Časové rozlíšenie

v daňových výdavkoch

Princíp časového rozlíšenia (tzv. akruálny princíp) predstavuje v zmysle základne definície podľa ekonomického slovníka princíp využívaný vo finančnom účtovníctve, ktorý spočíva v zaznamenávaní výnosov v čase, keď boli získané a nákladov v období, v ktorom nastali, bez ohľadu na prijaté alebo vyplatené peňažné prostriedky.

Princíp časového rozlíšenia
je jednou z dôležitých vlastností podvojného účtovníctva

Inými slovami, náklady a výnosy sa účtujú do obdobia, kedy súvisiaci výkon skutočne nastal a nie do obdobia, keď došlo k platbe, ktorá zvyčajne prebieha neskôr. Z uvedeného dôvodu je nutné pri účtovaní náklady a výnosy takzvane časovo rozlišovať.

Účtovná závierka zostavená na akruálnom princípe informuje používateľov nielen o minulých transakciách, ktoré si vyžadujú výdavok alebo príjem peňažných prostriedkov, ale tiež aj o povinnosti platiť peňažné prostriedky v budúcnosti.

Problematiku časového rozlíšenia upra­vuje:

•    § 3 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov – predmetná úprava ukladá účtovným jednotkám povinnosť účtovať a vykazovať účtovné prípady v tom období, s ktorým vecne a časovo súvisia,

•    § 5 Opatrenie MF SR č. 23 054/2002 - 92, ktoré upravuje postupy účtovania a rámcovú účtovú osnovu pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v z.n.p.

Časové rozlíšenie z pohľadu ZDP

Daňový dopad časového rozlíšenia v sústave podvojného účtovníctva

Pri daňovom dopade problematiky časového rozlíšenia je potrebné predovšetkým pripomenúť, že na základe ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov sa pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia.

Podľa § 9 ods. 2 postupov účtovania v PÚ sa výsledok hospodárenia pred zdanením zisťuje ako rozdiel výnosov účtovaných na účtoch účtovej triedy 6 a nákladov účtovaných na účtoch účtovej triedy 5 okrem účtov 591, 592, 595 a účtov vnútroorganizačných výnosov a vnútroorganizačných nákladov.

Daňový dopad časového rozlíšenia v sústave jednoduchého účtovníctva

V jednoduchom účtovníctve predstavuje výsledok hospodárenia rozdiel príjmov a výdavkov. Zákon o dani z príjmov ustanovuje, že pri zisťovaní základu dane sa u daňovníka účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva, vždy vychádza z rozdielu príjmov a výdavkov.

Aj u účtovných jednotiek účtujúcich v sústave jednoduchého účtovníctva sa možno stretnúť s časovým rozlíšením, ale nie nákladov a výnosov ako v podvojnom účtovníctve, ale časové rozlíšenie výdavkov na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Napriek skutočnosti, že jednoduché účtovníctvo je založené na tzv. „hotovostnom“ princípe, je tiež veľmi úzko viazané na zákon o dani z príjmov a práve v tejto súvislosti je potrebné aj daňovo efektívne uplatnenie niektorých i keď skutočne zaplatených výdavkov časovo rozlíšiť do viacerých zdaňovacích období. Uvedené skutočnosti však nie sú obsahom jednoduchého účtovníctva, prejavia sa až pri vyplňovaní daňového priznania k dani z príjmov.

Zákon o dani z príjmov ukladá časové rozlíšenie pri:

•    zaplatenom nájomnom fyzickej osobe za príslušné zdaňovacie obdobie, ktoré sa za daňový výdavok uzná najviac do výšky časovo rozlíšenej sumy prislúchajúcej na zdaňovacie obdobie,

•    uplatnení výdavkov na tzv. „zmarené investície“, kedy sa suma súvisiaca s obstaraním dlhodobého nehmotného majetku alebo dlhodobého hmotného majetku účtovaná v knihe dlhodobého majetku alebo evidovaná v evidencii podľa § 6 ods. 11 zákona o dani z príjmov pri zrušení prác a trvalom zastavení prác, ak nejde o škodu, zahrnie do základu dane z príjmov rovnomerne počas 36 mesiacov počnúc mesiacom, v ktorom daňovník o týchto skutočnostiach účtoval alebo ich evidoval v evidencii podľa § 6 ods. 11 zákona o dani z príjmov,

•    výdavkoch na sponzorské u sponzora na základe zmluvy o sponzorstve v športe poskytnuté počas obdobia trvania zmluvy o sponzorstve v športe, ktoré sa do základu dane zahŕňajú v rozsahu podľa jeho skutočného použitia v príslušnom zdaňovacom období, ak v príslušnom zdaňovacom období sponzor vykáže kladný základ dane z príjmov.

