Časové rozlíšenie nákladov
a výnosov – daňový pohľad

Princíp časového rozlíšenia (tzv. akruálny princíp) predstavuje v zmysle základnej definície podľa ekonomického slovníka princíp využívaný vo finančnom účtovníctve, ktorý spočíva v zaznamenávaní výnosov v čase, keď boli získané a nákladov v období, v ktorom nastali, bez ohľadu na prijaté alebo vyplatené peňažné prostriedky.

Princíp časového rozlíšenia je jednou z dôležitých vlastností podvojného účtovníctva. Inými slovami, náklady a výnosy sa účtujú do obdobia, kedy súvisiaci výkon skutočne nastal a nie do obdobia, keď došlo k platbe, ktorá zvyčajne prebieha neskôr. Z uvedeného dôvodu je nutné pri účtovaní náklady a výnosy takzvane časovo rozlišovať.

Účtovná závierka zostavená na akruálnom princípe informuje používateľov nielen o minulých transakciách, ktoré si vyžadujú výdavok alebo príjem peňažných prostriedkov, ale tiež aj o povinnosti platiť peňažné prostriedky v budúcnosti. Problematiku časového rozlíšenia upravuje:

•    § 3 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov – predmetná úprava ukladá účtovným jednotkám povinnosť účtovať a vykazovať účtovné prípady v tom období, s ktorým vecne a časovo súvisia,

•    § 5 Opatrenia MF SR č. 23 054/2002 – 92, ktoré upravuje postupy účtovania a rámcovú účtovú osnovu pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v z. n. p. (ďalej iba „postupy účtovania“)

Daňový dopad časového rozlíšenia v sústave podvojného účtovníctva

Pri daňovom dopade problematiky časového rozlíšenia je potrebné predovšetkým pripomenúť, že na základe ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z. n. p. (ďalej iba „zákon o dani z príjmov“) sa pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia. Podľa § 9 ods. 2 postupov účtovania v PÚ sa výsledok hospodárenia pred zdanením zisťuje ako rozdiel výnosov účtovaných na účtoch účtovej triedy 6 a nákladov účtovaných na účtoch účtovej triedy 5 okrem účtov 591, 592, 595 a účtov vnútroorganizačných výnosov a vnútroorganizačných nákladov.

Príklad 1

Obchodná spoločnosť zaplatila vo februári 2026 poistné za svoju nehnuteľnosť na obdobie marec 2026 až február 2027 vo výške 3 000 eur. Ako uvedená skutočnosť ovplyvní základ dane z príjmov spomínanej spoločnosti?

Nakoľko uvedená suma poistného za nehnuteľnosť sa vzťahuje na dve účtovné obdobia, v predmetnom prípade bude nevyhnutné vykonať časové rozlíšenie. Napriek tomu, že v roku 2026 došlo k výdaju celkovej sumy finančných prostriedkov na nájomné, na účely zahrnutia do daňovo uplatniteľných nákladov je však toto potrebné rozdeliť medzi roky 2026 a 2027, a to v súlade s technikou účtovania v podvojnom účtovníctve. Pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa totiž vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia.

Príklad 2

Zamestnanec pracujúci v rámci „konta pracovného času“ má ustanovený týždenný pracovný čas 40 hodín. V decembri 2025 odpracoval v každom týždni iba 30 hodín. Hodinová mzda zamestnanca je stanovená na 6 eur / hod. Neodpracované hodiny zamestnanec odpracuje až v januári 2026.

Zákon o dani z príjmov v rámci § 17 ods. 33 písm. a) ustanovuje, že súčasťou základu dane sú aj mzdy vrátane poistného a príspevkov pri konte pracovného času v zmysle § 87a Zákonníka práce, ktoré sú vyplatené zamestnávateľom za zamestnanca pred vykonaním práce a účtované na účet nákladov budúcich období. Následné zúčtovanie nákladov budúcich období podľa účtovných predpisov v čase vykonania práce sa do základu dane nezahŕňa.

