Cestovné
náhrady
na služobných cestách
Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancom náhradu výdavkov, ktoré im vzniknú v súvislosti s výkonom práce. Podmienky poskytovania náhrad výdavkov a iných plnení upravuje zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z.n.p. (zákon o cestovných náhradách). Zákon o cestovných náhradách presne vymedzuje právne úkony, pri ktorých vzniká nárok na náhradu a okruh osôb, ktorým tento nárok vzniká. Rozlišuje tiež náhrady, ktoré majú pre zamestnanca nárokový (obligátorny) charakter a náhrady, ktoré majú nenárokový (fakultatívny) charakter.
Nárokové a nenárokové cestovné náhrady
Zamestnávateľ je ich povinný po splnení podmienok ustanovených v zákone o cestovných náhradách zamestnancovi poskytnúť. Nenárokové cestovné náhrady sú síce upravené v zákone o cestovných náhradách ale na rozdiel od nárokových cestovných náhrad zamestnávateľ nie je povinný ich zamestnancovi poskytovať. Ich poskytovanie:
• závisí od rozhodnutia zamestnávateľa (napr. na základe vnútorného predpisu) alebo
• je založené na dohode zamestnávateľa so zamestnancom v pracovnej zmluve alebo inej písomnej dohode, alebo
• ich poskytovanie je dohodnuté v kolektívnej zmluve (odborová organizácia a zamestnávateľ).
Počnúc 1. januárom 2026 sú v oblasti cestovných náhrad účinné opatrenia
1. Opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 97/2025 o sumách základnej náhrady za používanie motorových vozidiel pri pracovných cestách, t. j. od 1. 1. 2026 platia nasledovné sumy základnej náhrady:
• pre jednostopové vozidlá a trojkolky 0,085 eura za každý 1 km jazdy,
• pre osobné cestné motorové vozidlá 0,296 eura za každý 1 km jazdy.
2. Opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 280/2025 Z. z. o sumách stravného, t. j. od 1. 1. 2026 platia pre jednotlivé časové pásma nasledovné sumy stravného:
• 5 hodín až 12 hodín trvania pracovnej cesty 9,30 eura,
• nad 12 hodín až 18 hodín trvania pracovnej cesty 13,80 eura,
• nad 18 hodín trvania pracovnej cesty 20,60 eura.
Vysielanie zamestnancov na pracovné cesty
Pri vysielaní zamestnanca na pracovnú cestu je v prvom rade potrebné vychádzať z § 57 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý dáva zamestnávateľovi možnosť vyslať zamestnanca na nevyhnutné potrebné obdobie na pracovnú cestu.
Zamestnávateľ potrebuje súhlas zamestnanca, ak ho vysiela na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca. Zamestnávateľ nepotrebuje súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu, ak:
• ide o pracovnú cestu v rámci obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca,
• vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce,
• sa zamestnanec dohodol v pracovnej zmluve, že bude vykonávať pracovné cesty.
Maximálna doba trvania pracovnej cesty
nie je zákonom určená. Jej trvanie je vo všeobecnosti vymedzené na nevyhnutne potrebné obdobie. Vždy však musí ísť len o prechodné plnenie úloh.
Dočasne prideleného zamestnanca
môže podľa § 57 ods. 2 Zákonníka práce počas dočasného pridelenia
k užívateľskému zamestnávateľovi vyslať na pracovnú cestu len užívateľský
zamestnávateľ.
Pracovná cesta je časovo ohraničená dobou od nástupu zamestnanca na cestu do skončenia tejto pracovnej cesty. Pracovná cesta predstavuje teda vždy dlhší časový úsek, ako je čas samotného výkonu práce na pracovnej ceste.
Do času trvania pracovnej cesty sa totiž započítava:
• čas od miesta nástupu na pracovnú cestu do miesta výkonu práce na pracovnej ceste,
• čas výkonu práce a
• čas do príchodu do miesta skončenia pracovnej cesty.