Opravy chýb minulých
účtovných období

Vychádzajúc z ustanovenia § 17 ods. 15 zákona o dani z príjmov sa opravy chýb minulých účtovných období, ak ide o náklady (výdavky) uznané za daňový výdavok alebo výnosy (príjmy) zahrnované do zdaniteľných príjmov, zahrnujú do základu dane z príjmov toho zdaňovacieho obdobia, s ktorým vecne a časovo súvisia, bez ohľadu na to, či sa účtujú do nákladov, výnosov alebo na účet nerozdelený zisk minulých rokov.

Je teda zrejmé, že pri zisťovaní základu dane z príjmov sa uplatňuje predovšetkým zásada rešpektovania vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a výdavkov v príslušnom zdaňovacom období. Na základe spomínaného ustanovenia sa tak opravy chýb minulých účtovných období bez ohľadu na spôsob ich účtovania (do nákladov alebo do výnosov) zahrnujú do základu dane v tom zdaňovacom období, s ktorým časovo a vecne súvisia, a to napriek skutočnosti, že sú súčasťou výsledku hospodárenia v účtovnom období, v ktorom sa oprava vykonala. Zo spomínaného ustanovenia je jasné, že účtovanie opráv chýb minulých účtovných období nemôže byť súčasťou základu dane z príjmov za zdaňovacie obdobie, v ktorom je o chybe účtované.

V zmysle uvedeného teda v princípe platí, že zaúčtovanie opravy chýb minulých účtovných období môže ale aj nemusí znamenať povinnosť podať dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie, s ktorým výnosy zahrnované do základu dane a daňové výdavky súvisia.

Zákon o dani z príjmov však ustanovuje výnimku z aplikácie popísaného postupu.

V zmysle ustanovenia § 17 ods. 29 zákona o dani z príjmov totiž platí, že ak daňovník v príslušnom zdaňovacom období zahrnul do výsledku hospodárenia vyššie výnosy (príjmy), ako mu vyplýva z osobitného predpisu alebo v príslušnom zdaňovacom období zahrnul do výsledku hospodárenia nižšie náklady (výdavky), ako mu vyplýva z osobitného predpisu a z tohto dôvodu vykázal vyšší základ dane a odviedol vyššiu daň, úprava výsledku hospodárenia alebo nerozdeleného zisku minulých rokov alebo neuhradenej straty minulých rokov v nasledujúcich účtovných obdobiach už nebude mať vplyv na výšku základu dane a daňovej povinnosti; ak sa daňovník rozhodne pre takýto postup v príslušnom zdaňovacom období, neuplatní sa úprava základu dane podľa § 17 ods. 15 zákona o dani z príjmov. Daňovník však môže takýto postup uplatniť len vtedy, ak za príslušné zdaňovacie obdobie nezaniklo právo na vyrubenie dane.

To znamená, že oprava chýb v účtovníctve bude zároveň súčasťou základu dane z príjmov v tom zdaňovacom období, v ktorom sa oprava chyby v účtovníctve skutočne zrealizovala. Postup v zmysle § 17 ods. 29 zákona o dani z príjmov má na daňovníkov v istom zmysle slova „priaznivejší“ dopad, nakoľko im umožňuje ponechať v daňových výdavkoch za zdaňovacie obdobie, v ktorom sa o chybe účtuje, aj tie náklady, ktoré časovo a vecne súvisia s minulým zdaňovacím obdobím. Rovnako je zrejmé, že postup § 17 ods. 29 zákona o dani z príjmov nie je pre daňovníka povinný, poskytuje len možnosť uplatniť daňové výdavky alebo znížiť zdaniteľné príjmy v zdaňovacom období, v ktorom sa o chybe účtuje. Z uvedeného ustanovenia tiež jednoznačne vyplýva, že ak by daňovník opravoval takú účtovnú chybu, ktorá v minulom zdaňovacom období zapríčinila vykázaný nižší základ dane a nižšiu odvedenú daň z príjmov, daňovník je povinný postupovať podľa § 17 ods. 15 zákona o dani z príjmov a teda podať dodatočné daňové priznanie.

Z doteraz uvedeného je zrejmé, že ak daňovník v zdaňovacích obdobiach, ktorých sa oprava chýb minulých účtovných období týka, vykázal vyšší základ dane a odviedol vyššiu daň, môže sa rozhodnúť, či podá dodatočné daňové priznanie, alebo do základu dane zahrnie v zdaňovacom období aj opravy chýb zaúčtované v účtovníctve a dodatočné daňové priznanie nepodá.

