, ktoré súd v konaní vykonáva. V konaní platí trovy dôkazov (znalecký posudok a i.) štát, ktorý preto v tomto konaní nepožaduje od účastníkov preddavky na trovy dôkazov.

Štvrtý diel

Konanie o ustanovení opatrovníka

§ 272

Súd ustanoví opatrovníka fyzickej osobe, ak tak ustanovuje osobitný predpis.

§ 273

Miestna príslušnosť súdu

Na konanie o ustanovení opatrovníka je miestne príslušný súd, v ktorého obvode má fyzická osoba bydlisko; ak takýto súd nie je, súd, v ktorého obvode má fyzická osoba majetok.

§ 274

(1)   Súd rozhoduje uznesením.

(2)   V uznesení, ktorým ustanovuje opatrovníka, súd vymedzí rozsah opatrovníckych práv a povinností v súlade s účelom, na ktorý bol opatrovník ustanovený.

§ 275

Súdom ustanovený opatrovník vykonáva svoje práva a povinnosti riadne a dbá na pokyny súdu.

§ 276

Súd odvolá opatrovníka z výkonu funkcie na jeho návrh.

§ 277

(1)   Súd dohliada na spôsob výkonu funkcie opatrovníka.

(2)   Súd opatrovníka odvolá, ak stratí spôsobilosť na výkon funkcie, porušuje povinnosti, zneužíva svoje práva alebo z iných vážnych dôvodov.

komentár k § 272 až § 277

Konanie o ustanovenie opatrovníka vychádza z hmotného práva (tzv. hmotnoprávny opatrovník), predovšetkým z Občianskeho zákonníka (napríklad § 27 ods. 2 OZ) a zákona o rodine. Opatrovník je spravidla zákonným zástupcom osoby. Konanie o ustanovenie opatrovníka nemusí prebiehať samostatne, zákon napríklad v ustanovení § 248 CMP spája toto konanie s konaním o obmedzení spôsobilosti na právne úkony.

Súd vo veci rozhoduje uznesením, pričom v § 274 ods. 2 sa upravuje osobitná náležitosť tohto uznesenia, ktorým je presný rozsah opatrovníckych práv a povinností, ktoré musia korešpondovať s účelom, na ktorý bol opatrovník ustanovený.

Aby mohol opatrovník riadne vykonávať svoje práva a povinnosti vo vzťahu k zastupovanej fyzickej osobe, je nevyhnutné, aby s ustanovením súhlasil. Súd preto obligatórne odvolá opatrovníka z výkonu funkcie, ak to navrhne samotný opatrovník. Ustanovenie § 277 ods. 2 upravuje ďalšie dôvody pre odvolanie opatrovníka z výkonu funkcie.

Okrem prípadov odvolania opatrovníka na jeho návrh právna úprava pamätá i na prípady, kedy je opatrovníka nevyhnutné odvolať z dôvodu zachovania ochrany záujmov opatrovanca. Posúdenie dôvodnosti postupu je na úvahe súdu.

ŠTVRTÁ HLAVA

KONANIA VO VECIACH OBCHODNÉHO
REGISTRA

§ 278

Konaniami vo veciach obchodného registra sú

a)  konanie o zápise údajov do obchodného registra (ďalej len „konanie o zápise údajov“),

b)  konanie o zosúladenie údajov v obchodnom registri so skutočným právnym stavom (ďalej len „konanie o zosúladenie údajov“),

c)  konanie o zrušenie zápisu údajov do obchodného registra (ďalej len „konanie o zrušenie zápisu údajov“).

§ 279

(1)   Na konania vo veciach obchodného registra je kauzálne príslušný registrový súd, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

(2)   Registrovým súdom je okresný súd, ktorý je príslušný viesť obchodný register. Obchodný register vedie okresný súd v sídle kraja.

(3)   Obchodný register pre obvod Krajského súdu v

a)  Bratislave vedie Okresný súd Bratislava I,

b)  Trnave vedie Okresný súd Trnava,

c)  Trenčíne vedie Okresný súd Trenčín,

d)  Nitre vedie Okresný súd Nitra,

e)  Žiline vedie Okresný súd Žilina,

f)  Banskej Bystrici vedie Okresný súd Banská Bystrica,

g)  Prešove vedie Okresný súd Prešov,

h)  Košiciach vedie Okresný súd Košice I.

§ 280

Miestnu príslušnosť vo veciach obchodného registra upravuje osobitný predpis.

§ 281

Zápisom údajov do obchodného registra sa rozumie aj zápis zmeny údajov a výmaz zapísaných údajov.

komentár k § 278 až § 281

V ustanovení § 278 je upravený taxatívny výpočet konaní, ktoré sa považujú za konania vo veciach obchodného registra, pričom za zápis údajov do obchodného registra sa rozumie aj zápis zmeny údajov a výmaz zapísaných údajov. Zákonodarca považoval za potrebné zaviesť aj konanie pod písm. c), a to najmä na účely odstránenia tých zápisov, ktoré sú konštitutívne, ktoré by konaním podľa písm. b) nebolo možné odstrániť.

K miestnej príslušnosti pozri aj § 4 zákona č. 530/­2003 Z. z. o obchodnom registri. Kauzálna príslušnosť zostala upravená podľa doterajšej úpravy v zákone o sídlach a obchodoch súdov.

Niektoré ustanovenia o konaní o zápise údajov

§ 282

(1)   Ak registrový súd v konaní o zápise údajov do obchodného registra odmietne vykonať zápis, môže navrhovateľ podať námietky proti odmietnutiu vykonania zápisu (ďalej len „námietky“).

(2)   V námietkach môže navrhovateľ odstrániť nedostatky, najmä doplniť chýbajúce údaje alebo opraviť nesprávne údaje, pre ktoré bolo vykonanie zápisu odmietnuté.

§ 283

Námietky sa podávajú na registrovom súde do 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o odmietnutí vykonania zápisu.

§ 284

Späťvzatie námietok sa nepripúšťa.

§ 285

(1)   O námietkach rozhoduje registrový súd bez nariadenia pojednávania v lehote desiatich pracovných dní od ich doručenia. Odmietnutie vykonania zápisu preskúma súd len z hľadiska splnenia podmienok podľa osobitného pred­pisu.

(2)   Ak registrový súd námietkam vyhovie, vykoná zápis. Ak návrh na zápis obsahuje deň, ku ktorému má byť navrhovaný údaj zapísaný, zapíše sa navrhovaný údaj k tomuto dňu. Ak registrový súd vykonáva zápis neskôr alebo ak návrh na zápis neobsahuje deň, ku ktorému má byť navrhovaný údaj zapísaný, zapíše sa navrhovaný údaj ku dňu nasledujúcemu po dni vykonania zápisu.

(3)   O vykonaní zápisu registrový súd vydá potvrdenie, ktoré bezodkladne odošle navrhovateľovi. V potvrdení uvedie obsah vykonaného zápisu. Po zápise vydá registrový súd výpis z obchodného registra, ktorý bezodkladne odošle navrhovateľovi. Námietky proti vykonaniu zápisu nie sú prípustné.

§ 286

(1)   Registrový súd námietky zamietne, ak nie sú splnené podmienky na vykonanie zápisu.

(2)   O zamietnutí námietok sa rozhoduje uznesením. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

§ 287

(1)   O námietkach rozhoduje sudca okrem prípadu podľa odseku 2.

(2)   Súdny úradník vykoná zápis, ak navrhovateľ podal námietky, odstránil nedostatky, ktoré boli dôvodom na odmietnutie vykonania zápisu, a ak sú splnené všetky podmienky na vykonanie zápisu podľa osobitného predpisu.

komentár k § 282 až § 287

Zákonodarca ponechal úpravu, ktorá bola doteraz účinná v ustanovení § 200b Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 530/­2003 Z. z. o obchodnom registri ak návrh na zápis nespĺňa zákonom stanovené podmienky, ktoré sú vymedzené v ustanoveniach § 6 a 7 tohto zákona, registrový súd zápis nevykoná, pričom o tejto skutočnosti upovedomí navrhovateľa oznámením o odmietnutí vykonania zápisu. Oznámenie obsahuje uvedenie presných nedostatkov návrhu na zápis a jeho príloh, ktoré boli dôvodom na odmietnutie vykonania zápisu, ako aj poučenie o možnosti podať námietky proti odmietnutiu vykonania zápisu (ďalej len „námietky“). Ak sa návrh odmietol z dôvodu podľa § 6 ods. 3 písm. e) citovaného zákona, v oznámení sa uvedú hodnoty referenčných údajov, pre ktoré nebolo možné vykonať zápis.

Lehota na podanie námietok je 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o odmietnutí vykonania zápisu, pričom námietky sa podávajú na registrovom súde (pozri § 279 ods. 2 CMP). Pri rozhodovaní o námietkach postupuje registrový súd podľa Civilného mimosporového poriadku, a to konkrétne podľa § 282 až § 287 ako aj podľa všeobecných ustanovení CMP a v zmysle § 2 ods. 1 CMP subsidiárne aj CSP, keďže tieto ustanovenia sú len „Niektoré ustanovenia o konaní o zápise údajov“. V námietkach môže navrhovateľ najmä doplniť chýbajúce údaje, opraviť nesprávne údaje, pre ktoré bolo vykonanie zápisu odmietnuté.

Súd v rámci rozhodovania o námietkach preskúmava splnenie podmienok na zápis podľa zákona o obchodnom registri v spojení s vyhl. č. 25/­2004 Z. z., ktorou sa ustanovujú vzory tlačív na podávanie návrhov na zápis do obchodného registra a zoznam listín, ktoré je potrebné k návrhu na zápis priložiť.

Ak by navrhovateľ podal námietky a odstránil nedostatky, ktoré boli dôvodom na odmietnutie vykonania zápisu a zároveň sú splnené všetky podmienky na vykonanie zápisu podľa zákona o obchodnom registri, súdny úradník vykoná zápis (pozri § 287 ods. 2 CMP). Rovnako postupuje registrový súd, ak námietkam vyhovie (pozri § 285 ods. 2 CMP).

Z uvedeného teda vyplýva, že obsahom námietok môže byť nesúhlas navrhovateľa s postupom, resp. právnym názorom súdneho úradníka, pričom navrhovateľ má za to, že zákonné podmienky na vykonanie zápisu už splnil, a jednak akceptácia vytknutých nedostatkov návrhu na zápis a ich súčasné odstránenie.

Rovnako ako pri vykonaní zápisu podľa § 8 ods. 2 zákona o obchodnom registri, sa pri jeho vykonaní podľa § 285 CMP odosiela navrhovateľovi potvrdenie o vykonaní zápisu, ktorým súd navrhovateľa informuje, že vykonal navrhovaný úkon. Zároveň súd navrhovateľovi zasiela aj výpis z obchodného registra, ktorým navrhovateľovi dokladuje aktuálny stav zapísaných údajov po vykonaní zápisu. Námietky proti vykonaniu zápisu nie sú prípustné. Ak sudca námietky nepovažuje za dôvodné, tieto zamieta vo forme uznesenia, proti ktorému je prípustné odvolanie.

Námietka proti odmietnutiu vykonania zápisu, odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd rozhodol o zamietnutí námietky proti odmietnutiu vykonania zápisu nepodliehajú súdnemu poplatku.

§ 288

Ustanovenia o elektronickom podaní námietok

(1)   Námietky možno podať v elektronickej podobe. Námietky musia byť podané prostredníctvom príslušného elektronického formulára pre elektronické podanie zverejneného na ústrednom portáli verejnej správy podľa osobitného predpisu a autorizované navrhovateľom podľa osobitného predpisu, inak na ne registrový súd neprihliada.

(2)   Ak boli námietky podané v listinnej podobe a ich súčasťou je nový návrh na zápis alebo iné listiny, tento návrh spolu s prílohami musia mať listinnú podobu. Ak boli námietky podané v elektronickej podobe, prílohy možno podať v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Pri podávaní listín sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu.

(3)   Ak sa námietky podávajú v elektronickej podobe, prílohy dokladané v elektronickej podobe musia byť podané spolu s námietkami, inak na ne registrový súd neprihliada. Ak boli námietky podané v elektronickej podobe a dokladajú sa k nim všetky alebo niektoré prílohy v listinnej podobe, musia byť všetky prílohy v listinnej podobe doručené na registrový súd v ten istý deň, inak na ne registrový súd neprihliada.

(4)   Ak sa námietky podávajú v elektronickej podobe a ich súčasťou sú prílohy v listinnej podobe, musí byť v námietkach uvedené, ktoré prílohy sa dokladajú v listinnej podobe a ktoré v elektronickej podobe. Príloha alebo prílohy, ktoré sa majú podať v listinnej podobe, musia byť na registrový súd doručené v lehote podľa § 283.

(5)   Lehota podľa § 285 ods. 1 plynie v prípade podľa odseku 4 odo dňa doručenia prílohy, ktorá sa mala podať v listinnej podobe.

komentár k § 288

Právna úprava v zásade vychádza z doterajšej úpravy v § 200ba Občianskeho súdneho poriadku.

Konanie o zosúladenie údajov

§ 289

Konaním o zosúladenie údajov sa má dosiahnuť zhoda zápisu v obchodnom registri so skutočným právnym stavom inak, ako na základe návrhu na zápis údajov do obchodného registra.