Spôsob a forma vyslania na pracovnú cestu
Zamestnávateľ písomne určí:
• miesto nástupu na pracovnú cestu,
• miesto výkonu práce,
• čas trvania,
• spôsob dopravy a
• miesto skončenia pracovnej cesty.
V praxi sa realizuje vyslanie na pracovnú cestu a určenie jej podmienok formou rôznych tlačív, napr. tlačivo „Cestovný príkaz“ alebo „Vyslanie na pracovnú cestu“. Zákon o cestovných náhradách a ani iný žiadny právny predpis však žiadne tlačivo neustanovuje pre zamestnávateľa ako záväzné. Je teda v právomoci každého zamestnávateľa, aby sa rozhodol, či bude používať tlačivá, ktoré sú na tento účel v obehu a v predaji, alebo si vypracuje svoje vlastné tlačivo, pričom jeho štruktúru, formu a obsah určí sám.
Pravidelné pracovisko zamestnanca
Pracovná cesta je, keď zamestnanec vykonáva prácu na inom mieste, ako je jeho pravidelné pracovisko. Pravidelné pracovisko zamestnanca predstavuje v prvom rade vždy miesto písomne dohodnuté medzi zamestnancom a zamestnávateľom.
V prípade, ak také miesto nie je dohodnuté, za pravidelné pracovisko zamestnanca sa až potom považuje miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.
So zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu – prechodný pobyt alebo trvalý pobyt. Ak má zamestnanec na základe dohody o vykonaní práce výkon práce v mieste mimo miesta pobytu, môže s ním zamestnávateľ v tejto dohode dohodnúť, že mu poskytne i pri ceste z miesta pobytu do miesta výkonu práce a späť náhrady ako pri pracovnej ceste.
Zákon o cestovných náhradách definuje osobitne a presne miesto pravidelného pracoviska
na účely poskytovania cestovných náhrad dočasne pridelenému zamestnancovi na účely jeho pracovných ciest počas dočasného pridelenia, na ktoré ho môže vyslať iba užívateľský zamestnávateľ. Miesto pravidelného pracoviska dočasne prideleného zamestnanca na účely pracovných ciest, ktoré vykoná počas dočasného pridelenia je miesto jeho výkonu práce dohodnuté podľa § 58 ods. 5 Zákonníka práce v dohode o dočasnom pridelení alebo v pracovnej zmluve. Na tento účel sa všeobecná úprava týkajúca sa miesta pravidelného pracoviska v § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách nevzťahuje na dočasne prideleného zamestnanca t. j. dočasne pridelený zamestnanec si nemôže dohodnúť miesto pravidelné pracovisko iným miestom; ak by dočasne pridelený zamestnanec bol zaradený do skupiny zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, nemôže si dohodnúť miesto pravidelného pracoviska ani v mieste jeho pobytu (trvalý alebo prechodný pobyt).
Okruh osôb, ktorým sa poskytujú cestovné náhrady
a) zamestnanci v pracovnom pomere alebo v štátnozamestnaneckom pomere, ak osobitný predpis neustanovuje inak,
b) členovia družstiev, ak podľa stanov podmienkou členstva je aj pracovný vzťah,
c) fyzické osoby činné na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak je to v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnuté (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov),
d) osoby, o ktorých to ustanovuje priamo zákon o cestovných náhradách (napr. zahraniční zamestnanci, ktorí vykonávajú pracovné cesty u slovenského zamestnávateľa na základe dohody o vzájomnej výmen zamestnancov - § 17 zákona o cestovných náhradách, rodinným príslušníkom zamestnanca, ktorý má podľa pracovnej zmluvy výkon práce v zahraničí),
e) osoby, o ktorých to ustanovuje osobitný predpis (napr. starostovia miest a obci, poslanci obecného zastupiteľstva, predseda vyššieho územného celku, poslanci vyššieho územného celku, audítori, daňoví poradcovia a pod.),
f) osoby, ktoré sú vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby a nie sú k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu (člen predstavenstva, člen dozornej rady, člen správnej rady, člen poradného orgánu, člen koordinačného orgánu, konateľ spoločnosti a pod.), ak im nie sú poskytované náhrady podľa písmena a),
g) osoby, ktoré plnia pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu úlohy a nie sú k právnickej osobe alebo fyzickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu ani v inom právnom vzťahu, ak poskytovanie cestovných náhrad je dohodnuté (napr. dobrovoľníci v občianskych združeniach),
h) dočasne pridelení zamestnanci na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce.