Vecný a časový aspekt daňových výdavkov a dodatočné daňové priznanie

V podnikateľskej praxi vznikajú prípady, keď dôjde k polemike, či vzniká resp. nevzniká potreba podania dodatočného daňového priznania k dani z príjmov z dôvodu uplatnenia zásady priraďovania výdavku (nákladu) k vecne a časovo súvisiacemu zdaniteľnému príjmu. Žiadny právny predpis platný v súčasnosti v Slovenskej republike adresne a vymedzujúco neustanovuje prípady, kedy je potrebné podať dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov. Podporne je možné (avšak nie vymedzujúco) aplikovať napr.

Usmernenie Ministerstva financií Slovenskej republiky k niektorým prípadom úprav základu dane, pri ktorých vzniká povinnosť podať dodatočné daňové priznanie, ktoré bolo publikované vo Finančnom spravodajcovi č. 5/2002.

Napriek tomu, že spomínané usmernenie odkazovalo na zákon č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v z.n.p. účinný do 31. 12. 2003, z dôvodu absencie úpravy v danej oblasti možno aj v súčasnosti spomínané usmernenie primerane aplikovať.

Vo všeobecnosti možno vychádzať pri určovaní povinnosti resp. možnosti podať dodatočné daňové priznanie z ustanovenia § 2 písm. j) zákona o dani z príjmov, podľa ktorého je základom dane rozdiel medzi zdaniteľnými príjmami a daňovými výdavkami podľa § 19 tohto zákona, a to pri rešpektovaní ich vecnej a časovej súvislosti v danom zdaňovacom období, pokiaľ priamo v zákone o dani z príjmov nie je ustanovené inak. Zásadu priraďovania výdavku (nákladu) k vecne a časovo súvisiacemu zdaniteľnému príjmu treba rešpektovať aj vtedy, ak daňovník v bežnom zdaňovacom období zistí, že základ dane za niektoré z predchádzajúcich zdaňovacích období vyčíslil v rozpore s vtedy platným právnym alebo skutkovým stavom. Takýmto zistením môže byť predovšetkým:

•    zistenie porušenia niektorého ustanovenia zákona o dani resp. daniach z príjmov, platného v tom zdaňovacom období, s ktorým predmetná položka vecne a časovo súvisí (napr. nesprávne uplatnenie daňových odpisov);

•    zistenie chyby v účtovníctve za predchádzajúce zdaňovacie obdobia (napr. nesprávne zaúčtovanie investície na ťarchu nákladov, nezaúčtovanie alebo duplicitné zaúčtovanie niektorej nákladovej alebo výnosovej položky, rôzne číselné chyby);

•    následné splnenie podmienky rozhodujúcej pre zahrnutie príslušnej nákladovej položky do daňových výdavkov, a to až v niektorom z nasledujúcich zdaňovacích období.

Uvedené zistenia sú dôvodom na úpravu základu dane za to zdaňovacie obdobie, s ktorým príslušná výnosová alebo nákladová položka vecne a časovo súvisí, a to aj vtedy, ak sa o zistenej skutočnosti účtuje do bežného roka. Ak sú plnené podmienky podľa § 16 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v z.n.p., daňovník za zdaňovacie obdobie, s ktorým predmetná položka vecne a časovo súvisí, teda podá dodatočné daňové priznanie.

Na druhej strane však dôvodom na podanie dodatočného daňového priznania nie je najmä:

•    následné porušenie podmienok tých ustanovení zákona o dani z príjmov, pri ktorých splnenie podmienky je viazané na niekoľko zdaňovacích období, pričom daňovník následné porušenie podmienok preukázateľne nemohol predpokladať, rozpustenie zostatkov zákonných rezerv a opravných položiek do výnosov, keď pominú dôvody, pre ktoré boli tvorené], ale len v prípadoch, ak cieľom postupu daňovníka nebolo krátiť daň;

•    následné splnenie podmienok tých ustanovení zákona o dani z príjmov, ktorých splnenie je viazané na niekoľko zdaňovacích období;

•    konečné vyúčtovanie rôznych preddavkových platieb (napr. voda, elektrina, plyn), platených v predchádzajúcom zdaňovacom období, ktorých konečné vyúčtovanie bolo vykonané v bežnom zdaňovacom období;

•    rôzne zľavy z predajnej ceny (napr. množstevné zľavy, zľavy v dôsledku uznaných reklamácií) poskytnuté v bežnom zdaňovacom období za plnenia uskutočnené v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach a pod.

Časové rozlíšenie z pohľadu DPH

Sumy súvisiace s nákladmi budúcich období sa účtujú na základe vystavených dokladov platiteľom dane. Platiteľ, ktorý prijal zdaniteľné plnenie, má v princípe nárok na odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, kedy splnil podmienky ustanovené v rámci § 49 až § 51 zákona o DPH.