§ 290

(1)   Návrh na začatie konania o zosúladenie údajov môže podať každý, kto má právny záujem na správnosti údajov zapísaných v obchodnom registri alebo každý, koho sa zapísané údaje týkajú, najmä spoločník zapísanej osoby alebo člen štatutárneho orgánu zapísanej osoby.

(2)   Zapísaná osoba nie je oprávnená na podanie návrhu na začatie konania o zosúladenie údajov. Podanie zapísanej osoby, ktorého obsahom je návrh na zápis, posúdi registrový súd vždy ako návrh na zápis údajov do obchodného registra.

§ 291

(1)   Ak sa konanie o zosúladenie údajov začína bez návrhu, registrový súd v uznesení o začatí konania uvedie, aké údaje majú byť do obchodného registra zapísané.

(2)   Súdy a iné orgány vždy upozornia registrový súd na nezhodu medzi skutočným právnym stavom a stavom zápisu v obchodnom registri, ak tieto skutočnosti zistia pri svojej činnosti.

§ 292

Účastníci

(1)   Účastníkmi konania o zosúladenie údajov sú navrhovateľ, zapísaná osoba a osoba, ktorej údaje majú byť do obchodného registra zapísané alebo z obchodného registra vymazané.

(2)   Každý, kto osvedčí právny záujem, môže navrhnúť, aby ho registrový súd pribral ako účastníka do konania. Registrový súd o tom vydá uznesenie.

komentár k § 289 až § 292

Cieľom konania o zosúladení údajov v obchodnom registri je zosúladiť zápisy, ktorých povaha je deklaratórna. V ustanovení § 290 sa pozitívne aj negatívne vymedzujú procesne legitimované osoby na podanie návrhu. Návrh môže napríklad podať aj spoločník obchodnej spoločnosti ak nevie dosiahnuť, aby návrh podala samotná obchodná spoločnosť. Zapísaná osoba nemôže podať návrh na začatie konania o zosúladenie údajov, táto musí dodržať formálny postup podľa zákona o obchodnom registri. Konanie však môže začať aj bez návrhu, spravidla na podnet iného súdu alebo orgánu. Ak konanie začína bez návrhu na základe upozornenia súdu alebo iného orgánu, novinkou je, že v uznesení o začatí konania musí súd uviesť, aké údaje majú byť do obchodného registra zapísané.

§ 293

(1)   Súd môže spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa týkajú tej istej zapísanej osoby.

(2)   V záujme hospodárnosti konania môže súd vylúčiť na samostatné konanie veci, ktoré sa týkajú tej istej zapísanej osoby.

komentár k § 293

V konaní o zosúladenie údajov je zavedená osobitná úprava spojenia vecí a vylúčenia veci na samostatné konanie. Cieľom je procesná ekonómia, teda záujem na čo najrýchlejšom ukončení konania.

§ 294

(1)   Návrh na začatie konania alebo uznesenie o začatí konania doručí registrový súd účastníkom a vyzve ich, aby sa vyjadrili, či s vykonaním zápisu údajov do obchodného registra súhlasia, alebo aby uviedli skutkové tvrdenia alebo právne dôvody, ktoré bránia vykonaniu zápisu.

(2)   Registrový súd nepostupuje podľa odseku 1, ak je predmetom konania oprava chýb v písaní a počítaní alebo iných zrejmých nesprávností.

§ 295

(1)   Registrový súd nariadi pojednávanie, ak sú skutkové tvrdenia medzi účastníkmi sporné.

(2)   Registrový súd môže nariadiť pojednávanie aj vtedy, ak to považuje za potrebné.

komentár k § 294 a § 295

Registrový súd je povinný doručiť účastníkom (t. j. zapísanej osobe a osobe, ktorej údaje majú byť do obchodného registra zapísané alebo z neho vymazané) návrh alebo uznesenie o začatí konania spolu s výzvou na vyjadrenie sa, či s návrhom na vykonanie zápisu alebo výmazu tak, ako je uvedený v návrhu alebo v uznesení súdu (pozri § 291 ods. 1 CMP) súhlasia a ak nie, nech uvedú skutkové tvrdenia alebo právne dôvody, ktoré bránia vykonaniu zápisu. Následný postup registrového súdu závisí od vyjadrenia účastníkov. V prípade, ak sú medzi nimi sporné skutkové tvrdenia, je súd povinný nariadiť pojednávanie. Ak je medzi nimi sporné len právne posúdenie, súd pojednávanie nariaďovať nemusí. Ak to považuje za potrebné, môže nariadiť pojednávanie aj v týchto prípadoch.

§ 296

Prerušenie konania

(1)   Registrový súd môže konanie o zosúladenie údajov prerušiť aj vtedy, ak prebieha konanie o žalobe o neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti podľa predpisov obchodného práva alebo konanie o žalobe o neplatnosť uznesenia členskej schôdze družstva podľa predpisov obchodného práva a ak takáto žaloba nie je zjavne bezdôvodná.

(2)   S výnimkou uvedenou v odseku 1 konanie o zosúladenie údajov nemožno prerušiť z dôvodu, že prebieha iné súdne konanie, ktorého predmetom sú skutkové alebo právne otázky, ktoré by mohli mať význam ako otázka predbežná.

komentár k § 296

V konaní o zosúladenie údajov sa zaviedli osobitné dôvody prerušenia konania. V odseku 1 ide o fakultatívne prerušenie konania z dôvodu, že prebiehajú iné konania s účinkami erga omnes, resp. s účinkami voči viacerým subjektom, ako len účastníkom konania. Registrový súd si môže posúdiť otázku zjavnej bezdôvodnosti žaloby podľa odseku 1, ktorá bude spočívať v úplne zrejmej nedôvodnosti žaloby, napr. pri zmeškaní lehoty na uplatnenie tejto žaloby a pod., vysvetlil zákonodarca. Odsek 2 nepripúšťa prerušenie konania o zosúladenie zápisov v obchodnom registri z dôvodov potenciálnej prejudiciality, pretože v sporových konaniach je zavedená iná metóda zisťovania sporných skutočností, a to na princípe formálnej pravdy. Tým je vylúčená aplikácia § 164 CSP.

§ 297

(1)   Súd rozhoduje uznesením.

(2)   Zápis údajov do obchodného registra vykoná registrový súd v deň vydania uznesenia.

komentár k § 297

V merite veci súd rozhoduje uznesením. Odsek 2 predstavuje osobitnú úpravu vykonateľnosti tohto uznesenia registrového súdu, a to v deň vydania uznesenia. Vykonateľnosť tohto uznesenia sa teda neodvíja od právoplatnosti a nemá na ňu vplyv ani doručenie uznesenia účastníkom a ani prípadný opravný prostriedok. Ide o špeciálnu úpravu vo vzťahu k § 238 ods. 3 CSP.

§ 298

(1)   Ak registrový súd rozhodne o vykonaní zápisu do obchodného registra, súčasne uloží pokutu podľa osobitného predpisu, ak už o nej nerozhodol skôr.

(2)   Ak registrový súd rozhodne o vykonaní zápisu do obchodného registra, súčasne uloží zapísanej osobe zaplatiť súdny poplatok vo výške, v ktorej by zapísaná osoba bola povinná zaplatiť súdny poplatok za návrh na zápis údajov do obchodného registra.

komentár k § 298

Registrový súd uloží zapísanej fyzickej osobe alebo fyzickej osobe oprávnenej konať v mene zapísanej právnickej osoby pokutu do výšky 3 310 eur, ak si táto osoba nesplní povinnosť

a)  podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov alebo návrh na výmaz zapísaných údajov v lehote ustanovenej zákonom,

b)  predložiť registrovému súdu listiny, ktoré sa ukladajú do zbierky listín, v lehote ustanovenej zákonom,

c)  ustanovenú podľa § 3a, § 9 ods. 4 a § 21 ods. 7 až 9 Obchodného zákonníka.

Registrový súd uloží fyzickej osobe alebo fyzickej osobe oprávnenej konať v mene právnickej osoby pokutu do výšky 3 310 eur, ak

a)  uvedie v návrhu na zápis nepravdivé údaje,

b)  doloží návrh na zápis listinami, ktoré nezodpovedajú skutočnému stavu,

c)  predloží registrovému súdu na uloženie do zbierky listín listiny, ktoré nezodpovedajú skutočnému stavu,

d)  táto osoba nesplní povinnosť podať včas návrh na zrušenie spoločnosti podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka.

Tieto pokuty, ktoré sú upravené v zákone o obchodnom registri, je súd povinný uložiť súčasne s vykonaním zápisu, ak už o nej nebolo rozhodnuté skôr. Odsek 2 má slúžiť na zabránenie obchádzaniu všeobecnej poplatkovej povinnosti podľa položky 17 sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/­1992 Zb. o súdnych poplatkoch).

Konanie o zrušenie zápisu údajov

§ 299

(1)   Každý, kto má právny záujem na správnosti údajov zapísaných v obchodnom registri, alebo každý, koho sa zapísané údaje týkajú, najmä zapísaná osoba, spoločník zapísanej osoby alebo člen štatutárneho orgánu zapísanej osoby, môže navrhnúť, aby registrový súd zrušil zápis do obchodného registra.

(2)   Návrh na zrušenie zápisu údajov do obchodného registra treba odôvodniť tým, že skutkové a právne predpoklady na vykonanie zápisu neboli splnené.

(3)   Konanie o zrušenie zápisu údajov sa začína na návrh.

§ 300

Zápis údajov do obchodného registra, na základe ktorého vznikla právnická osoba, alebo zápis, na základe ktorého došlo k zlúčeniu, splynutiu alebo rozdeleniu právnickej osoby, nemožno zrušiť.

§ 301

Účastníci

(1)   Účastníkom konania o zrušenie zápisu údajov do obchodného registra je navrhovateľ, zapísaná osoba a osoba, ktorej údajov sa návrh týka.

(2)   Každý, kto osvedčí právny záujem, môže navrhnúť, aby ho registrový súd pribral ako účastníka do konania. Registrový súd o tom vydá uznesenie.

§ 302

Ustanovenia § 293 až 296 sa použijú na konanie o zrušení zápisu údajov primerane.

§ 303

(1)   Súd rozhoduje uznesením.

(2)   Registrový súd zruší zápis údajov do obchodného registra bezodkladne potom, čo uznesenie, ktorým sa návrhu vyhovelo, nadobudne právoplatnosť. Pri zapísanej osobe sa v obchodnom registri poznamená, že zápis bol zrušený, pretože skutkové a právne predpoklady pre vykonanie zápisu neboli splnené.

komentár k § 299 až § 303

Konanie o zrušenie zápisu údajov je novým typom konania vo veciach obchodného registra. Predkladateľ tento typ konania zaviedol s cieľom odstránenia nesprávnych zápisov, a to z materiálneho hľadiska, teda zápisy, ktoré formálne môžu byť správne. Ako príklad sa uvádza zápis na základe listiny so sfalšovaným podpisom. Tento typ konania je výlučne návrhový, nemôže ho súd začať sám z úradnej povinnosti na základe podnetu. Ustanovenie § 299 upravuje procesne legitimované osoby na podanie návrhu. V ustanovení § 300 sú uvedené zápisy, ktoré nie je možné v tomto konaní zrušiť. Predkladateľ uviedol, že ak vznikne obchodná spoločnosť, možno jej neplatnosť dosiahnuť v konaní o neplatnosti obchodnej spoločnosti, v konaní o zrušenie zápisu údajov nie je možné už ex tunc konať o jej vzniku. Priebeh konania je obdobný ako v konaní o zosúladenie údajov, teda aj čo sa týka spojenia vecí, vylúčenia vecí, doručovania návrhu účastníkom konania, pojednávaní a prerušení konania. Rovnaká je aj forma meritórneho rozhodnutia, a to uznesenie. Rozdiel nachádzame vo vykonateľnosti uznesenia, nakoľko registrový súd v tomto konaní zruší zápis údajov do obchodného registra až po tom, ako nadobudne právoplatnosť uznesenie, ktorým sa návrhu vyhovelo, a teda neuplatní sa tu tzv. predbežná vykonateľnosť, ako je to podľa § 297 ods. 2. Zároveň je registrový súd povinný uviesť pri zapísanej osobe aj dôvod zrušenia zápisu.

PIATA HLAVA

KONANIA V NIEKTORÝCH VECIACH
PRÁVNICKÝCH OSÔB

§ 304

Konaním v niektorých veciach právnických osôb je konanie o

a)  zrušení právnickej osoby a nariadení jej likvidácie,

b)  vymenovaní likvidátora, jeho odvolaní alebo nahradení inou osobou, ako aj rozhodovanie o odmene likvidátora,

c)  návrhu na vyhlásenie uznesenia členskej schôdze družstva o rozdelení likvidačného zostatku za neplatné,

d)  neplatnosti obchodnej spoločnosti,

e)  vymenovaní nezávislého experta na posúdenie návrhu zmluvy o splynutí, zmluvy o zlúčení alebo projektu rozdelenia obchodnej spoločnosti,

f)  poverení zvolať valné zhromaždenie,

g)  poskytnutí informácie podľa predpisov obchodného práva,

h)  práve akcionára na primeraný peňažný doplatok,

i)  preskúmanie návrhu zmluvy určujúcej nový výmenný pomer akcií,

j)  preskúmanie návrhu zmluvy o odkúpení akcií.

