| |
CIVILNÝ SPOROVÝ PORIADOK
Nový kódex civilného procesu si vyžiadali spoločensko-ekonomické potreby spoločnosti, potreba efektívneho fungovania trhového mechanizmu, ktorý je závislý priamo od kvality podnikateľského prostredia. Jedným z najdôležitejších cieľov však bola čo najvyššia úroveň vymožiteľnosti práva, ktorá predstavuje základný pilier právneho štátu. Pod vymožiteľnosťou práva rozumieme súhrn možností dosiahnuť ochranu práv a právom chránených záujmov spôsobom, ktorý stanovuje zákon. Zabezpečenie rýchleho a zároveň spravodlivého súdneho konania je ideálny stav, ktorý sa postupne napĺňa uvedenou rekodifikáciou.
Základné princípy, na ktorých spočíva tento zákon tvoria rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované právne normy Civilného sporového poriadku. Tieto základné princípy sú rovnocenné a ich poradie nevyjadruje ich dôležitosť. Okrem iného sa tu však zakotvuje pravidlo zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae), teda že sudca nemôže spor neprejednať a nerozhodnúť, ak chýba výslovná právna úprava prejednávanej právnej veci. Analógia umožňuje sudcovi použiť ustanovenie svojim obsahom a účelom natoľko podobné, že je žiaduce posúdiť podľa neho i právne veci, ktoré do hypotézy právnej normy výslovne poňaté neboli. Sudcovi sa umožňuje vec spravodlivo rozhodnúť aj v prípadoch, ak výslovné znenie zákona neexistuje. V základných princípoch sa okrem iného zavádza moderné poňatie bývalej zásady rovnosti účastníkov. Priorizuje sa v ňom nové poňatie kontradiktórneho procesu, kde proti sebe stoja dve strany s protichodným záujmom na výsledku sporu. Reflektuje sa judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva, ktorá zásadu rovnosti zbraní vníma ako rovnakú mieru možností participovať na procesných úkonoch ako vlastných (prostriedky procesného útoku v procesných úkonoch), tak i v procesných úkonoch protistrany v tom zmysle, aby ku každej relevantnej námietke, tvrdeniu či dôkazu mala objektívnu možnosť vyjadriť sa protistrana. Nóvum spočíva v zavedení osobitných konaní so slabšou stranou, ktoré výrazne modifikujú doterajšie chápanie rovnosti strán sporu. Súd v týchto prípadoch musí zohľadňovať istú hmotnoprávnu i procesnú nerovnováhu sporových strán.
§ Judikatúra
Nález Ústavného súdu SR z 22. júna 2017. sp. zn. II. ÚS 796/2016-65: Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom. Neplatnosť právneho úkonu uvedená v ustanovení § 39 Občianskeho zákonníka má povahu absolútnej neplatnosti. Vo všeobecnej rovine možno povedať, že neplatný je právny úkon, ktorý nemá niektorú z náležitostí, ktoré zákon pod sankciou neplatnosti právneho úkonu vyžaduje. Pritom Občiansky zákonník pojem „absolútna neplatnosť“ nepoužíva. Používa len termín „neplatnosť“, preto platí, že pokiaľ je nejaká vada právneho úkonu sankcionovaná neplatnosťou (a nejde pritom o niektorý z prípadov relatívnej neplatnosti), ide o absolútne neplatný právny úkon.
Nález Ústavného súdu SR z 27. 10. 2016, sp. zn. II. ÚS 560/2016: Úlohou okresného súdu je prekonzultovať so súdnym znalcom jeho objektívnu možnosť vykonať úkon znaleckej činnosti v požadovanej lehote. Ak si okresný súd túto povinnosť nesplní a nariadenie nového znaleckého dokazovania novým súdnym znalcom spôsobí predĺženie samotného konania, zapríčiní tým vznik zbytočných prieťahov.
Uznesenie Ústavného súdu SR zo 4. júla 2017, sp. zn. III. ÚS 459/2017: S ohľadom na podstatu základného práva na zákonného sudcu nie je v konkrétnej veci nevyhnutne rozhodujúce, aký senát ju rozhodol, ak v nej bolo nové pridelenie konkrétneho senátu realizované bez úmyslu ovplyvniť výsledok sporu (prostredníctvom vhodného, menej vhodného, či dokonca neodôvodnene opakovaného pridelenia veci).
PRVÁ ČASŤ
VŠEOBECNÉ USTANOVENIA
PRVÁ HLAVA
PREDMET ZÁKONA
§ 1
Civilný sporový poriadok upravuje postup súdu, strán sporu (ďalej len „strana“) a osôb zúčastnených na konaní pri prejednávaní a rozhodovaní sporov.
§ 2
Podľa tohto zákona sa postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný mimosporový poriadok, Správny súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak.
Komentár k § 1 a 2
Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“ alebo „Civilný sporový poriadok“) nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016. K tomuto dátumu zrušil Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte aj „OSP“ alebo „Občiansky súdny poriadok“), teda zákon č. 99/1963 Zb., ktorého predmetom bola taktiež úprava postupu súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní (v novej právnej úprave sporového konania sú už účastníci nazývaní „strany sporu“). Civilný sporový poriadok však nie je jediným kódexom, ktorý nahrádza doteraz platný a účinný Občiansky súdny poriadok. Na jeho miesto okrem CSP prišiel aj Civilný mimosporový poriadok (ďalej aj „CMP) a Správny súdny poriadok („SSP“). Podľa Civilného sporového poriadku sa postupuje len vtedy, ak je daná právomoc súdu, teda ide o súkromnoprávny spor alebo inú súkromnoprávnu vec, o ktorej podľa zákona nemá rozhodovať iný orgán a zároveň Civilný mimosporový poriadok, Správny súdny poriadok alebo iný zákon (napríklad zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii alebo zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch) neustanovujú inak. Podľa § 1 Civilného mimosporového poriadku súdy prejednávajú a rozhodujú len veci, ktoré sú ustanovené v CMP a podľa § 2 Správneho súdneho poriadku v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených Správnym súdnym poriadkom.