Uplatňovanie DPH na základe prijatia platby za dodanie tovaru alebo služby

V uvedenej súvislosti je vhodné pripomenúť ustanovenie § 68d zákona o DPH, v rámci ktorého je obsiahnutá osobitná úprava uplatňovania dane na základe prijatia platby za dodanie tovaru alebo služby. Daňová povinnosť pri uplatňovaní tejto osobitnej úpravy vzniká dňom prijatia platby za tovar alebo službu, ktoré sú alebo majú byť dodané, a to z prijatej platby. Právo odpočítať daň z tovarov a služieb, ktorú voči platiteľovi, ktorý uplatňuje túto osobitnú úpravu uplatnil iný platiteľ, vzniká dňom zaplatenia za tovar alebo službu platiteľom dodávateľovi. Ak platiteľ zaplatí len časť protihodnoty za tovar alebo službu, právo odpočítať daň vzniká pomerne podľa výšky sumy, ktorú zaplatil.

Uplatňovanie osobitnej úpravy je možné len pri dodaní tovarov a služieb s miestom dodania v tuzemsku, ktoré sú uskutočnené za protihodnotu a pri ktorých je osobou povinnou platiť daň dodávateľ tovaru alebo služby, okrem dodania tovarov a služieb podľa § 43 a § 47 zákona o DPH.

Platitelia DPH oprávnení uplatňovať osobitnú úpravu

Pre uplatňovanie osobitnej úpravy sa podľa § 68d ods. 1 zákona o DPH môže rozhodnúť len platiteľ registrovaný podľa § 4 zákona o DPH, t. j. zdaniteľná osoba, ktorá má sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň v tuzemsku a ak nemá takéto miesto, ale má bydlisko v tuzemsku alebo sa v tuzemsku obvykle zdržiava, pričom uplatňovanie osobitnej úpravy je dobrovoľné. Osobitnú úpravu teda nemôžu uplatňovať platitelia registrovaní podľa § 4b, § 5 a § 6 zákona o DPH.

Pre uplatňovanie osobitnej úpravy sa môžu rozhodnúť len tí platitelia, ktorých obrat za predchádzajúci kalendárny rok nedosiahol 100 000 eur a odôvodnene predpokladajú, že tento obrat nedosiahnu ani v prebiehajúcom kalendárnom roku. Uvedené platí z dôvodu, že spomínaná osobitná úprava je určená na podporu malých a stredných podnikateľov.

Ďalšou podmienkou pre možnosť uplatňovať osobitnú úpravu je skutočnosť, že na platiteľa registrovaného podľa § 4 zákona o DPH nebol vyhlásený konkurz alebo nevstúpil do likvidácie.

Pre uplatňovanie osobitnej úpravy sa môže rozhodnúť aj novoregistrovaný platiteľ, ktorý v predchádzajúcom kalendárnom roku nedosiahol žiadny obrat a odôvodnene predpokladá, že v prebiehajúcom kalendárnom roku nedosiahne obrat 100 000 eur.

Začiatok uplatňovania
osobitnej úpravy

Ak platiteľ registrovaný podľa § 4 zákona o DPH spĺňa podmienky pre uplatňovanie osobitnej úpravy a rozhodne sa pre jej uplatňovanie, bude uplatňovať túto úpravu od prvého dňa zdaňovacieho obdobia, t. j. od prvého dňa kalendárneho mesiaca alebo od prvého dňa kalendárneho štvrťroka v závislosti od zdaňovacieho obdobia. Dátum začatia uplatňovania osobitnej úpravy platiteľ písomne oznámi daňovému úradu najneskôr do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom začal uplatňovať osobitnú úpravu. Lehota na oznámenie do konca kalendárneho mesiaca sa vzťahuje aj na platiteľov, ktorí majú zdaňovacie obdobie kalendárny štvrťrok.

Vznik daňovej povinnosti

Daňová povinnosť pri uplatňovaní osobitnej úpravy vzniká dňom prijatia platby za tovar alebo službu, ktoré sú alebo majú byť dodané, a to z prijatej platby. Platiteľovi, ktorý sa rozhodol uplatňovať osobitnú úpravu, vzniká daňová povinnosť momentom prijatia platby, pričom rovnaký postup pri vzniku daňovej povinnosti sa uplatní v prípade, či ide o platbu za dodaný tovar alebo službu alebo ide o prijatý preddavok na dodanie tovaru alebo služby. Daňová povinnosť vzniká vo výške, ktorá zodpovedá prijatej platbe za plnenie. Prijatá platba sa považuje za platbu, ktorá obsahuje daň.

V prípade uplatňovania osobitnej úpravy, vzniká daňová povinnosť aj pri čiastkovom alebo opakovanom dodaní tovaru alebo služby dňom prijatia platby za tovar alebo službu, ktoré sú alebo majú byť dodané, a to vo výške, ktorá zodpovedá prijatej platbe za plnenie. Pri uplatňovaní osobitnej úpravy sa určí deň vzniku daňovej povinnosti, t. j. deň prijatia platby. Za deň prijatia platby sa pri peňažných úhradách považuje deň, keď dodávateľ, ktorý uplatňuje osobitnú úpravu, prijal peňažné prostriedky. V ostatných prípadoch sa za deň prijatia platby považuje deň uspokojenia pohľadávky dodávateľa odberateľom alebo inou osobou.