Nárokové a nenárokové cestovné náhrady
Nárokové cestovné náhrady sú náhrady, ktoré je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť. Zamestnanec si pri uplatňovaní práva na nárokové náhrady musí splniť zákonom stanovené podmienky. Nárokové cestovné náhrady nie sú u zamestnanca predmetom dane z príjmov zo závislej činnosti, ak sa poskytujú v súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú zamestnancovi vznikne nárok.
Nenárokové cestovné náhrady nie je zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancovi
Ich poskytovanie je založené na dohode:
• zamestnávateľa a zamestnanca v pracovnej zmluve alebo inej písomnej dohode,
• zamestnávateľa a odborovej organizácie, t. j. ich poskytovanie je dohodnuté v kolektívnej zmluve alebo
• ich poskytovanie závisí od rozhodnutia zamestnávateľa (napr. na základe vnútorného predpisu).
Nenárokové cestovné náhrady sa považujú u zamestnanca za predmet dane a sú pre neho zdaniteľným príjmom.
V rámci § 7 ods. 4 zákona o cestovných náhradách došlo od 1. 1. 2025 k preformulovaniu znenia výpočtu náhrady za spotrebované pohonné látky, kde sa pri určení náhrady pri pracovnej ceste vychádza z jednotkovej ceny pohonnej látky, ktorá sa násobí spotrebou vozidla (zistenou na základe § 7 ods. 6 až 10 zákona o cestovných náhradách z príslušného dokladu alebo na základe príslušnej skutočnosti, pričom ide spravidla o vymedzenie počtu litrov pohonnej látky na 100 km) vo vzťahu ku každému, aj začatému, kilometru jazdy.
Jednotková cena pohonnej látky
sa od 1. 1. 2025 sa preukazuje dokladom o kúpe pohonnej látky, z ktorého je zrejmá súvislosť s pracovnou cestou (viď § 7 ods. 5 zákona o cestovných náhradách). Ak by zamestnanec chcel preukázať cenu pohonnej látky viacerými dokladmi o kúpe, jednotková cena pohonnej látky sa môže vypočítať aritmetickým priemerom preukázaných cien. V situácii, kedy zamestnanec nemá k dispozícii doklady o kúpe pohonných látok, na výpočet náhrady za spotrebované pohonné látky sa použije jednotková cena pohonnej látky, ktorá platila v čase nástupu na pracovnú cestu, zistená Štatistickým úradom SR.
V § 7 ods. 5 zákona o cestovných náhradách účinným od 1. 1. 2025 sa taktiež spresňuje jednotková cena pohonnej látky v prípade, ak je pohonnou látkou elektrická energia. U elektromobilov sa za doklad o kúpe bude považovať okrem dokladu napr. z nabíjacej stanice aj doklad od dodávateľa elektrickej energie, z ktorého je možné odvodiť jednotkovú sadzbu za elektrickú energiu pre domácnosť, v ktorom zamestnanec vozidlo nabíjal. Zákon sa tu pritom neobmedzuje iba na domácnosť zamestnanca, ale môže ísť napr. aj o domácnosť rodinného príslušníka. V praxi si zamestnávateľ a zamestnanec môžu spresniť pravidlá ohľadom toho, kde zamestnanec môže alebo nemôže také vozidlo nabíjať. Ak zamestnanec nevie u elektromobilu preukázať jednotkovú cenu pohonnej látky dokladom o kúpe (faktúra od dodávateľa za elektrickú energiu pre domácnosť, či doklad z nabíjačky), môže rovnako využiť aj údaje zo Štatistického úradu SR. Od 1. januára 2024 sú Štatistickým úradom SR zverejňované okrem nafty, benzínu, plynu (CNG, [T]LNG)[/T]aj ceny troch nových pohonných látok - bioLNG, vodík a elektrická energia na dobíjanie elektromobilov. Elektrická energia je využívaná na dobíjanie elektromobilov na nabíjacích staniciach a podľa dĺžky/rýchlosti nabíjania sa delí na:
• AC nabíjanie – 180 minút,
• DC nabíjanie – 90 minút,
• Ultra nabíjanie – 60 minút.