DRUHÁ HLAVA
PRÁVOMOC SÚDU
§ 3
Súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
§ 4
Iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon.
Komentár k § 3 a 4
Ako sme už naznačili pri komentári k § 2, podľa CSP sa postupuje len vtedy, ak je daná právomoc súdu. Judikatúra vymedzuje právomoc ako sumár oprávnení a povinností rozhodovacieho charakteru orgánov ochrany práva, uplatňovaných pri ochrane porušených alebo ohrozených subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov jednotlivcov, fyzických alebo právnických osôb. Súdy prejednávajú v režime sporového procesu súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. V uvedenom normatívnom vymedzení právomoci je dôraz na súkromnoprávny charakter sporov alebo iných „vecí“, ktoré majú základ v súkromnoprávnych vzťahoch, pre ktoré je typické rovné postavenie zúčastnených strán a tzv. autonómia vôle. Čiže podľa § 3 platí, že súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci v zásade prejednávajú a rozhodujú súdy, ak zákon neustanoví výnimku. Naproti tomu ustanovenie § 4 v rámci vymedzenia právomoci súdov pripúšťa aj možnosť, aby súdy rozhodli aj veci, ktoré nemajú súkromnoprávny charakter, ale len za splnenia podmienky, že tak ustanoví zákon.
Právomoc rozhodcovského súdu
§ 5
(1) Na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí, súd skúma, či sa spor nemá prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní.
(2) Na námietku uplatnenú neskôr súd neprihliada.
§ 6
(1) Ak súd na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone zistí, že spor sa má prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní, konanie zastaví.
(2) Ak bolo konanie zastavené podľa odseku 1 a ak bola v tej istej veci podaná žaloba na rozhodcovský súd do 30 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o zastavení konania, zostávajú právne účinky pôvodnej žaloby zachované.
(3) Ak bolo konanie pred rozhodcovským súdom zastavené pre nedostatok jeho právomoci alebo o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu sa rozhodlo v konaní podľa osobitného zákona, zostávajú právne účinky žaloby podanej na rozhodcovský súd zachované, ak bude žaloba podaná do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu o zastavení rozhodcovského konania alebo od právoplatnosti rozhodnutia súdu o určení, že rozhodcovský súd nemá právomoc.
§ 7
(1) Súd na námietku žalovaného neprihliadne a spor prejedná a rozhodne, ak strany vyhlásia, že na rozhodcovskej zmluve netrvajú, alebo ak uznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia bolo v Slovenskej republike odopreté. Neprihliadnutie na námietku musí súd odôvodniť v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
(2) Podľa odseku 1 súd postupuje aj vtedy, ak zistí, že spor nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo že sa rozhodcovský súd odmietol sporom zaoberať.
§ 8
(1) Ak sa rozhodcovské konanie začalo skôr ako konanie na súde, súd konanie aj bez návrhu preruší až dovtedy, kým sa v rozhodcovskom konaní rozhodne o právomoci alebo vo veci samej.
(2) Ak bolo právoplatne rozhodnuté, že spor sa má prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní, súd konanie zastaví.
Komentár k § 5 až § 8
Ustanovenia § 5 až § 8 sú systematicky zaradené v druhej hlave prvej časti nazvanej „Právomoc súdu“. Keďže spoločný nadpis k ustanoveniam § 5 až § 8 znie „Právomoc rozhodcovského súdu“, je zrejmé, že je tu upravená tzv. alternatívna zúžená právomoc civilných súdov. Dôvodová správa uvádza, že uzavretím tzv. rozhodcovskej doložky alebo rozhodcovskej zmluvy môžu sporové strany vylúčiť právomoc všeobecného súdu v prípadoch, ak to pripúšťa definícia arbitrability podľa z. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Uplatnenie námietky nedostatku právomoci civilného súdu v dôsledku rozhodcovskej doložky či zmluvy podlieha pomerne prísnej koncentrácii. Osobitným zákonom podľa § 6 ods. 3 sa majú na mysli ustanovenia § 21 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 30 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Alternatívnosť zúženej právomoci spočíva v možnosti voľby sporových strán jednak vylúčiť právomoc civilného súdnictva ako aj v možnosti jej obnovenia v prípade súhlasného úkonu vo forme vyhlásenia voči súdu. Ak rozhodnutie cudzieho rozhodcovského súdu nie je uznané, hľadí sa naň, ako keby nebolo – nejde teda o prekážku res iudicata.
Predkladateľ novej právnej úpravy tiež vysvetlil, že pri konkurencii rozhodcovského a súdneho konania (§ 8) sa vychádza z priority rozhodcovského konania, kedy je rozhodcovský súd dotovaný tzv. právomocou rozhodnúť o svojej právomoci (competence competence).
Skúmanie právomoci
§ 9
Ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskejb republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
Komentár k § 9
Právomoc súdu je jednou z tzv. podmienok konania, teda podmienok, za ktorých môže konať a rozhodnúť (pozri § 161). Nedostatok právomoci súdu Slovenskej republiky je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorý vedie vždy k zastaveniu konania, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Súd musí konanie zastaviť bezodkladne, t. j. právomoc slovenského súdu by mal skúmať hneď na začiatku konania a konanie v prípade nedostatku právomoci zastaviť ihneď. Ak bol súčasne so žalobou zaplatený súdny poplatok, tento sa poplatníkovi vráti v plnej výške (pozri § 11 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch).