Zákon o DPH osobitne rieši postup pri uplatnení osobitnej úpravy v prípade postúpenia pohľadávky. Ak platiteľ, ktorý uplatňuje osobitnú úpravu, postúpi pohľadávku novému veriteľovi, pôvodnému veriteľovi vzniká daňová povinnosť dňom postúpenia pohľadávky napriek skutočnosti, že odberateľ pôvodnému veriteľovi nezaplatil za dodaný tovar alebo službu.

Pri postúpení pohľadávky novému veriteľovi základom dane je cena bez dane, ktorú pôvodný veriteľ požadoval za dodaný tovar alebo službu od odberateľa, a nie cena, za ktorú bola pohľadávka novým veriteľom odkúpená.

V súvislosti s problematikou vzniku daňovej povinnosti je v kontexte s ustanovením § 68d ods. 3 zákona o DPH poznamenať nasledujúce zásady:

•    Ak platiteľ, ktorý uplatňuje osobitnú úpravu, uskutoční dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu oslobodené od dane podľa § 43 zákona o DPH, daňová povinnosť mu nevznikne podľa § 68d ods. 4 zákona o DPH. Pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu daňová povinnosť platiteľovi, ktorý uplatňuje osobitnú úpravu, vzniká podľa § 19 ods. 8 zákona o DPH 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď bol tovar dodaný, alebo dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pred 15. dňom.

•    Ak platiteľ, ktorý uplatňuje osobitnú úpravu, uskutoční vývoz tovaru oslobodený od dane podľa § 47 zákona o DPH, daňová povinnosť mu nevznikne podľa § 68d ods. 4 zákona o DPH. Ak platiteľ, ktorý uplatňuje osobitnú úpravu, vyvezie tovar do tretieho štátu oslobodený od dane podľa § 47 zákona o DPH, za deň dodania tovaru sa podľa § 19 ods. 9 zákona o DPH považuje deň výstupu tovaru z územia EÚ, ktorý je potvrdený colným orgánom v colnom vyhlásení alebo v zjednodušenom colnom vyhlásení.

•    Ak platiteľ uplatňujúci osobitnú úpravu dodá tovar alebo službu v tuzemsku podľa § 8 ods. 3 alebo § 9 ods. 2 a 3 zákona o DPH, daňová povinnosť pri dodaní tovaru alebo služby vzniká podľa § 19 ods. 1 alebo 2 zákona o DPH.

•    Ak platiteľ uplatňujúci osobitnú úpravu je osobou povinnou platiť daň pri tovare alebo službách podľa § 69 ods. 2, 3, 7 a 9 zákona o DPH dodaných zahraničnou osobou z iného členského štátu alebo z tretieho štátu, ak miesto dodania tovaru alebo služby je v tuzemsku, daňová povinnosť vzniká podľa § 19 ods. 1 alebo 2 zákona o DPH.

•    Ak platiteľ uplatňujúci osobitnú úpravu nadobudne tovar v tuzemsku z iného členského štátu a je osobou povinnou platiť daň podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH, daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru vzniká podľa § 20 ods. 1 zákona o DPH.

•    Ak platiteľ uplatňujúci osobitnú úpravu dodá tovar alebo službu, pri ktorej dochádza k tuzemskému prenosu daňovej povinnosti, osobou povinnou platiť daň je podľa § 69 ods. 10, 11 a 12 zákona o DPH odberateľ – platiteľ, ktorému je tovar alebo služba dodaná, a daňová povinnosť vzniká podľa § 19 ods. 1 alebo 2 zákona o DPH.

Odpočítanie dane

Pravidlá odpočítania dane platiteľom, ktorý uplatňuje osobitnú úpravu, sú obsiahnuté v ustanovení § 68d ods. 5 zákona o DPH. V zásade platí, že:

•    Právo odpočítať daň z tovarov a služieb, ktorú voči platiteľovi podľa § 68d ods. 2 zákona o DPH uplatnil iný platiteľ, vzniká dňom zaplatenia za tovar alebo službu platiteľom podľa § 68d ods. 2 zákona o DPH dodávateľovi.

•    Ak platiteľ podľa § 68d ods. 2 zákona o DPH zaplatí len časť protihodnoty za tovar alebo službu, právo odpočítať daň vzniká pomerne podľa výšky sumy, ktorú zaplatil.

