Cestovné náhrady – nárok

Cestovné náhrady majú kompenzovať osobám, na ktoré sa vzťahuje zákon o cestovných náhradách, rozdiel medzi pravidelnými výdavkami, ktoré vznikajú aj vtedy, keď fyzická osoba nevykonáva pracovnú cestu a nevyhnutne vyššími výdavkami, ktoré vznikajú v súvislosti s pracovnou cestou. Problematika cestovných náhrad sa týka viacerých okruhov problémov, v tomto článku sa venujeme vymedzeniu osôb, na ktoré sa vzťahuje zákon o cestovných náhradách.

Poskytovanie cestovných náhrad je legislatívne upravené zákonom č. 283/­2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“). Tento zákon sa vzťahuje na osoby taxatívne vymenované v § 1 ods. 1 až ods. 3 zákona, pre ktoré je v § 2 ods. 6 zavedená legislatívna skratka „zamestnanec“.

•    Zamestnanci v pracovnom pomere alebo v štátnozamestnaneckom pomere

Podľa § 1 ods. 1 písm. a) zákona o cestovných náhradách na zamestnancov v pracovnom pomere alebo v štátnozamestnaneckom pomere sa vzťahuje zákon o cestovných náhradách, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Osobitným predpisom je napr. zákon o štátnej službe (z. č. 400/­2009 Z. z. v znp.), ktorý upravuje osobitosti pri služobných cestách zamestnancov v štátnej službe.

Zamestnanca v pracovnom pomere definuje Zákonník práce v § 11 (zamestnanec) a § 41 a nasl. (pracovný pomer). Pre poskytovanie cestovných náhrad nie je podstatné, či je pracovný pomer dohodnutý na neurčitý čas, určitú dobu alebo na kratší pracovný čas.

•    Členovia družstiev

Podľa § 1 ods. 1 písm. b) zákona o cestovných náhradách majú nárok na cestovné náhrady len členovia družstva, ktorí podľa stanov družstva musia mať ako podmienku členstva aj pracovný vzťah člena k družstvu. Podľa § 226 ods. 2 Obchodného zákonníka môžu stanovy družstva obsahovať úpravu tohto vzťahu. Ak takáto úprava v stanovách nie je, platia pracovnoprávne predpisy.

Z uvedeného vyplýva, že u členov družstva je potrebné rozlišovať, či ide o:

-    členov s pracovným vzťahom k družstvu, ktorí sú v postavení zamestnancov a zákon o cestovných náhradách sa na nich vzťahuje ako na zamestnancov, alebo

-    členov bez pracovného vzťahu, ktorí nie sú v postavení zamestnancov a zákon sa na nich môže vzťahovať v závislosti od ich postavenia v družstve.

•    Fyzické osoby činné na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru

Podľa § 1 ods. 1 písm. c) zákona o cestovných náhradách na fyzické osoby činné na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti a dohoda o brigádnickej práci študentov) sa zákon o cestovných náhradách vzťahuje len v prípade, ak je poskytovanie týchto náhrad dohodnuté v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru.

Ak v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru je aj dojednanie o poskytovaní náhrad výdavkov, ktoré vzniknú v súvislosti s výkonom práce podľa zákona o cestovných náhradách, musia sa dohodnúť oddelene od dojednanej odmeny za prácu. Týmto osobám sa náhrady poskytujú za cesty, ktoré majú charakter pracovných ciest, ako ich definuje § 2 ods. 1 a 2 zákona. Dohodnúť možno aj poskytovanie fakultatívnych (nenárokových) náhrad, ale len pri dodržaní § 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce. Podľa tohto ustanovenia nemožno nároky zamestnanca alebo iné plnenia v jeho prospech pri dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru dohodnúť priaznivejšie, ako sú nároky a plnenia vyplývajúce z pracovného pomeru.

Ak dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru neobsahujú osobitné ustanovenie o poskytovaní náhrad, fyzická osoba nemá na tieto náhrady nárok.

Zamestnávateľ môže podľa § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách so zamestnancom, ktorý má výkon práce na základe dohody o vykonaní práce (§ 226 Zákonníka práce) v mieste mimo miesta pobytu, dohodnúť poskytnutie náhrad ako pri pracovnej ceste i za cesty z miesta pobytu do miesta výkonu práce a späť. Uvedené sa využíva najmä v prípadoch jednorazovej pracovnej činnosti.

•    Osoby, o ktorých to ustanovuje zákon o cestovných náhradách

Zákon o cestovných náhradách sa v súlade s § 1 ods. 1 písm. d) vzťahuje tiež na osoby vymedzené priamo v tomto zákone a to v:

–   § 17 pri zahraničných pracovných cestách vykonávaných na základe dohôd o vzájomnej výmene zamestnancov

–   IV. časti zákona, ktorá upravuje náhrady pri výkone práce v zahraničí pre osoby, ktoré sa považujú za rodinu zamestnanca.