K relevantným predpisom dávame do pozornosti hlavne priamo aplikovateľné Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Rozsah pôsobnosti tohto nariadenia by sa mal vzťahovať na všetky hlavné občianske a obchodné veci okrem určitých presne vymedzených vecí, najmä vyživovacej povinnosti, ktorá by mala byť vyňatá z rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia v nadväznosti na prijatie nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti. Toto nariadenie sa preto uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci (acta iure imperii). Toto nariadenie sa neuplatňuje na osobný stav a právnu spôsobilosť fyzických osôb, majetkové práva vyplývajúce z manželského zväzku alebo zo vzťahu, ktorý má podľa rozhodného práva porovnateľné účinky ako manželský zväzok, konkurzné konania, konania týkajúce sa vyrovnania zadlžených obchodných spoločností alebo iných právnických osôb a podobné konania, sociálne zabezpečenie, rozhodcovské konanie, vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva, dedenie zo závetu a zo zákona vrátane vyživovacej povinnosti z dôvodu smrti. Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Na osoby, ktoré nie sú štátnymi občanmi členského štátu, na území ktorého majú bydlisko, sa vzťahujú normy právomoci použiteľné na štátnych občanov tohto členského štátu. Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 druhej kapitoly tohto nariadenia (napríklad osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte napríklad v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby, vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok, vo veciach občianskoprávnych nárokov na náhradu škody alebo navrátenie do pôvodného stavu v súvislosti s trestným činom na súde konajúcom v tejto trestnej veci, ak tento súd má podľa vnútroštátneho právneho poriadku právomoc konať v občianskych veciach a i.). Výnimky sú tiež stanovené pre spory vo veciach poistenia, spotrebiteľské spory, individuálne pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa vecných práv k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti a i. Ak má súd členského štátu konať vo veci, v ktorej majú výlučnú právomoc súdy iného členského štátu, aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc. V ostatných veciach ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nezúčastní sa konania, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, pokiaľ si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia.
Nesmieme opomenúť tiež zákon č. 97/1963 Z. z. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, konkrétne jeho ustanovenie § 2, podľa ktorého ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.
§ 10
(1) Ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.
(2) Ak orgán, ktorému bol spor alebo vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, predloží spor alebo vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
Komentár k § 10
Ustanovenie rieši situáciu, ak spor alebo iná vec nemajúca sporový charakter, ktorá bola podaná na súd patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky, nie súdu. Súd je povinný konanie zastaviť podľa § 10 (resp. súčasne aj podľa § 161 ods. 2 tohto zákona) a po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania vec postúpiť orgánu, do právomoci ktorého spor alebo vec patrí. V prípade nesúhlasu orgánu, ktorému bol spor alebo vec postúpená, môže predložiť spor alebo vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR, ktorý tento kompetenčný konflikt medzi súdom a iným orgánom Slovenskej republiky rozhodne. Spory o právomoc medzi súdmi a inými orgánmi rozhoduje kompetenčný senát.
V prípade, ak súd dospeje k názoru, že vec do jeho právomoci nepatrí, avšak nedokáže jednoznačne určiť iný orgán ochrany práva, do právomoci ktorého vec patrí, je povinný vec prejednať a rozhodnúť, inak by došlo k odopretiu spravodlivosti.
O nárokoch zamestnanca vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania s výnimkou náhrady vecnej škody s účinnosťou od 1. januára 2004 Z. z. v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. rozhoduje Sociálna poisťovňa (príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne); ide o konanie vo veciach dávkových. Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je ani po 1. januári 2004 (po účinnosti zákona č. 461/2003 Z. z.) daná vo veciach nárokov na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a o týchto nárokoch naďalej rozhoduje súd podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2016, sp. zn. 3 Cdo 291/2013).
§ 11
(1) Spory o právomoc medzi súdmi a inými orgánmi rozhoduje kompetenčný senát najvyššieho súdu podľa tohto zákona. Rozhodnutím kompetenčného senátu sú súdy a orgány verejnej moci viazané.
(2) Kompetenčný senát je zložený zo siedmich sudcov, a to troch sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu, troch sudcov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a jedného sudcu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu; jeden z nich je predseda.
(3) Predsedu kompetenčného senátu, členov kompetenčného senátu a rovnaký počet náhradníkov z každého kolégia podľa odseku 2 určuje predseda najvyššieho súdu v rozvrhu práce najvyššieho súdu.
Komentár k § 11
V praxi nie je vylúčený vznik tzv. kompetenčných konfliktov. Ide o konflikty medzi súdmi a inými orgánmi v otázke právomoci.
Z týchto dôvodov sa v novej právnej úprave zriadil osobitý kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje spory o právomoc medzi súdmi a inými orgánmi. Rozhodnutím kompetenčného senátu sú viazané nielen súdy, ale aj dotknuté orgány verejnej moci.
Podľa § 8 Správneho súdneho poriadku kompetenčné spory medzi súdmi, ak je sporné, či vec patrí do správneho súdnictva, rozhoduje tak isto kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa Civilného sporového poriadku.
TRETIA HLAVA
PRÍSLUŠNOSŤ SÚDU
PRVÝ DIEL
VECNÁ PRÍSLUŠNOSŤ SÚDU
§ 12
Na konanie v prvej inštancii je príslušný okresný súd, ak tento zákon neustanovuje inak.
Komentár k § 12
Prvoinštančným súdom, teda súdom, ktorý je vecne príslušný na konanie v prvom stupni je zásadne okresný súd. To znamená, že žaloba sa podáva na okresný súd, ktorý je povinný konať a rozhodnúť. Zákon pripúšťa výnimky, avšak v súčasnosti jedinou výnimkou je konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, v ktorom úlohu prvoinštančného súdu plnia krajské súdy (pozri ustanovenie § 31 a ustanovenia § 301 až § 306). Zákonodarca sledoval touto úpravou cieľ, aby si krajské súdy plnili úlohu odvolacích súdov a najvyšší súd aby bol súdom dovolacím, ktorý si bude zároveň plniť úlohu zjednocovania judikatúry, ako i ďalšie úlohy vyplývajúce zo z. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
DRUHÝ DIEL
MIESTNA PRÍSLUŠNOSŤ SÚDU
Všeobecná miestna príslušnosť
§ 13
Na konanie v prvej inštancii je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného, ak nie je ustanovené inak.