Ak platiteľ, ktorý uplatňuje osobitnú úpravu, zaplatí za tovar alebo službu inej osobe ako dodávateľovi z dôvodu postúpenia pohľadávky pôvodným veriteľom, právo odpočítať daň vznikne dňom zaplatenia tejto inej osobe (postupníkovi), a to pomerne podľa výšky sumy, ktorú platiteľ zaplatil.

Ak je teda platiteľ v pozícii dodávateľa, ktorému vzniká daňová povinnosť až na základe prijatej platby, táto skutočnosť ovplyvní vznik práva na odpočítanie dane u jeho odberateľov takto:

•    Ak odberateľ uplatňuje osobitnú úpravu, právo odpočítať daň podľa § 68d ods. 5 zákona o DPH vzniká dňom zaplatenia za tovar alebo službu dodávateľovi.

•    Ak odberateľ neuplatňuje osobitnú úpravu, právo odpočítať daň z prijatých tovarov a služieb vzniká podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Z dôvodu, že dodávateľ uplatňuje osobitnú úpravu, daňová povinnosť vzniká podľa § 68d ods. 4 zákona o DPH dňom prijatia platby za tovar alebo službu. Keďže dodávateľovi vzniká daňová povinnosť dňom prijatia platby za tovar alebo službu, odberateľovi, ktorý neuplatňuje osobitnú úpravu, vzniká právo na odpočítanie dane dňom zaplatenia za tovar alebo službu.

•    Ak dodávateľ neuplatňuje osobitnú úpravu a daňová povinnosť z dodaných tovarov a služieb vzniká podľa § 19 ods. 1 alebo 2 zákona o DPH dňom dodania tovaru alebo služby, odberateľovi, ktorý neuplatňuje osobitnú úpravu, vzniká právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH dňom vzniku daňovej povinnosti dodávateľovi, t. j. dňom dodania tovaru alebo služby.

•    Platiteľovi, ktorý uplatňuje osobitnú úpravu, teda vzniká právo na odpočítanie dane dňom zaplatenia za tovar alebo službu dodávateľovi bez ohľadu na skutočnosť, či dodávateľ uplatňuje alebo neuplatňuje osobitnú úpravu. Keď platiteľ uplatňujúci osobitnú úpravu nakúpi tovary alebo služby tak od platiteľa, ktorý uplatňuje osobitnú úpravu, ako aj od platiteľa, ktorý neuplatňuje osobitnú úpravu, právo na odpočítanie dane mu v každom prípade vzniká až dňom zaplatenia dodávateľovi.

•    Pri platbe v hotovosti je dňom zaplatenia deň prijatia hotovosti. Pri bezhotovostnej platbe (jednorazový prevod, trvalý príkaz, inkaso a pod.) je dňom zaplatenia deň, kedy bola platba pripísaná na účet dodávateľa. Ak je platba uskutočnená platobnou kartou, za deň zaplatenia sa považuje deň použitia karty, ale len v prípade, ak je tržba evidovaná prostredníctvom elektronickej registračnej pokladnice.

Ak platiteľ uplatňujúci osobitnú úpravu zaplatí len časť protihodnoty, právo odpočítať daň sa uplatní vo výške, ktorá zodpovedá realizovanej platbe za plnenie.

Rovnaký princíp sa uplatňuje aj pri vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa, ktorý uplatňuje osobitnú úpravu a daňová povinnosť mu vzniká dňom prijatia platby za tovar alebo službu v rozsahu prijatej platby.

Zaplatená platba sa považuje za platbu, ktorá obsahuje daň. V § 68d ods. 5 zákona o DPH je upravený vznik práva na odpočítanie dane z prijatých tovarov a služieb dodaných iným platiteľom s miestom dodania v tuzemsku.

Aj v prípade osobitnej úpravy uplatňovania dane na základe prijatia platby za dodanie tovaru alebo služby záleží výška odpočítateľnej dane od skutočnosti, na aké podnikateľské aktivity platiteľ prijaté plnenie použije. Pri odpočítaní dane sa uplatňuje princíp vecného priraďovania dane z prijatých tovarov a služieb k uskutočneným zdaniteľným obchodom platiteľa , a to v závislosti od toho, na aký účel je každý jednotlivý tovar alebo služba prijatá. Prijatý tovar alebo službu platiteľ posudzuje v závislosti od toho, či je tovar alebo služba prijatá:

1. výlučne na zdaniteľné obchody, pri ktorých vzniká daňová povinnosť alebo na zdaniteľné obchody oslobodené od dane s nárokom na odpočítanie dane, kedy je daň plne odpočítateľná,

2. výlučne na zdaniteľné obchody, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až § 42 zákona o DPH, kedy daň nie je odpočítateľná,

3. na zdaniteľné obchody, pri ktorých vzniká daňová povinnosť, resp. zdaniteľné obchody oslobodené od dane s nárokom na odpočítanie dane a súčasne na zdaniteľné obchody, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až § 42 zákona o DPH, kedy je daň odpočítateľná v pomernej výške.