§ 305

(1)   Na konanie v niektorých veciach právnických osôb je kauzálne príslušný registrový súd.

(2)   Na konanie je miestne príslušný registrový súd podľa adresy sídla právnickej osoby.

§ 306

Konanie podľa § 304 písm. c) až j) sa začína len na návrh.

§ 307

(1)   Súd nariadi pojednávanie, ak sú skutkové tvrdenia medzi účastníkmi sporné.

(2)   Súd môže nariadiť pojednávanie aj vtedy, ak to považuje za potrebné.

§ 308

Súd rozhoduje uznesením.

§ 309

Prerušenie konania

(1)   Konanie, v ktorom sa pred vydaním rozhodnutia o zrušení právnickej osoby zverejňuje oznámenie podľa predpisov obchodného práva, súd preruší aj vtedy, ak to navrhne orgán štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva podľa osobitného predpisu.

(2)   Súd konanie preruší na čas, ktorý orgán podľa odseku 1 navrhne, najdlhšie však na jeden rok.

k  omentár k § 304 až § 309

Právna úprava konania o niektorých veciach právnických osôb v zásade preberá doterajšiu právnu úpravu konania o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev podľa § 200e Občianskeho súdneho poriadku. Do taxatívneho výpočtu konaní, ktoré spadajú pod tento typ konania sa pribrali konania majúce hmotnoprávny základ v § 218i, § 218j a iných Obchodného zákonníka zavedené ešte novelou Obchodného zákonníka č. 657/­2007 Z. z. Beznávrhovými konaniami ostali len konania uvedené v § 304 písm. a) a b), tak ako tomu bolo aj v doterajšej právnej úprave, tieto možno začať na návrh, aj bez návrhu z úradnej povinnosti. Novou je tiež úprava pojednávania v ustanovení § 307, v novej právnej úprave sa zavádza povinnosť súdu nariadiť pojednávanie, len ak sú skutkové tvrdenia medzi účastníkmi sporné. V ďalších prípadoch ostáva nariadenie pojednávania fakultatívne. Zákon neustanovuje okruh účastníkov konania ani podľa druhej ani tretej definície, vodítko dáva len ustanovenie § 7 ods. 2 CMP pre prípady konaní podľa písmen a) a b). V ostatných prípadoch je potrebné vychádzať z hmotnoprávnej úpravy.

Orgánmi štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, ktoré môžu navrhnúť prerušenie konania podľa § 309 ods. 1, v zmysle zákona č. 333/­2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, sú: ministerstvo financií SR, finančné riaditeľstvo SR, daňové úrady a colné úrady zapojené na rozpočet finančného riaditeľstva a Kriminálny úrad finančnej správy zapojený na rozpočet finančného riaditeľstva.

ŠIESTA HLAVA

KONANIE O UMORENIE LISTINY

§ 310

Podmienky umorenia listiny

(1)   Umoriť možno stratenú alebo zničenú listinu, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva.

(2)   V konaní pred súdom nemožno umoriť také listiny, ktoré je podľa zákona oprávnená umoriť právnická osoba, ktorá ich vystavila.

(3)   Umoreniu nepodliehajú peniaze, lotériové žreby, tikety, lístky a známky denného obehu, kupóny a talóny cenných papierov, listiny, s ktorými je spojené právo uhrádzať určitej právnickej osobe v tuzemsku cenu tovaru a služieb, ako aj listiny, na ktorých podklade možno uplatniť len nárok na vedľajšie plnenie.

§ 311

Miestna príslušnosť súdu

(1)   Na konanie o umorenie cenného papiera vystaveného bankou alebo pobočkou zahraničnej banky je miestne príslušný súd, v ktorého obvode má banka alebo pobočka zahraničnej banky adresu sídla.

(2)   Inak je na konanie o umorenie listiny miestne príslušný všeobecný súd navrhovateľa. Ak navrhovateľ nemá v Slovenskej republike všeobecný súd, je miestne príslušný súd, v ktorého obvode je platobné miesto.

Niektoré ustanovenia o úkonoch súdu prvej inštancie

§ 312

(1)   V konaní o umorenie listiny poverí súd notára, aby vo veci konal a rozhodoval.

(2)   Poverenie podľa odseku 1 sa nevzťahuje na

a)  žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v cudzine, ak z osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vyplýva, že o poskytnutie právnej pomoci môže požiadať výlučne súd,

b)  rozhodnutie o vylúčení notára a jeho zamestnancov.

§ 313

(1)   Súd poverí notára so sídlom vo svojom obvode, ktorého v návrhu na umorenie listiny označil navrhovateľ.

(2)   Ak návrh na umorenie listiny neobsahuje označenie notára podľa odseku 1, poverí súd notára so sídlom vo svojom obvode, ktorého určí náhodným výberom.

§ 314

Pojednávanie sa nariadi, ak treba vykonať dokazovanie. Inak možno rozhodnúť bez pojednávania.

§ 315

Súd rozhoduje uznesením.

§ 316

(1)   V uznesení vydanom notárom sa okrem všeobecných náležitostí uvedie označenie súdu, ktorý notára poveril, a označenie notára, ktorý uznesenie vydal.

(2)   Uznesenie podpíše notár, ktorý ho vydal, a označí ho odtlačkom úradnej pečiatky notára.

§ 317

Účastníci

(1)   Do vydania uznesenia o upovedomení o začatí konania o umorenie listiny podľa § 331 je účastníkom navrhovateľ.

(2)   Po vydaní uznesenia o upovedomení o začatí konania o umorenie listiny sú účastníkmi navrhovateľ, ten, kto je podľa listiny povinný plniť, alebo ten, kto by podľa listiny mohol byť povinný plniť, ten, kto má listinu v držbe, a ten, kto podal námietky proti návrhu na umorenie listiny.

Začatie konania o umorenie listiny

§ 318

(1)   Konanie o umorenie listiny možno začať iba na návrh.

(2)   Návrh na umorenie listiny môže podať každý, kto má na jej umorení právny záujem.

§ 319

(1)   V návrhu na umorenie listiny treba uviesť skutočnosti, z ktorých vyplýva, že z listiny alebo na jej základe možno uplatniť nejaké právo. K návrhu treba predložiť odpis listiny alebo označiť listinu, jej vystaviteľa alebo aj iné osoby podľa listiny zaviazané, ako aj také údaje, ktoré listinu odlišujú od iných listín toho istého druhu.

(2)   Ak je v listine uvedená peňažná suma, treba uviesť aj tento údaj.

§ 320

Súd uznesením odmietne návrh, ak zo skutkových tvrdení navrhovateľa vyplýva, že listina, ktorej umorenie sa navrhuje, nebola vystavená, nie je stratená ani zničená, alebo že navrhovateľ nemá na umorení listiny právny záujem.

komentár k § 310 až § 320

Právna úprava konania o umorenie listiny zostáva v zásade nezmenená a vychádza z § 185i a nasledujúcich Občianskeho súdneho poriadku, pričom podmienky umorenia listiny sú totožné s predchádzajúcou právnou úpravou. Rovnako je totožná aj právna úprava miestnej príslušnosti súdu v § 311, ktorá vychádza z § 88 ods. 1 písm. n) Občianskeho súdneho poriadku.

Novinkou v právnej úprave však je presun rozhodovania v konaní o umorenie listiny na notára, teda rozhodovacia činnosť notára sa novou právnou úpravou rozširuje. Presun rozhodovacej činnosti zo súdov na notárov zákonodarca odôvodnil tým, že cieľom je odbremenenie súdnej sústavy o konanie, ktoré svojou povahou umožňuje jeho vedenie notárom ako osobou už z historickej tradície dotovanou istými formami decíznych oprávnení, ktoré sa navrhovanou právnou úpravou rozširujú i o konanie o umorenie listiny, s negatívnou enumeráciou vecí, na ktoré sa poverenie notára nevzťahuje (pozri § 312 ods. 2). Súčasťou dispozičného oprávnenia navrhovateľa je aj výber notára, ktorý bude vo veci konať, avšak toto oprávnenie navrhovateľa je obmedzené tým, že súd môže poveriť len notára so sídlom vo svojom obvode. Ak v návrhu nie je navrhovateľom vôbec vybratý notár, alebo je vybratý notár z obvodu miestne nepríslušného súdu, súd postupuje podľa § 313 ods. 2 a poverí notára so sídlom vo svojom obvode, ktorého určí náhodným výberom. Ďalšou novinkou je povinnosť nariadiť pojednávanie, ak treba vykonať dokazovanie.

V merite veci sa rozhoduje uznesením, pričom osobitné náležitosti uznesenia upravuje § 316. Zákon spomína tzv. všeobecné náležitosti uznesenia, ktoré musí uznesenie spĺňať, tieto sú upravené v § 236 CSP. Do pozornosti dávame § 45 CMP, podľa ktorého ak sa uznesením rozhoduje o veci samej, doručuje sa do vlastných rúk.

Konanie o umorenie listiny je návrhové konanie, súd ho nemôže začať z úradnej povinnosti, pričom procesne legitimovaným na podanie návrhu je každý, kto má na jej umorení právny záujem. Náležitosti návrhu na umorenie listiny sú totožné z predchádzajúcou právnou úpravou v ustanovení § 185l OSP.

Konanie o umorenie listiny prebieha v dvoch fázach. Prvá fáza trvá do upovedomenia o začatí konania a skúmajú sa v nej formálne náležitosti. Výsledkom tejto fázy je buď uznesenie o upovedomení o začatí konania alebo odmietnutie návrhu. Práve tu nachádzame novinku v právnej úprave, a to v ustanovení § 320, kde porovnaním s predchádzajúcou úpravou došlo k zmene rozhodnutia, ak má súd za to, že zo skutkových tvrdení navrhovateľa vyplýva, že listina, ktorej umorenie sa navrhuje, nebola vystavená, nie je stratená ani zničená, a to zo zamietnutia návrhu na odmietnutie návrhu. Podľa novej úpravy súd odmietne návrh aj vtedy, ak zo skutkových tvrdení navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ nemá na umorení listiny právny záujem.

Do pozornosti dávame tiež novinku spočívajúcu v tom, že návrh na umorenie listiny už nie je spoplatnený súdnym poplatkom.

Upovedomenie o začatí konania o umorenie listiny

§ 321

(1)   Ak sa návrh neodmietol, súd uznesením upovedomí o začatí konania o umorenie listiny.

(2)   Súd v upovedomení uvedie odpis alebo označenie listiny, ktorej umorenie sa navrhuje, a skutkové okolnosti tvrdené navrhovateľom, ktoré sú dôvodom na umorenie listiny.

§ 322

(1)   Upovedomenie obsahuje výzvu, aby sa ten, kto má listinu, prihlásil do jedného roka od vydania upovedomenia prípadne predložil listinu alebo aby podal proti návrhu námietky.

(2)   Ak ide o listinu na doručiteľa, skončí sa lehota podľa odseku 1 až o jeden rok po splatnosti pohľadávky z listiny.

§ 323

(1)   Ak sa umoruje zmenka alebo šek, súd v upovedomení určí lehotu dvoch mesiacov a súčasne zakáže, aby sa podľa umorovanej listiny platilo.

(2)   Lehota podľa odseku 1 plynie od prvého dňa splatnosti pohľadávky, ak pohľadávka z umorovanej listiny nie je ešte splatná. Ak je pohľadávka už splatná, plynie táto lehota odo dňa vydania upovedomenia.

§ 324

(1)   Upovedomenie obsahuje poučenie, že každý, kto má na veci právny záujem, môže podať námietky proti návrhu na umorenie listiny v lehote podľa § 322 a 323.

(2)   Namietať možno len to, že listina nebola vystavená, že nie je stratená alebo zničená alebo že navrhovateľ nemá na umorení listiny právny záujem.

§ 325

Upovedomenie sa doručuje navrhovateľovi a tým, ktorí sú alebo ktorí by mohli byť podľa listiny povinní plniť.

§ 326

(1)   Upovedomenie sa zverejní v deň jeho vydania na úradnej tabuli notára, ktorý ho vydal, a na webovom sídle Notárskej komory Slovenskej republiky.

(2)   Upovedomenie sa zverejní na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu. Rovnopis uznesenia doručí notár súdu bezodkladne.

Právne účinky začatia konania o umorenie listiny

§ 327

Od začatia konania o umorenie listiny až do jeho právoplatného skončenia neplynie proti navrhovateľovi premlčacia lehota, lehota pre zánik práva ani lehota určená na výplatu peňažnej sumy podľa umorovanej listiny. To neplatí, ak bol návrh na umorenie listiny odmietnutý.

§ 328

Ten, komu bolo upovedomenie o začatí konania o umorenie listiny doručené alebo kto sa o ňom mohol pri náležitej starostlivosti dozvedieť, nesmie nakladať s právami z umorovanej listiny, robiť výplaty alebo iné plnenia podľa nej, previesť ju alebo vykonať na nej zmeny. Ten, kto je podľa listiny zaviazaný, je povinný zadržať predloženú listinu a oznámiť súdu, kto ju predložil.

§ 329

Ak sa začalo konanie o umorenie zmenky alebo šeku, je navrhovateľ, ktorý sa preukáže upovedomením o začatí konania o umorenie listiny, oprávnený žiadať zaplatenie zmenky alebo šeku, ak zloží primeranú zábezpeku, dokiaľ zmenka alebo šek nie sú vyhlásené za umorené. Ak túto zábezpeku nezloží, môže žalobou požadovať, aby dlžná suma bola zložená do notárskej úschovy na účely splnenia záväzku.