Komentár k § 13
Konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na prejednanie príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania a takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania. CSP upravuje všeobecnú miestnu príslušnosť v ustanoveniach § 13 až § 18 a osobitnú miestnu príslušnosť, ktorá je buď daná na výber (pozri § 19), čo znamená, že popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj iný súd alebo výlučná (pozri § 20), kde je v taxatívne uvedených prípadoch určený súd, ktorý je príslušný namiesto všeobecného súdu žalovaného. V ustanovení § 13 je zakotvená zásada známa aj z predchádzajúcej právnej úpravy, podľa ktorej na konanie v prvej inštancii je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného, teda subjektu voči ktorému žaloba smeruje, ak nie je ustanovené inak.
§ 14
Všeobecným súdom fyzickej osoby je súd, v ktorého obvode má fyzická osoba adresu trvalého pobytu.
Komentár k § 14
Ustanovenie definuje všeobecný súd fyzickej osoby. Oproti doterajšej právnej úprave v Občianskom súdnom poriadku sa pri určení všeobecného súdu fyzickej osoby nevychádza z jeho bydliska, t. j. miesta, kde sa fyzická osoby fakticky trvalo zdržiava, ale z adresy trvalého pobytu. Ide o adresu fyzickej osoby, ktorá je zaevidovaná v Registri obyvateľov Slovenskej republiky. Uvedené ustanovenie sa vzťahuje aj na fyzické osoby podnikateľov (teda tzv. živnostníkov, ako aj samostatne hospodáriacich roľníkov a aj fyzické osoby, ktoré podnikajú na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov, napríklad advokátov a podobne). To znamená, že údaj o mieste podnikania takejto fyzickej osoby nie je určujúcim pre stanovenie miestne príslušného súdu. Určujúcim je len adresa jej trvalého pobytu. Pokiaľ je miesto podnikania zhodné s adresou trvalého pobytu, samozrejme, problém nevzniká. Ak by veriteľ takejto osoby nemal vedomosť o mieste jej trvalého pobytu, nakoľko v obchodnom styku sa tento údaj spravidla neuvádza, ale len o mieste podnikania tejto fyzickej osoby, môže podať žalobu aj na súd podľa miesta podnikania tejto osoby. Súd totiž nie je oprávnený skúmať miestnu príslušnosť bez námietky žalovaného (pozri § 40 a § 41 CSP).
? Príklad
Podnikateľ A má splatnú pohľadávku voči podnikateľovi B, ktorý je živnostníkom. Tento na jeho predžalobnú výzvu nereagoval a dlžnú sumu mu v lehote splatnosti ani v dodatočne poskytnutej lehote nezaplatil. Zo živnostenského registra uverejneného na internete na internetovej adrese www.zrsr.sk si podnikateľ A zistil, že miesto podnikania podnikateľa B je na adrese Bratislava-Petržalka, Romanova 5. O mieste trvalého pobytu však nemá vedomosť. Na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti https://www.justice.gov.sk/Stranky/Sudy/Sudy/SudPrislusnost.aspx podnikateľ A vyhľadal konkrétny miestne príslušný súd, a to zadaním ulice „Romanova“ do kolónky „Obec“. Miestne príslušným súdom, na ktorý môže podať podnikateľ A svoju žalobu tak bude Okresný súd Bratislava V, Prokofievova ul. 12, 852 38 Bratislava.
§ 15
(1) Všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v ktorého obvode má právnická osoba adresu sídla.
(2) Všeobecným súdom zahraničnej právnickej osoby je súd, v ktorého obvode je v Slovenskej republike umiestnená organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby.
Komentár k § 15
Ustanovenie upravuje všeobecný súd právnickej osoby, a to jednak slovenskej právnickej osoby a jednak zahraničnej právnickej osoby. Ustanovenie sa vzťahuje na všetky právnické osoby, pričom podľa § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka právnickými osobami sú združenia fyzických alebo právnických osôb (verejné obchodné spoločnosti, komanditné spoločnosti, spoločnosti s ručením obmedzeným, akciové spoločnosti, družstvá, občianske združenia, záujmové združenia právnických osôb, politické strany a hnutia a i.) účelové združenia majetku (nadácie), jednotky územnej samosprávy (obce, vyššie územné celky), iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon (napríklad spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a i.).
Sídlom právnickej osoby je adresa, ktorá je ako sídlo zapísaná v obchodnom registri alebo v inej evidencii ustanovenej osobitným zákonom.
Príklad
Podnikateľ A má splatnú pohľadávku proti podnikateľovi B – spoločnosti s ručením obmedzeným. Táto spoločnosť na jeho predžalobnú výzvu nereagovala a dlžnú sumu mu v lehote splatnosti ani v dodatočne poskytnutej lehote nezaplatila. Z obchodného registra na internete na internetovej adrese www.orsr.sk podnikateľ A zistil, že sídlom podnikateľa B je obec
Herľany. Na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti https://www.justice.gov.sk/Stranky Sudy/Sudy/SudPrislusnost.aspx podnikateľ A vyhľadal konkrétny miestne príslušný súd, a to zadaním „Herľany“ do kolonky „Obec“. Miestne príslušným súdom, na ktorý môže podať podnikateľ A svoju žalobu tak bude Okresný súd Košice – okolie, Štúrova 29, 041 51 Košice proti podnikateľovi B.