•    Osoby, o ktorých to ustanovuje osobitný predpis

Podľa § 1 ods. 2 písm. a) zákona o cestovných náhradách sa tento zákon vzťahuje aj na osoby, o ktorých osobitný predpis ustanovuje, že majú nárok na cestovné náhrady, ktoré buď osobitne upravuje alebo odkazuje na zákon o cestovných náhradách. Nárok na cestovné náhrady majú napr.:

-    poslanci NR SR, členovia vlády SR, predseda a podpredseda NKÚ, sudcovia Ústavného súdu SR podľa zákona č. 120/­1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov v znp.

-    poslanci samosprávneho kraja podľa § 12 ods. 5, členovia komisií podľa § 20 ods. 6 zákona č. 302/­2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znp.

-    starostovia obcí a primátori miest podľa § 6 zákona č. 253/­1994 Zb. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znp.

•    Osoby vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby

Nárok na cestovné náhrady majú aj osoby, ktoré sú vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby a pritom nie sú k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu. Nárok podľa § 1 ods. 2 písm. b) majú vtedy, ak im nie sú poskytované náhrady podľa písmena a). V prípade, že osoby vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby majú súčasne pracovnoprávny vzťah s touto právnickou osobou, majú nárok na cestovné náhrady podľa § 1 ods. 1 písm. a) zákona ako zamestnanci.

Orgánmi uvedenými v § 1 ods. 2 písm. b) treba rozumieť napríklad členov predstavenstva akciovej spoločnosti, družstva, dozornej rady akciovej spoločnosti, spoločnosti s ručením obmedzeným, družstva, konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným, členov kontrolnej komisie družstva, a pod. Okrem uvedených orgánov do tejto skupiny osôb považovaných za zamestnancov podľa zákona o cestovných náhradách patria aj členovia správnych rád a dozorných rád neziskových organizácií, orgánov občianskych združení a obdobných orgánov v právnických osobách nepodnikateľskej sféry.

•    Osoby, ktoré plnia úlohy pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu

Podľa § 1 ods. 2 písm. c) zákona o cestovných náhradách sa tento zákon vzťahuje aj na osoby, ktoré:

-    plnia pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu (“zamestnávateľ“) určité úlohy a 

-    nie sú k tejto právnickej osobe alebo fyzickej osobe v pracovnoprávnom ani žiadnom inom právnom vzťahu a

-    poskytovanie cestovných náhrad je dohodnuté.

V praxi sa jedná napríklad o dobrovoľníkov v občianskych združeniach, zamestnancov podriadenej organizácie vykonávajúcich úlohy pre nadriadený orgán v rozpočtovej sfére, zamestnancov podieľajúcich sa na rôznych projektoch, na ktorých realizáciu sú finančné prostriedky v správe jednej osoby a pod.

Ustanovenie § 1 ods. 2 písm. c) zákona o cestovných náhradách nemožno vzťahovať na pracovnoprávne vzťahy, obchodno-právne vzťahy, vzťahy na základe autorského zákona, Občianskeho zákonníka a pod. Tieto vzťahy zakladajú nárok na odmenu a prípadnú náhradu cestovných výdavkov je pri nich potrebné riešiť v zmysle právnych predpisov, na základe ktorých vzťah vznikol.

•    Dočasne pridelení zamestnanci na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce

V zmysle § 1 ods. 3 zákona o cestovných náhradách upravuje tento zákon aj poskytovanie náhrad osobám pri pracovných cestách počas dočasného pridelenia.

V zmysle § 58 Zákonníka práce zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania podľa osobitného predpisu sa môže so zamestnancom v pracovnom pomere písomne dohodnúť, že ho dočasne pridelí na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi. Zamestnanca môže počas dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi vyslať na pracovnú cestu len užívateľský zamestnávateľ. Na účely vyslania na pracovnú cestu podľa prvej vety sa užívateľský zamestnávateľ považuje za zamestnávateľa dočasne prideleného zamestnanca. Počas dočasného pridelenia poskytuje zamestnancovi cestovné náhrady zamestnávateľ, ktorý zamestnanca dočasne pridelil, alebo agentúra dočasného zamestnávania, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

K problematike okruhu osôb, na ktoré sa vzťahuje zákon o cestovných náhradách je potrebné poznamenať, že podľa § 1 ods. 5 zákona náhrada výdavkov na základe zákona o cestovných náhradách nepatrí zamestnancovi, ak mu je preukázane poskytnutá inou právnickou alebo fyzickou osobou v rozsahu a vo výške podľa tohto zákona. Ak však iný subjekt uhradí zamestnancovi výdavky len čiastočne (napr. len ubytovanie, len cestovné výdavky a pod.), zamestnávateľ poskytne zostávajúcu časť do rozsahu a výšky podľa zákona o cestovných náhradách.

Ing. Ivana Valterová