Rozhodnutie o návrhu
na umorenie listiny

§ 330

Súd preskúma prihlášku toho, kto má listinu, a námietky proti návrhu na umorenie listiny.

§ 331

(1)   Súd návrh na umorenie listiny uznesením zamietne, ak zistí, že listina nebola vystavená, že nie je stratená alebo zničená alebo že navrhovateľ nemá na umorení listiny právny záujem.

(2)   Vydaniu uznesenia podľa odseku 1 nebráni skutočnosť, že uznesenie o upovedomení o začatí konania o umorenie listiny nie je právoplatné alebo že lehota na podanie námietok proti návrhu na umorenie listiny zatiaľ neuplynula.

§ 332

(1)   Ak uplynula lehota na podanie námietok proti návrhu na umorenie listiny a ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu, súd vyhlási listinu za umorenú.

(2)   Uznesenie o umorení listiny nahrádza umorenú listinu, dokiaľ ten, kto je podľa listiny zaviazaný, nevydá za ňu oprávnenému náhradnú listinu.

komentár k § 321 až § 332

Druhá fáza konania o umorenie listiny začína vydaním upovedomenia o začatí konania o umorenie listiny, ktorého náležitosti upravuje § 321 v odseku 2, § 322 a § 324. Osobitný režim pre zmenky a šeky, ktorý bol upravený doteraz v § 185m ods. 3 a 4 zostal zachovaný v § 323. Upovedomenie sa doručuje navrhovateľovi a tým, ktorí sú alebo ktorí by mohli byť podľa listiny povinní plniť a zároveň ho doručí notár aj príslušnému súdu. Nevyžaduje sa doručenie do vlastných rúk. Upovedomenie sa zároveň musí zverejniť na úradnej tabuli notára, ktorý ho vydal, na webe Notárskej komory SR, na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu.

Ohľadom právnych účinkov začatia konania o umorenie listiny treba uviesť, že tak, ako tomu bolo podľa doterajšej právnej úpravy, od začatia konania, t. j. odo dňa doručenia návrhu na súd, až do právoplatného skončenia konania neplynie proti navrhovateľovi premlčacia lehota, lehota pre zánik práva ani lehota určená na výplatu peňažnej sumy podľa umorovanej listiny. Novinkou však je, že zákon výslovne upravuje, že tento právny účinok, t. j. spočívanie lehôt nenastane, ak bol návrh na umorenie listiny odmietnutý (k dôvodom odmietnutia pozri § 320). V ustanoveniach § 328 a § 329 sa preberajú doteraz účinné ustanovenia § 185 ods. 2 a § 185p Občianskeho súdneho poriadku, pričom sa len prispôsobila terminológia novej právnej úprave.

SIEDMA HLAVA

KONANIA VO VECIACH NOTÁRSKYCH
ÚSCHOV

§ 333

Konaniami vo veciach notárskych úschov sú

a)  konanie o námietkach proti vydaniu predmetu notárskej úschovy zloženej na účely splnenia záväzku,

b)  konanie o námietkach proti vydaniu výťažku z predaja zálohu zloženého do notárskej úschovy,

c)  konanie o prepadnutí predmetu notárskej úschovy štátu.

§ 334

Miestna príslušnosť súdu

Na konanie vo veciach notárskych úschov je miestne príslušný súd, v ktorého obvode má sídlo notár, ktorý má peniaze, veci alebo cenné papiere v úschove.

komentár k § 333 a § 334

Formou taxatívneho výpočtu sa definujú konania, ktoré sa považujú za konania vo veciach notárskych úschov, pričom na tieto konania je príslušný súd, v ktorého obvode má sídlo notár, ktorý má peniaze, veci alebo cenné papiere v úschove. Civilný mimosporový poriadok rozšíril rozhodovaciu právomoc notára aj na konanie vo veciach notárskych úschov, a to z cieľom odbremeniť súdnu sústavu o konanie, ktoré svojou povahou umožňuje jeho vedenie notárom, ako osobou už z historickej tradície dotovanou istými formami decíznych oprávnení, ktoré sa novou právnou úpravou rozširujú i o konanie vo veciach notárskych úschov.

Pre všetky typy konaní uvedených v § 333 je spoločné, že o prípadných námietkach voči postupu notára rozhoduje súd, notár teda nevystupuje v pozícii súdneho komisára. Ako ďalej vysvetlil predkladateľ, konanie podľa písmena b) je úplne novým typom konania, ktoré doteraz v procesných predpisoch absentovalo. Konania podľa písm. a) a b) sa týkajú špecifického typu úschov, pričom konanie podľa písm. c) sa týka všetkých druhov úschov a je tak konaním spoločným.

Konanie o námietkach proti vydaniu predmetu notárskej úschovy zloženej na účely splnenia záväzku

§ 335

Proti vydaniu predmetu úschovy, ktorý bol zložený do notárskej úschovy na účely splnenia záväzku, možno podať námietky, ak

a)  príjemca požiadal notára o vydanie predmetu úschovy, ktorý bol zložený preto, že niekto iný než príjemca uplatňuje právo na vydanie predmetu úschovy,

b)  príjemca požiadal notára o vydanie predmetu úschovy, na ktorého vydanie je potrebný súhlas ďalšej osoby,

c)  zložiteľ notára požiadal, aby bol predmet úschovy vydaný jemu alebo inej osobe ako príjemcovi.

§ 336

(1)   Účastníkom konania o námietkach proti vydaniu predmetu notárskej úschovy zloženej na účely splnenia záväzku je zložiteľ, príjemca, ten, komu má byť predmet úschovy vydaný, a ten, koho súhlas je s vydaním predmetu úschovy potrebný.

(2)   Ak k zloženiu došlo preto, že niekto iný než príjemca uplatňuje právo na vydanie predmetu úschovy, je účastníkom aj ten, kto si takéto právo uplatňuje.

§ 337

(1)   Zložiteľom je ten, kto predmet úschovy u notára zložil na účely splnenia záväzku a vyhlásil, že záväzok, ktorého predmetom sú hodnoty skladané do úschovy, nemožno splniť, pretože veriteľ je neprítomný alebo je v omeškaní, alebo že zložiteľ má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo že zložiteľ veriteľa nepozná.

(2)   Príjemcom je ten, pre koho je predmet úschovy určený.

§ 338

Súhlas zložiteľa s vydaním predmetu úschovy príjemcovi je potrebný len vtedy ak bolo plnenie zložené pre neznámeho veriteľa.

§ 339

Súhlas príjemcu s vydaním predmetu úschovy zložiteľovi alebo inej osobe je potrebný, ibaže bolo plnenie zložené pre neznámeho veriteľa.

§ 340

(1)   Ak nejde o prípad podľa § 335 písm. a) alebo písm. b), notár vydá bezodkladne predmet úschovy príjemcovi na jeho žiadosť.

(2)   Ak príjemca požiadal o vydanie predmetu úschovy a ide o prípad podľa § 335 písm. a) alebo písm. b) alebo ak zložiteľ požiadal, aby bol predmet úschovy vydaný jemu alebo inej osobe ako príjemcovi, upovedomí notár o tejto žiadosti všetky osoby uvedené v § 336. V upovedomení ich poučí, že ak v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia nepodajú u notára námietky proti vydaniu predmetu úschovy, bude predmet úschovy vydaný v súlade s obsahom žiadosti. Upovedomenie sa doručuje do vlastných rúk.

(3)   Ak námietky neboli v lehote podané, notár vydá bezodkladne predmet úschovy v súlade s obsahom žiadosti. Platí, že súhlas s vydaním predmetu úschovy bol daný.

§ 341

Námietky podané v lehote podľa § 340 ods. 2 predloží notár na rozhodnutie súdu.

§ 342

Súd doručí námietky ostatným účastníkom a vyzve ich, aby sa k námietkam vyjadrili.

§ 343

(1)   Súd nariadi pojednávanie, ak sú skutkové tvrdenia medzi účastníkmi sporné.

(2)   Súd môže nariadiť pojednávanie aj vtedy, ak to považuje za potrebné.

§ 344

(1)   Súd námietky uznesením zamietne, ak ten, kto podal námietky, odopiera súhlas s vydaním predmetu úschovy nedôvodne alebo ak uplatňuje právo na vydanie predmetu úschovy nedôvodne. Inak námietkam uznesením vyhovie.

(2)   Odvolanie proti uzneseniu podľa odseku 1 je prípustné.

(3)   Právoplatné rozhodnutie o zamietnutí námietok nahrádza súhlas s vydaním predmetu úschovy.

(4)   Po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí námietok vydá notár bezodkladne predmet úschovy v súlade s obsahom žiadosti podľa § 340 ods. 2.

komentár k § 335 až § 344

Podľa § 568 Občianskeho zákonníka ak dlžník nemôže splniť svoj záväzok veriteľovi, pretože veriteľ je neprítomný alebo je v omeškaní alebo ak dlžník má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo veriteľa nepozná, nastávajú účinky splnenia záväzku, ak jeho predmet dlžník uloží do úradnej úschovy (tzv. solučná úschova). Notár na žiadosť zložiteľa prijme do úschovy listinu, peniaze a hnuteľnú vec na účely splnenia záväzku podľa citovaného § 568 Občianskeho zákonníka. Do úschovy na účely splnenia záväzku však nemožno prijať vec, ktorá sa nehodí na úschovu, najmä vec podliehajúcu skaze a vec, ktorú pre jej povahu alebo veľkosť nemožno uložiť v trezore notára ani v banke alebo v pobočke zahraničnej banky a nepodarilo sa pre ňu nájsť iného vhodného uschovávateľa. Prijatie predmetu do úschovy na účely splnenia záväzku notár bezodkladne zverejní na webovom sídle komory. Zápisnica o úschove na účely splnenia záväzku musí obsahovať aj vyhlásenie zložiteľa, že záväzok nemožno splniť, pretože veriteľ je neprítomný alebo je v omeškaní alebo že zložiteľ má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo že zložiteľ veriteľa nepozná. Zápisnica o úschove hnuteľnej veci na účely splnenia záväzku musí okrem všeobecných náležitostí (§ 47 Notárskeho poriadku) obsahovať a) miesto a čas prijatia veci, b) popis veci tak, aby sa vylúčila jej zámena, c) údaj o tom, že vec bola notárom prijatá do úschovy a na akom mieste bude uložená, d) označenie účelu úschovy uvedeného zložiteľom. Pri vydaní predmetu úschovy zloženej na účely splnenia záväzku notár postupuje podľa § 335 až § 344 CMP. Zákon tu rieši také prípady, ak niekto namieta resp. rozporuje vydanie predmetu solučnej úschovy. Účastníctvo je tu upravené podľa druhej domnienky (pozri § 7 ods. 1 CMP). Definícia zložiteľa vychádza z hmotnoprávnej úpravy v ustanovení § 568 Občianskeho zákonníka. Príjemcom úschovy je osoba, ktorá je zložiteľom označená za prijímateľa predmetu úschovy.

Zloženie predmetu úschovy pre neznámeho veriteľa predpokladá súhlas zložiteľa s vydaním predmetu úschovy. V ostatných prípadoch súhlas zložiteľa potrebný nie je, pretože je prezumovaný samotným zložením predmetu úschovy. Ak sa predmet úschovy zloží pre neznámeho veriteľa, je zložiteľ oprávnený vziať predmet úschovy kedykoľvek späť, ak sa však predmet úschovy zloží pre konkrétneho veriteľa, môže zložiteľ predmet úschovy zobrať späť len so súhlasom daného veriteľa, vysvetlil predkladateľ zákona.

Konanie o námietkach proti vydaniu
výťažku z predaja zálohu zloženého do notárskej úschovy

§ 345

(1)   Ak bol do notárskej úschovy zložený výťažok z predaja zálohu podľa osobitného predpisu, notár pred vydaním výťažku z predaja zálohu upovedomí záložných veriteľov, ktorých záložné právo predajom zálohu zaniklo, a záložcu o tom, komu a z akých právnych dôvodov bude výťažok z predaja zálohu vydaný. V upovedomení ich poučí, že v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia môžu podať proti vydaniu výťažku z predaja zálohu námietky.

(2)   Ak námietky neboli v lehote podané, notár vydá bezodkladne výťažok z predaja zálohu v súlade s obsahom upovedomenia.

§ 346

Námietky podané v lehote predloží notár na rozhodnutie súdu.

§ 347

Účastníkmi konania o námietkach proti vydaniu výťažku z predaja zálohu zloženého do notárskej úschovy sú záložca a záložní veritelia, ktorých záložné právo predajom zálohu zaniklo.

§ 348

Súd doručí námietky ostatným účastníkom a vyzve ich, aby sa k námietkam vyjadrili.

§ 349

(1)   Súd nariadi pojednávanie, ak sú skutkové tvrdenia medzi účastníkmi sporné.

(2)   Súd môže nariadiť pojednávanie aj vtedy, ak to považuje za potrebné.

§ 350

(1)   Ak je obsahom námietok zapretie pravosti, výšky, poradia, splatnosti alebo zabezpečenia pohľadávky záložného veriteľa a ak posúdenie dôvodnosti zapretia závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením toho účastníka, ktorého skutkové tvrdenia sa javia ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil na súde žalobou, a konanie o námietkach preruší.