§ 16
Ak všeobecný súd nemožno určiť podľa § 14 a 15, je všeobecným súdom súd, v ktorého obvodemala fyzická osoba alebo právnická osoba v Slovenskej republike poslednú adresu trvalého pobytu alebo adresu sídla; ak takého súdu niet, je príslušný súd, v ktorého obvode má majetok.
Komentár k § 16
Ustanovenie upravuje pravidlá určenia všeobecného súdu, ak ho nie je možné určiť postupom podľa § 14 a 15.
§ 17
Všeobecným súdom štátu je súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo.
Komentár k § 17
Ustanovenie určuje všeobecný súd štátu, pričom ide o ustanovenie, ktoré bolo doteraz upravené v § 85 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.
§ 18
Súd, ktorý je príslušný na konanie o žalobe, je príslušný aj na konanie o žalobách s ňou spojených a o vzájomných žalobách okrem žalôb, pri ktorých je daná osobitná miestna príslušnosť podľa § 20.
Komentár k § 18
Ustanovenie upravuje príslušnosť na spojené žaloby a vzájomné žaloby. Ak dôjde k spojeniu žalôb, pričom je irelevantné, či žalobca v žalobe žaloval viac nárokov, ktoré sa hodili na spojenie alebo spojil súd žaloby podľa § 166, alebo dôjde k podaniu vzájomnej žaloby žalovaným (ku vzájomnej žalobe pozri ustanovenie § 147), príslušnosť súdu sa nemení a súd, ktorý je príslušný na konanie o žalobe je súčasne príslušný aj na konanie o spojených žalobách a vzájomných žalobách. Nie je to však prípustné, ak by na spojenú žalobu alebo vzájomnú žalobu bol výlučne príslušný súd podľa § 20.
Osobitná miestna príslušnosť
§ 19
Popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode
a) má žalovaný miesto výkonu práce podľa pracovnej zmluvy,
b) nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody,
c) je umiestnená organizačná zložka právnickej osoby, ktorá je žalovaným, ak sa spor týka tejto zložky,
d) má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský spor alebo o konanie v sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského rozhodcovského konania,
e) má adresu trvalého pobytu, adresu sídla, alebo ak ide o zahraničnú právnickú osobu organizačnú zložku žalobca, ak ide o antidiskriminačný spor.
Komentár k § 19
V ustanoveniach § 19 až § 21 je upravená osobitná miestna príslušnosť. V ustanovení § 19 je upravená tzv. príslušnosť daná na výber, inak nazývaná aj alternatívna osobitná príslušnosť súdu. Ak ide o konania uvedené v tomto ustanovení v písmenách a) až e), má žalobca na výber, či bude žalovaného žalovať na jeho všeobecnom súde (§ 13 až § 18), alebo na súde ustanovenom v § 19. Svoj výber môže urobiť najneskôr do podania žaloby. Pokiaľ si vyberie medzi týmito súdmi a žalobu podá na jeden z týchto súdov, nemá už možnosť svoje rozhodnutie zmeniť, keďže podľa § 36 ods. 2 sa príslušnosť určuje podľa okolností v čase začatia konania a takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania.
§ 20
Namiesto všeobecného súdu žalovaného je na konanie príslušný výlučne súd,
a) v ktorého obvode je nehnuteľnosť, ak sa spor týka vecného práva k nej,
b) v ktorého obvode prebieha konanie o dedičstve, ak ide o spor v súvislosti s konaním o dedičstve,
c) na ktorom prebieha exekučné konanie, ak ide o spor vyvolaný osobitnou povahou tohto konania,
d) na ktorom prebieha konkurzné konanie alebo reštrukturalizačné konanie, ak ide o spor vyvolaný osobitnou povahou týchto konaní, okrem sporov o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
e) v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania, ak ide o konanie v sporoch týkajúcich sa rozhodcovského konania okrem spotrebiteľského rozhodcovského konania; ak sa miesto rozhodcovského konania nenachádza na území Slovenskej republiky, na konanie je príslušný súd, v ktorého obvode má žalovaný adresu trvalého pobytu, adresu sídla alebo organizačnú zložku, ak ide o zahraničnú právnickú osobu; ak žalovaný nemá v Slovenskej republike adresu trvalého pobytu, adresu sídla alebo organizačnú zložku, ak ide o zahraničnú právnickú osobu, na konanie je príslušný súd, v ktorého obvode má žalobca adresu trvalého pobytu, adresu sídla alebo organizačnú zložku, ak ide o zahraničnú právnickú osobu.
Komentár k § 20
Ustanovenie upravuje konania, pri ktorých sa neuplatní ani všeobecná miestna príslušnosť, ani osobitná miestna príslušnosť daná na výber. V tu uvedených konaniach, ktorých výpočet je taxatívny, je určený súd, ktorý je vždy na uvedené konania príslušný namiesto všeobecného súdu, samozrejme, pokiaľ nebol spor prikázaný inému súdu z dôvodu vhodnosti alebo nutnosti (§ 39). Výlučnú miestnu príslušnosť skúma súd aj bez námietky na začiatku konania (pozri § 41).
§ 21
(1) Na vydanie, zmenu a zrušenie osvedčení podľa osobitného predpisu súvisiaceho so súdnym rozhodnutím alebo so zmierom je príslušný súd, ktorý vydal rozhodnutie alebo súd, na ktorom bol schválený alebo uzavretý zmier.
(2) Na vydanie, zmenu a zrušenie osvedčení podľa osobitného predpisu súvisiaceho s verejnou listinou je príslušný krajský súd, ktorý je príslušný na vyššie overovanie listín podľa osobitného predpisu.