Spotreba pohonných látok
sa podľa § 7 ods. 6 zákona o cestovných náhradách určí z dokladu o vozidle, pričom spotreba vozidla sa nezapisuje povinne do dokladov o vozidle v časti emisie a spotreba, ale môže byť uvedená v ďalších úradných záznamoch. Novinkou v rámci § 7 ods. 6 zákona o cestovných náhradách v znení účinnom od 1. 1. 2025 je zvýšenie spotreby uvedenej v doklade o vozidle podľa rôznych noriem o ďalších 10 %, čím sa spotreba uvedená v doklade o vozidle zreálni so skutočnou spotrebou pohonnej látky:
a) ak je v doklade vozidla uvedená spotreba len podľa príslušnej slovenskej technickej normy, použije sa spotreba podľa tejto normy zvýšená o 10 % a pri jazde vozidla v meste zvýšená o 40 %,
b) ak je v doklade vozidla uvedená spotreba podľa slovenskej technickej normy a predpisu Európskej hospodárskej komisie alebo podľa predpisu Európskej hospodárskej komisie, použije sa spotreba podľa predpisu Európskej hospodárskej komisie vypočítaná aritmetickým priemerom zvýšená o 10 % a pri jazde vozidla v meste spotreba podľa predpisu Európskej hospodárskej komisie určená pre jazdu v meste zvýšená o 10 %,
c) ak je v doklade vozidla uvedená spotreba v členení na mestský cyklus, mimomestský cyklus a kombinovaný cyklus, použije sa spotreba zodpovedajúca príslušnému cyklu premávky zvýšená o 10 % alebo spotreba zodpovedajúca kombinácii jednotlivých cyklov premávky odvodených od konkrétneho režimu jazdy vozidla zvýšená o 10%; pri kombinácii jednotlivých cyklov premávky sa na žiadosť zamestnanca použije iba spotreba pre kombinovaný cyklus zvýšená o 10 %,
d) ak je v doklade vozidla uvedená spotreba bez členenia na cykly, použije sa táto spotreba zvýšená o 10 % a pri jazde vozidla v meste zvýšená o 20 %,
e) ak je v doklade vozidla, ktoré je poháňané len elektrickou energiou, uvedená spotreba elektrickej energie, použije sa táto spotreba zvýšená o 10 % a pri jazde vozidla na rýchlostných cestách a diaľniciach zvýšená o 20 %.
RADA!
Pre elektro-vozidlá s údajom o spotrebe v doklade o vozidle (údaj nie je povinný) sa teda osobitne od 1. 1. 2025 zaviedla úprava, v rámci ktorej sa jednak zvyšuje spotreba vozidla poháňaného len elektrickou energiou o 10 %, ale zároveň sa vzhľadom na zvýšenú spotrebu elektro-vozidiel pri vyšších rýchlostiach zavádza 20 % zvýšenie pre jazdu po rýchlostnej ceste a diaľnici. U elektromobilov má zamestnanec od 1. 1. 2025 okrem preukázania spotreby z dokladu o vozidle tiež možnosť preukázať spotrebu elektrickej energie meračom zabudovaným priamo v elektro-vozidle, prostredníctvom ktorého je možné preukázateľne zistiť spotrebu elektrickej energie.
Ing. Ján Mintál