(2)   Vo výroku uznesenia súd uvedie účastníkov a predmet konania o žalobe. Na podanie žaloby určí lehotu, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac.

(3)   Ak žaloba nebola podaná v lehote, ak bolo konanie o žalobe zastavené alebo ak bola žaloba odmietnutá, platí, že spor bol rozhodnutý v neprospech toho, kto mal svoje právo uplatniť žalobou.

(4)   Právoplatný rozsudok o žalobe je záväzný pre všetkých účastníkov konania o námietkach.

§ 351

(1)   Súd rozhoduje o námietkach uznesením, proti ktorému je odvolanie prípustné.

(2)   Po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí námietok notár vydá bezodkladne výťažok v súlade s obsahom upovedomenia podľa § 345.

(3)   Ak bolo námietkam vyhovené, vydá notár nové upovedomenie podľa § 345. Notár je právnym názorom súdu viazaný.

k  omentár k § 345 až § 351

Nové konanie o námietkach proti vydaniu výťažku z predaja zálohu zloženého do notárskej úschovy reaguje na praktické problémy, keď bol výťažok z predaja zálohu zložený notárovi a skutočnosti rozhodujúce pre vydanie výťažku sú pre veriteľov sporné. Nová právna úprava zavádza možnosť podania námietky, o ktorej rozhodne súd. Právna úprava vychádza z predpokladu, že ešte pred vydaním výťažku úschovy (zloženej podľa zákona č. 527/­2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách) je nevyhnutné pre zachovanie práv účastníkov právnych vzťahov upovedomiť ich o subjektoch a právnych dôvodoch vydania výťažku. Proti upovedomeniu je prípustný špecifický prostriedok procesnej obrany – námietky, o ktorých rozhoduje súd, keďže v tomto prípade nevystupuje notár v pozícii súdneho komisára.

Konanie o prepadnutí predmetu notárskej úschovy štátu

§ 352

(1)   Ak sa notárovi nepodarí naložiť s predmetom notárskej úschovy do desiatich rokov od zloženia, podá súdu podnet na začatie konania o prepadnutí predmetu notárskej úschovy štátu. To neplatí, ak prebieha iné súdne konanie týkajúce sa predmetu notárskej úschovy alebo ak sa o vydanie predmetu notárskej úschovy dôvodne hlási určitá osoba.

(2)   Súd začne konanie, ak sú splnené podmienky podľa odseku 1.

§ 353

Účastníkmi konania o prepadnutí predmetu notárskej úschovy štátu sú zložiteľ, tí, o ktorých sa možno domnievať, že majú na vydanie predmetu notárskej úschovy právo, a tí, ktorí v lehote podali žiadosť podľa § 354 o vydanie predmetu notárskej úschovy.

§ 354

(1)   V uznesení o začatí konania súd vyzve tých, ktorí majú na vydanie predmetu notárskej úschovy právo, aby na súde podali žiadosť o vydanie predmetu notárskej úschovy s poučením, že ak sa nik neprihlási v lehote troch rokov od vydania uznesenia, rozhodne o prepadnutí predmetu notárskej úschovy štátu.

(2)   Uznesenie sa doručí účastníkom a zverejní sa na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu.

§ 355

(1)   Ak je v lehote podaná žiadosť o vydanie predmetu notárskej úschovy a ide o prípad uvedený v § 335 alebo ak je predmetom notárskej úschovy výťažok z predaja zálohu, postupuje sa primerane podľa § 335 až 351.

(2)   Ak nejde o prípad uvedený v odseku 1, rozhodne o dôvodnosti žiadosti uznesením súd. Proti tomuto uzneseniu je odvolanie prípustné.

(3)   Po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa žiadosti vyhovelo, vydá notár predmet notárskej úschovy žiadateľovi.

§ 356

Ak došlo k vydaniu predmetu notárskej úschovy, súd konanie o prepadnutí predmetu notárskej úschovy štátu zastaví.

§ 357

Po uplynutí troch rokov od vydania uznesenia o začatí konania súd rozhodne, že predmet notárskej úschovy prepadá štátu, ak

a)  nebola v lehote podaná žiadosť o vydanie predmetu notárskej úschovy alebo

b)  bola žiadosť o vydanie predmetu notárskej úschovy právoplatne zamietnutá.

§ 358

Ak predmet notárskej úschovy prepadne štátu, zanikajú práva účastníkov a iných osôb k predmetu notárskej úschovy.

§ 359

Iné úschovy

Ak súd prijíma do úschovy veci v prípadoch ustanovených osobitným predpisom, postupuje sa podľa ustanovení osobitného predpisu, a ak ho niet, postupuje sa podľa ustanovení tejto hlavy, a to primerane podľa povahy úschovy a jej účelu.

komentár k § 352 až § 359

Tento osobitný typ konania sa týka všetkých typov úschov, avšak ako podotkol predkladateľ, a v zásade pôjde o kadučné konanie o tzv. starých úschovách. Z povahy veci vyplýva, že na začatie konania sa v plnej miere uplatňuje princíp oficiality. Účastníctvo v konaní je ustanovené tzv. druhou definíciou účastníctva, teda účastníkmi sú tí, ktorých zákon v tomto ustanovení za účastníkov označuje v § 353. Ustanovenie § 354 obsahuje osobitné náležitosti uznesenia o začatí konania (§ 23 ods. 2 CMP), pričom toto uznesenie musí byť doručené nielen účastníkom, ale aj zverejnené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu.

Po vydaní a zverejnení uznesenia o začatí konania sa môže prihlásiť so žiadosťou o vydanie predmetu notárskej úschovy osoba, ktorá má právo na vydanie predmetu úschovy, avšak aj iná osoba. Predkladateľ vysvetlil, že v prípade, ak sa prihlási záložný veriteľ, túto žiadosť postúpi súd notárovi, ktorý procesne postupuje podľa predchádzajúcich ustanovení. Ak sa prihlási niekto, kto nemal právo na vydanie predmetu úschovy, súd jeho žiadosť uznesením zamietne, pričom proti tomuto uzneseniu je odvolanie prípustné, keďže ide o uznesenie v merite veci. Vydanie predmetu notárskej úschovy oprávnenej osobe má za následok zastavenie konania formou uznesenia. Právoplatným prepadnutím predmetu úschovy štátu zanikajú všetky práva k predmetu úschovy účastníkov a iných osôb. K § 359 CMP je potrebné uviesť, že súd prijíma do úschovy veci napríklad podľa § 325 ods. 2 písm. b), § 342, § 348 Civilného sporového poriadku.

TRETIA ČASŤ

NIEKTORÉ USTANOVENIA O NEODKLADNÝCH A INÝCH OPATRENIACH SÚDU

§ 360

(1)   Neodkladné opatrenie možno nariadiť aj bez návrhu v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu.

(2)   Ak súd nariadi neodkladné opatrenie bez návrhu pred začatím konania vo veci samej, začne konanie vo veci samej alebo poučí účastníkov o možnosti podať návrh na začatie konania vo veci samej.

komentár k § 360

Ustanovenia § 360 až § 369 sú koncipované ako „Niektoré ustanovenia o neodkladných a iných opatreniach súdu“, čo znamená, že ak tu (alebo v iných ustanoveniach Civilného mimosporového poriadku) nie je ustanovené inak, podporne sa môžu aplikovať ustanovenia § 324 a nasledujúce Civilného sporového poriadku.

V úvodnom ustanovení § 360 sa zakotvuje pravidlo, podľa ktorého ak konanie možno začať aj bez návrhu (pozri § 23 ods. 2 CMP), možno v takomto konaní (resp. pred jeho začatím) nariadiť aj neodkladné opatrenie bez návrhu. Ak samotné konanie, ktorého sa neodkladné opatrenie týka ešte nezačalo, začne ho súd z úradnej povinnosti v prípadoch, ak ide o konanie, ktoré možno začať aj bez návrhu alebo poučí súd účastníkov o možnosti podať návrh na začatie konania vo veci samej, ak ide o návrhové konanie, ktoré možno začať len na návrh.

§  Judikatúra

     Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. decembra 2018, sp. zn. 5Cdo/206/­2018: Charakter dočasnosti a provizórnosti neodkladného opatrenia nemusí vyplývať len zo súdom uloženej procesnej povinnosti podať žalobu vo veci samej, ale z iného vymedzenia jeho dočasnosti a provizórnosti vyplývajúceho zo znenia enunciátu rozhodnutia, prípadne aj len zo samotného odôvodnenia rozhodnutia. Zároveň treba mať na zreteli, že v prípade neodkladných opatrení, na ktoré sa vzťahuje Civilný mimosporový poriadok, sú tu určité osobitosti vyplývajúce z povahy vecí podliehajúcich režimu konania CMP, na ktoré tento zákon prihliada a ktoré sa prejavujú v podobe osobitných ustanovení § 360 a nasl. CMP majúcich prednosť pred ustanoveniami Civilného sporového poriadku.

§ 361

Súd nariadi neodkladné opatrenie aj vtedy, ak to vyžaduje verejný záujem.

komentár k § 361

Jazykovým výkladom ustanovenia § 361 CMP môžeme zaujať záver, že predmetné ustanovenie rozširuje dôvody pre nariadenie neodkladného opatrenia uvedené v § 325 CSP o ďalší dôvod nariadenia, a to je verejný záujem (napríklad verejný záujem na ochrane práv maloletých). Ustanovenie v tomto prípade ukladá súdu obligatórne neodkladné opatrenie nariadiť.

Na vysvetlenie predkladateľ uviedol, že uvedeným ustanovením sledoval zvýšenú protektívnu funkciu mimosporových konaní a umožňuje súdu nariadiť neodkladné opatrenie aj v prípadoch verejného záujmu, ako najširšej kategórie pokrývajúcej záujem štátu, ak si to vyžaduje neodkladná ochrana práv a právom chránených záujmov.

Pojem verejný záujem platná právna úprava výslovne obsahovo nevymedzuje, napriek tomu sa najmä v oblasti správneho práva pomerne často používa. Verejný záujem je opakom tzv. súkromného záujmu a z povahy veci je možné odvodiť, že ide o taký záujem, ktorý by bolo možné označiť za všeobecne či verejne prospešný, ktorého nositelia sú síce bližšie neurčení, ale aspoň rámcovo determinovateľní, a to okruhom či spoločenstvom osôb, ako tzv. verejnosť. Tieto záujmy nesmú byť v rozpore s platnými právnymi predpismi, pričom verejné záujmy súvisia s režimom verejného práva, ako aj poslaním a úlohami orgánov verejnej moci (R 53/­2011).

§ 362

O návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý bol podaný v priebehu odvolacieho konania, je príslušný rozhodnúť odvolací súd. Odvolací súd môže neodkladné opatrenie nariadiť aj bez návrhu v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu.

komentár k § 362

V režime sporového konania upraveného Civilným sporovým poriadkom je na nariadenie neodkladného opatrenia vecne príslušný vždy súd prvej inštancie (vo väčšine prípadov okresný súd). Zákonodarca však bol toho názoru, že v režime mimosporového konania upraveného Civilným mimosporovým poriadkom je však odôvodnené, aby neodkladné opatrenie mohol nariadiť nielen súd prvej inštancie, ale aj odvolací súd, a to v prípade, ak bol návrh na jeho nariadenie podaný v priebehu odvolacieho konania alebo odvolací súd pri prejednávaní veci sám zistil potrebu nariadiť neodkladné opatrenie, ak ide o nenávrhové konanie. Táto úprava bola zavedená z dôvodu verejného záujmu (napr. ochrana maloletého dieťaťa), ale vyplýva aj z princípu úplnej apelácie, ktorá sa uplatňuje v mimosporovom konaní.

§ 363

Súd môže aj bez návrhu zrušiť nariadené neodkladné opatrenie, ak sa zmenia pomery alebo ak odpadli dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

komentár k § 363

Ustanovenie predstavuje špeciálnu úpravu vo vzťahu k § 334 CSP, kde je zrušenie neodkladného opatrenia, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené možné len na návrh. V režime mimosporového konania môže neodkladné opatrenie zrušiť súd aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery, ktoré boli rozhodujúce pre jeho nariadenie, alebo úplne odpadli dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

§ 364

Ak bolo nariadené neodkladné opatrenie podľa tohto zákona, ustanovenia Civilného sporového poriadku o zodpovednosti za škodu spôsobenú neodkladným opatrením sa nepoužijú; všeobecné ustanovenia o zodpovednosti za škodu tým nie sú dotknuté.

komentár k § 364

V mimosporovom konaní je vylúčená aplikácia § 340 CSP upravujúceho zodpovednosť za škodu spôsobenú neodkladným opatrením.

§ 365

Neodkladné opatrenie vo veciach ochrany maloletého

(1)   Ak sa ocitne maloletý bez akejkoľvek starostlivosti alebo ak je jeho život, zdravie a priaznivý vývoj vážne ohrozený alebo narušený, súd neodkladným opatrením nariadi, aby bol maloletý dočasne zverený do starostlivosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorú v uznesení určí.

(2)   O návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodne súd najneskôr do 24 hodín od doručenia návrhu. V tejto lehote súd uznesenie vyhotoví.

(3)   Uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia je vykonateľné vyhlásením; ak sa nevyhlasuje, je vykonateľné, len čo bolo vyhotovené.