(3) Na vydanie, opravu alebo zrušenie osvedčenia o ochrannom opatrení podľa osobitného predpisu a poskytnutie informácie o orgánoch dožiadaného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu je príslušný súd, ktorý v záujme ochrany telesnej integrity alebo duševnej integrity osoby nariadil neodkladné opatrenie alebo rozhodol o obmedzení výkonu práv osoby.
Komentár k § 21
Zákonodarca právnou úpravou v ustanovení § 21 reflektoval na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004, ktorým sa vytvára exekučný titul pre nesporné nároky. V treťom odseku sa reagovalo na právnu úpravu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 606/2013 zo dňa 12. júna 2013 o vzájomnom uznávaní ochranných opatrení v občianskych veciach (Ú. v. EÚ L 181, 29. 6. 2013).
CIVILNÝ MIMOSPOROVÝ PORIADOK
Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone:
Základné princípy
Čl. 1
Súd postupuje v konaní v súlade s ochranou verejného záujmu a práv zaručených zákonom a prihliada na dobré mravy. Oprávnenia niekoho iného ako účastníka konania vyplývajúce zo zabezpečenia ochrany verejného záujmu upraví zákon.
Čl. 2
(1) Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi vyjadrené a chránené.
(2) Výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.
Čl. 3
(1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa toho ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
(2) Ak takéhoto ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by prijal, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
Čl. 4
Súd aplikuje a interpretuje právo rovnako vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania. Ak je účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd v jeho najlepšom záujme a ak je to vhodné, informuje dieťa o všetkých podstatných otázkach týkajúcich sa priebehu konania a veci samej. Ak je účastníkom konania osoba so zdravotným postihnutím, zabezpečí súd účinný prístup k spravodlivosti na rovnakom základe s ostatnými účastníkmi konania.
Čl. 5
(1) Súd koná aj bez návrhu, na návrh prokurátora alebo na návrh účastníka konania. Predmet konania vymedzuje zákon.
(2) Súd postupuje z úradnej povinnosti na základe zákona na účely prejednania a rozhodnutia veci tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
Čl. 6
Súd postupuje v súčinnosti s účastníkmi konania tak, aby zistil skutočný stav veci. Súd je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli.
Čl. 7
Úkony účastníkov konania sa posudzujú s prihliadnutím na ich obsah. Formálne pochybenie možno namietať iba vtedy, ak by bol pri správnom procesnom postupe dosiahnutý iný výsledok konania. V záujme hospodárnosti konania a ochrany práv a právom chránených záujmov účastníkov konania môže súd upustiť od vykonania určitých úkonov alebo prispôsobiť ich realizáciu tak, aby dosiahol spravodlivé rozhodnutie vo veci.
Čl. 8
Na prejednanie veci sa nariaďuje ústne pojednávanie, ak zákon neustanovuje inak.
Čl. 9
Pojednávanie prebieha zásadne verejne, ak zákon neustanovuje inak; verejnosť môže byť z konania vylúčená len zo závažných dôvodov ustanovených zákonom.
Čl. 10
(1) Dôkazy a tvrdenia účastníkov konania hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.
(2) Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.
Čl. 11
(1) Súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona.
(2) Súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením čl. 2 ods. 1.
Čl. 12
Súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.
Čl. 13
Účastníci konania konajú v styku so súdom osobne, ak zákon neustanovuje inak. Účastníci konania môžu konať aj prostredníctvom zástupcu; napriek zastúpeniu môže súd účastníka konania vyslúchnuť, ak je to potrebné a možné.
Čl. 14
Cudzie rozhodnutia majú za podmienok ustanovených osobitným predpisom rovnaké účinky a požívajú rovnakú ochranu ako vnútroštátne rozhodnutia.
Komentár k čl. 1 až čl. 14
Základné princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tvoria rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované právne normy Civilného mimosporového poriadku.
PRVÁ ČASŤ
VŠEOBECNÁ ČASŤ
PRVÁ HLAVA
ZÁKLADNÉ USTANOVENIA
Prvý diel
Predmet zákona
§ 1
Podľa tohto zákona súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto zákone.
§ 2
(1) Na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
(2) Na účely tohto zákona sa pojmy žaloba, strana a spor vykladajú ako návrh na začatie konania, účastník konania (ďalej len „účastník“) a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.
Komentár k § 1 a § 2
V právnom režime Civilného mimosporového poriadku sa prejednávanú a rozhodujú len veci, ktoré sú upravené výslovne v osobitnej časti tohto zákona. Pod pojmom veci je treba rozumieť konania. Tento zákon tak nie je možné aplikovať, a to ani analogicky, na konania, ktoré sa spravujú Civilným sporovým poriadkom, Správnym súdnym poriadkom alebo inými zákonmi.
Civilný mimosporový poriadok neobsahuje komplexnú procesnoprávnu úpravu pre oblasť mimosporových konaní, preto sa na konania podľa tohto zákona použijú podporne aj ustanovenia Civilného sporového poriadku, a to v prípade, ak mimosporový kódex nemá odlišnú úpravu, alebo výslovne nevylučuje úpravu konkrétnych inšitútov Civilného sporového poriadku. Kde mimosporový poriadok neobsahuje odlišnú právnu úpravu a ani nevylučuje úpravu v Civilnom sporovom poriadku, použije sa priamo ustanovenie Civilného sporového poriadku. Napríklad si zoberme otázku vecnej príslušnosti súdu. V druhom dieli prvej hlavy prvej časti CMP nenachádzame úpravu vecnej príslušnosti súdu na konanie a rozhodnutie. Preto sa plne aplikuje § 12 CSP, podľa ktorého je na konanie v prvej inštancii príslušný okresný súd. Aby bolo možné podporne aplikovať ustanovenia Civilného sporového poriadku, je potrebné si tomu v zmysle § 2 ods. 2 prispôsobiť terminológiu, keďže táto je odlišná v sporovom a mimosporovom konaní. Kým v sporovom konaní hovoríme o žalobe, v mimosporovom konaní ide o návrh. Ak hovoríme v sporovom konaní o strane, ide o účastníka konania a pokiaľ Civilný sporový poriadok hovorí o spore, v režime mimosporového procesu ide o konanie.