Mzda zamestnanca za mesiac december 2025 pri ustanovenom pracovnom čase činí 960 eur (6 €/hod x 40 hodín x 4 týždne). Mzda za skutočne odpracovaný čas je: 720 eur (6 €/hod x 30 hodín x 4 týždne). Zamestnávateľ na konci účtovného obdobia 2025 rozdiel medzi skutočne odpracovaným pracovným časom (120 hodín) a ustanoveným pracovným časom (160 hodín) zúčtuje prostredníctvom účtu 381 – Náklady budúcich období.

Pri konte pracovného času v prípade menšieho objemu prác za rovnakú odmenu sa časové rozlíšenie mzdových nákladov vrátane poistného, ktoré je povinný platiť zamestnávateľ za zamestnanca zahrnuje do základu dane. Súčasťou základu dane v zdaňovacom období 2025 budú tak nielen mzdové náklady a povinné poistenie za skutočne odpracovaný pracovný čas, ale v súlade s § 17 ods. 33 zákona o dani z príjmov aj mzdové náklady a povinné poistné účtované v zdaňovacom období 2025 prostredníctvom účtu časového rozlíšenia 381 – Náklady budúcich období.

V nasledujúcom zdaňovacom období (január 2026), zamestnanec v decembri 2025 neodpracované hodiny odpracoval. Za tohto predpokladu sa zúčtovanie nákladov budúcich období na príslušný nákladový účet do základu dane v zmysle § 17 ods. 33 zákona o dani z príjmov zahŕňať nebude.

Príklad 3

Spoločnosť prenajala od inej právnickej osoby nákladné motorové vozidlo na obdobie od 1. 10. 2025 do 31. 3. 2026. Mesačné nájomné bolo dohodnuté vo výške 1 000 €. Spoločnosť uhradila nájomné spolu za 6 mesiacov, t. j. vo výške 6 000 €, dňa 20. 2. 2026. V ktorom zdaňovacom období bude nájomné súčasťou základu dane?

Spoločnosť – nájomca musela v účtovníctve uplatniť časové rozlíšenie, keď prostredníctvom účtu výdavkov budúcich období zaúčtovala do roku 2025 náklad v sume 3 000 eur (MD518 / D383). Avšak do nákladov alikvotne zaúčtovanú sumu nájomného týkajúceho sa roku 2025 nemôže považovať za daňovo uplatniteľný výdavok roka 2025, keďže k úhrade nájomného dôjde až v roku 2026. Nájomca je teda povinný nájomné zaúčtované v nákladoch v roku 2025 vo výške 3 000 eur pri zisťovaní základu dane z príjmov k výsledku hospodárenia pripočítať. Do základu dane sa nájomné za časť roka 2025 zahrnie až po zaplatení, t. j. v roku 2026. Uvedené vyplýva z ustanovenia § 17 ods. 19 písm. b) zákona o dani z príjmov. Nájomné zaplatené v roku 2026 za mesiac január 2026 až marec 2026, bude v roku 2026 uznaným daňovým výdavkom.

Opravy chýb minulých
účtovných období

Vychádzajúc z ustanovenia § 17 ods. 15 zákona o dani z príjmov sa opravy chýb minulých účtovných období, ak ide o náklady (výdavky) uznané za daňový výdavok alebo výnosy (príjmy) zahrnované do zdaniteľných príjmov, zahrnujú do základu dane z príjmov toho zdaňovacieho obdobia, s ktorým vecne a časovo súvisia, bez ohľadu na to, či sa účtujú do nákladov, výnosov alebo na účet nerozdelený zisk minulých rokov.

Je teda zrejmé, že pri zisťovaní základu dane z príjmov sa uplatňuje predovšetkým zásada rešpektovania vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a výdavkov v príslušnom zdaňovacom období. Na základe spomínaného ustanovenia sa tak opravy chýb minulých účtovných období bez ohľadu na spôsob ich účtovania (do nákladov alebo do výnosov) zahrnujú do základu dane v tom zdaňovacom období, s ktorým časovo a vecne súvisia, a to napriek skutočnosti, že sú súčasťou výsledku hospodárenia v účtovnom období, v ktorom sa oprava vykonala. Zo spomínaného ustanovenia je jasné, že účtovanie opráv chýb minulých účtovných období nemôže byť súčasťou základu dane z príjmov za zdaňovacie obdobie, v ktorom je o chybe účtované. V zmysle uvedeného teda v princípe platí, že zaúčtovanie opravy chýb minulých účtovných období môže ale aj nemusí znamenať povinnosť podať dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie, s ktorým výnosy zahrnované do základu dane a daňové výdavky súvisia. Zákon o dani z príjmov však ustanovuje výnimku z aplikácie popísaného postupu.