(4)   V konaní o nariadenie neodkladného opatrenia netreba ustanovovať maloletému procesného opatrovníka.

(5)   Uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia sa doručuje účastníkom až pri uskutočnení jeho výkonu. Účastníkom, ktorí neboli prítomní pri výkone uznesenia, doručí súd uznesenie spolu so zápisnicou o priebehu výkonu dodatočne.

komentár k § 365

Ustanovenie upravujúce neodkladné opatrenie vo veciach ochrany maloletého vychádza z úpravy predbežného opatrenia podľa § 75a Občianskeho súdneho poriadku. Dôvody uvedené v odseku 1 sú totožné s právnou úpravou v Občianskom súdnom poriadku. Rovnako zostala zachovaná lehota na rozhodnutie o návrhu do 24 hodín od doručenia návrhu, avšak podľa novej právnej úpravy v tejto lehote musí byť uznesenie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj vyhotovené (t. j. napísané). Taktiež úprava vykonateľnosti tohto uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia v odseku 3 preberá úpravu v § 171 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Úprava doručenia uznesenia upravená doteraz v § 75a ods. 3 OSP zostáva v zásade nezmenená, len je modifikovaná v tom smere, že súd účastníkom neprítomným pri výkone uznesenia doručuje uznesenia dodatočne už nie len s vyrozumením o uskutočnení výkonu, ale spolu so zápisnicou o priebehu výkonu. Zdôrazňujeme, že ustanovenie § 365 ods. 5 prvej vety má charakter špeciality k ustanoveniam o doručovaní a vzhľadom na svoj charakter aj k ustanoveniam zákona o e-Governmente. Keďže v prípadoch predpokladaných v tomto ustanovení je nevyhnutné ihneď zakročiť, keďže ide o život, zdravie a priaznivý vývoj maloletého, nie je priestor pre ustanovovanie zástupcu (procesného opatrovníka) pre maloletého.

§ 366

Neodkladné opatrenie vo veciach
výživného

Neodkladným opatrením môže súd nariadiť platiť výživné v nevyhnutnej miere.

komentár k § 366

Ustanovenie v podstate preberá režim predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, avšak nariadenie platenia výživného v nevyhnutnej miere neodkladným opatrením sa spravuje Civilným mimosporovým poriadkom. Ak by išlo o výživné pre maloletého a konanie o určenie výživného ešte nebolo začaté, teda ide o neodkladné opatrenie pred začatím konania, súd je povinný začať konanie z úradnej povinnosti podľa § 360 ods. 2. Ak by išlo o výživné pre plnoletú osobu, súd v uznesení o nariadení neodkladného opatrenia poučí účastníkov o možnosti podať návrh na začatie konania vo veci samej.

§ 367

Neodkladné opatrenie vo veciach osobnej starostlivosti o maloletého

(1)   Neodkladným opatrením môže súd nariadiť, aby ten, kto má maloletého pri sebe, maloletého odovzdal do starostlivosti toho, koho označí súd, alebo do striedavej osobnej starostlivosti.

(2)   O návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodne súd najneskôr do siedmich dní od doručenia návrhu. V tejto lehote súd uznesenie vyhotoví.

(3)   Uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia je vykonateľné vyhlásením; ak sa nevyhlasuje, je vykonateľné, len čo bolo vyhotovené.

(4)   Uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia súd môže doručiť účastníkom až pri uskutočnení jeho výkonu, ak je predpoklad, že by bol výkon rozhodnutia inak zmarený. Účastníkom, ktorí neboli prítomní pri výkone uznesenia, doručí súd uznesenie spolu so zápisnicou o priebehu výkonu dodatočne.

komentár k § 367

V zásade sa preberá úprava predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku ako aj sedemdňová lehota podľa § 75 ods. 5 OSP na rozhodnutie o návrhu, avšak podľa novej úpravy v tejto lehote súd musí uznesenie aj vyhotoviť. Ak má súd indície, že doručením neodkladného opatrenia by mohlo dôjsť k zmareniu výkonu rozhodnutia, môže ho doručiť účastníkom až pri uskutočnení jeho výkonu, nemusí ho doručovať pred výkonom. Zákon preto upravuje predbežnú vykonateľnosť tohto uznesenia, ktoré je vykonateľné už vyhláseným a ak sa nevyhlasuje (teda nebolo vydané na pojednávaní), čo bude v praxi pravidlom, tak je vykonateľné len to, čo bolo vyhotovené bez ohľadu na to, že ešte nebolo účastníkom doručené.

§ 368

Neodkladné opatrenie o povolení súdu
na výkon oprávnenia vo veci starostlivosti
o maloletých

(1)   V odôvodnených prípadoch môže súd na návrh orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately neodkladným opatrením povoliť vstup do obydlia, v ktorom sa nachádza maloletý na účely výkonu právomocí orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

(2)   Účastníkom konania o nariadenie neodkladného opatrenia je orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

(3)   Súd rozhodnutie vydá a doručí do 24 hodín od doručenia návrhu.

komentár k § 368

Neodkladné opatrenie o povolení súdu na výkon oprávnenia vo veci starostlivosti o maloletých je úplne novým inštitútom v právnej úprave, pričom vychádza z praxe orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktoré nemali možnosť reálne vykonávať svoje právomoci ak sa nedostali do obydlia, v ktorom sa maloletý nachádzal. Sociálny pracovník totiž nemal možnosť vstúpiť do obydlia a navštíviť dieťa ak mu rodičia nedali súhlas, teda nespolupracovali pri overení stavu dieťaťa.

Nová právna úprava umožňuje v prípadoch, ak má orgán sociálnoprávnej úpravy informácie o ohrození života alebo zdravia dieťaťa, resp. o zlom alebo neľudskom zaobchádzaní s dieťaťom a nemá možnosť si informáciu overiť z dôvodu, že mu nie je umožnená osobná návšteva dieťaťa v jeho obydlí z dôvodu nespolupráce rodičov pri overení stavu dieťaťa, podať na súd návrh na vydanie neodkladného opatrenia na povolenie vstupu do obydlia. Účastníkom konania je len orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorému musí súd doručiť rozhodnutie do 24 hodín od doručenia návrhu. V neodkladnom opatrení musí byť špecifikované obydlie, a to presnou adresou, musí byť uvedený maloletý, ktorého kontrola sa má vstupom do obydlia realizovať a musí byť uvedený aj účel vstupu do obydlia. Tento bude spravidla korešpondovať s právomocami orgánu.

§ 369

Opatrenie na zabezpečenie
dôkazu

Zabezpečiť dôkaz podľa tohto zákona možno aj bez návrhu v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu.

komentár k § 369

Právna úprava zabezpečenia dôkazu v Civilnom sporovom poriadku (§ 345 a nasl.) sa aplikuje aj v mimosporovom konaní, avšak zabezpečiť dôkaz v režime mimosporového konania je možné aj bez návrhu v tých konaniach, ktoré môžu začať aj bez návrhu (pozri § 23 ods. 2 CMP).

ŠTVRTÁ ČASŤ

VÝKON ROZHODNUTIA VO VECIACH
MALOLETÝCH

§ 370

Exekučný titul

(1)   Podľa tejto časti sa postupuje pri výkone rozhodnutia, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému.

(2)   Podľa tejto časti sa postupuje aj pri výkone rozhodnutia o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní.

(3)   Podľa tejto časti sa postupuje aj vtedy, ak z osobitného predpisu alebo z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vyplýva vykonateľnosť dohody alebo verejnej listiny, ktorou bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému.

§ 371

Miestna príslušnosť súdu

(1)   Na výkon rozhodnutia vo veciach maloletých je miestne príslušný súd, v ktorého obvode má maloletý bydlisko určené dohodou rodičov alebo iným zákonným spôsobom.

(2)   Ak sa zákonným spôsobom zmenia okolnosti, podľa ktorých sa posudzuje miestna príslušnosť podľa odseku 1, môže súd preniesť svoju miestnu príslušnosť na iný súd, ak to vyžaduje záujem maloletého. Ak tento súd nesúhlasí s prenesením miestnej príslušnosti, rozhodne jeho nadriadený súd.

(3)   Ak nie je miestne príslušný súd známy alebo ak nemôže včas zakročiť, nariadi a uskutoční výkon súd, v ktorého obvode sa maloletý zdržuje. Len čo je to však možné, postúpi vec miestne príslušnému súdu.

(4)   Na výkon neodkladného opatrenia je miestne príslušný súd, ktorý opatrenie nariadil; ak neodkladné opatrenie nariadil odvolací súd, je miestne príslušný súd prvej inštancie.

(5)   Na výkon rozhodnutia o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní je miestne príslušný súd, ktorý vo veci konal v prvej inštancii.

§ 372

Účastníkmi konania o výkone rozhodnutia sú maloletý, ten, kto je z exekučného titulu oprávnený a povinný.

§ 373

Na konanie o výkone rozhodnutia sa použijú ustanovenia prvej časti a piateho dielu prvej hlavy druhej časti, ak nie je ustanovené inak.

§ 374

Pojednávanie netreba nariaďovať.

§ 375

Súd rozhoduje uznesením.

§ 376

(1)   Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia.

(2)   Súd môže nariadiť výkon rozhodnutia aj bez návrhu.

(3)   Konanie o výkone neodkladného opatrenia nariadi súd vždy aj bez návrhu.

§ 377

(1)   Proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia a proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia je odvolanie prípustné.

(2)   Odvolanie proti nariadeniu výkonu rozhodnutia možno odôvodniť len tým, že exekučný titul nie je vykonateľný alebo že okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu, spôsobili zánik uloženej povinnosti.

(3)   Odvolanie proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia nie je prekážkou, aby súd prvej inštancie výkon rozhodnutia uskutočnil.

§ 378

Postup súdu pred uskutočnením výkonu rozhodnutia

Po vydaní uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia alebo súčasne s vydaním tohto uznesenia môže súd vykonať úkony a opatrenia smerujúce k tomu, aby došlo k dobrovoľnému splneniu povinnosti.

§ 379

Výzva na plnenie

(1)   Pred uskutočnením výkonu rozhodnutia môže súd nariadiť pojednávanie a predvolať povinného, oprávneného, maloletého alebo orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Na pojednávaní vyzve povinného, aby sa rozhodnutiu podrobil a upozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí.

(2)   Ak sa javí, že účel pojednávania možno dosiahnuť aj písomnou výzvou, súd vyzve povinného na dobrovoľné plnenie a upozorní ho na následky neplnenia.

(3)   Ak má súd za to, že postup podľa odsekov 1 a 2 by mohol viesť k zmareniu odňatia dieťaťa, súd vykoná výzvu pred uskutočnením výkonu rozhodnutia na mieste samom.

§ 380

Pred uskutočnením výkonu rozhodnutia môže súd požiadať príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, prípadne príslušný orgán obce o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní informácií o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu a o poskytnutie súčinnosti pri preverení týchto dôvodov.

§ 381

Ak je to účelné, môže súd pred uskutočnením výkonu rozhodnutia uložiť účastníkom účasť u mediátora zapísaného v registri mediátorov.

§ 382

(1)   Ak výzva súdu na dobrovoľné splnenie povinnosti zostane bezvýsledná, súd môže uložiť povinnému pokutu do 1 000 eur.

(2)   Pokutu možno uložiť aj opakovane za každé porušenie povinnosti vyplývajúcej z rozhodnutia.

§ 383

(1)   Ak výzva súdu na dobrovoľné splnenie povinnosti zostane bezvýsledná a ak to povaha veci pripúšťa, súd môže rozhodnúť o tom, že príslušný štátny orgán zastaví výplatu

a)  rodičovského príspevku povinnému podľa osobitného predpisu,

b)  prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa povinnému podľa osobitného pred­pisu.

(2)   Ak povinný začal dobrovoľne plniť, súd rozhodne, aby príslušný štátny orgán obnovil výplatu dávok zastavených podľa odseku 1.

Uskutočnenie výkonu rozhodnutia

§ 384

(1)   Ak úkony a opatrenia súdu smerujúce k dobrovoľnému splneniu povinnosti zostali bezvýsledné, súd výkon rozhodnutia uskutoční.

(2)   Ak je to vzhľadom na okolnosti prípadu potrebné, súd uskutoční výkon rozhodnutia aj bez vykonania úkonov a opatrení smerujúcich k dobrovoľnému splneniu povinnosti.

(3)   Výkon rozhodnutia možno uskutočniť, len čo bolo uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia vydané. Uskutočneniu výkonu rozhodnutia nebráni, že uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia nebolo účastníkom doručené.

§ 385

(1)   Súd písomne, elektronickými prostriedkami alebo telefonicky upovedomí oprávneného o mieste a čase uskutočnenia výkonu rozhodnutia.

(2)   Súd povinného o uskutočnení výkonu rozhodnutia upovedomí až na mieste samom. Ak sa povinný nenachádza pri odňatí maloletého, upovedomí sa o odňatí bezodkladne po ňom.

§ 386

(1)   Súd odníme maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť, a postará sa o jeho odovzdanie tomu, komu bol podľa rozhodnutia zverený, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať.

(2)   Sudca je oprávnený poveriť súdneho úradníka zabezpečením odňatia maloletého. Poverený súdny úradník má pri výkone rozhodnutia rovnaké oprávnenia podľa tohto zákona ako sudca.