Druhý diel
Niektoré ustanovenia
o príslušnosti súdu
§ 3
(1) Na konanie je miestne príslušný súd, o ktorom to ustanoví tento zákon.
(2) Ak nie je príslušnosť súdu určená podľa predchádzajúceho odseku, je na konanie miestne príslušný súd, ktorý je všeobecným súdom navrhovateľa.
Komentár k § 3
V krátkosti sa pozastavme pri nadpise tohto dielu zákona, ktorý znie „Niektoré ustanovenia o príslušnosti súdu“. Túto štylizáciu používa Civilný mimosporový poriadok v prípade, ak sú v ňom upravené len niektoré odlišné ustanovenia toho ktorého inštitútu, pričom tento inštitút komplexne upravuje Civilný sporový poriadok, ktorého ustanovenia sa použijú len vtedy, ak Civilný mimosporový poriadok v uvedených „niektorých ustanoveniach“ neobsahuje odlišnú úpravu. Ak nadpis neobsahuje slová „niektoré ustanovenia o...“ (pozri napríklad právnu úpravu dovolania generálneho prokurátora v štvrtom dieli tretej hlavy prvej časti), znamená to, že Civilný mimosporový poriadok upravuje tento inštitút komplexne a právna úprava tohto inštitútu v Civilnom sporovom poriadku sa nepoužije.
Na konanie je miestne príslušný súd, o ktorom to ustanoví tento zákon v osobitnej časti, spravidla ako výlučnú miestnu príslušnosť, pričom pri takomto určení zákonodarca prihliadal na potrebu zvýšenej procesnej ochrany vecí prejednávaných podľa tohto zákona. Takúto úpravu nachádzame v ustanoveniach § 92, § 101, 106, § 112, § 124, 136, § 154, § 158, § 159, § 220, § 232, § 252, § 273, § 311, § 334 a § 371. Pokiaľ nie je príslušnosť súdu takto určená, a teda nie je pri konkrétnom konaní ustanovená, na konanie je miestne príslušný súd, ktorý je všeobecným súdom navrhovateľa (a teda ide o odlišné určenie všeobecnej miestnej príslušnosti, než v režime sporového konania, kde je všeobecná miestna príslušnosť založená na všeobecnom súde žalovaného). Všeobecným súdom fyzickej osoby je súd, v ktorého obvode má fyzická osoba adresu trvalého pobytu. Všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v ktorého obvode má právnická osoba adresu sídla. Všeobecným súdom zahraničnej právnickej osoby je súd, v ktorého obvode je v Slovenskej republike umiestnená organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby. Ak všeobecný súd takto nemožno určiť, je všeobecným súdom súd, v ktorého obvode mala fyzická osoba alebo právnická osoba v Slovenskej republike poslednú adresu trvalého pobytu alebo adresu sídla a ak ani takého súdu niet, je príslušný súd, v ktorého obvode má majetok.
§ 4
Ak bol podaný návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti, majú právo vyjadriť sa k návrhu tí účastníci, ktorých účasť v konaní vyšla najavo v čase podania návrhu.
Komentár k § 4
Na návrh ktorejkoľvek zo strán možno spor prikázať inému súdu tej istej inštancie aj z dôvodu vhodnosti. O prikázaní sporu rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa má spor prikázať. Na opakované návrhy strán súd neprihliada.
Citované ustanovenie § 39 Civilného sporového poriadku upravujúce prikázanie sporu (konania) inému súdu sa plne uplatní aj v režime mimosporového konania, pričom ustanovenie § 4 CMP naviac upravuje, že pokiaľ bol podaný návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti, majú právo vyjadriť sa k návrhu tí účastníci, ktorých účasť v konaní vyšla najavo v čase podania návrhu. Toto ustanovenie reaguje na prípady, kedy sa účastníctvo počas konania mení. Zákonodarca uvedené vysvetlil tak, že najmä vo vzťahu ku konaniam, ktoré je možné začať aj ex offo, z dôvodu hospodárnosti konania priznáva zákon právo vyjadriť sa k možnej delegácii veci inému ako príslušnému súdu len tým účastníkom, ktorí sú v čase začatia konania známi. Ak by súd neskôr pribral do konania podľa § 10 ods. 1 CMP ďalšieho účastníka, tento už nebude mať právo vyjadriť sa k návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti.