Ak platiteľ, ktorý uplatňuje osobitnú úpravu, vykonáva činnosti s nárokom na odpočítanie dane, ako aj činnosti oslobodené od dane bez nároku na odpočítanie dane a prijaté plnenia použije na zdaniteľné obchody zdaňované, resp. oslobodené od dane s nárokom na odpočítanie dane a súčasne na zdaniteľné obchody oslobodené od dane podľa § 28 až § 42 zákona o DPH, odpočítanie dane uplatňuje v pomernej výške podľa § 50 zákona o DPH. V jednotlivých zdaňovacích obdobiach v priebehu kalendárneho roka platiteľ použije koeficient z predchádzajúceho kalendárneho roka. Ak nemožno použiť koeficient z predchádzajúceho kalendárneho roka, určí platiteľ koeficient na príslušný kalendárny rok odhadom podľa charakteru svojej činnosti so súhlasom správcu dane. Po skončení kalendárneho roka vypočíta platiteľ koeficient z údajov skončeného kalendárneho roka a vypočíta odpočítateľnú daň za príslušný kalendárny rok. Rozdiel medzi odpočítanou daňou v jednotlivých zdaňovacích obdobiach a daňou vypočítanou za kalendárny rok vysporiada platiteľ v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka na ťarchu alebo v prospech štátneho rozpočtu. Ak je účtovným obdobím platiteľa hospodársky rok, vysporiadanie dane vykoná platiteľ v poslednom zdaňovacom období hospodárskeho roka.

Právo na odpočítanie dane zaplatenej dodávateľovi môže platiteľ uplatňujúci osobitnú úpravu uplatniť, ak má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH. Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 51 ods. 2 zákona o DPH najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má faktúru. Ak platiteľ nemá faktúru do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane faktúru. Ak je účtovným obdobím platiteľa hospodársky rok, uplatňuje si odpočítanie dane v rámci hospodárskeho roka.

Ak platiteľovi vzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH v zdaňovacích obdobiach predchádzajúcich zdaňovaciemu obdobiu, v ktorom platiteľ začal uplatňovať osobitnú úpravu, a toto právo si do začatia uplatňovania osobitnej úpravy neuplatnil, v súlade s § 51 ods. 2 zákona o DPH si právo na odpočítanie dane môže uplatniť najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má faktúru. Ak platiteľ nemá faktúru do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane faktúru. Tento postup nie je ovplyvnený skutočnosťou, že platiteľ začal uplatňovať osobitnú úpravu.

V súvislosti s problematikou odpočítania dane je v kontexte s ustanovením § 68d ods. 3 zákona o DPH poznamenať nasledujúce zásady:

•    Ak platiteľ uplatňujúci osobitnú úpravu je osobou povinnou platiť daň pri tovare alebo službách podľa § 69 ods. 2, 3, 7 a 9 zákona o DPH dodaných zahraničnou osobou z iného členského štátu alebo z tretieho štátu a miesto dodania tovaru alebo služby je v tuzemsku, daňová povinnosť vzniká podľa § 19 ods. 1 alebo 2 zákona o DPH a právo na odpočítanie dane vzniká podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH.

•    Ak platiteľ uplatňujúci osobitnú úpravu nadobudne tovar v tuzemsku z iného členského štátu a je osobou povinnou platiť daň podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH, daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru vzniká podľa § 20 ods. 1 zákona o DPH a právo na odpočítanie dane vzniká podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH.

•    Ak platiteľ uplatňujúci osobitnú úpravu prijíma tovar alebo službu, pri ktorej dochádza k tuzemskému prenosu daňovej povinnosti, osobou povinnou platiť daň je podľa § 69 ods. 10, 11 a 12 zákona o DPH odberateľ – platiteľ, ktorému je tovar alebo služba dodaná, daňová povinnosť vzniká podľa § 19 ods. 1 alebo 2 zákona o DPH a právo na odpočítanie dane vzniká podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH.

Vyhotovovanie faktúr

Faktúra vyhotovená platiteľom podľa § 68d ods. 2 zákona o DPH okrem zjednodušenej faktúry podľa § 74 ods. 3 písm. a) a b) zákona o DPH, ktorá je vyhotovená oproti prijatiu platby, musí obsahovať aj zreteľnú a čitateľnú slovnú informáciu „daň sa uplatňuje na základe prijatia platby“. Táto informácia upozorňuje odberateľa, že obchoduje s platiteľom uplatňujúcim osobitnú úpravu, čo má vplyv na vznik práva na odpočítanie dane aj u platiteľa, ktorý neuplatňuje osobitnú úpravu. Slovná informácia „daň sa uplatňuje na základe prijatia platby“ nemusí byť uvedená na zjednodušených faktúrach podľa § 74 ods. 3 písm. a) a b) zákona o DPH, ktoré sú vyhotovené oproti prijatiu platby a ktorými sú:

•    doklad za tovar alebo službu, ak cena vrátane dane nie je viac ako 100 eur,

•    doklad vyhotovený pokladnicou e-kasa klient podľa osobitného predpisu, ak cena tovaru alebo služby vrátane dane nie je viac ako 400 eur, a doklad vyhotovený tankovacím automatom pre bezobslužné čerpanie pohonných látok, ak cena tovaru vrátane dane uhradená elektronickým platobným prostriedkom nie je viac ako 400 eur; doklad pritom nemusí obsahovať údaje podľa § 74 ods. 1 písm. b) zákona o DPH a jednotkovú cenu podľa § 74 ods. 1 písm. g) spomínaného právneho predpisu,

Odpočítanie dane

§ 49 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodmoty

Odpočítanie dane platiteľom

(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a)  voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,

b)  ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,

c)  ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,

d)  ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.

(3) Platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 42, s výnimkou poisťovacích služieb podľa § 37 a finančných služieb podľa § 39, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskej únie, alebo ak sú tieto služby priamo spojené s vývozom tovaru mimo územia Európskej únie. Platiteľ, ktorý dodáva investičné zlato oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, a platiteľ, ktorý sprostredkováva dodanie investičného zlata oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na túto činnosť, s výnimkou dane z tovarov a služieb podľa § 67 ods. 5 a 6.

(4) Ak platiteľ použije tovary a služby pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých môže odpočítať daň, a súčasne pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých nemôže odpočítať daň podľa odseku 3 alebo odseku 6, je povinný postupovať pri výpočte pomernej výšky dane, ktorú môže odpočítať, podľa § 50.

(5) Platiteľ, ktorý nadobudne investičný majetok podľa § 54 ods. 2 písm. a) alebo písm. d) a pri nadobudnutí tohto majetku predpokladá jeho použitie na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, sa môže rozhodnúť, že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia tohto investičného majetku na iný účel ako na podnikanie. Ak sa platiteľ rozhodne, že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia majetku podľa prvej vety na iný účel ako na podnikanie, nepovažuje sa použitie tohto majetku na iný účel ako na podnikanie v tomto rozsahu za dodanie tovaru za protihodnotu (§ 8 ods. 3) alebo dodanie služby za protihodnotu (§ 9 ods. 2 alebo ods. 3); ak platiteľ použije investičný majetok na iný účel ako na podnikanie v inom rozsahu, na postup platiteľa sa vzťahuje § 54d. Ak platiteľ použije prijaté služby, ktoré nie sú investičným majetkom podľa § 54 ods. 2 písm. d), a nadobudnutý tovar, ktorý nie je investičným majetkom podľa § 54 ods. 2 písm. a), b) alebo písm. c), na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia. Pomer použitia tovaru a služieb na podnikanie a na iný účel ako na podnikanie platiteľ určí podľa výšky príjmu z podnikania a iného príjmu ako je príjem z podnikania, doby používania tovaru a služieb na podnikanie a na iný účel ako na podnikanie alebo podľa iného kritéria, použitie ktorého objektívne odráža rozsah použitia tovaru a služieb na podnikanie a na iný účel ako na podnikanie. Odsek 4 týmto nie je dotknutý.

(6) Platiteľ môže odpočítať daň aj v prípade, ak tovary a služby použije na podnikanie v zahraničí, ak by táto daň bola odpočítateľná, keby táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku; to neplatí, ak platiteľ použije tovary a služby na dodanie tovarov a služieb v inom členskom štáte, v ktorom uplatňuje osobitnú úpravu podľa § 68g.

(7) Platiteľ nemôže odpočítať daň pri

a)  kúpe tovarov a služieb na účely pohostenia a zábavy,

b)  prechodných položkách podľa § 22 ods. 3.

(8) Pri prevádzkovaní podniku po vyhlásení konkurzu môže platiteľ odpočítať daň len z tovarov a služieb, ktoré použije na prevádzkovanie podniku; platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb, ktoré použije na udržiavanie a správu konkurznej podstaty, a z tovarov a služieb, ktoré sú hotovým výdavkom správcu konkurznej podstaty a sú pohľadávkou proti konkurznej podstate.

(9) Platiteľ, ktorý je zahraničnou osobou a spĺňa podmienky na vrátenie dane podľa § 55a alebo § 56, nemôže uplatňovať odpočítanie dane z tovarov a služieb prostredníctvom daňového priznania okrem odpočítania dane z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, pri ktorých je osobou povinnou platiť daň podľa § 69 ods. 1 a okrem odpočítania ním uplatnenej ...