§ 387

Súd je oprávnený zabezpečiť vstup do obydlia a vykonať opatrenia na odňatie maloletého.

§ 388

(1)   Každý je povinný poskytnúť súdu súčinnosť a informácie na objasnenie skutočností dôležitých pre výkon rozhodnutia.

(2)   Súd je oprávnený vydávať pokyny orgánom a osobám, ktoré sa zúčastňujú na výkone rozhodnutia.

(3)   Ak je to nevyhnutné pre výkon rozhodnutia, sudca je oprávnený každému prikázať, aby

a)  v nevyhnutne potrebnom čase nevstupoval na určené miesto, ani sa na ňom nezdržiaval,

b)  na nevyhnutne potrebný čas zotrval na určenom mieste.

(4)   Tomu, kto nesplní povinnosti podľa odsekov 1 až 3, môže súd uložiť uznesením poriadkovú pokutu do 1 000 eur.

§ 389

Odklad výkonu rozhodnutia

(1)   Súd môže odložiť výkon rozhodnutia aj bez návrhu, ak je život, zdravie alebo priaznivý vývoj maloletého výkonom rozhodnutia vážne ohrozený.

(2)   Na návrh súd môže odložiť výkon cudzieho rozhodnutia, ak bolo v štáte, v ktorom bolo vydané, napadnuté opravným prostriedkom, až do rozhodnutia o opravnom prostriedku.

(3)   Súd odloží výkon rozhodnutia aj vtedy, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

§ 390

Zastavenie výkonu rozhodnutia

Súd aj bez návrhu uznesením konanie o výkon rozhodnutia zastaví, ak

a)  sa exekučný titul dovtedy nestal vykonateľným,

b)  exekučný titul bol po nariadení výkonu rozhodnutia zrušený; ak bol exekučný titul zmenený, súd môže pokračovať vo výkone rozhodnutia podľa zmeneného exekučného titulu,

c)  výkon rozhodnutia bol súdom vyhlásený za neprípustný, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý rozhodnutie nemožno vykonať,

d)  okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu spôsobili zánik uloženej povinnosti,

e)  došlo k splneniu povinnosti,

f)  došlo k uskutočneniu výkonu rozhodnutia.

§ 391

Trovy konania

O náhrade trov konania rozhoduje súd v uznesení, ktorým konanie o výkon rozhodnutia zastavuje.

komentár k § 370 až § 391

Ustanovenia upravujúce výkon rozhodnutia vo veciach maloletých v Civilnom mimosporovom konaní sa vzťahujú len na výkon vykonateľných rozhodnutí nepeňažného charakteru, a to rozhodnutí:

–   ktorými bola upravená starostlivosť o maloletého (zverenie maloletého do osobnej starostlivosti rodiča alebo inej osoby alebo do striedavej osobnej starostlivosti o maloletého podľa ustanovení § 24, § 36, § 45 a i. zákona o rodine),

–   ktorými bol upravený styk s maloletým (úprava styku s rodičom, ktorému nebolo zverené dieťa do osobnej starostlivosti, alebo úprava styku s inými blízkymi osobami podľa ustanovení § 25 a § 36 zákona o rodine),

–   ktorými bola upravená iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému,

–   o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní ako aj

–   vtedy, ak z osobitného predpisu alebo z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vyplýva vykonateľnosť dohody alebo verejnej listiny, ktorou bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému.

Ak by nebola dobrovoľne splnená povinnosť peňažného charakteru vo vzťahu k maloletému, napríklad nebolo zaplatené výživné k maloletému, postupuje sa pri nútenom výkone rozhodnutia podľa Exekučného poriadku (zákon č. 233/­1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov).

Výkon rozhodnutia vo veciach maloletých prebieha v troch fázach. Prvou fázou je nariadenie výkonu rozhodnutia, druhou fázou sú úkony a opatrenia súdu smerujúce k dobrovoľnému splneniu povinnosti a treťou fázou je uskutočnenie výkonu rozhodnutia.

Nariadenie pojednávania v štádiu pred nariadením výkonu rozhodnutia je fakultatívne, spravidla sa nenariaďuje, súd má však priestor ho nariadiť, ak to považuje za účelné. Rozhoduje sa formou uznesenia (nariadenie výkonu rozhodnutia, zamietnutie návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia, uloženie pokuty podľa § 382, rozhodnutie o zastavení výplaty dávok a obnovení výplaty dávok, zastavenie konania o výkon rozhodnutia, odklad výkonu rozhodnutia a i.). Odvolanie je prípustné len keď to zákon výslovne uvádza. Aj keď to zákon výslovne neuvádza, je samozrejmé, že ten rodič, ktorý nemá u seba dieťa je oprávneným a ten, ktorý má dieťa u seba, je povinným. Pre konanie sa podporne aplikujú ustanovenia všeobecnej časti, t. j. prvej časti § 1 a nasledujúce a ustanovenia upravujúce konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, t. j. § 111 až § 122 CMP.

     1. fáza: Nariadenie výkonu rozhodnutia:

Konanie o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých začína na návrh oprávneného, avšak súd môže nariadiť výkon rozhodnutia aj bez návrhu. Pri výkone neodkladného opatrenia súd nariadi výkon vždy z úradnej povinnosti, pokiaľ návrh nebol podaný. O návrhu sa rozhoduje uznesením o nariadení výkonu rozhodnutia alebo uznesením o zamietnutí návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia. Proti obidvom uzneseniam je síce odvolanie prípustné, avšak nemá suspenzívny (odkladný) účinok, čo znamená, že odvolanie nie je prekážkou, aby súd výkon rozhodnutia uskutočnil, teda aby postupoval podľa § 384 a nasledujúcich CMP. Odvolanie je prípustné len z dvoch dôvodov, a to, že exekučný titul, t. j. rozhodnutie, ktorého nútený výkon sa realizuje nie je vykonateľné, alebo že došlo k zániku uloženej povinnosti, či už splnením povinnosti alebo z iného dôvodu. Predkladateľ vysvetlil, že je na uvážení súdu prvej inštancie, či zakročí až po rozhodnutí odvolacieho súdu, alebo už pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia, najmä v prípadoch, kedy je dieťa ohrozené. Nová právna úprava umožňuje okamžité nariadenie výkonu rozhodnutia, pričom uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia sa doručí až pri jeho uskutočnení, kedy sa môže dieťa hneď i odobrať.

     2. fáza: Úkony a opatrenia súdu smerujúce k dobrovoľnému splneniu povinnosti

Po tom, ako súd vydá uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia, avšak aj súčasne s vydaním, má oprávnenie vykonať úkony a opatrenia smerujúce k tomu, aby došlo k dobrovoľnému splneniu vymáhanej povinnosti povinnou osobou. Súd tu vykonáva akéhosi zmierovateľa vzťahov medzi oprávneným a povinným. Ide o fakultatívny inštitút.

Podotýkame, že ak je vzhľadom na okolnosti prípadu potrebné, súd uskutoční výkon rozhodnutia aj bez vykonania úkonov a opatrení smerujúcich k dobrovoľnému splneniu povinnosti (pozri § 384 ods. 2).

V procese výkonu nasleduje tzv. výzva na plnenie. Táto môže byť realizovaná buď na pojednávaní, písomne, alebo pred uskutočnením výkonu rozhodnutia na mieste samom, ak možno usudzovať, že pojednávanie alebo písomná výzva by mohli viesť k zmareniu odňatia dieťaťa (napríklad sú tu indície, že by po obdržaní predvolania alebo písomnej výzvy mohol povinný dieťa uniesť). V prípade, ak súd nariaďuje pojednávanie, predvoláva osoby uvedené v § 379 ods. 1.

Vo výzve podľa § 379 ods. 2 súd môže určiť povinnému primeranú lehotu, v ktorej sa má podrobiť rozhodnutiu, a upozorní povinného na následky nepodrobenia sa rozhodnutiu, najmä na:

a)  možnosť súdu na návrh zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti o dieťa podľa osobitného predpisu (§ 25 ods. 4 zákona o rodine),

b)  možnosť súdu podľa § 383 ods. 1 zákona rozhodnúť o tom, že príslušný štátny orgán, zastaví výplatu rodičovského príspevku povinnému podľa osobitného predpisu alebo zastaví výplatu prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa povinnému podľa osobitného predpisu,

c)  skutočnosť, že trovy výkonu rozhodnutia môže podľa § 373 zákona v spojení s § 54 a 55 zákona znášať povinný,

d)  skutočnosť, že ak výzva na plnenie podľa § 379 ods. 1 a 2 zákona zostane bezvýsledná, súd je oprávnený podľa § 382 zákona uložiť povinnému, ktorý neplní dobrovoľne rozhodnutie, pokutu v ustanovenej výške, a že túto pokutu možno uložiť aj opakovane,

e)  skutočnosť, že marenie výkonu rozhodnutia súdu alebo súdom schválenej dohody o výchove maloletých detí je trestným činom vrátane uvedenia hroziaceho trestu.

V písomnom predvolaní povinného na pojednávanie podľa § 379 ods. 1 zákona súd popri údajoch uvedených v § 46 ods. 3 vyhl. 534/­2005 Z. z. uvedie aj vyššie uvedené následky neplnenia povinnosti ustanovených v rozhodnutí.

Súd zároveň môže uskutočniť úkony smerujúce k zisteniu a prevereniu dôvodov nepodrobeniu sa rozhodnutiu, a to za súčinnosti orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obce. K procesu zisťovania informácií o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu a preverovanie dôvodov nepodrobenia sa rozhodnutiu pozri § 5 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 207/­2016 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých.

Ak ostala výzva na dobrovoľné splnenie povinnosti bezvýsledná, napríklad uplynula lehota určená vo výzve na podrobenie sa rozhodnutiu, t. j. odovzdanie dieťaťa, môže súd povinnému uložiť pokutu, ktorej horná výška je 1000 eur. Pod opakovaným porušením podľa § 382 ods. 2 sa rozumie situácia, kedy sa uložením pokuty dosiahol jej účel a povinný sa podrobil výkonu rozhodnutia a po určitý časový úsek rozhodnutie rešpektuje a následne opätovne povinnosť poruší.

V tejto súvislosti dávame do pozornosti nález Ústavného súdu Českej republiky, ktorého závery sú použiteľné aj na Slovensku za súčasnej novej právnej úpravy: „Inštitút nariadenia výkonu rozhodnutia nie je určený na to, aby sa stal nástrojom násilnej zmeny prejavov vôle maloletého dieťaťa, pokiaľ jeho rozhodnutie nebolo úmyselne ovplyvnené tretími osobami. Pokiaľ nemožno dieťa aj napriek adekvátnemu výchovnému pôsobeniu presvedčiť, že má ísť k otcovi, javí sa ukladanie pokút ako nezmyselné a neplniace zákonom predvídaný účel, t. j. zabezpečiť splnenie povinnosti. V súlade s princípmi vyjadrenými v Dohovore o právach dieťaťa je vylúčené, aby ktorýkoľvek z rodičov nútil dieťa k plneniu povinností všetkými prostriedkami. Sankčné pôsobenie súdu tak nemá reálny objekt, teda vôľou ovplyvniteľné ľudské správanie, na ktoré by mohlo reálne pôsobiť (nález Ústavného súdu Českej republiky z 13. októbra 2015, sp. zn. III. ÚS 3462/14).“

Sankciou za dobrovoľné nepodrobenie sa rozhodnutiu po výzve na plnenie môže byť okrem uloženia pokuty aj zastavenie výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa povinnému, tak ako to bolo aj v doterajšej úprave podľa § 273 Občianskeho súdneho poriadku. V rozhodnutí súdu podľa § 383 o zastavení výplaty rodičovského príspevku, prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa povinnému sa uvedie najmä meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a adresa trvalého pobytu povinného. Rozhodnutie sa doručí na vedomie aj povinnému (pozri § 7 vyhlášky č. 207/­2016 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých).

Pozri aj § 5a zákona č. 571/­2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 11a zákona č. 600/­2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/­2003 Z. z. o sociálnom poistení.

     3. fáza: Uskutočnenie výkonu rozhodnutia

Pokiaľ povinný nerešpektoval vykonateľné rozhodnutie súdu a ani prípadné úkony súdu smerujúce k dobrovoľnému splneniu povinnosti (výzva súdu, pokuta, zastavenie výplaty dávok a i.), súd musí pristúpiť k samotnému výkonu rozhodnutia, t. j. k odňatiu dieťaťa. Dôležité je uviesť, že samotný výkon rozhodnutia je možný už ihneď po vydaní uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia bez ohľadu na to, že toto uznesenie ešte nebolo účastníkom ani doručené. Takýto procesný postup by prichádzal do úvahy hlavne v prípadoch, ak by mal súd informácie o ohrození zdravia, života dieťaťa, prípadne o zlom zaobchádzaní s dieťaťom a pod. Výzva na plnenie je obligatórna aj v takýchto prípadoch, avšak sa postupuje podľa § 379 ods. 3 a súd vykoná výzvu pred uskutočnením výkonu rozhodnutia na mieste samom.

Aby nedošlo k zmareniu výkonu, o mieste a čase uskutočnenia výkonu rozhodnutia súd upovedomuje len oprávneného.