§ Judikatúra
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 164/03 zo 14. januára 2004: Nadriadenosť súdu vyjadruje jeho postavenie v organizačných vzťahoch a nie v procesných vzťahoch. Preto pri rozhodovaní nadriadeného súdu o vhodnosti delegácie nemožno jeho postavenie chápať rovnako ako v procesných vzťahoch. Nemožno preto uvažovať o odvolacom alebo dovolacom súde ako o nadriadených súdoch, ale iba o krajskom súde alebo Najvyššom súde Slovenskej republiky ako o článkoch súdnej sústavy.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2013, sp. zn. 4 Ndc 6/2013: Pri delegácii z dôvodu vhodnosti treba vždy vziať na zreteľ aj predmet konania a to, či sa miestna príslušnosť súdu v danom konaní neriadi ustanoveniami zákona o výlučnej miestnej príslušnosti; zákonodarca totiž úpravou výlučnej miestnej príslušnosti vyjadril zámer, aby sa konanie o určitých veciach neuskutočňovalo na súde, ktorého miestna príslušnosť by bola daná všeobecnými kritériami alebo by vyplývala z možnosti účastníka zvoliť si spomedzi dvoch miestne príslušných súdov, alebo aby vec prejednal a rozhodol práve ten súd, ktorého príslušnosť zákon stanovil odlišne podľa osobitných kritérií, ktorým z hľadiska miestnej príslušnosti priznal prioritu. Miestna príslušnosť v konaní o dedičstve sa riadi ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o výlučnej miestnej príslušnosti, konkrétne § 88 ods. 1 písm. l/ O.s.p. (teraz § 158 CMP – pozn. autorky). Ide teda o zákonom vyjadrenú zásadu, aby vec prejednal a rozhodol posledný všeobecný súd poručiteľa. Preto dôvodom na výnimku z tejto zásady na základe návrhu na delegáciu z dôvodu vhodnosti môžu byť len také okolnosti, ktoré celkom jednoznačne a zároveň v súlade so zákonom a ústavným právom na zákonného sudcu odôvodňujú vhodnosť prejednania veci iným než príslušným súdom.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2017, sp. zn. 6 Ndc 8/2017: Dôvodmi vhodnosti pre prikázanie sporu inému súdu môžu byť len také okolnosti, ktoré umožnia hospodárnejšie, rýchlejšie alebo po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie (a logicky tiež rozhodnutie) sporu iným ako príslušným súdom. Úvaha o vhodnosti delegácie preto zahŕňa posúdenie predmetu konania i pomerov strán sporu, pričom na pomery strany sporu, ktorá delegáciu navrhuje, možno prihliadnuť, len ak ich zohľadnenie nebude mať negatívny dopad na druhú stranu sporu. Rozhodne nie zanedbateľný význam pri posudzovaní existencie dôvodov pre uplatnenie opisovanej výnimky z pravidla, potom samozrejme má i stanovisko ostatných strán sporu.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. apríla 2015, sp. zn. 3Ndob/6/2015: Problémy súvisiace s prekonávaním väčších vzdialenosti, či vynaložením vyšších výdavkov za účelom dostavenia sa na súd sú skôr bežné a nemôžu byť bez ďalšieho dôvodom na prikázanie veci inému súdu.
§ 5
Súd aj bez námietky skúma príslušnosť počas celého konania.
Komentár k § 5
Ustanovenie ukladá súdu povinnosť skúmať z úradnej povinnosti príslušnosť počas celého konania, a to vecnú príslušnosť, miestnu príslušnosť, funkčnú príslušnosť, prípadne kauzálnu príslušnosť. Ustanovenie svojim obsahom vylučuje aplikáciu ustanovenia § 40 a § 41 CSP. Ak by bola v konaní podaná zo strany účastníka námietka miestnej nepríslušnosti a súd by ju nepovažoval za dôvodnú, podporne aplikuje § 42 CSP, čo znamená, že na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne, pričom neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Ak by námietku považoval za dôvodnú, postupuje rovnako, akoby nedostatok príslušnosti zistil sám, teda podľa § 6.
§ 6
(1) Ak súd zistí, že nie je príslušný, bezodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov.
(2) Ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, bezodkladne predloží súdny spis bez rozhodnutia spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie o príslušnosti; ak ide o spor o miestnu príslušnosť, predloží súdny spis svojmu nadriadenému súdu. Týmto rozhodnutím sú súdy viazané.
(3) Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania alebo iného podania zostávajú pri postúpení veci zachované.
Komentár k § 6
Rozdielom medzi procesom postupovania veci príslušnému súdu v sporovom konaní podľa § 43 CSP a procesom postupovania veci príslušnému súdu v mimosporovom konaní podľa § 6 CMP je povinnosť súdu upovedomiť v mimosporovom konaní o postúpení veci všetkých účastníkov bez ohľadu na to, či už majú o konaní vedomosť. Rozhodnutie v sporoch o príslušnosť doručuje súd, ktorý bol rozhodnutím určený ako príslušný. Do pozornosti dávame tiež ustanovenie § 112 ods. 2 CMP, ktoré upravuje inštitút prenesenia príslušnosti na iný súd.
Príklad
Janka Múdreho po ukončení strednej školy prijali na vysokú školu do Bratislavy. Jeho rodičia sú rozvedení a jeho matka, s ktorou býva v jednej domácnosti v Humennom, nemá dostatok prostriedkov na financovanie jeho štúdia. Jankov otec, ktorý sa po rozvode odsťahoval do Piešťan, kde býva aj v súčasnosti, prispieva na jeho výživu podľa rozhodnutia súdu sumou 50 eur mesačne. Keďže táto suma už nezodpovedá zvýšeným Jankovým potrebám a jeho otec nie je ochotný mu prispievať vyššou sumou, rozhodol sa Janko žiadať zvýšenie výživného súdom. Niekto Jankovi poradil, že svoj návrh musí podať na súd, v obvode ktorého má bydlisko povinná osoba, preto návrh zaslal poštou na Okresný súd Piešťany. Podľa § 154 CMP je však na konanie vo veciach výživného plnoletých osôb a iných obdobných nárokov miestne príslušný všeobecný súd navrhovateľa. Všeobecným súdom fyzickej osoby je súd, v ktorého obvode má fyzická osoba adresu trvalého pobytu. Keďže navrhovateľom v tomto prípade je Janko, ktorý má trvalý pobyt v Humennom, svoj návrh na zvýšenie výživného mal podať na Okresný súd Humenné. Okresný súd Piešťany Jankov návrh obdržal a skúmal podľa § 5 CMP, či je príslušný na konanie a rozhodnutie v tejto veci. Keďže zistil, že nie je príslušný, postupoval podľa § 6 CMP a postúpil vec Okresnému súdu Humenné. O tomto postúpení zároveň upovedomil Janka a aj jeho otca.
Mgr. Janka Kotová
(Viac nielen o tejto téme sa dočítate v mesačníku Poradca 9/2018)
|
|