V zmysle ustanovenia § 17 ods. 29 zákona o dani z príjmov totiž platí, že ak daňovník v príslušnom zdaňovacom období zahrnul do výsledku hospodárenia vyššie výnosy (príjmy), ako mu vyplýva z osobitného predpisu alebo v príslušnom zdaňovacom období zahrnul do výsledku hospodárenia nižšie náklady (výdavky), ako mu vyplýva z osobitného predpisu a z tohto dôvodu vykázal vyšší základ dane a odviedol vyššiu daň, úprava výsledku hospodárenia alebo nerozdeleného zisku minulých rokov alebo neuhradenej straty minulých rokov v nasledujúcich účtovných obdobiach už nebude mať vplyv na výšku základu dane a daňovej povinnosti; ak sa daňovník rozhodne pre takýto postup v príslušnom zdaňovacom období, neuplatní sa úprava základu dane podľa § 17 ods. 15 zákona o dani z príjmov. Daňovník však môže takýto postup uplatniť len vtedy, ak za príslušné zdaňovacie obdobie nezaniklo právo na vyrubenie dane.

Oprava chýb v účtovníctve bude zároveň súčasťou základu dane z príjmov v tom zdaňovacom období, v ktorom sa oprava chyby v účtovníctve skutočne zrealizovala. Postup v zmysle § 17 ods. 29 zákona o dani z príjmov má na daňovníkov v istom zmysle slova „priaznivejší“ dopad, nakoľko im umožňuje ponechať v daňových výdavkoch za zdaňovacie obdobie, v ktorom sa o chybe účtuje, aj tie náklady, ktoré časovo a vecne súvisia s minulým zdaňovacím obdobím. Rovnako je zrejmé, že postup § 17 ods. 29 zákona o dani z príjmov nie je pre daňovníka povinný, poskytuje len možnosť uplatniť daňové výdavky alebo znížiť zdaniteľné príjmy v zdaňovacom období, v ktorom sa o chybe účtuje. Z uvedeného ustanovenia tiež jednoznačne vyplýva, že ak by daňovník opravoval takú účtovnú chybu, ktorá v minulom zdaňovacom období zapríčinila vykázaný nižší základ dane a nižšiu odvedenú daň z príjmov, daňovník je povinný postupovať podľa § 17 ods. 15 zákona o dani z príjmov a teda podať dodatočné daňové priznanie.

Ak daňovník v zdaňovacích obdobiach, ktorých sa oprava chýb minulých účtovných období týka, vykázal vyšší základ dane a odviedol vyššiu daň, môže sa rozhodnúť, či podá dodatočné daňové priznanie, alebo do základu dane zahrnie v zdaňovacom období aj opravy chýb zaúčtované v účtovníctve a dodatočné daňové priznanie nepodá.

Príklad 4

Spoločnosť zistí, že vo februári 2026 dostala faktúru za reklamu poskytnutú v roku 2025. Túto faktúru v roku 2025 nezahrnula do daňových výdavkov. Môže teraz, v roku 2026, pri uzávierkových prácach preúčtovať spoločnosť náklady na reklamu za rok 2025 na nákladové účty (ide o nevýznamné sumy) a zahrnúť tieto náklady, týkajúce sa roku 2025, do daňových výdavkov, a teda do základu dane za rok 2026?

Účtovná jednotka účtuje v zmysle § 3 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovné prípady na základe vecnej a časovej súvislosti. Ak túto zásadu nemožno dodržať, účtovná jednotka ich zaúčtuje a vykáže v období, keď sa tieto skutočnosti zistili.