Pri výkone rozhodnutia sa urobia všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na zachovanie poriadku pri výkone rozhodnutia. Ak hrozí nebezpečenstvo ohrozenia na živote alebo zdraví alebo ak je predpoklad, že súd nebude schopný zabezpečiť poriadok pri výkone rozhodnutia sám, súd požiada o súčinnosť útvar Policajného zboru, a to spravidla 24 hodín pred výkonom rozhodnutia. Ak to nevylučujú okolnosti výkonu rozhodnutia, orgány a osoby, ktoré sa zúčastňujú výkonu rozhodnutia, vo vzájomnej súčinnosti vysvetlia dieťaťu spôsobom primeraným jeho veku a rozumovej vyspelosti dôvody a následky výkonu rozhodnutia.

Na zabezpečenie otvorenia bytu sudca vyberie kľúčovú službu z dostupných informačných zdrojov. Ak je to možné, po vykonaní oprávnenia podľa 387 CMP, teda po nútenom vstupe do obydlia sudca okamžite vyrozumie nájomcu bytu alebo vlastníka bytu alebo iného uzavretého priestoru (obydlia), inak ho o tom vyrozumie písomne po uskutočnení výkonu rozhodnutia. Sudca taktiež zabezpečí uzavretie obydlia.

Útvary Policajného zboru poskytujú ochranu osobám povereným výkonom rozhodnutia súdu, ak tieto osoby z dôvodu ohrozenia života alebo zdravia nemôžu výkon rozhodnutia uskutočniť a ak o poskytnutie tejto ochrany písomne požiadal príslušný súd. O poskytnutie ochrany možno požiadať len vtedy, ak výkon rozhodnutia bol zmarený alebo z konania alebo charakteru osoby povinného vyplýva odôvodnený záver, že môže dôjsť k ohrozeniu života alebo zdravia osoby poverenej výkonom rozhodnutia (pozri § 73 zákona o Policajnom zbore).

Ak možno dôvodne predpokladať, že dieťa sa má odňať v priestore školy, školského zariadenia alebo u zamestnávateľa v mieste výkonu praktického vyučovania, súd požiada riaditeľa školy, riaditeľa školského zariadenia alebo zamestnávateľa o súčinnosť spravidla 24 hodín pred výkonom rozhodnutia. Riaditeľ školy, riaditeľ školského zariadenia alebo zamestnávateľ poskytne súčinnosť súdu pri výkone rozhodnutia najmä tým, že informuje o priebehu výchovno-vzdelávacieho procesu v čase výkonu rozhodnutia a možnosti odňatia dieťaťa v takých priestoroch školy, školského zariadenia alebo zamestnávateľa, aby priebeh výkonu rozhodnutia bol čo najviac šetrný a bol najmenšou ujmou pre dieťa a zabezpečí, aby pri výkone rozhodnutia neboli prítomné iné deti ani ich zákonní zástupcovia. Súd priebeh odňatia dieťaťa v priestoroch školy konzultuje s riaditeľom školy alebo školského zariadenia.

Príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na požiadanie poskytne súdu pri výkone rozhodnutia súčinnosť, a to najmä v zabezpečení prítomnosti zamestnanca, ktorý najmä svojou odbornou spôsobilosťou a znalosťou rodinných pomerov prispeje k uľahčeniu výkonu rozhodnutia pre dieťa.

Ak má byť dieťa umiestnené v zariadení, v ktorom sa vykonáva ústavná starostlivosť, ochranná výchova, neodkladné opatrenie alebo výchovné opatrenie určené v rozhodnutí súdu, príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na požiadanie súdu zabezpečí

a)  vypožičanie detského zadržiavacieho zariadenia (autosedačka), ak osobitný predpis vyžaduje, aby sedadlo vozidla bolo vybavené detským zadržiavacím zariadením,

b)  účasť svojho zamestnanca, prípadne zamestnanca zariadenia na preprave dieťaťa do zariadenia,

c)  nevyhnutné potreby dieťaťa počas prepravy do zariadenia.

Ak má byť dieťa umiestnené v zariadení, dopravu dieťaťa do tohto zariadenia zabezpečí príslušný súd použitím služobného vozidla súdu. Ak nemožno použiť služobné vozidlo príslušného súdu, použije sa služobné vozidlo iného súdu alebo sa doprava dieťaťa zabezpečí iným vhodným spôsobom. V ostatných prípadoch dopravu dieťaťa zabezpečuje oprávnený.

Súd zabezpečí zaznamenávanie priebehu odňatia dieťaťa pomocou technických zariadení a prostriedkov určených na zaznamenávanie zvuku a obrazu (videokamera). Použije sa zariadenie patriace súdu alebo sa vypožičia zariadenie od iného súdu alebo od orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ak takýmto technickým zariadením a prostriedkom disponujú. Súd zabezpečí, aby zo záznamu bolo zjavné najmä správanie sa povinného, správanie sa oprávneného a správanie sa a názor maloletého. Zo záznamu má byť prípadne zjavné, či existujú dôvody odkladu výkonu rozhodnutia (§ 389 ods. 1 CMP). Záznam sa uchováva na nosiči dát (DVD, USB flash disk a i.), ktorý sa po skončení súdneho pojednávania pripojí k súdnemu spisu alebo sa v súdnom spise urobí poznámka, kde je záznam uložený. Úkony spojené so zaznamenaním priebehu odňatia dieťaťa vykoná súdny úradník alebo asistent. Ak je to pre konanie potrebné, vyhotoví sa doslovný prepis záznamu.

O každom úkone v rámci výkonu rozhodnutia sa spisuje záznam a ak je to vhodné a účelné, spisuje sa zápisnica (pozri § 16 vyššie citovanej vyhlášky).

     Odklad a zastavenie výkonu rozhodnutia

Odklad výkonu rozhodnutia je možný iba v osobitných prípadoch uvedených v § 389, a to aj bez návrhu. Osobitným predpisom sa rozumejú predovšetkým nariadenie Rady č. 44/­2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti súvisiace s personálnou exekúciou.

Ak možno účel odkladu výkonu rozhodnutia (§ 389 ods. 1) dosiahnuť inak a vzhľadom na záujem oprávneného nie je vhodné výkon rozhodnutia odložiť, možno na účely ochrany maloletého pred ujmou nariadiť neodkladné opatrenie. Neodkladné opatrenie, z ktorého vyplýva povinnosť podrobiť sa sociálnemu poradenstvu, psychologickému poradenstvu alebo inému odbornému poradenstvu, sa nariadi po predchádzajúcom posúdení vhodnosti a predpokladaného času trvania neodkladného opatrenia osobou, ktorá má poradenstvo poskytnúť.

V ustanovení § 390 sa upravujú dôvody, kedy súd aj bez návrhu uznesením konanie o výkon rozhodnutia zastaví. Súčasne v uznesení o zastavení konania súd rozhodne o náhrade trov konania, ak bol podaný návrh na náhradu trov konania (pozri § 57 CMP). Súd o náhrade rozhoduje podľa § 55 CMP. V rámci náhrady trov konania môžu byť priznané všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (pozri § 251 CSP).

§  Judikatúra

     Nález Ústavného súdu SR z 21. novembra 2017, sp. zn. III. ÚS 442/­2017: Ak súd, rozhodujúci o výkone rozhodnutia o výchove maloletých detí, bez toho, aby vydal uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia (proti ktorému je prípustné odvolanie), vyzve povinného na dobrovoľné plnenie povinnosti pod hrozbou poriadkovej pokuty, znemožní tým realizáciu tých procesných práv povinného, ktoré mu dáva Civilný mimosporový poriadok (možnosť podať odvolanie), čím následne dôjde k odňatiu možnosti konať pred súdom.

     Nález Ústavného súdu SR z 19. apríla 2018, sp. zn. IV. ÚS 89/­2018: Keď okresný súd nevytvorí priestor pre povinného, aby v rámci konania pred súdom (čo i len písomne) predniesol svoju argumentáciu, reagoval na tvrdenia oprávneného a predložil dôkazy na podporu svojich tvrdení, ale bez ďalšieho na základe výsledkov miestneho zisťovania úradu práce a tvrdení oprávneného rozhodne o uložení pokuty povinnému, odníme povinnému v tejto časti konania (o uložení pokuty za neplnenie povinností uložených rozhodnutím súdu) možnosť vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam pre posúdenie veci a tým aj možnosť konať pred súdom. Subjektom povinným zabezpečiť inštitucionálne a procesné záruky spravodlivého súdneho procesu je jedine súd. Súd je preto povinný vytvoriť priestor účastníkovi konania, aby mohol svoje procesné oprávnenia uplatňovať bezprostredne a priamo vo vzťahu k súdu. Právo účastníka konania vyjadriť sa pred súdom nie je konzumované, resp. naplnené jeho vyjadrením pred iným orgánom bez príslušnej autority (napríklad miestne zisťovanie orgánu sociálnoprávnej ochrany).

PIATA ČASŤ

SPOLOČNÉ, PRECHODNÉ A ZÁVEREČNÉ
USTANOVENIA

Spoločné ustanovenia

§ 392

Splnomocňovacie ustanovenie

Všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky po dohode s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ustanoví podrobnosti o výkone rozhodnutia vo veciach maloletých.

komentár k § 392

Podrobnosti o výkone rozhodnutia vo veciach maloletých upravuje Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 207/­2016 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých. Upozorňujeme, že súdy pri výkone rozhodnutia vo veciach maloletých postupujú podľa Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/­2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, ak vo vyhláške č. 207/­2016 Z. z. nie je ustanovené inak. Inak povedané, vyhláška č. 207/­2016 Z. z. má charakter špeciality vo vzťahu ku Spravovaciemu a kancelárskemu poriadku pre súdy.

§ 393

Ak sa konanie podľa tohto zákona týka utajovaných skutočností, citlivých informácií a skutočností chránených podľa osobitného predpisu, použijú sa ustanovenia tohto zákona, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

komentár k § 393

Predkladateľ uviedol, že z dôvodu vyjasnenia aplikácie osobitných procesných režimov navrhovateľ prikročil ku koncipovaniu súhrnného ustanovenia, ktoré výslovne deklaruje prioritu osobitných procesných režimov v súvislosti s klasifikovanými údajmi, či s osobitným procesným statusom definovaných osôb. Tieto procesné režimy budú mať aplikačnú prednosť pred všeobecnými ustanoveniami civilného procesu v súvislosti s inštitútmi ako je identifikácia svedka, zaznamenávanie priebehu pojednávania, verejnosť pojednávania, nahliadanie do spisu a pod. Napríklad účelom zákona č. 215/­2004 Z. z. je verejný záujem na ochrane utajovaných skutočností. Podstata ochrany utajovaných skutočností spočíva v prijatí preventívnych opatrení v oblasti personálnej bezpečnosti, administratívnej bezpečnosti, šifrovej ochrany informácii, fyzickej bezpečnosti, objektovej bezpečnosti, bezpečnosti technických prostriedkov a priemyselnej bezpečnosti, ktoré budú predchádzať ohrozeniu alebo poškodeniu záujmov Slovenskej republiky neoprávnenou manipuláciou s utajovanou skutočnosťou (jej vyzradeniu nepovolanej osobe alebo cudzej moci, neoprávnenému rozmnoženiu, zničeniu, strate alebo odcudzeniu). Pri uplatňovaní jednotlivých inštitútov tohto zákona a uplatňovaní práv a povinnosti z neho vyplývajúcich sú súd, účastníci konania a ďalšie zúčastnené osoby povinné dôsledne rešpektovať povinnosti ustanovené zákonom č. 215/­2004 Z. z. a všeobecne záväznými právnymi predpismi.

§ 394

Poriadkové pokuty a pokuty uložené podľa tohto zákona sú príjmom štátneho rozpočtu.

komentár k § 394

Súdna moc je výkonom štátno-mocenských oprávnení a preto všetky pokuty uložené súdmi SR patria štátnej pokladnici.

Prechodné ustanovenia

§ 395

(1)   Ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

(2)   Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

(3)   Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.

§ 396

(1)   Konania o dedičstve začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

(2)   Rozvrh práce vydaný podľa doterajších predpisov predsedom krajského súdu na návrh Notárskej komory Slovenskej republiky, podľa ktorého sú poverovaní notári úkonmi v konaní o dedičstve, sa použije do 31. decembra 2016.

(3)   Konania o úschovách začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

(4)   Konania o umorenie listín začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

(5)   Konania vo veciach obchodného registra a rozhodovanie o námietkach začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

komentár k § 395 a § 396

Ustanovenia § 395 a § 396 sú tzv. intertemporálne, teda prechodné ustanovenia, ktoré súvisia s prijatím nového Civilného mimosporového poriadku, keďže treba vyriešiť, akými ustanoveniami zákona sa budú spravovať tie súdne konania, ktoré 1. júla 2016 prebiehajú, teda začali pred účinnosťou tohto zákona. Procesnoprávne právne normy sú aplikovateľné zásadne ihneď po nadobudnutí ich účinnosti, a teda tento zákon platí po účinnosti, t. j. 1. júli 2016 aj na konania, ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní už zastali pred účinnosťou však zostávajú zachované, keďže zákon nemôže pôsobiť spätne. Zároveň sa v § 396 ustanovujú výnimky zo zásady uvedenej v § 395 ods. 1.

§ 397

Účinnosť

Tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016.

* * *

Zákon č. 137/­2019 Z. z. nadobudol účinnosť 1. 6. 2019.