Z pohľadu zákona o dani z príjmov platí, že ak daňovník v dôsledku účtovnej chyby minulých účtovných období zahrnul do výsledku hospodárenia vyššie náklady alebo nižšie výnosy, má povinnosť postupovať podľa § 17 ods. 15 zákona o dani z príjmov a opravu nákladov alebo výnosov zahrnúť do toho zdaňovacieho obdobia, s ktorým chyba časovo a vecne súvisí prostredníctvom dodatočného daňového priznania, a to v lehote do konca mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola chyba zistená.

Ak však spoločnosť v dôsledku účtovnej chyby zahrnula v minulosti do výsledku hospodárenia nižšie náklady alebo vyššie výnosy, môže pri zahrnovaní opravy tejto účtovnej chyby do základu dane z príjmov postupovať podľa § 17 ods. 29 zákona o dani z príjmov resp. môže sa rozhodnúť, či uplatní postup podľa § 17 ods. 29 alebo ods. 15 zákona o dani z príjmov. Ak sa rozhodne postupovať podľa § 17 ods. 29 spomínaného právneho predpisu, potom súčasťou základu dane z príjmov v príslušnom zdaňovacom období (2026) bude aj oprava vykonaná v účtovníctve, v ktorom bola chyba zistená. Takto vykonaná oprava už nebude mať vplyv na zdaňovacie obdobia, s ktorými vecne a daňovo súvisí (2025) a nebude tak potrebné podávať dodatočné daňové priznanie za rok 2025.

Ing. Ján Mintál

ZÁKON č. 595/2003 Z. z.
o dani z príjmov

§ 17

Všeobecné ustanovenia o zisťovaní základu dane

(15) Pri zrušení opravných položiek a zrušení rezerv na účet nerozdelený zisk minulých rokov1) sa základ dane zvyšuje o zaúčtovanú výšku zostatkov týchto účtov, ak ich tvorba je považovaná za daňový výdavok. Opravy chýb minulých účtovných období, ak ide o náklady (výdavky) uznané za daňový výdavok alebo výnosy (príjmy) zahrnované do zdaniteľných príjmov, sa zahrnujú do základu dane toho zdaňovacieho obdobia, s ktorým vecne a časovo súvisia, bez ohľadu na to, či sa účtujú do nákladov, výnosov alebo na účet nerozdelený zisk minulých rokov.

(16) Do základu dane daňovníka nezaloženého alebo nezriadeného na podnikanie (§ 12 ods. 2) sa pri predaji majetku, ktorý bol používaný na činnosť, z ktorej príjmy sú predmetom dane, zahrnie rozdiel, o ktorý príjem z jeho predaja prevyšuje cenu podľa § 25, zníženú o odpisy uplatnené v daňových výdavkoch vypočítané podľa § 27 alebo § 28. Pri predaji hmotného majetku, ktorý tento daňovník nepoužíval na činnosť, z ktorej príjmy sú predmetom dane, je súčasťou základu dane aj rozdiel, o ktorý príjem z jeho predaja prevyšuje cenu, v ktorej bol majetok ocenený v účtovníctve pri jeho nadobudnutí, zvýšenú o náklady preukázateľne vynaložené na jeho technické zhodnotenie.

(17) Kurzové rozdiely vznikajúce v účtovníctve z dôvodu nezrealizovaného inkasa pohľadávok alebo neuhradených platieb záväzkov ku dňu, ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka, sa zahrnujú do základu dane daňovníka v zdaňovacom období, v ktorom o nich účtuje, ak sa nerozhodne zahrnovať ich do základu dane v tom zdaňovacom období, v ktorom došlo k inkasu alebo odpisu pohľadávky, platbe alebo odpisu záväzku. V zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník rozhodne zahrnovať kurzové rozdiely do základu dane v súlade s účtovníctvom, je povinný zahrnúť do základu dane aj kurzové rozdiely vyčíslené v účtovníctve nezahrnuté do základu dane v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach. Právny nástupca daňovníka zrušeného bez likvidácie alebo nástupník daňovníka, ktorý sa rozdeľuje odštiepením môže pokračovať v postupe nezahrnovania kurzových rozdielov vznikajúcich v účtovníctve do základu dane, ak právnym nástupcom alebo nástupníkom je novozaložená obchodná spoločnosť alebo ak tento postup už uplatňoval aj daňovník, ktorý je právnym nástupcom daňovníka ...